Tajomstvo Viktorovho sadu













Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Pavel Sekerak
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2019)
110001

Ze sa nam zivot zmeni v jedinom okamihu, to si vieme len tazko predstavit. Ale co ak budu take okamihy dva? Alebo tri… Nepredvidatelne krizovatky zivota na nas striehnu a cakaju na nas s dalsim prekvapenim.

Vsetko sa zmeni tak necakane, ako sa tento povodne detektivny pribeh zmenil na love story. Verim, ze tato kratka poviedka plna gradacie, napatia a neobycajnych opisov oslovi a pobavi kazdeho citatela.












Do Zamkoviec som prisiel pred rokom. Vobec som tuto dedinku nepoznal a ani vo sne by mi nenapadlo, ze tu ostanem navzdy. Ako uz byva v takychto pripadoch zvykom, je za tym zena. a este aka... No zacnem pekne po poriadku. 

Moje studium sa konecne chylilo ku koncu. v ramci diplomovej prace som sa zaoberal vyskumom vplyvu podlozia a dalsich faktorov na vynosy ovocnych stromov. Navstevoval som rozne oblasti a porovnaval druh pody, jej zlozenie, orientaciu na svetove strany, vyber odrody a podobne. Mojim cielom bolo najst co najvhodnejsiu kombinaciu pre maximalny vynos. Iste, bolo by jednoduchsie urobit to v pohodli domova a vsetko si vyhladat na internete alebo v odbornych publikaciach. To vsak nie je moj styl. Nez hladiet do svetla monitoru, radsej travim cas v prirode, na cerstvom vzduchu. Po viacerych skumanych lokalitach, som tuto bral ako rutinu. To, co nasledovalo daleko predcilo moje ocakavania.

Obec Zamkovce je iba kusok za okresnym mestom, no napriek tomu si zachovava vsetky charakteristicke crty slovenskej dediny, vratane tradicnych muzskych ci zenskych archetypov. Jej starosta Jozef Kovac bol toho typickym prikladom. Zovialny panko s cervenou tvarou a hlasom ako zvon. Uz na prvy pohlad mi bolo jasne, ze si nekupuje nohavice v beznom obchode. Nie preto, ze by boli nejako exkluzivne. Jeho postava pripominala akusi variaciu na snehuliaka. Kratke tenke nohy, na ktore si kvoli velkemu bruchu nedovidel, sa smerom hore coraz viac rozsirovali. Pri chodzi sa mu cele telo vlnilo, nastastie traky to vsetko zazracne drzali pokope. Ale nemylte sa to, ze bol „trosku“ objemnejsi, neznamena, ze by bol zlym clovekom. Na jeho gulatej napoly plesatej hlave bol par uprimnych modrych oci, ktore nenechaju nikoho na pochybach. Bol to dobrak od kosti. 
A vsetci to vedeli. Niet divu, ze bol starostom uz niekolkykrat po sebe. Presvedcil som sa o tom uz pri nasom prvom stretnuti. 

„Dobry den.“ - pozdravil som sa s co najuctivejsim prizvukom.

„Vitaj, mlady muz. Sadni si na chvilku sem, dopisem vetu a hned sa ti budem venovat.“ - ukazal na tradicnu drevenu stolicku pri stene. 

Nebola prave pohodlna, ale doma usity vankusik na sedenie to robil celkom znesitelnym. Aspon som mal cas trochu sa rozhliadnut po kancelarii. Obecny urad bol v skutocnosti obycajny rodinny dom, ktory na tento ucel dedincania svojpomocne upravili. Nabytok mal svoje najlepsie casy uz davno za sebou, do tohto prostredia sa vsak vynikajuco hodil. v kancelarii starostu bolo vsetko tak ako ma byt. Na stene visel statny znak, erb obce, nechybala ani nastenka s oznamami ci fotka prezidenta. Skrine boli plne ocislovanych zakladacov na dokumenty a na stoliku pod oknom odpocival stary pisaci stroj. Hlavnemu stolu dominoval novy pocitac, tlaciaren, telefon a hromada vselijakych papierov. Starosta nemal sekretarku, vsetko robil sam. Po tom, co dobojoval s e-mailom, si zlozil z nosa okuliare a otocil sa smerom ku mne, drziac v ruke list, ktory som mu poslal.

„Takze, pan...“ - pre istotu sa pozrel na hlavicku listu - „...Novak, Vy by ste chceli v nasej obci robit nejaky vyskum...“
„Ano, prosim. Rad by som preskumal zlozenie tunajsej pody a jeho vplyv na vynosy ovocia.“ - vysvetloval som.

„Preco ste si na svoj vyskum vybrali nasu obec? Toto nie je, vzhladom na polohu, prave vyhladavana pestovatelska lokalita.“

„Prave preto, pan starosta. Prave preto som si ju vybral.“

Stary muz sa poskriabal za lavym uchom, pokrutil hlavou a pokracoval: 

„Nuz. Ja proti tomu nic nemam, ale ako si to vlastne predstavujes?“

„Moj vyskum by pozostaval z dvoch casti. Jednu by tvorili hlavne rozhovory s obyvatelmi za ucelom zozbierania a zaznamenania priemernych rocnych vynosov ovocnych stromov.“

„A ta druha?

„Ta by spocivala v odobrati vzoriek pody a jej naslednej analyzy v laboratoriu.“

„To znie zaujimavo, to sme tu este nemali...“

„Pre svoju pracu potrebujem udaje z najroznejsich kutov krajiny, aby to bolo co najobjektivnejsie.“

„Synak, u nas mas dvere otvorene. Co budes potrebovat odo mna?“ - opytal sa ma starosta priatelsky. 

Celkom som tomu nerozumel, chvilu bol oficialny, chvilu mi neformalne tykal. Este som ho nepoznal dost dobre na to, aby som vedel rozlisit ci je to jeho povahovy rys, alebo len jednoducho „klasicky“ pripad starostu malej dediny, kde sa vsetci poznaju od detstva a preto si nepotrpia na oficiality.

„Prosim Vas len o kontakty na zopar ludi, ktori sa tu venuju pestovaniu ovocia. Nic viac nepotrebujem.“

V jeho tvari sa objavil mierne sklamany vyraz. Asi ocakaval, ze budem od neho ocakavat nieco, za co by si mohol v mojom vyskume pripisat zasluhy. Tentokrat obisiel naprazdno. Aspon co sa tohto tyka, pretoze som mal pre neho pripravenu flasu kvalitneho vina. 

„Tak Vam teda zopar mien napisem.“ - vzal neochotne list papiera a zacal pisat a opat mi vykal. 

„Vela ich tu nie je, aj ked azda kazdy ma v zahrade nejaku jablon ci hrusku. Nech sa paci.“ - podaval mi papier s tromi menami. - „Vsetci maju svoje zahrady na juznom konci dediny.“

„A co ten obrovsky sad tu na severnom konci? Ten uz k Vasej obci nepatri?“ - pytal som sa prekvapene. Ten je predsa charakteristickym pre tuto podhorsku dedinu. Niet fotografie zo Zamkoviec, na ktorej by chybal. Nie je mozne si ho nevsimnut. Mnozstvo upravenych jabloni vysadenych do dokonalej formacie vita kazdeho navstevnika, pretoze je hned vedla jedinej pristupovej cesty do dediny.

