Smrtelna taktika Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Stanislav Hoferek Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2024) Pavel Sekerak O knihe Smrtelna taktika je kratka poviedka, ktora sa da len tazko zaradit do zanru. Fantasy, ktore ma blizko k hororu, alebo horor, ktory ma blizko k fantasy? Prezite epicke dobrodruzstvo, ktore sa presuva zo zanru do zanru. Verte, komu chcete verit, ale ratajte s tym, ze skutocna dovera sa neda vybudovat za den. Alebo ano? Smrtelna taktika „Gerjan, fakt si myslis, ze to pojde?“ „Samozrejme,“ odpoveda Gerjan, skuseny dobrodruh. Poriadne si prezera celu skupinu. Stravil popoludnie tym spravnym vyberom. Krcma plna najroznejsich dobrodruhov, dezerterov, pytliakov a vsakovakej zberby. Odluceni, opusteni, i uplne obycajne spiti. Blazni s este vaznejsimi historkami i niekolko chlapov, ktori nepovedali ani slovo, ale ide z nich strach. „Preco prave tychto?“ „Blondska je za mna prva volba. Ta sa hodi na vsetko. Vela nenahovori a vie byt tak pekna a atraktivna, ako i uplne schovana myska. To je velky dar. Sila a nenapadnost. Myslim si, ze by ta jednou rukou uskrtila a zaroven by odviedla pozornost tak, ze by si ju nikto pri tom nevsimol.“ „Co ten druhy?“ „Toho si beriem, lebo si ho nechcem znepriatelit. Aspon priblizne viem, co skryva v tom kabate. Dyky, noze, vrhacie sekerky, hviezdice… cokolvek. Vies, ze tam nieco ma a nevies co. Nevies, co pouzije proti tebe alebo proti tvojim nepriatelom. Toho si niekto lahko vsimne, no nikto takym, ako je on, nechce nikto celit. Ked ho niekto uvidi, schova sa za stit ci za nejaku hradbu. Nepojde k nemu na blizku vzdialenost.“ „Vsak nevies ani jeho meno.“ „To neviem ani tej Blondsky. Nejde mi o mena, ale o schopnosti.“ „Co ten treti?“ „Barbar. Silny barbar.“ „To je vsetko? Len takyto popis? Myslel som, ze chces dat dlhe myslienky o tom, na co takeho chlapa pouzijes.“ „Boj.“ „A naco potrebujes mna?“ „Ty si lukostrelec, vies vyrobit sipy. A si v tom neskutocne dobry.“ „Moje schopnosti uz nie su to, co byvali. Mam uz svoj vek.“ „Kazdy ma svoj vek. Aj ja.“ Patica spolu vychadza z krcmy. Maju svoj plan, svoj ciel. Dazd a ani prichadzajuca noc ich nezastavi. Kracaju po nie velmi kvalitnej ceste, priamo k horam daleko na vychode. Gerjan ide prvy a o to, kto ide za nim v akom poradi, sa nestara. Kraca stale rovnakym tempom a niekedy posobi, ako keby poznal cestu naspamat. Za nim kraca jeho znamy. Rovnako stary ako on, ale namiesto pohladu dobrodruha, dava pozor, aby nepostracal svoje sipy. Aurel ma inu motivaciu ako Gerjan. Jemu nejde o ziadnu pomstu ci dobrodruzstvo. Nechce zachranovat ziadne hrady ci dediny a rozhodne mu nezalezi na nejakych tituloch a pochvalach. Chce mat dost zlatiek na jedlo, na osatenie a mozno i na novy luk. Taktiez mysli na svoj jednoduchy ciel. Vratit sa do svojho domu, ktory minule leto niekto vypalil, a kompletne ho opravit. Zacat novy zivot, i ked to nikdy nie je jednoduche. Najst si novu zenu, mozno i s detmi, vychovavat ich a dat im to, co je pre neho skutocne dolezite – chlieb, strechu nad hlavou, kvalitny med, dobre ugrilovane kurca a hlavne bezpecie. Treti clen vypravy je zvyknuty na to, ze mu malokto hovori menom. Vlastne s nim malokedy niekto hovori dlho. Pozru sa na neho, povedia si ze on je ten pravy a beru ho. Najomny bojovnik. Vyzera drsne a to staci. Nikto neskuma, co skutocne vie. Povedia si, ze barbar sa vzdy hodi. Hruba sila nemusi byt ukecana. Jednorozmerny charakter podla niekoho a normalny clovek podla… skoro nikoho. Predposledny kraca chlap s dlhym kabatom a s dlhymi nohavicami. Na prvy pohlad posobi napadne. Bez slova, len obcas si naprava kabat ci nohavice. Dycha nahlas a inokedy celkom potichu. Viacerym to pripada zvlastne, priam az nelogicke. Posledna kraca zena. Skutocne sa vola Alea, ale kazdy ju vola jednoducho Blondska. Vyzera, ze jej vyhovuje tato pozicia. Skumavo hladi vokol seba. Obcas sa pozrie na kvety, obcas na stromy. Neustale nieco hlada a stale ju nieco zaujima. Berie si svoje dva ostepy a pouziva ich ako pomocne palice. Nie preto, ze by ich nemohla niest na chrbte. Jednoducho chce byt pripravena. Prva prestavka je az hlboko v noci. Vsetci piati si sadaju do kruhu okolo ohna. Vedia, ze cesta je pred nimi este dlha a narocna. „Aky je plan?“ pyta sa Alea. „Plan je jednoduchy. Pojdeme tam a vratime sa,“ odpoveda Gerjan. „Kam… tam?“ „Tam, kde sa stretaju dve velke vychodne cesty. Na krizovatke. Bude tam muz, ktory ma moje zlato. Strazi ho.“ „Preco mas svoje zlato prave tam?“ „Musel som ho niekde nechat. Nahanali ma banditi a bol som sam. Nemal som inu moznost. Zlato som dobre schoval.