STRACH
Eva Subakova











Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Eva Subakova
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2020)
100100
O knihe
	Hlavnej hrdinke, mladej vysokoskolacke Mili Vankovej, sa v jeden vecer prihodi nieco neskutocne. Neplanovane vystupi z autobusu a od zastavky ju prenasleduje muz v capej maske. Ohrozuje ju so sekerou. Dievcatu sa podari ujst.

Ten isty zazitok maju s odstupom casu dalsie dve mlade zeny. Byvala Milina trenerka a hostujuca hracka hadzanarskeho druzstva. Mili chce sama odhalit, kto v jej okoli siri strach. Od vysetrovania na vlastnu past ju neodradi ani vrazda mladej Bianky Mocikovej. Situacia je vazna. Policia nema dokazy, nema sa coho chytit. Ale Mili tusi, kto za tym je.






Obsah
STRACH	1
O knihe	2
I. kapitola	4
II. kapitola	25
III. kapitola	47
IV. kapitola	69
V. kapitola	87
VI. kapitola	117
I. kapitola
Emilia Vankova nasadla v nedelu vecer na pravidelnu medzimestsku linku autobusu. Tak, ako po x ty raz, ked odchadzala do Nitry, do skoly. Navstevovala ucebny odbor Ucitelstvo pre primarne vzdelavanie, so zameranim na hudobnu vychovu. Aby sa o par mesiacov mohla venovat detom na zakladnej skole na 1. stupni. Ziadne batohy, ruksaky, ci kufre este neniesla. Nemusela. Isla na zapis do posledneho rocnika, ktory sa konal v pondelok o 10 tej hodine v aule Univerzity Konstantina Filozofa. Vsetky potrebne veci jej privezie oco. Autom. O tri tyzdne, pretoze az vtedy sa jej zacne riadne vyucovanie. S lahkym ruksakom naplnenym par kuskami oblecenia si v autobuse sadla na jedno z piatich zadnych sedadiel. Sadla si do kuta, na stranu sofera. Ruksak si zlozila z chrbta a polozila na kolena. Krasne, dlhe, popoludni umyte cierne vlasy si odhrnula z tvare a prehodila az za plecia. Aby jej neprekazali. Z vonkajsieho vrecka na batohu vybrala mobil. Do vzniknuteho prazdneho miesta zastrcila penazenku s cestovnym listkom. Kamaratky ju vystrihali, ze to nie je dobre miesto na peniaze a doklady v nej, ze jej stadial mozu lahko vypadnut. A co je horsie, vonkajsie vrecko nema na ociach, ked ma batoh na chrbte a pripadny zlodej ma tak lahku korist. Emilia pred bezpecnostou uprednostnila pohodlie. Mobil si ponechala po ruke a batoh polozila vedla seba. Nemusela sa sustredit na cestu, pretoze vedela, ze touto linkou ide na konecnu. Po prejdeni cez pat dedin, urobia 20 minutovu prestavku. Presne podla cestovneho poriadku. Pockaju na dalsie spoje, autobusy z ineho smeru. Su aj vlakovou pripojkou, na ktoru si cestujuci presadnu a dostanu sa autobusom do ciela. Do mesta pod Zoborom. Cestovanie, nevyhoda cezpolnych, pochadzajucich hlavne z dedin, ako bola ona, jej dnes nepadlo dobre. Jednoducho sa jej nechcelo. Celu nedelu mala sama pre seba, co si uzivala. Ist do Nitry povodne planovala prvym rannym spojom. Kvoli dohode s kamaratkou musela svoj zamer zmenit. Emilia to mala do skoly 70 kilometrov, premenene na cas, 1 hodina 55 minut. Vzdusnou ciarou 30 km. Na zastavke v ich dedine autobus okrem nej nikoho nepriberal, nikto nevystupoval, preto sa takmer okamzite pohol. Prv, nez si zacala prehliadat mobil, na ktorom jej cinkla SMS ka, sa rozhliadla okolo seba. Hned za soferom sedel starsi manzelsky par, na pravej strane nad kolesom podriemkaval jeden pan. Styridsiatnik. Vzadu sedela ona. Spolu so soferom piati cestujuci!
„No super! Dufam, ze v SAD-ke o tom nevedia. Inak by spoj davno zrusili. Kvoli nerentabilite,“ pomyslela si a aktivovala si mobil.
„Dorazili sme v poriadku. Vyzera to tu pekne,“ citala spravu od mamy z ostrova Ibiza, kam odisli spolu s otcom na 16 dnovu dovolenku. Len vcera v noci. Mama pridala zopar cerstvych fotiek. Nadhernych, lakavych fotiek. Z krasnej izby s vyhladom na more, z lenosenia na plazi, z kupania sa v mori.
„Ako vam je dobre! Ako vam zavidim,“ pomyslela si Emilia, ktoru vsetci, domaci, priatelia, znami, volali Mili. „Zelam vela, vela slnecnych dni. Uzite si dovolenku!“ odpisala. „Dufam, ze som si nezabudla nabijacku. Mam este sest percent,“ prehmatavala ruksak na mieste, kam si nabijacku zvycajne uklada. „Fajn,“ upokojila sa.
Mili mala pred sebou bez piatich minut dvojhodinovu cestu. Ako sama hovorievala, cesta do Nitry trva tak dlho, preto, lebo autobus stoji „pri kazdej vrbe“ a kvalita ciest tretej triedy nedovoluje vyssiu rychlost vozidiel. Doma si naplanovala travit cas v autobuse nejakou hrou, co mala stiahnutu na mobile. Nizke percenta nabitia baterky jej to stopli. Potom si povedala, ze sa bude inspirovat driemajucim spolucestujucim. Hru si ponecha na cestu po 20 minutovej prestavke. Ale pred tym si na lavicke na stanici, kde budu povinne cakat na ine spoje, musi mobil nabit. Zahniezdila sa, upravila si cierne leginy, dlhy sivy pulover si stiahla a urovnala pod zadkom, aby sa neskrcil a aby ju netlacil. Znova si upravila dlhe vlasy a oprela si hlavu o okno autobusu. To uz vysli z jej dediny. Monotonna natriasajuca cesta ju zacala uspavat. V ruke jej cinkol mobil. Strhla sa. Prisla jej sprava.
„Dnes na intak nechod! Sorry! Nestihla som ho vybavit. Vysvetlim. Cau,“ citala strohe riadky od kamaratky.
„Ty si super!“ povedala nahnevane Mili. „Ty tiez! Hotovo. Zdochol si,“ adresovala vycitave slova mobilu. „Som nahrata! Co teraz?“
Z ruksaka si okamzite vytiahla lahku modru vetrovku s nenapadnym tmavomodrym piktogramom „palec hore“ na lavej strane hrudnika a obliekla sa. Potom prudko vstala, svihla si na chrbat ruksak a poponahlala sa k dveram. Aby sofer videl, ze na najblizsej zastavke chce vystupit. Pritom sa neustale pozerala cez soferovo okno na cestu v protismere. Ked docitala spravu od kamaratky, ktora jej nevybavila izbu na internate, rozhodla sa vratit sa domov a do skoly vycestovat zajtra rano. O autobuse, ktory vyzerala, vedela. Bol to riadny pravidelny nedelnajsi spoj. Mili tento autobus casto sprevadzala ocami, ked sa minali. Hlavne v skusobnom obdobi. Ked cestovala na skusku. Zo strachu, z obavy, ze neurobi skusku, sa nim chcela vratit. Vedela, kde by mala nastupit, kde ma autobus zastavku. Presne na tom mieste, ako sa blizili. Mnohokrat chcela vystupit a pockat par minut na navrat domov. Robila tak vzdy, ze autobus sprevadzala ocami, pokial ho mala v dohlade, ale nikdy z toho svojho nevystupila. Neprerusila cestovanie len preto, lebo mala pred skuskou hroznu tremu. Az teraz, ked vedela, ze o desiatej vecer, kedy by dorazila na internat, ked vedela, ze nebude mat kam ist. Len preto sa rozhodla vystupit. S presvedcenim, ze chyti autobus v opacnom smere, znova prejde tu istu trasu a dovezie sa domov. Sofer zaregistroval mlade dievca pred dverami, co boli priblizne v strede autobusu. Mili si vsimla, ze ma pri uchu mobil. V duchu si polozila otazku, ci to soferi z povolania mozu. Hned si aj odpovedala, ze nie. Nikto nesmie! Ani ostatni soferi nesmu pocas jazdy telefonovat! Vedela, ze prave zakaz telefonovat, patri medzi najcastejsie porusovane. Zamyslenie sa nad soferovym pocinom ukoncila s odovodnenim, ze si vybavoval nieco surne, dolezite, kvoli comu sofer zakaz porusil.
„Ved si len teraz nastupila! Nie si v cieli,“ zakrical jej asi 40 rocny velmi sympaticky sofer a mavol na nu este s mobilom v ruke, ked zastavil.
„Ja viem!“ snazila sa prekricat sycanie vzduchovych brzd autobusu. „Vraciam sa domov. Dakujem,“ Mili raz dva vystupila.
Motor autobusu zavrndzal, zatvorili sa dvere a autobus odisiel. Mili sa poobzerala. Nadhodila si ruksak, pevnejsie ho uchopila za traky. Chcela prejst na druhu stranu a tam pockat na svoj autobus. Zastavky, jej a ta na opacnej strane, neboli oproti sebe. Ta opacna bola vzdialena asi dvadsat, dvadsatpat metrov od jej. V smere blizsie k jej domovu. Nic nevidela nielen preto, lebo vysla z vysvieteneho autobusu, ale aj preto, lebo vonku bola naozaj velka tma. Obloha bola bez hviezd, mesiaca. Respektive zakryvali ich dazdove mracna. Prave kvoli predpovedi o dazdi, si Mili obliekla uz v autobuse tenku vetrovku.
„No nazdar! Tma jak v ri...,“ nedopovedala.
Cosi ju vyrusilo. Mili sa snazila zaostrit zrak. S maximalnou namahou sa pozerala na cestu pred sebou. V opacnom smere, nedaleko od zastavky, ku ktorej sa chcela dostat, zaregistrovala nejaku kopu. O chvilu si kopu premenila na siluetu auta. Osobneho auta. Zaparkovaneho za zastavkou. Jeho sofera nevidela. Oci sa jej sice trosku prisposobili na tmu, ale videla iba malo. Kvoli zvacsujucej sa tme, normalnemu prirodnemu javu pred dazdom, kracala ku zastavke na opacnej strane velmi pomaly. Neustale ostrila oci, natrcala usi. Zastala. Priblizne v mieste, kam sa potrebovala dostat, zazrela slabe zablesky svetla. Od zapalovaca. Zavanul k nej cigaretovy dym. Domyslela si, ze nedaleko nej niekto fajci. Tipovala, ze je to chlap. Pre seba si vysvetlila, ze prisiel k autobusu, na niekoho cakat. Vykrocila, no v sekunde zostala stat.
„Halooo, vystupil niekto?“ niesla sa vzduchom zvlastne spevavo polozena otazka z druhej strany cesty. Hlas bol priskrteny, napodobnujuci dieta, neprirodzeny, divny, vysmesny. „Naco to urobiiiil?“
Mili ani nedychala. Neozvala sa. Instinktivne urobila dva kroky spat. Potom dalsi a dalsi krok. Uvedomila si, ze sa vratila celkom pred plechovu budku, cakaren zastavky, kde pred chvilou vystupila. Krok zacuvala do otvorenej cakarne. Na celo jej vystupil studeny pot. Srdce jej silno a rychlo bilo. Nohy a ruky odmietali pocuvat, miesto toho sa zacali neovladatelne triast. Mili zostala stat na okraji cakarne. Zvazovala vojst hlbsie. Nohy mala neskutocne tazke. Do nosa jej udrel divny zmiesany puch. Pomaly, ale isto rozpoznavala sladkasty zapach, pripominajuci teplu krv a ten druhy, tiahnuci sa tiez z cakarne, prisudila mokremu odevu vyrobenemu zo srsti nejakeho zvierata. Mala pocit, ze v cakarni niekto, alebo nieco lezalo. Uvedomovala si, ako straca sily, ale hecovala sa, ze musi byt v strehu. Nepatrila k padavkam. Preto sa nebala vystupit z bezpecneho autobusu na opustene miesto zastavky. Verila v svoju dobru fyzicku kondiciu, ktora jej zostala ako hadzanarskej dorastenke na gymnaziu, a ktoru v sucasnosti obcas podporovala inymi sportovymi aktivitami. Najviac plavanim. Nebala sa vystupit aj preto, lebo doposial na vlastnej kozi nic zle nezazila. Ale teraz ju zacal premahat strach. Hrozny, nefalsovany, pacifikujuci. Prikazovala si, aby sa nebala, ze strach, co sa jej zmocnil, je neopodstatneny. Nahovarala si, ze sa nic nedeje. Nutila sa realne uvazovat. Marne. To, co pred chvilou pocula, jej pripadalo prilis cudne, podozrive, nenormalne. Svoje v danej chvili urobila poloha zastavky, na ktorej vystupila. Ktoru registrovala vzdy, ked isli okolo. Stala popri hlavnej ceste, mimo dediny. Necelych sto metrov nad zakrutou do nej. Bola zriadena pre jej obcanov, kvoli spojom, ktore nezachadzali pre svojich pasazierov do dediny. Tento signal pre autobusy, aby vedeli, kde maju zastavit, budkova cakaren pre cestujucich, aby sa mali kde ukryt pred nepriaznivym pocasim, ani pocas dna nevyzerala trikrat lakavo. Skor osumelo. A teraz, potme, posobila zastavka strasidelne, az nebezpecne. Mili stala na jej okraji bez pohnutia.
„Ja viem, ze si vystupilaaa. V autobuse sa rozsvietilo, bolo ta vidieeeet,“ nieslo sa nocnou tmou smerom k Mili. Opat vysmesne, detsky, ako ked sa deti hraju na schovavacku a niektore sa ukrylo slabo. Bolo ihned prezradene, najdene. A ostatne deti sa mu za to presne takto vysmievali. Potom zaznela melodia. Nie z auta, z radia, ci ineho media, ale z ust cloveka. Zvuk jemne silnel, co znamenalo, ze sa spievajuci priblizuje.
Mili okamzite priradila melodiu k piesni. Jednak studovala hudobny odbor a piesne ju zaujimali, jednak piesen Pozri, co pre teba mam, patrila k hitom, ktore pozna kazdy. Na opacnej strane cesty videla male zablesky. Sposobovali ich svetlo z mobilu a odraz svetla z osvieteneho kovu.
„Preboha! To je... sekera?“ zapozerala sa na to miesto. „Ukazuje mi sekeru? Co to ma znamenat? To je cvok! Kriste, utiekol zo psychiatrie?“ nespustala oci z miesta, odkial sa ozyvalo hmmkanie piesne. „Ludia, pomoooc,“ chcela zakricat, ale nemohla. Hrdlo mala stiahnute a vyplnene velkou hrcou hned za jazykom. Miesto volania o pomoc sa z jej ust eterom ozval neidentifikovatelny zvuk, ledva pocutelny pisk. „Nemala som vystupovat z toho autobusu. Nemala som vystupovat,“ bolo jedine, co sa jej prehanalo v mysli.
Na zastavke oproti sa na chvilu zablyslo. Mili sa okamzite pozrela tym smerom. Zablesk vydalo auto, ktoreho sofer na moment otvoril dvere. Mili sa sustredila. Chcela vidiet a nasledne pochopit, co to ma vsetko znamenat. Ale zablesk bol taky kratky, ze nic nevidela. Nevidela, kto dvere otvoril a potom zatvoril. Nevidela nic, no jej vybicovany mozog signalizoval, ze ten niekto, co pred chvilou otvoril a zatvoril dvere na aute, ze sa ten niekto vydal k nej.
„Kriste, ja som ale! Preco som vystupovala! Ved som mohla prespat v hoteli!“ vycitala si stale v mysli.
Pomaly prichadzala k sebe. Mohla hybat aj rukami, aj nohami. Chcela si dat z chrbta dolu ruksak, aby sa dostala k mobilu a mohla si privolat pomoc. Bola tak nervozna a vystrasena, ze nevedela vytiahnut pravu ruku z traku na batohu. Jej oci si uz privykli na tmu. Bola si ista, ze neznama osoba sa k nej priblizuje. Opantal ju stiesneny pocit. Citila, ze je zle. Prestala sa snazit dat si dolu ruksak. Miesto toho sa schovala za budku autobusovej zastavky. „Paneboze, len nech nepride ku mne! Len nech nejde sem,“ modlikala. „Co to robim? Ved viem, ze ide sem! Nie, tu nesmiem zostat!“ povedala si. Prikrcila sa a ticho sa pohla zo zastavky. Smerom ku zakrute, co sa vinula do dediny.
„Ak nie si moja, potom neviem, cia si? Mas detsku tvar a hrozne dobre vlasy. Cestickou vo vlasoch, prejdem ti sekerkou...“ spieval neznamy.
Mili sa zacal vracat stav, ktory len pred chvilou potlacila. Ruky, nohy jej zacali dreveniet. Zostala pricupena. Ledva otocila hlavou. S namahou pozerala do dialky. Za seba. Prenasledovatel, akoby vedel, ze sa bude na neho pozerat, si kazdu chvilu mobilom osvecoval hlavu, pri ktorej drzal sekeru. Zasvietil na hlavu a zhasol. Zasvietil a zhasol. Popritom kracal. Neponahlal sa. Ako by si chcel vychutnat kazdu sekundu Milinho strachu. Mili sa ku nemu otocila, prave vo chvili, ked sa osvietil. Na moment zahliadla velku koziu hlavu. Okamzite sa zvrtla a chcela utekat prec. Nohy vsak odmietli urobit akykolvek pohyb a Mili spadla. Snazila sa prekonat hroznu indispoziciu svojho tela. Trochu povstala, no prava noha sa jej na asfalte posmykla. Skusila sa pevnejsie zapriet druhou nohou. Opat sa jej posmyklo. Nakoniec sa jej podarilo vstat. Nohy si necitila. Boli ako dva klaty. Tazke, strpnute. Nerozumela, co sa to s nou deje, ale uspokojila sa s tym, ze sa jej necitlive nohy hybu. Donutila ich k behu. Prikrcena k zemi smerovala k dedine.
Rozprsalo sa. K dazdu sa pridal neprijemny vietor. Hoci sa Miline podmienky videnia dazdom este zhorsili, v dialke pred nou, no v opacnom smere, bolo vidiet dve prichadzajuce pomaly sa zvacsujuce svetla. Svetla jej ocakavaneho autobusu. Mlada vysokoskolacka bola velmi znepokojena, vystrasena. Na chvilu stratila z dohladu zamaskovanu postavu so sekerou. Neodvazila sa prejst na druhu stranu, aby ju neosvietil sofer prichadzajuceho autobusu, hoci mala ten napad. Kvoli tomu zachranny napad okamzite zamietla. Panikarila, to ano, ale uvazovala dobre. Ak by jej nezastavil, pretoze nie je na zastavke, prenasledovatelovi by svetla uchadzajuceho, teraz uz naisto zmeskaneho autobusu, odhalili jej polohu. Najtichsie ako dokazala, sa krok za krokom vzdalovala od hrozneho miesta. Na moment zastala. Zostala v drepe a ticho nacuvala. Dazd silnel, clapotal na cestu. Vietor coraz silnejsie ohybal konare krikov a stromov. Obzerala sa. Chcela vidiet, co sa jej deje za chrbtom. Ci ju neznamy sialenec prenasleduje, alebo nie. Skoro omdlela, ked sofer prichadzajuceho autobusu kratko zatrubil. Nespomalil, iba zatrubil. Na to, aby mu zamavala, aby mu naznacila, nech zastavi, bolo neskoro. Uvedomila si, ze netrubil na nu, pretoze ju nemohol vidiet. Neznameho nezahliadla. Tipovala, ze sa aj on pred autobusom schoval. Najskor do jarku popri ceste. Uvedomila si, ze ak nezmizne z miesta, kde sa nachadzala, ohrozi sa. Zhlboka sa nadychla. Rychlo skontrolovala svoje okolie a pustila sa do behu. Najrychlejsie, ako vedela. V smere svojej cesty. Pridrziavala sa krajnice.
„Nemysli si, ze mi ujdes,“ pocula dost daleko od seba. Uz to nebola detska rec. Boli to hlasne vyhrazne slova nahnevaneho muza.
Dazd neutichal. Cesty, akoby sa podriadili vyzve meteorologov: kto nemusi, nech nikam nejde! Boli prazdne. Mili pridala. Hnevala sa, ze cesta tretej triedy nema zvodidla. Presla by za ne a prikrcena k ich vyske, by bezala do sto metrov vzdialenej dediny. Preto aspon zisla z cesty. Ked bola na trave, pocula, ako sa nahnevany chlap snazi nastartovat auto. Auto dvakrat zaskrkalo, ale nenaskocilo. Mili sa mierne upokojila. No neustale sa obzerala. Teren mimo cesty bol hrbolaty. Na cestu sa nevratila, pretoze si myslela, ze takto je menej na ociach. Opatrne obchadzala patniky. Od prikrcenia ju vsak zacali boliet nohy aj chrbat. Vystrela sa. Posilnena vedomostou, ze prenasledovatel nenastartoval, sa odvazila bezat prirodzene, vzpriamene. Obzrela sa. Hned na to stupila do vymolu, do hlbsej jamy. Stratila rovnovahu a spadla. Bolo to tak necakane, ze pad nestihla tlmit rukami. Spadla na bok. Zo zvazujuceho sa briezku sa kotulala do jarku. Ruksak sa jej zosmykol z chrbta. Chvilu sa gulal s nou. Konecne sa zastavila. Ruksak pristal pri nej. Dociahla ho a zacala ho prehmatavat. Zistila, kde ma bocny vacok s mobilom. Mobil, ani penazenku nenahmatala. Nervozne zacala hladat rukami po mokrej trave. Mala stastie. Za trsom travy nadabila na mobil. Prave trs mu zabranil zgulat sa na dno jarku. Chcela pohladat penazenku, o ktorej vedela, ze jej, rovnako ako mobil, musela pri pade vypadnut z batohu. Zasvietila si. Mobil na chvilku blikol.
„Kristejezisi! Ved viem, ze je vybity!“ zasomrala.
Ale aj maly sekundovy zablesk, ktory mobil dokazal vydat, Mili stacil, aby si vsimla, ze vyssie nad nou lezi jej penazenka. Chcela vstat a dociahnut ju. Zjojkla. Nemohla sa postavit na lavu nohu. Cele okolie clenku ju priserne bolelo. Vedela, ze je zle. Klakla si a v klaku, drziac zranenu nohu vyssie, tak, aby sa nou nedotkla zeme, sa dostala ku penazenke. Podarilo sa jej vysplhat ku krajnici. S bolavym clenkom jej to trvalo dost dlho, ale dokazala to. Aby sa nezosmykla naspat, sadla si pred patnik. Oprela sa on chrbtom. Potrebovala sa vydychat a odlozit si penazenku a nefunkcny mobil. Urobila tak. Bola zufala. Neustale sa pozerala na cestu, ktoru dosial ubehla. Chcela sa presvedcit, ako je na tom. Ci ju neznamy este prenasleduje. Prestalo prsat. Mili sedela opreta o patnik. Asi dvadsatpat metrov od ciela. Pohladom patrala po odstavenom sialencovom aute. Na oblohe sa ukazal mesiac. Mili pomohol vidiet, ako sa odstavene auto, o ktore sa zaujimala, pohlo. Vydychla si. Auto pokracovalo v opacnom smere. Prec od nej. Chvilu ho sledovala.
„Paneboze, nabral smer k nam. Ako by som dopadla, kebyze si ho cestou domov stopnem?“ zlakla sa predstavy, keby nestihla svoj autobus a vyuzila by autostop.
Mlada zranena dievcina vedela, ze musi pokracovat v ceste. Ze sa stoj, co stoj, musi dostat do dediny. Bola rozhodnuta zabuchat na prvu branu a poziadat o pomoc. Vstala. Pomaly, skackanim na jednej nohe sa blizila k dedine. Obcas sa obzrela, aby skontrolovala auto s kozim soferom.
S vypatim vsetkych sil Mili dokrivkala na zakrutu cesty, co sa stacala do dediny. Najprv sa potesila, no potom skoro skamenela, ked sa opat obzrela. Auto, o ktorom si myslela, ze je od nej na mile daleko, sialencovo auto sa zrazu otocilo a pokracovalo v opacnom jazdnom pruhu. Smerom ku nej.
Mili zacala skakat na jednej nohe. Citila, ako jej ubudaju sily. Citila, ze maly kopcek, ktory viedol k prvym domom v dedine, nezvladne v potrebnom casovom limite. Rozmyslala, ze sa hodi do kanala, tam zalahne a precka, kym prenasledovatel prejde okolo nej. Netrapilo ju, ze vyjde z neho ufulana ako prasa. Inu zachranu pre seba nevidela. Zrazu sa hore na kopceku objavili svetla. Mili preskakala na druhu stranu cesty a zacala zufalo mavat na sofera.
„Zastavte, preboha vas prosim, zastavte,“ mavala a skackala pred spomalujucim autom.
„Co je? Co sa deje?“ vyklonil sa z okna svojho auta Adrian Zeman. Mlady tridsatrocny lekar bol nahnevany. „Co sa ti stalo? Si zranena?“
„Preboha, rychlo. Prenasleduje ma koza,“ skackala zadychana Mili okolo auta pridrziavajuc sa prednej kapoty.
„Co?“ skrikol Adrian, ked Mili otvorila dvere vedla neho.
 Strcila dnu hlavu.
„Volam sa Mili Vankova,“ zadychana, s mensim stonanim rozprestierala na sedadlo uterak, co si stihla vytiahnut z ruksaku.
„Co si povedala? Ze ta prenasleduje koza?“ overoval si Adrian.
Ano. Velka koza a ma...“ nestihla povedat, ze prenasledovatel ma sekeru. Sadla si a zacala si vyzliekat premocenu vetrovku.
„Jasne. A ma dva rohy. Okamzite vystup! Zavolam ti pomoc, ale z auta von! Okamzite!“ Adrian sa naklonil cez Mili a otvoril jej dvere.
„Preboha, to nie! To nemozes! Ten cap ma zabije,“ Mili naspat pribuchla dvere. „Pod odtialto, lebo ublizi aj tebe!“
„Tak takto. Som lekar. Pomozem ti,“ spustil Adrian. „V poriadku. Zostan v aute! Pokojne sed! Budem velmi otvoreny. Mas abstak a bluznis z neho, alebo si si slahla o nieco viac a bluznis z toho. Kde by sa tu cap, koza, ci kto, vzali? Nevyznam sa, ale vidim dobre. Som lekar, ale nie psychiater! Mam kamaratov...“.
„Preboha! Co to trepes! Ja nie som na drogach!“ skrikla Mili.
„Tak, preco si ma zastavila a povedala si mi, ze ta prenasleduje koza, ci cap, ci co? To je nejaka nova finta? Aby som ta zobral? Viac to neurob! Nezabera to!“
„Cestovala som do Nitry, do skoly, ale vystupila som z autobusu, lebo nebudem mat, kde byvat. Na autobusovej zastavke na mna mavala koza so sekerou,“ kricala Mili zufalo. „Ale usla som jej, teda jemu,“ vychrstla. „Podme prosim, odtialto prec! Lebo, ak sem pride, ublizi nam!“
„Nevrav! Si na drogach! To nema vyznam. Priznaj sa! Pomozem ti!“
„Ja si nevymyslam. Ver mi!“ Mili sa prosebne pozrela na Adriana.
„Co mi to tu rozpravas? Koza so sekerou? Trochu silne kafe. Pozri, este raz! Ak je to nejaka studentska forma stopu, je to velmi cudne. Zbieras za to nejake body? Povedzme, ze ta kvoli originalite, zoberiem! Zhodou okolnosti idem do Nitry,“ privolil Adrian, pretoze si stale myslel, ze je Mili nadrogovana. „Pracujem tam. Volam sa Adrian.“
Na chvilu ich osvietili svetla auta, ktore prichadzalo do dediny. Adrian nastartoval. Pohli sa.
„A co robis tu? Si z tejto dediny?“ spytala sa Mili neustale sa obzerajuc, aby videla, kam ide auto, co preslo okolo nich. „Kriste, on je z tejto dediny! Teraz presiel na druhu stranu! A zastavil!“
„Kto? Ja som myslel, ze si uz skoncila. Chytila si mna, stop. Hra skoncila! Nie?“ usmial sa Adrian.
„Ty mi neveris? Vies, kolko strachu som si uzila? Ten muz tu sekeru urcite pouzije. Ak ju uz nepouzil,“ riekla Mili.
Adrian zastavil.
„Prestan! Zblaznila si sa? Stokrat opakovany for, uz nie je forom, ale otravnou odrhovackou. Povedal som, ze ta beriem, tak prestan!“
„Preboha, pokracuj! Ked si ten idiot uvedomi, ze som mohla nastupit do tvojho auta, moze nas prenasledovat. Urcite je to nejaky cvok! A ti su nevyspytatelni.“
„Ty vies, ze to auto, co pred chvilou preslo okolo nas, to je ten...“
„Ja neviem. Nevidela som. Ale priserne sa bojim.“
„Pockat! Chces povedat, ze si si nic nevymyslela? Naozaj hovoris pravdu? Pozri sa mi priamo do oci!“ vyzval ju Adrian.
Mili sa natocila k Adrianovi a pozerala sa mu do oci.
„Preco by som to robila? Preco by som si vymyslala? Povedala som. Nasadla som u nas na autobus a cestovala som do Nitry. Kamoska mi mala vybavit internat, ale nevybavila. Poslala mi o tom spravu. Do autobusu. Neskoro. Uz som bola na ceste. Ja krava som sa rozhodla, ze vystupim a pockam si na autobus spat. Tam,“ ukazala smer miesta, kde sa jej stal neprijemny zazitok. „Lenze na tom mieste, kde je autobusova zastavka, stalo auto. Pri nom chlapik. Zaspieval mi piesen Pozri, co pre teba mam. A mobilom zasvietil na sekeru! Moj strach je hadam na mieste! Nie?“
„Takze chlapik a nie koza?“ spytal sa Adrian.
„Najprv to bol asi chlap, lebo fajcil. Potom si musel na hlavu nasadit masku kozy. Vyzeralo to ako naozajstna koza. Svietil na seba a popritom mi maval sekerou!“
„Mam zavolat policiu? Ale hovorit budes iba ty. Ja a moja manzelka odchadzame zajtra do Tatier. Najprv na trojdnovu konferenciu. Si vysokoskolacka. Pocitam s tym, ze mas aky taky prehlad a budes rozumiet, o com ti poviem. Bude nam prednasana tema Nove artroskopicke metody. Predvedu nam nacvik artroskopickych operacnych technik a nechcem o to prist. Ani moja zena. Teda, ak by som tu musel kvoli tebe zostat. Ako svedok, co ta viezol po otrasnom zazitku. Pochop! Nemozeme si nechat ujst nove techniky pri stabilizacii ramena, chcem vidiet zositie rotatorovych manziet, ci meniskov a dalsie zlozite ukony. Je to cosi nove! Do Tatier ma prist treningovy kamion vybaveny spickovym laboratoriom.“
„Kasli na policiu. Ani ja sa nechcem s nimi zamotavat. Od zajtra mam dohodnutu brigadu v nitrianskych tlaciarnach. Prachy sa mi zidu. Skolu zacinam neskor. Zajtra mam iba zapis. Cez den si vybavim internat. Je to taka blbost, ze si nemozem zabestelovat izbu na cele studium, ale kazdym rokom musim o nu poziadat. Dnes skoncim v hoteli. Ak tam dojdem!“
„Vsimol som si. Lava noha. Vyvrtla si si clenok?“ spytal sa Adrian.
„Ja neviem. Asi. Boli ma to ako zlomene. To mi este chybalo! Ale som rada, ze zijem. Vies, co si zacinam o tom mojom zazitku mysliet?“ Mili sa pozrela na Adriana.
„Ee,“ pokyval hlavou.
„Ze som sa dobre rozhodla. Nevolat policiu. Preberme to. Bol to obycajny sprosty zart. Ten debil si zo mna asi vystrelil. Ved, co ine by tym sledoval? Mal predpremieru halloweenu. Somar, ale podarilo sa mu riadne ma vydesit!“ Mili sa usmiala. „V podstate som mala stastie, ze som natrafila na teba. Ides z domu?“
„Tak nejako. Spominal som, ze idem so zenou na konferenciu. Trva tri dni, no my sme si s Miskou povedali, ze si vezmeme volno. Sedem dni. K tomu tri dni konferencia, dva dni, kedy nemame sluzbu a mame perfektnu dovolenku,“ riekol Adrian.
„Uhm. Spolu dvanast dni. Aj nasi su na dovolenke. Vcera odisli na Ibizu. Preto som si povedala, ze idem do Nitry a vybavim si brigadu. Teda mam ju uz davno vybavenu. Brigadujem u nich kazdorocne. Uz treti rok. Co budem doma? Lenze som to trosku zbabrala. Malo mi napadnut, ze existuju ludia, co si z druhych radi vystrelia. Nemala som sa vylakat a nemala by som bolavy clenok. Dalsi bod sebapoznania sa. Uz viem, ze v stresovych situaciach nereagujem spravne. Teraz to viem, a zariadim sa podla toho! Skoda nohy!“ Mili si vzdychla.
„Nohu vyriesime. Poskytnem ti prvu pomoc. Nohu ti spevnim, zabandazujem.“ Adrian vysiel z auta, otvoril dvere na Milinej strane. Z pristrojovej dosky vybral lekarnicku. Z nej elasticky obvaz. „Ukaz! Natrc nohu!“
Mili natocila bolavu nohu k Adrianovi.
„Jasne,“ kyvol hlavou, ked vyzul Mili a dal jej dolu ponozku. „Vyzera to podvrtnute. Budem setrny, ale boliet to bude. Musis to vydrzat,“ upozornoval Adrian a obvazoval Mile nohu. „Miska, moja zena, ma sluzbu. Zastavime sa u nej. Pozrie, co tam mas. Nohu zrontgenuje. Zafixuje ti ju, chvilu si das s pohybom pokoj a budes v poriadku!“ navrhol Adrian. „Tvoju tenisku ti priviazem ku chodidlu. Aby si naboso nestupala na zem. Hotovo!“ Adrian odlozil lekarnicku, sadol do auta a pokracoval v ceste.
„V podstate mam stastny den!“ zhodnotila Mili. „Prosim ta, slub mi, ze nepovies nikomu, ze som naletela, sice dost za usi pritiahnutemu morbidnemu zartu, ale naletela. Uz viem, preco bola tvoja prva veta, ci som na drogach, ked som ti hovorila, ze ma niekto prenasleduje so sekerou. Teda niekto v kozej podobe. Je to absurdne!“ poklopala si na celo. „Ale ja ho vypatram. To mu nedarujem! Ked sa hra na kozu, moj strach si riadne odmeci!“ povedala si v duchu.
„To teda je! Riadne absurdne!“ uznal Adrian. „Nadskakujes pred autom a kricis, ze ta prenasleduje koza! Si cela premocena. Pustim kurenie, snaz sa trochu obschnut.“
„Ty v tej dedine byvas? Do nemocnice dochadzas? Kazdy den? Nemas to daleko?“ Mili zmenila temu.
„Uz nie, nebyvam. Z tej dediny pochadzam. S Miskou byvame v Nitre. V dedine byva moja teta. Mamina sestra. Ked sme dostali v Nitre pracu, prestahovali sme sa. Aj s mamou. Teraz som k tete doviezol mamu. Dievciny chcu byt spolu, a kedze zajtra odchadzame s Miskou do Tatier, nemal som iny termin, aby som priviezol mamu k tete.“
„Jej, to je take pekne! Ze maju sestry pekny vztah, ze tebe nerobi problem, postarat sa o mamu. Je to skvele,“ hodnotila Mili.
„Pamatam si dobre? Nemas, kde spat? Poviem o tomto probleme Miske. Ak bude suhlasit, mozes spat u nas. Usetris za hotel,“ povedal Adrian.
„No, ak toto dokazes, bud si isty, ze vase manzelstvo dlho vydrzi! Neboj, nefandim si! Pritom vobec nemam na mysli, co by mnohym napadlo. No, ze by k niecomu mohlo dojst. Ale velmi by som sa tvojej zene cudovala, ak by ti to preslo.“
„Fakt,“ Adrian sa pozrel na Mili. „Naozaj netreba hladit hada bosou nohou. Mozno by som nevedel vysvetlit, preco beriem stoparky a nevedel by som ani povedat, ako a kedy sme si potykali.“
„Lahko. Potykali sme si lahko. Pripadas mi ako student, moj rovesnik. A stoparka? Viem, ludia su opatrni. U mna bol stop nevyhnutnostou. Ved vies. Pricinu som ti povedala.“
Cesta im ubiehala rychlo.
„Co v Nitre studujes?“ spytal sa Adrian.
„Na pedagogickej fakulte. Primarne vzdelavanie, pre rocniky 1 az 4,“ odpovedala pomenujuc svojsky svoj odbor. „Som v poslednom rocniku.“
„Fiha! A budes vyuzivat zasadu skola hrom?“ usmial sa Adrian.
„Co? Mal si na mysli skola hrou, nie? Jezisi, to je dobre! To si zaradim do svojej slovnej zasoby. Ze skola hrom! To ti ako napadlo? Tato slovna hracka?“ smiala sa Mili.
„Nie mne, ale synovcovi. To on to tak pomenoval. Je skolkar, maju tam rozne kruzky. Pytal sa svagrinej, svojej mamy, ci ho zapise do kruzku Skola hrom. Asi to tak pocul. Aj nam to bolo smiesne. Odvtedy to ani inak nenazveme. Len skola hrom. Vedela by si, co znamena marusa diva?“
„Ee. Vobec!“
„No predsa nadava! Marnost sediva!“ usmial sa Adrian.
„Jezisi, to je krasne! Maly vam robi riadnu sou! Inak, vies, ze si riskoval, ked si mi povedal, aby som sa ti pozrela do oci? Vies, ked si pochyboval, ci ti hovorim pravdu,“ nadhodila Mili.
„Ako? Ako som riskoval? Myslim si, ze ludia by sa hanbili klamat do oci!“
„Nehovorte,“ Mili zdoraznila slovo nehovorte, „ludom pravdu do oci! Nebudu vas pocuvat, pretoze, oko nie je sluchovy organ! To si nevedel?“
„To je dobre! Naozaj!“ zasmial sa Adrian. „Vyrok sa mi paci. To si pre zmenu zaradim ja do svojho slovnika!“
Potom sa uz rozpravali kazdy o svojom. Mili o skole, Adrian o roznych specifickych pripadoch zo svojej praxe. Dorazili do Nitry. Zastali v nemocnici pred urgentnym prijmom. Adrian pomohol Mili z auta.
„Fajn, dik za to kurenie. Pomohlo. Leginy mi trosku obschli,“ riekla Mili.
„Pojdeme rovno za mojou zenou. Odprevadim ta pred ambulanciu. No a potom...“ vysvetloval podopierajuc Mili.
„Jasne. Potom ideme kazdy sam. Aby sme teda nedrazdili hada. Lebo, bosu nohu uz mam, len ma dost boli. Nechcem, aby sa na mne tvoja zena nejako vyvrsila,“ povedala Mili a hopkala vedla Adriana.
„To zasa nie! Moja zena je perfektna, urcite neziarli a uz vobec by svoj hnev neriesila cez pacienta. Nikdy! Je pravda, ze je velka poctivka, ze vsetko musi byt tak, ako ma byt, “ zareagoval Adrian. „Ibaze ty si privelmi pekna. To ti muselo povedat x chalanov. Radsej to teda ponechame v rovine, ze sa nepozname. Sadnes si na lavicku a pockas, ako bezny pacient. Dobre?“
„Dobre,“ odpovedala Mili potesena Adrianovym polichotenim. „Pravdepodobne ideme do tamtych dvier.“
Adrian prikyvol.
„Tak ma nechaj! Dajako doskackam. Ty chod prvy! A dakujem!“
„Pomozem ti sadnut si,“ rozhodol Adrian.
Usadil Mili a zaklopal, hoci bol na svojom pracovisku. Musel. Dvere, za ktorymi sa vykonavala pohotovost, boli opatrene gulou.
„Pan doktor! Co vy tu? Bez pani doktorky neviete zaspinkat?“ postarsia sestricka vyriekla poslednu otazku s malou davkou ironie.
„Emka, vy ste jasnovidka!“ usmial sa Adrian. „Ako prebieha sluzba?“
„Zazracne pokojne. Dosial nasu pomoc potrebovalo iba sedem pacientov. Slecna, vy idete ku nam?“ sestricka sa pozrela na Mili.
Prikyvla.
„Pani doktorka, mame milu navstevu a aj pripad,“ zavolala sestricka smerom do ambulancie.
„Pomozem?“ Adrian smeroval svoju otazku Mili.
Doktorka Zemanova medzitym vysla za sestrickou, zistit o akej navsteve a pripade hovori.
„Zrejme netreba. Nikoho nevidim, preto si myslim, ze slecna je bez doprovodu. Ked prisla az sem, dokaze prist aj do ambulancie,“ prehovorila Miska Zemanova, pri pohlade na Mili.
„Ano. Doskackala som sama. Nemozem stupit na lavu nohu, boli ma clenok. Asi to mam podvrtnute,“ odpovedala pokojne Mili.
„To nechajte na nas. Zistime, v akom stave je vasa noha. Ako sa vam to stalo?“ zaujimala sa lekarka.
„Zle som stupila.“
„Behali ste po poli? Sudim podla nohavic. Vidno, ze ste spadli,“ Miska sa pozerala na uspinene Miline leginy. „A idete sem priamo z toho miesta.“
Adrian pohladil svoju zenu po ramene. Akoby nechcel, aby pokracovala dalej v hodnoteni Mili.
„Ano. Prepacte, som spinava. Dam pozor, aby som vam to tu nezablatila,“ povedala Mili. „Som zvedava, ako by si sa tvarila, keby ti tu doviezli nejakeho od roboty uspineneho robotnika s urazom? Alebo priamo kominara, nedobrovolneho Batmana,“ hnevala sa v duchu.
„Iste sa vam to stalo takpovediac... neocakavane? Dalo by sa predpokladat, ze ste po tom poli nesli dobrovolne. Neviem preco, ale mam ten pocit, ze mi nehovorite pravdu,“ riekla Miska a sledovala Mili. „Ste velmi pekna. Nebodaj vas volakto nahanal? Oznamujem to policii?“
„Len neziadaj, aby ti povedala pravdu do oci,“ Adrian zmurkol na Emu, ktora sa na neho nechapavo pozrela.
„A to uz preco?“ spytala sa Miska.
„Lebo by si to nemohla pocut! Oko predsa nie je sluchovy organ!“ zasmial sa Adrian.
„Ha, ha, ake vtipne!“ okomentovala Miska sucho.
„Dajte mi, prosim, vas preukaz poistenca,“ vyzvala sestricka Mili.
„Naco policiu?“ Mili si vybrala z batoha penazenku. Hned ju zacala utierat, lebo bola od blata. Vsetci si to vsimli. „Ked som spadla, vypadla mi,“ reagovala na ich pohlady. Prehrabuvala sa v bocnom priecinku medzi kartickami z roznych obchodov, ale preukaz poistenca nenasla. „Nic! Prepanajana! Ja ho nemam! Stratila som ho. Mozno aj zabudla doma. Nie som si ista. Ale viem cislo...“
„Ja pojdem, dobre? Cau! Stretame sa rano. Potom, hura do Tatier. Pokojnu sluzbu,“ zazelal poloseptom Adrian, pobozkal svoju zenu Misku a odisiel. Na Mili sa vobec nepozrel.
„Tak to teda nie, slecna! Vidim, ze nohu mate zafixovanu...,“ Miska jemne otacala Milinu nohu, „... dobre. Povedala by som, az odborne. Takze pridte, ked budete mat, co treba. Nepotrebujete neodkladnu starostlivost. Tu ste na urgentnom prijme! Dobru noc!“ povedala razne lekarka.
„Dobru noc,“ vyprevadzala Mili von aj sestricka.
Mili nepovedala ani slovo. Viac sa nesnazila vysvetlit doktorke a sestricke, co sa jej stalo. Zatala zuby a odskackala z ordinacie. Bola nahnevana.
„Pod, zariadim to,“ povedal Adrian, ked vysiel spoza rohu na chodbe pri vstupe do nemocnice, kde cakal na Mili. „Ked si povedala, ze nemas preukaz, vedel som, ako to dopadne. Povedal som, ze sa o teba postaram, tak to dodrzim. Vezmem ta na rontgen.“
Adrian privolal vytah. O par minut bol s Mili u kolegu na radiologickom pracovisku.
„Je to trochu podvrtnute. Verim, ze v tejto chvili bolestive. Nastastie, kosti mas v poriadku, nie su zlomene, ani prasknute, ako sa stava. Nemusi to ist do sadry. Netreba to previazat. Nohu som ti spevnil spravne, snaz sa s nou nehybat. Dva, tri dni ju nebudes zatazovat, potom si budes davat pozor. Po styroch tyzdnoch bude noha plne funkcna. Mozno aj skor. Zalezi od kondicie tvojho organizmu. Obvaz si nechaj co najdlhsie. Nohu nos stale zaviazanu! Pomoze ti to pri chodzi. Kupis si,“ doktor sa na chvilu zamyslel, „alebo vies co? Pojdes k nam. Tam ti dam mast, ktora ti pomoze. Heparoid robi divy,“ skonstatoval Adrian.
„A co manzelka? Nedozvie sa o tom, ze si si dal urobit snimok mojho clenka? Nechcem, aby si mal kvoli mne doma problem.“
„Neboj sa! Ideme k autu,“ zavelil Adrian. „Ale na nu sa nehnevaj! Postupovala podla zakona,“ obhajoval svoju zenu cestou na parkovisko. „Keby si bola v jej ambulancii, teda v dennej a nemala by si preukaz, urcite by sa vynasla. Vyhladala by ta podla rodneho cisla v Centralnom registri poistencov. Alebo by vyuzila web Uradu pre dohlad nad zdravotnou starostlivostou. Zavolala by tam a overila si ta, ako poistenca. Teraz mala sluzbu na pohotovosti a to ju zavazuje k tomu, aby ti poskytla neodkladnu zdravotnu starostlivost. Kedze tvoj zraneny clenok nie je zivot ohrozujuca diagnoza, tak ta bez karticky poistenca nemusela osetrit. To je cele,“ Adrian sa usmial. „A myslim si, ze som ju tym vyrokom trochu podpichol. No o tej pravde do oci. A mozno sa tak trochu chcela predviest predo mnou. Ukazat sa, ako profesionalne postupuje. Raz sme mali taku debatu. Ako daleko si pripustit k telu, vies, ako to myslim, pacienta. Ci byt k nemu privelmi priatelsky, povedat mu vsetko, alebo povedat nevyhnutne a zachovat si isty odstup.“
„Tvoja zena bola istotne za odstup, ze?“
„V tomto sme asi narovnako. Odstup treba, ale da sa byt aj priatelsky. Len treba odhadnut pacienta. Co s nasou informaciou urobi. Najhorsie, co mozu pacienti urobit je, ked pridu k inemu lekarovi a zacnu operovat s informaciou, co im povedal ten predchadzajuci. Pritom ani hodnotenie toho predchadzajuceho doktora by nemuselo platit o niekolko dni u neho sameho. Pretoze zdravotny stav sa meni. Vplyvom liecby a tiez neliecby. Moja Miska svojim postojom naznacovala, ze postupuje podla zakona a u kazdeho rovnako. Pri peknej, ci nepeknej pacientke. Chapes, hoci si velmi pekne dievca, nemala si vyhodu.“
„Teraz ideme akoze k tebe?“ spytala sa Mili nevsimajuc si poznamku o moznej vyhode peknych dievcat.
„Nie akoze, ale ideme. Nenecham ta napospas noci. Budes spat v maminej izbe. Dam ti ciste navliecky. Miska pride rano, najskor par minut po siestej.“
„Jasne. Dovtedy sa odpracem. Aj tak ti dakujem,“ povedala Mili uprimne. Bola velmi rada, ze sa jej Adrian ujal. Samozrejme, ze mohla ist do hotela, ale usetrit za hotel, jej prislo vhod. „Dobijem si mobil a rano si zavolam taxik,“ uvazovala v duchu.
Boli na mieste. Nastupili do auta a odisli  do Adrianovho domu. Mili vystupila, vzala zo sedadla uterak, vyprasila ho, zlozila a strcila ho do ruksaku. Medzitym podisiel ku nej Adrian.
„Tym padom tu ziadne stopy po tebe nezostali,“ skonstatoval, lebo videl, ze Mili schovala uterak. „Leginy si mozes oprat. Mame susicku.“ Ponukol Mili rameno, aby sa o neho oprela a odlahcila si tak zranenu nohu.
„Suhlasim, aj ked mam nahradne oblecenie,“ odpovedala Mili. „Fiha, sikovny domcek,“ pochvalila, len co podisli k branke rodinneho domu.
„Starsi, iba trochu zrekonstruovany. Som spokojny. Miesta mame dost, poloha je dobra, susedia tiez. Nech sa paci, vojdi!“
Mili vosla do utulnej chodbicky. Sadla si na lavicku a zobula sa. Pri lavej teniske si ponechala obvaz, ktorym ju mala priviazanu o nohu.
„Ponuknem ta jedlom? Si hladna?“ zistoval Adrian.
„Nie. Ak mozem poprosit, rada by som si dala caj.“
„V poriadku. Lebo by som ti ponukol iba tycinky, alebo oriesky. Jedlo pride az rano. S Miskou. Nieco ti poviem. Ak je pravda, co si mi hovorila v aute, potom si si toho prezila dost. Nechces? Dam ti injekciu. Vzpruzi ta. Neodmietni. Mame to doma. Obcas si to z manzelkou aplikujeme. Neboj sa. Ziadne drogy. Nieco, ako mala rychla infuzia.“
„Nedbam. Si doktor. Ked to pomaha tebe a zene, preco by nemalo mne?“ Mili natrcila ruku.
