Srdce z porcelanu Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Iva Nosalova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2025) Iva Nosalova O knihe Zbierka basni o krehkosti citov, smutku zo samoty, ale aj o nadeji, ktora nezhasina ani v hlbokej temnote. Verse sladsie ako cokolada, no zaroven krehke ako porcelan. Kazde slovo je odrazom duse, ktora sa pomaly uzdravuje, sniva a hlada cestu medzi tienmi minulosti a svetlom buducnosti. Tato kniha je pre vsetkych, ktori veria, ze aj zlomene srdce moze stale bit, ze jazvy neznamenaju koniec a ze aj v tichu samoty moze zniet nadej. Obsah Srdce z porcelanu 1 O knihe 2 Uvodne slova autorky 5 Zradca 2 6 Houdini 8 Kolko? 9 V zajati myslienok 10 Posliapana dovera 11 Ticha voda 12 Zamilovana, nemilovana, komplikovana 13 C'est la vie 14 V labyrinte snov 15 Srdce z porcelanu 16 Plameniak 17 Slnecnice 18 Motyl 19 Na luke 20 Basnik 21 Bud 22 Tango v dazdi 24 Mozno sme si sudeni 25 Tuzba 26 Nadej 27 Uvodne slova autorky Poezia je ako zrkadlo. Odrazaju sa v nej nase najhlbsie pocity. V tejto knihe najdete verse, ktore su odrazom mojej cesty plnej kontrastov, kde sa prelinaju svetla a tiene, radosti a starosti, priroda i romantika. Vo svojich versoch hladam rovnovahu medzi tym, co bolo a tym, co este pride. V mojej prvej knihe zostali niektore veci nevypovedane. Mozno preto, ze som ich vtedy este nevedela vyjadrit. Mozno preto, ze potrebovali dozriet. A teraz nastal ten spravny cas na ich vyslovenie. Tak ako v predchadzajucej knihe, aj tu Vas cakaju dva odtiene mojej poezie. Prva cast je melancholickejsia, nesie v sebe smutok, zvysky minulosti, ci bludenie vo vlastnych myslienkach. V druhej casti sa pripravte na poriadnu davku tej najsladsej romantiky, zahalenej v ligotavom pozlatku, previazanom neznou maslou tuzby a lasky. Ak ste citali moju prvu knihu, viete, ze zacina basnou Zradca. Moja druha kniha zacina basnou s nazvom Zradca 2. Je to akesi pokracovanie s odstupom casu. Je to o tom istom, ale z ineho pohladu. V prvej verzii prevladal smutok a sklamanie, v druhej verzii je to viac o pocite krivdy a hneve - drsnom a nekompromisnom. Posledna basen nesie nazov Nadej, pretoze nadej umiera posledna. Nadej je to, co ma drzi pri zivote. Aj ked neviem, co mi osud prinesie, s nadejou stale dufam, ze niekde tam vonku na mna este caka skutocna laska – taka, ktora pretrva vsetky skusky casu a vydrzi az do konca zivota. Mozno je blizko, mozno kusok dalej, ale kym je nadej, cesta nekonci. Prajem Vam prijemne citanie. Vasa Ivka Zradca 2 Si moja nocna mora aj cez den, aj ked uz na teba mysliet nechcem. Spravil si zo mna mrtvy charakter sklamany laskou, nakoniec sa vsetko pekne skoncilo fiaskom. Neviem, ako si mohol tak rychlo zabudnut, cele tie roky len tak hodit za hlavu. Zachoval si sa riadne sprosto, ked si ma len tak bez vahania ghostol. Nechal si ma napospas osudu, bolo ti jedno, ci padnem na hubu. Vzdy si myslel len na svoje blaho, zahraval si sa s mojou dusou nahou. Bol si pre mna viac ako kamarat, ale ty si ma