“ „To je nelogicke, schovavat poklad na krizovatke,“ zapaja sa Aurel. „Prave naopak. Strom najlepsie ukryjes v lese, kravu medzi kravami. Nikto nebude prehladavat miesto, kde navonok nic nie je. Kazdy sa bude ponahlat za svojimi obchodmi a dobrodruzstvami a nikto tam nebude ostavat dlhsie, ako je nutne.“ „Kolko je tych banditov?“ „Neviem, kolko ich je. Ani neviem, kolko ich bolo vtedy. Mozem to len odhadovat. Ale zvladneme to.“ Patica pomaly zaspava. Prvu hliadku si berie Bertran a poriadne sa zakryva svojim dlhym kabatom. Sada si na kamen pokryty ihlicim. Je blizko ohna, tak mu nie je zima. Druhu hliadku berie barbarsky bojovnik. Sedi na holej zemi a popri strazeni a oddychu sa pozera do ohna a modli k svojim bohom. Jeho modlitby su tiche a harmonicke. Opakuju sa ako mantry. Novy den sa zacina po skromnych ranajkach zo zasob. Neskor sa patica znova vybrala smerom k cielu. Cesta je daleka, ale tesi ich pomyslenie, ze stale mozu ist po relativne dobrej ceste. Vedia, ze sa to na konci dna zmeni. Po takmer celom dni kracania, preruseneho len kratkym oddychom na obed, sa skupina rozhoduje o dalsom postupe. „Mali by sme pridat. Prejdeme cez rieku a utaborime sa,“ hovori Alea. „Druha strana komare. Druha strana stip.“ Na barbara sa pozera cely zvysok skupiny. Ma iny hlas, ako si vsetci predstavovali. Ovela blizsi spevu roznych mantier, nez hromovy hlas velkeho bojovnika z nehostinnych krajov. „Ja by som prespal na tejto strane. Kazdopadne, cez rieku ide jediny most siroko-daleko. Tak by som spal asi bez ohna,“ hovori Gerjan. „Bez ohna? Sme piati, nemas sa koho bat,“ odpoveda mu Alea. „Nemame sa koho bat? Sme piati a pride dvadsat zvedavcov.“ „Tak nech pride. Dvadsat zvedavcov je lepsie ako dvadsat zabijakov.“ „A ked pride dvadsat zabijakov?“ vypytuje sa Gerjan. „Vzdy mozes bojovat alebo utekat. Este mozes dufat, ze si ta nevsimnu.“ Skupina sa nakoniec dostava k rieke a pripravuje si noclah pred prekrocenim mosta. Nikomu nie su prijemne komare, ktore su tu sice v mensom mnozstve, ale su neuveritelne otravne. K patici, ktora postupne zaspava, potichu prichadza zahalena postava. „Mozem sa ohriat pri vasom ohni?“ „Nemame rozlozeny ohen,“ odpoveda Aurel. „Ale idete ho rozlozit na noc.“ „Nie. Nejdeme. Tuto noc nebudeme mat ohen.“ „Ale bude zima.“ „Na zimu sa vacsinou neumiera,“ pridava sa do rozhovoru Gerjan. Poriadne sa snazi prezriet si novo prichadzajucu postavu. „Ale budu vas oziabat nohy.“ „Ukaz sa. Pod blizsie.“ Postava si dava dolu kapucnu z plasta. Ukazuje svoju tvar a blede lica. „Pocuvaj, dievcatko, co ty tu robis takto sama?“ „Hladam ohen.“ „Mas ohnive vlasy, ale ides k nasmu ohnu, i ked ho nemame. Naco ti vlastne je ohen?“ zacudovane sa pyta Gerjan. „Je mi zima.“ „To je kazdemu. Rano bude teplejsie. A co si zac?“ „Som sirota.“ „To nie je nic specialne a zaroven nic vesele. Pridaj sa k nam, ak chces. Ale nechcem ti kazit nadeje. Nebudeme rozkladat ohen.“ Dievca si pomaly sada a traslavym hlasom dakuje. Prezera si vsetkych clenov skupiny. Jedneho po druhom. Najviac sa vsak pozera na Gerjana a na Aleu. Udivuje ju, ze medzi panmi je jedna zena. Navyse taka, ktora sa moze silou vyrovnat ostatnym. Neustale na nu zazera. Vsima si tiez Gerjana, ktory s nou komunikuje najviac. „Ako sa volas?“ pyta sa Gerjan. „Lisa.“ „Dobre Lisa. Ja som Gerjan, tu je Aurel, Alea, Bertran a… dobra otazka. Priatel moj z neutesenych krajov, ty sa volas vlastne ako?“ „Ge.“ „Ge? Co je to za meno?“ „Gerjan byt ovca v nas jazyk.“ „Ze som sa nieco pytal… no nic, podme spat. Hadam nas komare privelmi nedostipu.“ Lisa ukazuje svoju ruku. Je uplne dostipana, niektore ranky su novsie ako ine. Pri pohlade na svoju ruku je jej do placu. Barbar k nej prichadza blizsie a prezera si rany. Dievca sa boji, ale po zaspievani akejsi neznamej mantry je pokojnejsia. „Vies z tych stipancov nieco vycitat?“ spytuje sa Aurel a siaha po luku, ako keby dufal, ze nejakeho komara trafi sipom. „Ona magia. Nemat energia. Ona slaba.“ Ge vytahuje z malej flasticky, ktoru ma so sebou, snehobielu tekutinu. Pomaly ju priklada na niektore rany a zakryva niekolkymi spadnutymi listami. „Dakujem ti. Si saman?“ „Nie.“ Tuto noc nikto nie je na hliadke, kvoli neustalym naletom komarov sa nikomu neda dobre spat. Tak su na hliadke vsetci a zaroven nikto. Zvlast Gerjan je zo stipancov nervozny a v polospanku sa snazi dostat trochu dalej. Skoro rano pripravuje Bertran ohen a Ge sa vracia s dvomi ostriezmi. Kazdy z nich je nabodnuty na palicu. Zacina ich cistit. „Je pravda, ze ovladas kuzla?“ pyta sa tentokrat Alea a prisada si k Lise co najblizsie. „Neviem, ci ovladam je to najspravnejsie slovo. Teraz to nedokazem.“ „Najedz sa a uvidis, ze to pojde lepsie. Sama o kuzlach nic neviem, ale asi nemoze jeden carodejnik spravne ovladat vsetky kuzla, ktore existuju.“ „Moze, ale je to vela ucenia. Starci zamknuti v svojich magickych veziach poznaju viac kuziel. Kto je na ulici, ten vie len cast.