„Tam ani nechod! s tym blaznom sa neda normalne rozpravat, nie to este aby suhlasil s nejakym vyskumom. Ha...“ - mavol starosta rukou a schuti sa na tom zasmial.

Takuto otvorenost by som od starostu necakal. a hned mi to zacalo vrtat v hlave. Cim si ten clovek vysluzil takuto nalepku? Je skutocne taky nenormalny? a ak ano, tak preco? Bez ohladu na to, musim sa tam dostat. Ved je to najvacsi sad v dedine a prisiel som sem hlavne kvoli nemu. Isto, mohol som to nechat tak a vybrat si inu lokalitu. Ale teraz mi neslo uz iba o jablka, ten zvlastny clovek ma z neznamych dovodov zacal coraz viac zaujimat. Nakoniec som starostu presvedcil a dal mi kontakt aj na tohto podivina. Uctivo som sa podakoval a pred odchodom som mu odovzdal vino z nasej domacej vinarne. Oci sa mu rozziarili, bolo vidiet, ze to zmazalo vsetky jeho pochybnosti o tom, ze nas rozhovor bol iba strata casu. Navyse bol taky laskavy a doporucil mi rodinu, ktora by ma na par tyzdnov prichylila pod svoju strechu. 

Tradicny dvojgeneracny rodinny dom nedaleko obecneho uradu nebol nicim vynimocny. Pod cervenohnedou palenou strechou bola murovana kocka omietnuta sivym brizolitom. Takto vyzerali takmer vsetky domy v dedine. Od inych sa lisil naoko iba cislom. 110/11. Super, to sa bude dobre pamatat. a este v jednej veci sa lisil. Dvor nestrazil ziadny oriesok, vlciak ci nejake ine, na Slovensku bezne, plemeno. Za plotom veselo pobehoval Americky staford modry. Vyzeral celkom pritulne, preto som nechapal tu tabulu na branicke.

Pozor zly pes! Zla gazdina! Zle deti! Cela rodina zla!

Nuz, nech uz v tom dome byva ktokolvek, zmysel pre humor mu rozhodne nechyba. Nez som sa stihol dotknut zvonceka, otvorili sa dvere domu a vysla z nich mila starsia pani. 

„Toby! Okamzite pod sem! Nechaj pana!“ - kricala uz od dveri na zvedaveho milacika, co poskakoval pri brane.

„Nebojte sa, nic Vam neurobi, je to iba stena.“ - vysvetluje pani a odomyka branicku. „Podte dalej, mlady pan. Izbu mate uz pripravenu.“

Vosli sme do skromneho, zato vsak utulneho a prikladne cisteho pribytku. Nechybali rucne hackovane papuce, ktore som si musel obut. Urobil som tak bez slov, aj ked papuce neznasam a vobec ich nenosim. Po uzkych a chladnych schodoch ma zaviedla do izby na poschodi. Este predtym ako mi ukazala kde si mozem zlozit veci, narychlo zavrela dvere do vedlajsej miestnosti. 

„Urobte si pohodlie a potom pridte dolu do kuchyne na salku kavy.“

„Dakujem, ste velmi mila.“ - suhlasil som, aj ked kavu nepijem.
Moja nova izba na niekolko dni bola rovnaka ako cely tento dom. Nebol to ziadny luxus, ale bola cista a vsade bol poriadok. Kazdy predmet v nej mal svoje presne urcene miesto. Neodvazil som sa s nicim pohnut ani o kusok. Podla nabytku usudzujem, ze patrila chlapcovi, studentovi. Ale asi ju uz dlho nik neobyval. Mal som z nej neobycajne smutny pocit. Az kym som sa nepozrel z okna. v pozadi, pod zazracne modrou oblohou sa tycili konciare hor. Ich svahy postupne klesali a plynule prechadzali z ostrych, este stale  zasnezenych, skal do zvlnenych luk a poli. a pred nimi, dotykajuc sa dediny, rozprestieral sa velky ovocny sad. Presne ten, ktory ma tak zaujima. Uplne cely ho mam z mojej izby takpovediac na dosah. 

Vybalit mojich par veci netrvalo dlho, a tak som uz za okamih cupital dolu schodmi do kuchyne.

„Pani Horanska, dakujem za izbu, je z nej nadherny vyhlad. Ale pripada mi cimsi smutna. Smiem sa Vas opytat, komu ta izba patrila?“ - zacal som rozhovor az prilis odvazne.

„Bola to izba mojho syna.“ - povedala, ked roztrasenymi rukami zalievala kavu.

„Prepacte, nechcel som...“ - ale uz bolo neskoro.

„Nemate sa za co ospravedlnovat. Prisla som o syna aj o muza, 20 rokov tomu bude.“ - znela odpoved zeny, ktorej sa v ociach objavili slzy.

„To mi je luto...“

 „Nemohli ste to vediet… Nech sa paci, Vasa kava.“ - polozila na stol predo mna salku a stratila sa za dverami izby na prizemi.

Tak, a prvy dojem mam za sebou. - pomyslel som si, ked som prehltol prvy dusok kavy vo svojom zivote.

Neviem ci to bolo tou kavou, tym ze som vyvolal v neznamej zene davnu bolest, alebo tym tajomnym sadom, ale tu noc sa mi akosi nedalo zaspat. Chvilu som lezal a pozeral sa na strop, premyslal nad tym hroznym utrpenim, ktore musi zazivat clovek co pride o svoju rodinu. Potom som zase stal pri okne a hladel na matne obrysy stromov v sade. v tme boli len sotva rozpoznatelne. Mesiac sa ukryval akoby vykonal nieco zle, a tak jedine svetla, ktore som videl, patrili vzdialenym hviezdam. Tento cyklus sa niekolkokrat opakoval, az som nakoniec predsa len zaspal. 

*****
Mal som pocit, ze nespim ani desat minut, ked mi bez upozornenia do izby vosla pani Horanska. Odhrnula zavesy a ostre ranne svetlo naplnilo celu miestnost. Aby toho nebolo malo, este aj otvorila okna. Ladovy horsky vzduch ma okamzite prebral.

„Mlady muz, vstavame! Uz je najvyssi cas. Neprisli ste sem lenosit, ci ano?“ - budila ma dorazne, ale s laskou matky.

V krci som zvieral perinu, aby zakryla moju nahotu. Co ak by ju chcela vyprasit, ked uz bola takto rozbehnuta. Ked videla moj vystraseny pohlad, iba sa usmiala a odisla. Sokovany, nevyspaty a este roztraseny z plne nestravenych dojmov vcerajska, som sa vybral do kupelne. Zvlastne, pribudol v nej jeden poharik so zubnou kefkou a pastou. Alebo tam bol uz vcera, a len som si ho nevsimol? Nebol som si isty nicim, tak som sa tym viac nezaoberal. Zbehol som dolu do kuchyne, kde ma uz na stole cakali ranajky a kava. 