nikdy nemal rad. Vyklul sa z teba slizky had, uz nechcem na teba spominat. Dost bolo cirkusu kvoli jednemu sasovi, uz viac nebudem nosit tazive okovy. Budem kralovnou svojho pribehu, so vztycenou hlavou pojdem dopredu. Ked ti pisem tieto slova, je to pre mna detox, konecne uz nemam z teba v hlave zmatok. Viem, ze by som s tebou nikdy nebola stastna, ja mam rada pravdu, no tebe chutia klamstva. Znamenal si pre mna cely svet, teraz si len zrnkom v mojom vesmire. Uz ti ani neviem prist na meno, v mojej dusi zostalo po tebe bremeno. Za kazdu moju slzu ti vystavim fakturu, bolestne zaplatis za srdcovu frakturu. „Karma je zdarma,“ zvykol si hovorit, preto ti nakoniec zostane len hola rit. Moj zivot ide dalej, no ty uz v nom nie si, zostal si len tienom v mojej minulosti. Takto si to predsa chcel ty sam, uz je koniec, viac ta nepoznam. Kto raz zradil, druhykrat tiez neodola, to vies, spravny charakter sa kupit neda. Pre mna uz navzdy budes len zradca, tak uz konecne z mojho zivota strat sa! Houdini Moj zivot sa okolo teba tocil, potom zrazu zmizol si mi z oci. Vyparil si sa, ani len si nebuchol dverami, nezostal po tebe ani prach, à la Houdini. Uzamkol si city v zeleznych putach, moje sny si utopil v klamstvach. Z mojho zivota si narobil ruiny, unikol si sikovne ako Houdini. Nasa laska bola len iluziou, lacnym trikom, ubohou fantaziou. Navzdy si prepisal moje dejiny, zrazu si zduchol ako Houdini. Zmizol si nahle ako tien v tme, ja som zostala stratena v hre. Na dusi sa mi spravili modriny, vytratil si sa ako Houdini. Stal sa z teba majster unikov a zrad s talentom prazdno po sebe zanechat. V mojom srdci zostali trhliny, odisiel si bez pozdravu ako Houdini. Kolko? Kolko slz este na zem spadne? Kolkokrat este budem na dne? Kym pochopis, co povedat ti chcem, aj ked tie spravne slova nenajdem. Sucho mam v hrdle, ruky sa mi trasu, vydavam zvuk, co podoba sa hlasu. Tazoba ma zviera, su to muky. Preco si tak bezcitny a kruty? Preco sa so mnou zahravas? Z mojho srdca si uvaris gulas. Akoby som ani nemala city, no hlavne, ze ty budes syty! Kolko slz este na zem spadne? Kolkokrat este budem bludit v prazdne? Kym pochopis, co povedat ti chcem, aj ked tie spravne slova nenajdem. V zajati myslienok Nerozumiem sama sebe, svojim vlastnym myslienkam. Neviem, preco sa to deje, v hlave mi zuri hurikan. Sama v sebe sa nevyznam, neviem kto som, kam kracam. Som len otrok vlastnej mysle, kde vsetko zda sa byt hmliste. Vo svojom vnutri hladam odpovede na otazky, ktore neboli polozene. V rozburenom mori vlastnej mysle plavam az kym nadej nevyschne. Aspon jeden den na nic nemysliet, nenosit v hlave myslienkovu siet, zabudnut na tu otazkovu splet, kym objavi sa znova: „A co ked?