Srdce z porcelánu Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Iva Nosálová Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2025) Iva Nosálová O knihe Zbierka básní o krehkosti citov, smútku zo samoty, ale aj o nádeji, ktorá nezhasína ani v hlbokej temnote. Verše sladšie ako čokoláda, no zároveň krehké ako porcelán. Každé slovo je odrazom duše, ktorá sa pomaly uzdravuje, sníva a hľadá cestu medzi tieňmi minulosti a svetlom budúcnosti. Táto kniha je pre všetkých, ktorí veria, že aj zlomené srdce môže stále biť, že jazvy neznamenajú koniec a že aj v tichu samoty môže znieť nádej. Obsah Srdce z porcelánu 1 O knihe 2 Úvodné slová autorky 5 Zradca 2 6 Houdini 8 Koľko? 9 V zajatí myšlienok 10 Pošliapaná dôvera 11 Tichá voda 12 Zamilovaná, nemilovaná, komplikovaná 13 C'est la vie 14 V labyrinte snov 15 Srdce z porcelánu 16 Plameniak 17 Slnečnice 18 Motýľ 19 Na lúke 20 Básnik 21 Buď 22 Tango v daždi 24 Možno sme si súdení 25 Túžba 26 Nádej 27 Úvodné slová autorky Poézia je ako zrkadlo. Odrážajú sa v nej naše najhlbšie pocity. V tejto knihe nájdete verše, ktoré sú odrazom mojej cesty plnej kontrastov, kde sa prelínajú svetlá a tiene, radosti a starosti, príroda i romantika. Vo svojich veršoch hľadám rovnováhu medzi tým, čo bolo a tým, čo ešte príde. V mojej prvej knihe zostali niektoré veci nevypovedané. Možno preto, že som ich vtedy ešte nevedela vyjadriť. Možno preto, že potrebovali dozrieť. A teraz nastal ten správny čas na ich vyslovenie. Tak ako v predchádzajúcej knihe, aj tu Vás čakajú dva odtiene mojej poézie. Prvá časť je melancholickejšia, nesie v sebe smútok, zvyšky minulosti, či blúdenie vo vlastných myšlienkach. V druhej časti sa pripravte na poriadnu dávku tej najsladšej romantiky, zahalenej v ligotavom pozlátku, previazanom nežnou mašľou túžby a lásky. Ak ste čítali moju prvú knihu, viete, že začína básňou Zradca. Moja druhá kniha začína básňou s názvom Zradca 2. Je to akési pokračovanie s odstupom času. Je to o tom istom, ale z iného pohľadu. V prvej verzii prevládal smútok a sklamanie, v druhej verzii je to viac o pocite krivdy a hneve - drsnom a nekompromisnom. Posledná báseň nesie názov Nádej, pretože nádej umiera posledná. Nádej je to, čo ma drží pri živote. Aj keď neviem, čo mi osud prinesie, s nádejou stále dúfam, že niekde tam vonku na mňa ešte čaká skutočná láska – taká, ktorá pretrvá všetky skúšky času a vydrží až do konca života. Možno je blízko, možno kúsok ďalej, ale kým je nádej, cesta nekončí. Prajem Vám príjemné čítanie. Vaša Ivka Zradca 2 Si moja nočná mora aj cez deň, aj keď už na teba myslieť nechcem. Spravil si zo mňa mŕtvy charakter sklamaný láskou, nakoniec sa všetko pekné skončilo fiaskom. Neviem, ako si mohol tak rýchlo zabudnúť, celé tie roky len tak hodiť za hlavu. Zachoval si sa riadne sprosto, keď si ma len tak bez váhania ghostol. Nechal si ma napospas osudu, bolo ti jedno, či padnem na hubu. Vždy si myslel len na svoje blaho, zahrával si sa s mojou dušou nahou. Bol si pre mňa viac ako kamarát, ale ty si ma