„Pre ten vcerajsok sa netrap. Nemohol si to tusit a ja som nebola pripravena na to, ze sa ma to niekto opyta. Necakala som to.“ - zacala s usmevom a laskavym pohladom. „Pred dvadsiatimi rokmi isiel moj muz so synom ku lekarovi do mesta. Ale uz sa odtial nevratili. Najskor som si myslela, ze sa len niekde zdrzali, ale ked neprisli ani vecer, prepadla ma uzkost. Co ak mali havariu a nieco sa im stalo? Volala som na policiu, no ti nemali vraj ziadne hlasenie o nehode. Obvolala som vsetky nemocnice v okoli, nikto o nich nic nevedel. Dokonca sme ich s ludmi z dediny boli hladat v okoli. Presli sme pesi aj celu cestu do nemocnice. Nic. Akoby sa po nich zem zlahla. Policia nakoniec vyhlasila po nich medzinarodne patranie, ale ani to k nicomu neviedlo. Zmizli bez stopy...“

Pristihol som sa ako to pocuvam s otvorenymi ustami a chlebom v ruke. Take nieco som este nepocul. Nemohli predsa len tak zmiznut. Uplne bez stopy. 

„Pripada mi to, ako keby sa to stalo iba vcera.“ - pokracovala vo svojom rozpravani - „Niekedy mam pocit, ze kazdu chvilu zacujem v zamku dveri manzelov kluc... Alebo v noci… Obcas mam pocit, ze stoji pri mne v izbe a pozera sa na mna. Uz mi z toho sibe… Prepacte, mlady muz, ze Vas tym zatazujem. Neprisli ste sem robit spovednika blaznivej starej babe.“

A opat sa stratila kdesi v dome. Zvlastne. Vskutku neobycajna dedina. Som zvedavy, co ma tu este caka. Ked v mojich utrobach zmizol aj posledny krajec domaceho chleba, uprel som svoju pozornost na pokrceny papier s menami, co mi dal starosta. Dnes ich vsetkych navstivim a ako zakusok si na koniec necham toho cudaka. 

Slnko sa opieralo do svahu s jablonami a aj do mojich lic. Citil som sa ako dieta, bezstarostny a spokojny. Pomaly som si vykracoval dedinou a dychal tuto uzasnu atmosferu. Ticho a pokoj umocneny vtacim spevom. Dival som sa na panoramu ulice. Hoci bola vacsina domov postavena v sestdesiatych rokoch, bolo tu aj niekolko staruckych drevenic. a ako kazdej obci na Slovensku, aj tejto dominoval kostol. Mna vsak zaujala uplne ina stavba. Polorozpadnuty neoklasicisticky kastiel, ktory som si vcera cestou z vlaku ani nevsimol. Ako by som aj mohol, ved ho kvoli bujnemu porastu na dvore takmer nevidiet. Cestou naspat sa tam zastavim. 

Zozbierat udaje od tych troch ludi mi trvalo cele dopoludnie. Tunajsi obyvatelia su totiz az velmi pohostinni. Nemohol som predsa odmietnut pozvanie na male obcerstvenie spojene s prehliadkou zahrady,  kostovkou domacej palenky, ci prezeranim albumov s rodinnymi fotografiami. Tychto ludi si musim ziskat, budem ich este potrebovat. Kracajuc od posledneho z tych troch na juznom konci, hovoril som si, ze obed dnes radsej vynecham a pojdem omrknut ten kastiel. Odjakziva som sa zaujimal o tajomne opustene miesta. Ked som na nejake natrafil, musel som sa tam ist pozriet. Najviac ma lakala atmosfera tychto stavieb. Steny nasiaknute historiou neopisatelnym sposobom vydavaju svedectvo o prezitych rokoch. Obdivujem ich architekturu, remeselnu zrucnost a spracovanie detailov, ktorym stari majstri venovali tolku pozornost. Dnes sa to tak uz zial nerobi. Domy rastu ako huby po dazdi a su jeden ako druhy. Navsteva kazdeho takehoto miesta je ako vyprava v case. Do minulosti, ktora bola niekedy kruta a tazka, ale napriek tomu ocarujuco krasna.
*****
Hrdzava branicka bola otvorena, nedala sa zavriet, ledva visela na zvyskoch kovovych pantov. Cez zihlavu a vysoku travu som sa brodil ku budove. Kto zazil a precitil atmosferu starych opustenych budov, nepozna prekazky. Akoby historia vystierala ku mne ruku a tahala ma dnu za sebou. Poslusne som nasledoval jej volanie. Este par krokov a konecne som si mohol prehliadnut tento neobyvany kastiel. Omietka na stenach drzala len silou vole a na mnohych miestach uz nebola vobec. Okna boli na pocudovanie cele, nie ako na ostatnych podobnych budovach, ktore som predtym navstivil. Vstupny portal sa nachadzal za styrmi antickymi stlpmi podopierajucimi trojuhlolnikovy stit. Tazke drevene dvere, vystuzene kusmi zeleznej pasoviny, boli tiez otvorene. Neviem preco, ale pred tym ako som prekrocil prah, zaklopal som. Sila zvyku, asi… Vo vnutri to uz nebolo take zachovale ako sa zdalo pri pohlade zvonku. Nabytok bol prec, hole steny „zdobili“ grafity. Spolu s uzasnymi klenbami stropov tvorili akusi podivnu estetiku. 

Zo vstupnej haly som po tocitom kamennom schodisku bez zabradlia vysiel na poschodie. Klenby stropov vystriedali mohutne drevene tramy. Grafity na poschodi boli ovela prepracovanejsie nez tie dole. Ich tvorcovia mali na ne asi viac casu. Najkrajsi z nich bol v uplne poslednej miestnosti. Povabna zenska tvar na stene sa mi prihovara cudzou recou. Varuje ma pred tym aby som sa jej pozeral do oci. Nedalo sa. Take uzasne oci som este nevidel. a tie detaily! Autor si dal skutocne zalezat. Moje snivanie nahle prerusil hlasny sramot pri schodisku. Srdce sa mi rozbuchalo ale nohy ma nechceli posluchat. Napriek tomu som vysiel na chodbu pozriet sa co sa tam deje. Po zemi sa kotulali dva spreje a zo schodiska sa ozyval dupot. Nestihol som to. Ked som prisiel ku zabradliu, videl som uz len postavu v kapucni miznut za vstupnymi dverami. Uff, to bol ale stres. Krvi by sa mi nedorezal. Najvyssi cas sa odtialto vytratit. 