“ Posliapana dovera Zivot ta taha dole prudom, uz viac nedoverujes ludom. Sklamali ta, ona ci on, radsej sam budes kracat svetom. Uz neveris, lebo mal si prilis rad, mozno ta zradil najlepsi kamarat. Kazdy den sa pytas, preco sa to deje a tvoj osud za chrbtom sa ti smeje. Neveris, ked ti niekto pekne slovo povie, ked sa na teba len tak milo usmeje. Ved vies, ako boli to sklamanie, aj keby srdce chcelo, rozum povie nie. Mozno raz pride den, ked sa to zmeni, objavi sa niekto, kto ti rany zhoji. Prestanes bludit vo vecnych temnotach, opusti ta tvoj najvernejsi priatel - strach. Ticha voda Dievca, co nerozprava, volaju ju Ticha voda. Jej pohlad vsak povie vela, v ociach ma iskru, no nie je smela. V dusi citi bolest zo samoty, no nepusti ta do svojej komnaty. Jej srdce nesie jazvy hlboke, skryte v tichej, opustenej zatoke. Kazdy den je dalej od svojho sna, no mozno este malu nadej ma. Skus jej podat ruku, venuj objatie, nech zabudne na svoje prekliatie. Ak ti da sancu, urob ju stastnou, zahrnaj ju uprimnou laskou. Dopraj jej zivot bez sklamania a zrady, ak jej pukne srdce, bude to uz naposledy. Zamilovana, nemilovana, komplikovana Zamilovana, s ranou na srdci, neme slzy jej stekaju po lici. V hlbinach tuzob hlada nehu, uz nechce bludit na prazdnom brehu. Nemilovana, prazdna vaza plna beznadeje, stoji v chladnom tieni, kde slnko nehreje. Jej praskliny su prilis hlboke, aby vodu udrzali, a tak bez kvetov, bez zivota, utapa sa sama v ziali. Komplikovana ako tiene prachu, rozfukana vetrom, bludiaca v strachu. Zivot s nou hra hru, ktorej pravidla nepozna, v dokonalom svete si pripada nemozna. C'est la vie Zivot je obcas nezdravy, osud sa s tebou nebavi, nevzdavaj to, c'est la vie. Ked struna zivota ti neladi, tvar sa, ze to nevadi, povedz si len, c'est la vie. Laska pride, potom zas uleti, ked poplaces si, tak sa ti ulavi, ved to poznas, c'est la vie. Stracas sa v tmavom udoli, temnota ta tam zavali, tak to chodi, c'est la vie. Aj ked obcas dostanes udery, kazda rana sa raz zahoji, nezlakni sa, c'est la vie. Nevies za co si trestany, ked obcas dostanes pastami, zdvihni hlavu, c'est la vie. V labyrinte snov Bludim v labyrinte snov, ked kracam za tebou. Tvoj vabivy hlas z dialky vola ma, moje kroky vedu do neznama. Tulam sa cestou-necestou, obcas riadne trnistou. Ty si tam a ja som tu, v dialke vidim tvoju siluetu. Aj ked kracam hodiny, neviem sa k tebe priblizit. Si blizko, no stale vzdialeny, snad zavedu ma k tebe anjeli. Moj vnutorny kompas sa vola srdce, s tuzbou po laske je stale horuce. Este vydrz, ja ta raz urcite najdem, aj ked este parkrat slnko zajde. Ci bude spln, a ci nov, v dazdi aj v hmle pojdem za tebou, sama s bezbrehou nadejou, budem ta hladat v labyrinte snov. Srdce z porcelanu Ked je srdce laskou malovane, v ociach svietia iskry ligotave, poviem ti dve kuzelne slova, od tej chvile budem len tvoja. Porcelan je krehky ako nase zivoty, tak nenechaj ho spadnut do vecnej temnoty. Kazdy den si vychutnaj, ci je slany, ci sladky, ved zivot je krasny, aj ked byva kratky. Srdce je krehke, tak ho chran, nech ubrani sa trhlinam. Cestu k tvojmu srdcu mi nakresli, nech viem kadial ist stastiu naproti. V zablesku oci sa pribehy lamu, venujem ti srdce z porcelanu, v tvojich rukach objavi pokoj, v nasom spojeni najde svoj domov. Plameniak Plameniak nadherny do ruzova