Adrian o chvilu prisiel s natiahnutou injekcnou striekackou a jej obsah aplikoval Mili do zily.
„Tam mame kupelnu. Uteraky su dolu v skrinke. Pracku so susickou uvidis. Chod, obsluz sa! Zatial ti prichystam postelne pradlo a ten caj.“
Mili odskackala do kupelne. Len co vosla, pocula, ze sa do kupelne blizi Adrian.
„Preboha, dufam, ze...,“ zlakla sa a rychlo zamkla. „Kriste, co ked to nebolo na vzpruhu, ale mi dal nejaku omamnu latku?“
„Uz si vyzlecena? Pockaj prosim,“ ziadal Adrian za dvermi.
„Nie. Co je? Co chces?“
Mili odomkla, pripravena povedat Adrianovi „nie“ na kazdy nevhodny, ci neslusny navrh. Pripravena, ze mu vykrici, ze vie, ze ju injekciou omamil.
„Sadni si na vanu,“ ukazal Adrian rukou v igelitovom vrecku. „Dam to na nohu, nech sa obvaz pri sprchovani nepremoci. Dam ti masticku, vezmes si ju na internat. Ako som hovoril. Dva, tri dni s tym netreba nic robit.“
„Fu,“ vydychla si Mili, ked Adrian odisiel. „A ja som si myslela, ze... no nic, zase som to prehnala. Zbytocne som si namyslala. Je to ferovy chalan. Vie, co robi. A operiem sa na internate!“
Mili vosla pod sprchu, pustila vodu a urobila si v hlave malu rekapitulaciu.
„Musim ubrat. Ten debil v kozej maske ma uplne rozhodil. Preto si nesmiem namyslat, ze sa Adrian o nieco pokusi. Je doktor, mohol mi dat hocijaku injekciu, moze mi hocico primiesat do caju, ale ja musim verit, ze to neurobi.“
Po chvili vysla z kupelne.
„Na stole mas caj. Horuci s medom. Podpori ucinky injekcie. Urobi ti dobre. Mamina izba je tam. Moja tam. Ak nic nepotrebujes, isiel by som... mam este povinnosti,“ oznamil Adrian.
Mili sa podakovala za caj, odniesla si ho do pridelenej izby. Zatvorila za sebou dvere. Poobzerala sa. Izba bola velmi jednoducho a ucelne zariadena. Dve skrine, konferencny stolik s fotelkami, v rohu televizor z rady najmodernejsich. Pod oknom velka manzelska postel. Na nocnom stoliku, hned pri posteli bola mala nocna lampa. Mili odlozila nabok stoceny igelit. Pozrela sa lepsie na televizor. Bol novy a vedela, ze igelit je z neho. Pristupila k nocnemu stoliku a zazala nocnu lampu. Do volnej zastrcky, pod ktorou bola zapojena nocna lampa, zastrcila nabijacku, aby si nabila mobil. Navliekla si periny do cistych navliecok a vliezla do postele. Nechcelo sa jej spat. Posadila sa do postele, prikryla si nohy paplonom, vzala salku a rozhliadala sa po izbe. Uchlipla si z caju.
„On mi tam tusim... nieco nalial. Rum, ci aky alkohol? Je tam toho dost,“ privoniavala. Znova si odchlipla, aby mohla identifikovat, aky alkohol jej Adrian nalial do caju. „Vonia to presne ako rum, co dava mamina do sisiek. Preboha, on predsa nieco zamysla? Ja absolutne nepijem. Nikdy! Paneboze, ja uz ten caj citim,“ polozila salku na nocny stolik. „Alebo je to od tej injekcie? Nohy sa mi trasu a tusim zacinam byt ospala! To, co ma znamenat? Akuze robotu to ma, ked ho pocujem chodit po hale? Kriste, ja som ale hus! Adrian mi len tak spadol z neba! Necakane, nahodou! Akurat mne! Ved ho zavolal sofer. Cap ma komplica! Ja som nikomu neusla!“
Mili sa pokusila vstat. Hlava sa jej tocila, podlaha sa jej vlnila pred ocami.
„Nejdem, nevladzem! Vo dverach nie je kluc,“ prelakla sa, lebo sa chcela zamknut. Vliezla naspat do postele, zakryla sa az po krk a ticho nacuvala. Strhla sa pri kazdom vacsom sume, ruchu, hlasnejsom zvuku. Nevedela, co ma robit. Otocila hlavu a pozerala sa do okna. Zdalo sa jej, ze sa vonku nieco deje. Chvilu sledovala tmu na oblohe, potom sa sustredila na mihotave tiene, vytvorene vetrom v konaroch stromov a svetlom poulicnych lamp. Pocuvala ticho, pocuvala aj kroky z vedlajsej miestnosti. Po cely cas mala zmiesane pocity. Chvilu bola spokojna, potom zas v strehu. Nasilu potlacala uspavajuce ucinky injekcie a caju. Coraz viac bola unavenejsia a unavenejsia. Nevedela kedy, nevedela ako, ale zaspala.
V pondelok rano, kratko po siestej, pri vchodovych dverach Zemanovcov zacinkali kluce. Zadlabacia zamka necvakla, pretoze nebolo zamknute. Miska vosla do chodby, zobula sa.
„Cau! To, co mame na aute?“ Miska vosla priamo do spalne.
„Cau! Kolko je hodin?“ Adrian sa prudko posadil.
„Pol siedmej. Musela som par minut pockat. Sanitkar cosi mal,“ vysvetlovala Miska, ktora sa domov priviezla na sanitke. Tak, ako vacsinou, ked Zemanovci nesluzili spolu. „Kde si s tym autom bol?“
„Pod sa na chvilocku natiahnut. Urobim ti caj. Aj sebe. Vypijeme si ho tu,“ zahovaral Adrian.
„Radsej by som si sadla na chvilu na terasu,“ Miska sa natiahla.
„Nikde ta netreba!“ povedal hlasnejsie. „Pod do postele. Staci, ak vyrazime o deviatej.“
„Co to auto?“ nedala sa Miska.
„Urcite nezavadzia. Susedka hovorila, ze sa od dnes budu na ulici menit poulicne lampy. Myslim, ze nase auto elektrikarom nemoze zavadzat. Pod ku mne. Mame cas.“
„Dobre, dobre, fajn. Dufam, ze sa dovtedy dvihne hmla. Nie som unavena. Nemusim ist do postele. Od polnoci som mohla spat. Mali sme klud. Ziadni elektrikari na ulici nie su nielen preto, lebo je len pol siedmej. Mama hovorila, ze pred nami budu az v utorok. Ze to hlasili v miestnom rozhlase. Vraj to hlasili a menovali presne cisla domov. Lebo od osmej do sestnastej nebude v tych domoch elektrika. Tak, kde si bol s autom?“ zistovala Miska.
„Nikde. Odviezol som mamu, potom som sa stavil u teba a isiel som domov. Preco?“ Adrian bol nervozny.
„Pretoze mame na kapote napisane nieco hrozne! Neviem, co s tym?“
„Co? Co to je?“ vyzvedal Adrian. Bol napaty.
„Koniec stoparkam! Je to normalne? To sa akoze niekto vyhraza smrtou stoparkam, alebo, co to chcelo byt? Preco sa prave toto ziadalo niekomu napisat a preco prave na nase auto? Mali by sme parkovat vo dvore a nenechavat auto na ulici. Co myslis? Oznamime to na policiu?“
„No nazdar! Co teraz? Kedy to stihla napisat? Predsa len zanechala po sebe stopu!“ Adrian si v duchu pomyslel na Mili. „Normalne to neni,“ zareagoval spontanne, bez toho, aby si daval pozor na nespisovne neni. „A normalne neni ani to, ze si niekto cudzi dovolil siahnut na nase auto. Suhlasim. Odteraz budeme parkovat bud vo dvore, alebo v garazi. Myslim, ze je to len sprosty vytvor nejakeho blazna a netreba nim zamestnavat policiu. Idem uvarit caj.“
„Milacik, vcera som nas balila. Po cely cas som mala na mysli, aby si mama vzala k sestre ten hunaty sveter. Nevies, vzala si ho? Alebo nechaj tak, sama sa pozriem, ci ho ma v skrini. Ak ano, tak si ho...“ Miska nestihla dopovedat „zabudla“.
„O mamu sa nestaraj!“ zakrocil jej rychlo cestu Adrian, len aby nesla do maminej izby. Bol nervozny. „Ak jej bude nieco chybat, teta jej pozicia. Vies co? Ked sa rychle naranajkujeme, mozeme sa stavit u nich. Aj tak mame cestu okolo. Opytame sa dievcat, ako sa vyspali a tak. Vies, kedze nechces spat, tak mozeme vyrazit hned. Mamu som odviezol uz vcera vecer preto, lebo som si myslel, ze si po sluzbe zo dve hodinky pospis. Ideme?“
„V poriadku. Sprchu si dam v hoteli. Oblec sa a vyrazame.“
O desat minut Adrian zmazal z oroseneho auta napis o stoparkach, hodili do kufra dva mensie cestovne kufre, nasadli a odisli. Cestu si kratili rozhovorom s tematikou z ich profesie. Ked sa blizili k dedine, v ktorej chceli navstivit mamu a tetu, uz z dialky videli nedaleko autobusovej zastavky nad zakrutou, zaparkovane dve policajne auta.
„Nieco sa stalo! Nejdeme tam? Ci nepotrebuju pomoc. Sme lekari,“ prehovorila Miska.
„Nie. Nechcem vyzerat ako nejaky nezodpovedny cynik, ale myslim si, ze ak by sa nieco stalo, bud uz na sanitku cakaju a kazdu chvilu sa objavi, alebo uz odisla. Zbytocne by sme sa zdrziavali. Podme radsej za nasimi dievcatami, zazelame im dobre rano a pojdeme. Zostane ti viac casu na sprchu v hoteli,“ navrhoval Adrian.
„Mas pravdu. A mozno su to dopravaci a chystaju si radar. Vieme o nich, tak pojdes pomaly!“
„Jasne! Ako vzdy! Podla predpisov, bez nich sa neda,“ usmial sa nasilu Adrian. Lekarsku pomoc odmietol poskytovat, pretoze si bol isty, ze ak bola potrebna, postarali sa o nu policajti. Zavolali zachranku. Dalsim dovodom, preco nechcel ist k policajtom, bola Milina informacia, ze sa jej zly pribeh zacal prave tam. Na autobusovej zastavke.
„Ranecko, dievcata! Ako sme sa vyspali?“ Adrian otvoril dvere na kuchyni, kde sedeli mama so sestrou. „Vy sa mate! Kavicka rozvoniava az na dvor.“
„Jeminenky, co vy tu?“ zhikla mama. „Neponahlate do Tatier? Date si s nami?“
„Stihame, neboj sa! Myslel som, ze si Miska bude chciet doma troska pred cestou zdriemnut. Ale povedala, ze sa jej nechce spat. Takze svoj naskok sme sa rozhodli vycerpat u vas. Ale uz aj ideme. Tesim sa, ze ste vesele. Prajem pekny den!“ povedal Adrian a vytlacil z kuchyne svoju zenu.
„Vidite? Ani k slovu ma nepustil. A tiska ma von! Mami, vzali ste si ten hunaty sveter? Keby sa ochladilo,“ spytala sa Miska.
„Neboj sa, vzala. Nezabudla som nan,“ odpovedala mama.
„Ona nezabudla, ale ty si zabudol! Hovorili sme o tom, vsetko bolo nachystane, ale ty si sa vcera tak vychytil, ze taska zostala tu! Dobre, ze si dnes prisiel,“ karhala svojho synovca teta.
„Jaj? Ano zabudol som. Tasku s jablkami a hruskami si rad vezmem. Domace vitaminy v Tatrach urcite nemaju a tie obchodne, chemicky dopestovane, tam budu urcite drahe!“ riekol Adrian.
„Vidis ho? Sa mi zda, ze sa vysmievas. Ja som na to pamatala. Aj som za tebou vybehla. Hned, ako som zbadala tasku na chodbe. Predstav si, zastavila som cudzie auto. Lebo som si myslela, ze si to ty. Ze si si uvedomil, ze nemas tasku a vratil si sa. Na, tu to mas a chodte!“
Teta podala Adrianovi tasku a spolu s mamou vysli von, aby manzelom Zemanovym zamavali a popriali stastnu cestu.
„Pri tych policajtoch spomal! Nie su to dopravaci. Tito v tej autobusovej budke nieco obzeraju, hladaju,“ ziadala Miska.
„Naco? Ked prideme do hotela, zavolame mame, ze sme prisli. To uz urcite bude vediet, co robili policajti na zastavke. Vies, co ma otravuje?“
„Prezrad, aky obsedantny syndrom? Lebo dom a branicku som zamykala ja. Rychlovarna kanvica sa vypla sama, ked sa zohriala voda na caj. Nezehlila som, nase auto elektrikarom zavadzat nebude, lebo sme prec... tak, co sa ti nezda?“ usmiala sa Miska.
„Neviem si spomenut, ci som zamkol branku do dvora. Ved vies, vcera nam tvoj bracho priviezol tu hojdacku. Isli sme cez velku branku. Lavicku sme zlozili na terase, ale ci som po nom zamkol branu, to veru neviem,“ Adrian dvihol plecami.
„Prosim ta! Vargova nas ustrazi! Hlavu ma v okne furt. Urcite by si vsimla, keby sa niekto trepal z nasho dvora s hojdackou na chrbte! Kasli na to! Sustred sa na cestu!“
Adrian pocuvol. Viac sa k zamknutej, ci nezamknutej branke nevratil. Spolahol sa, ze ich ulica je ticha, pokojna.

II. kapitola
Utorok rano vosiel kapitan Kovac v dobrej nalade do svojej kancelarie.
„Si volajaky vesely! Co sa stalo,“ vital kolegu kapitan Sevcik.
„To, ze som? Dobre, dobre, mam dobru naladu a? Nevsimaj si to a hlavne nekuvikaj! Druhy den a ziadny zlocin! Nedelnajsiu bitku nepocitam. Chlapi si dali v krcme po papuli, vyriesili tak futbalovy zapas a kratko na to sa objimali. Bodaj by tento stav vydrzal,“ zaprial si Kovac.
Ale nevydrzal. Situacia sa zacala menit, kym neprisli v utorok rano elektrikari. Zaparkovali pod prvou lampou na konci Svatoplukovej ulice. Zacali s vymenou lamp. Pomaly sa presuvali. Od lampy ku lampe.
„Jano, nemas zo sebou dalekohlad?“ zakrical na kolegu elektrikara v aute Juraj, hned, ako ho Jano vyviezol na plosine hore, blizsie ku lampe.
„Preco by som ho nemal mat? Stale ho nosim! Sukromny majetok na sukromne ucely! Co, mame stastie? Je tam niekde pekna babenka? Beha hola po dome? Idem hore. Aj ja chcem vidiet,“ volal natesene Jano. Pracovnik elektrarni vybehol z kabiny auta s dalekohladom v ruke. Stlacil gombik a plosina sa pustila dole. Pristupil ku kolegovi, stlacil iny gombik a plosina ich oboch vyviezla ku lampe.
„Pozri! Co to tam maju?“ Juraj nasmeroval Jana, aby sa pozrel Zemanovym do dvora.
Konca domu, hned po rade nizkych tuji, ktore oddelovali chodnik okolo domu od travnateho dvora, lezal velky bal. Igelitovy bal ludskych rozmerov. S tmavocervenymi mapami na jednom konci a s presvitajucou teniskou na druhom konci.
„Kur..., volaj polisov!“ zahresil Jano. „Je tam mrtvola!“ otocil sa ku kolegovi. „Ticho, ticho, nebudeme robit paniku. Pokracujme! Akoby sa nic nestalo. Akoze robime. Aby sme nikoho z domu nevyplasili,“ nakazoval svojmu kolegovi evidentne rozruseny Jano. „Klud, klud!“
„Ja som kludny! To ty si vykolajeny! Trochu ma kry, ked nechces vyplasit domacich! Volam.“
Policia prisla takmer okamzite, ako im pracovnik elektrarni nahlasil nalez igelitoveho balu s mrtvolou.
„Uz vieme, kto tu byva?“ zistoval kapitan Kovac a nazizal cez zeleznu mrezovanu branu na bal v zadnej casti dvora.
„Uhm. Hned, ako mi operacny povedal, odkial dostal hlasenie, som si to vyhladal,“ odpovedal kolegovi kapitan Sevcik. „Manzelia Zemanovi. Lekari. Obaja pracuju v nasej nemocnici. Jeho poznam osobne. Teda, priviezol som mu zraneneho pachatela. Vtedy mal akurat nocnu, tak ako vtedy aj ja. Manzelku nepoznam. Len viem, ze aj ona je lekarka.“
„Co si o tom myslis?“ spytal sa Kovac s prstom na zvonceku.
„Neuveritelne. Velmi nerad hodnotim nieco dopredu. Bez faktov, dokazov. Pri obvineni niekoho som vzdy opatrny. Take obvinenia sa potom tazko beru spat.“
„Nie su doma? Je devat, posli niekoho do nemocnice, nech privedu Zemana alebo Zemanovu,“ prikazoval Kovac. „Ja sa zatial pozriem na tu hrozu zhora.“
Kovac podisiel za elektrikarmi a poziadal, aby ho vyviezli na plosine hore. Jano mu podal dalekohlad a jeho poziadavke okamzite vyhovel. Kapitan sa pozrel na igelitovy bal cez dalekohlad a po chvili naznacil, aby ho dali dole.
„Je to vrazda! Chlapi nam to nahlasili presne. Rozumiem, preco to hned tvrdili. Este zavolam, nech poslu psovoda a pocuvam, co si zistil?“ hovoril Kovac kolegovi.
„Zemanovci isli do Tatier. Na konferenciu. Uz vcera. A brali aj dovolenku. Mam ich telefonne cisla, ale nedvihaju. Ani jeden! Trochu zvlastne. Nie?“
„Ty myslis, ze tamto,“ Kovac mykol hlavou smerom do dvora, „je ich dielo? Niekoho zabili, nemali ho kam odpratat, tak ho nechali na dvore? Konferencia a dovolenka je kamuflaz a oni dakam prchaju?“ kapitan Kovac vyslovil prvu verziu, ktora mu napadla v suvislosti s nezastihnutim Zemanovych.
„Dobry den, co sa tu deje? Stalo sa nieco? Komu a kde?“ pristavila sa pri policajtoch susedka Vargova, byvajuca oproti Zemanovym.
„Kto ste?“ spytal sa Kovac.
„Ja som Vargova. Volam sa Anezka Vargova. Tam byvam,“ ukazala palcom na svoj dom.
„Vyborne. Ste susedka. Co mi poviete o Zemanovych?“ vyzvedal Kovac.
„Stalo sa im nieco? Lebo vcera rano odisli. Mali naponahlo,“ vykladala susedka.
„Ako viete, ze sa ponahlali?“ spytal sa Sevcik.
„Lebo pani doktorka prisla domov z nocnej a kratko na to, nahadzali dva mensie kufre do kufra auta a isli prec. Az do nedele vecera som ich mala za slusnych mladych ludi. Vzdy sa mi pozdravili. Vzdy. Aj, ked som si myslela, ze ma nevidia. Pozdravili sme sa, povedali sme si, aky bude den, ci bude prsat, ci bude pekne, ci budeme musiet kosit travu, ci...“ rozhovorila sa susedka.
„Prepacte, pani Vargova! Povedali ste az do nedele? Do vecera? Stalo sa nieco? Niektory z nich vas urazil?“ zastavil Vargovu Kovac.
„No,“ Vargova sa zacala osivat. „Napokon, to sa dalo cakat,“ spustila smelsie. „Raz ma ona nocnu, potom on, su mladi. No a v nedelu vecer si pan doktor priviezol damsku spolocnost. Dlhovlasu stihlu tmavovlasku. Asi uz mala v sebe nejake tie grady, lebo ju domov skoro niesol. Skratka podopieral ju. Bol si isty, ze mu zena na nu nepride. Bol strasne opatrny. Ked madam vyprasila uterak, co mala pravdepodobne v aute pod zadkom a on skontroloval po tej dame auto, jasne som pocula, ako povedal: Tym padom tu po tebe ziadne stopy nezostali. Leginy si mozes oprat. Mame susicku. A navstevnicka mu odpovedala, ze dobre. Pripomenula, ze ma nahradne oblecenie. Este som pocula, ako pochvalila, ze maju pekny dom a stratili sa v dome. Hovorim vam slovo za slovom. Vsetko mi prislo nanajvys divne, tak som si to okamzite napisala. Na papierik. Ak by bolo treba pomoct pani doktorke pri rozvode.“
„Oni sa maju rozvadzat? Su v rozvodovom konani?“ vyzvedal Sevcik.
„Zatial nie! Ale po tomto...?“ Vargova urobila grimasu.
„Pan doktor si zvykol vodit domov zeny v case, ked jeho zena sluzila? Viete o viacerych navstevach?“ zistoval kapitan Sevcik.
„To ja neviem. Ja susedov nespehujem,“ odpovedala Vargova skoro urazene. „Toto bola nahoda.“
„Takze pani doktorka mala v nedelu nocnu?“ spytal sa Kovac.
„Ano! Pan doktor ju odviezol a potom sa vratil pre svoju mamu. Domov sa vratil neskoro vecer. Bez matky, zato v damskej spolocnosti.“
„Pani Vargova, zavolam sem kolegu. Budete taka laskava a vsetko mu poviete? Tak ako mne? Nebude vam vadit, ak by si vas kolega vypocul u vas, doma?“ poziadal Kovac.
„Samozrejme. Samozrejme. Nemusi ani klopat. Nech vojde hned, ako pride,“ Vargova sa nadsene pozrela na oboch policajtov a poponahlala sa dovnutra.
„Baba zvedava! To, nech hovori, vies komu! Ze nespehuje! Vynimocne jej to nemam za zle. Aspon sme sa cosi dozvedeli,“ skonstatoval Sevcik. „Mlady pan doktor si priviedol damsku spolocnost, nepohodol sa, mozno chcela vyssiu odmenu a skoncila tam. Mozno sa priznal zene, mozno nie. Mal to dobre premyslene. Konferencia mu prisla vhod. Bude to tazky oriesok! Najst ho. Mohli ist kamkolvek. Od pondelka rana mozu byt aj v Tramtarii!“
„To mam este zo skoly. Ked od nas chceli, aby sme vymysleli, co najviac moznych verzii. Preto mam verziu. Z plosiny som videl, ze mrtva je zena. Takze mohla to byt milenka, o ktoru sa musel „postarat“ manzel. Nutila ho do rozvodu so zenou, co on nechcel. Alebo, manzelka na to prisla, pan doktor dostal ultimatum. Alebo mu sama pani manzelka pomohla, teda to urobili spolu. Suhlasim s tebou, ze sa este zapotime,“ riekol Kovac.
O chvilku prisiel psovod.
„Idem do dvora,“ oznamil.
Necakal, nepytal sa, ci je branka otvorena. Automaticky prepchal ruku pomedzi latky velkej brany, zvnutra stlacil klucku a vosiel. Kapitani sa na seba vycitavo pozreli. Vedeli, ze v takychto pripadoch nemusia mat povolenie na vstup na sukromny pozemok. Do dvora nevosli len preto, lebo predpokladali, ze brana bude zamknuta.
Medzitym prisiel aj patolog a obhliadac mrtvol v jednej osobe.
„Naco sa mam pripravit?“ spytal sa.
„Sami nevieme. Mrtvola je zabalena v igelite. Je v nom aj plno krvi,“ odpovedal mu Sevcik. „Vieme iba, ze je to zena.“
Vsetci traja sa vyhli policajnemu vlciakovi, ktory prebehol okolo nich. S nufakom pri zemi, sa dostal od mrtvoly z dvora. Zacal sa krutit na chodniku. Potom zbehol na cestu. Opat sa par krat pomotal okolo jedneho miesta. Zastekal.
„Je koniec! Stopa skoncila. Pachatel mal auto. Tu v tom mieste don nasadol. Lutujem. Moja praca skoncila,“ oznamil policajt. Ohlasil svojho zvieracieho kolegu, nasadol do auta a odisiel.
„Je rad na tebe. Stale si vsetko fotis sam?“ spytal sa Sevcik.
„Uhm. Je to tak najlepsie. Odfotim vsetko od zaciatku. Ako nalez vyzeral predtym, ako som s nim zacal hybat. Obet fotim pri kazdom jej otoceni, pri kazdom mojom odhrnuti jej satstva, vlasov. Napokon fotim viditelne rany. Az potom hladam pripadne dalsie zranenia. Modriny, zarezy od spagatu, ci pasky, skrabance, polamane nechty. A samozrejme fotim a fotim. Este aj na pitevni. A je velmi dobre, ze si vsetko, co vidim, poviem a nahravam. Potom vam napisem spravu,“ zastal pri igelitovom bale. „Preboha! Uz teraz to vyzera zle,“ odfotil si niekolko krvavych map, co sa urobili na igelite zvnutra. Z vrecka vybral nozik a opatrne rozrezaval lepiacu pasku, ktorou bol bal spevneny. „Kriste! To su jatky!“
Skuseny patolog az odskocil. Pri pohlade na to, co sa skryvalo v igelitovom bale, mu prislo zle. Aj kapitan Sevcik odisiel stranou, aby nebol kolegom na ociach, pretoze ho par krat naplo.
„Boze, to nemohol urobit clovek!“ sepol kapitan Kovac.
Patolog Frantisek Kliment sa spamatal. Urobil niekolko zaberov mladej ciernovlasej zeny s roztatou hlavou. Potom sa pustil do podrobnej obhliadky bezducheho zmrzaceneho tela. Skoncentroval sa aj Sevcik, ale nevratil sa blizsie k mrtvole. Spolu s Kovacom sledoval patologa pri jeho praci stojac obdalec.
„Pan kapitan,“ ohlasil kapitana Kovaca mlady porucik. „Manzelia Zemanovi su ubytovani v Starom Smokovci v Grand hoteli. Zistil som telefonicky kontakt. Na oboch. Nech sa paci! Tu je kontakt na nasich kolegov v Starom Smokovci. Ak by ste sa chceli s nimi spojit,“ povedal nadsene.
„Samozrejme, ze sa spojime. Dakujem. Aj za cisla,“ Kovac dvihol papierik, na ktorom mu mlady policajt dal telefonicky kontakt na oboch manzelov a na kolegov zo Smokovca... „Cisla uz mam,“ povedal potichu, aby to mlady nepocul. Nechcel mu ubrat na iniciativnosti, kedze telefonne cisla zistil sam od seba. „Naco su mi, ked sa na ne nikto nehlasi?“
Kapitan Kovac zatelefonoval ku kolegom zo Smokovca. Poziadal ich, aby mu pomohli skontaktovat sa s manzelmi Zemanovymi. Lekarmi, ucastnikmi Lekarskej konferencie, konajucej sa v Starom Smokovci v Grand hoteli. Potom sa vratil ku obhliadajucemu patologovi.
„Mas mi co povedat?“ spytal sa patologa.
„Predtym, ako som ju rozbalil, nasiel som zopar chlpov, mozno fuzov. Uvidim, neskor identifikujem. Mlada zena, 20 az 30 rokov. Zomrela asi pred dvadsiatimi piatimi, tridsiatimi hodinami. Teda niekedy v nedelu v neskorsich hodinach, mozno z nedele na pondelok, alebo skoro rano v pondelok. Uder, najpravdepodobnejsie sekerou, prisiel spredu a zhora. Bol velmi silny, takmer jej roztal hlavu na polovicu. Obet mala amputovanu lavu nohu nad clenkom. Ta amputacia mozno nebola zamer. Myslim si, ze vrah si zenu vystriehol, doblizil sa k nej a ako sa rozohnal, ze zenu sekne, musela sa pohnut, alebo on. Odniesla si to noha. Seknutie do nohy bolo zozadu, vedene zhora. Teda zena bola k nemu najprv otocena chrbtom. Ked po zasahu do nohy padala, vtedy sa stocila. A on zautocil znova. Sekol ju do hlavy,“ hlasil patolog prve zistenia. „Okamzite bola mrtva.“
„Preco si si isty, ze to bol muz? Zenu vylucujes?“ zapojil sa Sevcik, ktory sa odvazil prist blizsie k hrozostrasnemu nalezu. Este stale mu bolo na vracanie.
„Nemam to podlozene dokazmi. Je to len uvaha. Sila, akou bolo vsetko prevedene, ta surovost, neludskost, to urobil iba muz. Sialenec. S hlbokou destrukciou osobnosti. Nechapem, ako taki ludia mozu behat medzi nami,“ krutil hlavou patolog. „Pockaj, cosi tu je! Nestihol som ju celu prezriet. Respektive, rozhodol som sa pokracovat u seba. Na pitevni. Neobzeral som ju az tak,“ patolog sa zohol a spod bezvladnej ruky vytiahol zakrvavenu karticku. „Preukaz poistenca,“ sepol a opatrne ho otriasal od krvi. „Na meno Emilia Vankova, narodena...“ nedocital.
Kapitan Kovac mu najdeny dokaz zobral z ruky.
„Dovolis? Vezmem si ho. Zistim, o koho sa jedna. Adresu a tak...,“ kapitan Kovac a vlozil si najdeny preukaz do vrecka.
„Vlastne... netreba,“ kapitan Sevcik odlozil male igelitove vrecusko na dokazy, ktore chcel podat kolegovi. „Aj tak tam nebudu ziadne odtlacky. Lezal cely v krvi.“
„Chlapci, lucim sa. Beriem si ju a potom sa ozvem,“ oznamil patolog.
„Podme na poistovnu! Zistime, kde ta dievcina byvala. Mozno nam to pomoze objasnit, co robila u Zemanovych, v akom vztahu je s nimi. Zistime adresu a pojdeme to oznamit rodicom. To je asi to najhorsie na nasej praci,“ vzdychol si Kovac.
„Presne tak. Mozem pachatela nahanat, prenasledovat po bahne, spine, za dazda, horucav, v noci... V kadejakych stazenych podmienkach. Mozem byt ohrozeny, napadnuty, zraneny, ale prist niekomu oznamit, ze sa mu domov nevrati blizka osoba... to je neskutocne tazke. To boli. Na toto som sa za tie roky neobrnil!“
Kapitani prisli do prislusnej poistovne. Zamestnankyna im poskytla pozadovane udaje. Okamzite sa vybrali do Emiliinho miesta bydliska. Po tristvrte hodiny cesty zastavili pred domom Vankovych. Vystupili z auta. Podisli k vstupnej branke a prekvapene pozreli na seba. Za brankou sa im naskytol nepekny pohlad. Kriky sipovych ruzi, ktore lemovali chodnik veduci k domu, boli pozotinane, polamane. Kapitani nechapavo krutili hlavou. Zazvonili. Nikto neotvaral.
„Skus branku, nech nedopadneme, ako u Zemana! Pri psovodovi,“ nabadal Sevcik Kovaca.
Branka nebola zamknuta. Kapitani vosli dnu. Davali pozor, kam stupaju, aby neposliapali odtate kvety, ci konare. Mozne dokazy. Uz nesli oznamit len velmi zlu spravu o smrti, ale potrebovali vysvetlenie, co maju znamenat znicene kriky. Boli si isti, ze nepekny vysledok prace so sekerou, budu aj tak objasnovat oni. Zazvonili. Nic. V dome bolo ticho. Kapitan Kovac zaklopal. Ani teraz sa z domu nikto neozval. Sevcik sa vybral prezriet dvor a priestor za domom. Kapitan Kovac trpezlivo cakal pred vstupnymi dverami do domu.
„Pod dozadu!“ Sevcik podisiel ku kolegovi. „Tam je to podobne.“
Kovac nasledoval Sevcika. Vankovi mali za domom maly sad. Prve tri stromky, dve mlade jablone a jedna hruska, boli zotate. Vo vyske neceleho metra. Jednym svihom. Ostatne stromy boli neporusene.
„Nerozumiem. Nemam ziadnu verziu. Co to ma znamenat?“ krutil hlavou Kovac. „Je za tym susedske vycinanie? Alebo je to vysledok pomsty ohrdnuteho milenca, ci nesplatene dlhy? Ja neviem! Ideme na obecny urad. Spolieham na to, ze na dedine pozna kazdy kazdeho. My budeme mat informacie z oficialnej institucie! Starosta bude o nich iste vediet. Povie nam, kde domacich najdeme. Asi su v praci. Je hrozne, co doma uvidia a este hroznejsie, co sa dozvedia.“
Na obecnom urade sa o Vankovych nedozvedeli, na ich velke prekvapenie, takmer nic. Mlady starosta bol len nedavno zvoleny a navyse nepochadzal z dediny. Prizenil sa. Ani dve mlade dievcata, administrativne pracovnicky miestneho obecneho uradu, o Vankovych nevedeli. S istotou vsak vedeli, ze sa predava susedny dom a obyvatelia domu oproti, pracuju v zahranici. Jedno z dievcat dost neisto povedalo, ze sa mu zda, ze dcera Vankovych chodi do skoly do Nitry. Policajti nepovedali dovod svojej navstevy, nepovedali, aku spust videli na pozemku Vankovych.
„Nic ine nam nezostava, iba ist pred ich dom a pockat na nich,“ riekol Sevcik, ked nasadol do auta.
„Jasne. Dufam, ze robia niekde, kde nie je zmennost. Nemam naladu cakat na nich do jedenastej v noci,“ povedal znechutene Kovac. Zazvonil mu mobil. „Kovac, prosim,“ ozval sa a ticho pocuval, co mu policajt zo Stareho Smokovca zistil. „Je to zamotane. Neviem, co si mam o tom mysliet,“ nahol sa k Sevcikovi.
„A o com?“ obratil sa k nemu Sevcik.
Medzitym zastavili pred domom Vankovych.
„O Zemanovych. Ja viem, mame niekolko teorii, podozrievame ich, ale mne sa to stale nezda. Lekari a tolka brutalita. Po dalsie, preco by svoju obet nechali okato na svojom pozemku? Keby ju dali viac dozadu, nebolo by ju vidiet ani od cesty a nevideli by ju ani elektrikari. Mali tak naponahlo? Okrem toho elektrikari hovorili, ze obyvatelia boli davno dopredu upovedomeni, ze sa bude vymienat poulicne osvetlenie. Neverim, ze s tym neratali. Teraz mi kolega volal, ze Zemanovi v hoteli nie su. Su zapisani, ubytovani, v pondelok sedeli na konferencii od zaciatku dokonca. Dnes sa im zmenil program konferencie. Vlastne uz vcera. To, co mali pocut a vidiet sa prehodilo na pondelok a stredu. Vsetci ucastnici maju volny cely utorok. Ale zmena nebola dopredu avizovana, preto o nej nikto nevedel. Po Zemanovych akoby sa zlahla zem. Kolega nadhodil jednu moznost, kde by mohli byt. Hovoril zo skusenosti. Vraj priselci vyuzivaju pobyt v Tatrach aj na navstevu Polska. Zo Smokovca je to okolo 70 kilometrov. Nanajvys hodina a pol cesty. Priamo do Zakopaneho.“
„Nam by sa hodilo, aby si urobili obchodnu turistiku. Do vecera by mohli byt Zemanovci naspat v hoteli. Inak sme nahrati. Kde ich mame hladat? Je toho dost, co nevieme. Ktovie, dokedy to tak zostane?“
„Pozri! Ze mi to nenapadlo? Chodiaca informacna siet! Obecna Wikipedia,“ Kovac ukazal na chodnik pred seba, po ktorom sa ku nim blizila postarka.
Vysli z auta. Legitimovali sa. Mali stastie. Postarka im povedala, kde Vankovi pracuju, kam chodi jedina dcera do skoly. To, ze su Vankovci v tomto case na dovolenke vedela, ale pretoze nedostala od policajtov tuto otazku, nepovedala im o tom. Kovac so Sevcikom okamzite nasadli do auta a uhanali do najblizsieho mesta, aby navstivili v praci manzelov Vankovych. Nezastavilo ich ani naliehave mavanie postarky, ktora chcela, aby sa vratili. Vedeli, ze za mavanim je postarkin pohlad na znicene kriky vo dvore. O chvilu parkovali pred biochemickym laboratoriom, kde pracovala Milina matka. Odchadzali sklamani. Dozvedeli sa, ze pani Vankova si cerpa dovolenku. Uz druhy den. S rovnakou informaciou odchadzali z firmy, v ktorej bol zamestnany Vanko!
„Do slaka!“ hneval sa Kovac. „Zamestnavatel by mal trvat na vypisani miesta travenia dovolenky. Ci uz aj to patri k chranenym udajom? V tomto smere sme sa uplne poblaznili. Minule ma skoro trafilo, ked som pocul, ze sa s GDPR zaoberaju v suvislosti s pomnikmi na hroboch. Cosi neskutocne! No nic! Aspon, ze vieme, kedy Vankovi dovolenka konci.“
„Svieti ti vrecko! Rozculujes sa a nepocujes, ze ti zvoni mobil,“ upozornoval Sevcik.
Kovac mavol rukou a prijal hovor.
„Ano. Ano,“ prikryl rukou mikrofon, otocil sa ku Sevcikovi. „Zemanova, vola mi Zemanova. Kovac, kriminalna policia,“ hovoril uz s rukou odnatou z mikrofonu. „Pani Zemanova, ste uz v hoteli?“ Kovac prestal hovorit a Zemanovej nechal priestor na vyjadrenie sa. „V poriadku. Stretneme sa v hoteli. S vami a aj s vasim manzelom. Nezlaknite sa, prosim, ak na vas bude v hoteli cakat policia... Potom, povieme si potom,“ odpovedal kapitan neodpovedajuc na Miskinu otazku, co sa deje. „Ten cas leti. Su tri hodiny. Zavolaj domov, ze mame vyjazd! Nech ta necakaju! Ideme do Tatier.“
„Prosim ta! Ved moja zena by sa z toho nespamatala. Keby som prisiel v normalnom case!“ povedal Sevcik ustipacne. „Urcite by buchla bublinky,“ naznacil, ako by manzelka oslavila jeho prichod domov. Otvorenim sumiveho sampanskeho.
„Aj ja by som spravil doma riadny rozruch. Uz druhy tyzden zena preveruje, ci mam naozaj pocas vianocnych sviatkov dovolenku. Ja sa radsej dopredu netesim, hovori mi, nech nie som potom sklamana. A deti tiez! No a ja sa opakujem. Vedela si, koho si si brala. Vies, ze zlocin nerespektuje pracovnu dobu a ani nase dovolenky,“ okomentoval v skratke manzelkinu nedoveru, ze Vianoce stravia spolu.
„Zial, zlocinci nerespektuju nic! U Zemanovych je hroza, des. Co za sialenec to urobil? A preco? Priznam sa, aj ja mam lekarov zaradenych v uplne inej kolonke, ale ruku na srdce. Aj medzi nimi sa uz nasli taki, co sa znizili k spachaniu trestneho cinu. V brandzi sme si vselicim preskakali!“ Sevcik sa na chvilu odmlcal. „Neviem, ci si mal tej Zemanovej povedat, kto jej volal. Teda, ze neprijate hovory su od nas. Od policajtov. Domyslel som si, ze su na ceste spat. Spat z Polska do Smokovca. Neotoci? Nestrati sa nam?“
„Nemyslim. Zavolala sama. Keby boli na uteku, nezaujimala by sa, kto jej trikrat volal. Posobila normalne. Znepokojila sa, az ked som jej povedal, ze som od policie, a ze sa s nou chceme stretnut,“ Kovac zdovodnoval svoje rozhodnutie.
Pocas troch hodin cesty do Tatier kapitani neustale rozoberali bestialnu vrazdu mladej Emilie. Vytvarali si rozne verzie, kombinacie. Snazili sa najst priblizny motiv vrahovho konania. Presli si otazky, ktore potrebovali polozit manzelom Zemanovym.
„Neviem. Ist na nich postupne je dobra taktika. Nezavrhujem ti ju,“ ozval sa Kovac.
Kapitani minuli tabulu s nazvom mesta. Boli v Smokovci.
„Ale?“ vyzvedal Sevcik.
„Ale. Budeme sa zdrzovat? Podme priamo na vec. Nebudeme ich ani rozdelovat. Nech sa navzajom pocuju. Ak bola Emilia doktorovou milenkou, ako to naznacovala Vargova, tak si myslim, ze Zemanova bude zhovorciva. Taka informacia nastve kazdu zenu. A ak sa s nou poznali obaja, uvidime, co na seba prezradia,“ navrhoval Kovac. „Ked ich spravne nalomime,“ dodal.
„Ved ja nic! Len som navrhoval jednu z metod. Suhlasim. Pojdeme na nich, ako hovorievam: otazka, odpoved. Otazka, odpoved! Ano, nie!“
Kapitani zaparkovali na parkovisku pred hotelom. Manzelia Zemanovi na nich cakali v restauracii hotela. Sedeli za stolom, s dvoma prislusnikmi v uniforme. Kovac so Sevcikom ihned vystriedali domacich kolegov. Legitimovali sa.
„Pani Zemanova,“ zacal Kovac, „poznali ste Emiliu Vankovu?“
Kapitan sa sustredene pozeral na mladu, trosku napatu lekarku. Sevcik zasa sledoval reakciu manzela, Adriana Zemana. Vsimol si, ako si podoprel lavou rukou bradu. Zohnute prsty mu zakryvali pery. Palcom si pomaly stipkal lice. Predstieral pokoj, ale skusenemu policajtovi neuslo, ze je nervozny.
„Nie! Ee! Kto to ma byt?“ odpovedala kratko Miska.
„Mlade dievca. Stihle, s dlhymi ciernymi vlasmi...,“ opisoval Kovac.
„Do Marisky, lava noha! Nedotkla som sa jej len preto, lebo o nohu uz mala postarane. Nemusela som nic robit! Zakon je na mojej strane,“ vyprskla Miska.
Kapitani sa pozreli na seba. Prave sa chystali zistit, ci Emiliu Vankovu nepoznal Adrian. Zemanovej rec ich zaskocila.
„Pani Zemanova, radim vam. Rozmyslite si, co nam poviete! Pretoze, najprv ste povedali, ze ju nepoznate. Teraz sa ukazuje, ze viete o lavej nohe. Beriem to tak, ze priznavate, ze ste Emiliu Vankovu poznali. Odkial, aky mate k nej vztah, povedzte nam o nohe,“ kapitan rozpraval pomaly. Vo svojom vnutri bol zhrozeny, ze sa mu crta jeden z moznych variantov o pachatelovi. O nej, manzelke, ktora prisla manzelovi na neveru. A bud sama, alebo spolocne, mladu studentku odstranili.
„Vyhodila som ju z pohotovosti prv, nez mi povedala meno. Nepotrebovala moju pomoc. Nenecham predsa zneuzivat urgentny prijem. Aj tak ma zdrzala viac ako patnast minut. Pozrime sa na vsetecnicu ukrivdenu! Ona ma udala?“ rozhorcila sa lekarka.
„Nie! Neriesime udanie. Objavili sme jej mrtvolu!“ povedal Kovac tichsie.
„Co? Ako objavili? Kedy? Kde? Mili... je..., ona je...,“ blabotal Adrian pomedzi prsty, ktorymi si stale zakryval usta. Bol cely cerveny a vydeseny. Zacal sa potit.
„Preboha, co ti je? Je ti zle?“ Miska chytila manzela za zapastie a merala mu tep. „Co sa deje? Srdce ti tak busi, ze aj bez tlakomeru viem, ze mas velmi zvyseny tlak.“
„Vy ste poznali Emiliu Vankovu? Ako ste to...? Mili? Nazvali ste ju Mili?“ kapitan Kovac sa prisne pozeral na viac a viac skruseneho Adriana.
Prikyvol.
„Coze? Odkial?“ opytala sa Miska razne.
Adrian si chytil celo. Zacal zhlboka dychat. Kontrolovane. Kapitani si museli na odpoved chvilu pockat.
„Takze to bola ona, mlada damska spolocnost, ktoru ste si priviedli v nedelu vecer domov?“ zistoval Kovac. „Co sa stalo?“
„Coze? Ona bola u nas? Nerozumiem! Co to ma znamenat?“ osopila sa na manzela Miska. Nahnevane pozrela na policajtov.
Adrian opat prikyvol.
„Ja som nechcel...“ Adrian stichol.
„V niecom ste sa nepohodli a... Povedzte, ako to bolo? Mozno, ze to bola nehoda, no, bohuzial, Emilia je mrtva.“
„Bola u nas? Preco? Kedy? Hovor, prosim ta!“ pajedila sa Miska.
„Vzal som ju k nam, lebo nemala kam ist. Nemala vybaveny internat. Bolo neskoro,“ vysvetloval nervozne Adrian.
„Ty si si na nu pockal? Ked odisla odo mna? Vsak?“ Miska sa prisne pozrela na manzela.
„Nie. Chcel som si kupit kolu. V automate. Vies, ze doma nic nemame. To ma trochu zdrzalo. Mili som stretol na chodbe,“ klamal Adrian. „Prihovoril som sa jej a tak som sa dozvedel, ze nema kam ist. Ulutostilo sa mi jej. Vzal som ju k nam. Spala v maminej izbe. Ak si myslis, ze...,“ Adrian prosebne pozrel na svoju manzelku, „ze k niecomu doslo, ubezpecujem ta, ze...“
„Toto si vydiskutujete mimo nas,“ skocil Adrianovi do reci kapitan Kovac. „Stotoznili sme damu, ktoru videla susedka Vargova. Slecna Vankova stravila nedelnajsi vecer u vas.“
„Nestravila!“ oponoval Adrian. „Nic ine v tom nehladajte! Len sa potrebovala niekde vyspat. Bolo neskoro. Iba som pomohol mlademu dievcatu v nudzi. Nepovedal som ti o tom,“ Adrian sa otocil k Miske. „Nepacilo by sa ti to. Mili bola privelmi pekna. Nesuhlasila by si. Ale naozaj sme nic spolu nemali. Prisli sme k nam, dali sme si caj a ona isla spat. Ja som si este dobalil nejake veci a tiez som isiel spat.“
„Pritom vsetkom ta tak vykolajila, ze si rano po nej ani nezamkol! Mali ste naponahlo, vsak? Aby sme sa nahodou nestretli medzi dvermi? Stihli ste to. Ked som prisla z nocnej, bola uz prec.“
Adrian mlcky prikyvol.
„Nebola. Vy to dobre viete,“ kapitan Sevcik sa spytavo pozrel na Adriana.
Vsetci sa na neho pozerali. Kovac, Sevcik aj Miska. Kazdy z nich cakal, co im odpovie. Miska bola zvedava, kam ju pred nou schoval, policajti, ci sa k hroznemu cinu prizna.
„Nerozumiem. Pozerate na mna, akoby som ju niekde ukryval. Ani neviem, kedy odisla,“ dusoval sa Adrian. „Myslel som si, ze je este v izbe, ked si prisla. Preto som nechcel, aby si tam isla skontrolovat, ci si mama brala ten hunaty sveter.“
„Pripominam, ze slecna neodisla! Uz je to asi fraza, ale ak sa priznate, byva to polahcujuca okolnost,“ upozornil Kovac.
„K comu? Ze zomrela kvoli mne? To je taka blbost, ze az! Ja vam fakt nerozumiem. Jedine, co som mal spravit a neurobil som to, bolo, ze som mal svojej zene zavolat, ze Mili bude u nas spat,“ rozculil sa Adrian.
„Povedzte, co si mame mysliet, ked sme Emiliu Vankovu nasli u vas vo dvore, s roztatou hlavou, odseknutym chodidlom? Mrtvu, brutalne zavrazdenu?“ hneval sa Kovac.
„Co? Jezisi kriste, co to hovorite?“ Adrian sa chytil za hlavu.
Miska sa nanho zdesene pozerala.
„Zohyzdenu, zabalenu v igelite. Pan Zeman, pojdete s nami! Musim vas zadrzat. Ste podozrivy z vrazdy. Co odteraz poviete, moze byt pouzite proti vam,...“ odrecitoval Kovac znamu formulu a vytiahol puta.
Vtom mu zazvonil mobil.
„Ja som,“ ozval sa patolog. „V tom hroznom naleze som nasiel psie chlpy. Musel som ich niekolkokrat cistit. Krv, v ktorej boli, uz bola privelmi zaschnuta. A tie z vonku na igelite, su kozie. Ak ti to pomoze, hladaj niekoho, kto nosi nieco s tymito kozusinami. Mozno na vetrovke, lem na kapucni, naspodku, alebo manzety na rukavoch byvaju z tychto kozusin. Neboha naposledy jedla zeleninovy salat a spagety. Mozno patnast, dvadsat minut pred smrtou. Potrava bola pozuta, ale este neprebehol proces travenia. Ale to ti nemusim hovorit. Snad este to, ze jedlo zapila pomarancovym dzusom. Budes to mat v sprave,“ oznamoval patolog.
„Pani Zemanova, ma vas manzel nejake osatenie, na ktorom sa nachadza kozusina? Prirodna kozusina,“ Kovac si podhodil puta. Uz neposobil prisne. Uz sa nechystal nasadit Zemanovi puta. „Chovate psa, alebo kozy?“
„Nic! Nechovame nic,“ skrikla Miska. „Nerozumiem,“ povedala pokojnejsie.
Sevcik dvihol obocie. Bol zvedavy, co sa Kovac dozvedel a preco ho zaujima oblecenie Zemana, chov zvierat. A preco zvolnil.
„Nie, nema. Ani on, ani ja. Nikdy sme nemali! Obaja sme proti zabijaniu zvierat. Nesuhlasime s tym, aby boli ich kozusiny vyuzite na kabaty, vetrovky, ciapky, goliere...,“ odpovedala.
„Dzus mate? Aky? Mali ste doma zeleninovy salat?“ spytal sa Kovac. Ton jeho hlasu nevyznieval, ze bol plny zaujmu, ale skor sklamane. Akoby ocakaval, co mu Miska odpovie a akoby vedel, ze to, co mu odpovie, mu nepomoze k usvedceniu jej manzela.
„Nie. Nic z toho sme doma nemali. Naco aj? V pondelok rano sme odchadzali do Tatier na konferenciu. Predlzili sme si pobyt. Z toho dovodu sme nemali doma ziadne zasoby.“
Kovac sa zamyslel. Odlozil puta. Sadol si za stol a uvazoval. Narychlo si v hlave prehodnotil vsetko, o com sa so Zemanovymi zhovarali.
