Tiene minulosti Matus Alexander Lavrik Obsah Tiene minulosti 2 Obsah 3 Kapitola prva - Dozvies sa to od inych 4 Kapitola druha - Aj zle veci su na nieco dobre 9 Kapitola tretia - Svet naruby 17 Kapitola stvrta - Stare kolaje 23 Kapitola piata – Aj v zivote ma byt poriadok 32 Kapitola siesta - Po smiechu byva plac 45 Kapitola siedma - Hotovy „cvokhaus“ 56 Kapitola osma - Dohadzovac 67 Kapitola deviata - „Slubna“ kariera 75 Kapitola desiata - Potesenie v zivote treba 86 Kapitola jedenasta - Don Juan Karol 97 Kapitola dvanasta - Rychly pad smerom nadol 107 Kapitola trinasta - Noc bojovnikov 114 Kapitola strnasta - Tiene minulosti 122 Kapitola patnasta - Zaciatok konca 129 Kapitola sestnasta - Nemocnica - rodinny podnik 141 Kapitola sedemnasta - Navrat k pritomnosti 150 Kapitola osemnasta - Konecna - cesta k buducnosti 163 Zaver a podakovanie 167 Kazdy z nas si nieco pretrpi, ale dobra nalada sa da udrzat len v tom pripade, ak si uvedomime, ze aj to zle je na nieco dobre a mozno prave to nas posunie na miesto, z ktoreho budeme moct riesit dalsie, dolezitejsie, zivotne situacie... Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Matus A. Lavrik Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2014) 111001 Kapitola prva - Dozvies sa to od inych Niektorym ludom zivot pripada ako prechadzka ruzovou zahradou, no inym, inym zas akoby boli zacarovani v krajine zazrakov, z ktorej sa dostanu len velmi tazko. Keby si mal clovek v skutocnosti zvolit, ktorym smerom by sa vybral, volil by ruzovu zahradu. Aj ked v krajine zazrakov je vsetko mozne, dost tazko sa da vyhnut situaciam, ktore ludia nechcu. Negativnym situaciam. Zuzana sa citila presne rovnako. Ako Alica v krajine zazrakov. Mnohokrat si pripadala voci vonkajsiemu svetu prilis mala na to, aby mohla riesit tak dolezite problemy, ktore jej do cesty staval cas a osud. Ale je pravda, ze casom a hlavne chybami sa clovek uci. Zuzana spravila dost chyb na to, aby sa poucila, ze netreba ludom zaslepene doverovat, ale treba aj trosku preverovat. Overila si aj to, ze dovera medzi ludmi je ako sklo. Staci ak raz padne a je po dovere. Z tohto dovodu si nikdy nepripadala ako na prechadzke v ruzovej zahrade, ale snazila sa rychlo vymanit z domnenia, ze sa nachadza v akejsi cudesnej krajine, kde to nepozna. Bola opatrna, hlavne od momentu, ktory prezila na vylete... Preto volila zlatu strednu cestu, pretoze ani jeden zo svetov nebol pre nu idealny. Realita bola kruto pravdiva a krajina zazrakov nerealna. Snazila sa tvorit svoj vlastny svet, trebars taky, aky si ho vysnivala. Netusila, coho vsetkeho sa este docka, ked dosiahne tu povestnu hranicu dospelosti. Bude este stale v krajine zazrakov, alebo najde svoju vlastnu vysnivanu krajinu? Zuzane ubehol den v skole velmi rychlo. Bol to ten isty den, den po vylete, na ktorom sa stal jeden incident. Z pociatku sa citila trapne, no potom si zacala uvedomovat, ze ten, kto by sa mal citit zle, nie je ona, ale jej spoluziaci. Jej spoluziacka Kamila pripravila v jeden vecer plan, ktorym sa chcela pomstit za to, ze Zuzana jej „prebrala“ chalana, pricom to v skutocnosti nebola pravda a Kamila konala dost impulzivne. Svojim spoluziakom podstrcila alkohol, v ktorom bola mala davka tabletiek a vdaka nim sa stal alkohol este silnejsou „zbranou“. Momentalne stala pred rozhodnutim, ci ma ist na stretnutie so svojim spoluziakom Dominikom alebo nie. V ten vecer, ked sa to vsetko na vylete stalo, Dominik zaspal a Zuzanu neobtazoval, len jeho spoluziaci si trufali. Zuzanin vztah k Dominikovi zachranila len tato skutocnost. Vo vnutri ju dost trapila otazka, ci to vsetko, co k nej Dominik citi, je uprimne alebo je to len obycajny klam, ktorym sa chce odputat od minulosti s Kamilou. Potrebovala sa uz konecne niekomu zdoverit a ked prisla domov, prvy na koho natrafila bol Bruno, jej otec. „Ahoj! Ako bolo v skole?“ opytal sa jej, ked prisla do kuchyne, kde si nalieval kavu. „Neviem,“ vydychla a potom zaregistrovala na sebe Brunov vyhrazny pohlad. „Ako to, ze nevies? Nebola si...“ „Dobre, dobre,“ skocila mu do reci. „Nerozoberajme to! Bola som v skole, ale jednoducho vsetko mi ide na nervy, nemam chut vobec na nic a uz vobec sa sustredit na nejaku blbu skolu,“ vyhrkla zo seba a zlozila si hlavu na stol. Jemne ju pohladil a sadol si za stol. „No ved preto!“ povedal vysmesne, Zuzana len nepritomne zodvihla hlavu a pokrcila nosom. „Nic sa mi nedari! Nic!“ vyskocila na nohy a strhla z lavice na ktorej sedela aj tasku, ale Bruno jej ju zachytil. „Nechces mi konecne povedat, co sa deje?“ usrkol si z poobednajsej kavy a vzal si do ruk noviny. „Rad by som vedel, co sa deje s mojou dcerou,“ Zuzana chvilku vahala, no potom sa znova posadila k nemu, oprela si tvar do dlani a spustila. „Je v tom chlapec...“ „Ach jaj!“ vzdychol si a Zuzana na neho pozrela. „Presne tohto som sa obavala, ze mi nebudes vediet poradit,“ znova vstala, Bruno ju tentoraz uchopil za ruku a posadil spat na lavicu. „Nemyslel som to tak,“ ospravedlnoval sa jej. „Myslel som na to, ze presne toto by raz muselo prist. Ja som sa tomu tak isto nevyhol,“ snazil sa ju upokojit, ale jej reakciu vobec neocakaval. „S chlapcom?“ udivene sa na neho pozrela a otvorila usta. „Ale prestan, Zuzana! Co si o mne myslis?“ „Chces sa vazne rozpravat, alebo nie?“ „No ja nechcem o tom hovorit, ale ty ma nutis, aby som ti to povedala,“ naklonila hlavu, ktoru mala opretu o ruku a pozrela na neho a zatvarala oci, pretoze bola unavena. „Tak prosim,“ polozil salku kavy na podlozku a ukazal rukou na dvere. „Ak nechces, tak mi to nehovor! Ak je to ale nieco intimne, tak by...“ „Oci, prosim ta!“ skocila mu znova do reci. „Hadam viem, co mozem a co nie! A okrem toho je to iba o tom, ze sa neviem rozhodnut, ci mam dat dotycnemu chlapcovi sancu alebo nie... Dost ma to trapi, pretoze on o mna prejavuje zaujem, ale ja stale netusim, ci to len hra, alebo to mysli naozaj... Vies, zacal si raz davno s Kamilou,“ pohladila mu ruku na znak toho, aby sa na nu nehneval. „S tou tvojou kamaratkou?“ prerusil ju, no Zuzana ho umlcala pohladom a pokracovala. „Len neviem, co si mam o tom vsetkom mysliet! Je to hrozne komplikovane a myslim si, ze celkovo laska je cela komplikovana.“ „Vies,“ naznacil jej, aby presla k nemu a sadla si mu na koleno. „Ono je celkovo laska velmi komplikovana a nielen ta. Komplikovana je cela tvoja faza zivota a vsetko to, co sa predtym stalo, ta ovplyvnuje v tvojich rozhodnutiach, ale mozem ta ubezpecit, ze ja ti na sto percent verim a viem, ze by si nespravila nejaku hlupost a rozhodnes sa najlepsie ako vies,“ zmurkol na nu a chytil ju za ruku, ktoru mala polozenu na stole. „Hm, asi mas pravdu,“ pootocila sa k nemu, aby mu videla do tvare. „Je to naozaj komplikovane a myslim si, zeby som si to mala rovno vydiskutovat s chalanom ktoreho sa to tyka! A mozes si byt isty, ze ja by som nikdy nespravila nieco, coho by som si nebola vedoma, alebo by som to sama nechcela.“ „No pockat! Kam tymto mieris?“ odtiahol ju od seba a pozrel na nu spytavym pohladom. „Nemyslela som to inak, ako som to skutocne povedala,“ zmurkla na neho, svizne sa postavila a zobrala si do ruky svoju skolsku tasku. „Len aby to tak skutocne bolo!“ pohrozil jej prstom a ona na neho vyplazila jazyk. Musela sa usmiat, pretoze jej to celkom aj pomohlo. Vyrozpravala sa a vsetko ju aspon tak hrozne netazilo. Odchadzala do izby, ked sa zastavila a vratila spat ku dveram kuchyne. Nakukla dnu. „Inak nevies, kde je Sofia?“ „Netusim, ale vravela, ze ma nieco v meste vybavovat a isla k doktorovi,“ zmurkol na nu, Zuzana zavrtela hlavou a zmizla. Bruno velmi dobre vedel, ze sa chystala nieco pre nu na narodeniny kupit, ktore bude mat sice az o mesiac aj pol, ale vedel aj to, ze nemala rada, ked ju niekto pri nakupoch otravoval. Polozil mobil spat na stol a zahlbil sa do novin, ktore mu uz „vychladli“. Mnohokrat sa vdaka praci ucitela dostal k oddychu len poobede. Zuzana pomaly vybehla po schodoch, ked zacal zvonit telefon, ale schvalne ho prehliadla a v duchu jej preblesklo, ze by to mohol byt Dominik. Na chvilku zastala, no potom pokracovala dalej do svojej izby. Zhodila tasku na postel, pustila vezu a vlozila CD Zuzany Smatanovej. Dnes nemala na plane nic ine, len spravit domace ulohy na pondelok, pretoze cez predlzeny vikend chcela mat pokoj. No a nakoniec sa chcela venovat sama sebe, pretoze to zanedbavala a preklinala sa za to. Najviac jej bolo ale luto toho, ked jej zrak padol na gitaru stojacu v rohu. Zamracila sa na seba v zrkadle, ze nema na nic cas a uz vobec nie na to, aby chodila na hodiny spevu a gitary. Tazko si vzdychla, prehrabla si vlasy a rozhodne vysla z izby, ked vrazila do prichadzajuceho Bruna. „Niekto ti vola,“ oznamil jej, snaziac sa prehliadnut bolest, ktoru mu sposobila, ked mu vrazila rukou do brucha. Zobrala si mobil a svoje plany nechala na chvilu lezat bokom a vratila sa spat do izby. „Prosim?“ ohlasila sa a zaplesla za sebou dvere. „Ahoj! To som ja Dominik. Naozaj by som uz rad vedel, ako si sa rozhodla s tou dnesnou schodzkou! Plati, ci nie? Mam si robit nejake falosne nadeje?“ Zuzana prevratila ocami a prehodila si vlasy dozadu, pretoze sa akurat zohynala, aby zodvihla papierik, na ktorom bolo cislo sofera autobusu - Ondreja, ktory sa stal na isty cas jej psychologom. „Dominik, vies,“ na chvilku stichla a premyslala, co povedat, aby sa z toho vykrutila. „Povedala som ti predsa, ze ja ti zavolam, ked sa rozhodnem. A neboj nezabudla by som na to.“ „Takze to znamena nie?“ nahle ju prerusil chladnym tonom s naznakom sklamania v hlase. „Nepovedala som ani ano a ani nie. Mam tu este nejake povinnosti, ktore musim spravit a potom sa ti ozvem! Budem koncit,“ povedala potichu a bez toho, aby sa Dominik rozlucil, zlozila telefon. Zuzana sa len udidene pozrela do zrkadla na svojich dverach, polozila telefon na nocny stolik pri posteli a vysla do kupelne. Mala na plane, ze sa odmaluje, pretoze doma nebola prave najstastnejsia, ked mala na sebe vrstvu make-upu. V ruke stale drzala cislo na Ondreja a uvazovala o tom, ci mu predsa len napise. Padol by jej dobre taky rozhovor, cez vikend na kofole, na ktoru ju pozyval, ale nakoniec polozila papierik na kraj umyvadla a pozerala na seba v zrkadle. Pozvolna sa odlicovala, ked si uvedomila, preco by to nemohla s Dominikom skusit. Hlavou jej virili myslienky o tom, ze ked uz mal snahu jej volat, tak snad su jeho city uprimne a nakoniec islo o nezavazne stretnutie. Bola na polovicu odlicena, ked vychadzala z kupelne a znova vrazila do Bruna, ktory sa mierne prelakol. „Pre Boha!“ Zuzanu to vystrasilo, nevedela, co sa stalo. „To co za strasidlo vyslo?“ ukazoval na nu prstom, ked ju videl ako ma vlasy vo vrkoci a polovicu tvare ma rozmazanu. „Ha-ha-ha, vtipne,“ ironicky poznamenala, odsunula ho na bok a smerovala do izby a on vosiel do kupelne. „Dominik?“ nevahala mu zavolat, pretoze sa mohlo jednoducho stat, zeby ju jej odvaha rychlo presla. „Predsa len sa mozeme dnes stretnut... Napisem ti este presne o kolkej,“ oznamila mu a pocula ako prekvapene od vzrusenia vzdychol. „Do - dobre...“ trosku sa zakoktal, necakala na odpoved a isla pisat sms-ku Ondrejovi, aby „zabila“ dve muchy jednou ranou. Spomenula si, ze si nechala cislo na neho v kupelni a ked prisla k dveram, pocula ako sa Bruno sprchuje. „Je to v dobrom zaujme, tak idem dnu!“ skrikla, otvorila dvere a jednym okom sa pozrela na sprchujuceho sa Bruna. Obratila ocami a za unikajucej pary z kupelne vysla von a mierila do izby. V rychlosti natukala spravu pre Ondreja a odpoved nenechala na seba dlho cakat. Ahoj Zuzka. Dnes som mal mat sice volno, ale stale pracujem, tak mozes prist aj teraz a dohodneme sa. Zo Sasovej idem o 15:37, tak nastup pred domom. Opatruj sa. Vynikajuco, pomyslela si a napisala spravu Dominikovi, ze sa o stvrtej poobede sa stretnu pri nakupnom stredisku pri futbalovom stadione. Hodila mobil do vankusa a pozrela na hodiny. Bol najvyssi cas, aby sa zacala obliekat, ak chcela stihnut autobus. Postavila sa pred zrkadlo na dverach, odlicila sa a znova sa jemne namalovala, aby neposobila na stretnuti prilis sexi. Pre kazdy pripad. Vysla do rusneho sveta s MP3 prehravacom v usiach. Prave jej hrala piesen od Alanis Morissette, ktoru mala tak isto rada. V duchu spolu s nou spievala pesnicku I am a Bitch I am a Lover. V nej sa totiz spieva o tom, ako nema rada dnesny svet a okrem toho, niektore casti toho textu na nu do bodky sedeli. Pod povrchom jej mozno niekde drieme anjel, presne tak ako sa to spievalo v piesni. Dosla na zastavku a prezrela si pritomnych stojacich, ako k nej vrhli chladny pohlad, pretoze sa znova, napokon ako vzdy, postavila pred nich. Nevedela preco, ale vzdy jej toto vycarilo, ak nie usmev na tvari, tak aspon v duchu. Chvilu sa este pohupkavala do rytmu uz inej piesne a poobzerala sa naokolo. Sama pre seba trosku zakliala, ze je take krasne pocasie a ona sa ide „prechadzat“ do obchodov. Prevratila ocami a nakoniec si malo spomenula na to, po co vlastne ide do mesta. Konecne prisiel autobus a uz z dialky dobre videla, ze v nom sedi Ondrej. Pousmiala sa a nastupila, pretoze sa jej pristavene dvere otvorili rovno pred nosom. Ondrej s typicky dobrou naladou, ked videl dievca, ozil: „Servus!“ zamaval jej. „Kamze kam dievca spanile?“ Zuzana len otvarala usta a nestihala sa cudovat nad jeho basnickym citom. Ten sa len z chuti zasmial, ale zamrazil ho neprijemny pohlad starej panej, ktora stala na zastavke a tak isto zazrela aj na Zuzanu. Rychlo si odkaslal, snazil sa tvarit vazne, ale trhalo mu kutikom ust. Vybavil poziadavku starej pani, ktora chcela doplnit kredit na cestovnej karte a ked sa Zuzana konecne spamatala, odzdravila sa mu aj ona a nespokojnym pohladom pozerala po starej dame, ktora okolo nej namyslene presla. Aby si nahodou nespravila dieru nosom do strechy autobusu... Pozerala za nou a zvrtla sa spat, ked jej Ondrej polozil otazku. „No s kym to ides na rande?“ opytal sa a letmo si ju premeral. Mala na sebe jemne tielko s kratkymi rukavikmi ciernej farby a k tomu cierne nohavice. Zuzana sa na chvilku nad jeho otazkou zamyslela a odpovedala otazkou. Vzdy vedela, ze ak sa chce vyhnut priamej odpovedi, ma siahnut po moznosti polozenia protiotazky. „Odkial uz len vies, ze idem akurat na rande?“ spytala sa a upriamila svoj pohlad na jeho tvar, ktora sa zmenila pod vplyvom sirokeho usmevu. „Ja viem o tebe vsetko, co robis!“ odpovedal so stopercentnou istotou, no tentoraz sa neobtazoval s pohladom na nu, pretoze vedel, ako bude reagovat. Zuzana si len podoprela hlavu o ruku, ktoru si oprela o laket na tyc pred sebou a pozerala na neho. Bez toho, aby sa na nu pozrel sa znova opytal. „Tak, kto je ten stastlivec?“ pozrel sa do spatneho zrkadla, ktore sa nachadzalo v autobuse, pretoze sa priblizovali k zastavke. „Koho to mam ztrieskat, ze mi prebral moje miesto?“ opytal sa, pozrel sa na nu a v ociach mu hrali iskricky pobavenia a Zuzane sa od tej jeho vety posmykla ruka z tyce. „Vies co?“ dala si ruky v bok. „Rob si zarty z inteligentnej plasteliny a nie zo mna! Mimochodom dostala som ju na Vianoce... Fakt dobra vec! Ak si nervozny, na sto percent ta ukludni! “ „A ako by som sa s nou asi tak hral? Zuvacka to nie je, jest sa to neda, kofola to nie je... Radsej mi kup traktor,“ ukazal na zbierku pri dverach a Zuzana bez slova odvratila od neho tvar, narovnala sa na sedacke a potom bolo chvilku ticho. Presla radsej na inu temu. „Ked vies, co robim, vies aj co si myslim?“ pobavene sa ho opytala a prezerala si ruku. „Vsak vravim, ze viem vsetko! Teraz si o mne myslis, ze som blazon,“ odhadoval podla vyrazu jej tvare. „No skoro si sa trafil! Len to slovo blazon trosku pozmen,“ vyplazila na neho jazyk a pobavene si buchla po nohe a nedalo jej neusmiat sa nad tym, ako Ondra zaskocila. Zmenil znova temu. „Ale fakt teraz. Kam ides?“ pozrel sa na nu a zvodne sa usmial a Zuzana svoje maskovane urazenie, z toho, ze si z nej robil srandu, odlozila na bok. „Sama neviem... Mozno sa zeniem tam, kde by som ani nemala ist a mozno len zbytocne plytvam casom a marne dufam v to, co sa mozno ani nestane,“ vychrlila zo seba a Ondrej sa na nu pozrel obdivnym pohladom. Videla, ze ide nieco povedal, tak mu skocila do reci. „Jasne, viem, ze mas pripravene nieco mudre, vsak nakoniec vzdy sa vies vynajst, ale prosim teraz nie,“ oprela si hlavu o okno a pozerala sa na neho. „Heh, no to mam, ale predsa je v tom chalan, nemam pravdu?“ spytavo sa na nu pozrel a ona len nepritomne prikyvla. „Tak dievca to urcite nebude,“ stazka vzdychla si a Ondrej tuto poznamku asi najskor nepocul. Chvilu bolo ticho, az nakoniec na dalsej zastavke, uz v blizkosti mesta nastupila do autobusu najskor Ondrejova priatelka, pretoze sa pritisla blizsie ku sklu, ktore delilo priestor sofera a cestujucich. Zuzana sa chvilku pozerala von oknom, ale stale vnimala rozhovor Ondreja a jeho znamej. Z rozhovoru pocula, ze zena sa vola Daniela. Zuzana si pomyslela, ze take meno by si dala aj ona, len skoda, ze novonarodene deti si nemozu vybrat meno sami. Nuz ale jej zboznym prianim bolo, dat si zapisat druhe meno v den jej osemnastich narodenin. Sedemnastka sa blizila a s nou aj prazdniny. Slastne si vzdychla a pootocila hlavu k Ondrejovi a Daniele, ked sa spolu rozpravali. On sa ani nezda byt nejaky nestastny a pritom, co sa vsetko clovek nedozvie... Premyslala a zachytila nieco o striedani sluzieb, o tom, ze jeho kolega Boris vypadol a musi cely den smenu tahat on a do toho mu prisla este aj nehoda. Zacal Daniele hovorit, co sa stalo a rukou ukazal na tasku, v ktorej mal krvavu koselu a nohavice. Blizili sa k dalsej zastavke a tak si jeho priatelka sadla vedla Zuzany vpredu. Ked vsetci nastupili a jeho priatelka nevstavala, tak to vyuzila a poznamenala „Hm, tak ty si robis zo mna srandu a ani ty nie si na tom najlepsie!“ naspulila pery a perifernym pohladom zachytila na sebe pohlad jeho priatelky. „Aby som veci uviedla na pravu mieru, prosim. Ja ho nebalim, na to som mlada a on uz postarsi. Ale zjavne som mu dobry objekt na pobavenie,“ vysvetlila Daniele a ta sa len usmiala. Zuzana nepredpokladala, ze na prvy krat jej moze byt niekto tak sympaticky. „Tak to som rad, ze tu nestrieka krv! Tej som mal dnes dost!“ povedal znenazdajky Ondrej. „Hm. Tak to si musel byt riadne hladny. Co sa este o tvojich uchylkach nedozviem...“ pokrutila hlavou a pocula, ako sa Daniela smeje. „Haha, vtipne! Ja hovorim o vaznych veciach!“ pozrel do spatneho zrkadla a potom spat na cestu. Zuzane to pripomenulo nehodu z detstva, ale nechcela si na to spominat. „A co sa to vlastne stalo?“ nedalo jej to a musela sa opytat. „Dnes, ked som sa vracal do roboty, lebo ma zavolali namiesto kolegu, som prechadzal popri podchode. Ked som videl ako sa nejaky blazon rozbehol za zenskou a bud ju nechtiac zhodil zo schodov alebo co, mal som dost,“ naznacoval rukou pad o ktorom akurat hovoril. „Potom som len videl ako padala dole schodmi. A ten hajzel sa ani nezastavil a bezal od nej prec,“ pozrel na uchvatenu Danielu, vsimol si Zuzanu, ako si chyta usta a pokracoval. „Najhorsie na tom bolo, ze tu zensku som rano viezol. Bola cela natesena, ze ide do nemocnice, pretoze s manzelom caka dieta!“ vysvetloval im a pri tom gestikuloval rukami az chvilami pustal volant. Tieto slova Zuzanu ovalili ako lopata po hlave a zbledla. Daniela na odlahcenie situacie zazartovala, no Zuzana to nevnimala. Rychlo sa pretiahla popod tyc a postavila sa na schody a vyhrkla na Ondreja. „Myslim, ze sa volala Sofia...“ pozrel na Zuzanu, ktora zbledla ako stena a musela si sadnut rychlo na schodik, pretoze by sa bola zrutila. Znova vyskocila, akoby zle pocula. „Ako sa volala?!“ kricala, az sa otocili niektori cestujuci a pocitila v hrudi strasny pocit, ktory jej zvieral vsetky vnutornosti a citila, ako jej srdce zacalo prudko bit. Ondrej na nu len uchvatene pozrel, chvilu rozmyslal a videl, ako na neho Zuzana neustale pozerala. „Co sa ti robi, Zuzana?“ nahle sa jej opytal a Zuzana mu pocula v hlase starost, ktoru ale velmi nevnimala. „Ja... Ona... Ona je moja matka,“ vysukala zo seba a Ondrej instinktivne prudko zabrzdil na zastavke. „Coze?!“ opytal sa a vyvalil na nu oci. Zuzana sa len postavila a bez rozlucky nahle vysla von na zastavku, sadla si na lavicku a chytila do ruky telefon. Nevedela, co ma skor urobit. Vratit sa k podchodu? Vytocila vsak Brunovo cislo. Mal tak bezstarostny hlas a v pozadi mu hrala rockova hudba, ze Zuzanu to natolko dojalo, ze spustila plac a spravu, ktoru sa dozvedela mu oznamila. Letmo sa pozrela na odchadzajuci autobus a privrela oci, akoby dufala, ze sa to vsetko zmeni. No marne. Vedela, co vsetko je v tom, ze Sofia „spadla“ zo schodov. Je v tom aj zivot este nenarodeneho surodenca a fakt, ze Sofiu zacala brat ako vlastnu matku. Kapitola druha - Aj zle veci su na nieco dobre Zuzana znicene sedela na lavicke zastavky a mala na tvari nasadeny utrapeny vyraz. Nevsimala si ludi, ktori prechadzali okolo nej a pozerali sa na nu ako na takeho posledneho cloveka, co zobre o peniaze. Teraz momentalne prosila o pomoc, aby sa Sofii nic zle nestalo a nenaplnili sa obavy toho, co si v pamati premietala. Nechcela obracat hlavu dolava, pretoze len niekolko metrov od nej bol ten podchod, kde sa to vsetko stalo. Prevracala si v rukach nervozne mobil a pozerala, kolko casu uz ubehlo od toho, ako volala otcovi. Kde tolko trci?! Vsak uz je to pomaly dvadsat minut! Ak by sa este nieco aj jemu stalo, tak ja... radsej rychlo tieto myslienky zahnala, pretoze jej prebehli po chrbte zimomriavky. Po kratsej chvili, ako vstala z lavicky a pozerala sa smerom odkial mal prist, videla, ako sa k zastavke ruti po dlhej rovnej ceste auto. Bolo to ich auto. Prudko zabrzdil na zastavke, az sa zdvihol kudol prachu. Jedna stara pani sa zacala ohanat rukami, aby ten prach od seba zahnala a Zuzana, ako nastupovala do auta, nevnimala, co za nou kricala. „Co ti to tak dlho trvalo?!“ spytala sa podrazdene a to, ze Bruno mlcal ju este viacej podrazdilo. „Hm, tak fajn teda... Jedna sa o Sofiu a ty este meskas!“ vyhrkla a na to Bruno reagoval neocakavane a prudko zabrzdil pri vyjazde na cestu, ktorou sa mali dostat k nemocnici. „Okamzite prestan, alebo si vystup! Nebudem tu pocuvat taketo reci, pretoze si myslim, ze na to nie je vobec vhodny cas! Tak laskavo zavri usta a radsej bud ticho!“ udrel do volantu a pridal tak prudko, ze Zuzanu na okamih vtislo do sedacky. Chrbtom ruky si utrel tvar a pozrel sa nervozne na hodinky na zapasti. Cestou do nemocnice bolo medzi nimi mucive ticho, ktore rusili iba zvuky mesta, po tom, ako Zuzana otvorila okno, pretoze by od hnevu asi praskla. Zaskocilo ju to, ako na nu jej vzdy mily otec „vyskocil“ a nechcela sa tomu radsej venovat, pretoze vedela, ze by ho iba viacej podrazdila. Uvedomila si, ze v tej chvili sa to hodilo asi najmenej. Bruno prichadzal k nemocnici sa obzeral sa naokolo „Do certa! To teraz akoze nikde nenajdem miesto na zaparkovanie?“ zatal zuby a Zuzana sa po nom nechapavo obzerala. „Prosim, aspon jedno, prosim,“ prosikal, az nakoniec nasiel jedno blizko novinoveho stanku. „Este aj toto... Do riti, este aj toto!“ zakrical nahlas a zaplesol za sebou dvere. Zuzana po chvilke z toho, ako ostala v soku z jeho spravania, vysla z auta a nervozne do nej nakrical. „Mohla by si si pohnut? Ci tu mam cakat do rana, kym z toho auta vylezies?“ preslapoval na mieste a Zuzana sa na neho celu dobu len udivene pozerala a snazila sa drzat s nim krok, ked sa blizil ku vchodu nemocnice, ale stale za nim zaostavala. Chcela, aby sa to vsetko v tomto momente skoncilo, chcela, aby to bol len zly sen, chcela... Ani sama vlastne nevedela, co chce. Zastala, rychlo sa obzerala naokolo a srdce jej stale neprestavalo bit ako splasene. Po chvilke toho, ako tam stala, sa zviezla na zem a potom uz nevnimala nic. Len to, ze sa dostala do akehosi... sna? „Ahoj zlaticko!“ oslovila ju zena v bielom plasti. Zuzana len zvrastila obocie a jej celo pretala vraska. Ruky si dala pred oci, pretoze ju oslepila silna ziara vychadzajuca spoza zeny. „Mami, si to ty?“ spytala sa a jej hlas sa ozyval na vsetky strany, priam jej to trhalo usne bubienky. „Ano, som to ja... Ja,“ ozyval sa hlas a nebolo jej vidiet do tvare. Zuzana sice omdlela, ale bola si ista, ze to bola jej matka Andrea. „Mami! Neodchadzaj! Preco si prisla, co chces?“ kricala a v hlave vnimala ako sa svetlo, z ktoreho Andrea vystupila vytracalo a jej mysel zahalovala len tma. Zuzana zacala rozhadzovat rukami a zakricala. „Mama!“ „Ukludnite sa. Nic sa nedeje, nesmiete sa namahat!“ povedala jej mlada sestricka, ktora jej akurat svietila baterkou do oci aby skontrolovala zrenice a roztrasenymi rukami jej chytila zapastie, aby zmerala pulz. Lezala na lozku, v ambulancii a nikde naokolo nevidela otca. Bola zmatena a snazila sa posadit. Kedze jej to sestricka nedovolila, este chvilku si polezala. „Mozem sa opytat, kde to som?“ pozerala sa na mladu zenu, ktora mala kratke hnede vlasy zopnute do maleho vrkoca. Na ociach mala okuliare, ktore jej na krehkosti pridavali. Bola jemne namalovana a na tvari mala jemny usmev, ktory Zuzanu na chvilku zaplavil pocitom tepla, no potom si uvedomila, preco vlastne lezi v ambulancii pohotovosti. „Ste v ordinacii!“ usmiala sa a naznacila jej, aby sa posadila. Jemne ju chytila za ruku a pomohla jej. Zuzana si sadla na lozko, obzrela sa okolo a do nosa sa jej dostal typicky nemocnicny zapach. Pozrela sa do okna, z ktoreho na nu cez polorozpadnute zaluzie svietil luc slnka. Pripadala si malatna a velmi slaba. Prostredie nemocnice nemala ani kusok v laske. „Co sa mi vlastne stalo?“ zamracila sa, chytila sa za hlavu a trosku s nou zo strany na stranu pokrutila. „Najskor vam prislo zle, z toho, co sa vonku deje. Je tam teplo, tak sa tomu ani necudujem... Teraz mame takych pripadov vela!“ usmiala sa a este pre istotu, chvilku pri nej stala a pocula ako vosiel do miestnosti lekar. „Tak, mlada dama! Musite len vela a vela pit, pretoze ak nam budete takto odpadavat ako jablka zo stromu, tak vas tu budeme mat na dennom poriadku!“ povedal jej mily doktor a nadvihol jej bradu, aby sa jej pozrel do oci aj on. Zuzanu na chvilku oslepila ziara z baterky, ktorou jej do nich zasvietil a potom potriasla hlavou. „Vsak uz ste mi s tym blikali raz do oci a teraz zasa?“ protestovala a pokracovala. „To nie je kvoli nedostatku vody mam taky pocit... Je to kvoli niecomu inemu,“ posuchala si ruku a presla si po leukoplaste, ktorym mala zakrytu malu ranku po odbere krvi. „A poviete mi vy lepsie definiciu toho, co vam asi tak moze byt?“ lekar sa posadil za siroky dreveny stol a sestricka podisla blizsie k nej, podala jej pohar vody a nejaku tabletku. Zuzana sa ani nepytala co to je a zapila ju. Hadam vedia co robia a ak ma otravia, tak som aspon blizko zachrany... Ale co to trepem... Preco by ma chceli otravit?! zatriasla hlavou, aby odohnala myslienky a odpovedala doktorovi po prehltnuti tabletky. „Vo svojej podstate, prisla som sem s otcom, pretoze sa stalo nieco mojej mame,“ vzdychla si a doktor si na nieco spomenul. „Ano jasne!“ luskol prstami. „To ste vy... Vas otec sa ospravedlnil, ale musel ist za vasou matkou. Povedal, ze ak sa vam nepolepsi urcite pride aj sem.“ No super... A keby sa mi nepolepsilo, tak si na mna ani nespomenie akoze? Zuzane virili hlavou rozne sebecke otazky. „Tak v podstate mozete ist za vasou mamou, ak sa citite lepsie. Tu uz vela s vami neurobime. Odporucam vam, aby ste isli potom k vasej obvodnej lekarke, aby vam zmerala tlak a ak sa na nieco pride, aby sa to riesilo,“ upokojil ju a vstal, aby jej pomohol vstat. „Mozete chodit? Netoci sa vam hlava?“ sestricka sa opytala a podopierala ju z jednej strany a doktor z druhej strany. „Nie, nic sa mi netoci, je mi fajn. Len chcem ist uz za mamou,“ vyslovila mierne nervozne svoje zelanie a naznacila im, aby ju uz nepodopierali. „V poriadku, tak vas tam teda odvediem. Poviete mi ako sa vola vasa matka?“ Zuzana zastala pri dverach a vahala, ci jej to ma povedat. „Sofia Frankova.“ „V poriadku, dakujem. Hned zistim, kde lezi a odprevadim vas tam,“ sestricka sa na nu usmiala a Zuzana sa predsa len oprela o stenu pri dverach, kym cakala na vysledok, v ktorej izbe Sofia lezi. Mlada sestra zobrala v sekunde nemocnicny telefon a promptne zavolala na informacie. Po kratke chvili vysla so sestrickou na chodbu a spolu dosli k vytahu. Ako prechadzali cez vestibul Zuzana si ju chvilku prezerala a videla, ze nie je o mnoho starsia ako ona. „Ja som Zuzana,“ predstavila sa a podala jej ruku. „Ale to najskor uz vies.“ „Ahoj! Ja som Eva,“ sestricka sa usmiala a s vdakou prijala jej ruku a usmev. „Asi tu najskor praxujes, ze?“ opytala sa, ked nastupovala do vytahu a predierala sa pomedzi ludi, ktori vystupovali. „Veru tak! Treba si urobit nejaku prax! Chcem byt doktorkou, tak uvidime, ako to nakoniec vsetko dopadne!“ Eva jej vysvetlila svoje zamery a Zuzana sa na nu len obdivne pozerala. „No ja by som mohla praxovat jedine tak na patologii...“ zazartovala a Eva sa na nu len pozrela a potom, akoby to bola bezna vec poznamenala - „ze vahas,“ trosku sa k nej natocila a stlmila hlas. „Ja som tam uz bola, nie je to velka vyhra,“ zasmiala sa a stlacila tlacidlo na zavretie dveri, ked vystupili z vytahu posledni pacienti. „Co sa vlastne stalo mojej matke?“ opytala sa, posuchala si celo a prehodila vlasy z pliec dozadu. „Netusim, ale mozem ti povedat, ze je pod dozorom, v dobrych rukach na pomery tohto zdravotnictva,“ milo sa usmiala a pohladila ju po chrbte. Naznacila, aby vysla z vytahu von. Prechadzali po dlhej chodbe, az nakoniec zahli dolava a Zuzana videla sediet pred izbou Bruna. V momente ako ich uvidel, vstal, ked Zuzana prisla blizsie, silno ju objal a pobozkal na vlasy. Zuzana mu to opatovala a ostala chvilku v jeho objati. „Dakujem ti pekne. Hadam sa este stretneme!“ zmurkla na Evu a ta jej len mavla rukou na pozdrav. Pomaly sa zacala vzdalovat, az znova zahla za roh spoza ktoreho sa vynorili. „Prepac mi to, slniecko!“ oslovil ju ako, ked bola mala a musela ho znova silno objat. Utrela si zovretou pastou slzu, ktora jej stiekla po lici. Bruno jej chytil hlavu do ruk, pozrel sa na nu a dal bozk na celo. „Prepac mi to, co sa stalo... To vsetko kvoli mne,“ vzdychol a hladil ju po vlasoch. „Keby som nebol taky ako som bol, tak by si nemusela ist k doktorovi aj ty,“ drzal ju za ruku a Zuzana mu uprene hladela do oci. „To nic. Ja som mala toho tiez dost a okrem toho, je to mozno aj nieco s tlakom, nie tvojim zavinenim,“ vymanila si svoju ruku z jeho a posuchala si ruky na ktore jej fukal teply letny vanok z otvoreneho okna na chodbe, ktory sa pohraval so zaclonou. Ked sa priblizila k otvorenemu oknu videla, ze sa nachadzaju vysoko. Nadychla sa cerstveho vzduchu a dvere, ktore prave otvorili na Sofiinej izbe sposobili prievan, ktory vohnal Zuzane vlasy do oci. Nervozne si ich hodila dozadu a pribehla k dveram izby, pri ktorych stal aj otec. „Mozete ist uz dnu,“ oznamil im doktor a privrel za sebou dvere, aby zmiernil prievan. „Jej stav je stabilizovany a nic vazne by nemalo hrozit. Podarilo sa nam ju uspesne prebrat, pretoze upadla do bezvedomia nasledkom slabeho otrasu mozgu, ale vsetko bude casom isto v poriadku. Ma sice zopar odrenin, zlomeninu lavej ruky a narazene rebro, ale nebojte, vsetko bude v poriadku,“ upokojoval ho osetrujuci lekar a pozrel sa aj na Zuzanu. Bruno akoby nevnimal vsetky diagnozy, co mu lekar povedal a presiel priamo k veci. „A dieta?“ „Zatial sa nam nepodarilo zistit, co sa stalo, ale v kazdom pripade vas budeme informovat! Mozete ist za nou, urcite sa potesi,“ doktor sa znova usmial a rukou si presiel po svojich sivych jemnych vlasoch, ktore mu pridavali na vaznosti. „Dakujem za informacie,“ Bruno potriasol doktorovi rukou, stazka sa nadychol a vosiel do izby za Zuzanou. Pobehla k Sofii a ta len jemne pootocila hlavu k nej a nasledne k Brunovi, ktory si stal na druhu stranu a hladil jej ruku. „Viete o tom, ze nemam rada navstevy v nemocnici?“ odkaslala si a pevnejsie zovrela Brunovi ruku. Zuzana sa k nej nahla a pobozkala ju na studene celo a utrela zaschnute slzy z kutikov oci. „Tak to sme mohli dostat aspon krajsie privitanie,“ Zuzana odhalila rad zubov a Bruno sa na nu s usmevom na tvari pozrel. „Vies uz o tom, co je s nasim dietatkom?“ pozrela sa s obavami v ociach na Bruna a on jej len pobozkal ruku, vydychol a nasledne sa pozrel von oknom poza Zuzanu. „Vedela som to...“ odvratila od neho hlavu a oci sa jej znova zaleskli. „Nie, prestan!“ ihned na to jej odpovedal, pohladil jej lice, pustil jej ruku a prisadol si na kraj postele. „Doktor povedal, ze este presne nevedia, co sa stalo s plodom, ale urcite nam daju vediet.“ „Ja to viem uz teraz... Co to asi tak moze byt, ked som krvacala?“ odvratila znova znechutene od neho tvar a pozrela von oknom na blizky kopec za nemocnicou. Prehltla hrcu, ktora jej zastala v krku. „Necham vas samych. Potrebujete sa urcite porozpravat,“ navrhla Zuzana, utrela si z kutika oka slzu a Bruno jej len prikyvol. Nemusel jej nic hovorit, aby pochopila, ze to bude asi najlepsie. Zuzana presla od postele k dveram, strcila si ruky do vreciek na rifliach a chvilku sa pozrela na Sofiu a Bruna, ako sa nad nou sklana. Pokusila sa o usmev a vytratila sa z izby. Ako otvorila dvere, znova ju ovial prievan. Zavrela za sebou dvere a podisla k otvorenemu oknu na chodbe, kde stala aj predtym. Vytrcila von ruku a nechala vietor, aby sa jej pohraval s dlhymi ciernymi vlasmi. Ach jaj... Ked sa clovek zacina citit ako tak stastne, tak sa musi stat prave toto... Preco je to zakon schvalnosti, ze ked je cloveku dobre, tak musi prist to, co ho poriadne zaskoci a pokazi mu naladu? Mozem si davat kolko len chcem podobne otazky, aj tak nikdy nepridem na to, preco to tak je... Stale je tu to preco, lebo a podobne... „Nemozem byt aj ja, do certa, aspon raz stastna dlhsie ako dva dni?“ nahlas povedala von oknom a prechadzajuci lekar sa na nu len udivene pozrel a ked si Zuzana vsimla, ze na chodbe nie je sama, stiahla ruky z okna dnu a vycarila siroky usmev. No dufam, ze to bol psychiater, tak si tu mozem rovno zacat hladat izbu! presla rychlo okolo neho, zahla za roh a vydala sa k vytahu. Porozhliadla sa naokolo, pretoze si chcela kupit nieco na pitie, ale spomenula si na automat, ktory videla na prizemi pri vytahoch. Neostavalo jej nic ine, iba znova absolvovat cestu dole. Ked stala pri vytahu a cakala kym pride, podupkavala si a pohravala sa s vlasmi. Ked sa dvere vytahu otvorili videla v nich jedneho chalana, ktory sa jej na prvy pohlad zapacil a mal akusi iskru priatelstva. Bol stihly a pomerne vysoky s hnedymi vlasmi, na ociach mal okuliare s modernym ramom a nasadeny zahadny usmev, ktory sa Zuzane hned zapacil. Nieco si znacil, alebo pisal SMS-ku do mobilu a pozeral okolo seba. Z vytahu vystupili pacienti a lekari a Zuzanou len myklo a dufala, ze nevystupi aj on. To su prave tie chvile, kedy clovek nechce, aby dany okamih tak rychlo presiel. Naco som do kelu chcela, aby tu ostal, ked aj tak som k nemu otocena zadkom! uvazovala a citila na chrbte jeho pohlad. Najvhodnejsia chvila na to, aby som si nasla mozno znamost! Ty Velky, vies si vymysliet aj nieco lepsie ako mi zamotat vzdy cestu? pozrela sa na plafon vytahu a ako uvazovala, vsimla si blikajucu neonku a zo zamyslenia ju vytrhlo zakaslanie chalana a nasledna veta, co vyslovil. „Mozem prejst, nizsie to uz nejde, jedine, zeby sme sa chceli zviest na patologiu,“ Zuzana rychlo odskocila odo dveri ku stene vytahu a zmatene sa usmiala. Pockala, kym vystupi tajny neznamy a po chvilke, ked sa zacali zatvarat dvere sa spamatala a vystupila aj ona. Este stale sa nedostala do normalu, pretoze jej to vzdy trvalo o cosi dlhsie a vzdy ju vyviedli z miery takyto zaujimavi ludia a tak prechadzala k automatu so sklopenou hlavou, az nakoniec do niekoho narazila. „Och, prepacte, ja som ne...“ nedopovedala, pretoze videla, kto to bol, ked sa k nej otocil. Chlapec z vytahu sa na nu usmial a Zuzana mu usmev nesmelo opatovala. „Nemusis sa ospravedlnovat, nic sa nestalo,“ cakal, kym mu automat vyda zvoleny napoj. Teraz, alebo nikdy! Vzdy som zahodila sancu a hovori sa, ze netreba premrhat sancu, ktora sa ti ponuka... „Ja som myslela, ze ci som ta nahodou nepoliala, lebo to tak vyzeralo a ani by som sa necudovala, keby sa to stalo, pretoze ja som na to expert, vies,“ nahle zastavila a prekvapena na neho pozerala, ze ju vlastne pocuva a neuvedomovala si, ako gestikulovala rukami pri jej vysvetlovani. Hlavne si neuvedomila, kolko toho narozpravala. „Ale nie, to je v pohode. Len teraz davaj bacha, lebo si idem zobrat napoj!“ zohol sa k automatu odkial si vybral plastovy poharik, usmial sa pre nu neodolatelnym usmevom a odstupil, aby si mohla kupit svoj napoj. „Prosim,“ volnou rukou jej naznacil aby pristupila blizsie k automatu. „Teraz mozes ty,“ odpil si a postavil sa na bok od nej. „Dakujem,“ pristupila blizsie a zacala vhadzovat peniaze. Sakra! A teraz by si mohol este Ty zariadit, aby oslovil aj on mna, pretoze ja som sa o to pokusila! Prosim, prosim... „Hovorila si nieco?“ spytal sa a Zuzanu len trhlo, pretoze nechapala. „Hovorila som nieco?“ pozrela na neho s vytrestenymi ocami a stlacila predvolbu napoja. „Opakovala si prosim. Tak mi napadlo, ci sa nieco nedeje?“ usmial sa a oprel sa o automat a prekrizil si nohy. Vsimla si, ze mal obute ciernobiele ciny. „Nie, nie... Nie! N - neviem, asi som bola zamyslena,“ odkaslala si. „Dost casto sa mi to stava!“ postavila sa trosku dalej od tlacidiel a cakala na svoj ladovy caj. „Pozyvam ta na caj!“ usmial sa na nu a skrcil svoj prazdny pohar a odhodil ho do kosa na plasty. „To je od teba mile, ale ja uz nemam viacej penazi,“ strcila ruku do vrecka na nohaviciach a dufala, ze tam najde aspon posledne drobne. „No, ked vravim, ze pozyvam, tak pozyvam a platim ja, nie?“ vytiahol penazenku a nahadzal do automatu dalsie mince. „Nemusis si robit starosti. Pozri, ty si kup caj a ja mam este tento svoj,“ ukazala mu opatrne pohar, aby z neho nevyliala. Chvilu bolo medzi nimi ticho, az sa neznamy opytal: „Nejdes sa prejst von? Myslim, mimo nemocnice niekam,“ mrkol na nu a nemusel ju dlho prehovarat. „No! Mohli by ste sa konecne pohnut? Lasku si mozete vyznavat aj mimo automatu!“ zakrical na nich nedockavy pan a odstrcil mladika nabok. „Mohli by ste si konecne pohnut?“ zopakoval posmesne, ked sa vzdalovali od neho a mierili von. Zuzana sa schuti zasmiala, az trosku caju vyliala. Prudko zdvihla nohu, aby si ju nepoliala. Podrzal jej dvere ked vychadzali a zhlboka sa nadychla. „Milujem cerstvy vzduch!“ „A ja nenavidim nemocnice,“ dokoncil uvazovanie za nu a sadol si na blizky obrubnik pri travniku. „Tak to sme teda dvaja! Nemam to tu rada. Nikdy sa mi sice nic zle nestalo,“ stichla. „Ale aj tak to tu nemam rada!“ dokoncila svoju myslienku a odpila si z caju. Milovala ladovy caj a hlavne broskynovy. „No ja tu musim byt, ci sa mi to paci, alebo nie,“ zamyslene sa pozrel pred seba. „Moj otec bol sikovny a pri behu si vytkol clenok,“ zasmial sa a videl, ako si Zuzana odhrnula pramienok vlasov od ust a zasmiala sa. „Atlet...“ poznamenal a pozrel do zeme. „Tak ja som tu kvoli inej veci,“ polozila si poharik pod seba a rukami sa oprela o travnik za sebou. „A kvoli comu? Nieco vazne?“ opytal sa mladik a premeral si ju od hlavy po paty a nasledne sa oprel vedla nej aj on. Boli na rovnakej urovni a Zuzana zatvorila na chvilku oci a pozrela sa smerom k slnku. „Ako sa to vezme,“ jednym prizmurenym okom na neho mrkla. „Ani sama neviem, ci je to vazne alebo nie, pretoze este stale nemame poriadne vysledky... Nikdy nepochopim, ako sa moze take nieco stat a este medzi ludmi,“ striasla sa a spomenula si na to, co jej rozpraval Ondrej pred tym, ako sa dozvedela, co sa Sofii stalo. „Aj tak este stale neviem o com hovoris. Inak, tesi ma!“ strhol sa a narovnal sa. „Ja som Alexander,“ podal jej ruku, len nepritomne mu nou rukou a nadalej pozerala pred seba. „A ty si? Si v poriadku?“ nahle sa opytal, ked videl, ze ho neregistruje. „Ja? Ano som, len som trosku rozmyslala... Co si sa pytal, Alex?“ na prekvapenie pouzilo jeho skratene meno. „Pytal som sa, ako sa volas a preco si tu vlastne,“ zopakoval jej, vratil sa do povodnej polohy v sede, pozrel sa pred seba a vytrhol vytrcajucu burinu. „Ja som Zuzana. Tesi ma!“ podala mu opat ruku a pokracovala. „Som tu vlastne kvoli mojej matke. No - teda mojej nevlastnej matke, ale beriem ju uz po takom dlhom case ako vlastnu,“ odchlipla si z caju a blazene sa usmiala. „Mala neprijemny pad, pretoze ako som sa dozvedela, niekto ju sotil zo schodov... Najviac ma hneva to, ze caka dieta,“ odhodila si malickom pramienok vlasov dozadu a pozrela na Alexandra. „To ma mrzi,“ posunul sa blizsie k nej. „Niektori fakt nevedia, co by so sebou robili a potom to dopadne takto. Ja dufam, ze to bude vsetko v poriadku, pretoze... Jednoducho ja som matku stratil, este ked som bol dieta, a nepoznal som ju... Mrzi ma, co sa stalo,“ Zuzana mu z oci vycitala empatiu, ked jej trosku odhalil zo svojej minulosti. „Nie, to nemusi... Aj tak mi lutost v tejto chvili nepomoze,“ usmiala sa. Postavila a oprasila si zadok, Alexander vstal automaticky za nou. „Budem musiet ist na izbu, pretoze navstevy nie su velmi dlho a povedala som otcovi, ze idem prec len chvilku. Ale aj tak ti velmi pekne dakujem, ze sme sa porozpravali, pretoze som to potrebovala dostat zo seba. Si fajn,“ zahryzla si do pery a cakala na odpoved. „Aj mna to potesilo. Vsak napokon som sem ani nemal ist a dopadlo to inak ako som planoval, ale aspon mi rychlejsie ubehne cas, co budem cakat na otca,“ usmial sa a zohol sa po svoj poharik a zodvihol aj Zuzanin a podal jej ho. „O, ano. Robit neporiadok by sa nemalo!“ podotkla so smiechom a spolu odkracali znova do nemocnicnej haly k vytahom. „Je skoda, ze sa uz asi neuvidime,“ sklopil hlavu k zemi a Zuzana ho nahle potesila. Ehja, zeby nejaky naznak. Trubka, konaj! „Tak mi daj tvoje cislo, mozeme si niekedy napisat,“ v duchu si nadavala za to, co povedala, nesmelo a zmatene z predchadzajucej vety, co vyslovila, sa usmiala. „Jasne, tak si ho odpis teda,“ vytiahol z vrecka mobil, natukal na displej cisla, podal ho Zuzane a spolu vosli do vytahu. „Dakujem, prezvonim ta, aby si mal aj ty moje,“ usmiala sa a podrzala chvilku hovor, pokial nezacula zvonenie Zuzany Smatanovej. Srdce jej mierne podskocilo od radosti. „Mas rad Zuzanu?“ spytala sa a jej poznamka mu neocakavane rozziarila tvar. „Jasne,“ zdvihol palec nahor, „vsak je to super spevacka!“ pousmial sa a Zuzane to taktiez vycarilo na tvari usmev. „Tak vidim, ze najblizsie sa budeme mat o com bavit,“ zaskerila sa a Alexander sa na to chytil. „Takze to znamena, ze si niekam spolu vyrazime? Nemyslim na rande, ale len tak, niekde na zmrzlinu, na nejake stretnutie?“ posledne slovo zvyraznil a Zuzane to evokovalo dohodnutu schodzku s Dominikom. Oooo... Do riti! Ja som uplne zabudla na to, ze som sa mala s nim stretnut. Prave preto som isla tym prekliatym autobusom... Do slaka a este raz do slaka! usmev jej nahle zmizol a tak isto aj Alexovi, ktory sa nahle citil trapne. „Tak teda nie?“ skleslo sa znova opytal. Dvere sa otvorili a musel vystupovat. Zuzana bola chvilku mimo a ked vystupil spatne si spomenula, co sa opytal. „Jasne, ja sa rada stretnem, len som na nieco zabudla,“ rychlo mu odpovedala, ked sa dvere zatvarali a Alex stihol prikyvnut. No to som teda zasa raz vyriesila! Aby som ja nieco nekomplikovala! pokrutila hlavou a vytahovala mobil z vrecka, isla zavolat Dominikovi, aby si to nejako inak nevysvetlil. Vystupila z vytahu, rychlo nasla v zozname jeho meno a pristavila sa pri okne na chodbe pri Sofiinej izbe. Zvoni to... No tak, zdvihni to... nervozne sa prechadzala a ked zistila, ze jej to Dominik zrusil, vytocila jeho cislo znova. Prekvapilo ju, ze uz ma mobil vypnuty. „Tak fajn, ty si to tak chcel!“ nevsimla si, ze na chodbe nebola sama pretoze z miestnosti vychadzal pacient. „Nie, nesibe mi, nebojte sa,“ ubezpecila ho a vosla rychlo od Sofiinej izby. Pri okne stal Bruno a na tvari mal nespokojny vyraz a ruky prekrizene na hrudi. „Ale toto nemozeme nechat len tak, Sofia! Ked ti to spravil on, tak bude musiet niest aj nasledky!“ rozhadzoval rukami a prechadzal z miesta na miesto ako tiger v klietke. „Prosim ta, prestan tu pochodovat! Znervoznujes ma!“ upozornila ho a do debaty sa priplietla aj Zuzana. „Stalo sa nieco, o com by som mozno mala vediet?“ „Stalo sa to,“ rychlo jej odpovedal na jej otazku, „ze Sofia presne vie, kto ju zhodil z tych schodov,“ pozrel na Zuzanu a dlanou ukazoval na Sofiu. „A? Kto to je?“ nechapavo sa opytala a strcila si mobil do vrecka. „Karol, v plnom nasadeni, prosim,“ vydychol a nahle sa obratil k oknu, pretoze by to nezvladol. Ach jaj, toto vobec nie je dobre. Ked sa uz otaca k oknu a zhlboka dycha, tak to neznaci nic dobre... Zuzana si vzdychla a strcila si ruky do zadnych vreciek na nohaviciach. „No, ja si myslim,“ umlcal ju pohlad Sofie, ktora sa na nu pozrela s prizmurenymi ocami. „No, ja si vlastne radsej nic nemyslim,“ zdvihla ruky a ukazala prazdne dlane na znak, ze sa vzdava. „To som rada,“ Sofia sa silene usmiala a Bruno sa k nim nahle zvrtol. „Ale ja nie som rad!“ oboma rukami ukazoval na seba a hneval sa z ich postoja. „Vy tu otvarate sampanske a jedineho, koho trapi, co sa stalo som vlastne ja?!“ No tak sampanske to sice nie je, ale tak ty zato vystrajas dost... Zuzana si pomyslela a presla k oknu. „Bruno,“ Sofia zaklipkala ocami, „neviem, ako si mozes nieco taketo mysliet! Mozno to tak nevyzera, ale jednoducho ja nemam silu na to, aby som sa trapila s niecim nepodstatnym, ked mna trapia teraz ine veci,“ nadvihla hlavu, aby ho poriadne videla a potom si zlahka ulozila spat do postele. „Nemyslel som to predsa tak,“ prevratil ocami a prisadol si na postel. Po chvilke ticha vyriekol. „Podam na neho zalobu,“ Zuzana sa nahle otocila k posteli. No tak to je dobry vtip toto...Vtipnejsi vyhrava, kto je dalsi na rade? Este aj po sudoch sa chce vlacit... Akoby nemal nic ine na praci... Ach boze, niekedy mi fakt ta jeho prehnana starostlivost ide von krkom... vzdychla si a Bruno sa na nu mlcky pozrel a vratil sa pohladom opat k Sofii. Odvratila od neho hlavu. „Vies... Aj ked na neho podas tu zalobu, tak nam to dietatko nevrati,“ potichu povedala, co takmer nepocul. „Myslis si, ze mna to netrapi rovnako ako teba? Trapi! A prave preto chcem, aby Karol za to vsetko zaplatil! Kolke roky nas uz otravuje? Mozno by bolo lepsie, keby si troska posedel v chladku,“ prudko sa postavil a presiel k Zuzane. „Chcem byt sama... Som unavena,“ Sofia vyriekla poslednu vetu a tym dala najavo, ze sa na tuto temu nechce dalej rozpravat. Pritiahla si k brade blizsie prikryvku a pozrela sa na nich dvoch stojacich pri okne. „Chcem byt teraz sama,“ znova zopakovala a Bruno zatal pery a bez slova vysiel z izby. Zuzana tam chvilku este stala a ked vychadzala spytala sa: „Mam sa pokusit mu nieco aj povedat, alebo to mam nechat tak?“ „Nie, nemusis sa pokusat o nic, zlatko. Jeho to prejde a pride sam,“ usmiala sa a otocila sa na druhy bok smerom k oknu. „Oddychuj!“ povedala potichu a zavrela za sebou dvere. Videla, ako sa Bruno na chodbe pred izbou nervozne prechadzal a chvilku vahala, ci mu nieco povie. „Oci?“ podisla k nemu a rychlo sa k nej zvrtol. „Idem domov, pretoze si musim este nieco vybavit... Ostanes tu?“ „Ostanem. Dam ti vediet, ako jej je, ked si oddychne a aj to o dietatku,“ pohladil ju po hlave a pobozkal na celo. „Dakujem. Myslim si, zeby si to vsetko nemal brat tak tragicky, myslim zalezitosti okolo Karola,“ vyriekla a Bruno sa na nu spytavo pozrel. „Karol bol somar a aj nim ostane.“ „To viem uz davno, ale coho bude schopny nabuduce? Zastreli ju?“ rozhadzoval rukami a pozrel na nu so strachom v ociach. „Myslim si, ze toho schopny nebude, pretoze,“ radsej svoju myslienku nedokoncila a zvysok si domyslela - Nebude toho schopny, pretoze ju este stale asi miluje, inak by jej dal pokoj uz davno... A to som si myslela, ze problemy v laske mam len ja... Ako vidim, tak vsetko sa komplikuje... „Pretoze?“ spytal sa nedockavo a Zuzana mu uhla pohladom. „Nechaj tak... Idem domov. Nemocnice na mna posobia deprimujuco,“ otocila sa a pomaly odchadzala. „Netreba ta odviest?“ spytal sa s vycitkou v hlase, vzhladom na udalosti, ktore sa stali pred tym, ako navstivili Sofiu. „Nie, myslim, ze to zvladnem,“ usmiala sa a cuvala dozadu, potom sa zvrtla a stratila sa za rohom. Ako sa zda, tak vsetko sa nam zacalo zamotavat... Ked si clovek mysli, ze ho uz nic neprekvapi, tak pride predsa len cosi, co ho dorazi uz uplne... Idem sa spytat este Evy na par veci... Vsak napokon, prava priatelka by sa mozno hodila... Len si musim davat dost dobry pozor, pretoze vytvaranie vztahov je u mna na nulovej hodnote... Privolala vytah a ked sa dvere otvorili, postavila sa na spicky, ci tam nie je aj Alexander, no ked ho nevidela, pockala kym vystupia posledni pacienti a nastupila ona. Dvere sas rachotom zavreli a  bola rada, ze konecne ide prec z nemocnice. Oprela si hlavu o stenu vytahu a privrela oci. Nechcela mysliet, na to co sa stalo, no v myslienkach sa stale k tomu vsetkemu vracala. Aj ked nechcene... Kapitola tretia - Svet naruby Od nehody, ktora sa stala, presli necele tri dni a Bruno vsetok svoj volny cas travil v nemocnici pri Sofii. Zuzana bola povacsine sama doma a vedela, ze Brunovi treba teraz pomoct, pretoze to vsetko sam nezvladne. Sofia nebola doma, mali ju prepustit do domaceho liecenia az v nedelu a tak musela pomahat. Ci chcela, alebo nie, vzdy si musela najst chvilku cas. Nebolo tomu inak ani v sobotu, kedy konecne upratala svoju izbu. Sadla si zufalo na postel s utierkou na prach v ruke a pozrela sa von oknom, na slnkom zaliatu ulicu. Dostala chut vyjst len tak sama do prirody, s fotoaparatom v ruke a fotit, co ju nesmierne bavilo. No na tento den mala ine plany. Zobrala do ruky mobil a vytocila cislo a cakala, az kym sa neozval obsadzovaci ton. „Co ten zasa robi?“ pozrela sa nechapavo na displej telefonu a vzapati jej zacal v ruke zvonit, coho sa zlakla. „Co - robis? Chces aby ma porazilo?“ spytala sa a na druhej strane sa ozval znamy hlas. „Preco?“ Ondrej sa zasmial, no Zuzane to vtipne nepripadalo, pretoze skoro skolabovala. „Ale len tak, nechaj tak,“ zaganila do telefonu a pokracovala. „Napadlo mi, ze sme sa tak dohodli na tu sobotu, zeby sme mohli zajst na kofolu. Tak ti volam, aby som sa dohodla. Kedy teda mam napochodovat do autobusu?“ „Kedy ti len srdce raci, ale uz teraz bolo neskoro, pretoze som akurat presiel okolo tvojho domu,“ Zuzana sa postavila a bezala k oknu, no videla uz len koniec autobusu. „Jaj, tak videla som ti jedine zadok.“ „Koho?“ nechapavo sa opytal. „Myslim teda, zadok autobusu,“ zasmiala a on sa k nej pridal. „Ale tak pockaj tu hodinku aj pol a potom, ked sa budem vracat spat na sidlisko, tak sa ti ohlasim a pockas ma na zastavke,“ navrhol jej a ona chvilku rozmyslala. „Dobre, tak to teda spravime tak,“ suhlasila a odvratila sa od okna a svihnutim ruky hodila prachovku na stol. „To mam dlhsiu prestavku, tak sa mozeme porozpravat o com len chces!“ zaznel z telefonu mily hlas a Zuzana si presla po vlasoch a koncek si strcila do ust. „No tak zasa neplanujem stravit v autobuse pol zivota.“ „Co si hovorila? Zle ta pocujem,“ zamrmlal a Zuzana si vytiahla konceky vlasov z ust. „Ale hovorila som len, ze pridem teda do autobusu a pojdem na cestu zivota,“ znova sa otocila k oknu a otvorila ho. „Dobre teda, tak sa vidime o hodinu aj pol. A nezabudni tu rumbu a peniaze na kofolu.“ „O rumbe viem, ale o peniazoch na kofolu? Jaj jasne, pozyvam a ty platis, dohodnute!“ zasmiala sa a rychlo zlozila, aby Ondrej nestihol reagovat. „Bola by som si myslela, ze dnes sa tu sama budem nudit, ale nakoniec to bude predsa len inak,“ naklonila sa z okna a po tvari ju pohladil teply, ranny vanocek. Zhlboka sa nadychla a v tom momente sa vrhla k radiu. Spustila pesnicky, ktore mala v oblube. Aby jej cas rychlejsie ubehol, rozhodla sa, ze uprace kupelnu a povysava izby na hornom poschodi. „Niekedy je otrava mat taky mega dom,“ somrala si popod nos a dala si vezu hlasnejsie, aby ju pocula aj do kupelne, kde ju cakali povinnosti. Zuzana uz netrpezlivo preslapovala na zastavke a v ruke drzala mobil, na ktory sa neustale pozerala. Nemozem sa stale, kazdu sekundu divat na ten mobil, velmi tomu tymto nepomozem... Vzdychla a presla si rukou po vlasoch, otocila sa k novinovemu stanku na zastavke a prezerala si casopisy. Po chvilke prisiel s rachotom a otvorenymi dverami Ondrejov autobus. Zuzana sa chvilku s hlavou na bok pozerala na dvere, az sa pohla k autobusu. „To ti je az tak teplo, ze vetras?“ svizne vybehla po schodikoch. „Nie,“ natocil sa k nej, „to sa mi pokazili dvere na predchadzajucej zastavke,“ povedal a buchol pastou do volantu. „To chce klidek. Pocula som, ze na nervy je dobry cukor. Daj si Rumbu!“ nez stihol zareagovat vtisla mu do ruky cokoladku. „Sadni si na chvilku, kym prideme na konecnu, lebo mi este vypadnes,“ prosebnym pohladom na nu pozrel. Zuzana sa bez slova posadila dopredu, kde ju pocas cesty ovieval teply vanok. „No tak hovor. Co mas nove?“ „Vsak vidis, pokazene dvere,“ ukazal na dvere a pozrel na nu popod obocie. „To co bol toto za pohlad? Uz sa ani necudujem, preco nefunguju,“ vyplazila jazyk, no jemu nebolo velmi do reci. „Dnes mam tazky den. Nic sa mi nedari,“ stazoval sa a Zuzana si podoprela rukou hlavu. „Mohol si mi povedat, ze nemam chodit.“ „Ale tak vies... Nepridem hadam o cokoladku a este aj kofolu s tebou,“ usmial sa a Zuzana dodala. „Hlavne je, ze ta ten tvoj zmysel pre humor neopusta,“ oprela sa a mlcky cakala, kedy dojdu na konecnu zastavku. „Tak a sme tu! A ani to nebolelo, netrvalo.“ „No ani neviem. Jedine, co teraz viem, je, ze mi nejako vyfukalo z hlavy vedomosti,“ potriasla si prstom v uchu a vystupila za Ondrejom. Stlacil malu packu na zavretie dveri, ale zatvorilo sa len jedno kridlo. „Do kelu tam naraz, teraz tu idem kolko cakat?“ hovoril sam pre seba a Zuzana odstupila nabok. Zatlacil dvere nasilu, oprel sa bokom o ne a zavrel ich zamkou. „Davaj potom pozor, ked budes tie dvere otvarat, aby ti zamka nevyrazila tretie oko,“ povedala a prehrabla si vlasy. „Potom to otvoris ty, nie?“ podpichol ju a zasmial sa. Len neskor si vsimla, ze odisiel a tak pobehla za nim. „Ja ta pocuvam, spusti!“ prehodil, ked vchadzal do znameho baru na sidlisku. „Je fajn, ze ma pocuvas, ale hadam nechces, aby som isla sem,“ zastala pred dverami. „Vsak je to tu este horsie, ako na stretnuti fajciarov po dvadsiatich rokoch! Dymove signaly indianov su oproti tomuto nic,“ zahanala sa rukou a Ondrej ju tahal dovnutra. „Nebud rozmaznana a vrav. Ja ta pocuvam,“ zacala obzerat po bare a povedala. „Tu vetu som uz dnes raz pocula a ... Kde, do pekla, zasa si?“ zamracila sa, ked zistila, ze jej zasa zmizol. „Tak po castiach to mozno aj dokoncim, ak ma teda budes konecne pocuvat a niekam zasa neodbehnes!“ znechutene sa zatvarila a mavala rukou pred nosom. „Ja ta predsa...“ „... pocuvam! Uz treti krat,“ dokoncila za neho vetu a len mlcky si odpil z pohara. „Tak uz spustis? Prestavku mam len hodinovu.“ „A o com sme vlastne chceli hovorit?“ zarazila sa a Ondrej na nu neveriacky pozrel. „Mam ti to zacat reprodukovat?“ spytal sa. „Koho chces reprodukovat?“ „Vsak teba nie?“ „A to ako?“ Zuzana nevydrzala a zacala sa smiat. „Ach Boze!“ chytil sa za hlavu. „Naco ty zasa myslis?“ spytal sa jej a oprel sa o operadlo. „No... Na reprodukciu,“ narovnala sa na stolicke. „Teda mi to pripomenulo sexualnu vychovu, co sme nedavno mali v skole,“ uskrnula sa a Ondrej na nu mrkol. „Tak kde sme to skoncili?“ spytala sa a on si len odkaslal. „Vsak sme este ani nezacali,“ podpichol ju a Zuzana na tu poznamku nereagovala. Spustila, co ju trapilo. „Dobre teda tak pocuvaj.“ „Ja ta pocuvam...“ flegmaticky povedal a zasmial sa, no Zuzana len na neho zazrela a spustila. Bruno so Sofiou alebo skor Sofia za Brunom vysli z nemocnice a bola nesmierne rada, ze odtial odchadza. Pri pomysleni, ze tam mohla ostat dlhsie, pridala do kroku, a dobehla Bruna, ktory sa pred nou ponahlal. „Hej!“ zakricala za nim. „Ani ma nechces pockat?“ opytala sa, pristupila k nemu z pravej strany, ked jej daval veci do kufra auta. „Chcel som Ti predsa odlozit veci, tak nemozem byt na dvoch miestach naraz,“ odpovedal jej na otazku a Sofiu znepokojil jeho chladny ton v hlase. „Aha,“ zarazene sa pozrela do zeme a vzchopila sa. „Len ono by to slo, aj keby si isiel so mnou,“ pozerala, ako nastupil mlcky do auta a po chvilke, ako stala von pristupila k nemu. „Preco si ku mne taky odporny?“ pozerala pred seba a opatrne sa priputala a davala pritom pozor na ruku v sadre. „Ty si prva zacala. Ignoraciou!“ vycital jej. „Prisli sme o dieta a ty reagujes, tak ako reagujes,“ udrel rukou do volantu a v tej chvili mu pravou rukou ustedrila facku. Chytil si lice a nastartoval auto. „Nerozumiem, ako si mozes, do pekla, mysliet taketo veci!“ opatovala mu jeho rozhorcenie. „Ja to vsetko robim len preto, aby sme nestracali nadej! Lenze asi si ani nevies predstavit, ako ma to vo vnutri boli,“ hovorila so slzami v ociach a presla si rukou po bruchu. Nereagoval na to, len prudko vystartoval spred nemocnice. „Fajn... V pohode,“ ostro pretala ticho, ktore viselo vo vzduchu. „To som si prave myslela, ze budes v tychto chvilach mojou oporou,“ zavzlykala a utrela si slzy. Stale mlcal, az po chvili prehovoril. „Nebudem spokojny dovtedy, kym ten hajzel nebude za to trpiet tak ako my.“ „Tak ako my?“ smutne s nepochopenim na neho pozrela. „Jedinemu, komu ublizujes som tu ja a to tym, co hovoris. Vies si predstavit, co by to bolo? Asi nevies,“ odvratila od neho hlavu do okna. Nadychol sa, pretoze isiel nieco povedat, ale nenechala ho hovorit. „Karol je psychicky labilny. Myslis, ze by isiel do basy? Odvolal by sa na testy a vsetko by skoncilo, respektive zacalo od zaciatku a bolo by to este horsie,“ potiahla nosom. „Okrem toho, to nam nase dieta nevrati,“ dokoncila vetu a zlozila tvar do dlani. Rozplakala sa. Chcel na to reagovat, chcel ju utesit, ale otazka, ktora v nom zostala mu to nedovolila. Prekvapila ho informacia, ze Karol je psychicky labilny, pretoze o tom mu nikdy nepovedala. „Ha!“ zavrtel nechapavo hlavou. „Este lepsie je to, ze to o Karolovom stave som sa dozvedel len teraz. Preco?“ pozrel v rychlosti na nu a ona na neho. „Si odporny. Nicomu nechapes?! Este mas na mna nejake vycitky?“ rozhodila rukami. „Ja som to nevytahovala len preto, pretoze tieto stare rany ma skutocne bolia a nechcela som, aby nas vztah narusal niekto treti, kto do neho nepatri. Mohol si to uz za tie roky vediet. A smiem vediet, preco si to teraz pouzil proti mne?“ mlcala a cakala na jeho vysvetlenie. Pokracovala: „Ked sa clovek nachadza v takej situacii ako je, tak vtedy je schopny zajst aj takto daleko, no od teba som to teda necakala,“ sklonila hlavu a napravila si sadru. Nadalej mlcal. „Ano,“ takmer zatlieskala. „Niekedy je lepsie cusat a tym dat najavo viacej ako slovami. Dakujem ti!“ povedala poslednu vetu a v aute nastalo ticho. Bolo pocut len zvuk motora a zvuky, ktore sa sirili z vonka. Bruno pridal, aby boli co najskor doma a aby konecne unikol tej deprimujucej situacii, ktora medzi nim a Sofiou nastala. Bolo to pre neho tazke ospravedlnit sa, pretoze este stale sa nevedel spamatat zo straty nenarodeneho dietatka, na ktore obaja tak dlho cakali. Kazdym dnom mal pocit, ze poda pod nohami je neista a nevie, co ho z minulosti este dobehne. Zomkla ho panika a hlavou mi zacali virit otazky, kto vlastne Sofia je a ci vie o nej vsetko, co by ako jej manzel vediet mal. „Takze, toto je tvoj problem,“ povedal Ondrej a odlozil pohar kofoly nabok a s predstieranym zaujmom o tlacoviny prevratil stranu. „Mozno sa to zda, ako malichernost, no v skutocnosti je to ‚len‛ podraz od priatelov.“ „Ano, ja tomu rozumiem,“ v rychlosti sa na nu pozrel a znova sa zahladel do novin. „No a co bolo s tou Kamilou a jej priatelom, ktory ma suvis s tebou?“ opytal sa a zdalo sa, ze sa trafil presne do cierneho. „Ide o taku vec. Neviem jednoducho, ako si usporiadam svoje vztahy,“ odpila si a cakala, ako bude reagovat. „Nepozeraj na mna, pretoze ja v podstate neviem, ake vztahy to vlastne su,“ ani nezdvihol hlavu od novin, aby sa presvedcil, ze Zuzana od neho caka radu. „Je to vlastne taky maly problem. A v podstate vies, ze ja uz pomaly musim ist?“ rychlo zahovorila a Ondrej ju chytil za ruku a mavol hlavou na nedopity pohar. „To hovor seberovnemu a nie dospelemu. Chcela si nieco, tak to teraz pekne dokonci.“ „No ano, no teraz, ako sa tak na to pozeram, mi to pride velmi divne o tom hovorit. Jednoducho je v tom, ako vo vsetkych vztahoch to iste.“ „Jaj, aha. Takze laska v tom je... A co aky je?“ Zuzana si presla od rozpakov po vlasoch a odpila si z pohara a nenapadne prikyvla. „Tak na co teda cakas? Spusti!“ pobadal ju a obratil zvysok tekutiny v pohari do seba. „Mala by si si pohnut, pretoze ako vidis ja som uz dopil,“ uz asi treti krat ju popohnal a s prizmurenymi ocami sa na neho pozrela. A to som si myslela, ze sa vyhnem akemukolvek psychickemu natlaku... Potriasla hlavou a pokracovala. „Ja som iba zartoval, tak ako to teda je?“ „Su v tom dvaja chalani,“ vyriekla a zakryla si tvar rukami, aby nevidel ako sa hanbi. „Tak, a v com je ten problem?“ opakoval sa a Zuzana vykoktala. „Jeden problem je ten, ze je to na prvy pohlad a druhy je taky dlhodobejsi a ja som kratkodobo na viacej krat nerozhodna!“ usmiala sa a Ondrej sa zatvaril zmatene, no spustil. „A co tak sa rozhodnut, podla toho, ktory z nich ti venuje viacej pozornosti?“ „V akom zmysle?“ nechapavo sa opytala. Prevratil ocami a vysvetlil jej to. „Jednoducho, zena by sa mala tesit a ich ulohou by malo byt potesit ta. Samozrejme ide o to, ze zasa to netreba prehanat, pretoze potom, ako to byva zvykom, budu zeny rozmaznane, ale tak chapes ma, nie?“ pozrel na nu a ocakaval, ze nebude rozumiet. „Heh, akosi ani nie. Do kelu, mozes mi to povedat nejako normalne a nie tak, aby som tomu coraz menej a menej rozumela?!“ vyhrkla na neho a jeho to teda z miery nevyviedlo. „Nechcel som ti povedat, zeby to malo byt priamo cez postel, ale je to len jedna z alternativ,“ nakoniec sa dostal ku korenu veci a Zuzana na neho vyvalila oci. „Toto snad nemyslis vazne?“ zhlboka dychala a premyslala. No tak je najvyssi cas odist, lebo ak by este pokracoval dalej, asi by som ho zabila... Tak a ide sa prec... „Tak a ide sa prec!“ zopakovala nahlas a vstala od stola. „Ale ved pockaj, Zuzana!“ chytil ju za ruku, no ona sa vytrhla a vysla von na cerstvy vzduch. „Zuzana!“ krical za nou a rychlo vstaval od stola, vytiahol peniaze, zaplatil za kofolu a vybehol za nou von. „Ak si o mne myslis, to co si myslis, tak sa ku mne ani nepriblizuj,“ stala od neho asi dva metre s rukou napred a Ondrej sa pohol k nej. „Stoj!“ Vyzeram fakt nebezpecne s tou penazenkou v ruke! No nebolo jej do smiechu. „Ja som to vobec nemyslel tak, ako to vyznelo! Co tak sa vratit spat do autobusu a tam ti to vysvetlim?“ obranoval sa a priblizoval sa k nej. „Myslim, ze si povedal vsetko. Radsej pojdem! Normalnu radu som ani necakala,“ povedala sklamane a kopla do prazdnej PET flase, ktora bola pohodena na zemi. Sakra, sakra a este raz sakra! Trepem sa ako blba sem, aby som vyriesila aspon nieco a on si o mne mysli, ze som slapka, do certa! A takto sa to este viacej skomplikovalo... Boze, som ja ale naivna, ze dam na prve stretnutia a pritom vykvakam vsetko mozne, co by som si mala nechat sama pre seba! Jasne, za to vsetko moze moja hlupa povaha... Zbytocne doverovat a co z toho? Nie je priatel ako priatel... „Do certa!“ zanadavala nahlas a stara pani, ktora isla okolo nej, sa na nu len znechutene pozrela. „No co? On si mysli, ze som slapka,“ vysvetlila jej, ani sa nezastavila. Pokracovala dalej a stara pani sa za nou pozerala. Podisla k Ondrejovi, ktory este stale stal pred barom a v ruke drzal mobil. „To si o nej fakt myslite? Ja si to myslim tiez, aj tak dokonca vyzera,“ povedala stara pani a zacala sa usmievat. „Viete starka,“ opatoval jej hrany usmev, „ja si to vobec nemyslim, len to vyznelo inak ako som to myslel,“ vysvetlil jej a pohol sa k autobusu a stara pani za nim zakricala. „Tak to ste jej teda dali! Ze sa nehanbite takto hovorit o takych poctivych dievcatach!“ hrozila mu prstom, no Ondrej sa len za nou obzrel a mavol jej, aby to uz viac nerozoberala. Zuzana uplne vytocena z posledneho rozhovoru vypla mobil, strcila si ho do vrecka a vytahovala si zo svojej prirucnej kapsicky kluce. Na chvilku zastala pred dverami a pozerala sa na cestu, po ktorej kazde rano chodila. Tak to som teda dopadla... Aaa, preco som nesedela doma a radsej si neobsekala prsty pred tym, ako som nieco napisala alebo vytocila nejake cislo... zazufala si a potom sa vratila spat do reality. Vosla do domu a vsimla si, ze zamka je zamknuta na jednu zapadku a prekvapilo ju, ze Sofia a Bruno su uz doma. Prechadzala do obyvacky, popri tom si polozila na skrinku pri dverach kluciky a cestou sa vyzula. Dosla do obyvacky a videla Bruna, ako si vybera zo skrine flasu s alkoholom. Toto hadam nemysli vazne... Pocitila ako jej zabubnovalo srdce, zarazila sa a chvilu otca pozorovala. On si ju vsimol uz davno, no nijako ho to neprekvapilo. Pritisol si flasu k telu a bez slova presiel popri nej do kuchyne a polozil pijatiku na linku. „Mozes mi povedat, co chces robit?“ spytala sa neveselym hlasom a oprela sa plecom o zarubnu. Nespokojne si skrizila ruky na hrudi a cakala na vysvetlenie. Nadalej mlcal. Zuzana len obdivne zahmkala a dockala sa reakcie. „Mlc!“ prudko sa k nej otocil. „Prosim, bud radsej ticho! Nemusim ti nic vysvetlovat!“ Zuzanu tieto slova zaboleli este viacej ako inokedy. Privrela oci a pri tom soku vykoktala: „Kde je Sofia?“ spustila ruky vedla tela a urobila krok dopredu. Nakoniec si to rozmyslela a zastala pri chladnicke. „Sofia,“ odmlcal sa, ked vytahoval pohar zo skrinky nad umyvadlom, „je vo svojej izbe,“ dopovedal a Zuzana sa uz otacala smerom ku schodom a pochodovala k ich izbe. Cestou len nechapavo krutila hlavou a utrela si slzu, ktora sa jej objavila v kutiku oka. Zaklopala na dvere a z vnutra sa nikto neozval, no napriek tomu vosla dnu. Zbezne si prezrela izbu a videla nepopravenu postel a Sofiu, ako stoji pri okne a pozera sa na nebo. „Mozem vojst?“ potichu sa spytala a Sofia nepatrne pozrela na stranu a nasledne na ulicu. „Uz si aj tak vosla, ale mozes. Deje sa nieco?“ opytala sa, pretrela si tvar a otocila sa k nej, pretoze stala len kusok od postele. Zuzanu prekvapilo, ze Sofia plakala a bolo to v podstate vzajomne, pretoze ju tiez prekvapili slzy v jej ociach. „To by som sa rada spytala ja teba,“ po chvili odpovedala na otazku a Sofia si bez slova sadla na postel a naznacila jej rukou, aby si prisadla. „Mrzi ma to...“ Sofia si s tazkostou na prsiach vzdychla a prevratila oci k stropu. Zuzana sa na nu len nepritomne pozrela a cakala vysvetlenie. „Co, co ta mrzi?“ prisunula sa blizsie k nej, aby prehlbila doveru medzi nimi. „Potratila som,“ povedala rozlutostenym hlasom a pohladila si brucho. Zacala plakat a Zuzane sa do oci tiez nahrnuli slzy, ked ju v takomto stave videla. Bez slova sa k nej blizsie prisunula a silno ju objala. Sofia jej to opatovala a hladila ju po vlasoch. Zavzlykala a ked sa Zuzana upokojila po chvilke spustila a Sofia sa od nej odtiahla, utrela si tvar a venovala jej pozornost. „Otec mi robi starosti.“ „Ked som prisla domov, tak som videla, ako si vytahuje flasu alkoholu a,“ nemusela to ani dokoncit, Sofia tomu porozumela. V rychlosti na nu zazmurkala a z mihalnic sa jej skotulala slza. „Pojdem za nim,“ posepkala, pokusila sa o usmev a Zuzana nahle vstala. „Dakujem, pretoze ja nemam na to silu. Bojim sa!“ zavrela oci a presla k dveram. Pootocila hlavu, aby videla Sofiu, potom zmizla vo dverach a potichu ich za sebou zavrela. Presla do svojej izby, stala si k oknu a zamyslela sa. A ja som myslela len na svoje problemy a vobec som netusila o tych ich problemoch. Pane, prosim ta o to, aby sa nestalo to, co kedysi v minulosti... Ja uz nechcem viacej trpiet... Ale jasne... Vsetko sa ukaze az casom, ale prosim, nech je ten cas co najkratsi. Nestaci to co sa stalo? oprela si hlavu o ram okna a po chvilke presla za stol, vytiahla svoj notes a zacala pisat text „Ked sa ti svet otoci na ruby“ . Ked svet otoci sa ti naruby, mas toho plne zuby. Ohliadas sa okolo, no niet na blizku nikoho. Svet tak hrozne boli, ked dava nepresne goly. Trafi vzdy do duse hlbky, kde pocitov su rozne hrbky. Ked znenavidis svet, nevykvitne z toho kvet, nezasadis usmev, pocitujes len hnev... Len davaj dobry pozor, ked tvoj svet otoci sa naruby. Kapitola stvrta - Stare kolaje Sofia bola unavena a vysilena, ale predsa zisla po schodoch a mierila do kuchyne za Brunom. Ako schadzala, pretrela si oci a postavila sa do dveri kuchyne. Bol prave otoceny k oknu s poharikom alkoholu v ruke a druhou rukou si nervozne poklepkaval po linke. „Fakt to chces znova zacat?