Srdce z papiera Marián Piskor Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Marián Piskor Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2022) Marián Piskor O knihe V tejto chatrnej knižôčke Vám autor ponúka seba. Kúsok seba na papieri. Kúsok srdca na papieri. Troška jeho duše. Básne zachytávajú rôzne obdobia života človeka, ktorý čelí svetu, láske a predovšetkým sám sebe. Srdce z papiera je prvotina mladého autora, ktorý sa narozdiel od mnohých vrstovníkov dal na literatúru a krásnu cestu zachytávania sveta a myšlienok v metaforách. V knihe sú básne na všedný deň a dá sa v nich nájsť láska, zmierenie či pokoj, ktorý je v týchto časoch mimoriadne cenný a potrebný. Obsah Srdce z papiera 1 O knihe 2 Obsah 3 Resuscitácia 4 Cestovateľ 6 Bozk 8 Mon terroriste 10 Hamlet 12 Kytice 14 Bezdomovkyňa 15 Bonsoir 17 Môj svet 18 Izbietka 19 Zrod 20 Zmyselný nonsens 21 Sviatosť zmierenia 23 Resuscitácia Zaseknutý v stereotype snažiac sa uniknúť realite v eufórii dlhého zomierania. Každým nádychom bližšie bezhlavosti, pomätenosti a zbláznenosti. Trikrát resuscitoval svoju dušu ani raz neožil znova. Tak silno zaľúbený do smrti, že aj život by za ňu dal. Nakoniec vyhlásia, že načisto zošalel a podajú mu smrteľnú dávku lásky priamo do srdca. Tak zomiera, Zaľúbenec, Blázon, celkom spokojný, že bude so svojou láskou navždy. Cestovateľ Na smútočnom nástupišti, pískajúc Bachove kantáty za škripotu rozbehnutého vlaku, púšťam na slobodu svoje duše. Mojich väzňov. Túžiacich po krvi i po šťastí, bažiaci po živote a presýtených smrťou. Poletujúc ponad mňa i postávajúc za mojím chrbtom kričia a volajú. Ktože im pomôže? Z diaľky prichádza vlak. Stojím na smútočnom nástupišti, prichádza vlak, prichádza môj čas. Je blízko, skáčem. Och, duše moje, príďte ku mne zas, nech zomriem ešte raz. Cestujem... Znova včuľ pozdravím vás. Na smútočnom nástupišti, počúvajúc vlastnú elégiu, stojím a sledujem poletujúce duše. Voľné a slobodné jak pierka odkvitnutej púpavy odfúknuté vetrom opačného sveta. Bozk Dietok čas už dávno nie je medzi nami. Dobývame svet ten smrtnejší a radujeme sa z listov zem bozkávajúcich. Tie listy popadané sťa roka otroci ležiac nespia, čakajúc na človeka, ktorý by od bozku odtrhol, lebo nerady ľúbia zem a ľúbiac zem neľúbia seba i ľúbia len to, čo umelci, tí väzni noci, čmárajú po stenách. Časom i mráz prituhne a s mrazom srdce puká, že listy bozkávajú zem i zem ich nebozkáva. Tak mrú v láske a láska mrie v nich, ako keď v duši tlie kedysi plameň veliký. Mon terroriste Dumajúc o smrti v živote, o láske, o duši... Počúvajúc mŕtvu hudbu, rozprávajúc francúzsky, riekol nebu: Mon terroriste, lásky krvou špinavý zabil si, čo všetkým bolo milé. Ja mŕtvo hľadím do okien rozbitých. Mon terroriste! Keby si tak čul Nárek, ktorý si spôsobil duši zatratenej. Mon terroriste! Vráť mi život, vráť mi srdce! Nebuď krutý, už tak trýzní mám dosť. Mon terroriste! Muníciu si mi v srdci daroval, to na malé kúsočky roztrhané po celom svete. Mon terroriste, tak Ťa nenávidím, tak Ťa ľúbim... Svoj život Ti dávam, otrokom Tvojím som naveky, sľubujem, že srdce si vezmem zas, spoznám lásku, jednu zo smrti krás. Mon Terroriste... Hamlet Ostala mi len lebka v chatrných rukách, keď som našiel odpoveď na Byť či nebyť? Navždy chcem byť v prázdnych