Cestou von som si vsimol v hline nove stopy. Boli male, asi to bolo dieta. Nejaky miestny fagan, co chcel pridat svoj podpis do tejto „siene slavy“. Rozhliadol som sa po ulici, ale nebolo vidiet ziadny pohyb. Ako by sa vyparil. Mavol som nad tym rukou a vydal sa na opacny koniec dediny pokusit sa ziskat si na svoju stranu aj toho posledneho kandidata do mojho vyskumu. Nastastie ma o nom starosta vopred dokladne  informoval, tak aspon viem co ma caka. Teda, aspon si to myslim. Viktor Novosad, ano vskutku priliehave meno, nepatril v dedine medzi najoblubenejsich obcanov. Vysluzil si to najma svojou protivnou povahou. Neustale sa na vsetkych mracil. a vraj ani najstarsi obyvatelia si nedokazu spomenut, kedy ho naposledy videli usmievat sa. Vacsinou sa choval podrazdene akoby mu uleteli vcely, pritom ziadne nemal. Tie ule za dedinou patrili jeho susedovi Hudakovi. Hoci mu prekazali, predsa len ich pritomnost so zatatymi zubami trpel. Ved tie vcely opelovali aj jeho jablone. a kde by sa bol podel ovocinar, ak by nebolo vciel? Vysluzil si povest nedotknutelneho cloveka. s ostatnymi sa nestretaval, pozdravil iba ked mal na to prave chut. Mily cloviecik, ze? a ja za nim idem celkom dobrovolne. Asi som uz uplne prisiel o rozum...

Dalsia otvorena branicka. Celkom ma to prekvapilo, no snad to bude znamenat, ze za nou nebude ziadne psisko. To by si hadam nedovolil, pri tom vsetkom… Alebo je len jednoducho Den otvorenych braniciek. Kazdopadne, nemal som inu moznost nez vojst, pretoze tam nebol zvoncek a ku domu je to este kusok cesty. Vyzeral dost osarpane. v porovnani s ostatnymi domami v dedine vyzeral tento akoby tu ani nik nebyval. Travnik bol vsak pokoseny a to uz predsa len cosi naznacuje. Kracal som teda dalej. Tych par sekund od brany ku domu sa mi zdalo ako hodina. v hlave mi virili vsetky tie reci a zacal som mat trochu obavy. Co ak na mna vybehne s puskou v ruke, ze som si dovolil vstupit na jeho pozemok? No, ani by som sa tomu nedivil. Ale stale som mal nadej, ze su to len babske reci. Iked vysli z ust starostu. Dosiel som ku dveram. Aj tu som hladal zvoncek marne. Nikde ziadny nebol. Zabuchal som na dvere a cakal. Nic. Ziadna reakcia. Zabuchal som teda este raz a s trochu vacsou razanciou. Kutikom oka som zazrel ako sa na okamih poodhalila zaclona za oknom nalavo od dveri. Cakal som, ze sa dvere otvoria, ale stale nic. 

Zaklopal som do tretice a pre istotu som sa aj ohlasil: „Dobry den! Pan Novosad, ste doma?“

Aj tak neotvaral. Obycajne byvam trpezlivy, ale tentokrat ma to trosku rozrusilo. To snad nemysli vazne! Ved predsa videl, ze tu stojim a urcite nie je hluchy. Jedine, ze by mi to starosta zabudol povedat. Uz som bol fakt nahnevany. Stal som tam ako stlp a pokusal sa stretnut s niekym, kto o to ocividne nestoji. Je to pako. - pomyslel som si a otocil sa smerom ku sadu. Netusim preco, isiel som sa pozriet na tie jeho jablone.

Boli dokonale. Dokonale usporiadane, dokonale orezane, dokonale vytvarovane. Nechapal som ako je to mozne. Ako moze takyto clovek vytvorit nieco tak nadherne? Ma k tymto stromom vztah, to je jasne na prvy pohlad. Aj miestni vraveli, ze sa o ne prikladne stara. Je nimi vraj doslova posadnuty. Neustale tam cosi robi, orezava, opiluje, osetruje, hrabe listie... Nie je dna, ze by ho v sade niekto nevidel. Cim viac som sa snazil tomu porozumiet, tym menej som to chapal. Stravil som tam asi polhodinu a obzeral si tie krasne stromy a svah, na ktorom boli vysadene. Teraz na jar zdobili bohate koruny stromov nadherne biele kvety. Stromy akoby sa medzi sebou rozpravali, celym sadom prenikal harmonicky bzukot. Stovky, ci tisice vciel poletovali z kvetu na kvet a vobec im nevadilo, ze sa na ne celkom z blizka pozeram. Keby som bol maliarom, tak toto by bolo miesto, ktore by som chcel namalovat v kazdom rocnom obdobi. Kedze nim nie som, spravil som si aspon zopar fotiek a pobral sa odtialto prec. a ten cudak mi zrazu ani nejako nechybal. Pokoj, ktory z toho sadu vyzaruje mi celkom stacil. Spokojny s dnesnym dnom, vratil som sa ku tete Horanskej. Ani som si nestihol zapisat vsetky poznamky a zaspal som.

*****
Novy den, nova sanca. Po ranajkach mam v plane druhy pokus o stretnutie s Viktorom Novosadom. Spal som o cosi dlhsie, tak som sa dost ponahlal. Podakoval som sa domacej pani za kakao a lupacku s maslom, ktore mi pripomenuli moje detstvo a siahol som po klucke od vchodovych dveri. Vtom sa dvere nahle otvorili. Nebyt mojich rychlych reflexov, dostal by som nimi do nosa. Ustal som to a len tak-tak som nespadol na zadok. To prislo az o chvilu. v ziari vychadzajuceho slnka sa zacali rysovat obrysy zenskeho tela. Luce jarneho rana sa predierali vlnkami rysavych vlasov a schadzali jej po ramenach az k zemi. Povabna silueta naberala coraz jasnejsie kontury. Zadival som sa na tu nadheru a bol by som tam stal doteraz, keby dnu nevbehla Toby. Vrhla sa na mna, zvalila ma na podlahu a olizovala mi tvar. 

„Fuj Toby! Nesmies! Fuj to!“ - To boli prve slova, co som od toho krasne hrdzaveho anjela pocul. 

Znel mi v usiach ako rajska hudba, ako chor anjelov vitajucich ranne slnko. Precitol som. Trosku surovo som odsunul psika na stranu a neohrabane som sa postavil. 

„To je Katka, moja neter.“ - povedala pani Horanska, zatial co sa vsemozne snazila zakryt smiech.

„Tesi ma, PPavel… Ttotiz Peter...“ - zakoktal som sa a podal ruku tomu krasnemu stvoreniu.

„Ahoj, Totiz Peter.“ - povedala s bezstarostnym usmevom hrajucim sa na jej perach. 

Asi milion nabitych castic ma paralyzovalo v momente ako sa ma dotkli jej prsty. Tak krehke… Citil som sa akoby sa vo mne do seba zrutila hviezda, ci vybuchla supernova. Ak niekto vymyslel lasku na prvy pohlad, tak ja som prave objavil lasku na prvy dotyk. Nebol to Amor, co sipom zasiahol moje srdce. Bolo to niekolko divizii pechoty a tazkeho delostrelectva s masivnou podporou letectva, ktore na mna spustili salvu zamilovanych projektilov. Namiesto srdca mi ostal vo vnutri stovkami zasahov prederaveny kus niecoho, co kedysi tvorilo zivot. Umrel som. Urcite som umrel. Alebo som sa prave narodil? Nebol som si celkom isty co sa vlastne stalo. Jednym som si vsak isty urcite. Nieco vo mne sa zmenilo. 