“ opytala sa a v momente sa ku nej otocil. Jej hlas mu v usiach doslova zaburacal. Len letmo na nu pozrel, presiel k flasi a nalial si este za poharik. „Zuzana ta poslala?“ opytal sa a otvoril flasu a na zem mu padol vrchnacik. Zohol sa po neho a priblizila sa k nemu. „Nie,“ zlozila si nespokojne ruky na hrudi. „Nikto ma neposlal,“ podisla k nemu a chytila mu ruku. Bruno si ju z jej zovretia vytiahol a presiel s poharikom znova k oknu. Sofia sa len zarazene za nim pozerala, ako si pomaly odpijal z pohara v ktorej bola tekutina hnedej farby. Striaslo ju. „Povies mi, prosim ta, co sa to v poslednej dobe deje?“ preglgol a pootocil hlavu k nej a potom spat k oknu a po chvilke riekol. „Ja som ti to uz vysvetlil. Myslim, ze ak chces nieco zmenit, tak by si mala o tom premyslat.“ „A ja som ti povedala, co si o tom myslim. A este nieco... Zabudol si, co si Zuzane slubil? Sluby by sa mali dodrziavat!“ podotkla a prudko sa ku nej obratil. „Zuzanu sem teraz neplet!“ zadivala sa mu do oci a Bruno uhol pohladom. „A koho sem mam pliest? Znova Karola?“ razne na neho vystekla ale potom sa ovladla, pretoze ju pichlo v bruchu. „Fajn. Ako chces! Ale ja som si myslela, ze budes rozumny a pochopis to, co sa stalo, a nebudes celu vinu hadzat na mna,“ isiel nieco povedat ale Sofia ho umlcala vystretym prstom. „Mlc!“ povedala zurivo. „Nemusis ani nic hovorit, stacia mi tvoje pohlady a viem co si myslis. Ja sa snazim, no jedine k comu to vedie je to, ze sa viac a viac trapim a to nielen kvoli sebe, ale aj kvoli tebe. Pochop, ja ta nechcem stratit!“ „Takze uz aj kvoli mne?“ buchol pastou o linku. „Prosim ta, nekric. Znova nicomu nerozumies? Nechcem, aby sa opakovalo to co v minulosti. Prosim,“ zopla ruky a posunula sa trosku dozadu. „Tak ku mne nezaujimaj postoj, akoby som bol ozran, ked si dam jeden poharik!“ vyhrkol a Sofia pokrutila hlavou. „Sam si to teraz priznal? Ja som chcela len, to aby si si to skutocne rozmyslel, pretoze, ako si mi raz davno sam hovoril aj predtym to bol „jeden“ poharik,“ zatal past a Sofia pootocila od neho hlavu. „Sam si rozmysli, co vlastne chces, pretoze takto neublizujes len sebe, ale aj ostatnym naokolo. Tym, ktorych mas rad,“ dopovedala a kracala ku schodom a ked zasla za roh, pocula ako zanadaval. Zastala a zvrtla sa na schodiku, aby sa k nemu vratila. Zamer jej sam prekazil, pretoze hodil flasu o zem. Alkohol ostriekal stenu a crepiny sa rozleteli po celej dlazke kuchyne a par ich vyletelo aj na chodbu. Zlakla sa tej rany, no nechcela sa uz vracat a cestou si vzala telefon leziaci na konferencnom stoliku, po ktory sa nahla cez zabradlie. Vratilo ju to v spomienkach na dobu, ked zila s Karolom. Obavala sa presne toho, aby sa to neopakovalo. Spomenula si na to, ked jej raz Ema - Brunova matka, povedala, ze ked sa bude citit skutocne na dne, ma zatelefonovat. Mozno prave teraz bola ta vhodna chvila na rozhovor. Aj napriek tomu, ze presiel tyzden sa nic nezmenilo. Zuzana stale chodila s divnymi pocitmi a aj napriek tomu, ze sa jej Ondrej snazil niekolkokrat dovolat, nezdvihala a v tejto chvili sa ani nemala s kym podelit o svoje pocity. Sofia s Brunom mali dost svojich problemov a uvedomovala si, ze keby ich zacala riesit spolu s nimi, tak by to bolo mozno este komplikovanejsie. Ubijalo ju sice to, ze sa v poslednej dobe viacej medzi sebou hadali, no najprv si chcela usporiadat svoje „vnutro“ ona a potom pomahat inym. Vsak nakoniec sama si zopar krat overila, ze pomahat, ked clovek nema skutocne naladu a ma mnoho svojich problemov, sa neoplati. No urcite ju netesilo to, ked sa jej rodicia kazdy den hadali, tak ako to nepotesi inych, ked vidia, ako sa hadaju dvaja ludia, ktori si cely zivot k sebe hladali cestu a slubovali si vernost v dobrom aj v zlom. Bola sobota a Zuzana sa konecne dockala vysnivanych prazdnin a toho, na co tak dlho cakala. Dostala konecne predmaturitne vysvedcenie a o rok ju cakala skuska dospelosti. Sobota bola aj cas, kedy mali ist jej rodicia na navstevu k Eme, pretoze si to sama stara mama zelala. Sofia mozno co to tusila, no Bruno sa nedozvedel o telefonate z vecera alkoholoveho excesu. Cely cas medzi nimi vladla len „ticha domacnost“ a ak chceli prist nacas k Eme a vratit sa spat este v ten den, museli vyrazit skoro rano. Zuzana sa zobudila na zaplesnutie dveri na dome a v momente bola na nohach. Ponahlala sa na chodbu skontrolovat, ci skutocne odisli. Bolo skore rano a ked uvidela, ze ich auto zmizlo na krizovatke, tak sa vratila spat do postele a pre istotu si pustila mobil a nechala si ho na nocnom stoliku pri posteli. Zavrela oci a ani nevedela ako a znova zaspala. Po dvoch hodinach opatovneho spanku s prizmurenymi ocami pozerala na mobil, ktory jej oznamoval, ze jej prisla SMS - sprava. S hlavou stale na vankusi sa natiahla po mobile a precitala si ju. Ostala milo prekvapena a hned ako videla meno od koho spravu dostala, posadila sa na posteli, pretrela si rychlo oci a citala. Ahoj Zuzka. Hadam ti nebude vadit ak ta pozvem dnes na chvilku do mesta, aby sme si trosku podebatovali a niekde pri zmrzline oslavili koniec roka. Co ty na to? Alexander. Zuzana nevahala a odpisala na spravu, ze suhlasi a s usmevom vstala z postele, natiahla sa a presla k oknu. Slnko zacinalo pekne svietit a pomaly sa zacala na tento den tesit. Necakala spravu prave od neho. Myslela, ze to bude ktokolvek iny, ale on? Ale stane sa vacsinou to, co najmenej ocakavame, alebo to co si zelame? Zuzana ani sama nevedela, co ocakava, no na druhej strane si nebola ani ista, tym co si vysnivala. Ako sa vtedy rozpravala s Ondrejom na kofole, priznala sa mu, ze sa do Alexandra zamilovala na prvy pohlad, ale nevie sa rozhodnut medzi Dominikom a Alexandrom. Na nalade jej to velmi nepridavalo, no trosku sa jej predsa len zlepsila. Ked uz bola myslienkami pri Dominikovi, prislo jej na um, ze sa nejako dlho neozval. V skole si ju akosi nevsimal a stale sa nedostala k tomu, preco sa vtedy s nim nemohla stretnut. Nedal si to jednoducho vysvetlit a ona bola takej povahy, ze sa nesnazila za kazdu cenu cloveku vnucovat. Nechavala velmi vela veciam volny priebeh a mozno prave to bolo to, co ju mnohokrat deprimovalo, pretoze sa to z nicoho nic na nu nahrnulo ako lavina pocitov a nevedela sa spod nej vyhrabat. Z myslienok ju vytrhol telefonat od Alexandra, ktory znova skutocne necakala. „Ahoj! No tak ako pozeram na display telefonu, tak suhlasis s tym nasim stretnutim, ale nepovedali sme si este kde a kedy. Tak co ty teda navrhujes?“ Zuzana ostala na chvilku v pomykove, ale rychlo sa vratila spat k podstate. „Hmm, co by si tak povedal na jednu kaviaren v centre mesta o jednej?“ Zuzana si zacala obtacat vlasy okolo prsta, ked stala pri okne a cakala na odpoved. „To je dobry napad, ale tych kaviarni je tu trosku viacej, tak v ktorej presne?“ zmatene sa opytal a Zuzana mu vsetko vysvetlila. „Len sa ty neboj v ktorej. Pockas ma pekne na zastavke pri nakupnom centre a potom sa pekne prejdeme! Vsak je krasny den, co povies?“ pozrela von z okna a tvar jej pohladili luce slnka. „Jasne, fajn napad, tak teda o jednej na Stadlerovom. Tesim sa!“ „Aj ja, aj ja. Zatial sa teda maj,“ hodila mobil na postel a od radosti sa potocila az nakoniec dosadla na postel. Musim nejako zistit, ci ma nejaku priatelku a ak nie, tak potom... usmiala sa a rychlo vyskocila na nohy. „To bude teda idealne manzelstvo u tvojej mamy, ak budeme takto mlcat aj u nej,“ Sofia prehodila po dlhsej chvilke ticha v aute, ked smerovali spolu s Brunom k Eme na navstevu. „Ja sa nicim netajim. Nech vidi, co je vo veci!“ zahriakol ju a radsej na to nereagovala. Nepritomne pozerala von z okna a zatvarila sa znechutene. „Existuje nieco, co by ta prinutilo k zmene tvojho postoja ku mne a k veciam, co sa v poslednej dobe stali?“ spytala sa uz rezignovane, ale na otazku jej neodpovedal. Nemal chut sa rozpravat na tuto temu, pretoze si myslel, ze povedal svoj nazor uz viacej krat. „Tak dobre teda. Aspon sa skus tvarit pred tvojou matkou, ze sa nic nedeje, pretoze jej nechcem robit este vacsie starosti ako ma.“ „A ake starosti ma? Ak sa smiem opytat? Ja si skor myslim, ze v tomto pripade nic nepomoze, pretoze moja matka vie odhadnut, ked sa medzi ludmi nieco deje. Takze sa nemusime na nic hrat.“ „Ano jasne, ja som zabudla, ze ty sa nikdy na nic nehras... Nehras sa na nic, ale obcas by sa to skutocne hodilo,“ zachytila jeho pohlad a ostala uz radsej ticho, pretoze nechcela rozvirit este viac hladinu uz aj tak dost napatych vztahov. Pomaly sa po dvojhodinovej ceste blizili k Eminmu domu a ked docestovali, chvilku ostali potichu sediet na svojich miestach a Sofia sa od Bruna odvratila vtedy, ked pocula, ze z domu vychadza Ema a za nou Anton. Posledny krat sa rychlo pozrela na Bruna a dufala, ze vyznam toho pohladu pochopil. „Ahoj moja!“ zvolala na Sofiu, ked vystupila z auta, objala ju a nasledne to iste spravil aj Anton a ustedril jej aj bozk na obe lica. „Opatrne, este stale ma boli ta moja nestastna ruka,“ chytila sa za nu, ked sa od neho odtiahla. „Prepac moja, nechcel som... Som rad, ze ste sa rozhodli prist,“ posuchal jej ruku a presiel k Brunovi, ktoreho akurat objimala Ema. Ked sa odvracala, Anton si vsimol, ze nema v ociach to typicke nadsenie, ked vidi svojho syna. „Vitaj chlapce!“ udrel Bruna do pleca a priatelsky ho objal. „Ahoj! No co mas nove?“ opytal sa ho a Anton ho automaticky stiahol na zahradu, aby mu ukazal, co vsetko nove si za ten cas, co u neho neboli, pokupil. Sofia sa smutne pozerala za Brunom a nevedela pochopit, co sa to s nim udialo. Za ten kratky cas sa poriadne zmenil. „Anton, Bruno!“ Ema za nimi kricala a obaja sa, ako na povel otocili. „Nebudte dlho, pretoze mame este obed, ktory som pripravila,“ mavala za nimi a privinula si Sofiu k sebe. Laskavo ju pohladila po lici. „Ach moja... Je to vazne take zle?“ spytala sa jej a pozrela jej priamo do oci. Sofia uhla pohladom. „Neuhybaj mi pohladom, prosim, pretoze aj tak zistim pravdu a ty to vies,“ usmiala sa na nu a pohladila ju po vlasoch. „Dakujem, ze si to zahrala,“ snazila sa na nu usmiat, ale kazdy naznak usmevu ju zabolel, pretoze vedela, ze vnutorne pocity sa nedaju prekryt vonkajsimi prejavmi. „Vies Ema, ja sa snazim, ako to len ide, ale Bruno?“ pokrcila plecami a zastala uprostred chodnika, „Mysli len na jedno. Ako sa pomstit a na to, co som ti spominala v telefonate,“ zufalo povedala, uchopila ju za ruku a vydali sa k domu. „Chapem. Nemusis o tom hovorit, neboj sa, ja sa nim o tom vsetkom dnes porozpravam, urcite na to este bude cas a uvidime, ci nezmeni svoj nazor,“ zmurkla na nu a ta sa len letmo usmiala. „A co ho chces mucit aby sa zmenil? Je tvrdohlavy a on sa len tak lahko nezmeni.“ „Zabudas na to, ze som jeho matka?“ zlahka jej uhladila pred dverami domu lahke letne saty modrej farby. „Neboj sa, ja sa s nim o tom porozpravam a uvidim, co mi zaujimave povie. Ale teraz podme dnu, pretoze tu von je dost horuco. V kuchyni je prijemne chladno,“ vosli do domu a Ema naznacila, aby isla do kuchyne. „Taka jedna vec este, co ti chcem spomenut,“ prehodila medzi recou. „Zmenila som cislo, bola som nutena,“ Sofia pokrutila hlavou na znak toho, ze nerozumie. „Nepytaj sa preco, ale zmenili sme vsetky cisla. Tu mas nove,“ presla ku kuchynskej linke a vytiahla zo suplika maly zeleny papierik, na ktorom boli poznacene cisla na Borisa, Antona a Emu. „Odpis si ich, kym zavolam tych dvoch k obedu, potom ich daj aj Brunovi, prosim! Je to dolezite,“ na nic sa nepytala, pretoze aj tak by to nemalo zmysel a len si prepisala cisla do mobilu. „No kde ste boli tak dlho? Trvalo vam to vecnost prejst zo zahrady do kuchyne a to ani nebyvame v nejakej honosnej vile,“ somrala, ked vosla do kuchyne, nasledovali ju aj oni dvaja. „Presunte sa rovno do jedalne, tam je viac miesta.“ O malu chvilku, ked naberala Brunovi do taniera polievku, Anton jej to vysvetlil: „Tak vies,“ prisunul si blizsie k stolu stolicku a vysukal si rukavy, „to su tie muzske zalezitosti,“ zmurkol na Bruna, ktory sa len mierne pousmial a naznacil jej rukou, ze uz ma dost polievky. „Tak tie vase muzske zalezitosti, ci ako si to nazval, by ste mali nechat bokom a v pokoji sa najest,“ odlozila katalog s ponukou zahradnych nastrojov bokom, ktory Anton znova dotrepal do kuchyne, aby ich pri obede nic nerusilo. „Dobru chut, vam prajem!“ usmiala sa na nich a prisadla si vedla Sofie. „A ozaj,“ chytila do ruky lyzicu, ktorou mavala vo vzduchu. „Rada by som sa s tebou potom po obede, Bruno, porozpravala,“ pozrela na neho, on mierne prikyvol hlavou a pozeral sa radsej do polievky. „Ale, my sme chceli...“ Anton sa snazil protestovat. „Ziadne ale nebude!“ povedala prisnym hlasom. „Jedz, vychladne ti to!“ Ema zavelila a Sofia sa musela pousmiat, co bola schopna urobit pre to, aby sa Bruno spamatal a aby zabezpecila ich spolocne stastie. To si na nej Sofia najviac vazila. Zuzana sa uz netrpezlivo prechadzala na zastavke a pozeral za odchadzajucim autobusom, ktorym mal prist na ich stretnutie Alexander. Teraz neviem, co si mam mysliet o tomto, ze ci meska, alebo som zle pochopila... Ach jaj! Volat mu nechcem... Pozerala zufalo na hodinky a videla, ze bola jedna hodina aj desat minut poobede. Sadla si na lavicku pod strechou zastavky a pozerala pred seba na suchu cestu, ktora by si po dlhom case zasluzila mozno zopar kvapiek dazda. Spoza novinoveho stanku, ktory nebol uz roky vyuzivany sa vynorila znama postava a kracala smerom k nej s rukou za chrbtom. „Ahoj!“ postavil sa k nej a Zuzana sa postavila oproti nemu. „Prepac, ze meskam, ale musel som este vybavit toto,“ nestihla reagovat a uz jej pred nos strcil malu kyticu polnych kvetov. Ostala chvilku v pomykove, presne tak ako Alexander, pretoze on nevedel, ako bude reagovat a na druhej strane, necakala take mile prekvapenie. „Uff!“ nahlas si vzdychla a prehodila si vlasy z pleca na chrbat. „Co? Nepaci sa ti?“ zneistel, no ona ho upokojila. „Nie, nie, dakujem, su naozaj krasne! Cenim si to! A teraz uz aspon viem, preco si meskal,“ zazartovala a nadychla sa sviezej kvetinovej vone, ktora sa sirila z kytice. „Tak co? Pojdeme si teda niekam sadnut, alebo sa chces len tak prejst?“ spytal sa po chvilke ticha, ked si Zuzana prezerala kyticu a prekladala ju z jednej ruky do druhej. „No, ja neviem,“ pokrcila plecami, „mozeme sa teda stavit na nejaky ten dzus v tej kaviarni, ktoru som ti spominala a potom sa mozeme prejst trebars na zmrzlinu, teda ak budes chciet,“ zmurkla na neho a zadivala sa mu do oci. Preco mi toto robis Ty tam hore? Preco? Toto snad nie je mozne! Daj mi aspon nejake znamenie, ze aj on povazuje toto stretnutie presne tak ako ja... Mozno za rande, mozno za zaciatok niecoho, lebo... Lebo, jednoducho lebo! Nebudem nad tym premyslat, uvidim, ako sa to vsetko vyvinie. „Pocuvas?“ prerusil ju zo zamyslenia a Zuzana sa strhla. „No jasne, mozeme.“ Ostal chvilku zmatene stat a potom sa jej pripomenul. „Ale ja som sa pytal, ako sa mas,“ jemne sa zasmial a Zuzane sa ten usmev strasne zapacil „Jaj! Prepac, ale bola som trosku zamyslena.“ „To by som chcel teda vediet, na co take dievcata mozu mysliet,“ pozrel sa na nu, ked kracali vedla seba a Zuzana sa len zahanbene usmiala a pomyslela si. No tak keby si vedel, co si ja myslim, tak to by si si o mne pokazil hned mienku... Ale v podstate! Na co to ja uz len myslim?! Pokrutila hlavou a pokracovali v ceste do kaviarne. „Dufam, ze vam to chutilo,“ hlesla Ema, ked vstavala od stola a brala taniere do kuchyne, Sofia ju jednoducho musela pochvalit, pretoze si to skutocne zasluzila. „No, ze vahas! Mne to chutilo, ako vsetko, co navaris,“ usmiala sa na Antona a na manzela, no on jej usmev neopatoval, co ju opat poriadne zabolelo. Sofia vstala od stola, presla k oknu a pozerala na zahradu. Snazila sa potlacat slzy, potiahla nosom, aby ju to preslo. „Das si aj kavu, zlatko?“ Ema sa za nou zjavila a pohladila ju po chrbte. „Ano, dala by som si, prosim,“ povedala a zarmutene pozrela do zeme. „Mohla by si ju, prosim, pripravit? Myslim, ze teraz je na rade nieco dolezitejsie,“ zatala zuby a presla k stolu, kde naznacila Brunovi, aby ju nasledoval. „Co je take dolezite, ze ideme mimo vsetkych?“ spytal sa, ked pred nou kracal po schodoch do izby pre navstevy. „Bruno,“ stuchla do neho prstom a postrcila ho dopredu, „chvilku pockaj a dozvies sa to,“ potichu zasvitorila a len mierne pootocil hlavu, pretoze mu bolo divne, ze hovori tak potichu. „Deje sa nieco vazne? Nieco s Antonom, alebo s Borisom?“ stale nechapal a ked prisli do izby, tak sa postavil blizko okna. Hlasno tresla dvermi a prekrizila si znepokojene ruky na hrudi. Mlcky za nim stala, kym sa neotocil. „Povodne som mala na plane, ze ked sa s tebou budem chciet rozpravat, tak ti dam poriadnu facku, aby si sa konecne spamatal!“ zahnala sa, on sa na nu zmatene pozrel a chytil sa za lice. „Ano, presne tam som ti ju chcela dat!“ chytila mu bradu a chcel nieco povedat, no utisila ho pohladom v spojeni s jemnym potlapkanim po lici. „Pozri sa. Ja nie som ten typ, co zvykne chodit okolo horucej kase,“ posadila sa na okraj postele. „Aj ked si moj syn, nic to na tom nemeni, aby si chapal menej. Mam otazku,“ prudko vstala a Bruno sa zlakol. „Co to ma vsetko, do paroma, znamenat? Zblaznil si sa?“ vyhrkla na neho otazky a mierne ho to podrazdilo. „Nechapem o com to hovoris,“ odisiel od okna a chcel odist z izby, ale Ema ho prudko zdrapila za predlaktie a pritiahla ho k sebe. „Nikam nepojdes, pokial neskoncim, je ti to jasne?“ hovorila dost podrazdene a vsimla si jeho prestraseny pohlad. „Nechapes, alebo nechces chapat? Prosim ta!“ vzdychla si a pokracovala. „Je uz len a len na tebe, ako budes brat svoj zivot, ale rozhodne sa ho nesnaz kazit inym. Aj by som ti poriadne nadala, ale myslim, ze hruba sila nic nezmoze,“ nepritomne na nu pozeral. „Sofia ti nieco povedala? A akurat si hrubu silu pouzila.“ „Ech! Prestan s otazkami a poznamkami tohto typu,“ podrazdene zamavala rukou. „Vies o tom, ze ja nie som slepa a ked sme uz pri tom. Co teraz spravis? Pojdes dole a zbijes ju?“ kruto ba priam cynicky sa mu vysmiala do tvare. „Preco toto hovoris?“ chytil ju za ramena a nechapal, co to do jeho matky voslo. „Sofiu som nikdy v zivote neudrel a ani to nespravim! Predsa som jej to slubil a nebudem taka spina, ako Karol,“ odpovedal jej presne takym podrazdenym tonom, ako zacala hovorit ona. „Kolko veci si jej slubil? A kolko jej slubili ini! Vernost, ze sa budes o nu starat, len myslim, ze zatial sa ti dari plnit len ten prvy bod. Aj to sa obavam, aby sa to nezmenilo, pretoze,“ prevratila ocami, „stacilo mi, co mi vsetko Sofia opisala. Verim jej a nemyslim si, zeby si nieco vymyslela. Myslis si, ze je to spravne sa k nej takto spravat?“ „Co si o mne myslis? Ze som nejaky suknickar? Ja Sofiu milujem, ale,“ nedokoncil a Ema pokracovala. „Ale? Hm? Ja verim, ze to nie je spravne, ako sa k nej spravas, ale zjavne si to este stale neuvedomujes. Prejav lasky takto nevyzera,“ na chvilku sa odmlcala a vytiahla velmi citlivu temu. „Mna sprava o smrti vasho dietatka dost zaskocila a pravdu povediac, trapilo ma to tyzden a trapi doteraz. Lenze,“ ukazala na seba, „ja som si uvedomila, ze Sofia za to nemoze, ale niekto iny, kto to zapricinil. Mas pravo sa spravat odmietavo k tomu, co to vykonal, ale nie k nej!“ stichla, zatala paste a v duchu toho cloveka preklinala. „To chces povedat, ze ja som to zapricinil?!“ nahle vyhrkol a prezrel sa od hlavy po paty. „Prestan stale odbocovat! A mas taky pocit, ze si tomu na vine ty?“ spytala sa ho priamo. „Ja som chcel spravit vsetko pre to, aby ten sviniar Karol trpel, aby sa mu to vratilo vo vazeni, ale Sofia povedala toho viacej tym, ze tu zalobu nechcela podat, ako keby by mi vsetko zavesila na nos,“ rozhorcene rozhadzoval rukami a kracal zo strany na stranu. „A povies mi, co ti mala povedat? Preco by sa s nim mala zahadzovat, ked je to len obycajny hajzel, ktory sa len tak nezmeni?“ zarazene sa opytala. „Ako vies, aky je Karol?“ nechapavo sa na nu pozrel, ale aj napriek tomu pokracoval, „to je ale teraz uz jedno. Povedala tym, ze Karola este stale... Ale nic, nechaj to tak,“ chcel okolo nej prejst, no Ema ho k dveram stale nepustila. „Prepac, ze som ti toto nikdy nepovedala, ale ty si somar. Neskutocny somar sprosty! Ako si mozes mysliet, ze Sofia by milovala niekoho, kto ju oddelil od vlastneho syna, vyhodil na ulicu, rozviedol sa s nou a k tomu este aj od neho dostavala bitky? Myslis si, ze takeho cloveka miluje? Fakt si somar... Je mi to az hlupe hovorit vlastnemu synovi, ale si!“ Bruno ostal zaskoceny, ako nikdy predtym, z toho, co mu matka akurat povedala. „Tak toto som fakticky necakal,“ sadol si na postel a chytil sa za hlavu. „Mozno ti to priamo Sofia nepovedala, ale ona nechce mysliet na zle veci, ktore sa stali. Vies, ona mysli aj trosku dopredu a nevzdava sa predcasne. Vsak ste este mladi. Obaja! Mate moznost este splodit potomka, aj ked je to viac ako smutne, ze potratila,“ ostal mlcky sediet a o vsetkom rozmyslal. Ema k nemu po chvilke ticha pristupila. „Bolo ti toto vsetko treba?“ pritisla si jeho hlavu na brucho. „Bolo ti treba takymto sposobom otvarat oci? Pamataj si, ze to skusis este raz, tak potom to bude horsie a budes sa chytat za to lice skutocne od bolesti a nie od prekvapenia!“ klukla si k nemu, znova mu nadvihla hlavu za bradu. Vytrhol sa, prudko vstal a rychlym krokom presiel na chodbu a nasledne do kuchyne. Ponahlala sa za nim. Sofia sa akurat rozpravala s Antonom o zahrade, ked k nim prisiel Bruno a bral si svoje veci z valandy. „Podme ideme domov! Caka nas dlha cesta a je najvyssi cas odist!“ zavelil chladnym tonom, ktory este u neho nepocula a nepritomne sa na neho pozerala a uvidela Emu, ako stoji vo dverach. Roztrasenou rukou polozila poharik kavy naspat na podsalku, lyzicka jej vypadla z ruky a bez slova sa postavila. Ked Bruno prechadzal okolo, chytila ho za ruku a posepkala mu do ucha: „Premysli si to vsetko, pretoze taku dobru zenu mas len jednu a s nou mozes mat este kopec deti,“ pousmiala sa a Bruno sa vytrhol. Sofia sa s Antonom a Emou rozlucila len narychlo a rychlo nasadala do auta, pretoze Bruno uz netrpezlivo. Bol zmateny. No jedno mu bolo jasne. Sofiu stratit nechce. Zuzana sedela v kaviarni za stolom a akurat popijala svoj pomarancovy dzus. Pozerala sa na kyticu, ktoru jej Alexander doniesol. Premyslala aj o tom, co jej povedal Ondrej. ...Aj cez postel je jedna z alternativ... Co tym dopekla myslel, ze aj cez postel... Ja krava sprosta! Vsak to bola len jedna z alternativ. Esteze som si to slovicko nezakomponovala do kontextu, ze? myslela na slova, co jej povedal v krcme. Mam sa nechat potesit a porovnat, ktory z nich mi ponukne viacej svojho zaujmu? Do kelu Ondro, myslis si, ze kytica je dostatocny symbol? Pokrutila hlavou a polozila pohar na stol. „Nad cim uvazujes?“ spytal sa po chvilke ticha a odpil si zo svojho pohara. „Uvazujem nad jednym „kamaratom“, ktory mi poradil niektore veci a ja som ho nepravom obvinila z toho, ze si zo mna utahuje a ze ma povazuje za niekoho, kym nie som,“ mrkla na neho a oprela sa o operadlo. Chvilu ostalo ticho. „Jaj tak! A k akemu zaveru si dospela?“ netrpezlivo sa opytal a Zuzana sa nahla ponad stol a posepkala. „Na to, ze si dopil svoj dzus, mozeme zaplatit a ist sa teda prejst na tu zmrzlinu,“ znova sa oprela a Alexander si podoprel bradu a zamrmlal. „To sa mi teda paci,“ sibalsky sa usmial, „ako chces. Aku zmrzlinu mas rada?“ polozil jej skor recnicku otazku a cakali, kym sa objavi nejaky casnik. O chvilku uz stali pri najznamejsej zmrzline v meste a pohladom si vyberali, ktore chladene potesenie by si asi tak dali. „Neviem ako ty, ale ja milujem smotanovu a jogurtovu zmrzlinu,“ usmial sa na nu a potom si poziadal do sladkeho kornutika svoju porciu. Mlcky si vyberala a nakoniec sa rozhodla aj ona. „Tak ja mam zasa rada cokoladovu a grepovu. Aspon vies, na co ideme nabuduce,“ usmiala sa a oblizla kusok kornutika, po ktorom jej tiekla roztapajuca sa zmrzlina. „Na grep v cokolade so smotanou?“ neodpustil si poznamku a Zuzana si len povzdychla. „Mam napad!“ „Ano pocuvam,“ zaujato sa na nu pozrel a cakal, co vyslovi. „Co keby sme isli k nam domov?“ rozpacito sa usmiala, po tom ako na nu so zdvihnutym obocim pozrel. „Nemyslim to v ziadnom inom zmysle. Ja to myslim, len a len v tom najcestnejsom slova zmysle. Pred domom na ulici mame lavicky, v zahrade mame lavicky, tak sa mozeme zastavit aj tam, ale musim ti ukazat moju zbierku fotiek Zuzky Smatanovej.“ „Myslis, ze je vacsia ako ta moja?“ provokacne sa opytal a Zuzana sa uskrnula a polozila si kyticu kvetov na predlaktie, aby si mohla pohodlne vychutnavat chladenu sladkost. „No nehovor hop, pokial nepreskocis!“ oblizla zmrzlinu a skrikla, pretoze ju neprijemne chladila na zuby. Mozno predsa len maly experiment neuskodi, vsak co za to mozem dat a nakoniec... Nakoniec, mozno sa ani nic nestane. „Akym autobusom ideme?“ opytal sa nahle a Zuzana zastala. „Preco? Dvadsat sestka mi stoji priamo pri dome.“ „No tak myslim, ze sa trosku prebehneme, ak ju chceme stihnut,“ zasmial sa a uz bol o kusok pred nou, kym si uvedomila, ze sa ma rozbehnut aj ona. Dufam, ze tam nebude za volantom ten, koho akurat teraz vidiet nechcem... Strcila si zmrzlinu do ust, kvety si pritisla k telu a ked dobehla do autobusu, vydychla si pretoze to bol niekto uplne iny. Upravila si vlasy a zvalila sa na sedadlo vedla Alexandra a celou cestou domov sa rozpravali o tom, kto bol na akom koncerte a co zaujimave zazil. „Mozem sa opytat, preco sme tak skoro odisli od rodicov?“ Sofia sa nechapavo spytala, ked nastupila do auta a Bruno prudko vystartoval. Nadalej mlcal, no pokrutila hlavou a pozerala von oknom. „Vies, ze som si za ten cas aj zvykla na to, ze mi neodpovedas na otazky a ublizujes mi?“ lahostajne na neho pozrela, ked videla, ze sa nechysta odpovedat. V aute hralo tlmene radio, ktore pustil namiesto toho, aby bolo medzi nimi ticho. Ked isli po ceste prvej triedy, ktora bola este dostatocne vzdialena od ich domu, Sofia si vsimla, ze Brunovi po lici steka slza. Ta mu rychlo dopadla na obnazene predlaktie a stiekla dalej. Pevne drzal volant a pozeral uprene pred seba. Sofia sa naklonila, aby mu videla do tvare, no Bruno pozrel na druhu stranu. Ked videl, ze je pred nimi odpocivadlo, zacal spomalovat a Sofii sa prudko rozbuchalo srdce. „Co - co sa deje?“ nechapavo sa spytovala, ked zastal na parkovisku a nadalej pevne drzal volant. „Ani neviem, co mam teraz povedat, do certa!“ vyhrkol nahle so seba, odopol si bezpecnostny pas, otvoril okno a utrel si slzu, ktora sa mu vynorila z kutika oka. Nechapavo o neho zavadila pohladom na cakala vysvetlenie. „Prosim ta, udri ma a to poriadne!“ poziadal ju, chytil jej ruku, no vytrhla si ju. „Povies mi, co sa robi?“ stale nerozumela a Bruno jej opat chytil ruku. „Hadam mi nechces povedat, ze za taku kratku dobu sa nieco zmenilo,“ povedala potichu a pozerala uprene na neho. „Zacalo sa to menit po rozhovore s mojou matkou, ktora mala pravdu. Povedala mi, ze som neskutocny somar. Prepac, Sofia, neskutocne ma to mrzi, prepac, prepac,“ opakoval dookola a Sofia mu pevne zovrela ruku. Pomaly si polozil hlavu do jej lona a zacala ho hladit po lici. Plakal ako maly chlapec a silno jej zvieral obe ruky. Po chvilke sa vratil na povodne miesto a utieral si slzy do papierovej vreckovky, ktoru vytiahla z priehradky spolujazdca. „Povies mi uz konecne, na co si prisiel?“ znova zopakovala otazku. Hovoril potichu a pritom sa nu nepozeral, ale dival sa pred seba. „Je mi to strasne luto, ze som sa zachoval tak ako som sa zachoval,“ hlas sa mu triasol a znova sa objavili aj slzy. „Bolo maximalne odporne a miesto toho,“ tazko si vzdychol, „miesto toho, aby som sa o teba staral, pretoze ten kto utrpel najviac si bola ty, som myslel len na to, ako sa pomstit niekomu, s kym chces mat pokoj,“ dopovedal a chvilku ostalo ticho a znova zacal hovorit. „Je mi to fakt luto. Ani na chvilku som ta neprestal milovat!“ stisol a pobozkal jej ruku, ked sa narovnal na sedacke, Sofia sa k nemu nahla a dala mu dlhy bozk na pery. Chytil si rukou usta a nechapavo na nu pozeral. „Odpustit ti odpustim, ale uplne suhlasim s tvojou matkou, ze si somar!“ usmiala sa na neho a Bruno privrel oci a znova mu z oka vytiekla slza. Laskavo mu slzu utrela. „Myslel som si, ze to nic so mnou nespravi. Ten rozhovor s mojou matkou, lenze... Ona vie vzdy, ako ma cloveka presvedcit, aby konal. Boze! Teraz vyzeram, ako zbabelec, ale neskutocne ma to mrzi! Odpust mi to, prosim ta! Ja nechcem nic ine, len pocut to, ze mi to vsetko odpustas. To ako som sa k tebe spraval, to ako som ti odvrkoval, ked si potrebovala pomoc. Ja chcem vsetky veci tak ako,“ prikryla mu rukou usta a znova sa k nemu nahla a pobozkala ho na lice. „Mne staci to, ze si si to vsetko premyslel. Ma na tom podiel aj tvoja mama, no keby to hovorila len tak do vzduchu, tak by to nemalo ziaden ucinok. Hlavne ale je, ze ty si si to sam uvedomil a to si cenim. Niekde v hlbke tie pocity a laska urcite boli, to ja viem, ale niekto ich musel oprasit. Odpustam Ti, pretoze sa odpustat ma. Ty lutujes, pretoze sa lutovat ma,“ utrela mu slzy a polaskala ho. „Strasne ma trapilo, to ako si sa ku mne spraval, ale som rada, ze si sa ospravedlnil a ospravedlnenie sa prijima. Pretoze clovek odpusta do takej miery, do akej miluje,“ usmiala sa na neho a chytila si este stale obviazanu ruku. „Dakujem, dakujem! Milujem ta a nikdy som ta ani neprestal milovat... Prepac, mi za to, ze som ti daval pocitit to, co si zazivala kedysi. Strasne ma to mrzi, ze som bol taky hlupak!“ dychtivo sa jej ospravedlnoval a musela sa pousmiat. „Neboj sa, zlato, nic nie je stratene a cely ten cas som sa ti to snazila vysvetlit. Strasne ma to vo vnutri boli, to co sa stalo, myslim na to kazdy vecer, ale...“ „Ziadne ale, ty za to predsa nemozes,“ pritisol pery na jej celo a pohladil jej lice. „Prosim. Chcela by som ta o nieco poprosit. Nerozpravajme sa o tychto veciach, pokial to nebude nutne, co ty na to?“ pohladila mu nohu a pobozkala ruku, ktorou jej pohladil lice. „S radostou, aj ked...“ „Pssst!“ utisila ho prstom, ktory mu prilozila na pery. „Ziadne „aj ked“ nebude!“ zmurkla na neho. Este sa museli porozpravat. Vsetko na nu v tomto obdobi dolahlo a hlavou jej virili otazky ohladom jej strateneho syna. Kapitola piata – Aj v zivote ma byt poriadok „Tak to potom skutocne nemas daleko domov od zastavky,“ Alexander sa pozrel na Zuzanu Mlcky vytiahla kluce z vrecka a bola ticho, kym nedosli k domu. „To aby som kazde rano nemusela daleko behavat na autobus,“ pri dverach domu mu odpovedala a otvorila dvere dokoran a ukazala mu rukou, aby vstupil. „Nech sa paci, rac vstupit,“ hanblivo vosiel a zastal hned za dverami, pretoze mu to bolo hlupe ist dalej bez toho, aby pockal na hostitela. „Vsak sa nehanbi! Normalne sa vyzuj, tu mas papuce a normalka,“ sadajuc na botnik sa na neho usmiala a prezula sa. „Ja som si vzdy myslel, ze v takychto velkych domoch sa neprezuva. Ako v americkych filmoch,“ za touto vetou sa nasledne schuti zasmiala a uviedla veci na pravu mieru. „Tak to aby som ta potom najala ako upratovaca v tych filmoch, aby si to tu kazdy jeden den stieral. Mozno sa to nezda, ale dost vela bordelu sa sem nataha,“ zmurkla na neho a ked bola k nemu chrbtom prevratila ocami a pomyslela si, ze lepsiu temu ani nevedela nadhodit. Vsak som len na zaciatku, tak klud, zhlboka dychaj! prikazala si, nadychla sa a akosi miesto toho aby sa uvolnila, zatajila dych. „Co ti prislo zle?“ ozval sa jej spoza chrbta a v momente vydychla. „Ale nie, len... A to je jedno, pod dalej. Co si das na pitie?“ zdvorilo sa opytala a zobrala cestou do kuchyne kyticu, ktoru jej daroval. „Predsa sa nebudem hrat na Primadonu a dones mi, prosim, to co mate. Nebudem si vyberat. Mama ma ucila, ze sa treba uskromnit, pretoze istou formou, skromnost znamena pokoru voci ludom,“ zmurkol na nu. „Len nie je dobra ani nevediet. Je bud - alebo. Kto zavaha, nezerie, tak sa to hovori,“ poznamenala a s touto vetou sa pristavil pri krbe. „Tak toto som este nazivo nevidel,“ zakrical za nou a pocul, ako vo vedlajsej miestnosti strngala s poharmi. „Uz sa to nesie,“ kricala odo dveri kuchyne a polozila tacku na konferencny stolik pred krbom. „Dakujem pekne!“ „Vsak nemusis len stat,“ zamracila sa na neho. „Ak chces, tak si sadni, mas tu miesta dost,“ ukazala rukou na taburet pred sebou. To by bolo asi najlepsie, pretoze by na neho videla. Obratil sa k nej, milo sa na nu usmial a presiel k oknu, z ktoreho bolo vidiet do zahrady pri dome. „Jej, tak toto je uz co povedat!“ zasol a ukazal prstom na rozsiahlu oblast vedla domu. Natahoval krk, aby videl, kam az zahrada siaha. Zuzana vstala zo sedacky a podisla aj ona k oknu. Otvorila ho, aby lepsie videl. „Veru,“ oprela sa rukami o parapetnu dosku pod oknom a pozerala von. Nasledne sa vedla nej oprel aj on. „Najlepsie sa mi pise prave vtedy, ked sedim vzadu na tej starej lavicke a som v spojeni s prirodou. Vtedy sa citim najviac uvolnena,“ ukazala mu prstom na zadnu cast pozemku a Alexander obdivne zapiskal „Zaujimave. Vacsina umelcov tvori prave vtedy, ked sa citi byt zufala, alebo ked je v spatosti s prirodou. Ta priroda robi vazne zazraky,“ dychtivo sa snazil vystihnut podstatu veci. „Mas pravdu. Po vacsine je mi vzorom prave Zuzka Smatanova, pretoze jej texty su neobycajne krasne, neobycajne pravdive a v mnohych smeroch dokazu vystihnut cloveka od zakladov,“ vysvetlovala zaklad jej vnimania a zavrela na chvilu oci. Vnimala sum vetra, ktory sa pohraval so stromom pri dome. „Hravas na gitare?“ spytal sa po chvilke ticha. „No, ako sa to vezme,“ jemne sa usmiala. „V poslednej dobe som skutocne na to nemala cas, pretoze sa stalo tolko vela neocakavanych veci a prezila som tolko zazitkov, ze to by sa asi velmi tazko mozno aj opisovalo.“ „Tak to skus napisat prave cez nejaky text piesne,“ prerusil ju a zmurkol na nu, cim jej chcel naznacit, ze sa o jej hobby zaujima. „Asi mas pravdu. Dalo by sa to, no nie vzdy to ide tak lahko akoby sme chceli. Aj ked je pravda, ze mne sa tiez obzvlast dobre pise, ked ma niekto totalne vytoci, alebo som citovo na dne,“ pousmiala sa a natocila sa ku nemu tvarou. „Takze to znamena, ze ta mam nastvat, aby si pokracovala v tom co ta bavi?“ zasmial sa a pomalymi krokmi presiel od okna popri kniznici ku krbu. Pocas prechadzania okolo kniznice jemne prechadzal prstami po vazbach knih a cital si ich nazvy. Zuzana sa obratila smerom za nim a zavrela za sebou okno, aby nebol prievan. „Vzdy som chcela byt spevackou. Mam aj nejake texty v „sufliku“ ako sa vravi, no nie som na tolko odvazna, aby som ich niekomu ukazala,“ sama od seba spustila po chvilke mlcania, kedy pocuvala len jeho kroky na drevenej podlahe. V hrudi sa jej rozlieval prijemny pocit z toho, ze sa moze s niekym o takychto veciach porozpravat. „Toto sa mi na ludoch nepaci,“ prudko sa strhol a otocil sa k nej. Vsimol si, ze ho nasledovala ku krbu, „preco si ludia nejdu jednoducho za svojim snom a nepremenia ho na realitu? Nechavaju sa ovplyvnovat myslienkami typu: ‚Ja to nedokazem. Ja na to nemam.‘ Myslim si, ze kazdy z nas je niecim jedinecny, preco by nas mali ludia poznat, nemyslis?“ naklonil mierne hlavu na bok a Zuzana sa trosku z jeho prednasky zacervenala. „Mas pravdu, no aj tak,“ oprela sa laktom o rimsu na kozube, „je to vsetko tazke realizovat. A hlavne, ked clovek nema na to cas. Vzdy mi pride velmi luto to, ze si neviem najst priestor na svoje zaluby,“ zamracila sa a posadila sa ku krbu a podoprela si rukou hlavu. On tiez podisiel ku krbu a pozorne si prehliadal fotografie polozene na kozubovej rimse. „Ten pan je asi najskor tvoj otec, vsak?“ jemne presiel prstom po okraji fotky. „Ze pan!“ so smiechom sa vysvihla na nohy a natlacila sa vedla neho, az zacitila jeho prijemnu korenistu vonavku. Hned sa ale vratila spat k tomu, na co sa jej pytal. „Ano, to je moj otec. A to som ja, ked som mala desat rokov,“ vzdychla si a na chvilku sa vratila v myslienkach spat do detstva. Spominala si na vsetko, co spolu s Brunom prezila. „Bola si zlate male dievcatko,“ pochvalil ju a polozil spat dalsiu fotku, ktoru predtym zobral do ruk. „Nemam vela takychto spomienok. Mala som dost tazke detstvo,“ odmlcala sa a vsimol si, ako zosmutnela. „Mrzi ma, ak som sa opytal na nieco, co som nemal,“ zacal si robit starosti, no Zuzana mu pozrela priamo do oci. „Nemusis sa mi ospravedlnovat,“ rozvazne preriekla a bez dotknutia sa na neho pozerala, „ja sa uz v podstate ani nevraciam k tomu, co bolo na tom detstve zle, ale beriem to z toho hladiska, o co vsetko ma to posunulo dopredu. Vsetko zle je predsa na nieco dobre alebo co ta nezabije, to ta posilni. Aj ked ja som sa v podstate nemala s tymi dobrymi vecami prilis s kym delit. Vo veku desat rokov som prilis nevnimala, ze sa mozem zdoverit aj otcovi, no napokon postupom casu, ako som starla, som na to prisla, ze prave on je jediny, kto mi ostal,“ pozrela do zeme a znova sa zacal ospravedlnovat. „Nie, to je v pohode. Znova po dlhom case aspon poviem, co som zazila, niekomu inemu a aspon si tak ozivim tie pekne spomienky. To je uplne v pohode,“ odisla od krbu a pomaly sa zviezla na makky povrch sedacky. Po dlhsom rozpravani o svojom detstve sa pomaly dostala aj k tomu, ako sa k nim do domu dostala Sofia. „V podstate ani ja sama neviem,“ zasmiala sa, ked odpovedala na jeho otazku ako sa k nim dostala. „Nikdy som sa o to velmi nezaujimala, pretoze raz davno som pocula, ako sa moj otec a Sofia sukromne rozpravaju a ona pri tom plakala. Vravela, ze uz nechce mat nic spolocne s minulostou, chce na to co najskor zabudnut, pretoze to bolo pre nu tazke, tak ja som sa radsej nic nevypytovala,“ natocila sa k nemu tak, ze sedela bokom s nohou podlozenou pod zadkom. „Ak bude chciet, tak mi to niekedy povie sama. Beriem ju sice ako vlastnu matku, vo vela veciach mi pomohla, ale nechcem jej ublizit, pretoze sama viem, ake je to mat pokazeny zivot,“ vzdychla si a pozerala na Alexandra, ktoreho Sofia zjavne zaujimala. „Je zaujimave, ze moja matka sa tiez volala Sofia. Hm,“ na chvilku sa mu na tvari objavila nadej. Bola jasne, ze sa spyta, preco pouzil minuly cas. „Preco volala? Teda ak ti nebude prekazat ked mi to povies.“ „Nebude. Moja matka sa tiez volala Sofia, ale uz od detstva zijem s otcom. Otec sa s nou rozviedol, pretoze ho moja matka podvadzala a odisla do zahranicia s tym dotycnym panom. Hm, tak povediac mojim nevlastnym otcom.“ „No tak ako pozeram,“ usmiala sa, aj ked by sa v tej situacii nemala smiat, „mali sme teda ‚pekne‘ detstvo. Najhorsie je to, ze dieta, ktore potrebuje oporu v rodicoch ju nenajde, lebo sa stane nieco, co ako mali nemozeme jednoducho ovplyvnit,“ pokracovala a pozorne ju pocuval. „Mozno budem otrepana, ale jednoducho zasa sa vratim k tomu co ma bavi. Hudba. Uz od mala som chcela byt spevackou a otec mi raz povedal, ze ak budem cielavedoma, tak sa mi to podari. Len co z toho, ak to nebude vidiet aj moja mama? Vzdy tu budu tie nezodpovedane otazky, preco sa to stalo? Najzvlastnejsie na tom je to, ze moja matka toho vyviedla neurekom, ale niekde v kutiku duse som myslela, ze sa to vsetko zmeni, ze zmeni svoje spravanie a bude ina. Mozno sa o to aj pokusala, ale osud to chcel jednoducho inak! Ako sa hovori, vsetko co sa deje, ma svoj vyznam.“ sklopila pohlad a Alexander dodal, „ano to je pravda, ale mozno sa to stalo prave preto, pretoze by to mozno lepsie nebolo a osud dosiahol svoj vrchol,“ zasmial sa nad absurditou. „Nikdy nevies, co ta caka, koho stretnes, alebo podobne. A taktiez nevies, ci sa ti podari splnit si svoj sen alebo nie. Uz na prvy pohlad vidno, ze si silna osobnost, tak tebe sa to urcite podari,“ posuchal ju po nohe. „Dakujem, toto mi este nikto nepovedal,“ znova sklopila pohlad a zacervenala sa. Do pekla toto hadam nie je ani mozne! To je uz druhy raz, co sa pri nom cervenam... To sa mi este nestalo, pomoc! v duchu kricala a po chvilke sa opytal: „Vyzeras vystrasene, deje sa nieco?“ „Nic sa nedeje, len som si na nieco spomenula,“ rychlo zahovorila a preklinala sa, ze by uz konecne mala popracovat na svojej mimike. Zo mna teda nie je dobry klamar, preto ma kazdy tak lahko odhali? „A ty? Stale tu meliem iba ja a ty si ticho. Co ty? Ake su tvoje zaluby?“ usmiala sa a vystrela si nohu na zem, pretoze jej zacinala pomaly trpnut. „Co uz len ja budem o sebe hovorit?“ poobzeral sa naokolo seba, pretoze sa tomu chcel vyhnut, ale vsimol si, ze ho pozorne pocuvala. „Tiez milujem hudbu a hlavne, ked ju mozem hrat,“ skromne vyhlasil a bez slova na neho pozerala s otvorenymi ustami. „Tak, tak,“ nenachadzala slova. „Hras sa na pokazene hodiny?“ potesene sa zasmiala a rychlo dodal, „len nechci, aby som ti nieco zahral,“ zasmial sa a potriasla hlavou. „Nie to som nemala na mysli, ale aj k tomu sa dostaneme. Tak to je super! To som chcela povedat. A to ako? Na com? Kde? A s kym?“ vybehla na neho s mnozstvom otazok. „A este ako skromne to povie!“ pokracovala a nic ine ako usmev mu neostavalo. „No tak teda po poriadku,“ zopal pred seba ruky a natahoval si prsty. „Hram uz asi tri roky na akustickej gitare, neskor som presiel na elektricku gitaru. Hravam v kapele s mojimi dobrymi kamaratmi a hrame, ked nas niekde pozvu. Napriklad dost casto si mohla vidiet plagat a na nom nazov skupiny Red Rats.“ „To hadam nemyslis vazne? Ja som na tej skupine, teda tvojej skupine, raz bola ale nepamatam sa, zeby si tam hral,“ tento rozhovor ju coraz viacej prekvapoval a nadchynal. „Nie je to moja skupina, a mozno si bola vtedy, ked som tam este nebol. Ja som tam nastupil az neskor, ked zacala nasa skupina hrat pop a potrebovali akusticku gitaru, tak som sa ohlasil, ci by sa nieco nedalo spravit a nakoniec ma vybrali. Vies aku som mal z toho radost?“ „To ti verim, mojim snom je stat na podiu pred ludmi a spievat im. Len tak pre radost, aby som niekoho potesila. Musi to byt super pocit,“ vyzivala sa v rozhovore. „Ver, ze to je skvely pocit! Aj ked ja casto nespievam, aj to, ze hram v tej skupine mi staci, pretoze si myslim, ze kazda piesen je zasluhou celej skupiny, tak ma to tesi, ze sa to niektorym ludom paci,“ usmial sa a tym vlastne ukoncil vychvalovanie svojej osoby. „Tak to je jednoducho super,“ chvilku medzi nimi ostalo ticho, az sa obaja naraz pozreli navzajom do tvare a Zuzana sa mu zadivala na pery. A co teraz? A co teraz?! Behali jej hlavou rozne myslienky. Nakoniec sa s nimi trapit nemusela, pretoze prvy krok urobil Alexander. „Prosim?“ ozval sa smutny hlas na druhom konci telefonu. „Ahoj, to som ja, Kamila, mas chvilku cas?“ Dominik ostal trosku prekvapene sediet na lavicke v parku a potiahol si dlhy sluk z cigarety. Vyfukol kudol dymu do povetria a tvaril sa dolezito. „Neboj sa. Ja ho mam uz dostatok. Co potrebujes?“ ozyval sa postupne a zacal sa ku Kamile spravat prilis priatelsky. „Chcela som sa len opytat, ci nemas teda kusok casu? Ako si ale sam povedal mas, tak sa pytam, ci si so mnou nepojdes sadnut niekam do mesta na nejaky drink,“ pozyvala ho na priatelske posedenie a chvilku ostalo na druhej strane ticho. „Dominik?“ znova sa ozvala a prerusilo ju dlhe zakaslanie. „Co tam stvaras?“ spytovala sa uz podrazdene a konecne odpovedal. „Snazim sa fajcit,“ popri hovoreni doznievali posledne zvuky kasla. „Od zufalstva neviem co uz so sebou, tak si aspon nicim zivot,“ znechutene jej oznamil najnovsiu informaciu, o ktorej urcite netusila. Urcite sa mu nesnazila pomoct, len si mierne odkaslala a bez zaujmu o jeho zdravie pokracovala. „Tak co? Ides s nami do toho mesta alebo nie?“ spytala sa uz trosku hrubsim hlasom. „Ako s nami? Nevravela si, ze ci si nejdem sadnut len s tebou?“ pozastavil sa nad jej vetou a dostal ihned aj vysvetlenie. „Och, samozrejme, ze s nami! Sice to nie je tvoja Zuzanka, ale za to su tu moji kamarati,“ na co sa ozvalo tiche zasmiatie z jej strany. Prevratil ocami a znova si potiahol. „No v podstate ani nemam nic na plane. Cakal som kym sa mi Zuzana ozve, ale neozvala sa, tak som isiel do parku, tu na sidlisku. Budem v meste za nejakych dvadsat minut, plati? Kde presne sa stretneme?“ „Neboj sa! My pockame, neodideme bez teba, stretneme sa pri bare Quark o tych dvadsat minut. Nieze budes meskat, laska moja,“ ukoncila nahle rozhovor po hlasnom bozku do telefonu a Dominik chvilu nechapavo pozeral na mobil. Vstal z lavicky, hodil na zem nedofajcenu cigaretu, zasliapol ju a vydal sa na najblizsiu autobusovu zastavku. Dominika pochytila cudesna nalada. Nastupil do autobusu a kazdy na koho sa pozrel, si ho len s opovrhnutim premeral. Aspon tak to v tom momente vnimal. Mal pocit, ze nepatri na tento svet, mal pocit, ze nema pri sebe nikoho o koho by sa mohol opriet, mal pocit... Ani sam to nevedel poriadne definovat, no vedel, ze sa znova vracia na zaciatok, tam kde bol. No v podstate mu to teraz bolo jedno. Chcel mat niekoho v tomto zufalom stave pri sebe a bolo mu jedno kto to bude, hlavne, ze bude v nejakej spolocnosti. Premyslal, ci malo vlastne nejaky hlbsi zmysel to, ze sa mu Zuzana neozvala. Popri vsetkom tom zamyslani mu cesta v autobuse ubehla rychlo a ako vystupil z autobusu, ponahlal sa na dohodnute miesto, k baru Quark. Vedel sice, ze ten podnik nie je to prave orechove, no v dobrej spolocnosti sa hadam aj zabavi. Pocas toho ako mieril k podniku volal Kamile, aby ho pockala pred barom a tak sa aj stalo. „Vitaj chlapce!“ hodila sa mu okolo krku a dala mu bozk. Z pociatku sa tomu branil, potom si vsak uvedomil, ze ho nema co drzat a tak jej bozk opatoval, az sa zo zvitania stala mala romanca. Zacala poriadne dlhym francuzskym bozkom a pokracovala tym, ze Kamila sa vobec nestitila siahat mu na miesta, kde by to najmenej v tom okamihu cakal. „Tak pod teda k nam, uz ta tam cakame,“ odtisla ho od seba a pohli sa do kroku. Viedla ho za ruku cez ulicku, kde svetlo slnka dopadalo pomenej a na stenach budovy vytvaralo zaujimave obrazce z odrazeneho svetla. Bola to typicka ulicka zapachajuca mocom, ktora sa miesala so smradom plesnivej omietky, ktorou boli omietnute polorozpadnute, posprejovane budovy. Spolocne vosli to tmaveho baru, kde z jedneho kuta svietili svetla a za barom stal akysi casnik s extravagantnym ucesom ciernej - cerveno-ruzovej farby, ktory akurat nalieval poharik konaku, najskor stamgastovi. Zo stredu miestnosti sa ozyvala hlasna hudba a na parkete poskakovalo zopar, fakt nie vela, nadsencov disko hudby, ktori sa v rytme vasnivo objimali a bozkavali sa. Obdalec parketu postavali asi traja ludia, pozorujuci zabavajuci sa dav, s poharmi alkoholu v ruke. Dominik si len vsetkych v rychlosti prezrel a stale sa nechal viest az do boxov v zadnom kute podniku. „Pockaj ma tu, nieco este vybavim,“ Kamila ho nechala stat pred jednym z boxov a pocas toho, ako odbehla k casnikovi a nieco mu hovorila tesne pri uchu, asi najskor kvoli hlasnej hudbe, si Dominik vyzliekol mikinu a prehodil si ju cez plece. „Tak pod teda dnu,“ po chvilke, ked sa vratila, ho znova tahala do boxu cislo sestnast. „Toto su moji kamarati,“ postupne ich zacala predstavovat a Dominik si potriasal rukou postupne s kazdym z nich. Ako zavrela za sebou dvere, v miestnosti sa pod jednou starou rozbitou, tlmene svietiacou lampou, premalovanou na cerveno, prehnal nafajceny dym a cez male polepene okno dnu dopadali luce slnka, ktore predelovali dym na jednotlive casti. Aby tam nebola prilis velka tma, druha neonka bola v celkom dobrom stave. V tme sa dalo tazko rozoznat ako miestnost v skutocnosti vyzerala. „Tak co, mlady? Si zufaly?“ spytal sa jeden z kamaratov a odpil si z plneho pohara piva a nasukal do seba dva poldecaky. Dominik sa snazil cez dym na neho zaostrit, aj tak sa mu to nepodarilo, no odpovedal. „Ako sa to vezme. Ked som uz zacal fajcit, co zvycajne nerobim, lepsie povedane nikdy som nefajcil, tak asi to bude so mnou zle,“ poskrabal sa na hlave a boxom sa ozvala salva smiechu. „Tak to musis potom vyskusat toto,“ druhy z nich vytiahol z vrecka nohavic maly sacok v ktorom bolo cosi biele. „Ale tak hadam toto nie je to, co si myslim,“ este sa snazil zachovat si chladnu hlavu, ale Kamile sa vyvoj situacie zjavne nepacil. Hlasno si odkaslala a pod stolom nenapadne, no silno kopla kamarata, ktory mu „biely prasok“ ponukal. „Ale kdeze, to nie je pre teba,“ mavla rukou, „myslim, ze ti na ulavu uplne pomoze, ked ti nalejeme. Vsak jeden ti neuskodi,“ nahla sa cez neho po flasu a rovno vzala aj poharik, z ktoreho pila. Naliala mu cosi priehladne, co nevedel identifikovat a zacala sa k nemu tulit. Hladkala ho po ruke, neskor presla na chrbat, az mu nakoniec rukou jemne prechadzala po krku. Pritisla sa blizsie k nemu a Dominik v dalsej vlne zufalstva a vzrusenia nevedel, co ma robit. Podstupil na hru, ktoru pre neho pripravila. Ostatni kamarati tam mali tiez svoje priatelky, alebo kamaratky svojich priatelov, len Kamile liezlo na nervy, ze nikdy nevedela spravne zapadnut, tak jej Dominikova pritomnost prisla velmi vhod. Po dlhsej chvili, ako sa Dominik bozkaval a objimal s Kamilou a mal zakryty vyhlad na svoj poharik Kamila postupila dalej. Vzala cudzi poharik a na ex vypila jeho obsah. Podala Dominikovi jeho poharik a pritlacila poldecak k jeho ustam a on omameny z pozitku s Kamilou bez odvravania jeho obsah vypil. Poharik so zarincanim dopadol na zem a Kamila ho zvalila na lavicku a zacala ho pomaly vyzliekat. Neplanovala zajst prilis daleko, no toto jej dostatocne stacilo na to, aby sa ho konecne zmocnila. „To, co sa stalo za dverami boxu sa nevynasa,“ sepla mu do ucha a zosunula sa k jeho rozkroku. Zuzana mala este stale zatvorene oci. Neskor, ked ich mierne pootvorila, vsimla si Alexandrovu zmatenu tvar a nasledne znova zatvorila oci a slastne vzdychla. Tak ja som nemusela nakoniec nic urobit a ono to prislo samo. Mozno ma Ondrej pravdu... Co keby som to s nim skusila? Prevratila zavrete oci a nasledne pozrela na Alexandra, ktory len mlcky sedel vedla nej, suchal si ruku a cakal, co pride. „To bolo... krasne,“ vyslovila myslienku nahlas a Alexander sa pousmial. Zuzana ho jemne chytila za ruku a znova pritisla svoje pery na jeho a obaja znova zavreli oci. Po chvilke odvratila od neho tvar, vstala a chytila ho za ruku, aby ho odviedla do izby. Alexander sa len zmatene okolo seba obzeral a pozoroval, kam ho tahala. Neskor dosli na koniec chodby k jej izbe, vosla dnu, no Alexander bol rychlejsi, chytil ju odzadu za driek a zvalil ju na postel. Vyzliekol si tricko a zacal ju nezne bozkavat. Popri tom jej daval dole tricko. Bozky mu opatovala. Neskor vsak prudko otvorila oci a ked ju isiel pobozkat odvratila tvar na stranu. Prekvapilo ho to, pokrutil hlavou a mlcky si lahol vedla nej. „Co sa deje?“ nechapavo sa opytal a nadvihol hlavu, aby na nu videl. „Ano, aj ja mam taky pocit, ze ideme na to prilis rychlo,“ odpovedal si na otazku, posadil sa a zo zeme si zdvihol tricko, ktore si rovno aj obliekol. „Nie,“ zastavila ho, ked vstaval a pohladila mu hrud. „Teda, chcem povedat, ze ja som ti vsetko nepovedala,“ posadila sa a obliekala sa. „Vies. Ja a moja matka,“ zapla si podprsenku, ktora sa je rozopla. „Neustale sa mi to vsetko vynara pred ocami,“ zavrela oci a zovrela si ruky do pasti, potlacala zlost. „Ale co?“ pozeral sa na nu spytavym pohladom. „Ty za to nemozes, Alex,“ skocila mu do reci, „za vsetkym je to, co sa stalo raz mojej matke, akurat som si na to spomenula. Neviem preco sa to vynorilo prave teraz. Mozno z toho dovodu, ze akurat mame v rodine trosku problemy,“ sklonila hlavu, jemne ju pohladil po siji a zasunul pramienok vlasov za ucho, aby jej videl do tvare. „Ak chces, tak mi to mozes kludne povedat. Ak nie, ja ta chapem, ze sme na to isli prilis rychlo, mozeme spomalit,“ upokojoval ju a zaroven jej rukou presiel zo sije na chrbat. „Ma to vsetko suvis s minulostou a s obdobim, kedy este zila moja matka. Raz davno sa jej nieco stalo. Nieco, co sa snazila utajovat a vedel o tom len moj otec. Neskor, ked som mala dost rokov mi to vsetko povedal,“ nadychla sa, aby vedela dokoncit myslienku. „Moja matka bola dietatom, ktore sa narodilo nechcene.“ „Starka si chcela dat tvoju mamu zobrat?“ pri tejto vete nou trhlo. „Nie. Moja matka bola dietatom, ktore nepoznalo otca. Totiz matka mojej matky, cize moja stara mama bola znasilnena jednym muzom, pri istej udalosti, ktoru mi otec blizsie nespecifikoval, no jedno je iste. Mama s tym nebola podla rozpravania zmierena a nechcela ziadne dieta. Ja som prisla na svet nahodou,“ dokoncila so slzami v ociach a oprela si hlavu o jeho plece. „Chapem. Urcite je pre teba tazke o tom hovorit. Ale ocenujem, skutocne si vazim to, ze si mi to povedala. Dakujem!“ pohladil ju po hlave a pobozkal ju na lice. „Preto na to nechcem ist tak rychlo, hadam mi rozumies,“ pozrela na neho smutnymi ocami. Postavila sa a v zrkadle na dverach sa trosku upravila. Videla ako k nej odzadu pristupoval. „Dam ti casu, kolko budes potrebovat. Urcite je to pre teba tazke, tak je na tebe, ako sa rozhodnes.“ otocila sa k nemu a otvorila usta, pretoze chcela nieco povedat. Odvratil od nej pohlad a zavrtel hlavou, aby jej naznacil, ze nemusi nic vysvetlovat. „Ale nie. Ja sa nemam medzi cim rozhodovat, ja len potrebujem jednoducho cas a nechcem na to vsetko tak rychlo pristupovat,“ otocila sa spat k zrkadlu a zamyslela sa. No tak teraz som fakt pekne klamala, do certa! Ze sa nemam rozhodovat? Vsak Dominik je co? Hram na vsetky strany alebo co? Vsak by som sa mala uz uvedomit. Alexander je ten, ktoreho chcem a to vdaka rade, ktoru mi dal Ondrej. Znova privrela oci a chcel ju chytit za plecia. Tesne pri jej tele stiahol ruky spat. „Pojdem pomaly domov. Necham ta premyslat, potrebujes cas. Ked budes chciet, hocikedy mi zavolaj,“ priblizil sa k jej tvari, no pred tym ako ju pobozkal, si to rozmyslel. Ale tak zasa pobozkat si ma mohol... Smutne si vzdychla a dala mu bozk na lice. „Odprevadim ta,“ otvorila dvere, cez ktore vysiel a nasledne za nim vysla aj ona. „Pockat!“ Zuzana na chodbe prudko zastala a Alexander do nej odzadu vrazil. „Juj, prepac, nechcel som,“ prudko zdvihla ruku a zamracene sa na neho pozrela. „Tisko, chvilku.“ „Co sa deje?“ netrpezlivo sa vypytoval. Otocila a usmiala sa. „Vies, pocut mojich rodicov, ako sa po dlhom case spolu zabavaju, je zazrak,“ usmiala sa a Alexandra to vystrasilo. „Tvoji rodicia su doma?!“ prekvapene zo seba vyhrkol. „Hadam sa ich nebojis. A okrem toho, prestan! Vsak sme spolu nic nerobili. Teda takmer nic,“ tvar sa jej zmenila vplyvom jemneho usmevu a pozrela na jeho pery. „Nie, Zuzana, nie. Uz nie! Ak chces cas, tak ti ho dam, ale nebudu ziadne bozky,“ vsimol si ako zasnene pozera na jeho pery. „Dobre, dobre. A teraz uz pod, chcel si predsa uz ist,“ povedala chladnym tonom, ktory ho uz druhy krat za malu chvilku prekvapil „Ahojte! Co vy tak skoro doma?“ Bruno sa strhol, ked zacul na schodoch jej hlas. „Neskor ti to vysvetlim. Kto je to?“ horlivo sa opytal, ked uvidel pochodovat po schodoch Alexandra. „Nerob paniku, prosim ta! Toto je Alexander. Moj... kamarat.“ „Aha, takze tvoj... kamarat,“ povedal s ironiou v hlase a podal Alexandrovi ruku. „Tesi ma, som Alexander!“ predstavil sa a zdvorilo sa na obidvoch usmial. „Aj mna tesi,“ Sofia mu podala ruku a Alexander sa opat trosku silene usmial. Ostala mierne zarazena a skumavym pohladom si Alexandra premeriavala. „No a teraz uz musi Alexander ist,“ zvyraznila jeho meno, aby ukoncila tuto trapnu situaciu. „Ale preco? Iba teraz sme sa spoznali,“ Sofia namietala a Bruno ju chytil okolo pasa. No ako vidim, tak sa uzmierili este rychlejsie ako som predpokladala. Ta starka je zazracny clovek. Stihala konstatovat situaciu, ked tahala Alexandra pred dvere. „Som rad, ze som sa s vami zoznamil,“ krical za nimi a obaja ostali prekvapeni, ked im Zuzana zabuchla pred nosom dvere. „Prepac, ale nedostali by sme sa do vecera vonka. Mrzi ma to, ze sme sa dnes videli len tak kratko,“ namietla smutnym hlasom a pozrela do zeme. Alexander jej pravou rukou nadvihol tvar a venoval jej ten najkrajsi usmev. Znova ju to nakoplo „Mrzi ma ten dnesok, ale chcem aby si vedela, ze sa mi mozes kedykolvek ozvat. Tesim sa, ked sa znova stretneme,“ pomaly sa vzdaloval a Zuzana za nim smutne pozerala. Do certa, dievca! Rozhodni sa uz konecne! Si nerozhodna ako stara tetka na trhu... Vsak Alex je uplne super chlapec. Len na druhej strane. Je tu este Dominik. Pretrhla nit svojich myslienok a vypulila oci. „Do certa!“ plesla si po lici. „Do certa! Dominik,“ rychlo sa zvrtla a nemotorne nahmatala klucku dveri a vrazila dnu. „Prepacte, prepacte, je to fakt surne!“ ospravedlnovala sa, ked prerazila objimajucich sa rodicov a bezala do svojej izby po telefon. No ty si ale hus! Uz druhy krat v priebehu dna zabudnut na Dominika. Sakra, takto som ten prekliaty experiment nemusela ani robit. Na co to bolo dobre, na co? v duchu kliala a rychlo vytacala Dominikovo cislo. Zvoni, no tak uz to konecne zdvihni. „Prosim?“ niekto zdvihol telefon, no Dominik to nebol, pretoze ten nemal dievcensky hlas. „Na druhej strane je ten, o ktorom si myslim, ze to je?“ spytala sa komplikovane a po hlasitej vlne smiechu sa z druhej strany telefonu ozvala Kamila. „Nie, tu je Santa Claus. Asi, ze som to ja! Co zasa chces od mojho milacika?“ zachichunala sa do a Zuzanine vnutro vrelo ako horuca lava uprostred vulkanu. „Vies co je zaujimave?“ spytala sa Sofia Bruna recnickou otazkou, ked prechadzala do kuchyne a kladla na kuchynsky stol tasku s vecami, ktore im Ema nabalila. Mlcal a cakal, kym bude pokracovat. Na chvilku si odbehol do obyvacky, ale ubezpecil ju, ze ju pocuva. „Aj moj syn bol Alexander. Presnejsie povedane aj je, ale ja som ho strasne davno nevidela, ale,“ prerusil ju prichadzajuci Bruno, nesuc dve flasky alkoholu. „Co s tym ides robit?!“ pochopila, ked videla, ze obe flase otvoril a pomerne drahy alkohol vylial do umyvadla. Pustila vodu, aby alkohol rychlejsie odtiekol. Opatrne polozil flase do drezu a zvrtol sa k nej. „Nedopovedala si nieco,“ objal ju a rukami jej presiel na zadok. „Ja viem, ze tvoj syn sa vola Alexander, aj to, ze si ho dlho nevidela, ale toto by bola az prilis velka nahoda, aby prisiel prave on k nam domov, nemyslis?“ povzdychla si a chytila mu mokre ruky, ktore si utieral do jej nohavic. „Teraz si citlivejsia na okolie a kazdy Alexander nebude Tvoj syn.“ „Mozno mas pravdu, no ten chlapec mi bol skutocne odniekial znamy.“ „Mohla si ho trebars vidiet v nemocnici, pretoze Zuzana nieco vravela, ze sa stretla s nejakym chlapcom,“ upokojil ju a dal jej bozk na celo. „Ked ja neviem. Tak rada by som videla svojho syna, len po Karolovi sa nejako zlahla zem a o Alexovi neviem skutocne nic,“ silnejsie ho objala a ten jej len lahko hladil vlasy. „Milujem ta, uz si mi odpustila?“ povedal potichu a pobozkal ju na vlasy. „Ak sa ma to budes stale pytat, tak zmenim svoj postoj. Odpustila, ty teliatko!“ objala ho tak silno, ze na dalsie reci sa nezmohol. „Tak pocuvaj Santa Claus, ci ako si sa to nominovala. Santa je na rozdiel od teba normalny, aj ked vymysleny. Len skoda, ze ty si nenormalna a skutocna, v tom je ten rozdiel. A teraz by si mi mohla dat k telefonu Dominika, potrebujem s nim hovorit. A hned!“ Zuzana sa rozvasnila a zurila. „A ako vies, ze je tu?“ neustale ju zavadzala a zabavala sa na tom, ako ju vie vzdy dokonale vytocit. „Netvar sa ako blba. Sice ty sa ani tak tvarit nemusis, ale pocula som ho. Tak mi ho laskavo daj k telefonu,“ ostalo ticho, ozval sa smiech a o malu chvilu sa ohlasil Dominik. „No prosim?“ spytal sa podrazdenym hlasom a odkaslal si. „To som ja, Zuzana. Prepac, ze ti volam az teraz, ale musela som nieco dolezite vybavit...“ „Uhm a teraz ako co ja s tym?“ spytal sa mimoriadne chladnym hlasom, ktory ju takmer vyviedol z rovnovahy. „Prepac, ale stalo sa toho skutocne strasne vela a nemala som cas, ale chcela by som sa stretnut a porozpravat sa s tebou. Medzi styrmi ocami,“ navrhla mu stretnutie a Dominik len zhlboka vydychol. „Kde sa teda stretneme? A rozhoduj sa rychlo, kym si to nerozmyslim!“ povedal nahle a Zuzana ostal prekvapena. „Dakujem. Co by si povedal na to, keby sme sa stretli na zastavke autobusu v meste pri knihkupectve?“ „Myslis, Stefanikovo?“ opytal sa na miesto stretnutia, akoby nevedel, co myslela. „Ano, presne tam, je to nejaky problem?“ zaskocene sa spytala a odvrkol, „ani nie. Tak teda Stefanikovo nabrezie o druhej. Budem ta tam cakat!“ nakoniec necakane ukoncoval planovanie on. „Ale vsak to je za pol hodiny, ja to nestihnem.“ „Chces sa porozpravat alebo nie? Ak ano, tak ta tam cakam a ak neprides do strnast desat, tak odchadzam. Chapes?“ nestihla sa ani vyjadrit a Dominik zlozil. Ostala nemilo prekvapena a po chvilke sa obadala, ze musi bezat na autobus. Tak toto je uz co?! Ja ho vobec nespoznavam, to jeho spravanie... Ako ja nenavidim ludi, co podlahnu tlaku okolia! Rychlo vybrala zo skrine koselu, prevliekla sa a zobrala si svoju tasticku s dokladmi. Zbehla dole schodmi a zacala sa obuvat. „Kam sa chystas, vsak len teraz sme prisli,“ Bruno sa spytal prekvapene a oprel sa o zabradlie schodov. „Jednoducho idem von, pridem, neboj sa! Mam ta rada a predpokladam, ze aj ty mna. Papa,“ vzala kluce a ani sa nestihol opytat na Alexandra, ci to bol on, s kym bola v nemocnici. Len si vzdychol, otocil sa na pate a smeroval do kuchyne. Preco ja vzdy musim niekde utekat? A znova na autobus! Chaos patri asi k mojmu zivotu... Netrpezlivo pozerala von oknom a vzdy ked autobus zastal na zastavke a priblizoval sa stale k miestu stretnutia bola viac a viac nervoznejsia. Nemala sa ani s kym porozpravat, pretoze Ondrej s nou z nejakych pricin prestal komunikovat a tak jej neostavalo nic ine, len sa s tym vsetkym popasovat. Akurat, ked sa chcela Ondrovi ospravedlnit, nenatrafila na neho. Tieto blbe nahody z celej duse nenavidela. Pomaly sa postavila, pretoze sa autobus priblizoval k zastavke, na ktorej sa mala s Dominikom stretnut. Stala si k dveram a cakala kym sofer bezpecne zastane a po otvoreni dveri sa zhlboka nadychla a vystupila. Priblizovala sa k Dominikovi, ktory sedel na lavicke a bol obleceny v tmavej mikine s kapucnou na hlave a vyzeral tajomne. „A - ahoj Dominik! Som teda tu,“ presla pred neho, pretoze sedel chrbtom k ceste a nevidel ani na autobus a ani na toho, kto prichadzal. Mlcky sedel, ani sa nepozdravil. Bola malokedy nesvoja. V tomto pripade pripustna odchylka prekrocila svoju hranicu a znervoznela viac ako inokedy. „Deje sa nieco? Nevyzeras byt v pohode,“ konstatovala, ked sa jej pozrel do oci. Vsimla si, ze mal rozsirene zrenice a oci mal podliate krvou. Cely dojem spatili tmave kruhy pod ocami a mastne vlasy, ktore mu vytrcali do vsetkych smerov. „Chcela si sa stretnut, tak teda spusti!“ prikazal jej nedobytnym hlasom a hlavu si viacej zahalil do tiena kapucne. Prisadla si k nemu a zacitila, ako z neho razil alkohol a cigarety. „Vies,“ prisunula sa blizsie k nemu. „Skutocne ma to mrzi, ze sa stretavame az po takom dlhom case, ale prvy krat, ked sme mali naplanovane stretnutie sa prihodilo nieco, co by som neocakavala ani v najhorsom sne, potom to islo len dole vodou a nemala som takmer na nic cas,“ pokyval len hlavou a pozrel na nu bodajucim pohladom. Jeho krvave oci sa vpili do jej tvare az jej prebehol mraz po chrbte. „A myslis, ze to mna zaujima? Nepotrebujem vysvetlenia,“ spytal sa a zostala zaskocena a vobec ho nespoznavala. Pripadal jej ako uplne iny clovek. Iny nez ten, s ktorym sa na vylete rozpravala. „Co sa to s tebou deje? To nie je ten mily chlapec, co bol na vylete,“ konstatovala a spoza nich sa ozval hlas. „To mas teda pravdu. Nie je to on!“ obaja ako na povel vstali a Zuzana ostala stat s pootvorenymi ustami a pozerala raz na Kamilu a raz na pravej strane stojaceho Dominika. Kamila pomaly presla k nemu a oprela sa mu o plece. „Nie je to on, pretoze teraz patri mne. Pocujes? Mne!“ tieto slova ju zasiahli a to jej zhorsilo naladu o sto percent, no prvy sa ozval Dominik. „Ja nepatrim nikomu!“ premahal sa, aby odporoval Kamile, ale ta mu odvrkla tym, ze ci vie, kto sa o neho postaral. „Nechapem,“ Zuzana nahle prehovorila, „nechapem, ako si mi toto mohol spravit. Predsa len sme sa dohodli na tom, aby si prisiel sam a ty si privedies tuto kreaturu? Na tom sme sa teda nedohodli, nieco sme si nedoriesili,“ prekrizila si ruky na hrudi a bola pripravena odist na druhu stranu cesty, aby mohla ist domov. „A snad ti tu moja pritomnost prekaza?“ podpichla Zuzanu a ta sa na chvilku, ked odchadzala, pri Kamile pristavila. „Tvoja pritomnost mi prekazala vzdy. Aj vtedy, ked vobec o nic neslo. No teraz... Teraz si uz mozes svojho Dominika nechat,“ pousmiala sa nad absurditou situacie, „pretoze ja o takeho,“ premerala si ho od hlavy po paty, „cloveka vobec nestojim,“ ukoncila debatu a vydala sa cez podchod na druhu stranu. Ked z neho vysla, na povodnej strane videla, ako sa Dominik hada s Kamilou a rozbieha sa na druhu stranu za nou. No tak este toto mi chybalo! Skoda, ze o tomto Ondrej vobec netusil, aky to len bude idiot a aka som ja sprosta, ze som si o nom myslela len to najlepsie. Ale preco sa s nim zaoberat? Nic medzi nami nebolo, nie je a ani nebude ako sa zda... Obzrela sa za seba a okrem prichadzajuceho autobusu videla aj rutiaceho sa Dominik, ktory akurat vybiehal z podchodu. Autobus pri nej zastavil, v rychlosti nastupila a Dominik to stihol taktiez, no nastupil uplne zadnymi dverami. Sadla si vpredu k soferovi a na jej opatovne prekvapenie to Ondrej nebol, aj ked to bol jeho autobus. Nechcela sa pozerat dozadu, ale pocula bliziace sa kroky, ktore miestami prehlusoval zvuk stareho vrzgajuceho autobusu. „Preco si zmizla? Neskoncili sme,“ prudko strhla k nemu hlavu a pritisla svoju tvar k jeho tvari. „Tak pocuj,“ udrela ho po lici, „ja si budem robit co chcem, pretoze ja patrim sebe a nie niekomu inemu,“ parafrazovala ho a pokracovala. „Okrem toho, kde si ju nechal, vsak zosalie, ze na tej zastavke ostala sama? A dalej, zmizla som preto, pretoze mam taky pocit, ze viacej ti uz nemam co povedat,“ v ociach jej blcal hnev, ktory u nej este nevidel. Overil si ale, ze aj ona sa dokaze poriadne nahnevat. Bola skutocne vytocena do nepricetnosti. „Nebola si to ty, co si sa chcela stretnut?“ povedal tlmenym hlasom a stiahol si z hlavy kapucnu. Obaja vzbudzovali zaujem okolia. „Nebola si to ty, co si sa chcela stretnut?“ zopakovala posmesne a neovladla sa. „Bla, bla, bla. Ty si omielas dookola to iste, ale vobec si si nevsimol, ze ma tam ta krava zhodila pred celou zastavkou a okrem toho, obavam sa, ci sa vlastne mam s tebou rozpravat, pretoze ako pozeram,“ pozrela mu opatovne do oci a pozrela na jeho oblecenie, ktore bolo cele zamazane, „hm si zjavne pod vplyvom nielen Kamily,“ otocila hlavu spat k oknu a cakala, ako bude reagovat. Zacal zhlboka dychat a rozmyslala, ci sa nebude branit, ale nic neprichadzalo a po takmer zvysok cesty, az na sidlisko, kde byvala, bolo medzi nimi ticho. Zacinalo jej to byt neprijemne, ako vedla neho sedela. V duchu sa modlila a pytala sa, kedy bude uz konecne na „svojej“ zastavke a prestane si ju uchylne premeriavat. „Vies... Ja,“ zrazu sa ozval a Zuzana prekvapene, so zdvihnutym obocim, na neho hladela., „ked ja stale neviem, co k tebe citim. Ja ta stale chcem, ale chcem aj Kamilu,“ pokrutila hlavou nad nezmyslami, ktore vypustal z ust a vytmavila mu, co citi ona k nemu. „Hm, to je fajn, len skoda, ze to nie je vzajomne. Ja nechcem o Kamile ani pocut a presne to iste by som najradsej robila aj v pripade tvojej osoby,“ vzdychla si a pomaly sa dvihala zo sedadla, ked ju stiahol za ruku a posadil spat vedla seba. Zacal ju bozkavat na prsia. Zhnusene ho od seba odtisla. „Sibe ti? Co to, do pekla, robis? Ktorej casti vety, ze nechcem o vas dvoch pocut, si nerozumel, ha?“ pozrela na neho a aj na sofera autobusu, ktory sa na nich po vykriku pozeral a otvoril dvere, aby mohli ludia vystupit. Dominik prudko vstal a pomedzi zuby precedil: „Poser sa ty,“ posledne slova si nechal pre seba, rychlo z autobusu vystupil a ked si zakryvala obnazenu hrud rukou, zacula piskot pneumatik a tupy naraz. Vo vnutri autobusu sa vzrusenie dalo krajat. „Videli ste to? Vsak ten magor toho chlapca zrazil!