„Takze vy ste Mili nevideli odchadzat? Je celkom mozne, ze odisla do polnoci? Je teda mozne, ze u vas ani nespala?“
Adrian sa nechapavo pozrel na kapitana. Bezradne dvihnutie pliec, kapitan pochopil, ze Adrian Mili nevidel odchadzat. Veril, ze nevie s istotou povedat, ci a dokedy Mili u nich spala. Alebo nechce povedat.
„V poriadku. Mozete tu zostat. Len pre istotu. Ak niekam pojdete, nahlaste nam to,“ Kovac podal Miske vizitku.
„To nemusime ist domov? Povedali ste, ze na nasom dvore...,“ starala sa Miska.
„Vas dvor je uz v poriadku. Nezatazujte sa. Myslim, ze v praci sa tiez stretnete s niecim, co nevyzera pekne. Jedneho pohladu sme vas usetrili. Preco si nezamykate branku? Takto vam moze hocikto stradovat po dvore,“ vyslovil nahlas svoj nazor Kovac.
„Zamykame. No ako na potvoru, teraz som na to zabudol! Ukazalo sa, ze som na to zabudol. Cestou sem sme o tom aj hovorili. Nebol som si isty, ci som branku zamkol. Zhodli sme sa, ze nam zlodej aj tak nema, co ukradnut.“
Kapitani sa rozlucili a opustili manzelov Zemanovych.
„Co je? Co sa stalo? Preco si ho prepustil? Mrtvola sa nasla na jeho dvore! Je podozrivy cislo jeden,“ dozadoval sa Sevcik vysvetlenia. „Kde mas istotu, ze to na nas nehral?“
„Ved prave. To je zatial jediny dokazatelny fakt. Ze sa mrtvola objavila na ich dvore. Volal mi patolog. Ze neboha jedla pol hodinu pred smrtou. Jedla salat, pila dzus. Nic z toho nam Zeman nespomenul. Verim, ze si nerobili ziadne zasoby, kedze isli na dovolenku. A chlpy? Zohladnujem aj informaciu, ze Zemanovci patria k Zelenym. K ochrancom vsetkeho ziveho. Patolog nasiel na nebohej srst. Psiu, koziu. Ti nemaju z jej smrtou nic! Tapame v neznamych, tajomnych vodach. Vraciame sa do Nitry. Zajtra si sadneme nad pripad. Prejdeme si krok za krokom, co uz vieme. Budeme mat hotovu aj spravu od patologa.“
Bolo pol jedenastej vecer, ked sa kapitani vratili do Nitry. Nezasli na svoje pracovisko, ale radsej zamierili domov. Kovac odviezol Sevcika. Dohodli sa, ze ho rano vyzdvihne.
„K tomu vcerajsku,“ spustil Kovac hned, ako Sevcik nasadol rano do auta, „vobec neviem, na ktoru ambasadu mam volat. Aby vyhladali Vankovych. Je to velke nestastie, co sa stalo, ale co mam urobit? Nechat ich, nech sa vratia z dovolenky a az potom si pochovaju dceru? Alebo mam obvolat vsetky cestovky, ci nepredali Vankovym krasne dovolenkove miesto a kde? A ked isli autom? Pobyt, hotel si vybavili sami?“
„Ved to. Uz som ti chcel navrhnut, aby sme ich pobyt zistili cez letisko. Ti by nam vedeli povedat, kam si kupili letenky, ktorou spolocnostou leteli,“ skonstatoval Sevcik. „Vyzera to, ze budeme musiet pockat, az ked sa vratia.“
„Mali sme upovedomit starostu. Zavolam mu. Nech vie, ze mlada Vankova, je mrtva. Postarka tiez uz urobila rozruch, ked uvidela tu paseku vo dvore Vankovych. Uz ma nemrzi, ked som nezastavil, hoci som ju videl v spataku, ako mava na nas. Napokon maju tam okresne riaditelstvo, policajny zbor. My sa budeme venovat nasmu vysetrovaniu. To ostatne, nech zariadi starosta,“ rozhodol Kovac.
Policajti prisli do kancelarie. Kovac si vyhladal kontakt na starostu obce, v ktorej Mili byvala. Neprijemnu spravu mu oznamil. Popri tom sa priamo od starostu dozvedel, ze v nedalekej obci sa stal tiez otrasny pripad. Na autobusovej zastavke, ktora stoji mimo tej obce, niekto pohodil dorubaneho psa. Rovnako ho upozornil na znicene kriky u Vankovych.
„To som si pomohol! Viem, ze pes uz davno nie je vec, ale to nech si vysetruju miestni,“ komentoval svoj rozhovor so starostom Kovac.
„Aj my mnohokrat nevieme, ako mame zacat, pokracovat. Starosta je mlady, aj ked vo funkcii cerstvy, ma ovela vacsiu sancu, dozvediet sa, kam odcestovali Vankovi, ako my. Nech sa snazi! Je mi luto, ze prave v takejto zalezitosti,“ mykol plecom Sevcik. „Ranajkoval si?“
Kedze Kovac zamietavo pokrutil hlavou, Sevcik sa ponukol, ze zbehne do automatu, aby obom vzal salamovu bagetu. Kovac zatial postavil vodu na kavu. Odrazu sa zvrtol a rozbehol sa za kolegom. Pretoze vedel, ze budu dlhsie, chcel ho poprosit, aby vzal kazdemu po dve velke bagety. Pobehol az na koniec chodby, ale nestihol ho.
„Tak chcete podat trestne oznamenie, alebo, ako to mam riesit?“ pocul kapitan Kovac, ked sa vracal do svojej kancelarie. Vety, prenikajuce z kancelarie kolegu na chodbu, ho zaujali. Zostal stat a nacuval. „Pozrite sa, vy ste mi prisli oznamit, ze ste prisli na podvod. Viete, kto ho spachal, ale vyhybate sa trestnemu oznameniu. Na vami oznacovanu podvodnicku. Pochopte, ja nemozem niekde nabehnut a povedat... vazena pani, pocul som, ze nekonate cestne. Cudujem sa, ze prave vy neviete, ze vase trestne oznamenie moze byt anonymne. Obvinena osoba nemusi vediet, ze ste ju udali vy.“
„Ahoj,“ pozdravil sa Kovac, ktory nevydrzal na chodbe a vosiel do kolegovej kancelarie. „Nezvyknes byt taky hlasny. S cim sa trapis?“ spytal sa nahlas, akoby tam jeho kolega nikoho nemal.
„Tu, pan novinar, prisiel na podvod. Prisiel mi to povedat, ale, rozumies, ja musim konat na zaklade trestneho oznamenia.“
„Pod von, vy tu pockajte!“ z nicoho nic prikazal Kovac.
Vysli na chodbu.
„Prosim ta, co za podvod odhalil, ze si taky rozculeny?“ spytal sa Kovac.
„Ved to! Lezie mi na nervy. Nevie, ci chce podvod oznamit, alebo nie. Som rad, ze si ma od neho vytiahol na chodbu.“
„Takze si pri mne oddychni. Povedz, co riesis?“
„No teraz musim jeho! A pritom mam inu robotu. A ani to nepatri ku mne. Mal som smolu, ze som si nechal otvorene dvere. Ten blbec tvrdi, ze trenerka hadzanarok, tretotriedny klub dorasteniek, ze postavila hrat hracku, ktora davno nie je dorastenka. Chlapik melie, ze ju postavila minuly tyzden, a ze vcera bola ta hracka opat na zapase. Sice nehrala, ale sedela na lavicke nahradnicok. Udavac zdoraznil, ze nehrala iba zatial. Naznacil, ze ju trenerka v buducnosti znova obsadi. Ja neviem, kde mi hlava stoji. Este v pondelok tu bol jeden fesak z institucie ochranarov zivotneho prostredia. Ziadal ma, aby som mu pomohol skontaktovat sa s ich kolegynou, ktora sa im nehlasi. V nedelu odisla do Osla. S prezentaciou ich cinnosti u nas na Slovensku. Nevedia sa s nou skontaktovat. Nedala vediet, ako doletela, neozyva sa, na telefonaty nereaguje. Jej kolegovia uz volali do hotela, kde sa mala ubytovat, ale neubytovala sa. Velmi opatrne, skoro az nechcel, mi chlapik spomenul, ze vedia, ze ich hladana kolegyna mala znamost. Ina kolegyna vraj zachytila, ako Bianka Mocikova, tak sa stratena dievcina vola, spomenula, ze sa tam, v Norsku s nim stretne. Dievca sa totiz v Norsku vyzna. Zamierila tam hned po gymnaziu. Pobudla tri roky a vratila sa. Fesak povedal, ze ich institucia po nej doslova chnapla, ked citali jej zivotopis. Preto sa hned neznepokojili, ked sa v hoteli neubytovala. Vysvetlili si, ze dievca je u priatela. Preto k nam neprisli skor. Ale nevedia si vysvetlit, preco Bianka nereaguje na mobil. Jeden z nich ma v dedine, kde Bianka byva, kamarata. Oslovil ho. Kamarat mu potvrdil, ze v ulicke, ktora vedie k Bianke, stoji auto. Ich auto. Firemne auto. Videl ho v pondelok, ked isiel do prace. Potom telefonoval, ked isiel z prace, ze auto stale stoji pred domom. Vo firme teda nevedia, ako isla na letisko. Za tym ucelom brala auto. Aby sa doviezla do Schwechatu. Byva v dedine, 60 kilometrov od Nitry. Kupila si maly domcek. To je v skratke vsetko, co o nej viem. Preto si musim kadeco o nej pozistovat. Vies si predstavit, aky som nastvany, kedze sa tu mam zaoberat tym, ze nejaka Mili Vankova, hrava za dorastenky pod cudzim menom! Nech ide...“
„Co? Co si povedal?“ strhol sa Kovac.
„Ze trenerka postavila na zapas hracku, hrajucu pod cudzim menom. Teda na supiske...“ kolega policajt opat nedopovedal.
Kapitan Kovac doslova vletel do kancelarie.
„Vy ste prisli udat Mili Vankovu?“ vyrutil sa na novinara.
„Nie udat. Nie ju. Ale trenerku. Upozornit na nu. Za to, ze postavila do mancaftu, davnu hracku. Mili Vankovu. Hracku, co nesplna vekove kriteria. Rozmyslel som si to. Neudam ju. Tento krat si dam viac zalezat. Je mi to jedno,“ povedal novinar. Vytiahol z tasky noviny, polozil ich na stol. „Idem,“ postavil sa a chcel odist.
„Spravne. Idete! Ale do mojej kancelarie,“ Kovac schmatol novinara za laket a doviedol ho do svojej kancelarie.
„Vy poznate Emiliu Vankovu? Odkial? Vravite, ze teraz niekedy sedela na lavicke nahradnikov? Kedy? Vy tak dobre poznate supisku hracok vsetkych hadzanarskych druzstiev? Preco vas zaujala Vankova? Co nic nehovorite?“ skrikol Kovac, ktory si nevsimol, ze do kancelarie v tesnom zavese za nimi, vstupil so Sevcikom.
„Neboj sa! Mlady pan nam iste odpovie,“ Sevcik pozrel na chlapika sediaceho pred Kovacovym stolom, „len ho musis pustit k slovu,“ sepol kapitan. „Nech sa paci, odpovedzte kapitanovi na jeho otazky.“
„Ja, ja... poznam hracky, len toho druzstva. Cez ich trenerku. Chodievam na ich zapasy. A potom o nich pisem. Ale ide aj o moju povest. Viem, ze Eva tak urobila niekolkokrat. Eva Mili trenovala, ked dievcina chodila na gymnazium. Bola dorastenka. Akykolvek vypadok hracok riesi Eva tym, ze postavi Mili. Dievcina je stihla, dievcensky vyzerajuca, nikomu nenapadne preverovat, ze uz nie je dorastenka,“ rozhovoril sa novinar.
„A preco vam? Preco to napadlo vam? Preco vam to zacalo vadit?“ Kovac zdoraznil slovo vam.
„Lebo je za tym osobny hnev. Na pani trenerku. Vsak?“ skusil svoj tip Sevcik.
Novinar Strba sklopil zrak.
„Kedy ste videli Mili Vankovu naposledy?“ pokracoval Kovac.
„Vcera. Sedela na lavicke nahradnicok. Ale nebola v drese. Mala nieco s nohou. Lenze to nic neznamena, ze ju Eva vcera nepostavila. Vcera hrali tu, v Nitre. Minule doma. A? A tam uz Mili hrala. Keby ju nebolela noha, urcite ju buducu nedelu postavi. Aj, ked by jej nikto z druzstva nechybal.“
„Ako nechybal?“ zaujimal sa Sevcik.
„Jednoducho tuto nedelu hrali vsetky hracky zo supisky. Tyzden predtym, tamtu nedelu hrala Mili za jednu z nich. Vcera sedela na striedacke a to len preto, lebo ma nieco s nohou. Ale to je uz jedno. Teraz to napisem ostrejsie. Mam aj fotodokumentaciu. Aj z minulej nedele, aj zo vcera,“ zastrajal sa Strba. „Mozem odist?“
„O chvilu. Dajte mi, prosim, kontakt na pani trenerku,“ poziadal Kovac. „Urcite ho mate, ked pisete o jej druzstve.“
Strba mu poskytol telefonne cislo Evy Ocovej a odisiel.
„Policia. Kapitan Kovac, z oddelenia vrazd,“ okamzite volal. „Pani Ocova, mohli by sme sa stretnut?“
„Policia? To snad, nie,“ vzdychla si. „Samozrejme, ale nie som doma. Som v Nitre. Musim tu nieco riesit,“ oznamila trenerka. „Domov pridem,... autobus mi ide o hodinu,...,“ pocitala nahlas, „potom uz budem v praci. Popoludni sa mozeme stretnut.“
„Super. Ak ste v Nitre, stretneme sa tu v Nitre. Povedzte, kedy sa mozeme stretnut? Poznate restauraciu nedaleko stadiona?“
„Poznam. Jedna z tych, v ktorej sa este da fajcit.“
„Povedzte cas, kedy sa mozeme stretnut,“ potesil sa kapitan.
„Mozete hned. Som v spominanej restauracii. Najdete ma lahko. Som tu sama.“
Kapitan Kovac sa podakoval. Ohlasil Sevcika, aby isiel s nim. Eva Ocova, velmi pekna dama s dlhymi ciernymi vlasmi, vekom okolo styridsiatky, sedela v kute restauracie. Ked videla prichadzajucich policajtov, zamavala na nich.
„Nemyslela som si, ze to tak poznat, ze ste policajti. Prepacte mi moju prostorekost, ale naozaj vas poznat zdaleka. Nech sa paci, prisadnite! S cim vam mozem pomoct?“
Eva hovorila milo, hoci potlacala viditelne napatie, co ju opantalo, ked zacala sipit, co od nej policajti budu chciet. Polozila si ruku na tucnu penazenku podlhovasteho tvaru. Obratila ju zadnou stranou hore, aby sa lahko dostala k vonkajsiemu priecinku, v ktorom mala obciansky preukaz spolu s ostatnymi dokladmi, v pripade, ak by policajti o preukaz poziadali.
Kovac oboch predstavil. Evinu strnulost si vsimol.
„V telefone som zachytil, ze z Nitry odchadzate autobusom. Neprisli ste autom?“ snazil sa navodit uvolnenejsiu atmosferu.
„Nie. Ja nemam auto. Pracujem u nas v meste. Do prace sa dostanem peso. Rovnako na treningy a domace zapasy idem na vlastny pohon. Rada. Nemam s tym problem. A k cezpolnym sa priveziem spolu s hrackami takmer do ich satne. Na nasom mikrobuse.“
„Ja nic, len som si to v nasom rozhovore vsimol. Dodam snad, ze je to dost neobvykle. V dnesnej dobe. Ja by som bol ako bez nohy, kebyze nemam auto,“ riekol Kovac.
„Nestazujem si. Kombinacia autobus - nohy ma dopravi, kam potrebujem. Som administrativna pracovnicka. Uradnicka v SAD-ke, takze ku vsetkemu pozivam este aj vyhody zamestnanca,“ Eva sa usmiala.
„Jasne! Tym sa to vysvetlilo. Tuzba vlastnit auto je zatlacena do kolonky nepotrebnych veci,“ usmial sa Sevcik.
„Dlho to tak aj bolo. Ale tu by sa mi auto hodilo,“ Eva vytiahla z vonkajsieho priecinku penazenky zanovnu legitimaciu clena rybarskeho zvazu a podala ju Kovacovi.
„Ale? Tichy relax? Este vonia novotou,“ obracal si legitimaciu v rukach.
„Ma rok. Kde mozem, rada sa nim pochvalim. Vobec mi nevadi cestovat kvoli tomu autobusom na nasu schodzu rybarov. Doma nasadnem, na prislusnej zastavke vystupim, prejdem skoro kilometer a som v kulturaku, kde mavame schodze,“ vysvetlovala Eva. „Horsie je to, ked idem na rybacku. Bojim sa o udice, aj ked mi ich sofer dava opatrne do kufra autobusu, bojim sa, aby sa mi neposkodili. Aj ochotni kolegovia rybari, co ma parkrat viezli, maju coraz plnsie kufre svojho naradia. Plus stany, spacaky, deky, prenosne chladnicky s jedlom, neraz kotlik na gulas. To zaberie miesto. Nezmestim sa! Nejake ojazdene auto by bodlo,“ priznala Eva.
„Moja babka vedela senzacne pripravit hlavaca. Normalne som dostal chut,“ pokrcil nosom Sevcik.
„Dnes by to neslo. Nepripravila by vam ani hlavaca bieloplutveho, ani pasoplutveho. Patria u nas k celorocne chranenym druhom ryb,“ upozornila Eva.
„Nerad, ale musim prerusit nas prijemny rozhovor. Pani Ocova, preco sme vlastne prisli,“ zacal Kovac.
„Ano. Priznavam,“ povedala Eva, ktorej doterajsi rozhovor s policajtmi odbural prvotne napatie. Rozhodla sa, ze policajtom prizna, ze si na zapasy vypomaha s Mili. Vzdala sa skor, nez by sa dozvedela, ze policajti neprisli riesit udanie na nu. „Na zaklade tlaku vlastnych vycitiek a svedomia priznavam, ze obcas to urobim. Nemyslela som si, ze sa to bude az takto riesit. Cez policiu. O stvrt hodiny tu mam stretnutie s nitrianskym trenerom. Dufam, ze spolu zdarne vyriesime ich zapas u nas. Minulu nedelu. S Vladom sa poznam dlhsie. Pochopi to.“
„Pani Ocova, posledne ste na zapas postavili Mili Vankovu...,“ zacal kapitan Kovac, nevsimajuc si trenerkino priznanie.
„Ja, no co som mala robit? Inak by sme prehrali kontumacne. To si moje dievcata nezasluzia! Stalo sa, co sa stalo. Jedna hracka lezala doma s anginou, druhu som pustila na davno avizovanu svadbu jej sestry, tretia nieco zjedla a bola indisponovana. Tak som si pomohla s Mili. Isli sme na doraz. So siestimi hrackami vratane Mili. Vlado to urcite pochopi! Nekazte nam, prosim, reputaciu. Trenujem osemnast dievcat, ale na plac moze ist devat z nich. A este dve brankarky. Tie kvoli ich hracskemu postu neratam. Aby sme sa rozumeli. Na zapas disponujem s jedenastimi hrackami. Sedem mam v priprave,“ obhajovala sa trenerka.
„Minulu nedelu ste postavili Mili Vankovu. Nech dokoncim, co som zacal. Vcera ste boli s nou?“ spytal sa Kovac.
„Ano. Jednak sa bola pozriet na dievcata a jednak mi prisla povedat, ze bude mat asi dva tyzdne zabandazovanu nohu. Studuje v Nitre a my sme tu, v Nitre, hrali.“
„Ta vasa Mili, ako vyzera? Mohli by ste nam ju opisat?“
„Nech sa paci, tu je,“ Eva Ocova vytiahla noviny. Take iste, ake nechal u nich Strba. „Pekna, stihla, ciernovlaska, s dlhymi vlasmi. Velmi mile, inteligentne a slusne dievca.“
Kapitani sa nahli nad ponuknute noviny. Eva Ocova zatukala prstom na hracku so sestkou na drese. Pochopili, ze im ukazuje Mili. Na fotografii v novinach bolo odfotene dievca s dlhymi vlasmi. Pred superkinou brankou, vo vyskoku, v golovej pozicii. Polovicu tvare jej zakryval od vyskoku do vejara roztiahnuty cop, do ktoreho mala hracka zviazane vlasy. Kto Mili nepoznal, z daneho zaberu, by tazko identifikoval, ze je to ona.
„My zasa mame takuto fotografiu. Upozornujem, ze pohlad na nu, chce tvrdost. Hovori sa, ze hadzanarky, teda hadzana nepatri k jemnym sportom,“ povedal Kovac.
„No, dajte,“ odpovedala Eva, ale vahala. Pochopila, ze na fotke uvidi nieco zle. Z policajtovych ust sa niesla hrozba, desivost. „Kristejezisi na nebi!“ zhikla. „Ako? Co sa jej stalo? Chudatko moje! Ubohe dievca,“ lamentovala. Oci sa jej okamzite zaliali slzami.
„Podla vas je to Mili?“ spytal sa prekvapene Kovac.
Eva prikyvla.
„Ale, ved ste hovorili, ze vcera bola na zapase!“ riekol Sevcik.
Eva opat prikyvla.
„Pani Ocova! Tato zena,“ Kovac zamaval fotkou, „potom nie je Mili Vankova! Tato velmi skareda fotografia je urobena utorok. Vcera. Na jednej strane som velmi rad, ale kvoli nej,“ opat dvihol fotografiu, „sa nemozem tesit! Dakujem vam! Aspon nieco mame objasnene. Mili nas uz nezaujima. Dovidenia!“
Eva aj tentokrat prikyvla. To, co videla, jej uplne vzalo rec.
„Hm. Vobec neviem, ako dalej?“ hladil si bradu Kovac v aute. „Niekto niekde sadisticky zavrazdi mlade dievca a odvezie ho, psovod povedal, ze stopa pachatela skoncila na ceste, odvezie ho autom k Zemanovym. Preco prave k nim? Co s tym maju? Obaja su ortopedi, chirurgovia. Mrtva mala utatu nohu od clenka. Ma nam to nieco povedat? Zemanovci nieco spackali? Je toto pomsta? Co myslis?“
„Tiez neviem, ako pokracovat? Vlastne teraz, ked je iste, ze mrtva nie je Vankova, zaciname od zaciatku. Zemanovci su opat podozrivi. Podme na ich pracovisko,“ navrhoval Sevcik. „Skusime zistit, aky maju na nich nazor tam. Riaditel nemocnice, kde pracuju, by mal mat prehlad, ci ich, jedneho, alebo druheho, neriesila komisia z Uradu pre dohlad nad zdravotnou starostlivostou.“
Kovac suhlasil. Spred restauracneho parkoviska sa vybrali do nemocnice. Priamo za riaditelom. Vzhladom na svoju zaneprazdnenost bol ochotny, venovat policajtom patnast minut. Akonahle Kovac vyslovil dovod ich navstevy, nemali co riesit. Slova: mladi perspektivni, maximalne zodpovedni, vysoko profesionalni, ambiciozni, bez zaznamov o staznostiach, spolahlivi, s respektom na predpisy, no s ludskym pristupom k pacientom, nepotrebovali u riaditela nemocnice dlhsie sedenie. Tykali sa oboch Zemanovych rovnako. Policajti sa vratili do auta.
„Ja neviem. Myslis, ze ludsky pristup dolahol na Zemana, ked videl Mili na chodbe? Preto jej ponukol noclah?“ obratil sa Kovac na Sevcika.
„Ano. Verim, ze este existuju takto ochotni ludia. A, ze nepovedal o tom svojej zene? Chapem. Zbytocne by si domyslala. Ale suvislost, preco prave k nim doviezol vrah, alebo vrahovia, zatial nam nezname mrtve telo, musi mat korene u nich! Naozaj to nie je len tak. Predstav si! Som vrah, v aute veziem mrtvolu, premavam sa po meste. Potom zabocim do ulicke. Pomalicky si nou prechadzam a odrazu si vyberiem tento dvor! Preco? Preco? Preco?“ pytal sa Sevcik.
„Mam to!“ Kovac zdvihol prst. Ked su obaja taki ludski, preco potom pani doktorka Mili vyhodila? Zeman bol pri tom! Zaco sa mala Mili citit ukrivdena? A az tak, ze si pani doktorka myslela, ze ju udala. Vieme to? Spomen si! Tak akosi nas predsa privitala!“
„Povedal by som, ze nam Zemanova spominala, ze Mili nebola ohrozena na zivote. Trenerka povedala, ze jej Mili oznamila, ze ma na nohe bandaz. Aby s nou neratala. Uvazujme! Mili v nedelu vecer prisla na pohotovost a doktorka ju neosetrila. Zatial nevieme preco. Zemanovi sa jej ulutostilo a vzal ju domov. Mozno aj tak trochu natruc svojej zene. Mohli byt predsa poskriepeni. To sa stava, ako sa hovori, aj v lepsich rodinach. Pokojne to moze byt dovod, preco o Mili zene nepovedal.“
„Takze...?“
„Nie, nie! Nejdem do Tatier, aby som sa ich na to opytal,“ Sevcik predbehol navrh Kovaca. „Ak to chceme vediet, najdime sestricku, co sluzila v ten den so Zemanovou.“
„Jasne!“ usmial sa Kovac. „Mal som ten napad. Som rad, ze si ma stopol. Pre odpoved nemusime ist ani do Tatier za Zemanovcami, ani naspat do nemocnice, za sestrickou. Ideme do kancelarie.“
„Lebo sa vieme so vsetkymi spojit telefonicky?“ usmial sa aj Sevcik a pripasal sa bezpecnostnym pasom.
„Nie, nie. Nebudeme upozornovat, nemusime upozornovat na nasu chybu! Bohuzial stalo sa!“
„Ty, o com tocis? My sme spravili chybu?“ nesuhlasil Sevcik.
„Ano! A este aku! Viem, preco Zemanova neosetrila Mili. Viem, co by nam odpovedala sestricka, ak by sme za nou isli.“
Sevcik nechapavo pozrel na Kovaca.
„Spomen si! Podla coho sme vedeli, ze mrtva je Emilia Vankova? Podla preukazu poistenca. Mili prisla na pohotovost bez neho. A sice ludska, ale s respektom k predpisom, pani doktorka vyhovela zakonu. Takze tam sme urobili, zlaty moj, zavaznu chybu! Nemali sme verit, ze preukaz poistenca, co sa nasiel u mrtvej, mrtvej aj patril! Emiliu mozeme dat bokom.“
„Fakt. Bola to chyba! Nechali sme sa zmiast. Ale rodina Vankova v niecom lieta. Mozno len sama Emilia. Ten ich dvor! To tiez nie je v poriadku. Ci? Povedz, ako by si zneuzil najdeny preukaz poistenca?“ Sevcik pozrel na kolegu.
„Ja, nijako! Neviem si predstavit, ze by som preukaz nasiel a pri najvacsej spekulacii, chcel nan vybrat lieky. Kde by som vzal recept? Napriklad taky narkoman by musel ukradnut recepty. A v dnesnej dobe? Ked uz existuju elektronicke predpisy, tak je papierovy recept zbytocny. Lekari ich uz ani nemaju! Faktom vsak zostava, ze sa Milin preukaz nasiel u mrtvej. Vopred vylucujem, ze by Mili zavrazdila neznamu a pritom stratila preukaz! Moj zaver? Mili nie je vrah, ale ten jej preukaz bud nasla neboha a chcela jej ho vratit, alebo ho nasiel vrah! Tomu bud vypadol, alebo ho naschval pohodil k mrtvej. Lebo nas chcel zmiast!“
„Uhm a podarilo sa mu to. Misko!“ oslovil Sevcik kolegu. „Dajme pre istotu strazit dom Vankovych! Vies, co si myslim? Ze ten sialenec, co im znicil dvor, tam niekde zabil Mili. Teda, ze si myslel, ze vrazdi Mili. Tie kriky mohli byt dozvuky jeho nepricetnosti! Musime zistit, ci sa neboha a Mili poznali. A kto tak strasne tu chudinku Mili nenavidel?“
Kovac neodpovedal. Zamyslene kracal k svojmu autu.

III. kapitola
„Pan kapitan Kovac nie je u seba,“ hlasil mlady policajt Frantiskovi Klimentovi, patologovi.
„Nevadi, pockam u neho,“ rozhodol sa Kliment.
„Pridam sa,“ pripojil sa k nemu Anton Guba, kolega z oddelenia hladanych osob.
Kapitani Kovac a Sevcik sa konecne vratili z vyjazdu.
„Caute, dovolili sme si na vas pockat u vas,“ pozdravil sa patolog, len co kapitani vosli dnu. „Mal som cestu, tak som ti priniesol pitevnu spravu. Osobne. Nemienim ta zdrziavat,“ zamaval rukou a odisiel.
„Za to ja ano,“ povedal kolega, ktory Kovaca upovedomil o trenerke, a vdaka ktoremu zistili, ze mrtva nie je Mili. „Aspon si to myslim, ze ta to moze zaujimat. Vies, spominal som, ze mi boli nahlasit nezvestnost Bianky Mocikovej. O chvilu mam stretnutie s jej kolegom. Ideme pre jej, vlastne ich, auto. Az sa to bojim vyslovit. Napadlo mi, ci ta vasa mrtva, nemoze byt ona. Bianka nebyva v Nitre, ale pracuje tu. Posles mi jej fotku? Sem?“ kolega, ktory bol z oddelenia zaoberajucim sa hladanim nezvestnych osob, zatukal na svoj mobil.
„Poslem. Nielen to! Pojdeme s tebou. Ci uz auto patrilo, alebo nepatrilo nasej mrtvej,“ rozhodol Kovac.
„Mas tu Polaka,“ po kratkom zaklopani, vosiel do kancelarie mlady policajt. „Caka ta dolu.“ Oznamil a odisiel.
„To je on. Podme!“ vyzval Kovaca a Sevcika policajt hladajuci Bianku Mocikovu.
Policajti odisli z kancelarie do vestibulu. Ich kolega zamieril k mlademu, sportovo oblecenemu muzovi atraktivneho vzhladu. Podal mu ruku a predstavil Kovaca a Sevcika. Oznamil, ze kolegovia pojdu s nimi. Pred odchodom do dediny, kde zostalo firemne auto pouzivane Biankou Mocikovou, Kovac ukazal Polakovi fotku mrtvej. Pri pohlade na fotografiu s Biankou, prislo Polakovi zle. Chytil si usta a prikyvol, ze na fotke je ich zmiznuta kolegyna. Potom zmizol na WC, kam ho rychle Kovac so Sevcikom nasmerovali.
„Daj mi adresu, prosim! Kam ideme? Vlastne nemusis! Pojdeme za tebou. Pojdeme na nasom aute. Nebudeme sa viazat na teba,“ vysvetloval Kovac kolegovi. „Volaj „citacov“,“ prikazal Sevcikovi.
Sevcik okamzite zavolal kolegov z odboru kriminalistickeho a expertizneho ustavu, ktorych Kovac nazyval „citaci“. Zjednodusene, no vystizne. Sledujuc auto svojich kolegov, boli Kovac a Sevcik za tridsat minut na mieste. V malej dedine nitrianskeho okresu, v tichej asi 120 metrov dlhej slepej ulicke s jednym jedinym domom. Zastavili pred modernym okalom, ktory si pred pol rokom kupila Bianka Mocikova. Domcek stal uprostred pozemku obkoleseny travnatou plochou, ohradeny bielym pozinkovanym plotom. Vstupovalo sa branou rovnako vysokou ako bol plot. Firemne auto uzivane Biankou, stalo zaparkovane pred brankou. Pockali, pokym pridu kolegovia, aby zaistili vsetky mozne stopy. Daktyloskopicke, trasologicke, biologicke, chemicke, mechanoskopicke a ine, ktore na mieste cinu objavia, a z ktorych sa budu snazit vycitat dolezite dokazy. Vdaka ich praci kapitani uz o chvilu vedeli, ze Bianka bola zavrazdena pri svojom aute. Jej krvou bol ostriekany podvozok v oblasti kufra, vnutorna strana zadnych kolies a nespocetne mnozstvo krvavych striekancov sa objavilo na vnutornej strane kapoty kufra. Zasiahnuty bol aj maly cerveny cestovny kufor. Vzhladom na uplynuly cas od vrazdy a prehankove dazdive pocasie, policajneho psa nevolali.
„Vedel som, ze mi tato dedina nieco hovori. Sem predsa chodi Eva Ocova na rybarske schodzky!“ riekol Kovac. „Mala to napisane na rybarskom preukaze. Biankina ulicka je ticha,“ kapitan sa poobzeral. „Vrah sa nemusel bat, ze ho niekto vyrusi. A ak Bianka nedostala dopis, pohladnicu, nezasla k nej ani postarka. Ale preco prave ona? Co proti nej mal? A kto? Polak sa vyjadroval o nej ako o milej, dobrej, ochotnej, zodpovednej spolupracovnicke. Zatial to vyzera, ze v praci nepriatela nemala. Co povedal Polak? Ze si domcek kupila pred polrokom? Pochybujem, ze by si dievca za ten cas urobilo nepriatelov tu. Kedy? Od rana do vecera bola v praci, sobotu a nedelu travila asi u rodicov. My vlastne ani nevieme, ci vrahovym cielom bola Bianka a ci Mili.“
„Pozri, naozaj ticha ulica. A tmava. Posledna lampa je tam. Do tejto ulicky posle trosku svetla, ale bohvieco to nie je. Osadit tu poulicnu lampu dodatocne, kompetentni nepovazovali asi za potrebne,“ uvazoval Sevcik, „kedze je tu iba jeden dom. Viem, ze lampy lemovali hlavnu ulicu skor, nez tu stal Biankin dom.“
„Z toho ostatneho vieme, ze ked pachatel, nemyslim si, ze boli viaceri, ked pachatel vrazdil, musela mat Bianka otvoreny kufor. Podla toho, ako je postriekane auto krvou, sa balila. Ved vieme, ze mala odcestovat. Do Schwechatu. V case pred svojim napadnutim vkladala cosi do kufra. Najskor cestovny kufor s osobnymi vecami. Ovsem, ak to bolo vsetko, co si brala so sebou.“
„Ty myslis, ze to bola lupezna vrazda? Chalani nam dali jej kabelku. Tu mala na prednom sedadle. Preco by tam vrah kabelku nechal? Ma v nej vsetko. Doklady, trochu hotovosti, platobne karty,“ oponoval Sevcik.
„Co ja viem? No pocitat s tym musime. Napokon, mali by sme jeden z moznych motivov,“ ohradil sa Kovac. „Vrah ju trafil do hlavy. Predtym do nohy. Bianka sa zviezla tak, ze hornou castou tela spadla do kufra, potom sa zviezla vlastnou vahou z kufra na zem. Je to cele od krvi. Asi pada nasa verzia, ze sa Bianka a Mili poznali. Mili byva vo vedlajsej dedine. Pristahovanu Bianku zabili pred jej domom, pri aute,“ uvazoval Kovac nahlas popri tom, ako sa rozhliadal po okoli.
„Pan kapitan! V kufri sme nasli aj mobil nebohej. Vyletel jej z ruky a zapadol celkom nabok kufra. Bol vybity. Spojazdnil som ho a zistil som, ze posledne, co si mrtva prezerala bolo video. Zial, nic extra! Mala neter spieva tete Bianke pesnicku: cizicek, cizicek. Ostatne pozistujem u nas,“ hlasil jeden policajt z expertiznej skupiny.
„Chuda! Mal som pravdu. Asi si upratovala kufor, teda ukladala v nom veci, aby sa jej zmestili a popri tom pocuvala venovanu piesen. Preto pachatela nemusela pocut, ked sa ku nej prikradol,“ Kovac zakomponoval do svojich uvah novu informaciu. „Hrozne. Uz uplynul treti den, co bola zavrazdena. Neznasam tieto situacie. Oznamovat pozostalym smrt ich blizkeho. Bude blbe, ak si necham pustit cizicka? Chcem vidiet krasu, s ktorou sa v nasej praci tak malo stretame.“
„Krasou myslis spev dievcatka? Nie! Nic blbe na tom nie je! Pod, ideme za citacom, nech nam to video prehra!“ Sevcik potiahol Kovaca za rukav.
Kolega z expertizneho ustavu im vyhovel. Znamu piesen, ktoru mala neter perfektne predvadzala hranim jednotlivych cinnosti tykajucich sa maku ako sa seje, ako rastie, kvitne aj melie a je, si nechali prehrat niekolkokrat. Akoby sa chceli uistit, ci vyhodnotili spravne svoje prve vzhliadnutie. Zaujala ich zena, co klacala za spievajucou neterou. Povazovali ju za matku dievcatka. Napokon podisli k Polakovi, o ktoreho sa starala rychla zdravotna pomoc. Zo vsetkeho, co videl, co pocul, z vedomosti, ze sa nachadza na mieste cinu, mu prislo tak zle, ze mu museli privolat pomoc.
„Mozete?“ spytal sa Kovac.
Polak neodpovedal.
„Pan Polak, neviete, mala Bianka dvojicku? Bola vasa kolegyna z dvojiciek?“ pokracoval Kovac napriek tomu, ze mu Polak neodpovedal.
„Neviem, ci bola z dvojiciek. Ale sestru mala. Obcas za nou bola. V Piestanoch. Pytala sa, ci si moze pozicat nase auto. Sluzobne auto. Privolil som. Vzdy som jej vyhovel. Rad. Bola dobra, mila, velmi spolahliva.“
„Dakujeme,“ Kovac potiahol so sebou Sevcika, aby boli od Polaka dalej. „Teraz mu dame pokoj. Nevyzera, ze by bol vrah. Skor mi pripada, ze bol do Bianky zalubeny. Ktovie, ci dal svoj vztah ku nej najavo.“
„Vylucujes, ze ho Bianka ohrdla? Ze pomstu z jeho strany, ako motiv vrazdy, skrtame? Pri pohlade na neho ti davam za pravdu. Ten nie je schopny vrazdit! V pripade nestastnej, neopatovanej lasky, by skor zasamovrazdil seba, ako ju!“ suhlasil Sevcik.
„Dnesna streda sa nam riadne pretiahne. V databaze si pohladame zeny, devy, co maju pri stave vydata, uvedene rodne priezvisko Mocikova a byvaju v Piestanoch,“ vzdychol Kovac. „Musime ju varovat. Co ak si ju vrah pomylil?“
„Sedi vec. Co s nim?“ Sevcik mykol hlavou smerom ku Polakovi.
„No co? Bud pojde domov s Jarom, alebo s nami. K firemnemu autu sa chvilu nedostane. Experti sa v nom este budu sturat,“ skonstatoval Kovac a isiel to oznamit Polakovi.
Polak sa rozhodol pre odchod s Jarom. Kovac so Sevcikom odisli do Nitry.
Po uspesnom vyhladani sestry, dvojicky Bianky Mocikovej, pani Diany Ziakovej, kapitani odisli do Piestan. Aby sestre oznamili smrt. Smrt jej dvojicky. Sevcik celu cestu prosil svojho kolegu, dojednaval, aby to nemusel oznamit on. Obaval sa, ze to nezvladne. Vedel, ze to bude velmi bolestive, pretoze podla videozaznamu bola Bianka z jednovajecnych dvojciat. Vedel, ze u tych je silna fyzicka a psychicka podoba. Strata jedneho „ja“ je pre prezivsie dvojca obrovskou ranou a stratou. Ked zazvonili u Biankinej sestry, otvoril im manzel, Biankin svagor. S malou „spevackou“ na rukach. Kapitani sa dozvedeli, ze jeho manzelka od nedele lezi. Nema teplotu, nekasle, nema ziadne vonkajsie prejavy nejakej choroby. Len je slaba, unavena, velmi zle sa citi a nedokaze spat. Je bez nalady. Kvoli zlemu zdravotnemu stavu, si on vzal v praci dovolenku. Pri tejto informacii sa kapitani pozreli na seba. Velavravnym, suhlasnym pohladom si dali najavo, ze zafungovala silna sudrznost, silne citove spojenie dvojciat. Hoci Diana nevedela, co sa jej sestre prihodilo, citila sa zle. Bola sklesnuta, unavena, citila sa choro. Kovac bol v duchu spokojnejsi, ze hroznu spravu oznami manzelovi a nie priamo Diane, Biankinej sestre. Konecne sa odhodlal a vysvetlil v akej veci ich navstivili.
„Pan Ziak, vrazdu vasej svagrinej vysetrujeme. Viem, ze to nebude hned, ale ak by ste si vy, alebo vasa manzelka na nieco, co by nam mohlo pomoct, spomenuli, nech sa paci vizitka. Volajte, navstivte nas... uz ako chcete. Telefon, adresa je na vizitke. Kancelariu mame na prvom poschodi, na konci chodby, posledne dvere vpravo,“ potichu oznamoval Kovac.
Policajti, ani manzel si nevsimli, kedy ku nim podisla Diana. Spravu o smrti svojej sestry zachytila. Zbledla a zacala sa triast, nahlas plakala. Nervove sa zrutila. Privolana zachranka ju odviezla do nemocnice. Kapitani poziadali nestastneho manzela, aby svoju manzelku doslova strazil, ked sa vrati z nemocnice. Nech nikde nejde sama, nech sa neda nikam vylakat. Naznacili, ze prave vzhladom na to, ze neboha Bianka a jeho manzelka su dvojicky, ze si ich vrah mohol pomylit. Kovac slubil, ze zariadi, aby bol aj nemocnicny personal upovedomeny o zvysenej starostlivosti o jeho manzelku. Ospravedlnil sa, ze jej nemoze pridelit policajnu ochranu.
Ked policajti odchadzali od piestanskych mladych manzelov, kapitan Kovac navrhol, aby sa zastavili v obchode a kupili si nieco ostre. Mal dost nestastia, utrpenia, co sposobila ludska zloba. Sevcik suhlasil.
„Toto si vypijeme,“ ukazal na flasku vodky a hned ju vlozil do kosika.
 „Suhlasim, ked budeme mat pripad vyrieseny, a ked nebudeme mat iny! Teraz si vezmeme toto,“ Sevcik vlozil do kosika styri energeticke napoje. „Z Piestan neodidem bez toho, aby som sa tu nenajedol. Mozeme raz jest ako ostatni, nie? Ideme do najblizsej restauracie.“
„Takze toto mam vratit,“ spytal sa Kovac. V ociach mal odpoved na Sevcikove vety o tom, kedy mimo sluzby vypnu, niekde doma, pri pohariku tvrdeho alkoholu. Ze nikdy nebude ta chvila, kedy oni nebudu mat pripad.
Sevcik neodpovedal. Ale do auta nasadli napokon iba s energetickymi napojmi. Zamierili do centra mesta. Zaparkovali na najblizsom parkovisku. Odtial isli peso. Natrafili na restauraciu, v ktorej sa po dlhsej dobe najedli, tak ako to chcel Sevcik. Za riadnym stolom, nie postojacky, za pochodu, na sedadle v aute, ci narychlo v kancelarii. Stravili dvadsat minut pri chutnom teplom jedle, ktore po dlhsej dobe vystriedalo tak casto konzumovane plnene bagety, pizzu, parok v rozku.
„Tvoja oblubena? Nevedel som,“ vyzvedal Kovac uz v aute o restauracii.
„Vobec nie. Piestany nepoznam. Len som videl, ze mas toho dost. Vratis mi to, ked podobne zufalstvo zbadas u mna. Dobre?“ Sevcik vztycil palec na pravej ruke. „OK?“
Kovac pritakal. Kratke posedenie pri chutnom jedle mu pomohlo. Vzalo ho prec od zdrvenej sestry dvojicky, ktoru pred chvilou brala zachranka. Zaroven vzchopilo, aby sa s vervou pustil do hladania jej vraha. Do Nitry prisli pred siestou. Vonku sa horsilo pocasie. Vietor silnel, zacalo prsat.
„Dakujem ti, za to, ze si ma vynechal z tej hroznej spravy,“ spustil Sevcik na chodbe cestou do kancelarie. „Priznam sa, zlakol som sa, ked som videl na videu tu malu s mamou. Matku, vernu kopiu Bianky. Na strednej chodili so mnou do triedy dvojicky. Spociatku sme sa na tom zabavali, ale potom... Potom uz nie. Boli to dievcata. Jednovajecne dvojcata. Oni nielenze rovnako vyzerali, ale aj mysleli, citili. Neraz sme sa o tom presvedcili. Napriklad spoluziacky priniesli modny casopis a poziadali najprv jednu, aby si vybrala desat kuskov, ktore sa jej pacia. Potom o to iste poziadali aj druhu. Neuveris, ale ich vkus bol navlas rovnaky! Ta druha oznacila presne takych istych desat kuskov, ako sestra. Aj chute mali rovnake. O napadoch ani nehovorim! Rovnake reakcie, nalady. Byvali aj rovnako chore.“
„No a? Z lasky k nim nechces oznamovat neprijemne spravy pribuznym?“ zacudoval sa Kovac.
„Na telesnej jedna z nich spadla z kladiny, zostala nehybne lezat pod nou. V tom momente ta druha, co bola na rade, odpadla. Bola nehybna, ako jej spadnuta sestra. To si nezazil, aky hysak dostala, ked sme ju prebrali! Kricala, vrieskala, trepala sa na zemi. Chcela svoju sestru vidiet, neverila, ze ju odviezla zachranka. Darmo sme ju presviedcali, ze sestra bude OK, ze ma pravdepodobne iba zlomenu ruku, ze je v rukach lekarov. Bala sa, ze zomrela. Vtedy riaditel volal zachranku aj pre nu. Ti jej museli pichnut injekciu. Az tak jej poddalo! Vidis? Presne toho som sa bal. Dnes si zazil nieco podobne aj ty! Ja viem, smrt blizkeho je rana pre kazdeho, ale u dvojciat je to akesi silnejsie, niekedy az desivejsie.“
Kapitan Kovac uz kolegovi Sevcikovi neodpovedal. Pribeh jednovajecnych dvojciat pustil z hlavy, len co prekrocil prah kancelarie.
„Vyborne. Mam tu spravu od nasich expertov,“ Kovac schytil fascikel, ktory mu zanechali kolegovia, co obhliadali auto Bianky Mocikovej. Posadil sa a pustil sa do spravy. „Nic. Teda nic nove. Bianku zabili pri aute, to sme zistili este na mieste cinu. Myslim, ze lupez mozeme vylucit. Dalej sa tu uvadza, co vsetko mala v mobile. Pre nas nic dolezite! Motiv stale nevieme.“
V tom Kovacovi zazvonil mobil. Hovor prevzal. Do rozhovoru nevstupoval, sustredene pocuval. Sevcik ho pozoroval. Ked sa Kovac prudko postavil, automaticky vstal aj on.
„Ideme do nemocnice,“ zavelil Kovac. „Volal Zeman. Chce nam nieco oznamit.“
„Je v nemocnici? Stalo sa mu nieco?“ vyzvedal Sevcik.
„Nie. Len zrusil dovolenku a riadne pracuje. Musime ist za nim, lebo o chvilu pokracuje v nocnej. Nemoze prist za nami. Podla toho, ako mi oznamoval, ze chce so mnou hovorit, vyzera to velmi vazne a dolezite.“
„Aha! Pohadali sa. Zemanova nestravila, ze Zeman u nich ubytoval Mili. Bez jej vedomia. Dovolenka v Tatrach skoncila!“ odhadoval Sevcik situaciu mladych manzelov lekarov.
„Tak nejako! Nezaujima ma, ako to presne bolo. Som zvedavy na to, co nam chce doktorko oznamit.“
Policajti dorazili do nemocnice. Doktora Zemana nasli na urgentnom prijme. Cakal ich pred ordinaciou.
„Mame tichu domacnost. Kolegyna, co mala mat nocnu, si ju ochotne so mnou vymenila,“ Zeman otvoril dvere ordinacie a vpustil policajtov dovnutra. „S manzelkou sme sa kvoli Mili pohadali. Dovolenku sme zrusili, a kedze moja polovicka so mnou nekomunikuje, tak som sa rozhodol odist do prace. Kratko po nasom navrate z Tatier. Miska nastupuje az zajtra,“ vysvetloval Zeman.
Kovac a Sevcik sa na seba velavravne pozreli, ale neprerusovali ho. Pohlady im stacili na to, aby si povedali, ze s hadkou u Zemanovych sa nemylili.
„Ja vam musim nieco oznamit. Pred chvilkou som osetroval dievca. Priviezla mi ju rychla. Sil som jej celo. Urobil som pat stehov, no nic, co by ohrozovalo jej zivot. Pred chvilou si ju odviezol otec. Do Sale. Bol by som vas zavolal hned, ako ju doviezli, ale dievca ma prosilo, aby som to nerobil. Nechcela riskovat, aby sa otec stretol s vami. Mlada vedela, ze pride za nou a bala sa jeho reakcie. Mozno je prudas.“
„Pan Zeman. Napinate! Poprosim vas, k veci!“ vyzval ho Kovac.
„Gymnazium v susednom meste malo vyrocie. Sedemdesiat rokov vzniku. Pri tej prilezitosti skola usporiadala hadzanarsky turnaj medzi strednymi skolami. Jednou z hracok bola ta dievcina. Po skonceni turnaja bola oslava. Slavnostny gulas, diskoteka,“ vykladal Zeman.
„Pan doktor, naozaj. Pocuvame vas uz desat minut, ale dozvedeli sme sa, ze ste osetrovali jednu hadzanarku, ktorej ste urobili na cele pat stichov,“ pripomenul Sevcik.
„Pocas diskoteky vysla dievcina von. Zafajcit si. Dzointa!“
„Vy nam to, akoze teraz oznamujete? Co my s tym? Ja nehovorim, ze vase udanie nie je dolezite, ale nie pre nas. Drogy! Tieto pripady maju istu postupnost. Najprv to riesi skola, cez triedneho, cez vychovneho poradcu, cez protidrogoveho koordinatora a psychologa, ktorymi dane gymnazium urcite disponuje. K nam sa dostavaju, az ked sa nieco stane. Zial! Dievca nieco vystrojilo?“ spytal sa Kovac, ktory netajil svoje sklamanie.