sfarbeny, s prenikavym pohladom, zahaleny tajomstvom. S hlavou vzpriamenou, nohou skrivenou stoji noblesne nad vodou priezracnou. Jeho odraz sa vlni vodnou hladinou, ked s graciou vykroci chodzou tanecnou. V ruzovych satach pozuje, v odraze vody tancuje, jeho pera pisu pribeh, ked s ladnostou sa hybe. Povabny tvor so sarmom, volaju ho Flamingo. Ked vykroci z davu, spieva piesen znamu. Slnecnice Vezmi ma na prechadzku, ukaz mi krasu slnecnic, chcem s tebou zazit rozpravku, aspon par chvil prijemnych. Zlte slnecnice pod modrym nebom, v ich objati sa chcem ukryt s tebou. Nase srdcia biju ako zvony, v symfonii sa tuzia spojit. Len krasna priroda, ty a ja, otvorena brana do raja. V tieni slnecnic cakam na tvoj dotyk, chcem sa s tebou laskou opit. Namaluj mi slnecnice, daj mi nezny bozk na lice, laskavou rukou mi pohlad vlasy, v tvojom naruci chcem zostat navzdy. Motyl Motyl v pestrych farbach odety, s laskou sada na kvety. V jeho kridlach vidis obrazy, ake len priroda vie nakreslit. Kridla sa mihocu v jemnom vanku, dotyky svetla hraju hru farieb, tvoria tu najfarebnejsiu omalovanku, najkrajsiu z prirodnych malieb. Jemnulinky tanec na luke predvadza, zlate luce sa v jeho pohyboch zrkadlia, na kridlach nesie pribehy neznosti, tolko krasy v tej krehkej bytosti. Na luke Drzime sa za ruky, po luke kracame bosi, na sebe len saty utkane z rannej rosy. Kracame v tichu neznych dni, ked sa nasa laska naplni. Zavoj z hmly sa mi do vlasov vplietol, pridal sa k celenke z cerstvych kvetov. Luka je oazou nasich tajnych zelani, stebot vtacikov je krasnou symfoniou na svitani. Kracame po koberci z lucnych kvetov, cas sa v ich voni pomaly straca. V tajomnom tichu slnecnych lucov vstupime do carovneho palaca. Bosymi nohami hladime zem, rada ta krasnym svetom prevediem. Spolocnost nam robi hmyzi orchester, svojimi krehkymi nastrojmi vydava melodie. Bludime kuzelnym svetom bez mapy, kde sladka tuzba nas vedie v ustrety. Za sepotu vetra, ruka v ruke lezime spolu na rozprestretej luke. Basnik Chcem byt tvojou muzou, inspiraciou kazdodennou, v tvojich basnach tuzim najst moje meno. Nech kazdy vers, co vyjde z tvojho pera, je plny lasky, co moja dusa zbiera. Chcem byt tvojou fantaziou plnou nehy, ked sa s laskou spoja nase brehy. Nech v tmavej noci svietia len iskry v nasich ociach, svedkom nasej lasky bude len na oblohe mesiac. Bud moj Basnik, najdi vo mne verse, kazdym slovom nech sme k sebe blizsie. Poskladaj mi svet z krasnych slov, ponorme sa spolu do rise snov. Posepni mi slova, co zahreju ma pri srdci, tak ako to vedia len ozajstni basnici. Chcem byt tvojou jedinou, na ktoru myslis, bud tiez mojim jedinym, co bludi mi v mysli. Vkradni sa mi do duse tajomnou chodbou, uz nikam nechod, bud navzdy so mnou. Chcem byt hlavnou hrdinkou tvojich basni, tak citaj ma, kym nepoviem ti: „Zhasni!