“ „Kde si sa to naucila?“ „Pracovala som v kniznici. Upratovala som. Tajne som citala a skusala. Potom ma vyhodili.“ „A ake kuzla vies?“ „Zaujima ma cas.“ Bojovnicka rozmysla. Nechce davat len otazku za otazkou, chce si dobre premysliet, co jej tato Lisa hovori. Rozmysla nad kuzlami ako nad niecim, co sa da naucit a zdokonalovat, podobne ako serm ci hadzanie ostepu. „Kde si sa ty naucila bojovat?“ pyta sa mlada Lisa. „Preco si myslis, ze viem bojovat, malicka?“ „Citim to. A vyzeras byt silna a si na vyprave. Nie si ako tie damy z mesta, ktore su cele dni pred zrkadlom.“ „Naucil ma to otec. Najskor nechcel, ale ked ma chcel potrestat, tak som ho premohla. Znovu a znovu. Tak mi dal za pravdu a vsetci jeho znami ma ucili. Niekto s mecom, niekto so sekerou. Ale to najdolezitejsie som sa ucila sama. Uhybat sa uderom, padat, vydrzat bolest a hlavne nebat sa a celit svojmu strachu.“ „To je uzasne. To by som vzdy chcela.“ „Ty vies kuzla a zaujima ta to, co sa moze naucit hocikto?“ „Vela kuziel neovladam a nie som v tom dobra.“ „Ako by si mohla byt? Hovorila si, ze ti starci vo veziach toho vedia vela. Ty si mladsia ako ktokolvek, s kym sa normalne rozpravam.“ Zatial, co vsetci ostatni hoduju na rybach, sa Gerjan pozera dopredu. Uvazuje nad cestou a nad tym, co vsetko sa od jeho poslednej cesty mohlo zmenit. Premysla nad nebezpecenstvami i nad silou ludi, ktori by sa mohli dostat do cesty. Nenapadlo mu, ze sa bude chciet niekto pridat. Nepovazuje vsak Lisu za nepriatela alebo hrozbu. Navyse mozno ani nebude chciet cast z pokladu. „Myslim, ze by sme mali vyrazit.“ „Videl si nieco?“ pyta sa ho Aurel. „Nie. Nic som nevidel. Vsetko je nateraz pokojne.“ Nikto sa specialne nezaujima o poklad. Veria mu a idu za nim bez odvravania. Presne takto mu to vyhovuje. Vsetko je zatial uplne perfektne. Sam nema potrebu hovorit viac, ako je nutne. A navyse, kraca prvy. Nemusi sa mu nikto pozerat do oci. Ma so sebou silnych, sikovnych jednotlivcov. Uvedomuje si realnu silu tohto zoskupenia i to, ze len malokto by sa im chcel postavit do cesty. Kazdy dostal zaplatene. Dvesto zlatych na hlavu. Osem stovak pre spolocnikov je dost na to, aby drzali usta a krok. „Naco nas vlastne potrebujes?“ vypytuje sa pocas pochodu Bertran. „Bezpecie. Ideme tam a naspat. Alebo kam budeme chciet. Su to nebezpecne konciny.“ „Zatial sme stretli len jedno dievca a vela komarov. Normalne si zacinam mysliet, ze na tej druhej strane by ich bolo menej.“ „Daj na toho barbara, on vie, co hovori.“ „Preco by som mu mal verit?“ „A preco by si mu mal neverit?“ „Vlastne tebe neverim. Myslim si, ze nejake zlato je len zamienka.“ „Preco by to bola zamienka? Ide mi o pekne, ligotajuce sa a cenne zlato. O nic viac,“ ubezpecuje ho Gerjan. „Je ti jasne, ze ak tam bude podstatne viac zlata, tak si kazdy moze uchmatnut pre seba ovela viac, ako je jeho podiel?“ „Vsetci sme cestni. Nikto z nas by to neurobil.“ „To si len ty myslis. Tomu divochovi neverim. Ani trochu.“ Ak sa niecoho Gerjan predsa len obaval, tak je to sudrznost skupiny. Skor alebo neskor pridu konflikty. Vie, ze skupina je vzdy ako retaz. Povoli na slabom mieste, ked sa poriadne zatlaci. Ulohou toho hlavneho je zariadit, aby sa nic take nestalo. Po celom dni stravenom chodzou prichadza cas na novy tabor. Zasoby sa pomaly ale isto stencuju a na chlebe, cibuli, zemiakoch a udenej slanine si pochutnavaju vsetci rovnako. Zvlast Lisa je vdacna za kazde susto. Neustale dakuje a na kazdeho sa usmieva. „Bandit. Viac bandit,“ sepka Ge a ostatni sa davaju do pozoru. Alea kruzi svojim ostepom s preciznostou, ktora nahana strach. Vsetci stoja pri sebe, nikto nevycnieva ci neuteka. Gerjan stiska svoj palcat, pripraveny vrazit ho do lebky alebo do hrude prvemu banditovi, ktory sa ho opovazi napadnut. Nedochadza vsak k ziadnemu utoku. Nech je banditov kolkokolvek, pravdepodobne hladaju lahky ciel. Niekoho, kto z nich neurobi sekanu. Stahuju sa. Tazko povedat, kto im nahnal najvacsi strach. „Uz si ich stretla?“ pyta sa Alea Lisy. „Nie. Takto zblizka nie. Ale ak by ste tu neboli, tak…“ „Nemysli na to. Dobre? Skratka na to nemysli.“ Alea si berie prvu hliadku. Po predoslej noci, ked kvoli komarom nespal nikto, je potrebne postarat sa o bezpecnost ostatnych co najlepsie. Aleu strieda nadranom Ge. „Ty spat. Ja strazit.“ „Dobre. Nikoho som nevidela. Takze uz su davno prec. Alebo sa tiez musia vyspat.“ „Ten muz zlo. Ten muz nenavist.“ Ukazuje na Bertrana, aj ked nenapadne. Umyselne ho neoslovuje, aby ho neprebudil. „Mozno. A mozno nie.“ „Duch noci neklamat.“ „Ja neverim Gerjanovi. Nieco skryva. Nieco velke, zlomyselne.“ „Mala zena smutna. Mala zena strach.