„Nie ona! Jej! Ona nieco zazila! Nemohol som vas volat, ked som ju tu mal, lebo ma prosila, aby sa o dzointe nedozvedel otec. Ale to, co sa jej stalo, je velmi, velmi dolezite. Teda, aby ste to vedeli,“ pokracoval Zeman. „Tak, dievca vyslo von, obislo telocvicnu. Sadlo si pod lesenie, co je tam. Zapalila si a v tom po nej vystartoval niekto so sekerou. Nastastie ju netrafil. Celo si zranila pri uteku. Oskrela si ho a asi na nejakom klinci si prerezala kozu. Vraj sa tak zlakla, ze vobec nevedela kam bezi. Hovorila mi, ze sa zastavila az v meste. Pri nejakom chlapcovi, co vencil psa. Ten zavolal rychlu a povedal jej, ze nech nikomu nehovori, ze ju niekto prenasledoval. Lebo jej nikto neuveri. Zuzka Cierna, tak sa dievca vola, sa mu totizto hned priznala, ze sa jej to stalo, ked fajcila travu. Rodicov, teda otca zavolala Zuzkina trenerka, ktorej to oznamil nahodny chlapec so psom. Ze privolal Zuzke pomoc, aby ju nehladali, ked sa k nim nevrati. Na gulas.“
„V poriadku. Dajte nam adresu! Ideme za mladou hadzanarkou,“ poziadal Sevcik.
„Mozno postaci, ak o tom povieme kolegom zo Sale, nech si to vysetria,“ oponoval Kovac.
„To nie je cele,“ pokracoval Zeman. Na tvari mal ustarosteny vyraz.
„No? Pocuvam,“ vyzval ho Kovac.
„Viete, Zuzka povedala, ze ju nahanala koza, cap!“
„A je to vyriesene! My sme skoncili. Ani neviem, ci urobim spravne, ak to posuniem na protidrogove. Lenze, co budu vysetrovat? Halucinacie? Z dzointa fajceneho natajno? Koza, cap, sekera, to je jasne! Mlada nech ide na liecenie,“ kyval hlavou zamietavo Kovac.
„Pockajte! To iste mi hovorila Mili! Mili Vankova. Ze zazila,“ oznamil ticho Zeman.
Kapitana Kovaca, akoby pichli spendlikom. Mykol sa.
„Co? U vas? Hovorila vam o tom, ked ste ju vzali ku vam domov? Prespat? Preco ste nam to zatajili?“ zlostil sa kapitan.
„Preco, preco, preco? Kvoli Miske! Velmi pekne vas prosim, nesmie sa o tom dozvediet. Teraz mame tichu domacnost. Ani tak nie preto, ze som nechal u nas Mili prespat, ale preto, lebo som jej o tom nepovedal. Ak by sa dozvedela, ze som Mili zastavil..., pochopte, to by som len tak neobhajil. Ja som totiz Mili v nedelu do Nitry doviezol. Aj na osetrenie, aj k nam domov. Dohodli sme sa, ze pred Miskou zatajime, ze sa uz par minut pozname,“ Zeman sa pozeral raz na jedneho, raz na druheho policajta.
„Nech sa paci! Povedzte nam vsetko! Povedzte nam, co najviac,“ povedal Kovac. Potlacal hnev, no sanky mu nasledkom zatatych zubov viditelne vystupovali.
„V nedelu, minulu nedelu popoludni som odviezol mamu k jej sestre. K tete. Do dediny, skoro 60 kilometrov od Nitry. Odtial pochadzam aj ja. Miska mala v ten den nocnu sluzbu. Na druhy den v pondelok sme odchadzali na konferenciu do Tatier, potom sme tam planovali ostat. Stravit dovolenku,“ Zeman dociahol papier, na ktorom mal nakreslene miesto, kde zobral do auta Mili. Krizovatku, autobusovu zastavku, nazov dediny. „Mamu som odviezol k sestre, aby nebola sa...,“ Zeman sa zasekol, pretoze sa zlakol, ked Kovac pri vzhliadnuti na papier, prudko vyskocil.
„Hovori vam nieco meno Bianka Mocikova?“ spytal sa prisne.
„Nie. Meno mi nic nehovori. Kto to ma byt?“
„Obyvatelka vasej dediny,“ Kovac klopkal na papier na miesto, kde Zeman vyznacil tabulu s nazvom dediny.
„Nie. Urcite nepatri k povodnym obyvatelom, teda k domacim. Tri roky tam nebyvam. Priratajte k tomu studium, lebo som bol viac v Bratislave na internate, ako doma. Neviem povedat, kto sa do dediny odvtedy pristahoval. Ale nikoho s takym menom sme u nas nikdy nemali. Preco?“
„K tomu sa vratime. Pokracujte o Mili!“
„Ked som odchadzal z domu, takmer na zakrute mi vbehla do cesty Mili. Asi tu,“ Zeman sa opieral o svoj nakres. „Skakala mi pred autom, vydesena, totalne vykolajena. Ked mi povedala, ze ju nahana cap so sekerou, myslel som si, ze je na drogach. Chcel som jej zavolat rychlu, ale nechcela. Po chvili som ju upokojil. Zopakovala mi vsak to iste. Suhlasil som, ze ju odveziem do Nitry, obviazal som jej zranenu nohu. Nasa reakcia na to, co sa jej stalo? Cestou sme si povedali, ze niekto to so zartovanim dost prehnal. No a vtedy sme sa aj dohodli, ze to nebudeme nikde hovorit. Uz chapete, preco som vas zavolal?“ Zeman sa pozrel na Kovaca.
„Vasa zena vyhodila Mili z pohotovosti, lebo Mili nemala preukaz poistenca. Vsak? Utekala pred sialencom. Preukaz musela na uteku stratit,“ uvazoval nahlas Kovac. „Neviete, odkial utekala?“
„Vraj vystupila na autobusovej zastavke, co mame nad dedinou. Tu,“ Zeman opat zatukal na papier. „Chcela chytit opacny spoj domov, pretoze jej kamaratka nevybavila internat. Chcela ist domov. Ten cap ju prenasledoval od autobusky. Utekala od autobusky.“
„Aky internat jej kamaratka nevybavila?“ spytal sa Kovac.
„Co ma pedagogicka fakulta. Pod Zoborom. Mili studovala posledny rocnik. Mala byt ucitelkou prveho stupna. V tu nedelu cestovala na zapis. Skola jej zacinala az v oktobri. Vybavila si brigadu v tlaciarnach. Ak ma klamala, klamem aj ja. Ale to mi o sebe prezradila.“
„V poriadku. V tlaciarnach ju najdeme skor, ako na internate. Drzim palce, aby ste si to so zenou urovnali, co najskor.“
„Akoze najdeme! Mili zije?“ Zeman vyskocil zo stolicky.
„Vdakabohu, ano. U vas na dvore to bola ina zena. Bianka Mocikova,“ odpovedal Sevcik.
Kapitani opustili nemocnicu.
„Uvazujem spravne? Ideme za Zuzkou Ciernou? Kedze brigadnici o takomto case v tlaciarnach nie su?“ spytal sa Sevcik.
„Presne tak. Zajtra sa priprav! Pojdeme na to gymnazium. Pozrieme sa, kde sa zacalo Zuzkino prenasledovanie. Odkial mohol pachatel prist, ci sa tam mohol schovat, vyckavat. Skusime zistit, ci bola Zuzka nahodna obet, alebo planovana. Mozno nam ho opise blizsie.“
„A co povieme otcovi? Nema sa dozvediet, ze jeho dcera fajci,“ zistoval Sevcik.
„Mali tam diskoteku? Mali! Bolo jej teplo, isla sa vyvetrat. A tam sa jej to stalo. Ale jej dam podmienku. Poviem jej, ze ak s tym neprestane, poviem to otcovi. Budem ju trosku vydierat. Nemozem nechat bez povsimnutia, ze si dievca nici zivot!“ povedal Kovac vazne.
Zuzka Cierna opisala dopodrobna, ako sa jej to stalo. Hoci bola tma, svetlo z okien telocvicne postacovalo, aby videla, co sa vonku dialo. Hovorila, ze mala stastie, ze ju utocnik netrafil. Ze zatal do lesenia, co ho zdrzalo a ona mohla utiect. Policajtom povedala, ze si vsimla svietiaci napis na teniskach a rifle. Oblecenie od pasa nahor opisat nevedela, lebo dosky zhora tienili svetlu z okien. Ale nasadenu masku videla. Vysku pachatela prirovnala k leseniu. K prvym doskam, po ktorych mohli chodit robotnici, co opravovali fasadu telocvicne gymnazia. Kozia hlava vycnievala nad lesenie. Asi dvadsat centimetrov.
„Ja som sa spociatku vobec nebala. Myslela som si, ze sa niekto prezliekol za kozu. Nejaky chalan z diskoteky. Ten jeho spevavy ton. Ten ma len utvrdil, ze to je zart. Bola som pokojna, aj ked sa ku mne blizil. Jedine, o co som ho chcela poziadat, poprosit, bolo, aby ma neprezradil trenerke. Nechcela som, aby ma vyhodila,“ Zuzka sa poobzerala, ci nejde ku nim otec, ktory sa ponukol, ze policajtov ponukne cajom. „S hadzanou by som skoncila!“
„Cap spieval? Aku piesen ti zaspieval?“ opytal sa Sevcik.
„To ani nebola piesen. Preco si odtial odislaaaa? Preco si tak urobilaaaa? To si teda robit nemalllaaa,“ Zuzka napodobnovala utocnika. Hlas vyrazne stencila, aby vyznel detsky. „Prisiel celkom blizko. Az ked sa zahnal, videla som, ze ma v rukach sekeru. To uz bolo zle. Rozohnal sa, celou silou zatal do lesenia nado mnou. Zahucalo to, ja som sa priserne zlakla. Ako som sedela, vyvratila som sa na chrbat. Ked som vstavala, vtedy som si o volaco treskla celo. Nezdrziavala som sa tym. Dala som sa na utek. Bola som taka vystrasena, ze som len utekala a utekala. Spamatala som sa, az ked predo mnou zastekal vlciak. Bola som na chodniku. Niekde medzi bytovkami. Chalanovi, co vencil vlciaka, som povedala, ze ma nahana koza. Ze som za gymplom fajcila dzointa, a tam sa na mna ktosi v kozej maske zahnal sekerou. Viem, ze to pochopil spatne, ale som rada, ze mi zavolal sanitku.“
„Poviem ti, si odvazna! Niektori ludia su tak paralyzovani vlastnym strachom, ze sa nevedia pohnut. Som rad, ze sa ti nic viac nestalo. A, ze to takto beries. Zajtra si prideme po teba. Ukazes nam, kde presne sa ti to stalo. Kam chodis do skoly? Poziadame o tvoje uvolnenie,“ oznamil Kovac.
„Nebude treba. Ten doktor z pohotovosti bol super. Napisal do spravy pre mojho dorastoveho, ze mam mat dva tyzdne klud. Ze vymeskam skolu, to mi nevadi. Ale to su dva dolezite zapasy, ktore neodohram,“ povedala smutne Zuzka.
„To ti verim. Aj tu skolu, aj tie zapasy. Tak zajtra,“ rozlucil sa kapitan.
Medzi dvermi boli Zuzkinym otcom donuteni vypit neskoro urobeny caj.
Vo stvrtok dopoludnia, v case velkej prestavky policajti dorazili na gymnazium, kde sa den predtym odohraval hadzanarsky turnaj. Z dovodu oslav skoly sa studenti gymnazia zucastnili slavnostnej akademie v mestskom kulturnom stredisku. Okrem upratovaciek a hospodarky nebolo v skole ani nohy. Policajti kracali so Zuzanou k telocvicni v sprievode jednej upratovacky. Kvoli klucom. Aby im odomkla bocny vchod, ktorym vcera Zuzka vysla von. Vysli aj oni. Na Kovacov pokyn zastali dalej od miesta cinu.
„Tam som si sadla,“ ukazala na spodne rury spajajuce obe strany kovovej konstrukcie lesenia.
„Pani moji!“ zhikol Kovac, ktory nevydrzal a predsa podisiel blizsie k leseniu. Obzeral si pevne, hrube dosky lesenia. „Je to tu uplne roztate! Zatal az do konstrukcie!“
„Tam niekde by mala byt moja nedofajcena cigareta,“ volala Zuzka. „Mohli by ste mi ju zodvihnut a priniest?“
„To akurat,“ povedal prisne Kovac! „To je dokaz! My si tu sadneme a pockame na citacov. Volal si im?“
„Jasne. Kazdu chvilku su tu. Pride aj psovod,“ riekol Sevcik.
„Na leseni by som mala mat take sikovne male vrecusko. S hygienickymi vreckovkami a so zapalovacom vo vnutri,“ povedala Zuzka Kovacovi, ked sa vratil ku nim.
„Chapem. Vreckovky su kamuflaz. Na cigaretu a zapalovac. To nepojde! Vsetko musi zostat tak, ako je! Su to dokazy!“ vysvetlil Kovac.
„Pan kapitan, co vy tu?“ podisla ku nim Eva Ocova. „Stalo sa nieco? Jejdanenky, to si ty? Prosim ta, kto ta nastrasil? Kde si sa udrela?“ otocila sa k Zuzke. „Ani nevies, ako ma to mrzi! Nemusela som dat ten bocny vchod otvorit!“
„Ja viem. Vy za to nemozete, pani Oterkova,“ povedal Zuzka.
„Pani Ocova, vola sa Ocova,“ opravil ju Kovac.
„Nevies si predstavit, aka som rada, ze sa ti nic ine nestalo.“ Eva pohladila Zuzku po ramene. K popleteniu svojho priezviska sa nevyjadrila. „Nemala som dovolit, aby sa otvoril bocny vchod. Vedela som, ze je tu lesenie. Mohli sme sa vyhnut tvojmu zraneniu.“
„Podte, teraz musime ist este viac nabok,“ upozornoval Kovac, ked videl, ako policajny pes doslova taha na miesto cinu svojho psovoda.
Policajti, Zuzka a trenerka sa presunuli k bocnemu vchodu. Odtial sledovali psa. Ten sa pomotal okolo miesta, kde na spodku lesenia sedela Zuzka, zastekal pri malom vrecusku so zapalovacom a rozbehol sa cez travnatu plochu k prvemu stromu. Okrasnej ceresni. Niekolkokrat na nu vyskocil. Oprel sa prednymi labami o kmen a opat zastekal. Potom sa rozbehol k plotu. K uzkej diere v plote. Vybehol na chodnik. Tak, ako minule, u Zemanovych, na ceste stopu stratil. Ked sa psovod vracal naspat a chcel Kovacovi povedat, ze pachatel sledoval telocvicnu zo stromu, a ze pes stratil na ceste stopu, kapitan iba mavol, ze nemusi ku nemu chodit. Ze pracu psa videl a pozna vysledok stopovania ich zvieracieho kolegu. Medzitym dorazili experti na skumanie stop. Kapitan Kovac sa oddelil od skupinky pri bocnom vchode a zabocil ku expertiznym technikom.
„Chcem upozornit, teda poznac si, ze krv, co najdete odspodu na leseni,“ ukazal na konstrukciu lesenia, „patri nasej obeti. Tam sa zranila. Pre uplnost dokazov z miesta cinu. Ma tam nedofajcenu cigaretu. Zaprotokoluj ju, aj ked si myslim, ze ju mozeme zahodit. Je nam k nicomu. Bude tam aj vrecko so zapalovacom. Tiez patri jej.“
„V poriadku. Preskumam. O chvilu ti poviem, co som zistil,“ povedal kriminalisticky technik.
Kovac sa vratil ku skupinke poslusne stojacich pri bocnom vchode. Nasiel si miesto a spolu s nimi sledoval kolegov.
„Mozes?“ zakrical technik na Kovaca.
Kovac sa okamzite vybral k nemu.
„Vela tu toho nie je. Pachatel bol opatrny, alebo mal jednoducho stastie. Ale to vrecusko,“ policajt stisil hlas, „to vyzera, ze je na nom biologicka stopa. Nechcem dopredu mudrovat, ale asi je na nom semeno. Spermie! Beriem to do laboratoria, potom poviem. Neviem, ci to bolo tak, ako dievca hovori. Zisti si, ci tu nebola s chlapcom. Ktovie k comu tu doslo, ked utiekla. To je zatial vsetko! Odchadzame,“ povedal nahlas policajt a mavol na svojich kolegov.
„Pod, odchadzame,“ mavol na svoju posadku aj Kovac.
„Strasne ma to mrzi,“ volala za nimi Eva Ocova.
„Teba vratime domov. Mas odpocivat,“ Kovac otvoril Zuzke dvere.
Nasadol aj on so Sevcikom.
„Mas chlapca?“ vyzvedal Kovac.
„Nie.“
„Z druzstva fajcis iba ty? Alebo chodite von na tajno, po jednej? Aby ste boli nenapadne?“ pokracoval kapitan.
„Sama. Fajcim iba ja. Presnejsie o druhych dievcatach neviem. Zatial som ani jednu nevidela.“
„A kto vsetko vie o tebe, ze fajcis? A este k tomu kadejake svinstvo!“
„Iba Jana. Moja spoluziacka. Ale ona nie je hadzanarka. Ona to pre nas obe zhana. Nepoviete to nikomu?“ starala sa Zuzka.
„Urcite ta nebonznem, ale v tvojom zaujme s tym prestan! Aj Jana nech s tym prestane! K nicomu to nevedie! Vlastne vedie! K zahube! Vies co? Dohodneme sa. Dam ti dva mesiace. Ak s tym prestanes, nepoviem nic. Ani trenerke, ani otcovi,“ povedal Kovac razne.
Policajti odviezli Zuzku domov do Sale.
„Objavilo sa nieco, co mi robi starosti,“ povedal Kovac, ked zostali sami.
„Daj,“ kyvol hlavou Sevcik.
„Citaci nasli na Zuzkinom vrecusku so zapalovacom spermie! To ma vedie k jedinemu.“
„Ze nam po okoli beha chory clovek, co sa ukaja pri strachu dievcat,“ prikyvoval Sevcik.
„Alebo, az ked nejaku zenu porube. Strach ho vzrusuje. V sprave u Bianky som si nic take nevsimol. Ci sa nieco podobne objavilo na jej aute, uvidim, ked budem mat spravu odtial. Zo zeme zrejme vela nevycitali, lebo od nedele viackrat prsalo. Napokon aj v samotnu nedelu. Vraha budeme musiet hladat medzi psychiatrickymi pacientmi. Len, ci uspesne.“
„Pokial je nas clovek v ich starostlivosti. Kvoli tomu, co urobil, asi nie je. Bud s liecbou prestal, alebo ju ignoruje, alebo to nikto neriesi a na psychiatrii o nom ani nevedia,“ Sevcik rozviedol kolegovu myslienku.
Kapitani smerovali do nitrianskych tlaciarni.
O pol hodiny sedeli s Mili v malej miestnosti, ktoru im poskytol sef vyrobneho oddelenia. Predstavili sa. Povedali jej, v akej veci za nou prisli. O mrtvej Bianke Mocikovej z dvora Zemanovych, a ani o prenasledovani Zuzky, sa nezmienili. Zostali v rovine vseobecna, ze zistuju vyskyt muza v kozej maske.
„Ty si ho videla? Mozes nam ho opisat?“ poprosil kapitan Kovac.
„Ani nie. Bola tma. Potom, ked si moje oci na tmu zvykli, videla som iba siluetu. Ale jasne som videla sekeru. Tu ten chlap osvietil mobilom. Hrozne som sa vydesila. K tomu vsetkemu jeho rec, spev! Blba hra. Ani sa mi nechce na to spominat!“ vzdychla Mili.
„Bohuzial. Viem, ze to bol skaredy, neprijemny zazitok, ale skus sa premoct a vydrzat. Je to dolezite, aby sme toho cloveka, pravdepodobne s velkou poruchou osobnosti, nasli,“ povedal Kovac vazne.
„Moment, nie som blba. Povedali ste, ze ste z oddelenia vrazd? On nestrasi! On niekoho zavrazdil! Vsak?“
„Doma si od tej nedele nebola, ze,“ skonstatoval Sevcik.
„Urcite nevysetrujete, ze niekto robi bububu v kozej maske,“ Mili neodpovedala na kapitanovu otazku. „Viem si spocitat dve a dve. Na mna vas upozornil Adrian. Pravda? Nikomu inemu som totizto svoj hnusny zazitok nepovedala. Navyse sme sa dohodli, ze o tom, ze ma odviezol do Nitry, nebudeme hovorit. Ja mu verim. Len tak vam o mne nepovedal. A vobec. Ako ste na Adriana prisli? Je len jedina moznost. Ze debil v maske je uchyl a niekomu ublizil,“ povedala Mili priamo. „Zranena osoba bola dovezena do nemocnice a bud ju osetroval Adrian, alebo sa to rozkriklo po nemocnici a Adrian sa informoval. A ten, co sa informuje, byvava v pozornosti policie. To je moje vysvetlenie, ako ste sa dozvedeli o Adrianovi.“
Kapitani sa pozreli na seba.
„Pozrite, cochvila mam dvadsatpat rokov. Viem, ze svet je zly. Hoci z medii, z rozpravania inych, ale viem. Toto bol moj prvy zly zazitok. Povedzte, komu debilny cap ublizil?“
„Prepacte, slecna Mili. Ospravedlnujem sa za nas, ze sme vam tykali. Vyzerate velmi mlado,“ povedal Sevcik.
„Nezahovarajte! Pokojne mi tykajte, ale odpovedzte,“ poziadala Mili.
„Mame, je tu podozrenie, ze ten na koho sa ta, vas, pytame, vrazdil. Preto potrebujeme zistit, co najviac. Spomen si prosim, na hocico, mozno by nam to mohlo pomoct,“ vyzyval Kovac pokracujuci v tykani.
„Ked som vystupila, nevidela som nic. Vzapati som pocula hlas, vysmesny hlas. Vraj, preco som vystupila, ze som to nemala robit. Rozhliadla som sa a uvidela som auto. Take normalne osobne. Znacku neviem. Urcite to nebol tereniak. Niekto pri nom fajcil. Napriek tomu som sa vybrala na autobusovu zastavku, smerom k nemu. Pre istotu som kracala pomaly. Odrazu otvoril auto a vybral z neho sekeru. Osvietil ju. A zacal spievat. Melodiu Zbirkovej piesne Pozri, co pre teba mam. Kracal ku mne a striedavo osvecoval sekeru a seba. Na hlave mal koziu masku. Potom zacal spievat. Ak nie si moja. Lenze upravenu. V piesni sa spieva... mas hrozne dobre vlasy, cestickou vo vlasoch prejdem ti v ustrety a on zaspieval cestickou vo vlasoch prejdem ti sekerkou. Jasne, ze som sa zlakla. Usla som a v dedine som nadabila na Adriana. Cap niekoho zabil, ze? Dal ho do cakarne, ze? Ja som v nej citila krv!“
„Do slaka,“ zasipel Kovac. Potiahol Sevcika trocha stranou. „Starosta mi o tom spominal! O psovi. A v igelite s Biankou sa nasli psie chlpy! A kozie tiez!“
„Takze, pachatel zabil psa. Odniesol ho v aute na autobusku. Tam ho vyhodil. Do cakarne, co je na hlavnom tahu, nad dedinou. Potom zavrazdil Bianku a previezol ju do Nitry. V tom istom aute a zrejme aj igelite! To je sila! Je z Nitry, alebo z okolia, kde vrazdi?“ uvazoval polohlasne Sevcik.
„Vyzera to na okolie. Bianka je stadial, zavrazdil ju pred domom. To mame dokazane. Zuzke sa to prihodilo v nedalekom gymnaziu. Milin zazitok sa odohral na kraji dediny, z ktorej pochadza Bianka,“ naviazal na Sevcika Kovac. „Ale preco mrtvu odviezol do Nitry? Co s tym ma Zeman?“
Kapitani sa tak zanietene ponorili do riesenia pripadu, ze si neuvedomili pritomnost Mili.
„Teda hovorite o Adrianovi Zemanovi? O tom, co som ho stopla?“ primiesala sa do rozhovoru Mili.
„Ano, o tom, co sa vratil z dovolenky. Kvoli tebe,“ odpovedal stroho Sevcik.
„Vy si myslite, ze nieco s tym ma? A spominali ste moje gymnazium? Ze ten cap je vrah a mota sa okolo miesta, kde som vystupila? Chcel ma zavrazdit? Ja som mu utiekla a on zavrazdil inu zenu? Miesto mna?“ spytala sa vydesena Mili. „Preco ste sa pytali, ci som bola od nedele doma?“
„Je mi jasne, ze si nebola. Odloz si, prosim, toto cislo. Daj mi vediet, kedy budes chciet ist domov. Myslim, skor, ako sa vratia rodicia z dovolenky,“ prikazoval Kovac.
„Ale preco? Co sa u nas stalo?“ hnevala sa Mili. „Preboha!“ chytila sa za usta. „On ma hladal doma, vsak? On nasiel moj preukaz poistenca! Takze, nezabudla som ho doma! Jasne! Videla som auto, co islo tadial, kade som pred capom utekala. Islo pomaly. To bol on. Hladal ma. Mozno videl, alebo predpokladal, ze pojdem po jarku a nie po ceste. Smykla som sa a spadla. Vtedy mi vyletela penazenka a veci z nej. Medzi nimi aj preukaz poistenca. Karticka je z laminatu. Zaleskne sa, ked ju auto osvieti. Nasiel ju, prestudoval a isiel k nam,“ Mili sa pozrela vycitavo na Kovaca.
„Mohlo to tak byt,“ povedal rezignovane. Mili ho prekvapila svojou logickou uvahou. „Ale adresu neziskal z preukazu. Musel inak. Porozmyslaj! Ked si si sadla k Zemanovi, nesledoval vas niekto?“
„Nie. To by som si vsimla. Alebo by si to vsimol Adrian. Padli tu dve mena. Bianka a Zuzka. Smiem vediet, kto su tie dievcata? Zapocula som, ze Bianka bola zavrazdena. Poviete mi, kto to je?“
„Zatial nie. Nepotrebujes to vediet. Zhrnme si, co vieme. Nas hladany je chlap. Velmi agresivny. Maskuje sa kozou hlavou. S tou hlavou je vysoky meter devatdesiat az devatdesiatpat centimetrov. Ma tenisky so svietiacim napisom, ako nam udala jedna z obeti. Ta ho zazrela v rifliach. Obetiam najprv spieva. Hlas meni na detsky. Zeny vystrasi a potom zautoci. Vsetky zeny, co zatial ohrozil, boli z jednej oblasti. My sme dohodnuti,“ Kovac sa necakane otocil ku Mili. „Ked budes chciet ist domov, zavolas mi! My ideme k nam na stanicu. Potrebujem si prezriet jednu spravu.“
Policajti Mili podakovali, rozlucili sa a odisli na policajnu stanicu. Usadili sa na svoje miesta a Kovacovi zazvonil mobil.
„Teraz som si spomenula,“ Kovac spoznal Milin hlas. „Stratila som aj svadobne oznamenie od kamosky. Odtial mal cap moju adresu. Ale to uz nie je podstatne. Ked som v pondelok rano odchadzala od Zemana, na aute mal prstom napisane: Koniec stoparkam! To bolo urcite kvoli mne! Ale stojim si za slovom. Nikto nas po ceste do Nitry nesledoval. Iba ak, by nas niekto zahliadol a ten niekto spoznal Adrianove auto. A vie, kde v Nitre byva.“
„Ja sa asi zblaznim! Preco si na to jeden spomenie neskoro a z druheho zas vsetko lezie tak pomaly, ze ani nevylezie,“ rozculoval sa Kovac. „Nevadi, nevadi! Som rad, ze si mi to zavolala.“
„Zmena planu? Kam nas tvoj telefonat posle?“ spytal sa Sevcik.
„Do nemocnice! Za Zemanom. Zatajil nam, ze v pondelok rano, to uz mal mrtvu vo dvore, si nasiel na aute napis „Koniec stoparkam!“ Takze, bud je doktor znamy tym, ze brava stoparky, alebo ho niekto videl, ako vzal Mili! A pozna ho. Tusim sa priblizujeme k vrahovi.“
„No nazdar! O chvilu budeme behat po dedine a zistovat, kto tam doktora videl a kto ho videl brat stoparku! To si uzijeme!“ tazkal si Sevcik.
„Ideme!“ zavelil Kovac. „Zbytocne horekujes!“ povedal uz na chodbe.
„Co sa mu nepaci?“ opytal sa kolega z oddelenia hladanych osob, ktory im pomohol stotoznit Bianku. Tiez smeroval von z budovy.
„Chlapcovi sa nepaci, ze v poslednej dobe pendlujeme stale na tie iste miesta,“ polozartom vysvetlil Kovac.
„V kancelariach sedia ini! My si do nich sadame, az ked si pobehame okolie. Kvoli faktom, dokazom, otazkam, ktore potrebujeme polozit svedkom a aj podozrivym. Sevcicku, netvar sa, ze si o tom nevedel!“ priatelsky potahal kolegu. „Ked sa ti nepaci ist s nim, pod so mnou! Aj ja idem do terenu. Presnejsie do dediny susediacej s tou, kde byvala Bianka Mocikova. Mam nahlasenu nezvestnu starsiu zenu. Uz teraz mam radost!“ kolega Jaro naznacil vzdusne uvodzovky. „Lebo. Stratena pani sa vybrala k sestre do Banskej Bystrice, ale tam nedorazila. To je jedna trasa, co budem musiet preverit. Tak mi to do telefonu oznamila sestra, Banskobystricanka. Stratena sestra jej nedviha mobil, nevie sa s nou skontaktovat. Synovec, ked jej vobec dvihne mobil, jej vraj len stroho odpovie, ze on nema cas sledovat, kam sa jeho mama rozhodla ist. Tu hrozi niekolko tras. Po dedine, po susedoch, po okoli... Pani zmizla este minulu nedelu a teraz sa po nej jej sestra zhana uz pomocou nas. Tak a iste si vies predstavit, kolko behaciek caka mna! Ktovie, kam vsade sa tetula vybrala. Uprimne? To, ze budem behat na rozne smery, kde ju videli, mi tak nevadi, ako to, ze treba vsetko pisat do sprav. To ma ubija ovela viac, ako celodenne hladanie. Zelam rychle vyriesenie problemu.“ Rozlucil sa prilozenim dvoch prstov k celu, nasadol do auta a odisiel.
Kovac so Sevcikom prisli do nemocnice. Zeman sa velmi ospravedlnoval, ze si na napis na jeho aute hned nespomenul. Dusoval sa, ze nepatri k soferom, co beru stoparov, toboz nie stoparky. Mili bola vynimka. Kvoli zranenej nohe, zvlastnemu zazitku a situacii, v ktorej sa ocitla. Ubezpecoval kapitana, ze ich nikto nesledoval. Spomenul si, ze pri prichode do dediny, este s mamou v aute, stretal donaskovu sluzbu z pizzerie. Podotkol, ze urcite si ju objednal niekto z dediny.
„Je mozne, ze ta sluzba nevozi iba pizzu? Nerozvazaju aj rozne salaty?“ obratil sa s otazkou Kovac na Sevcika.
„Dovezu ti, co len chces! Komplet obed, veceru! Viem, co ti napadlo. Bianka Mocikova. Mala ist do Norska, naco by si varila? Objednala si hotove jedlo,“ ozrejmil Kovacovu myslienku Sevcik. „Pan doktor, viete, co mi vrta hlavou?“
Doktor zakyval hlavou, ze nevie.
„Viem, asi to nesuvisi s pripadom, ale zaujima ma to. Preco ste mamu viezli v nedelu, ked vas v pondelok cakala ta ista cast cesty? Preco ste mamu nevylozili u sestry cestou do Tatier? V pondelok?“
„Jednoducho, v nedelu som mal na to cas. Manzelka bola v praci, vysla na nu nocna sluzba. Mal som more casu. Ale aj tak sme sa zastavili u mamy a tety v pondelok rano. Len tak. Isli sme ich pozriet, ako sa maju. Kvoli tete ma to potesilo dvojnasobne. Ta je totizto schopna vsetkeho. Este v nedelu mi pribalila tasku s ovocim. Aby sme si do Tatier vzali hrusky a jablka. Z jej urody. V nedelu som ich zabudol vziat. Som rad, ze sme si ich vzali v pondelok.“
„Neviem, ci som pointu nezaregistroval, alebo tam nebola. Dobre, dobre. Dakujem za vysvetlenie.“
„Ak to nazyvate pointou, nevadi. Povedal som, ze teta je schopna vsetkeho. Skoro mi tie jablka a hrusky poslala po nejakom nahodnom soferovi. Odpadol by som od hanby, keby mi niekto niesol z nasej dediny pat jablk a pat hrusiek! Zazvonil by mi pred domom, ja by som otvoril a neznamy by mi do ruk strcil malu igelitku... Pan doktor, teta vam posiela... Akoby som bol na to odkazany!“ povedal Zeman rozhorcene.
Kovac sa zamyslel.
„Pan doktor, pointy su dve? Jedna v pocte kusov ovocia a druha v tetinej schopnosti?“
„Myslel som iba na tetu. Sama mi povedala, ze mi tasku skoro poslala. Takze pointa je v jej schopnosti.“
„Ak si na nieco spomeniete, dajte mi to vediet,“ riekol Kovac a tahal Sevcika prec z ordinacie.
 „Ako sme si kompletizovali, co vieme o nasom pripade, stale sa mi natiska jedna vec. Mozno to je nahoda. Bianka, Mili i Zuzka su ciernovlasky,“ spustil Sevcik len, co si sadli do auta.
„Ty myslis, ze si ich pachatel podla toho vybera? Skusime to zistit. Ideme do Sale. Zuzka ma najcerstvejsi zazitok,“ povedal Kovac a pokracoval v ceste za Zuzkou.
Po priamej otazke, ci v ten den bola vonku fajcit este pred zazitkom, dostali kladnu odpoved. Zuzka bola na tom istom mieste uz v case obednajsej prestavky. Po odohrati jedneho zapasu. Nikoho, o kom by mohla povedat, ze ju sledoval, si vsak nevsimla. Kapitan Kovac sa s jej odpovedou neuspokojil. Bol presvedceny, ze pachatel prisiel do skoly cielene. Bud preto, aby si obet este len vybral, alebo ju mal davno vybranu. Musel vediet, co sa na skole bude diat. Rozlucil sa so Zuzkou a ponahlal sa do auta. Prekvapenemu kolegovi iba oznamil, ze dostal dobry napad. Ked uz obaja kapitani sedeli v aute, Kovac zavolal na gymnazium, aby mu zistili, kto neznamy sa pohyboval medzi obecenstvom. Vychadzal z faktu, ze vyrocie skoly oslavuju domaci. Teda studenti, profesori a ostatni zamestnanci skoly. Ti, ktori sa navzajom poznaju. Hostia? Iba pozvani. O pomoc poziadal Evu Ocovu. Navrhol, aby vyzvala kolegov trenerov sutaziacich dievcat a ti, aby polozili obecenstvu, co si so sebou priviezli, otazku: „Kto stal na zapase pri mne, predo mnou, za mnou?“ Aby osloveni nahlasili kazdeho neznameho. Aj s popisom, ak to dokazu. O to iste poziadal Evu. Hoci sa studenti gymnazia na otazke zabavali, vyzvedna akcia mala uspech. Jedno dievca z domaceho gymnazia si vsimlo, ze do telocvicne viackrat nazrel, viackrat prisiel a odisiel jeden muz. Vyssi, presediveny, nervozny. Nepatril k ziadnemu hostujucemu druzstvu. „Dobru“ spravu policajtom oznamila Eva Ocova.
Kapitani poziadali trenerku o videohovor, a aby k nemu prizvala dievcinu, ktora si vsimla neznameho muza.
„To bol urcite Strba,“ tvrdila Eva Ocova kapitanom, po popise neznameho muza dievcatom, len co sa spojili. „Nevsimla si si jeho tenisky? Nosieva iba znackove,“ snazila sa rozsirit opis novinara a jemne postrcila dievcinu, aby bola cela v zabere kamery mobilu.
Mlade dievca sa zdrahalo. Bolo na nom vidiet, ze sa do rozhovoru s policiou nema. Na otazky odpovedala kratko, usecne. Obuv neznameho muza si nevsimla.
„Pani Ocova, vy poznate ludi podla tenisiek? Dokonca viete, ze pan Strba nosi obuv s napismi, so svietiacimi napismi,“ Kovac naschval spomenul tenisky, ktore zahliadla Zuzka Cierna na pachatelovi.
„Nie! Vsetkych nie. Ale vyssi, presediveny muz, co bol nervozny, mohol byt jedine Strba. Ma tenisky s reflexnym napisom. Ked mi tot mlada,“ Eva potrmala dievca za rukav, „povedala, ze ju neznamy muz zaujal tym, ze do telocvicne nazizal, prichadzal, odchadzal, vedela som, ze to mohol byt jedine Strba. Nemal odvahu prist. On dobre vie preco! Podrazak jeden!“
„Vy viete, ze vas udal? Kvoli Mili?“ spytal sa Sevcik.
„Pockajte! Potrebujete este toto mlade dievca? Je svedok? Alebo moze odist?“ spytala sa Eva.
„Moze odist. A pred policiou nech je smelsia! Bol by som rad, keby nam doverovala,“ povedal Kovac. „Pochopil som, ze nechcete, aby pocuvala.“
„Ano,“ povedala razne Eva. „Lebo to so Strbom je moja osobna vec. Nevie prezit, ze sme sa rozisli! Kvoli tomu ma udal. Je to blbec! Take velke decko. Nastastie som to s Mili dala do poriadku. Ako som vam povedala, ked sme spolu sedeli v Nitre. Nikto s tym nic robit nebude a ja si dam pozor. Mili uz neobsadim.“
„Pan Strba pise iba do sportovej rubriky?“ spytal sa Kovac.
„Nie. Najviac do sportovej, ale pise aj o kulturnych podujatiach. Napriklad o takych fasiangovych zvyklostiach na Slovensku,“ povedala Eva ironicky.
Kapitana Kovaca zaujal jej pohrdavy ton, akym zdoraznila slova fasiangove zvyklosti.
„Nemate rada fasiangy?“ opytal sa.
„Su mi ukradnute,“ Eva urobila grimasu akehosi usmevu skryvajuceho trpkost.
„Tohtorocne fasiangy boli zle, vsak? Mozem vediet, co sa vam prihodilo?“
„Neviem, ako sa na to budete pozerat vy, ale ja som sa za to so Strbom rozisla. Viem, ze vam na to nemusim odpovedat, ale ja vam to rada poviem. Uz je to jedno. Vo februari sme boli na Donovaloch. Prave kvoli fasiangom, pochovavaniu basy. Ja na dovolenke, Strba tak trochu polopracovne. Z fasiangov chystal prispevok do novin. Prisli sme uz v piatok. Ten bol fajn. V sobotu popoludni sme cakali na sprievod. Na preoblecenych ludi v maskach, na vesely pochod sprevadzany ludovou kapelou. Strba sa odo mna odpojil. Myslela som, ze len trochu odbehol, aby mal lepsie zabery. Ze sa zaraz vrati. Mna tam zacal obtazovat nejaky opilec. Strasne vesely, dotieravy, odporny. Zavolala som na Strbu, nech sa vrati. Aby ako chlap, ktoremu obtazuju partnerku, zakrocil. No capy, kone, zobraci, kominari a ine masky, mu boli prednejsie. Poskakoval okolo nich, predstrcal sa s fotakom, cvakal ich z kazdej moznej pozicie a mne iba zamaval. Este vztycil palec hore. Tamten idiot mi nedal pokoj. Uz nechcel len tancovat, ale jasne ma obchytkaval. Co som mala robit? Dala som ho k zemi! Hlavu som mu na chvilu zatlacila do snehu, aby sa schladil. Sneh bol trosku zladovateny a dotieravec na nom chytil cestny lisaj. Debil na mna zavolal policajtov. Naparili mi pokutu. Mala som stastie, ze policajti boli ferovi. Moj skutok „uhrali“ ako narusenie poriadku a nie ako napadnutie cloveka. Na svahu, sa vsak roznieslo, ze som niekoho zbila, pridusila v snehu. Tamtamy zaleteli aj do hotela, kde sme boli ubytovani. Tam na mna pozerali ako na nejaku nesposobnu, nevychovanu, konfliktnu osobu! Nastvala som sa a hoci som mala zaplatene este tri dni, odisla som. Teda aj so Strbom. Novinar Strba sa ma nielenze nezastal, ale celou cestou domov mi vycital, ze som nam pokazila dovolenku. Doviezol ma domov a ja som ho pekne krasne poslala do teplych krajov.“
Kapitan Kovac nepovedal nic. Iba sa trochu pootocil, aby byvala hadzanarka, dnesna trenerka nevidela, ako sa usmial.
„Neskoncime?“ spytal sa Sevcik. „Dozvedeli sme sa, co sme nevedeli a z toho pre nas vyplyva dalsie hladanie, vysetrovanie.“
Kapitani sa rozlucili s trenerkou a pobrali sa do Nitry, do svojej kancelarie.
„My sme sa nieco dozvedeli?“ opytal sa Kovac v aute.
„Predsa, kde mame hladat capa! Nie? Najskor v pozicovniach masiek. Urcite si pisu, komu aku masku pozicali. Budu vediet, kto si ju ponechal z predchadzajuceho roku, kedze v nej vrazdi. Alebo, kto si ju zabezpecil v dost velkom predstihu pred tohtorocnym halloweenom? Potom maska moze byt pokojne nejaka rekvizita z divadla.“
„Minus jeden podozrivy. Novinar teda nie je cap!“ Kovac nadvihol plecia.
„Je, ale iny! Poviem ti, muselo ju to poriadne nastvat! Ze jej Strba neprisiel na pomoc. Vies, ze som sa pobavil na tom, ako si poradila? Pritom ma poznas! Nasilie neschvalujem!“ Sevcik si na pravej ruke suchal prstami o prsty. Ako keby nimi luskal, ale bez zvukoveho efektu.
„Na najblizsom parkovisku stojime. Alebo nie! Urobis to za jazdy. Vyhladaj pozicovne masiek v Nitre a v okoli! Zacneme tam. Pridlho tapeme. V skutocnosti nemame okrem obeti nic,“ povedal roztrpcene Kovac.
Kapitan Sevcik okamzite poveril touto ulohou kolegu na domovskej policajnej stanici. Ked kapitani dorazili do prace, cakal na nich kolega, ktory zistoval adresy pozicovni masiek.
„Vdaka,“ Kovac prevzal od kolegu papier so zoznamom pozicovni.
„Pan kapitan, dovolte mi upozornit,...“ mlady policajt stisil hlas.
„No? Upozornuj!“ vyzval ho Kovac.
„Tu je iba cast pozicovni. Masky si vedia ludia zaobstarat aj cez internet,“ vysvetloval mlady policajt.
„Rozumiem! Takze tento papier je nam na prd! Ma len jedine plus. Ze som sa dozvedel, ze sklad kostymov a ich doplnkov, ako aj stavebnych dielov, divadelnych kulis sa vola fundusovy sklad. Ma ho nase divadlo, ako tu citam,“ vzdychol si Kovac. „Ale aj tak to musime skusit. Zacneme ich obvolavat. Mozno budeme mat stastie.“
Kapitani vosli do kancelarie. Vyzliekli si vetrovky, z chladnicky vybrali povzbudzujuce napoje, co si kupili v Piestanoch, zasadli kazdy za svoj stol a pustili sa do prace. Kovac stiahol spinku z papierov, co im dal kolega na chodbe a jeden z nich dal Sevcikovi so slovami, ze je to jeho pridel.

IV. kapitola
Mili sedela vo svojej pracovni. Bola velmi znepokojena, nervozna. Po rozhovore s policajnymi vysetrovatelmi sa nevedela donutit pokracovat v praci. Neustale myslela na to, co kapitani naznacili. Ze cap vrazdil. Ze mohla byt obetou. Jej hrozna prihoda uz nemala charakter nepodareneho, prehnaneho zartu. Potrebovala sa o tom porozpravat. S Adrianom.
„Dobry den,“ pozdravil sa Mili na chodbe nitrianskych tlaciarni mlady chlapec, prave, ked bola na odchode do nemocnice. „Chcel by som dat vytlacit svadobne oznamenia. Za ktorymi dverami mi to spravia?“
„Za tymi, za ktore vojdeme spolu. Pod! Brigadujem tu. Som studentka. Prave som na odchode, ale vybavim ta,“ povedala Mili, ktora si vybavila u sefa dlhsiu obednu prestavku. Trochu zneuzila svoju liecenu nohu a vypytala sa k lekarovi. Aby sa porozpravala s Adrianom. „Urobim objednavku. Dokedy maju byt oznamenia hotove?“ usmiala sa Mili napriek vaznej situacii, co jej ozrejmil rozhovor s policajtmi a rukou ukazala, do ktorych dvier pojdu.
„Ved to! Svadba je o tri tyzdne. Takze, cim skor, tym lepsie,“ usmial sa mlady zakaznik. „Aby to stihli rozposlat, popripade roznosit! Po rodine, po znamych.“
„Fiha? Skoro si rozmysleli, co potrebuju! Ci sa mladi beru z lasky k detom, ze to tak ponahla? Ci neratali s tak skorym volnym terminom na potrebnych miestach?“ vyzvedala Mili. „Myslim restauraciu, obradne miesto a tak.“
„Ani jedno, ani druhe. Vsetko ti vysvetli text. Nevesta si ho sama pisala,“ mlady chlapec vytiahol z rifli pokrceny papierik.
„Julia Horvathova vas srdecne pozyva na svoj svadobny obrad, ktory sa uskutocni 16.10. toho roku o 16.10 hodine v miestnom kostole. Nebolo to take lahke, dostat Martina Vazneho k oltaru, preto urcite pridte, aby ste boli ocitymi a usatymi svedkami jeho manzelskeho slubu o zotrvani pri mne za kazdych okolnosti, rozumejte za kazdych okolnosti,“ citala Mili nahlas. „Vtipne. Nezmenim usatymi svedkami na pocujucimi svedkami?“ pozrela sa na zakaznika. „Aby sa niekto zo svadobcanov neurazil, prv, nez pride na svadbu.“
„Nie, nie! Takto mi to dala, takto to prosim vytlac! 20 kusov. Kedy by som mohol pre to prist?“
„20 kusov? Aj dnes popoludni, ak chces. Papier vyberiem sama, dobre? Hoci prides osobne, potrebujem vypisat nieciu adresu. Na koho mam vystavit tie oznamenia? Na nevestu, na teba?“ spytala sa Mili.
„Na moju,“ povedal mlady chlapec a povedal svoju adresu.
„Co nehovoris?“ vykrikla Mili. Bolo vidno, ze stiesnena nalada sposobena presetrovanim jej nedelnajsej prihody, bola na chvilu prec. „Ani to nezapisujem, sused. Od tvojej dediny ma deli len jedna dedina. Co robis v Nitre? Chodis tu do skoly?“
„Nie. Chodim na gymnazium v nasom meste... “
„Na moje gymnazium? Kto ta uci matiku? Novak? To je teda nahoda! Vies co? Ja ti tie oznamka urobim hned. Pockaj ma na chodbe. Ale predsa! Nezavolas neveste kvoli tym usatym svedkom? Nepripada ti to sialene?“
„Nie. Sialenosti je na svete dost. Bude o jednu viac. A este k tomu opat v nasej dedine,“ povedal veselo chlapec.
„Asi ti nerozumiem,“ priznala sa Mili.
„Ty myslis na text v oznameni. Suhlasim, ale viem aj o stavnatejsich a sialenejsich situaciach.“
„No, co vymyslela mlada, aku rozluckovu party so slobodou?“ Mili mykla bradou. „Z torty jej vyskoci gigolo, stripter? Co? Zenichovi objednala zoskok padakom? Alebo si trufla nahovorit nejake dieta, a to pricupita za nou s vetou: Ahoj mami?... Aby bola sranda!“
„To by teda bolo! Hlavne to dieta! Ano, mal som na mysli nieco podobne. Myslel som na to, koho vsetkeho si vedia ludia objednat, alebo cim vsetkym chce jeden druheho prekvapit.“
„Hovor! Lebo vobec neviem, kam tymi recami mieris. Kto koho najima, kto koho chce prekvapit?“
„Napriklad si ludia objednaju niekoho, aby ich prisiel nastrasit, navstivit v maske zvierata.“
Mili spozornela.
„Ako to myslis?“
„No tak, ze si aj do nasej dediny niekto objednal chlapa preobleceneho za kozu. Ako toto moze niekomu urobit dobre? Totalny blud! Pojde babka z kostola a z kozy ju trafi slak.“
„Co?“ Mili vytrestila oci.
„Tak, ako pocujes! Nevymyslam. Hovorim pravdu. Videl som na vlastne oci. Minulu nedelu prisiel do dediny chlapik. Najprv si zistoval, kde vlastne ma ist a potom sa „hodil“ do kozej masky a isiel na objednanu adresu. To su sialene veci! Tieto Julkine oznamka su len slaby odvar!“
„To teda ano! Hovoris, ze v nedelu vecer behala u vas po dedine koza? Chlap prezleceny za kozu? A vravis, ze niekoho hladal? Ze bol objednany?“ Mili v podstate zopakovala vsetko, co jej chlapec povedal. Natahovala cas, aby mohla stravit, co pocula. Aby si spojila informacie policajtov spred par minut, so svojim zazitkom a chlapcovou vypovedou. „Vydrz! Hned to bude,“ z nicoho nic zmenila temu a kdesi zmizla.
O desat minut podavala Mili chlapcovi obalku s oznameniami.
„Maju to gratis! Nech im to vyjde!“ rozlucila sa s mladym chlapcom a uhanala do nemocnice. Za Zemanom. O 15 minut mu zaklopala na dvere. „Mas chvilku?“ vklzla dnu hned, ako Adrian otvoril dvere.
„Co sa deje?“ Adrian zvedavo pozeral na Mili.