„Pan Novak sem prisiel robit vyskum ovocnych stromov.“ - taktne prerusila pani Horanska nase podanie ruk, ktore zrejme trvalo dlhsie nez obycajne.

„Tak to je zaujimave, rada si o tom vypocujem viac.“ - znelo anjelskym hlasom.

„Pan Novak sa teraz ponahla, ale ked sa vrati, urcite ti o tom porozprava.“ - opat sa do konverzacie vlozila Katkina teta akoby tym chcela naznacit nech uz idem, no mal som pocit, ze pri tom na mna zmurkla. 

„To je pravda, uz trochu meskam. Uvidime sa poobede. Teda, dufam, ze sa uvidime...“ - usmial som sa a odisiel. 

Snazil som sa zo vsetkych sil neobzriet sa za seba, aj ked som v skutocnosti velmi chcel. Cestou do sadu som sa pokusal stravit tento intenzivny moment. Ocarila ma. Uplne. a stacil na to tak kratky okamih. Vedel by som ju opisat na sto stran. Na kazdej z nich by bolo jedine slovo: KRASNA. Copy-paste az na koniec nekonecna. Zacykleny v myslienkach na Katku som kladol jednu nohu pred druhu, dufajuc, ze idem spravnym smerom. Pripada mi to akoby som isiel celu cestu so zatvorenymi ocami. a vobec sa necudujem soferom trubiacim na toho zasnivaneho chlapika uprostred cesty. Asi len vdaka tomu som sa uspesne dostal az ku pozemku Viktora Novosada. Bol vonku na zahrade. Bingo! Teraz sa mi uz neskryje. 

„Dobry den! Pan Novosad, mozem na minutku?“ - spustil som pre istotu uz od branicky.

Nereagoval, nepohol ani brvou. Odvazne som kracal smerom ku nemu. Fakt, ze mal v rukach hrable, ma nijako nespomalil, a tak som hovoril dalej: „Volam sa Peter Novak, robim diplomovu pracu o vplyve pody na vynosy ovocnych stromov...“

„Viem kto si, Jozo mi povedal, ze prides a budes tu snorit. Kym ja budem zit, tu sa ziadne vzorky odoberat nebudu!“ - nenechal ma dopovedat a razne odmietol akukolvek spolupracu.

„Ale mas stastie, chlapce, mozno to uz nebude trvat dlho...“ - pokracoval zhrbeny muz. Otocil sa mi chrbtom a vyzeralo to na strateny pripad. Skusil som teda inu taktiku.

„Mate najkrajsie jablone ake som kedy videl! Je vidiet, ze ich mate velmi rad...“ - zalichotil som mu. Zastavil sa, tak som pokracoval.

„Su pre Vas vsetkym, viem to. Vcera som si ich trochu poobzeral. Su dokonale. a je to len Vasa zasluha. Tak prikladne orezane a osetrene stromy clovek len tak nevidi. Je jasne, ze Vam na nich velmi zalezi. Ak by som bol stromom, tak by som chcel byt jednou z Vasich jabloni.“ 

Ani nahodou… - povedal som si v duchu. No zda sa, ze to zabralo. Pomaly sa otocil a konecne som mu videl do tvare. Niekde medzi hromadou vrasok boli dve male jamky a v nich par modrych oci, ktore starostlivo chranilo huste dlhe obocie. Ich pohlad sa mi nezdal taky zlovestny ci nenavistny ako mi ho opisovali dedincania. Pripadal mi skor utrapeny, ustarosteny. Pod dominantnym sirokym nosom sa triasli male usta. Chystali sa prehovorit.

„Ty nevies vobec nic! a teraz vypadni, nechaj ma na pokoji, lebo zavolam policiu!“ 

To bolo vsetko, co mi povedal, viac som z neho nedostal. 

Dnes som teda skoncil skor ako som zacal. Bol som z toho smutny. Citil som, ze je to len maska. v tom cloveku je urcite nieco viac. Ale nikomu neda sancu to spoznat. Mrzelo ma to. Ale rozhodol som sa tym viac nezaoberat. On sam si zvolil takuto cestu. Bol to jeho sposob, ktory mu umoznoval byt sebou samym. i ked pre ostatnych bol niekym uplne inym. Zamysleny som sa vratil do domu pani Horanskej. Nebola doma. Nebol tam vobec nikto, ani Toby, ani Katka… Lahol som si na postel, vylozil si nohy a pozeral sa cez okno na oblaky, ktore sa z nicoho nic zjavili na oblohe a postupne ju celu zahalili. Ake symbolicke… - pomyslel som si tesne predtym ako som opat zaspal. Prebudil ma az vesely smiech, ktory bolo pocut z kuchyne na prizemi. Ten hlas predsa poznam! Bol to hlas anjela bez kridel. Teleportoval som sa do kuchyne. Ano, musel som sa tam teleportovat. Neviem si inak vysvetlit ako by bolo mozne dostat sa po vsetkych tych schodoch dolu tak rychlo. 

„A coze ste taky smutny?“ - opytala sa ma pani Horanska, ked ma uvidela vo dverach. Tej skutocne nic neunikne. Ma vsetky vlastnosti, ktore by som u zeny v jej veku ocakaval. Vsetky! 

„Ale… s tym clovekom sa neda normalne rozpravat...“ - prehovoril som pocas toho ako som si sadal ku prestretemu stolu. 

„Je to stary blazon, netrapte sa pre to.“ - povedala stara pani, zatial co predo mna polozila plny tanier slepacieho vyvaru s domacimi rezancami. 

Sadnut si oproti Katke nebol prave najlepsi napad. Pristihol som sa ako drzim v ruke prazdnu lyzicu a s otvorenymi ustami sa na nu pozeram. Pristihla ma aj ona. Zacervenala sa. a ja urcite tiez, ale horucim vyvarom to isto nebolo. No zeny vzdy vedia ako z toho von.

„Tak co za vyskum to robis? Povedz mi o nom nieco?“ - opytala sa, aby zmiernila napatie.

Bol to dobry tah. Celkom sa mi ulavilo, ked som sa s nou mohol rozpravat o „normalnych veciach“. Vsetko som jej vysvetlil a ona ma so zaujmom pocuvala. Sem-tam sa este nieco spytala. Nakoniec sme sa dostali ku tomu ako som dopadol u Novosada. 

„Vies co robim ja v takychto chvilach? Malujem. Nechcel by si to skusit? Mozno sa ti to zapaci.“ - navrhla Katka.

„Jasne, preco nie?“ - suhlasil som. Pravdou je, ze by som suhlasil, aj keby povedala, ze rada skrabe zemiaky, alebo kyda hnoj. Suhlasil by som s cimkolvek, ak by som pri tom mohol byt s nou. 

„Super, tak mozeme nieco namalovat spolu. Ale nebude to take obycajne malovanie.“

„Fiha, a co to teda bude?“

„Nechaj sa prekvapit.“ - povedala so sibalskym usmevom a viac nic neprezradila. 