“ „Rozmyslala som, ze ju mozno pozvem na cestu so mnou po svete. Ale najskor chcem o nej vediet viac. O tom, aka skutocne je a co dokaze.“ „Ona nic neskryvat?“ „Myslim, ze nie. Teraz idem spat. Davaj pozor.“ Tichu noc prerusuju len obcasne mantry barbara pri ohni. Rano hned po ranajkach a kratkom pochode sa ukazuje jedna z ciest, ktore vedu priamo na krizovatku. Cesta vedie zo severozapadu. Tu a tam je v davno ulozenej dlazbe nejaka nedokonalost, ale je v celkovo dobrom stave. Skupina obcas stretava ludi. Putnikov, obchodnikov so somarmi ci posla, ktory prenasa najnovsie spravy zo sveta. Zaujimavou skupinkou su tiez veriaci, ktori idu na svate miesto a cestou sa modlia alebo spievaju a v rukach stiskaju rozne nabozenske predmety. „Uz to nie je daleko,“ hovori Aurel. „Veru nie. Ale este tam nie sme.“ „Povedz mi viac o tom zlate.“ „Je tam, caka na mna. To je jedine, co potrebujes vediet.“ „A ten tvoj… znamy? Aky je?“ „Je to moj znamy a nechal som u neho poklad.“ „Nic viac?“ „Nic viac.“ Aurelovi to neda. Vsima si, ze Gerjan je skupy na slovo. O niecom jednoducho nerad hovori. Nieco je mu cudzie ci protivne. Ma tajomstva. Nieco nevyzradi ani svojim najblizsim. „Mali by sme zastat. Okamzite. Vsetci!“ vykrikuje Aurel a kazdy sa pozera na neho. „Co sa deje?“ Pyta sa Bertran. „Tento chlapik, ktory si nas najal, nam nieco taji. Nieco dolezite.“ Aurel mozno ocakava, ze niekto povie nieco o tom, ze kazdy ma svoje tajomstva. Nic sa ale nedeje. Vsetci su ticho, vratane Gerjana. Tomu to neda a po chvili prerusuje ticho. „Sme skoro tam. Podme.“ „Nie. Kym nam nepovies viac.“ „Schoval som tam zlato a chcem ho preniest. Co na tom nechapes?“ „Ak su tu vsade banditi, preco si myslis, ze ten tvoj znamy nie je jeden z nich? Alebo co ak je s nimi spriahnuty? Alebo uz nic nema? Ak su tu ludia, ako ti v noci, mozno je uz po nom.“ „Tak to podme zistit. Ideme.“ „Ty ides za svojim cielom. Ani sa na chvilu nezastavis po tom, co som prave povedal?“ „Je len jeden sposob, ako zistit, co sa deje.“ „Dva. Ist kde ty ist. Alebo. Vytriast z teba pravda,“ zapaja sa Ge. „Zaplatil som vam, tak podme. Co mate strach?“ Kazdemu je jasne, ze odpojit sa od zvysku skupiny na mieste, kde je dost banditov, nemusi byt najlepsie riesenie. Skupina vsak nie je jednotna. „Ja sa nepohnem, kym mi nepovie tento chlap viac.“ „Ani ja!“ Aurel a Bertran sa zhoduju. Pozeraju sa na ostatnych, ci sa k nim niekto prida. Ge ide bez slova ku Gerjanovi. Chce pokracovat. „Ja pojdem s Aleou,“ vyjadruje sa Lisa. Vsetky oci sa sustreduju na blondavu bojovnicku. Ta si to vychutnava a jemne sa usmieva. Zaroven rozmysla. „Som na vazkach. Chcem ist dalej, ale chcem tiez vediet viac. Mame nohy, tak sa hybme. Nemame ich na to, aby sme stali na mieste. Podme tam, kam mame ist. Urobime, co je potrebne a budeme kryt jeden druheho, ak to bude nutne. Kedykolvek sa mozeme otocit a mozeme ist prec. Ako skupina sme vzdy silnejsi.“ Neochotne, ale predsa sa vsetci dali znovu na cestu. Gerjan ide prvy, ale tak, aby mu ostatni stacili. Zvlast Lisa je pomalsia, ale Alea ju neustale strazi a posmeluje. Aj ona si vsima, ze priamo na krizovatke je nieco, co sa neda nazvat mestom alebo dedinou. Vlastne je to jedna vacsia budova a niekolko malych budok, ktore neposobia velmi vabne. Velka budova je ocividne hostinec. Viac zatial nevidno. Pri napajadlach je hned niekolko koni. Pred hostincom postava niekolko ludi, ktori sa rozpravaju. „Tvoj znamy je v tom dome?“ znovu sa pyta Aurel. „Samozrejme. Je to jeho dom. Vlastne jeho hostinec. Vsetko musi mat dobre schovane.“ „Podla mna to nie je hostinec.“ „Ale prosim ta, a co by to bolo? Kupci si tu odpocinu, porozpravaju sa, povymienaju si tovar zo vsetkych svetovych stran. Idealne miesto pre hostinec.“ „Verim, ze by to bolo dobre miesto. Ale aj tak, ako by tam dostali vsetky tie zasoby?“ „Akoze ako? Vsetko sa da predat a kupit. Aj postel, zeny, vino ci sviecky. Kupis tu kona i cely voz, ak ho bude mat niekto na predaj.“ Gerjan vstupuje cez nadherne dvere zo svetleho dreva do rozsiahlej miestnosti. Ostatni idu za nim. Vsima si muza celkom vzadu a hned ho oslovuje. „Maro! Maro, dlho sme sa nevideli! Maro!“ „Gerjan, priatelu, kde sa tu beries?“ „Prisiel som… vsak vies preco.“ „A koho si priviedol?“ „Toto je Alea, Aurel, Ge… len Ge. Fakt sa tak vola.“ „A co vedia?“ „Vedia toho vela. Su skutocne sikovni. Mam stastie, ze sme nenarazili na ziadne skutocne vyznamne nebezpecenstvo. Keby sa tak aj stalo, urcite by sme si poradili.“ „Hladam extremnu silu a cokolvek, co suvisi s magiou. Vsak to poznas.“ „Moment!“ ozyva sa Alea. „Ty nas… ponukas? Predavas? Nemame tu len nieco vyzdvihnut?“ „Maro, moj priatel, je len zvedavy. Kedysi aj on chodil po dobrodruzstvach a teraz je mu smutno za starymi casmi.