“ na tento vykrik sa par cestujucich postavilo a preslo na druhu stranu autobusu, aby sa na to pozreli. Zuzana si v stoji, ako pozerala na zakrvaveneho Dominika, ktory lezal na ceste, zakryla usta a rychlo vybehla vo z autobusu. Bezmocne sa na neho pozerala, ako mu z usi vytekala krv a okolo sa zacala tvorit drobna kaluz krvi. Stracal vedomie. „Tak zavolate tu zachranku konecne?“ krical po nej sofer auta, ktory mu podopieral hlavu a Zuzana ustupila o krok dozadu a prehrabla si vlasy. „Ano, uz volam,“ vytiahla z vrecka nohavic mobil, vytocila cislo tiesnoveho volania a ponahlala sa na lavicku zastavky, pretoze citila, ako sa jej podlamuju kolena. „Vy ste jeho priatelka, sestra?“ spytal sa sanitar, ked nakladal Dominika do sanitky a zatvaral dvere. „Nie, to nie som. Som len... Kamaratka,“ po castiach sa vyjadrovala a sanitar jej rukou naznacil, aby sa pohla za nim do auta. Neodmietla, pretoze to, co sa stalo, bolo z casti aj jej vinou. Znova si to pripisovala „na svoj ucet“. Mozno to bolo vsetko z toho dovodu, pretoze citila lutost aj s takymi ludmi, pri ktorych by ju vobec nemala pocitovat a nebol jej kazdy lahostajny. Po vacsine uz bola zvyknuta na to, ze niektori ludia rychlo pridu aj rychlo odidu, ale brala to ako sucast zivota. Vnimala to, ako nieco, co sa jednoducho malo stat, a malo to nejaky svoj podstatny vyznam a ocakavala od toho, ze sa nieco aj v jej zivote zmeni. Necakala ale marne? Pretoze niekedy nie je najlepsie cakat, ze aj z toho zleho sa vykluje nieco dobre, ale napriek tomu vedela, ze kazdy clovek, co zasiahol do jej zivota ma v jej srdci miesto, odkial ho nedokaze jednoducho vygumovat. Skoda bola ale ta, ze mnoho ludi si to nevsimlo. Snazila sa byt vzdy prikladnou kamaratkou a vzdy sa zaujimala o kazdeho zo svojho okolia. Ale cloveka, presne ako Zuzanu, to po case prestalo bavit, ked nedostavala akusi „spatnu vazbu“. Ako sa viezli spolu s Dominikom v sanitarskom aute, zamyslala sa nad tymito vecami a ani nevnimala, ako jej sanitar zotieral z tvare krv, ktora sa jej tam dostala. Myslel si, ze aj ona je zranena. Neodpovedala a z toho si vyvodil, ze vsetko je v poriadku. Preco si aspon raz nemozem najst niekoho, kto bude pri mne neustale stat a podporovat ma... Preco to aj u mna nemoze byt niekedy az prilis jednoduche a preco sa stale musim prave JA zaoberat takymito vecami? Velmi dobre vedela, ze si na tieto otazky nemoze polozit aj odpoved, pretoze ju este nevedela v sebe najst. Ratala s tym, ze casom sa objavi niekto, kto jej bude vediet povedat, presne to, na co sa pytala. Trocha ju to premohlo a snazila sa svoje emocie potlacat. Clovek zacina filozofovat prave v hranicnych situaciach, aj ked sa jej tato priamo nedotykala. Zo zamyslenia ju vyrusil prichod k nemocnici a otvorenie dveri. „Mohli by ste si, prosim vas, vystupit?“ spytal sa lekar a chytil ju za plece. So slzami v ociach na neho pozrela a mlcky vstala zo sedadla pre spolucestujuceho. Stala pri sanitke a pozerala, ako ho odvazaju na prijem a zatvaraju sa za nimi dvere. Pomaly presla za nimi aj ona a spozorovala pri vchode znamu postavu. Ani Dominik v podstate nikoho nema... „Jej, ahoj,“ aspon na chvilku jej zaziarili oci, ked zbadala Evu. „Co ty tu zasa robis? To ti to tu az tak chybalo, ze si sem znova prisla, hm?“ spytala sa s usmevom na perach a podpisala akusi kartu. „Nie,“ naprazdno prehltla, „ja som tu s kamaratom, ktoreho zrazilo auto,“ vysvetlila jej a utrela si nos do skrcenej vreckovky, ktoru vytiahla z vrecka nohavic. „Ach chapem,“ vcitila sa do jej koze a podala jej informacie. „Nemozes ist este za nim, ale ked to bude mozne, ohlasim ti to, dobre?“ upokojila ju a ukazala na sedadla pri vchode. „Dakujem,“ pomaly si sadla a polozila si v mysli otazku. Co tu vlastne robis, dievca? „Vsetko je v poriadku?“ spytala sa a na chvilku si k nej prisadla. „Ale ano je, len som trosku z toho vsetkeho mimo, pretoze sa to vsetko tak rychlo zomlelo, ze ani neviem ako a preco som sa ocitla prave ja v nemocnici.“ „Ako to, ze nevies?“ zvedavo sa opytala a cakala, co jej odpovie. „To je na dlhsie,“ odsekla a Eva jej navrhla, aby si isli sadnut do zavodneho bufetu, kde sa budu moct trosku porozpravat. Suhlasila a videla v nej osobu, ktorej sa mohla zdoverit. „Tak co si das?“ drgla laktom do myslou nepritomnej Zuzany a ta si v rychlosti vyberala pohladom, co by bolo pre nu vhodne, pretoze nemala akosi na nic v tej situacii chut. „Vies co? Dam si len caj. Najlepsie nejaky cierny alebo ovocny,“ zabludila pohladom k pokladnicke a ta prikyvla hlavou a nauctovala jej objednany napoj. Nechala jej zvysok do jedneho eura a vybrala sa k stolu. Po chvilke si k nej Eva prisadla. „Hm, to chces skutocne len caj?“ pozrela na jej sklonenu hlavu. Vzala do ruky pribor a s chutou sa pustila do jedla. „Bude mi to stacit. Skutocne dakujem. Myslim, ze teraz by som toho vela nezjedla,“ silene sa usmiala a plynulo nadviazala dalej, „a aj tak nemam pri sebe vela penazi, lebo som... Nepocitala s tym, co sa stane,“ oprela sa rukami o stol a zlozila si hlavu do dlani. „Chapem,“ Eva prezuvala kusok stavnateho salatu. „Tak teda. Ako je to s tou nehodou?“ po tom ako sa to spytala sa Zuzane v momente vybavili spomienky na havariu, ktora sa stala takmer pred dvoma hodinami. „Vies, ze ani neviem? Alebo skor, nechcem vediet. A aj keby som to chcela vediet, tak ma to nezaujima,“ komplikovane jej vysvetlila podstatu veci. „Ale predsa si vravela, ze je to tvoj kamarat, nie?“ Eva si odpila z pohara a uvolnila na stole miesto predavacke, ktora doniesla Zuzane caj. „Vravela, nevravela. Ono je to v podstate tak, ze ja som bola presvedcena, ze s tym kamaratom chcem skoncovat, alebo lepsie povedane, chcem ukoncit to nasej „kamaratstvo“ len sa stala ta nehoda,“ Eva ju mlcky pocuvala a mierne nadvihla obocie. „A smiem vediet, preco chces to kamaratstvo ukoncit?“ znova si odpila a prehltla kus masa. „V podstate,“ pomiesala si caj a oklepala lyzicku o okraj hrnceka, „ako tak uvazujem, ja sa nemam ani komu poriadne zdoverit, pretoze kazdy sa mi v poslednej dobe obracia chrbtom. Rodicia nemaju na mna prilis vela casu, pretoze maju svoje problemy a priatelia? Priatelia ti maju taktiez svoje problemy a po vacsine to byva tak, ze aj ked niekde s nimi nie som, tak mam pocit, ze im ani nechybam,“ zamyslela sa a mierne si prehrabla vlasy. „No, len tie tvoje pocity mozu byt skutocne len pocitmi. Mozno to tak v skutocnosti nie je. Kazdy z nas ma tu svoju blizku dusu, ktorej sa moze zverit. A priatela nemas?“ zachadzala do podrobnosti a jej to uz akosi ani neprekazalo. „Aj ano, aj nie. Vlastne, ja sama si za to mozem, ze neviem, ci je to priatelstvo, alebo nie. Pretoze sa mi vynaraju spomienky z detstva. Som divna, ja viem.“ „Aha, na to sa teda nebudem pytat, pretoze vidim, ze nechces o tom velmi hovorit. Povedz mi prosim ta, preco sa tak prilis podcenujes a nemas stanovene nejake hodnoty svojho vnutra?“ spytala sa takmer psychologicku otazku a Zuzana sa musela mierne zasmiat. „Ako pozeram, tak urcite studujes psychologiu, pretoze ides na mna akosi psychologicky.“ „Nie, nestudujem psychologiu, ked skoncim na vyske, tak budem pracovat na patologii,“ usmiala sa a s lahkostou si vlozila do ust dalsi kusok jedla. „Tak to ma teda mozno budes pitvat a zistis, ze moje srdce od zialu prasklo. Pretoze stastie v kamaratoch sa mi nejako vyhyba. V triede to nie je o nic lepsie, pretoze jedna moja spoluziacka tam proti mne postvala celu dievcensku cast triedy a chalani sa za mnou otacaju mozno len pre moju peknu tvar,“ povedala sklamane a trochu sebavedome. Eva nad nou pokrutila hlavou a dojedla posledny kusok bufetoveho jedla. „Ako tak pozeram nielen na hodiny, ale aj na teba, je cas, aby si spravila poriadok vo vztahoch, pretoze trapit sa ludmi, ktori sa nezaujimaju o teba, je,“ pozrela na hodinky, „strata casu si myslim a ten cas by si skor mala venovat tomu tvojmu „ano-nie“ chlapcovi,“ usmiala sa a vstala od stola a vytiahla z plasta maly papierik na ktory napisala cislo. „Napriklad ja som zistila, ze si fajn baba,“ povedala nahle a vsunula jej pod ruku maly papierik. „Preto ti dam moje cislo, ak by si sa citila mozno sama, alebo by si sa potrebovala len tak s niekym poradit, tak sa jednoducho ozvi, budem rada,“ usmiala sa a chcela ju pohladit po hlave, no v poslednej chvili stiahla ruku a zdvihla tacku. „Niekedy sa ozvi! Necham ta uz,“ zmurkla na nu a zmizla kamsi z dohladu. Tak toto je uz druhe cislo, co som dostala tu v nemocnici. Asi sem budem chodit, castejsie, pretoze sa tu vyskytuju skutocne fajn ludia. Ale som blba, ze mi este ostava cas aj na zartiky, ked moj kamarat lezi v nemocnici... Kamarat? Spomen si na Evine slova... Urob si poriadok vo vztahoch... Dominik uz nie je tvoj kamarat, je to len znamy... „Znamy“... Zamyslene si odpila posledny dusok caju a prudko vstala od stola, mavla predavacke z bufetu na pozdrav a ponahlala sa do Dominikovej izby, dufajuc, ze uz bude pri vedomi. Chcela to vsetko... Kapitola siesta - Po smiechu byva plac „Pockaj zlato, myslim si, ze do tej pesnicky sa nehodi gecko, ale skor by som tam dal decko, co ty na to?“ Alexander pozrel na Zuzanu a poslal jej vzduchom neviditelny bozk. Este raz si prehrala celu skladbu a uznala, ze ma pravdu. „Skutocne,“ znova presla po strunach a vznikol z toho akord D. „Sedi to tam lepsie, je to take rytmickejsie, rychlejsie,“ brnkla veselo po gitare, rychlo si ju zlozila z krku a polozila do stojana „Hned som spat, skocim si po dalsie texty,“ cestou z izby ho pobozkala a vysla na chodbu kde stretla, odchadzajucich rodicov. Musela sa usmievat, pretoze mala to po com tuzila. Chlapca, lasku a hlavne robila to, co ju neskutocne bavilo. Hrala a spievala v Alexandrovej skupine Red Rats. Znova sa vratila spomienkami do minulosti, ale tie rychlo zahnala euforiou z dobre vykonanej zvukovej skusky, ktoru predvadzali v ich dome v tom najspodnejsom poschodi, aby nikoho nerusili. Predsa len ich dom bol dost velky a tak sluzil uz takmer rok, ako skusobna pre Alexandrovu skupinu. Bol to rok, co ubehol od posledneho incidentu, ktory vaznejsie Zuzanu poznacil. V tom case, ked sa chcela porozpravat s Dominikom, nemala skutocne pri sebe nikoho, no teraz vedela, ze je stastna. Mala po svojom boku spriaznenu dusu Evu, ktoru stretla v nemocnici a uz vtedy niekde v kutiku duse tusila, ze bude fajn kamaratka. Podla nej to nebola len fajn kamaratka, ale najlepsia osoba, ktoru kedy stretla, samozrejme po Alexovi. S Alexandrom uz chodila takmer rok. Cez letne prazdniny po rozhovore s Evou, vtedy v nemocnici, si uvedomila, ze uz nechce byt viacej sama. Snazila sa byt sebecka, nemysliet viacej na ostatnych, no jej povaha jej to nedovolovala. Este ten tyzden sa rozhodla, ze spravi vo svojom zivote razne kroky. Chcela mat pri sebe aspon niekoho, kto by ju v tych najhorsich chvilach podporil a tak sa aj stalo. Mala stastie, ze spoznala vtedy v nemocnici Alexandra, ktory sa jej stal skutocnou oporou. Prave on prisiel s napadom, ci by Zuzana nechcela pre ich kapelu pisat texty. Neskor ju sam osobne, na navrh, ktory predhodil kapele, obsadil do role solistky. Jej hlas sa mu neskutocne pacil a aspon takto mohol splnit maly kusok z toho, co si z celeho srdca priala. Byt spevackou. Za tento rok bola Alexandrovi skutocne vdacna a neustale sa citila byt cosi Alexovi dlzna. Vedela, ze tymto krokom sa on sam dostal do pozicie gitaristu. Totiz, pred tym, ako sa k nim do skupiny dostala, jej texty interpretoval on. Prave kvoli tomuto gestu si ho vazila ako skutocnu osobnost, obdivovala ho, ako niekto dokaze mat taky zmysel pre hudbu a samozrejme aj pre ludske citenie, co mnohym ludom v jej okoli, este pred rokom, chybalo. Zuzana ho skutocne milovala a on nepopieral, ze k nej citil presne to iste. Na druhej strane Zuzanu podopierala aj Eva. Eva, ktora jej otvorila oci a vliala v tych najhorsich chvilach sebavedomie a ukazala jej, ze predsa len sa najde clovek, ktory ju dokaze pocuvat a vie jej v najtazsich chvilach poradit. Bola stastna. Zuzane z oci priam salala radost, pretoze konecne nasla aspon dvoch ludi, ktori skutocne stali za to, aby zila a plnila si svoje sny. Oboch brala ako male barlicky, ktore jej pomahali pri chodzi zivotom. Blizkych ludi sa asi ani viac neda mat. A v neposlednej rade, bol pre nu skutocne dolezity aj Ondrej. Mala ho skutocne, niekde tam, v zadnej casti srdca rada ako kamarata, pretoze ked sa nahodou stalo, ze si s nou nemal kto vyrazit von, vedela, ze sa na neho moze spolahnut a taktiez, ze dostane radu v pravy cas na spravnom mieste. Aj ked s typickymi frazami „Ja ta pocuvam“. Od posledneho konfliktu sa vsetko urovnalo, pretoze pochopila podstatu vety, ktoru jej vtedy povedal. No bolo jej ale trosku luto, ze sa s nim velmi casto nestretavala, pretoze bud mala ona skolu, alebo on mal dost vela prace. Telefonovat taktiez spolu casto netelefonovali, pretoze obaja sa nechavali nukat, kto komu skor zavola, a tak to mnohokrat dopadlo aj tak, ze sa nerozpravali spolu viac ako mesiac. Velmi ju to hnevalo, ale pomaly si na to zvykla, ze nie je jedina v jeho zivote a ze musi predsa nechat volne dychat aj svojich priatelov. Strucne a jasne, Ondrej bol osoba, na ktoru sa naviazala a zbavovat sa takehoto silneho puta trva istu dobu, pocas ktorej si kazdy prejde svojimi stadiami. Stadiami akehosi „abstaku“. Vsetko sa zomlelo velmi rychlo a pocas tejto nekonecnej doby stihla uspesne zmaturovat. Pravdu povediac, maturita bola pre nu na poslednom mieste, no nepodcenovala to. Na vsetky jej aktivity bolo minimum casu, a vsak nakoniec sa jej to podarilo nejako zvladnut a tento rok v lete stala na hranici osemnastich rokov. Pred sebou mala tri mesiace sladkeho nicnerobenia prepleteneho s prijimackami na vysoku skolu ale z toho... Z toho si veru tazku hlavu nerobila. V podstate neplanovala dalsie studium, ale hovorit o tom s rodicmi bolo viac ako riskantne. „Zuzka! Zuzana!“ krical na nu Bruno, ked schadzala dolu schodmi. Bola skutocne zamyslena. Zastala a obratila sa k nemu s usmevom. „Prepac, trosku som sa zamyslela nad minulostou. Obcas sa treba vratit aj k tomu,“ vlozila si ruku do vreciek nohavic, v druhej drzala piesne a cakala, co od nej bude otec chciet. V dobrej naladicke sa pohupovala na hrane schodu. „Mam pre teba jednu spravu!“ povedal s vaznym vyrazom v tvari, az jej zmrzol usmev na tvari. Spojil si ruky za chrbtom a pozoroval, ako sa prestrasila. „Co - co sa zasa deje?“ spytala sa s panikou v hlase. „Mam pre tebe jednu spravu!“ bez slova na neho pozrela a priblizila sa k jeho tvari. „To som uz pocula a vies aka som, ked niekto nevyklopi hned, to co chce povedat,“ vratila sa na povodne miesto a Bruno sa zosiroka usmial. „Budes sestrou!“ zakrical jej to priamo do tvare, co ju nalakalo, zaroven vnutorne vystrasilo a samozrejme aj potesilo. Nezmohla sa na slovo a dalej na neho s otvorenymi ustami hladela. „Zavri si usta, lebo je tu prievan a mala by si sa tesit, nie?“ usmev mu klesol, ked videl, ze sa ani len neusmiala. „No vies, mne to este tak,“ pevne, oboma rukami zovrela papiere, „celkom... Hmm, nedoplo,“ koktala a znova sa na neho pozrela. „A na to ste ako prisli? Ci ti to povedal nejaky sarlatan cez telefon?“ skusala sama seba vnutorne presvedcit, ze je to pravda, ale stale sa jej to nedarilo. „Nie, to som sa dozvedel akurat teraz po poslickovi na koni,“ zamaval rukami vo vzduchu a ukazal na dvere. „Samozrejme, ze je to iste, pretoze Sofia si robila tehotensky test a dieta sa nam transformovalo do dvoch ciarociek. Mam taky pocit, ze je tomu mesiac ako je tehotna,“ odkaslal si, zosiroka sa usmial a presne to iste urobila aj Zuzana a s radostou sa mu vrhla okolo krku. „Podrobnosti som nechcela vediet, ale aj tak vam gratulujem! Skutocne ma to tesi, ze budem mat konecne surodenca,“ vyskala od radosti, az sa jej posmykla noha a takmer spadla zo schodov. „Davaj si pozor, lebo to oslavis so sadrou na nohe. Nohu si este nemala zlomenu,“ spolu s nou radsej zostupil mimo schodov. Nohu nie, ale aj srdce sa tam pocita? Zuzana sa len rychlo ospravedlnovala, pretoze si spomenula, ze ma este pracu. „Juj, oci, prepac, ale musim sa uz ponahlat, pretoze chalani na mna v skusobni cakaju. Vecer to oslavime a neskor sa stavim aj za Sofiou,“ kricala za nim, ked bezala do suterenu domu. Tak ja budem mat maleho brata, alebo sestricku? Co sa to clovek nedozvie! Vtrhla do skusobne a s rozpazenymi rukami zakricala: „Som sestra!“ chalani na nu vyjavene pozerali. „Vstupila si do klastora?“ „Velmi vtipne, Mino!“ zosiroka sa uz druhy krat usmiala. „Mama je tehotna, budem mat brata alebo sestru. Nechaj ma, tesim sa!“ vrhla sa priatelovi okolo krku a vasnivo ho pobozkala. „Tesim sa s tebou, viem, ako dlho si na to cakala! To bude v podstate moj svagor, alebo svagrina?“ Alexander sa na nu usmial a silno ju objal, az skoro stratili rovnovahu. „To si pis, ze bude,“ dala mu bozk na lice a v okamihu sa vratila ku svojej gitare, ktoru tak milovala. Zacala im hrat navrh novej skladby z ich pripravovaneho sukromneho albumu Friends. Bruno za sebou zaplesol dvere na spalni a oprel sa o ne. „Deje sa nieco vazne, ked mas taky vyraz?“ spytala sa ho Sofia, ked videla zufaly vyraz jeho tvare v odraze zrkadla toaletneho stolika, popri tom ako si cesala vlasy. Polozila kefu na stolik, pristupila k nemu a zacala ho hladit po hrudi. „Nie, nie. Len mi je to akosi vsetko luto,“ pozrel na nu so smutkom v ociach a sklopil hlavu. Nadvihla mu bradu a dala maly bozk na nos. „A co ti je luto? Ty sa netesis, ze budeme mat nase vysnivane dietatko? Samozrejme, ak nepride ista osoba, nezhodi ma zo schodov a vsetko sa nezacne od znova,“ sarkasticky predniesla svoje dramaticke predstavy a Bruno sa na nu pozrel so zmiesanym pohladom, v ktorom sa dohromady spajalo stastie, laska, smiech, smutok a stale kus nenavisti voci Karolovi, ktory zabil ich nenarodene dieta. „Prosim? Vlastne ano, je to o tom.“ „O com? O tych schodoch?“ zartovala a stuchla ho do brucha. Podrazdene zacmukal a jemne sa jej zahnal za rukou. Osuchol sa jej o rameno, pretoze si isla akurat sadnut na postel a nedociahol na nu. „Nie, nie, nie. Jednoducho ide o Zuzanu,“ vymotal sa zo svojich pocitov a Sofia ostala prekvapena. „Nebol si to prave ty, co chcel, aby bolo Zuzana stastna? Myslim si, ze teraz jej nic nechyba. Robi, co ju bavi, pomaly, ale isto dostudovala, ma pred sebou vysoku skolu a ty sa netesis?“ prekvapene ho bombardovala otazkami. Potiahla ho za ruku a posadila vedla seba na postel. „Vsetkemu sa tesim, len mi je prosto luto za tym, ze vsetko to pekne sa pomaly ale isto konci. Zuzana bude mat tento rok osemnast rokov a... A jednoducho vidim, ako na mna nema cas a prosto mi chyba, to, co sme prezivali kedysi v minulosti, v detstve, ked bola male dievcatko,“ bolo vidno, ako sa ponoril do myslienok a Sofia ho nasmerovala do sucasnosti. „Myslim si, ze spomienky su krasna a zaroven bolestiva vec. Treba s nimi narabat opatrne. Neviem, ako to bolo vsetko od zaciatku, ale jedno viem. Nemali by sme sa zaoberat len minulostou, nemali by sme zit pre minulost, ale pre buducnost. Aj ked minulost nevymazes, Ale tu,“ zobrala mu ruku do svojej a prilozila si ju k bruchu, „tu nam rastie syn, alebo dcera, s ktorou budes moct prezit to iste, co so Zuzanou. A ak chces, tak mozeme mat tolko deti, kolko len chces, len nechcem, aby si sa trapil,“ usmiala sa na neho a stisla mu silnejsie ruku. Pozrel sa na nu laskavym pohladom a nic na to nepovedal, takze pokracovala ona. „Zuzana si uz zije pomaly, ale isto svoj zivot. Ma svoju lasku, myslim, ze pomaly, ale isto dospieva a kazdy jeden z nas raz vyrastie z toho detskeho, co mal v sebe, no urcite nikdy nezabudne na spomienky z detstva, ktore prezil. Urcite na ne nezabudne ani ona! Tomu ver,“ nahla sa k nemu a pobozkala ho. Pokracoval v bozkavani, zvalil ju na postel a jemne ju hladil rukou po tvari a sepkal jej do usi nezne slova. „Nerob si starosti, zlatko. Zuzana vie co robi a urcite na teba a na to, co ste spolu prezili nezabudne a ty si musis uvedomit, ze niektore pekne veci z minulosti nam ostanu len v pamati. Pretoze ak by sme to prezivali kazdy den, zunovalo by sa nam to,“ usmiala sa na neho a prehrabla mu vlasy. Zasepkal jej do ucha carovne slovicko lasky a pomaly jej zacal stahovat ramienka od siat. „Teraz?“ napravila si spat spadnutu cast siat. „Teraz nie, ked je v dome tolko ludi,“ pohrozila mu prstom, no pri tom sa usmievala. „Okrem toho, teraz som sa ucesala, namalovala, tak nechcem to tu zamazat,“ zufalo si vzdychol a obtocil si okolo prsta jednu z vlniek, ktore tvorili jej uces. „Ake mas dnes pekne vlasy,“ nadychol sa tej vone a posadila sa na posteli. „Dakujem! Zmena je zivot,“ prehrabla sa v natocenych kaderach, postavila sa a narovnala si saty. „Pod,“ podala mu ruku, „pojdeme sa radsej prejst. Co povies na taky piknik? Treba vyuzit posledne letne dni,“ nenamietal, v rychlosti sa prezliekol a spolu isli pripravit veci, ktore si neskor zobrali do mestskeho parku. Vydali sa na miesto, kam chodili ludia z celeho mesta, aby sa odreagovali v blizkosti prirody. Pripadali si ako za mlada, kedy este spolu chodili. Uzivali si nepritomnost osob vo svojom okoli, ale naopak prezivali pritomnost jedneho vedla druheho. Teple, slnecne luce letneho slnka sa pomaly ale isto vytracali z ludskeho okolia a blizil sa ten cas melancholie, ktory dokonale prial aj ludom s troskou umeleckeho nadania. Raz takto Zuzana definovala stav clivosti. Pomaly sa prechadzala a dychala cerstvy vzduch jesennej prirody. Mesiac presiel neskutocne rychlo a ani sa nenazdala a tie casy, kedy nosila len kratke tricka a nemusela sa starat o to, aby jej bolo teplo, boli nenavratne prec. Aspon na urcity cas, pokial sa znova rocne obdobie nevrati. Ale predsa, na pomery ake su momentalne vo svete, jej pripadala jesen oproti minulym rokom omnoho teplejsia a mala na sebe len lahku jesennu bundu, zapnutu az po krk Utiahla si satku, ktoru mala skor pre svoj image. Na chvilku zastala a pozerala sa do spinavej vody rieky, ktora v sebe niesla kusky haluzok a listia, ktore voda odnasala daleko od svojich povodnych majitelov. Na chvilku sa zamyslela, ze preco sa niekedy taka velka voda neobjavi aj v nasich zivotoch a neodnesie nam spomienky, ktorych by sme sa velmi radi zbavili. Ja viem... Jednoducho to nejde! vzdychla si. A to vsetko robi tento hrozny melancholicky cas. Keby som bola teraz niekde daleko na vyske, v nejakej Trnave alebo v Bratislave, asi by som to neprezila. Ale nakoniec... Co z toho, keby som mala robit to, co ma nebavi? Esteze to otec chape, neviem si predstavit, zeby som mala stareho ududraneho otca zalozeneho len na vzdelani. Zhlboka sa nadychla a pomaly sa vzdialila od murika, co oddeloval chodnik od rieky a pokracovala vo svojej ceste na autobusovu zastavku. Vsetko jej v tomto pocasi pripadalo akesi sede. Cele mesto bolo zabalene do bielej hmoty oblakov, ktore neprepustili k ludom ani kusok slnka. Po chodniku sa objavovali stopy po nedavnom dazdi a piesok, ktory sa miesal s vodou a listim jej suchotal pod nohami. Kracala dalej s rukami vo vreckach a oproti nej fukal lahky jesenny vanok, ktory v sebe niesol vonu vzdialeneho dazda. Cloveku sa v tychto momentoch ziada zhlboka nadychnut uplne cerstvej davky vzduchu. A potom necudo, ze ludia v tomto case spachaju najviac hluposti... Ako ja nenavidim toto typicke jesenne pocasie. Ale na druhej strane... Suchot listia pod nohami je tak krasny, ze nemozem o jeseni povedat, zeby bola najhorsim obdobim roka... zamyslala sa a takmer si nevsimla, ze jej uz ide autobus. Davno nevolala s Ondrejom a preto nevedela, ci este vlastne robi. Spominal jej nejake problemy, ale nechcel to blizsie do telefonu konkretizovat. Len tak zbezne, ako autobus prichadzal, pozrela do kabiny vodica, ci tam nahodou nespozna svojho kamarata. No keby tam bol, tak by si ho bola urcite vsimla, pretoze ako je zname, clovek dokaze aj medzi stovkou ludi spoznat toho svojho znameho. Ale Zuzana nic nevidela. Nikoho znameho ani za volantom a ani v autobuse. Zhlboka sa nadychla a chladny jesenny vzduch odsekli zatvarajuce sa dvere a Zuzanu pohyb autobusu vpred posadil na najblizsie volne sedadlo. Nechcelo sa jej uz premiestnovat a tak ostala sediet. Vsak napokon to bolo uplne jedno, kde bude, hlavne ze sa dopravi tam, kam chce. Ani sama nevedela, preco ju tak fascinovalo cestovat autobusom. Je pravda, ze jej stary otec z Brunovej strany bol soferom autobusu, este pred tym, ako si nasiel zamestnanie v bani. Na tu dobu to bolo uplne normalne, ze ludia vykonavali viacero funkcii. No zeby jej to ostalo v genoch? To sotva. Zuzana tuto myslienku odmietala, no nahradila ju uplne odlisnou, lepsou myslienkou. Autobus skryva mnohe rozhovory a z toho vyplyva, ze skryva aj mnohe namety na nove texty, ci uz piesni alebo basni. Bolo sice neslusne pocuvat cudzie rozhovory, ale niekedy bolo zaujimave zachytit, ako z jednej strany niekto hovori o smutnych veciach a z druhej strany k nej doliehalo cosi velmi vesele. Spravanie ludi ju casto fascinovalo a prave o tom boli aj jej skladby. O ludoch pre druhych ludi. Po chvilke, ako mlcky sedela a nepohla ani brvou, jej vo vrecku zavibroval mobil. Z pociatku sa jej nechcelo s nim natahovat a lovit ho, ale ked zvonenie neutichalo, neovladla svoju zvedavost a pozrela sa kto jej volal. Naskocil jej obrovsky usmev a pozrela sa von oknom na ubiehajucu krajinu. „Ahooj!“ natiahla pozdrav, ked zacula Alexandrov hlas. „Ahoj moje! Nejako dlho ti to trvalo, zasa sa s niecim trapis?“ spytal sa prezieravo a cakal na odpoved. Ani sa jej nechcelo vysvetlovat, co je vo veci. „Ale nie. Len som akurat v autobuse a nepocula som zvonit mobil, len potom som sa obadala,“ usmiala sa a znova stocila hlavu smerom k oknu a usmev sa jej rozlieval po celej tvari. „V poriadku. Ja sa len tak pytam, ze ci zasa nepises nejake texty, alebo nehras na gitare,“ udrela sa po hlave a pomyslela si, ze jej to vobec nenapadlo, ze to, ci sa trapi, moze mat aj dva vyznamy. No nevadi... „Nie, nie. Akoby som mohla. Dostala som chut sa prejst, len tak sama po meste, obzriet si mesto, davno som ho nevidela,“ zasmiala sa a Alexander jej cosi zasepkal do ucha. „Nemusis sepkat, nemam ta na hlasity odposluch.“ „Ja len tak, aby som navodil intimnu atmosferu, vies?“ povedal sladkym hlasom a znova sa usmiala. „Ty si hrozny! Pri tebe sa musim len skerit a ludia si tu o mne budu mysliet, ze na com si ficim.“ „Tak nech si myslia, nevedia co je vo veci a ani ich to nemusi zaujimat, no nie?“ „Ako hovoris. A zasa sa usmievam,“ udrela si rukou o nohu a presiel uz k tomu, kvoli comu jej volal. „Spominas si, ze sme sa na dnes dohodli aby som k tebe prisiel?“ opytal sa. „Tak o kolkej teda navrhujes?“ zmizol jej usmev z tvare a posunula sa na sedadle o trosku vyssie. „Ja sa ti priznam,“ prizmurila oci, „ja som na to uplne zabudla. Neviem, ako sa to mohlo stat, docerta!“ presla si rukou po tvari a prevratila ocami. „No tak to je teda fakt pekne od teba,“ povedal vaznym tonom, ale vedela, ze to nemyslel vazne. „Nie, to je v pohode, stane sa,“ pokracoval, „tak ja navrhujem, zeby som prisiel okolo pol piatej? Moze byt? Stihas prist domov?“ pozrela sa na hodinky, bolo pol stvrtej. „Jasne, stiham. Vsak uz som coskoro doma. Nebola by som proti, keby si prisiel skor, aspon by sme boli po dlhom case sami, bez chalanov z kapely,“ usmiala sa a poslala bozk telefonom. „Chapem, ale ja tu musim este nieco dokoncit. Takze o pol piatej som tam ako na koni. Lubim ta!“ povedal jej priamo a Zuzana sa zamyslela nad tym, ze ma asi jedineho chlapca, ktory to vie povedat narovinu. „Hadam ti nemusim vraviet, ze aj ja teba. Davaj si pozor, ked pojdes ku mne, tesim sa na teba!“ usmiala sa a vypla hovor. Usmev jej ostal aj po ukonceni hovoru, pokial si ho nevsimol starsi pan, ktory sedel oproti nej. Len si odkaslala a postavila sa radsej k dveram, pretoze uz coskoro mala vystupit. Sofia niesla do obyvacky na podnose cajnik a dve salky. Jednu pre seba a druhu pre Bruna. Ratala s tym, ze Zuzana sa vrati domov neskor a tak si uziju jesenny podvecer spolu, len oni dvaja pri spomienkach, ktore si pripomenu fotkami. No jej predstavy sa rozplynuli, ked videla, ako Zuzana otvarala dvere a so sirokym usmevom ju zdravila. „Ahoj! Som doma!“ zakricala odo dveri a hodila si kluce na policku pri dverach. „No,“ Sofia sa zastavila uprostred svojej cesty do obyvacky. „To vidim,“ sarkasticky utrusila, no myslela to v tom najlepsom zmysle. „Tak to je potom fakt mile privitanie. Co som prerusila vas pripravovany cajovy vecierok?“ spytala sa pri pohlade na podnos s cajom, vyzula sa a nakukla do obyvacky. „Ahoj slniecko, pod, prines si aj ty salku na caj,“ Bruno ju vyzval a Zuzana zmizla bez slova do kuchyne. „A mame po romantickom veceri,“ Sofia sa nespokojne pomrvila na mieste. Bruno ju pohladil po vlasoch a snazil sa ju utesit. „V posteli si mozeme spravit aj romanticku polnoc, ked chces,“ pobozkal ju na celo a ich carovne, laskou prepletene pociny prerusila prichadzajuca Zuzana. „Preco ja vzdy musim prist v tej najnevhodnejsej chvili? A preco vzdy musim pocut vsetky vase intimnosti?“ vzdychla si a posadila sa do svojho oblubeneho kresla a na stol polozila salku na caj. „Nemas nejako vela otazok? Teraz zacnem ja. Kde si bola? A preco si prisla tak skoro? A kde mas...“ „Dobre, uz sa radsej nebudem nic pytat,“ prerusila ho a ponukla sa cajom. „Ponuknete sa aj vy? Chutny, cerstvy caj. Nenasli by sa aj nejake susienky?“ privonala k cajniku a naliala si do salky horucu tekutinu, ktoru si vzala do ruk, aby si ich zahriala. „Vravela si, ze sa nebudes pytat. Tak sa nepytaj, nalej nam caj a dones aj tie susienky,“ Sofia ju zaskocila a Zuzana sa snazila nieco povedat, ale naznacila jej aby isla do kuchyne po spominane keksy. „Aspon na chvilu jej tym zapchame usta,“ prehodila medzi recou a Bruno jej dal bozk na lice a nalial caj aj im dvom. „Tak a som tu,“ polozila krabicu pred seba a rozvalila sa v kresle. „Co mame dnes vecer zaujimave na plane?“ obaja rodicia sa na nu naraz pozreli a ona len naznacila, ze sa uz na nic nepyta. Vzala si salku, zacala si fukat caj a vdychovat chutnu vonu lesnych plodov. Po chvilke ticha jej to nedalo a  naznacila, aby nebolo ticho. „Ach,“ vzdychla. „Je tu nejake ticho. Urcite ste nieco planovali robit, len som vam to prekazila. Tak mozete sa pustit do toho, ja sa rada pridam,“ Bruno sa zasmial a ukazal na nu prstom. „Ide ti to dobre. Aby si nepolozila otazku, tak nas takto nabadas? Mal som to zacat praktizovat skor a od tolkych otazok by si ma usetrila,“ Bruno so Sofiou sa zasmiali a Zuzana sa zatvarila kyslo, akoby zjedla citron. „Jaj, hehehe. Kedy sa mam smiat?“ predviedla obdobu sileneho smiechu. Sofia jej napokon vysvetlila, co chceli robit. „Chceli sme si pozriet nejake starsie fotografie. Teda len ja, ale tvoj otec sa rozhodol, ze sa ku mne prida,“ potlapkala ho po stehne a pokyval hlavou. Odpil si z horuceho caju, ktory mu popalil jazyk. Zufalo zasycal a polozil salku na stol. „Radsej sa ta nebudem nic pytat, oci. To mas preto, ze si neodpustis to pitie caju pomaly ani v lete,“ schuti sa zasmiala a vyskocila na nohy, vzala z policky fotoalbum a vtesnala sa medzi nich. Na jej sarkasticku poznamku radsej nereagoval a neveriacky pozrel ponad jej plece na Sofiu. „Kedze sa nemozem pytat, tak vam teda nesmie vadit, ze som sa sem vtesnala,“ posuvajuca sa Sofia sa na nu pozrela a pokrutila hlavou. Zuzana otvorila album na prvej strane, kde uvidela svoju fotku z porodnice, kde ju na rukach drzala Andrea. Na fotku nic nepovedala len bez slov presla po fotke prstom a vsimla si, ze dalsia strana fotoalbumu bola prazdna. „Preco tu nie je viacej fotiek?“ opytala sa a pritom uz zabudla na hru, ktoru hrali s otazkami. „Ked si mala desat rokov, tak som ti vravel o tom. Jednoducho tvoja mama nemala z toho radost, celkovo z fotenia a podobnych veci a tak som sa rozhodol, ze tuto stranu akosi necham volnu a necham tu „kapitolu“ nedokoncenu, pretoze sa tam tie ostatne fotky nehodili. Mas jedine tuto fotku z tych cias, ked si bola takto mala, co je mi skutocne luto,“ vysvetlil jej trosku obsirnejsie a Sofia ho poza Zuzanin chrbat hladila po ruke, ktoru mal natiahnutu k nej. „Chapem. Dakujem ti, ze si mi to vysvetlil. Normalne sa na to vsetko, co si mi v detstve povedal pamatam. Je to smutne, ale co uz. Zivot ide dalej,“ povedala s kamennou tvarou a otocila list v albume a pocitila na vlasoch pohladenie od rodicov. „Jee,“ natesene pohladila dalsiu fotku. „Moje prve Vianoce, na ktore si pamatam! Ty si nas fotil? Ako hrdo pozujem pri tom ozdobenom stromceku, a ten priblbly face,“ chytila sa za tvar, obratila sa so sirokym usmevom k otcovi. „Presne viem, co sa na tie Vianoce stalo,“ obratila hlavu smerom k Sofii a stuchla ju do boku. „Vdaka Bohu, ze ste nemali vtedy nakupene, inak by som neskoncila tu, pri tak skvelych ludoch,“ pozrela poza Zuzanu na Bruna a ich pohlady sa stretli. „Aj ja som rada, ze som vsetko pojedla,“ zahlasila a Bruno jej rozstrapatil vzadu vlasy. „Je to fajn pozriet si stare fotografie a takto si zaspominat. To mi pripomina, ze by som sa mala zacat tesit na Vianoce,“ pozrela z Bruna na Sofiu a ked isla prevratit stranku albumu niekto zazvonil pri dverach. „Tak,“ prudko zavrela album. „Tu som s vami asi skoncila,“ vlozila ho Sofii do ruky, obula si papuce a nenapadne sa vytratila. „My pokracujeme?“ nevinne sa spytala a Bruno sa k nej blizsie pritisol, prehodil ruku okolo jej ramien a zvedavo otvoril album, cim jej naznacil, ze pokracuju v tom, co nacali. „Vravel som ti niekedy, ze som asi ten najstastnejsi clovek v tomto meste, ktory stretol tak skvelu zenu?“ pobozkal jej ruku, ked isla akurat prevratit stranku. „Vravel. A niekolko krat! A ja som ti za to vsetko vdacna. Vsetko dobre sa ti raz vrati.“ „Mne sa uz vratilo,“ pohladil jej brusko a otocil za nu stranku albumu, kde ich cakali fotografie z ich svadby. Zuzana nazrela poza zaves a za dverami uvidela stat Alexandra. Prudko otvorila dvere a bez slov, s usmevom na tvari, mu naznacila, aby isiel dalej. „Vitaj!“ objala ho okolo ramien a vtisla mu bozk na usta. „Ahoj. Tak konecne sa znova vidime,“ vzdychol si a pomaly sa vyzuval. „Nemusis sa ani zastavovat pri nasich, pretoze maju momentalne nostalgicku chvilku a prezeraju si stare fotografie,“ tahala ho za ruku hore schodmi, no jemu to nedalo a predsa len nakukol do obyvacky, aby zo slusnosti pozdravil. Zuzana uz netrpezlivo preslapovala na mieste a ked sa konecne „odlepil“ od obyvacky, tahala ho za ruku hore schodmi do svojej izby. „Konecne budeme mat aspon kusok casu sami pre seba, bez nasich chalanov z kapely,“ Otvorila dvere a pozvala ho dalej do izby. „Toto by som si mal vazit, velakrat sa sem nedostanem,“ pomaly zavrel za sebou dvere a ponukla mu stolicku za stolom. „Sadni si zatial sem, chcela by som ti najprv nieco zahrat. Budes to pocut ako prvy,“ chytila do ruky gitaru a zacala hrat prve akordy z novej skladby, ktoru zlozila raz davno, ked sa vratila z vyletu so svojimi spoluziakmi. Po chvilke hrania ju Alexander prerusil, chytil jej hmatnik gitary a prsty, ktore mala na nom polozene. „Co sa deje? Nepaci sa ti?“ prekvapene sa spytovala a chytila mu ruku. „Nie, nie je to krasne,“ vstal zo stolicky, „no neprisiel som, aby si mi hrala, ale aby sme si uzili jeden druheho,“ vzal jej z ruk gitaru, polozil ju naspat do stojana a ked sa otocil stala pred nim. Bez slov ju zacal bozkavat a presunuli sa k posteli, kde sa na neho zvalila a potichu si uzivali jeden druheho. „Som rada, ze ta mam,“ prehrabla sa mu vo vlasoch, pozerala mu do oci, ked lezali oproti sebe a podpierali si hlavy rukami. Nereagoval na to, len sa jemne pousmial. „Po dlhom case som nasla konecne niekoho, komu mozem doverovat,“ vzala mu ruku do svojej ruky a nahle si ju pritiahol k sebe a dal jej drobny, nezny bozk na lice. „Aj mna to nesmierne tesi, ze mam takeho cloveka ako si ty, ze som pre niekoho nieco viacej. Fakt ma to tesi,“ pobozkal jej ruku, ktoru pevne zvieral vo svojej a prevalil sa na chrbat a vedla neho aj ona, takze obaja pozerali do stropu. „Je zaujimave, ako sa niektore vztahy s priatelmi vedia zmenit zo dna na den,“ uvazovala a len mlcky ju pocuval. „Preco niektore priatelstva netrvaju vecne, preco musi prist v niektorych pripadoch nieco, co tych dvoch priatelov, na zivot a na smrt, rozdeli?“ „Na to sa velmi tazko odpoveda,“ prerusil svoje mlcanie. „Ale jednoducho sa niekedy stane to, ze sa tomu nevyhneme. V niektorych pripadoch, ako v pripade jedneho mojho kamarata, ktory odisiel do zahranicia, do Ciech sa to da vyriesit jednoducho,“ prevalil sa na bok a podoprel si hlavu rukou a Zuzana si natocila hlavu k nemu, aby mu videla do oci, „Staci mat taku vec ako telefon a aj tak dokaze byt ten clovek na blizku,“ presiel jej po vlasoch a jej to nedalo. „Hm, tak to mas pravdu. V takych pripadoch sa neda nic robit, pretoze ak to je kvoli povolaniu, skole, alebo rodine, tak je to ine. Ale co v tych pripadoch ak si bol s niekym fajn kamarat a pride niekto, kto tento vztah narusi a potom si ta prestane vsimat?“ „Tak preco by som si mal toho druheho vsimat ja? Ak si takto urci podmienky, ze z jedneho dna na druhy skonci s priatelstvom, asi to nebolo skutocne a treba sa poohliadnut niekam inam,“ pokrutil hlavou. „Ale v niektorych pripadoch je ten druhy clovek taky zaslepeny laskou, ze teba odsunie na druhu kolaj. Ale co v pripade, ak mi odide priatel, ktoreho som stretaval kazdy den v autobuse daleko? Ten ktoreho si stretavala kazdy den v autobuse, tak mas tiez kopec otazok preco to spravil, ked ti tolko krat pomohol, po case si zacnes uvedomovat, ze to asi jednoducho tak malo byt a predsa len vsetci veci su konecne, ci sa nam to paci alebo nie,“ posadil sa na postel a Zuzana ho nasledovala. „A co to bolo za priatela? Nejaky z detstva, alebo co? „Ani nie z detstva,“ mierne sa zamracil. „Lepsie povedane vobec nie z detstva. Ten kamarat bol o dost starsi odo mna. Vsak ma tridsattri rokov. Mozno si ho niekedy zahliadla aj ty v autobuse, bol soferom dvadsat sestky.“ „Pockat, pockat!“ zarazila sa a od vzrusenia sa narovnala ako struna. „Vravis, ze bol soferom? A bol starsi ako ty?“ spytovala sa jednu otazku za druhou. „No ano, ale odisiel do Ciech,“ udivene sa na nu pozeral a nechapal, preco sa o to tak zaujima. „Poznala si ho?“ „Nepovedz mi, ze sa vola Ondrej,“ povedala smutnym hlasom a sklonila hlavu. „Ano! Poznala si ho aj ty?“ spytal sa prekvapene a bez odpovede ho objala. „Bol to moj najlepsi priatel, ktory mi pomahal vo vsetkych veciach, dokonca mi pohol aj v case, ked som sa do teba zalubila a nebola som si laskou taka ista,“ tazobou vzdychla a na kutiku sa jej zjavila drobna slzicka. „Coze?“ prekvapene sa spytal a Zuzana sa posadila spat. „Takze to znamena, ze on nas dal dokopy? Mne tiez radil, ako sa mam k tebe dostat,“ od uzasu sa usmial, no Zuzana sa dalej neusmievala. „Ty sa tomu netesis, ze nas dal takto nenapadne dohromady?“ mlcala a privinul si ju k sebe. „Ja som tomu rada, no mne ide o to, ze sa ani nerozlucil, nezavolal a len tak zmizol. Ale preco?“ pevnejsie sa k nemu pritisla. „Ani on sam poriadne nevedel, ci ma ist do tych Ciech alebo nie. Prislo to tak nahle, ze keby som ho nebol zastihol den pred odchodom v autobuse, tak by som o tom ani ja nevedel. Ale ak ta to potesi, co ako ta poznam nepotesi, pozdravuje ta a odkazuje ti, ze si ta za tu chvilku dost oblubil aspon z toho rozpravania, co som mu o tebe basnil,“ pobozkal ju na vlasy a rozplakala sa mu na pleci. „Presne o tomto som vravela. Priatelia pridu a odidu, ale preco odidu prave v tej najnevhodnejsej chvili, kedy ich clovek potrebuje a chce sa s nimi podelit o svoje stastie? Je to nespravodlive, ze sa niekedy nevedia vcitit do koze toho druheho. Toto mi vrta v hlave neustale, pri vsetkych kamaratoch,“ mala v ociach nechapavy vyraz. „Ondro sa nasmu vztahu tesil, aj ked asi predpokladam, ze vobec netusil, ze si to ty. Je to zaujimave, ze na ine veci pride, no na toto neprisiel.“ „A nemozem mu aspon zavolat?“ smutne sa spytala a miesto odpovede pokrutil hlavou. „Povedal, ze ak bude moznost, tak sa ozve sam, pretoze si najskor zmeni cislo.“ „Ale preco tak nahle odisiel? Ked si musi menit cislo. Mal nejake problemy?“ nechapavo sa spytovala a utierala si slzy do rukava. „Nie, nemal, vsak vravim, ze tam isiel kvoli praci. Ale to je na dlhsie, to nech ti raz povie on sam, ale urcite sa ti ozve a urcite ta mal rad, no ako vravim, ani on sam netusil, ze tak skoro odide prec,“ utesoval ju vsetkymi moznymi recami, no ako sam vedel, nebolo to lahke. Pretoze sam vedel, ze ak raz odide priatel na ktoreho ste sa za istu dobu naviazali, je to dost velka rana na to, aby to preslo z jedneho dna na druhy. Sice sa nic vazne nestalo, ale na druhej strane ak clovek, ktoremu doverujete, je vam s nim dobre a radi vam vo vsetkych oblastiach zivota, odide, ostane v kazdom srdci ten otupny pocit prazdnoty a trva istu dobu, kym sa to vsetko zahoji a hlavne sa prazdne miesto zaplni inymi radostami, alebo bolestami. Pretoze pravi priatelia sa hladaju dost tazko, tazko sa luci aj s tymi, ktori odidu bud na stalo, alebo len docasne. A tazsie je to v tom pripade, ak svojho priatela nemozete kontaktovat. Vtedy pride kazdemu dost luto, ze to nespravil pocas toho, ako mal tuto osobu na blizku a bude lutovat toho, ze obcas nezodvihol telefon a nespytal sa obycajnu otazku: Ako sa dnes mas? Ignoracia miestami vztah medzu ludmi zabija. „Tak, dobre,“ Zuzana sa po chvilke odtiahla z Alexandrovho narucia a pozrela sa na hodinky na stoliku. „Myslim, ze bude najvyssi cas, aby som odisiel. Alebo mam ostat s tebou?“ pozrel sa na nu laskavym pohladom, no vedel, ze bude proti tomu aby s nou ostaval, pretoze v takychto pripadoch je najlepsie, ak ostane clovek sam. „Nemusis. Urcite to zvladnem sama. Vsak nakoniec... Akoby sa ani nic nestalo. Berie to aj on tak, tak to budem brat tak isto aj ja,“ postavila sa vedla Alexandra, ktory chcel nieco povedat ale stihla ho vcas utisit bozkom. „Prosim, uz o tom nehovorme. Nehovorme o tom co bolo, pretoze ak sa budem k tomu neustale vracat, este viacej to bude boliet. Priatelstvo je vrtkava vec,“ silene sa usmiala a vlozila si ruky do vreciek. Pobozkal ju na celo a pomaly vychadzal z izby, ked ho zastavila a posepla mu do ucha ich oblubenu vetu. „Odprevadim ta!“ chytila ho za zadok a spolu zisli dolu do chodby. „Maj sa pekne a urcite sa mi ozvi sa, ked ti bude lepsie,“ maval jej, ked sa vzdaloval od domu. Nahle sa zvrtol a pokracoval svojim tempom, az zasiel za roh z ktoreho sa v tom istom okamihu vynoril autobus s cislom dvadsat sest, ktory nemilo Zuzanu zasiahol do srdca. Ako pozerala za autobusom, nevsimla si, ze spoza rohu smeruje k jej domu znama osoba. Zaplesla dvere a chystala sa vyjst hore schodmi do izby, aby ostala chvilku sama so svojimi myslienkami, ked niekto zazvonil pri dverach. „Zuzka, prosim ta, skoc otvorit!“ zakrical na nu z obyvacky po krk zakryty Bruno, ktory lezal na gauci za Sofiou a spolu pozerali televizor. „Uz som tam!“ prevratila ocami, zvrtla sa na schodoch a mierila k dveram so sklopenym zrakom k zemi a premyslala o vsetkom o com sa bavila s priatelom. Otvorila a ostalo nemilo prekvapena a nezmohla sa na slovo. „Co pozeras? Si prekvapena?“ Dominik sa otocil o tristosestdesiat stupnov a nahodil siroky usmev. „Co - co tu ako... Ty,“ koktala a nevedela najst vhodne slova na to, aby sa ho spytala, co robi u nej doma, po tom ako sa rok s nou nerozpraval a ani si ju nevsimal. „Urcite chces vediet, co tu robim,“ nahlas sa rozosmial a Zuzana sa len ironicky zachechtala a pozerala na neho, ako na nieco neuveritelne, neexistujuce. „Doniesol som ti darceky, su predsa Vianoce, ci nie?“ znova sa mu ju podarilo prekvapit a nadalej stala s otvorenymi ustami, ale rychlo sa spamatala a prekrizila si ruky na hrudi. „Co tu ty, do pekla, robis? Nevravela som ti vtedy v nemocnici, ze uz nikdy nemas za mnou chodit a nemas sa mi ukazovat na oci? Ty si asi nedas povedat,“ zurivo sa otocila a chcela zabuchnut dvere, no strcil do nich nohu. Nevsimla si ju a potom pocula len silny vykrik, ktory prilakal aj Bruna. „Vy dvaja tu co robite?“ vysiel z obyvacky na chodbu a ked pozrel smerom k dveram, ostal prekvapeny, pretoze tam uz nebol Alexander ale Dominik. „A ty tu co robis? Teba som davno nevidel,“ udivene sa na neho pozeral a skor, ako Dominik stihol cosi povedat, vysvetlila situaciu. „Totiz Dominik je akurat na odchode a tak zatvaram teraz dvere a idem hore do izby,“ znova sa ich pokusila zavriet ale tentoraz ich chytil rukou. „Prisiel som sa porozpravat. Tak ma teda pustis dnu?“ Zuzana sa pozrela na Brunov nechapavy vyraz a tak jej neostavalo nic ine, len ho pozvat dnu, pretoze nechcela vysvetlovat este aj to, co sa v minulosti medzi nimi dvoma stalo. „OK, pod dnu,“ rezignovane otvorila dokoran dvere. „Ale nezabudni, ze mas potom robit ten svoj projekt, takze sa dlho nemozes zdrzat,“ povedala to dokonalym hlasom hypnotizera a Dominik sa presmykol popri Brunovi a cakal Zuzanu na schodoch. Ta len neveriacky zatvorila dvere zadkom a nasledovala ho hore schodmi, akoby bola hostom ona a nie on. Bruno za nimi pozeral a popod nos si prehodil cosi o projekte a vysokej skole. „Nezda sa ti, ze je to trocha drze od teba?“ precedila pomedzi zuby, ked stupali hore po schodoch. „Prechadzas sa tu, akoby si tu byval ty a nie ja!“ prudko sa otocil pri kupelnovych dverach a priblizil sa k Zuzaninej tvari tak blizko, ze z neho citila alkohol a myslou jej prebehlo, ze ci skutocne chcela chodit s touto troskou, ktora pred nou teraz stala. Odsunula ho od seba a zavelila, aby isli do jej izby. „A hned!“ ukazala ukazovakom na dvere na konci chodby a pozerala na neho prisnym pohladom. Dominik sa okolo nej pretiahol s obrovskym smiechom. „Ha ha ha!“ zasmiala sa najironickejsie ako to len slo a celou vahou sa oprela o dvere. Dominik sa posadil na postel. Priskocila k nemu a za predlaktie ho postavila vedla okna. „Si spinavy, pozri sa na seba,“ znechutene si ho premerala. „Tak hadam nebudes sediet na cistej posteli!“ vytrhol si predlaktie zo zovretia a v momente ju chytil za rameno, az zastonala od bolesti. „Ale pred rokom aj cosi viac, som ti nebol odporny, priam si zobrala o moju priazen. Chcela si ma ziskat a ako besna si sutazila o moju osobu. Myslis si, ze som taky sprosty, ze som si to nevsimol? No, povedz mi,“ zamykal nou a pustil jej plece, „kto ti to vsetko nahovoril, aby si skusala na mna rozne triky?“ pozeral jej hlboko do oci a v spomienkach sa vratila do „krcmy“ kde sa o nom s Ondrejom rozpravali. Aj ked jej to znova ustedrilo citovy uder, nedala sa. „Do riti,“ odtlacila ho od seba. „Povies mi konecne preco si sem prisiel? Ci ta mam hned teraz nakopat do toho tvojho hnusneho, spinaveho zadku a ukazat ti, kde su dvere?“ nazurene mu fucala do tvare a akoby mavnutim carovneho prutika sa Dominik zmenil na poslusneho a usmievaveho chlapca. „Ale coby zlatko! Neprisiel som sa sem s tebou hadat. Ja ti chcem len povedat, ze,“ odmlcal sa a Zuzana stratila trpezlivost, presla k dveram izby a na znak toho, aby uz konecne vypadol vysla pred izbu a ukazala mu smer, ktorym ma ist. On sa ale od okna ani len nepohol. „O co ti vlastne ide? Co chces? Prisiel si sa mi ospravedlnit, pretoze mas vycitky svedomia? Za to co si mi spravil, ako ste mi posledny rok spolu s Kamilou podrazali nohy? Za to? Mozno sa odpustit da, ale zabudnut nie, na to nezabudaj,“ bola pri nom celkom blizko, ked sa otocil k oknu a potichu vyriekol. „Chcel som ti povedat, ze som v „tom“ az po usi a potrebujem pomoc,“ otocil sa k nej a jej sa zacali do oci hrnut slzy, ktore sa snazila potlacit. „A ty si myslis, ze po roku sa len tak ozves a ja ti pomozem?“ snazila sa ovladnut svoje emocie. „Myslis, ze si na nic nepamatam, co si robil? Po pravde,“ chytila sa za hlavu a cudovala sa nad zvratenostou situacie, „do tej spiny, do ktorej si spadol, to ma vobec nezaujima, je to tvoja chyba a taktiez zasluha tvojej „cistej“ kamaratky. Fetujte si spolu az do smrti,“ vsetko mu to vykricala do tvare a po lici jej stekala tepla slza, uvedomila si to az vtedy, ked jej posteklila krk. „Ale ja sa chcem skutocne z toho dostat, Zuzana, nerozumies tomu?“ „Samozrejme, ze rozumiem,“ krutila hlavou na znak suhlasu ale hlas mala napriek tomu plny sarkazmu a pevny. „Tak ako si sa z toho chcel dostat pred rokom, prave vtedy, ked ta zrazilo auto, ze ano? Ze je to tak?“ zvysovala hlas a slzy jej neprestavali tiect. Mlcky sa na nu pozeral a vnutorne ho hrialo to a tesilo ho, ako sa dostavala „do kolien“ od zufalstva. „Na mna sa neobracaj, ja ti nemam preco pomahat. Pre mna si uz davno skoncil, pre mna ne - e - xi - stu - jes!“ vyhlaskovala mu posledne slovo a utrela si slzy. „Takze pre teba existuje len ten tvoj imbecil Alexander a nikto iny naokolo?“ po tomto, co vyslovil, nazurene zatala zuby a ustedrila mu poriadnu facku. Zdrapil jej vlasy a prudko jej zaklonil hlavu, aby jej videl do oci. Snazila sa mu nahmatat ruky. „Vypadni odtialto! Okamzite chod prec! Ja ta uz viacej nechcem pocuvat, rozumies? Nechcem!“ pomaly ju usadzal na zem pod okno a vlasmi jej zakryl tvar. Tato situacia ho tesila, klukol si k nej a pohladil ju po vlasoch. „Vsak sa ty neboj. Ten tvoj playboy si tiez vypocuje svoje a to vtedy, ak sa ku mne nevratis, respektive, ak mi tak povediac nebudes „prispievat“ na moje, povedzme, potesenie!“ pobozkal ju na vlasy. Zuzana len potichu zavzlykala a s vydychom zasepkala: „Vypadni ty hovado! Nemas tu co robit! Vypadni!“ posledne slovo mu zakricala priamo do tvare. Prudko od nej vstal a presiel k dveram. „Ako chces, hadam mas este moje cislo, tak cakam na hotline, kedy si to budeme moct v pokoji vsetko vysvetlit a hadam si aj trosku uzit. Ahoj pusa!“ tresol dvermi, az nou trhlo a potichu sa rozplakala a tahala sa od okna k posteli. „Preco mi toto robis? Preco?!“ kricala a pomaly si ukladala hlavu na postel, pricom stale sedela na zemi. Po chvilke prisla do izby Sofia a ked uvidela, ako Zuzana vyzera, rychlo k nej pribehla a silno ju objala. Hladila ju po vlasoch a Zuzana jej s neustupujucim placom, mlcky polozila hlavu do lona. „Ja sa z toho zblaznim, ja sa asi zblaznim, preco mi to vsetci robia?!“ zatinala nechty do Sofiinych noh. „Prosim, ja to nechcem, ja to uz viacej nechcem!“ nepritomne opakovala tu istu vetu a Sofia ju hladila po hlave. Kapitola siedma - Hotovy „cvokhaus“ Zuzana lezala vo velkom kremovom kresle, do ktoreho sa clovek zmestil aj poleziacky. Pozerala na plafon a pri tom premyslala, aky vyznam ma z psychologickeho hladiska biela farba. Nerozptyluje, neodvadza pozornost a pri pohlade na tuto farbu dava clovek volnost svojim myslienkam. Uvazovala nad tym vsetkym a ocami bludila po ambulancii psychologa. Radsej si lahla, ked jej to psycholog odporucil a v kresle precitla presne tak akoby bola v nejakom americkom filme, pri svojom osobnom psychologovi. Ze som sa dala na to nahovorit... Je to tu takmer ako v nejakom byte, no predsa... Doktor je doktor a ja si tu a teraz slubujem, ze uz nikdy nebudem chciet odbornu pomoc... premyslala a suchala si celo. Otocila hlavu smerom k pootvorenemu oknu. Vsimla si ako sa vietor pohraval s dlhymi vertikalnymi zaluziami prekvapivo kremovej farby a dnu prenikal slaby vanok, ktory niesol so sebou na toto rocne obdobie nezvycajne prehriaty vzduch. Tak tie rocne“ prazdniny“ sa mi pomerne dobre vyvijaju... Este par takychto skusenosti a dostanem sa nie k psychologovi, ale do blazinca... prevratila ocami a strhla sa, ked vedla seba uvidela sadajuceho si doktora. „Klud, nelakajte sa. Dobry den!“ psycholog sa jej pozdravil, ked vosiel do miestnosti a usadzal sa vedla nej a nalial si do plastoveho poharika vodu. Vzal aj druhy poharik pre Zuzanu. „Nalejem vam vodu. Co poviete?“ vzal do ruk dzban s vodou a ked prikyvla nalial jej. „Dakujem pekne,“ posadila sa a s vdakou prijala od doktora vodu. Ked dopila, vahala ci ma poharik vratit spat, ale nakoniec sa usadila naspat do kresla a ponechala si ho v ruke, pre kazdy pripad. „V prvom rade,“ spustil doktor, „nechcem, aby ste si tu pripadali ako v nejakom sanatoriu. To je prva zasada. Ak vas bude cokolvek trapit, ste tu prave na to, aby sme sa o tom porozpravali a spolocne nasli nejake riesenie. Kedze sa na cas stavam, vasim psychologom, tak vas chcem ubezpecit, ze vsetko co poviete za tymito dverami sa von nedostane a ostane len medzi nami,“ usmial sa na nu a podal jej vankus pod hlavu. „Dakujem pekne. Rozumiem vam. Ale mozem vas o nieco poziadat?“ nesmelo sa spytala a znova sa posadila. „Mohli by ste mi tykat? Nemam rada, ked mi niekto vyka, pripadam si taka stara...“ jemne sa usmiala. Aj ked zrovna ty nie si tiez prave najstarsi... rychlo si ho premerala, uvolnene sa oprela v kresle a prekrizila nohy. „Mali by sme si zachovat urcity profesionalny,“ prerusil svoju vetu a nasledne ju dokoncil, „samozrejme, respektujem tvoje prianie,“ doktor si cosi poznacil do zapisnika ceruzkou a prisunul si stolicku blizsie ku kreslu. „Som k dispozicii a pripraveny pocuvat, co sa stalo, ze si sa so mnou chcela stretnut,“ posunul si okuliare vyssie na nose, pretoze mu neustale padali. Zobral si do ruky pero a bol pripraveny si poznacit vsetky jej odpovede na otazky. Po chvilke mlcania, kedy Zuzana pocuvala zvuk vonkajsieho sveta, prehovorila. „Som ja normalna?“ znenazdajky sa ho spytala a zdalo sa, ze otazka ho vobec neprekvapila. Nemala to ale vidiet, pretoze sedel za jej hlavou, na svojej stolicke. „Ver mi, ze tuto otazku si kladu vsetci, co sem pridu,“ tvarou mu prebehol usmev a odpil si z pohara. „Ano si normalna. Normalny clovek ma svoje problemy s ktorymi sa chce podelit s niekym nezainteresovanym, s niekym, kto ho vypocuje a poradi mu. Si normalny clovek len v nenormalne zivotnej situacii,“ cosi si znova poznacil a cakal na vyjadrenia Zuzany. „A je normalne aj to, ak sa clovek strasne, velmi, velmi, velmi trapi kvoli svojim kamaratom a rodine?“ Zuzana sa posunula trosku vyssie a ohla si nohy v kolenach. „Najcastejsie problemy su prave v tejto oblasti a nie si jedina, komu sa snazim pomoct, ale skus prosim Ta pokracovat a dostaneme sa urcite dalej,“ povedal a Zuzana sa po nom obzrela. Vsimla si na cedulke meno PhDr. Peter Molnar. Opatovne sa ulozila spat, ked nepokracovala nabadal ju otazkou. „A mozes mi, prosim, blizsie definovat, ake su to presne problemy s rodinou?“ Molnar si poznacil svoju otazku a pod otazkou si spravil odrazku, kde si znacil odpoved. Zobrala si do ruky vlasy a zacala sa s nimi hrat. „Tak zacnem teda tou lepsou strankou,“ prehodila si vlasy na jednu stranu a uvolnila sa. „Moja nevlastna mama caka dieta,“ ostalo chvilku ticho, pretoze cakala na doktorovu reakciu. „A to je zle?“ doktor sa presunul so stolickou, tak aby jej videl do tvare. „Objavil sa u Teba nejaky negativny specificky vztah k detom?“ „To nie, mam rada deti. Teda v ramci normy, vsak ma urcite chapete,“ pustila z ruk pramen vlasov. „Samozrejme, ze rozumiem, pokracujme.“ rukou jej naznacil, aby pokracovala. „Ale obavam sa, ze to zasa bude o tom istom,“ zacala si rukou uhladzat vlasy a pozrela sa na neho. „Bojim sa, ze rodicia na mna zabudnu a tiez sa obavam, ze otec uz nebude stat len pri mne. V podstate, ja to aj chapem, ale nerozumiem tomu, preco ma to tak strasne vo vnutri zoziera,“ prilozila si ruku k hrudi. Nadychla sa a zhlboka vydychla. „Myslim si, ze toto mozes pokojne vypustit z hlavy a zaoberat sa prave tou druhou castou vety, ktoru si povedala. Chapes to. Chapes, ze male dieta potrebuje viacej lasky, viacej opatery a je logicke, ze tvoji rodicia, teda tvoj otec a nevlastna matka sa budu viacej zaujimat o maleho clena rodiny ako o teba. Pricom ale je zasa rozumne a urcite si to pripustaju, ze sa neprestanu o teba starat. Rataju s tym, ze mas,“ doktor sa na chvilku odmlcal, postavil sa, presiel k stolu a vzal si so sebou notebook v ktorom si klikol na jednu zlozku, kde naskocila jej osobna karta „rataju, ze mas uz osemnast rokov a ze sa vies uz v ramci moznosti postarat o seba aj sama. Vsetko je o tvojej kompetencii a rodicovskej dovere, ktoru do teba vkladaju. To je skor pozitivne ako negativne. Podla toho co mi hovoris, mas silny vztah s otcom a obavas sa, ze nebudes stredobod jeho pozornosti. Mam taku intimnejsiu otazku. Mas uz aj priatela?“ ani sa nepohla a snazila sa pamatat na vsetko co jej doktor vravi. „Ano mam, ale ako to s tym suvisi?“ nechapavo sa ho spytovala a bola pripravena sa znova na neho pozriet, ale pripadalo jej to trapne. „Vsetko so vsetkym suvisi a bud si ista, ze presne aj tvoj priatel ma na tom urcitu zasluhu. Tvoji rodicia rataju s tym, ze sa o teba postara a ze si uz takmer samostatna, ale taktiez vedia aj tom, ze ked budes od nich potrebovat pomoc, tak sa na nich mozes kludne obratit, je to tak? Co automaticky neznamena, ze tvoj vztah s otcom ochladne, casom, ako pride druhe dieta, je rodic schopny prerozdelit dostatok lasky medzi obidvoch potomkov,“ podciarkol si tuto problematiku a bol pripraveny prejst na dalsi problem. „No. Mate pravdu. Otec bol v detstve na mna sam a vzdy mi pomahal, myslim, ze tento problem by sa dal v klude zvladnut. Je mi sice luto, ze uz nebudem jeho male slniecko, ale som ochotna tuto poziciu prenechat mladsiemu surodencovi,“ prekrizila si ruky na hrudi a nadychla sa cerstveho vzduchu, ktory prudil do miestnosti. „Tak,“ zaklapol notebook a nechal si ho lezat na kolenach, „tym padom si myslim, ze tvoj otec ma dost skusenosti a vie, ako sa ma o teba starat, tak by som to prenechal na nich. Samozrejme, ked pride na svet male, mala by si im aj pomahat a tak si vytvorit vztah k tvojmu surodencovi. Ale toto nie je ten hlavny problem, co ta trapi, vsak?“ spytal sa a tentoraz sa musela na neho pozriet. Pohlad jej padol znova na menovku a potom na jeho tvar. Len teraz si uvedomila akemu mlademu cloveku sa vlastne „spoveda“, no doverovala mu. „Zasa mate pravdu, ako ste to vedeli?“ nespokojne sa opytala a premerala si ho od hlavy po paty a potom sa spokojne oprela. „V prvom rade si mi o tom sama povedala. Kategorie problemu boli rodina a priatelia,“ zosumarizoval.“ Skus pokracovat dalej a spolu prideme na riesenie.“ usmial sa na nu a rychlo si prehodila prekrizene nohy spat do normalnej polohy. „Mozeme prejst dalej?“ spytal sa opat takmer necujne otazku a odpil si z plastoveho poharika. Bez okolkov presla k dalsiemu problemu. „Dalsia vec, ktora ma trapi je kamarat. A keby len jeden,“ zamavala vo vzduchu rukami a prevratila ocami pri spomienke na Dominika. „Jeden si odide akoby ma ani nepoznal a druhy sa mi zacne vyhrazat,“ prehodila nepokojne a polozila si ruky na brucho. „Jeden odisiel a druhy sa ti vyhraza. Vyhraza sa tak, ze to nemozes zmenit a prave to ta sem dohnalo, alebo je to nieco, s cim dokazes „bojovat“?“ „No na jednom priatelovi mi zalezi akosi viacej ako na tom druhom. Ten druhy, co sa mi vyhraza, vola sa Dominik, sa da v pohode zvladnut, pretoze viem, ze to co hovori, nie je schopny splnit, pretoze ma asi najskor stale tajne miluje.“ „Pockaj, pockaj,“ pozastavil ju a potreboval si to vsetko poznacit. Zatial nepokojne siahla po plastovom pohariku, ktory si vzala od doktora a pohravala sa s nim. „Tak sa zatial venujme tomu, co sa ti vyhraza. Dominikovi. Predpokladam, ze je to jeho prave meno, no to je v tomto momente jedno. Ako sa ti vyhraza?“ mierne zapochyboval, pretoze mal pocit, ze to uz nie je pripad pre psychologa ale pre policiu. „Nebojte sa. Nie je to nic vazne. Ten chlapec totiz nonstop droguje a tak vsetko, co vypusti z ust nie je pravda. Takmer nic nedodrzi. Nedodrzal to ani pred tym, kym sme sa kvazi snazili spolu chodit a nedodrzi to ani teraz.“ „No, ale moment,“ prerusil ju nahle. „Ak je to v pripade neplnoleteho, malo by sa to riesit, pretoze som pocul uz o takych pripadoch, kedy prave podobni ludia ukazali svoje negativne stranky a a ti, co ich podcenovali boli z toho dost prekvapeni. Ja si to vsetko poznacim zatial na papier, potom si to nahodim do vasej karty a v pripade akychkolvek problemov to budeme musiet riesit, rozumieme si?“ dialog medzi nimi presiel do vaznejsej roviny. „Rozumiem, ale aj napriek tomu si myslim, ze sa nemam coho obavat, pretoze toho nie je schopny, ako hovorim. Ale potom preco ma to vsetko tak dostalo?“ spytala sa nechapavo a praskla v rukach poharik. Nenapadne ho polozila vedla seba a tvarila sa akoby sa nic nestalo. „Vysvetlenie je jednoduche. Ide tu o kamarata, co odisiel akoby ta ani nepoznal, rodina - prichod maleho surodenca a nepodcenujme ani Dominika. Vsetko to zohrava v psychike svoju rolu. Dominik to dokonale vyuzil a stacilo pridat par drsnych reci a bol psychicky konflikt na svete. Niektore ludia na to nevyzeraju, ale su skveli manipulatori,“ opat si nalial vodu a do noveho poharika nalial aj Zuzane. „Teraz, ked sa na to pozeram s odstupom casu, mi to nepride ani tak hrozne, myslim si, ze mate pravdu. No, ale co s kamaratom, co odisiel akoby ma ani nepoznal?“ posmutnela a bolo na nej vidno, ze prave najvacsiu vahu na jej sucasnom psychickom stave mala prave tato udalost. „Z tvojho rozpravania som si vsimol, ze prave toto malo asi najvacsiu vahu. Ste dobri kamarati?“ doktor si podciarkol vsetky otazky a napisal si do bloku skratku NV - najvacsia vaha. „Ak vam niekto zasiahne do zivota svojimi teoriami a pomoze vam, ako sa len da, tak potom sa ani nic ine neda ocakavat si myslim,“ zvaznela a cakala, co mudre jej na to psycholog odpovie. „A mal na to nejake dovody, preco sa s tebou ani nerozlucil a odisiel akoby ta ani nepoznal?“ snazil sa zistit podrobnosti o probleme, ale videl na samotnej Zuzane, ze je z toho vsetkeho sama zmatena a poriadne ani ona sama netusi, ako to vsetko v skutocnosti je. „Praveze to neviem. Raz sme sa pohadali. No ako on hovorieval, kamarat sa vola Ondrej,“ vsunula do vety na vysvetlenie, „to, ked sa nahneva na nejakeho kamarata, ho rychlo prejde a snazi sa to s nim vydiskutovat.“ „Takze z jeho odpovede mozeme vylucit to, ze ta nepovazoval za kamaratku. Ak niekto povie takuto vec, znamena to, ze clovek uz patri do kategorie kamarati. Ludia maju tendenciu prisposobovat svoj slovnik pri rozhovoroch vztahom s ludmi. Ak ti povedal toto, znamena to, ze musel byt na to nejaky dovod, aby odisiel bez rozlucky,“ definoval jej problem a snazila sa spracovat vsetky informacie. „Ako mi moj priatel Alexander povedal, mal nejake dolezite veci, ohladom prace v Cesku. Ze vraj si zmenil cislo,“ chytila sa za hlavu a zufalo prevratila ocami. „A ake povolanie pred tym vykonaval, kym neodisiel?“ potreboval zistit blizsie informacie, aby sa vedel v probleme orientovat. „Pracoval ako sofer v MHD.“ „Tieto zamestnania su sami o seba dost narocne. Takyto clovek ma obrovsku zodpovednost a mimo zamestnania citi skor zodpovednost za svoju rodinu, ako za svojich priatelov, koniec koncov zodpovedat pocas celej pracovnej doby za niekoho je narocne. Nevravim, ze to sedi presne na neho, ale treba podotknut, ze taketo spravanie ma mnohokrat kazdy z nas. Ak ide o to, aby sme sa niekde „uchytili“, ako vravis v jeho pripade s pracou, myslime len na seba a vtedy sa clovek stane tvorom sebeckym a egoisticky mysliacim a mysli len na zachranu svojej koze. Je tazke povedat, preco sa ti neozval, mohol to urobit, ale je aj dost mozne, ze si svoje nevybavene ucty este vybavi,“ mlcala a snazila si tak predstavit, co bolo take dolezite, ze sa neozval. „Vravim. Je tazke hodnotit inu osobnost o ktorej pocujem len z rozpravania. Kazda osobnost je specificka. Mozno to nevyriesilo priamo tvoj problem, preco odisiel bez rozlucky ale...“ „Praveze naopak,“ prerusila ho, „prepacte, praveze naopak. Pomohlo mi to trosku uvazovat aj o tom, ze nie vsetci kamarati musia mysliet na mna a taktiez - nedoplo mi, ze aj on ma rodinu a svoj sukromny zivot. Ale ozvat sa mohol,“ rozhodila rukami a pravou rukou trafila zaluzie. „Mohol, ale o tom som ti tu akurat teraz rozpraval. Pud sebazachovy. Budes prekvapena, ked sa ti ozve a vysvetli ti to vsetko sam. Je to v mnohych pripadoch tak, ze clovek ma potrebu vysvetlit dovod svojich cinov a v tomto pripade to inak nebude. Teraz alebo o tri roky sa k vysvetleniu isto prepracuje, ak hovoris, ze si mala pocit vzajomneho kamaratstva,“ doktor Molnar si podciarkol aj tuto otazku a zavrel svoj zapisnik a polozil ho na stol spolu s notebookom. „Uf, ja si myslim, ze na dnes toho bolo na mna skutocne vela,“ posadila sa na kreslo a nohy jej viseli vo vzduchu. Narovnal sa na stolicke. „Vsak ti ani nevravim, ze ideme pokracovat, na dnes stacilo,“ naznacil jej koniec sedenia a otvoril jej zlozku, ktoru drzal v rukach. „Samozrejme, ak mas nejaky problem, mozeme sa o nom porozpravat, napriklad zajtra. Ak teda nebola moja pomoc jednorazova.“ „Nie, to urcite nie. Urcite budem este niekedy vasu pomoc potrebovat, som rada, ze som sa mohla takto s niekym porozpravat a akosi rozobrat svoje vnutro,“ zhodnotila jeho pristup, postavila sa a presla k vesiaku so svojimi vecami. „Este skor ako odides mam jednu otazku. Ake su tvoje zaluby vo volnom case?“ sadol si k notebooku, presiel na volnu kolonku s napisom Zaluby a s prstami nad klavesnicou cakal, co mu nadiktuje. „Rada citam, pisem texty, hram na gitare a spievam. Myslim si, ze je toho viac ako dost,“ obliekajuc kabat si vybrala spod bundy vlasy. Doktor si to vsetko rychlo poznacil a stlacil tlacitko ulozit. „Podla seba viem, ze najlepsim sposobom na to, ako nemysliet na rozne veci, je urcitym sposobom zamestnat mysel. A to aj fyzicky. Skus pouvazovat nad nejakou manualnou pracou, mozno by ta to bavilo aj popri tej hudbe. Vysku uz studujes?“ spytal sa pomimo a vstal zo stolicky. „Rozhodla som sa rok pockat, pretoze na studium v mojom odbore uz nebolo volne miesto, tak skusim znova o rok.“ „Aha, tak snad sa to uz podari,“ postavil sa pred nu s rukami v bok a spytal sa poslednu otazku pred odchodom. „Moje cislo mobilne cislo mas, prosim ta? Ak by si potrebovala dohodnut nejake stretnutie, tak sa mi ozvi sem a ak by si sa potrebovala kedykolvek porozpravat, zavolaj mi zasa na to iste cislo,“ prehmatal si vsetky vrecka, az nakoniec vytiahol vizitku z vrecka na koseli. „Paci sa, tu je moje cislo,“ vzala si jeho vizitku a vlozila si ju do zadneho vrecka nohavic. „Dakujem vam pekne! Skutocne mi to pomohlo. Dovidenia!“ „To rad pocujem, prajem vam este pekny den,“ galantne jej otvoril dvere a vysla do akejsi cakarne a prevratila ocami, ked znova uvidela biele kozene kreslo. S tou bielou by to uz nemusel prehanat. Bielej mam na tyzden dost! pomyslela si a vysla z budovy, kde ju uz cakal o auto oprety Alexander. „Dlho tu cakas?“ spytala sa a hned ho pobozkala. „Na teba si vzdy rad pockam. Sadaj!“ presiel k dveram spolujazdca, otvoril ich a ponukol jej miesto. „Cim som si to zasluzila?“ veselo sa opytala a vhupla do auta. Rychlo obehol auto a sadol si vedla nej. „Tym, ze si!“ ustedril jej bozk na celo, nastartoval a obaja smerovali k nej domov. Na to, ze bola jesen, boli cesty az prilis suche a ako sa ich auto blizilo k domu „tahalo“ za sebou mnozstvo neporiadku. Ked sa Alexander na konci ulice otocil a zastavil pred domom, zdvihol sa poriadny kudol prachu. „No jasne,“ nahla sa cez neho a videla, ako z okna spehuje jeden z bratom Dorotovicovcov. „Uz zasa je zaveseny na okne a pozoruje nas,“ oprela sa spat o sedadlo a Alexander vypol motor. Vystupila a ked si vsimla, ze opat nastartoval, otvorila dvere a so zdvihnutym obocim na neho pozrela. „A ty si sa kam rozhodol ist, to sa nechces ani rozlucit?“ zaklipkala ocami a nakazala mu, aby odstavil auto pred ich garaz, vedla domu. Ako parkoval, pomaly presla k dveram sofera a ked vystupil, stali tvarou v tvar. „Prepac, netusil som, ze sa chces este so mnou pozhovarat, myslel som,“ nedopovedal, lebo ho utisila prstom a pootocila hlavu k domu ich susedov. „No iste, to by sa vam pacilo, aby ste vsetko o mne vedeli,“ zahundrala si popod nos, zasmiala sa a tahala ho poza garaz do zahrady. Presli cez malu branicku, ktora hlucne zavrzgala a ked prisli za dom, vsimla si Sofiu ktora vesala cerstvo opratu bielizen. „Tak co, uz ste doma?