nikdy nemal rád. Vykľul sa z teba slizký had, už nechcem na teba spomínať. Dosť bolo cirkusu kvôli jednému šašovi, už viac nebudem nosiť ťaživé okovy. Budem kráľovnou svojho príbehu, so vztýčenou hlavou pôjdem dopredu. Keď ti píšem tieto slová, je to pre mňa detox, konečne už nemám z teba v hlave zmätok. Viem, že by som s tebou nikdy nebola šťastná, ja mám rada pravdu, no tebe chutia klamstvá. Znamenal si pre mňa celý svet, teraz si len zrnkom v mojom vesmíre. Už ti ani neviem prísť na meno, v mojej duši zostalo po tebe bremeno. Za každú moju slzu ti vystavím faktúru, bolestné zaplatíš za srdcovú fraktúru. „Karma je zdarma,“ zvykol si hovoriť, preto ti nakoniec zostane len holá riť. Môj život ide ďalej, no ty už v ňom nie si, zostal si len tieňom v mojej minulosti. Takto si to predsa chcel ty sám, už je koniec, viac ťa nepoznám. Kto raz zradil, druhýkrát tiež neodolá, to vieš, správny charakter sa kúpiť nedá. Pre mňa už navždy budeš len zradca, tak už konečne z môjho života strať sa! Houdini Môj život sa okolo teba točil, potom zrazu zmizol si mi z očí. Vyparil si sa, ani len si nebuchol dverami, nezostal po tebe ani prach, à la Houdini. Uzamkol si city v železných putách, moje sny si utopil v klamstvách. Z môjho života si narobil ruiny, unikol si šikovne ako Houdini. Naša láska bola len ilúziou, lacným trikom, úbohou fantáziou. Navždy si prepísal moje dejiny, zrazu si zdúchol ako Houdini. Zmizol si náhle ako tieň v tme, ja som zostala stratená v hre. Na duši sa mi spravili modriny, vytratil si sa ako Houdini. Stal sa z teba majster únikov a zrád s talentom prázdno po sebe zanechať. V mojom srdci zostali trhliny, odišiel si bez pozdravu ako Houdini. Koľko? Koľko sĺz ešte na zem spadne? Koľkokrát ešte budem na dne? Kým pochopíš, čo povedať ti chcem, aj keď tie správne slová nenájdem. Sucho mám v hrdle, ruky sa mi trasú, vydávam zvuk, čo podobá sa hlasu. Ťažoba ma zviera, sú to muky. Prečo si tak bezcitný a krutý? Prečo sa so mnou zahrávaš? Z môjho srdca si uvaríš guláš. Akoby som ani nemala city, no hlavne, že ty budeš sýty! Koľko sĺz ešte na zem spadne? Koľkokrát ešte budem blúdiť v prázdne? Kým pochopíš, čo povedať ti chcem, aj keď tie správne slová nenájdem. V zajatí myšlienok Nerozumiem sama sebe, svojim vlastným myšlienkam. Neviem, prečo sa to deje, v hlave mi zúri hurikán. Sama v sebe sa nevyznám, neviem kto som, kam kráčam. Som len otrok vlastnej mysle, kde všetko zdá sa byť hmlisté. Vo svojom vnútri hľadám odpovede na otázky, ktoré neboli položené. V rozbúrenom mori vlastnej mysle plávam až kým nádej nevyschne. Aspoň jeden deň na nič nemyslieť, nenosiť v hlave myšlienkovú sieť, zabudnúť na tú otázkovú spleť, kým objaví sa znova: „A čo keď?