“ Kym sa Alea rozprava s Gerjanom, niekolko muzov, ktori stali vonku, hadzu nieco dovnutra a zatarasuju dvere. Po chvili padaju vsetci na zem, s vynimkou Mara. Nechapu, co sa deje. Gerjan sa zobudza zviazany a s neskutocnou bolestou hlavy. Zistuje, ze je v inej miestnosti, v ktorej doteraz nikdy nebol. Ma zviazane ruky a aj ked nema ziadnu latku cez oci, nevidi. Oci ho neskutocne palia. Rychlo zistuje, ze v nej nie je jediny. Pocuje nadavat Aurela i Bertrana. Maro sa na nich vsetkych pozera spoza mrezi. Najskor sa len diva a nehovori vobec nic. Vsima si hlavne Gerjana. „Maro? Maro?! Je tu niekde Maro?“ „Tu som.“ „Co… co sa stalo?“ „Slubil si mi nieco vynimocne. Krv urodzenych, mimoriadne schopnych. Slubil si mi, ze budem spokojny. Ty vies, co chcem. Co potrebujem. A co si mi doniesol? Par uplne obycajnych ludi? Nikoho, kto by vedel nieco, co sam neviem?“ Maro sa ukazuje v svojej skutocnej, desivej podobe. Ohromny demon s neskutocne velkou silou, uz nepouziva svoje jednoduche kuzlo na zakrytie tvare a postavy. Uz sa nemusi tvarit ako obycajny chlap, ktory sa stara o hostinec. „Co chces? Povedz mi, co chces!“ „Nedostal som to, co som chcel. Jedinou utechou je tvoja smrt.“ „Ty ma chces zabit?“ „Mozno ja. A mozno niekto z tych, ktorych si chcel obetovat. Teraz mozem hovorit tak, aby ma vsetci poculi jasne. Ty si mal doniest urodzenu krv velkych, legendarnych bojovnikov a kuzelnikov. A nesplnil si to. Preto vsetci, co su tu, zomru. Az na jednu vynimku. Jeden z vas bude zit a pokojne odide. Aj so zasobami na dlhu cestu a na koni. Ostatnych pat zomrie.“ „Coze?“ pyta sa Aurel. „Gerjan, ja ta zabijem!“ pripomina sa Alea. Miestnost, kde je len niekolko fakiel, je tmava a posobi hrozivo aj v bezny den. Teraz vsak je v nej hroziva a dusiva atmosfera. Sest ludi, pat z nich zomrie. Kazdy ma spredu zviazane ruky. Maro osobne hadze do stredu miestnosti stary, velky mec. Pritazky pre Lisu, ale pouzitelny pre vsetkych ostatnych. „Co s tym mecom?“ pyta sa Aurel. „Ty idiot, to je na ruky. Na prerezanie put.“ „Neverim ti!“ „Tak mi never, ked chces, ale chod mi z cesty!“ Vsetci okrem Bertrana sa tlacia k mecu. Ten sa naopak snazi dostat od meca co najdalej. Vytahuje si z kabatu nejaky ostry predmet. Ge sa dostava k mecu ako prvy a prerezava si s nim povrazy. Nasledne ho berie do ruk a prerezava povrazy Lise a Alei, ktore su spolu pri sebe. Nesebecky sa snazi pomoct kazdemu. „Preco ich vsetkych neodpravis?“ pyta sa barbara dobrodruh. „My spolu. My nebojovat proti my.“ Po chvili maju vsetci prerezane povrazy a kazdy z nich sa moze pokojne pohybovat. „Vidi niekto z vas cestu von?“ pyta sa Aurel. „Toto je vazenie. Nema tu byt cesta von. To by neplnilo ucel vazenia,“ oponuje mu Bertran. „Musi tu byt nejaka cesta.“ „Nemusi. Sme tu ako mysi.“ „Naco by bol mysiam mec?“ „Ty si fakt blbec, alebo sa na blbca hras? Jeden mec, sest ludi. Chce, aby sme sa zabijali navzajom. Preto si ho beriem ja.“ „Preco ty?“ „Pretoze ja ho ako jediny z vas nepotrebujem.“ Lisu premaha strach. Nevie, kde je. Je s cudzincami v neprijemnom prostredi a do toho nemoze prestat mysliet na tie cisla. Jeden prezije? Alebo jedna? Ako to vobec moze byt ona? Je bez sance. Slaba, zbytocna a zaroven sa moze stat ich lahkou obetou. „Premyslime to. Sme tu vsetci spolu. Ako prve by sme mali…“ „Zabit ta, Gerjan! Ty si nas sem dostal! Chces predat svojich druhov za svoj holy zivot? Co urobis? No? Co urobis ty prekliaty zasran?!“ vykrikuje po Gerjanovi Aurel. „Len pomaly. Nemali by sme bojovat medzi sebou.“ „Ty si nas doviedol do pasce. Vedome si chcel vsetkych podrazit. Ale si neschopny! Isli sme za odmenou a odmena nikde. Ty za to mozes!“ „Na lukostrelca bez luku, zamknuteho so silnejsimi, si privelmi odvazny.“ „Tak mi zobrali zbran. A co? Vlastnymi rukami ta zahrdusim, Gerjan!“ Aurel ma cervene lica a celu tvar. Je pravom nahnevany. Teraz nechce byt ziadny diplomat. Chce spravodlivost. Nepremysla do blizkej ci vzdialenej buducnosti. Jeho presnym opakom je Alea. Tiez je bez akejkolvek zbrane, ale ako bojovnicka nema problem postavit sa hocikomu v boji. Veri svojim pastiam a svojmu vycviku. Rychlymi pohybmi oci si vsima, co robia ostatni. Je pripravena branit sa. Nic nehovori, nechce byt na ociach. Na rozdiel od Bertrana, ktory ma uplne inu taktiku. „Ak sa chce niekto na mna vrhnut, zomrie. Nezobrali mi vsetko. Kto nieco skusi, zomrie. Vy sa pokojne pozabijajte navzajom a ja si v pokoji odcvalam.“ „Mas zaujimavy pristup,“ tvrdi Gerjan. „Ja nemam strach. Viem, ze ja dnes nezomriem.“ „Odkial beries taku istotu?“ pyta sa Gerjan. „Mojou istotou je, ze nemam strach. Nikto sa ma nepokusi zabit. Som prilis nebezpecny.“ „Kazdy sa snazi byt ticho, len ty tu hovoris o sebe.“ „A ty mi na to odpovedas. Pravdepodobne budes prvy, kto zomrie. Kto je na tvojej strane? Kazdeho si podrazil. Aurel ta nenavidi. Ja ta chranit nebudem. Nikto ta chranit nebude. Nikto nie je na tvojej strane.