“ pristipcovala Brunovu koselu a Zuzana ju pobozkala na lice. Alexander len zamaval a zosiroka sa usmial. „Jasne, ideme trosku do zahrady, chceme mat sukromie,“ oci jej priam ziarili, ked to povedala a pohla sa smerom k hojdacke, ktora visela na strome. Alexander sa len o cosi neskor obadal, ze uz pri Sofii nestala. Ked sa vydal smerom za dom, o hodny kus od vesiaka na bielizen visela na strome stara hojdacka. Pomaly kracal k Zuzane, ktora uz na nej sedela a hrala sa s farebny listom, ktory jej padol na stehna. „Ako sa vsetko meni. Ja chcem mat stale leto, nechcem zasa zimu,“ povedala smutnym tonom, odhodila list a pevne sa chytila lan, ktore drzali hojdacku vo vzduchu, pretoze ju Alexander zacal pomaly hojdat. Myslienkami sa vratila do detstva, kedy ju pocas teplych letnych vecerov rodicia hojdavali. V tom case bol uz Bruno so Sofiou. Vtedy sa v tom vyzivala. Behala po zahrade, tesila sa z kazdeho kuska zelene, ktora ju obklopovala. Postupom casu si ale uvedomila, ze ako clovek starne, zabuda na hodnoty, ktora pripisoval veciam kedysi v minulosti. Hojdacka jej pripominala tu bezstarostnu cast detstva a pocasie tuto nostalgicku atmosferu este dotvaralo. „Ako si zacala chodit ku psychologovi, pripadas mi akasi,“ pozrel sa na nu a potom smerom k domu, „poblaznena. Deje sa nieco?“ prestal ju hojdat s klukol si pred nu. Nadychla sa cerstveho vzduchu a laskavo sa na neho usmiala. „Prepac, ak ti tak pripadam, ale doktor mi poradil, aby som sa zaoberala aj inymi vecami, ako je skola, ktoru som si nateraz vymazala zo zivota, rodina a kamarati. Odporucil mi tiez, aby som sa trosku venovala prirode, pretoze tak clovek co najrychlejsie pride na ine myslienky a to zle necha zapadat prachom,“ poobzerala sa okolo seba a nohami sa jemne odrazila od zeme. Podoprel si bradu a zadival sa kamsi do dialky. „Tak to ma tesi, ze k tomu pristupujes takto. Len ma prekvapilo, ked si ma tak vytiahla z auta, myslel som, ze sa nieco deje,“ znova sa postavil a stal si vedla nej. Zoskocila z hojdacky, chytila ho za ruku a pomaly s nim presla este kusok za nedaleky strom, kde bola lavicka. Silno ho objala a objatie jej opatoval. Nezne jej hladil chrbat, zadok. „Sranda!“ obzrel sa okolo seba s velkym nadsenim v ociach. Pripadal si ako v nejakom krasnom filme. Farebna jesenna scena, kopec sustiaceho listia, romantika, ktoru dotvaralo krehke slnecne svetlo, ktore ku nim doliehalo cez posledne listie, ktore sa statocne drzalo z poslednych sil na strome. „O tomto som ani netusil, ze mate tak velku zahradu a este aj lavicku dokonca,“ posadil sa, usadila sa na neho a nohy si dala bokom na prazdne miesto vedla neho. „Vidis, co vsetko sa u nas najde. Som taka rada, ze si tu so mnou,“ oprela si hlavu o jeho plece a ucitila jeho vonavku, ktoru mu darovala na Vianoce. Citila sa v bezpeci. Obaja boli ticho a zaujal ich spev vtakov, ktory sa ozyval z nedalekeho lesika za ich domom. „Povedal som ti uz, ze milujem ticho a este viacej, ked si ho mozem uzit v prirode? Nikto ma nerusi, len priroda a ja, alebo my, zboznujem to,“ pozrel sa jej do tvare a to je povzbudilo k tomu, aby mu dala bozk na ucho. Zacala sa hrat s jeho rukou a prezerala si ju. Po chvilke sa ozvala. „Doktor mi tiez odporucil, aby som skusila robit aj nieco ine ako hudbu,“ prestrasene sa na nu pozrel a ako odpoved ho len silno znova objala. „Nie, neboj sa, nechcem odist z kapely, predsa robim to, co som vzdy chcela,“ preplietli si prsty. „Spievam, hram na gitare a za to dakujem tebe. Len tebe! Ale mala som na mysli, zeby som si mala najst aj nejaku brigadu. Otca to so mnou pomaly, ale isto prestane bavit, pretoze som doma uz tri mesiace, kedze som nesla na vysoku skolu. A urcite sa aj u nas doma dostanem k teme - praca,“ znova sa oprela o jeho plece a mlcky jej siahol pod tricko, na co zareagovala zavretim oci. „Najrychlejsie, ako sa mozes dostat k nejakej brigade, je brigada v jednom obchodnom retazci, ktory je v meste. Tam beru kazdorocne niekoho a mas tam zarucene, ze ta zoberu. Brigadnikov tam prijimaju stale,“ pohladil ju po odhalenom boku a pritisol si ju blizsie. Zbystrila pozornost a vzpriamene sa posadila na jeho kolenach, az jej slnko, ktore prenikalo cez konare stromov, ziarilo v ociach. „Ak myslis na ten obchod, ktory myslim, tak myslim, ze myslenie je v tomto pripade zbytocne, pretoze odpoved je - nie!“ uvolnila napatie tela a Alexander jej oponoval. „Ale chcela si predsa nejaku robotu, ci nie? V tejto dobe nezozenies len tak nejaku pracu. Tam to mas aj dobre zaplatene.“ „Ja ta chapem, zlatko, ale pochop, ze ak ma chces vidiet este s takouto naladou, bez kruhov pod ocami a zivu, tak odpoved je stale - nie,“ zaborila nos do jeho vlasov a on len flegmaticky odtiahol hlavu. „No tak! Ja si to vazim, ze mi chces pomoct, ale pochop, ze to by bolo pre mna narocne,“ usmiala sa a dala mu jemny maly bozk na spicku nosa. Tvaril sa, ze premysla a myslela si, ze sa urazil a tak z neho zoskocila a sadla si normalne vedla neho. Posuchala ho po stehne a v momente vyskocil. „Snad sa nebudes takto hnevat, ako male dieta,“ prekvapene na neho, uz bez usmevu pozerala, a mrzelo ju, co sa stalo. „Nie, ja sa nehnevam, predsa,“ na tvari sa mu zjavil detsky sibalsky usmev a cupol si k nej. „Ja som len rozmyslal, akoby sme to spravili s tou brigadou,“ prevratila ocami a stazka si vzdychla. „A sme tam, kde sme boli. Prosim, netrap ma!“ pohladila ho rukou po tvari. „Nemyslel som teraz na hypermarket, ale mal som na mysli nieco mensie,“ s radostou sa postavil a obehol lavicku a postavil sa za nu, ale zjavne sa jej to nepacilo a postavila sa oproti nemu. „A ako sa mam dostat asi tak do mensieho obchodu, ked na to by som potrebovala strasne velke znamosti?“ naznacila rukou velkost a flegmaticky si obtrela nohu o travnik. „Este sme sa asi nerozpravali o tom, ze moj otec, teda otcov otec, ma v nedalekej dedine, kde ziju aj moji stari rodicia, jednu vecierku,“ usmial sa a lakte si oprel o operadlo lavicky. Na tvari jej naskocil siroky usmev a Alexander preskocil cez lavicku a posadil sa na operadlo. Prisadla si k nemu a preplietla si ruky s jeho rukami a strkala mu ich do rukava. „Mozem sa ti spytat na miesto. Mohlo by sa nieco najst a nemala by si to podla mna ani take zle. Mohla by si tam robit aj cez den, pretoze je to otvorene asi tak do jedenastej vecera. Co viem, tak su tam predavacky na dve smeny. Jedna sa vola Agata a druha predavacka je moj otec. No momentalne stary otec, pretoze otec je v zahranici.“ „V zahranici? O tom si mi nehovoril. Co tam vlastne robi?“ zvedavo sa spytovala a odbocila od temy. „To je teraz jedno, hlavne sa ti pokusim vybavit to miesto. Otec sa o tyzden vrati z Francuzka, tak sa ti na to opytam, co na to povies?“ pozrel na nu a stisol jej ruku. „A musia to byt akurat slova?“ chytila ho okolo pasa a necakane sa obaja prevazili dozadu a stastie, ze od zeme to nebol velky kus. Lezali vedla seba a rychlo sa na neho vysvihla. „Ja som ti za tolko veci vdacna, ze to asi nesplatim nikdy,“ sedela na nom obkrocmo a nahla sa mu k usiam a zacala ho bozkavat na krku. Vedela, ze boli dokonale ukryti a od domu boli dost vzdialeni. Na lavicku nebolo nikdy vidno, tak mu pomaly zacala vyzliekat sveter a podarilo sa jej vyzliect mu aj tricko. Rychlo sa otocili a on lezal na nej a do tvare jej padli suche listy z jeho vlasov. Vyhrnul jej tricko a bozkaval ju po hrudi, po prsiach. Prestala mysliet na to, co sa stalo Andrei a cela sa mu odovzdala. Sama mu stiahla nohavice, on urobil to iste. Ked lezali na sebe hrialo ich telesne teplo a vzdychy ich este viacej zahrievali. V podbrusku pocitila nahle teplo a pritisla si ho blizsie k telu. Znova a znova. S hlasnym, slastnym vzdychom Zuzany, zo stromu vzlietol holub a preletel vysoko nad ich dom a stratil sa v ziare slnka, ktoru pozorovala, ked lezala pod Alexandrom a hladila mu siju. V celom tele citila elektrizujuci pocit vzrusenia, ktory sa prijemne rozlieval do vsetkych casti tela. Po tyzdni od stretnutia s Alexandrom, kedy s nim prezila svoje najkrajsie chvile zivota a podarilo sa jej zabudnut na veci z minulosti a oddala sa milovaniu, lezala v obyvacke s podopretou hlavou a znudene prepinala programy v televizii. Zastala na jednej mexickej telenovele, kde sa dvaja bozkavali a zosiroka sa usmiala, prevratila sa na chrbat a pozerala do stropu. Zavrela oci a predstavovala si scenu, kde lezala pod stromom v zahrade a presla si rukou po bruchu. Znova v nom pocitila teplo a vybavila sa jej jeho telesna vona. „Do riti!“ usmev ju rychlo presiel, nahle otvorila oci a nad nou sa sklanal Bruno. Prelaknuto sa posadila na pohovke a pozrela na neho. „Co sa deje, vsak som ti nic nespravil, prisiel som ti ohlasit, ze ti ideme so Sofiou nakupit na veceru,“ zastrkotal klucmi a obliekol si kremovu jesennu bundu. Posuchala si stuhnutu siju a vzrusujuci pocit bol nahle prec. „Mne? A vy, ako... Nebudete vecer doma?“ silene sa usmiala a zurivo vypla televizor, kde sa mexicky parik k sebe vasnivo tulil. „Uhadla si, chceli by sme si spravit, dajme tomu, romanticku veceru,“ Sofia sa postavila za neho a oprela sa mu o plece. „Vas to este stale nepreslo?“ podpichla ich a takmer zabudla na to, nad cim uvazovala. „Nebud taka zla. To iste ti poviem, ked budes chciet pobudnut s Alexom,“ zachechtal sa a Sofia ho uz tahala za vrecko nohavic. Uz sa stalo... pomyslela si. „Vidis, ja proti tomu nic nezmozem!“ pokrcil plecami, prudko sa obratil, pobozkal ju a spolu v objati vysli z domu. „Tak sa teda majte a kupte mi aspon nieco dobre,“ povedala viac menej pre seba a rozbehla sa do svojej izby. Na konci chodby zastala pri okne a pozerala, ako nastupili do auta. „A mame problem!“ udrela dlanou do steny a vkrocila do svojej izby, vzala telefon, ktory jej prave zacal zvonit pri uchu. Zjajkla a pustila ho na zem. „Kto to do certa zasa,“ nedopovedala vetu a po zurivej grimase sa jej na tvari rozhostil usmev. „Ahoj! Ani nevies, ako si ma vystrasila, ty strasidlo z patologie,“ zasmiala sa a postavila sa k oknu. „Cav, cav! Tak, ako sa ma moja obet anatomie v Banskej Bystrici?“ po tejto otazke si presla rukou po hrudi a nerozumela Evinej poznamke. „To si, ako chcela povedat, ze mam male prsia?“ natiahla si tricko a to sa elasticky vratilo do povodnej polohy. „Na co ty vsetko nemyslis? Ja som to nemyslela v ziadnom pripade tak, ako si si to vysvetlila,“ cmukla do telefonu a Zuzana sa natesene posadila na postel. „Tak ako sa ti dari? Davno si nebola na nete, tak sme nemohli ani pokecat,“ Zuzana nahodila zufaly vyraz a pozrela sa na stranu, kde mala zrkadlo a v tom momente sa aj odvratila na druhu stranu. „Ale, tak mam toho vela! Ak sa nevenujem skole a nelietam medzi Bystricou a Levicami, tak sa musim venovat rodine a ak nie je ta na zozname, tak mam na pleciach smadne krky v bare a ak ani to nie, tak pride na radu priatel,“ Zuzana sa pri tychto slovach poskrabala po hlave a hlavou jej prebleslo, aka je Eva sikovna a ona sa len povaluje doma. „Tak to si na to fajn! Ja nemam ani brigadu, ani skolu, nemam ani kridla, tak nemozem ani lietat,“ povedala ironicky na predchadzajucu Evinu vetu. „Rob si srandu! A ako to ide s tvojim Romeom?“ podpichla ju a cakala, co na to povie. Zuzana len stastne vzdychla a zacala jej vykladat, co sa medzi nimi stalo pred tyzdnom v zahrade. „To sa ani trosku neobavas, ze tvoje telo moze prechladnut na tak studenej zemi?“ bolo pocut, ako sa Eva na tom dobre zabava, ale Zuzana ju odbila. „Bolo teplo, vsak napokon v jeseni je teraz uz stale teplo, aj teraz tu svieti slnko. V Leviciach nie?“ znova sa postavila k oknu a pri pohlade na ulicu sa usmiala. „A co keby si si to prisla omrknut sama? Davno si tu nebola, ani nepamatam, kedy som ta naposledy vitala na stanici,“ predniesla urazene. „To je super napad! Teraz mam casu kopec a urcite by sa Alexander potesil, keby som mu povedala, ze si spravime mensi vylet do Levic,“ natesene udrela po parapetnej doske pod oknom, az podskocili kvety. „Tak na to zabudni! Ja som chcela, aby si prisla len ty. Rozumies tomu? Konecne by sme sa mohli pozhovarat bez tych nasich drahych poloviciek, co ty na to?“ bez vahania odpovedala. „Nooooo... Tak to teda beriem. A kedy mozem prist? Kedy sa mam zacat tesit?“ nenapadne sa jej zacala vnucovat. „Teraz budem doma vo stvrtok, piatok, sobotu a nedelu, tak sa rozhodni,“ povedala jej svoje volne terminy a cakala kedy vyslovi datum svojho prichodu. „Nedavas mi vela dni na vyber! Cez vikend a v piatok chodi vlakom vela ludi a stvrtok je o dva dni. Takze tes sa na mna o tie dva dni!“ nadsene zvrieskla do telefonu a pomaly ukoncovala hovor. „Ozvem sa este v stredu, kedy ma mas cakat. Tesim sa na teba! Ahoj!“ usmiala sa na telefon a Eva ukoncila spojenie. „Jaj! Evicka, Evicka, keby si ty vedela,“ stisla telefon, prilozila si ho k tvari a potom ho polozila do stojana, aby sa po telefonate dobil. „Ehm, lenze teraz mam iny problem,“ nervozne si posuchala brucho a vstala z postele, znova si sadla, vstala, nerozhodne si vzala znova telefon a vytocila Alexandrove cislo. Vysla z izby a na druhej strane sa ozval jej priatel. Zufalo sa postavila k zabradliu schodov. „Ahoj, to som ja. Mam jednu otazku. Kde zozeniem tak, povedzme, inkognito, tehotensky test?“ nervozne si hryzla peru. „Coze?!“ to bola jedina otazka, na ktoru sa v tejto situacii zmohol. Sofia vytahovala z vrecka kluce od domu a hladala, na nich privesok so zetonmi, aby si mohla zobrat vozik, ktory bol pristaveny pred jednym z obchodnych retazcov. „Mas, ci mam ja vytiahnut?“ spytal sa jej Bruno a pozrel jej na kluce. „Co ty chces vytahovat?“ presibane sa zasmiala a chytil ju za zadok. „Ale, prosim ta!“ poobzerala sa okolo seba a vymanevrovala s kosikom z dlhej rady. „No pod ty. Hrdina moj!“ udrela ho spatne po zadku a od tej chvile sa drzal radsej pred nakupnym vozikom a tahal ho jednym prstom. Pomaly presli celym obchodom, az sa zacali potraviny pekne zbierat a Bruno len prevracal ocami, kolko zasa budu platit. „Nie je,“ poskrabal sa na hlave a tvaril sa mierne zdesene, „toho nejako vela v tom kosiku?“ ukazal na mlieko a prstom presiel po flasi malinovky. „Mas pravdu! Zabudla som zobrat nieco sladke pre Zuzanu, skocis po to?“ pritiahla si ho blizsie za bundu a pozrela mu do oci. „Ked tak pekne prosis,“ urobil otocku a stratil sa za regalom s mrazenymi vyrobkami. Sofia zatial pohladom v kosiku skumala, ci nieco nezabudla zobrat a pozrela sa, ktora pokladna je volna. Jej pohlad zastal pri pokladni cislo tri, kde stal Karol. Ostala sokovana, ked ho po takom dlhom case videla a rychlo zabocila smerom k cukrovinkam, kde bol aj Bruno. „Vsak si sa sem nemusela trepat s tym kosikom, ja by som prisiel za tebou,“ usmial sa na nu a isiel ju pobozkat, ale uhla hlavou na stranu. Bez slova polozil karamelove burizony do kosika a pozrel sa jej to tvare. Videl v nej strach. „Co sa stalo? Co ti je?“ robil si starosti. „Ja asi nikdy nebudem mat od toho cloveka pokoj. Preco musim prave ja na neho natrafit?“ spytala sa skor recnicku otazku, pretoze vedela, ze na toto odpoved nedostane. „Kde je? Najradsej by som ho nakopal do zadku,“ spomenul si na vsetko, co sa stalo a pohladil jej brusko. „Nie, nechaj to tak, aj tak uz odisiel, ale ked chces na niektorych ludi zabudnut, ako naschval sa pred tebou zjavia.“ pre istotu ho drzala pri sebe. „Nemysli na to,“ pobozkal jej vlasy, zobral kosik a tlacil ho k pokladni. „Musime sa zastavit aj v lekarni, musim si vybrat lieky, co mi doktor predpisal,“ vykladala z kosika mlieko a Bruno ju zastavil. „Opatrne, co to nenechas na mna? Ty si nedas povedat? Cakas dietatko, ale budes sa natahovat!“ vytiahol na pokladnicny pas rozky a z tolkej vdacnosti mu vyplazila jazyk. „A toto mam za tu moju opateru?“ pokrutil hlavou a prekrizil si ruky na hrudi. „Ja si to cenim, ale vies akoby som dopadla, kedy som doma sedela na zadku? Mala by som dvojnasobny zadok a vyzerala by som, ze cakam stvorcata,“ vytiahla penazenku a podala mu ju. „Gentleman, idem do auta, je mi nejako nevolno. Cakam ta tam laska!“ zaklipkala ocami a vytratila sa z obchodu. V tej rychlosti nestihol ani povedat, aby si davala pozor, ak by sa este v obchode nahodou nachadzal Karol. Rychlo zaplatil, nahadzal vsetko do kosika a pristavil sa pri aute. Ked otvoril kufor zakrical jej dopredu, kde sedela. „Nikde si ho nevidela?“ „Koho?“ nechapavo sa obratila a pozerala na neho cez otvoreny kufor auta. „No predsa Karola, koho asi?“ nalozil poslednu vec a zaplesol kufor. „Nevidela a nejako ma to ani nezaujima!“ pohladila mu stehno, ked si k nej prisadol a chytil jej ruku. „Radsej nerob, lebo bude dalsie dieta,“ vzrusene sa na nu zadival a vzdychol pri pomysleni, kedy sa naposledy milovali. Neostavalo jej nic ine, iba ho poriadne udriet do pleca. „Ty prasa!“ odvratila od neho tvar. „To si zasluzis, radsej nezabudni ist do tej lekarne, zastav sa tam, v nasej stvrti,“ pozrela von oknom a pokrutila hlavou nad tym, co povedal. „Dalsie dieta. Aj tak ta mam rada!“ „Ako sa to mohlo stat?“ Alexander rozhadzoval rukami a Zuzana zastala uprostred chodnika. „Ja neviem, prosim ta, nekric po mne! Nie je to ani iste, prave preto ideme do lekarne po ten test. Menstruacia mi zatial meska len dva dni,“ vyvratila oci k oblohe a zopla ruky. „Dobre, nerobme zbytocne paniku. Mozno to nic nie je. Potrebujeme si to len potvrdit,“ upokojoval situaciu, ked ho chytila okolo ruky a kracali vedla seba. „A premyslal si nad tym, co bude, az ten test vyjde pozitivne?“ opatrne na neho pozrela a pomaly zastal. „No, nepopieram, ze chcem s tebou byt mozno az do smrti,“ vyvalila na neho oci, „ale, ze chcem mat dieta teraz v osemnastke? To je prilis aj na mna a to este nevravim o tom, ked sa to dozvie otec,“ pokracovali v chodzi a blizili sa k lekarni. „Si mily, ja chcem tiez s tebou ostat, si super, ale tiez je to nejako skoro. A po pravde? Otec mi odtrhne hlavu a zakope ju v zahrade pod strom, kde sme sa milovali, ak sa to dozvie,“ tazko vzdychla a pred vstupom do lekarne sa nadychla . Ako vstupila do nosa jej stupla klasicka vona lekarne. „Tak a sme tu!“ Bruno vypol motor a Sofia pred vystupenim z auta poznamenala, „hadaj, kto je tu?“ zosiroka sa usmiala a ukazala do lekarne. „Len nepovedz, ze Karol!“ usmev ho presiel a Sofia zufalo spustila ruky k noham. „Nie! To by som sa asi neusmievala, skor by som robila smutocny sprievod. Zuzana s Alexom vosli akurat dnu,“ usmiala sa, Bruno obisiel auto a vzal ju za ruku a bez slova vosli za nimi dnu. Zuzana stala akurat v rade, ked sa za nu postavil Bruno a sepol jej do ucha. „Coze tu robi moje slniecko?“ zmeravela, chytila sa za srde a pomaly sa k nemu otocila. „Oci toto mi,“ zasekla sa, ked sa na neho pozerala a nevedela, co ma v tej chvili povedat. Alexander sa tiez k nim otocil a bez vydania jedineho hlaska nadvihol len prave obocie. „Ahoj oci! Ahoj Sofia!“ zamavala im, rychlo sa otocila a to iste spravil aj Alexander. „Zuzka, pytal som sa, co tu robis? Stalo sa nieco o com neviem a potrebujes nejake lieky?“ Znova sa k nim slimacim tempom otocila a nevedela co ma povedat. Alexander zacal v momente kaslat, az prilakal najprv pohlad nechapajucej Zuzany a potom aj ich dvoch. Zuzana na neho zmatene pozerala, presne tak isto ako aj oni. „Si chory, Alex?“ Sofia sa spytala a chytila manzela okolo pasa. Alexander na nich len ukazal prstom a Zuzana zmatene rychlo dodala. „Ano!“ tleskla. „Presne! Chudacik moj ochorel a teraz ho musim doprevadzat! Ak dovolite sme na rade, tak mu kupim lieky,“ vytrhla mu penazenku z ruky, Bruno si dal z pasa dole Sofiinu ruku a pristupil k Zuzane. „Co za divadielko mi tu hras? Myslis, ze som tomu uveril, ked sa pri tom kasli na mna Alex pozrel? Neznelo to presvedcivo a ty dobre vies, ze mna neoklames,“ silene sa usmiala a kyvala hlavou na znak suhlasu, ze Alexander je chory. „A snad nevidis, ze je fakt chory?“ chytila ho za predlaktie a v kasli odchadzali z lekarne. „Hej! Zuzana! Kam ides, pockaj na mna!“ prikazoval jej, no nepocula alebo radsej nechcela pocut. „Do riti! Tak toto je fakt pruser, nemusela som ani nic hovorit. Teraz si radsej svihni, alebo lepsie povedane,“ prerusil ju, „bezime?“ ona na to v rozbehu suhlasne odpovedala. Do certa, do certa a este raz do certa! Toto sa moze stat len mne. Dnes sa asi doma tak skoro neukazem! Hodny kus sprintovala a nahle zastala. „To hadam nie!“ zadusajuc preriekla a Alex sa zadychcany zastavil kusok za nou a vsimol si, ze spoza rohu sa vynara ich auto. V momente ju stiahol za zivy plot pri dome Dorotovicovcov. „Ja som tam zabudla, tvoje lieky,“ posuchala si doskriabanu ruku od ziveho plota a zanadavala. „To boli posledne peniaze, co som mala a predpokladam, ze otec mi ziadne neda, pokial mu nevyklopim skutocny dovod,“ udrela si pastou do dlane a isiel nieco povedat, no zakryla mu rukou usta. „Nie, zlato! Na to ani nemysli, ze to ty zaplatis. Ja som bola taka krepa a zbytocne som zaplatila tabletky proti bolesti v krku,“ plesla si po cele a Alexander sa tvaril beznadejne. „Mam napad,“ luskla a dala si ruky v bok. „O dva dni idem do Levic a tam kupim ten tehotensky test, ci sa mu to paci alebo nie,“ nazrela spoza krika na ich dom. „Ides do Levic?“ udivene sa spytal a ona len mavla rukou. „To je teraz vedlajsie. Modlime sa len, aby to nedopadlo este horsie, ako to je teraz,“ vytiahla ho za ruku spoza krika a akurat v tom sa otvorili dvere na ich dome a na verande a objavil Bruno. Zastala a vedela, ze uz nema zmysel utekat. „A ty si sa tu kde zjavila?“ zakrical cez ulicu, ked otvaral kufor auta a vytahoval nakup. „Ja? Ale, len tak idem okolo.“ „To bola blba poznamka,“ zaplesol laktom kufor. „Cakam ta doma,“ zakrical jej, ked si opieral nakup o koleno a zo zadneho vrecka rifli vytiahol krabicku liekov. „Ratam s tym, ze prides v priebehu piatich minut. Zabudla si si v lekarni lieky!“ hodil jej ich a dopadli tesne pred nu. Odvratila sa od neho a pozerala na Alexandra. „Bez domov, ja to uz nejako,“ hrala sa s prstenom na ruke, „vybavim,“ zufalo na neho pozrela a chytil ju za predlaktie. „Ked sme to spiskali spolu pod tym stromom, tak budeme za to niest nasledky obaja. Idem tam s tebou,“ objal ju a posepkal jej do ucha ich oblubenu vetu. Presla cez cestu, zohynajuc sa po lieky a v dome Dorotovicovcov si za zaclonou cosi jeden z bratov - Michal, somral popod nos. Kapitola osma - Dohadzovac „Ale ako, je to, doboha mozne?! Clovek sa vrati z dovolenky, mysli si, ze bude mat konecne pokoj, bude mat vsetkych svojich ludi pri sebe a ty mi povies toto? Povies mi, ze si bol na mesiac s mojou dcerou vo Francuzku? Ty snad zartujes?“ z telefonu, ktory drzal Karol v ruke sa ozyval dunivy hlas chlapa. Velmi krical, pretoze sa mu nepacilo, ze jeho clovek nie je schopny zariadit to, o co ho ziadal. Chlap mal hlboky hlas, ktory, ked zacal kricat, skoro roztrhol sluchatko telefonu. „Povies mi, ako to asi tak mam spravit? Stali sa iste veci, ktore sa nedali vyriesit tu, na Slovensku. Musel som jednoducho zmiznut, aby sa to vsetko ustalilo. Len teraz sa to pokusim riesit! Tak sa upokoj a ja ti garantujem, ze do roka budes mat to, co chces. Potrebujem rok!“ Karol sa nervozne skrabal na pleci druhej ruky a presiel si rukou po strnisku, ktore mu za istu dobu vo Francuzku narastlo. „Rok?!“ vystekol chlap na druhej strane telefonu. „Tebe uz uplne preskocilo? Ako ti mam do pekla povedat, ze ja to potrebujem mat co najskor vybavene, aby sa mohlo konat dalej! Ludia su svine a policajti su este vacsie kurvy! Peniaze nepockaju. Tak sa fasa rychlo ponahlaj, pretoze ak nechces skoncit v predcasnom dochodku, tak,“ bolo pocut ako si chlap na druhej strane odplul a podrazdene dalej prehodil, „musim koncit. Ocakavam do tyzdna od teba nove spravy! A ak nie. Spravis si vylet za mnou do Francuzka, je to jasne? Jasne?!“ chlap necakal na odpoved a prudko tresol telefonom. „Neposer sa,“ stisol v ruke mobil a niekto mu zaklopal na dvere izby. Strhol sa a sviznym krokom presiel k dveram. „Co tu zasa chces?“ spytal sa podrazdene svojho syna, ktory len rychlo preklzol do izby. „Pocuj mlady!“ chytil ho pod krk a priblizil sa tvarou k jeho tvari. „Ak je to zasa nejaka hovadina, tak si ma nepraj!“ nakrical do neho a Alexander sa vytrhol zo zovretia. Karol sa nervozne otocil smerom k oknu. „Nie je to hovadina. A prosim ta, toto mi uz nerob, pretoze to nenavidim,“ protestoval proti jeho brutalite a Karol sa v momente otocil a chrbtom ruky mu vrazil facku. „A toto mozem?“ spytal sa s usmevom na tvari, ked videl ako sa chytal za lice a pozrel sa na ruku na ktorej uvidel skvrnu krvi. Zhlboka sa nadychol a vydychol. „Tak co je, dofrasa?!“ znova sa ho opytal, no tento raz miernejsim ale o to nahnevanejsim hlasom. Alexander sa ho, drziac sa za lice, opatrne spytal. „Chcel by som vediet, ci by si nemohol vybavit pre istu osobu brigadu v nasom obchode,“ cuvol o krok dozadu a Karol hodil mobil na postel. „A pre koho to ma ako byt? Ha?“ daval mu dostatocne najavo, ze ho otravuje a hodil sa na postel a natiahol si ruky. Spod tricka mu vykukalo svalnate brucho, na ktorom mal tetovanie. „Chcel by som to... No... Pre priatelku, potrebuje si zarobit peniaze,“ Alexander zacal kreslit na zem neviditelne ciary a cakal, co sa bude diat. Karol sa len so smiechom posadil na postel. „Haha! Tak nech si ide zarobit na roh, tam jej urcite niekto zaplati,“ po tejto vete Alexander zatal paste a vyckaval, co povie dalej. „Ale zasa na druhej strane. Nebude od veci sa pobavit s osemnast rocnou pipkou,“ presiel si rukou po rozkroku a v momente v Alexandrovi vzkypela zlost. „To mi nespravis!“ Karol sa prudko postavil a znova ho chytil pod krk. „Nezaujimaju ma tvoje znamosti. Vybav si to so starym otcom. Nech si to vybavi on s nou, hadam bude mat s tebou vacsie pochopenie ako j, .“ zacal sa smiat a Alexander od hnevu prizmuril oci, az sa mu vytvorili okolo oci vejariky vrasok. Pustil ho zo zovretia a Alexander si zacal suchat krk od bolesti. „A teraz uz vypadni! Aby si nepovedal, ze som svina, tak idem zavolat tvojmu starkemu,“ vzal do ruky mobil a vytukal na neho cislo. „No na co cakas? Chod uz!“ pokrutil hlavou a Alexander vedel, ze nemalo zmysel sa hadat. Vysiel z izby a presiel do kupelne. Pristupil k zrkadlu a dotkol sa rany, ktoru mu sposobil vlastny otec. Bolestivo zastonal, schytil uterak, namocil ho do vody a zotrel si zaschnutu krv. Prelepil si to a hodil spinavy uterak na ostatnu kopu pouzitych uterakov. Nenavidel svojho otca. Premyslal, ze matka spravila lepsie, ze od nich odisla, nevedel si predstavit, zeby bitky dostavala ona. Zvycajne si modriny zakryl, no toto na tvari sa len tak lahko nedalo zamaskovat. Kazdy vecer sa pytal sam seba, ci prave on musi mat takeho otca. Trapilo ho to ale bohuzial nemohol s tym nic spravit, pretoze ak by protestoval, mohlo to dopadnut este horsie ako len bitkou a nemusel mat vobec strechu nad hlavou. Jediny, kto ho drzal pri zivote bola Zuzana. Vysiel z kupelne so sklopenou hlavou a ked prechadzal okolo Karolovej izby, nakukol dnu, pretoze pocul, ze nieco spadlo na zem. Pozeral sa na to, ako Karol zadaval kod do trezoru vstavaneho v stene a vyberal odtial zvazok penazi. Zvysok uz radsej nechcel vidiet, pretoze sa obaval, ze ho pristihne. Stiahol hlavu z dveri a potichu presiel do svojej izby. Odtial zavolal staremu otcovi, ci otec splnil to co slubil a starky mu prislubil pomoc. Mal aspon jednu osobu vo svojej rodine, ktorej mohol verit. Bolo asi okolo pol osmej rano, ked Zuzana schadzala dole schodmi v ich dome. Zavesila si malu prirucnu tasku, ktoru nosila aj na tury, na vesiak v chodbe a nazrela spoza zavesu von na ulicu. Videla, ze bola trosku zatiahnuta obloha a pripravila si svoje oblubene poltopanky hnedej farby. So stastnym pocitom na dusi presla do kuchyne, ked zadnym vchodom vosiel Bruno. „Dobre rano!“ zamavala mu a otvorila chladnicku. „Bre rano slniecko! Nesiem ti ranajky,“ zaplesol nohou dvere a odrezal prudiaci vzduch, ktory sa dral spolu s nim do kuchyne. Polozil tasky na linku a Zuzana sa v momente k nim vrhla. „Mas nejaky apetit. Nebudes nahodou tehotna?“ podpichol ju. Zazrela na neho a na obhajobu predniesla, „vsak si pocul, co je vo veci. Vypocuval si nas ako na policajnej stanici. Policajne remeslo by ti skutocne islo,“ vytiahla ryzove chlebicky a mlieko. Nakoniec vylozila celu tasku a ked sa Bruno vratil z chodby, kde si bol zavesit bundu a prezut sa, odpovedal na jej poznamku. „Fakt vtipne. Ja ti verim, ja som si robil len srandu,“ ohradil sa a vyzliekol si aj sveter, ktory prehodil cez stolicku. „No, nevyzera to tak,“ vztahujuc tanier na neho letmo pozrela. „Ak mi uz neveris, ze to bola navsteva lekarne, kvoli tomu aby sme sa ochranili, tak ja ti za to nemozem. Okrem toho, prosim, nevypocuvaj ma, mam uz predsa osemnast rokov a dobre viem, co robim. Nevies si predstavit, ako som sa trapne citila, ked som ti to musela pred Alexandrom vysvetlovat, ze sme chceli kupit len prezervativy,“ vzdychla a z otvorenej chladnicky, pocas toho ako Bruno odkladal veci z nakupu, vytiahla maslo. Siahla popod jeho ruku a pod pazuchou sa mi objavila hlava. „Neboj sa,“ bezstarostne sa na neho usmiala, „viacej krat sa to nebude opakovat, len prosim, nehlad na Alexa, ako na zlocinca,“ stiahla sa spat a sadla si k stolu. Bruno sa len mlcky oprel o linku a pozeral s prekrizenymi rukami na nu. Vsimla si to a neodpustila si poznamku, „vies o tom, ze doktor Molnar mi povedal, ze pomocou reci tela sa da vypozorovat, co si clovek mysli? Aj o prekrizenych rukach mi vravel. Stale nie si spokojny,“ spokojne, s usmevom na tvari si natrela suchar. „No tak co si o tom mam asi mysliet? “ spustil ruky vedla tela. „Kazdy rodic sa obava o svoje dieta. Vysvetlila si mi to a ja ti verim. Aj ked v lekarni, no dobre, nechajme tak,“ otocil sa so zdvihnutym obocim k drezu a vytriasol z tasky zvysky omrviniek z chleba. „Som rada,“ povedala tak isto ironicky ako to povedal aj on. „Davaj si pozor v Leviciach! Nezabudni, ze mi mas prezvonit, ked vystupis z vlaku,“ zmenil temu a prisadol si na stolicku. „Neboj sa, dam ti vediet, neboj sa, nic sa mi nestane a neboj sa, nic zle nebudem robit. Idem tam len za kamaratkou,“ vytiahol si spod zadku sveter, ktory prisadol a potiahol jej tanier. „Len aby!“ vstal a zahnala sa po nom, ked prechadzal okolo nej. Ja si davam pozor vzdy, oci! Aj ked vynimka potvrdzuje pravidlo. Ale, ci je to skutocne vynimka sa dozviem az vecer... Vzdychla si a kus sucheho ryzoveho chleba zapila mliekom, pretoze jej pri tejto myslienke uviazol v krku. Zuzana nastupila do autobusu a o dvadsat minut bola na vlakovej stanici. Vystupovala a nedalo jej nepozriet sa smerom k soferovi autobusu, akoby dufala, ze sa tam objavi Ondrej. Hm, hlavne na to nemysli. Dost co si sa s tym trapila, bola si u psychologa... Fajn, som kludna! Vystupila a uhladila si lahku jesennu bundu zemitej farby. Raznym krokom sa vydala ku stanici. Obzerala sa okolo seba, lebo po pravde... Miesto pred stanicou velmi nemusela, pretoze sa tam schadzala cela „smotanka“ z okolia. Hlavou jej preblesklo, ci sa tam uz nahodou neukaze aj Dominik spolu s Kamilou. Aka som len rada, ze som skoncila strednu a nemusim sa pozerat na tie primitivne zhulene ksichty! Striasla sa a prievan jej vohnal vlasy do oci. Zurivo si ich odhrnula a pristupila k okienku, kde si vybavila listok do Levic. Ked ho uz drzala v ruke, pomalym krokom presla pred vychod - smer kolajnice, a na navesnej tabuli si vsimla, ze vlak v smere do Bratislavy je uz pristaveny. Ked cestovala za svojou kamaratkou Evou, sedela vo vlaku minimalne polhodinu pred odchodom. Nemala rada chaos a vo vsetkom musela mat poriadok. Bola akysi systematik. Snazila sa vsade chodit na cas a presne tak, ako slubila aj Eve, pride ju o jedenastej pozriet. Uz sa nevedela dockat chvile, ked vystupi na stanici v Leviciach a poriadne ju objime. Ked sa uz vlak o dvadsat minut pohol, na tvari sa jej zjavil usmev a tesila sa, ze znova pocestuje. Cestovanie milovala. Cestovanie sice zboznovala, no ked mala, napriklad sediet v aute, viac ako sest hodin, to ju uz ubijalo. Ale vedela, ze ked cestuje takyto dlhy cas, urcite to bude stat za to a nebude to lutovat. Cesta do Levic z Banskej Bystrice trvala sice len dve hodinky, no vedela sa tesit aj z toho. Preco tesit? Zuzana je zvlastny typ cloveka, co rad pozoruje ludi vo svojom okoli. Vo vlaku, v autobuse, v hromadnej doprave... Vsade mala prilezitosti pozorovat, co sa deje s ludmi v jej okoli a tym sa inspirovala vo svojej tvorbe. Vsak najvacsiu hodnotu prikladala medziludskym vztahom, ktore boli pre nu, obzvlast dolezite. Mnohokrat sa v kupe vlaku stala svedkom roznych rozhovor, ale najcastejsie sa jej stavalo, ze padla do musky starym zenam a chlapom, ktory sa s nou nadsene debatovali az celou cestou, co cestovala do Levic. V takom pripade clovek velmi na vyber nema. Len zdvorilo pritakavat a stastne dojst do ciela. Ked si k nej prisadol jeden mlady muz a oproti nemu, najskor jeho mama, zalovila v pamati a zacala sa usmievat. Hm, to je uplne dokonale - takeho situacie, pozerala von oknom a nemohla potlacit usmev na tvari, ked si spomeniem na nejaku udalost, co vo mne vyvolava, povedzme dost vtipne spomienky. Odkaslala si, vytiahla a pripravila listok, ktory podala sprievodkyni. Ked bolo vsetko v poriadku, znova sa zahlbila do seba. Cesta jej ubehla tak rychlo, ze sa nestihala ani cudovat a bola jednu zastavku pred miestom vystupovania. Cely cas pozerala von oknom a ani si nestihla poriadne vsimnut, ze muz so zenou, ktori s nou sedeli v kupe, vystriedal akysi par, ktory si naruzivo vymienal DNA. Vsak ako inak, v kupe vlaku. Odkaslala si, otvorila na okamih okno a nazrela vonka. Videla, ze sa priblizuje k stanici v Leviciach a tak si obliekla kabat, zobrala z policky nad sedadlami prirucnu tasku a vysla von z kupecka. Priblizovala k dveram a snazila sa stlmit kolisanie z jednej strany na druhu. Vsimla si, ze z kupe tesne pred dverami vystupil jeden chlap, ktory tiez nastupoval v Banskej Bystrici. A vitaj kolega, pomyslela si a prebojovala sa k dveram vlaku, ktory pomaly zastavoval v stanici. Cez okienko vo dveri videla, ze na perone caka Eva. Od radosti sa jej na tvari zjavil usmev, ktory sa so zastavovanim vlaku stupnoval. Opatrne zostupila po schodikoch a muza, z Banskej Bystrice, skoro odsunula na dalsie kolajnice, len aby sa predrala davom k Eve. Ta ju uz vitala s otvorenou narucou, ked sa pred nou zjavil chlap z jej mesta a otvoril pred Evou naruc. Zuzana zastala s otvorenymi ustami a chlap Evu obisiel a objimal sa s dievcatom za nou. Znova sa vyskerila a poponahlala sa k nej. „Pako, brani nam v stretnuti! “ to bola prva poznamka, co Eva utrusilak prilezitosti jej prichodu. „Vitaj, moja!“ silno ju objala a spolu sa niekolko krat otocili. „Ahoj, ahoj!“ este raz ju Zuzana objala a chvilku na seba s usmevom pozerali. „Ze sa ti tu racilo aj ukazat!“ posuchala ju po pleci a Zuzanu striaslo. „Ani mi nevrav! Keby sa dalo, tak by som prisla urcite skor, ale udalosti, co sa stali v poslednych dnoch... Uf! Ani neviem, kde mam zacat,“ vzdychla si a odfukla si pramienok vlasov z ofiny spred oci. „Tak co? Tento krat si s kym sedela v kupe?“ chytila ju okolo ramien a spolu kracali smerom do centra mesta. „Tak bolo to o cosi lepsie ako minule,“ pozrela na nu s zaspominala si, „vtedy, ked som chcela citat, no prednejsie mi bolo riesit, preco ma stara pani hnacku z kavy,“ obe sa schuti zasmiali. „Nevadi, aj tak som rada, ze si tu. Vo vlaku sa dobre lovia mladi chlapi! Ako si asi myslis, ze som ulovila toho svojho. Napriklad na zahodenie nebol ani ten, co mi ponukal objatie,“ uskerila sa, no Zuzanu usmev rychlo presiel. „To ma uz preslo, ako mam Alexa. Teraz ma trapia ale ine veci. Podme si niekam sadnut a tam ti to vsetko vyklopim,“ uvolnila si zips na bunde a Eva sa so starostami v ociach od nej odvratila na druhu stranu a takmer podskocila od radosti, ze ju opat vidi. „Pockaj, zvoni telefon!“ Bruno dvihal ruku do vysky, ked sa za nim Sofia nacahovala a chcela ho pobozkat. Aj sa jej to podarilo, ale hovor rychlo zodvihol. „Som same ucho!“ upokojil sa a Sofia si sadla do kresla. „Volam len kvoli tvojej malickosti, aby sa nebala, ze sa nieco stalo. Uspesne som dosla a ked pojdem spat, tak prezvonim, ok?“ Zuzana sa snazila, co najrychlejsie vybavit hovor, aby sa mohla venovat Eve. „V poriadku! Bude to stacit. Potom mi zavolaj, ked budes niekde pred Bystricou, aby som po teba prisiel,“ chvilku sa s nou este rozpraval a ukoncil hovor s usmevom na tvari. Sofia si presadla na sedacku a potlapkala po nej, aby mu naznacila, ze si ma prisadnut. „Toto mi pripomina casy, ked si prisla ku mne a popijali sme v nasej izbe caj!“ prisadol si k nej a sadol si tak, aby bol tvarou oproti nej. „Ty si to vari este pamatas?“ prekvapene sa ho opytala. „A ty nie? Vsak prave vtedy letela okolo akasi iskricka a pristala ti presne tu,“ zastavil sa jej prstom tesne pred okom, az zaskulila. Potom presiel rukou na jej brusko a zacal ho hladit. Lahol jej na stehna a pozeral sa jej priamo do tvare. „Rozmyslal si uz nad menom?“ pohladila ho po tvari a on pokrutil hlavou. „Najlepsie su spontanne rozhodnutia a mali by sme to nechat este tak, ma to predsa cas,“ pobozkal jej ruku, ktorou ho hladila a videl na nej, ako sa zamyslela. „Na co myslis?“ zapozeral sa jej na pery a cakal odpoved. „Na to, ze to je nase prve, dlho ocakavane dietatko. A ze som nesmierne rada, ze prave ty budes otcom,“ trochu znervoznel a znova sa normalne posadil. „Trapi ma Zuzana,“ posuchal si celo a Sofia sa prisunula blizsie k nemu. „Myslis, to co sa stalo, alebo lepsie povedane, co sa bude diat medzi nou a Alexom?“ „Ja, ja,“ nevedel najst spravne slova, „neviem si predstavit, co, ako,“ nevedel to vyslovit a Sofia sa mu zadivala do oci. „Ja ti rozumiem, ale zober to tak, ze aj ty si mal Zuzanu v devatnastich,“ prevratil ocami a presiel k oknu. „Ale vtedy to bolo ine. Keby sa to nebolo stalo nahodou, mozno by Zuzana ani nebola. Mam vazny strach o to, ze nieco vyvedie a potom to bude lutovat. Vsak ma pred sebou este cely zivot, chce si budovat karieru, chcela ist na skolu a ak bude mat dieta? A nechce sa mi verit, ze veri tomu, ze som uveril, ze v lekarni predavaju kondomy,“ do svojej uvahy zakomponoval skor recnicku otazku. „Tak podla mna sama vie, ci je dobre klamat rodicovi alebo nie a je to predsa jej rozhodnutie. Myslim si, ze keby velmi chcela, tak na vysoku uz mohla ist davno a dieta? To nie je zasa az takou pritazou v kariere, hlavne, aby bolo z lasky a nie „z posmyknutia“,“ usmiala sa na neho, pokyval hlavou a rukami si presiel po tvari. „Mozno mas pravdu. Verim jej a snad ma dost rozumu na to, aby si zvazila, co je spravne,“ chytil ju za ruku a chvilku rozmyslal. „Zasa uvazujes nad menom?“ „Hmm... Aj,“ naspulil pery a dala mu necakane bozk. „Ked je tam to aj, tak nieco tam este pred tym uvazovanim o mene musi byt,“ blazene sa usmiala. „Mas pravdu, je. Rozmyslam, co budeme teraz robit, kym sa Zuzana nevrati,“ pohraval sa s prstenom na ruke a v momente sa na nu pozrel, no videl ako jej opadol usmev, pretoze nemyslela prave na toto. „Co keby sme isli do kina? Tam sme davno neboli.“ „Nepaci sa ti to? Netvaris sa prilis nadsene,“ sklamane skonstatoval. „Ale hej, preco nie?“ znova sa usmiala. „Aspon si skocim do nakupneho centra pokupit nove veci, lebo tieto stare ma uz,“ natiahla si nohavice od brucha, „akosi tlacia.“ „Presne, ako ti hovorim. Okrem toho, meska mi to uz stvrty den, co nezvykne,“ Eva na nu pozerala popod okuliare, ktore si nadvihla a vysypala si do kavy cukor. „A ako na to reagovali rodicia?“ spytavo sa na nu pozrela a zamiesali si kavu. Zuzana ostala verna svojmu bergamotovemu caju, ktory sa naucila pit po otcovi. „Ako mali reagovat? Nevedia o tom. Neviem, ako dlho sa mi to bude darit tajit, ale predpokladam, ze coskoro budem musiet s pravdou von. Okrem toho, otec nie je taky hlupy, aby si nedal dohromady to, ze v lekarni ziadne kondomy nepredavaju,“ vytiahla si cajovy sacok z vody a polozila ho na podsalku. „Vsak, vravela si, ze si sa s nimi o tom rozpravala. Tak, ako to teda je, aku pravdu myslis?“ pozrela sa na nu nechapavo s podozrievavym pohladom, pretoze prestavala tomu rozumiet. „Spravili si z obyvacky akusi policajnu stanicu. Alexander sedel vedla mna a po vacsine som hovorila ja, no vychadzali zo mna take bludy, ze z toho, co bolo som spravila len to co bude,“ horlivo povedala a Eva na nu zaklipkala ocami. „No a teraz tomu uz vobec nerozumiem,“ poklepala si po spankoch a oprela sa laktami o stol. „Jednoducho, nemohla som povedat, ze v tej lekarni sme boli pre to, aby som si kupila antikoncepciu, pretoze otec by bol schopny zajst so svojim „slnieckom“ aj k najblizsiemu gynekologovi,“ odpila si z pohara az si takmer popalila jazyk. „Ale tak to zasa hadam nie. No zasa taku blbu vyhovorku o tych kondomoch si si nemusela vymysliet, pretoze uz len priemernemu cloveku dopne, ze v lekarni sa prezervativy asi tazko predavaju,“ Eva si prebehla rukou pred tvarou, aby jej naznacila, ci nema nahodou halucinacie. „Tak mozno som to prehnala, ale zahrala som to tak, ze sme si boli tu gumu kupit,“ posledne slovo povedala trosku hlasnejsie a Eva znervoznela. „Opakujes sa a si poriadna truba. Teraz mi to napadlo,“ vynadala jej a Zuzana sa na nu zamracene pozrela. „Teraz si ich v podstate pripravila na planovane rodicovstvo.“ „Ako to myslis?“ pozerala na nu zmatenym pohladom. „Nechapes? Ktora dcera povie svojmu otcovi a matke, ze sa ide s frajerom milovat? To akoby si mu povedala: „Oci, nastrihla som spicku kondomu a bude to nehoda“, rozmyslaj dievca! Zamotala si sa tak, ze pochybujem, ze ti uverili co i len jedno slovo z toho o com si sa ich snazila presvedcit,“ pokrutila hlavou a Zuzana sa chytila za celo. „To mi v tom momente vobec nenapadlo!“ krutila hlavou a zufalo si prehrabla vlasy. „Ale otec sa netvaril nejako podozrievavo, len vsetky poznamky smeruje ku mne a k Alexovi a k nasmu, hm, milovaniu, ktore uz v podstate prebehlo,“ zakryla si tvar vlasmi a ocervenela. „Mas to teda tazke, Zuzka moja! Modli sa len, aby im to nedoplo, aj ked si myslim, ze je neskoro. A to, ze ti to meska este nic neznamena. Myslim si, ze nasledujuca zastavka bude lekaren a nie moj byt,“ dopila posledny dusok kavy a obzerala sa okolo, ktoreho casnika by mohla poprosit o ucet. Zuzana sa pozerala do svojho pohara a hlavou jej virili rozne myslienky, no najma katastroficke scenare toho, ako bude doma Bruno vyvadzat, ak si spoji neprave skutocnosti. No skutocne horsie to bude, ak sa dozvie tie prave. Lenze o tych tazko hovorit, ked ani ona sama o nich nevedela. Strhla sa len na to, ked ju Eva tahala za plece, aby sa pohla. Bruno vysiel z kruhoveho objazdu pri NC Centre a smeroval na parkovisko, ktore sa nachadzalo na streche. Bolo sice aj pod nakupnym strediskom, no povacsine bolo prepchane a nenavidel, ked sa mal s autom otacat po vselijakych stiesnenych priestoroch. Pomaly zaparkoval predkom do boxu na parkovanie a odstavil motor. Sofia ho poklepala po pleci a ked si odopinal pasy pozrel jej smerom, kam ukazovala. „Vidis,“ naznacila mu hlavou, „nie je to nahodou Dominik? Od kedy ten fajci?“ prekvapene pozerala von oknom a odopla si bezpecnostny pas. Otvorila dvere a vystupila. „Je s Kamilou a ich partiou, ani sa necudujem, ze sa tak pokazil...“ zaplesol dvere a zaistil ich. Prevratila ocami a pomyslela si na pribeh, ktory jej Zuzana rozpravala. Spomenula si na ten pribeh z triedneho vyletu a nakoniec vsetky suvislosti v spojitosti s Dominikom. Nebola rada, ze to Brunovi tajila, ale ked ju o to poziadala Zuzana, nemohla ju zradit. „Dobry,“ Dominik sa pozdravil okolo prechadzajucemu Brunovi, ktory drzal Sofiu za ruku, a zasliapol cigaretu. Bol aj jeho ucitelom, po strednej vsak o Dominikovi vela nevedel. Obcas ho videl pobehovat po sidlisku, ale netusil, ze fajci. „Ahoj!“ pozrel sa na Kamilu a pokracovali v ceste. Ta si ho len nenavistne pozerala a utrusila: „Je sice debil, ale ma fajn zadok,“ potiahla z cigarety a jej kamaratka ju udrela do boku. Dominik precedil cosi pomedzi zuby. Nenavidel temy, ktore pri nom preberali. „Som rada, ze sa Zuzana nespojila s nimi, pretoze by to bola katastrofa,“ Sofia povedala na momentalnu situaciu, kedy si stihla utvorit nazor a stisla manzelovi silnejsie ruku. „Myslim, ze je dost rozumna, nedala by sa na to nahovorit,“ zmurkol na nu a pustil ju prvu, aby presla dverami do centra. Chvilku kracali, az prisli k eskalatorom. Obaja stupili na ten isty schodik a pevne ho objala, aby nespadla. Bruno sa nemusel ani pytat, co sa deje. Od vtedy, co sa stalo v podchode mala doslovne panicky strach zo schodov a este vacsi, kedze bola znova tehotna. „Neboj nic,“ pohladil ju po ramene, ked zisli dole, „spat pojdeme vytahom,“ vyzliekal si bundu, pretoze ratal s tym, ze nakupovanie im bude trvat trosku dlhsie. Sofia odhalila rad bielych zubov a zastala pred vykladom jedneho obchodu. „Tak sem musime istotne ist!“ tahala ho za ruku a  s trpitelskym pohladom vosiel za nou do prveho obchodu v ktorom mali vyraznejsie zlavy. Cas presiel rychlo a Zuzana si v obchode s darcekmi vsimla, ze o hodinu jej ide vlak. Znervoznela a potahala Evu za kabat. „Myslim, zeby sme sa mali pohnut. Test sice mam, ale nemam este stale darcek pre Alexa,“ odfukla si z tvare pramienok vlasov a Eva polozila naspat porcelanoveho anjelika, ktoreho si prezerala. „Boxerky!“ predralo sa z nej a Zuzanou trhlo. „Na co zasa myslis?“ ukazala jej, ci jej nahodou nepreskakuje a Eva to zopakovala. „Boxerky. Ked nevies, co mas chalanovi kupit, kup mu boxerky,“ objasnila jej situaciu a Zuzana si dala ruku v bok. „Hm, to sa uplne hodi do tejto situacie,“ odfrkla. „Ak to doma uvidia, tak to uz vsetko skutocne zaklincujem,“ zatrhla jej napad. „No veru,“ poznamenala, ked videla ako si masiruje spanky, „mala by si rozmyslat a to intenzivnejsie, pretoze o hodinu mi ide vlak. “ „Ja?“ ukazala na seba. „No prepac! Je to tvoj frajer a nie moj,“ vyplazila na nu jazyk a Zuzana sa otocila k regalu za nou. „Mam to!“ vykrikla a Evu myklo. „Neslo by to tichsie?“ poobzerala sa okolo seba a nahla sa k predmetu, ktory jej ukazovala. „Hrncek? Na caj?“ „Nie, na vodu zo zachoda. Tak asi ze na caj, Alexander ma rad caj, tak dostane hrncek a bude to. Este keby som,“ nedopovedala a hladala dalej medzi tolkymi salkami tu spravnu, so spravnym napisom. Vitazne vytiahla zo stojana ten spravny a precitala: Nech ta hreje pri srdci. „A co? Selest?“ Eva reagovala na napis na hrnceku a Zuzana sa zatvarila dost kyslo. „Ty vies cloveku, tak pokazit radost,“ vlozila ho spat do stojana. Chytila jej ale ruku a znova vybrala ten hrncek. „Ak si myslis, ze je to spravne, tak to zober. A ak budes mat inspiraciu, tak tam mozes nieco dopisat. Na co je asi tak to pero pri tom hrnceku?“ usmiala sa na nu a schytila pero, ktore z neho viselo. „Co vsetko nevymyslia! Za chvilu si budes moct pisat pripomienky aj na hrncek,“ pokrutila hlavou a bola rozhodnuta, ze je to ten spravny darcek. Presla k pokladni, zaplatila a opatrne si ho vlozila do tasky. „Mozeme ist na stanicu,“ konstatovala na zaver ich nakupovania a Eva ju pustila pred seba, pretoze oproti nim smerovala tlupa ludi. Pomaly dosli k vlakom a Zuzana si pripravila listok. Mlcky stali na perone a pocuvali hlas hlasatelky, ktory hovoril presne tie iste frazy, ako v Banskej Bystrici. „Preto milujem Levice,“ usmiala sa a Eva na nu kamaratky pozrela. Zuzana si posuchala dlane a poznamenala. „Ak idem nahodou okolo stanice a pocujem hlasit tuto tetu, vzdy si na teba spomeniem. Kto by to bol povedal, ze obycajna hlasatelka mi ta pripomenie,“ nastalo ticho a Eva sa pozrela na nebo. „Oj, budes mat pestru cestu,“ nastavila ruku a studena kvapka jej dopadla na koniec ukazovaka. „Akoby to bolo vypocitane,“ ukazala jej prst a Zuzana ju silno objala. „Som skutocne rada, ze som ta po takom dlhom case videla! Kedy sa ukazes v Bystrici?“ odtiahla sa od nej a Eva cez plece videla, ze sa k nim blizi rychlik. Hlas zo stanicneho amplionu ich tiez nutil k tomu, aby sa lucili rychlejsie. „Dufam, ze coskoro! Vsak napokon, mam tam skolu, len akosi malo casu. Mrzi ma to!“ znova ju objala a ked sa od nej odtisla, odsunula ju od seba. „Bez! Je tazke si chytit miesto,“ Zuzana cuvala a mavala jej. Eva sa skryla pod strechu perona, pretoze zacalo prsat. Nastupila do vlaku a este chvilku stala v ulicke pred kupe, v ktorom bolo volne miesto. Vlak sa pohol a s nim aj Eva. Otocila sa a kracala do budovy stanice. Zuzana sa sama pre seba usmiala a vstupila do kupe. Hm! Evi moja. Co by som bez teba robila? Nahliadla do tasky na Alexandrov darcek a usmiala sa. Je fajn, ked ma clovek skutocnych priatelov, aj ked su tak vzdialeni. Nevadi... Kvoli nim sa mi oplati cestovat! Z vrecka vytiahla mobil a prezvonila Brunovi. Vzdy, ked sa s niekym lucila, ostalo v nej na chvilku akosi prazdno. Kapitola deviata - „Slubna“ kariera Znova absolvovala cestu spat autobusom zo stanice, pretoze nechcela zbytocne obtazovat otca, aby po nu prisiel, ked bolo vidno. Bol sice este den, no bol aj dost dazdivy. Zhodnotila, ze prvotny napad, ze ho nebude volat na stanicu bol nezmysel a vacsmi si to uvedomoval, ked stala pred domovymi dverami a lovila z tasky kluce. Potiahla ich silnejsie a keby nebola zachytila padajucu tasku, z hrnceka by sa stalo puzzle, ktore by si mohol Alexander po veceroch zliepat. Nervozne strcila klucik do zamky a zistila, ze niekto nevytiahol svoj kluc z druhej strany dveri. Drzala prst na zvonceku a preslapovala na mieste. Spoza zaclony na dverach sa vynorila zamracena tvar Sofie, razom sa ale zmenila na usmev a z tvrdych crt sa stali jemne obrysy. „No vitaj doma, cestovatel!“ potlapkala ju po pleci a Zuzana si miesto odpovede vyzmykala vlasy. Sofia kusok od nej odstupila a zabuchla dvere. „Bez sa rychlo prevliect, lebo prechladnes! Mala si zavolat, prisli by sme po teba,“ hresila ju a po schodoch zisiel aj Bruno. „Ty vyzeras! Utekaj rychlo hore!“ zobral jej tasku a bez slova okolo neho presla vybehla schodmi, ked zastala pri kupelni. Udrela sa po cele a kvapka vody z vlasov jej pristala na nose. Rychlo sa zvrtla a zbehla dole. „Mam tam darcek pre Alexandra,“ usmiala sa, vzala si od neho tasku a mierila tam, kam mala povodne naplanovane. Vosla do izby, s obavami za sebou zamkla a rychlo vytiahla tehotensky test, ktory strcila pod postel. Ano! To je uplne idealne, ked su vsetci doma! Dozviem sa ja konecne, ci som v tom alebo nie?! V duchu nadavala a otvorila skrinu so suchymi vecami. Vytiahla si ciste suche oblecenie a razne vykrocila do kupelne, aby sa osusila. Ked schadzala dole schodmi napravala si este stale vlhke vlasy a ked si spravila drdol, vzala si prazdnou rukou z ust gumicku na vlasy a par krat si ich cez nu prevliekla. Zostupila z posledneho schodika, ked sa chytila zabradlia a poobzerala sa naokolo. Nikde nevidela ani Bruna a ani Sofiu. Prislo jej to cudne. V dome bolo nezvycajne ticho na to, ze boli vsetci doma. Podisla ku dveram a pozrela spoza zaclonky na dazdivu ulicu a chvilku pozorovala, ako z odkvapu strechy tecie na verandu maly prud dazdovej vody. Z pozorovania ju vytrhol smiech, ktory sa siril spoza zavretych dveri, ktore viedli do pivnice. Ostala na chvilku prekvapena a vahala, ci ma vstupit dnu, alebo ostat radsej na chodbe. Kto vie, co tam zasa ti dvaja robia, zamyslala sa, ked mala ruku na klucke a pocula ako sa schodmi blizia hore. Trosku odstupila a z pivnice vysiel Bruno so skatulou na rukach. „Zuzka, zavri, prosim ta, za nami dvere,“ oslovila ju Sofia, ked okolo nej prechadzala a mala v rukach tiez jednu skatulu. „A vy ste vykradli nejake obchody, ci co?“ prekvapene sa za nimi pozerala, ked zatvarala dvere pivnice. Ako ich zaplesla, vysiel odtial smrad plesne zmiesany s prachom. Pokrutila hlavou a netusila, co chcu so skatulami robit. „Dole bolo treba trosku upratat, tak sme sa uz davnejsie do toho pustili a teraz treba toto vsetko vyhodit,“ vysvetloval jej, ked kladol polorozpadnutu lepenkovu krabicu k dveram. Zuzana sa len divne zatvarila a pristupila blizsie ku skatuli, ktoru drzala Sofia. „To snad nemyslite vazne!“ nahle vyhrkla, az to Bruna prekvapilo. „Co nemyslime vazne?“ rozhodil rukami a zmatene sa pozrel na Sofiu. „Vy chcete vyhodit mojho Macka Spolocnika?“ prehrabla sa v krabici, ktoru Sofia medzicasom polozila na zem a vytiahla z nej stareho zapraseneho plysoveho medvedika s hodvabnym kozuskom. S usmevom na tvari ho silno objala a posadila sa ku skatuli. Bruno si od prekvapenia vzdychol a spomenul si na to, ked bola mala a pobehovala po dome s malym plysakom. „A nevyrastla si uz trosku z toho?“ prisadol si k nej a Sofia odisla do kuchyne. Smutne na neho pozrela a necakane vyhrkla: „Nedam!“ zamracila sa na neho. „To je moj macko!“ silnejsie si ho privinula k telu a nadychla sa jeho vone. Sice uz nevonal tou detskou nevinnostou, ako si to pamatala, no stale jej pripominal detstvo. „Hadam mi nechcete vyhodit spomienky na moju mladost,“ vzdychla si a v momente pustila macka na zem, pretoze zjastrila v skatuli jej male papucky so psikmi. Hlboko si vzdychla a vytiahla jednu z paru. „To som mala take male nohy?“ zaskulila na papucu a usmiala sa. „Nie len male nohy, ale bola si celkovo mala, zlata,“ privinul si ju k sebe a Zuzana sa o neho oprela. „Je zaujimave ako to rychlo preslo! Ja to chcem vsetko vratit spat, chcem aby som mala desat rokov, bezstarostny zivot, kedy sme piekli spolu kolace, zabavali sa,“ obratila k nemu hlavu a silno ho pobozkala na lice. Po bozku len sucho konstatovala. „No,“ zamlaskala, „ten pocit, pri bozkavani sa stale nezmenil. Stale pichas,“ rozosmiala sa a Bruno ju pobozkal na vlasy. Sofia stala pri dverach kuchyne a s cajom v ruke ich pozorovala. „Ach! To boli teda casy. Ja som hlavne rad, ze ti uz nemusim citat rozpravky na dobru noc,“ rozosmial sa a opatovne sa nahla do skatule po rozpravkovu knizku, z ktorej jej casto cital rozpravky pred spanim. Utrela ju prstom od prachu a na chvilku si zaspominala. „Ale oci! Snad toto nechces vsetko vyhodit? Vsak je to plne mojho detstva,“ smutne na neho pozrela a vsimla si za nimi stojacu Sofiu. „Vsak je tak? Pripomina mi to aj cas, kedy si prisla k nam,“ zosiroka sa na nu usmiala a Sofia si cupla k Brunovi. „Esteze si prisla,“ zopakoval to potichu a opreli sa hlavami. „Takze, mozem si to vsetko nechat?“ spytala sa velmi milym tonom, a ked videla, ze Bruno sa snazi nieco namietat, skocila mu do reci. „Aspon papucky a macka! A knihu, a moju decku,“ pozrela sa smerom pod schody, kde sa casto ukryvala. Teraz bol ten priestor prazdny, pretoze si to tak zelala. „Dobre! Ale len to, co si vymenovala, vsetko ostatne pojde prec, pretoze to dole zabera miesto,“ vysvihol sa na nohy a pomaly sa zacal obuvat. „Nechces pockat, kym prestane prsat, vsak to ma cas, vyhodis to neskor,“ Sofia sa oprela o zarubnu dveri na obyvacke a pozorovala ako sa Bruno obuva. „Pod na teply caj! Bergamotovy,“ lakala ho a nedal sa dlho prehovarat a rychlo si vyzul topanky, ktore hodil ku skatuliam. „V poriadku, ale potom ma vyhod, aby som to vyhodil,“ vtlacil jej bozk na pery a presiel do obyvacky. „Vlastne, ked tak uvazujem, ja to nemusim ani vyhadzovat,“ poskrabal sa na hlave a zvalil sa na sedacku. „Preco?“ Sofia k nemu prisadla a podala mu caj. „Vsak to uz o dva dni ma prist Boris a Lucia s malym. Dufam, ze vyjde pocasie, aby sme si mohli nieco ugrilovat,“ presadol si ku krbu. Zuzana sa na chvilku pristavila pri dverach s narucim plnym svojich veci a rozmyslala, ci sa ma pridat alebo nie. Nakoniec k nim vosla a naliala si do prazdneho pohara trocha caju. Poukladala si svoje znovu najdene veci vedla seba na pohovku a nevyhla sa spytavemu pohladu Bruna. „Co je? Deje sa nieco, ked sa na mna tak divne pozeras?“ pomaly sa otacala k svojmu medvedikovi a s radostou ho pobozkala a na chvilku nevnimala ich prekvapene vyrazy. Oci sa jej rozziarili starou detskou radostou. „To by som sa chcel opytat ja, ci sa nieco nedeje, ze si sa pridala k nam,“ odpil si z caju a podlozil si pod zadok nohu. Sedel na taburete a na chrbat mu salalo teplo z kozuba. „Nemozem si po tak dlhej ceste vlakom aspon trocha oddychnut?“ vyplazila na neho jazyk na co uz nereagoval. Sofia sa vratila z kuchyne s cistou salkou na caj. Do tej jej sa totiz „prizivila“ Zuzana. „A vy co?“ nenapadne sa opytala a pohravala sa s medvedikom, zmolila mu vysuchane labky. „Co my co?“ odpovedal otazkou a Zuzana si nenapadne odkaslala. „Nevravel si mi, ze pojdete do kina? To ste tam uz boli? Alebo pojdete?“ pozrel na nu cez mierne privrete oci a polozil salku s cajom na stol. „Preco ta to tak zaujima? V poslednych dnoch si voci nam nejaka prilis pozorna, ci sa mi to len zda? Nic o kine som ani nehovoril.“ „Vsak ste moji rodicia, tak mam o vas starost, ci sa zabavate, ci si uzivate mladost. Viete ako sa hovori: Mladost - pochabost!“ snazila sa zahovorit a pohravala sa s vlasmi. „No o tom mi nieco hovor, vieme o tom svoje, vsak?“ spytal sa jej akymsi inym tonom hlasu a zosiroka sa usmiala. „Presne! A viete na co som prisla?“ tlesla od radosti rukami a obaja spozorneli. Chvilku sa na nich usmievala a nikto nepovedal ani slovo. „Na to, ze mi zvoni mobil. Musim ist!“ rychlo sa vytratila z obyvacky a mierila do suterenu, kde mala spolu s kapelou skusobnu. Zrychlila krok, aby tam bola co najskor, kym neprestane zvonit telefon. Bruno so Sofiou sa za nou nechapavo pozerali. „Mam taky pocit, ze sa s nou nieco deje. V poslednej dobe je nejaka, prilis pojasena,“ konstatoval a nie prilis nadsene si vzdychol. „Vsak vies. Mladost - pochabost!“ zasmiala a vzala si do ruky Zuzaninho Macka Spolocnika a silnejsie po nom buchla az sa z neho zaprasilo. „Bude to treba aspon vsetko oprat,“ sucho skonstatovala do pokojnej poobednajsej atmosfery. Zuzana rychlo zatvorila za sebou dvere na skusobni a sadla si za bicie, na ktorych hraval Brano - bubenik. Konecne zodvihla hovor a ked pocula Alexandrov hlas, ulavilo sa jej. „Ahoj, esteze si to ty. Zavolal si v pravej chvili!“ vydychla a rukou si chytila krk. „Ahoj moje! Preco? Co zasa stvaras?“ „Rozhodla som sa, ze sa pridam k cajovemu kruzku o piatej s mojimi rodicmi a dopadlo to tak, ze takmer vsetko by sa bolo obratilo proti mne, keby si nebol zavolal,“ pozrela sa smerom k plafonu a jednou rukou akoby dakovala Panu Bohu. „Ja viem, kedy to mam naplanovat,“ podpichol ju a to ju rychlo vratilo spat k podstate toho vsetkeho, o co sa cely ten cas snazila. „No len skoda, ze si si nevedel tu zahradu naplanovat na inokedy. Keby sme sa boli stretli dnes, tak by to bolo ine. Prsi, nikam by sme nesli, sedeli by sme doma a nemusela by som teraz behat hore dole po dome a cakat, kedy sa ti dvaja niekam vyparia, aby som mohla urobit konecne ten prekliaty test,“ nahlas si vzdychla, pretoze lapala po dychu. „Prosim, len nezacni hadzat vsetku vinu teraz na mna.“ „Ale nie, to som zasa nechcela, ja len konstatujem ako to tu vsetko vyzera. Ja asi predcasne zosediviem, ak sa to nedozviem dnes vecer. Mala som to spravit v Leviciach a bol by pokoj.“ „A fakt! Ty si bola dnes v Leviciach. Ako bolo?“ spytal sa jej medzi recou a spomenula si na darcek, ktory pre neho kupila. „Vyborne, kupila som si, to co som chcela, pokecala som s Evou a konecne som prisla po prichode do Banskej Bystrice na to, ze uz viacej nepotrebujem posedenia u psychologa,“ oprela si laket o stehno a druhou rukou nadsene udrela do cinely. „Robis si sukromny koncert?“ opytal sa so zartom a necakal, kym mu odpovie a uz jej hrnul obdivne reci, k takemu odvaznemu kroku. „Ale mam pocit, ze si mi volal kvoli niecomu inemu,“ nadhodila to, co ostalo akosi bokom. „Jaj, jasne! Vidis, zahovaras ma a tak to potom dopadne,“ rychlo sa vyhovoril a konecne sa dostal k tomu, kvoli comu povodne zavolal. „Dozvedel som sa, ze mas dohodnute stretnutie v nasom obchode so starym otcom,“ stacilo tak malo, aby jej znova vycaril usmev na tvari. Chvilku bez slova pozerala pred seba, az sa nakoniec vykoktala. „To je, to je paradne!“ tato veta bolo vsetko, co sa jej podarilo na tu situaciu povedat. „Skoda, ze dnes vecer mame skusku,“ pokracovala, „inak by som ta od vecera do rana bozkavala za to, co vsetko pre mna robis,“ poslala mu cez telefon bozk. Postavila sa od bubnov ku svojej gitare. „Vidis, na to by som bol aj zabudol, esteze ta mam!“ „Nie, to ja som rada, ze ja mam teba,“ zatvorila oci a cela sa roztapala, tak, ako ked ho prvy krat uvidela. „Nie, to ja som rad!“ oponoval jej. „Nie! Ja!“ „A takto by sme mohli pokracovat do rana. Nie som hotline a ty mi neplatis pausal, takze koncim. Ak nieco, tak si to priprav na dnes vecer, ked k tebe pridem spolu s chalanmi,“ vysvetlil jej, co je vo veci a pomaly sa lucil. „Pockaj! Si hotline? Tak to aby som v jednom kuse volala len tebe. Boze, si taky super! Milujem ta, tesim sa vecer na teba!“ znova mu poslala bozk a rozlucili sa. Ako ho ja zboznujem, pomyslela si a s obrovskou radostou prebehla rukou po strunach na gitare. Zhasla v skusobni svetlo a vysla spat hore. Oproti schodom, kde mali skusobnu stala pivnica, z ktorej Bruno so Sofiou vyniesli skatule a pripomenulo jej to, ze si zabudla svoje veci na pohovke v obyvacke. Kedze o ne nechcela znova prist, neostavalo jej nic ine, iba sa tam vratit. Vsak co... Napokon mozno, papucky budu dobre mojmu dietatu a Macko Spolocnik tiez. Ale budem hrozne sebecka a decku mu nedam. Zvysok nech si zoberie Boris s Luciou pre Alberta, v mysli sa usmievala a presla k dveram obyvacky. „Takze, co si nam to chcela povedat?“ Bruno sa postavil od krbu, ked k nim Zuzana prisla, aby bol na jej urovni. „Ja? Ja som vam chcela nieco povedat?“ pozerala sa na neho akoby uz zabudla, co sa stalo, no od mala bola dobrou hereckou. „Vsak ty si povedala, ze si na nieco prisla a potom ti zacal zvonit mobil,“ nespokojne si zlozil na hrudi a cakal na jej odpoved. „Jaj! Chcela som vam len povedat, ze som sa rozhodla, ze ukoncim terapiu u doktora Molnara,“ naciahla sa na zem po papucky a stala pred nimi s plnou narucou svojich veci. Brunovi sa crty tvare zjemnili a spustil ruky volne k telu. Jednak kvoli sprave o psychologovi a jednak kvoli pohladu na nu, ako tam stala so vsetkymi tymi hrackami. „Tak to je skutocne super!“ pristupil k nej a silno ju objal a vyrazil jej z ruk plysoveho medvedika. „Prisla som na to, ze niektorym ludom sa sice neda verit, ale stale existuju aj taki ludia, co ma nenechaju trpiet a vzdy ma radi vypocuju,“ pozrela sa na Sofiu, zohla sa po hracku a usmiala sa. Pristupila k nej, pohladila jej brusko a pobozkala na lice. „A taktiez som prisla na to, ze malicky potrebuje viacej starostlivosti ako ja,“ naspulila pery a Bruno ju jemne pohladil po tvari. Pokyval hlavou na znak suhlasu. Medvedikom jej zahrala pred bruskom divadielko. „Takze tak. A to je vsetko!“ nahle sa obadala, ze chcela ist do svojej izby a pomaly vychadzala z obyvacky, ked na nu Bruno zavolal, ze idu do kina. Reakcia nenechala na seba dlho cakat a vratila sa spat so sirokym usmevom na tvari. „Vazne?“ tesila sa, ze bude mat konecne sukromie. „Ehm... Nie! Robim si srandu, my sme uz v kine boli!“ rozosmial sa a zurivo sa otocila a pokracovala v ceste hore schodmi. Ja sa k tomu asi fakt nikdy nedostanem... Zistim to asi az v nejakom piatom mesiaci, ked mi zacne rast brucho, pokrutila hlavou a laktom si otvorila dvere na izbe, kedze mala plne ruky hraciek. Lezala na posteli a pozerala do plafona ovievajuc sa drobnymi papuckami. Naciahla sa a spod postele a v rukach vystriedala malicku obuv za tehotensky test. Nervozne si ho zacala obracat v ruke a citala, co bolo napisane na skatulke: Ak sa na tehotenskom teste objavia dve ciarky test vysiel pozitivne. Ale ak sa tam zjavi len jedna palicka test je negativny... Prevratila ocami a pocula, ako sa niekto blizi k izbe. Rychlo vratila test na povodne miesto a tvarila sa akoby sa nic nestalo a pozerajuc sa do zrkadla si prehrabavala rukami vlasy. Na dvere izby zaklopal Bruno a po kratkej chvili vosiel dnu. „Dole ta cakaju chalani, mam ta zavolat. Nepocula si, ze zvonili?“ prisadol si k nej na postel a vsimol si, ze znervoznela. „Uf, pravdu povediac, nepocula som. Bola som zaujata zaujimavym citanim,“ chytila ho okolo ruky a spolu vysli von z izby. „Deje sa nieco?“ zmatene sa pozeral okolo seba, ked ho tahala prec od izby. „Nie, len som potrebovala, aby ma niekto odprevadil dole, to je vsetko,“ potlapkala mu po ruke, ked zostupili po schodoch a rozbehla sa k Alexandrovi. Ten ju uz vital s otvorenou narucou a daroval jej bozk. „Este stale som tu,“ zamaval na nich a Zuzana sa na neho usmiala a Alexander tiez. Rychlo sa bez slova vsetci vytratili do skusobne. „Tak co mate nove, chalani?“ zakricala, ked svorne vchadzali do miestnosti a brali do ruk hudobne nastroje. „Jedine to, ze by sme mali trosku obmenit repertoar, pretoze je uz trosku obohrany po tych mesiacoch, co vy na to?“ navrhol bubenik Brano. „Suhlasim,“ zapozerala sa na Alexandra, co na to povie. „Ja tiez suhlasim a esteze si mi to pripomenul, pretoze by sme to mali na to zajtrajsie vystupenie trosku pozmenit,“ pozrel sa okolo seba na vsetkych clenov, no Zuzana nechapala. „Preco iba na zajtrajsie?“ presla ku svojej gitare a prevesila si ju cez plece. „Pretoze zajtra ta zastupim v speve ja, kedze ty mas stretnutie so starym otcom,“ zmurkol na nu a ostala prekvapene stat, az jej vypadlo z ruk brnkadlo. Trhlo jej kutikom a nevedela, co ma na to povedat. „To uz zajtra? Ja som uplne na ten koncert zabudla,“ vykoktala a Alexander pristupil blizsie k nej. „Neboj sa nic. Ty to zvladnes aj sama! Si sikovna, ja ta zastupim a po pripade ak to vsetko stihnes vcas, tak by si mala prist uprostred koncertu. Sice sa budes pozerat len zo zakulisia, ale nevadi, ja to nejako odspievam,“ pobozkal ju a stale nevedela, co ma povedat. „OK, teda v pohode.“ „Nevadi ti to, ze budem spievat za teba?“ spytal sa ustarostenym hlasom a druhy gitarista si zatial ladil gitaru. „Boze, nie! Preco by mi to malo prekazat? Aj tak mas hlavne slovo v kapele ty, je to tvoja kapela a,“ zakryl jej usta, aby nepokracovala. „Nikto tu nema hlavne slovo, zabudla si na to?“ pobozkal ju na lice a silno ho objala. „Ou, davaj si pozor na gitaru,“ jemne ju od seba odtlacil, ale vedela, ze to bolo z lasky. „Takze to v podstate,“ chytila gitaru a zvesila si ju z krku, „dnes nemusim hrat. Budem sa len pozerat, ako spievas a hras. Len je tu ten malicky problem,“ rychlo sa dostala spat k akemusi manazovaniu kapely. Tykalo sa to skor technickych veci ale aj tak to bolo dolezite. „Stano bude musiet ostat doma, myslim, ze to bude unplugged koncert, kedze nebudes mat dvoch elektrikarov,“ uvazovala a rozmyslala, ako to spravit. Elektrikarmi prezyvala hracov na elektricke gitary, takze k nim patril aj Alexander. Kedze nemala ako hrat na akusticku gitaru, musel ju nahradit Alexander aj pri speve aj pri hre. „Takze v tomto pripade to spravite „bez prudu“,“ povedala iny vyraz pre unplugged koncert, ktory sa vyznacoval len akustickymi gitarami bez vacsieho ramusu. „Suhlasim,“ basgitarista Stano nenamietal, pretoze vedel, ze obcas sa bez toho nezaobidu. „Neboj, moj! Sadneme si aspon spolu do hladiska, ked pridem z pohovoru,“ stuchla ho do boku a Stanislav sa o nu oprel. „Dobre, plati. Aspon budeme pocut sexi Sankov hlas,“ podpichol Alexandra, pretoze vedel, ze prezyvku Sano nenavidi a vsetci sa schuti zasmiali. „Napriklad, ja sa na to tesim,“ usmiala sa na neho a vyplazila Stanovi jazyk. „Tak na co teda cakate? Skusame, podme, skusame!“ zatlieskala a vzala si do ruk cisty papier na ktory zacala navrhovat, akoby mohol ich hodinovy mini koncert v znamom bare vyzerat. Mali uz pomerne dost skladieb, ktore pasovali aj pre Alexandrov aj pre jej hlas, takze mala z coho vyberat. Karol sa po vzrusujucej noci bezducho ponevieral po dome a cakal, kedy pride domov jeho otec. „Nechces sa posadit,“ naznacila mu rukou jeho priatelka, „sem ku mne?“. Bola to asi desiata priatelka za posledny rok. Necudo. Ziadna zena pri nom nevedela vydrzat a ak sa nahodou dozvedela o tom, co sa mu stalo, bol ihned koniec. Karol bol ako zviera. Nadrzany, agresivny, no vedel si k sebe aspon na isty cas priputat zeny svojim sarmom a peknou tvarickou, tak ako mu to kedysi povedala Sofia. „Daj mi, prosim ta, pokoj! Dobre?“ vystekol na nu, ked prisiel z kupelne do izby a videl ako na jeho posteli lezi zenska, zabalena do postelnej bielizne. Momentalne stravil znova jeho oblubenu chvilku u otca doma. Sex si uzival raz u seba doma a raz doma u priateliek a neraz sa stalo, ked bol u nich v dome Alexander, ze vyuzil byt svojho otca. Ked prechadzal okolo, zenska sa po nom vrhla a stihla mu stiahnut uterak, ktory mal okolo pasa a po tele mu stekali kvapky vody. Za inych okolnosti by to v nom prebudilo zviera, no teraz sa len zurivo zohol po uterak, svihol nim mlade dievca po tvari a oviazal si ho okolo pasa. „Padaj sa radsej osprchovat!