O hodinu ma cakala dolu na chodbe aj s batozkom. 

„Tak, podme na to!“

Pomedzi dazdove kvapky sme kracali dolu dedinou, a ked sme sa blizili ku tomu opustenemu kastielu uvedomil som si, ze ta bunda s kapucnou, co ma Katka na sebe, mi je nejaka povedoma. To predsa nie je mozne! Alebo zeby predsa...? Chodnickom vo vysokej mokrej trave sme sa dostali ku kastielu a tam mi odhalila jedno zo svojich tajomstiev. To ona nasprejovala tu krasnu tvar na hornom poschodi. a v miestnosti, do ktorej som sa vtedy nedostal, pretoze ma pri prehliadke vyrusila, mala rozpracovany dalsi svoj umelecky vytvor. Tentokrat je ta tvar muzska, ale zatial je to iba nacrt. z batozka vytiahla niekolko sprejov. Podala mi jeden z nich.

„Tato stena je tvoja.“ - ukazala na asi poslednu sprejom nepoznacenu stenu na tomto poschodi. 

Satku, co mala okolo krku si vytiahla vyssie cez nos a pustila sa do uprav. Tolko podnetov v takom kratkom case si uz skutocne ziadalo dostat to zo seba nejako von. Tak preco to neskusit? Uchopil som pixlu a urobil prvu ciaru.

„Nie! Pockaj! To musis takto.“ - vzala moju ruku a pokracovala v nazornej ukazke. 

„Nesmies to sprejovat prilis zblizka, ale ani moc zdaleka. Takto je to akurat. Musis sa uvolnit. Si v krci, takto to nepojde. Mysli na nieco prijemne a sustred sa na to!“ - vtedy som uz vedel presne co mam robit. 

V mysli som sa vratil spat v case do dnesneho rana. Do momentu ked som ju prvykrat uvidel. Mala pravdu. Potom to uz islo same. Moje dielo nebolo take prepracovane a dokonale ako jej grafity, ale na prvotinu to bolo podla mojho nazoru dost dobre. s vysledkom som bol nadmieru spokojny. Sprejom som na stenu namaloval anjelske kridla v zivotnej velkosti. Iba kridla. Pre anjela, ktoremu chybali. Pre anjela, ktory stal vedla mna so satkou cez usta a sprejom v ruke. 

„Tak, co na to povies? Moze byt?“ - sebavedome som poziadal Katku o zhodnotenie.

„Pekne, ale nemyslis, ze tomu nieco chyba?“ - ukazala na prazdne miesto medzi kridlami.

Vzal som ju za ruku a postavil doprostred.

„Teraz uz nie. Teraz uz nechyba vobec nic.“ - a nase tvare sa opat sfarbili do cervena.


V Zamkovciach som sa zdrzal uz len par dni. Dopisal som si poznamky z navstev a odobral potrebne vzorky. Od vsetkych okrem Viktora Novosada. Este dvakrat som sa ho pokusil presvedcit, ale vzdy som dostal rovnaku odpoved. Pred mojim odchodom som mu v schranke zanechal list. Napisal som mu, ze ma to mrzi ak sa citil byt do niecoho nuteny a znovu som vyzdvihol jeho prikladnu starostlivost a vztah ku svojim jabloniam. Povazoval som to za potrebne, nechcel som odist v zlom. s pani Horanskou sme si slubili, ze ju urcite este pridem niekedy navstivit. a Katku som odvtedy, co sme boli spolu v kastieli, uz viac nevidel. Myslel som vsak na nu kazdy den.

Dni plynuli, diplomovku som dokoncil a rovnako tak som uspesne ukoncil aj cele moje studium. Pravdepodobne by som coskoro opustil rodnu hrudu a vydal sa spoznavat svet, tak ako mnohi moji priatelia, nebyt jednej obalky, ktora mi prisla postou. v uradnej zasielke sa nachadzal nasledovny list.

Vazeny pan Peter Novak,

ziadame Vas tymto, aby ste sa dna 11. jula 2018 o 10:00 hod. dostavili do advokatskej kancelarie JUDr. Milos Smolka, Nam. sv. Egidia 41, Poprad, vo veci dedicskeho konania po zosnulom Viktorovi Novosadovi, bytom Hlavna 21, Zamkovce. 

„Ja? Preco ja?“ - pytal som sa dookola sameho seba. Pripadal som si ako v nejakej sialenej reality sou. Poriadne ma to znervoznilo. Divim sa, ze mam este vobec nejake nechty po ich neustalom ohryzani. Tych niekolko dni do dedicskeho konania mi pripadalo ako vecnost. Nechapal som preco ma tam volaju. Ja predsa s tym clovekom nemam nic spolocne, najskor pojde o nejaky omyl. Neviem ani nic o tom, ze by som bol adoptovany. Veru, aj takato moznost mi napadla.  Nemam potuchy, co odo mna mozu chciet.

V den „D“ som sa dostavil do Popradu o dve hodiny skor. Vobec ma neupokojovalo, ze ani o 9:55 sa na chodbe pred kancelariou nenachadzal nikto okrem mna. Preslapoval som na mieste pred dverami a uz som sa chystal zaklopat, ked sa na druhom konci chodby zjavila muzska postava. Vkusne obleceny pan po patdesiatke, vyzeral ze sa o seba dokladne stara. Hladko oholeny, ucesany. Presny opak mna. Pokojnym krokom sa ku mne blizil a v lavej ruke zvieral cierny kozeny kufrik. Par metrov predo mnou ma oslovil a vystrel ku mne ruku.

„Vy budete iste pan Novak, ze? Vitajte. Moje meno je Smolka.“ - pevny ale citlivy stisk ruky naznacoval, ze to bude dobry clovek.

„Podte dalej, nik iny uz nepride.“ - otvoril dvere a pozval ma do minimalisticky zariadenej kancelarie. 

Nebolo v nej nic, co by nemalo nejaky prakticky ucel. Ziadne obrazy, ziadne fotky, ziadne kvety. Usadli sme ku kancelarskemu stolu z masivu a po prekonani formalit sa JUDr. Smolka konecne dostal ku tomu, preco som sa tu ocitol prave ja.

„Ako iste viete, nebohy pan Novosad nema ziadnych potomkov, ci zijucich pribuznych...“ - prikyvol som, aj ked som o tom nevedel vobec nic.

„...teda okrem svojej sesternice, ktora sa ale este pred jeho smrtou vzdala naroku na dedicstvo.“ - pokracoval. „Kratko pred svojou smrtou spisal zosnuly zavet, v ktorom odkazuje vsetok svoj hnutelny aj nehnutelny majetok prave Vam a splnomocnil ma na vsetky ukony suvisiace s prepisom majetku na Vas ako na noveho vlastnika. Neoddelitelnou sucastou tohto dedicstva vsak nie je len hnutelny a nehnutelny majetok zosnuleho, ale su to aj jeho zavazky, predovsetkym nezaplatene faktury za odber elektrickej energie vo vyske 654 eur. Pytam sa Vas teda, ci ste ochotni prijat toto dedicstvo tak ako bolo popisane.“ 

„A a ano. Ano, samozrejme.“ - odpovedal som, pricom som vobec neuvazoval nad dosledkami. Jedine co mi prebehlo hlavou bolo, ze  taky obrovsky pozemok za 650 eur, je v podstate zadarmo. 