“ „To ani na tvojej.“ Sest postav v pasci. Kazdy sa poti a premysla. Nad sebou, nad ostatnymi, nad hrozbami. Miestnost ma styri rohy. Do jedneho ide Alea. Pokojne kraca a pohybuje sa tam cuvanim. Lisa ju pomaly nasleduje a jej drobne chodidla zanechavaju v prachu len nepatrne stopy. Druhy roh si berie Gerjan. Nechce k nemu utekat a byt k niekomu chrbtom. Do tretieho rohu sa nehlucne presuva divoky Ge. Ostava posledny roh. Bertran a Aurel si uvedomuju, o co ide. Nikto nechce ostat niekde v strede. Kazdy chce byt v rohu. Tito dvaja si rozumeju, ale vzdy je rozdiel medzi porozumenim a doverou. „Je moj! Ten roh je moj!“ vykrikuje Aurel a uteka do rohu. Bertran si dava ruku do kabata. Vie, ze teraz nastala jeho chvila. Teraz moze ukazat silu. Nieco vytahuje a hadze tak rychlo, ako vie. Sparadlo leti rychlo, ale ziadnu skodu nerobi. Od Aurelovho chrbta sa neskodne odraza a pada na zem. Bertran si uvedomuje, ze teraz nemoze byt brany vazne. Okamzite sa na neho vrha Gerjan a je presvedceny, ze sa moze lahko zbavit jedneho zo superov. Menej rivalov znamena vacsiu sancu na prezitie. Zabuda na opatrnost. Nevsima si ostatnych, ide za svojim cielom. Nevsima si ani kratku a tenku dyku, ktoru Bertran prepasoval v opasku. Gerjanova past do nastavenej dyky naraza v plnej rychlosti. Obrovsku bolest pocut po celej miestnosti a hrozivy zapas, ktory mal mat jedneho vitaza, sa otaca. Bodnutie, dalsie bodnutie a rychla strata moznosti reagovat na cokolvek. Gerjan nepada na zem len preto, ze sa snazi chytit Bertrana. Funguje to len na kratku chvilu. Snazi sa zastavit svoje krvacanie z jednej z ran, ale rychlo straca akykolvek cit v rukach i v celom tele. Bertran rychlo obsadzuje jeden z rohov. Nechce bojovat s nikym dalsim. Teraz nie. Potrebuje sa poriadne nadychnut. Atmosfera hustne zavratnym tempom. Doteraz to bola akasi hra, zly vtip ci nedorozumenie. Teraz ide o vela. Kazdy jeden zivot moze rychlo skoncit. Kazdy jeden spojenec moze byt zradca. „Teraz sme kazdy v rohu. Budeme tu cakat, kym niekto zaspi?“ pyta sa polohlasne Bertran. Nedostava odpoved. Svojou otazkou ale ukazal nelichotivu pravdu. V prirode strazili jeden druheho. Teraz sa vsetko uplne obracia. Kto zaspi, zomrie. Kto nebude spat, nezomrie. Ale aj ten moze padnut. Nastava faza strachu a beznadeje. Nikto nevie, co je spravne. Nic nie je spravne. Vsetko je spravne. Kazdy je korist a lovec sucasne. Alea s Lisou, Aurel, Ge a Bertran. Styri strany, styri konce. V kazdom rohu je sila. Niekde vacsia, niekde mensia. Nikto vsak nemoze vediet vsetko. Rovnovaha je docasna, zatial co strach je vecny. Gerjan by si o tom mohol mysliet svoje. Ale uz nemoze. Jeho nazory zomreli spolu s nim. Mozu na neho zazerat, mozu ho nenavidiet, hadzat na neho viny. Ale neublizia mu. Uz nezije. Nebude ziadna legenda, len bezmenna mrtva figura na bojovom poli plnom zrady a zvratenej diplomacie. Mrtvola, ktora je kazdemu na ociach a symbolizuje koniec. Nechutny pohlad, ktory nie je pre kazdeho. Ktokolvek moze dopadnut rovnako. Kazdy rozmysla inak, ale medzi tymi myslienkami sa niektore opakuju. Je jasne, ze Lisa nemoze byt s Aleou vecne. Ak ostanu len tie dve, budu musiet bojovat navzajom. Taktiez je jasne, ze proti barbarovi a bojovnicke su zvysni dvaja v nevyhode. Chlap s dykou je nebezpecnejsi, ked nikto nevie, co ma. Teraz vedia, ze ma dyku a bude ju musiet pouzit. A lukostrelec bez luku nie je velka hrozba. Aj lukostrelec musi vediet narabat s mecom alebo inou zbranou, ale nema na to tolko skusenosti ako niekto, kto pouziva mec ako svoju hlavnu zbran. Taktiez je najslabsi. Jasne si to uvedomuje a poti sa zo vsetkych najviac. Co moze robit? Ake ma moznosti? „Pocuvajte ma, mali by sme sa odtialto nejako dostat. Zbavme sa toho demona a utecme.“ „Jeho ty nezbavit. On teba v hrst.“ „Na to kaslem. Zbavme sa ho. Kto ide na to so mnou?“ „Ty slaby. Ty skoro zomriet. Ty nemat sila proti oni. Ty snazit prezit, ale tvoj duch slaby.“ „Toto som prave nechcel pocut.