“ Pošliapaná dôvera Život ťa ťahá dole prúdom, už viac nedôveruješ ľuďom. Sklamali ťa, ona či on, radšej sám budeš kráčať svetom. Už neveríš, lebo mal si príliš rád, možno ťa zradil najlepší kamarát. Každý deň sa pýtaš, prečo sa to deje a tvoj osud za chrbtom sa ti smeje. Neveríš, keď ti niekto pekné slovo povie, keď sa na teba len tak milo usmeje. Veď vieš, ako bolí to sklamanie, aj keby srdce chcelo, rozum povie nie. Možno raz príde deň, keď sa to zmení, objaví sa niekto, kto ti rany zhojí. Prestaneš blúdiť vo večných temnotách, opustí ťa tvoj najvernejší priateľ - strach. Tichá voda Dievča, čo nerozpráva, volajú ju Tichá voda. Jej pohľad však povie veľa, v očiach má iskru, no nie je smelá. V duši cíti bolesť zo samoty, no nepustí ťa do svojej komnaty. Jej srdce nesie jazvy hlboké, skryté v tichej, opustenej zátoke. Každý deň je ďalej od svojho sna, no možno ešte malú nádej má. Skús jej podať ruku, venuj objatie, nech zabudne na svoje prekliatie. Ak ti dá šancu, urob ju šťastnou, zahŕňaj ju úprimnou láskou. Dopraj jej život bez sklamania a zrady, ak jej pukne srdce, bude to už naposledy. Zamilovaná, nemilovaná, komplikovaná Zamilovaná, s ranou na srdci, nemé slzy jej stekajú po líci. V hlbinách túžob hľadá nehu, už nechce blúdiť na prázdnom brehu. Nemilovaná, prázdna váza plná beznádeje, stojí v chladnom tieni, kde slnko nehreje. Jej praskliny sú príliš hlboké, aby vodu udržali, a tak bez kvetov, bez života, utápa sa sama v žiali. Komplikovaná ako tiene prachu, rozfúkaná vetrom, blúdiaca v strachu. Život s ňou hrá hru, ktorej pravidlá nepozná, v dokonalom svete si pripadá nemožná. C'est la vie Život je občas nezdravý, osud sa s tebou nebaví, nevzdávaj to, c'est la vie. Keď struna života ti neladí, tvár sa, že to nevadí, povedz si len, c'est la vie. Láska príde, potom zas uletí, keď poplačeš si, tak sa ti uľaví, veď to poznáš, c'est la vie. Strácaš sa v tmavom údolí, temnota ťa tam zavalí, tak to chodí, c'est la vie. Aj keď občas dostaneš údery, každá rana sa raz zahojí, nezľakni sa, c'est la vie. Nevieš za čo si trestaný, keď občas dostaneš päsťami, zdvihni hlavu, c'est la vie. V labyrinte snov Blúdim v labyrinte snov, keď kráčam za tebou. Tvoj vábivý hlas z diaľky volá ma, moje kroky vedú do neznáma. Túlam sa cestou-necestou, občas riadne tŕnistou. Ty si tam a ja som tu, v diaľke vidím tvoju siluetu. Aj keď kráčam hodiny, neviem sa k tebe priblížiť. Si blízko, no stále vzdialený, snáď zavedú ma k tebe anjeli. Môj vnútorný kompas sa volá srdce, s túžbou po láske je stále horúce. Ešte vydrž, ja ťa raz určite nájdem, aj keď ešte párkrát slnko zájde. Či bude spln, a či nov, v daždi aj v hmle pôjdem za tebou, sama s bezbrehou nádejou, budem ťa hľadať v labyrinte snov. Srdce z porcelánu Keď je srdce láskou maľované, v očiach svietia iskry ligotavé, poviem ti dve kúzelné slová, od tej chvíle budem len tvoja. Porcelán je krehký ako naše životy, tak nenechaj ho spadnúť do večnej temnoty. Každý deň si vychutnaj, či je slaný, či sladký, veď život je krásny, aj keď býva krátky. Srdce je krehké, tak ho chráň, nech ubráni sa trhlinám. Cestu k tvojmu srdcu mi nakresli, nech viem kadiaľ ísť šťastiu naproti. V záblesku očí sa príbehy lámu, venujem ti srdce z porcelánu, v tvojich rukách objaví pokoj, v našom spojení nájde svoj domov. Plameniak Plameniak nádherný do ružova