„Vyborne! Vsetky potrebne dokumenty som vopred pripravil, takze budem od Vas potrebovat uz iba par podpisov.“

Ked bolo vsetko podpisane, vyrazil som do Zamkoviec. Siel som najskor na cintorin. Jednoduchy hrob na konci cintorina, zatial bez kamena. Za hrbou hliny bol do zeme zapichnuty dreveny kriz, na ktorom bola tabulka s jeho menom. Hladel som na  kriz a citil som akusi povinnost sa o to postarat. Moje sentimentalne rozjimanie prerusila znama vona.

„Videla som ta prichadzat… Co tu robis?“

Ano, aj ten hlas mi bol znamy…

*****
Cez stare drevene vrzgajuce dvere posiate pavucinami sme vosli do domu. v uzkej tmavej chodbe nesvietilo svetlo a cela bola presiaknuta puchom stareho oblecenia. Katka pouzila svoju satku a ja som sa pred nim snazil uchranit aspon trickom natiahnutym az na nos. Nahlili sme sa ku najblizsiemu oknu. Presli sme do kuchyne a otvorili sme rovno dve. Teply letny vzduch prudil do smutneho pribytku a spolu so slnecnymi lucmi ho cely naplnili. Stacilo pat minut a dalo sa tu normalne dychat. Bolo ocividne, ze tento dom nepoznal zensku ruku. Neda sa povedat, ze by tam bol neporiadok, ale to sa jednoducho pozna, ze tu zil samotar. Tieto steny, z ktorych sa uz lupali tapety asi nikdy nepoculi dzavot deti, nikdy neboli nemymi svedkami milencov. Popolnik plny spakov na stoliku v obyvacke poukazoval na oblubene miesto jeho majitela. Jeho zrak nebol ktovieaky, kedze kreslo bolo natlacene prilis blizko ku televizoru. a aj ten uz cosi pamatal. Tesla 4253U „Sitno“, legenda 70. rokov. Za kreslom bola pod oknom hneda valanda s dekou a vankusom. Tu zrejme Viktor spaval. Aj ked je len tazko uveritelne, ze by to niekto robil dobrovolne. Bola tvrda a na niektorych miestach z nej trcali kusy dreva. 

Za obyvackou bola este jedna izba, spalna. Vyzerala akoby nebola nikdy pouzita. Postel bola prikryta presivanym prehozom a cez okno boli zatiahnute tmavozelene zavesy, ktore dnu nepustili ziadne svetlo. Oproti oknu bola tmava leskla masivna skrina. Otvorili sme ju aj napriek obavam, ze odtial vyletia mole, ci nejaka ina haved. Bola prazdna. Teda az na par neobyvanych pavucin v rohoch polic. Nebolo tam viac na co pozerat. Vratili sme sa do kuchyne. Cez otvorene okna sme sa pozerali na ten nadherny sad. Po chvili som si medzi neumytym riadom a zvyskami masovej konzervy vsimol na stole obalku. Roztrasenym rukopisom bolo na nej napisane moje meno. a vo vnutri… nie, nebol tam list, ani peniaze. Boli v nej dva kluce. Jeden klasicky dozicky a druhy vyzeral ako od visiaceho zamku. Nase zvedave povahy okamzite zbystrili pozornost. Zacali sme systematicky prehladavat dom a skusali sme vsetky mozne dvere, ci dvierka na nabytku. Hladali sme cokolvek, co by sa nimi mohlo dat odomknut. 
„Za domom je este humno.“ upozornila ma Katka, a uz sme ku nemu trielili. 

Bolo to vzrusujuce a svojim sposobom i zblizujuce. Je fajn vidiet taku suhru medzi dvomi ludmi. Obaja sme si toho boli vedomi. Dvere humna boli otvorene, a okrem naradia a strojov sme tam nic nenasli. Jedna truhlica vyzerala podozrivo, nakoniec v nej boli iba skrutkovace a niekolko obojstrannych klucov. s rukami zamazanymi od prachu a spinaveho naradia sme stali vonku pred domom. Nasa mysel pracovala na plne obratky. Chceli sme odhalit zahadu tych dvoch klucov. a to co najskor! Po asi hodine hladania sme boli nuteni rezignovat. Mali sme pocit, ze sme uz prezreli kompletne cely dom, aj s podkrovim. Pokoreni sme nakoniec nechali dom domom, kluce klucmi a drziac sa za ruky sa prechadzali medzi stromami. 

„Co s tymto budes robit?“ - opytala sa ma.

„Dam si ich na retiazku a budem ich nosit na krku ako Frodo, az kym nezistim ku comu patria.“ 

„Hehe, myslela som s tymto vsetkym. s domom, so sadom…“ 

Bolo mi jasne, kam tym mieri. Dalo by sa to predat za pekny balik. Za tie peniaze by sme sa mohli odstahovat a spokojne si zit napriklad niekde v centre vacsieho mesta. Ale to mi ani na chvilu nenapadlo. Cim to je, ze tie najspravnejsie rozhodnutia byvaju casto tie najblaznivejsie? Zdanlivo nelogicke a absurdne…

„Ako by sa ti pacilo, keby sme sa sem prestahovali?“ 

Oci sa jej rozziarili, ako dietatu pod vianocnym stromcekom. Bola to necakana otazka, uznavam. Najma po tom co sme videli v akom stave sa ten dom nachadza. Ale citil som, ze toto je to najspravnejsie rozhodnutie. Som presvedceny, ze aj Viktor by si to tak zelal.

„A ty by si to urobil?“ - pytala sa prekvapene.

„Ci by som to urobil? Ja to urobim! Uz som sa rozhodol. Nastahujem sa sem a budem sa starat o tento sad najlepsie ako budem vediet. a rad by som sa on staral spolu s tebou, ak budes chciet.“

Jej silne objatie bolo tou najpresvedcivejsou odpovedou. 

*****
S pani Horanskou sme sa dohodli, ze kym privedieme zdedeny dom obyvatelneho stavu, mozem byvat u nej. Trvalo nam tyzden, kym sme sa zbavili vsetkych nepotrebnych veci, najma stareho nabytku a oblecenia. Nechali sme si na pamiatku retro rozhlasovy prijimac, zopar knih a nejaku keramiku. Zachovali sme aj povodnu kuchynsku linku, pretoze len tazko by sme zohnali taku co by sa sem hodila viacej. s uctou sme odlozili fotografie, ktore nam pomahali aspon trosku spoznat toho tajomneho muza. Posledna vec, ktoru sme potrebovali odstranit bola tazka mahagonova skrina zo spalne. Stacilo ju vyniest, a mohlo sa malovat. 