“ Maro sa na vsetko diva z vysky, nikym nepozorovany. Ani nepotrebuje zrak, plne ho uspokojuje jeho sluch. Pocuje slova, pocul posledne ciny Gerjana. Teraz pocuva srdcia. Ktore ako rychlo bije a kto ma problemy od strachu i prehltnut slinu. Aurel ma jedinu moznost. Pockat, kym sa ostatni nepozabijaju navzajom. Alebo kym vsetci nezaspia. Uvazuje, aka by mohla byt jeho strategia. Zobrat Bertranovi dyku, zabit Bertrana. Nasledne zabit Aleu. Potom dykou zneskodnit barbara. A ostava mu zabit Lisu. V tomto poradi by to bolo najlepsie. Dobre si uvedomuje, ze tento plan je narocny, v podstate nemozny. Jeho vyhliadky nie su dobre. V kazdom pripade sa ho zbavia skor, ako budu bojovat na smrt ostatni. Bertranove vyhliadky su lepsie. Moze premoct Aurela. Nema uplnu istotu, ze sa mu to podari, ale ta sanca je velka. Ak ho ale porazi, co robit potom? Nepremoze barbara. Ani blondavu bojovnicku. Moze zabit len Lisu. Ale ako mu to pomoze? Moze ju pohodlne a bez problemov zabit az potom, co padne Alea. Este moze skusit zohnat spojencov, ale koho? Kto bude na jeho strane? Ak Aurel, tak si velmi nepomoze. Ak Ge, tak ma sancu. Mozno povrazdia vsetkych. Kto ale bude silnejsi, ked ostanu len oni dvaja? Este by mohol byt spojenec bojovnicky a teda i Lisy. Ak by porazili spolu Aurela i barbara, co by potom robili traja? Ani on, ani Lisa by nemali sancu proti Alei. Alea by vyhrala tak ci tak, aj keby sa spojil proti nej s Lisou. Lisa ma strach. Je utiahnuta a aj ked si neuvedomuje vsetky moznosti, tak vie, ze sa z tohto nedostane ziva. Necaka zazraky a ak prezije len jeden clovek, zomrie. Zabit ju moze ktokolvek. Aj Alea. Odtahuje sa trochu od nej a ona vyzera, ze to chape. Po chvili sa vsak Lisa zase viac priblizuje k tejto bojovnicke. Strach jej znemoznuje jasne mysliet a nedokaze sa mu vyhnut. V svojom zivote uz videla mrtvych ludi. Vzdy ju to desilo, kradlo jej to spanok i chut dalej zit. Sledovat Gerjanove telo je vsak nieco este silnejsie, intenzivnejsie. Nieco, pred cim sa nemoze schovat. Nemoze utekat. Akakolvek snaha utiect by znamenala len naraz do steny, nic viac. Znovu a znovu sa pozera na cloveka, ktoreho mohla odhadnut zle. Teraz lezi v netypickej poze a jeho oblecenie je coraz cervensie. Alea zvazuje, co by bolo najlepsie urobit. Mohla by prezit tak, ze by postupne pozabijala vsetkych. Mohlo by sa jej to podarit. Staci sa zbavit Ge. Toho cloveka, ktory jej prerezal povrazy a nikdy jej neublizil, ani sa na nu skaredo nepozrel. Cestneho a mudreho barbara, ktory ma svoj svet a ten jeho svet nie je zly. Ge ma poziciu, ktora je podoba tej, ktoru ma Alea. Uvedomuje si svoju silu. Nechce nikomu ublizit, ale vie sa branit. Nepotrebuje ludi, ktori mu chcu ublizit. Stacia mu duchovia predkov, ktori ho mozu viest, ale i opustit. „Podme sa vsetci vyspat!“ hovori Aurel a ocakava odpoved od vsetkych. Nikto mu ale nepraje dobru noc. Nemoze spat. Nikto nemoze spat. Vsade su ludia, ktori mozu ublizit. Zazmurenie oci moze znamenat smrt. Rychlu smrt, pomalu smrt v bolestiach ci dolamanie tela tak, ze sa dychanie zmeni na nocnu moru. Aurel sa snazi vymysliet co najlepsi plan. Uvazuje, pocita, dufa. Ruky sa mu trasu a pod nim sa zacina zvacsovat zapachajuca, zlta mlaka. Jedno vie s uplnou istotou. Alea ani Ge nepotrebuju noc na to, aby ho zabili. Mozu to urobit v cestnom suboji, jedneho na jedneho. Celkom ine myslienky su v inych hlavach, ale hlavnou myslienkou je prezit. Nikto neuvazuje nad tym, ze pojde na dalsie velke dobrodruzstva. Alebo co si kupia na trhu, ani v ktorej rieke sa vykupe. Prezit. To je to hlavne. Prezit a vsetko ostatne je vedlajsie, malo dolezite. Hlboko podmienene. Kym premysla, Lisa sa naklana k Alei. „Zabije ta.“ Alea sa nemusi pytat, koho tym mysli. Lisa jej to nenapadne ukazuje. Mocny barbar bude ten, kto zabije jej najblizsiu dusu. Blondava zena jej na to prikyvuje. Moze jej verit, ale nemusi. Premysla. Alebo ma sancu prezit, alebo nie. Ak ju zabije Ge, bude po nej. Ak nie, ma velku sancu prezit a odist. „Si si ista?“ „Vidim to.“ „Tak skus vidiet aj dalej. Ja ta ochranim.“ To je posledne, co mladucka Lisa potrebovala. Berie do ruk najvacsi kamienok, aky vidi a priblizuje sa k barbarovi. Ten si ju zo zaciatku nevsima. Je to ako suboj trpaslika s obrom. Lisa nechce zit, ak jej ochrankyna zomrie. Moze za to ten demon? Moze. Ale hlavne ten silny muz v jednom z rohov. Ide na neho. Viac zufala, ako pripravena. Priama, s velkou snahou, ale bez sance. Iba ak… by sa stal zazrak. Udiera ho tak silno, ako dokaze. Chce udriet znovu a znovu, ale znemoznuje jej to. Rychlo ju chyta a nie velmi nezne ju zviera v svojich mocnych rukach. „Ja tebe nechciet ublizit. Ty dobre srdce.“ „Aj… ty dobre srdce.“ „Ak niekto musi zomriet, tak zomrie.“ Barbar ju otcovsky chyta za ruku a hovori jej nieco v jazyku, ktoremu ona nerozumie. Ani sama nevie preco, ale usmieva sa na neho. Pusta ju a ona sa vracia na svoje miesto, k Alei. „To si nechas? Preco ju nezabijes?“ pyta sa barbara Bertran. „Jej srdce dobre. Tvoje srdce zle.“ „A co? Ides ma vytrestat?“ „Tvoja dyka. Nebezpecna. Dat ju ty mne.“ „No istotne ti budem davat moju dyku. Co by ma malo k tomu donutit?“ Barbar prechadza do tajomneho ticheho hlasu a odpoveda mu jedinym slovom. „Smrt.