„Ty mi povedz! Vraj sa u teba nasla mrtvola. Preboha, co to ma znamenat? Boli za mnou policajti. Priamo z kriminalky. Viem, ze si im povedal, co sa mi prihodilo. K tomu mam nieco nove. Ale to preberiem potom. Som zmatena. Neviem, co si mam o vsetkom mysliet. Spominali nejaku Zuzanu a Bianku. Vies o nich nieco? Kto to je?“
„Bianku Mocikovu? Uz zase to meno? Nepoznam. Ale pytali sa ma na nu. Mam napad. Opytam sa na nu mojej milovanej tetusky a bude pokoj!“ vyhlasil Adrian a zavolal svojej tete.
V tom niekto zaklopal. Adrian posunkom poziadal Mili, aby otvorila. Dovnutra vosiel mlady chlapec, s ktorym len pred chvilou hovorila v tlaciarnach.
„Ty? Svet je naozaj maly,“ sepla a vratila sa na miesto.
„Servus Misko,“ privital ho Adrian, ked dotelefonoval. „Kamosov brat, je z nasej dediny,“ vysvetlil Mili. „Skontrolujem koleno a potom sa pojdes nahlasit na rehabilitacie. Daju ti terminy. Vyhrn si rifle!“ Adrian si najskor koleno prezrel, potom ohmatal. „Je to v poriadku. Nech na nic nezabudnem, cerstve informacie: Bianka Mocikova si u nas kupila pred polrokom okal. Montovany dom. Domcek v tichej ulici, ktory bol vybudovany ako predvadzaci dom. Bianka je, vlastne bola jeho prvou obyvatelkou. Viem, kde to je. Zakruta, co k nemu vedie z cesty, je za druhym domom povyse nas. Dievcina je z dvojiciek. Jednovajecnych. Sestru ma v Piestanoch. Spolocne planovali urobit si na zahrade u Bianky pivnicu. Vybagrovali hlboku jamu, potom ju dali zasypat. Tolko moja teta. Nepovedal som jej, ze Bianka je mrtva. Chuderka, podla policajtov, od minulej nedele. Nerozumiem, ako je mozne, ze to teta nevie? Kapitan naznacil, ze vsetko ukazuje na toho tvojho capa.“
„Vies, co mi napadlo? Preco ju nezakopal tam, do jamy? Hlina by sa mu nekopala zle. Miesto toho ju dovliekol k tebe,“ zacudovala sa Mili.
Adrian iba dvihol plecami.
 „Mrtva? Ups! Ja... asi mam problem,“ Michal sa chytil za usta.
Mili a Adrian sa na neho zvedavo pozreli.
„Asi som videl vraha. Podla toho, co hovorite,... urcite som videl vraha.“
„Co? Kedy? Ako? Akoze si videl vraha? Musis ist na policiu,“ prikazoval Adrian.
„Na policiu? Asi by som mal! Ale nechcem, aby som sa prezradil. Mam frajerku, chodievam za nou. Tajne,“ mlady student pozeral raz na Adriana, raz na Mili. „Chodievam k nej domov. Do izby, cez okno. Davam pozor, aby ma nikto nevidel. Hlavne jej otec nie. Ked pojdem na policiu, prezradim sa. A navyse videl som len, ze dotycny zaparkoval auto dva domy nad tvojou tetou. Vysiel z auta, potom sa na kusok vzdialil. Smerom k tete. Isiel pomaly, otacal sa, niekoho hladal. Potom sa vratil k autu, nasadil si na hlavu masku kozy a ponahlal sa do ulicky. Neviem, ci im to pomoze.“
„To je jedno. Okamzite chod na policiu! Ked im vysvetlis, ze nechces, aby sa o tebe ktokolvek dozvedel, povedz im to. Normalne ich o to poziadaj,“ nabadal ho Adrian. „Ale najprv si skoc o tie terminy na rehabilitacie.“
Michal odisiel.
„Mozno sa ti zda, ze som ho vyhnal. Musel som, lebo sa mi to nepaci. Je toho privela. Pytala si sa na Zuzku, co spominali policajti. Dievca sa vola Zuzka Cierna. Sam som policajtov na nu upozornil. Vies, ten cap, co nahanal teba, co zrejme zabil Bianku, chcel zabit aj ju. Vystartoval po nej sekerou. Nastastie mu pokus nevysiel a dievca mu uslo. O pol stvrtej koncim. Potom skocim navstivit tetu s mamou. Nejde mi do hlavy, ze mi nic o vrazde nepovedala,“ hovoril Adrian zadumane.
„Je to strasne. Policajti sa len vypytuju a ty, aby si si daval dohromady kadejake suvislosti. Preco mi o tych dievcatach nepovedali? Mali. Ved to so mnou suvisi. Som o tom presvedcena! Hlavna vec, ze mi povedali, nech im dam vediet, ked pojdem domov. Pytali sa ma, ci som bola od toho zazitku doma. Tu si suvislost neviem vysvetlit. Vobec neviem, preco ich to zaujima?“
„Pod so mnou! Miska ma zasa nocnu. Teraz je na ambulancii, potom pokracuje. Nedozvie sa, ze ta odveziem domov. Pozries sa, mozno zistis, co mas doma nove a potom pojdeme za mamou a tetou. Do siedmej si na internate.“
„Rada. Pockam ta pred internatom. Aj tak tadial musis ist,“ potesila sa Mili.
Za ten cas, kedy sa Mili zhovarala s Adrianom u neho v ambulancii, dorazil Michal na policiu. Dostojnik z vratnice ho priviedol az pred Kovacovu kancelariu. Posadil ho na stolicku a prikazal, aby cakal. Michal si vybral mobil a cakaci cas si chcel skratit hrou na mobile. Nestihol ani spustit play, ked sa na kancelarii otvorili dvere.
 „Cakas na nas?“ spytal sa kapitan Kovac.
„Uhm,“ pokyval hlavou a okamzite sa postavil.
„Tak pod dnu a spusti!“ vyzval ho Kovac, ktory mu posunkami ukazal najskor vesiak, kde si mohol odlozit vetrovku a potom na stolicku pred jeho stolom.
„Volam sa Michal Kovac,“ predstavil sa sedemnastrocny chlapec.
„Ale, co nepovies?“ prihovoril sa Sevcik s usmevom a prisadol si celkom k nemu. „Sympaticke meno. V tejto kancelarii som ho uz pocul. Dost casto. Vlastne stale. Legitimuj sa!“
Michal sa okamzite postavil a zo zadneho vrecka rifli vybral obciansky preukaz.
„Ale ja som tu po prvykrat! Este som tu nebol. Na policii som este nikdy nebol,“ Michal podal Sevcikovi svoj identifikacny doklad.
Sevcik sa usmieval, pretoze sa chystal prezradit mlademu Michalovi Kovacovi, ako to myslel, ked povedal, ze to meno pocut v ich kancelarii stale. Ked si vsak precital bydlisko chlapca, akoby ho vystrelili zo stolicky. Prudko vstal a podal kolegovi Kovacovi Michalov obciansky preukaz. Zo stolicky ho vystrelilo zistenie, ze pochadzal z dediny, v ktorej byvala a bola zavrazdena Bianka Mocikova.
„S cim si za nami prisiel? Hovor!“ prikazal Kovac.
„Poslal ma sem doktor Zeman. On mi lieci koleno, ktore som si zranil na futbale. S Adrianom sa pozname. Je od nas a je to bratov spoluziak. Uz viem, ze sa u nas stala vrazda. Mrtvu som nepoznal. Ale...“ spustil Michal.
„To mam iba ja taku smolu? Naozaj sa vsetci obalili chlpatou dekou, ci preco to ide tak pomaly? Hm?“ osopil sa na chlapca. „S cim ta za nami doktor poslal?“
„Lebo uz viem, ze sa u nas vrazdilo. Priznam sa, nevedel som to, dokedy mi o tom nepovedal Adrian.“
„V poriadku, my sme to nerozchyrovali. Niekedy je lepsie, ked verejnost vynechame. Je pravda, ze niekedy sa nam to nevyplati a dostavaju sa nam sprostredkovane, upravene svedecke vypovede. Pokracuj,“ pokynul Kovac.
„Adrian je fajn. Slubil, ze ma neprezradi a povedal mi, ze mozem o to iste poziadat aj vas. Aby ste ma neprezradili...“
„Ked pridas a konecne povies, s cim si za nami prisiel, vybavim ti v skole volno. Na den, ktory si povies. Len hovor k veci! Pri com ta nemame prezradit? Co si nam prisiel povedat? Lebo to, ze sa u vas stala vrazda, nehnevaj sa, sme vedeli skor nez ty! Ci?“ kapitan sa zhacil. Hlavou mu blyslo, ze Michal mohol byt svedkom vrazdy.
„Viete, ja mam frajerku. Keby jej tatko vedel, ze za nou chodim kazdy vecer, zabil by ma,“ spustil Michal.
Kapitan Kovac prevratil oci, ale nepovedal nic. Sevcik dvihol plecia, roztvoril ruky a naznacil, ze nechape, preco je taky nedockavy.
„Deniska sa musi stale ucit,“ pokracoval Michal. „Otec ju nikam nepusta. Tak pusta ona mna. Cez okno,“ mladik sa uskrnul. „Chodim odzadu, od zahrady. Tam ma izbu. Sme do seba hrozne zalubeni. Dufam, ze sa obidvaja dostaneme do Nitry na vysku. Tak budeme spolu.“
„Ty si niekoho videl? Ked si isiel za Deniskou? Alebo si videl az vrazdu? Preco si, preboha, neprisiel hned?“ skrikol Kovac, ktory nevydrzal Michalove obsirne rozpravanie.
„Ja som vtedy nevedel, ze som asi videl vraha. Za Deniskou chodievam pocas hlavnych sprav. Jej otec sa od nich nepohne. Prichadzam k nej najneskor do pol osmej. Musim byt velmi opatrny. Nechcem, aby ma niekto z dediny videl. Viete, ze okna maju oci a ploty maju usi.“
Sevcik sa na Michala Kovaca znechutene pozrel.
„Prelozil som si to spravne? Davas si pozor, aby ta nevideli cez okna a aby ta, z tych, co su vonku, trebars na dvore, nikto nepocul?“ osvetloval Kovac pre Sevcika.
„Uhm. V tu nedelu som isiel k Deniske. Ako vzdy. Pred ludmi, ktorych obcas stretnem, sa tvarim sa, ze som na prechadzke. V usiach mam sluchatka, akoze pocuvam hudbu. V tu nedelu som bol tri domy od Denisky, ked pred Zemanovymi zastavilo auto. Zastal som aj ja. Postavil som sa za strom pri chodniku tak, aby ma tamten nevidel. A hlavne, aby ma nevidela Adrianova teta. Ona je dost klebetna. A poviem vam, keby ma videla, nevahala by prist za mnou a vyspovedat ma, kam idem, preco tak neskoro, preco nie som doma. Byvam so starsim bratom. Nasi pracuju v zahranici. Zemanka by to urcite vyklebetila. Bud nasim, alebo Deniskinmu otcovi. O to som nestal.“
„Preboha! Dostaneme sa konecne k podstate?“ tento krat nevydrzal Sevcik.
„Videl som, ze teta Zemanova hovorila so soferom. Zdalo sa mi, ze mu nieco chcela dat. Potesil som sa, ked ich rozhovor nebol dlhy. Auto sa pohlo. Ja som cakal, ze ma obehne a ja budem moct pokracovat za Deniskou. Lenze to auto zastavilo pred odbockou do ulicky. Do ulicky, kde byvala Bianka. Sofer vystupil. Otvoril si dvere za sebou a nieco si vzal. Kedze sa pustil smerom dolu, akoby k tete Zemanovej, vyuzil som to a pohol som sa z miesta mimo dohladu nocneho navstevnika. Dostal som sa k Deniskinmu domu. Potom sa ten clovek zvrtol, opat otvoril dvere na aute. Tie za soferom. Normalne som sa prikrcil za tuje, co maju vysadene este pred plotom. Koleno, nekoleno, musel som to urobit. Nedavno som ho mal operovane a musim si nan davat pozor. Este nesmiem robit drepy. Ale, co som mal robit, ked som nechcel, aby ma videl? Takze som bol skrceny a sledoval som toho cloveka. Na hlavu si nasadil nieco ako koziu masku, skratka, malo to rohy. Myslel som, ze sa pomylil, ked sa vybral dolu dedinou, lebo potom sa spamatal, ze ide zle. Prudko sa zvrtol. Do Biankinej ulicky skoro bezal. No a ja som si svihol za Deniskou. Lebo vzduch bol konecne cisty. Iba na chvilku som si pomyslel, ze to chce byt z jeho strany zart. Mozno aj objednany. Pre Bianku. Ludia su cudni! V ten vecer som to uz neriesil. Az dodnes som nevedel, co sa tam stalo. Keby som vtedy co i len tusil, co tamten chysta, urcite by som zburcoval celu dedinu. Osobne som Bianku videl iba raz, ked sme spolu cestovali. Autobusom. Ale nerozpravali sme sa. Viem, ze je to pekna mlada baba, no nic viac. Zachytil som, ze sa k nam pristahovala, ze si kupila domcek, drevostavbu. Robili mu reklamu. Pamatam si, kedy montovany domcek natacali, ako ho davaju dohromady. Na reklamne ucely. Rozumiete, firma, co tie domky vyraba. Vtedy sa o tom trochu hovorilo. Viac o Bianke neviem. Vyhybam sa klebetam a poviem pravdu, ze ma to az tak nezaujalo, kto okal kupil.“
„Ake to bolo auto? Co z neho vystupil muz s kozou maskou,“ spytal sa Kovac.
„Ja som si ho obzvlast neprehliadal. Tipujem, ze Opel Vectra, strieborna.“
„V poriadku. Nadiktuj mi cislo na mobil. Kontakt na teba. Zatial ti dakujem,“ vyprevadil Michal Kovac, kapitan, Michala Kovaca, studenta. „Mal by som byt spokojny, lebo svedkov v tomto pripade pribuda, ale nie som,“ obratil sa ku Sevcikovi. „Chlapec nam len potvrdil, ze Bianku zavrazdil muz v kozej maske. V nedelu. Pred jej domom. Ale preco, aky mal motiv? To stale nevieme. Boze moj! Ved Michal povedal, ze ho teta Zemanova videla zblizka! Predsa s nim, s tym vrahom, rozpravala! Ideme okamzite k nej! Opise nam ho. Nie, nevolam Zemana. Volam Michala! Mozno sa potesi, ze ho odvezieme domov. Ukaze nam, kde Zemanova byva.“
Kapitan Kovac spravne predpokladal, ze sa Michal s nimi rad zvezie. Zastihli ho na moste cez rieku Nitra. Nalozili do auta a odisli do Michalovho bydliska, za tetou doktora Zemana. Michala vysadili pred jej domom.
„Fakt sa volate Michal Kovac? Lebo tak ste sa predstavili, ked ste mi volali, ze ma mozete odviezt domov,“ Michal pichol do dvier auta svoju hlavu.
„Uhm. Odtialto uz pojdes peso!“ povedal Kovac.
„Smola! Volny den teda pada! Nemozem predsa do skoly priniest ospravedlnenku od Michala Kovaca. Ja Michal Kovac. Hned budu vediet, ze je to vybavene!“ skonstatoval Michal.
„Ked pojdes na tie rehabilitacie, zastav sa! Kovac nie je jediny, co robi na kriminalke!“ prihovoril sa Sevcik.
Po tejto informacii mlady Kovac spokojne odisiel domov.
Kapitani vystupili z auta. Zazvonili. Nikto im neotvaral. Rozhodli sa, ze na svoju dolezitu svedkynu pockaju.
„To nema vyznam. Cucime tu uz vyse pol hodiny a nikde nikoho,“ ozval sa Kovac. „Ideme naspat. Zajdeme za Zemanom, vysvetlime mu, ako sa veci maju a nech nam tetu privezie. Pokusime sa vyhotovit identikit pachatela,“ Kovac nastartoval.
„Suhlasim. Len, aby stara pani mala dobru pamat! Vieme svoje. Kolko ludi nevie pachatela opisat. Nemyslim obete, co su vydesene, napadnute, ale svedkov. Pritom sa opis osoby uci na zakladnej skole!“ tazkal si Sevcik.
„No! Ked to spominas, tusim sme to brali v siedmej triede,“ reagoval Kovac. „Na slohu. Vtedy som vobec nevedel opisat spoluziaka. Mali sme to na domacu. Spoluziak nemal hlavu ani gulatu, ani ovalnu, ani s hranatymi crtami. Najviac ju vystihovalo slovo: normalna. Bol taky sumerny. Keby som ti povedal, ze chlap mal sumernu hlavu, vedel by si aka to je? Este stastie, ze experti maju milion tristo tvarov a svedok ma na vyber.“
„Pozeram na hodinky. Kym prideme do Nitry, Zemanovi skonci pracovna doba,“ pripominal Sevcik.
„Rozumiem. Navstivime ho doma. Aspon uvidime, ci sa udobrili,“ usmial sa Kovac.
„Su mladi! Podla mna sa nevydrzia dlho na seba hnevat,“ usmial sa aj Sevcik.
Kapitani boli po dvadsiatich minutach na mieste. Zazvonili. Z domu Zemanovych nikto nevysiel, pretoze Zeman bol na ceste za tetou. V case, kedy sa kapitani rozhodli ist za Zemanom do nemocnice, doktor a Mili vystupovali z auta pred Milinym domom.
„Kristepane! Toto mali mysli, ked sa ma pytali, ci som od nedele bola doma!“ zhikla Mili, len co vosla do dvora. „Co to ma znamenat?“
„To je sila! Fakt! Normalne pojdes za nimi a opytas sa, preco ti o tom nepovedali. Zatial si vsak mozes byt ista, ze o tom vedia a urcite to vysetruju. Chod sa pozriet dovnutra, ci tam je vsetko v poriadku,“ posielal Zeman Mili do domu.
Mili ho posluchla a vosla do domu. Vo vnutri bolo vsetko tak, ako to zanechala v nedelu pred odchodom na internat.
„Kaslem na policajtov! Sama si zistim, kto je za tymto. Vo vnutri je to neporusene,“ vysla za Zemanom dozadu do dvora. „Ze debilovi vadili aj stromky! Naseriem ho. Hned zajtra kupujem nove. Stromky aj sipove ruze. Zavolam si kamosku a cez sobotu a nedelu to dam do poriadku. Rodicia to nesmu vidiet! Nech si nepokazia zazitky z dovolenky. Ale nech si ma ten pako nezela, ked ho najdem!“ zlostila sa Mili. „Mozeme ist za tetou!“
Adrian bol prekvapeny z Milinej reakcie, ale pocuvol. Nasadli do auta a presunuli sa do dediny, z ktorej pochadzal.
„Pozri, ako vo filme! Tiez to tu dobre zacina! To sa este robi?“ ukazovala Mili na nenapadnu zapalku opretu o branku tetinho domu. „Vies, co sa tym zistuje?“
„Uhm. Ci touto brankou niekto presiel. Nebud smiesna! V tomto pripade zapalku niekto odhodil a ona pristala tak, ako pristala. Hned ju vezmem a zahodim, lebo, keby som na to upozornil tetu, ta by na bordelara striehla, pokym by ho nevystriehla. A potom by si to paradne zlizol. Teta neznasa neporiadok. Ani v dome, ani na ulici,“ Zeman sa zohol, zapalku zdvihol a odhodil do smetnej nadoby za brankou. „Doma ste?“ klopol na dvere. Hned stlacil klucku, chcel vojst, no skoro si nabil celo. Dvere boli zamknute.
„Si prepracovany, ci co? Ako sa mozes takto opytat, ked sme presli brankou zabezpecenou zapalkou?“ kyvala Mili hlavou. „Ja neviem, aspon sa nad tym zamysli! Mozno by si to nemal brat na lahku vahu!“
„Keby sa mi chcelo davat auto do dvora, prekvapili by sme ich,“ zahovaral Adrian. Bolo vidiet, ze Milina poznamka ho zamrzela. „Takto budu vediet, ze sme tu,“ vysvetloval a vylovil z vrecka kluce od tetinho domu. „Pod dalej!“ vyzval Mili a vtiahol ju do chodby. „No jasne!“ povedal ironicky. „Mozem vyzvanat! Mamin mobil,“ vzal do ruky mobil polozeny na botniku. „Panie mali naponahlo. Obuvala sa a zabudla si ho vlozit do kabelky.“
„Kam zvykli chodievat? Teta s mamou. Do kostola? Aj u nas su omse podvecer.“
„To tazko. Zavolam tete,“ rozhodol Adrian. „Neuveris,“ povedal, len co dohovoril s tetou. „Ja som ich chcel prekvapit, ale prekvapili oni mna! Su v kupeloch. V nedalekych Dudinciach. Isli za strykom, ktory si lieci operovane koleno. Vybavili si tam tyzdnovy pobyt! Nastupili v pondelok. Teraz sa to vysvetlilo, preco teta nevie nic o Biankinej vrazde! Mozeme ist do Nitry.“
Zemanovi zazvonil mobil.
„Prosim ta, kde si? Preco nie si doma? Hladaju ta policajti,“ volala vyplasena Zemanova zena Miska. „Vraj potrebuju hovorit s tetou. Lebo, ze videla vraha! Nic viac mi nepovedali. Teta videla vraha tej dievciny, co nasli u nas? Ako ho mohla vidiet? Prosim ta, prid za mnou! Neviem preco, ale mam strach. Preco prave my?“
„Prepac, konci mi baterka. Pridem!“ povedal Zeman a vypol mobil. „Ty brdo! To bolo o chlp. Miske poviem, ze som bol tu. Ale teba zatajim! Ak bude treba aj pred policajtmi. Dohodnuti?“
Adrian pozamykal tetin dom, s Miskou nasadol do auta a ponahlal sa do Nitry.
„Skoda, ze sme nezasli pozriet na miesto cinu. Ten tvoj Misko spominal, ze sa to stalo v ulicke dva domy nad tetou.“
„Nech ta ani nenapadne povedat, ze si to chcela vidiet. Podrieknes sa, ze si tu bola so mnou a zas budem mat doma peklo, ze som to nepovedal Miske. Aby bolo jasne. Ja mozem ist aj na kraj sveta, ale Miska chce o tom vediet.“
„Jasne! Oterka? Ta, co tu robi?“ Mili sa otocila za ponahlajucou sa zenou, v ktorej spoznala Evu Ocovu, trenerku. „Nezastavis?“
„Nezastavim. Naozaj nechcem, aby niekto vedel, ze si tu bola so mnou. Prepac, ak sa s nou potrebujes zhovarat, zavolaj jej. Je pre teba ta pani taka dolezita?“
„Je. Mam ju rada. Je to moja trenerka. Byvala trenerka. Prekvapilo ma, ze ju vidim tu. Byva v meste.“
„Asi tu niekoho ma! Nemoze ist na navstevu?“ dovodil Adrian.
„Moze. Zistim si. Zistim si aj ine! Vsetko si zistim,“ sepla Mili a cestou do Nitry uz neprehovorila. Premietala si, co sa dozvedela od Michala v Adrianovej ambulancii. O tete, ze ju Michal videl, ako sa zhovarala s vrahom. Snazila sa najst spojitost Biankinho vraha s ich zdevastovanym dvorom. Tusila, ze to ma na svedomi jedna a ta ista osoba. Chora osoba. Chlap v kozej maske. Drzala sa faktov: jej prenasledovanie, vrazda Bianky, znicena zahrada, vsetko sa udialo v tu istu nedelu vo vecernych hodinach. Rovnaky postup sialenca pri nej a pri Zuzke Ciernej. Detsky hlas, spievanie, maskovanie za capa, utok sekerou. Strasne sa chcela stretnut s Adrianovou tetou. Suzovala ju zvedavost, o com sa Adrianova teta zhovarala s vrahom, ako vyzeral. Zrazu sa rozhodla, ze navstivi Adrianovu manzelku a so vsetkym sa jej zdoveri, prizna zvezenie stopom, prizna prenasledovanie kozou, prizna dnesnu navstevu u tety jej muza. Potesila sa, ze sa oslobodi od striehnutia, aby sa niekedy neprezradila, nepodriekla. Ked ju Adrian vysadil pred internatom, urobila zo tri kroky, akoze ide na internat. Pockala, kym Adrian zmizne z dohladu a vybrala sa peso do nemocnice. Po patnastich minutach bola na ulici pred nemocnicou. Pred spodnou branou, ako si sama pre seba pomenovala pre rozlisenie vstupy do nemocnice. Pozorne si prezerala vsetky parkujuce auta. Hladala Adrianove. To iste urobila aj v areali. Hlavne pred urgentnym prijmom. Adrianove auto tam nebolo. Predpokladala, ze uz u manzelky vybavil, co mal a odisiel domov. Mili vosla dnu. Presla dlhsou chodbou a sadla si na tu istu lavicku, ako vtedy, ked ju doviezol do nemocnice Adrian.
„Zasa vy?“ pristavila sa pri nej Miska Zemanova, ktora sa odniekial vracala do svojej ambulancie.
„Ako vidite! Pani doktorka, chcela by som sa s vami o niecom pozhovarat. Ak mozete...“
„Mozem a som zvedava co to nieco je. Podte,...“ Miska otvorila dvere.
„Zasa vy?“ ozvala sa sestricka. „Uz mate preukaz?“
„Nepotrebuje ho! Keby nieco, budeme vzadu,“ oznamovala Miska sestricke Eme. „Nech sa paci, pocuvam!“
„Najprv sa chcem priznat. V tu nedelu, co som prisla na pohotovost, teda sem, som prezila strasny zazitok. Adrian, prepacte, ze ho takto volam, bol moja spasa. Prave odchadzal od tety, kedy som mu skocila do cesty a prosikala som ho, aby ma vzal. Lebo ma nahanal cap. Clovek prezleceny za capa. Donedavna som to povazovala za sprosty zart, ale dnes viem, ze ma chcel zabit.“
„Ako to viete?“ spytala sa nedovercivo Miska.
„Viem. Ma toho na svedomi viac! Podobne ako mna, nahanal dalsie dievca. Prezleceny za capa a so sekerou. Tiez ho chcel zabit.“
„Preboha, co mi to tu rozpravate? To je strasne! Mali by ste ist za policajtmi!“
„Ti to uz vedia. A vie to aj Adrian. Pomaha mi. Chapem, preco vam o tom nerozpraval. A tusim, ze bude nastvany na mna, preto, lebo vam o tom hovorim. Boji sa o vas. Vie, ze by vas to vydesilo. Ale ja sa nechcem schovavat, zatajovat. Adrian je spravny chalan. Nerada by som bola, aby ste sa kvoli mne hadali. Viem, ze som vam nechtiac pokazila dovolenku. Sorry!“ Mili po cely cas uprene pozorovala Misku.
„Nohu ti osetril Adrian, vsak? Podvrtla si si clenok, ked si utekala pred tym cvokom?“
„Ano. Mala som obrovske stastie, pretoze v tu noc zabil dievca. Som presvedcena, ze namiesto mna. Dnes som sa chcela pozriet na miesto cinu, ale Adrian sa ponahlal za tebou. Prepac, ze ti opat nepovedal, ze ma tam bral. Setri ta. Naozaj su to hrozne veci. Boli sme sa pozriet u nas doma. Viem, ze ten cvok tam bol. Znicil nam kvety na dvore, mlade stromceky v zahrade. Porubal ich sekerou. Predpokladam, ze mal amok. Zuril, lebo som mu usla. Viem, ze s vrahom Bianky Mocikovej sa Adrianova teta rozpravala. V den vrazdy. Velmi by som s nou chcela hovorit. Pomozes mi?“
Miska sustredene pocuvala Mili. Na tvari sa jej zracil strach, zdesenie, ale aj ista davka nedovery.
„Ako? Ako ti pomozem? Teta a moja svokra isli do kupelov. Za Adrianovym strykom.“
„Mas na tetu kontakt, pravda? Zavolaj jej, vymysli si, kto som, popros v mojom mene, ze s nou potrebujem hovorit. A keby sa dalo aj hned...“ pohodila hlavou Mili.
Miska jej vyhovela. Spojila sa s Adrianovou tetou a podala Mili mobil.
„Dobry vecer, pani...,“ Mili sa pozrela na Misku, pretoze nevedela, ako ma oslovit Adrianovu tetu.
„Zemanova,“ posepla Miska.
„... pani Zemanova. Chcela by som sa vas opytat, o com ste hovorili s jednym panom minulu nedelu. Vraj ste ho zastavili nedaleko vasho domu.“
„Jaaaj ten? Zastavila som ho, pretoze som si myslela, ze je to Adrian. Ze sa vratil pre jablka a hrusky, co som mu nachystala. Lenze sedel tam taky mily panko. Mojmu omylu sa iba usmial. A pritom sa mohol na mna nahnevat. Lebo, ked som ho zastavila, stiahol okienko a ja som mu kabelu s ovocim hned napchala do okienka. Este aj s vycitkou, ze: dufam, ze ich nezabudnes na Svatoplukovej 7. Ked som si uvedomila svoju chybu, ospravedlnila som sa. Ze som si myslela, ze je to synovec z Nitry. Urcite sa nenahneval, lebo sa na mna usmial. Potom som doma rozmyslala, ze kto to mohol byt. Neviem preco, ale zdalo sa mi, ze som ho uz niekde videla. Ale neviem si spomenut kde?“
„Pani Zemanova, vedeli by ste mi ho opisat? Ako vyzeral?“ zistovala Mili.
„Ved hovorim, ze bol taky mily.“
„Stary, mlady, zarasteny, mal vlasy, fuzy? Nevsimli ste si?“
„Co ja viem? Mohol byt o nieco starsi od nasho Adriana. Kratke vlasy, po bokoch trosku presedivene. Pekne oholeny. Chlap, co sa o seba stara. Preco sa pytate?“ zacala vyzvedat teta. „Adrian sa ma pytal na jedno dievca, vy sa zas pytate na muza v aute, stalo sa nieco?“
„Ja... ja...,“ Mili nevedela, co jej ma povedat. „Viete, niekto nam znicil zahradu, tak zistujem, kto neznamy, kto cudzi sa pohybuje po okoli,“ vynasla sa.
„Tak tento pan to urcite nebol. Je to velmi slusny clovek! Este nieco chcete vediet?“
Mili si vydychla a rozlucila sa s tetou.
„Uz viem, ako sa ocitla vo vasom dvore mrtvola,“ povedala Mili.
„My si uz zasa vykame?“
„Nie, myslela som, na vas oboch. Uvazuj so mnou! Vystupim z autobusu. Blazon ma prenasleduje. Mam pred nim maly naskok. Zastavim Adriana a vleziem mu do auta. Blazon predpokladal, ze som hladala pomoc v dedine, tak isiel do dediny aj on. Zastavi ho Adrianova teta. Vyzvoni mu, ze si myslela, ze je to Adrian, nechtiac mu povedala vasu nitriansku adresu. Sialenec si domysli, ze sedim v aute, pretoze nas stretal. Kedze ho teta zastavila s vetou, ze si myslela, ze sa Adrian vratil, vrah si bol na istom, ze ma Adrian pred nim zachranil. Toho debila pravdepodobne strasne nastvalo, ze som mu usla. Asi z jedu zabil Bianku. Uz vedel, ze to nemozem byt ja. Najskor to bola hlupa a nestastna nahoda, ze mu vosla do rany Bianka Mocikova. Tu zabil a na protest, ze som mu usla a Adrian mi pritom pomohol, pohodil Bianku u vas. Aby sa pomstil aj mne, prisiel k nam a znicil kvety. Kvety som si uz vyriesila. Kupim a zasadim nove.“
V tom vosla za nimi sestricka a zavolala Misku k pacientovi. Doktorka Zemanova odisla do ambulancie. Po par minutach sa vratila k Mili.
„Preboha! To je chory clovek! Co na to policia? Hovorila si, ze o tom vedia,“ Miska nadviazala na predchadzajuci rozhovor.
„Vedia a vysetruju. Podla mna musia hladat vraha medzi psychicky narusenymi ludmi. Nie je predsa normalne, aby sa niekto prezliekal, strasil v kozej maske a dokonca vrazdil!“
„Nie je! Normalne to urcite nie je! Sekundu pockaj,“ povedala Miska Zemanova a s mobilom v ruke podisla k oknu. „Volala som kamoske. Je psychiatricka. Povedala mi, ze taketo nieco bude patrit podla nej, do sexualnych uchyliek. Existuje uchylka, co sa vola furry sex. Poviem ti to zjednodusene. Clovek, postihnuty touto uchylkou, ci chorobou, dosiahne vzrusenie, alebo orgazmus len vtedy, ak vykonava pohlavny styk prezleceny za zviera. Ked som jej spomenula, ze dievcata vrah nahana a potom zavrazdi sekerou, kamoska mi povedala, ze mozno trpi aj hemomaniou. Postihnuteho vzrusuje krv. Ludska aj zvieracia.“
„Ten chlap je cely naruseny. Nemohla by tvoja kamoska zistit, ci sa niekto na toto lieci? Ak sa to vobec da! Ci maju na psychiatrii nejakeho furrystu, alebo hemomaniaka,“ spytala sa Mili nadsene, pretoze si myslela, ze zistila, o koho sa jedna.
„Tak to nie! V ziadnom pripade! Nikam nevolam. Na to su paragrafy! To ti musi stacit! Radsej poziadaj o pomoc policajtov. Ked je to tak, ako hovoris, vrah si ta pocka! Ozaj, ako vedel, kde byvas?“
„Ked som spadla, vyleteli mi vsetky doklady. Preukaz poistenca vratane. Medziinym aj svadobne oznamenie od kamaratky. Chcela som jej poslat blahozelanie k svadbe. Na obalke bola moja adresa. Moze to tak byt, ze som v ohrozeni. Pripustam, ze teraz uz vie, kto som a kde byvam. Horsie je, ze si myslim, ze v ohrozeni je aj Adrianova teta. A kedze je v jej blizkosti tvoja svokra, tak aj ona. Teta je urcite nepohodlny svedok. Od ineho svedka viem, ze ten sialenec kratko na to, ako ho zastavila teta, zastavil o dva domy vyssie. Vystupil z auta, vzal si sekeru a isiel k tete. Zbavit sa jej. Lenze potom si uvedomil, ze nemal masku. Vratil sa k autu, nasadil si na hlavu koziu hlavu. Opat sa vybral k tete. Volaco ho muselo vyrusit, pretoze sa zvrtol a ponahlal sa do ulicky k Bianke. Mozno si myslel, ze ho aj ona videla. A zbavil sa jej ako svedka. Dalej to uz vies. Ale nerozumiem tomu, preco si ma vybral? On na tej zastavke cakal. Autobus zastavuje a to v oboch smeroch len na znamenie! Bud mu niekto zazvoni vo vnutri autobusu, alebo niekto stoji na zastavke a zdvihne ruku. To sa mu chce cakat na nahodu? Ci niekto vystupi? Uchyl sa predsa potrebuje ukojit hned, ako to na neho pride, ci? Nemohol vediet, ci niekto vystupi. Ja by som nevystupila, kebyze mam vybaveny internat! Iba ak...“ Mili sa zamyslela.
„Co iba ak?“ spytala sa nedockavo Miska.
„Iba ak cakal na niekoho konkretneho. O kom vie, ze tym spojom chodi! A na tej zastavke vystupuje. To by som potrebovala vediet!“ vzdychla Mili. „Autobusom chodievam, ibaze nie kazdu nedelu. Pocas skuskoveho obdobia jazdievam podla skusok. Pocas skolskeho roka to tiez nie je pravidelne. Niekedy ma vozieva aj oco.“
„A? Pojdes za soferom? Myslis, ze si pamata, kto kde vystupuje?“
„Akurat som si uvedomila, ze asi uvazujem zle. Lebo vystupila som ja a nie ta osoba, na ktoru podla mna cakal. Neviem. Neviem. Musim si to vsetko este raz prebrat. Iste je, ze vieme, odkial vedel vasu adresu. Tento fakt policia nepozna. Zajtra im ho oznamim. Na dnes mi stacilo. Upozorni aj Adriana, nech si dava pozor,“ prikazovala Mili. „Debilovi prepne a moze ublizit aj jemu. Teta a svokra su pravdepodobne v bezpeci. Tie si musia davat pozor, ked sa vratia. Odchadzam na intak. Pokojnu sluzbu,“ rozlucila sa. Nespravila ani krok a zvrtla sa. „Prepac, ako je mozne, ze tvoja svokra a aj Adrianova teta sa volaju Zemanove?“
„Tak, ze dve sestry si vzali dvoch bratov,“ usmiala sa Miska.
„Sranda, ake veci sa stavaju,“ zareagovala Mili, ktorej sa jednoduche vysvetlenie zapacilo a odisla. Z nemocnice odchadzala spokojna. Tesila sa, ze uz sa nebude musiet pred Adrianovou Miskou zatajovat. Ked prechadzala popri sportovej hale, spomenula si na trenerku. Ako ju zahliadla, ked odchadzali od Adrianovej tety. Hoci bolo uz devat vecer, rozhodla sa zavolat jej a spytat sa, koho isla navstivit. Trenerka nedvihala. Mili dorazila na internat. Osprchovala sa a zalahla do postele. Zaspala. V tom niekto zaklopal na okno izby. Ked odhrnula zaves, v okne stal chlap s kozou maskou na hlave. Lepil sa na okno, tukal sekerou a septal: Mili, Mili, ak si myslis, ze si mi usla, si na omyle. Mili, viem, kde byvaaas. Navstivim ta. Alebo ma pusti... teraaaz.
„Paneboze!“ Mili sa prudko posadila. „Blby sen,“ chytila si celo, „nesmiem sa nechat zmagorit!“ Zlakla sa. Vtom niekto naozaj zaklopal na sklenenu vypln dvier. Mili az zoskocila z postele, tak sa zlakla.
„Mili, nemas nieco pod zub?“ klopkala a sepkala kamaratka z vedlajsej bunky. „Nehnevaj sa, ale sme hladne.“
„Mam len cipsy a soletky. Tu mas,“ Mili odomkla dvere a podala kamaratke dva balicky. „Nech vam padnu na boky. A seba prikrmim tiez,“ vybrala si tabletky na spanie.
Vdaka tabletke na spanie Mili zaspala dost rychlo a hlavne spala bez desiveho sna. Zobudila sa az na neutichajuce zvonenie mobilu. Volala jej trenerka.
„Co si potrebovala, zlato moje?“ prihovorila sa jej milo.
„Chcela som vediet, kde, ku komu si sa vcera ponahlala. Okolo piatej vecer?“ spytala sa rovnako milo Mili a slastne sa natiahla v posteli.
„Na poradu. Preco?“
„Jaj, na poradu? A do cudzej dediny?“ Mili nasadila neveriacky ton, ale pritom sa usmievala. „Videla som ta.“
„Zlato moje! Ty nevies, ze tvoja byvala trenerka je zaryta rybarka? Prave v tej dedine som v rybarskom zvaze. Poradu, ci schodzu sme mali o osmej vecer v miestnom kulturaku. Kvoli lipnom. Chystame preteky. Aj sme sa dohodli na termine. Sobota 16.10. od piatej rana do deviatej vecera. 7.11. zas lovime v pstruhovych vodach od siedmej do siedmej vecer. Velmi sa tesim na decembrove strimovanie. Nechces prist? Ako moj host?“ pozyvala veselo Eva. „Sestnasteho sutazim aj ja!“
„Nie, nie! Ja len, ze si ma prekvapila. Pockaj, ved si hovorila, ze schodza mala zacat az o osmej. Preco si isla tak skoro? Zmenil sa cas?“
Eva neodpovedala.
„Evi, si tam? Pocujes ma? Hovorim, ze si isla na tu schodzu skoro.“
„Zlatko, musim koncit! O chvilu letim do prace. Ahoj!“ rozlucila sa Eva stroho.
„Tak ahoj,“ povedala sklamane Mili. Bola pripravena, ze jej bude byvala trenerka venovat pri rozhovore tolko casu, kolko bude potrebovat. Tak, ako to bolo pre Evu typicke.
Mili vstala a obliekla sa. Zaliala si kavu. Kym jej chladla, jemne sa namalovala. Dlhe cierne vlasy si zopla do copu, vypila kavu a odisla do tlaciarni. Este pred vstupom do svojej pridelenej miestnosti, jej zazvonil mobil. Volala Eva.
„Mili prepac, ze som ta tak odbila. Mala som ti to povedat.“
„Co si mi mala povedat? Evi, tvoja vec, ze si sa dala na rybolov. Samozrejme, ze mi to nemusis zdovodnovat. Nemusis mi nic hovorit,“ upokojovala Evu Mili.
„Nie, o to nejde. Je to dost osemetne. Chcela som ta usetrit...“
„Evi? Poznas ma! Tak na rovinu. O co ide? Tyka sa to mna? Zapasov? Ze ma obsadzujes a pachas tak maly podvod? Komu to vadilo? Kto ti to vyhodil na oci? Radsej mi ubliz pravdou, ale neutesuj ma!“
„Jezisi, to je pekne! To budem pouzivat, dobre? Tak teda na rovinu. Na schodzu som isla radsej skor, lebo minule, ked som isla vecernym spojom, ktorym riadne chodievam, som mala taky blby zazitok. Myslela som, ze to nikomu nepoviem. Ten vecerny spoj nezachadza do dediny. Vystupila som na zastavke, co je pred zakrutou do dediny. Odtial chodievam peso. Prosim ta, co sa mi nestalo? Vystupila som, normalne idem a zrazu som mala pocit, ze niekto kraca za mnou. Chvilami sa mi zdalo, ze pocujem melodiu, tichy popevok. Ked som sa otocila, nikoho som nevidela. Potom zas. Par krokov a ten pocit. Zastavila som, otocila som sa a do tmy som sa normalne opytala, kto tam je, co chce, ci ho to bavi. Mozno desat, dvanast metrov odo mna stal chlap. S kozou maskou na hlave. A zacal spievat: Pozri, co pre teba mam. A zdvihol cosi, ako nejake poleno. Vtedy som dostala take nervy, ze az. Dostala som sa do stavu, ako ked chlapi hovoria, ze sa im v keseni nozik otvara. Spomenula som si na hostujuce dievca, co na nasom nedavnom turnaji tiez niekto nastrasil. Dievcina si na uteku poranila hlavu. Vies, ze nepatrim k nejakym slaboskam, padavkam a navyse som bola nastvana. Tak som mu povedala, ze nech sa on pozrie, co pre zmenu mam ja. A zadupala som mojimi pevnymi topankami. Povedala som: tymito bagandzami ti tak nakopem rit, ze sa nou uz nevyseries! Rozbehla som sa k nemu a revala som na neho, ze ho tak zmanglujem, ze ho vlastna mat nespozna. Debil sa zlakol a dal sa na utek. Dva tri metre som za nim este pobehla, ale potom som sa otocila a ponahlala som na poradu. Priznam sa, nebolo mi vsetko jedno, ale tak ma to dozralo, ze keby sa o nieco pokusil, naozaj by som ho zmlatila. Par minut mi trvalo, kym som sa dostala do normalu. Poznas ma. Mam rada fory, ale neznasam, ked niekto prezenie zarty. Toto mi zartovne neprislo. Preto, ked si sa opytala, preco som isla skor, nevedela som, ci ti toto mam, alebo nemam povedat. Volila som, vyhnut sa konfliktu s nim a tak som na poradu cestovala cez den. Jednak nechcem, aby si si myslela, ze som bitkarka a jednak si myslim, ze dostal riadnu priucku. Dufam, ze si uvedomil, ze moze natrafit aj na takych, ako som ja. Ze sa ho neboja a moze riadne vyfasovat! A priznam sa, nechcem robit zbytocnu paniku.“
Teraz bola ticho Mili. Nevedela, co ma na to povedat.
„No vidis? Len ti o tom hovorim a vystrasila som ta. Nechcela som. Ale zas som nechcela ukoncit ranajsi rozhovor tak stroho. Bez vysvetlenia. Si v pohode?“
„Ano! Som,“ klamala Mili. „Prajem ti pekny rybolov. Vela uspechu!“ rozlucila sa.
Mili si sadla za pocitac a urobila nieco, co nikdy predtym. Ze usilovne pracuje, iba predstierala. Po tom, co jej povedala trenerka Eva, sa nedokazala na pracu sustredit. Zvazovala, ci Evin zazitok neoznami policii. Na jednej strane sa tesila, ze sa Eva nielenze ubranila, ale dokonca muza v maske odohnala. Na druhej strane jej neslo do hlavy, ako je to mozne, ze sa muz v maske zlakol. Preco neutocil, tak, ako doteraz? Na jednej strane citila povinnost oznamit policii, ze sa po vonku pohybuje cvok a ohrozuje zeny. Na druhej strane nechcela vyvolat paniku. Policia sa stale nevyjadrila, ci jej prenasledovanie suvisi s vrazdou Bianky. Napokon sa rozhodla, ze sa pokusi najskor sama nieco zistit.
„Adrian, ako vyzerala ta Zuzka? Bola utla, ci korpulentnejsej postavy?“ vyzvedala cez mobil Mili.
„Taka normalna. Sympaticka, pekna dievcina. Ja som si ju az tak neobzeral. Viem, ze ma dlhe cierne vlasy, lebo tie som videl, ked som jej sil celo. Preco?“
„Ja len tak. Ahoj,“ Mili sa rozlucila bez dalsieho vysvetlenia. „Hm. Takze postava to nie je, co ho lakala na nas. Ja sa radim medzi stihle, trenerka medzi pevne, ani chude, ani tlste, Zuzka taka normalna,“ zopakovala po Adrianovi.
„A Bianka?“ Mili opat zavolala Adrianovi. „Aka bola Bianka? Videl si ju? Chcem zistit, preco si ten idiot vybera prave tieto zeny a mna. Ci to je cielene, alebo nahodne, vies?“
„O Bianke som sa dozvedel od policie. Moc toho neviem, vlastne viem, ze mala cierne vlasy. Naco to zistujes? Radsej sa o to nezaujimaj! To je vec policie,“ riekol Adrian.
„Ja si to zistujem kvoli sebe. Policajti nech zistuju, co maju! Cau!“
Mili pokracovala vo svojich uvahach. Cierne vlasy! Ja, Bianka, Zuzka, Eva. Vsetky styri mame cierne vlasy. Zacala uvazovat, ci pachatela nelakaju ich vlasy. Teraz uz pocitac vyuzila. Vyhladala si uchylky tykajuce sa vlasov.
„Tak sa pozrime, vlasy ako fetis... aha, toto moze byt ono,“ stisla klavesnicu na slovo trichofilia. „Trichofilia... vzacna porucha, alebo haircut fetish, ked su objektom sexualneho zaujmu vlasy...,“ citala mrmlajuc. „Trichofilia to asi nebude. Lebo sa tu pise, ze sa ich postihnuty potrebuje dotykat, prehrabavat sa v nich, hladkat ich, vonat. A o to sa v mojom pripade nepokusal. Isiel na vec so sekerou. A co haircut fetish? Tu je vzruseny, ked partnerke, alebo jemu strihaju vlasy. Alebo pozera na strihanie vlasov...bla, bla, bla... sadisticke sklony... to nie je moj pripad. Policajti nespominali, ze by bola Bianka ostrihana. Ani pred smrtou, ani po smrti. Takze vlasy to nebudu, co ho k nam prilakali! A mame aj rozdielne postavy,“ dokoncila svoje uvahy. „Vyber obeti je teda nahodny. Uchyl strasi, koho moze! A mozno uz vdaka Oterke,“ spomenula Evinu prezyvku, „nebude! Bodaj by!“
Mili sa prestala zaoberat svojim pribehom a zacala sa venovat praci. Ked mala chvilku cas, opat googlila. Ale teraz hladala najkrajsie sipove ruze, aby splnila, co si zaumienila. Dat na poriadok ruze lemujuce ich chodnik.

V. kapitola
Eva Ocova bola namrzena. Hnevala sa na seba. Vycitala si, ze bola voci svojej byvalej zverenkyni privelmi uprimna. Vedela, ze by jej ranna kava v praci ani nechutila, pokial sa nepresvedci, ako velmi svojim zazitkom zasiahla Mili. Sluzobny mobil vymenila za sukromny a Mili zavolala.
„Mili, zlatko! Mrzi ma, ze som ta tym, co som ti rozpravala vystrasila. Chcem to napravit. Dnes vecer ta pozyvam na rybacku. Prides na ine myslienky. Na zajtra si zariad volno! Spanie je zaistene. My dve budeme v stane. O to sa postaram, teda uz som sa postarala. Nafukovacky, spacaky beriem zo skoly. Viem, ze s tym nemas problem, spat pod holym nebom. Z cias, kedy sme chodievali na sustredenia. Pamatam si, ze si sa vyjadrila, ze to na Homolke, bolo jedno z najlepsich. Pridem pre teba. Pozicala som si auto. Budes prva mimo kolegov, co ma uvidis pri vecernom love. A ak sa mi zadari, budem vediet, ze si moj fetis, talizman,“ smiala sa Eva do mobilu.
„Tak si to povedala, ze nemozem odmietnut. Postavila si ma pred hotovu vec. Myslim, ze sef ma uvolni. Super. Pojdem. Rada. Co si mam vziat a kde ta mam cakat?“ zistovala Mili.
„Teple oblecenie a dobru naladu. Ostatne je na mne. O piatej pred internatom. Dobre?“ dohodla Eva.
Mili sa uprimne potesila, ze stravi vecer so svojou byvalou trenerkou, hoci predtym jej pozvanie na rybacku odmietla. Teraz suhlasila hlavne preto, lebo si da opat a podrobnejsie opisat Evin pribeh o zastrasovani kozou. Pred odchodom sa rozhodla urobit mensi nakup. Zaklad tvoril chlieb, syrecky, paprika, paradajky. Na pitie vzala ovocny dzus.
Eva prisla presne. Aj Mili bola nachystana presne.
„Presnost! Vysada kralov a moja,“ otvorila Eva dvere.
Mili hodila svoj batoh na zadne sedadla a nasadla.