“ Bud Bud mojim anjelom, co nenecha ma spadnut, bud krasnym snom, na ktory neviem zabudnut, bud svetlom, co nikdy nezhasne, bud muzom, ktoremu venujem basne. Bud kvetom, co ma vonou opaja, bud motylom, co sa mi do sna vnara, bud krasnym obrazom v mojej mysli, bud v mojich plucach cerstvy kyslik. Bud jasnym slnkom medzi mrakmi, bud vetrom, co pohra sa mi s vlasmi, bud nadejou do zlych casov, bud mojim vnutornym hlasom. Bud dazdom, co pokropi ma nehou, bud lucom svetla, ked bludim tmou, bud hostom v utrobach mojej duse, bud vzacnou podou pre moje ruze. Bud vodou, co uhasi moj smad, bud sladky ako v caji med, bud ohnom, co zapali vo mne plamen, bud dotykom, co zohreje ma v mraze. Bud poslom dobrych sprav, bud vankom, co pohladi mi tvar, bud moj februar aj maj, bud v mojom srdci kral. Bud panom mojho krehkeho srdca, bud tym, s kym mozem zivot ustat, bud slzou stastia v mojom oku, bud pri mne na kazdom kroku. Bud muzom, s ktorym sa budem prebudzat, bud tym, co ma navzdy bude milovat, bud mojim svetom, bud mojim vsetkym, bud priatelom, co ma nikdy nezradi. Tango v dazdi Z neba pada dazd, v naruci ma mas. Hriesne tony tanga, pery s chutou manga. Na tango treba dvoch, tak nebludme len v snoch. Len ty, ja a priestor noci, ked hudba hra, tak mas ma v moci. Z vonku sme premoceni, no vo vnutri nas hreje plamen. Laskou sme ohromeni, ked z duse vyviera jej pramen. Pod nocnou oblohou sa nase duse nasli, ked spolu tancujeme tango v dazdi. V ociach sa odraza svetlo z poulicnych lamp, noc je svedkom vasne, ulica je nas chram. Mozno sme si sudeni Mozno sme si sudeni, sme dvaja zabludeni. Keby sa nam cesty splietli, anjeli by k nebu vzlietli. Mozno sme si sudeni, staci nam len uverit. V tom vecnom bludeni s osudom superit. Budem cakat na tvoje znamenie, objavime spolu nove dimenzie. Verim, ze jedneho dna nas to neminie, laska sa v nasich zivotoch prelinie. Neboj sa, ved strach je moj kamarat, mozno nam stastie zahra do karat. Nech sa stane, co sa ma stat, v dobrom aj v zlom chcem pri tebe stat. Mozno sme si sudeni, aj ked sme v dialke rozfukani. Zatvor oci a nechaj sa viest na cestu snov, tu najkrajsiu z ciest. Tuzba Som tajomna zena v tvojich predstavach, oblecena v priesvitnych satach pretkanych nitkami osudu, nezna sucast tvojho pribehu. Pohlad mas hlbsi nez Marianska priekopa, v tvojich ociach sa bezmocne potapam. V ich hlbke sa skryva nekonecny svet, v ktorom sa stratim a netrafim spat. Na vlnach zazrakov sa podme plavit, hodiny radosti chcem s tebou stravit. Tuzim sa stratit v tvojom objati, tajomstvo lasky chcem s tebou objavit. Tuzba po laske ma zenie vpred, kazdy den chcem s tebou uletiet do vysin, kde sa nase srdcia spoja, ty budes len moj a ja navzdy tvoja. Nadej Pojdem s tebou aj na kraj sveta, ked ma naucis ako sa nebat, ako sa radovat zo zivota, temne myslienky pri tom nemat. Na vsetko zle chcem zabudnut v anjelskom objati tvojich ruk, nech ticho lieci stare rany, vezmi ma do svojich dlani. Nadej nam opat v srdci rozkvita, tak nadychni sa znova zivota, vydychni, co ta tak tazilo, navzdy uhas co ta palilo. Dost bolo padov a sklamani, zbytocnych strat a zlyhani, nastal cas urobit vo svojich citoch poriadok, ako vravi klasik: ,,Koniec je len zaciatok.“