“ zavelil jej a ukazal prstom na kupelnu. Otvoril okno a posadil sa na kraj postele. Bola neodbytna a priblizila sa k nemu odzadu a zacala ho jemne hryzt do ucha. Karol si to chvilku vychutnaval, no potom opat precitol. Hladila mu hrud, no dal jej len bozk na ruku a postavil sa znova ku oknu. „Ty si na mna zly! Vcera sa ti to pacilo,“ nespokojne naspulila pery a zabalena v oblieckach odisla do kupelne. Rukou sa oprel o ram okna a hlavu polozil na ruku. Zo stvrteho poschodia bytovky pozoroval, co sa deje na ulici. Videl, ze domov prichadza jeho otec. Zhodil zo seba uterak, presiel ku skrini, obliekol si ciste boxerky, tricko, nohavice a v zrkadle, umiestnenom na dverach skrine si upravil vlasy. Zo sprchy akurat vyslo dievca. „Zalez este na chvilku spat, prisiel foter!“ nedala si povedat, pribehla na chvilku k nemu, posmatrala mu pod tricko a chvilku sa s nim horlivo bozkavala. Jemne ju uhryzol do pery a odtisol ju od seba. „A teraz bez, je tu kazdu chvilku, neboj, rychlo sa ho zbavim,“ tlapol jej po zadku a surovo sa zasmial. Dvere na byte sa otvorili a dnu vosiel stihly chlap, mohol mat okolo sestdesiat rokov, sedivy, obleceny v obleku. Mal strhanu tvar od tolkych starosti v obchode a z toho, kam sa uberal jeho jediny syn. Karol na neho cakal oprety o zarubnu dveri s rukami vo vreckach. „Zasa si tu?“ privital ho, nie prilis nadsenym tonom jeho vlastny otec Jozef. „Cakal som milsie privitanie,“ Karol roztvoril naruc a na tvari sa mu vlnili sanky od toho, ako ich zatinal. „A cakal si vari nieco ine? Nachadzam ta tu pravidelne niekolko krat do mesiaca! Uz mi tie tvoje sexualne hry lezu na nervy! Asi ti zoberiem kluce, pretoze, co je vela, to je vela,“ vyzul si topanky, hodil kluce na policku pri dverach a zhlboka sa nadychol. Pokrcil nosom, pretoze citil smrad pijatiky, potu a ine pachy, ktore si radsej k nicomu nepriradoval. Presiel s pohrdavym pohladom okolo neho do kuchyne. Pohladom zavadil aj o neupravenu postel vo svojej spalni. „Tak ktora je to tento krat? Kde ju mas? Predpokladam, ze v spalni mam zasa neporiadok,“ zurivosti sa mu triasli ruky a nevedel si naliat ani vodu. „Klud, starky, klud,“ schytil mu ruky do zovretia a pohar mu vypadol do umyvadla. „Neprajem si, aby si so mnou takto hovoril,“ vytrhol sa, „este stale som tvoj otec, aj ked najradsej,“ zodvihol ruku, no potom si uvedomil, ze nema vobec zmysel plytvat na neho silou. Karol sa na neho pozeral povyseneckym pohladom. Zaklipkal na neho ocami. „Potrebujem prachy! Mohol by si mi pozicat, potom to vratim?“ zalozil si ruky na hrudi a pod trickom sa mu rysovali svaly, ktore kazdeho odradili, ale zeny pritahovali. Jozef vedel, ze nemoze odmietnut, pretoze ak by tak spravil, Karol by skoncil na ulici a on s poriadnou nakladackou. Trufal si na kazdeho. Jozef na neho pozeral a pokrutil hlavou. „No bude to dnes?“ Karol udrel pastou do stola a jeho otec zurivo vytiahol z penazenky sto eur. „To len tolko?“ vyplestil oci a isiel nieco povedat, no Jozef ho umlcal rukou. Vzapati si ju Karol prudko strhol z ust. „Ty dobre vies,“ utrel si chrbtom ruky usta a presiel si po vlasoch, „ze nenavidim ak mi niekto odporuje!“ znova udrel pastou do stola, az nadskocili korenicky. Jozef mu pridal z kufrika este patdesiat eur, ktore mal odniest do banky. Bola to trzba z obchodu, stastie, ze len cast, pretoze dnes odisiel z obchodu skor. „Tak sa mi to paci, to je uz o cosi lepsie,“ usmial sa na neho a vlozil si peniaze do zadneho vrecka nohavic. „A okrem toho, mal by si uz ist, pretoze ta caka ta synacikova frajerka,“ pripomenul mu, ked odchadzal z kuchyne a zastavil sa pri dverach. „Este sa tu chvilku zdrzim, mozes si byt isty, ze ma tu do vecera nenajdes,“ zaplesol za sebou dvere a presiel do izby, kde sa zamkol. Z kupelne vysla zenska zabalena len v uteraku a vrhla sa na neho. Karol ju na chvilku odtisol, z coho ostala prekvapena a pocuval za dverami. Pocul ako jeho otec odchadza a zakrical mu, ze ho zajtra caka v obchode. Tresol bytovymi dverami a Karolovi sa na tvari rozhostil usmev. „Tak, co si to teda chcela?“ priblizoval sa k nej ako krvilacna selma, vyzliekajuc si tricko a zobral si ju na ruky a preniesol do kupelne. „Len teba som chcela. Nikoho ineho!“ bozkavala ho, zoskocila mu z narucia a vyzliekla mu nohavice. Stiahol si boxerky, vosiel do sprchy a za nim v uteraku jeho dievca. Strhol z nej uterak, pustil vodu a polozil ju do vane, kde si na nu lahol a pomaly pokracovali v tom, co robili celu predchadzajucu noc. Zuzana si pospevovala spolu so Zuzanou Smatanovou, ktorej hlas vychadzal z hifi veze a pozerala sa do zrkadla, ked sa malovala spiralou. Do izby vpalil Bruno a Zuzane vypadla z ruky farba zo spiraly a kefkou si zasiahla oko. „Au, do certa!“ pustila na zem kefku. Postavil ju pred seba a drzal ju za ramena. „Keby si si ho stale nesuchala, mozno by som videl aj viacej,“ chytil jej ruku a pozeral skumavym pohladom na oko. „A co mam asi tak podla teba robit? Vybrat ho na lyzicku?“ zurivo si ho suchala od bolesti a zohla sa po vyliatu spiralu. „Nechaj to tak, ked budem mat cas, tak to upracem ja alebo Sofia,“ zlozil si ruky na hrudi a Zuzana ho odsunula od dveri, aby sa videla v zrkadle. „Na to zabudni, ze,“ prezrela si oko, ci si nerozmazala tiene, „to bude riadit Sofia. Caka predsa dieta a ty si nejaky chlap, tak jej pomoz,“ udrela ho do hrude a Bruno sa chytil za miesto, kde ho zasiahla. „Tak, co by si chcel?“ pobozkala ho na lice a upravila si trosku vlasy a narovnala saty. „Mozes sa mi na chvilku venovat?“ zvysil hlas. Opadol jej usmev a vypla vezu. „Pocuvam ta,“ usmiala sa a sadla si na postel a zakopla o krabicku od tehotenskeho testu. Ej, do slaka! Ako som na to mohla zabudnut? Bleskovo sa postavila a tvarila sa akoby sa nic nestalo. „Davaj si na seba pozor! Tu kratku suknu si si fakt nemusela davat. Ako to vyzeras?“ potiahol jej ju trosku nizsie, a zapol jeden gombik na bluzke. Mala na sebe ciernu suknu s bielymi pasikmi a bielu bluzku s hlbokym vystrihom. Tlapla mu po rukach. „Co ma ohmatavas? Idem na pohovor, tak musim predsa zaujat,“ povytiahla si suknu spat a chcela rozopnut aj gombik, no zbadala jeho vyhrazny pohlad. „Ides sa stretnut s Alexandrovym otcom? Nic o nom neviem, jedine to, ze bol rok v zahranici, tak, ako mam byt pokojny?“ znervoznel a snazil sa zakryt svoju starost o nu. „Neboj sa! Mam predsa osemnast rokov a viem, co robim. A nejdem sa stretnut s jeho otcom, ale starym otcom,“ prebehla si rukou po vlasoch a prehodila si ich spredu dozadu. No... Takmer vzdy viem, co robim... Odkaslala si a chvilku bolo medzi nimi ticho. „Esteze sa narodi to malicke a budes davat pozor na neho, lebo ako starnes, tak je to s tebou horsie,“ ustipla ho do lica a zjavne sa mu to nepacilo. Zhacil sa a nespokojne sa zamracil. „Problem je ten, mlada dama, ze ty starnes a na teba treba davat pozor!“ stuchol jej do pleca a Zuzana ho objala. Necakal to. „Neboj sa, oci, nic nevyvediem, slubujem,“ pustila ho z objatia a stale pozorovala jeho nespokojny vyraz tvare. „Myslim, ze pan Molnar mal na sedeniach pravdu,“ vzala si z postele maly batoztek, v ktorom mala osobne veci. „Vy otcovia ste strasne ziarlivi na svoje dcery,“ nespokojne zastal na prahu dvier a pozeral ako odchadzala. „No pockat! Otcovia to robia len pre svoje dcery, aj o tom ti pan doktor hovoril? Okrem toho, preco ste sa rozpravali o mne?“ krical za nou, ked schadzal dole schodmi a pristavil sa pri nej, ked sa obuvala. Dobiedzal ako otravna mucha. „Nie oci, o tom mi nehovoril tak podrobne, ale rozpravali sme sa o kazdom z mojho okolia,“ strcila si kluciky do prirucnej tasticky, ktoru prevesila cez plece a prehodila si cez seba bundu. „Ale, ale,“ koktal a nenachadzal slova. Otvorila dvere a zrazila sa so Sofiou. „Ides na ten pohovor?“ spytala sa jej vo dverach a v rukach niesla papierovu tasku s potravinami. „Podla coho typujes?“ zvrtla sa na schodikoch verandy a Sofia na nu zmurkla a chytila sa tricka. Veselo vykrocila k zastavke. Bruno stal s otvorenymi ustami a Sofia mu do ruk vlozila nakup. „Zavri usta, dcera je uz dospela,“ vyzula si topanky a zobliekla kabat slabucko modrej farby. „Ale videla si, co mala oblecene?“ krutil hlavou a spolu presli do kuchyne. „A okrem toho som sa jej chcel opytat, ci nepotrebuje odviest.“ „Aby si ju kontroloval? Necudujem sa, ze isla autobusom,“ vytiahla z tasky rozky a vlozila ich do chlebnika. Chcel nieco povedat, ale nevedel, co ma na to povedat. Polozil mlcky tasku na linku a vybral sa prec. Chytila ho za ruku a pritulila sa k nemu. „Vsetko dobre dopadne, zlato. Neboj sa,“ pobozkala ho na krk a Bruno ju silnejsie objal a pohladil na krizoch. Na svojom bruchu pocitil jej rastuce brusko. „Uz ma vek na to, aby sa postarala sama o seba. Ver jej trosku,“ polozila mu ruky okolo krku a chvilku zotrvali v objati. „Ja uz nicomu nerozumiem. Asi fakt starnem,“ zahundral a uhryzla ho do krku, aby bol konecne ticho. „Au! To bolo za co?“ odtiahol sa od nej na chvilku a znova ho uhryzla na to iste miesto, tentoraz jemnejsie. „Za to, aby si bol konecne ticho, za to aby som si overila, ze tvoje zmysly este nie su stare a za to... Za to ze si, ale to ti opakujem stale,“ nadychla sa jeho vone a chvilku sa este objimali. Zuzane trvalo trosku dlhsie, kym sa dostala do obchodu k Alexandrovmu staremu otcovi, no jej to problemy nerobilo. Pocas cesty autobusom mala prilezitost premyslat nad svojim zivotom a necudo, ze prave tu spravila najviac svojich rozhodnuti. Mozno by sa to niektorym ludom zdalo divne, no Zuzana povazovala cestu za ukludnujucu a mala dostatok priestoru na to, aby si usporiadala myslienky. Rada taktiez pozorovala ludi, pretoze ako Ondrej raz povedal: Autobus vezie kopec pribehov. A bolo to skutocne tak. Zo zamyslenia ju vytrhlo hlasenie zastavky v autobuse, ktora ohlasovala, ze je najvyssi cas vystupit. Cestovala tristvrte hodinu ale neprekazalo jej to. Musela sa z domu autobusom odviest na autobusovu stanicu a odtial medzimestskou linkou do nedalekej dediny. Vystupila a porozhliadla sa okolo seba a pozerala na domy, ktore boli zaliate slnkom. Zhlboka sa nadychla a natiahla si ruky. Jedinou nevyhodou tohto cestovania je, ze clovek sedi na jednom mieste a trpnu mu vsetky koncatiny. Zivla a podisla k oznacniku s odchodmi autobusov, aby vedela, kedy jej ide spoj do mesta. Nemusela ani daleko od zastavky chodit, pretoze si vsimla, ze sa nachadzala v blizkosti kostola. Ako to na dedinach byva zvykom kostol je blizko krcmy a krcma je blizko obchodu. Prevratila ocami a dufala, ze to nebude az tak blizko, pretoze ak by sa jej naskytla prilezitost skutocne u Alexandrovho stareho otca pracovat, nebola by prilis nadsena z toho, keby mala na dennom poriadku ozranov a ludi z podobnych socialnych vrstiev. Ostala vsak prekvapena, ked pri krcme nevidela nikde obchod. No a teraz kam? dala si ruky v bok a vytiahla z vrecka mobil. Pozrela sa na display. Alexovi volat nebudem, pretoze sa asi najskor uz pripravuju na koncert, tak co teraz? Obhliadla sa okolo, ked uvidela, ako na malej terase pred krcmou sedi stara babka a ruky ma oprete o palicku. Mala zatvorene oci a snazila sa vyhriat si stare kosti na jesennom slnku, ktore sa na cas ukazalo. Spolu s nim stupali aj teploty a taketo dni milovala. Preto si nemohla odpustit kratku suknu a bluzku. Aj napriek tej kombinacii oblecenia jej bolo dost teplo. „Dobry den!“ stala si priamo pred staru zenu a zaclonila jej slnko, ktore jej hladilo staru vraskavu pokozku. Babka zazmurila a nevidela jej do tvare, pretoze ju spoza hlavy ozarovalo svetlo. Prilozila si ruku k ociam a Zuzana sa posunula trosku nabok, aby na nu videla. Starka sa chvilku snazila zaostrit, az nakoniec po chvilke spustila. „Co by si rada, dievcatko?“ Zuzana prevratila ocami, pretoze nenavidela ak sa jej niekto prihovaral podobnym stylom. „Este raz dobry den! Chcela by som sa opytat, ako by som sa dostala do obchodu, kde je hlavnym veducim,“ zarazila sa a zacala smatrat vo vreckach bluzky az vytiahla malu vizitku. „Kde je veducim Ing. Jozef Trojan,“ usmiala sa na nu a cakala, kym stara pani tie informacie spracovala. Po chvilke sa k nej nahla, mlaskla a dozadovala sa zodpovedania otazky. „Ako, moja?“ Zuzana sa pomrvila na mieste a povedala hlasnejsie meno, ktore bola na vizitke. „Ano, byva tu taky. Tam,“ ukazala palickou smerom k malemu mostiku, ktory viedol ponad potocik. „Dakujem za informaciu, ale ja by som chcela vediet, kde tu najdem potraviny, v ktorych je veducim,“ kricala jej takmer pri uchu a zacinala byt nespokojna a rozhodnuta, ze si to najde sama. „Jaj tak,“ odfrkla starenka a dlanou si utrela usta. „Musis ist, moja, hore touto cestickou a po piatich minutach tam dojdes,“ hlavou jej naznacila, ze ma ist poza kostol a dostane sa do obchodu. „Pekne vam dakujem, to som potrebovala,“ vstala a snala si z hlavy neviditelny klobuk a rychlo sa od nej vzdialila. Ak bude aj Alexov starky taky hluchy, tak sa mam skutocne na co tesit. Naspulila pery a vysla schodikmi na maly chodnik, ktory viedol poza kostol do spominaneho obchodu. Po desiatich minutach dosla zadychana k obchodu s potravinami a na vchode sa vynimal nazov Potraviny u Trojana. Musela sa do dveri opriet trocha viacej, pretoze isli tazsie otvorit a pri tom ako vchadzala, si spomenula na staru babku, ktora jej povedala, ze sa k obchodu dostane za pat minut. Utrela si z cela kvapky potu a nad dverami do obchodu doznieval zvuk zvonceka, ktory sa ozval vzdy, ked niekto vosiel. Poobhliadla sa naokolo a takmer nikoho nevidela. Pri jednom z regalov stal dospely muz, dobre vyzerajuci a vykladal tovar. Nepovedal ani slovo a v obchode sa ozyval zvuk starych mraziacich boxov, ktore potrebovali nutne opravit. No poznala dovod, preco to nie je tak. Peniaze. Tie chybali vzdy a aj budu chybat. Nadychla sa a ked isla oslovit predavaca pri oddeleni s konzervami, Jozef prisiel k pultu, kde zakaznici kladli svoj tovar. „Dobry den!“ pozdravila sa a po obchode sa rozliehal jej hlas. Nesmelo sa na starsieho pana usmiala a podala mu ruku. „Vy budete asi Zuzana. Alexander mi o vas hovoril,“ utrel si ruky do zastery a pevne jej stisol ruku. „Ano, ano, to som ja. Co vsetko vam o mne stihol povedat?“ prehodila polozartom a Jozef sa mierne usmial a prebehol si rukou po tvari, na ktorej bolo niekolkodnove strnisko. Tvar mal stale strhanu a pod ocami kruhy od nedostatku spanku. „Hovoril mi len o tebe, snad nevadi, ze ti tykam,“ presiel plynulo spoza pultu k nej, „zeby si rada pracovala u nas v obchode. Mne by sa to skutocne hodilo, pretoze s niektorymi zamestnancami mam skutocne problemy,“ naznacil jej hlavou smerom k muzovi, co stal pri konzervach. Zuzana sa chystala nieco povedat, no prerusil to pad konzervy, ktora sa vysmykla chlapovi z ruk. „Nevies davat pozor, prosim ta?!“ Jozef rozhodil rukami a vrhol smerom k predavacovi neprijemny pohlad. Citila sa v miestnosti navyse. Posunula sa trosku dalej od Jozefa a poohliadla sa okolo seba. „Mate to tu take, take utulne male,“ presla prstom po mraziacom boxe a usmiala sa. Okolo nej presiel chlap, ktory ju na prvy pohlad uputal. Pozerala po nom az jej do zorneho pola prisiel Jozef. „Je trosku nesikovny a hlavne,“ obzrel sa, ci ich nepocuje a nahol sa k nej, „on je ten dovod, preco ta chcem prijat. Mam ho uz plne zuby,“ nasilu sa zachechtal a spolu s nim sa smiala aj Zuzana, ale neskor prestala so smiechom a polozila mu otazku. „A ja ho mam vytlacit z jeho miesta?“ zvrastila obocie a Jozef sa len pousmial. Roztrzito sa pozerala okolo seba a len na pol ucha pocuvala, co jej hovoril. „Nie, to nie. Karol tu musi mat stale miesto ako moj syn,“ vrhol na nu prazdny pohlad a chvilu na nu pozeral, az jej to zacalo byt neprijemne. Zrazu sa strhol a pokracoval. „Takze nemaj obavy, ze ho vytlacis. Ale to je na dlhsie vypravanie. Bol by som skutocne rad, keby si prisla aj zajtra, ak mas teda cas, neviem, ci nemate nejaky koncert,“ pozrel sa na nu a trosku ju to zaskocilo, pretoze prepocula cast rozhovoru, ktory pred tym spolu viedli a nechcela sa k tomu vracat, z dovodu, aby sa necitila trapne. „Alex vam stihol povedat aj o nasej skupine?“ natesene sa ho opytala a vsetko jej to vysvetlil takym milym hlasom, ze sa na chvilku vratila v myslienkach do detstva, kedy jej rozpraval jej stary otec rozne pribehy zo zivota. No to uz bola davna minulost. „Takze suhlasis a prides zajtra?“ zmurkol na nu a dlho neuvazovala. „Samozrejme, pridem rada, vsak som chcela niekde brigadovat, tak mam moznost. Dakujem vam pekne, ale,“ opat k nemu natiahla ruku a pevne mu ju stisla a spomenula si na Bruna, ktory jej prizvukoval, ze ma prist Boris so zenou, „ak by vam to nevadilo, tak zajtra sa dlho nezdrzim, pretoze ma prist rodina zo zahranicia, rada by som ich videla,“ nesmelo ho oboznamila so situaciou a chapavo sa usmial. „V poriadku! Bude stacit, ak vam ukazem zaklady a po nejakych dvoch hodinkach mozete ist domov, cakam vas niekedy pocas dna,“ nadiktoval jej zakladne udaje a potesilo ju to, ze jej vysiel v ustrety. Nahle pocitila sucho v ustach. „Este by som si rada kupila mineralku, ked uz mam taky kus k tej zastavke,“ naprazdno preglgla a zo skladovych priestorov za pultom sa vynoril Karol. Presiel okolo nej a Zuzana sa zhlboka nadychla, pretoze za sebou siril zmes voni z roznych prisad do jedla, ktore niesol v kosiku. Obzrela sa za nim a spoza regalu ho chvilku pozorovala a nechavala oci na kazdej casti jeho tela. Dost, nemysli na to! Nepozeraj na neho! Mas predsa Alexa a tento je pre teba prilis stary! prikazovala si v hlave, no vedela, ze pozriet sa moze a tak aj urobila. Karol zachytil jej pohlad a pozrel sa jej do tvare. Jej pohlad sa stretol s jeho pohladom a Karol sa rychlo obratil na inu stranu a ona tiez. Ostala mierne sokovana a vytahovala si z prepravky neperlivu mineralku. Pochodovala ku pokladni a snazila sa spomenut, kde ho videla, no v hlave mala len akysi matny obraz, ktory nevedela nikam zaradit. „Vsetko to bude?“ Jozef sa jej opytal a pokyvala hlavou na znak suhlasu a kasa sa s hrmotom otvorila. „Tak ja sa teda zajtra ohlasim,. Tesim sa a este raz dakujem!“ vzdalovala sa a napravala si batoztek na chrbte. Na chvilku zastala pri dverach a este raz sa pozrela smerom, kde bol Karol. Ked ho nevidela, pokrcila plecami a vysla z obchodu. „Este stale si to neupratal?“ Jozef pristupil s krikom k cupiacemu Karolovi, ktory sa akurat snazil telefonovat. „Daj mi teraz pokoj! Neboj sa, ja sa dostanem aj k tomu, no teraz je tu cosi dolezitejsie,“ prudko sa postavil a pozeral za Zuzanou, ktora sa stracala v dialke. „Chcem to vidiet upratane, pretoze dnes by som chcel uz zavriet. Hned!“ prikazal mu, no Karol mu naznacil rukou, nech ho neotravuje. Jozef odisiel prec, radsej, akoby sa mal s nim znova hadat. Karol vytocil cislo a spoza regalu pozoroval odchadzajucu Zuzanu a presiel pomaly k dveram obchodu. Otocil cedulku napisom Zatvorene smerom von a oprel sa o dvere. Po kratkom prepojeni sa na druhej strane ozval nasrdeny hlas muza. „Mas nieco nove?“ Karol si odkaslal, „uz viem, ako dostanem to, o co ma tak vytrvalo ziadas,“ presiel si jazykom po zuboch. Oprel sa chrbtom o sklenene dvere a rozvazoval si zasteru, ktoru nosil, aby sa nezamazal. „Tak to som skutocne nadseny! Pocuvam ta! Som same ucho!“ chlap na druhej strane telefonu sa rozosmial a odpil z pohara, az to v telefone zachlipalo. Kapitola desiata - Potesenie v zivote treba Zuzana smerovala od zastavky do klubu, kde bol v ten vecer koncert. Este nebola taka tma, pretoze bola jesen a stmievalo sa trosku neskor ako v zime. Slnko uz takmer zapadlo a ako kracala, stupala si na svoj tien. Pozerala na ciernu machulu pred sebou a rozmyslala o chlapovi, ktoreho videla v obchode. Poznam ho? Nepoznam ho? Dejà vu? Tazko povedat, no bol prudko sexi, asi by som mala zajtra zistit, kto to v skutocnosti je, pretoze len tak lahko nezaspim. Ako kracala po chvilke sa v nej ozvalo akoby druhe ja, ktore ju presviedcalo o opaku a hovorilo jej, ze na pohlad pekny chlapi byvaju po vacsine najhorsi. Nebolo to sice vzdy tak, ale o niektorych sa to hovorilo a myslela si to aj ona. Po chvilke prisla k jednemu znamemu Music Baru v blizkosti Namestia a ked vstupila do dveri, zastavil ju statny SBS-kar. „Kamze slecinka? Mame zaplatene vstupne?“ povedal drsnych hlasom a zlozil si ruky na prsiach. Nevsimavo si zapla na bluzke gombik, potiahla si suknu trosku nizsie, prehrabla si vlasy a bola pripravena vysvetlit mu situaciu. „Viete, keby som nebola z tej skupiny, ktora tam akurat hra, tak by som aj zaplatila a velmi rada, pretoze hudbu mam rada. Ale aby som platila za koncert vlastnej kapely?“ urobila krok nabok a SBS-kar jej zablokoval cestu. „Mam vam zaspievat kus tej skladby, ktoru momentalne spieva spevak alebo co?“ prestalo jej byt vsetko jedno a nemala rada, ked dochadzalo k nedorozumeniam. SBS-kar chvilku mlcal a Zuzana prehovorila. „Nie som medialne znama hviezda, aby ste ma poznali, ale na co,“ vytrhla mu spoza opaska vysielacku, „mate tu vysielacku? Zavolajte niekomu zo zakulisia, aby ste si overili ze Zuzana Frankova je spevackou v kapele Red Rats,“ usmiala sa na neho a teraz si ona na hrudi skrizila ruky. Chlap v ciernom jej vytrhol z ruk vysielacku a skutocne urobil tak, ako mu odporucala. Po chvilke sa k nej obratil uz s milsim vyrazom a bez slova jej naznacil, aby vstupila do koncertnej saly. „Dakujem!“ bez dalsich zbytocnych slov presla okolo. Nemala v umysle niekoho zhadzovat za nevedomost, pretoze to sa obcas stane. Pomaly presla bokom saly az k prednemu radu a mierne skrcena dosla k rezervovanym miestam priamo pred Alexandrom. Prisadla si k stolu pri ktorom sedel basgitarista Stano a tiez Bruno spolu so Sofiou. Najskor sa objala s otcom, Sofiou a neskor aj so Stanom. „Tak co?“ naklonil sa blizsie k jej uchu a zvysil hlas. „Mas uz vybavene to, co si chcela?“ zmurkol na nu a odpil si z pohara s vinom. Pokyvala hlavou na znak suhlasu a Bruno sa k nej nahol. „Vsetko OK? Vybavene? Kedy nastupujes?“ zahrnul ju otazkami a nemala prilis velku chut na odpoved v hluku, ktory vytvarali traja zvysny clenovia kapely. „Vsetko je v poriadku, mam sa ohlasit zajtra,“ nahla sa k nemu a zakricala mu do ucha. Bruno si chytil ucho, pretoze to trosku prehnala, ale miesto toho, aby sa ospravedlnila ho pohladila po uchu. „Prepac!“ zakricala mu znova a potom si uvedomila, co spravila a nahodila ospravedlnujuci vyraz, ktory si ale v blikajucom svetle nestihol vsimnut. Spokojne sedela na stolicke, chrbtom otocena k Brunovi, pretoze inak, aby sa pozerala na podium, sa posadit nedalo. Ked okolo prechadzala casnicka a brala prazdne pohare z ich stola, zastavila ju, aby si objednala nechladeny pomarancovy dzus. Casnicku ju spoznala a jej objednavku si pripisala na osobitny papierik, ktory bol urceny pre tych, ktory sedeli za rezervovanym stolom, ktory bol pre kapelu alebo blizkych clenov kapely. Ostala trosku mimo z toho, ze nemusela za to zaplatit a milo sa na casnicku usmiala. Ked odisla naskytol sa jej pohlad akurat na Alexandra, ktory dokoncil prave jednu z ich skladieb. Zamavala mu a konecne si ju vsimol, pretoze pred tym behal pocas piesne po podiu a nemal na to akosi cas. „A teraz by ma mohla konecne zastupit spevacka kapely, Zuzka,“ ukazal na nu a v publiku sa zdvihla mierna vlna nespokojnosti. Na chvilku k nej zoskocil s mikrofonom, postavil ju, sadol si na jej stolicku a posadil si ju na kolena. „Chcete?“ ozvalo sa zopar vykrikov na ktore Zuzana zareagovala. „Len pekne spievaj, ide ti to! Co poviete?“ zatlieskala, uvolnila mu cestu na podium a znova si sadla na miesto. „Tak dobre! Budeme pokracovat novou piesnou Priatel z pripravovaneho albumu Friends! Kto ma zaujem o tento album, viete kde nas najdete,“ zasmial sa do mikrofonu, prevesil si cez krk gitaru a bubenik Brano odstartoval skladbu. Neostavalo jej, len pasivne sledovat program a v mysli trosku zabludila k udalostiam dna. Ach jaj, to je saso, usmievala sa sama pre seba a ani si nevsimla, ze sa na nu Alexander pozeral. Snad budem mat tu brigadu. Dnes ma stretli len same dobre veci! Chvilku osamote, teraz koncert, hudba, co milujem. Preco nemoze byt cely zivot taky bezchybny? pri tejto myslienke sa obratila k Brunovi a Sofii. Chytila Sofiu za ruku a usmiala sa na nu. Pozrela sa smerom na podium a vsimala si vyraz kazdeho clena kapely. Je take fajn, ked clovek robi to co ho bavi. Neviem si uz pomaly predstavit, zeby som nikdy v zivote nechytila do ruky gitaru, nepisala nejake texty, nebola s ludmi, ktorych mam rada a hlavne, zeby som si neuzivala zivot tak ako sa patri. Pri tejto myslienke sa musela znova usmiat a bolo to prave tym, ze veduci obchodu a zaroven Alexandrov stary otec na nu spravil fakt dobry dojem. Bolo to na dedine, kde to bolo predsa len trosku ine ako v meste. Dedinsky vzduch milovala. Pokial niektori ludia tvrdili, ze prave v meste nadobudnu akusi anonymitu, mala prave opacny pocit. Brala to mozno z toho hladiska, pretoze ona byvala v meste. Vzdy ked prisla na dedinu za starkou Emou, alebo si spravila s Alexandrom a clenmi kapely mensi vylet, citila, ze dedinsky vzduch ju naplna pocitom stastia a akejsi volnosti. Jednoducho vedela, ze tam ju nikto nepozna, vsetko je tam prirodzene a prave preto si taketo chvile uzivala najviac ako to len slo. Bola zastancom toho, ze v zivote by mali byt hlavne tie usmevne momenty, no ked si spomenula, na vsetko, co sa stalo v minulosti, trosku ju striaslo. Pocas toho, ako rozmyslala si ani nevsimla, ze si suchala po rukach. Premyslala prave nad tym, co vsetko ju naplna pocitom stastia a vedela, ze ak nechce mysliet na tie negativne veci, treba mysliet na to pekne, co uz bolo. Vsak spomienky sa nedaju len tak vymazat a clovek s nimi musi zit. Niekedy tomu bola povdacna, inokedy by najradsej spravila take kroky ako v jej oblubenom filme Vecny svit neposkvrnenej mysle a dala by si vymazat cast z toho, co prezila. Niekedy mala pocit, ze minulost na nu vrha tiene, ktore ju obmedzuju Opat sa vratila do reality a niekedy si sama nadavala za to, ze bola mimo vsetkych, ked sa zamyslala. Ale ktory clovek to nerobi? V tomto pripade si trosku zanadavala, pretoze prepasla celu skladbu, no aj napriek tomu sa tvarila akoby si ju celu vypocula a nadsene zatlieskala. Teraz mala znova po dlhsom case prilezitost byt v ulohe divaka a zhodnotit, ako cely koncert prebieha. Niekedy je potrebne aj to, aby sa vedela kapela nastavit „na vlnu“ publika. Tesilo ju hlavne to, ze za rok, ktory s chalanmi hrala sa ich kapela dostala aspon v Banskej Bystrici do povedomia. Nebolo to sice ako pri nejakych kapelach, ktore pozna cely stat, no jej to stacilo. Ako kedysi povedala Alexandrovi: Splnil sa jej sen, o ktorom sa kedysi davno rozpravala s Brunom. Teraz mu mohla konecne ukazat dlhy jazyk a vysvetlit mu to, o com sa hadali. Ludia musia rozhodnut o tom, ci sa im budes pacit alebo nie. Mala sice ine predstavy o tom, ako by jej kariera prebiehala, no bola skromny clovek, ktory sa uspokojil aj s malom. Netreba predsa lietat prilis vysoko, chvalit sa kazdemu s uspechom, co dosiahol, pretoze jej to pripadalo maximalne egoisticke a sebecke. Cosi posepkala Brunovi a Sofii do ucha a spolu so Stanom sa zdvihli a presli pomaly do zakulisia. Pozrela sa na hodinky a ratala, ze za nejakych desat minut by sa koncert mohol skoncit. Chcela tam pockat na Alexandra a trosku sa porozpravat o tom, co postrehla a prehodit par slov. Pretoze ako to po koncerte byvalo, kazdy sa rozliezol spat domov, pretoze bol unaveny a nakoniec, dost casu travila kapela spolu pred koncertom bud v skusobni alebo priamo v klube, v ktorom mali hrat. Dost casu im zaberalo aj vybavovanie koncertu, pretoze nemali ziadneho managera, ktory by to za nich vybavil. Zuzana nechcela otravovat Bruna a tak sa ho ani nepytala. Takto si jednoducho urcili pravidla, pretoze by potom nemali cas aj na ine povinnosti, ktore ich popri volnocasovom hrani zamestnavali. Sadla si na schodiky, ktorymi sa vychadzalo na podium a zatial sa rozpravala so Stanom, ktory stal oproti nej. Po tom ako doznel v publiku aplauz, zacali do zakulisia schadzat clenovia kapely. Najskor bubenik Brano, gitarista Milan, ktoreho prezyvali Mino a po chvilke prisiel aj Alexander. Zuzana sa mu vrhla okolo krku a chvilku ostali v objati, az sa od neho Zuzana odtisla. „Vidim, ze si neskakal po podiu len tu chvilu, co som sedela v hladisku, ale cely cas!“ zasmiala sa a nadvihla mu spotene tricko. Ovieval sa, pretoze mu bolo teplo. „Sice si tam sedela, ale nebola si pritomna aj myslou, ze?“ este raz ju objal a pobozkal na celo. „Prepac, bolo to az tak vidno?“ zacala sa ospravedlnovat a Alexander ju pohladil po tvari. „To nevadi, vsak to sa stalo len niekedy, ked som na teba pozrel,“ usmial sa na nu a posunula sa trosku bokom, pretoze zvukari im z podia odnasali gitary a Stano ich trosku usmernoval a odkladal postupne vsetky instrumenty do puzdier. „Bola som trosku mimo,“ zahryzla si do jazyka, pretoze mu nemohla povedat, ze premyslala nad predavacom, ale povedala mu druhu cast pravdy. „Rozmyslala som o dnesnom stretnuti s tvojim starym otcom,“ tato informacia mu vycarila na tvari usmev a utieral si krk uterakom, ktory mu Mino podaval. „No tak hovor, co ste vybavili?“ horlivo sa jej pytal a Zuzana mu napravala vlasy. „Mam prist znova zajtra. Chce ma zaucit, takze asi so mnou pocita,“ natesene zatlieskala a keby nebola medzi ludmi od radosti by si aj podskocila. „Tak to je viac ako super. Tesim sa s tebou, ze sa to podarilo. Vecer este zavolam staremu otcovi,“ prevesil si uterak cez plece a rozprestrel ruky, pretoze mal stuhnuty chrbat. „To si zasluzi obrovsku pusu a objatie,“ isla ho objat, no zastavil ju. „Pockat!“ dal si na hrud uterak a potom ju silno objal. „To malo aky zmysel?“ zasepkala mu do ucha. „Aby si nebola aj ty mokra, pretoze ja som teda fest prepoteny,“ zasmial sa a odtisol sa od nej. „Ale, prosim ta, mne to nevadi! Asi sa po koncertoch malo so mnou objimas, ked nevies ako vyzeram ja,“ podpichla ho a Alexander si ju premeral. „Iba teraz som si vsimol, ako ti to svedci,“ otocil si ju a po chrbte ho potlapkal Stano. „Z podia je vsetko zbalene, comba, gitary, perkusie a bicie, kable si odpracu oni, takze ja padam domov,“ usmial sa na nich oboch a este pripomenul v rychlosti Alexandrovi, ze bol dobry. „Dobre, bez uz! Maj sa! Uzi si tie dva tyzdne mimo civilizacie,“ tlapli si na rozlucku a Stano sa pomaly vytratil a o chvilku ho nasledoval aj Mino a Brano, ked si nalozili svoje hudobne nastroje do aut. Zuzana na chvilku premyslala, ako je Stanovi dobre, ze odchadza na dva tyzdne do Rakuska za svojou rodinou. Nakoniec tam ostali len oni dvaja a do zakulisia sa dostavil aj Bruno so Sofiou. „Bolo to fakt super!“ Sofia vzdala Alexandrovi poklonu a Bruno si k sebe pritisol Zuzanu. „Dakujem pekne, no dcera vam spieva lepsie,“ zmurkol na nu a vedela, ze sa neoplati hadat, pretoze vzdy bude mat kazdy svoju pravdu, ktorou nepresvedci toho druheho. „Tak ak ma teda ospravedlnite, tak ja pomaly pojdem. Idem sa este osprchovat a potom domov,“ ohmatal si uterak, ci ho ma este stale na pleci a zobral si na plece gitaru a do ruky combo, aby si ich zaniesol do satne. „Netreba ta hodit domov?“ Zuzana si robila starosti ale Alexander ju presviedcal, ze po neho pride otec, aj ked to v skutocnosti nebola pravda. Nechcel robit este starosti navyse a okrem toho autobus mu chodil kazdu chvilku. „Tak sa teda vidime bud na skuske, alebo zajtra,“ maval Zuzane, ked odchadzala a na chvilku k nemu este pribehla. „Zajtra? Tak to aby sme si dohodli, kedy sa stretneme, snad prides na grilovacku na zahradu, pride otcov brat,“ polozila mu ruky na plecia a pozerala mu do tvare. „Vlastne zajtra asi nie, mam este cosi vybavit,“ rychlo zahovoril, pretoze vedel, ze bude po dnesnom veceri vycerpany. „No tak dobre, tak sa mi potom ale ozvi a ked dojdes domov, tak mi napis alebo zavolaj, jasne? Rozmysli si to, bude fajn, ma byt pekne teplo,“ pozrela na neho spytavym pohladom a Alexander ju pobozkal na nos. „Neboj sa, dam ti vediet a teraz uz bez, lebo rodicia sa budu hnevat,“ otocil ju, udrel po zadku a bez slova odisla. Este sa par krat otocila a Alexander ostal v zakulisi takmer sam s gitarou a uterakom na pleci a smeroval do satne, aby si dal po narocnom koncerte sprchu. Ked kracal k svojmu domu, videl vo svetle poulicnych lamp skvrny pred ocami, ktore sa snazil zahnat potriasanim hlavou. Vedel, ze ked sa dostava do tohto stadia, znamena to len jedno. Je skutocne unaveny a potrebuje rychlo „dobit baterky“. Ked dosiel k dveram domu, oprel si gitaru o stenu a combo polozil vedla nej. Mali starsi jednoposchodovy dom, ktory na pocudovanie este stale drzal pohromade, mozno aj pricinenim Alexandrovho stareho otca a jeho starej mamy, ktora sa sem tam v dome objavila a ked nebol Karol doma, upratala. Bez zenskej ruky to tam obcas vyzeralo ako po spusti. Konecne sa dostal dnu, vyzul si topanky a ked si oprel gitaru o domove dvere, spomenul si, ze pred dverami nechal combo. Co uz robim, kriste! Uz od tej unavy neviem, co vlastne robim, posuchal si oci, zivol a preniesol si combo dnu a zamkol za sebou dvere. Vsimol si, ze okrem jeho topanok a Karolovych topanok sa tam nachadzal aj jeden par znackovych tenisiek. Presiel si rukou po tvari, poobzeral sa po dome a presiel do kuchyne. Ostal prekvapeny, ked videl, ze kopa riadu z rana, ktora zdobila umyvadlo, zmizla. Vedel, co je vo veci a bol si na sto percent isty, ze otec si znova priviedol do domu nejake dievca. Napustil si pohar vody a ked stal otoceny k umyvadlu, pocul ako do kuchyne niekto smeruje. Pomaly sa otacal a prehltol dusok cistej vody. Ked videl, ze do miestnosti vosiel v uteraku zabaleny Karol, z ktoreho este kvapkala voda, mlcky sa otocil a nesmelo sa pozdravil. „Ahoj!“ napustil si este kusok vody a vsetko naraz vypil. Karol, ktory sa prehrabaval v chladnicke zistil, ze nie je v miestnosti sam a ze pri dreze stoji jeho syn. „Ahoj, chlapce!“ zaplesol dvere na chladnicke a podisiel k nemu. Syr a sunku, ktoru si vytiahol polozil za seba, otvoril si pivo a oprel sa vedla neho o linku. Vsade po nom ostavali mokre stopy. Alexander sa pohol smerom z kuchyne, ked ho otec chytil za ruku. „Nepovies mi ani ako bolo na koncerte, hm?“ Alexander si pretrel oci, ci dobre vidi toho spravneho otca a ked sa obraz nezmenil, nezmohol sa na slovo. „Tak co? Co na mna pozeras?“ Karol si nespokojne prekrizil ruky na hrudi a chvilku bolo medzi nimi ticho, bolo pocut len tiche vrcanie chladnicky. „Nic, nic. Ja len tak,“ nechapal ho a nevedel, co ma na to povedat, pretoze vedel, ze je vybusnej povahy a nevie, co vsetko moze od neho ocakavat. „Nemozem sa opytat, ako sa ma moj syn, dofrasa?“ odpil si z flasky a Alexander si ho premeral od hlavy po paty. „Zasa je tu niekto?“ nesmelo sa opytal a Karol sa zasmial. „Ak ta len to trapi... Neboj nic, spi ako zarezana, takze sa mozeme v klude porozpravat,“ usmial sa na neho a ponukol mu flasu s pivom. Rukou mu naznacil, ze nechce a nevychadzal z udivu, ako sa k nemu spraval. „Deje sa nieco?“ stale nerozumel, no pripisoval to unave. Posadil sa na chvilku za stol, pretoze by bol od unavy odpadol. „Vysvetlis mi uz konecne, co by sa malo diat? Jednoducho sa chcem s tebou porozpravat o tom, aky bol koncert, den a tak... Nerozumies?“ sadol si oproti nemu. Nesnazil sa o pochopenie, no videl, ze Karol ma snahu spravat sa k nemu milo a otca si clovek nevyberie. „Ale tak dalo sa,“ zazmuril na neho. „Bol paradny, len som unaveny, pretoze s koncertom je velmi vela vybavovaciek, potom este vsetko odohrat, odspievat, pobalit. Clovek ma roboty vyse hlavy a ja som strasne unaveny,“ oprel si hlavu o stol a Karol si presadol vedla neho na lavicu. „Neboj nic! Ak chces tak ti s tym mozem obcas pomoct,“ posuchal ho po chrbte a Alexander sa narovnal. Zobral mu z ruk pivovu flasu a polozil ju pred seba. „Neviem, musel by som sa o tom porozpravat aj s ostanymi clenmi kapely, rozhodujeme totiz spolu, nemozem to rozhodnut ja,“ jeho navrh bral trosku nedovercivo a Karol ho pohladil po chrbte a naznacil mu, aby si hlavu oprel o jeho hrud a Alexandrovi to bolo v tom momente jedno, pretoze to videl ako vhodnu prilezitost na zaspanie. Oprel sa o neho a nahlas zivol. „A co tvoja priatelka? Zuzana sa vola, ze?“ opatrne sa opytal a Alexander sa znova narovnal a prisiel spat k racionalnemu uvazovaniu. On nie je normalny! Jemu sa muselo nieco v tej posteli stat, ked sa miloval s nejakou zenskou... Pozeral na neho a utrel si vlhke lice od toho, ako sa o neho oprel. „Co s nou ma byt?“ podrazdene sa spytal a vstal od stola. Karol sa mu odstupil, aby mohol prejst. „Nic, ja sa len pytam, ako sa ma, co mate nove a tak,“ zahryzol si do pery, pretoze sa prilis poponahlal. Postavil sa aj on a Alexander podisiel k nemu blizsie.. „Dobre sa ma, isla spat domov. Idem spravit to iste aj ja, pretoze som skutocne unaveny,“ pozrel sa na hodinky na zapasti a ked videl, ze je uz jedenast hodin vecer, nechcel uverit tomu ako ten cas rychlo leti. „Ako chces teda, gitaru ti donesiem do izby. Pekne sny,“ poprial mu, vzal si zo stola nedopite pivo a vsimol si ako mu Alexander na pozdrav zamaval a smeroval do svojej izby. Karol este chvilku za nim pozeral a potom dopil pivo. Hodil flasku do drezu a posuchal si celo. Rozmyslal nad tym, ako si opat ziskat jeho doveru. „A ty tu co robis?“ „Prisla som, aby som ta trosku otravovala, hahaha!“ „Si stale taka vtipna ako som ta naposledy videla. Chvalabohu, ze sa uz s tebou nestretavam, lebo v takej high society byt, tak sa radsej zabijem.“ „Joj a ty si stale taka trapna ako si aj bola.“ „No tak mi uz povies, co chces, alebo mozes ist tam tymi dverami.“ „Tak ti to teda poviem. Chcem tristodvadsatsest rozkov a tridsat strucikov cesnaku, mas co pocitat! Hahaha!!!“ Zuzana sa v posteli prudko strhla na prihluply smiech Kamily, ktora ju matala este aj v sne. Och, tak toto je asi to najhorsie spojenie! Sny o buducej praci v spojeni s Kamilou... Este chvilku si polezala a zhlboka dychala. Pomaly sa posadila na okraj postele, utierala si z cela kvapky potu a podisla k oknu. V bruchu citila zvlastnu bolest, ktoru velmi dobre poznala. Na co chcela asi tolko cesnaku? Dominik ju uz omrzel? Zasmiala sa sama pre seba a odhrnula zavesy. Oziarilo ju vychadzajuce jesenne slnko, ktore svietilo do jej izby cez rad stromov. Luce ranneho slnka ju hladili po tvari a vyhrievali jej ruzove lica. Pomaly sa preberala. Vycarilo jej to obrovsky usmev a prudko rozrazila okna aby sa nadychala cerstveho vzduchu. Otocila sa smerom do izby a vnimala, ako sa jej vietor pohraval s vlasmi. Pozrela sa pod postel a zmeravela. Ty truba sprosta! Ako si mohla na to zabudnut? Rychlo pobehla k uloznemu priestoru postele a vytiahla z neho zabaleny tehotensky test. Vstala a chcela ist do kupelne, ale zastala pri dverach. Fakt to chcem vediet? Fakt sa chcem takto potesit? A sudiac podla bolesti v podbrusku... Ale to este nic neznamena... Prechadzala od postele ku dveram a nervozne si skatulku buchala o ruku. Ale chcem to vediet, budem to mat aspon za sebou! Vybehla na chodbu a akurat isiel po schodoch Bruno. „Dobre,“ nestihol dopovedat a Zuzana zmizla v kupelni. Jemu to nedalo a isiel za nou. Nazrel dnu a opytal sa, „Deje sa nieco?“ ked ju tam nevidel doplo mu, ze bude asi v zachode. A co teraz? Preco som bola ja, krava, zvedava? Preco? Preco? Preco? A teraz to niekde ukryt. Premyslala, kam by to schovala. Bola za zatvorenymi dverami v malej miestnosti v ktorej sa nachadzal zachod. Bolo ticho a tak si myslela, ze Bruno odisiel. No isto, na toto sa nedam nachytat. Padol jej zrak na zachod. Jedine miesto, kam mohla ten test ukryt, bolo za zachodom na odtokovej rure. Dufam, ze to tam zatial nenajdu... A dufam, ze ja na to zasa nezabudnem! Zohla sa k dlazke, aby ho ukryla a rychlo sa postavila. Vykonala potrebu, splachla a odomkla dvere. „Ahoj, oci,“ vrhla sa mu okolo krku a pobozkala ho na lice. „Tebe sa nieco stalo?“ prekvapene sa na nu pozeral, ked ju objimal. Odtiskala sa od neho a priskocila k umyvadlu. „Nie. Preco? Mam len dobry den!“ pustila vodu, umyla si ruky a prezrela sa v zrkadle. Divila sa nad tym, ako dobre dokaze iste veci predstierat. „Idem prvy krat do obchodu, tak musim mat dobru naladu, no nie?“ odsunula ho trosku od umyvadla, aby si mohla utriet ruky. „No vsak jasne, len mi bolo zvlastne, ze si tak na mna vybehla,“ postrapatil jej vlasy a odchadzal von, ked sa pri dverach zvrtol. Radsej sa pohla za nim, ked do kupelne vosla aj Sofia, ktora prave vstala. „Dobre rano!“ pozdravila sa a bez zbytocnych slov presla do zachodu. „Mam ti spravit nieco na ranajky?“ spytal sa Zuzany, ktora mu naznacila, ze si nema robit starosti. „V pohode, oci. Zvladnem to sama,“ usmiala sa a ked chcela popri nom preklznut von zastavil ju a pobozkal na vlasy. „Ako chces, slniecko!“ neodpovedala a tiez mu postrapatila vlasy. Drziac sa za hlavu, prisla do izby a zaplesla za sebou dvere. Tak to bolo asi najskor nejake znamenie na to, aby som si ten test nerobila! Ale ked ja neviem... Nic nepocitujem, zeby sa vo mne menilo... Az na... Hm, a co ak mame fakt dieta s Alexom? Zufala si a sadla si na postel. Sklopila hlavu a trosku jej z dobrej nalady opadlo, ked si spomenula na vsetkych okolo seba. Dost bolo trapenia sa s ludmi, ktorym na tebe nezalezi. Netrap sa vecami, ktore plynu okolo teba, pretoze pokrytectvo a klamstvo sa stalo akousi sucastou dnesneho moderneho zivota, v hlave jej zaznel hlas doktora Molnara a hned sa jej nalada vratila na povodnu hodnotu. „Ma pravdu,“ zahundrala si popod nos. „Dnes sa nebudem zatazovat nicim a s nikym, pretoze mam na starosti aj ine veci,“ bola nadsena svojim prehovorom a pristavila sa pri skrini, z ktorej si vybrala oblecenie. Postupom casu sa naucila zit s tym, co jej zivot priniesol. Prisla na to, ze s niektorymi skutocnostami sa neoplati zapodievat, pretoze co z toho clovek ma? Absolutne nic. Len zle svedomie a myslienky, preco to nespravil tak ako chcel, pripadne ako to chceli ostatni naokolo. Preco sa aj on nezapojil do veci, ktore sa mu ponukali? Niekedy je lepsie stranit sa niektorym ludom, ktori zradili nasu doveru, odsunuli nas akosi automaticky na druhu kolaj. Snazila sa na to nemysliet a bola skutocne stastna, ze tie dni, kedy sa dokazala trapit den aj noc s vecami, co sa jej netykali, boli nenavratne prec. Kazdy by si mal v zivote urcit akesi priority, ktore by mal plnit, aby ho naplnili pocas celeho zivota stastim. Zuzana to uz nasla. Bola to hudba, pekne dni stravene s pravymi priatelmi a po boku niekoho, komu mohla skutocne doverovat. Hodnotu milovat a byt milovany mala splnenu. Samozrejme, ze vzdy pride na kazdeho ta zla nalada, ale vedela, ze staci mozno den, dva, osamote a je to vsetko v suchu. Netrapila sa uz myslienkami na to, ako ju budu brat ostatni ludia. Bolo jej to po pravde jedno. Za ten kratky cas, kym mala osemnast rokov, sa stala svedkom mnohych podrazov, ktore ju posunuli dalej. Kazdy z nas si nieco zle pretrpi, ale dobra nalada sa da udrzat len v tom pripade, ak si uvedomime, ze aj to zle je na nieco dobre a mozno prave to nas posunie na miesto, z ktoreho budeme moct riesit dalsie, dolezitejsie, zivotne situacie. Zuzane ubehol den pomerne rychlo. Pri obede si vsimla, ze do odchodu do obchodu ma iba hodinku a prisla na nu akasi faza „premahania sa“. Velmi dobre to poznala. Sice sa na nieco tesila, no bolo k tomu treba dost velke odhodlanie a sebazaprenie, aby sa niekam dostala. Nuz... Taka bola jej povaha. Pomaly sa prezliekla, nasadila si na ruku hodinky, naramky a vsetko, co tvorilo jej image a vytratila sa z izby. Cestou okolo kupelne sa na chvilku zastavila. Nazrela cez zabradlie, ci je Bruno so Sofiou stale v obyvacke a potichu otvorila dvere. Vosla do zachodovej miestnosti, naciahla sa za misu a ked tam nenahmatala test, ostala sokovana, az ju oblial horuci pot. To nie je mozne! Musi to tam byt! Klakla si na kolena a pozrela sa lepsie. Padol jej obrovsky kamen zo srdca, ked ho nahmatala. V rychlosti, ako vstavala, otvorila skatulku a skontrolovala, ci sa tam test nachadza. Ulavilo sa jej uz uplne, ked ho videla v ochrannej folii. Pristavila sa na chvilku pri zrkadle, z policky si vzala pudrenku a trosku sa napudrovala. Prehliadla sa v zrkadle a so spokojnym vyrazom vzdalovala z kupelne dole schodmi. Pripravila sa a isla sa rozlucit s rodicmi. Cakala ju znova tristvrte hodinka cesty v autobuse. Hromadnou dopravou prisla na autobusovu stanicu, odkial musela chytit pripoj do dediny. Ako prechadzala okolo plechoveho plota, ktorym bol ohradeny areal uz dvadsat rokov rozostavanej autobusovej stanice, pootocila hlavu ku kusom stareho, hrdzavejuceho plota. Presla kusok dalej, az prudko zastala. Dobre som videla, co tam bolo? Rychlo sa zvrtla a vrazila pri tom to jednej zenskej, ktora sa ponahlala tym istym smerom. ­ „Prepacte mi. Fakt som nechcela!“ v rychlosti sa ospravedlnovala, rukami naznacujuc klud a vratila sa k akejsi „informacnej tabuli“, ktora bola zriadena nelegalne. Ked sa na tomto mieste pristavila, pozerala s otvorenymi ustami na plagat, ktory tam bol nalepeny. Nemohla uverit vlastnym ociam. Na tvari sa jej rozhostil siroky usmev a vzrusene si precitala, co bolo uvedene na plagate: Koncert Zuzany Smatanovej pri prilezitosti oslav Dni mesta. Dna 30.10.2009, Namestie SNP o 19:00 Od radosti podskocila a poobzerala sa okolo seba, ci by si nemohla ten plagat na chvilku „pozicat“. Okolo vsak prechadzalo mnoho ludi, tak splynula s davom a s usmevom pokracovala na zastavku. Ked sedela v autobuse premyslala, ci napise fanusikom z fanklubu, ci by sa k nej nechceli pridat, no rozmyslela si to. Tak ci tak by na koncert prisli, aj keby ich nevolala a chcela si ho uzit s Alexandrom v intimnejsej atmosfere. Nie. Tak to bude lepsie. Zuzka tu davno nebola... Co davno? Nebola tu viac ako rok! Len ako je mozne, ze som o tom nevedela... Asi si budem musiet lepsie prezerat nove informacie. Ako sedela v autobuse, rozdavala usmevy na vsetky strany , velakrat si pripadala ako nejaky blazon. Ale predsa ludia naokolo nevedia preco sa usmieva. Vedela vsak, ze dobra nalada nie je na verejnosti zakazana. Znova si vysliapala ten kusok cesty za kostolom, aby sa dostala k predajni, kde zacinala pracovat. Ak to takto pojde, tak pomaly ale isto aj nieco schudnem. Opat sa sama pre seba usmiala a vedela, ze to by chcela vela. Vsak co zmoze desat minut schodze do kopca? Vosla do obchodu a za nou sa prudko zaplesli dvere, az ju to nastrasilo. Chytila sa za srdce a poohliadla sa naokolo a ako to bolo prvy krat, tak ani tento raz nikoho nevidela. „Dobry den. Uz som tu!“ zakricala na cely obchod a znova pocula zvuk stareho mrazaka a nikde nikoho nevidela. Nenasla ani chlapa po ktorom naposledy pokukovala a zo zadnych priestorov nevysiel ani Jozef. Prislo jej to trosku cudne a presla k pokladni, aby tam pockala, kym sa neobjavi niekto zo zamestnancov. Mozno konecne spoznam Agatu... Otocila sa smerom do obchodu a oprela sa o pult. Vyzera to tu fajn. Budem sa mat aspon s kym porozpravat, ked sem budu chodit stare panie. Spokojne si povzdychla a uvedomila si, aku ma fajn robotu. Bola zamyslena, ked jej niekto rukou zakryl usta a druhou rukou jej zakryl oci. Zvrieskla a uhryzla dotycneho do ruky. Po ataku sa prudko zvrtla smerom k pokladni. „Au! To si nemusela robit,“ Alexander si prezeral ruku, do ktorej mu zahryzla a Zuzana medzicasom predychavala sok, ktory jej sposobil. „Neuvedomil si si, ze som mohla skoro skolabovat z tohto tvojho „prekvapenia“?“ presla si rukou po ramene a po ustach. „Prepac, nechcel som ta vylakat, ale keby si nebola takto zareagovala, tak by prislo aj nieco ine,“ pozrel na nu ospravedlnujucim psim pohladom a Zuzana zmakla. „Nepozeraj na mna tak! Vies, ze ma to vzdy dostane,“ prevratila ocami, podisla blizsie a chytila mu ruku, do ktorej ho uhryzla a zacala mu ju fukat. „Prepac mi to, ale tak by som asi reagovala vo vacsine pripadov. Mas stastie, ze si sa nedostal dalej, pretoze by si mozno odisiel aj s monoklom. Ja sa nenecham len tak od kohokolvek bozkavat,“ odhalila rad zubov, pritiahla si ho cez pult blizsie a pobozkala ho. „No aspon viem, ze sa nemam k tebe priblizovat odzadu,“ udrela ho do pleca. „A co tu vlastne robis? Kde je starky, dnes ma mal zaucat,“ pozerala na neho a hladila mu bolavu ruku. „Starky pride neskor a poprosil ma, ci by som ti nevysvetlil veci, ktore sa tykaju tvojej prace. S radostou som to prijal a tak som teda tu. Chcel som ta prekvapit, len mi to akosi,“ odkaslal si a pohladil si siju, „nevyslo?“ prebehol ocami po obchode a presiel okolo pultu k nej. „Bolo by ti to vyslo, keby si sa nehral na podpultovy tovar a privital by si ma inak, romantickejsie a nie ako z nejakej kriminalky,“ objala ho a pobozkala. „Aspon som si overil, ze ta mozem po tme kludne nechat chodit domov samu,“ zasmial sa a Zuzana sa od neho odtiahla. „To si snad iba zartoval!“ pozerala na neho s vytrestenymi ocami a Alexander jej pohladil vlasy a pobozkal celo. „Samozrejme, ako inak? Tak,kde teda zacneme? Co by si potrebovala vediet?“ prerusil s nou akykolvek telesny kontakt a sustredil sa len na pracu a na to, aby jej vsetko dosledne vysvetlil, pretoze nechcel nechavat vsetko na stareho otca. „Najprv by som sa rada niekam zlozila, aby som tu nemusela pobehovat s tymito vsetkymi vecami. Kam ma zavediete, pan veduci?“ so sirokym usmevom cakala na odpoved. „Do skladu. Ehm, teda do satne,“ rychlo sa opravil a prebehla mu prstom po nose. „Takze do skladu by si rad isiel?“ mierne sa zacervenal a musela ho pobozkat, lebo jeho zmatenie jej pripadalo rozkosne. Vedela vsak, ze teraz by sa mala predovsetkym sustredit na pracu. „Pod za mnou, ukazem ti skrinku,“ zabral ju za ruku a zaviedol do zadnych priestorov obchodu. Ukazal jej prazdnu skrinku, jednu vedla jeho, a snazil sa co najrychlejsie dostat spat na predajnu, aby tovar neostal bez dozoru. „Tak ak sa mas do coho prezliect, tak sa prezlec a potom prid za mnou, budem ta tam cakat,“ zamaval jej a vytratil sa zo satne. „Ale,“ nestihla nic povedat a uz bol prec. No nic, tak nemam ziadne tricko, tak to dnes budem musiet nejako vydrzat. „Som tu,“ rozrazila dvere satne, „nastupena v prvej linii,“ pristupila k nemu s rukami za chrbtom a cakala, co sa bude diat. „Nemas nic, do coho by si sa prezliekla? Aby si sa nahodou nezaspinila. A vlastne, pockaj,“ plesol si rukou po cele a rozbehol sa do skladu, do dveri vedla zadnych priestorov obchodu. Po chvilke vybehol aj so zasterou v rukach, ktoru Zuzane priviazal. Ked jej ju vzadu uvazoval, chytila mu ruky a prinutila ho, aby ju zozadu objal. „Teraz by som to radsej obmedzil, pretoze sa nebudeme vediet sustredit,“ sepkal jej do ucha a opajal sa jej nadhernou vonou. „Ja za to nemozem, ze sem poslali takeho skolitela. Nebud predsa az taky formalny, nikto nas tu nevidi,“ zasmiala sa a stlacila mu nevedomky uhryznutu ruku. Zhacil sa a odstupil od nej. „Prepac, nechcela som,“ napravila si zasteru a pokrutil hlavou na znak, ze sa nic nestalo. „Kde zacat?“ pravu ruku si dal vbok a popri premyslani prevracal ocami. „O tom, kedy budes chodit robit sa budes musiet dohodnut so starkym, pretoze to zalezi od neho nie odo mna, to hadam vies,“ zmurkol na nu jednym okom a Zuzana si spomenula na koncert, ktory sa mal konat na Namesti. „Hii!“ zhikla a Alexandra to na chvilku prekvapilo a rychlo k nej priskocil. „Co sa deje, zlato?“ so starostou v ociach na nu pozeral a ked sa usmiala, vedel, ze sa nic nestalo a starost sa v okamihu rozplynula. „Spomenula som si na to, ze som ti este nespomenula, hehe, pekna veta, ze bude v Banskej Bystrici koncert,“ oprela sa o neho a on sa nijako netvaril. Jeho tvar sa ani nepohla v naznaku nejakej emocie. „Ano viem, ze tento mesiac mame este jeden koncert v Banskej Bystrici a dalsi je potom az o mesiac znova tu u nas, a co je s tym?“ nechapavo sa jej pozeral do oci a Zuzana pokrutila hlavou. „Ale ty nerozumies,“ mavla rukou, „bude tu koncert, nie nas, ale pride Zuzka Smatanova,“ podskocila a zatlieskala rukami, otocila sa okolo vlastnej osi a vsimla si, ako sa mu rozziarili oci. „Vazne? A kedy? Ta tu uz pekne davno nebola!“ chytil jej ruky a svoju radost zdielali spolocne. „Tridsiateho oktobra, o devatnastej na Namesti SNP, pri prilezitosti Dni mesta,“ uviedla ho do deja. „Vsak to je uz tuto sobotu, to je cochvila,“ potesil sa, v pamati si prepocital, ze bola streda a a do koncertu ostavali, este vratane stredy, tri dni. „Presne tak! Nie je este ani taka zima, takze bude fajn. Ale to len tak na okraj, pan skolitel. A teraz do prace! Aby som nesklamala tvojho stareho otca,“ potlapkala ho po zadku a spolu odisli do skladu po tovar, ktory bolo treba dolozit do regalov. „A nezabudni, ze sa zdrzime kratko, pretoze ideme na tu grilovacku,“ oznamila a prikyvol, pretoze na to nezabudol. Za dve hodinky mali po praci a Zuzana bola pripravena pracovat v obchode ako predavacka a dokladacka tovaru. „Zvladli sme to!“ nastavil jej ruku, aby si tlapli. „Dakujem ti krasne za vysvetlenie, ako to tu chodi,“ silno ho objala a prekrizila si za jeho krkom ruky a na hodinkach si vsimla, ze boli styri hodiny poobede. „Ej,“ odtisla sa od neho. „Je najvyssi cas, aby sme sa pobrali domov ak si chceme este nieco zajest, pretoze ako poznam, tak nam,“ nestihla dopovedat a Alexander ju pobozkal. „Radsej nekvakaj a bez sa prezliect, idem to oznamit starkemu,“ Zuzana sa na neho sokovane, z toho, co jej povedal, pozerala a rozbehla sa do satne. Na zastavku prisli akurat vcas, ked autobus odchadzal, takze to Zuzane vsetko pekne vychadzalo. O pol siestej boli pred domom a rozhodovala sa, ci ich prekvapi a vtrhne tam, alebo sa zlozia v izbe a zidu tam ako kultivovani ludia. „Pojdeme sa zlozit ku mne do izby,“ vyhrala nakoniec tato volba. „Potom sa k nim pridame,“ na verande domu ho pobozkala a otvorila dvere, ktore neboli vobec zamknute. Zaplesla za sebou, zamkla a vybehli po schodoch do izby. „Nechces nejaky sveter? Nebude ti zima?“ stala sa o jeho komfort a presvedcil ju, aby si nerobila starosti. „Tak teda mozeme ist dole, hold rodinnemu posedeniu,“ chytila ho za ruku a spolu zisli do kuchyne odkial presli cez zahradne dvere k posedu blizku domu, ktory sa nachadzal pod pristreskom. „Aha, kto k nam ide!“ Bruno natesene zvolal, ked ich videl ruka v ruke prichadzat a vsetci sa takmer naraz postavili. „Ahojte!“ Zuzana im spolu s Alexandrom zamavala a nevedela, kam sa ma skor od radosti pozriet. „Som rada, ze ste to stihli,“ Ema k nej pristupila a silno ju objala. „Sofia nam hovorila o tvojej novej praci,“ jej radost sa znasobila, ked videla, ze im to casovo vyslo. „Aj ja som rada, ze sme sa zasa raz vsetci stretli,“ odtisla sa od nej a presla k Borisovi a Lucii, ktora drzala na rukach maleho Alberta. „Ahoj,“ povedala detskym hlaskom a strcila Albertovi ukazovak do malickej rucicky, ktora jej prst silno zovrela. „Ty mas ale silu!“ pobozkala ho na lice a nasledne to zapakovala aj pri Borisovi a Lucii. „A tesim sa hlavne, ze ste prisli vy dvaja aj s malym,“ usmiala sa na maleho a to sa mu zjavne pacilo. Albert odhalil dva malicke mliecne zubky, ktore mu nedavno narastli. „Paci sa ti to? Paci?“ steklila ho a naznacila Lucii, aby jej ho dala na ruky. „Ty si ale tazky,“ potazkala ho, ked ho drzala v naruci a pristupil k nej Alexander a prstom posuchal Alberta po lici. „Dobry,“ zamaval Borisovi a Lucii na pozdrav. „Vsak prosim ta, tykaj nam,“ Boris k nemu natiahol ruku. „Vsak nie sme taki stari a patris takmer do rodiny, co sme poculi,“ zasmial sa a Lucia na neho nespokojne zazrela. „Co ste poculi?“ Zuzana spozornela a posadila sa s Albertom na zahradnu lavicku. „Ale nic,“ skocila im do reci Lucia. „Len to, ze spolu chodite! Gratulujem!“ prisadla si k Zuzane a Lucia si ho vzala radsej k sebe, aby maly nebol prilis pri dyme, ktory stupal zo zahradneho grilu. Naznacila Alexandrovi, aby si k nej prisadol. Sadol si obkrocmo na kraj lavicky a ona sa posadila pred neho. Chytil ju odzadu do narucia a Zuzana sa o neho spokojne oprela. „Date si nieco?“ Bruno ich nenechal ani na chvilku vydychnut a pribehol k nim s kliestami na obracanie masa. „Das si nieco, zlato?“ pozrela sa na za nou sediaceho Alexandra a pobozkal ju na vlasy. „Nie, dakujem, neskor!“ podakoval sa a Bruno od nich nespokojne odisiel. Znova zabludila laskavym pohladom k Albertovi a nesla z neho spustit oci. „Ak to nezjete, tak ti to zabalim domov, Alex!“ zazartoval a Zuzana sa za nim zahnala. Padlo jej vhod taketo posedenie, videla na zapadajuce slnko, ktore ju ozarovalo, ale to je v tom momente neprekazalo, pretoze v spojeni s rodinou si vedela dokonale uzit prirodu. „A vy mate co nove?“ pootocila sa na Emu s Antonom a obaja na nich zamerali pozornost. „Nic take zaujimave. Zijeme si typicky dedinsky zivot v klude a pohodicke, nic nam nechyba,“ Ema sa zahakla do Antona a spokojne sa usmiala, pretoze aj jej bolo prijemne. Zuzana sa zhlboka nadychla cerstveho vzduchu a viacej sa o Alexandra oprela. „Ale no, zasa nemam za sebou stenu, zeby som sa mal aj ja kam opriet,“ ustipol ju do nohy a pobozkal na krk. „Nie tu pred rodicmi, prosim,“ posepla mu a dala bozk na ucho. „S malym si bola zlata, viem si ta predstavit ako mamicku,“ zhrozene na neho pozrela a odsunula sa od neho. „Radsej mi pod pomoct zalozit ohen, aby sme mali pricom vecer sediet,“ postavila sa a tahala ho za sebou. Skoro sa potkol o lavicku a musel trosku pobehnut, aby stihal jej krok. „A nebolo by to mile? Hm?“ chytil ju za zadok, ked zasli za roh do drevarne. „Nemame k tomu daleko, este som si ten test nerobila. Takze je to dost mozne, ze sa ti tvoj sen splni,“ nespokojne si vzala kus dreva, ktory mu podala. „Mne to pripada, akoby si to dieta nechcela,“ zarazil sa a hodila mu na ruky dalsie polena. „Tak ti to pripada zle. Ja len,“ zohla sa po triesky a papier, „nechcem o tom hovorit pre nimi, pretoze sa mi to podarilo zahovorit, tak nechcem aby nas poculi. To je vsetko, neber si to osobne, laska,“ zmurkla na neho a nohou si otvorila dvere na tmavej kutici. „Dufam, ze dnes tu ostanes spat, pretoze pri ohni budeme dlhsie posedavat, hm?“ prosebne sa na neho pozrela a z ruk sa mu skoro vysmyklo nalozene drevo. „Uvidim este,“ vytiahla si z vlasov drobne kusky dreva, ktore sa jej pri zbierani dreva nachytali do vlasov a ked prisla k ohnu dala si ich do vrkoca. „Kto nam ide pomoct?“ zakricala a vsetci spozorneli, no len Boris spolu so Sofiou sa postavili a presli k ohnisku. „Ako milujem tieto rodinne posedenia,“ vsunula sa medzi cupiaceho Borisa a Sofiu a objala ich okolo ramien. Spolu si posedeli este pri ohniku dost dlho, prebrali nespocetne mnozstvo tem a Zuzana dakovala Bohu, ze ma tak super rodinu. Alexander ich nakoniec opustil skor, pretoze jeho otcovi by sa to velmi nepacilo. No i napriek tomu si dostatocne uzili jeden druheho. Kapitola jedenasta - Don Juan Karol „Tak ako, Karolko?“ spytal sa prenikavy zensky hlas na druhej strane telefonu a z tonu Karola bolo zjavne, ze zensku, ktora mu volala ma v laske. „Ale da sa. V pohode. A ako to ide tam u vas, vo Francuzku?“ vypytoval sa a prepinal medzi programami v televizii. „Tu je to tiez v pohodicke, len by to bolo krajsie, keby som dostala uz konecne to, o co mi ide zo zaciatku. A keby som sa zbavila ludi, ktorych v mojom zivote nepotrebujem. Ale preco by som sa mala rozculovat,“ zenska na druhej strane telefonu zacala zvysovat hlas, ked prislo na tuto temu. „Ja som bola stale ako otrokyna lasky. Loz, pretvarka a falos, dopekla! Nemozem mat uz konecne pokojny zivot, nemozem mat aj ja kusok stastia?“ zhlboka dychala a z telefonu bolo pocut hlas v pozadi, ktory jej vravel, aby sa upokojila, pretoze ma problemy so srdcom a uz prekonala jeden infarkt . „Dobre pocujes svoju dalsiu zivotnu lasku! Pockat, kolky muz je to uz v poradi? Treti, ci stvrty? Takto ma nechutne podvadzat, nehanbis sa?“ schuti sa zasmial a zena si odkaslala. „Ja by som na tvojom mieste fakt pomlcala, pokial viem, ty ich striedas ako ponozky, takze ja som na tom este celkom fajn. Prvy stal za nic, stal ma jedine odchod do zahranicia a maximalne herecke nasadenie,“ vypol televizor a skocil jej do reci. „Staci milacik, staci! Mne to nemusis vysvetlovat, vsak sme si to vydiskutovali, ked som bol s tebou, takze klud,“ poslal jej bozk po telefone a zena na druhej strane este cosi povedala a dorazne mu zopakovala informaciu. „Chcem, rozumies, ja chcem, aby si to vsetko uz konecne ukoncil! Budeme mat konecne pokoj... Rozumies tomu slovu? Po-koj!“ vyslabikovala mu to a ju ubezpecil ju, ze sa uz coskoro toho docka. „Pockaj moja, dockas sa aj toho, uz to mam na dosah ruky! Len budem od teba potrebovat do konca mesiaca istu financnu ciastku, aby som vybavil vsetko, co potrebujem. Potrebujem si prenajat byt, alebo dom“ oboznamil ju s castou svojho planu a zena na druhej strane suhlasila, ze mu financie posle. „Nemas uz dost tych svojich prechodnych bydlisk? Potrebujes dalsie? Ale ak je to sucast tvojho planu, tak prosim... Poslem ti ich, kolko potrebujes?“ zaujimala sa o ciastku a na druhej strane bolo pocut stuknutie pera, ktore si prichystala na zapisanie danej sumy. „Bude stacit okolo tristo eur. Prepac, zlato, ale musim koncit, prisla mi navsteva, bozkavam ta, drz sa tam!“ necakal na odpoved, vypol hovor a hodil mobil na stol. Vyzliekol si tricko, odhodil ho na gauc a otvoril dvere, pred ktorymi stala zena, s ktorou vydrzal viac ako mesiac. Vtiahol ju k sebe a uz na pol ceste do spalne ju priam vyzliekal pohladom. Zuzana s Alexandrom kracali hore ulicou na Namestie SNP, kde mala mat koncert Zuzana Smatanova. Uz z dialky bolo pocut sprievodny program a to Zuzane vycarilo na tvari usmev. „Ani nevies, ako sa po takom dlhom case tesim na koncert! To nie je ako v hlavnom meste, kde vystupuje kazdy mesiac! Podla mna, najlepsie si clovek interpreta uzije na koncerte, ktory je az o rok neskor,“ zasmiala sa a stisla Alexandrovi ruku. „Mas pravdu,“ pritakal, „a urcite si viem predstavit, ako sa citis, vsak ja ju mam tiez velmi rad,“ zmurkol na nu, ked sa ne neho spytavo pozrela. „Tak mi napadlo, zeby sme asi potom nemali robit tak casto koncerty, co na to povies?“ zadivene sa na nu pozrel a na um mu prisla myslienka s Karolom ako managerom ich kapely. „Vies,“ prerusil kratke ticho medzi nimi a odkaslal si, „doma som sa rozpraval s otcom,“ bez prestavky na neho pozerala, pretoze ju to trosku prekvapilo, ze zacal o nom hovorit. Nehovoril casto o otcovi a preto pozorne pocuvala. „Pocuvam ta, hovor!“ myknutim hlavy si presunula vlasy z tvare, aby na neho lepsie videla. „Po koncerte, v den, ked si mala u starkeho ten pohovor, som sa doma rozpraval s otcom. Neviem co sa stalo, ale bol velmi zhovorcivy. Dal mi navrh, ci by sme nepotrebovali managera kapely,“ oboznamil ju so situaciou, ktoru s otcom preberal. „Viem, ake je to, ked si vsetko mame vybavovat sami a takto by to vybavil on za nas a my by sme prisli, odohrali a odisli,“ povedal zjednodusenu formu toho, ako by to asi malo prebiehat. „To je fajn napad, len ja ti to takto neviem povedat,“ odmlcala sa na chvilku, musela mu pustit ruku, aby presla popri ludoch, ktori boli nahusto postavani na chodniku a tak utvorili akysi koridor, kde sa dalo prejst len po jednom za sebou. „Musime si vsetci spolu nad to sadnut a dohodnut sa. Vsak nakoniec rozhodujeme ako celok, takze ja som za, ale neviem, co na to povedia ostatni clenovia, heh. Musime pockat, kym sa Stano vrati z dovolenky,“ povedala fakt, ktory zasadne ovplyvnil ich rozhodnutie. „No to mas celkom pravdu,“ ukazal na nu prstom a prisli na miesto, kde sa konal koncert. Okolo rozlozenych stankov, ktore ponukali rozne produkty od podomacky vyrobenych kobercov, uterakov a roznych veci do domu, boli rozlozene male stanovistia, kde sa konali rozne sutaze pre deti. Bola to sucast sprievodneho programu, ktory sa konal kazdorocne pri prilezitosti oslav Dni mesta. Aby sa koncert mohol uskutocnit, bolo nutne tieto stanky s vyrobkami posunut nizsie, aby mohli technici rozostavit velke podium, kde mali vystupovat rozne skupiny a hlavna hviezda vecera. „Nehorazne sa tesim!“ trosku pobehla k podiu a za kratko k nej pribehol aj Alexander. „Za kolko sa to zacne?“ netrpezlivo preslapovala na mieste a stala pred zabranami rovno pred mikrofonom, kde bolo vzdy dokonale vidiet na spievajuceho. „No pokial sa nemylim, tak mame este cele dve hodiny na to aby sme to pobehali, mozno aby som ti kupil obrovske pernikove srdce a tak,“ vyzliekol si mikinu, pretoze mu zacinalo byt horuco. „Dobre teda, som za! Ale musime tu byt minimalne polhodinu pred zaciatkom, aby sme si chytili popredne miesta, ako vzdy,“ vedela, ze ju pochopi, objala a pobozkala ho. Do ucha mu posepkala, aka je nadsena z toho, ze mozu koncert stravit spolu. „Nebolo tu kedysi viacej stankov?“ udivene sa pozerala okolo seba, ked videla, ze to nie je to, co kazdy rok. Kedysi boli stanky rozostavene cez cele Namestie, az k spodnej casti, no kazdy rok sa to akosi menilo a stankov bolo coraz menej. „Mas pravdu! O tri roky tu bude jeden stanok a podium,“ vyplazil na nu jazyk. „Idem ti kupit nejake srdce!“ zmurkol na nu a zastavila ho skor, ako stihol dojst k nejakemu stanku. Polozila mu ruky na ramena a pozrela hlboko do oci. „Zlato, nemusis mi nic kupovat, pretoze to srdce by nevydrzalo cely koncert. Urcite by skoncilo polamane. Ja si to vazim, ze mi chces nieco kupit, ale nemusis si robit starosti,“ pohladila ho po krku a Alexander mykol plecom. „Dobre teda, ako chces. Ale pozyvam ta aspon na pivo alebo mineralku,“ stiahol ju za ruku k najblizsiemu stanku a objednal napoje. „No a kam to ides, do pekla?“ Kamila sa rozkrikovala, aby ju Dominik pocul, pretoze na Namesti bolo dost ludi. „Predsa by som sa chcel niecoho napit, nie?! Ak chces, tak pod so mnou, ak nie, tak tu ostan a stretneme sa neskor,“ navrhol jej, no Kamila si skrizila ruky na hrudi a zastala. Nevedel povedat jednoducho nie a vzdorovat. Vratil sa k nej a pohladil ju po odhalenych ramenach. „Nechcel som to tak povedat, zlatko. Ale chcem si po takom dlhom dni konecne niekam sadnut. Ak to bude mozne medzi tymto davom, rozumies?“ uhryzol ju do krku a Kamila ho odstrcila. „Nebud nechutny pred tolkymi ludmi. A co by si si take dal? Limcu alebo vodu? Si nejaky suchar, nie?“ somrala a krutila hlavou. „Vedela som, ze nemam ist s tebou nikam a mala som sa ist radsej zabavat s kamaratkami. S nimi by bolo hadam viacej zabavy ako s tebou. Takmer cele popoludnie sa tu s tebou vlacim a nic z toho,“ udrela ho pastou do hrude a odvratila sa od neho. „Ale no tak! Kupim ti, co chces. A predsa nemaju tu len tu limonadu a vodu, maju tu aj pivo,“ hrdinsky sa vystatoval. Prudko sa k nemu otocila a chrstla mu do tvare. „Na to sa ti mozem tak jedine vysrat. Bude ti aspon lepsie chutit,“ mal na jazyku odpoved, ale nakoniec sa premohol, pretoze ak by si proti sebe postval Kamilu, stratil by posledneho cloveka, ktory by s nim chcel travit cas. „Nechcel som ta, nahnevat. Ale chapes, ked tu nic poriadne nemaju a spojenie alkoholu a slnka neposobi najlepsie.“ „Ale! Nechces sa hrat aj na doktora? Ale vtedy, ked sme chlastali v zahrade a uzivali si na slnku cely den, ti to nevadilo, co? Hm?“ pichla mu ukazovakom do brucha a pozrela poza neho. „Aha, koho tu nevidim! Vies co? Bude mi stacit aj to pivo,“ ako sa zvrtla, svihla mu vlasmi po tvari a odpochodovala k stanku v ktorom travili volnu chvilku Zuzana spolu s Alexandrom. „Mohli by sme sa ist pozriet aj smerom nizsie a pozrieme, ci tam bude nejaka obmena obchodov, alebo tam bude to iste, co tu hore,“ Zuzana navrhla Alexandrovi a spoza nej sa ozval hlas. Zabehlo jej, az sa rozkaslala. Alexander k nej priskocil a pobuchal ju po chrbte. Oproti nej si na jeho miesto sadla Kamila a za nu sa postavil Dominik, ktory vyzeral viac ako nesvoj. Bol od nich odsunuty, pretoze jediny stal. „No este toto mi tu chybalo!“ chytala sa za hrud a vykaslala posledny zvysok zabehnutej mineralky. „Ale no! To je co za privitanie? Tvoj fesak ta nenaucil ako sa slusne spravat?“ Kamila sa hrozostrasne zachechtala a Zuzane to na chvilku pripomenulo jej hrozny sen. Striasla sa a bola pripravena odist. „Kamze ides? Vsak sme len prisli a vy uz odchadzate?“ drzo si odpila z Alexandrovho pohara a buchla nim o stol, az par kvapiek vyfrklo vonku. „V prvom rade sa nezaujimaj o to, co chcem ja,“ pozrela sa na nu a potom na Dominika, ktory vyzeral uplne inak ako si ho pamatala naposledy. „A po druhe, daj nam pokoj! Ja s tebou nechcem mat nic spolocne. Narobila si toho viac ako dost. Nechcem aby si sa mi plietla do cesty. Od vtedy ako skoncila stredna skola mam fakt skutocne pokoj a ty si mi to teraz pokazila, tak to tak nemozem nechat a ostat tu,“ vstala a chytila Alexandra za ruku. „Romeo nam je nejaky nabruseny,“ ozval sa Dominik, ked si vsimol, ze Alexander ju nechtiac chytil za zadok. „Mas nejaky problem, mlady?