„Najprv ta chcem upozornit, ze pojdeme pomaly. Nech ti nevadi, ked sa na teba pri reci nebudem pozerat. Lebo oci budem mat „nalepene“ na okne. Vodicak mam od vysokej skoly, ale odvtedy som jazdila iba obcas. Neboj, vsetko stihame a vsetci vieme, ze pomaly dalej zajdes!“ Eva zmurkla na Mili. „Aby si medzi nami nevyzerala, ako Alenka v risi divov, trosku ta zasvatim. Po prve,“ spustila, „zdravime sa Petrov zdar! Na rybarcenie musis mat riadne povolenie. To viem, ze vies. Je vsak dolezite aj preto, lebo je v nom uvedeny denny cas lovu ryb v hranicnych vodach. Plati podla uzatvorenych medzinarodnych zmluv, ktorymi je Slovenska republika viazana a podla vynimky udelenej Ministerstvom zivotneho prostredia podla § 36. To ta trapit nemusi. To som spomenula iba okrajovo,“ vykladala zanietene novopecena rybarka. „V jazerach, rybnikoch a potokoch plava vela druhov ryb. Jasne, ze ich musis poznat.“

Mili sa na Evu usmiala. Pacilo sa jej, s akou vervou, nadsenim, rozpravala o svojom konicku. Videla, ako sa vyziva v kazdom slove, v kazdej informacii o rybach, s akou radostou ukazuje svoje vedomosti, ktore ziskala vdaka huzevnatosti, zodpovednosti, co patrili k jej charakteristickym crtam. Znova si uvedomila, ze Eva je spolahliva, ambiciozna, rozumna zena, ktora ide za svojim rozhodnutim, cielom. Vzdy ju obdivovala. Prislo jej luto, ze rano bude musiet odist, lebo sef tlaciarni, ju neuvolnil. Az od obeda. Rozmyslala, kedy a ako Eve povie, ze nemoze ostat.

„Ryby lovime v zavislosti od lovneho casu a to su nielen mesiace, ale aj hodiny. Cas, v ktorom ryby, povolene ryby, mozeme lovit. Ked rybu chytis, neznamena, ze si ju aj vezmes. Aby si sa necudovala, ked chytenu rybu pustim. A nesmiala, ked vytiahnem centimeter. Kazda ryba ma predpisanu lovnu mieru. Ak ju chytena ryba nesplna, musime ju pustit. Mozno mi pomozes pri merani. Lovna miera sa meria od predneho konca hlavy az po koniec najdlhsieho luca chvostovej plutvy. Napriklad u amura bieleho je to 60 cm, u kapra rybnicneho 40 cm, pstruha potocneho zas 27 cm. Ked sa budu chlapi bavit o strimrovani, aby si vedela, je to sposob lovu. Strimer, ako nastraha predstavuje hlavne male rybky, pijavice, larvy vazok. O pozadovany pohyb nastrahy sa stara muskar. Nejde o volne driftovanie. Lov na strimre vyzaduje koncentraciu spojenu s neustalou pracou s nacinim. Obcas trhavo pridvihneme spicku pruta, alebo stahujeme snuru od pomalych osmiciek, cez plynule, ci prerusovane zatahy az po agresivne vedenie. Privlac to je uplne iny je sposob lovu...“

„Evi, stop! Hovoris, ako by si sa chystala nechat ma lovit. Si pis, ze sa nebudem na nic vypytovat. Nic nechcem skusat. Ani nahadzovanie kaprovymi ci feedrovymi prutmi.“

„Coze? Odkial mas tie vyrazy?“ Eva vygulila oci a po prvykrat sa ku Mili otocila.

„No predsa sa zaujimam. Nie? Never, odtialto!“ zamavala Mili tenkou priruckou so spomenutymi vyrazmi na obale. „Bolo to na prednom sedadle. Nechcela som ju prisadnut, tak som ti ju odlozila sem, do dvier,“ usmiala sa Mili a vratila prirucku naspat. „Slubujem. Budem sa iba pozerat. Budem potichu. Lebo to je vsetko, co viem, ze rybari vyzaduju.“

„Jasne, tato poziadavka je samozrejma. Vies, ryby budu nasa hlavna tema. Budeme si varit veceru. V kotliku. Mozno sa ti ujde funkcia udrziavaca ohna. Urcite sa ti ujde, lebo som to slubila,“ Eva mierne pokrcila nos a ustami urobila grimasu. „Viem, ze to zvladnes.“
„Coze? Ty chces, aby som hladala drevo? Na neznamom mieste? To pojdem niekam do lesa? Nie, nie. Vsetkym povieme, ze som sa postarala o chlieb. Lebo ten nesiem,“ branila sa Mili.
Eva sa rozosmiala.
„To by som nikdy nedovolila. Aby ti hrozilo, ze sa mi tam niekde stratis. Tam, kde ideme, mame my, rybari, postaveny pristresok. Pod nim mame velky dubovy stol a okolo su lavicky. Drevo je zabezpecene davno a je naukladane blizko. Je tiez pod strieskou. Kotlik mavame najcastejsie na stabilnom ohnisku. Je sikovny, prenosny. Ryby lovime aj za dazda! Ked sa rozprsi, kotlik si dame na samy kraj pod pristresok. A varime si jedlo v suchu. Ked je pekne pocasie, ako dnes, kotlik bude dalej od pristreska. Aspon tak nenasmradneme od dymu,“ Eva sa zasmiala. „Pockaj, sama uvidis!“
Aj Mili sa usmiala. Vedela, ze ani toto nie je vhodna chvila, aby povedala Eve, ze zajtra o deviatej musi byt v tlaciarnach. Ze volno jej udelili az od obeda.
„Apropo. Vies, preco nas mizerne pocasie nedokaze nikdy prichytit nepripravenych?“
Mili potriasla hlavou, ze nevie.
„Lebo vzdy mame po ruke pripravenych dostatok nadavok,“ Eva sa nahlas zasmiala. „Dobre, nie?... Viem, odbocila som. Predstavujem si to takto,“ pokracovala Eva. „Najprv sa zastavime v kulturaku, nalozim jednu debnicku a ideme na miesto urcenia. Este za svetla si rozlozime stan, nachystame nafukovacky, spacaky. Potom prichystam pruty. Najdeme si to spravne miesto, rozlozime stolicky a lov sa moze zacat. Uvidis, budes mat pekny zazitok!“
Eva zabocila do dediny. Mili sa jemne zahniezdila, ked prechadzali miestom, kde nedavnu nedelu stopla Adriana. Teraz miesto videla za svetla. Tiche, bez okolitych domov, tesne pred vyjazdom na cestu prvej triedy. Ocami hladala odbocku veducu k Bianke Mocikovej, o ktorej vedela od Misa. Vyhovovalo jej, ze Eva isla pomaly. Pokojne si obzerala domy tiahnuce sa dlhou ulicou. Podla Misovho rozpravania Mili bezpecne spoznala, z ktoreho domu v ten vecer odchadzal Adrian. Spominal, ze odbocka k Bianke zacina za druhym domom nad Zemanovymi. Stacilo si odpocitat dva domy od zakruty. Vsetko, co si vsimla, bolo, ze Biankin dom stal akoby „na samote“. V slepej ulicke, mozno v jej strede. Daleko od susedov, daleko od ludi, co jej mohli pomoct. Podla Michalovho opisu spoznala aj dom, do ktoreho vecerami tajne chodieva za frajerkou. Do kulturneho domu, v ktorom sa potrebovali zastavit, prisli za par minut.
„Som si myslela, ze vsetky dediny maju kulturne domy v strede dediny! A tu ho maju na jej hornom konci,“ poznamenala Mili, ked zastavili pred nim.
„Myslim si, ze jeho polohu ocenuju tunajsi ludia hlavne v case zabav. Hlasna hudba tym padom vyrusuje menej ludi, ako keby bol kulturak uprostred dediny. Joj, na to sa uz vykasli. Nelep to! Uz to tam nemusi byt. Je to stare,“ upozornila Eva Mili, ktora zodvihla zo zeme odlepeny oznam, co odpadol z bocnych dvier kulturneho domu. Obsahoval presne informacie o mieste, case, kde sa rybacka, na ktoru bola Mili pozvana, kona. „Stale hovorim, naco to tu lepia. Ved my vieme, kedy a kde sa, co kona! Predseda mi vzdy sarkasticky odpovie. Vraj to tu musi visiet pre manzelky rybarov. Aby verili, ze sa rybacka naozaj kona! A manzelia, aby vedeli manzelkam povedat zhodny datum a cas, so svojou absenciou doma. Nemusi to znamenat, ze na rybach naozaj su.“
„Hm. Vesely to clovek,“ poznamenala Mili. Nemala velmi rada rozne narazky o akejsi muzskej nadvlade. Ani vtipy s podobnou pointou. V neskodnych, kratkych, vystiznych sa vyzivala. Pocula, citala rozne. Vyberala si, ktore bude interpretovat dalej, ktore si ponecha na vytvorenie dobrej nalady.
Mili pomohla nalozit do kufra dlhsiu skatulu hranoloviteho tvaru, ktoru Eva nazvala debnickou. Eva skontrolovala, ci zamkla na kulturnom dome bocne dvere a odisli. Pokracovali von z dediny. Minuli posledny dom horneho konca, skoncila asfaltova cesta. Na polnej ceste, co nadvazovala na asfaltovu, ich mierne nadhadzovalo. Udretie si hlavy o bocne sklo na okne, necakane cvaknutie zubmi, strata spojenia zadku pasazierov so sedadlom na par sekund, hrozilo necele dva kilometre. Tu isla Eva este pomalsie. Pozorne obchadzala hlbsie vymole. Vyschnute tvrde hrbolate kolaje od traktora, co urobil po dazdi, drzala medzi kolesami. Mili sa stihala poobzerat po okoli. Rozlahle lany zivali prazdnotou. Okrem ich cesty, po ktorej prave isli, polia pretinali este dve. Vinuli sa z kazdej strany jedna. Dvesto metrov od nich. Po okrajoch boli siroke lany chranene hajom, krikmi a aj malym valom. Nad nim sa tiahla cesta prvej triedy. Milina cesta, po ktorej cestovala do a zo skoly. Evina cesta, po ktorej cestovala na a z porady. Rieku bolo z auta vidiet pri pohlade na lavu stranu. Hladina sa ukazala iba na jednom useku. Vdaka zapadajucemu slnku sa voda par krat zablyskala. Kratkymi mihotavymi, ligotavymi signalmi dala o sebe vediet. Ucastnicky nocneho rybolovu zabocili za malu hustinu liesok a trniek. Pred Evou a Mili sa rozprestierala mala pokosena luka obdlznikoveho tvaru. Idealne miesto na rybacku, organizovanie rybarskych pretekov, na stanovacku, ci rodinny piknik. Boli na mieste. Ostatni tam dorazili skor. Zeny obisli dve terenne auta, ktorymi sa rybari priviezli a zastavili nedaleko pristreska. Vybrali z auta stan, ostatne veci. Mili sa citila ako vianocny stromcek. Tak ju Eva ovesala. Ona vzala stan a svoje „paksamenty“, ako nazyvala udice. Mili spacaky, deky, nafukovacky, rozkladacie stolicky, vsetko v pocte po dva kusy a tasku s jedlom. Zamierili ku pristresku. Spod pristreska vyslo sest chlapov. Piati vo veku od 40 do 50. Jeden starsi. Mili mu hadala nad 60 rokov. Evu privitali veselo a s vykrikmi, ze teraz uz su komplet. Ihned ich zoznamila s Mili a pred vsetkymi jej oficialne prisudila dolezitu funkciu. Udrziavanie ohna. Rybari hostujucu navstevnicku okamzite odbremenili od tasky s jedlom. Vsetci vo vojenskych maskacoch, boli v dobrej nalade. Mili si vsimla ich pohlady na Evu. Zdali sa jej akesi vyzvedne. Ako by sa jej chceli nieco opytat, ale tajne. Rovnako tajne opatovane pohlady si vsimla aj u Evy. Ked potom Eva mierne pokyvala hlavou a rybari prizmurili oci, Mili pochopila, ze sa pohladmi dohovorili. Eva im nieco odsuhlasila. Vobec sa jej to nepacilo. Domyslela si, ze sa dohovaraju na niecom, co sa tyka jej. Hoci nerada, zacala upodozrievat Evu, ze ju na rybacku vylakala zamerne. Rozhodla sa, ze sa od Evy nepohne na krok. Nepristupi na pozvanie kohokolvek z nich, aby isla pozriet, ako oni chytaju ryby, ci prebrazdit breh rieky Nitry, pripadne akykolvek iny navrh. V duchu si predstavovala, ze tato rybacka bude koncom ich priatelstva. Zosmutnela. Rozveseleni chlapi ukazali Eve a Mili, kde si mozu rozlozit stan. Ich dva stany uz boli na nocovanie prichystane. Mili zaujalo okolie. Zacala sa obzerat. Razom prestala mysliet na najhorsie a dala Eve za pravdu v tom, ze sa jej na rybacke bude pacit. Priroda urcite! Stala na luke a pozerala sa na ozajstnu prirodnu oazu. Kochala sa jej krasou. Z miesta, kde prave stala, videla na rieku. Maly otvor medzi palkovym rakosim jasne ukazoval na miesto, kde rybari sedavaju a cihaju na ryby. Hladina rieky Nitry sa ticho cerila, voda vydavala prijemny sumivy zvuk. Mili nasala hlbokym nadychom cerstvy vlhky vodou vonajuci vzduch. Ocami zmapovala najblizsie okolie. Vsimla si, ze breh rieky bol lemovany nielen rakosim, ale aj vrbami. Tie sa miestami sklanali tak tesne nad hladinu, ze sa jej obcas dotykali. Nadhernu sceneriu dotvarali jesenou sa farbiace listy stromov a nedalekych krikov, letiaci krdel kvakajucich divych kacic. Mili z kochania sa prekrasnou prirodou vyrusila Eva. Tahala ju pred malu skupinku hustych krikov. Aby si na nevelkom rovnejsom „placi“ postavili stan. Ked boli hotove, vratili sa za chlapmi, ktori chystali drevo pod kotlom. Mili zaregistrovala, ze na zemi pri ohnisku boli pripravene dve objemne bandasky s vodou, uzavreta doza, cez ktoru presvitali balicky roznych korenin, pochutin. Na doze bol polozeny siroky podnos s cerstvou zeleninou. Kopka pokrajanej cibule, pasiky zelenej papriky, kolieska paradajky, niekolko strucikov cesnaku. Cerstve vonave neodmyslitelne ingrediencie na vybornu rybaciu polievku cakali na svoje pouzitie. Na kraji lavicky sa vynimali dva pecne chleba v originalnom pekarskom baleni. Mili si vsimla aj dve velke baterky, ktore mali chlapi oprete o lavicky okolo ohniska. Vedela, ze dodaju potrebne svetlo pri vecernom vareni polievky. Na ucel troch dlhych pevnych palic opretych z druhej strany lavicky, sa spytala Evy.
„Sluzia na prenesenie kotlika. Rucka je rozhorucena. Palica sa prestrci popod rucku. Konce palice chytia dvaja chlapi a donesu kotlik sem. To uvidis potom, ked pojdeme rybaciu polievku jest. Pretoze rybacia polievka sa vari, ak by si to nahodou chcela vediet, z ryb, ryby si musime chytit,“ posepla Eva Mili so sirokym usmevom. „Najvyssi cas. Ale za sera to uz nestihneme.“
„Neviem, ci tu nemame skodnu. Poobede som si vsimol auto. Stalo za krajnicou, za odbockou z cesty sem. Na poruchu to nevyzeralo. Nevsimli ste si, ked ste prichadzali?“ spytal sa jeden z rybarov. „Bol este tam?“
Eva pokyvala, ze si nic nevsimla.
„Ma na mysli cestu, po ktorej sa sem da dostat, ked ideme od nas. Odbocka z cesty do pola. Ak by som sa neponukla, ze pojdem pre debnicku, pravdepodobne by som nou prisla,“ vysvetlovala Eva.
„Na kolko si sa vypytala?“ zaujimal sa Jozko o Mili.
„Lebo slecinka, my zenaci, sa vzdy pytame,“ Duri jemne objal Mili. „A potom sme stastni,“ Duri sa popozeral po svojich kamaratoch rybaroch a usmial sa.
Tiez sa usmievali, pretoze vedeli, ako Duri svoju vetu o stasti, rozsiri.
„Vies, Mili, ze aj zenaty muz moze byt stastny? Len sa to nesmie dozvediet jeho manzelka,“ dopovedal za hlasiteho rehotu ostatnych.
„Jasne. A tych najstastnejsich manzelky korunuju parohami,“ kontrovala ihned Mili.
Chlapi vybuchli smiechom.
„Dostal si to! Pritom si chcel iba podrypnut!“ poznamenal cez smiech jeden z rybarov.
„Jezisi, chlapci, nie! Vtipy nie, lebo sa nedostaneme k vode,“ zahriakla Eva osadenstvo.
„Zena za volantom, to je ako hviezda na nebi. Ty ju vidis, ona teba nie,“ pridal dalsi vtip Duri.
„Dam o rybaroch. Viete, kedy je rybar naozaj otvoreny?“ Mili nechala priestor na odpoved. „Ked ho operuju!“ dodala, kedze chlapi zakrutili hlavou. „Alebo. Viete, preco sa rybari nechavaju spopolnit?“ Mili sa pozrela na chlapov. Neodpovedali. „Lebo sa boja pomsty cervikov!“
„Mili, fuj, to je trosku morbidne!“ hresila ju Eva.
„Dam zo zivota?“ spytala sa Mili. Na Evin suhlas necakala. „Na feministickej schodzi: Sme na tom dobre. Devat muzov z desiatich tvrdi, ze zena ma vzdy pravdu. Z publika sa ozve: Neboj, sefka. Povazuj to za hotovu vec. Toho jedneho najdeme.“ Mili sa usmiala. „A viem aj na fajciarov.“
„Super, bude sranda. Ale teraz sa venujme rybacke,“ Jozef zastavil Mili aj svojich kamaratov.
„Jasne, lebo keby Mili spustila, tazko by sme sa dostali k vode. Nechame ju nech sa prejavi pri veceri. A v buducnosti si ju zavolame na nejaku zabavu,“ povedala Eva.
Rybari sa rozisli.
„Nase miesto bude tam?“ Mili ukazala na otvor v rakosi. Na miesto, co videla, ked prisla. Ciernu siltovku, pod ktoru schovala svoje dlhe cierne vlasy, si stiahla viac do cela.
„Nie. Tam sedi Duri. To je jeho miesto. Vies, nepovedala som ti to. Vlastne,“ Eva sa na chvilu zasekla.
„A je to tu. Teraz to vybali, aky mala umysel so mnou,“ pomyslela si Mili.
„... ryby uz mame,“ Eva sa poobzerala, ci ju niekto nepocuje. „Jozko, to je ten, co sa pytal ci sme nevideli auto, lebo si mysli, ze niekde nad nami mame pytliaka. On je tu uz od obeda. On uz nejake ryby nachytal, vycistil. O chvilu zapali ohen a da varit polievku. Potom to bude na nas. Na tebe,“ Eva sa usmiala na Mili. „Potrebujeme tvoju pomoc. Duri ma zajtra narodeniny. 65 rokov. To je ten so satkou okolo krku, co hovoril vtipy. Mame pre neho prekvapenie, preto pst,“ Eva si prilozila prst na usta. „Ta debnicka je pre neho. Niektori ludia hovoria o nas, ze sme tichi blazni. Dnes budeme iba blazni. Prave ticho sa nam nepodari dodrzat. Kvoli nemu. Nase miesto je desat metrov od neho. Tam,“ Eva ukazala smer, kde bude ich stanovisko. „Navzajom sa nevidime. Sme najblizsie ku kotliku. Teda, ak vynechame Duriho. My dve budeme chodit prikladat, aby nevyhaslo, dohliadneme na polievku. Plan je taky, ze niekto z chlapcov Duriho zabavi a dalsi mu nachystaju to prekvapenie. Boze uz dost, viac ti nepoviem. Nech sa nejako nepodrieknes! Hovorim ti to len preto, lebo o chvilu bude vacsia tma. Mesiac sice svieti, ale videla si teren. Stromy, kriky miestami tienia. Aby si sa potom nebala, ked tu budeme pobehovat prikrceni. Ked by hrozilo, ze nas Duri odhali pri chystani prekvapenia, mozno budeme nuteni zalahnut, skocit za strom. Co ja viem? Aby si sa nezlakla a nevykrikla.“
„Preboha, uz teraz sa bojim. Vy ho chcete nastrasit? V tej skatuli, co sme viezli, je vodnik? Teda nejaka jeho atrapa? Lebo... je to take velke. Zmestil by sa do nej. To ste si na neho nachystali? Miesto ryby chyti vodnika?“ vyzvedala Mili.
„Pri rybacke ma byt ticho! Uz budem aj ja. Pozri, uz sa vsetci porozliezali! Duri uz sedi na stolicke. Tak, ako sme chceli. Aj pod kotlom hori. Ulohy su rozdelene. Ideme na nase miesto! Staci, ak sem prides o desat minut. Prilozis zo dve polienka. Potom sa vratis ku mne. Viem, bude to trosku ine, myslim na ten ruch, ale aj napriek tomu si chcem zalovit. Asi ti doplo, preco som ta zavolala. Nehnevas sa, ze som ta zneuzila na funkciu udrziavaca ohna?“ Eva hodila na Mili ospravedlnujuci pohlad. „Povodne to malo prischnut mne. Chcem si zalovit! Dufam, ze nam to vyjde! Zalezi mi na tom. Duri je fajn! Velmi sa tesim a neviem sa dockat, ako zareaguje.“
„Myslis, ze ti ludia, co vas rybarov, nazyvaju tichymi blaznami nevedia, o com hovoria?“ podpichla Mili. „Pis si, ze vedia!“
Eva urobila usklabok, chytila svoju hostku za rameno a smerovala s nou na ich urcene miesto. Mili si velmi vycitala myslienky, ktorym prepadla pri tajnych pohladoch rybarov a Evy. Uvedomila si, ze bola bezdovodne paranoidna, vztahovacna. Hlboko vo vnutri sa sama pred sebou hanbila za to, ze podozrievala Evu z niecoho zleho, z niecoho neferoveho. Hoci uz mala tajne pohlady vysvetlene, aj tak ju opantaval divny pocit. Bola napata z atmosfery, ktora sa vyvijala v prospech, ci neprospech Duriho. Nevedela odhadnut, ako oslavenec Duri prijme ich zart. Na chvilu sa vzila do jeho koze. Predstavila si seba, ako by sa zatvarila, keby takto v noci chytila na udicu vodnika. Vodnika ludskych rozmerov.
„Asi by mi nebolo vsetko jedno,“ pomyslela si. „Nikto predsa necaka, ze sa mu na hacik chyti „vodnik.“ A este v noci! V prvom rade by som si pomyslela, ze je to nejaky utopenec. Nehladala by som v tom skrytu kameru. Akoze je to zart. Ale Eva by predsa nedovolila nic, co by mohlo komukolvek a akokolvek ublizit,“ vtlacila sa jej do hlavy uspokojujuca myslienka.
Tu, ktora jej hovorila, ze chlapov nepozna, co su za povahy, a ze si akurat zapamatala, kto je kto, tu myslienku prebila istotou o dovere k Evinej rozumnosti, ohladuplnosti, empatii. Prekrasne prostredie sa stracalo v tme, ktorou kracali na svoje stanovisko. Boli na mieste. Eva sa sustredila na udice a Mili rozlozila stolicky. Pockala, kym pride Eva k nej. Chcela sa ozvat, ale Eva ju predbehla.
„Ticho! O chvilu sa rozkukas a budes vidiet. O tomto som hovorila. Tamtie vrby nam tu robia tien. Ale oci si privyknu. Zorientujes sa. K ohnu sa ti pojde lepsie. Pojdes z tmy do svetla. Naspat to tiez zvladnes. Hlavne musis byt ticho. Myslim, ze odteraz sa aj my dve budeme dohovarat viac posunkami ako slovami. Nevies si predstavit, co vsetko vie odplasit ryby.“
Mili nepovedala nic. Povodne chcela Evu poziadat, aby upustili od chystaneho strasidelne vyznievajuceho darceku. Alebo, nech nim obdaruju Duriho cez den. Nech jasne vidi, ze sa mu na udicu chytila atrapa, figurina vodnika. Nie clovek. Dodrzala vsak to, na co ju Eva upozornila. Sedela na rozkladacej platennej stolicke, pol metra za trenerkou a ticho sledovala hladinu. O chvilu sa Eva otocila a potrmala ju za ruku. Posunkami naznacila, aby isla prihodit do ohna.
„Ale este predtym mi povedz ten vtip. O fajciaroch,“ Eva pridrzala Mili.
„Vtip to ani nie je. Skor hadanka. Vies, co je to cigareta? Zosulana pachnuca vnat z buriny, ktora ma na jednom konci ohen a druhom... blazna. Uz utekam.“
Mili sa postavila a vybrala sa ku kotlu. Vedela, ze hadankou Evu neurazila. Kracala ticho, pomaly. Blizila sa k ohnisku. Pred ocami mala blyskave tancujuce plamene. Pripadalo jej to, akoby ohnive jazyky kotlik olizovali. Kolom dokola. A pretekali sa, ktory oblizne vyssie. Zrazu spozornela. Zazdalo sa jej, akoby videla niekoho prebehnut. Za pristreskom. Zlakla sa. V prvom momente sa chcela otocit a vratit sa k Eve. Potom samu seba vyhresila. Vytkla si, ze predsa nie je padavka! Navyse, poverena dolezitou ulohou, nemohla sklamat. Nechcela sklamat! Stale bola na seba nahnevana za nedavne myslienky, ktorymi ublizila Eve. Hnev na seba jej dodal odhodlanie. Zostala stat. Uprene pozerala na miesto, kde sa jej zazdalo, ze sa mihla postava. Pocuvala. Selest listov na stromoch, zblnkotanie vody, krkanie ziab, cvrckove cvrlikanie boli jedine zvuky, co avizoval mozgu jej sluchovy aparat. Vydychla si. Pokracovala v ceste ku ohnisku. Ked vzala do ruky poleno a chcela ho vlozit do ohna, opat sa jej zazdalo, ze sa niekto mihol nedaleko nej a schoval sa za strom. Klakla si. Poleno neprilozila, ale pritisla k sebe. Este viac sa prikrcila. Zostala nehybne klacat pri ohnisku a pozerala sa tym smerom. Nic vsak nevidela. Rychlo prilozila pod kotlik a ponahlala sa na stanovisko za Evou. Ked prisla na miesto, Eva tam nebola. Nesedela na stolicke, nebola pri udiciach, nebola pri vode. Mili sa rozbuchalo srdce. Citila neistotu, strach. Ziadalo sa jej na Evu zakricat. No neodvazila sa porusit jej zakaz. Odrazu cosi vedla nej zasuchotalo. Priserne sa zlakla.
„Bola som za Jozkom. Dat mu moje kluce. Aby sa dostal do auta. K debnicke. Nenapadne som skontrolovala aj Duriho. Ci nezaspal. Minule sa mu to stalo. Normalne zaspal a spadol zo stolicky. Vies, co to bol za lomoz? Vsade ticho a odrazu toto? Neverila by si, ako sme sa zlakli. Bolo to v case, kedy hlasili na Liptovskej Mare vyskyt medveda. Ved vies, aka som. Nedam na reci typu: nas pes nehryzie, pes neublizi dietatu. Alebo, ze ani kon nesliapne na dieta, ze v takom a takom mori nie su zraloky. Tu istotu ja nemam. Vzdy, vzdy pochybujem. Vtedy to bolo take silne zaprastanie, ze som sa zlakla, ze na neho zautocil medved. Nastastie sa Durimu nic nestalo. Ale polamal si celu drevenu konstrukciu na stolicke. To urobilo ten prastavy zvuk. Teraz sa chlapec drzi. Urcite nic netusi,“ septala a napokon si prilozila prst na usta, aby Mili neodpovedala.
Po par minutach Eva zasa tukla do Mili, aby isla prilozit pod kotol. Rukou naznacila, aby aj pomiesala polievku. Mili sa poslusne vzdialila. Postavu, alebo postavy, ktore sa mihali nedaleko od pristresku, prisudila „akcii vodnik“. Rychlo prilozila do ohna a smerovala naspat k Eve. Obzrela sa. Zdalo sa jej, ze kriky, ktore prave minula, sa privelmi kyvu. Podozrivo kyvu, sustia. Akoby sa za nimi niekto schovaval. Prudko sa zvrtla. Rozbehla sa. V sekunde nemala na hlave siltovku. Vybicovane nervy jej „povedali“, ze jej ju niekto strhol z hlavy. Na pravom lici zacitila kratke jemne obtrenie vlhkych ruk. Vobec nevedela preco, ale pustila sa bezat inou trasou, nez mali s Evou stanovisko. Kaslala na ciapku. Po chvili si uvedomila, ze teren nepozna, je tma, ze sa moze stratit. Preto zastala. Pred hustou spletou konarov sipkoveho krika. Pred hustinou viacerych sipkovych krikov. Spatne sa pozerala na cesticku, co ju doviedla k hustine. Od napatia ani nedychala. Zdalo sa jej, ze pocuje nejake tlmene, septave hlasy. Nacuvala. Hlasy silneli, priblizovali sa k nej. Citila, ako jej busi srdce. Coraz rychlejsie a hlasnejsie. Ozvalo sa tiche zaprastanie. Niekto stupil na konarik.
„Kristepane, zeby medved?“ zlakla sa Mili. „Vdaka“ predchadzajucemu rozhovoru s Evou, jej nic ine nenapadlo. Opat sa vyhresila. „Ale tu? Skor liska, zajac,“ zacala uvazovat realnejsie.
„Nemala by si pobehovat kade tade... Ako sa ti tu paci?“ zaseptal jeden z rybarov Mili spoza chrbta skoro do ucha.
Priserne sa zlakla, pretoze nikoho tak blizko seba necakala a hlavne nikoho nevidela prichadzat.
„Ideme sa na vas dve pozriet. Tot s Durim,“ septal ten isty rybar. „Do frasa, nechcel som sposobit taky rozruch. Pritom teren poznam lepsie ako svoju dlan. Mohol by som tu chodit so zaviazanymi ocami. Mrzi ma to. Viem, ze cez den, by nikto nepocul, ze som stupil na suchy konar. Teraz to bolo ako cez zosilnovac.“
Mili odlahlo. Uvedomila si, ze prave prebieha planovany odlakavajuci manever rybarov. Aby ti dalsi mohli priniest na Duriho miesto darcek. Nasledovala rybarov.
„Moze byt. Je tu krasne,“ odpovedala Mili na predtym polozenu otazku. „Nocna rybacka ma svoje caro,“ pochvalila. Samozrejme septom. Uz bola kludna.
„Takze? Mame noveho clena?“ potesil sa Duri, ktory si Milinu chvalu na nocny rybolov hned vysvetlil, ze sa chce stat rybarkou.
„To nie! Urcite nerozsirim vase rady. Iba chvaly na prirodu,“ spresnovala Mili, „budem rozchyrovat pri kazdej prilezitosti.“
Duri sa pristavil pri Eve. Posepky povedal, ze citi, ze dnes to bude vyborny ulovok. Prirovnal ho k uspechu, ktory zozal v  Reviri Materialova jama v Michalovciach. Mili sa dozvedela, ze tam ulovil koncom maja toho roku kapitalneho kapra. Zazartoval, ze aj dnes to vidi na kapra. Tvrdil, ze hoci ma na vyber medzi belickou, zubacom, stukou aj jalcom, ze je presvedceny, ze chyti kapra. Vraj preto, lebo je vysoka aktivita ryb. Zaprial uspech aj Eve a spolu s kamaratom odlakavacom odisli.
„Daj mi blizsie podberak! Asi budem mat stastie,“ povedala po chvili celkom potichu Eva. V hlase bolo citit napatie a vzrusenie. „Skoda, ze to neuvidis! Drevo je strasne suche. Rychlo hori! Musis ist prilozit, lebo vyhasne.“
„Uhm. Naozaj skoda! Nic ine ti nezostava, iba chytit dalsiu rybu, pri ktorej sa mi predvedies. Dovolila som si okostovat zeleninu. Este to chvilu treba varit. Idem tam,“ oznamila Mili a odisla.
Ked bola na pol ceste, cosi strasne zaprastalo. Ozvena malicko predlzila kratky zvuk, ranu, uder, ako ked niekto sekne do dreva. Zvuk sa niesol z Duriho stanoviska.
„Preboha! Chlapik sa vratil od nas a zaspal. Dufam, ze sa nedodruzgal,“ pomyslela si Mili a rozbehla sa smerom k nemu.
„Duri!“ zvrieskol jeden z rybarov kdesi od rieky a rovnako sa rozbehol na stanovisko, kde mal sediet ich kolega. „Co sa ti stalo?“
„Nerev, tu som,“ niesli sa tichou tmou zadychane Duriho slova z ineho smeru. Tiez bezal za zvukom.
Mili zrazu zastala. Nevedela sa pohnut. Pozerala sa smerom ku ohnisku, kde sa varila polievka. Presne tym smerom uhanala nejaka postava. Bezala smerom od Duriho stanoviska. Mili videla, ako postava dviha za behu obe ruky. Ako sa z vyssej premenila na nizsiu. Pretoze si z hlavy dala nieco dolu! Nieco vysoke a z plnych sil utekala na cestu, ktorou Mili a Eva prisli. Mili zostala stat, aj ked ju obehli Duri s kolegom.
„Pod,“ zdrapla ju Eva, ktora pocula ranu, vykrik kolegu, co zakrical na Duriho a aj Duriho ozvanie sa a utekala za Durim.
Duri dobehol k svojmu stanovisku prvy.
„Blaaazni, blaaazni,“ krical lapajuc po dychu Duri. „Vy blazni,“ pistal radostou. „To je, kurnik sopa, Shimano! Ja sa zblaznim. A... a tebe, draha moja dam boztek!“
„Coze? Ty si mu kupila bicykel?“ spytala sa Mili za behu.
„Cosi! Dostal od nas od vsetkych kvalitny kaprarsky navijak typu Big Pit. Dokaze ukladat 50 ovinov vlasca na cievku v priebehu jedneho oscilacneho cyklu. Ano, tej znacky su aj bicykle a kolobezky.“
„No tak sa prichystaj na velku pusu, pretoze ti ju slubil. Pocut to musel kazdy! Viem si zivo predstavit, ako tam janci od radosti,“ povedala mierne zadychcane Mili.
„Ked prideme celkom blizko, ty uvidis, komu ten boztek da! Jeho zena to nie je. Ta pre toto hobby nema az take pochopenie,“ vydychavala Eva na mieste. „Preco si nepovedal, cim nas zvolas? Ta rana ma dost vystrasila,“ osopila sa na hlavneho organizatora narodeninovej rybacky, Jozka, ktory sa pri nich pristavil.
„To som nebol ja. Neviem, co to bolo, ale riadne to zaprastalo. Zlakol som sa, ze sa Duri zasa zdelugal zo stolicky. Teraz ma to ani netankuje! Pozri na Durka! Aky je rad! Som rad, ze sa ti podarilo zohnat tu morsku pannu,“ Jozko vystrel palec, aby ocenil Evinu snahu. „Tak co, Duri? Tuzil si ulovit morsku pannu. No nedarilo sa ti. Preto krasavica priplavala ku tebe! Kapitalny ulovok, ze? Vsetko najlepsie k narodeninam,“ tlapkal po pleci kamarata.
Postupne sa pridali ku gratulacii aj ostatni.
„Tak vidis, komu sa ujde slubovany bozk? Este ze, mame internet. Zohnala som ju a objednala az z Holandska,“ pochvalila sa Eva. Pockala, kym pride na rad a srdecne zagratulovala Durimu.
Rovnako srdecna bola aj Mili.
„Dakujem vam! Hlavne za toto,“ Duri dvihol spickovy navijak, „a aj za nu,“ pritulil si k sebe morsku pannu, figurinu, atrapu. „Este len teraz bude zena brbotat! Toto ti bude urcite zavidiet,“ pohladil na morskej panne dlhe cierne vlasy. „Ta bude zirat! Ked sa doma pred rybackou rozlucim nielen s nou. Chlapci a dievcata, prisaham, bozk na rozlucku budem davat obom!... A aj, ked sa budem zvitavat!“ Duri sa hlasno rozrehotal.
Zasmiali sa vsetci. Dobra nalada este vzrastla.
„Pri svetle ju poobzeram, lebo chudinka, spadla na zem,“ natriasal morsku pannu Duri.
Od tej chvile mal hlavne slovo Duri. Vsetkym oznamil, ze rybacka nekonci, len ju na chvilku prerusuje a vsetkych pozyva na polievku. Pochvalil jej do daleka sa siriacu vonu. Priznal sa, ze videl Jozkove ryby. Ze vedel, ze ich ulovil skor, nez sa oni zisli v dohodnutom case. Chvalil sa, ze Jozka pozna, ako vlastne boty. Nahlas vysvetloval, ze to Jozko urobil preto, aby mal istotu, ze polievka bude, aj keby sa uz nepodarilo nikomu z nich nachytat ryby. Potom sa Duri vybral do auta a priniesol sudok piva. Aby, podla neho zjedene ryby „utopili“. Ked chceli chlapi snat kotlik z trojnozky pomocou dvoch pevnych palic, nenasli ich. Vtedy im Jozko povedal, nech nehladaju, pretoze nimi podoprel morsku pannu. Vysvetlil, ze pouzil vsetky, lebo morska panna „nie a nie sediet“ na Duriho sedacke bez operadla. Jozkove vysvetlenie rybarov rozosmialo. Okolo ohniska sa vytvorila skvela atmosfera. Atmosfera zivena vtipmi o rybarceni, roznymi pribehmi, zazitkami z rybolovu. Silnu ranu, ktora vsetkych privolala k oslavencovi, uz nikto neriesil. K svojim lovnym stanoviskam sa rozisli okolo desiatej. Hoci Mili oznamila Eve, ze nemoze ostat s nimi aj na druhy den, ze jej sef udelil volno odpoludnia, Eva s Mili striehli na ryby do stvrtej nad ranom. Dvoch chytenych kaprov odniesli do velkej kade pripravenej na tento ucel a zalahli.
Spali do siedmej. Ked prisli pod pristresok, Jozko mal vsetko pripravene. Stangla suchej salamy, pecen chleba, horcica, zelenina, cakali na dubovom stole. Vacsi kotlik, v ktorom sa varila rybacia polievka, vystriedal maly kotlik. Voda na kavu, alebo caj vrela. Eva pripomenula Mili, ze je jej hostom a ponukla sa, ze ranajsiu kavu pripravi ona. Z umelohmotnej prepravky vybrala dve salky. Medzi sypanim kavovej zmesi do nich, oznamila Jozkovi, ze potrebuje odviezt Mili do Nitry, ale ze sa hned vrati. So salkami odisla ku kotliku.
„Co tie koly? Nebude ich skoda spalit?“ spytala sa Mili, ktora si vsimla pri ostatnom dreve pohodene koly povodne urcene na prenos horuceho kotlika.
„Bude,“ povedal Jozko zvlastne vazne. „Pripravim druhe! To je robota toho pytliaka. Pytal som sa na neho, ci ste ho nevideli, ked ste sem poobede isli. Co tym chcel povedat, ze ich prerubol napoly? Neviem. Ci nam chcel dat najavo, ze o nom nevieme? A takto upozornil na seba. Som rad, ze to odniesli iba palice a nie morska panna. Keby rubol do nej, velmi by ma to mrzelo. Kvoli Durimu. Vazne uvazujem, ci to nenahlasim policii. Aj my mame rybnu straz, ale ta ma malo kompetencii. Policajtom by som povedal, ze mame v reviri skodnu a nech ho hladaju! Ze mam aj dokaz. Palice. Zaroven sa obavam, aby ma nevysmiali, ze poskodit palice, nie je zlocin. Co su toto za sposoby? Sekerou na ryby?“ rozculoval sa Jozef.
Mili sa zamyslela. Vahala, ci ma povedat, ze ona pravdepodobne pytliaka zazrela. Dvakrat. Videla ho, ako sa prikrada k Duriho stanovisku a aj potom, na uteku. Vysvetlila si, co znamenali ruky, co dvihal. Podla nej sa pytliak tesil, ze sa mu zamer vyrusit rybarov, narusit rybacku, podaril.
„Vies, co? Mam kontakt na policajtov v Nitre. Su v pohode. Ked im vysvetlis, co od nich chces, pomozu ti,“ povedala Mili.
„Vypi kavu a pojdeme,“ zavelila Eva podavajuc Mili salku s kavou.
„Pockaj, moja, pocul som, ze ides do mesta. Zober moju Mariannu, morsku pannu! Daj mi ju, prosim ta, do kulturaku. Nechcem ju dat do kufra, ked sa budeme vracat. Budem plny a aj ryby zanechaju po sebe pach,“ ziadal Duri. „Toto je tusim tvoje,“ podaval Mili jej ciapku, „kriky sa tak nezohrievaju a my by sme ta tu nasli aj bez takychto znaciek,“ ukazal na jej ciapku a smial sa. „Pocas dnesnej noci oskusas, ako hladia listy stromov. Haluzkou sa jemne dotknes svojej tvare a trosku vlhky listok, urobi svoje. Skoro ako ked ta pohladi clovek. Taku nehu maju nase stromy!“ Duri dal doraz na slovo taku.
Eva suhlasila. Prevzala od kamarata morsku pannu, posadila ju na zadne sedadlo a obe rybarky odisli. Dostali sa na polnu cestu. Pri prvom hrbole morska panna spadla medzi sedadla. Eva zastavila a morsku pannu najprv oprasila, potom poobzerala, posadila naspat a podoprela Milinym vakom.
„Hm. Starost ako o cloveka,“ povedala, pretoze jej zalezalo na tom, aby darcek, ktory sama zhanala, dopravila neposkodeny.
Cesta im ubiehala rychlo. Eva rozoberala svoj ulovok, spomenula, ako sa tesi na april, kedy zacina pstruhova sezona. Aky pekny mala jul, kedy jej Jozef pomohol s ulovkom stuky, chytenej na privlacovych pretekoch. Ponadavala na kormoranov, pliagu rybarskych revirov. Mili si zasa v hlave prebrala nocny utek, kedy stratila ciapku. Uz vedela, ze jej ju nikto nestrhol, ale sa jej zachytila o konar stromu. Na lici necitila dotyk ludskych ruk, ale jemne pohladenie prirody. Zastavili sa v kulturnom dome. Vylozili Duriho Mariannu morsku pannu a pokracovali v ceste.
Mili prisla do prace vcas. Myslienkami bola stale na rybacke. Spokojnost z prezitia peknej noci, narusala existencia pytliaka. Pripominala si, ako ho videla zakradat sa k oslavencovmu stanovisku, pred ocami sa jej zjavovali roztate palice, utekajuca postava. Z nicoho nic jej v usiach zarezonovala Evina veta: Starost ako o cloveka.
„Jezisi kriste!“ Mili sa chytila za usta. „On nesiel po paliciach. On isiel po morskej panne! Videl ju a myslel si, ze je to zena. Ma dlhe vlasy. Ked sedela, chvost nebolo vidiet. Kriste, on isiel po mne! Sleduje ma! Nedostal ma vtedy v nedelu, tak v tom pokracuje. Preboha, prvy odhad, ze si na uteku dava nieco z hlavy dolu, bol spravny. On si daval dolu masku, koziu masku, pretoze v nej dobre nevidi. Preto netrafil morsku pannu. Zatal do palic, rozruch co urobil, privolal chlapov. Jasne, ze sa zlakol a utiekol. Vie, ze trafil palice? Kedy ho mozem cakat? Volam na policiu! Neverim si! Ziadny risk. Urcite by som ho nedokazala odplasit ako Eva.“
Mili zavolala na policiu a poziadala o rozhovor s kapitanom Kovacom. Ked ju s nim spojili, kapitan jej povedal, ze pride za nou neskor. Mal surnejsi pripad. Mili sa rozhodla, ze sa z tlaciarni nepohne. Myslienkami sa opat vratila k neznamemu prenasledovatelovi. Uvedomila si, ze je v ohrozeni. Vychadzala z faktu, ze nebezpecny muz vie, kde byva. Ze si to vedel zistit zo stratenej obalky zo svadobneho oznamenia. Ze ked si vedel zistit, ze vcera isla na rybacku, ze nebude mat problem zistit si, ze byva na internate. Ze brigaduje v tlaciarnach. Ze jej kancelaria je hned pri vstupe do budovy a ostatni kolegovia sedia dost daleko od nej.
„Pozri, co pre teba mam,“ pocula zaspievat za dverami Mili.
Cela strpla. Srdce sa jej rozbusilo. Mala strach.
„Preboha, je tu!“ sepla priskrtenym hlasom. Oboma rukami sa pevne chytila stola. Oci mala dosiroka roztvorene a napato sledovala vo dverach ruku mavajucu hrbou papierov. Ani nedychala.
Mili bola v soku. Nevinne a pre nu nevhodnej chvili zaspievana piesen, jej pripomenula nedavny skaredy zazitok. Vratila ju do onej nedele, na cestu, po ktorej utekala pred muzom s tymto istym popevkom. Pred muzom v kozej maske so sekerou v ruke. Pred muzom, ktory kratko po jej prenasledovani zavrazdil Bianku. V rovnakej maske. Pred muzom, ktory par dni na to, nastrasil mladu hadzanarku zo Sale. Ktory sa nedavno snazil vydesit Evu, ale stal sa opak. Myslela na muza, co aj na rybacku prisiel s maskou a so sekerou.
Mavajuca ruka potlacila dvere, ktore sa viac otvorili. Do Milinej kancelarie vosiel sef.
„Chcela si na dnes volno. Toto odnes na magistrat a nemusis sa vracat! Dakujem,“ polozil na stol papiere a s usmevom roztiahnutom po celej tvari zatvoril za sebou dvere.
Mili sedela ako prikovana. Spamatala sa az po chvili.
„V poriadku. Odnesiem vas,“ pozrela na hrbu papierov od sefa, „a zakotvim u policajtov. Pockam, kym sa Kovac nevrati.“
Vyrazila na magistrat. Pri priechode pre chodcov zastala, aby dala prednost autobusu. Odrazu si spomenula na moment, kedy v inkriminovanu nedelu vystupovala z autobusu a videla, ze sofer niekam telefonuje. Spomenula si, ze uz raz tuto informaciu zvazovala. Vtedy pochybovala, ci to nebol on, kto dal Adrianovi echo, ze tam ona vystupuje. Teraz si bola ista, ze sofer autobusu je do strasenia zien zainteresovany. Len neinformoval Adriana, ale muza v capej maske. Zvrtla sa a vybrala sa na centralu autobusov, na nitriansku SAD, aby sa pokusila vypatrat podozriveho sofera. Predchadzajuci paralyzujuci zazitok v kancelarii ju nastartoval. Hnevala sa na seba, ze tak rychlo a lahko podlahla svojmu strachu. Ze stacilo par tonov melodie a ona sa vyradila. Zlyhala. Predsavzala si, ze bude ako Eva. Silna, nebojacna. Odrazu bola naladena na priamy boj. Bola pripravena na priamy rozhovor so soferom nedelnajsej pravidelnej linky. Vyhlada ho a bez okolkov sa ho opyta, s kym telefonoval. Prekvapi ho, ze vie, na com sa podiela. Vyuzije moment prekvapenia a rovno sa ho opyta, komu dal echo o tom, ze tam vystupuje. Ci nemala byt obetou pre jeho kamarata, co tam cakal, alebo prisiel cakat? Neda mu cas na rozmyslanie. Kracala na SAD a v duchu starostlivo vyberala slova, akymi sa ho opyta, ci vie, ze jeho kamarat v straseni pokracuje, ci vie, ze vrazdil? Dorazila na miesto. Mala stastie. Nemusela ist vyzvedat cez dispecing. Sofera z nedelnajsieho spoja spoznala. Stal pred dverami budovy SAD a fajcil nedaleko hlucika kolegov. S mobilom na uchu. Pockala, kym dotelefonuje.
„Dobry,“ pozdravila sa. „Pamatate si na mna? Minule, v nedelu som vystupovala na zastavke a vy ste ma upozornili, ze este nie sme v cieli.“
„No? Pamatam. Co ma byt?“ spytal sa sofer. „Zabudla si si nieco v autobuse?“
„Nie. Ale vy ste telefonovali...“
„A co ma byt? Dufam, ze ma nejdes udat! Lebo, ak ano, mas to marne. Radim ti, nerob to!“ sofer vykrocil proti Mili. „Mas dokaz? Co? Natocila si si to na mobil? Ako telefonujem? O co ti ide? Este raz! Nerob to! Ked ma niekto vytoci, viem byt riadne hnusny,“ sofer hovoril tichsie, ale aj tak bolo pocut, ako v nom gradovala zlost. „Rozmysli si, co urobis!“ zasipel pomedzi zuby.
„Nie, nie. Ziadne udanie nechystam. Som len zvedava, komu ste telefonovali? Mozno to nebol ani sukromny hovor. Co? Myslim, ci musite podavat dispecingu hlasenie, kde ste, ako prebieha jazda. Z nejakych bezpecnostnych dovodov,“ zahovarala Mili. Videla, ze sofera otazkami poriadne nastvala. Bala sa, ze nezvladne svoj hnev a vykrici sa na nu. „Alebo kvoli striedaniu soferov...?“
„Hlasenie? Ano! Podavam hlasenie, ked to chces vediet. Na dispecing. Ale uplne dobrovolne. Mojej zene. Dispecerke,“ uskrnul sa sofer.
„Aj vtedy ste volali jej?“ odvazila sa opytat.
„Ano. Robim tak casto. Svoju zenu milujem. Neboj sa, aj ty to raz zazijes!“
Mili sa zahanbila a chcela odist.
„Pockaj! Dnesni stredoskolaci vobec nie su taki blbi, ako sa mi tu snazis predviest,“ sofer chytil Mili za ruku. „A ja tiez nepatrim k pomalsim. Co zistujes? O co ti ide? Nechaj to na policiu! Ta mrtva, to bola tvoja nejaka blizka osoba? O tej vrazde vieme vsetci. Myslim autobusari. Vies? A ty si vystupovala pred tou dedinou. Teraz mi tu davas zvedave otazky.“
Mili sa mu vymanila z ruky, ale neodpovedala. Neopravila ho ani v tom, ze nie je stredoskolacka, ako ju k nim on priradil. Chcela odist. Sofer ju nepustil. Opat ju chytil za ruku. Tentoraz pevnejsie.