Ked som sa ju pokusal posunut popri stene, o nieco som s nou zavadil. Neslo to. Odsunul som ju teda nabok a zbadal nieco dych vyrazajuce. Za skrinou boli este jedny dvere. Starostlivo ukryte pred vsetkymi, ktori mali to „stastie“ dostat sa az sem do spalne. Dva kluce z obalky viseli na retiazke na mojom krku, tak ako som to slubil. Teraz konecne nastal ich cas. Zavolal som Katku aby sme spolocne odhalili ich tajomstvo. Rukou som zo zamku zotrel niekolkorocnu pavucinu a vlozil dnu vacsi z dvojice. Dvakrat som nim pootocil, stlacil klucku a potiahol dvere smerom k sebe. Objavilo sa pred nami uzke tocite schodisko veduce niekam dolu pod dom. Za svetla mobilov sme opatrne kracali dolu do neznama. Ocitli sme sa v malej naoko prazdnej miestnosti. Az pri odchode sme si v jednom z rohov vsimli nevelku drevenu truhlicu. Vylovil som ju spod nanosov prachu a niesol hore do spalne. Nebola vobec tazka, dokonca v nej nic nehrkalo. Zdalo sa, ze je prazdna, ale moja intuicia mi hovorila opak. Obidvaja sme boli poriadne napati, ked som do jej zamku vkladal druhy z klucov. Chvejucimi rukami som ju pomaly otvaral a obidvaja sme nad nu nedockavo nahli svoje hlavy. Vnutro truhlice bolo vystlane utrzkami z novin. Boli dvadsat rokov stare a kazdy z nich nas oslovoval sokujucim nadpisom. 


Manzelsky par zmizol cestou do obchodu! 

Dvanastrocna skolacka sa nevratila domov zo skoly! 

Zmiznutia na Gemeri pokracuju! 

Hlada sa spoj cislo 15! 



Nemohli sme uverit tomu co vidime. Nikdy sme o tychto pripadoch nepoculi. a mozno aj ano, ale v tom case sme boli este len deti. Sedime na studenej zemi a citame tie otrasne pribehy. Kazdy z nich sa udial niekde inde, ale vsetky mali nieco spolocne. Nikto nic nevidel, nikde sa nenasli tela a dokonca ani autobus s takmer dvadsiatimi ludmi. Ako je to preboha mozne?! a preco su skryte v truhlici pod domom Viktora Novosada? Po chrbte nam presiel mraz a ucitili sme studeny pot. Naskocila nam husia koza pri pomysleni, ze by s tym mohol mat nieco spolocne. Nevedeli sme si to vobec predstavit. Ved ak by tych ludi nedajboze zabil, niekto by si to urcite vsimol. a aky by mal motiv na takyto hrozny cin? Budeme snad byvat v dome vraha? Mozno si len kladieme nespravne otazky. Mozno sa naopak snazil tieto zahadne zmiznutia odhalit a preto mal vsetky tie clanky. Zamkli sme ich spat do truhlice a odniesli sme ju na miesto, kde sme ju nasli. Malovanie nechame na neskor, zhodli sme sa. 
*****
Taky nadherny letny vecer. Sedime na kopci a pod nohami nam lezi cela dedina. Opieras sa o mna s laskou a doverou, pokojna. Objimam ta a vychutnavam si tvoje teplo i vsadepritomnu vonu jabloni a tvojich vlasov. Som do nich ponoreny. Dycham ta, vonavu. Na hrudi citim tlkot tvojho srdca. Citim ako sa tvoje telo napina s kazdym nadychom a s kazdym vydychom uvolnuje. Pod dekou, ku mne pritulena, pozorujes miznucu ohnivu gulu na obzore. Ako klesa, postupne meni svoju farbu z jasnozltej az po ohnivocervenu. Ja chvilami pozorujem slnko, chvilami sa kocham tebou, ale vacsinu casu len snivam o tom co nas asi este caka. Vzduch chladne, no iba ten od nas vzdialeny. Hrejive teplo nasich tiel nas pred nim chrani. Ako opisat tento moment a uchovat ho pre vecnost?

S poslednymi lucmi miznucimi za horami, ti sepkam prave vytvorene verse:

Skor ako prve luce osusia, 
slzami orosenu travu,
vezmem ta do svojho narucia,
a odnesiem k mojmu chramu.

Tam v tichu stromov ti posepkam,
ze si krasna ako kvet jabloni.
Ze vonias ako lesny med,
ako rano v hmly zavoji. 

Tvoje oci su ako pucky poslov jari,
siroko otvorene tuzbou po svetle,
hyckane krasou v tvojej tvari,
s odrazom konarov vo vetre.

Hladim ti lica, tak,
ako slnko hladi stromy.
Za usvitu budu z nas,
dva delene dvomi.

Za bodkou sa otocis a so slzami v ociach mi pritisnes na usta svoje pery. a potom znova a este niekolkokrat. Naliehavy prerusovany  dych vyjadrujuci vzajomnu naklonnost a vzrusenie sprevadza nase bozky. Okrem deky nas prikryla tma, zdvorilo zahalujuca nasu intimitu. Zahaleni tmou stavame sa basnou. 

*****
Leto je uz za nami, definitivnu bodku za nim davaju tyzden trvajuce lejaky. Matka priroda naplno ukazuje svoju silu a podmyva stromy na svahu. Najmladsie z jabloni klesaju pod tarchou obrovskej urody. Niektore z nich padaju a odhaluju svoje korene. Voda a bahno sa vali dolu svahom k domu a my dufame, ze to ustoji. Stalo nas to dost namahy dat to tu vsetko do poriadku. No vyzera to tak, ze sa opat nebudeme nudit. Kanaly, co som vykopal okolo domu nestihaju odvadzat prival vody a upchavaju sa naplaveninami. Zavelil som na ustup. Premoceni a uzimeni sme sa uchylili v pohodli a teple domu Katkinej tety. 

Na druhy den, ked prave neprsalo, isiel som do sadu zistit ake skody napachal ten vytrvaly dazd. Blato zo svahu sa opieralo o severnu stenu domu a zakryvalo ju az do vysky okna. Interier to prezil bez vacsej ujmy. Horsie to vsak bolo s jablonami. Desat z nich ten napor nevydrzalo. Niektore mali len polamane konare, ini boli vyvratene uplne. Ako som tak prechadzal pomedzi popadane jablka a nanosy bahna, uvidel som pod korenom jedneho zo stromov nieco znepokojujuce. Vzal som kus dreva padnuty na zemi a opatrne nim ten predmet ocistil. Srdce sa mi rozbusilo, citil som ho az v krku. Bolo to este horsie, ked som o par stromov dalej uvidel to iste. Zo zeme vycnievali kosti a nebolo pochyb o tom, ze boli ludske. Ihned som si to dal do suvislosti s utrzkami novin co sme nasli v truhlici. Zavolal som policiu a na miesto prisiel kriminalisticky technik aj znalec z odboru antropologie.

Po preskumani niekolkych pozostatkov predbezne urcil, ze su tam zakopane priblizne dvadsat rokov. o niekolko dni to tam cele rozkopali a pod najplodnejsimi jablonami objavili dohromady tridsat ludskych tiel...