“ vybuchol a Zuzana ostala udivena, kde sa to v nom berie. „Strc sa!“ vysmial sa mu a pobozkal Kamilu na vlasy. „Pod! Ideme prec, pretoze tieto blbe detske rozhovory ja nemienim pocuvat. A este k tomu, ked sa tu tak prudko zhorsil vzduch od tolkeho peroxidu,“ Zuzana prevratila ocami a Kamila si znova odpila z Alexandrovho piva. Ked polozila pohar na stol a Alexander sa naciahol po nom, chytila ho za ruku a zacala mu ju hladit. „Tak toto ani neskusaj,“ silno jej stlacila ruku a schovala si jeho dlan do svojej. „Prosim, podme prec, lebo to nedopadne dobre!“ Alexander jej posepkal do ucha a Zuzana sa zvrtla a bez slova odisla. Dominik sa zasmial a dal Kamile bozk na krk. Ta sa len odtiahla a dopila zvysok z pohara a vybrala sa inym smerom ako oni dvaja. „Skoda toho mojho piva,“ sucho konstatoval, ked vysli spod slnecnika a Zuzana sa k nemu obratila. „Vo mne zlost priam kypela! To je vzdy tak! Stretnes toho, koho nechces, ale toho, koho by si rad videl, to sa ti nepodari. A rovno som musela natrafit na tuto podarenu dvojicu,“ pobozkala mu ruku a potom sa zhacila. „Fuj!“ prelaknuto na nu pozrel a nevedel, co sa deje. „Ona ta po tej ruke hladkala. No isto, este to. Aby si po nej pozeral!“ pustila mu ruku a Alexander sa urazil. „Prepac, ale co si o mne myslis? Ja nie som ten typ, co sa pozera za kazdou suknou,“ usmev ho po falosnom obvineni presiel a neveriacky na nu zazrel. „Prepac mi to, zlato, ale ja som to tak nemyslela. Jednoducho nechcem tahat minulost do pritomnosti. A predsa vies, ake su levy. Staci pohyb okolo toho, koho mam rada a ziarlim do prasknutia. Prepac mi to!“ pohladila ho po tej istej ruke, kde ho pobozkala a utesila ho tym, ze maju pred sebou koncert. Za tu vetu sa citila previnilo. „Nie sme tu pre to, aby sme riesili nejaky primitivny parik. Sme tu pre to, aby sme si uzili koncert,“ chytila ho okolo pasa a pustili sa do kroku dole Namestim bok po boku. „Ty si fakt ziarlila?“ podpichol ju po chvilke ticha a na chvilku sa od neho odsunula. „A este ako! Nikto na teba nebude siahat, to mozem len ja.“ „Ale? A to ti kto povedal?“ „Nebud ku mne hnusny, lebo tu zabocim a idem domov,“ vyhrozila mu a Alexander sa na nu pozrel ocami, co ju vzdy obmakcili. „Dobre teda, ostavam. Ale zapamataj si, ze ja ziarlim, ak sa niekto okolo teba pohybuje.“ „To je dobre! Aspon viem, ze ma mas rada,“ isla nieco povedat, no nestihla pretoze jej vtisol na usta bozk a nasledne jej venoval najkrajsi usmev, ktory na nom zboznovala. Bola pol hodina do zaciatku koncertu a Alexander stal za Zuzanou, ktora uz cakala v prvom rade, drziac sa za zabrany. „Och, ake je to romanticke,“ otocila sa k nemu, ked citila na krku jeho dych. „Co take? Tie zabrany?“ zvadla a znova sa vystrela. „Prestan. Ta poloha je romanticka!“ objala ho a znova sa otocila smerom k podiu. Zrazu sa vedla nej zjavila znama postava, ktora ju hlasno pozdravila. „Ahoj Zuzka!“ bola to jedna z fanusiciek, ktora prisla do Banskej Bystrice na Zuzanin koncert. Neskor sa za nou objavili dalsie tri baby z fanklubu. „Jeda! Ahojte! Vedel som, ze sa stretneme!“ prerazila zabranu, ktoru jej za chrbtom tvoril Alexander a objala sa so vsetkymi fanusickami. „Tak co, ideme si uzit po dlhom case fajn koncert?“ vzrusene sa opytala, pretoze ak sa rozpravala na temu Zuzana Smatanova prinasalo jej to obrovske potesenie. „No ako inak! Len este vydrzat tie nemozne predkapely a potom pride najvacsia hviezda dna,“ jedna z fanusiciek ukazala na podium, na ktore vysiel znamy moderator. Zuzana sa znova postavila celom k podiu a Alexander jej za chrbtom utvoril koridor, ktory uzavrel tym, ze sa chytil zabran a mal ruky vedla jej ruk. Oprel si hlavu o jej a pozoroval program. Ako to vzdy byvalo, zo zaciatku to musel vsetko moderator rozbehnut, aby sa vsetci pripravili na koncert a neskor prisla aj predkapela, ktora po vacsine znamenala, ze sa cochvila dostavi hlavna spevacka hviezda. Zuzana pocas tohto, pre nich bezvyznamneho koncertu, prebrala s fanusickami temy, ktore sa tykali Zuzany a predstavila im svojho priatela. Pri rozhovore cas utekal fakt dost rychlo a ked vysiel na podium moderator, aby uviedol Zuzanu Smatanovu, krik dievcat sa nedal siroko daleko prepocut. Zuzanu si vyziadali hlasnym skandovanim. Ked na podium vybehli clenovia jej kapely a spustili prve tony skladby, nevedeli sa dockat, az uvidia niekolkonasobnu zlatu slavicu. Po malej chvilke sa dockali aj toho. Pri pohlade na Zuzanu Smatanovu, ktora brala do ruky svoju gitaru, sa Zuzana na chvilku zamyslela nad tym, ze vacsiu cast jej zivota tvori prave hudba. Ci ju uz tvorila alebo pocuvala, bola jednoducho v siedmom nebi, ked mohla byt na nejakom koncerte svojej oblubenej skupiny, ale hlavne na koncerte Zuzany Smatanovej. Aj toto bola jedna z veci, ktora ju v zivote tesila. Pocuvat skutocne texty zo zivota, ktore jej mnohokrat hovorili takmer z hlbky duse. Na koncerte sa dokazala dokonale odviazat. Pocas celeho koncertu pospevovala spolu so Zuzanou texty znamych skladieb a najviac milovala pasaze, kde Zuzana nechavala spievat svojich fanusikov, cize aj ju. Niekedy mala pocit, ze ten hodinovy koncert nestaci a mala by vystupovat niekolko hodin. Vedela, ze vsetko sa musi raz skoncit a vzdy, ked sa dostavala k poslednej skladbe, prislo jej to akosi luto a v rychlosti si premietla cely koncert v hlave. Pri poslednej skladbe sa vzdy s ostatnymi fanusikmi najviac odviazala a zjapala ako o zivot. Alexander sa niekedy nestacil cudovat, kde sa to v nej vsetko berie. On bol skor ten typ, ktory potichu pocuval Zuzkin hlas a vnimal atmosferu koncertu. Ale kazdy jeden z obecenstva to vnimal inak. Niektori to ponali po svojom a zacali tancovat, ini kricali na Zuzanu z plneho hrdla, aby sa na nich pozrela a niektori len tak stali a pozerali, co sa bude este diat. No vsetci tam boli z toho dovodu, aby si spravili radost a vycarili trebars svojim detom radost, ze mozu pocut jednu z najuspesnejsich spevacok na Slovensku. Prave preto Zuzana milovala jej koncerty. Koncert sa blizil k zaveru a po tom ako sa Zuzana lucila, zacali vsetci jednohlasne skandovat: Este, este, este... a tak Zuzane neostavalo nic ine ako vyjst znova na podium a zahrat maly pridavok. Vzdy vie ako potesit svojich fanusikov! Pomyslela si a uzivala si uz skutocne poslednu skladbu jej koncertu. Ako to byvalo zvykom, vacsina deciek sa rozbehla po poslednej piesne do zakulisia, aby ziskali Zuzanin podpis, no Zuzana s Alexandrom a zvyskom fanklubu boli trpezlivi a pockali si, kym sa to tam, vzadu, trosku uvolni, aby sa s nou mohli chvilku porozpravat. Zuzanu Smatanovu povazovala za mileho cloveka s ktorym sa dalo porozpravat na hocijaku temu a obzvlast, ak hrala ona sama vo svojej kapele. Pri myslienke na to, aky bol ten koncert fajn si uvedomila svetle stranky zivota. Clovek by mal viac mysliet na to pozitivne ako negativne, pretoze sa moze rychlo stat, ze prestane vnimat to pekne okolo seba a vplyvom okolia a podnetov prostredia sa zmeni na nepoznanie. Zuzana o takych pripadoch vedela, ale teraz na to nechcela mysliet. Bola v kolektive s ktorym si mala co povedat a pri svojej oblubenej spevacke, v spolocnosti svojej lasky. „Jej!“ Zuzana zvolala prekvapene, ked sa rano dostavila do kuchyne a zbadala za stolom sediet pohromade Sofiu, Bruna, Antona a Emu. „Ani som nevedela, ze ste prisli,“ objala odzadu staru mamu a vtisla jej na lice vrucny bozk a pozdravila aj Antona. „To mas tak, slniecko, ked sa po nociach flakas,“ Bruno sa na nu usmial, odhryzol si z rozka a Sofia ho udrela do pleca. „Ale coby sa flakala? Mala predsa koncert a ten si treba dostatocne uzit, ze?“ Anton na nu zmurkol a Sofia dodala: „Treba si ho uzit, ale netreba prist domov o pol dvanastej, ked koncert zacinal o siedmej vecer, vsakze?“ vstala od stola s prazdnym tanierom a potlapkala Zuzanu po zadku, ktorej na tvari mierne zahrala cerven. Este rozospata si sadla na Sofiine miesto. Odpila si z jej pohara a potom sa zarazila pri otcovom pohlade. „Nevravela si raz davno, ze nebudes nic po nas pit?“ udrel ju jemne po ruke a poslala mu vzdusny bozk. „Dovolis?“ Sofia sa zdvorilo spytala, ked prisla na svoje miesto este s jednym kuskom chleba. „Ale,“ svizne sa postavila, „niekto tu ma teda velky apetit,“ obdivne sa na nu pozrela, nasledne na tanier s chlebom sadajuc vedla Bruna, ktory jej pohladil brucho. „Mala by si byt rada, Zuzanka! Sofia caka tvojho surodenca, tak musi predsa jest,“ ustipol ju do lica a Zuzana sa konecne dostala k ranajkam. Po dlhsom case sa mohli porozpravat o tom, co vsetko sa okolo nej stalo. Pozvala ich tiez na koncert, ktory sa ma konat o mesiac v najlepsej banskobystrickej restauracii a Ema suhlasila, ze sa pridu pozriet. Zuzana sa taktiez pochvalila, ze zacala uz na stalo pracovat u Alexandrovho stareho otca a ma este hodinu cas do odchodu. „Za hodinu pojdeme aj my, tak ta mozeme zobrat. Odvezieme ta a spravime vam aj trzbu,“ Ema na nu zmurkla a pochvalila Brunove ranajky. „Ale nemusis si robit starosti, starka. Mne tam ide autobus, ja sa rada vozim a,“ do reci jej skocil Bruno. „Rada sa vozis a kecas so sofermi autobusov, ze?“ podpichol ju a zatvarila sa nahnevane a hodila po nom utierku, ktoru mala po ruke. „Radsej sa nebudem rozculovat. Rada sa vozim autobusom a okrem toho je to tak trosku od veci postavena dedina, tak by ste mali zachadzku,“ oznamila im, kde sa ich obchod nachadza a tentoraz sa sam Anton ponukol, ze ju tam odvezu. „Nerobi nam to problemy, aby sme ta tam odviezli. Pre svoju vnucku vsetko,“ objal ju, pretoze sedela vedla neho a Zuzane od radosti podskocilo srdce, ked videla vsetkych takto pohromade. „Au!“ Sofia prerusila rannu idylku vykrikom a Brunovi takmer z ruky vypadol pohar s mliekom. „Co sa deje?“ prelaknuto jej pohladil brusko a Sofia ho upokojila. „To nic, maly alebo mala sa pohla a trosku to zabolelo,“ chytila a nasmerovala mu ruku na spravne miesto, cim ho upokojila. Pokracoval vo svojich ranajkach, drziac v jednej ruke chlieb a v druhej brusko Sofie. „No tak ja som potom asi v maminom brucho poriadne nekopala. Vidno to podla toho, ze nemam rada futbal,“ jedine Zuzana sa na tom zasmiala. Bruno na nu pozrel s nepochopenim a Ema si odkaslala. Tato tema bola este stale tabu. „Co je? Vsak som nic nepovedala! Nemozem predsa mysliet len na minulost,“ vzdychla si a nikto na to nic nepovedal. Ema prerusila ticho. „Dakujem ti krasne za ranajky, syncek! Boli fakt vy-ni-ka-ju-ce!“ podala mu tanier, ked prechadzal okolo a este dojedal zvysok papriky. „Vsak to boli obycajne rozky so salamou a zeleninou, co bolo na nich vynimocne?“ nerozumel a Ema sa za nim len zahnala. „Od cudzieho vzdy lepsie chuti,“ zmurkla na neho a na oplatku jej ponukol este kavu. „Tak hovor! Aky bol koncert?“ Bruno sa zvedavo opytal a prisadol si znova za stol so salkou horuceho cierneho napoja. Zacala rozpravat, co vsetko zazila, no pre istotu to, ze sa stretla s Kamilou a Dominikom nespomenula. Aby zbytocne nezvysovala Sofii tlak. „Tak teda ideme! Majte sa tu fajn, pridte nas pozriet!“ Ema sa vstavajuc lucila so Sofiou a Brunom. „Posnazime sa, ale ked je Sofia v takomto stadiu tehotenstva, tak neviem ci je najvhodnejsie cestovat,“ postavil sa vedla nej a chytil ju okolo pasa. Sofia chcela namietat, no uvedomila si, ze tak to bude asi najlepsie, ak ostane doma, pretoze uz za dva mesiace mala rodit. „Som tu uz aj ja,“ Zuzana zisla dole po schodoch. „Mozeme ist!“ obula sa a chystala sa vyjst von za Emou a Antonom do auta ale pristupujuci Bruno ju chytil za rameno. „Slecna! Len si pekne zober aj bundicku, pretoze nie je tak teplo ako bolo vcera na koncerte,“ prikazal jej a podaval jej bundu z vesiaka. Prevratila ocami a pozrela sa na Sofiou, ktora s nim tento raz suhlasila. „Nenamietaj!“ vyhrozil jej ukazovakom a chcela mu do neho zahryznut ale vcas ho schoval. „Bez ty, kanibal! Potom sa ozvi, ci treba po teba prist, dnes budem v skole koncit skor, tak snad to budem stihat,“ maval na nu z dialky a ked sa ich auto stratilo za krizovatkou ponahlal sa pripravit do skoly na vyucovanie. Po zhruba styridsiatich minutach cesty v aute sa dostavili pred obchod, kde Anton zaparkoval. Vsetci traja vystupili a Ema sa zhlboka nadychla dedinskeho vzduchu. „Co tak dychas? Tu je iny vzduch ako u vas na dedine?“ Zuzana si z nej urobila trosku srandu a Ema sa znova nadychla. „Treba si uzivat kazdu chvilku na cerstvom vzduchu. Ty hlavne pod, lebo prides neskoro,“ zaplesla za nou dvere, ked vystupila a Anton zaistil auto. Vstupila do obchodu, za nou Anton a Ema sa pristavila pri dverach, kde ju trosku prekvapilo meno Trojan. Znervoznela a vosla za nimi dnu. Mozno si to len s niekym pletiem, mozno je to len zhoda nahod... Snazila sa vo vnutri upokojit a pristupila k regalu odkial si vzala nakupny kosik. „Tak zatial si vyberte, co potrebujete a ja sa idem prezliect,“ v momente zduchla a k pokladni vosiel zo zadnych priestorov za zvuku zvonceka Jozef. „Dobry den!“ Zuzana sa pozdravila, ked sa popri nom presmykla a stratila vo dverach. „Aby ste vedeli, tamto su moji stari rodicia, tak potom im to treba nauctovat,“ z tmy sa ozyval len jej hlas, ked mu vysvetlovala situaciu. „Ta vasa vnucka je teda ukecana. Dobry den!“ Jozef sa priblizil k Eme a Antonovi a podal im ruku. „Nieco nam hovorte. My ju musime pocuvat furt,“ Anton sa schuti zasmial a Ema ho umlcala nespokojnym cmuknutim. Myslienkami vsak bludila kdesi inde a premyslala, ci odniekial veduceho obchodu nepozna. Nebola si na sto percent ista a podozrievavo si ho premeriavala. Po chvilke ako bola pohruzena do nakupovania sa pri nej objavila Zuzana a dala jej bozk na lice. „Tak co starka? Uz si si vybrala vsetko, co potrebujes?“ pozrela sa jej do kosika a ked v nom uvidela tri veci, prekvapilo ju to. „Nechcela si si nakupit toho viacej?“ prekvapene sa opytala a Ema ju pohladila po ruke. „Toto mi bude zatial stacit. Musime sa zastavit aj tak v hypermarkete a tam poriadne nakupit, pretoze zasa nepojdeme dlhsie do mesta,“ upokojila ju a Zuzana jej ukazala, ze Jozef jej to nablokuje a stratila sa v sklade odkial si doniesla za kosik veci, ktore bolo treba vylozit do regalov. Dosla spat na predajnu plochu a Ema akurat platila. Zuzana sa s nou isla este rozlucit a popriala jej stastnu cestu domov. „Dakujem vam este raz, ze ste ma sem doviezli. Drzte sa a hadam nas pridete pozriet a uzijem si vas trosku dlhsie!“ posmutnela a Ema ju pohladila po tvari. „Neboj nic, znova sa ukazeme. Drz sa tu, zlatko!“ pobozkala ju na lice a nepokojne sa okolo seba poobzerala. Vysli z obchodu a Zuzana im odo dveri zamavala, pretoze nechcela v slapkach vybiehat von. Zaliezla dnu a vratila sa k svojej praci. Ema si sadla do auta a chvilku nepokojne sedela. „Mam taky zly pocit,“ chytila sa krku a Anton nastartoval a odbocil na cestu, „ze meno Trojan odniekial poznam,“ zhrozila sa, ked pozrela von oknom a prehltla, ked videla okolo prechadzat muza. Anton chcel zastat, ale Ema mu prikazala aby isiel dalej. Premyslala, co by bolo v tejto chvili najvhodnejsie urobit. Potrebovala si overit este par informacii, no mala zlu predtuchu, ze sa stane cosi, co si bude vycitat. Zuzana si v kludne vykladala tovar a Jozef si robil za pultom pri pokladni svoju pracu. Kratko na to, ako Anton a Ema odisli sa dvere znova rozleteli a dnu vstupila starsia pani spolu s mladym muzom. Spociatku zaregistrovala len paniu, ale neskor si vsimla, ze muz, ktory s nou prisiel bol Karol. „Dobry den, pani Majerova!“ Jozef sa jej zdravil hned ako vstupila a ked okolo neho prechadzal Karol, nieco mu posepol do ucha, co mu na chvilku zmrazilo usmev. No znova sa zosiroka usmial, ked sa zacal rozpravat s obyvatelkou dediny. „Nech sa paci, tam vam poradi Zuzanka, nasa nova predavacka,“ zaviedol ju za nou a Zuzana si utrela ruky do zastery a milo sa na pani Majerovu usmiala. „Ako vam mozem pomoct?“ zlozila si ruky a pani ju poziadala, aby jej nasla v sklade odlozenu bonbonieru z limitovanej edicie. „Jasne, hned to bude, nebojte sa, hned som spat,“ ubezpecila ju a stratila sa v skladovych castiach obchodu. Na predajnu plochu prisiel medzi casom Karol, ktory mal na plane dokoncit Zuzaninu robotu. Po chvili sa znova vynorila z tmavych dveri a v ruke drzala krabicu bonbonov, na ktorych bolo jej meno. „Nech sa paci! Tu je vasa objednavka, zvysok si uz vybavte s panom Jozefom pri pokladni,“ pani Majerova jej vrucne podakovala. Chcela sa vratit na miesto, kde bola, no videla, ze je tam Karol. Nesmelo sa k nemu priblizila a ucitila jeho elegantnu pansku vonu a vsimla si ako mu k telu dokonale priliehalo tricko spolu so zasterou. „Nemusite to robit za mna, ja to dokoncim,“ nesmelo sa mu ozvala za chrbtom a Karol sa k nej obratil. Pozrel jej hlboko do oci a poodhalil rad zubov. „To je v pohode, sme tu dvaja na to a dnes toho nie je tak vela. Ale ak chces,“ podal jej plechovku a pri tom jej chytil ruku, „mozeme to dokoncit spolocne!“ rychlo sa obratil spat k regalu. Vydychla si a pozrela sa mu priamo na zadok. Nadavala si a aj ona sa zvrtla k chladiacemu boxu s jogurtmi a maslom. Medzi tieto potraviny vlozila cokoladu, ktoru pred tym vytiahla z vozika. Tesne za sebou pocitila stojaceho Karola, ktory jej chytil ruku a vytiahol cokoladu z boxu a preniesol ju spat, tam kam patrila. „Nemusis byt nervozna, neboj nic, zvykneme si na seba. Inak tesi ma,“ vystrel k nej ruku a ked mu s otvorenymi ustami podala aj ona ruku, predstavil sa, „som Karol! A ty? Inak mi mozes v pohode tykat, nie som stary,“ uistil ju a ostala po slede udalosti sokovana, pretoze sa nevedela ovladnut. „Ja, ja... Ja som Zuzana, aj mna tesi!“ znova sa vratila do realneho sveta a premerala si ho od hlavy po paty. Ach... Ja sa asi roztopim... „Pustite klimatizaciu!“ nahle vyhrkla a chytila sa za usta. Karol sa zasmial. „Ja som to povedala nahlas?“ mierne sa zacervenala, uz druhy krat za tento den a Karol jej prikyvol. „Teraz na konci jesene ti je teplo?“ oprel sa o regal vedla nej a utrel si tvar do rukava. Roztapam sa z teba, do frasa... Zavolajte vyhanaca diabla, pretoze ma asi posadol zly duch a mam preludy dokonalej postavy... Och! Zhlboka si vzdychla a Karol na nu stale pozeral. Zrazila sa spytala sa: „Deje sa nieco, ked na mna tak pozeras?“ oprela sa o regal a vsimla si, ze na nich pozera Jozef. Zacala sepkat, „mali by sme sa vratit do roboty, lebo sefovi sa to nebude pacit,“ navrhla a Karol suhlasil. Zabite ma niekto... Toto sa Alexander nesmie nikdy dozvediet, o com ja premyslam... Pritisla si k telu konzervu a pevne ju zvierala. Ani sa o tom nikdy nedozvie... Esteze sa nedaju citat myslienky, lebo by som bolo v peknej... zvysok vety nedokoncila, len omamene vlozila konzervu do regala a naciahla sa po dalsej. Den rychlo ubehol a blizil sa podvecer. Bruno sa vracal z roboty a vo dverach ho cakala Sofia. „Ake mile privitanie ma tu caka,“ svitoril si popod nos, ked stupal hore schodmi na verandu. „Stalo sa nieco, ked ma tu takto cakas?“ podisiel k nej a vasnivo ho na privitanie pobozkala. „Hmm, tak to by si tu mohla stavat kazdy den,“ usmial sa na nu, pohladil ju po tvari a tak ako uz velakrat predtym presiel rukou po brusku. Vosiel dnu, polozil si aktovku na zem a vyzul sa. Posadila ho na skrinku s topankami a sadla si na neho. „Zlato?“ povedala maznavym hlasom a uvolnil si kravatu. „Ano, pocuvam ta,“ smatral jej po nohe a Sofia mu sepkala do ucha. „Kedy si uz konecne spravime trocha volna? Mohli by sme si niekam vyjst, kde by sme mali klud, zrelaxovali sa a uzili si seba navzajom. Neustale si v praci a nemame pomaly na seba cas,“ objala ho a chcel ju zdvihnut na ruky, no protestovala. „Neblazni! Teraz by si ma hadam ani neudvihol,“ zoskocila mu z noh a isli spolu do izby. Daval si dole kravatu a vyzliekal si pomaly koselu a Sofia na neho mlcky pozerala. „Netusim. Mohol by som si zobrat den volna, tak by sme si to hadam mohli uzit u mojej matky, co povies?“ prehodil si koselu cez stolicku pod schodmi na povalu a vyzliekol si nohavice. „Tam si dokonale oddychneme od vsetkych starosti. Ticho prirody a caro dediny spravi svoje, hm?“ prechadzal okolo nej a pobozkal ju. „No dobre, ako myslis. Ale nebude to trosku divne, ked si povedal mame, ze by nebolo vhodne aby som cestovala a teraz jej navrhnes aby sme prisli?“ zmurkla na neho a pristupila k nemu. „Ani nie. Vysvetlim jej co je vo veci a bude nakoniec aj rada, ze prideme, vsak sama nas pozyvala, no nie?“ Sofia ho zvalila na postel s teplakmi, ktore si isiel obliect a hladila ho po obnazenej hrudi. „OK! Vybavis to s nou?“ „Samozrejme, ze vybavim, to nie je problem. A potom,“ pobozkal jej ruku, „mozeme ist po troch dnoch na nejaku veceru aj spolu so Zuzkou!“ „Po troch dnoch? Chces u matky stravit tri dni?“ prekvapene sa od neho na chvilku vzdialila. „No tak na niektory piatok by som si vzal volno a mohli by sme u rodicov stravit piatok, sobotu a nedelu,“ posadil sa, obliekol si teplaky a Sofia sa posadila vedla neho. „Dobre, mne to nerobi problem, len treba vybrat vhodny cas,“ polozila mu ruku na chrbat a oprela sa o neho. Naciahol sa po tricku a Sofia mu ho zachytila. „Navrhujem, aby sme isli na veceru ked Zuzana odohra koncert, na ktory nas pozvala,“ s lahkostou ju pobozkal a navliekol na seba tricko. „Myslis tu hriesne drahu restiku, ktoru si nemozeme dovolit?“ pripomenula mu o co sa jedna a cupol si oproti nej. „Neboj sa, raz za zivot nam to skutocne neublizi. Uvidis, bude tam fajn,“ nevedela, co ma na to povedat, len suhlasila. Strcila do Bruna, ktoreho prevazilo dozadu a spadol. „To mam za tu dobrotu?“ rychlo vyskocil na nohy a Sofia sa postavila oproti nemu. Naruzivo mu vyzliekla tricko. „Vsak vies, ako som to myslela. Mam este nedozehlene a okrem toho,“ zastavila sa pri dverach a premerala si ho od hlavy po paty, „nemusel si sa ani prezliekat, pretoze si slubil Zuzane, ze po nu prides,“ vzduchom mu poslala drobny bozk a mlcky sa chytil za hlavu. Vytiahol si zo skrine menej formalne veci ako tie, ktore nosil do prace. Zuzana sa kazdu chvilu pozerala na mobil a ked sa minuty blizili k siestej hodine vecer, nahodila na tvari usmev a pohla sa od regalov k Jozefovi. „Prepacte! Za chvilu bude sest hodin. Mohla by som sa ist uz prezliect, pretoze pride po mna otec, aby ma odviezol domov,“ prehodila si mobil do druhej ruky a opat pozrela na hodiny. „Ale jasne, Zuzka! Len bez, Karol tu ostane, tak nemusis mat starosti. Len si potom dohodnite, kto ostane buduci tyzden na nocnu,“ oprel sa o pult a porozhliadol sa po predajni a prislo mu cudne, ze Karola nikde nevidel. „Dohodneme, nebojte sa! Dakujem pekne!“ podakovala a odpochodovala do satne, aby sa prezula a prezliekla. Ked vosla do miestnosti prekvapil ju Karol, ktory si akurat vyzliekal tricko. V momente sa obratila a automaticky si dala ruku cez oci. „Prepac, netusila som,“ nevedela najst spravne slova a situacia, ktora nastala jej pripadala trapna. „To nic nevadi, vsak aj tak nemam pod trickom nic take, co by som nemohol ukazat,“ mierne sa zasmial a Zuzana sa k nemu otocila a prehliadla si ho. Po chvilke pristupila ku svojej skrinke a rychlo sa prezula, vyzliekla zasteru, prevesila ju cez vesiak a zabuchla dvere. Otocila sa ku Karolovi, ktory sa akurat prezuval a spomenula si, ze si zabudla bundu. Znova otvorila a zobrala si ju do ruky, pretoze mala na plane cestu autom. Karol sa prezul, zabuchol dvere a naraz sa k sebe so Zuzanou obratili. „Mas dnes vecer nieco na plane?“ navliekol si na seba kozenu bundu. „Zeby som ta pozval na nejaku malinovku alebo pivko?“ oprel sa rukou o jej skrinku a prehliadla si jeho ruku svojej vedla hlavy. „Nemam nic na plane,“ preriekla sa a prevratila ocami. „Tak v tom pripade by si mohla ist so mnou. Na chvilku si sadnut, co povies?“ vahala a ked sa k nej zacal priblizovat, aby ju pobozkal, neodvratila sa, len zavrela oci. Pobozkal ju najskor na lice a presiel k ustam. Spociatku si poriadne neuvedomovala, co sa deje, no az neskor si spomenula na slova Jozefa a na Alexandra. Zhrozene sa odtiahla a utrela si nenapadne usta. Toto bolo co?! Sakra, sakra a este raz sakra alebo aj horsie! Vsak ja som, teda on mna... Nadavala si, ze sa pobozkala s Alexandrovym otcom, aj ked to bol podnet z jeho strany. Vratila sa na zaciatok k rozhovoru s Jozefom, ked jej hovoril, ze v obchode pracuje aj jeho syn. „No do riti!“ povedala tento raz nahlas a Karol sa od nej odtiahol. „Co je? Co som ti spravil?“ daval od nej ruky prec a nahmatala za sebou svoju skrinku a zistila, ze nezamkla. „Ale nic, haha, coby sa dialo?“ bravurne to zahovorila a ukazala mu zamku. „Len som si nezamkla skrinku,“ rychlo sa otocila a uzamkla si svoj osobny priestor, ktory bol vyhradeny pre nu. Na krku pocitila Karolov dych a otocila sa. Znova ju pobozkal, no tentoraz sa zhacila. „Prepac, ale zabudla som, ja s tebou nemozem ist,“ oprel si o skrinku obe ruky a Zuzana sa nachadzala prave medzi nimi. „A preco? Nemusis sa bat, ja ti nic neurobim, je to len nevinny flirt,“ pokusil sa ju znova pobozkat, ostala vsak nadalej ako prikovana. „Zabudla som na to, ze po mna prisiel otec a urcite ma uz caka.“ „Otec?!“ prelaknuto sa opytal, az mu preskocil hlas a chcela sa dostat prec zo „zovretia“ popod ruky, no nemusela, pretoze ju pustil sam a rychlo sa otocil ku svojej skrinke. „Vlastne, ja som takmer zabudol na to, ze tu mam ostat, pretoze mam nocnu. Na buducej nocnej sa dohodneme, dnes to zoberiem ja,“ odkaslal si a otvoril skrinku, vyzliekol si tricko a radsej bez slova vypadla rychlostou blesku von. Mavajuc prefrcala okolo Jozefa a uz jej v momente nebolo. Bruno prisiel ako na zavolanie a rychlo si k nemu prisadla. „Ahoj, slniecko! Ako?“ „Prosim, podme domov,“ prerusila ho a zhlboka dychala. „Ako chces,“ potichu zaradil prvy stupen aby sa pohol a Zuzana si vedla neho pomaly presla po ustach. Karol ako manager v nasej kapele? No nikdy, to pojdem radsej spievat na ostrov Madagaskar... Ty blbana blba, za toto by si si mala vpalit taku facku, zeby si sa nespamatala... Karol je predsa Alexov otec... Vtlc si to do tej gebule... Vtlc! Vo vnutri ju tazil ten hrozny pocit, ze sa namotala na toho nespravneho muza. Pokusala sa nad tym neuvazovat, pretoze by sa zbytocne rozculila, aj ked uz vytocena bola. Mlcala, aby sa jej Bruno zbytocne nepytal, co sa s nou deje. Pretoze by to bolo dost narocne vysvetlit. Donjuanstvo niektorych ludi nema obdobu... Uff, uplietla som si na seba teda poriadne dlhy bic! Chudak Alexander... Spustila v aute radio, aby nemusela na take blbe veci mysliet. Kapitola dvanasta - Rychly pad smerom nadol Bruno nestihol ani poriadne zaparkovat pri dome a Zuzana uz vystartovala von z auta. „Vsak pockaj, kam sa ponahlas?“ otvoril dvere na svojej strane a krical po nej, ale Zuzana si ho nevsimala a bezala do domu. Preletela okolo Sofie, ktora schadzala dole schodmi a ani sa nepozdravila. Som ja ale sprosta! Preco som ten test tak dlho odkladala... Musim to konecne zistit, pretoze nedajboze k niecomu dojde a potom budem v takej riti, ze ma z toho nedostane ani styridsat modlitieb. Rychlo vrazila do svojej izby, zvliekla si kabat, hodila na postel tasku a vybrala si spod postele tehotensky test. Teraz alebo nikdy! Vysla z izby a na chvilku zastala pri zabradli, vsimla si, ze domov sa dostavil aj Bruno a zvrtla sa na pate. Vbehla znova do izby, rychlo nahmatala v taske mobil a vytratila sa do kupelne. Zavrela a zamkla za sebou dvere, vbehla do zachodovej miestnosti a pre istotu zamkla dvere aj tam. Stiahla si nohavice, posadila sa na zachod a rychlo otvarala tehotensky test. Chvilu jej trvalo kym ho otvorila, nakoniec foliu roztrhla zubami, v rychlosti sa pomodlila a urobila, to co mala spravit uz davno. Chvilku si posedela na zachode, vyprazdnila sa a ked spravila, co pisali v navode polozila test za seba na nadrzku s vodou. Natukala Alexandrovi SMS-ku, aby v najblizsej dobe cakal bud pozitivnu, alebo v ich neprospech negativnu spravu. Natiahla si nohavice, zavrela zachod, splachla a zobrala si so sebou test k umyvadlu. Netrpezlivo chodila okolo umyvadla, na ktorom bol aj test a pozerala na mobil. Zrazu jej zacal zvonit v ruke. Alex... Ako na zavolanie! „Ahoj, zlato!“ ani sa nepozdravil a presiel rovno k veci. „Tak co? Ako sme na tom?“ opytal sa znacne rozrusene a Zuzana bola chvilku ticho. „Neviem, este som sa nepozrela, nemam na to odvahu,“ vzdychla si. „Neboj sa! Ak to bude dieta, postarame sa o neho a ak nie,“ na chvilku sa odmlcal. „Bude hadam aj lepsie,“ povedal presne to, na co v tom momente myslela. „Ok, idem teda na to,“ bola pripravena pozriet sa, co jej vyslo. „Fu, mam nervy!“ od nervozity sa jej zacali potit ruky a srdce jej bilo ako splasene. „Toto je este lepsie ako pozerat hokejovy zapas. Tolko adrenalinu!“ „Si tlk! Prestan si robit srandu, to je vazna vec!“ schladila ho a so zavretymi ocami sa pristavila pri teste. Bruno pobozkal Sofiu a presiel do kuchyne. Vyzliekol si sveter a Sofia k nemu pristupila blizsie. „Dnes som tak rozmyslala, preco sme si nedeli spravit test, ze ci to bude chlapcek alebo dievcatko,“ posuchala ho po hrudi a napil sa cistej vody. „A nie je lepsie, ak sa nechame prekvapit?“ zmurkol na nu, polozil za seba pohar a pobozkal ju. Klukol si jej k bruchu a zapocuval sa. „Co robis? Hm?“ chytila mu hlavu do ruk a bola cela unesena z toho, ako sa, s prilozenim uchom k pupku, radoval z noveho clena rodiny. „Len mi nezacni splietat blbosti s futbalistami a podobne,“ poprosila ho a vztycil sa. „Nie, to nie. Len som chcel pocut, co malinke robi. Strasne sa na neho tesim!“ bola nadsena z toho, ze sa tomu tak tesi a vedela, ze si hned na zaciatku vybrala spravne, ked pri nom ostala. „Vies si predstavit, keby som odisla hned v ten vecer, ako som ti doniesla bundu?“ zasmiala sa a Bruno si ju k sebe privinul. „Ja som ta nemal v plane len tak pustit, to si este netusila, kam si sa dostala,“ pobozkal ju na ucho a na krk. „Hej, vsak som si vsimla, ze hned zo zaciatku si na mna vybehol nahy,“ znova sa zasmiala a jeho ruku presunula na svoje brucho. „Prave tento maly cloviecik z toho vznikol. Som neskutocne rada, ze prave ty si jeho otcom. Opakujem Ti to strasne vela krat, ale to preto, lebo ta milujem!“ vyznavala mu lasku, no trosku posmutnela. „Co sa deje?“ zaboril si nos do jej vlasov, zvrtla sa a dala mu bozk na bradu. „Spomenula som si na syna Alexandra. Chyba mi tu. Ja mam hrozny pocit, Bruno, ze moj syn je prave ten Alexander, s ktorym Zuzana chodi,“ tazko si vzdychla a Bruno sa na nu usmial. „Vsak v tom nevidim ziaden problem. Bolo by to sice trosku divne, ale v podstate. Keby bol Alex tvoj syn, boli by len nevlastni surodenci. Nemala si pred tym nic spolocne s nasou rodinou, tak by sa ani nic v podstate nestalo,“ znova ju utesil a bral veci s nadhladom. „Ale bolo by to divne hlavne z moralneho hladiska, nemyslis?“ „Prosim, nemysli na to, ani nevies ci je to tak a robime zbytocnu vedu,“ silnejsiu ju objal a pri tom daval pozor na jej brusko. „Mne skor robi starosti Zuzana, zasa sa spravala divne,“ obratil temu, aby sa nebavili o tom, co ju trapi. „Pravdu mas. Prefrcala okolo mna ako uragan a ani sa mi nepozdravila. Isla hore,“ oprela sa mu o hrud a  rozhodol sa, ze ju pojde radsej skontrolovat. Ked vystupal hore schodmi zacul, ako sa rozpravala za dverami kupelne a velmi lahko zistil, ze prave s Alexandrom. Otvorila oci a uvidela pred sebou najskor dve ciarky a brucho jej skrutil neprijemny pocit. „Sakra prace!“ zahresila a potom si pretrela oci a uvidela, ze na tehotenskom teste ostala jedna ciarocka. Zosiroka sa usmiala a zobrala si test do ruk. „Nic z toho,“ prevratila si ho v ruke, „nebudes otcom a ja nebudem matkou,“ potesila sa, no na druhej strane sa s tym tak vzila, ze cakala, ze nejake dieta mat bude. Pocula, ako Alexander zhlboka dychal a potesil sa tomu. „Uff... Asi najhorsia chvila v mojom zivote, ale som rad, ze je to tak ako to je. Budeme si musiet davat vacsi pozor, aby k tomu znova nedoslo.“ „To si bud isty! Ale slub mi, ze raz to dieta budeme mat,“ povedala trosku smutnym hlasom a Alexander ju utesil. „A vies, ze ano? A kludne aj dve. No na teraz je to takto dobre, pretoze deti by vychovavali dieta,“ znova si vydychol a pomaly sa s nou lucil, pretoze lezal v posteli a cital si knihu. „Tak to by sme na dnes mali. Ale mi odlahlo. Dobre, bezim aj ja, aby to nebolo povedome, lebo som zmizla ako gafor. Milujem ta, papa!“ rozlucila sa, vosla do zachodu, strcila si obal od testu do zadneho vrecka a samotny test si vzala do ruky. Odomkla dvere a dostala poriadne ladovu sprchu, ked videla, ze za dverami stoji Bruno. Rychlo skryla ruku s testom za chrbat. „Tak toto teda povedome je! Bud si ista, ze polovicu rozhovoru som si vypocul nechcene. Ukaz, co mas v ruke!“ prikazal jej a tento raz vedela, ze to nemysli zo srandy. Ukazala mu zahanbene tehotensky test a zavrela za sebou dvere na kupelni. „Oci, prosim ta, nehnevaj sa na mna, ja som...“ „Bud ticho!“ skocil jej do reci a strcil jej test spat do ruky. „Cakam ta dole a ratam s tym, ze mi to vsetko vysvetlis,“ zvrtol sa a schadzal dole. Ostala sklamane stat pred dverami a po chvilke sa pohla za nim. Pomaly preslapovala z nohy na nohu, aby sa tej trapnej situacii vyhla a cestou zahodila pri dverach obal od testu. Tak a dosla som... Preco musim mat take stastie? Prisla k nim a videla Bruna stat pri umyvadle so zalozenymi rukami. „Cakam na tvoje vysvetlenie,“ prehodil skor ako stihla cosi povedat alebo sa co i len nadychnut. „Ja si myslim, ze sa nic zle nestalo. Vsak ani,“ snazila sa branit, no nepustil ju k slovu, „vidim, ako nam veris! Nepovedala si to ani mne a ani Sofii, ze sa nieco stalo. A ked som sa spytal, co sa deje, tvarila si sa ako to najcistejsie stvorenie,“ soptil a Sofia ho chytila za plece. „Ale, oci.“ „Ziadne ale! Sklamala si ma, Zuzka! Preco si mi o tom nepovedala? Urcite by som zuril menej ako teraz.“ „Vsak sa nic nedeje, nie som ani tehotna,“ znova pouzila na svoju obranu vysledok, co jej vysiel v teste, no nereagoval na to. Nesmelo sa posadila na kraj stolicky. „Vies si predstavit, co by si robila, keby si tehotna bola?“ pozrel sa jej na brucho. „To iste co vy dvaja so Sofiou. Tesila by som sa!“ „Lenze to je trosku ine,“ pridala sa do rozhovoru aj Sofia a Zuzana na nu pozrela s vycitkami svedomia. Bruno sa trosku upokojil. „Nechcem, aby si si teraz myslela, ze nikdy nesmies mat dieta, to vobec nie, ale ide mi o to, ze si mi nedoverovala,“ sklamane sa na nu pozrel. Postavila sa a vykrocila k nemu. „Oci, prepac mi to! Nevedela som ako zareagujes a aj ja som sa toho strasne bala. Vsak ten test som dost dlho odkladala.“ „Dlho? Kedy sa to stalo?“ znovu mu stupol tlak, ale rychlo sa upokojil. „Asi pred mesiacom,“ pozrela sa do zeme a nespokojne triasla nohou. Nic na to nepovedal. „Preco som ja taky somar?“ obvinil sa, pokrutil hlavou a Zuzanu prekvapil zvrat situacie. Silno ju objal a Zuzana ho objala tiez, az jej vyhrkli slzy. „Mas predsa osemnast rokov, vies co robis, len si mi o tom mohla povedat,“ vyhresil ju, ked ju od seba odsunul a utrela si slzu z kutika oka. „Nemusis sa mi zdoverovat s intimnym zivotom, ale ak mas problem, kludne ho mozes s nami riesit. To predsa vies.“ „Dakujem ti, oci, ze to tak beries, ale fakt som nevedela, ako sa mam zachovat. Nepovedala som to ani Sofii, pretoze som nenasla odvahu. Prepacte mi to! Mozes si byt isty, ty aj Sofia,“ letmo sa na nu pozrela, „ze keby sa cokolvek stalo, boli by ste prvi, kto by o tom vedel. Vsak doteraz som vsetky moje problemy riesila so Sofiou alebo s tebou, oci,“ este raz sa ospravedlnila a opytala sa, ci moze odist. „Bez, nech ta tu nevidim!“ poslal ju prec a dalej tuto debatu nerozvijal. Pomyslala na to, ze ako podakovanie ho objime, no miesto toho ich pobozkala na lice a zmizla. „Tu sa deju teda zaujimave veci,“ Sofia sa nestacila cudovat a Bruno sa na nu nespokojne pozrel. „Tie veci su aj pre mna zaujimave. Radsej som to nechcel rozmazavat, pretoze Zuzana sa nam narodila v osemnastke, takze by som v podstate hresil aj sam seba. Som rad, ze to nakoniec dopadlo, tak ako to dopadlo,“ ukoncil debatu na tuto temu a odisiel sa pripravovat na dalsi den v skole. Pozerala sa za nim a rozhodla sa, ze sa so Zuzanou o tom este podrobnejsie porozprava. Zuzana sa mnohokrat pristavila pri tom, ako si zelala, aby niektore chvilky a pekne momenty vratila spat. Zistila vsak, ze ziaden stroj casu neexistuje a aj v jej zivote utekali dni poriadne rychlo. Ani sa nenazdala a znova sa blizilo obdobie Vianoc. Presiel mesiac od vtedy, ako sa rozpravala s Brunom a Sofiou o jej tehotenstve. Skrz test, ktory si urobila sa citila znova ovela vyspelejsia. Niekedy si pripadala prilis nesebavedoma a to ju dohanalo do sialenstva. Nakopol ju jedine Karol. Nevedela, co moze od neho ocakavat a tak sa prinutila a zistila, ze tehotenstvo bol len plany poplach. Spociatku vsak citila radost, no neskor si zacala uvedomovat, ze mohla mat pod svojim srdcom poklad, presne taky, aky cakali rodicia. Tesila sa na svojho maleho braceka alebo sestricku. Porod mal prist kazdu chvilu a bola zmierena s tym, ze bude na cas odsunuta na druhu kolaj. Namiesto toho, aby sa zamestnavala zbytocne otravnymi myslienkami, ktore jej ani za to nestali, pracovala v obchode pri Alexandrovom starom otcovi. Sprvu sa bala chodit do prace po tom, ako jej Karol robil navrhy, no upokojilo ju, ked si ju ani nevsimal, ba priam ju ignoroval, prechadzal okolo nej akoby bola vzduch. Na jednej strane sa tesila, ze jej dal konecne pokoj, ale na druhej strane nemala rada napatu situaciu, no zeby sa to snazila nejako vyriesit... Pripadalo jej dost divne, ak by mala mat nieco s Alexandrovym otcom. Vdacila za tu nahodou, ze po nu prisiel otec, pretoze netusila, akoby to vsetko dopadlo. A radsej si to nechcela ani predstavovat. Sama v sebe mala totiz velakrat zmatok. Chystala sa do potravin, malovala sa v izbe, ked jej na dvere zaklopal Bruno. „Mozem vojst?“ ozvalo sa spoza dveri a Zuzana od nich ustupila a pevne v ruke zovrela spiralu. „Len pod, oci!“ ked vosiel dnu zmurkla na neho a ukazala mu ruku v ktorej drzala kefku na mihalnice. „Radsej som odstupila odo dveri a zobrala si pevne do ruky tu spiralu, pretoze naposledy, ked si sem isiel to nedopadlo najlepsie,“ zasmiala sa a ulozila sminky do policky nad postelou. „To bola nehoda, sadol si na postel a Zuzana si k nemu prisadla. Objala ho a opreli sa hlavami. „Zajtra odchadzame ku starkej, snad to tu zvladnes,“ odtiahla sa od neho a nechapavo na neho pozrela. „Ako, ze odchadzate? Na kolko a preco?“ zahrnula ho otazkami a Bruno sa radsej postavil. „Rozhodli sme sa, ze si spravime predlzeny vikend u starej mamy, bez starosti, bez vsetkych naokolo,“ zachytil na sebe jej spytavy pohlad a prisla aj otazka, ktoru ocakaval. „Chcete sa ma zbavit? To ste mohli povedat rovno, na ten vikend by som isla ja a nemuseli ste sa odpratat vy. Sofia bude cochvila rodit a este sa chcete odtrepat tak daleko?“ postavila sa oproti nemu a nasledne si vytiahla zo skrine tasku, do ktorej si hodila vsetky potrebne veci, aby mohla odist do prace. „Hadam to nemusime rozoberat. Potrebujeme oddych! Aj ty, aj my,“ pohladil ju po hlave a  uz nevedela, co ma na to povedat. „Neboj nic, ty to tu zvladnes! Zajtra vecer budes musiet ist autobusom, pretoze po teba nepridem. Dnes ta este pridem vyzdvihnut,“ smeroval von z izby. „Dobre, ako teda chcete, vy ste sa tak rozhodli, ale potom mi nevycitaj, ak Sofia zacne rodit, ze som vam to nevravela,“ mykla plecami a vysla z izby za nim. „Hodis ma, prosim, na stanicu? Aj tak ides aj ty do mesta. Hm?“ zobrala si z ruky gumicku a ked schadzala dole schodmi, urobila si z vlasov jednoduchy uces. „Ako chces. Inak,“ nahle zastal uprostred schodiska a potom pokracoval dalej, „povedal som ti to preto, aby si sa vedela zariadit a aby si nerobila hluposti,“ vyhrozil jej prstom a mieril na incident, ktory sa stal pred mesiacom. „O tom sme sa predsa uz rozpravali. A podme uz, pretoze zmeskam,“ bezala sa obut a ked bola pripravena zakricala Sofii na pozdrav a vytratila sa do auta, kde cakala, kym sa este on rozluci. „Hotovo! Oznamil som jej to, ze odchadzame, nemam pocit, zeby ju to mrzelo, takze si pekne uzijeme vikend bez Zuzanky,“ usmial sa na nu, chytil jej tvar do ruk a pohladil ju palcami. „Tesim sa! Ale teraz bez, lebo prides neskoro aj ty a aj Zuzana! Ahoj!“ udrela ho po zadku a vysiel do auta. Ked sa za nou otacal zakricala po nom: „Bez debaty, pochoduj!“ zamavala mu a zaplesla dvere. Tak ako aj po ine dni, Zuzana pokukovala po Karolovi, ci sa nic nezmenilo. Nevsimla si nic povedome a kazdy den v obchode sa jej zacal s tym, ze veci sa obratili tak ako si to zelala. Nechcela s nim mat nic spolocne. Rozhodovanie ohladom toho, ci ho zoberu do kapely ako managera este stale nebolo vyriesene a Zuzana to natahovala ako len bolo mozne, pretoze nemohla Alexandrovi povedat pravdu o tom, ze jej otec ju balil a ze ho nechce mat pri sebe, pretoze by to este viacej vsetko skomplikovalo jej situaciu. Den ubiehal pomerne rychlo a Zuzana si vypytala sluzby na cely den, pomocou ktorych sa jej darilo pracovat do vecera do siestej v obchode, od siestej sa jej darilo venovat sa Alexandrovi a hudbe. Velakrat zaspavala nad ranom, ale prave to bola jedna z tych prijemnejsich obeti pre kapelu. Vikendy mala volne a tie vyuzivala na pobyt s Alexandrom. Snazila sa jednoducho zamestnavat sa robotu ako to len islo, presne tak ako jej odporucil aj psycholog. Po narocnom dni sa dotiahla do satne a zmorena si sadla na lavicku pri skrinkach. Co vari kazdy z dediny odchadza na predlzeny vikend, ci co? Tolko ludi som tu nezazila od vtedy, ako som sem nastupila. Vzdychla a rozsnurovala si zasteru. Ovievala sa nou, pretoze aj napriek tomu, ze sa blizila zima jej bolo dost teplo. Teplejsie jej ale prislo prave vtedy, ked v satni narazila na Karola. V podstate nechcela na neho natrafit, ale stalo sa. Nedalo sa tomu vyhnut, kedze z dovodu nedostatku miesta v sklade, mali spolocnu satnu. Snazila sa to zahrat tak, akoby sa nic nedialo a teraz jej vyhovovalo, ze si ju nevsimal. Rychlo presla ku svojej skrinke a prehliadala pohlad, ktory na nu hodil. Mlcky cakala, kym sa prezlecie, aby sa mohla aj ona prezliect, no ked ho videla znova bez tricka bola pripravena odist. V momente, ked si vsimol, ze odchadza, zablokoval jej cestu. „Tak co?“ spytal sa nesmelo a obliekol si tricko a prehodil si cez plecia vetrovku. Ostala prekvapena jeho otazkou, pretoze doteraz si ju nevsimal. „Co co?“ nechapala, kam mieril otazkou. „Neskocime teda dnes vecer niekam? Nedaleko je tu krcma, mozeme sa tam stavit na pohar caju, kedze je uz chladnejsie,“ obzrel sa okolo seba a Zuzana mu dala postojom a recou tela najavo, ze nema o to zaujem. „Prepacte,“ presla znova na vykanie, „dnes akosi nemozem, pretoze sa ponahlam domov,“ snazila sa ho obist ale Karol sa postavil pred dvere satne. „A presvedcilo by ta, keby som ta pozval do mojho domu a trosku by sme si spolu uzili? Ved je na tebe vidno, zeby sa ti to pacilo,“ pozrel sa jej na ruku, vzal si ju do dlane a prilozil si ju na hrud. Protestovala a snazila sa ruku odtiahnut. „Skutocne ma to mrzi, ale neviem, ci ste slepy, alebo hluchy alebo co, ale jasne som vam dala najavo, ze nemam zaujem! Okrem toho vobec vam neprekaza, ze Alexander je vas syn, vy ste jeho otec a ja som jeho priatelka a ze spolu chodime?“ prekrizila si ruky na hrudi a situacia sa jej prestavala pacit. Dostala z neho strach. „Vies, ze mna ziaden Alexander ani len naznakom nezaujima?“ priblizil sa jej k tvari, pevne ju chytil za ramena a zacal jej bozkavat usi. „Mo - mohli by ste ma ihned nechat?“ povedala trosku hlasnejsie a stale ju odmietal pustit zo zovretia. Ked sa mu snazila vypacit zo zovretia, hlavou mu udrela do hlavy a zabolelo ju prave lice. „Ale kam by si chodila, slniecko?“ zasepkal jej do ucha. „Caka ma otec a urcite nebude rad, ak,“ zmeravela a kusok sa od neho odtiahla, aby mu videla do tvare. Srdce sa jej rozbuchalo ako dive, takmer odpadla. Zavrela na chvilku oci a vtedy jej bolo jedno, ze Karol jej siahol pod tricko. Vratila sa v myslienkach do detstva a spomenula si na incident, ktory sa stal pred ich domom na Vianoce. Hrala sa na dvore, ked k nej prisiel vtedy neznamy chlap a chcel sa rozpravat s Brunom. Po tom ako si k nej klukol a nieco jej sepkal do ucha vybehol z domu Bruno a poslal ju domov. Vsetko vsak pozorne sledovala spoza zavesu a videla ako jej otca neznamy muz napadol. Rychlo sa spamatala a vratila sa spat do pritomnosti. „Ty, ty si. Ty si Karol!“ po tejto vete ju pustil a chrbtom sa oprel o dvere satne. „A co ked som Karol, vsak som sa ti tak predstavil, nie?“ stala zoci voci tomu Karolovi, ktory zneprijemnoval zivot Sofii a Brunovi. Len teraz si to dala vsetko do suvisu. „To ty si sposobil to, ze moja mama potratila, to ty si sposobil oddelenie jej syna, ktorym je Alexander. Ty si,“ nedopovedala to, vrazila mu facku a on jej silno chytil ruku. „Tak pocuj ty, ty... Joooooj!“ zuril a keby bolo mozne z oci by mu slahali blesky. „Nebudes ma tu fackovat, je ti to jasne? Neviem ako si na to prisla, ale preco by som to zatlkal? Preco si asi myslis, ze som sa vytratil na mesiac prec? A ako je mozne, ze v nemocnici si sa spoznala s Alexandrom? Pretoze tam bol som mnou,“ pozrel na nu pohladom, v ktorom sa miesali jeho akesi chlipne chutky a zaroven odpor, a nervozne jej funel do tvare. Nevychadzala z udivu a spomenula si na rozhovor pred nemocnicou, ked sa prvy krat stretla s Alexandrom. Vravel jej, ze otec si vyvrtol clenok. Zacalo jej to vsetko do seba zapadat a v silnom zovreti, v ktorom ju drzal sa zacala zvrtat. „Neskusis o tom povedat nikomu, pretoze poviem tomu tvojmu priatelovi, ze sme sa spolu milovali a komu myslis, ze uveri? Ockovi, ktory si u neho vytvoril dobry obraz, alebo svojej priatelke? Ha? A to uplne staci na to, aby som vas mal tam, kde chcem,“ vyhrazal sa jej a Zuzana na neho zufalo s poslednym kuskom sil pozerala. Zacala sa chviet od strachu a v momente jej nenapadlo nic ine, ako kopnut Karola do rozkroku. Napriahla nohu a celou silou, s odvratenim tvare od neho, kopla. Zviezol sa popri nej na zem a takmer jej strhol tricko, co mala oblecene. Ked dopadol na zem, zablokoval dvere na satni. „Ty svina prasiva, toto si nemala!“ zvijal sa na zemi od bolesti a vtedy sa ho snazila odsunut od dveri. Nacahoval sa, aby ju chytil za vlasy, no tie si predhodila dopredu a silno tahala dvere, az sa zacali otvarat. Od strachu nevedela odkial nabrala tolko sily a podarilo sa jej ich otvorit tak, aby mohla prejst. Zvijajuci sa Karol na zemi jej povedal poslednu vyhrazku a v strachu zastala. „Skusis to niekomu vyzradit, ze si ma videla. Sofiino decko neprezije, foter skape tiez a teba si podam pred Alexandrom. Rozumela si? Zajtra sem prides a budes sa tvarit akoby sa nic nestalo,“ sepkal od bolesti a Zuzana na neho posledny krat s obrovskym zhnusenim pozrela a rychlym krokom sa vydala von z obchodu. So slzami na krajicku si hladila ruky, za ktore ju Karol drzal a bola tak vycerpana a psychicky nalomena, ze netusila, ci dokaze nasadnut k Brunovi do auta. Rychlo sa rozlucila s Jozefom, vysla pred obchod a auto tam este nebolo. Zhlboka dychala, pozerala sa do obchodu, ci sa neblizi Karol a prechadzala sa zo strany na stranu. Nevedela kam z konopy. Do riti, do riti a este raz do riti... Ako som ho mohla nespoznat, ako?! zurila s buchala si rukami do hlavy a kopla do steny obchodu. Musela sa velmi premahat aby zahrala divadielko a nic neprezradila. Bola si na sto percent ista, ze Karol by bol to, co jej „povedal“, schopny vykonat. Strasne sa bala a vo vnutri mala zrazu pocit prazdnoty, nicoty a zurivosti. Najradsej by to povedala hned Brunovi ale to neslo. Riskovala strasne vela. Mala naozaj divne pocity. Citila, ze je na pokraji sil. Ked na blizkej ceste uvidela prichadzajuce auto, pocitila ulavu, no pri pohlade na obchod zdesenie. Aj ked jej vnutro sa po tomto incidente zlozilo ako domcek z karat, bola presvedcena, ze to vsetko zvladne sama, bola predsa od mala bojovnickou. To co si Karol rozohral si aj dohra. Aj keby mala skoncit znasilnena a s traumou na cely zivot, nechcela prist o matku, otca a surodenca. Zamyslela sa, on by mi vyvrazdil vsetko, co mam! Pane Boze, preco si mi toto spravil? Preco?! s malickou dusickou si prisadla k otcovi a vsetko islo po starom. Akoby sa nic nedialo. Sedela v izbe na posteli, v tme, nohy mala pritiahnute k telu, presne tak ako v detstve, ked trpela. Trpela aj teraz, pretoze nevedela, co s tym ma robit. Trapila sa, vnutro jej zozierala posledna veta, co jej Karol zasepkal. Skusis to niekomu vyzradit, ze si ma videla. Sofiino decko neprezije, foter skape tiez a teba si podam pred Alexandrom. Rozumela si? Zajtra sem prides a budes sa tvarit akoby sa nic nestalo Skusis to niekomu vyzradit, ze si ma videla. Sofiino decko neprezije, foter skape... Dost! Prikazala si, ked sa jej ta veta v hlave stale opakovala. Musim s tym nieco spravit, pre Kristove rany! Musim! Rychlo vstala z postele, vybehla z izby a zastavila sa pri izbe rodicov. Nadychla sa, zaklopala a pockala na to, kym sa niekto z nich ozve. „Pod dalej,“ ozval sa Bruno a ked vstupila dnu, usmev, ktory mala na tvari ju presiel. Bola rozhodnuta, ze im to povie, no opat ju zachvatil pocit bezmocnosti, ked videla ako bola Sofia schulena pri Brunovi a on jej hladil brusko. Bez slova na nich pozerala. Celu rodinnu atmosferu dotvaralo slabe svetlo na Brunovom nocnom stoliku a stastny vyraz oboch rodicov. „Tak co by si rada?“ pobozkal Sofiu na vlasy a ona sa od neho odtiahla, narovnala si vankus za chrbtom a bola pripravena citat. Zazinala lampu a Zuzana si sadla na kraj postele. Zmolila si prsty a jemne pootocila hlavu smerom k Brunovi. „Ja som len chcela,“ premahala sa a ked pozrela na Bruna a jeho stastny vyraz nemohla to vyslovit. Hlavou jej znova v rychlosti presli Karolove slova. „Chcela som sa len s vami rozlucit. Zajtra rano sa neuvidime,“ prehltla velku hrcu, ktora jej ostala stat v krku, „pretoze budem vstavat skor a pojdem do obchodu,“ nechapavo na nu pozeral a nevedel, co im chcela tym naznacit. Sofia zlozila knizku a pozorne ju pocuvala. Zuzane sa nahrnuli slzy do oci. „Zlatko, co sa deje?“ nadhodil tento raz so starostou v hlase a naznacil jej, aby presla k nemu. Prichylila sa u neho a na pyzamo jej vypadla slza. Nadvihla mu paplon s nohy si strcila k nemu a ako ked bola mala, polozila si hlavu na jeho hrud. Bruno sa pozrel na Sofiu, ktora tiez nicomu nerozumela. „Ja len,“ stale nenabrala odvahu im to povedat a vedela, ze ked s tym uz nezacala, nezacne ani teraz, ked bola pri nom. Hladil ju po chrbte a Sofia sa k nim nahla. „Co sa robi, zlato?“ posuchala ju po tvari a Zuzana prudko vstala z postele. „Nic,“ utrela si slzy, „trosku som precitla, ked som vas videla ako sa tesite z noveho prirastku do rodiny. Prisla som sa s vami rozlucit, zajtra sa asi neuvidime, tak chcem aby ste si ten vikend uzili naplno. Budem na vas cely cas mysliet,“ pomaly sa vzdalovala a Brunovi opadol kamen zo srdca, aj ked mal este stale pochybnosti o tom, ci hovori skutocne pravdu. Nebol o tom presvedceny. „Dakujeme! Urcite si oddychneme, ale neboj sa. Aj tak sa nas nezbavis, pretoze ti budeme volat, neboj nic,“ pozrel sa na Sofiu a potom spat na Zuzanu. „Dakujem, ste zlati. Ale teraz uz idem spat, pretoze som fakt unavena. Ahojte,“ zamavala im a potichu sa vytratila z izby. „Netrapi ju nieco viacej?“ prekvapene sa spytala Bruna, ked sa k nej otocil a lahol si. „Dufam, ze nie, ale bola divna uz aj dnes v aute. Mozno mala zly den v robote!“ odhadoval a Sofia mu vliezla pod paplon. „Snad mas pravdu. Uvidime ako na tom bude zajtra, ked jej zavolame!“ pritisol si ju blizsie k telu, prehodil si ruku cez jej pas, naciahol sa a zhasol svetlo. „Dobru, zlato!“ pobozkal ju na lice a polozil si hlavu na vankus. „Dobru aj tebe. Tatko!“ zasmiala sa a silnejsie ju objal odzadu a spokojne zaspavali. Zuzana dobehla do izby, zavrela dvere a popri nich sa spustila na zem, kde ju to vsetko zmohlo. Rozplakala sa, ako ked bola mala a spomenula si na casy, ked zili s Andreou. Zurila... Nedokazala im to povedat a to ju stvalo. Vstala, hodila sa na postel, prikryla sa az po usi paplonom a spustila hlasny plac do vankusa. Bola beznadejna a nevedela na koho sa mala v tom momente obratit. Tato noc bola opat bezsenna, ako vsetky, ked sa zdalo, ze aj sam mesiac, ktory ziaril za oknom, na nu vrhal tien minulosti, ktory ju vzdy desil. Kapitola trinasta - Noc bojovnikov Skoro rano vstala, zapla si stolnu lampu, ktora aspon na chvilu odohnala neprijemne pocity z predchadzajuceho vecera.. Prezliekla sa a ked sa pristavila pri zrkadle na dverach, uvidela odtlacky jej ruk po tom, ako sa vcera zviezla na zem. Rukavom sa ich snazila trosku zotriet, ale ked ich este viacej rozmazala, nijako sa nesnazila, aby to napravila. Dnes bol ten den, ked mala opat vidiet Karola. Velmi dobre vedela, ze sa to vyvija velmi zlym smerom, zacala mat z toho poriadne obavy a zaludok jej zovrelo od strachu. Ako tak pozerala na seba v odraze a nacahovala sa po sminky na policke, vsimla si, ze ma pod ocami poriadne kruhy a oci opuchnute od placu. Vobec sa tomu nedivila, pretoze celu noc nespala a dlho plakala, pretoze niekedy to skutocne pomahalo. Premahala sa aj teraz a nadrapovalo ju na zvracanie. Nemala snahu sa ucesat, namalovat sa a netrapila sa ani s pripravou do obchodu. Vzala si tasku s dokladmi, vysla z izby a zastala dole v chodbe. Rozmyslala ci ist do obchodu alebo nie, no ked si predstavila, co by to mohlo znamenat, priskocila k botniku, vytiahla si zimne topanky na mensich opatkoch, pretoze bolo chladno, a obliekla si bundu. Potichu vysla a zaplesla za sebou dvere. Cestou v autobuse nevnimala nikoho naokolo. Len nepritomne pozerala na sedacku pred sebou a cela sa chvela. Nechcela ist do potravin U Trojana. Ked autobus zastal v dedine, musela vystupit, pretoze jej ku stastiu nechybalo, aby presla z jedneho konca dediny na druhy. Za autobusom sa zdvihol kudol prachu a Zuzana stala uprostred cesty. Rozvidnievalo sa a slnecne luce, ktore sa vynarali spoza kostolnej veze ju ozarovali. Za inych okolnosti by to vnimala, no teraz sa jej aj tie luce slnka zdali chladne a sive. Vrhali na celu dedinu tazivu atmosferu. Pomalym krokom, akoby to vsetko chcela zdrzat, presla do obchodu, kde Jozef pripravoval vsetko na nastavajuci den. „Dobre rano,“ povedala potichu a jemne za sebou zavrela dvere, aby neplesli tak ako zvycajne. „Ahoj, Zuzana! Nejako skoro si prisla. Dnes si mala prist predsa o jednej, dohodla si sa s Karolom?“ ked vyslovil to meno, prepadla ju zlost a keby to bolo vidno, zlc, ktora jej stupla by sa dala merat v skutocne velkych cislach. Nedavala ale nic najavo. „Nedohodla, prisla som, pretoze nemam doma, co robit,“ povedala dost namosurene a Jozefa sa to trosku dotklo, ale dalej to nerozoberal. „Aha. Tak sa teda priprav a mozes zacat.“ „Dakujem. Aby ste vedeli, toto mi nemusite platit, do jednej som tu dobrovolne,“ vysvetlila mu situaciu a zmizla vo dverach satne. Jozef si len vzdychol a naciahol sa po sacok s cestovinami. Jeho pohlad k dveram pritiahol prichadzajuci Karol. „Cav!“ zamaval na neho a Jozef mu na pozdrav kyvol hlavou. „Zuzana je uz tu?“ vyzvedal. „Prisla pred chvilkou, isla do satne,“ Karol na to nepovedal ani slovo, len ju nasledoval. Ked vosiel za nou, zacala prudko dychat a zaplesla dvere skrinky. „Ahoj, zlatko!“ chytil ju za zadok a Zuzana sa k nemu zvrtla. „Tesim sa na teba! Dnes vecer si to rozdame!“ pobozkal ju na krk a Zuzana ho od seba odtlacala. Upravil jej trosku vlasy, pretoze bola strapata a vzapati ju silno tresol o skrinku. „Nevzpieraj sa, lebo ta pretiahnem hned tu!“ siahol jej do rozkroku a chcela vykriknut, ale zakryl jej usta rukou. „To by som ti neradil, uz si si to dost posrala!“ vyhrozil jej a pustil ju. Zuzana sa chcela co najrychlejsie dostat von zo satne. Kracajuc si zavazovala zasteru a potrebovala sa nadychat vzduchu. Ked prisla dnu, Jozefovi to nedalo a spytal sa co s nou je. „Zuzka, ak ti je zle, tak mozes ist kludne domov, dnes by to za teba zobral Karol, alebo ja,“ Vahala a ked sa spoza regalu ukazal Karol, mala v tom jasno. „Nie, to je v pohode, len mi je trosku nevolno, ale da sa to zvladnut,“ upokojila ho a presla ku svojej praci. Jej vyzor ale za jej stav nehovoril. Vzdy bola upravena, no teraz vyzerala zo dna na den horsie a horsie. Ale ci chcela alebo nie, musela pracovat spolu s Karolom. Cely cas ju mal pod dozorom, co jej zhorsovalo naladu. V hlave rozoberala vsetky varianty toho, co jej mohol urobit. „Najprv pojdes ty a potom pojdem ja,“ siel tesne za nou do satne a pokracoval v instrukciach, „Nepokusaj sa spred obchodu zdrhnut, pretoze sa stane to co nechces aby sa stalo,“ presiel jej prstom po tvari a poskrabkal ju pod bradou. Nic na to nepovedala a keby vedel citat z oci, nasiel by tam zhnusenie a chut na vzburu. „Rozumela si?“ chytil ju za hlavu a pozeral jej hlbsie do oci. „Rozumela, ale prestan ma takto chytat, lebo ta zasa nakopem!“ sotil ju o skrinku a chytil ju pod krk. „Skus to este raz a potom to iste spravim tvojmu frajerovi!“ prelakla sa, ked tak o nom hovoril, pretoze nevedela pochopit, ako je mozne, ze takto hovori o vlastnom synovi. Prehltla a Karol ju pustil akurat vcas, pretoze ju to zacalo boliet. „Tak sa mi to paci, ked si poslusna a nerobis hluposti,“ zvrtol sa, vyzliekol si tricko a prisiel k nej. „A teraz uz padaj a cakaj ma von!“ zmurkol na nu, postrcil ju vpred, vyzliekol si nohavice a rychlo sa prevliekol do cistych veci, ktore mal v skrinke pripravene. Do ruky si zobral ciernu satku a vlozil si ju do vrecka bundy. Mlcky vysla pred obchod a posadila sa na chladnu lavicku. Triasla sa od zimy a duchala si do ruk, aby sa zahriala. Vlasy jej padali do oci a ked sa obzrela z obchodu vychadzala Karol a v ruke strngal klucami. „Teraz sa zahrame taku malu hru,“ prisadol si na chvilku k nej a znervoznela, ked videla satku, ktoru si vytiahol z vrecka. „Ja ti zaviazem oci a pojdeme do domu, ktory som pre tuto chvilku prenajal. Co ty na to?“ stale mlcala a to ho rozhnevalo. Prudko sa postavil, zdrapil ju za bundu a postavil oproti sebe. „Kurva fix, hovor so mnou, lebo uvidis, co s tebou spravim!“ nezmohla sa na slovo a podlomili sa jej nohy. „Zaviaz si co chces, aj tak sa na to netesim,“ odvratila sa od neho a miesto toho, aby nieco vravel, vtlacil jazyk jej do ust a zaviazal oci. „A teraz podme, budem ta viest, davaj si pozor pod nohy!“ povedal jej vysmesnym tonom, previazal jej oci a ovonal vlasy. „Ako nadherne vonias. Dnes budes len moja,“ tesil sa a strhol ju za ruku. Tahal ju za sebou a mnohokrat sa potkla, pretoze bola maximalne vysilena. Trpela ako nikdy. Nevedela si ani v tej najhorsej nocnej more predstavit, zeby sa mohlo niekedy nieco podobne stat. Spomenula si na svoju staru mamu z Andreinej strany a presne na to, ako bola znasilnena. Strasne sa toho obavala a v tomto momente si zelala, aby sa dal cas vratit spat. Chcela byt tehotna s Alexandrom, pretoze pri predstave, ak by mala otehotniet s Karolom ju napinalo znova na vracanie. Zastala a Karola to znervoznilo. „No tahaj sa!“ potiahol ju, no Zuzana sa mu vytrhla a odvratila sa na stranu, kde sa vyzvracala. „Fuj, ty si nechutna!“ zakryl si rukami tvar a chytil ju za krk. „Spravaj sa aspon trocha slusne!“ znova ju schytil za ruku a po chvilke zastal a ona do neho narazila. „Narazat budeme do seba v posteli, teraz dvihaj nohy, pretoze ideme po schodoch,“ naviedol ju a znova sa zastavil, aby otvoril dvere. Poobzeral sa okolo seba a nikde nikoho nebolo. Bolo vidiet len mierny opar z toho ako sadala hmla. Vosiel do domu, vtiahol ju dnu a zastavil ju. Zamkol dvere, kluce hodil na policku a nasledne spadli na zem. Rozsvietil svetlo a zlozil jej satku. „Tak a sme tu. Paci sa ti tu?“ ukazal rukou na miestnost a vsimla si, ze dom, do ktoreho prisli bola novostavba, ktora bola zariadena najnovsim nabytkom. Chodba bola prepojena priamo s obyvackou a do obyvacky sa schadzalo tromi schodikmi. Uprostred stal krb a z bocnej strany obyvacky sa dalo prejst do kuchyne, ktora bola rozlahla. Na chodbe bolo tocite schodisko, ktore viedlo asi najskor k izbam. Snazila sa spomenut si, kde videla tento dom. Lovila v pamati a predstavovala si, kde sa v dedine nachadza. Nesli do inej dediny, pretoze sa neviezla ziadnym autom, len isty cas kracali. Spravila krok dozadu a odkopla patou kluce od domu pod skrinku. Karol a ani ona si to nevsimli. „Posad sa dole v obyvacke, ja hned pridem. A o nic sa nepokusaj, pretoze sa aj tak nijako von nedostanes!“ pobozkal ju na lice a sotil do nej, aby sa pohla do obyvacky. Na novej podlahe sa jej smyklo a spadla. „Tak takto to je,“ postavil ju a pritisol si ju k sebe, drziac ju oboma rukami pevne za zadok. „Chcela by si to na podlahe. Ako teda chces, ja ti vyhoviem,“ znova ju od seba odstrcil a takmer na schodikoch, ktorymi sa schadzalo do obyvacky, spadla. Nic na to nepovedala, pretoze by si to este viacej skomplikovala. „Cakaj ma tu, ja hned pridem,“ zufalo si sadla na zem a rozmyslala, akoby sa dostala von. Aj napriek tomu, ze jej sposobil dost vazne psychicke problemy ju neprechadzalo racionalne uvazovanie a logicky sa chcela svojmu predatorovi dostat z pazurov prec. Vyskocila na nohy a po spickach, aby neklepala opatkami, presla k domovym dveram, ktore boli zamknute. Zohla sa, aby nahmatala kluc od dveri ale pocula, ze na druhom poschodi Zaplesol dvere a to znamenalo, ze uz k nej isiel. Do riti! Ak nieco rychlo nevymyslim, dopadne to velmi zle! Ale velmi... Rychlo sa bezala posadit k sedacke na zem a tvarila sa, akoby sa nic nedialo aj ked v skutocnosti jej zivot sa zmenil na nocnu moru. „Ahoj, co ty tu?“ Bruno otvoril dvere a zarazene pozeral na Emu, ktora stala na verande ich domu. „Zastavila som sa cestou, pretoze som potrebovala este nieco vybavit,“ naznacil jej, aby isla dnu a Sofia doniesla cestovnu tasku. „Stale ju nechavas, aby nosila tazke veci?“ pokrutila hlavou. „Si nepoucitelny,“ vyhresila ho ale tento raz si Sofia Bruna zastala. „Nie, neboj sa. Prikazal mi, aby som to nechala tak, ale nerada sedim so zalozenymi rukami a kym vladzem, tak si spravim veci sama. Ahoj!“ objala ju a Ema presla do obyvacky. Bruno s hranym usmevom zaplesol dvere. „Co tu robis? Vsak sme boli dohodnuti, ze prideme na vikend,“ Sofia si k nej prisadla na sedacku a Ema ju posuchala po nohe. „Ja samozrejme viem,“ pozrela sa na Bruna a stisla mu ruku, ked k nej prisiel. „To, ze som tu, neznamena, ze nemozeme ist ku mne domov. Ja som prisla svojim autom a vy mozete ist svojim,“ silene sa usmiala a Sofia z nej vycitila, ze bola nesvoja a nieco ju trapi. Bruno im do toho skocil. „Ale myslim, ze lepsie by bolo, keby sme isli tvojim autom, mami, pretoze potom mas aspon dovod na to, aby si prisla pozriet Zuzanu,“ cupol si pred nu a Ema ho pohladila po tvari. „No a Zuzka je kde?“ zvedavo sa spytala, so starostou v hlase. „Vsak predsa v obchode, pracuje. Akurat teraz skoncila, tak bude co nevidiet doma! Ale nebudeme na nu cakat, pretoze je uz dost neskoro. Vsetko som jej uz vysvetlil co ma robit, co nema robit, takze sa nemusime o nu obavat,“ Bruno vstal a presiel do chodby. „Tak ideme?“ obliekol si bundu a Sofia nadsene pritakala. „Samozrejme,“ Ema jej pomohla vstat a v rychlosti premyslala, ako zariadit, aby sa nestalo to, coho sa obavala. Pri pomysleni, ze je v obchode ju premohla hroza. „Budem soferovat, dobre?“ navrhol jej a Ema pokrutila hlavou. „V ziadnom pripade, budem ja,“ zamracene na nu pozrel a Sofia okolo nich vysla von. „Mami, mne to nerobi problem a urcite si aj unavena, aspon si oddychnes,“ snazil sa ju presvedcit a nakoniec sa dala prehovorit. Ako sa zda, budem musiet pouzit cislo, ktore som v zivote este nepouzila. A modlit sa, aby sa nepotvrdilo to, coho som sa obavala. „Dobre, bezte napred, zamknem a pridem!“ vzala mu z ruk kluce od domu a postrcila ho vonka. Bola pripravena vysvetlit im cestou v aute, preco musia ist po Zuzanu. Volala na policiu a oboznamila ich so situaciou. Zuzana premyslala, co bude robit. Nic jej neprichadzalo na um a ked k nej Karol schadzal po schodoch, zacal mu zvonit telefon. Nacahoval sa do zadneho vrecka a na zem mu z ruk vypadol balicek kondomov. Zhrozene na skatulku vypulila oci a bola uz na sto percent presvedcena, ze to myslel skutocne vazne. Ked zbadal na displeji nezname mobilne cislo, stukol na tlacitko Umlcat a mobil prestal zvonit. Prisiel k Zuzane do obyvacky, schytil ju za ruku a presiel s nou ku krbu. Rozprestrel na zem deku a ukazal jej, ze sa tam ma postavit. „Tak, a teraz sa zahrame,“ zasmial sa a posuchal si ruky dlanami o seba. Rozopol si razporok a chytil ju za krk a hlavu jej tlacil nadol. Mobil v zadnom vrecku mu zacal znova zvonit. „Co ma teraz otravuju? Pockaj este na mna, musim to konecne vybavit,“ nie prave nadsene si zapol zips a presiel do kuchyne k umyvadlu. Poobzerala sa okolo seba a zbadala po pravej ruku okno. Karol este stale vahal, ci to ma zdvihnut alebo nie a nakoniec hovor prijal. „Prosim? Kto ste? Co ma otravujete?“ jedovato vystekol a obratil sa k oknu v kuchyni. V tom momente videla prilezitost na utek a nevahala ani sekundu, priskocila k oknu, podplazila sa pod zaclonu aby ju nemusela odtahovat a potichu otvorila okno. Obzrela sa a Karol sa v tej chvili otacal smerom ku nej. „Kto ste?“ pokrcil nosom a prevratil ocami. „Aka Ema, ja ziadnu Emu nepoznam,“ akurat isiel vypnut hovor, ked uvidel v kuchynskom okne pohyb, ktory sa k nemu odrazal. Zhrozil sa a stlacil v ruke telefon, no hovor nevypol. „Okamzite zlez z toho okna, ty spina!“ zakrical, schytil do ruky pohar, co bol na linke a smaril ho po nej. Nastastie netrafil, schytal to len komin. Kusky pohara sa rozprskli na strany. Sedela na okne, ked sa otocil a ani chvilku nevahala. Bud skocim, alebo nedopadnem dobre. Pozrela sa pod seba, pozrela si na nohy a lutovala, ze si obula prave take topanky. So zvukom rozbiteho skla na krbe zoskocila z malej vysky asi jeden a pol metra a pri skoku na velke kamene, ktore zdobili predzahradku domu si podvrtla clenok na pravej nohe. S obrovskou bolestou sa zvalila do krikov ale nezahalala a rozbehla sa smerom k blizkemu lesu tak rychlo ako to len slo. Vobec netusila, kde je, no hladala take miesto, kam by sa mohla aspon na chvilku ukryt. „Vrat sa okamzite spat!“ zjapal ako zmyslov zbaveny, prebehol po crepinach, ktore boli na zemi a prudko roztiahol zaclony. V tmavej noci videl, ako sa zdvihala zo zeme a krivajuc utekala do blizkeho lesa. „Neboj sa, mne neutecies,“ chcel preliezt cez okno, no radsej si vybral dvere domu. Zoskocil z okna, prisiel k dveram, siahol na policku. Poobzeral sa naokolo, zohol sa a pod skrinkou uvidel kluc. Naciahol sa, vytiahol ho a rychlo ho strcil do klucovej dierky. „Mne neujdes! Mne neujdes!“ krical a prudko rozrazil dvere, ktore takmer vypadli z pantov a vybehol vonka smerom k lesu, kde bezala aj Zuzana. V aute, ktore smerovalo von z mesta, sedela Ema, Sofia a Bruno. Matka Bruna sedela na zadnom sedadle a so zatajenym dychom pocuvala, co sa v dome deje. V momente, ako pocula, ze Karol rozbil pohar, sa nahla k Brunovi a zakricala. „Okamzite zastan! Stoj!“ prikazala mu a zastal na najblizsom odpocivadle. „Co zasa je? Je ti zle?“ podrazdene sa opytal a Ema s horlivostou v ociach spustila. „Ide o Zuzanu,“ udrela do jeho opierky na hlavu, „ihned sa otoc a chod co najrychlejsie domov! Teraz!“ prikazala mu a ani chvilku nevahal, zvrtol sa, aj ked to bolo zakazane a sliapol na plyn. „Ja idem zatial volat policiu,“ „Co sa, do pekla, deje?“ nerozumel situacii, co nastala a Ema sa zurivo oprela o sedacku. „Vysvetlim ti to, ked budeme doma, ale teraz si skutocne pohni. A to co najrychlejsie!“ Sofia zbledla a chytila Bruna za koleno. „Vsak daj pokoj teraz,“ Kamila zalapala naprazdno vo vzduchu, „a daj mi sem tu flasu!“ odstrcila od seba Dominika, ked sa ju snazil pobozkat a natahovala sa po alkohole, ktory popijali na lavicke v sidliskovej casti mesta, v tom najzapadnutejsom kute, kde sa stretavali fetaci a spodina sidliskoveho zivota. „Si hrozna!“ odtiahol sa od nej a strcil jej do ruky poloprazdnu flasu borovicky. „Spamataj sa, laska, spamataj! Jediny, kto je tu nemozny si cely cas ty,“ odpila si a Dominik jej potiahol flasu od ust. Obliala sa a po brade jej tiekol pramienok alkoholu. „Ti hrabe? Pozri, co som spravila,“ prechadzala si rukou po mokrych nohaviciach a zacitila smrad pijatiky na svojom satstve. „Nie nehrabe, ale uz mam po krk tychto tvojich blbych narazok!