„Co zistujes? Co o tom vies?“ spytal sa potichu, nepustiac Mili z ruky.
„Nic,“ odpovedala nalakane. Takuto reakciu necakala. Zacala tusit, ze zatala do ziveho. Mozog jej pracoval na plne obratky. Rozmyslala, ako sa ma zbavit komplica capa, za ktoreho zacala sofera povazovat.
„Co s tym mas? Lebo to, ze si tu sa urcite tyka toho. Ty tusis, kto to mohol urobit? Tusis, alebo nebodaj vies, kto vrazdil?“ stiskal jej ruku sofer.
„Pustite ma! Budem kricat!“ zmohla sa Mili na slovo a snazila sa vymknut zo soferovych ruk.
„Kricat?! No vyskusaj!“ sofer zdrapil Mili, nadvihol a preniesol ju do budovy, pred ktorou len pred chvilou fajcil. Vsotil ju do malej chodbicky, co vybocovala z velkej chodby a koncila dvermi kancelarie, kde pracovala jeho zena. „Teraz kric! Nikto tu nie je! Isli na obed! Hovor, co vies o tej vrazde?“ oprel Mili o stenu. „Nepustim ta, pokym mi to nepovies!“
„Viem vsetko!“ odpovedala Mili potichu, no zadychana z branenia sa. Citila, ake ma sofer silne ruky. Vedela, ze jej hadzanarska kondicia ho nepremoze. Rozhodla sa, ze mu povie, co si o nom mysli. „Davate echo capovi. Cakate, kedy uvidite, ze sa niekto chysta, aby na tej zastavke vystupil. Nie niekto. Ale zeny, dievcata! Potom o tom date vediet capovi! Svojmu komplicovi! Ten sa nachysta a potom svoje obete strasi!“
„Co? Co to melies? Kvapka ti na karbid? Akemu komplicovi, akemu capovi?“ sofer pustil Mili.
„Mobilom. Date mu vediet mobilom! Lenze, mily pane! To neobstoji ani ako zart. Je to chore! Ako to dopadlo, vieme! Takze obidvaja mate Bianku na svedomi!“ povedala Mili smelo.
„Co to kvakas? Sibe ti? Zhodou okolnosti som Bianku poznal. Chudinka. Jeden cas som ju denne vozieval. Do Nitry. Kym nemala auto. Bola velmi mila. Zlata. Cista dusa. Vzdy sme prehodili zopar slov. Je mi strasne luto, co sa jej stalo. Si tu kvoli nej, pravda?“
Mili prikyvla.
„Kto ju mohol tak nenavidiet?“ sofer nechapavo kyval hlavou. „Mohla by si mi objasnit, co si tu trepala o akomsi komplicovi? Echu?“
Mili rozpovedala svoj pribeh soferovi. Bol z neho zdeseny, rozcarovany a aj nahnevany. Zamyslel sa. Po chvili povedal, aby pockala, ze si potrebuje nieco zistit. Niekomu zatelefonoval.
„Kolega, sofer autobusu, ktorym si sa chcela vratit, ako si mi povedala, si vsimol, ze na zastavke v jeho smere, stala zaparkovana Vectra. Opel. Strieborna metaliza. Hoci sa mu nikto nechystal vystupit, napriek tomu zastavil no nikto nenastupil. Budem mat oci na stopkach a budem si vsimat kazdy Opel. Podla toho, co si povedala, je mozne, ze jeho majitel je vrah. Ak by som ho objavil, bol by som rad. Potesil by som sa, ak by som predbehol policiu. Spocital by som mu zuby, okusil pevnost jeho kosti, upravil mu cifernik. Divne mu nad nim tika! Vzhladom na rozmanitost pasazierov, mam svojrozhodne natrenovanych zopar chmatov, hmatov, uderov.“
„Mali by ste to oznamit policii. Svojrozhodne,“ zopakovala Mili soferove slovo, ktorym vysvetlil, ze kurz sebaobrany navstevoval na zaklade svojho rozhodnutia.
„Oznamim. Porozmyslam, ci si nenecham nejaky ten naskok,“ sofer si udrel zovretou pastou do otvorenej dlane druhej ruky.
„Ako chcete. Necham na vas. Dovidenia!“
Mili si vydychla. Bola rada, ze to takto dopadlo. Poponahlala sa na magistrat, aby tam odovzdala sefove papiere. Odtial sa vydala na policiu. Cestou sama so sebou rozoberala, ci povie, alebo zataji najcerstvejsiu prihodu so soferom. Rozhodla sa ponechat to na sofera. O dvadsat minut presla vstupnymi dverami policajnej budovy. Zistila si, kde ma kapitan Kovac kancelariu. Sadla si pred nu a cakala na policajtov.
Kovac so Sevcikom prisli pred obedom.
„No, pod!“ zavelil Kovac a hned otvoril dvere na kancelarii.
Usadil Mili, sam si sadol oproti. Sevcik si prilozil ku nim stolicku.
„Dnes rano som sa vratila z rybacky,“ zacala Mili.
„Viem,“ povedal Kovac.
„Ako? Odkial?“ uprimne sa zacudovala Mili.
„Prave sme sa odtial vratili. Zavolal nas...,“
„Viem, Jozko,“ skocila kapitanovi Mili do reci a tvarila sa pritom spokojne, ze mohla kapitanovi vratit „vedomost“ o jej ucasti na rybacke. „Hovoril, ze vas zavola. Dala som mu na vas kontakt.“
„Teda Jozko nas zavolal, lebo ma strach. Dal si do suvisu vrazdu Bianky z ich dediny a vcerajsi utok na morsku pannu. Obavam sa, ze uvazuje spravne.“
„Preco mi nic nepovedal? Ukazoval mi iba porubane palice. Myslel, ze to urobil pytliak. Nerozumiem,“ riekla Mili.
„To teraz nechame. S cim si prisla za nami?“ spytal sa Kovac.
„S tym istym. Myslim si, citim to tak, ze sa ten udajny pytliak pomylil. Ze si myslel, ze na tej stolicke sedim ja. Morska panna vyzera ako clovek. A zozadu az celkom. Ked sedi a ona sedela, nevidno jej chvost. Umely chrbat jej zakryvali pekne dlhe cierne vlasy. Vyrobene z ozajstnych pravych vlasov. Myslim si, ze uchylak si neda pokoj, pokial ma nenajde. Chcela by som sa tak zachovat, ako moja trenerka a odplasit ho, no obavam sa...“
„Co? Tvoja trenerka? Kohoze to odplasila?“ Kovac az zhikol.
„Muza v maske!“ odpovedala Mili kratko.
„Coze? Kedy?“ osopil sa na Mili Kovac.
„Minule, ked isla na schodzu rybarov. Vystupila na tej istej zastavke, co aj ja. A stretla ho. Tiez jej spieval. Lenze ona sa nezlakla, ale rozbehla sa proti nemu. Pohrozila mu, ze ho zbije.“
„Viem si ju zivo predstavit,“ poznamenal Sevcik. „Generalku mala na Donovaloch.“
„Zeny, mna z vas asi trafi slak! Preco o tom neviem uz skor? Po rajone nam beha chory clovek, mnohi ho stretli, videli, len ja nic neviem. Este raz. Teba, Evu Ocovu, Zuzku zo Sale obtazoval, co obtazoval, ohrozoval nejaky zamaskovany cap. Bianku zavrazdil. Pohybuje sa v okoli zastavky, gymnazia, dediny tvojej, Biankinej, vcera v okoli rieky. Kto vsetko vedel, ze ides na rybacku?“
„Iba trenerka. Ona ma pozvala. Rada by som podotkla, ze o tom, kde a kedy je rybacka sa mohol dozvediet hocikto. Informacie o mieste, case rybacky si mohol hocikto precitat z letaka nalepeneho na dverach miestneho kulturneho domu,“ odpovedala Mili. „Podla mna urcite maju svoju web stranku. Vsetko o sebe vedia dat na internet, nie?“
„Trenerka, trenerka...,“ potukaval si Kovac po brade. „Hovoris, ze sa jej to stalo, ked isla na poradu rybarov? Tym istym autobusom ako si vtedy cestovala ty?“
Mili prikyvla.
„Je tu moznost, ze pachatel nejde po tebe, ale po trenerke. Skusime nazriet do jej okolia. Ci si niekoho nepohnevala. Ked sa nad tym zamyslim, da sa povedat, ze sa to naozaj toci okolo nej. Pasuje na nu aj prostredie. Ty si jej byvala zverenkyna. Hadzanarka. Obcas ta este obsadi. Zuzka bola hrat hadzanu na skolskom turnaji zorganizovanom Evou. Samotna Eva je byvala hadzanarka. Predstavim si, ze pachatel odniekial vie, ze Eva je rybarka, a ze chodieva tym spojom. Musime zistit, preco nim v onu nedelu nesla,“ Kovac pozrel na Sevcika. Ten sa automaticky zodvihol a isiel to do druhej kancelarie zistit. „Nevies, su na letakoch, alebo oznamoch vypisane aj terminy schodzi?“
„Neviem, ale mozne to je. Usudzujem podla toho, co mi Eva povedala o ich predsedovi, ze terminy akcii oznamuje aj touto formou. Pripominam ten internet!“
 „Pani trenerka mala tym nedelnajsim spojom cestovat. Ale cestou na autobusovu zastavku este v meste, stretla jedneho z kolegov rybarov, co si bol v meste nieco vybavovat a vzal ju na poradu,“ oznamil po chvili Sevcik.
„Zhrnme to. Ona sa na schodzu priviezla autom a ty si cestovala do Nitry riadnym pravidelnym spojom. Nahoda chcela, aby si tam, nad dedinou, vystupila. Viem, viem. Nemala si vybaveny internat. Pachatel si mohol mysliet, ze si Eva. Dlhe vlasy, priblizne rovnaka vyska, vonku tma... to ho mohlo pomylit. Ale usla si mu. Prisla si do dediny a hladala pomoc. Vzal ta Adrian Zeman, doktor. Pachatel to nemusel vidiet. Isiel do dediny. Stretol sa s Adrianovou tetou. To vieme od mojho mladeho menovca Michala Kovaca. Dva domy nad Zemanovymi pachatel mozno zazrel Bianku. Myslel, ze si to ty. Teda Eva Ocova. Nevahal a roztal jej hlavu,“ Kovac si po cely cas hladkal bradu. Vstal. „Musi byvat niekde blizko. Lebo o smrti Bianky sme do medii nehovorili. Ludom z dediny vsak nevieme zabranit, aby nerozchyrili, co sa u nich stalo. Pretoze sa pachatel touto cestou dozvedel, ze nezabil trenerku, isiel na gymnazium. Musel vediet, ze tam bude. Opat si ju pomylil. So Zuzkou Ciernou. Nevies, trenerka fajci?“
Mili prikyvla.
„Zabudol si? Ved ti hovorila, ked sme sa s nou prvykrat stretli, ze je v restauracii. V jedinej, v ktorej sa este moze fajcit?“ pripomenul Sevcik.
„Potom to dava zmysel. Pachatel sledoval Evu zo stromu. To nam oznacil pes. Trenerka chodila fajcit. Videl to, zliezol zo stromu a potom uz len vyckaval, kedy si pride znova poskodzovat pluca. Ked vysla fajcit chuderka Zuzka, uz tam niekde blizko cakal. Zautocil. V domnienke, ze ide o Evu. Bola tma. Zuzka sedela, postavu nebolo vidno. Zato dlhe vlasy, dlhe vlasy ano. O svojom omyle sa opat dozvedel. A tak sa vybral na rybacku. Musi byt z okolia!“ uvazoval nahlas Kovac.
„Prepac,“ vosiel do kancelarie kolega Jaro z oddelenia hladanych osob. „Potrebujem si nieco skopirovat a mne blbne kopirka.“
„Posluz si!“ Sevcik ukazal na kopirovacie zariadenie. „Videli sme ta. Dnes. Este stale hladas starsiu zenu?“
„Uhm. Kde ste ma videli?“
„Videli sme ta, ako odbacas do dediny. Ty doprava, my sme odbocili dolava. Posunul si sa niekam?“
„Ani nie. Zatial som si iba nepriamo potvrdil, ze v tej rodine su nastrbene vztahy,“ povedal Jaro. Dokopiroval.
„Ako nepriamo?“ zaujimal sa Kovac.
„Bol som u jej syna. Bolo mu fuk, uplne lahostajne, ze sa mu stratila mama. Ked som odchadzal, spokojne si pospevoval. Vobec nevedel, kam mama rada chodievala, s kym sa stretavala, ako travila den, ked bol v praci. Stale ma odkazoval na tetu, maminu sestru. Vraj ta bude vediet viac. Ja viem, zijeme uponahlanu dobu, ale ten syn... ten nema matku ako sa hovori, ani v pate. Vdaka za toto,“ zamaval prekopirovanymi papiermi a odisiel.
„Pokracujme!“ pokynul Kovac. „Nevies o nicom, preco by si mohol niekto zasadnut na tvoju byvalu trenerku?“
„Nie, nie. Eva je pohodova baba. Ja ju obdivujem. Co si zaumieni, to dosiahne. Je naozaj prima. A zodpovedna! Napriklad, ked nasi vedeli, ze ide s nami na sustredenie ona, boli maximalne spokojni. Vedeli, ze Eva sa o nas dokonale postara. Doverovali jej vsetci rodicia. Neviem o tom, ze by mala s niekym konflikt, ze by sa na nu niekto hneval. Verte, aj to, ze ma sem tam vyuzije ako nahradnicku, to si zdovodni. Hlavne pred trenermi, ci trenerkami superiacich druzstiev. Ze sa inak nedalo, ze musela. Keby tak neurobila, druzstvo by prehralo kontumacne a to...“
„... to si nezasluzite. Viem,“ Kovac prerusil Mili.
„Takze, podla vas, nie som ohrozena? Treba strazit Evu?“
V tom niekto zaklopal. Do miestnosti vosiel mlady policajt. Pristupil ku Kovacovi a nieco mu sepkal.
„Do frasa!“ Kovac prudko vstal zo stolicky. „Ideme!“ zavelil Sevcikovi. „Teba hodime na internat,“ pozrel na Mili. „Mame to cestou. Ak bude treba, zavolame si ta.“
Kapitani sa obliekli a skoro behom isli na parkovisko k autu. Mili cupitala za nimi. Kovac vyzeral ustarane. Sevcik, hoci bol zvedavy, co sa stalo, kam idu, nevyzvedal. Vedel, ze mu to Kovac povie, az ked budu bez Mili. Stalo sa. Mili vylozili pred internatom a pokracovali v ceste. Smerovali do susednej dediny od Biankinej. Do dediny, do ktorej Kovac so Sevcikom videli zachadzat kolegu Jara, a z ktorej sa kolega Jaro vratil. Dostali hlasenie, ze v senniku za dedinou nasli zenske telo. Zohyzdene, rozrubane. Strcene do dvoch igelitovych vriec. Uz v zacinajucom rozklade.
„Kto nasiel telo?“ spytal sa Sevcik.
„Miestny polovnik. Vraj isiel iba tak okolo sennika. Zacitil neznesitelny zapach a preto nazrel do sennika. Neviem preco, ale mam silne nutkanie zavolat Jarovi.“
„Ty myslis, ze ta stratena, co hlada Jaro, ze to moze byt ona?“ Sevcik pozrel na kolegu. „Mozno mas pravdu. Telo je v rozklade. To znamena, ze ta zena je uz dlhsie po smrti. Kolko ju uz Jaro hlada?“
„Pamatam si presne, kedy ju videli naposledy. V tu nedelu, co Mili nahanal cap, v tu nedelu, co niekto pohodil na zastavku mrtveho psa. V tu nedelu, co zavrazdili Bianku. Preto mi to tak utkvelo v pamati,“ odpovedal Kovac.
„Uz si nemyslim, uz to viem, ze za tymto svinstvom je jedna a ta ista osoba. Niekto v capej maske!“ riekol Sevcik.
„Moja rec! Vsetko tomu nasvedcuje. Aj ked sto percentnu istotu mame iba v tom, ze je z okolia a pouziva sekeru. A masku. Ale preco isiel teraz po starsej zene? Videla ho? Kde? Videla ho pri jeho zverstve?“
„Nepredbiehaj! Nevieme, ze mrtva je starsia zena. Viem, doba zmiznutia k tomu smeruje. Volam Jara, nech ide pre syna hladanej a nech nam syn povie, ci neboha je, alebo nie je jeho mama. Potom skusime uvazovat, preco cap zmenil „vkus“,“ navrhoval Sevcik.
„Suhlasim! Jarovi povedz, aby urcite vzal syna hladanej na miesto cinu. Nech nestracame cas! Lebo ta vrazdiaca zruda beha pridlho medzi nami. Vies, co? Volaj na stanicu, nech chlapci surne obvolavaju psychiatricke liecebne. Nech psychiatrom povedia, co sa deje! Aby doktori zabudli na lekarske tajomstvo a boli nam maximalne napomocni! To uz je druha vrazda v kratkom case! Uboziatko psa neratam. Je to vazna situacia! Pridam k tomu tri pokusy napadnutia. A to, co vieme, nam vraha zatial neodhalilo. Nech povedia, ci niekto nebezpecny skoncil s liecbou, ci uz zo svojho, alebo lekarovho rozhodnutia.“
Kapitani dorazili na miesto cinu. Sennik stal za lukou na zaciatku lesa, co policajtom avizovalo bezproblemovy pristup autom, vozikom. Hocikomu. Nielen soferom traktora, ci terenneho vozidla. Za paskou ohranicenym priestorom prestupovali traja muzi. Polovnici. Jeden z nich, zhodou okolnosti lekar, mrtvolu objavil. Dve igelitove vrecia s castami ludskeho tela neotvoril. Ze ide o zenu poznal podla ruky, co presvitala cez vrece. Podal aj informaciu, ze ludske telo je uz v rozklade. To policajti citili z dostatocnej dialky. Kovac zamieril k nemu. Dozvedel sa vsak iba tolko, kolko mu povedal mlady kolega este na stanici. Tolko, kolko mu nahlasil lekar polovnik. Konecne dorazil aj patolog. Okolo stojacim policajtom ponukol masticku pachnucu po gafri. Aby si ju natreli popod nos. Potom rozlozil na zem velky igelit. Nan si preniesol vrecia s ludskymi ostatkami. Vsetko si okamzite fotil. Vrecia postupne rozrezal. Igelit sa roztvoril a pred vysetrovatelmi sa doslova rozpadol jeden velky zhluk ludskych casti. Krvou polepene oblecene ruky, nohy v leginach s ciernymi puncochami, s topankami a hlava s viditelnou ranou po sekere stredom hlavy, sa od seba oddelili. V druhom vreci bol trup. V sivom tricku s emblemom znamej sportovej znacky. Do poslednej nitky nasiaknutom krvou.
„Preboha! Riadny masaker! Clovek je naozaj najnebezpecnejsi a najjedovatejsi tvor na tejto planete!“ vzdychol Kovac. „Co mi vies povedat?“ oslovil patologa.
„Zatial iba to, co vidis aj sam. Zena, starsia zena. Som si isty, ze bez dokladov. Zabita nahle, skratovo, bez predchadzajucej pripravy. Vrah zabil a obeti sa rychle zbavoval. Neparal sa s tym, aby zenu povyzliekal. Rubal, stvrtil ju v tom, v com bola oblecena, ked ju zabil. Rubal bezhlavo. Obzvlast surovo. Hroza! V riadnom navale hnevu. Samozrejme, ze ho tym neospravedlnujem. Ziadna nepricetnost! Uz len to, ze si nezobral do ruk palicu, ale sekeru, vypoveda o tom, ze chcel ublizit. Ze chcel zabit. Ze vedel, ze zabije! Ziadneho odbornika typu chirurg, veterinar, masiar, nebudes hladat. Ziadne presne rezy, vlastne seky. Podla mna ju rozsekal preto, lebo sa mu v kuse nezmestila do vreca. Mozno je vrah subtilnejsej postavy a v celku by ju neodniesol. Ziadny svalovec, ci sportovec. Zena mohla vazit okolo 90 az 95 kil. Po dalsie. Sekal ju niekde na betone, lebo tu nevidim ziadnu hlinu, travu, drevo, slamu zo stodoly. Pockaj,“ patolog si natocil torzo trupu k sebe, „tu su nejake vlasy, ci chlpy. Chlpy. Najskor od psa. Zena ho musela mat prituleneho k sebe, alebo sa on ku nej prismajchloval, ked bola po smrti. Jedine tak sa mohli chlpy dostat na tricko.“
„To mi hovoris len tak?“ povedal Kovac tak nahlas, ze sa na neho pozrel nielen patolog, ale aj Sevcik.
„Prepac, ako ti to mam povedat? Som tu pat minut. Vidis ma pri praci. Toto som si vsimol len teraz. Co sa ti nepaci? Ako ti to mam povedat?“ ohradil sa patolog.
„Prepac, nic, nic... To je v poriadku. Julo,“ Kovac sa otocil ku Sevcikovi, „zisti, co sa stalo s tym psom? Co ho nasli zabiteho na autobusovej zastavke. Tu nedaleko. Zisti, ci bol zacipovany! A komu patril? Ak ho uz zakopali, zisti kde. A daj ho vykopat! Potrebujeme ten cip,“ prikazoval Kovac. „Co vies este?“
„Uz by som len tipoval. Poslem ti pitevnu spravu. Este snad, podla stupna rozkladu hadam, ze je mrtva mozno pat, sest dni. To ti tiez spresnim. Po pitve. Preco ju ukryl do sennika? Podla mna preto, lebo o nom vedel. Pozna to tu. Pod mi pomoct, zabalit ju! Ohlas este dvoch, nalozime ju do auta,“ poziadal patolog.
„Vydrz! Cakam na kolegu. Pride s jednym muzom. Ci by ju nevedel identifikovat.“
„Na to nemam cas. Nafot ju, nech ju identifikuje podla fotky. Ver mi, bude na nu lepsi pohlad, ako takto,“ odporucil patolog.
Kapitan Kovac pocuvol. Sevcik nafotil do mobilu jednotlive casti tela. Potom chytili spodny igelit za rohy a prehodili ho cez mrtvu. Zabalenu zavrazdenu rozsekanu zenu pomohli vlozit do prenosneho boxu a nalozit do patologovho auta. Patolog odisiel a na miesto cinu dorazil kolega Jaro. Bez syna hladanej.
„Nechal som mu odkaz. Aby prisiel ku nam, na luku za dedinou, alebo, aby mi zavolal, hned, ako najde moj odkaz. Kde je ta mrtva?“ spytal sa Jaro.
„Na ceste do pitevne,“ odpovedal Kovac. „Ak si ju chcel vidiet, nie je na nu dobry pohlad. Ukazem ti fotky.“
Kovac podal kolegovi svoj mobil, aby si pozrel, co Sevcik nafotil. Jaro sa zhrozil.
„Bestialne, krute, neludske,“ sepol.
Vtom Jarovi zazvonil mobil. Volal syn hladanej zeny. Emilie Suchej. Jaro sa dohodol, ze ho navstivi aj s kolegami. Cestou sa zastavili na obecnom urade, aby si fotky z mobilu preniesli do pocitaca a vytlacili. U starostu povyzvedali, ako sa k Suchemu dostanu. Zabocili do ulicky s jednym radom domov skryvajucich sa za hradbami murovanych plotov. Popri ceste z druhej strany sa tiahol pas zelene s niekolkymi stromami. To, ze za zelenou tecie potok, vedeli iba od starostu. Ulicou isli pomaly. Sustredili sa na cislo domu.
„114. To je jeho dom. Mame si mysliet, ze cela ulica sa pred niekym schovava? Aj Suchi maju murovany plot!“ poznamenal Sevcik.
Kovac zazvonil.
„Doktor Suchy,“ predstavil sa policajtom stihly muz, vekom okolo styridsiatky. Presedivele ulizane kratke vlasy, diopricke okuliare s hranatym ramom mu prisudzovali vedatorsky vyraz. Z domu vysiel iba v papuciach a nalahko. V tmavosivych teplakoch a sivom tricku s kratkym rukavom. „Ako vam pomozem?“
„Volali sme vam, ze sa u vas zastavime. S kolegom sa poznate,“ Kovac ukazal na Jara.
„Aby som sa predstavil blizsie. Robim verejne, financne pravo. O to sa postaral rimsky basnik Ulpianus.“
„Obavam sa, ze vam dost dobre nerozumiem,“ priznal Kovac a udivene sa pozrel na kolegov.
„No on vysvetlil rozdiel medzi sukromnym a verejnym pravom. Verejne bolo zamerane na zaujem rimskeho statu a sukromne na zaujem jednotlivca,“ nadchol sa Suchy.
„Do verejneho spada ustavne, spravne, financne, verejne a trestne. Do sukromneho zasa obcianske, rodinne, obchodne pravo. To ste nam chceli povedat?“ Sevcik sa zapozeral na Sucheho.
„Vy viete, ze... Nevadi! Podte dnu! Mimo pohlad susedov,“ povedal namrzene Suchy.
Kapitani sa predstavili. Domaci pan ich pozval dalej do domu a usadil v hale.
„Pan Suchy,“ oslovil ho Kovac, „nahlasili ste, nezvestnost vasej matky.“
„Prepacte, neviem, ci sa to klasifikuje ako profesionalna deformacia, ale my, pravnici, mame radi presnost. To, ze sa mama nikomu nehlasi, oznamila na policii moja teta, mamina sestra. Nie ja,“ ohradil sa Suchy.
„No nazdar! Aj tak vyzeras! Ako sprt, biflos, puntickar. Myslis, ze si nas predchadzajucou lekciou ohuril? Mylis sa. Pravo sme mali na skole aj my. Tie tvoje vstupy mi nepasovali k situacii, zato som povedal, ze ti nerozumiem,“ pomyslel si Kovac. „Dobre. Matku ste videli naposledy minulu nedelu. Vieme, ze mala namierene do Banskej Bystrice, k vasej tete. V com odisla vasa mama? Co mala oblecene? Obute?“ zistoval Kovac.
„To ja neviem. Nekontrolujem, co si oblieka, obuva, kam chodi. Je dospela svojpravna osoba. Je jej vec, kam chodi, co robi. V tu nedelu mi povedala, presnejsie zavolala do izby, ze ide k Ide. Jej, vsimli ste si, ako sa to rymuje? Ide k Ide?“ pravnik sa usmial.
„Prepacte, vam to nevyznieva cudne? Zijete v jednej domacnosti, pod jednou strechou a vy neviete, co nosi vasa mama? Stara sa o vas...“
„Ved to! Stara sa! Stacilo by, keby mi navarila, oprala. O ine by sa starat nemusela,“ odpovedal stroho.
„Nikdy som ti nerozumela, ale toto je uz prilis!“ vosla dovnutra starsia pani. Vyzliekla si lahky kabat, prehodila cez stolicku a podisla k synovcovi. „Emilka sa o teba starala. Cely zivot! Nik iba ty! Nic ine od teba neziadala, iba aby si si nasiel dievca! Aby si sa konecne ozenil. Ty si asi neni v poriadku, ked...“ nedopovedala.
„Co furt mate? Ako to myslis, ci som v poriadku? Co teba do toho? Nic ine v hube nemate! Len moju zenbu!“ vykrikol Suchy.
„Chcela som povedat len to, ze kazdy poriadny chlap si ma najst v istom veku dievca. Emilku som podporovala v tom, ked sa bala, ze si najdes dievca este pocas studia. Ani ja, ani ona sme si to nezelali. Aby ta frajerka odputavala od studia. Ale teraz? Si doktor prav, robotu mas, tak preco sa nezenis?“ kricala aj teta Ida.
„Prepacte pani!“ zamiesal sa do rozhovoru Kovac. „Domysleli sme, ze ste sestra nezvestnej. Rozumiem, mate si co so synovcom povedat, ale prosim vas, odlozte tento rozhovor na cas, ked tu nebudeme,“ prihovaral sa milo.
„Vidite? A toto mam dennodenne na tanieri. Ona aj mat! Zaujima ich, ci som v poriadku! Preco sa nezenim,“ neprestaval kricat Suchy. „To by mi tak chybalo! Teraz mi zivot organizuju dve zenske a potom by to boli uz tri.“
„Pani Ida,“ Kovac oslovil navstevnicku doverne. „Vy poznate nejake veci, co nosila matka pana doktora? Rad by som vam ukazal nejake fotografie.“
„Co jej mate co ukazovat? Toto je moj dom! Ona tu nema, co hladat!“ certil sa Suchy. „Na to su paragrafy! Ste svedkami, ze mi vtrhla do domu. Ja som jej dvere neotvoril!“
„Pan doktor, to snad nie!“ povedal Kovac zmierlivo a otocil sa k Suchemu. „Pani je sestra vasej mamy, hadam moze prist kedykolvek. Bez pozvania. Myslim, ze aj na to su paragrafy, pokial dom nie je vylucne vas.“
„Nie je! Je obidvoch,“ ozvala sa Ida. „Pokial Emilka zije! Hovorim, nikdy som mu nerozumela, ale Emilkinu starostlivost som si vsimla. Kazdy si ju vsimol. Ani teraz mu nerozumiem, preco tak vrieska. Ved som nic take nepovedala. Len som spomenula Emilkino zelanie. Aby sa ozenil! Ukazte fotky! Kde ju videli? Kto ju kde zachytil na fotak?“
„Podme si sadnut. Tam,“ ukazal Kovac na konferencny stolik s fotelkami okolo. „Rad by som upozornil, ze tie fotky,... su dost drasticke,“ Kovac skoro sepkal. Opatrne vybral fotku, na ktorej boli zachytene topanky nebohej.
Ida si zalozila okuliare a vzala podavanu fotku. Prezerala si ju po vyske. Akoby nohy na fotke stali.
„Ano. Emilka take topanky mala. Nosila cierne leginy. Take, ake su tu. Aj pancuchy. Ukazte mi celu fotku! Nie len nohy!“
Kovac sa bezradne pozrel na Sevcika. Necakal, ze si Ida nic neuvedomi, napriek tomu, ze ju upozornoval, ze jej ukaze nieco drasticke. Necakal, ze si Ida neuvedomi, ze ked uvidi iba nohu, ze je to cele. Ze nie je spojena s telom. A, ze nestoji, ale lezi.
„Nezlaknite sa prosim! Pozriete si tricko? Ci patrilo vasej sestre?“ ziadal Kovac bez vysvetlenia, ze fotku, ktoru videla, je cela.
„Pane na nebi! To je co? Hadam to nie je... Lebo tricko je...“ Ida sa zhrozene pozrela na Kovaca. Vzala Kovacovi z ruk aj ostatne fotografie. Prezerala ich s trasucimi sa rukami. Po tvari jej stekali slzy. „Zviera! To neurobil clovek!“ septala a plakala. „Bestia! Co ti Emilka urobila?“
Kapitan Kovac videl, ze Ida teraz vsetko pochopila. Fotky zhrnul dokopy. Vstal a isiel za Suchym.
„Pan doktor, pozrite sa aj vy!“ Kovac predstrcil pred pravnika fotky. Ako prvu nachystal tu, kde Sevcik odfotil zakrvavenu hlavu.
Doktor Suchy prevzal od Kovaca fotky. Prezeral ich pomaly. Jednu za druhou. Na tvari mal kamenny vyraz.
„Vobec neviem, ako sa vybavuje pohreb,“ riekol potichu Suchy. „Vybavis to? Samozrejme, peniaze ti dam. Na vsetko,“ obratil sa na tetu.
„Spoznali ste ju? Je to vasa matka?“ spytal sa Kovac.
Suchy prikyvol.
„Pan doktor, mali ste psa? Kde je?“ Kovac sa uprene pozrel na Sucheho.
„Mali. Presnejsie, mama mala. Nejakeho cokla. Vidite, ani som si nevsimol, ze chyba. Museli odist z domu spolu. Mozno odcestoval s nou a mozno nenastupil. Ostal na zastavke,“ Suchy sa zvlastne uskrnul.
„Nerozumiem. Ste v poriadku?“ staral sa Kovac. „Viem je to tazke, ak potrebujete lekara, povedzte!“
„Prepacte, zartoval som. To je taky moj ventil. Cierny humor. Hovori sa, ze pes sa nevie stratit. Vie sa vratit domov. Budete hladat aj jeho?“ zasklabil sa Suchy.
„Mozno. Ak to uznam za potrebne,“ odpovedal Kovac.
„Potom ho musite hladat vsade. Nielen po sopach, jamach, odlahlych miestach, ale aj po kadejakych budach. Mozno ho niekto ukradol a schovava ho v dome. Mozno ho niekto zrazil, narychlo odpratal z cesty a smaril do jarku. Viete co? Kaslite na psiska! Mne on vobec nechyba! Kde ste objavili mamu?“
„Bohuzial, jej... casti,“ povedal Kovac sucitne, „nasiel jeden polovnik. Z vasej dediny. Bol na vychadzke v lese. Vasu matku nasiel tam. Prijmite uprimnu sustrast,“ Kovac podal ruku Suchemu.
Ku kondolencii sa pripojil aj Sevcik s kolegom Jarom. Uprimnu sustrast prejavili aj sestre nebohej. Potom sa rozlucili. Jaro odisiel s tym, ze z jeho strany je pripad uzavrety. Hladana sa nasla.
 „Co dalej? Pockame, kym sa sestra vyplace a vratime sa?“ spytal sa Kovac. „Jaro to odhadol. V tej rodine su evidentne nastrbene vztahy.“
 „Pan doktor sa doma evidentne necitil dobre,“ Sevcik zdoraznil slovo evidentne. „Mama so sestrou, s tetou, ho chceli ozenit. Tym mu asi liezli na nervy! Nezastavam ho, ale verim, ze dennodenne pocuvat to iste, to cloveka dozerie! K tomu praca, rozne pripady... to vyzaduje koncentraciu, pokoj, vypatie. Mal ich dost!“
„Ja chapem aj tie zenske. Chceli mat istotu, ze sa o Sucheho postara zena, ked ich nebude. Je to trochu neobvykle, ze atraktivny muz, ako je on, nie je zenaty. Mozno je pan doktor na muzov! To neviem ako zistime. Prilis citliva zalezitost.“
„Viem, ze to nemysleli zle, ale boli s tym otravne,“ nedal sa Sevcik. „Aj tak si myslim, ze nateraz nas jeho orientacia nemusi zaujimat! Co nas do toho, ze nie je zenaty!“
„Kde mohla doktorova mama natrafit na svojho vraha? Patolog povedal, ze ju stvrtil niekde na betone. Kde je beton? V dome, v pivnici, v letnej kuchyni, v garazi, v hospodarskej budove, v altanku, na terase... na chodniku. Mama mala cez 90 kilogramov. Ak ju chlap prepadol na ulici, niekde vonku, ako ju dopravil na rozstvrtenie? Ku komu by sa dala nalakat? Ku komu by isla dobrovolne az niekam do pivnice, do altanku, atd... aby jej vrazdu nebolo vidiet? Musime sa zhovarat s pani Idou. Syn nam toho vela nepovie. Je arogantny, nevrly, odmerany, nahnevany a uz vobec nie je nakloneny pomahat nam. Smrt matky ho obzvlast nezronila.“
Kapitani vystupili z auta a vratili sa k Suchemu. Zazvonili. Suchy im prisiel ihned otvorit.
„Prave sme sa s tetou Idou dohodli, ze mamu dame spopolnit, spalit. Teda vsetky jej casti, co objavil ten polovnik v senniku. Aspon pohreb nech ma dostojny! Predpokladam, ze teraz je v pitevni. Kvoli dokazom. Ked tam skoncia, daju nam vediet?“ spytal sa Suchy privetivo. „S cim vam pomozem?“
Kapitani boli zaskoceni. Odrazu mali pred sebou uplne ineho cloveka, ako pred chvilou. Pokorneho, uctiveho, ochotneho.
„Pan Suchy, nejde nam do hlavy, kde tak mohli vasu matku doriadit? Chodievala ku niekomu? Koho navstevovala? Chodieval niekto k nej? Dala by sa do reci s niekym neznamym?“ vypytoval sa Kovac kracajuc po chodniku.
„Tu v dedine poznala asi vsetkych. Neviem. S tymi navstevami, no neviem. Asi nechodila nikam. Vy myslite, ze ju niekto vlakal do domu a tam ju zabil?“
„Vy povedzte, ci tu mate nejakych podivinov?“
„O nikom neviem. Ja sa sem chodim vyspat. Tety sa spytajte,“ povedal trochu nervozne.
„Pani Ida, vratili sme sa,“ oslovili sestru nebohej, ktora vysla z kuchyne. „Radi by sme zistili, ku komu mohla vasa sestra ist? Kto by jej chcel ublizit? Hadala sa s niekym? Stazovala sa na niekoho?“ Kovac polozil niekolko otazok naraz.
„Emilka nemala nepriatelov. Hadala sa iba s nim,“ hodila hlavou smerom k synovcovi. „A staznosti su len na neho. Aj teraz, ked som isla sem, ma zastavila susedka. Zalovala mi, ze mlady panko, si umyva auto priamo v garazi. Aby ho nevidela. Ze ona velmi dobre vie, ze to robi pitnou vodou a to je zakazane. Ta ma na neho riadny zub! A ked sa postazuje synovcovi, ten jej bude robit naschval! Takze ticha vojna medzi susedmi! Ale iba s nim!“
„To ide mimo nas! Vasa susedka iste vie, ze doktora Sucheho moze nahlasit na obecny urad, alebo vodarnam, ci ochranarom zivotneho prostredia, ked sa jej zda, ze takto plytva pitnou vodou. Nas zaujima, kto tak strasne ublizil vasej sestre. A preco?“ priatelsky pohladil pani Idu po ramene. „Mohli by sme vidiet jej izbu?“ kapitan sa otocil k Suchemu.
„Mohli, nech sa paci,“ Suchy ochotne ukazal na dvere, za ktorymi bola izba jeho mamy.
Kapitani vosli do priestrannej miestnosti. Nic mimoriadne ich nezaujalo. Ani mobil starsieho typu, co lezal na nocnom stoliku. Pochopili, ze si ho Emilia Sucha zabudla doma. Podakovali sa a odisli do Nitry. Cestou zavolali Mili, ze sa vracaju a moze prist dopovedat, co nestihla, pretoze kapitani nahle odisli k zavrazdenej mame pravnika Sucheho. Mili ich cakala pred internatom. Nastupila. V kancelarii si sadla na tu istu stolicku, ako predtym. Svoje miesto zaujal aj Kovac. Len, co si k nej prisadol Sevcik, niekto zaklopal.
„Vstupte,“ zakrical kapitan Kovac.
„Oterka! Evi, ty?“ zacudovala sa Mili ked zahliadla Evu vo dverach.
„To je jej prezyvka? Ja som si myslel, ze sa Zuzka pomylila, ked ju tak oslovila,“ spomenul si Kovac na situaciu, kedy Eva prejavila Zuzke lutost nad tym, co sa jej stalo.
„Obhliadacka terenu, O ter , Oterka,“ rozsifrovala Mili trenerkinu prezyvku. „Nehnevas sa?“ pozrela na Evu. „Tak ju volaju vsetci. Lebo vsade, kde pride, si obide halu, vecka, sprchy, skolu, telocvicne, skratka vsetky priestory, kde sa mozu hracky pohybovat. Neviem, mozno je to nejaky zvlastny ritual. Pred zapasom.“
„Zaujimave! Z moci policajneho vysetrovatela,“ kapitan sa usmial, „si zistime, preco ma tvoja byvala trenerka prave takyto ritual?“ spytavo sa pozrel na Evu.
Mili mu usmev opatovala. Bola zvedava, co Eva Ocova povie.
„Nenazvala by som to ritual. Obycajny zvyk,“ odpovedala Eva. „Mam za tie dievcata predsa zodpovednost,“ rozpravala velmi vazne.
„Hadal by som, ze mate nejaku zlu skusenost, vdaka ktorej ste nadobudli tento zvyk,“ poznamenal Kovac. „Pred chvilou sme spolu hovorili. Chceli ste nieco doplnit?“
„Ja len, ze som nevedela o vrazde v tej dedine, co som organizovana v rybarskom zvaze. Az dnes. Napadlo mi, ze som nedavno mala taku prihodu...“
„S capom, co ste ho zahnali?“ prerusil ju Kovac.
„Vy viete? Mili, ty... si im...?“
„Uhm. Lebo aj mna ten idiot nahanal. Este pred tebou. Prepac, nepovedala som ti to. Ale policia o tom vedela,“ Mili ospravedlnujuco sklopila oci.
„Nevedela som, ze to moze byt dolezite. Jozko mi povedal, preco zavolal policiu. Ja som si spomenula na Zuzku Ciernu. Vycitam si, ze som zlyhala. Uz si nezasluzim prezyvku Oterka.“
„Vidite? Mal som pravdu? Povinnost obzriet si pred zapasom cele okolie, ste si zadali po nejakom zlom zazitku?“
„No dobre. Inspiraciu mam z cias, kedy som bola sama dorastenka. Je to nieco, na co som vobec neni hrda. Ale stalo sa. Ako hovorim, ked som sama bola hrackou. Viete, vtedy nas spehoval jeden chalan. Z nasho gymnazia. My sme mali ten pocit dlhsie, ze na nas niekto cumakuje, ked sa sprchujeme. Ci po treningu, alebo po zapase. Okna na sprchach neboli velmi vysoko. Stacilo, ked sa zvedavec trosku pritiahol na rukach. Ale chytili sme ho! A vysporiadali sme sa s nim!“
„Tak, ako s tym na Donovaloch?“ usmial sa kapitan Sevcik. „Ci? Tohto ste poriadne zbili?“
„Pevne dufam, ze nie! Ze ste vtedy nepouzili, co bolo po ruke! Vyskusali ste si ine skupenstvo? Donovalskemu snehu predchadzala na gymnaziu voda?“ kapitan sa prisne pozrel na Evu. „Podrzali ste ho pod vodou... ?“
„Nie, jednoducho sme sa s nim vysporiadali a odvtedy sme mali pokoj. Uz sa tam viac neukazal. Stala som sa trenerkou, padla na mna zodpovednost, tak si teren obzeram. Kedze viete, co som vam chcela oznamit, pojdem. Chcem sa vratit na rybacku. Mam povolenie este na dva dni. Chcem to vyuzit.“
„V poriadku. Povedali ste, co ste chceli. Samozrejme, ak si na nieco spomeniete, date nam vediet. Aj ty mozes odist,“ Kovac sa otocil k Mili. „Aj pre teba plati to iste. Ak ti nieco napadne, vies sa ozvat.“

VI. kapitola
Rybar Jozef uz rozchyril pritomnost nebezpecneho nocneho navstevnika. Urobil aj bezpecnostne opatrenia hlavne kvoli Eve a Mili. Len co sa dievcata vratili, navrhol, aby si prestavili stan medzi nich. Zaviedol nocne strazenie. Pocas nocneho rybolovu vzdy urceni dvaja chlapi obidu vsetky stanoviska.
„Evi, ako ste sa vysporiadali s tym voayerom?“ spytala sa Mili, ked si sadli k vode. „U Kovaca si to len tak odbila. Ale ja som zvedava. Povedala by si mi to?“
„Myslis, ze sme ho zbili? Skoda, ze sme tak neurobili. Bolo by to lepsie.“
„Preboha, napinas! Co take ste mu urobili, ked ste ho nezmlatili?“
„Povedala by som, ze som spravila nieco horsie. Nie som na to hrda, ale stalo sa. Pripominam, ze som mala necelych sedemnast,“ Eva si ticho vzdychla.
„Jasne. Beriem na vedomie! Hovor, ako to bolo,“ vyzyvala nedockavo Mili.
„Slub mi, ze to nikomu nepovies!“ poprosila Eva.
Mili prikyvla.
„Vyhrali sme dolezity zapas. Doma. Po nom sme isli normalne do sprch. Styri dievcata sme boli v Evinom ruchu. Dve prichadzajuce boli este oblecene, ked potichu nadhodili, ze uchyl je tu. Hned sa zvrtli a isli pre neho. Dievcata boli, ako sa hovori, korby. Pevne stavane a k tomu este trenovane. Doslova ho dovnutra dovliekli. Hodili ho na zem, pred sprchy. Obstali sme ho. Aj my styri, co sme boli hole. Ja som si obtocila uterak, ale len od pasa dole. Spehun bol vystraseny. Pozeral na nas ako vyorana mys. Ja som bola na neho taka nastvana a zaroven povzbudena dobrym vykonom zo zapasu, mimochodom vtedy som dala styri goly, ze mi nic ine, ako zosmiesnit ho a strapnit, nenapadlo. Obkrocila som ho, predklonila sa a rypala som. Prsia som si prekryla dlhymi ciernymi vlasmi. Spustila som: Nasich koziciek sa ti zachcelo, co? Meee. Vysmievala som sa. Co, capko? Meee. Chytila som sa za prsia a trochu som si ich popodhadzovala. Chces si popast kozicky? Viem, bola to strasna hlupost, ale chcela som ho vytrestat. Pokracovala som. Bolo leto. Mal na sebe kratasy. Stiahla som mu ich. Dievcata sa zacali rehotat. Ja som gradovala. S tymto tu? Ukazala som mu na muzsku pychu. S tym, co chces robit? Snad ist na nocnicek, ako dietatko, alebo na zachodik. Ved ten tvoj, je taky vtacik malicky! No a vtedy, uz ani neviem, ktora, zanotila cizicek, cizicek, vtacik malicky. Pridali sme sa vsetky. Rehotali sme sa. Kamoska tie slova okamzite upravila. Pekne nahlas spievala: Cizicek, cizicek vtacik malicky. Spomen si cizicek, aky je tvoj vtak. Aj tak tak, maly vtak, aj tak tak maly vtak, aj tak je tvoj maly vtak. Ja som od neho odkrocila a medzi prstami na ruke som vytvorila asi dvojcentimetrovu medzeru. Akoze znazornujem velkost jeho... no... ved vies... pipika. Ja viem, uz spevom sme to presvihli. Chalan vtedy utiekol. Povedala by som, ze s placom. No my sme pokracovali. Nerozkrikli sme to, nepovedali trenerovi. Ale vzdy, ked sme toho chalana videli, stretali v skole na chodbe, v meste, skratka hocikde, zanotili sme cizicka. Obcas zaspievali. Upraveneho cizicka. Alebo len tak do vzduchu sme prstami ukazali dva centimetre. Sikana jak hrom! Kde bol ten jeho pocin voci nasmu! Skoncila som gymnazium a cizicka, tak sme ho medzi sebou volali, som viac nestretla. Dost dlho bojujem s myslienkou vyhladat ho a ospravedlnit sa mu. Ale vobec neviem, ako sa volal. Pre nas to bol cizicek. No a aby moje dievcata, ktore trenujem, nemali takyto zazitok, aby si nevyrobili takyto zazitok, tak si zvonku obzeram telocvicne, haly, sprchy. Ci ich cez okna nemoze niekto sledovat. Preto obhliadacka terenu! Vystizne! Neviem, kto mi dal tuto prezyvku, ale viem o nej uz davno.“
„Teda! Sila!“ Mili bola tak prekvapena z Evinho davneho cinu, ze sa ledva zmohla na slovo. „To s tym ospravedlnenim sa, nie je vobec zly napad,“ povedala po chvili.
„Vobec neviem, ako sa ten chalan volal. Mrzi ma to. Naozaj sa za to hanbim.“
„Nemozes zavolat niektorej z vas, ci ona nevie, ako sa volal? Vies, ako mu to mohlo ublizit?“ nedala sa odradit Mili. „Inak, vobec mi to k tebe nepasuje.“
„Zlata moja, keby sa tato udalost dala vymazat z mojho zivota, tak to urobim davno. Svedomie ma kvoli tomu hryzie este aj dnes. Mozno by sa mi naozaj ulavilo, keby som cizicka nasla. Zajtra zavolam Alene, ona tu piesen upravila, ci nevie, ako sa cizicek skutocne vola,“ riekla Eva.
„Myslim si, ze nie je vela hodin. Ked jej nechces dnes zavolat, tak jej posli SMS ku. Bude mat cas na spominanie. Co ty na to?“ surila Mili.
„Nedbam,“ suhlasila Eva a napisala kamaratke spravu.
Potom sa Eva odmlcala a sustredila na udice. Mili sa zamyslela. Vcitila sa do cizickovej koze a spajala si, co vsetko zazila na vlastnej kozi, vedela od Evy a od policajtov. Uvedomila si, ze na „cizickovi“ ten zazitok mohol zanechat silnu traumu. Traumu, ktora mohla mat za nasledok tuzbu pomsty. Chvilu kombinovala, priradovala. Odrazu zacala chapat vsetky suvislosti. Predstavila si ako Eva stoji nad vyplasenym chlapcom a vysmieva sa mu.
„Co ak slova „past kozicky“ a mekanie vyustili do prezliekania sa za kozu? Co ak zmenene slova detskej piesne cizicek, cizicek „upravovali“ aj jeho texty?“ pytala sa Mili samej seba v duchu. „Zdrobneniny nocnicek, zachodik, dietatko, zas menia jeho hlas na detsky. Vsetko to prerastlo na poruchu Furry sex, o ktorej hovorila Zemanova zena. Clovek dosiahne vzrusenie, alebo orgazmus len vtedy, ak vykonava pohlavny styk prezleceny za zviera. Preboha, on ma chcel znasilnit? Pokusil sa znasilnit tu studentku Zuzku? A co ak sa u neho vyvinula aj hemomania? Vzrusuje ho krv ludska aj zvieracia. Preto ta sekera? Preto tak brutalne zavrazdil Bianku? Vzrusilo ho to? Ja mam asi vraha! Ked posle Eve kamoska meno cizicka, budem vediet, kto je vrah! Kapitan Kovac bude zirat, ked mu vyriesim pripad a vraha mu dam na tacke.“
Eva sa otocila k Mili a strcila jej pred oci svoj mobil.