sfarbený, s prenikavým pohľadom, zahalený tajomstvom. S hlavou vzpriamenou, nohou skrivenou stojí noblesne nad vodou priezračnou. Jeho odraz sa vlní vodnou hladinou, keď s gráciou vykročí chôdzou tanečnou. V ružových šatách pózuje, v odraze vody tancuje, jeho perá píšu príbeh, keď s ladnosťou sa hýbe. Pôvabný tvor so šarmom, volajú ho Flamingo. Keď vykročí z davu, spieva pieseň známu. Slnečnice Vezmi ma na prechádzku, ukáž mi krásu slnečníc, chcem s tebou zažiť rozprávku, aspoň pár chvíľ príjemných. Žlté slnečnice pod modrým nebom, v ich objatí sa chcem ukryť s tebou. Naše srdcia bijú ako zvony, v symfónii sa túžia spojiť. Len krásna príroda, ty a ja, otvorená brána do raja. V tieni slnečníc čakám na tvoj dotyk, chcem sa s tebou láskou opiť. Namaľuj mi slnečnice, daj mi nežný bozk na líce, láskavou rukou mi pohlaď vlasy, v tvojom náručí chcem zostať navždy. Motýľ Motýľ v pestrých farbách odetý, s láskou sadá na kvety. V jeho krídlach vidíš obrazy, aké len príroda vie nakresliť. Krídla sa mihocú v jemnom vánku, dotyky svetla hrajú hru farieb, tvoria tu najfarebnejšiu omaľovánku, najkrajšiu z prírodných malieb. Jemnulinký tanec na lúke predvádza, zlaté lúče sa v jeho pohyboch zrkadlia, na krídlach nesie príbehy nežnosti, toľko krásy v tej krehkej bytosti. Na lúke Držíme sa za ruky, po lúke kráčame bosí, na sebe len šaty utkané z rannej rosy. Kráčame v tichu nežných dní, keď sa naša láska naplní. Závoj z hmly sa mi do vlasov vplietol, pridal sa k čelenke z čerstvých kvetov. Lúka je oázou našich tajných želaní, štebot vtáčikov je krásnou symfóniou na svitaní. Kráčame po koberci z lúčnych kvetov, čas sa v ich vôni pomaly stráca. V tajomnom tichu slnečných lúčov vstúpime do čarovného paláca. Bosými nohami hladíme zem, rada ťa krásnym svetom prevediem. Spoločnosť nám robí hmyzí orchester, svojimi krehkými nástrojmi vydáva melódie. Blúdime kúzelným svetom bez mapy, kde sladká túžba nás vedie v ústrety. Za šepotu vetra, ruka v ruke ležíme spolu na rozprestretej lúke. Básnik Chcem byť tvojou múzou, inšpiráciou každodennou, v tvojich básňach túžim nájsť moje meno. Nech každý verš, čo vyjde z tvojho pera, je plný lásky, čo moja duša zbiera. Chcem byť tvojou fantáziou plnou nehy, keď sa s láskou spoja naše brehy. Nech v tmavej noci svietia len iskry v našich očiach, svedkom našej lásky bude len na oblohe mesiac. Buď môj Básnik, nájdi vo mne verše, každým slovom nech sme k sebe bližšie. Poskladaj mi svet z krásnych slov, ponorme sa spolu do ríše snov. Pošepni mi slová, čo zahrejú ma pri srdci, tak ako to vedia len ozajstní básnici. Chcem byť tvojou jedinou, na ktorú myslíš, buď tiež mojím jediným, čo blúdi mi v mysli. Vkradni sa mi do duše tajomnou chodbou, už nikam nechoď, buď navždy so mnou. Chcem byť hlavnou hrdinkou tvojich básní, tak čítaj ma, kým nepoviem ti: „Zhasni!