“ vzoprel sa jej a trosku sa od nej odsunul. „Tebe asi vazne preskocilo,“ zodvihla do vysky flasu a v pokoji si odpila. „Ty nie si normalny. Tebe ta marisa zahmlila rozum. Asi budeme musiet prejst na nieco ine, mam taky pocit,“ odpila si a tentoraz jej flasu vyrazil z ruky. Padla do tichej noci na zem a rozbila sa. Chvilku pozerala, ako sa po chodniku rinie pramienok alkoholu. „A teraz si si tym co dokazal? He? Jedine, co si vsetko posral!“ vstala a kopla mu do nohy, na co prudko vyskocil a vrazil jej facku. Chytila sa za lice a zamracila sa. „To co si dovolujes? Zamysli sa nad tym, kto ta tu drzi nad vodou, ty uboziak!“ obisiel ju a zobral zo zeme crep z flase. „Co - co s tym ides robit?“ zlakla sa a drziac sa za lice ustupovala dozadu, s rukou pred sebou. „Najradsej by som ta zabil! Dorezal a tesil sa pohladom na teba, ale nebudem si spinit ruky s takou sprostanou ako si ty!“ odhodil crep, ktory zarincal na chladnom betone a Kamile odlahlo. „Ty nie si kompletny! Daj sa liecit!“ vystekla na neho a rychlo k nej prisiel a chytil ju za vlasy. „Kto tu nie je normalny, si ty! Ty si ma vtiahla do tychto sraciek a ako predpokladam, teraz ma odmietnes z nich dostat. Nevadi. Potesi ma aspon pohlad na to, ako sa budes zvijat v bolesti,“ ked to dopovedal, pustil jej vlasy a pastou jej vrazil do brucha. „To mas za cely ten cas, co si ma ponizovala a robila si zo mna otroka. Ked budes na uplnom dne, tak sa ti pridem zasmiat do tvare. V zivote ta uz nechcem vidiet,“ zvrtol sa a odkopol spred seba rozbitu cast flase. Neuvedomoval si ale, ze na dne bol aj on. Teraz vsak mal ine zamery. Mal na plane najst Zuzanu a naivne dufal, ze sa k nej vrati. Aj keby mal ist cez mrtvoly. Zuzana sedela opreta o strom a kazdu chvilku sa pozrela okolo seba, ci sa odniekial nepriblizuje Karol. Bola vycerpana, bola jej zima, kedze nemala so sebou ani bundu, pretoze ju nechala v prenajatom dome, mala podvrtnuty clenok a vsade naokolo bola tma. Pomaly si vyzula cizmu a ucitila hroznu bolest. Rukou si presla po clenku a citila, ze je opuchnuty a pri dotyku bolel. Bolo mi treba skakat na tie kamene? Ticho vzlykla a udrela cizmou o zem, az sa zaprasilo. Prach sa vzniesol k mesacnemu svetlu, do ktoreho sa so slzami v ociach pozrela. Neviem ani kde som... Sakra, preco sa to muselo stat, preco?! Pytala sa sama seba a pretrela si oci. Vedela, ze nemohla v lese ostat a od zimy si pomaly prestavala citit prsty na rukach a nohach. Dvihala sa zo zeme s pomocou stromu, o ktory sa opierala a kym sa postavila na obe nohy, dalo jej to poriadne zabrat. Oprela sa o strom a zhlboka dychala. Na oblohe v tieni mesiaca videla ako jej z ust vychadza para a skutocne sa bala. Obzrela sa naokolo a nakukala spoza stromu za seba, ci sa nic nedeje. Mala vo vnutri hrozny pocit. Bolelo ju brucho, pretoze nic nejedla, viac ako hodinu sa ponevierala po lese, aby sa Karola zbavila a nakoniec ako sa zdalo, sa jej to podarilo. Obavala sa urobit kroky, aby ju nezacul. Nemohla vsak prenocovat v lese. Rozhodla sa, ze sa trosku pohne, aby jej nebola taka zima. Krivajuc vysla spoza stromu a tarbavou, namahavou chodzou isla dopredu. Suchala si rukami po ramenach, aby sa aspon trocha zahriala. Vobec netusila kam ma smerovat. Nevedela, ci sa este stale nachadza v dedine, kde pracovala, alebo je uz mimo. V tej chvili ju to netrapilo. Pokracovala stale rovno. V zivote si to neodpustim, ak teraz Karol nieco Sofii alebo komukolvek urobi. O nich dvoch nemam starost, pretoze isli prec, ale co Alexander. Boze laska moja! prepadol ju velky pocit zufalstva, ktori sa rozlial do kazdej casti jej tela. Oprela sa o strom a zhlboka dychala, pretoze nevladala chodit po lese v cizmach s opatkami a chytila ju nevolnost. Mobil, kde mam mobil? ohmatavala sa, no nikde ho necitila. Napadlo jej, ze jej musel niekde vypadnut, ale vracat sa uz nechcela, pretoze by ho aj tak nenasla. Ak sa ja odtialto dostanem, tak osobne pojdem Karola udat! Pojdem, nech si robi co chce, vsak policia by nas mala ochranit, ked sa jedna o taketo pripady. Nechapem, preco Sofia vtedy nedovolila Brunovi, aby toho hajzla udal. Nerozumiem, nerozumiem... Chytala sa za hlavu a miestami si pripadala ako zmyslov zbavena, ze sa rozpravala sama so sebou. Ale momentalne to bolo jedine, co mala. Po niekolkych krokoch uvidela pred sebou, kdesi v dialke zablesk svetla. Modlila sa, aby to nebol Karol s baterkou a aby ju tam stale nehladal. Pokracovala dalej za svetlom a hnala ju len obava, aby sa nic zle, s ludmi, ktorych milovala, nestalo. Hned ked stupila jednou nohou do prazdna zistila, ze bola pri ceste. Spadla do jarku a znova pocitila nesmiernu bolest v clenku, ktory si bud podvrtla, alebo zlomila. Jezismaria, to je bolest. Zasycala a vyplula z ust hlinu, ktora sa jej tam pri pade dostala. Vytiahla sa z jarku na cestu a chvilku sedela na okraji. Poobzerala sa okolo seba a vsimla si zakrutu, ktora jej bola znama. Ja som pred dedinou... Musim sa dostat do obchodu, alebo zavolat pomoc, len tu nechcem zhnit, prosim, prosim, Pane Boze ochranuj ma! Nemotorne sa postavila a vykracovala po asfaltovej ceste az presla cedulu s nazvom dediny. Trosku sa jej ulavilo, ked videla svetlo z prveho domu a pokracovala dalej. Nechcela zvonit niekomu cudziemu, chcela sa dostat prec a nie mat z toho este vacsie komplikacie. Kracala dedinou a na vezi si vsimla, ze bol este cas, ked sa v obchode istotne zdrziaval Jozef. Kostolna veza jej uz bola znama a vedela, ze nie je od obchodu daleko. Snazila sa ist, co najrychlejsie ako sa len dalo. S vypatim poslednych sil preklinala Karola na kazdom kroku ako dostupila na poranenu nohu. Po kratkej chvili sa dostavila pred obchod a rozrazila dvere. „Prepacte, ale uz budem pomaly zatvarat,“ krical Jozef a vychadzal spoza regalu. „Ak nieco,“ ked vysiel, uvidel pred sebou stat Zuzanu vo fakt ubohom stave. „Kriste Pane, Zuzana! Co sa ti stalo?“ v momente bol pri nej a podopieral ju. „Prosim, zavolajte mojim rodicom a odvezte ma domov. Prosim!“ zobronila a Jozef sa prehol cez pult a vybral zo suplika mobil. „Vytukaj si cislo!“ roztraseny jej podaval telefon a zacinalo sa jej zahmlievat pred ocami. Skrehnutymi prstami natukala na displej cislo. „Co sa stalo? Povedz mi to!“ snazil sa zistit ale prestavala reagovat. „Chcem ist odtialto prec. Nechcem to tu uz vidiet!“ hovorila coraz tichsie a zvalila sa na Jozefa a stratila vedomie. „Halo! Povedzte mi, co mam robit. Prisla ku mne Zuzana s prosbou, ze ju mam odviest domov!“ hovoril velmi rychlo a ulozil ju na podlahu a skontroloval, ci ma pulz. Dychala a mala pravidelny pulz, len od vycerpania a namahy, co prezila, unavou odpadla. Vsimol si, ze bola cela spinava a netusil, co sa stalo. „Prosim, privezte ju ihned domov, prosim vas! Davajte na nu pozor,“ strachovala sa Sofia, ktora sedela este stale v aute a mierili domov. „Idem, povedzte mi adresu a som tam za tristvrte hodinu,“ prilozil si telefon k uchu, vypol pokladnu, pripravil si kluce. Vybehol z obchodu a zatial pocuval, kam ju ma priviest. Zacuval autom k dveram potravin a vbehol opat dnu. Opatrne ju vzal na ruky a presiel s nou do auta, kde ju ulozil na zadnu sedacku. Zaplesol dvere a ponahlal sa zamknut obchod. Spoza rohu sa vynoril Karol, ktory ho chytil za ruku. „Kam ides?“ nervozne sa ho opytal a Jozef sa mu vytrhol. „To nech ta netrapi, je to fakt surne,“ rozbehol sa k autu, nasadol a v momente vystartoval. Karol sa rozbehol najskor za autom, neskor do prenajateho domu, ktory bol asi pat minut chodze od obchodu a planoval si vybavit ucty s Alexandrom. Jozef, ktory v strese soferoval nahmatal na prednom sedadle mobil, v telefonom zozname nasiel Alexandrove cislo a cakal kym to zodvihne. „Ahoj starky!“ pozdravil sa a v pozadi mu hrala tlmena hudba. „Nepytaj sa, co je a ako je, ale myslim, zeby ta mohlo zaujimat, ze tvoje dievca lezi na zadnom sedadle mojho auta a veziem ju spat k nej domov. Neviem co sa stalo, ale asi by si mal prist aj ty, mozno budes vediet, co sa robi,“ hudba stichla a Alexander na seba v rychlosti navliekol mikinu a prislubil, ze sa bude ponahlat ako len vie. Vypol hovor a chcel dat Karolovi vediet, kam ide ale zabudol na to, ked sa obuval a vybiehal z domu. Po tom ako Jozef vbehol s autom do diery na ceste, precitla a nesmelo otvorila oci. Prudko sa posadil, pretoze nevedela, kde sa nachadza a myslel, ze ju vezie Karol. Vsimla si ale, ze soferoval Jozef a snazil sa co najrychlejsie dostat ku nim domov. „Dakujem vam pekne. To za vsetko moze on,“ ukladala sa na sedadlo a zavrela oci. „Kto on?“ nerozumel jej poznamke a po chvilke, ked nabrala kusok sil mu vsetko objasnila. „Karol ma chcel znasilnit. Usla som mu!“ Jozef preglgol a pozeral sa na nu v spatnom zrkadle. „Ked som ta nalozil do auta, objavil sa pred obchodom. Je jedno stastie, ze som sa ponahlal a nestihol pozriet do auta. Na neho si treba davat poriadny pozor. Preco ti to vlastne spravil?“ stale nechapal suvislostiam medzi nou a jej synom. „To je fakt na dlhsie,“ odkaslala si a Jozef zacal spomalovat, pretoze sa priblizoval k ich ulici. „Kde to byvate?“ oprela sa o lakte a povedala, aby najblizsie zabocil doprava. Ako mu povedala, tak aj vykonal a pred domom videl stat niekolko osob. Zuzana si vzdychla, ze je konecne v bezpeci. Bruno necakal, kym zastane a otvaral dvere a ked videl Zuzanu lezat na zadnom sedadle, nabrala sa v nom zlost. Ema a Sofia stali na chodniku a Sofia drzala Alexandra za ruku. „Oci!“ bolo jedine, co dokazala v tej chvili povedat a Bruno ju spolu s Jozefom vytiahli z auta. „Uz si doma!“ silno ju objal a Zuzana sa potichu rozplakala. „Ako sa to stalo?“ spytal sa v okamihu, ked ju bral na ruky a Jozef pomykal plecami. „Povedala, ze Karol ma s tym docinenie,“ ostal stat pri aute a ani sa neunuval ist s nimi do domu. Alexander mu zakyval a zakrical na neho, aby odstavil auto a prisiel ku nim. Ako ju Bruno niesol na rukach do obyvacky, zelal si, aby sa Karol ocitol v pekle. Pristupil k sedacke a pomaly ju polozil a usadil sa vedla nej. „Co ti to spravil?“ utieral jej slzy a z vlasov jej vyberal listie, ktore sa jej tam dostalo pri pade a pri pobyte v lese. Z druhej strany si k nej prisadol Alexander a cela nadsena ho pobozkala a objala. Upokojila sa, ked videla, ze mu nic nie je. „Alex, ty ostan tu, radsej nikam nechod!“ silno mu stlacila ruku. „Je to vaznejsie ako som si myslela,“ zavrela oci a neprestavala plakat. Bruno ju utesoval a popri tom si vyzuvala topanky. Prvu si vyzula bez tazkosti a s druhou mala vacsi problem. Tvarou jej prebehol krc bolesti a z clenku jej vystrelila do celej nohy. „Co ta boli?“ pytal sa s obrovskou starostou. „Pri tom, ako som sa snazila ujst som si vytkla clenok,“ zavzlykala a Alexander ju pobozkal na celo a Sofia jej doniesla pohar vody. Zuzana ho na jeden krat cely vypila a Ema postavala dalej od nich a od nervov si hryzla nechty. Jozef stal opodial, pretoze stale nerozumel tomu, co sa stalo. Spytal sa teda este raz. „Co bolo teda s tym Karolom?“ ked to meno vyslovil, Sofiu az myklo v tom momente kazdy v miestnosti na nu upriamil pohlad. Alexander sa na svojho stareho otca nechapavo pozeral a cakali na jej vysvetlenie. Kapitola strnasta - Tiene minulosti Karol sedel vo svojom aute a nervozne si poklepkaval prstom po volante. Sprvu chcel najst Alexandra ale tusil, ze teraz, ked sa Zuzana dostane domov, Sofia s Brunom to zacnu riesit a poslu na neho policiu. Bol velmi inteligentny na to, aby spravil po takom dlhom case, co sa snazil zariadit zelanie svojej drahej, chybu, a tak sa stiahol do uzadia. Neodisiel ale daleko, pretoze stale potreboval mat prehlad o tom, co sa v okoli Frankovcov dialo. Dosiel do svojho prenajateho bytu v tom istom meste, kde byvala cela Zuzanina rodina a od nervozity rozbil rukou hned prve dvere na spalni. Sklo sa rozletelo na vsetky strany a Karol uvidel na ruke krv. „Este toto mi chybalo!“ presiel rychlo do kupelne, strcil si ruku pod studenu vodu a vytiahol si z vrecka mobil. Druhou rukou stiahol zo susiaka uterak, hodil ho do vane a pustil na neho studenu vodu. „Si?“ ozvala sa na druhej strane zenska a Karola to rozzurilo. „Prestan sa hrat, do certa, na Francuzku a pocuvaj ma!“ zastavil vodu v umyvadle a oprel si hlavu o plece a vybavoval telefonat so svojou milenkou. „Ake mas zasa problemy? Ked volas teraz vecer?“ zena na druhej strane zurila a Karol si zatial obmotaval okolo ruky mokry uterak. „Na tvojom mieste by som sa zacal obavat, ci dostanes to co chces!“ „Ja toho chcem viacej, Karolko! Co myslis?“ nezaujato sa ho spytovala zena na druhej strane. „No predsa tvoju dceru. Vsetko sa to posralo! Uplne vsetko!“ vysiel z kupelne a presiel do obyvacky, kde si nalial pohar vodky. „Toto mi ani nevrav! Ja ta ziadam o jednu vec a aj tu poseries?“ zrazu jej to prestalo byt vsetko jedno. „Bohuzial, tvoja dcera je taka prefikana ako ty sama,“ vzdal jej istym sposobom poklonu a Andrea - milenka Karola sa rozkricala. „Co sa stalo? Vies, co ta bude cakat ak mi ju nedonesies!“ snazila sa upokojit. Karol jej vysvetlil, co je vo veci a Andrea to videla len na jedine riesenie. „Co uz, no. Budeme musiet pouzit plan be!“ popraskala si stuhnute prsty a Karola slovo „plan be“ napriek jeho povahe, poriadne znepokojilo. „Haha, ze co s nim bolo?“ Zuzana sa pozrela na Jozefa s hnevom v ociach. „Oci, mal si ho udat hned zo zaciatku ako si chcel! Je to obycajny hajzel!“ pozrel sa na Sofiu, ktora prevratila ocami. Do rozhovoru sa zaplietol aj Alexander, ktory neveril slovam, ktore Zuzana vypustala z ust. „A teda, co sa stalo?“ pohladil ju po ruke a natocila sa k nemu. „Po tomto si mozes byt isty, ze ako manager v nasej kapele skoncil,“ povedala mu na rovinu a citil sa trapne, ze kazdy hovoril o jeho otcovi. „Uz sa konecne dostanes k tomu, co sa stalo?“ Bruno ju suril a Zuzana si vylozila bolavu nohu na taburetku, ktoru jej Ema prisunula. „Chcel ma znasilnit,“ po chvilke ticha vysla s pravdou von a Sofia sa zhrozila. „Vzdy som vedela, ze je to podliak a teraz lutujem, ze sme nespravili to, co si chcel Bruno!“ pokrutila hlavou a vzdialila sa od Zuzany. „Bolo to nechutne, ale podarilo sa mi ujst. Nebyt telefonatu, skoncila by som asi znasilnena alebo, ktovie co mal so mnou v umysle,“ po vysloveni vety sa znova rozplakala a oprela sa Brunovi o rameno. Vedel, ze ten telefonat smeroval od jeho matky, ktora sa od nervozity prechadzala zo strany na stranu. „Tak a to by stacilo!“ Sofia stratila posledne kusky trpezlivosti a presla k telefonu. „Tento raz podam na neho trestne oznamenie ja,“ vzala do ruky telefon a nahlivym krokom k nej pristupila Ema. „Myslim, zeby si mala pockat,“ pozrela sa na Alexandra, ktory sa nevinne pozeral na Zuzanu a hanbil sa za spravanie svojho otca. Mal v sebe protikladne postoje, ktore Karola obhajovali ale aj, ktore ho zatracovali. V poslednej dobe s nim predsa vychadzal. „Preco by som mala cakat? Cakala som cely zivot,“ horlivo gestikulovala. „Dost rokov sa mi plietol do zivota a myslim si, ze je na case, aby to konecne skoncilo,“ vytocila cislo na policiu a Ema jej vytrhla telefon z ruky. „Mami, co ti je?“ Bruno sa jej prekvapene opytal a Ema presla pred vsetkych, tak aby na kazdeho videla. Mobil polozila na rimsu kozuba a pozrela sa smerom k stropu. „Ja som cakala a teraz viem, ze to bola skutocne chyba,“ zopala ruky, akoby sa modlila, „Zaslo to az prilis daleko a asi dost ludi ma bude po tomto, co poviem nenavidiet.“ „O com to hovoris, mama?“ Bruno pustil dcere ruku a presiel za sedacku, vedla Sofie. „V prvom rade, by bolo asi vhodne dat veci do poriadku a potom riesit zvysne veci,“ pozrela sa na Alexandra a nevedel, preco jej padol zrak na neho. „Sofia,“ upriamila pohlad smerom za sedacku. „Ty vies, ze mas syna, vsakze?“ Sofii padol zrak na Alexandra a prikyvla. Cosi uz zacinala tusit a prestrasene sa chytila za krk, v ktorom ju zacalo palit. „Ked som vtedy, prvy krat prisla ku vam do domu, ked ma Bruno po dlhom case pozval, vtedy na Vianoce, moje starosti sa vratili spat. Myslela som, ze s tym budem mat pokoj.“ „Myslim, ze ti nerozumiem,“ Sofia zacinala byt znepokojena a kazdy upriamoval pohlad na nu. „Neprerusujte ma, prosim!“ pokrutila hlavou a pokracovala. „Ked som ta vtedy videla, ako stojis bok po boku s mojim synom, vedela som ze si to ty,“ Bruno so Sofiou sa na seba pozreli a nerozumeli. „Totiz,“ posuchala si celo, „vedela som, ze si Sofia a ze si Andreinou sestrou.“ „Coze?!“ Bruno zbledol a pri vykriku mi preskocil hlas. „Neprerusuj ma, prosim!“ pozrela na neho prisnym pohladom a rozpravala dalej. „Ano je to tak. Si sestrou Andrei,“ Bruno sa od nej postavil trosku dalej. Pozrel sa jej na brucho a chytil sa za usta a hlasno vzdychol. „A on,“ ukazala na Alexandra, „je tvoj syn!“ Alexander na nu vypulil oci, Zuzana sa pozerala striedavo na Emu a Alexandra a nicomu nerozumela. „Ako to vsetko vies?“ Sofia nevenovala pozornost tomu, ze akurat objavila svojho roky strateneho syna. „Trpezlivost, vsetko sa dozviete,“ pohladom presla po miestnosti a naznacovala im rukami, aby sa ukludnili. „Takze Alexander je tvoj syn,“ zavadila pohladom o jeho pred chvilou bezstarostnu tvar. „Alexander, Sofia je tvoja matka,“ pustil Zuzane ruku a ona sa prestrasene pozerala na vsetky strany. Tentoraz ju nikto neprerusil, a tak pokracovala dalej. „Bruno,“ upriamila zrak na neho a on sa na nu pozrel spytavym pohladom, „nemaj strach. Mozno premyslas o tom, ze si si zobral za zenu vlastnu svagrinu,“ pozrela sa na neho a prekvapilo ju, ked sa rozosmial. „Toto je nejaky vtip, vsak?“ zufalo sa chytil za hlavu a Sofia ho chcela pohladit po chrbte. „Mozes ma prestat konecne prerusovat?“ zurivo na neho vybehla a Bruno sa na nu pozrel cez prsty, ktorymi si zakryval tvar. „Sofia nie je tvoja svagrina!“ isiel nieco povedat ale radsej nepokusal jej trpezlivost. „Nie je, pretoze Andrea a Sofia boli sice sestry, ale boli nevlastne sestry. Aby som to upresnila, neboli ani sestry, pretoze Sofia bola adoptovana,“ Sofiu to zaskocilo a musela sa chytit sedacky aby nespadla. Bruno ju podoprel a cely cas drzal za predlaktie. „Adoptovana?“ zracili sa jej v ociach slzy a Bruno ju pobozkal. Posepkal jej, ze ani on tomu nerozumie. „Bola si adoptovana,“ zopala ruky. „Tvoji rodicia, ktori si ta adoptovali, Viliam a Tamara, nemohli mat deti a ked si bola mala, myslim, ze si mala asi desat mesiacov, si ta vzali k sebe,“ Sofiu prekvapovala jedna veta viacej ako druha ale nemala odvahu ju prerusit. „Na ociach ti vidim otazku, ako si sa dostala do domu s Andreou,“ nemyslela prave na to ale prikyvla, pretoze aj na to sa chcela neskor opytat. „Tvoji rodicia uz neziju, co je mi luto. Boli to fakt dobri ludia,“ Bruno to ale nevydrzal a skocil jej do reci. „A ty odkial vies vsetky tieto informacie, do pekla?“ oprel sa rukami o sedacku, odkaslal si a na krku mu navrela zila. „Ak ti to pomoze, tak som bola sekretarka v jednej firme! Doteraz si to vycitam, ze som ta odvrhla,“ pozrela na neho laskavym pohladom, ktory ale Brunovi v tejto chvili nic nehovoril. „Bola som sekretarka vo firme, v ktorej pracoval ako riaditel otec Sofie - Viliam. Ibaze situacia v podniku sa neustale zhorsovala, co si vycital najma Viliam. V jeden den neprisiel do prace Nedalo sa mu ani dovolat, na druhy den som zistila, ze zomrel za podivnych okolnosti - vo vlastnom dome, ktore su mi doteraz nezname,“ musela si sadnut na taburetku pri krbe, pretoze bola z tolkeho vysvetlovania uz unavena. „Takze ty si sa v podstate hrala na akehosi detektiva,“ Bruno na nu obdivne presiel pohladom a zlozil si ruky na hrudi. „Nehrala som sa na detektiva, ale islo mi o moje dieta o ktorom som chcela co najviac informacii, kedze sa situacia vyvijala uplne inak, ako som chcela,“ pozrela na neho a z pohladu sa jej dalo vycitat, ze nie je zmierena s nevdacnostou, ktoru jej Bruno momentalne preukazoval. Bez vsetkeho pokracovala. „Viliam sa pominul a Tamara ostala sama. Uz pred tym sa o Tamaru zaujimal Viliamov spolocnik, Viktor, ktory bol otcom Andrei. Znie to ako klise, ale ich laska vydrzala iba „vdaka“ tomu, ze Tamaru v sedemnastich rokoch Viktor znasilnil a cakala Andreu,“ Bruna to zarazilo, pretoze mala skutocne pravdu. Andrea sa o nom zmienovala, no matku nikdy podrobnejsie nespominala. Zmienovala sa tiez o Viliamovi. „Ale pockaj! Vravis, ze nemohli mat deti, tak ako je mozne, ze Tamara bola jej matkou?“ pozeral sa na nu a akosi mu nezapadli suvislosti dohromady. „Problem bol, Bruno, na strane Viliama, ktory bol neplodny. Pri tom sa naskytuje aj otazka, ci Viliam o Andrei nevedel,“ Bruno spozornel. „Vedel o nej, ale nikdy ju nevidel, pretoze odisla s otcom do Francuzka, ked ju Tamara porodila. Potom sa stretla s Viliamom a snazila sa na vsetko zabudnut,“ Sofia uz mala tolko tych informacii, ze sa musela posadit vedla Zuzany. Chytila jej ruku a ta jej ju pevne zovrela. „Neskor sa ale Viktor s Andreou, po smrti Viliama, vratil spat na Slovensko a znova sa zaujimal o Tamaru. Lenze nebola to cista laska, bolo to len vzplanutie pre peniaze. Proti nej pouzil ako donucovaci prostriedok Andreu, aby si ho vzala a niekolko dni po sobasi sa stala autonehoda, pri ktorej Tamara umrela,“ pozrela pohladom plnym sustrasti smerom k Sofii a ona tomu nemohla uverit. „Viktor sa musel starat aj o Andreu a Sofiou, kedze Tamara umrela a ako manzel zdedil vsetko. Viliamovu firmu, ktora po jeho smrti patrila Tamare ale kedze umrela aj ona, ziskal ju on. Predal ju a mal penazi viac nez dost. Prepisal na Andreu tento dom, teba Sofia vyhodil z domu na ulicu, pretoze logicky si nebola jeho dieta a Andrea si zacala hladat svoju zivotnu lasku,“ Sofiu to poriadne hlboko zasiahlo a stale tusila, ze ten dom, kdesi videla. Preto mala hned v prvy den, ked prisla vratit bundu, tie spomienky, ktore nevedela nikam zaradit. Minulost sa pomaly objavovala a zdalo sa, ze narobila u kazdeho zmatok. „A co cert nechcel, natrafil si na nu prave ty, Bruno. Andrea nikdy nechcela sobas a ani dieta,“ po tejto informacii si zakryla usta a uvedomila si, co pred Zuzanou povedala. „Pretoze ona bola tym dietatom, ktore vzniklo nasledkom znasilnenia. Andrea o tom nevedela, ze to bol prave jej otec, co Tamaru znasilnil a preto ho mala asi tak rada. Asi mu az prilis prirastla k srdcu, ked si ju vzal do zahranicia. Tamara sa sice pokusala o naznaky, no Viktor asi naplnil svoje hrozby. Andrea tiez zila v klamstve, ze jej pravym otcom je Viliam a nie Viktor. No a nakoniec sa mu to tak ci tak podarilo, no nikdy ju nemal prilis v laske,“ pozrela sa na Bruna a potom na Zuzanu, ktora jej rozpravaniu tiez nevedela uverit. Bruno z nej nespustal zrak a nevedel pochopit to, ako to vedela Andrea dokonale utajovat. „No a ked sa Sofia dostala na ulicu,“ pozrela sa na nu a videla, ze chce nieco povedat. Naznacila jej aby povedala to, co chcela. „Potom sa stalo to, ze mna na ulici nasiel Karol a ja som dala na prvy dojem, galantne spravanie a mnozstvo pozornosti. Zda sa, ze to mal vsetko pripravene. Spociatku sa mi pacilo, ako sa o mna staral, no zacal to prehanat a nas vztah sa zmenil. Vyuzival ma ako objekt svojej sexualnej tuzby, kazdy vecer sa chcel so mnou milovat, az som otehotnela a porodila som syna,“ ani naznakom sa na Alexandra nepozrela. „Nakoniec ma vyhodil z domu, pretoze som ho pristihla, ako spi s inou,“ sklopila zrak, Bruno ju posuchal po pleci a pohladil po hlave. Zuzana radsej zapchavala Alexandrovi usi. Tiez bol prekvapeny, ked sa dozvedel nove informacie o jeho minulosti a otcovi a prislo este vacsie prekvapenie zo strany Emy, ked hovorila dalej. „Co som sa dozvedela, Andrea sa zacala opijat a hladala utechu v milencovi,“ Bruno spozornel a hlboko ho zasiahlo to, ze ho Andrea podvadzala. „Milencom Andrei bol Karol,“ pozrela sa do zeme a Sofia uz ani chvilku nevahala, presla ku kozubu a vzala do ruky telefon. „No a takto je to zatial vsetko, co viem. Este sa k tomu pridavaju Andreine vyhrazky, pretoze som na to prisla. Ked som sa ta raz snazila navstivit, nachytala som ju spolu s Karolom, ako sa tu milovali a od vtedy som sa od teba odvratila a odisla prec, do ineho statu, pretoze som mala po tom vsetkom, co sa stalo Viliamovi a Tamare, strach,“ Sofia este nevytacala cislo na policiu, pretoze s udivom sa pozerala na Bruna, ktoremu sa na kraji oci zracili slzy. Alexander vstal a mal na plane odchod, ale pred tym si chcel ujasnit este jednu vec. „Takze, „pravda“ o tom, ze moja matka,“ pozrel sa na nedaleko stojacu Sofiu, „odisla do zahranicia a podviedla mojho otca, nie je pravdou?“ Sofia isla nieco povedat, ale skor ako to vyslovila, Alexander si vsimol, ako Ema prikyvovala. „Starky, ty si to vsetko vedel?“ vrhol jeho smerom smutny pohlad a citil sa ako cierna ovca rodiny. „Nie, ja som o tom ani netusil,“ pozeral rovnako prekvapene ako kazdy v miestnosti. „Ale myslim si, ze viem, viac ako dost,“ Alexander sa chystal odist, ked na neho Zuzana zakricala, aby pockal. Sofia spravila tiez krok jeho smerom, no potom si to rozmyslela. Nechcela to v tejto situacii robit este horsim ako to bolo. Vo vnutri sa tomu, ze nasla svojho strateneho syna tesila, ale navonok to nedavala najavo, pretoze este stale sa snazila spamatat zo vsetkych informacii, ktore im Ema povedala. Zuzana s namahou vstala a vysla za nim na verandu domu. Ema zatial dokoncila rozpravanie o tom, ako na cas odisla prec, ako si nasla Antona a o navrate spat na Slovensko, ked zistila, ze Andrea umrela. „Alex, pockaj!“ zaplesla za sebou dvere na dome a posuchala si ruky, pretoze jej bola zima. „Co?“ ani sa k nej neotocil a po tvari stiekla slza. Prisla pred neho a utrela mu ju. „Neplac!“ objala ho, ale objatie jej neopatoval. „Prepac, ale nie je najvhodnejsie, aby sme spolu nadalej ostavali. Dnes som sa dozvedel toho viac ako dost,“ odvratil od nej sklamane zrak a Zuzana ho chytila za bradu. „Co nie je najvhodnejsie? Vsak tvoja rodina nema nic spolocne s mojou rodinou, nie sme ani brat a sestra, tak preco to hovoris?“ pytala sa so sklamanim v hlase a chytil jej ruku. „Otec je to jedine, co mi ostava. A pochybujem, zeby ste chceli v rodine niekoho, kto rozvratil celu vasu rodinu,“ zacal vzlykat a Zuzana ho objala. „Ja som sa zasa dozvedela pravdu o mojej matke. Skutocnu pravdu! Nemyslis, ze je to horsie? Okrem toho, mas este stale svoju matku, ktorou je Sofia a ty si sa na nu ani nepozrel,“ povedala mu to s naznakom vycitky v hlase a postavil sa k tomu chladne. „Je moja matka a chce podat na otca trestne oznamenie? To je chore!“ jeho veta ju zarazila a oponovala mu. „Chore je to, ako ho chranis! Ja ta chcem mat tu pri sebe, pretoze ani nevies, coho je schopny. Vyhrazal sa mne, mojim rodicom, ze ich zabije a trufa si aj na teba! Ja nechcem aby si isiel prec, pretoze ja ta mam aj napriek tomu rada!“ snazila sa ho zadrzat, ked schadzal dole schodmi. Vytrhol sa jej z ruk a Zuzana ostala beznadejne stat, pretoze nemala ako za nim zist. „Alex!“ zostupila o jeden schodik nizsie. „Vrat sa prosim, ak ma mas rad. Prosim!“ kricala za nim a zufalo sa rozplakala. Vosla, ako to najrychlejsie islo, do domu a vo dverach sa stretla s Jozefom, ktory okolo nej mlcky presiel a kamsi sa ponahlal. „Alexander odisiel!“ prisla do obyvacky a zavrela oci. „Kam?“ Sofia sa prestrasene opytala a vzala do ruky telefon. „Tu mas, zavolaj mu!“ hodila jej telefon, vytukala cislo a rozmyslela si to. „Mala by si sa mu ozvat ty! Si predsa jeho matka a mna nepocuval,“ vytocila to a hodila telefon spat Sofii. „Vypol si mobil,“ po chvilke zlozila z ucha sluchadlo telefonu a pozrela sa uprene na Emu. „Preco si nam to nepovedala skor?“ Bruno Zuzane pomohol, aby si sadla a ona im skocila do reci a ostala stat. Otazka bola smerovana k Eme ale ona to zle pochopila. „Vy tomu nerozumiete? Preco si asi myslite, ze som vam o tom nepovedala, ze Karol nieco take planuje? Preco asi?“ vytrhla sa Brunovi z ruky a nechcela si sadnut. „Asi preto, lebo sa mi vyhrazal. Z jeho slov ma doteraz mrazi. Predvcerom vecer, ked som prisla k vam do spalne som sa vam to snazila povedat, ale nedokazala som, pretoze som nechcela riskovat, ze vam ublizi,“ udrela pastou do dlane. „A preto si sa nebezpecenstvu vystavila ty. To je uplne dokonale riesenie!“ padla vycitka z Brunovej strany a pochodoval po miestnosti. Zuzana na neho nakricala. „Nerozumies, ze Karol vas chcel vsetkych zabit? Chcel zabit Sofiu, teba a aj Alexandra! Moje znasilnenie mala byt len predohra! Preto som nechcela aby odisiel, pretoze sa bojim, ze mu nieco urobi!“ rozhadzovala rukami a s poslednym vypatim sil si utierala slzy, pretoze toto bol ten najhorsi den, ktory zazila. Vo vnutri sa jej opat rozhostil pocit beznadeje, ako vtedy rano, ked prisla do obchodu. „Ukludni sa, idem volat policiu,“ snazil sa ju utesit, no nepomohlo to. „Rob si co chces! Ja som uz zufala, ja si jednoducho neviem predstavit zivot bez neho. Neviem!“ po tejto vete sa jej zatocila hlava a pomaly sa zlozila na sedacku, kde opat stratila vedomie. Ema v momente vstala a pribehla k nej a spolu s Brunom ju dali opatrne na sedacku. Sofia jej pod hlavou napravila vankus a prikryla ju. „Bude v poriadku?“ spytal sa s obavou a Ema prikyvla. „Bude, ale myslim si, ze aj ona ma pravo na to, aby sa citila zle. A este vacsie pravo po tom, co vsetko prezila,“ zalozila si ruky a sadla si vedla nej na krajicek sedacky. „Dones radsej lad, krem a obvaz, aby som jej osetrila tu nohu. Dones aj tabletku, aby si konecne pospala,“ rozkazala Brunovi a Sofia sa chystala odist. „Nie, ty ostan tu!“ chytila ju za ruku a Bruno sa stratil na poschodi. „Preco som to nepovedala si sa ma pytala,“ chystala sa vysvetlit dovod a Sofia pozorne pocuvala. „Mala som na plane povedat to vtedy, ked ta ten neschopak zhodil zo schodov, lenze stalo sa to, ze ste sa pohadali s Brunom. Myslela som, ze by to len zhorsilo vasu situaciu v tom case, ked si potratila. Bruno je strasny nervak a nedal by si to vysvetlit. Preto som mlcala,“ pozrela jej priamo do oci. „Neviem, co na to povedat! Ja uz v podstate neviem nic, pretoze dnes bolo aj na mna toho tak vela, ze neviem, kde zacat aby som si to vsetko v hlave dala do poriadku!“ pobuchala si dlanou po cele a Ema sa na nu usmiala. „Hlavne je, ze Bruno to teraz pochopil a ste stale spolu. Som presvedcena, ze pravda vyjde vzdy na povrch a minulost tu bude vzdy, kym ju neuzavries. Pride mi to ako hnusne tiene, ktore za nami budu vzdy a nezbavime sa ich,“ pozrela sa na Zuzanu, ktora sa zasa zacala preberat a vlozila jej do ust tabletku na spanie, ktoru Bruno priniesol a pohladila ju po tvari. „Nebojte sa nic, uz bude vsetko len lepsie. Verim tomu!“ pozrela sa na syna, nevestu a vnucku a Sofia sa predsa len rozhodla, ze o vsetkom bude informovat policiu. „Bruno,“ postavila sa vedla Zuzany. „Mohol by si ju odniest do izby, aby nelezala tu, v zime. Obviazem jej tu nohu, aby ju nebolela,“ prikyvol a ked jej natrela a osetrila nohu, opatrne si ju zobral na ruky a bol stastny, ze ma svoju dceru v naruci a nic sa jej nestalo. Mal pred sebou este dost dlhu noc, pocas ktorej sa musel porozpravat o vela dolezitych veciach so Sofiou a Emou. Bruno zisiel rano o deviatej do kuchyne a videl, ako Sofia pripravovala ranajky na podnos. „Dobre rano, zlatko!“ na lice jej vtisol chladny bozk a oblizla si prst od marmelady. „Dobre aj tebe! Dalo sa ti po tom vsetkom spat?“ obratila sa k nemu a presiel si rukou po tvari. „Ako sa to vezme. Nejake styri hodiny to istotne boli,“ pozrel jej cez plece a zvedavost mu nedala. „Nesies Eme ranajky?“ Sofia sa obratila k podnosu, vzala ho do ruk a obratila sa znova k nemu. „Eme nie, ale Zuzane,“ usmiala sa, odstupil sa jej. Chcel ist za nou, ale rozmyslel si to pretoze ich chcel nechat aspon chvilu osamote aby sa porozpravali ako zena so zenou. Zatial pripravil ranajky pre seba a pre Emu. Sofia sa zastavila pri Zuzaninych dverach a laktom si otvorila dvere na izbe. Vosla dnu, tacku polozila na stol oproti posteli, zavrela za sebou dvere a v tichosti sa posadila vedla nej. Pozorovala ju, ako nerusene spala a pohladila ju po vlasoch. Precitla a pomaly sa zacala preberat. Prekvapilo ju, ze vedla nej sedela. „Ahoj, deje sa nieco?“ pretrela si oci a Sofia sa svizne, aj napriek tomu, ze mala cochvila rodit, postavila a odhrnula zavesy. Pustila aspon na chvilku do izby cerstvy vzduch. „Nie, nic sa nedeje, len som ti priniesla ranajky,“ usmievajuc sa presla s podnosom k posteli a polozila si ho na kolena. Zuzana sa na posteli posadila a za chrbat si oprela vankus. „Kolko je hodin?“ presla si rukou po krku a zacitila bolest v clenku. „Nieco po deviatej,“ nespustala z nej zrak a Zuzana sa na nu usmiala. „Vyspala si sa aspon kusok?“ spytala sa laskavym tonom a ona jej prikyvla. „Samozrejme, ani neviem ako a zaspala som,“ prehrabla sa vo vlasoch a vybrala si z nich list, ktory jej tam este po vcerajsom dni ostal. Pozrela sa na neho a hrala sa s nim. „Ema ti dala prasky na spanie, pretoze si bola vycerpana. Myslim si, ze spravila dobre, inak by si vobec nic nespala,“ polozila jej podnos na nohy a Zuzana sa napila vody, ktoru jej doniesla. „Dakujem ti pekne, mami,“ oslovila ju a trosku ju to prekvapilo, pretoze nebola zvyknuta na taketo oslovovanie od Zuzany. Lepsie povedane dockala sa ho po poriadne dlhom case. To slovo ju zacalo hriat pri srdci ale aj napriek tomu sa opytala. „Si v poriadku?“ posuchala ju teplou dlanou po ramene a Zuzane sa ulavilo, ze bola konecne doma. Pozrela na nu s opuchnutymi ocami a vzdychla si. „Som neskutocne rada, ze som doma, medzi vami. Je mi sice trosku blbo po tom vsetkom, co som sa dozvedela, po tom, co sa mi stalo s nohou, ale myslim si, ze to bude v pohode,“ upokojila ju. „Alexander sa ti nahodou neozval?“ opytala sa jej a Sofia pozrela do zeme. „Mne sa neozval. V podstate ho aj chapem, pretoze to, co Ema povedala bolo dost rychle aj na mna, nie este na neho,“ posadila sa bokom, pretoze ju zacinal boliet zadok. „Robim si o neho starosti,“ odhryzla si z croissantu a stastim mlaskla, pretoze dlho nic nejedla. „Dnes mame poobede koncert v jednej restauracii a nikdy sa nestalo to, zeby sa mi neozval!“ zavrtela nechapavo hlavou a Sofia ju upokojila. „Urcite sa vie o seba postarat a nebol by taky hlupy, aby isiel k nim domov,“ priblizila sa k nej a objala ju. „V to dufam, pretoze ak sa mu nieco stane,“ prehltla susto, „budem si to vycitat do konca zivota,“ Sofia sa na nu popod obocie pozrela. „Ty by si mala v prvom rade oddychovat a nemala by si sa s tym trapit. Policia sa uz o vsetko postara, neboj sa,“ vzala jej ruku do svojej dlane a na dvere niekto zaklopal. Zuzana si odkaslala a povedala, aby dotycny vosiel. Vo dverach sa objavil Bruno s hrncekom caju pre seba a pre Sofiu. „Ahoj, slniecko! Ako ti je?“ vlozil oba pohare Sofii do ruky a prilozil jej dlan na celo. „Oci, prosim ta,“ odtiahla si hlavu. „Nemam teplotu, nemaj o mna strach!“ pozrela sa mu na ruku, ktoru jej prilozil k hlave. S neuspokojivou odpovedou si zobral od Sofie pohar a prisadol si k nej. „Aj tak dnes nemozem lezat v posteli, mame koncert na ktory musim ist, pretoze sa neda odvolat,“ naciahla sa za mobilom, ktory by inak nasla na stoliku ale zarazila sa a vratila sa do povodnej polohy. „Stratila som aj mobil,“ povedala potichu a Bruno jej to nechcel v ziadnom pripade vycitat. Vytiahol z vrecka svoj a podal jej ho. „Tu mas, napis alebo zavolaj z mojho,“ zobrala si ho, ale ked si uvedomila, ze ani jedno cislo na chalanov z kapely nepozna, vratila mu ho spat. „Je to zbytocne, pretoze neviem ich cisla. Jedine Alexove, ale ten nedviha mobil, takze sa budem musiet spoliehat na to, ze tam pridu na cas a hlavne, ze vedia o kolkej to ma byt,“ nepacila sa jej situacia, ktora sa vyvijala a podala Sofii tacku, pretoze sa chystala vstat. Sofia polozila svoj hrncek s cajom na podnos a postavila sa. „Kam ides? Este si vsetko nedojedla a mala by si este s tou nohou lezat,“ vyhrabavala sa spod paplona a posadila sa na kraj postele. „Mas to jedno, aj tak dnes budem este dost behat,“ snazila sa postavit ale musela sa pritom chytit ruky, ktoru jej Bruno ponukol. „Neboj nic. Pojdeme s tebou, tak ta tam rovno odvezieme, aspon nebudes musiet ist autobusom,“ zmurkol na nu a Sofia jej objasnila situaciu. „Mali sme na plane, zeby sme skocili do restauracie az zajtra, ale kedze sme ostali doma,“ pozrela sa na Bruna, „pojdeme dnes na ten obed. Vsetci traja,“ polozila podnos na nocny stolik a zatvorila okno. „Ako myslite,“ Zuzana odskackala na jednej nohe ku skrini a otvorila ju. Obed by sa jej po takom dlhom nutenom poste fakt hodil. „Padne mi vhod, ak nebudem mysliet na hluposti. Po koncerte som teda vasa,“ prvy krat za dlhsiu dobu videl Bruno na jej tvari naznak usmevu a v srdci pocitil teplo. „Cakaju nas dole ranajky, prezlec sa a prid, pretoze si si vsetko nezjedla,“ naznacil Sofii, aby isla spolu s nim. Vzal jej tacku a spolu vysli z izby von. Zuzana hodila tricko o zem a znova Karola prekliala. „Ak sa Alexovi nieco stane,“ zurila a zvysok vety si radsej domyslela. Posmutnela, ze ho nema pri sebe. Kapitola patnasta - Zaciatok konca „Zvladas to?“ Bruno podaval Zuzane s obavou v hlase gitaru a ta, pri tejto otazke prevratila ocami. „Ano zvladam to. Nemam poranenu ruku ale nohu a v nohe tu gitaru nebudem niest,“ zatala zuby a islo jej na nervy, ze kazdy z toho robil taku vedu, hlavne ked chcela na to co najrychlejsie zabudnut. Okolo nich prechadzal stihly, ciernovlasy chlap v obleku, ktory na nich istu chvilku z dialky pozeral. Ked vchadzal do restauracie, pri dverach zasliapol cigaretu a este raz si ich obidvoch premeral. Bruna to zneistilo. „Poznas ho?“ zaplesol kufor a vzal jej combo. „Nie, nepoznam a ani mi to nejako netrha zily. Je to asi jeden z tych snobov, co sa nevedia dockat hudobneho vystupenia a chcu si vypytat autogram pre svojich blizkych. Aj ked,“ zarazila sa a krivajuc kracala vedla Bruna do zakulisia. „Kto by uz len odo mna chcel autogram,“ pustil ju, aby presla prva a cestou jej sepkal. „No vidis, tak predsa v tom nieco bude,“ nechcel verit, ze to nic nie je. Jeho obavy odignorovala. „Dakujem, ze si mi s tym pomohol a teraz uz bez, aby si si stihol obsadit popredne miesta,“ ukazala mu kadial ma ist a velmi nespokojne od nej odchadzal. „Mame rezervovany stol, tak ma nevyhanaj!“ protestoval, no i napriek tomu odisiel za Sofiou, ktora uz sedela na mieste. Ked si ku nej prisadol, vsimol si, ze pri vedlajsom stole sedi ten chlap, ktoreho videl aj vonku. „Ten chlapik v obleku mi robi starosti,“ chytil jej ruku a posepol jej to do ucha. Nenapadne sa obzrela a muz na nu tiez pozrel a mierne podvihol pravy kutik ust do jemneho usklabku. „Prosim ta, Bruno! Teraz nemozeme robit zo vsetkeho strasnu vedu. Je to jednoducho asi niekto, kto prisiel na obed tak ako my a pri tom si chce vypocut nieco zo slovenskej tvorby,“ snazila sa ho upokojit, ale stale namietal. „Ibaze Zuzana ide dnes spievat iba po anglicky,“ odbil ju a nevedela, ako ho ma konecne upokojit. „Kym sa po nej nevrha, mozes byt kludny. Karol to urcite nie je a nepredpokladam, ze niekto by mohol byt horsi ako on.“ „No to si ma teda uz vazne upokojila,“ Sofia sa od neho odtiahla a nahnevane si ho premerala. „Ak ides byt teraz takyto paranoidny, tak ja odchadzam,“ zlozila si ruky na stol a Bruno si jemne napravil kravatu. „Prepac mi to, ale mam asi aj ja toho vela.“ „To asi mas! A ukaz,“ pacla mu po ruke a sama mu narovnala kravatu a zobrala z pleca neviditelnu smietku. Zuzana vybehla s namahou na podium a posepkala zriadovatelovi, zeby jej mohol doniest vyssiu barovu stolicku, pretoze dnes nemohla stat. Okrem toho v tak hriesne drahej restauracii by sa to ani nehodilo, aby tam v spolocenskych satach pobehovala hore dole. Vlozila si gitaru do stojana, zapojila si ju ku combu. Chcela to vsetko prepojit s ostatnou aparaturou ale za nou sa objavil Stano. „Zuzka, co robis? Vsak na to sme tu my,“ v momente sa otocila a od radosti Stanislava objala. „Som rada, ze ta tu vidim, myslela som, ze ani nepridete!“ vydychla si a presla si rukou po cele, akoby si z neho utierala kropaje potu. „Ale akoby sme mohli zabudnut?“ chytil ju za plecia a Zuzana mu chytila ruky. „Chalani su vzadu v satni a vybaluju sa, ked vsetko vybalia, pridu to zapojit,“ potlapkal ju po pleci a vdacne sa na neho usmiala. „Tak ako bolo v Rakusku, pri mori?“ pozrela sa na neho a ked sa na nu prekvapene pozrel uvedomila si, co povedala. „Jaj to bude asi tym, ze Rakusko nema more, ze?“ zasmiala sa a snazila sa tvarit akoby sa nic nestalo. „Nevadi, chapem ta,“ objal ju a Zuzana sa od neho odtisla. „Ako to? Ty vies, co sa stalo?“ „Viem. Alexander mi to povedal, ked som s nim volal,“ Zuzana znova ju pochytil amok, ale vedela, ze s tym nic nespravi. „Hlavna vec, ze mne nedviha, respektive ma vypnuty mobil ale tebe povie o vsetkom, co sa stalo. No krasa!“ rozhadzovala rukami a Stano si zahryzol do pery, pretoze sa preriekol. „Nevolal som ja jemu, ale on volal mne! Chcel mi pripomenut koncert, aby sme nezabudli a spomenul mi, co sa stalo a aj to, ze si musi nieco vybavit. Ma sa fajn, bol u stareho otca,“ nenachadzala vhodne slova a prehodila si vlasy z pliec dozadu. „Aha fajn, tak na mna sa vykaslal. Mile. Hm, co uz, odspievam si a pojdem si to s nim vybavit.“ „Ale,“ Stanislav jej chcel nieco povedat, no uz ho nevnimala, pretoze isla do zakulisia, aby sa privitala s ostatnymi a zobrala si papier so zoznamom skladieb, ktore budu hrat. Dominik sedel na lavicke pod strechou autobusovej stanice a pozeral na kvapky, ktore dopadali so splechotom na chodnik. Zacinalo akurat prsat a on sedel sam, opusteny na operadle lavicky. Mal na sebe tenku jesennu bundu a od zimy sa chvel. Sam vsak vedel, ze to nebolo len od zimy. Chybali mu tiez drogy, ktore si v poslednom case s Kamilou zvykli rozdelit. Bol rozhodnuty, ale robit to, co povedal Kamile. Rozhodol sa dat veci so Zuzanou do poriadku a ospravedlnit sa jej a naivne veril v to, ze budu nadalej kamaratmi a budu mat k sebe viac ako kamaratsky vztah. Na stanici cakal, pretoze vedel, ze Zuzana pracovala v obchode mimo Banskej Bystrice a myslel si, ze pracuje aj dnes. Vlastne on si to nemyslel len dnes, ale myslel si to vzdy, ked dlhe hodiny presedel na stanici a cakal na nu, kym vystupi z autobusu. Aj ked pozorne sledoval, nikdy ju nevidel vystupovat priamo v centre mesta. Zuzana tak spravila o dve zastavky skor, pretoze z toho miesta jej isiel autobus priamo do mestskej casti a akurat jej to tak fajn vychadzalo, ze nemusela v tme dlho cakat. Den co den odchadzal sklamany a nahnevany na seba a utiekal sa ku kamile, ktora ho vzdy vecer vyuzila, ponukla ho drogami, alkoholom a on to neodmietal. Bola z neho v podstate len troska. Z chlapca, ktory vedel logicky uvazovat, uvazoval sam a nedal sa nikym ovplyvnovat sa stala drevena babka v rukach babkohercov. Najviac ho bolelo to, ked si to sam zacal uvedomovat. Uvedomoval si, ze je sam a pred tym, ako sa rozhodoval ukoncit svoj zivot, mal jednu tuzbu. Chcel sa rozlucit so Zuzanou a ospravedlnit sa jej za vsetko, co spravil. Bol na sto percent rozhodnuty ukoncit ten podradny zivot, kde nemal nikoho, komu by mohol aspon trosku doverovat a kto by doveroval jemu. „Takze teraz si dame poslednu skladbu, pomalsiu, smutnejsiu, ale ja dufam, ze vam bude obed v tejto fantastickej restauracii aj napriek tomu chutit. Piesen Sad,“ zozala potlesk a hlavou jej preblyslo, co vsetko musi spravit pre to, aby boli majitelia restauracie radi. Brala to vsak ako sucast svojej prace. Pri poslednych tonoch skladby, ktore doznievali si Bruno odpil z pohara s mineralkou a vsimol si, ako sa od vedlajsieho stola dvihal ten neznamy chlap a pohladom ho pozoroval. Mieril do zakulisia. Bruno si zobral z kolien obrusok, hodil ho na stol a chystal sa vstat. Spolu s nim vstalo aj par zien, ktore sa ale odoberali na toalety a zo dvaja pani, ktori mierili tiez do zakulisia. Bez slova sa pohol za nimi ale zastavil. Zvrtol sa, podisiel k Sofii a vzal ju za ruku. „Kam ma to tahas? Bruno!“ protestovala a vzpierala sa, aby ju pustil. „Ideme za Zuzanou predsa,“ oponoval ale Sofia zastala. „Zuzana ma prist predsa za nami, tak co zasa riesis? Nikam nejdem!“ nevedela pochopit, co ho to pochytilo. „Ten chlap od vedlajsieho stola. Je v zakulisi,“ v rychlosti jej to vysvetlil a predral sa popri muzoch, ktori stali v rade pri bare a mieril dozadu. Ponahlala sa za nim. Ked ju Bruno videl, na chvilku ho to upokojilo. Videl ako chlap pristupoval k Zuzane a oslovil ju. Otocila sa a ostala na chvilku prekvapena. „Dobry den, slecna Zuzana,“ vystrel k nej ruku a s usmevom mu pozdrav opatovala. Podala sa trosku dalej, aby mohli chalani ponosit aparaturu do satne. Vsimla si, ze sa k nim blizil otec. „Ocko, pockaj,“ zastavila ho a chlap sa na neho pozrel popod cierne okuliare, ktore mal nasadene aj vo vnutri budovy. „Su nejake problemy?“ posunul Zuzanu za seba a dival sa na muza, ktory pred nim stal. „Nie, nie su. Vobec ziadne. Chcem sa porozpravat tu, so slecnou Zuzanou Frankovou o jednej vyhodnej ponuke,“ padol mu kamen zo srdca a Zuzana vysla z jeho tiena. „O ponuke?“ prekvapene sa na neho pozrela a Sofia Bruna nenapadne udrela po hlave ako ked male dieta vykona nieco zle. „Ano, presne tak. O ponuke,“ muz si zalozil ruky za chrbtom a spustil. „Som manager z Berlina, respektive, narodil som sa na Slovensku, ale zijem v Nemecku a hladam niekoho takeho ako je vasa kapela,“ siahol do vrecka a Bruna trhlo. „Do prdele, kludni sa uz konecne!“ Sofia mu prikazala a tahala ho prec. „Neboj sa, Zuzana nam to istotne povie,“ odtiahla ho a isli si sadnut ku svojmu stolu. Chlap v obleku vytiahol z vrecka vizitku a podal jej ju. Mgr. Marcel Ondracek. Zuzana sa na neho pozrela a stale nerozumela, co vlastne od nej pozadoval. „Chcete na tu vizitku podpis alebo co? Myslim, ze vam nerozumiem,“ prevracala si vizitku z jednej strany na druhu a kym sa jej dostalo vysvetlenie pozerala raz na vizitku a raz na neho. Muz sa zasmial a spustil. „Ako som uz povedal som manager a hladam kapelu. Hladam niekoho presne takeho ako ste vy, kto spieva dobre po anglicky a ma chut prerazit v zahranici. Nehovorim o nejakych velkych koncertoch, ale su to koncerty tohto typu, v baroch, restauraciach za omnoho vyssie peniaze. Okrem toho sa zameriavam na talenty zijuce na Slovensku a ponukam ich na nemecky hudobny trh. Co vy na to?“ mrkol na nu a prekrizil si ruky na hrudi. „No,“ vyrazil jej tym dych, „ja vam neviem takto narychlo povedat. Musela by som sa o tom porozpravat aj s ostatnymi clenmi kapely. Okrem toho, kde mam zaruku, ze to nie je nejaky podvod?“ muz sa uvolnil a vytiahol akusi obalku. „Precitajte si to, ked sa budete rozhodovat. Pracoval som s mnohymi kapelami, ktore sa dostali teraz takmer na vrchol hitparad. Povedzme, ze ja zarabam na kapelach, ktore zacinaju a bavi ma to. Pretoze viem, ake je tazke nikde prerazit. Vlastne z toho dovodu sa snazim mladym ludom pomoct s ich rozvojom,“ objasnil svoju pracovnu cinnost a stale vahala. „Ale ja si myslim, ze tu v Banskej Bystrici a okoli sa mam celkom slusne dari,“ premietla si v hlave kalendar vystupeni a az tak slusne to zasa nebolo. „Ja vas do nicoho nenutim. Z tych kapiel, co som pocul za posledny mesiac, ste sa mi zdala ako najvhodnejsi kandidat, tak vam to miesto ponukam. Rozhodnite sa ale rychlo, pretoze tu ponuku nebudem drzat donekonecna. Su za vami aj druhi a chcel by som si vybrat, co najlepsie,“ znova jej podaval ruku, tentoraz na rozlucku. „Dakujem, budem o tom premyslat, dam vam vediet co najskor,“ pozrela sa znova na vizitku a muz jej pritakal. „Vsetko najdete v tej obalke, ak ste sa chceli opytat na cislo. Zbezne si pozrite aj moju stranku a aby ste mi verili, aj obchodny register,“ znova na nu zmurkol, vytiahol si z puzdra cigaretu a pomaly odchadzal prec. Zuzana nevahala ani chvilku, pretoze mala jedinecnu prilezitost venovat sa naplno tomu, comu chcela a okrem toho v meste, ktore ju vzdy lakalo. Momentalne nerozmyslala nad tym, zeby mala odcestovat do Nemecka, ale rychlo sa snazila dostat k stolu rodicov. Ked Sofia videla, ze prichadza, postavila sa a na nohy vyskocil aj Bruno a ponukal jej stolicku. „Nie dakujem, nebudem s vami obedovat,“ povedala im na rovinu a Bruno ostal trosku sklamany. „A preco? Z akeho dovodu?“ prestrasene na nu pozeral a oprel sa rukou o stol. „Musim sa ist porozpravat s Alexandrom,“ toto ale Bruno nechcel povolit. „Ty mas este odvahu liezt priamo ku Karolovi domov?“ pozrel sa na Sofiu, aby zasiahla ale ona cakala na vysvetlenie od Zuzany. „Alexander bol u stareho otca. Idem mu akurat volat, kde je, pretoze som dostala zaujimavu ponuku, tykajucu sa nasej kapely,“ v rychlosti zhrnula o com sa bavila s Marcelom Ondrackom a ospravedlnovala sa, ze s nimi neostane na obed. „Skutocne ma to mrzi, ale rozluckovy obed si snad este spravime.“ „Rozluckovy?“ Bruno sa rozcarovane opytal a Zuzana ho pobozkala. „Pred tym, ako odidem do zahranicia.“ „Do zahranicia?!“ uz nicomu nerozumel a nespokojne si sadol na miesto. „Vsetko vam vysvetlim, ale teraz uz musim vypadnut,“ snazila sa co najrychlejsie dostat do zakulisia, aby to oznamila chalanom a aby sa prezliekla z tych spolocenskych siat, ktore jej vobec nepasovali. S bolavou nohou „vybehla“ z kaviarne s kapucnou na hlave, pretoze mrholilo a vytahovala si z tasky nahradny mobil. Keby som nebola captava, tak by som sa na tu stanicu dostala aj rychlejsie. Slak aby to trafil toho Karola tam, kde je! Nechcem fakt nikomu zle, ale jemu by sa to uz za to vsetko, co sposobil mohlo nejako vratit! Pri tychto slovach sa pozrela k zamracenej oblohe a nasledovala ju. Taktiez sa mracila celym vyvoj situacie, ktory nastal. Vytacala cislo na Alexandrovho stareho otca a zahla za roh. V tom okamihu sa pred restauraciou z ineho smeru objavilo cierne auto, v ktorom si muz nepokojne poklepkaval po volante a odstavil auto do volneho parkovacieho boxu. „Dobry den. To som ja, Zuzana,“ ohlasila sa Jozefovi, ktory zodvihol po kratkom zvoneni. „Ahoj, Zuzka. Ako sa mas? Je ti lepsie?“ vyzvedal a v pozadi bolo pocut zvuk zvonceka na dverach v obchode. V rychlosti si pomyslela, ze si bude musiet vybavit to, aby tam uz viacej nemusela ist, pretoze pracovat v oblasti, kde sa to stalo, to nebolo nic pre nu. A ak odide do zahranicia, nebude zbytocne drzat miesto, ktore by mohol dostat niekto iny. „No ako sa to vezme. Noha ma stale boli, ale inak je vsetko v poriadku. Az na jednu vec, samozrejme,“ presla k veci, kvoli ktorej mu volala. „Chcela by som sa opytat, kedy Alexander odisiel do mesta,“ Jozefa to zarazilo, pretoze on to chcel utajit. „Nooo,“ vzdychol si, „isiel asi pred polhodinkou,“ musel jej to nakoniec prezradit, predsa len bola jeho priatelka. „Dakujem vam velmi pekne! Neviete, preco sem ide? Stano cosi spominal, ze musi este vybavit,“ spytala sa pred ukoncenim telefonatu a Jozef jej musel zaklamat, ze ho on sam poslal kvoli nejakej veci, ktora sa tykala obchodu. „Dobre, nevadi. Aj tak vam dakujem. Dopocutia!“ rychlo vypla hovor, strcila si mobil do vrecka a zrychlila svoju chodzu. Keby sa tak dali vymienat nohy niekde v zavodoch... Cesta na autobusovu stanicu jej trvala zhruba patnast minut a na to, ze mala zranenu nohu sa jej ten cas pozdaval. Dosla na stanicu a spokojne sa pozrela na hodiny. Skryla sa pod strechu, pretoze nechcela moknut a cakala na prichadzajuci autobus. Chrbtom sa oprela o hranaty stlp a zacala si pohmkavat piesen, ktoru spievala ako poslednu. Sakra... Najradsej by som vobec nepisala o smutnych veciach, ale clovek sa musi nejako vysporiadat so svojim vnutrom... Zodvihla hlavu a potom sa pozrela spat do zeme. Od ust sa jej vznasal oblacik pary. Ako pozerala pod seba, vsimla si, ze sa pred nou zjavili osuchane premocene stare topanky a obavala sa pozriet tomu, kto pred nou stal, do tvare. Zodvihla hlavu a cez vlasy, ktore jej vohnal vietor do oci si vsimla, ze je pred nou Dominik. „Ahoj,“ pozdravil sa a pozdrav od Zuzany neprichadzal. Len sa pozrela zo strany na stranu a potom poza neho. Vsimla si, ze na krizovatke stal nejaky autobus, ktory bol pripraveny odbocit na autobusovu stanicu. „Povedal som, ahoj,“ zopakoval a pozerala mu do oci. „A co s tym mam ako robit?“ z oci sa jej dala vycitat pohrdavost clovekom, na ktorom jej zacinalo kedysi zalezat. Ale tento clovek si vybral svoju cestu sam. „No normalny clovek sa zvykne odzdravit,“ rukou si posuchal celo a ona ho pozorovala. Trhlo jej kutikom ust. „Nieco si zabudol? Alebo si zabudol Kamilu?“ odbocila od nacatej „temy“ a Dominika to urazilo. Pozrela mu ponad plece, akoby ju hladala. „Uz nikdy ma nespajaj dohromady s Kamilou. Nikdy!“ soptil a Zuzana sa narovnala, pretoze nevyzeral prilis nadsene z toho, ze nim pohrdala. „Co odo mna chces?“ preslapla z bolavej nohy na zdravu a znova sa oprela. „Chcem, aby si mi odpustila a chcem, aby to bolo vsetko take ako pred tym. Chcem aby sme boli zasa spolu, objimali sa, bozkavali sa,“ nahol sa k nej aby ju v rozvasneni pobozkal, ale Zuzana ho od seba odstrcila. Autobus z dediny v ktorom mal byt aj Alexander zastal pobliz a vyhrnuli sa z neho hufy ludi. „Mozes mi, prosim ta, povedat, kedy sme sa mi dvaja bozkavali a objimali? Ze si na to nespominam,“ pokrutila hlavou a pomedzi to pozorovala, kedy sa objavi Alexander. Dominik jej chytil ruku a pevne jej ju drzal. „Povedz mi, ze mi odpustas, povedz mi, ze mi opatujes lasku, ktoru citim k tebe. Povedz, ze sa rozides s tym nemoznym chalanom a budeme zasa spolu. Lebo ak ma odmietnes, zabijem sa. Prosim!“ snazila sa mu vytrhnut zo zovretia a vo dverach autobusu sa objavil Alexander. „Pusti ma, do certa! Ty nie si normalny!“ trhala rukou a druhou ho od seba odtlacala a ludia, ktori prechadzali okolo sa na nich udivene pozerali a otacali sa za nimi. „Hej! Nechaj ju!“ Alexander k nim pribehol, polozil si ruksak, ktory niesol v rukach, na lavicku a Dominik ju pustil. „Toto je len medzi nami dvoma, jasne? Tak sa do toho laskavo neplet,“ navazal sa do Alexandra a Zuzana chcela medzi nich vbehnut ale Alexander ju nepustil a odsunul ju za seba. „Ale ak si si nevsimol, tak jej robis to, co nechce. Aky mas problem?“ chytil ho za bundu a nanestastie nebol v okoli nikto, kto by ich od sebe oddelil. „Prosim, prestante! Ihned!“ kricala a snazila sa Dominika od neho oddelit. Dominik ho silnejsie uchopil a udrel s nim o stlp za nim. Alexander sa pretocil a pridrzal on Dominika. „Okamzite prestante! Ste ako male deti,“ stracala nervy a odtahovala ich od seba. Kricala, no stracalo to zmysel, pretoze po zeleznom moste, ktory bol nejakych patsto metrov od stanice, prechadzal vlak a od budov stanice sa to vsetko odrazalo. Pocula len ulomky toho o com sa zasa zacali hadat a Dominik znova strhol Alexandra a pretocil ho na druhu stranu stlpa. Pevne ho uchopil a znova prudko od seba odstrcil. Bol by v bitke pokracoval, keby ho nezastavila skrivena tvar Alexandera, z ktorej sa dala vycitat bolest. Chytil sa za brucho. Dominik sa zhrozene pozrel na svoju bundu, ktora bola v okamihu od krvi a Zuzana k nim rychlo priskocila. Vsimla si, ze z brucha Alexandra trci hruby kovovy drot, ktory bol na konci zakrvaveny. V momente po Dominikovi skrikla, odstrcila ho na bok. Cuval dozadu a potkol sa o kanal, ktory stal za nim. „Vypadni odtialto! Nechcem ta tu vidiet, uz v zivote ta nechcem vidiet!“ kopla mu do nohy a rychlo sa so slzami v ociach vratila k Alexandrovi. Dominik sa z toho zrutil, rychlo sa vysvihol na nohy a aby od nich usiel vysliapal maly briezok, ktory viedol ku kolajniciam. Zuzanu prilakal zvuk trubiaceho vlaku a vsimla si, ze tesne pri kolajniciach stal Dominik. Rychlo sa postavila a rozbehla sa za nim, no neprisla ani ku kopci a zacula tupy naraz a skripanie kolies vlaku. „Nie, nie, nie!“ zufalo kricala a klakla si na kolena priamo do mlaky, ked sa Dominik vrhol rozbehnutemu vlaku priamo pod kolesa. „Preco? Preco?!“ zurivo vytrhavala travu a uvedomila si, ze Alexander je este tam, kde bol. Vstala, rychlo k nemu pribehla a hmatala po vreckach. „Do certa! Kde je zasa ten mobil?!“ v rychlosti siahla do vrecka bundy Alexandrovi a skoro jej v nervozite vypadol a pozrela s na jeho ubohy pohlad. „Prepac, mi to. Prepac,“ sepkal a pritisla mu rameno o stlp. „Nehyb sa, zlato! Nehyb, rozumies?“ prilozila si mobil k uchu a vsimla si, ze sa k miestu nestastia zacinali zbiehat pracovnici stanice. Privolala zachranku a poziarnikov a dobehol k nej nejaky mechanik spravujuci drahy. Cela sa triasla a hladila Alexandrovi ruku, kym on na nu ospravedlnujucim pohladom pozeral. „Ste v poriadku?“ chytil ju za plece a Zuzana sa rozplakala. „To sa, do riti, nepytajte mna, ale ich,“ odtisla ho od seba, ukazala hore na kolajnice a Alexander sa druhou rukou za nou naciahol. Muz sa rozbehol hore briezkom, aby videl, co sa stalo. „Nie, hlavne sa nehyb!“ prikazala mu a utrela si slzy z lica. „Nechod, prosim ta, prec!“ vyslovil a Zuzana sa na neho zhrozene pozrela. „Nejdem, som tu pri tebe,“ stlacila mu ruku a snazila sa nepozerat na hrot, ktory mu trcal z hrude. V dialke uz pocula priblizujucu sa sanitku. „Je mi to vsetko strasne luto,“ odkaslal si a zhacil sa od bolesti, ktora mu presla celou hrudou. „Nie! O tom teraz nehovor, ja ti vsetko odpustam, len sa teraz nenamahaj! Ja ta milujem!“ pohladila ho po tvari a utrela slzu, ktora mu stiekla po boku tvare. Bozkala ho na pery, lice, nos. „Tam,“ ukazal na batoh, „nenechavaj ho tam,“ zaklipkal ocami a stracal vedomie. „Nie, nezatvaraj oci, nezatvaraj ich, rozumies?“ kricala mu do ucha a Alexander prestaval reagovat. Zachranka k nim akurat vcas dorazila a za nimi zastalo tesne poziarnicke auto. Sanitar ju od Alexandra odstrcil a okolo nej prebehli dvaja hasici, ktori sa v momente vracali spat do auta. „Odstupte, prosim!“ doktor jej prikazal a cuvla dozadu k lavicke, na ktorej mal Alexander polozeny ruksak. „Pacient v bezvedomi, tep nepravidelny,“ zapchavala si usi a pozerala, co s nim budu robit. „Zakryte mu ten hrot tamponom. A odstrihnite to!“ doktor sa rozkrikoval a daval mu do zily infuziu. Jeden z hasicov pribehol k Alexandrovi a hydraulickymi noznicami odstrihol hrot tesne pred miestom kadial vosiel dnu. Vodic sanitky, ktory pristupoval s nosidlami zakrical na Zuzanu. „Vy ste jeho priatelka?“ prikyvla a naznacil jej, aby isla s nimi. Vykrocila a spomenula si, ze na lavicke nechala ruksak. Rychlo sa po neho vratila a nazrela, co je dnu. Zazmurila, aby potlacila slzy, pretoze z ruksaku na nu vykukali dve ustrachane cierne oci maleho bieleho psika. Pousmiala sa, zavrela ruksak a opatrne ho vzala do narucia a nasadla do sanitky. Nepritomne hladala na poblednutu tvar Alexandra a pohladila ho po nej. Preco mi toto robis, Pane? Preco?! Pretrela si oci a nechcela sa pozerat na drot, ktory z neho trcal. Naciahla sa mu za vlasmi, aby mu ich napravila a ruksak na kolenach sa jej zavrtel. Moj blazon... Urcite s nim isiel za mnou... Znova sa jej od dojatia nahrnuli do oci slzy a premyslala nad tym, co sa stalo Dominikovi. Zbledla a uvedomila si, co spravila. Uvedomila si, ze mu neodpustila, aj ked ju o to ziadal. Nechcela sa za to obvinovat, bola to len blba zhoda nahod, aj napriek tomu ju hryzlo svedomie, ze tomu nezabranila. Pokrutila hlavou a zapocuvala sa do zvuku siren, ktory k nim zvonka prenikal. Bruno polozil na tanierik, na ktorom bol ucet za obed, peniaze a vyvalil na Sofiu oci. „A to s nami nebola Zuzana. Neviem si predstavit, kolko by sme potom platili,“ spolu sa zasmiali a zdvihol sa zo stolicky, odbehol ku vesiaku a okrem svojho kabata, vzal aj jej vrchnu cast odevu. „Nech sa paci, madam,“ posepkal jej do ucha, ked jej odsuval stolicku a Sofia sa na neho zalubene pozrela. „Dakujem pekne,“ zvrtla sa k nemu, vtisla mu bozk na pery a vzala si od neho plast, ktory si jemne prehodila cez plecia. Cakal ju uz v ulicke, medzi stolmi a nastavil jej ruku, aby sa ho chytila. „Bolo tu fajn,“ porozhliadla sa posledny krat okolo seba. „Ale myslim, ze casto sem nemozeme chodit,“ pritulila sa k nemu blizsie a spolu vysli vonku. Prsalo. „Pockaj tu, prinesiem dazdnik,“ prikazal jej a s rukou nad hlavou sa rozbehol do auta. Z kufra vytiahol obrovsky rodinny dazdnik a pomalym, ladnym krokom podisiel k Sofii. „Takze,“ sibalsky sa na nu pozrel, „az teraz mozeme ist,“ spolu vykrocili a odprevadil ju k dveram spolujazdca a s usmevom na tvari obisiel auto. Otvoril dvere, zlozil dazdnik a rychlo ho prestrcil na podlahu pri zadnych sedadlach. Potriasla ho za rameno. „Nalozila si Zuzane gitaru a combo?“ s otazkou v ociach na nu pozrel a bez slova vysiel von, otvoril kufor a overil si, ci tam je vsetko, co mali so sebou zobrat domov. „Hned som tu!“ zakrical jej cez kufor a zaplesol ho. Zatial pocuvala ako dazdove kvapky bubnovali na strechu a hladila si brusko. Usmievala sa pri tom a ani ona sa nevedela dockat noveho prirastku do rodiny. Hlavou jej preblesli mena, ktore by mohli malickemu prirastku dat. Z premyslaniu ju vyrusil Bruno, ktory nakladal do batozinoveho priestoru gitaru a aparaturu a prebehol rychlo za volant. „Tak, a som tu,“ prudko do seba vtiahol vzduch a Sofia mu automaticky podala vreckovku, pretoze si myslela, ze si ide kychnut. „Nie, dakujem!“ prebehol jej prstom po spicke nosa, priputal sa a nastartoval. „Ked si bol prec,“ potiahla si nizsie pokrcene saty, „rozmyslala som, ake meno by sme mohli dat malickemu, alebo malickej,“ vysiel z parkovacieho miesta a mierne sa k nemu pootocila, aby bola v pohodlnejsej polohe. „Myslim si, ze by sme to mali riesit az, ked sa malicke narodi, co povies?“ pozrel sa na nu a prechadzal do druheho jazdneho pruhu a pozrel sa do spatneho zrkadla. Vsimol si, ze sa za nimi pohlo auto prave vtedy, ked vysli aj oni. Nevenoval tomu prilis velku pozornost, pretoze sa z restauracie vybralo domov viacero ludi prave vtedy, ked aj oni. „Ale tak urcite mas nejaku predstavu, ako by sa mohlo volat dievcatko a ako chlapec. Hm?“ zavrela na chvilku oci a povolila si gombik na plasti. „Co ti ja viem. Pravdu povediac, ja som nad tym este velmi nerozmyslal, pretoze ja sa rad prisposobim,“ naciahol sa k nej a rychlo ju umlcal bozkom, aby dalej nehovorila. Zuzana sedela v premocenych nohaviciach na sedacke pred operacnou salou a na kolenach mala polozeny maly poklad, ktory jej Alexander zveril do opatery. Nazrela dnu a malemu tam bolo zjavne pohodlne, pretoze si spokojne odfukoval a nevnimal okolity svet. Aspon ty, drobec, si spokojny! Pohladila ho v ruksaku a nechala ho tak, pretoze do nemocnice zvierata nesmu a keby ju tam niekto videl, urcite by ju vyviedol pred budovu. Kazdu chvilku sa pozerala na hodinky na zapasti a trvalo to uz takmer tristvrte hodinu, co boli na operacke zatvoreni. Opatrne sa postavila, polozila ruksak za seba a presla k oknu. Oprela sa o ram okna a pozorovala ako zo strechy odkvapkavala voda. Upokojovalo ju to a na chvilku nemyslela uplne na nic, no v momente sa jej vratili spomienky na vsetko, cim si v poslednych dnoch presla. Po chvilke za sebou pocula kroky, ktore sa k nej blizili. Zvrtla sa a vsimla si doktora, ktory k nej mieril. „Dobry den,“ pozdravil sa a v modrej zastere, ktora kryla jeho doktorsku rovnosatu sa pred nu postavil. Prezrela si ho a na to, ze vysiel z operacnej saly, nemal na seba takmer ziadnu krv. „A-ako mu je?“ presla rovno k veci. „No,“ to slovo ju znepokojilo a trpla, co bude hovorit dalej. „Zdalo sa, ze to bude vazne, ale mozeme si vydychnut, pretoze to skutocne nic vazne nie je,“ povedal jej s usmevom a ponukol jej miesto opodial ako mala polozene svoje veci. Trosku pokojnejsia sa usadila a doktor si k nej prisadol. „Okrem toho, ze mu to poskodilo kozu v mieste vniknutia a v mieste prechodu von telom sa nic vazne nestalo,“ v kutiku oka sa jej zracili slzy a isla sa nieco opytat, ale doktor pokracoval sam od seba. „Nemusite mat o neho starosti. Hrot nezasiahol ziadne zivotne dolezite organy a vybrali sme mu to pri plnom vedomi len s lokalnym umrtvenim. Mal stastie, ze to preslo miestom, kde,“ zastavila ho, pretoze jej uplne stacilo, ze mu nic nie je a dostane sa z toho. „Dakujem! To mi, myslim aj staci,“ povedala s naznakom radosti v hlase, „zvysok potom povedzte jeho matke, pretoze jej idem zavolat, aby prisla,“ znova si presla rukou po vrecku a zabudla na to, ze svoj mobil stratila a v zaloznom telefone nemala takmer ziaden kredit. „V poriadku, poviem to vsetko jej,“ pozrel sa na otvarajuce dvere a ona ako na strunke vstala. „Budete ho moct pozriet hned, ako ho odvezu na izbu. Potom sa opytajte na informaciach, kde lezi,“ vstal aj on a pridrzal dvere na sale. „A nemohla by som ist rovno s nim? Prosim,“ prosikala, doktor chvilku vahal a potom privolil. „V poriadku. Myslim, ze este jedna osoba sa do vytahu zmesti,“ zmurkol na nu a naznacil jej, aby isla za nim. Konecne s usmevom na perach jemne vzala svoj darcek zo sedacky na ktorej pred tym sedela a ponahlala sa za nimi do vytahu. Bruno odbacal na ich ulicu a isiel na dojazd k ich domu. Trosku ho znepokojilo, ked sa pozrel do zrkadla a videl auto, ktore sa za nich pri restauracii pripojilo. „Nie je to trosku divne, ked uz taky kus cesty preslo to cierne auto s nami?“ zamracene sa pozrel do spatneho zrkadla na Sofiinej strane a nerozoznatelna postava v aute sa rozhodovala, ci ich predbehne, alebo ostane za nimi. Pootocila sa dozadu a cez cierne skla auta nespoznavala, kto v nom sedel. Pokrcila plecami. „No je to divne, ale mozno niekto potreboval len ukazat cestu alebo co,“ naspulila pery a posadila sa rovno, aby sa mohla odpasat. „Neviem, pride mi to ako z nejakeho science-fiction,“ odstavil auto na kraj cesty, dvoma kolesami na chodniku, vypol motor, vytiahol kluc a Sofia sa ho znova opytala. „Tak co teda? Ake meno si si to vybral?“ otvorila na svojej strane dvere, Bruno sa zasmial a snazil sa co najrychlejsie dostat k dazdniku a vystupil tiez. Zaplesla za sebou dvere a ked zaistoval dvere, z cierneho auta, ktore zastalo nedaleko nich, vystupil Karol. Sofii v tom momente zovrelo zaludok a vobec jej neprekazalo, ze mokla. Bruno rychlo obehol auto, aby ju skryl. „Tak a mozeme,“ nedokoncil, ked uvidel pred sebou stat Karola s nozom v ruke. Neobtazoval sa vystriet dazdnik, len ho do neho hodil. Karol sa rychlo vyhol. „Ojojoj! Zasa sa hras na hrdinu, ty uboziak?“ v momente sa zahnal a porezal ho na tvari a lice mu ozdobila povrchova ranka, ktora dost silno zacala krvacat. Sofia nevahala a strcila do Karola. „Vypadni! Preco nam uz konecne nedas pokoj?!“ zurila a Karol sa pozrel k nebu. „Ty sa taka sprosta, alebo ti to fakt nedochadza?“ pevnejsie zovrel v rukach noz a Sofii zacal v kabelke zvonit mobil. Zuzana sa tesila z toho, ked sa na nu po dlhsom case Alexander usmial. Postavila sa este na chvilku bokom, aby nezavadzala, ked mu pripajali infuziu a neskor sa posadila do kresla blizko postele. Chvilku pozorovala ako okolo neho pobehovala sestricka s lekarom, ktory mu daval instrukcie, aby sa nenamahal. Po chvilke, doktor pristupil aj k nej. „Potrebuje aj oddych, tak vas poprosim, aby ste sa tu dlho nezdrziavali,“ poziadal ju a uz nemohla namietat, pretoze ho obmakcila, aby ju zobral na izbu. „Samozrejme, rozumiem! Zdrzim sa nejakych pat minut a odchadzam. Dakujem vam pekne,“ este raz sa podakovala. Doktor nehlucne vysiel z miestnosti a zavrel za sebou potichu dvere. Alexander sa otocil k nej a so zableskom bolesti na tvari si odkaslal. „To tu ostanes len pat minut?“ zacudovane sa na nu pozrel a natiahol sa za nou. V okamihu bola pri nom a prisadla si k nemu na kraj postele. „Neboj sa. Urcite este pridem, len pojdem zavolat Sofii, aby som jej oznamila, co sa stalo. Otec tiez nebude nadseny ak sa mu neozvem, vzhladom na posledne udalosti, ktore sa udiali,“ mavala pred sebou rukami a po dlhsom case sa aj ona usmievala, pretoze mala na to dovod. „Som rada, ze sa ti nic nestalo. Az na to, ze si si odniesol so sebou pekny kus zeleza,“ zavtipkovala a Alexander sa pokusil zasmiat, ale jemne ho pritlacila, aby to nerobil. „Chcem sa ti za vsetko ospravedlnit,“ stisol jej pevnejsie ruku a ona sa k nemu nahla a so zavretymi ocami ho pobozkala na usta. „Uz si sa mi ospravedlnil, vtedy na stanici, pamatas?“ behala mu svojim nosom po jeho nose a Alexander sa usmial „Vies, ze si nepamatam?“ pohladil ju druhou rukou po chrbte a Zuzana sa rychlo narovnala, pretoze si uvedomila, ze kazdu chvilu tam moze niekto prist. „Chapem. Bolo to tazke obdobie aj pre teba, aj pre mna a bola by som radsej, keby sme to uz nerozoberali!“ chytila obidvoma rukami jeho lavu ruku a pousmiala sa. „Dobre, ako chces teda,“ odvratil od nej tvar a nadvihol hlavu nad vankus, aby sa poobzeral po izbe. „Snad si nenechala ten ruksak na stanici?!