srdciach a nikdy nebyť boľavou spomienkou, pohrebom chvíľ, keď nám bolo dobre. V ochabnutých dňoch a v živých snoch som ostal zakliesnený jak noha privalená skalou. Túžbou zomieram vyslobodiť sa sám, bojím sa, stratený som a neobjavený chcem ostať. Na kameňoch, na tých hradbách našich citov, hrdo nabodli srdce na kopiju mŕtveho rytiera. Musí to byť kúzlo... Cítiť sa slobodný v hradných celách z mreží bytia a nebytia. Kytice Sadol som si v nebi vedľa schizofrenika. Zbieral slzy smutných do dlaní, púšťal ich na zem, nádej lial. Smútok menil na radosť. Nevedel, či to sen a či nočná mora. Žil i skonával, plakal a spieval. Duše viazal do kytíc, do váz ich nedával, znova by nekvitli. Bezdomovkyňa Zbalím si veci a odídem bývať na cesty. Naše fotky zavesím na stĺpy lámp, nech všetci vidia lásku. Celý svet bude mojím domovom. Len duša moja chudobná bude Bezdomovkyňa. Zbalím si veci a odídem, ak ma už nemiluješ. Budem žobrať o lásku, na kolenách poprosím o kúsok neba! Budem žobrať od hviezd, by súhvezdia mi tvorili, keď pod nimi budem spať. Bonsoir V obľúbenej huňatej deke popíjam teplý čaj. Nedeľa. Novembrový podvečer. Počúvam Petra Muka a spievam bonsoir. Spievam ho všetkým vám, ktorých pohltil prízemný mráz sŕdc, ktorí rozpúšťate sa už iba v slaných spomienkach. Krehko snežia prvé vločky. Miznú po dopade do dlaní zeme. Pod huňatou dekou skladám verše a v kalendári odškrtávam ďalší deň – prežité. Môj svet Kvapiská nebeského plaču nemilosrdne klopú na okno môjho sveta. Snažia sa dostať dnu, ale ja ich medzi tieto štyri múry nevpúšťam. Je tu neporiadok, bordel. Opadaná omietka ešte stále leží na podlahe, niet kto ju upratať. Premoknuté steny. Smrad. Nenávidím to miesto. Izbietka Štyri steny bledé prázdna posteľ. Starý matrac s jemnou pokrývkou. Lúče slnka derú sa cez žalúzie, rozplývajú sa ako moje ilúzie. Pochmúrnosť. Torzo, ľudskému telu podobné. Ako čln, ktorý dávno stroskotal, v rieke sŕdc nenájdený. Záclony ťažobne ťahajú sa podlahou, ako dni pred stroskotaním. Keď chcel som iba, vymaniť sa z tvojho náručia. Zrod Keď potôčik zažblnká striebrom obmotaný, keď slávik ozve sa spevom štebotavým, keď háj zakvitne púpavou žiarivou, keď ruka pohladí vlásky zlaté... Vtedy prekvitne radosť moja sťa tulipány v záhrade, vtedy zrodí sa život nový vo mne, v tebe, v nás. Zmyselný nonsens Noc cez deň, hluk v tichu, chaos v poriadku, cúvanie pri napredovaní. Ťažkosť zľahčená živou smrťou pocitov v stave bezcitnosti. V bdelosti hlboký spánok, vo víchrici ukrytý vánok hurikánu lásky. Precízne zmýšľanie o nezmysloch. Vlak bez cestujúcich na koľajniciach z nití. Bez jedinej zastávky v stanici srdca. Vagóny bez snahy hýbať sa. Idú do známa neznámou trasou. Lietanie bez krídel vysoko v oblakoch z nenaplnených túžob. Plavba bez vody v mori slaných sĺz s arómou šťastia. Topenie sa vo vyschnutom koryte. Krása myšlienok, vyzdobená špinou. Sklamanie. Sklam ma, nie? Sviatosť zmierenia Neľudia! Netvori? Hrob sa otvorí s náručou vrúcou nesú nenávisť. Tú jak chlieb každodenný rozdávajú, ako kňaz hostie. Milovaní, pristupujem k spovedi. Derúce sa lúče slnka skrz vytrážové okná, mi pripomínajú moju snahu, moju túžbu. Ťahavé tóny organu v mólovej stupnici znejú ako plač. Môj plač? Slzy stekajú po lícach, neuvedomujúc si, že máčajú kňazské rúcho.