“ Dviha sa. Ide priamo k Bertranovi. Ten je zaskoceny. Bez spojencov. Bez velkej sance. Berie si dyku do ruk a nechce padnut bez priameho boja. Pouziva tu dyku najlepsie, ako vie. Nuti neohrozeneho bojovnika na chvilu uhybat. Tak velmi ho chce zasiahnut. Zurivost urychluje jeho udery, ale nie musku. Mocne ruky ho hadzu o jednu zo stien, zdvihaju a cely proces opakuju. Nie je mrtvy, ale prichadza o dyku. Tak isto aj o moznost byt este niekedy proti niekomu hrozbou. Aurel okamzite reaguje. Vie, ze teraz je jeho cas. Alebo nie? Je nerozhodny. Nevie, ci ma zautocit na barbara alebo na bojovnicku. Vybera si necakane tretiu moznost. Ide k bojovnicke, ale ta nie je jeho ciel. Chce ublizit Lise. Vziat jej zivot. Nema to logiku ani ziadnu ludskost. Kona a pohana ho strach. Vie, ze bude dalsi. To ten strach z barbara. To, akou silou manipuloval s Bertranovym telom, donutilo jeho vlastne telo vyhnut sa mu. Vyhnut sa jeho rukam, aj keby mal teraz urobit to najhlupejsie a najbezocivejsie. Chyta ju za ruku a chce si ju pritiahnut k sebe. Zvlastna zurivost ho nuti ublizovat nevinnej. Je to vynikajuca prilezitost pre Aleu, aby sa prejavila. Bez vacsich problemov chyta Aurela za ruku a odtrha ho od Lisy. Ten si nevsima bojovnicku, ale uz na Lisu nedotiahne. Moze kricat, vyhrazat sa, hovorit najroznejsie nezmysly. Ale deje sa to najhorsie, co si vie teraz predstavit. Oddaluje sa od Lisy a priblizuje k barbarovi. Je to zaujimavy pohlad. Zena taha muza na miesto, kde rozhodne nechce byt. Netreba ziadnu diskusiu medzi Ge a Aleou. Podava mu ho ako neposlusne dieta, ktore si zasluzi vyprask. Tentokrat to ziadny vyprask nebude. Rovnakou, mozno i vacsou silou, sa Ge zbavuje Aurela. Ten na rozdiel od Bertrana uz ziadnu bolest nepociti. Ostavaju styria. Gerjan je mrtvy. Aurel je mrtvy. Bertran zije, ale taky zivot mu nikto nemoze zavidiet. Lisa place v kute. Pohlad na telesne tekutiny a tela, ktore pred smrtou okusili impozantnu bolest, jej nedovoluje na nic mysliet. Kazdy vie, co musi nastat. „Cestny suboj?“ pyta sa Ge. „Kto vyhra, ten sa postara o Lisu.“ Ona nechce zabit jeho. On nechce zabit ju. Silne paste pokryvaju slzy. Nie je ina moznost. Suboj mysli a svalov. Boj o to, ci sa naplnia alebo nenaplnia slova malej Lisy. Suboj plny uderov a vykryvani ma dlhe trvanie. Nikto nechce zomriet. Nikto nechce ukoncit svoj zivot v tejto miestnosti. Ale bojuju. Prah bolesti dostava zabrat. Ge ziskava navrch. Po silnom udere zacina bojovnicke zvierat hrdlo a ta sa uz nemoze branit. Len co odpadava, rychlymi krokmi chyta Lisu. Aj jej hrdlo zacinaju gniavit mocne dlane. Place, mece sa, ale nema mu ako ublizit. „Je hotovo. Pocujes, demon? Je hotovo. Ja byt sam!“ Demon, ktory vsetko sleduje, tlieska. Otvara magicke dvere, ktore boli doteraz neviditelne. „Ja byt slobodny.“ „Dokazal si to. Som spokojny. Teraz chod. Chod a nevracaj sa.“ Ge berie pod jednu pazuchu Lisu a pod druhu Aleu. S ich telami vychadza von. Bez prerusovania ich obidve taha z hrozneho miesta cez chodbu az na povrch. „Pockaj! Ja viem, o co ti ide!“ zvreskol na neho Maro a povolal svojich pomocnikov, rozne nizsie demonicke bytosti. Tie ho rychlo chytaju a ostnami mu vyrezavaju srdce. To iste aj Alei, ktora sa po chvili prebrala a pokusila sa branit. Sklana sa nad mrtvolu barbara a uznanlivo tlapka vykuchanu mrtvolu po ramene. „Tvoj napad bol genialny. Ale bol. Skoncil si. Skoro si bol posledny.“ Caka na Lisu, kym sa preberie. Nedeje sa to tak rychlo, ako by si prial. Berie flasu s nechutne pachnucou tekutinou a dava ju pred jej nos a nasledne z nej leje priamo do hrdla dievcata. „Ty! Dievcisko male! Budes zit. Ale mam pre teba ulohu.“ Lisa sa pozera na obrovskeho, hrozneho demona. Chce ustupit, ale nema kam. Je uplne obklucena. Kasle, nevie sa poriadne nadychnut a kazde jeho slovo je pre nu hlucnejsie ako cely orchester. „Co si im povedala, ze ta zobrali so sebou?“ „Povedala som im, ze viem carovat.“ „A vies?“ „Vlastne ani nie.“ „Budes zit, ale budes zit ako jedina. Ten, ktory tam ostal, padne tvojou rukou.“ Lisa si uvedomuje, co ma urobit. Co je jej terajsou ulohou. Zabit zraneneho, takmer nevladneho Bertrana. Ma byt ta jedina, ktora prezije. Jeden z nizsich demonov jej dava kratky mec, ktory je pokryty hrozostrasnymi symbolmi. Nechce ho. Tak velmi ho nechce, ale tlaci jej ho do dlane. Rastie v nej hnev, citi sa byt demonicky oddana novemu panovi. Nechce nikoho zabit. Po chvili sa jej tato akcia vidi strasna, ale mozna. Meni sa. Vsetky jej tuzby sa menia a zvlastne splietaju. Vie, ze to dokaze urobit, ale nechce. Alebo chce? Sama nevie. Kazdy moment meni jej usudok. Straca sa sama v sebe a zabuda na zivot, ktory zila este pred hodinami. Hromadi sa v nej sila, ktoru zacina chapat a ktoru musi posluchat. Sila, ktora vie o nej vsetko, aj ked ona o nej nevie skoro nic. Po chvili prichadza k Bertranovi a namiesto milosrdneho usmrtenia jemu a neskor jeho mrtvole zasadzuje ranu za ranou. Je dokonane. Bude zit. Bude posluchat. Ma svoj novy domov.