„Milan Suchy,“ citala Mili. „Vola sa Milan Suchy?“
„Asi ano, ked mi to Alena napisala. Teraz nam ostava zistit, kde zapustil korene.“
„Pockaj, nieco vyskusam,“ povedala Mili a vytiahla svoj mobil. Sikovne stiskala drobne tlacidla klavesnice. „Ty brdo!“ stlmila svoj vykrik. „To som necakala! Vyzera to, ze mame stastie! Obchodny register pise, ze byva v susednej dedine. To by aj sedelo. A je pravnik! Pan doktor ma v Nitre kancelariu. Zajtra ho navstivime! Rada pojdem s tebou. V potravinach kupime vino. Ospravedlnis sa a mozeme sa vratit. Ked nebude doma, pojdeme do Nitry!“ rozhodla. „Potom ho udam na policii,“ pomyslela si Mili.
Eva suhlasila. Mili sa zacala odhovarat od povodneho zameru informovat kapitana Kovaca, o tom, ze vie, kto je Biankinim vrahom. Uvedomila si zavaznost svojho vyroku: vrahom je Suchy. Predsa je to pravdepodobne vazena osoba, ked je pravnik. Nie je jednoduche oznacit niekoho za vraha. Nic nemala potvrdene. Vsetko to, co ju doviedlo k Suchemu, mala iba domyslene, predpokladane, vykonstruovane. Preto policiu uplne vypustila zo zajtrajsieho dna.
Eva sa sustredila na rybolov, Mili na navstevu u pravnika. Predstavovala si, ako asi zareaguje, ked sa mu ony objavia vo dverach. Ako prijme, kvoli comu prisli? Prijme vobec ospravedlnenie po tolkych rokoch? Co urobia, ked sa na ne rozkrici? Co urobia, ked ich vyhodi? Ako budu vyzerat pred susedmi, ktori budu zrejme pocut krik a vidiet dve zeny ponahlajuce sa z pravnikovho dvora? Mili nechcela, aby pred neznamymi ludmi vyzerali ako zlodejky, ci ako otravne podomove predavacky, neziaduce votrelkyne. Preto sa rozhodla, ze sa urcite vyhnu hanbe v Nitre. Ze ked Suchy nebude doma, nikam nepojdu. A pri navsteve Sucheho na domacej adrese, sa musia dostat dovnutra. Do domu. S ospravedlnenim nesmu zacat na chodniku. V ziadnom pripade. Az vo vnutri. A tam bude musiet zapracovat hlavne Eva. Musi predviest svoju diplomaciu. Suchy musi vidiet, ze Eva mysli ospravedlnenie vazne. Musi vediet, ze sa nim uprimne a dlho zaoberala. Rozmyslala, ako a kedy by sa ho opytala, ako tu hanbu prezival, ako sa s tym vysporiadal. Slubila si, ze bude sledovat kazdy jeho pohyb, slovo a hladat, co by ho usvedcovalo zo zlocinov, ktore mu Mili prisudila. Rozmyslala, kedy mu flochne do oci, ze vedia, ze on je cap a strasi a vrazdi. Povedala si, ze sa predtym, nez mu to povie, vypyta do kupelne, odtial zavola policajtom. Zo zajtrajsej „vysetrovacej“ akcie bola taka nadsena, ze sa nevedela dockat rana. Nevidela ani, ako Eva bojuje s vacsim ulovkom.
„Podberak, podaj mi podberak,“ volala Eva. „Zas som si ho polozila tak, ze nan nedociahnem.“
Mili okamzite vyskocila a podala Eve rybarsky podberak, povinnu zakonom stanovenu pomocku pri loveni ryb. Prave vcas. Eva ulovila nadherneho kapra. Hmotnostou nad 16 kg s dlzkou 98 cm. Bol to jediny ulovok tej noci, no vsetci sa tesili, akoby mali najbohatsiu rybacku a rovnaky podiel na chyteni kapra.
Eva a Mili sa v sobotu rano vybrali na navstevu do blizkej dediny. Kolegom rybarom iba povedali, ze sa dopoludnia vratia.
Zaparkovali pred obchodom uz v dedine, v ktorej byval pravnik Milan Suchy. V predajni kupili vino a peso sa vybrali k domu s popisnym cislom 114. Zastali pred malou drevenou brankou osadenou vo vacsom murovanom plote. Zazvonili. Nikto im neotvaral, ale zeny vedeli, ze niekto je doma. Poculi spev. Odvazili sa vojst do dvora. Podisli k domovym dveram. Zvoncek nenasli. Ticho zaklopali a pocuvali.
„Moja mama nieco ma, nieco ma, schovana je do sena, do sena.  Urobil som dva seky, dva seky, stacili mi dva mechy, dva mechy,“ ozyvalo sa za dvermi.
Eva sa zacudovane pozrela na Mili. Mili pokrcila plecami. Zeny boli v rozpakoch. Slova prenikajuce za dvere, boli divne, neprijemne, ale neodradilo ich to, aby nepokracovali v umysle navstivit Milana Sucheho.
„Halo, dobry den,“ klopala a volala Eva.
„Co je?“ rozleteli sa dvere. Milan Suchy nahnevane pozeral na zeny.
„Dobry, ahoj,“ povedali zeny kratko po sebe.
„Zelate si?“ povedal Suchy o nieco prijemnejsie.
„Ahoj, neviem, ci si ma pamatas...? Ja som sa prisla ospravedlnit... za to, co som ti vyviedla este...“
„Podte dnu,“ zavelil Suchy a ustupil, aby mohli vojst do chodby. Ukazal na vesiak, aby si odlozili jesenne vetrovky.
Eva mu strcila do ruk flasu s vinom.
„Prepac, mrzi ma to! Bolo to hlupe!“ ospravedlnovala sa a zavesila si na vesiak vetrovku. Z vrecka si vybrala mobil.
„Tvoja dcera?“ spytal sa doktor Suchy.
„Nie, ja som byvala hracka,“ ochotne vysvetlila Mili. Tiez si zavesila vetrovku a tiez si vybrala mobil z vrecka.
„Zistila som, ze si sa vypracoval. Ze si to dotiahol vysoko,“ opatrne spustila Eva.
„Mobily si polozte tam!“ ukazal na prazdny stolik sluziaci ako pevna podstava pod kvety. „Vypracoval, podte za mnou! Ukazem.“
Zeny sa na seba prekvapene pozreli, ale posluchli. Milan Suchy otvoril dvere, vysiel z domu. Smeroval do garaze. Do maleho murovaneho domceka. Eva s Mili boli zaskocene z jeho spravania, no nasledovali ho. Suchy otvoril zeleznu branu na garazi. Navstevnicky si vsimli, ze brana je zvnutra zateplena hrubou vrstvou plsti nalepenej na gumenej podlozke. Podlozku na brane drzali na husto privarene roxorove tyce.
„Pan doktor sa boji okradnutia,“ stuchla Eva do Mili, ked videli branku.
„Sekundu,“ poziadal Suchy a vyparkoval na dvor svoj strieborny Opel Vectra. „Teraz vstupte,“ napriahol ruku, aby zeny vosli dnu.
Eva s Mili sa na seba pozreli. Opat im to prislo cudne, ale posluchli. Len, co vkrocili do garaze, Suchy za nimi zatvoril branku.
„On nas tu zamkol? Sibe mu?“ s rozcarovanym usmevom na tvari sa Eva pozerala na Mili.
„On nas tu zamkol! A spravne, sibe mu!“ zopakovala Mili bez otaznikov vo vetach a zacala sa obzerat po garazi. Uzke dlhe pevne sklobetonove okna pod strechou vytvarali lezate l. A boli osadene z dvoch stran. Len z bocnej strany z dvora a na zadnej stene garaze susediacou so zahradou. Boli privysoko na to, aby sa ich pokusili vytlacit, alebo rozbit a priuzke, aby mohli cez ne ujst. „Utek nemozny!“ riekla potichu.
„Nemyslis vazne. Teraz sa chce pomstit? Co chce urobit? Ako sa chce pomstit?“
„Nemam potuchy, co mu sumi v hlave. Podla mna ta hned poznal. Ani sa s nami nebavil. Za par minut nas obral o mobily a supol do garaze. Primitivnym sposobom. Vyuzil moment prekvapenia. Robili sme presne to, co povedal. Sem sme ho nasledovali, ako dve husi,“ skonstatovala Mili.
„Co tym chces povedat?“
„To, ze ta sledoval. Evi, myslim si, ze on je muz v maske! Ze je vrahom Bianky. Ja som si myslela, ze ide po mne, ale kapitan Kovac nadhodil moznost, ze ide po tebe. Podla toho, co si Suchemu v mladosti vyviedla, povedala by som, ze jeho cielom si ty! Lenze teraz to nie je podstatne. Rozmyslajme, co budeme robit, ak nam bude chciet naozaj ublizit! Rybari o nas nevedia, policajti tiez nie, auto sme nechali pred obchodom, nase mobily su u neho.“
„No, tak lahko nas nedostane! Svina jedna, ta jeho brana, to nie je len opatrenie proti zlodejom. Na nu nezabuchas, nekopnes do nej, guma tlmi zvuk. Ani ju nevyvalime. Pozriem, co ma v tej skrini. Najdem nejake dlato a podpacim branu, alebo mu rozsekam panty!“ zastrajala sa Eva. „Pani! Cely regal igelitu!“ zvolala, ked otvorila skrinku. „Pozri! Tu je hlava kozy!“ vytiahla hlavu zo spodnej policky. „Jezisi, ako si na to prisla, ze je to on?“
„Ved ty si povedala, komu ste ublizili! Prsia si nazvala kozami, preto si zaobstaral tuto hlavu. Osmiala si ho, ze je ako dieta. Volal na nas detskym hlasom. Spievali ste mu pozmenenu piesen. Co robi on? Pocula si, co spieval, ked sme prisli? To je magor! Nebezpecny!“
„Co budeme robit? Nic viac tu nema. Ziadna sada racnovych klucov, co je takmer v kazdej garazi. Ja sama mam doma ockoploche – vidlicove. Klince, sroby, klieste, kladivo,... nic. Ani rebrik! Pozri, ake to tu ma ciste. On tusim garaz suroval! Nie, nie, nic sa nedeje. Ja sa budem branit holymi rukami. Dufam, ze nema zbran! Boze, je pravnik, on sa vie ku zbrani dostat!“ uvazovala Eva.
„Pod, odlomime koze rohy! To budu nase zbrane. Aj ked...“ Mili zmlkla.
„Co aj ked?“
„Skusime kricat o pomoc a dufat, ze nas niekto pocuje. Ak nie, doktorovi Suchemu staci, ak nas tu necha vyhladovat. Moc nam nepomoze, ze tu ma zavedenu vodu,“ Mili ukazala na vodovodny kohutik vytrcajuci zo steny pri brane. „Napojom nas neotravi, neuspi. Ak by nas chcel mucit, tryznit hladom. Ak by pre nas zvolil pomalu smrt. Ani tu najmensiu davku jedla si od neho nevezmem! Budeme pit vodu z vodovodu, dokial ju neodstavi. Potom sme v haji! Ak zije sam, nikto k nemu nechodi. Nas nebude nikto hladat, lebo sme dospele, mozeme si chodit po svete bez toho, aby sme sa museli zodpovedat kam ideme, kedy prideme... Nasi su este na dovolenke. Podme! Pomooooc! Pomooooc!“ zacala Mili kricat.
„Pomoooc!“ pridala sa Eva.
Zeny volali o pomoc s kratkymi prestavkami viackrat. Bez odozvy.
„Mili, pocuvaj! Neverim, ze nas tu necha len tak. Naozaj to tu ma ciste! Vyzera, ze je puntickar. Vie, ze budeme potrebovat na zachod. Urcite nas nenecha vykonat potrebu tu, na holu zem. Preto sa postara o to, aby nam dal nejaku nadobu, alebo nas prestahuje. Bude musiet za nami prist. Vystriehneme si ho. Brana sa otvara na jednej strane. Postavime sa tam, celkom k stene. Suchy vojde a my sa do neho pustime. Ako ti ragbisti. Zaborime sa mu do brucha! Dostanem ho na chrbat. Sme dve. Musime zautocit! Inak nemame sancu!“ vysvetlovala Eva. „Cit!“ dvihla prst a zistovala, odkial pocuje slaby sramot.
Na zadnej stene z uzkeho okna zmizli tri sklobetonove vyplne. Objavila sa v nich hlava Milana Sucheho.
„Skoncili ste, nadhery! Konecne sa mozem pomstit. Bestie! Zdochnete! Budete trpiet! Zaplatite mi za kazdy den potupy, hanby, ponizovania! Ty si hlavny vinnik!“ pozrel na Evu. „Ale pojdete vsetky! Vsetky, co ste boli v sprche. Mate na svedomi aj moju mamu,“ hovoril Suchy do garaze.
„Tvoju mamu? Co my mame s tvojou mamou,“ ohradila sa Eva.
„Aj ju, aj psa. Chudak, myslel si, ze ju zachrani. Obskakoval ju, vrcal na mna, tak som ho zotal prveho,“ Suchy sa pohrdavo usmial. „Potom skoncila mama. Nemala ma provokovat. Stale hustila do mna, ze sa mam ozenit. Vypytovala sa, ci som tu dolu v poriadku. Som v poriadku! Jedina ty si to spochybnila! Stupidnou pesnickou. Naco sa mama na to pytala? Nastvala ma, tak som ju sekol. Moja mama nieco ma, nieco ma, schovana je do sena, do sena,“ zanotil Suchy s usmevom na tvari.
„Vy ste ju ukryli do sena? Preto nam to spievate?“ spytala sa Mili.
„O! Aka slusna! Vyka mi! Nemusis dievcicka. Tykaj mi! Ber to, ako dar odo mna. Akoze ti plnim poslednu volu! Ano, schoval som ju do sennika.“
„Co znamenalo v piesni, stacili mi dva mechy, dva mechy,“ zhrozila sa Mili.
„Ze som potreboval na nu dve vrecia! Bola vypasena ako svina. Prilis tazka a velka. Musel som ju rozsekat. Presne v tejto garazi. Do jedneho vreca isli koncatiny a hlava, do druheho trup. Mamu som sem vlakal. Lahko. Tak, ako vas dve. Potom som to tu pekne vystriekal, vycistil. Viackrat. Vsetky sprostosti, co sme tu mali, som vynosil na smetisko. Kvoli krvnym striekancom. Nikto tu nikdy nic nenajde! Nechal som si len igelit. Na teba a tvoje kamaratky!“ Suchy sa opat zarehotal.
„A Bianku? Bianku Mocikovu ste preco pohodili u Zemana na zahrade?“ Mili sa odvazila polozit Suchemu dalsiu otazku.
„Nepoucitelna! Nepoucitelna!“ uskrnul sa Suchy.
„Preco si ju zabil a preco odviezol do Nitry?“ zopakovala Mili otazku.
„Bola jedna z nich! Spievala cizicka. Hlavu mala pichnutu v kufri auta. Niekam sa balila a spievala si. To ako keby zavolala, pod, zabi ma!“
„Uvazujem dobre, ze si chcel zabit Zemanovu tetu? Lebo ta videla? Rozpravala s tebou. Myslela si, ze si jej synovec. Preto si sa najprv vybral k Zemanovej a az potom k Bianke?“
„Ja som isiel k tej tetke zvedavej. Hned ju odpratat. Svedkov mi netreba. Lenze odrazu ku mne priletela pesnicka. Do mna akoby nieco bodlo. Otocilo ma. Okamzite som isiel za zvukom.“
„Povedz, videl si, ze ma pred tebou Zeman zachranil?“ pytala sa dalej Mili.
„To si ty? Ani som nevedel, aku korist mi pani trenerka priviedla. Nebolo tazke domysliet si, kde si zmizla. Auto s tebou som stretal, ked som ta isiel hladat. Do dediny. Mimochodom, myslel som si, ze prenasledujem pani trenerku!“ uskrnal sa do okna Suchy.
„Ty zmrd jeden! Prenasledoval si pani trenerku? Ty si pred pani trenerkou utekal! Posera jeden!“ zakricala Eva. „Stacilo mi par krat zadupat a migal si. Bal si sa, co? Ze ti tu suchu rit rozkopem! Skoda, ze som ta nechytila. Stiahla by som ti gate a vypadli by z nich bobky!“
„Ticho, ticho,“ zareval Suchy do okna. „Okamzite zmlkni,“ reval ako zmyslov zbaveny a zmizol.
„Evi, co budeme robit? On je riadna porucha! Je to tazko chory clovek. Staci trefna poznamka a on sopti! Asi by sme mali brzdit! Nech sa nevychyti a nepojde vrazdit dalsie dievcata zo sprchy. Povedal to. Za tie roky si pozistoval o vas vsetko. Vidis, teba vystopoval. Vedel, ze chodis na rybarske schodzky. Mna si iba pomylil s tebou. Skusme ho nerozrusit.“
„Uz ste ticho, potvory?“ prihovaral sa opat cez okno. Bol kludny.
„Co ti urobili nase kvety? Preco si ich znicil?“ zistovala Mili.
„Nemusim, ale poviem ti to. Zistil som, ze som nezabil pani trenerku. Podla svadobneho oznamenia, co si mala v penazenke. Nastval som sa, ze som s tebou stracal cas. Tahala si ma nos! Tak som isiel k tebe domov. Potrestat ta! Lebo som zistil, ze vobec neprenasledujem pani trenerku. Ze prenasledujem teba. Nebola si doma, tak som ti predviedol, co si za to zasluzis, ze si ma podviedla. Trosku som sa uvolnil. Vysantil som sa na ruziach a na stromoch. Panovi doktorovi som zavaril za jeho ochotu. Co ta mal co brat do auta? Adresu mi vykvakala jeho teta. Aj ta je na zozname! Nikto, nikto ma nechyti. Pomstim sa a potom zacnem zit!“
„Kedy si zistil, ze si zautocil na morsku pannu a nie na Evu?“ zaujimala sa Mili.
„Az dnes. V momente, ked ste sa objavili u mna! Este dobre, ze mam tak pevne nervy,“ Suchy sa zarehotal. „Myslel som, ze sa mi to len sniva! Riadne ste prekvapili. Ale dostal som vas! Koho som vlastne vcera zlikvidoval? Morsku pannu? Hm, hm, ste ako deti!“
„Ty krpec! Cizicek!“ zakricala Eva a zacala spievat. „Cizicek cizicek, vtacik malicky. Pozri sa cizicek, aky je tvoj vtak. Aj tak tak, maly vtak...“
„Prestan, okamzite prestan,“ reval Suchy. Zurivo mykal rebrikom, na ktorom stal.
„Aj tak tak, maly vtak...“ spievala Eva coraz hlasnejsie.
Doktor Suchy v okne nebol.
„Ticho, ako pred burkou,“ poznamenala Mili. „Nepaci sa mi to! Uz sme tu zatvorene mozno aj hodinu.“
„Podla mna pride sem. Vyhecovali sme ho. Uvidim, co bude. Budem spievat dalej. Pridaj sa! Slova poznas. Pod natocime hlavy do otvoreneho okna. Bude nas pocut. Rozcerti sa a pride. On otvori. Ujdeme mu!“
Milan Suchy utiekol do domu. Sadol si do kuchyne. Bol nervozny. Prava noha mu podskakovala, az sa triasol stol. Pomedzi zuby sa mu predierali srdnate slova: zabijem, zabijem vas, skapete. Vstal. Isiel do svojej izby. Klakol si a spod postele vytiahol sekeru. Vratil sa naspat do kuchyne. Sadol si na stolicku bez operadla. Rozkrocmo. Sekeru si dal medzi nohy a oboma rukami ju drzal za kovovu cast. Zhlboka dychal. Odrazu sekeru polozil na stol a vybehol von. Okamzite vyliezol na rebrik a tri chybajuce sklobetonove diely vlozil na miesto. Od toho momentu nebolo von nic pocut. Od toho momentu Suchy rozmyslal, ako sa zbavi zien zatvorenych v garazi. Znova prisiel do kuchyne. Do pravej ruky uchopil vrazednu sekeru a tupou stranou si pobuchkaval po lavej dlani. Vtom niekto zazvonil. Suchy, hoci sa v prvom momente zlakol, nestratil chladnu hlavu. Vbehol do svojej izby, sekeru suchol naspat pod postel a isiel otvorit.
„Kto ste?“ spytal sa Suchy. Bolo vidiet, ako sa ovlada, ako sa snazi ukryt, ze je rozruseny.
„Na tom nezalezi, kto som. Ide o to, ci si ty majitelom tamtej Vectry,“ ukazal cez svoje plece sofer autobusu, bez toho, aby sa otocil.
„Prepacte, kto ste? Preco mi tykate?“ pravnik zacuval dnu. „Ja som pravnik!“
„Si, ci nie?“ zreval sofer. Bol riadne nahnevany. Nevydrzal a schytil pravnika pod krk. Vosiel s nim do chodby.
„Som, som. Ale neviem o tom, ze by som sposobil havariu, alebo nejako poskodil vase auto. Preco sa pytate na moje auto? Kto ste? Co odo mna chcete? Okamzite ma pustite! Postaram sa... Som pravnik!“
„V prvom rade si Biankin vrah! Co ti dievca urobilo? Preco si ju zabil?“ sofer zhodil Sucheho na zem, tak, ze Suchemu odleteli okuliare. „Urobime si rekonstrukciu pripadu! Co povies?“ krical.
„Nie, nie! Sekerou nie,“ jacal Suchy. Snazil sa stiahnut nohy pod seba.
„Co? Ty si ju zavrazdil sekerou? Ty svina!“ sofer podisiel k nemu a pevne ho schytil za koselu. Povalil ho na zem, sadol na neho, pritlacil viac k podlahe a napriahol sa, ze ho udrie pastou.
Nestihol. Odrazu sa rozleteli dvere. Pevna ruka chytila sofera za vlasy a zaklonila mu hlavu. Dve strieknutia do oci stacili na to, aby pustil Sucheho.
„Ty svina jedna! Zavolal si si na mna komplica? Hovada! Preco ste zabili Bianku?“ reval sofer a suchal si oci. „Ja si vas najdem! Vrahovia, svine,“ krical.
Suchy bol ticho. Posadil sa. Stiahol nohy k sebe, rukami si obopol kolena. Odrazu zacal jednou rukou smatrat okolo seba. Hladal okuliare. Sofer neprestaval nadavat, hromzit a vyhrazat sa, ze Suchy a jeho komplic zle dopadnu. Slabe zjojknutie Sucheho nebolo pocut.
„Pan Suchy, halo, kde ste?“ volal medzi dvermi Kovac, ked mu na zvonenie a klopkanie neprisiel nikto otvorit. „On nam zdrhol? To snad nie!“ rozculoval sa.
„Ticho! Pockaj! Pocujem vodu,“ dvihol prst Sevcik.
Policajti zostali stat na chodbe. Vytiahli pistole a v strehu zostali cakat, kedy vyjde Suchy z kupelne.
„Hore ruky! Hore ruky!“ krikom nariadil Kovac. Sofer okamzite vystrelil ruky hore.
Sevcik kryl Kovaca.
„Kto ste? A co sa vam stalo?“ spytal sa Kovac. „Mozete dat dole ruky, ale budte pokojny! O nic sa nepokusajte!“ Kovac neprestaval mierit pistolou na sofera.
„Kde je doktor Suchy?“ vyzvedal Sevcik. Aj on mieril na sofera.
Obaja policajti pristupili k soferovi.
„Co si to dovolujes?“ mykal sa sofer, ked mu chcel Kovac nasadit puta. „Rozbijem ti papulu! Okamzite ma pust!“
„Ukludnite sa! Policia! Este raz, kto ste a co tu robite?“ skrikol Kovac a nasadil soferovi puta.
„Som sofer autobusu. Dano Dolinsky sa volam. Obciansky mam v aute. A prisiel som... potrestat, teda postrasit vraha! Myslel som, ze patrite k nemu. Dalsi komplici.“
„Ako viete, ze doktor Suchy je vrah?“ spytal sa Kovac pokojne. „Odkedy to viete a ako ste na to prisli? Kde ho mate?“
„Vsetko mi povedal, ked sme sa pochytili,“ riekol sofer.
„Ano? A co vsetko vam povedal?“ vyzvedal dalej Kovac.
„No, ze zavrazdil tu z vedlajsej dediny. Pred chvilou mi povedal jej meno. Mrtva sa volala Bianka,“ povedal sofer, ktory Bianku zbezne poznal a ostatne si vydedukoval z informacii od Mili.
„Pan Dolinsky, je tu este niekto?“ spytal sa Kovac, ktory si vsimol na vesiaku dve vetrovky.
„Nie, nie. Asi som tu sam. Aspon si to myslim. Ked som sem prisiel, nikoho som vo vnutri nevidel,“ odpovedal Dolinsky. „Ja neviem, kde ten sviniar je. Najskor zdrhol. V tych svojich blyskavych teniskach! Podla mna mal komplica. Lebo sme sa tu... bili, teda natahovali a odrazu niekto prisiel, odtiahol ma od neho a do oci mi nastriekal nejake svinstvo. Verte mi, nic a nikoho som nevidel.“
„Co tieto dva mobily? Boli na chodbe. Cie su?“ spytal sa Sevcik a snal soferovi puta. Na pokyn Kovaca.
„Co ja viem? Asi jeho, domaceho, ked su tu,“ mykol plecami Dolinsky.
„Ukaz mi tie mobily!“ Kovac natrcil ruku ku Sevcikovi.
„Nic nezistis! Su zablokovane. Jeden musi rozpoznat tvar majitela a druhy funguje na odtlacok prsta a bohvie na co este.“
„Nechcem starsim ludom krivdit, ale pochybujem, ze si jeho mama a sestra zaobstaraju tento typ mobilov. V izbe si zabudla iny,“ Kovac natriasal v rukach oba mobily. „Ja uz viem!“ povedal zdesene policajt. „Tie vetrovky! Nespominas si? V nich k nam prisla Mili s trenerkou. Pozri, ten emblemik. Palec hore! Ten mala na vetrovke Mili. Som si isty, ze druha vetrovka je Evina. Oni tu boli! Kde su? Preboha, kde su Mili Vankova a Eva Ocova?“
Dolinsky neodpovedal. Bezradne sa pozeral na oboch vysetrovatelov.
„Vezmi ho do auta,“ nariadil Kovac Sevcikovi. „Pan Dolinsky, spolupracovali ste, ale aj tak si vas odvedieme k nam. Kolega vas odvedie do auta. Pockate na nas. Suchy, tym, ze nie je doma, alebo sa niekde skryva, nam dal povolenie na prehliadku jeho domu. Prezriem dom, ty sa poobzeraj po vonku! Pivnica, garaz, zahrada,“ mavol Sevcikovi. „Vy nas pockate v aute,“ prikazal soferovi. „Potom pojdeme k nam.“
„Ale ja som tu autom! Vy ma chcete odviezt vasim, no ja auto potrebujem!“ ohradil sa Dolinsky.
„Povazujte za vybavene! Vy pojdete so mnou a kolega privezie vase auto k nam. Vypocujeme vas a potom odidete domov,“ Kovac mavol rukou, aby Sevcik odviedol Dolinskeho. „Potom prezri ten vonkajsok!“
Kovac zostal vo vnutri. Postupne prezrel vsetky miestnosti v dome. Kupelnu, spajzu, izbu oproti kuchyne, matkinu izbu. Ostala mu uz len jedna. Izba Sucheho. Kapitan dosiroka otvoril dvere. Vosiel. Poobzeral sa. Na prvy pohlad vyzeralo vsetko v poriadku. Ako aj v ostatnych miestnostiach. Otvoril skrinu. Nic podozrive. Klakol si a pozrel pod postel. Bol spokojny. Prehliadka sa vyplatila. Pod postelou objavil sekeru. Este klacal pri posteli, ked do miestnosti vstupil Sevcik. S kozou maskou v rukach. S Mili a Evou za chrbtom.
„Uz boli vylezene na skrini v garazi. Chceli vytlacit okienko. Nepretlacili by sa cezen, no pomoc by si privolali,“ hlasil Sevcik.
„Nasa prehliadka skoncila! Pozri!“ Kovac dvihol sekeru. „Jasny dokaz! Vy dve ste v poriadku?“
Eva s Mili prikyvli. Vsetci sa presunuli do kuchyne.
„Co ste tu, preboha, robili? Viete, u koho ste boli? Viete, ako ste sa ohrozili?“
„Nemal by to s nami lahke,“ ozvala sa Eva. „Dokazem sa branit!“
„Pan kapitan, doktor Suchy je vrah!“ oznamovala smelo Mili.
„Ja viem! Vase?“ ukazal na mobily leziace na stole.
Zeny prikyvli a kazda si vzala svoj.
„Hajde, do mojho auta! Sem teraz pridu ini! Volaj expertov, citacov. Asi aj psa,“ zavelil Kovac a vytlacil zeny von. Tlacil ich k svojmu autu.
„Jeeeminenky, co tu robite?“ zvolala Mili. Obratila sa ku Kovacovi. „To je sofer nasho autobusu. Co ma v ten vecer viezol,“ vysvetlovala. „Zistili ste, ze ta Vectra patri Suchemu?“
„Uhm. Kolega mal v autobuse kameru. Z nej som zistil SPZ a mam kamosov, co mi zistili komu auto patri a kde dotycny byva.“
„Nieco islo mimo mna?“ Kovac sa prisne pozrel na Mili.
Nehovorila nic. Dvihla plecia a kapitanovi Kovacovi venovala ospravedlnujuci pohlad.
„To Mili,“ Eva ukazala na nu, „to ona prisla na doktora Sucheho. Prepac, Mili, neber to ako bonzovanie, ber to ako pochvalu. Mysli ti to. Hned vedela, ze ten, co nas nahanal, musi byt chory. Blazon. Ked pocula o chlapcovi, co na nas cumakoval cez okno pri sprchovani, napadlo jej, ze to bude on. Navyse predpokladala, ze ten, co nas nahana, je z blizkeho okolia. Sedelo to na neho. Svitlo jej, ked ste jej povedali, ze si ju pachatel pomylil so mnou. Preto vedela, ze ten sialenec je Suchy. Chcel sa pomstit za to, ze sme ho chytili. Vtedy v sprchach. Pan doktor Suchy sa nam ku vsetkemu priznal. Zavrazdil matku, Bianku, dosekal psa. Isiel po mne, po Mili, po Zuzke a aj po morskej panne. Zavriet ho a nikdy z basy nevypustit! Aby uz nesiril nebezpecie!“
„Nebojte sa, stane sa!“ prikyvol Kovac. „Ale, mozete mi povedat, co vas sem priviedlo?“
„Strach!“ povedali obe takmer sucasne.
„Jasne, ze spravodlivosti urobime zadostucinenie, len musime doktora najst!“ vzdychol Kovac.
„Akoze najst! Vy ho nemate? Ja som myslela, ze ste ho chytili a uz putuje za mreze! Ved tu donedavna bol! Vyhrazal sa nam, vysmieval. Cez okienko na garazi. On zdrhol?“ rozculovala sa Eva.
„Bohuzial! Keby ste miesto svojho vysetrovania na vlastnu past, prisli za nami, uz ho mame!“
„Tak toto nie, pan kapitan! Nehnevajte sa, ale robili sme len to, co sme museli. Na nas nic nezvalujte! Myslim, ze sme spolupracovali. Co sa z vasej strany neda povedat!“ ozvala sa Mili.
„Co tym chces povedat?“ Kovac sa na nu prisne pozrel.
„Napriklad, zamlcali ste mi, co sa stalo u nas na dvore. Preco som nemohla vediet, ze nam Suchy znicil dvor? Miesto toho ste mi prikazali, aby som vam povedala, kedy pojdem domov.“
„Nie! Nechcem pocut, ze si bola doma!“ Kovac stisol zuby. „Napriek mojej poziadavke. To uz nikto nerespektuje policiu?“
„Ale respektuje! Len policia by mohla respektovat nas!“ riekla Mili.
„Takze pred obchodom nam zastavite? Prosim. Mame tam auto,“ poziadala Eva.
„Pridete na stanicu, vsak? Vselico si musime dovysvetlovat. A hlavne prist na to, kam by mohol zmiznut Suchy!“ rezignoval Kovac. „Nesmieme mu nechat velky naskok. Dam ho do patrania,“ rozhodol.
Vsetci sa zisli na policajnej stanici. Podla dohody. Kapitan Kovac s kapitanom Sevcikom este raz svedkov zlocinu „vyspovedali“ a spisali do sprav, ci protokolov. Asi po dvoch hodinach povinnej cinnosti, sofera, Evu a Mili prepustili.
„Som rad, ze sa im nic nestalo. Nie su zvlastni?“ Kovac sa otocil ku Sevcikovi. „Vedeli, ze Suchy je blazon, nebezpecny blazon a oni sa k nemu vydaju? Nemohli vediet, ci okrem sekery nema aj zbran!“
„Ved ti povedali, ze ich k nemu priviedol strach. A co sa o strachu hovori? Ze ho potlacis, ak odhalis jeho povodcu, pricinu. Tak si devy isli! Navyse Eve verim. Ubranila by sa. Mili by nenechala v stichu. Ale pridavam sa k tebe. Naozaj mali velke stastie! Vies kolko igelitu mal v garazi? On sa chcel pomstit celemu Evinmu druzstvu. Musime si pohnut s jeho najdenim. Nech nieco nevystroji,“ pobadal Sevcik.
„Dal som ho predsa hladat! Co viac mozem v tejto chvili urobit?“
„Viem. Dokazy by boli. Chyba pachatel. Skoda, ze sme ho hned nezaistili! Ked sa prezradil. Psom a sennikom. My sme mu predsa nepovedali, ze polovnik nasiel jeho mamu v senniku. A to, ze niekto zrazil ich psa a pohodil ho do jarku, budky, zastavky, to si rychlo vymyslel, ked si uvedomil, ze sa prezradil. Stve ma, ze sme ho teraz nezastihli. Rad by som ho videl, ked by som mu oznamil, ze vieme nase tvrdenie o jeho psovi, podlozit rukolapnym dokazom. Vies, co by sme mohli urobit?“
„Co?“
Kapitanovi Kovacovi zazvonil mobil. Hovor prijal. Ked sa Sevcik zaujimal, co mu a kto oznamil, iba kyvol rukou. Sevcik pochopil, ze tato vec ma cas.
„Normalne by som vrahovi predviedol, ako nam mlady kolega priniesol odkaz od veterinara,“ pokracoval nadsene Sevcik.
„Myslis takto?“ Kovac sa posadil za pocitac a prehral kamerovy zaznam o tom, ako k nim prisiel mlady kolega s odkazom od veterinara. „Vies, ze kancelariu, chodby mame monitorovane.“
„Nesiem odkaz od veterinara,“ poculi a videli na obrazovke mladeho porucika, ako zostal stat medzi dvermi. „Predtym, nez zverolekar poslal psa na kafileriu, prezrel ho a vybral mu cip. Aj mi ho precital. Pes patri Emilii Suchej z nedalekej dediny. Presna adresa,...“ sledovali, ako sa kolega pozrel do papierov a nahlas precital celu adresu. Stojac stale medzi dvermi.
„Hm? Myslis, ze by zapieral?“
„Asi nie. Niekedy to mozeme vyskusat! Potom by sme Suchemu pripomenuli, ze nasi experti nasli u Bianky, u jeho mamy chlpy, co patria ich psovi. Aj to sme si vtedy pripomenuli. Teraz rozmyslajme, kam by mohol Suchy odist. Ze by k tete do Bystrice?“ opytal sa Kovac.
Do kancelarie po kratkom klopnuti vosiel Jaro. V ruke mal Biankin cestovny kufor a Biankinu kabelku.
„Doniesol mi to Polak. Auto si uz od chlapcov prevzal. Co ja s tym?“ ukazal na kufor a kabelku.
Kovac kyvol, aby Biankine veci nechal u nich. Jaro odisiel.
„Vylucujem! Do Bystrice urcite nesiel! Tete by to prislo natolko cudne, povedal by som az podozrive, ze by nam ho udala. Nemaju medzi sebou vyvinute ziadne puto. To nie je, ako medzi tymi dvojickami!“
Kapitan sa zamyslel.
„Ty si pocul moj hovor, ked spominas dvojicky?“
Sevcik zakyval hlavou, ze nepocul.
„Pojdeme do Piestan. Neviem sa rozhodnut, ci priamo za pani Dianou Ziakovou, alebo za jej manzelom. Volal Fero Kliment. Ze uz skoncil a pribuzni si mozu Bianku odviezt.“
„No nazdar! Mozem sa spolahnut? Oznamis im to ty?“
„Ano. Podme hned! Aj tak neviem, kde hladat Sucheho,“ riekol Kovac. „Zaroven odovzdame aj tieto veci. Sestra bude vediet, co s nimi,“ vzdychol.
Kapitani opustili kancelariu, nasadli do auta a odisli do Piestan.
„Spominal si mi dvojickovske surodenecke puto. Spoluziacok. Vies co mi vrta v hlave? Ako dievcata vydrzali jedna bez druhej, ked isla Bianka do Norska? Rozmyslam nad tym, ze sa to surovo opytam. Len este neviem koho. Ci Diany, alebo jej manzela,“ Kovac prerusil tichy chod motora.
„Podme do nemocnice! Za nou. Uvidime, ako je na tom psychicky. Ked sa nam bude zdat, ze po ozname, ze moze zariadovat pohreb, ked uvidime, ze zniesla tuto informaciu o sestre, tak sa jej na to opytame. Ozaj, kde maju dievcata rodicov? Zatial sme o tom nehovorili.“
„Suhlasim, podme do nemocnice. Na jej pripravenost na nas oznam sa opytame doktora. Ked to uzna za vhodne a dovoli nam o tom s nou hovorit, tak sa jej na to opytame. Ak nie, pojdeme za jej manzelom. Tolko, kde ma svokrovcov, bude vediet aj on. Nechcem mladu pani zbytocne deptat.“
O par minut kapitani zakotvili v nemocnici a vyhladali doktora Diany Ziakovej. Dozvedeli sa, ze Biankina sestra podpisala reverz a z nemocnice odisla. Hoci ich to prekvapilo, potesili sa, lebo im to avizovalo, ze zdravotny stav Diany sa zlepsil. Odisli ku nim domov. Otvoril manzel. Este medzi dvermi vysvetloval, ze sam nevedel, ze manzelku najde doma. Navratom svojej manzelky z nemocnice bol viditelne poteseny. Jeho slubom, predsavzatiu, ze urcite vsetko zvladnu, kapitani bez problemu uverili.
„Podte dalej, posadte sa,“ nukal kapitanom miesto domaci pan. „Mam cerstvo uvareny caj. Prinesiem.“
Len co sa domaci vzdialil, do obyvacky vosla Diana. S dcerkou na rukach. Na sebe mala satenovy tmavomodry zupan. Posadila sa. Posobila vyrovnane, zmierena so strasnym nestastim, ktore ich postihlo.
„Chybala mi. Strasne,“ pobozkala dcerku na vlasky. „Preto som podpisala reverz a odisla domov.“
„Pani Ziakova, prisli sme vam oznamit, ze si mozete prevziat telo svojej sestry a zariadit jej dostojny pohreb,“ povedal potichu Kovac. „Priniesli sme aj jej kufor, kabelku.“
Prikyvla.
„Nechceli sme obtazovat, ale nechceli sme vam to oznamit telefonicky,“ dodal.
Aj teraz mlcky prikyvla.
„Dakujeme,“ povedal jej manzel a polozil na stol podnos s dzbanom caju, cukornickou a styrmi salkami. „Nech vas nematie pokoj mojej manzelky. Ten maju na svedomi lieky. Bude to tazke, ale dostaneme sa z toho.“
„Chcem, aby bola Bianka stale s nami,“ prehovorila Diana. Sucho, akoby nepritomne.
„Ty chces, aby... aby bola... spopolnena?“ opytal sa opatrne manzel.
„Tam, tam bude jej miesto,“ ukazala na skrinku, kde stala Biankina fotka. Diana vstala a odisla do svojej izby. Aj s malou dcerkou.
„Prepacte, ona...“ ospravedlnoval ju manzel.
„To je v poriadku. Nech si ide odpocinut! Predsa, boli na seba zrejme velmi naviazane,“ priviedol rozhovor na temu, co ho zaujimala.
„Boli. A velmi!“ vzdychol si Dianin manzel.
„Ako prezivala vasa zena Biankin pobyt v Norsku?“ Kovac konecne polozil svoju zvedavu otazku.
„Dalo sa. Dievcata, teda Dianka a Bianka, prisli do Norska naraz. Hned, ako ziskali v Nitre na polnohospodarskej bakalara. Zapojili sa do projektu Podpora biodiverzity zlepsenim manazmentu konfliktnych situacii medzi velkymi selmami a clovekom, kde dominuje ochrana oviec. Viete, Norsko ma malo ornej pody a zameriava sa na chov dobytka, oviec. A problem ma so selmami. Vlkmi, medvedmi. Mnozstvo oviec, o ktore Norsko kazdorocne prichadza, nemozno prehliadnut. Skratka prisli do Koppanga, ubytovali sa u Noela, kde som vtedy byval aj ja. Noel, nas norsky spoluziak padol do oka Bianke a ja som sa zalubil do Dianky. O pol roka sme sa vratili domov, pretoze „sme“ otehotneli. Bianka tam zostala, samozrejme, kedy sa dalo, vtedy prisla domov. Noel ju natolko opantal, ze zo zootechnicky presedlala na tvrdu ochrankynu zivotneho prostredia. Po navrate na Slovensko sa mala zamestnat v tej istej praci, ako Dianka. V nedalekej dedine na druzstve. Lenze nebolo volne miesto. Nastastie. Preto pristupila na robotu v Nitre. Myslim, ze tam bola spokojna.“
„Rozumiem,“ prikyvol Kovac. „A co vasi svokrovci? Kde ziju? Vedia uz...?“
„Nie,“ vrtel hlavou Ziak. „Otec od nich odisiel. Asi pred desiatimi rokmi. Nasiel si mladsiu. Rozviedli sa. Svokra ten fakt, ze si jej manzel nasiel inu, niesla tazko. Velmi tazko. Odvtedy iba chradla. Teraz je v penzione. S Alzheimerom. Pomerne rozvinutym. Velmi sa bojim o Dianku. Budem pri nej! Mame krasnu dcerku a ta nas potrebuje. Oboch!“
„Prave preto to zvladnete. Kedy budete moct, vtedy jej to pripominajte. Vasu malu. Velmi citlivo. Urcite si poviete, ze radit je lahke. Je! Viem sa vcitit do vasej situacie. Uprimne vam drzim palce. Verim, ze manzelka sa z toho dostane. Dnes ma milo prekvapila. Nemyslim tym, ze podpisala reverz, ale videl som, ze pobyt doma, medzi vami, jej pomohol. Este raz, drzim palce!“ kapitan Kovac potriasol Ziakovi rukou. „Chodte za nou!“
Rozlucil sa aj Sevcik.
„Laska, to zvladneme!“ vosiel Ziak do izby a vrucne objal svoju zenu. „Postaram sa o nas. Budeme spolu! Vsetci! Aj s Biankou!“
Diana sa silnejsie privinula k svojmu muzovi. Ponad manzelove plece tupo pozerala do zeme. Ani pohybom, ani recou nedala nic najavo. Nikto, ani doma, ani policajti netusili, co v sebe ukryvala. Co sa rozhodla nikdy nikomu neprezradit. Pred ocami mala samu seba. Videla sa, ako podpisuje v nemocnici reverz. Ako presviedca lekara, ze je jej ovela lepsie. Ako ho presviedca, ze doma sa s tym ovela lepsie vysporiada. Pomoze jej pritomnost manzela a dcerky. Videla sa, ako sa ponahla domov. Ako mina bytovky, cele sidlisko, ako sa vynara na konci ulice, v ktorej byva. Potom rychle odomyka, nejde ani dovnutra, nacahuje sa na vesiak, kde viseli kluce od auta. Pred ocami sa jej mihal obraz za obrazom. Ako vo filme. Diana Ziakova sa z nemocnice ponahlala domov, aby mohla navstivit kapitana Kovaca. Potrebovala sa dozvediet o smrti svojej sestry co najviac. Dvadsatpat minut po odchode z nemocnice, zaparkovala na parkovisku pred policiou. V Nitre. Na adrese z vizitky. Kedze sa sluzbukonajuci policajt z vratnice niekomu venoval, Diana sa rozhodla nezdrziavat a vydala sa za kapitanom. V hlave jej rezonovala kapitanova navigacna veta. Prve poschodie, posledne dvere vpravo. Vykrocila. Na prvom poschodi zahliadla policajta, ako stoji medzi dvermi a rozprava sa s osadenstvom vo vnutri kancelarie. Zo slusnosti ho nevyrusila, aby sa ohlasila u kapitana Kovaca. Preto pockala. Napokon jej to prislo vhod, ze kapitanova kancelaria nebola volna. Uplne jej vyschlo v krku. Poobzerala sa a v rohu na chodbe stal samoobsluzny vydajnik, davkovac vody. Natocila si vodu do kelimka. Zostala stat pri stene a cakala na policajta, kedy odide. Obcerstvovala sa malymi duskami a pocuvala.
„Nesiem odkaz od veterinara. Predtym, nez zverolekar poslal psa na kafileriu, prezrel ho a vybral mu cip. Aj mi ho precital. Majitelka bola v registri. Zistil, ze pes patri Emilii Suchej z nitrianskeho okresu. Presna adresa... ,“ sledovala, ako sa mlady kolega pozrel do papierov a nahlas precital celu adresu. „S jeho chlpmi sa zhoduju chlpy najdene pri Bianke a aj pri jeho mame.“
„Mame ho! Milan Suchy je Biankin vrah! Zozbierame, co na neho mame a pojde sediet,“ prinieslo sa Diane do usi. „Zariadime povolenie, pojdeme ho zatknut!“
„Obec poznam,... cislo domu 114,... to si zapamatam. V aute mam, co potrebujem,“ Diana zmenila svoje rozhodnutie navstivit kapitana a spytat sa ho, ako zomrela jej sestra. Zvrtla sa a ponahlala sa za doktorom Suchym. Do navigacie nahadzala potrebne udaje. Kde sa dalo, sturmovala ich zanovnu Audinu. Za pol hodinu parkovala pred murovanym plotom, za ktorym sa cnel dom s popisnym cislom 114. V dedine susediacou s Biankinou.
Poponahlala sa do domu. Spoza dvier pocula vykriky, vzdychy, Biankino meno. Diana rozrazila dvere a videla dvoch chlapov, ako sa klbcia. Z ich poctu a situacie, v akej sa nachadzali, bola prekvapena. Necakala, ze v doktorovom dome budu hned dvaja muzi. Ani na moment nezavahala. Kaser, obranny spray si pripravila este v aute. Za jeho pomoci si planovala spacifikovat doktora. Nepoznala ho, nevedela, akej je postavy, ci ho dokaze premoct. Hoci mala sily dost, bola zootechnicka a pracovala so zvieratami, nechcela riskovat. Vo vrecku mala aj injekciu na ciastocne znehybnenie obete. Latku, ktoru mala natiahnutu v injekcnej striekacke mala overenu. V praxi ju casto pouzivala. Bola povinnou vybavou jej kufrika. Ten mala v pohotovosti neustale. V aute. Rovnako ako retaze, ktorymi uvazovala bykov, kravy, ked asistovala veterinarovi pri roznych minichirurgickych zakrokoch. Rozpoznat kto je kto, v klbciacom klbku, jej pomohol prvy kaserom zasiahnuty muz. Bolo jasne, komu patria jeho vyhrazky, sluby o pomste. Sucheho zneskodnila nasledne.  Injekciou aplikovanou do stehna. Cez nohavice. Ciastocne ochrnuteho Sucheho lahko dotiahla do svojho auta. Nestarala sa, ci ju niekto vidi. Rozum mala zastrety pomstou. Do susednej dediny to mala blizko. Za necelych pat minut bola u Bianky. Zacuvala hlboko do dvora. Odomkla dom, otvorila dvere. Vratila sa k autu. Sil mala dost. Mocne zvierata, o ktore sa starala, jej pomohli vypestovat si pomerne pevne svaly. Aj Dolinsky, sofer autobusu si myslel, ze ho zdrapil chlap. Bez vacsej namahy vytiahla polostuhnuteho Sucheho z auta a vhodila ho dovnutra. Kluce od domov si sestry darovali navzajom. Bianka mohla prist k Diane v ktorukolvek hodinu, ci den. Presne, ako Diana k Bianke. Diana dotrepala Sucheho do kupelne. Uz sa nehybal. Bol pri vedomi, ale totalne paralyzovany. Z auta si priniesla vsetko potrebne. Popod radiator rozprestrela siroku hrubu foliu. Hodila na nu Sucheho. Vraha svojej sestry. Na kazdu ruku mu pripevnila obruc. Na nu bola privarena hruba retaz. Diana primerala dlzku retaze, aby pokryla vzdialenost od radiatora k umyvadlu a po WC. To iste urobila aj s druhou rukou. Retaze pripevnila o radiator.
„Mas pristup na hajzel a k vode. To ti staci! Retaz je tak dlha, ze ta inde nepusti. A pevna! Privazujem nou bykov. Zatial ju ani jeden nepretrhol. Si priviazany ako zviera. Lebo ty si zviera! To, co si vykonal, nema obdoby! Skapes tu! Presne ako skodna. Nic ine si nezasluzis! Nemal si zavrazdit Bianku! Viem, ze ma vnimas! To je dobre! Do hodiny injekcia prestane ucinkovat! Potom si to uzi! Nikto ma nevidel, nikto nevidel teba. Rycat o pomoc budes zbytocne. Pocut ta budu iba tieto steny! Pridem na jar! Vtedy sa pokusim domcek predat.
Samozrejme, predtym upracem. Cau! Stastnu cestu do pekla!“
Diana zamkla a odisla. Ked dorazila domov, manzel bol v praci, dcerka v skolke. Auto vratila do garaze, kluce zavesila na vesiak. Obliekla si zupan a zalahla do postele. Na chvilu zaspala. Zobudila sa na prichod manzela a dcerky. Hoci necakala navstevu policajtov, dokazala sa dokonale sustredit.
Kapitani odisli z Piestan. Pokracovat vo svojej narocnej, no dolezitej praci. Patranie po Suchom bolo dlho aktualne. No bezvysledne. Nikdy ho nenasli.