“ Buď Buď mojím anjelom, čo nenechá ma spadnúť, buď krásnym snom, na ktorý neviem zabudnúť, buď svetlom, čo nikdy nezhasne, buď mužom, ktorému venujem básne. Buď kvetom, čo ma vôňou opája, buď motýľom, čo sa mi do sna vnára, buď krásnym obrazom v mojej mysli, buď v mojich pľúcach čerstvý kyslík. Buď jasným slnkom medzi mrakmi, buď vetrom, čo pohrá sa mi s vlasmi, buď nádejou do zlých časov, buď mojím vnútorným hlasom. Buď dažďom, čo pokropí ma nehou, buď lúčom svetla, keď blúdim tmou, buď hosťom v útrobách mojej duše, buď vzácnou pôdou pre moje ruže. Buď vodou, čo uhasí môj smäd, buď sladký ako v čaji med, buď ohňom, čo zapáli vo mne plameň, buď dotykom, čo zohreje ma v mraze. Buď poslom dobrých správ, buď vánkom, čo pohladí mi tvár, buď môj február aj máj, buď v mojom srdci kráľ. Buď pánom môjho krehkého srdca, buď tým, s kým môžem život ustáť, buď slzou šťastia v mojom oku, buď pri mne na každom kroku. Buď mužom, s ktorým sa budem prebúdzať, buď tým, čo ma navždy bude milovať, buď mojím svetom, buď mojím všetkým, buď priateľom, čo ma nikdy nezradí. Tango v daždi Z neba padá dážď, v náručí ma máš. Hriešne tóny tanga, pery s chuťou manga. Na tango treba dvoch, tak neblúďme len v snoch. Len ty, ja a priestor noci, keď hudba hrá, tak máš ma v moci. Z vonku sme premočení, no vo vnútri nás hreje plameň. Láskou sme ohromení, keď z duše vyviera jej prameň. Pod nočnou oblohou sa naše duše našli, keď spolu tancujeme tango v daždi. V očiach sa odráža svetlo z pouličných lámp, noc je svedkom vášne, ulica je náš chrám. Možno sme si súdení Možno sme si súdení, sme dvaja zablúdení. Keby sa nám cesty splietli, anjeli by k nebu vzlietli. Možno sme si súdení, stačí nám len uveriť. V tom večnom blúdení s osudom súperiť. Budem čakať na tvoje znamenie, objavíme spolu nové dimenzie. Verím, že jedného dňa nás to neminie, láska sa v našich životoch prelinie. Neboj sa, veď strach je môj kamarát, možno nám šťastie zahrá do karát. Nech sa stane, čo sa má stať, v dobrom aj v zlom chcem pri tebe stáť. Možno sme si súdení, aj keď sme v diaľke rozfúkaní. Zatvor oči a nechaj sa viesť na cestu snov, tú najkrajšiu z ciest. Túžba Som tajomná žena v tvojich predstavách, oblečená v priesvitných šatách pretkaných nitkami osudu, nežná súčasť tvojho príbehu. Pohľad máš hlbší než Mariánska priekopa, v tvojich očiach sa bezmocne potápam. V ich hĺbke sa skrýva nekonečný svet, v ktorom sa stratím a netrafím späť. Na vlnách zázrakov sa poďme plaviť, hodiny radosti chcem s tebou stráviť. Túžim sa stratiť v tvojom objatí, tajomstvo lásky chcem s tebou objaviť. Túžba po láske ma ženie vpred, každý deň chcem s tebou uletieť do výšin, kde sa naše srdcia spoja, ty budeš len môj a ja navždy tvoja. Nádej Pôjdem s tebou aj na kraj sveta, keď ma naučíš ako sa nebáť, ako sa radovať zo života, temné myšlienky pri tom nemať. Na všetko zlé chcem zabudnúť v anjelskom objatí tvojich rúk, nech ticho lieči staré rany, vezmi ma do svojich dlaní. Nádej nám opäť v srdci rozkvitá, tak nadýchni sa znova života, vydýchni, čo ťa tak ťažilo, navždy uhas čo ťa pálilo. Dosť bolo pádov a sklamaní, zbytočných strát a zlyhaní, nastal čas urobiť vo svojich citoch poriadok, ako vraví klasik: ,,Koniec je len začiatok.“