“ prestrasene sa dival naokolo a chcela ho udriet do pleca, ale tesne pred ramenom zatala dlan do paste a jemne mu ju polozila na hrud. „Samozrejme, ze som nezabudla. A chcem aj adekvatne vysvetlenie,“ ukazala na neho ukazovakom a rukou jej naznacil, aby ne neho neukazovala. „To je darcek pre teba,“ zaklipkal ocami a potiahol si vyssie prikryvku. „Chcel som sa ti za vsetko ospravedlnit a nejako ti vynahradit to, ze som ta nechal odspievat samu koncert, ze som ta opustil, ked si ma najviac potrebovala a ze som ti neveril,“ plynulo a rozcitlivene prechadzal do placu a Zuzana ho utisovala. „Tisko, tisko,“ hladila ho po cele a opatrne si vedla neho lahla. „Trapilo ma to a ani nevies ako. Chcela som ti to vysvetlit, nedal si si povedat. Ale samozrejme som chapala, ze to bolo prilis vela aj na teba a chcelo to cas,“ vzala si jeho ruku, ktorou ju hladil po hlave, pretoze mu lezala pri lavom boku a pobozkala mu ju. „Viem, som somar. Pytal som sa stareho otca na vsetko, co sa stalo v minulosti. Ani on tomu nemohol uverit, coho je Karol schopny, ale povedal mi, ako sa kedysi spraval k nemu. Uvedomil som si, ako sa spraval ku mne a tak som si dal dohromady dve a dve a prisiel som na to, ze bude asi lepsie ak ostanem s tymi ludmi, ktorych mam rad, ako s tymi, ktori mi len ublizovali,“ posunul sa trosku nabok, aby mala viacej priestoru. Rychlo sa znova vedla neho posadila a vstala. „Ja ti rozumiem. Pre mna to je podobne, pretoze to, co sa stalo, neviem pochopit doteraz. Ako bola toho moja matka schopna.“ „Sofiu myslis?“ ospalo sa na nu pozrel a zakryl si usta rukou, ked zival. „Nie, to urcite nie,“ pokrutila hlavou. „Keby mal kazdy taku matku, akou je Sofia, bol by asi to najstastnejsie dieta,“ pozrela sa na neho laskavym pohladom a spomenula si, na managera z Berlina. „Po dnesnom koncerte bol za mnou jeden clovek,“ blazene sa usmiala, „ktory mi navrhol spolupracu s nasou kapelou,“ potesil sa tomu a takmer by sa bol posadil. Uvedomil si ale, ze este stale sa nemoze hybat. „Vazne?“ nechcel jej verit. „To je super sprava! Coho sa tyka spolupraca?“ „Mozno sa ti to nebude tak pozdavat, ale navrhol nam, aby sme odisli do Berlina,“ prevratil ocami a oprel sa na lakte, aby na nu videl. „Do Berlina? Nie je to trosku daleko?“ „No mas pravdu, je to daleko,“ naznacila mu, aby si znova lahol, „ale myslim si, ze to stoji za uvazenie, pretoze mame moznost zarobit viacej a vzdy som chcela ist do zahranicia,“ nadchynala sa a Alexander to rychlo ukoncil. „Myslim si, zeby sme sa o tom mali porozpravat cela kapela dohromady, ked budem zo vsetkeho vonka, pretoze je to vazne rozhodnutie,“ upozornil ju, nahla sa k nemu a pobozkala ho na celo. „Ja viem, preto chcem, aby si tam isiel so mnou, pripadne, aby sme tam isli vsetci ako kapela,“ vstavala z postele a trosku ho to zarazilo. „Kam ides?“ „Spomenula som si, ze musim vybavit jeden telefonat, potrebujem zavolat rodicom, aby si nerobili o mna starosti a hned si pridem po ruksak. Este musime vymysliet meno, ako sa bude krpaty volat,“ cuvala k dveram a mavala mu. „A odkial ho vlastne mas?“ po jej otazke zodvihol hlavu a zahnal sa za nou rukou. „To neskor, teraz bez volat,“ lahol si spat a upokojujuce lieky, co mu dali, zacinali akosi ucinkovat. „Nech ti ani nenapadne zodvihnut to!“ ukazal dykou na kabelku a naznacil Sofii, aby mu hodila mobil. Posluchla ho, pretoze nechcela riskovat, ze Karol strati nervy. „Ale, ale,“ zavrtel hlavou, „ktosi si o vas robi starosti?“ pozrel na display a prudko hodil mobil na zem, ktory sa rozbil a rozletel na vsetky strany. Ked cast ochranneho krytu trafila Karola do ruky, v tom dupol po zvysku telefonu. „Radim ti dobre! Vypadni odtialto!“ Bruno sa postavil pred Sofiu a krv z tvare sa mu miesala s dazdovou vodou a dopadla mu na bielu koselu vykukajucu spod saka. „Si strasny hrdina, pocuvaj,“ zasmial sa plesol nozom po streche auta. „Ale to, ze ta tvoja zena hned od porodu podvadzala so mnou, na to si neprisiel, co?“ vysmial sa mu do tvare a Bruno stratil nervy. „Preco mi to teraz ako hovoris? Andrea je mrtva, tak sa to uz vsetko skoncilo a aj ty si skoncil. Hrdina!“ pozrel sa na neho pohrdavym pohladom a Karol sa schuti zasmial. „Ten bol dobry!“ povedal sarkasticky a vykrikol. „Andrea nie je mrtva,“ Brunovi zacalo srdce prudko bit a snazil sa ignorovat, co prave povedal. „Vsetko to bola len fingovana nehoda. Sofer kamionu, tam kde nemal co robit. Nezdalo sa ti, ze to bola az prilis velka nahoda?“ pozrel na neho jednym okom a prezrel si ich dom. „Klames!“ obvinil ho a chcel ho chytit za oblek, ktory mal na sebe ale Karol mu prudko strhol ruku a udrel s nou o ram dveri na aute. „Zapamataj si, ze ja nikdy neklamem,“ zamaval mu ukazovakom pred nosom. „Vsetko to bola len fingovana nehoda, az na to, ze ty si bol neschopny a presiel si do ineho smeru,“ stale nerozumel a Sofia chcela nieco povedat, no Karol jej zapchal rukou usta. Pritlacil Bruna k autu a vykrutil mu ruku za chrbat. „Pri tom si zranil aj Andreu, ktora musela hrat svoju vlastnu smrt. Ale stacilo par konexii v nemocnici a vsetko sa vybavovalo lahsie,“ silnejsie zatlacil a Bruno od bolesti vykrikol. „Paci sa ti to?“ Sofia ho tahala od neho prec ale vyriesil to fackou, ktoru jej s usmevom na tvari ustedril. „To ti je doverne zname, vsak?“ pozrel sa na nu, drziac Bruna. Drzala sa za lice a nicomu nerozumela. „Preco si sa nepozrel do tej truhly, ked zomrela?“ zrazu ho pustil a Bruno zhlboka dychal. „Pretoze som mal vycitky svedomia,“ zakrical mu do tvare a Karol sa opat schuti zasmial. „A tu sa prejavuje to, aky si slaboch,“ napriahol sa a udrel ho do brucha. „Skoda, ze si neskapal prave vtedy, pri tej nehode, aj s tou tvojou podarenou dcerkou,“ povysenecky sa na oboch pozeral s odporom v ociach a pokracoval. „Keby si to bol spravil vtedy, usetril by si mi kopu roboty. Nemusel by som utekat po tom, ako Sofia „spadla“ zo schodov do Francuzka,“ naznacil uvodzovky a pozrel sa na svoju nohu, „a nemusel by som tu teraz stat. Nerozumiete, vsak? Nuz, ale co Andrea vopred naplanovala, tak ja jej to z lasky splnim,“ s potesenim sa na nich pozrel a Sofia stracala rovnovahu pod nohami. „Teraz sa vas budem musiet zbavit. Ale ako? Andrea najprv chcela, aby som jej doniesol Zuzanu, ale ked mala stetka,“ Brunom myklo, „nemala ziadnu chut si zaspasovat, bohuzial. Budem to musiet dokoncit tam, kde je s Alexandrom,“ Sofia sa rychlo postavila oproti nemu a dvihal sa aj Bruno. „Nechaj ho na pokoji. Odlucil si ma od neho, tak aspon jemu daj pokoj, rozumies? A co to hovoris? Kde je?!“ zdrapila ho za golier a kricala mu do tvare. Chytil jej pevne ruky a dal bozk. Naplula mu do tvare. Pustil ju, utrel si tvar a zvysok nechal na dazd. „Toto uz v zivote nerob!“ odsotil ju od seba a zobral si k sebe Bruna, ktoremu prilozil ku krku noz. „Nie!“ vykrikla a rozplakala sa. „Tak sa mi to paci! Aj Andrei by sa to istotne pacilo, keby to teraz vo Francuzku videla. Dokoncim svoju pracu a idem pekne za nou, uzivat si peniaze tvojho nevlastneho fotra,“ posledne slova zasepkal Brunovi do ucha, ktory sa mu snazil vytrhnut. V dialke bolo pocut sireny, ktore sa k nim rychlo blizili. Priebeh planu sa Karolovi skomplikoval, ked videl prichadzat bratov Dorotovicovcov, ktori niesli v ruke baseballovu palku. Karol pustil Bruna a Sofia k nemu v momente priskocila. „A vy dvaja tu ako co chcete riesit?“ pustil sa aj do nich, no Tomas sa zahnal palkou a takmer ho trafil. Karol mu ju zdrapil, udrel ho nou do tvare a odhodil ju za seba. Uvedomil si, co spravil az vtedy, ked ju zobrala do ruky Sofia. „Co s tym chces robit? Nikdy si nebola schopna nieco poriadne urobit, tak teraz o tom tiez pochybujem,“ ukazal jej ruky, ako ked sa clovek v poslednej chvili vzdava, dlanami nahor. No on taky nebol. Neplanoval sa vzdat. Rychlo priskocil k Brunovi a on sa nestihol ani obadat a Karol mu vrazil dyku do brucha. Prelaknuto si chytil miesto odkial vytiahol noz a vsimol si na rukach krv. „Nie!“ Sofia spanikarila a placuc pustila na zem palku. Chcela sa k nemu rozbehnut ale Karol sa znova rozohnal a Bruno sa mu v momente zosmykol popri aute a miesto zasahu do brucha mu zapichol znova noz pod klucnu kost. Sofia nevahala, zobrala znova do ruky palku a Tomas s Michalom sa k nim rozbehli, aby Karola spacifikovali. Na konci ulice sa objavilo prve policajne auto, ktore privolali bratia a Karola to upozornilo na to, ze sa k nemu odzadu blizila Sofia. „Co si s tym chcela, ty suka robit?“ chytil jej ruku v ktorej mala baseballku a zatocil jej nou. Od bolesti v zapasti sa jej podlomili kolena a po zapraskani kosti v ruke, ktoru mala pred tym zlomenu dopadla na zem. Policajna hliadka zastavila tesne za ich auta a ciperne vystupili. Sofia bezmocne lezala na mokrej ceste tvarou k zemi a po chvilke sa bokom odplazila k Brunovi. „A teraz si na rade ty!“ pozrel sa na nu ale skor ako stihol nieco vykonat policajt na neho vystrelil a zasiahol ho do lytka pravej nohy. Karol si pred nich klakol kvoli bolesti na jedno koleno, neskor aj na druhe a od neschopnosti udrzat rovnovahu sa zvalil na brucho. „Ja,“ prevratil sa na chrbat a zodvihol noz, ktory mu vypadol pobliz hlavy, „nebudem v base hnit do konca zivota!“ Poslednu vetu zakrical tak, aby to Sofia pocula: „Skap na mieste, tam kde si!“ Ked si chcel vbodnut dyku do srdca, pristupujuci policajt stihol bodnu zbran odkopnut do bezpecnej vzdialenosti a v momente Karola spacifikoval paralyzerom, ktory mu ohybal telo do ohavneho krcu. Pristupujuca posila mu nasadila puta a dvaja ozbrojeni policajti ho tahali za sebou do policajneho auta. Sofia s hrozou sledovala priebeh udalosti zufalo sediac vedla Bruna a tlacila mu na ranu. Vsimala si, ze ju este trosku vnima. „Prosim, nerob mi to, prosim ta!“ ziadala ho o to, aby ju neopustal a znenazdajky pocitila v bruchu prudku bolest. Aj napriek tomu, ze bola premocena do nitky, vsimla si, ze jej odtiekla plodova voda. Strachom a s placom sa oprela o dvere auta na ktorych boli stopy Brunovej krvi. Od bolesti si tahala premocene vlasy a ziadala o pomoc. „Robte nieco!“ kricala a jednou rukou sa chytala za brucho, druhou pritlacala Brunovi ranu a registrovala, ze stratil vedomie. Pristupujuci policajt, ktory do vysielacky hlasil jeden porod a dvoch vazne poranenych muzov instruoval kolegov, aby mu pomohli s ucastnikmi incidentu. Kapitola sestnasta - Nemocnica - rodinny podnik Zuzana prisla k telefonnemu automatu a vytiahla si peniaze z vrecka, ktore vzdy nosila pre istotu, keby ich niekedy potrebovala. Natlacila ich do otvoru na mince, vytocila Sofiino cislo, ktore si po takom dlhom case pamatala a cakala. No, co tak dlho s tym mobilom robis? Soptila a nervozne sa okolo seba pozerala, pretoze sa jej to prestavalo pacit. Po dlhsom zvoneni nastal obsadzovaci ton a nasledne oznam, ze cislo, ktore vola, je momentalne nedostupne. Tak si trhni! Zurivo udrela sluchatko o bok telefonnej budky a par ludi sa na nu zhrozene pozrelo. Kym tam mala este par kreditov, vytocila este raz cislo a dozvedela sa znova tu istu informaciu, ktoru jej operatorka povedala aj pred tym. Uz kludnejsie zlozila a uvazovala, co bude robit. Rychlo vytiahla z vrecka dalsie peniaze a vytocila pre zmenu Brunove cislo. Co do pekla robia s tymi telefonmi?! Oprela sa o sklo pri automate a cakala, ci sa nahodou Bruno neozve. Prerusil ju oznam, ze nema dostatok kreditu a snazila sa najst este posledne drobne. Zufalo zlozila a oprela sa hlavou o tlacidla, ked jej hovor vyplo. „Mozem si aj ja zatelefonovat?“ spytal sa jej za chrbtom mlady muz a Zuzana sa podrazdene zvrtla. „Vsak uz idem, Boze, majte strpenie,“ pustila sa do neho a presla k vytahom. Trosku jej bolo luto, ze si to takto kompenzovala. Podupkavajuc nohou cakala, kym sa k nej vytah dostavil, nastupila, cestou stlacila piate poschodie, kde lezal Alexander, a pretlacila sa do zadnej casti. Hlavou sa jej mihali rozne katastroficke scenare, vzhladom na vyvoj situacie, ktory u nich doma nastal. „Dovolite?“ zdvorilo sa opytala sestricky stojacej pri dverach, vysla popri nej vonka a mierila do Alexandrovej izby. Potichu otvorila dvere, aby sa uistila, ze sa tam nikto nenachadza a do tvare jej nafukal prievan. Rychlo sa presmykla dnu a priblizila sa k Alexandrovi. „Budem musiet domov, pretoze ani jeden mi to nedviha a mam take,“ zastavila sa, ked si uvedomila, ze ju nevnima. Pristupila blizsie k nemu a videla, ze ma zatvorene oci, hlavu vyvratenu nabok a pootvorene usta z ktorych mu vytekali sliny. „Kriste Pane!“ zhikla a mierne s nim zatriasla a ked sa pohybal a zavrel usta, ulavilo sa jej. „Ty si iba zaspal,“ klukla si k nemu a sepkala mu do ucha. Usta mu utrela do obliecky. „Musim ist domov, pretoze mam pocit, ze sa nieco stalo. Pridem ta pozriet, hned ako to bude mozne!“ pobozkala ho na lice, presla k ruksaku a mierila von z izby. Po liekoch tuho spal, preto ju nevnimal. Presla opat k vytahu a privolala si ho. Po dlhsej dobe cakania sa pristavil aj na jej poschodi a nastupila. Chcela si prevesit ruksak cez plece, no uvedomila si, ze tam ma zive zviera. Z nemocnice sa jej podarilo dostat akurat vcas. Ked sa za nou zaplesli stare dvere, vsimla si, ze na nedaleku zastavku prichadza autobus, ktory smeroval na sidlisko. Keby ma nebolela noha, tak by som to mozno aj stihla... Prekliala a pohla sa tak rychlo ako to len slo. O trosku sa jej to zlepsilo oproti minulym dnom, ale aj tak nemala poriadne cas na to, aby si zranenie konecne doliecila. Chcela ho stihnut a vzhladom na to, ze prsalo, zrychlila tempo, vysla schodmi k zastavke a nastastie pred autobusom stal trolejbus a este jeden autobus a tak nemusela ist daleko. Akurat ked naskocila, sofer zatvaral dvere a pohynal sa. Zlozila si tasku na sedadlo, isla si zakupit listok a vratila sa vedla svojej tasky. Pocas cesty nazerala do ruksaku a vsimla si, ze aj psik by sa istotne rad presiel, pretoze bol uz takmer cely den zatvoreny v batohu. Neostavalo jej ale nic ine, iba ho znova zavriet. Od nervozity si zacala sulat cestovny listok do rolky. Nesnazila sa mysliet na nic, pretoze jedine co by jej napadlo bolo, ze sa stalo nieco zle a to si nechcela pripustit. Nemohlo sa nic zle stat, pretoze ak by sa jej rodicom nieco stalo, neprezila by to. Pozorovala kvapky vody, ktore stekali po okne autobusu a ani nevedela ako a boli na sidlisku. Vyhupla zo sedacky a vystupila. Zo zastavky to mala k domu asi nejake dve minutky, pocas ktorych stihla zmoknut, Vsimla si, ze mala uplne premocene topanky, z vlasov jej voda stekala pramienkami a o vrchnej casti oblecenia sa neoplacalo ani hovorit. Prisla na krizovatku k ich stvrti a zahla na chodnik na ich ulici. Pozerala sa pod nohy, pretoze nechcela stupat do mlak a ked zodvihla hlavu od zeme, zmeravela a zastala. Pozerala priamo pred ich dom, kde stali dva policajne auta a sanitku, ktora so zapnutymi majakmi prefrcala okolo nich a druha sa pripravovala na odchod. Z ruky jej takmer vypadol ruksak, ktory si pritiskala k telu a bez slova, chrciac od zufalstva, sa rozbehla k miestu cinu. Dobehla k policajnej paske, polozila batoh na chodnik a podliezla pasku. Obisla ich auto a vsimla si kaluz krvi, ktoru zmyval dazd a odnasal ju do nedalekeho kanala. „Hej, vy!“ zakrical na nu jeden z policajtov a rozbehol sa k nej. „Tam nemate co robit!“ tahal ju prec mimo miesta cinu a odviedol ju za pasku. Zuzana ho chytila za rukav a pritiahla si ho k sebe. „Co sa tu stalo? Prosim, povedzte mi to, to je nase auto,“ hovorila prerusovane a a policajt jej chytil ruku. „Ako vase auto? To cierne?“ podozrievavo sa jej opytal a zamavala hlavou, z ktorej jej odfrkovala voda a dlhe vlasy sa jej zachytavali na tvari. „Nie, to!“ ukazala na neho a chcela znova podliezt pasku ale policajt ju zastavil. „Tam nemate co robit. Uz som vam to raz povedal!“ zakrical na nu a posunul ju dozadu. Takmer zastupila psa. „Poviete mi, konecne, co sa stalo? Ja tu byvam, je to nase auto, chcem vediet, co sa tu stalo, pretoze mozno ide o mojich rodicov,“ kricala a policajt sa ju snazil upokojit. „Upokojte sa!“ chytil ju za ramena a pozrel hlboko do oci. „Ktory je vas dom?“ ukazala mu ho a policajt jej naznacil, aby sa isli skryt pod strechu verandy. Znova sa rozbehla k miestu a policajt za nou, ale zastal, ked si vsimol, ze si zobrala len ruksak zo zeme. Rychlo dobehla k nemu a spolu presli k dveram domu. Vo vrecku lovila kluce a ked ich vytahovala odtrhla si klucenku, ktoru na nich mala. Nasnazila sa ju zodvihnut a skor ako jej ju zodvihol policajt, otvorila dom, vosla dnu a cakala na jeho vysvetlenie. Na menovke si precitala hodnost a meno mjr. Norbert Policny. „Navrhujem vam, aby ste sa s nami odviezli do nemocnice, pretoze potrebujeme vypocut pani Sofii Frankovu a Bruna Franka,“ ta veta ju zabolela a musela sa posadit. „Preco? Co sa teda udialo?“ znova sa postavila oproti nemu a policajt si zlozil z hlavy premocenu ciapku. „Sofia Frankova zacala rodit a myslim, ze v tychto chvilach uz aj odrodila, cize ju bude mozne vypocut a Bruno Frank, predpokladam, ze vas otec,“ pozrel sa na nu takmer kondolencnym pohladom, „bol zasiahnuty do brucha a do ramena nozom,“ oznamil jej a podlomili sa jej kolena a keby ju nebol zachytil, spadla by. „Ste v poriadku?“ posadil ju znova na botnik a potlapkal jej po licach. „Ste bleda. Donesiem vam vodu?“ ochotne sa opytal a Zuzana mu odtisla ruku. „Nie, dakujem,“ postavila sa a zatocila sa jej hlava, takze sa musela znova na chvilku posadit. „Myslim, zeby sme si mali pohnut do tej nemocnice,“ prebehla si rukou po vlasoch, z ktorych jej odkvapkavala voda a zohla sa k ruksaku. Roztvorila zips a z batohu vyskocil premoceny psik a otriasal sa. Pribehol k nej a vrtel chvostikom. Zuzana ho pohladila a policajt jej pripomenul, ze nemaju tolko casu na to, aby ju cakali. „Ak chcete ist s nami, prosim vas, rychlejsie. Navstevne hodiny netrvaju vecne,“ upozornil ju a ked sa odchadzala prezliect, tak jej zakrical, ze ju pocka v aute. Zaplesol za sebou dvere a ruch ulice na chvilku utichol. Rychlo vybehla po schodoch do kupelne, vyzliekla si tricko, smarila ho do vane a vsimla si, ako hrozne vyzerala. Mala po tvari rozteceny cely make-up, ruz sa jej vplyvom dazda uplne stratil a vlasy mala hrozne premocene a lepili sa jej na cele obnazene telo. Vytiahla zo skrinky uterak, predklonila sa, zabalila si rychlo vlasy a vyzliekla si rifle. Okolo pasa si obmotala osusku a vyzliekla si aj spodne pradlo. Pri dverach sa objavila mala zafulana gulicka, ktora zvedavo ovoniavala kazdy kut miestnosti. Privolala si ho k sebe a pohladila ho po mokrej srsti. „Zlaticko, teraz budem musiet odist, tak ta tu necham sameho, ale slubujem, ze sa rychlo vratim,“ cupla si k nemu a chcel jej vyskocit na kolena, ale musela sa ponahlat. Budes sa volat Puky. Usmiala sa na neho, veselo za nou vycupkal von a zaplesla za sebou dvere. Prebehla do izby a pri okne si vsimla, ake bolo von odporne pocasie. Uvedomila si, ze sa pokazilo vsetko, co sa mohlo a v rychlosti si spomenula na vsetko, co sa stalo na stanici. Posmutnela a chvilku sa zamyslala nad Dominikom, ktory bol schopny nieco take urobit. Neskor si ale uvedomila preco isla vlastne do izby. Rychlo na seba navliekla ciste oblecenie, vysuchala si uterakom vlasy, prevesila ho cez radiator a z policky si vzala gumicku do vlasov. Zbehla schodmi, obula si suche tenisky a chcela vyjst, ked si vsimla ze Puky sa za nou dotapkal. „Asi by som ti mala dat aspon vodu,“ vosla do kuchyne vytiahla misku a naliala mu vodu. Ochotne ju prijal a rychlo sa napil. „Na jedlo si budes musiet este chvilku pockat,“ pohladila ho po hlave a ked sa vystrela vsimla si na chladnicke mobil, ktory sa Brunovi nabijal. Nevahala a vzala si ho do vrecka, pretoze zalozny nechala v nohaviciach v kupelni. Cestou ako vychadzala si so sebou zobrala tento raz aj dazdnik a zamkla dvere. Ked smerovala na ulicu utierala si lica od roztecenej spiraly a na prstoch sa jej objavili tmave flaky. Policajne auto bolo pripravene na odchod a v poslednej chvili k nim pristupila. Dvaja policajti a Zuzana nastupili do vytahu a mierili na druhe poschodie lozkovej casti nemocnice. Zuzana mala na plane najprv navstevu Sofie a potom sa chcela pozriet po Brunovi. Po chvilke vytah zastal a policajti sa od nej oddelili a smerovali do kancelarie primara oddelenia, aby si vyziadali povolenie na vysluch. Zuzana sa presmykla popri miestnosti sestriciek a pozerala, v ktorej izbe by mohla Sofia lezat. Ako kracala na koniec chodby, pozerala zo strany na stranu na jednotlive dvere a zistila, ze to skutocne nema zmysel, pretoze to nedokazala odhadnut, kde asi mohla lezat. Zvrtla sa na pate a mierila k izbe sestier, kde nevahala zaklopat. Po chvilke otvorila sestricka drobnej postavy s usmevom na tvari. Tmavocervene vlasy podtrhli jej povahu, ktoru prejavila laskavym usmevom a milym tonom pri rozhovore. „Prajete si?“ vysla k nej na chodbu a privrela dvere, z ktorych sa ozyval vesely smiech oddychujucich sestriciek. „Chcela by som sa opytat,“ presla si rukou po vrkoci mokrych vlasov, „kde lezi Sofia Frankova?“ sestricka sa na nu usmiala a zmizla v izbe. Nerozumela, ale pochopila, ked vysla znova von so zoznamom pacientiek leziacich na ich gynekologickom oddeleni a zaplesla za sebou dvere. „Ale to ste si mali zistit na informaciach, mila slecna,“ veselo zatrkotala a upokojilo aspon to, ze nenatrafila na odpornu, ufrflanu sestricku. „Ano ja viem, ale doviezli ma sem policajti, ktori budu chciet s mojou mamou tiez hovorit, tak som nemala na to skutocne cas,“ povedala na svoju obhajobu a spolu dosli k izbe cislo dvadsatsest a sestricka nazrela dnu. Sofia zareagovala a obratila sa od okna ku dveram. „Pockajte chvilku tu, prosim,“ naznacila jej rukou, ked sa stracala vo dverach, aby vyckala. „Prisla za vami navsteva! Ako sa mate?“ Sofia sa oprela o lakte a posunula si za chrbat vankus, o ktory sa oprela. Sestricka polozila zoznam na nocny stolik a jemne jej vankus napravila. „Kto za mnou prisiel?“ odignorovala otazku a tusila, ze je to Zuzana. „Prisla za vami najskor dcera. Ale povedzte mi, ako sa mate, inak ju ku vam nepustim,“ povedala s humorom v hlase a Sofia nakoniec odpovedala. „Mohlo by byt aj lepsie, ale po porode sa clovek citi zoslabnuto,“ pozrela na nu prenikavym pohladom. „Myslim si, ze navstevu este zvladnem,“ snazila sa posadit, ale sestricka jej naznacila aby ostala lezat. „Este je skoro na to, aby ste vstavali. Zajtra uz mozete, ale dnes musite este oddychovat!“ povedala uz prisnejsim hlasom, vzala si zo stolika spisy a presla ku dveram. „Tak vam ju sem teda poslem!“ zmurkla na nu a zavrela za sebou dvere. „Mozete ist dnu, caka na vas,“ oznamila jej a bez sa podakovania vrhla ku dveram izby. Vosla dovnutra a co najrychlejsie presla k Sofii, ktora ju cakala s otvorenou narucou. Vyzerala uplne inak bez make-upu, po porode a po vsetkych starostiach, ktore si zazila. „Vyzeras hrozne!“ Zuzana jej povedala so slzami v ociach prvu vetu, ked ju uvidela. Sofia jej rychlo presla po tvari obviazanou rukou a usmiala sa. „Za to ty vyzeras ako top modelka,“ spolu sa zasmiali a Sofia zvaznela. Zapozerala sa jej do oci a znova jej naznacila, aby ju objala. „Uz je konecne vsetko za nami,“ pobozkala ju na vlasy a pomaly jej prechadzala rukou po chrbte. Zuzana sa jej rozplakala v naruci a Sofiu to zmohlo tiez. „Mali by sme prestat,“ vzpriamila sa, utrela si do rukava slzy a pozrela sa Sofii na brucho a ruku. Jemne jej chytila poranenu ruku a s laskou jej ju hladila. „Pridu ta vypocut aj policajti. Videla som, co sa stalo pred domov, ale doteraz tomu uplne nerozumiem,“ naznacila jej, aby jej povedala, co sa udialo a Sofia sa pomrvila na posteli. „Nevies, co je s Brunom?“ spytala sa s obrovskou starostou v hlase a Zuzana pokrutila hlavou. „Prisla som za tebou, pretoze ma doviezli policajti. Hned ako odidem od teba, pojdem zistit, ako sa ma,“ pohladila ju po brusku a nahla sa k nej. „Ty si v poriadku? Mam braceka alebo sestricku?“ Sofia jej uchopila ruku a usmiala sa. „Ano, ja som v poriadku, az na zapastie, ktore mam natiahnute. Myslela som, ze mi tu ruku Karol dolamal, ale nastastie to nie je nic vazne. Po porode ma zobrali na rontgen, takze momentalne sa mam celkom fajn. Hlavne, ked si pomyslim na malickeho,“ pozrela sa na nu popod obocie a Zuzana sa chytila za usta. Na tvari sa jej objavil siroky usmev. „Ja mam braceka!“ na viac sa nezmohla a silno ju objala. „Ja budem hlavne stastna, ak sa z toho Bruno dostane. Ja verim, ze bude vsetko v poriadku,“ posmutnela a Zuzana sa opytala. „Kedy ta pustia domov?“ posunula sa k nej blizsie a Sofia pomykala plecami. „Druhorodicky si zvyknu odlezat styri dni, tak dufam, ze to bude ten lepsi pripad,“ posunula sa trosicku vyssie, pretoze sa jej vankus zosmykoval. „Nemohla by si tu niekde prespat? Nechcem ta pustit domov, pretoze by si bola doma sama a to nechcem,“ stisla jej ruku a Zuzana sa zasmiala. „A to mam ako lezat tu na kresle, pri tebe? Neblazni, vsak ma tu nenechaju. A okrem toho nie som sama doma, mame Pukyho!“ „Pukyho?“ prekvapene sa jej opytala a Zuzana jej poklepkala prstami po ruke. „Puky je psik, ktoreho mi daroval Alexander.“ „To je mile, ale odbocila si od temy,“ jej jemne crty sa zmenili na prisnejsie a po minulych udalostiach sa jej este viacej zvyraznili vrasky na tvari. „Nemozem ist este domov, takze nemaj starosti. V prvom rade pojdem zistit, co je s ockom a potom este pojdem pozriet Alexandra,“ zarazilo ju to a zmatene na nu pozerala. Tusila, ze chce vysvetlenie. „No, vies. Zomrel,“ Sofia zacala zrychlene dychat, zbledla a Zuzana si uvedomila, co povedala. „Nie, nie!“ uchopila jej obidve ruky. „Alexander nie je mrtvy, ten lezi o niekolko poschodi vyssie, ale Dominik umrel. Skocil pod vlak, ked zistil, ze nabodol Alexandra na drot na autobusovej stanici,“ Sofiu to rozrusila a musela sa napriek zakazu posadit. Nechcela totiz stratit znovunajdeneho syna. Zuzana vyskocila na nohy a pozerala, co ide robit. „Mas predsa oddychovat, nie?“ nespokojne si vedla nej sadla a nevyzeralo, ze sa ide postavit. „Potrebovala som sa len posadit, pretoze sa mi uz nechce lezat. “ „Neboj sa! Alexovi nic nie je, je v uplnom poriadku. Bude mat sice par jaziev, ale to sa rychlo zahoji,“ upokojila ju a prevesila si ruku cez jej prave plece, pretoze sedela z lavej strany. „Chvalabohu, ze aspon tak. Vystrasila si ma!“ stuchla ju do nohy a Zuzana sa pokusila o chaby usmev. „Len skoda, ze Dominik zomrel,“ pozrela sa nespokojne do zeme. „Neviem, preco tak reagoval,“ pozrela sa na nu a Sofia sa jej hrala s vlasmi a rozpustila jej ich. Este stale ich mala vlhke. „Dominik bol cudny od vtedy, ako sa dal dohromady s Kamilou. Dalo sa cakat, ze jedneho dna sa nieco stane. Ja som hlavne rada, ze vy dvaja ste v poriadku. Az na chudaka Bruna,“ znova sa opatrne posadila do stredu postele, vylozila si nohy a nezakryvala sa, pretoze jej bolo pri spomienkach, na to, co sa udialo, teplo. „A co sa mu vlastne stalo?“ znova sa k nej blizsie prisunula sa posadila sa k nej do tureckeho sedu, tak aby jej videla do tvare. „Znova v tom mal prsty Karol,“ Zuzana automaticky zatala paste a presla si rukou po clenku, ktory sa pomaly hojil. „Vysli sme z restauracie a cely cas nas sledovalo akesi cierne auto. Bruno mi o tom aj povedal, ze mu je to divne, ale ja som tomu nic nepripisovala. Len ked sme prisli k nasmu domu, prislo to divne aj mne, ze tak dlho nas to auto sledovalo a ked sme vystupili, vystupil aj Karol,“ odkaslala si a pozorne ju pocuvala. „Potom nam povedal vsetko, co sa tyka Andrei a,“ „Pockaj! Co sa tyka Andrei?“ skocila jej do reci, pretoze bola zvedava, co je vo veci. „Chces to vazne pocut?“ Zuzana jej naznacila hlavou, ze ma o to zaujem a po chvilke ticha jej to povedala. „Tvoja mama zije. Zije vo Francuzku!“ prave vyslovena veta jej vzala dych a vzblcali v nej nenavistne pocity k Andreii, Karolovi a ku vsetkym, ktori jej hybali minulostou. No nebolo to vsetko. „Najala si par ludi, ktori okolo mna a Bruna behali a davali pozor, az prisla vhodna prilezitost. Teba si chcel Karol ziskat a odviest k nej do zahranicia.“ „He?“ vyvalila na nu oci. „A nas mal Karol zabit. Skoro sa mu to aj podarilo! Bruna bodol do brucha a do ramena. Mne skoro zlomil zapastie a nebit bratov Dorotovicovcov a policie, tak by to bolo dopadlo ovela horsie.“ „Tak toto je uz vela aj na mna!“ musela sa opat posadit na okraj postele a Sofia jej ponukla pohar vody, ktory mala na nocnom stoliku. „Skoncilo to tak, ze Karol sa chcel zabit, no nestihol, pretoze policajt mu to prekazil. Normalne toho policajta preklinam,“ Sofii sa ulavilo a na Zuzane bolo vidiet, ze kamen zo srdca opadol aj jej. Vedela, ze s Karolom je koniec. „Tak a toto je co? Obdobie samovrazd a rodinnych vyletov do nemocnice?“ Zuzana sa pozastavila nad celou situaciou a podala jej prazdny pohar. „A kym sa vsetko nevyriesi a neda do poriadku, tak ta nechcem poslat domov samu, rozumies?“ znova presla na zaciatok ich debaty a Zuzana sa postavila na rovne nohy. „Neboj sa, mami,“ aj napriek tomu, ze Andrea zila, ju oslovila ako vlastnu matku. „Zavolam starkej, aby prisla ku nam, zatial, kym sa dostanes domov.“ „Dobry napad! Ale neopovaz sa odist domov bez toho, aby si jej zavolala,“ prikazovala jej a Zuzana jej dala obrovsky bozk na lice. „Teraz ale bezim zistit, ako je na tom otec,“ objimala ju a na dvere niekto zaklopal. Vosli dnu policajti v sprievode sestricky a Zuzana sa postavila vedla postele. „Pojdem, tak sa teda drz, pridem ta este pozriet,“ pozrela sa na vsetkych v miestnosti. „Ak sa to bude dat,“ vzdalovala sa a posielala jej vzdusne bozky. Stratila sa vo dverach a po chvilke vysla aj sestricka a nechala v izbe Sofiu s policajtmi osamote. Sofia mala toho dost, no aj napriek tomu musela vypovedat, aby im podala neskresleny obraz o tom, co sa pred ich domom stalo. Marseille, Francuzko Slnko poriadne prazilo aj napriek tomu, ze sa blizila zima a Andrea sa obracala na lehatku pri bazene svojho domu. Oprela sa bradou o drevenu latku. Pozorovala pokojnu hladinu bazena a pritiahla si na chrbat jemnu tigrovanu satku. Dostala sa k nej vona nedalekeho mora a vo vzduchu bolo citit pokoj. Pozrela sa k oblohe a nevidela ani jeden mracik. Bolo prijemnych dvadsatpat stupnov, co sa vymykalo -v miernom pasme, normalu prave v tomto rocnom obdobi. Jesen bola aj na juhu Francuzka ale mala miernejsi raz ako v ostatnych castiach Europy. Andrea to vyuzila na nachytanie bronzu. Vyuzivala kazdu volnu chvilku, kedy sa nemusela zaoberat dolezitymi vecami a uzivala si pokoj daleko od svojho skutocneho domova. „Michelle!“ zakricala po francuzsky na mlade dievca, ktore v jej dome pracovalo ako sluzka. Meno Michelle malo slovensky ekvivalent v mene Michaela. „Ano, pani? Zelate si?“ pribehla k nej s tackou v ruke a druhou rukou si uhladzovala rovnosatu slabomodrej farby. Andrea sa na nu povysenecky ponad okuliare pozrela a odvratila od nej zrak. „Nikto mi nevolal? Cakam totiz jeden dolezity telefonat!“ obratila sa na chrbat a pokrcila nohy v kolenach. „Nie, pani,“ pokrutila hlavou, „keby niekto telefonoval, urcite by som vam telefon doniesla sem!“ ponizene sa pozrela do zeme a Andrea si zobrala na ruky kusok opalovacieho kremu a naniesla si ho na brucho cokoladovej farby. Luskla prstami, aby jej doliala whisky. „Myslim si,“ Michelle spustila velmi opatrne, „ze nie je vhodne kombinovat, vzhladom na vas zdravotny stav priame slnko a alkohol,“ odporucila jej a cakala znova ponizujuce nadavky. „Vies co?“ nadvihla hlavu a premerala si ju od hlavy po paty, „Zaujimaj sa hlavne o seba, mna nepoucuj, co mam a co nemam robit,“ zlozila si okuliare a postavila sa oproti nej. Mala stihlu postavu a bikiny, ktore mala na sebe ju robili este zvodnejsou, ako ked byvala na Slovensku. Vo Francuzku sa mohla naplno realizovat so svojou panovacnou a manipulacnou povahou. Vzdy tuzila po rozsiahlom sidle v blizkosti mora a to sa jej splnilo. „Okrem toho,“ zhodila na zem otvorene opalovacie mlieko, „nieco sa tu vylialo, tak by som poprosila, aby si sa starala o to a nie o moje zdravie,“ nakricala do nej a presla ku bazenu, kde sa posadila na okraj a ponorila nohy do takmer teplej vody, ktora sa stihla za isty cas ohriat. Co nespravilo slnko, dokoncila technika. Telom jej prebehli zimomriavky a rukami si ovlazila telo, aby sa mohla ponorit do bazena. „Ano, pani!“ Michelle jej zakricala a Andrea sa na nu otocila a ocervenela v tvari. „Ako, prosim?“ zvrieskla a na krku jej navreli zily. Nazurene si zlozila okuliare na rozpalenu zem pri bazene. „Ano, madame Andree Trojan,“ uctivo sa ospravedlnila, polozila si podnos na lehatko a zbezne utrela vyliate opalovacie mlieko do papierovej utierky. Andrea alebo Andree skocila s blazenym vyrazom do vody a na chvilku sa ponorila. S hlbokym nadychom sa vynorila a oprela sa hlavou o kraj bazena a zavrela oci. „Michelle! Michelle!“ kricala a necakala, kym sa ohlasi. „Podaj mi okuliare,“ prikazala jej a spokojne mavala nohami vo vode, chrbtom k okraju bazena. „No tak, pocula si, sakra?“ zvrtla sa a pred sebou uvidela nohy v elegantnych nohaviciach. Postupne prebehla pohladom vyssie a zastavila sa na tvari svojho otca. Odsunula sa od okraja, az sa postavila do stredu bazena. „Ahoj, oci,“ plynulo presla do slovenciny a zosiroka sa usmievala. „Nechces sa ku mne pridat?“ otocila sa vo vode a Viktor chvilu vahal, no jeho nalada nenaznacovala, zeby sa mal na plane kupat. „Si nejako nezvycajne ticho,“ zacala ho podozrievat a Viktor si odplul. Andrea sa zamracila a luskla na Michelle, aby to utrela. „Si negustiozny!“ zhacila sa a on nadvihol obocie. „Vypadnite!“ poslal sluzku prec a si cupol si. „Mam pre teba zle spravy,“ presiel rovno k veci a Andrea sa skoro napila chlorovanej vody. Chcela vyjst von, ale otec jej naznacil, aby tam ostala. „Nedostanes ani Zuzanu a ani Karola. Tvoje plany boli marne,“ Andrea ostala otrasena a nerozumela. „Okamzite mi povedz, co sa stalo!“ kricala a vysla von druhou stranou a posadila sa na vyhriaty chodnik pri bazene. „Zuzanu nedostanes, Bruno zije, Sofia tiez, len ten tvoj, ehm, Karol,“ odkaslal si, „to akosi zbabral, pretoze to chudak psychicky nezvladol a takmer sa zabil. Skoda, ze to neurobil.“ Andrea vyskocila na nohy, presla rychlo k nemu a z plaviek jej odkvapkavala voda. Postavil sa aj on, aby bol na jej urovni. „A to mi hovoris len tak? To nevies nic pre to spravit?“ chytila ho za koselu bielej farby a Viktor jej stisol ruku. „Nerozculuj sa, lebo dostanes infarkt!“ vysmial sa jej do oci a to ju rozzurilo este viacej. Potlacil ju blizsie k bazenu. „Nehovor mi, ze sa nic neda robit. Mas peniaze a peniaze su, sakra, moc! Nie je to tak?“ zacinalo sa jej zle dychat a snazila sa upokojit. Dychavicnost je premahala. „Lenze peniaze raz dojdu a tak sa stalo aj v tomto pripade. Tvoj dom je v drazbe, tvoje kreditky su zablokovane a tvoja laska,“ zakerne sa zasmial, „zhnije v base!“ vyprskol jej do tvare a vyzeralo to, akoby Andrea dostala astmaticky zachvat. Chytila sa za srdce a tvrdo dopadla na kolena, ktore si pri pade na zem poranila. „Bohuzial, v zivote to uz tak chodi. Ty mizerny omyl, ty tien minulosti, ktory ma sprevadzal po cely zivot a nedal mi volne dychat. Minulosti sa treba zbavit,“ pokrcil plecami, poobzeral sa okolo seba a spickou topanky ju „posunul“ do bazena. Vnutro mu zalial upokojujuci pocit z toho, ze sa zbavil bremena z minulosti a pozeral ako klesla ku dnu. Snazila sa este zachranit, tapala vo vode, ale nevedela ci sa ma chytat skor za ubohe srdce, ktore jej prestavalo fungovat alebo sa ma snazit dostat na hladinu. Pokusala sa nadychnut, ako sa raz potopila a znova vynorila, voda vsak prenikla do pluc a oberala ju aj o posledne zvysky kyslika, ktore sa jej nachadzali v plucnych alveolach. „Odpocivaj v pokoji. Dcerka moja!“ zvrtol sa, vzal si kufrik, co si polozil pred tym k lehatku a pomaly odchadzal. „Michelle!“ zakrical a sluzka sa objavila pri dverach terasy. Presiel do francuzstiny. „Zavolajte zachranku,“ Michelle sa na neho prestrasene pozerala a nazrela mu cez plece. Presiel okolo nej, zastal a po chvilke sa vratil. „Alebo, viete co?“ pokrutila hlavou, a zamyslene si prilozil ukazovak k ustam. „Zavolajte rovno pohrebne auto,“ nahodil sarkasticky ton, zalozil si slnecne okuliare a vysiel z domu, kde nasadol do limuziny a odisiel nevedno kam. „Ahoj, starka!“ Zuzana sa posadila na sedacku pred Sofiinu izbu a zacula v pozadi ruch, ktory ale ihned prestal po tom, co Ema zatvorila okno. „Ahoj, zlaticko! Potrebujes nieco?“ zvedavo sa opytala, pretoze jej casto nevolala a tak ju jej telefonat prekvapil. Este viac ju udivilo, ze volala z Brunovho mobilu. „Potrebujem toho viacej, starka,“ chytila sa za ucho a posmutnela. „No tak, povedz mi, co sa stalo,“ povedala jej utesujucim tonom. „Bolo by velmi tazke vsetko vysvetlovat, jednoducho by som bola radsej, keby si prisla ku nam, pretoze budem doma sama.“ „Ako - sama?“ znepokojene polozila otazku a bolo pocut, ze vybrala odniekial kluce. Bud od auta, alebo od domu. „Sama, pretoze rodicia su v nemocnici! Stalo sa toho dost vela a je to vazne. Teda aspon s Brunom to bolo vazne. Uz by mal byt za vodou, idem akurat zistit, co mu je,“ postavila sa a prelozila si mobil k druhemu uchu. „Dobre, uz aj k tebe idem,“ zaplesla za sebou dvere a zamkla na dve zapadky. „Hlavne ma cakaj v nemocnici, nechod domov sama! Jasne?“ prikazala jej. „Ale aj tak ich uz nebudes moct vidiet, pretoze navstevne hodiny sa za polhodinku koncia a to nestihnes prist,“ robila si starosti a Ema ju ukludnila. „Neboj sa, nevadi, ked ich nebudem vidiet, hlavne aby sa tebe nic nestalo. Potom mi vsetko povies,“ lucila sa s nou a Zuzana si vlozila telefon do zadneho vrecka a presla znova k izbe sestier. Uvedomila si, ze to nie je jej mobil a spomenula si na to, co sa stalo s jej telefonom a prelozila si ho radsej do predneho vrecka. Zaklopala na dvere a trochu sa odstupila. „Dobry, to som zasa ja,“ vlozila si ruky do vreciek a usmiala sa na nu sestricka, ktora znova vysla pred dvere ako prvy krat. „Ano?“ „Potrebovala by som vediet, kde najdem mojho otca. Vola sa Bruno Frank,“ sestricka sa zasmiala. „Pokial viem, tak Bruno je muzske meno a toto je gynekologicke oddelenie,“ naklonila hlavu na bok a do oci jej padli vlasy, „budete sa musiet opytat na informaciach, pretoze ja neviem o kazdom pacientovi. Je mi luto, ale v tomto vam nepomozem,“ informovala ju a Zuzane sa nepacil jej pristup. Bola vsak natolko vycerpana z tohto dna, ze sa jej nesnazila oponovat. „Dobre. Aj tak vam dakujem pekne, dovidenia!“ zvrtla sa na pate a necakala na pozdrav. Pristavila sa pri vytahu. Stlacila tlacidlo, aby ho privolala, a ked dlhsie neprichadzal, uvedomila si, ze je vlastne na druhom poschodi. To len policajti sa museli vyvazat vytahom... pokrutila hlavou a uvedomila si jednu vec - Vsak z nemocnice mozeme utvorit rovno rodinny podnik, pretoze sa mi tu stretla cela rodina. Ked sa dostanu vsetci von, mali by to tu pomenovat Nemocnica B.S.A. Franka - Trojana a nie Nemocnica F.D. Roosevelta. Premyslala a zisla na prizemie, kde si pozorne precitala, ako sa dostane na informacie. Vsimla si tabulku visiacu zo stropu, ktora ukazovala priamo k drevom a sklom ohranicenej oblasti, na ktorej dominovala velka plastova tabula s pismenom I v kruzku. Pristavila sa pri jednom z okienok a spustila svoju ziadost. „Dobry den! Poslali ma sem, aby som sa spytala, kde lezi moj otec,“ oprela sa o maly priestor pred priehradkou a informatorka sa na nu spoza monitora pozrela. „V lozkovej casti predsa,“ zena za pocitacom jej podala informacie. Prevratila ocami a nosne dierky sa jej rozsirili, aby nasala velke mnozstvo vzduchu. To by mi skutocne nikdy nenapadlo! To vyzeram tak blbo?! Svoju myslienku mala takmer na jazyku, ked sa pozrela na zensku za monitorom. „Dakujem, to som si vyvodila aj sama. Ale chcela by som sa opytat, kde lezi moj otec, ktoreho meno je Bruno Frank,“ informatorka jej ukazala ukazovak s dlhym cervenym nechtom a rychlo vytukala na klavesnici pozadovane meno. Zena za sklom nespokojne zacmukala a pozrela sa na nu prenikavym pohladom. „Pan Bruno Frank lezi na siedmom poschodi v budove B,“ oznamila jej a Zuzana sa zvrtla, ked na nu zakricala. „Mlada dama,“ otocila sa k nej a hlavou jej preblyslo, ze toto oslovenie nenavidi. Pocitala do desat a vracala sa spat. „Ano?“ podisla k okienku a informatorka sa postavila, aby na nu dobre videla. „Este si musim poznacit vase meno a priezvisko,“ znova sa posadila za pocitac a s rukami nad klavesnicou cakala, co jej nadiktuje. „Zuzana Frankova. Chcete aj bydlisko?“ alebo velkost topanok? domyslela si a s cynickym usmevom sa na nu pozerala. „Nie, to je vsetko. Mozete ist,“ vybrala sa smerom k vytahom a chcela sa ist este opytat, kde je budova B, no nemala chut sa s nou o tom bavit. Odtial, odkial vysla si vsimla na dverach velke pismeno A. Otocila sa o stoosemdesiat stupnov a na druhych dverach, presne oproti, bolo napisane osuchane pismeno B. Vydala sa k tomu vchodu a pristavila sa pri vytahu. Teraz urcite peso nepojdem... Oprela sa o vyklenok a cakala kym sa neotvoria dvere. Na pocudovanie prisiel dost skoro a bol prazdny. Vstupila, vyviezla sa na „sedmicku“ a na chodbe stretla doktora. Pretoze netusila, ci maju izbu sestier na kazdom poschodi, tak vyuzila prvu prilezitost. „Prepacte!“ oslovila mladeho doktora, ktory prave okolo nej prechadzal s hrbou papierov v rukach. „Dobry den! Potrebujete nieco?“ napravil si kopu papierov a Zuzana mu naznacila, ze ked ho uz oslovila tak asi nieco bude potrebovat. „Chcela by som sa opytat, kde by som nasla lezat Bruna Franka. Pomozete mi, ci nemate cas?“ doktor sa prehrabol v papieroch a asi treti bol Brunov. „Viem vam pomoct, pretoze som primar tohto oddelenia, ale musim vas sklamat, pretoze pacient momentalne odpociva po operacnom zakroku a je este po anesteze. Potrebuje klud,“ v strucnosti ju informoval, ale s touto odpovedou sa neuspokojila. „Mozete mi povedat o tom viacej?“ doktor sa od nej pohol, pretoze mal naponahlo, ale ked ho poziadala, vratil sa k nej. „Pacient utrpel poranenia brusnej dutiny a bol zasiahnuty do oblasti pod klucnou kostou. Nebude to mat vazne nasledky, len si ho tu musime nechat na pozorovanie zopar dni. Nebolo to natolko vazne, aby sme ho umiestnili na intenzivnu starostlivost, tak som dal povolenie na prevoz do lozkovej casti,“ odlahlo jej, chcela sa este nieco opytat, ale on ju prerusil. „Aby vsetko dobre dopadlo a aby neboli komplikacie, neodporucam navstevy. Pridte zajtra!“ odporucil jej a znova sa pohol. Zuzana sa za nim otocila a doktor si este na nieco spomenul a obratil sa k nej. „Vy ste jeho dcera predpokladam.“ „Ano som, preco?“ „Pytali sa na neho aj policajti, ktori chcu spravit vysluch. Dohodnite sa s nimi tak, aby ste prisli spolocne, pretoze caste navstevy pocas celeho dna by nemuseli mat dobry vplyv na pacienta,“ naznacila mu, ze rozumie a doktor tento raz skutocne odisiel a stratil sa za presklenymi dverami. No fasa. A teraz mam ist ako na policajnu stanicu, ci kde? Mudrosko mi toto nepovedal... Udrela si rukou po cele a spomenula si, ze este snad budu policajti pri Sofii. Zisla do druhej budovy - do budovy A, na druhe poschodie a zastihla ich, ako prave nastupovali do vytahu. Oboznamila ich s tym, co jej povedal doktor a jeden z policajtov jej oznamil, ze pridu hodinu pred koncom navstevnych hodin. Poskytol jej cislo, na ktore sa mala v pripade nejasnosti ozvat. Bol to sluzobny mobil a Zuzana si vytocila cislo, aby ostalo v poslednych volanych hovoroch. Na spodnom poschodi vystupili a Zuzana vysla za nimi, oddelila sa v hale, kde si sadla, oproti informaciam, do kresla. Tento raz si pripadala skutocne uvolnene, pretoze vedela, ze situacia nie je taka vazna, ako sa na prvy pohlad zdalo. Teraz uz len cakala, kym sa objavi Ema, aby mohli ist spolu domov. Kapitola sedemnasta - Navrat k pritomnosti Netrvalo dlho a na Brunovom mobile zacala hrat vesela melodia, ktoru sa Zuzana snazila co najrychlejsie vypnut. Ked stisila zvonenie, vsimla si, ze jej volala stara mama. S radostou vyskocila na nohy a ponahlala sa prec z nemocnice. Prestalo prsat a tak bez starosti vysla po schodoch a uvidela zname auto. Chcela si k nej dopredu prisadnut, ale vsimla si, ze spolu s nou prisiel aj Anton. „Ahojte!“ zaplesla za sebou dvere a Ema bez cakania vystartovala. „Ahoj!“ obaja sa jej naraz odzdravili a vsimla si na sebe pohlad zo spatneho zrkadla. Anton sa k nej natocil a zaujimal sa, ci je vsetko v poriadku. „Ako sa to vezme. Otcovi nic vazne nie je, mama mi porodila braceka a Alexander je tiez v pohode,“ zhrnula to vsetko do jednej vety a nikto sa na nic nepytal. Vedela, ze cochvila to bude musiet prist. „Som skutocne rada, ze aj napriek tomu vsetkemu volas Sofiu svojou mamou,“ Ema ju pochvalila a ponahlala sa najrychlejsie, ako sa len dalo, domov. Videla totiz na Zuzane, ze aj ona je unavena a urcite by bola rada aj niekde inde ako len v nemocnici. „Pretoze ona je moja mama!“ usmiala sa nu do zrkadla a oznamila jej dolezitu informaciu. „Dozvedela som sa, ze Andrea este stale zije,“ odkaslala si a mierne trhlo autom, pretoze Ema rychlo pustila pri podradovani do zakruty spojku. „To nemyslis vazne?!“ prelaknuto sa pozrela na Antona a ten sa ju snazil upokojit. „Myslim! Mna to tiez dost prekvapilo. Andrea mala zevraj kopec spojencov, ktori nas mali pripravit o zivot a toto bol jeden zo zatahov, len sa akosi nepodaril,“ v skutocnosti to Zuzanu tesilo, ze sa konecne zbavila tazoby, ktoru Karol predstavoval. Ema po zvysok cesty mlcala. Ked zahli na ich ulicu, Zuzana si vsimla, ze ich auto bolo na tom mieste, ako ked tam prvy krat od nehody prisla. Ema zastala tesne za auto a poprosila Antona, ci by ho neposunul dalej, aby mohla zaparkovat na prijazdovu cestu ku garazi. „No myslim, ze to nebude mozne, pretoze ja kluce nemam,“ oznamil jej a s otvorenymi dlanami sa obratil na Zuzanu. Vystupila z auta a napadlo jej, zeby mozno mohli byt v schranke. No mylila sa, pretoze okrem reklamnych novin tam nic ine nebolo. Pokrcila plecami, cim dala znak Eme, ktora vypla motor a spolu s Antonom vystupili. Ema obisla auto a pokrutila hlavou, ked si vsimla doskriabanu strechu automobilu a na dverach spolujazdca krvave stopy, ktore sa tahali az k zemi. Zaistila auto a pohla sa za Zuzanou, ktora s narucim plnym novin postupovala do domu. Vtisla Antonovi do ruky kluce od dveri a ten jej otvoril. „Puky moj!“ zvolala a zhodila noviny na skrinku pri dverach a zobrala si ho na ruky. „Puky?“ Ema s Antonom sa na nu prekvapene pozreli a Zuzana im vysvetlila odkial ho ma. „Pojdeme vonka, pretoze aj tebe to padne dobre! Co povies?“ odpovedou na otazku bolo zavrtenie chvostikom. Ked sa chystala otvorit dvere, zazvonil v obyvacke na konferencnom stoliku telefon - pevna linka. „Tak, asi si budes musiet pockat!“ postrapatila mu malu chlpatu hlavu a zodvihla hovor. „Prosim?“ Ema ocakavala, kto to je a upokojila sa, ked jej Zuzana naznacila, ze je vsetko OK. „Ondro? Ty si sa ako dostal k tomuto cislu?“ telefonat ju prekvapil a sadla si na sedacku. Zakryla si mikrofon a poprosila Emu, ci by nesla s Pukym von. „Jasne, idem! Ty to budes mat asi na dlhsie,“ prikyvla jej a Ema sa vybrala von. Anton mieril do kuchyne, aby pripravil caj a pre seba kavu. „Nepocuvala som ta, prepac!“ ospravedlnila sa a vo vnutri sa jej rozhostilo prijemne teplo, ktore jej sposobil jej kamarat obycajnym telefonatom. „No tak teda,“ rozopla zips na bunde, „ako si sa dostal k tomuto cislu?“ vyzliekala si ju a prechytila si telefon do druhej ruky. „Velmi jednoducho. Pozrel som si najznamejsi telefonny zoznam a nasiel som ta tam. Teda tvojho otca.“ „A ako vies, ako sa volam na priezvisko?“ zacudovala sa a Ondrej sa znova zasmial. „Prezradil mi to raz davno Alexander. A ako sa ma on?“ „No ma sa... Oddychuje!“ tento raz sa zasmiala ona a vybehla po schodoch do svojej izby, kde mala svoje sukromie. Postavila sa k oknu a pozerala ako Ema vencila psa. „Vies, ze si ma poriadne prekvapil? Necakala som, ze sa ozves prave ty,“ posadila sa na postel a v hlave si premietla vsetky spolocne cesty autobusom a aj konflikt, ktory sa stal v bare, ked jej navrhoval, aby sa s Alexandrom vyspala. „Tak o to mi prave islo. Mal som toho v poslednej dobe strasne vela a tak som sa ti nemohol ozvat a.“ „Mal si toho strasne vela za viacej ako pol roka, chapem,“ skocila mu do reci a Ondrej sa postazoval. „Musel som odist zo Slovenska do Ciech, pretoze moj osobny zivot smeroval do tych najzadnejsich casti tela a praca tiez. V podstate, tu mi je lepsie,“ vytiahol aj nejaku kladnu stranku a vratila sa myslienkami v casoch, kedy sa kvoli tomu, ze bez rozlucky odisiel, trapila. „Hm, aj si lepsie urobil si myslim, ja s Alexandrom coskoro odideme do Berlina,“ „Do Berlina? K tym kap,“ nahle ho prerusila. „Dobre, dobre, poznam tvoj nazor na krajiny byvalych rezimov, ale aspon raz by si mohol pocuvat,“ znova mu skocila do reci a k slovu sa predral on. „Vravela si s Alexandrom? Tak nakoniec si s nim skoncila v posteli?“ podpichol ju a zasmial sa smiechom, ktory jej vzdy po ich spolocnom stretnuti rezonoval v hlave. „Nie, neskoncila som s nim v posteli, ale za to, som zistila, ze teba zmena prostredia vobec nezmenila, pretoze si ma doberas stale ako si si ma doberal kedysi,“ pri tejto spomienke sa musela zasmiat a Ondrej jej povedal, ze aj jemu chyba vela veci a ludi, ktori su na Slovensku. „No ano. Nakoniec to dopadlo tak, ze s Dominikom som to ukoncila. Lepsie povedane nas vztah sa skoncil akosi sam.“ „Akosi sam?“ z jeho hlasu bola pocut zmatenie. „Dominik sa nevedel rozhodnut medzi mnou a Kamilou a trosku ma v autobuse obtazoval. Povedala som mu, ze o nich dvoch nechcem pocut, zodvihol sa, vybehol z autobusu a spoza sa vynorila auto, ktore ho nabralo na kapotu.“ „Au! To muselo teda poriadne boliet! Ale chlapec aspon z tej lasky vytriezvel,“ znova sa zasmial. „No neviem ci sa to da tak povedat. Ale jednoducho, ked lezal v nemocnici, rozhodla som sa to vsetko ukoncit, dat veci na pravu mieru, no akosi ma poslal sam prec, ze nechce o mne uz pocut a tym padom sa to ukoncilo akosi samo, s jeho pricinenim,“ lahla si na postel a pokracovala. Ondrej pozorne pocuval. „A nakoniec to zaslo tak daleko, ze sa ma snazil znova dostat, no to dopadlo este horsie ako zrazenim auta,“ trosku posmutnela a Ondrej s napatim ocakaval, co sa stalo. „Ukoncil svoj zivot skokom pod vlak. Takze tak si tu ja zijem.“ „Uff, to je fakt brutalne! Co vsetko sa zmeni, ked odidem z Banskej Bystrice, co?“ nadhodil ironicky a musela sa tomu usmiat, pretoze bola rada, ze ho po dlhsom case pocula. „A ty? Ako si tam zijes? Co tam vlastne stvaras?“ vyzvedala a tento raz sa karta obratila a on jej musel povedat, co bolo v skutocnosti za jeho odchodom prec. Bola to rodina, praca a priznal sa jej, ze sa mu neodchadzalo lahko. Mal na plane sa ozvat, no vzdy mu do toho nieco prislo. Pomaly sa dostaval k podstate toho, preco prave Ceska republika. Vonku sa stmievalo a Ema bola pripravena na navrat so psom domov. Obzerala sa okolo seba a v okne oproti ich domu si vsimla jedneho z bratov Dorotovicovcov. Zamavala mu na pozdrav, a cuduj sa svete Tomas odkyval. Zbezne sa pozrela do postovej schranky a vo vrecku jej zacal vibrovat mobil. Zastavila sa a obratila sa smerom k autam, co boli odstavene na chodniku. Poobzerala sa okolo seba a kym mala mobil vo vrecku, pozrela, kto jej volal. Na displeji sa objavilo nezname zahranicne cislo. „Prosim?“ pokojne sa opytala a na druhej strane zacula slabe zapraskanie statickej elektriny. „Ahoj, Ema!“ ozval sa hruby muzsky hlas a zovrelo jej zaludok, pretoze presne vedela o koho sa jedna. „Co chces?“ takmer vykrikla, ale uvedomila si, ze sa nachadza na ulici a chytila sa za usta. Puky na nu pozeral a vrtel chvostikom. Spokojne si vedla nej sadol a obzeral sa naokolo. „Ja absolutne nic nechcem. Dosiahol som uz vsetko, co som potreboval a oznamujem to aj tebe,“ povedal Viktor, ktory sa viezol asi najskor vo vlaku alebo v aute. „A co s tym ako mam ja, ze si dosiahol vsetko, co si chcel?“ nespokojne sa spytala a posadila sa na chladnu lavicku pred domom. „Volam ti len preto, aby si vedela, ze Andrea vam uz da pokoj. Teraz, ked mam jej peniaze,“ Ema mu skocila do reci. „Chces povedat hadam, nase peniaze nie?!“ pevnejsie zovrela telefon. „Ako sa to vezme. Mozem povedat, ze su to aj vase peniaze, no po tom, co Andrea zomrela, mam uz aj jej peniaze a odchadzam daleko, takze ma nemusis hladat,“ ostala po tejto informacii ticho, pretoze tomu akosi nerozumela. Po kratkom mlcani oboch stran prehovorila. „Mam ti verit, ze Andrea umrela? Myslis, ze je to doveryhodne od cloveka, co bol s nou spojeny a este k tomu, ak ona nafingovala vlastnu smrt?“ nebola presvedcena o tom, ze hovori pravdu. „Myslim, ze tento raz, by si mi mala verit. Videl som osobne, ako spadla do bazenu a nejavila znamky zivota. Klesala a klesala a klesala. Ku dnu!“ trhlo nou, ked jej zakrical poslednu vetu do ucha a z jeho sa jej obratil zaludok. „Si bestia!“ „Ale no tak! Tak o mne nehovor, prosim,“ snazil sa ju upokojit a Ema zvysila hlas. „A ako mam o tebe hovorit? Zobral si z rodinneho podniku Sofiinych rodicov peniaze, zivil si z nich svoju podarenu dceru Andreu a Karola, tak co sa da o tebe ine povedat?“ snazila sa hovorit zretelne, ale zaroven tak, aby nevzbudila vo svojom okoli pozornost. „Ja nehovorim, ze to nie je pravda. Ale uvedom si, preco ti asi tak volam,“ zarazila sa. „Nerozumiem,“ Viktor nespokojne odfrkol a usrkol si z pohara. „Volam ti preto, pretoze chcem mat s vasou rodinou pokoj! Mam tolko penazi, ze si to budem dostatocne dlho uzivat. Vsetko boli plany Andrei, tak mna do toho nezatahuj. Okrem toho, ja som ju nikdy nemal v laske a tak aj skoncila,“ musela sa tomu zasmiat, pretoze sa hral na este vacsieho anjela akym v skutocnosti ani nebol. „Ale je tu aj jedna pozitivna informacia.“ „Aka?“ vyzvedala hned ako dopovedal vetu. „Alexander dostane peniaze po Karolovi, kedze mam informacie, ze sa dostal do nemocnice a najskor bude uvazovat ako sa odtial dostat. Bude mu asi jedno, akym sposobom, hlavne aby unikol policajtom. Peniaze by dostal aj po svojej macoche Andrei, ale bohuzial, Francuzko je Francuzko,“ stracala sa v tolkych informaciach „Ako myslis, ze po jeho macoche?“ „Jaj, ty o tom zjavne nevies,“ zasmial sa a Emu to vystrasilo. „Po tom, ako nafingovala Andrea svoju vlastnu smrt, zaniklo manzelstvo medzi Brunom a Andreou a tak si v pokoji mohla v Marseille vziat za muza Karola. Ano, boli manzelia. Aj ked to neradi priznavali a hrali sa len na milencov,“ vzalo jej to prave nadychnuty vzduch a zamyslela sa nad tym, aky bol Karol skazeny clovek. Viktor pokracoval, „Volam ti aj z toho dovodu, pretoze som priatelsky k ostatnym ludom,“ Ema sa schuti zasmiala. „Ty dnes srsis humorom pocuvaj,“ Viktor tuto poznamku prehliadol. „Mozes byt rada, ze som sa ti ozval. Chcem ti povedat, uz len tolko, ze mna uz neuvidite a mala by si dohliadnut na Bruna, pretoze ako je zname, Andrea sfalsovala pomocou znamosti v nemocnici umrtne listy. Je tam navyse aj Karol. Takze by som sa porozhliadol po okoli a dal si pozor na doktorov. Nic nie je take, ako sa na prvy pohlad zda, to si pamataj. Hastala Vista!“ huronsky sa zasmial a hovor medzi nimi skoncil. „Ako to myslis? Ako vies, ze je v nemocnici? Halo!“ kricala do hlucheho telefonu a rychlo vstala z lavicky. Naznacila Pukymu, aby isiel domov. Posluchol ju a v momente boli doma. „Takze takto. Krasne!“ Zuzana sa schuti po dlhsom case zasmiala a spolu s Ondrejom sa smiali este hodnu chvilku. „Takze tak!“ dodal Ondrej a Zuzana na to nadviazala. „Takze tak sa vsetko vyvijalo po tom, ako si odisiel. Ale ja som rada, ze si sa ozval, po dlhsom case som ta konecne pocula, viem, ze si v poriadku a to ma tesi,“ znova sa posadila na posteli. „Neplanujes prichod na Slovensko?“ „Hm, to ti neviem povedat. Skor planujem prichod do Polska ako na rodnu hrudu,“ vybuchla do smiechu. „Aky si poeticky.“ „No a?“ snazil sa prehliadnut so smiechom jej poznamku. „Nepredpokladam, ze sa u vas objavim,“ bolo pocut, ze jeho hlas posmutnel, pretoze ako jej vravel, bolo mu dost luto za robotou, ktoru robil. „Tak v tom pripade sa viacej asi neuvidime. Do Nemecka urcite neprides, takze ostava jedine cakat, ze sa mi zasa po nejakom polroku ozves, ked si na mna spomenies,“ podpichla ho a Ondrej ju prekvapil. „No ale prisiel by som ta pozriet do Nemecka jedine vtedy, ak by si mala nachystanu Rumbu a kofolu,“ pri tejto predstave sa pousmiala, ale bolo jej luto, ze sa s nim uz neuvidi. „No skoda, fakt ma to mrzi. Bolo by to fajn,“ pohlad upriamila na dvere izby, na ktore zaklopala Ema. „Pod dnu!“ zakricala jej a Ondrej sa pomaly lucil. „Tak sa mi teda ozvi, mam aj nove cislo, tak si ho niekam zaznac,“ nahla sa do suplika nocneho stolika a vytiahla pero, papier a napisala si na kolene cislo, ktore jej diktoval. „Dakujem! Ja ti napisem SMS - ku s mojim cislom, ked si kupim novy mobil a kartu,“ Ondrej sa zasmial jej pribehu, ktory mu stihla povedat. Ema ju nervozne poklepala po nohe. „Budem koncit. Tak sa maj teda fajn a dufam, ze sa ozves skor ako o pol roka!“ prikazala mu a Ondrej jej oponoval. „Jasne, tak cirka za pat mesiacov bude stacit?“ rozosmial sa a znova sa mu podarilo stiahnut so sebou aj ju. „Rob si srandu,“ posmutnela, ked ju pozdravil a vypol hovor. „Ahoj,“ povedala do obsadzovacieho tonu a polozila telefon na vankus. Pozrela sa na staru mamu, ktora mala v ociach obavy. „Myslim, ze budeme musiet ist do nemocnice skor, pretoze sa vyskytol mensi problem,“ zmeravela, rychlo vstala a nasledovala Emu, ktora isla do auta. „Zavolaj radsej tych svojich detektivov, aby prisli tiez,“ nicomu nerozumela, ale aj tak vytocila posledne volane cisla v Brunovom mobile. Bruno lezal na posteli so zatvorenymi ocami a vnimal, ako pipal pristroj na ktory bol pripojeny. Vsimol si, ze ma pravidelny tep a to ho upokojilo. Nevedel totiz, ako sa to vsetko v tej rychlosti zomlelo a jedine, co ho utesovalo, bol zvuk pristroja, ktory symbolizoval, ze zije. Pripadalo mu to trosku zvratene. Pomaly otvoril oci a nad sebou videl svetlo, ktore sa mu zlialo do jednej velkej machule. Obzrel sa na stranu a kontrolky vsetkych pristrojov mal zmiesane dohromady a znova zavrel oci. Takto sa to opakovala niekolko krat a pri ruke nahmatal zariadenie, ktorym mohol privolat sestricku. Po chvilke ako stlacil tlacidlo sa objavila vo dverach sestra, ktora mu bola odniekial znama. Este jej poriadne nevidel do tvare a poziadal ju, aby stlmila svetlo. „Je skvele, ze ste sa tak rychlo prebrali!“ potlapkala ho po zdravom ramene a Bruno sa k nej natocil. Znova lezal na lozku a hlavou mu presla myslienka o kazdom z jeho rodiny. „Viete,“ zakaslal a stehy v bruchu ho trosku zaboleli, „ze pred niekolkymi rokmi som lezal tiez na lozku a premyslal som, co je s mojou rodinou?“ sestricka sa na neho usmial a pokyvala hlavou. „Ano viem,“ pretrel si zdravou rukou oci a zapozeral sa sestricke do tvare. „Neboli ste takto nahodou pri mne prave vy, ked som tu lezal prvy krat?“ zrak sa mu uz uplne vratil a Rozalia pritakala. „Bola som to ja,“ z podnosu, ktory so sebou doniesla si vzala striekacku a z obalu vytiahla ihlu. „Nevolate sa nahodou Renata?“ odkaslal si a Rozalia sa zasmiala. „Skoro ste sa trafili, volam sa ale Rozalia,“ vsimol si jej menovku a oprel si hlavu o vankus. „Viete o tom, ze ste fakt pekny muz?“ presla mu ihlou po tvari a vydesilo ho to. Prudko otvoril oci. Prekvapene sa na nu pozrel a nemal chut odpovedat na ironicke poznamky. „Len skoda, ze mate skazene vnutro. Nedovolit niekomu, aby vidal svoju dceru, podviest manzelku, to chce odvahu“ nadychol sa a isiel sa opytat, odkial to vie a Rozalia nabrala do striekacky vzduch a prikladala ju k infuznej hadicke, ktorou pacient dostaval potrebne lieky. Na chvilku zastala a do izby prave vcas vkrocil doktor, ktory ju stiahol k pripadu muza, ktory sa na vyssom poschodi obesil. Bruno mal pripravenu otazku, no ked polozila striekacku na podnos zmeravel. Nevladal sa postavit a hlava sa mu tocila ako v casoch, ked uzival mnozstvo alkoholu. Nechcel sa zmierit s tym, ze sa ho mala takymto sposobom zbavit a prestavam logicky uvazovat nad tym, ako je mozne, ze o nom vedela. Snazil sa dostat z postele, strhol si z ruky hadicku s infuziou a pocitil na ruke pramienok krvi, ktory sa objavil pri drobnej rane po vpichu ihly. Bol pripojeny na pristroj a rychlost pipania pristroja sa neustale zvysovala, ked sa znova rozrazili dvere. Ked udreli o stenu prilakali jeho pozornost a vsimol si, ze vo dverach sa objavili policajti, nasledovani Zuzanou a Emou. Svaly na tele sa mu uvolnili a s ulavou sa oprel spat o vankus za chrbtom. „Zavolajte rychlo doktora,“ Ema prikazala jednemu z policajtov, ked videla, ze mu z ruky vytekala krv. „Nicoho sa nedotykajte!“ prikazal jej policajt, ked si vsimol injekcnu striekacku na podnose. Popri nich sa uz predral doktor aj s vrchnou sestrou a prikazal im, aby vysli von. Ema v rychlosti pohladila Bruna po tvari a zachytila jeho vetu o tom, ze sestricka ktora bola pri nom sa stratila s doktorom. Tahala Zuzanu von a na chodbe vznikol chaos, pretoze vsetci sa ponahlali na vyssie poschodie k muzovi, ktory visel cez zabradlie balkona na postelnej obliecke. Ema zacula vo vysielacke policajta, ktory bol s nimi, ze ziadali o posilu, pretoze sa jednalo o kontrolovaneho pacienta. Doktor medzicasom odokryl Bruna, nadvihol mu tricko a skontroloval stehy, ktore drzali pohromade. Prilozil mu na poranenu ruku obvaz a odstranil zvyskovu krv. Poranenie nebolo natolko vazne, aby mu po vytrhnutej hadicke museli zasivat ruku. Sestricka prilozila na ranu obvaz a tlakovym obvazom ho previazala. Doktor pocuval stetoskopom ozveny srdca a zhodnotil, ze vsetko je v poriadku a pacient sa stabilizuje. Pozrel sa este v rychlosti na rameno a stiahol mu tricko spat a zakryl ho perinou. „Ratajte s tym, ze za chvilku sem pride sestricka a vymeni vam postelnu bielizen,“ informoval ho a Bruno sa ho opytal, ci moze navsteva vojst dnu. „Je po navstevnych hodinach, mozu prist zajtra, si myslim,“ upozornil ho ale Bruno protestoval. „Prosim, na chvilu! Je to dolezite!“ pozeral na neho a mracil sa. Doktor uvazoval a nakoniec to dovolil. „V poriadku, mate na to pat minut. Sestricka tu ostane,“ Bruno bol vdacny aspon za to malo. „Oci!“ Zuzana sa k nemu rozbehla a opatrne ho objala a pobozkala na tvar. Bola stastna, ze sa mu nic nestalo a ked videla, ze je v poriadku, aspon kusok sa ukludnila. „V nemocnici sme castejsie ako doma ako sa mi tak zda,“ zavtipkoval a silnejsie ho objala a pohladila po ruke. „Som rada, ze ti nic nie je,“ vedla Zuzany sa postavila Ema a sestricka sa ho opytala, ci nechce nieco na pitie. Odmietol a tak odisla aj napriek tomu, ze jej doktor prikazal aby ostala. Nechcela ich rusit pri ich sukromnych zalezitostiach. „Obavam sa, ze sestricka, ktora tu pri mne bola a kvoli ktorej som sa chcel dostat prec ma cosi spolocne s Karolom. Vsimol som si to, ked sa mi snazila podat vzduchovu zachranu a vpichnut mi injekciu so vzduchom,“ Eme prebehol po chrbte mraz a Zuzana zvaznela. V momente sa Ema vytratila a smerovala na poschodie, odkial prichadzal ruch. „Kam zasa zmizla?“ v poslednom case uz nerozumel jej spravaniu, vedel vsak ze sa docka vysvetlenia. „Ako sa mas, slniecko?“ pozrel laskavym pohladom na Zuzanu a poranenou rukou jej presiel po vlasoch. „Ja sa mam fajn, ked viem, ze je vsetko v poriadku. Sofia ti porodila synceka, Alexander je v poriadku a ty budes tiez, uvidis,“ z oka jej vypadli slzy Brunovi na tvar a rychlo mu ich utrela. „Tak ja mam syna,“ nenachadzal slova a zavrel oci, pretoze si predstavoval maly prirastok a Sofiu, ktora ho drzala v naruci. „A Alexovi je co?“ otvoril oci a videl, ako Zuzana nad tym mavla rukou. „To je na dlhsie vysvetlovanie. Stalo sa toho strasne vela za tento den, ze sa mi nechce ani verit, ze to bol obycajny jeden den a nie dlhy tyzden,“ polozila si hlavu na vankus vedla jeho hlavy a chcel ju objat, no nepodarilo sa mu to kvoli ramenu. Po chvilke, ako vedla seba lezali a zapocuvali sa do ruchu na chodbe, do izby vbehla Ema s prestrasenym vyrazom, ktorym nakazila aj ich dvoch. „Co sa tam deje?“ Zuzana spanikarila a Bruno spozornel. „Ten pripad, ktory riesili dve poschodia vyssie, bol Karol,“ pri vysloveni jeho mena vsetci nadobudli drsnejsie kontury tvare. „Hovorim bol, pretoze sa obesil,“ Ema zopala ruky a pozrela do zeme. Napatie sa v jednom momente dalo krajat, ale vo vzduchu sa okrem nemocnicneho ozonu vznasala aj ulava, ktora sadla na pritomnych v izbe. Nepotrebovali viac slov na vysvetlenie situacie, vedeli, ze Karol si to zasluzil a tak to malo byt. Pocas tichej, takmer pietnej situacie vosiel do izby iny policajt a oznamil Brunovi, ze potrebuje s nim prebrat par veci. „V poriadku. Som pripraveny vypovedat,“ Bruno bol zmiereny s tym, ze este bude musiet dost vela rozpravat a zrak mu znova padol na Zuzanu, ktora sa pristavila pri Eme. „Mam taky pocit,“ Bruno si odkaslal, „ze v nemocnici je este jeden clovek, ktory je Karolovi blizky.“ „Ako to myslite?“ policajt zvaznel a bol pripraveny zasiahnut. „Sestricka, ktora bola privolana k pripadu muza, ktory sa obesil prisla s tamtou striekackou,“ hlavou mu naznacil, aby sa pozrel na nocny stolik a policajt si pohladom prezrel lekarsky nastroj. Podal instrukcie do vysielacky a poziadal, aby sa kolegovia, ktori mali na starosti jeho pripad dostavili do jeho izby. Vysiel bez slova z miestnosti a prievan za nim zaplesol dvere. Ema vykukla pred izbu a videla, ze policajt tam stale postaval. Ako zatvarala dvere, zacula, ze Bruno mal na Zuzanu este nevyriesenu otazku. „A co to bolo s tym zahranicim?“ Zuzana sa zamyslela na co mysli, ale potom jej doplo. Tazko si vzdychla a prehltla hrcu, ktora jej zastala po vsetkom v krku. „Rozhodla som sa odist spolu s kapelou a Alexandrom do Berlina, pretoze ten pan, ktory mi mal akoze nieco urobit, bol manager z Nemecka a ponukol mi tam miesto,“ Bruno jej stisol ruku a nechcel verit tomu, co hovori. „Nemozes ale len tak odist,“ znepokojilo ho to a pipanie pristroja sa zrychlilo. „Oci, neboj sa. Budes mat pri sebe Sofiu, malickeho a slubujem ti, ze neodidem skor, kym sa nevratis domov,“ z oci jej znova vysli slzy a Ema sa o jej odchode dozvedela tiez len prvy krat. Chcel nieco povedat, ale Ema ho zastavila. „Ja ju chapem. Po tom vsetko, co sa udialo ma prilezitost robit to, co ju bavi, tak jej v tom nebran. Ma viac ako tisic podnetov a dovodov na to, aby odtialto odisla,“ upokojila ho a presla mu rukou po vlasoch, ktore nemali taky tvar ako inokedy. Tazko si vzdychol a nakoniec pripustil, ze ma Ema pravdu. Este chvilku spolu pobudli, Ema ho oboznamila s vecami, ktore sa dozvedela od Viktora a Bruno bol v poradi tretia osoba, ktorej sa ulavilo, ked zistil, ze vsetko zle sa skoncilo. Teraz sa chcel hlavne zamerat na vychovu maleho syna, ktoreho mu Sofia porodila a na to, aby sa uz nikdy nezopakovalo to, co v poslednych dnoch prezili. Zuzana spolu s Emou boli nutene odist domov, pretoze Zuzana nemohla navstivit ani Alexandra a ani Sofiu, kedze bolo davno po navstevnych hodinach a policajti, ktori ho chceli vypocut zabrali ich miesta. V Brunovej izbe sedeli dvaja policajti, ktori viedli vysetrovanie ich pripadu a asi po polhodinovom rozhovore skonstatovali, ze islo najskor o pomstu zo strany Andrei, ktora ale podla Eminych informacii tento krat skutocne zomrela. Od tej chvile, ako sa v izbe objavila sestricka a nevedno akoby to bolo skoncilo, posilnili ich ochranu a postavili pred Brunove, Sofiine a Alexandrove dvere izby policajtov, aby dohliadli na situaciu, kym sa vsetci traja nedostanu domov. Vsetci vedeli, ze este sa to bude dost dlho natahovat, ale nedalo sa tomu vyhnut. Prezili si peklo, no vedeli, ze vsetko sa skoncilo. Nebolo koho potrestat, dalo sa povedat, ze vsetci sa potrestali sami. Bruno si zacal uvedomovat, ze peniaze maju skutocne svoju moc a da sa podplatit kazdy, kto nema svoje vlastne svedomie. Karol vystupoval ako velmi labilna osoba, ktora nechala sebou manipulovat a nakoniec na to doplatil. Vsetci v Zuzaninej rodine vedeli, co ich rodine vykonal, na brali na to stale ohladom, pretoze Karol bol stale Alexandrov otec. Zuzana na druhy den navstivila vsetkych troch a oboznamila kazdeho o tom, co sa im stalo. Alexandra smrt otca prekvapila, zarmutila, no pocitil istym sposobom ulavu a Sofia? Pocitala s tym, ze to neobide bez obeti v ich rodine. Nakoniec tusila spravne. Jej nevlastna sestra na to doplatila smrtou, manzel, ktoreho nikdy nemilovala sa zabil a nestavalo jej nic ine, iba sa nad tym pousmiat. Usmievala sa z toho dovodu, pretoze vedela, ze na kazdeho zleho cloveka raz pride. Ak sa o to nepostaraju ini, svoju silu ukaze sam zivot, ktory vie mnohokrat narobit poriadne zmatky. Sami si to koniec koncov overili. Za cely cas si zvykla mat srdce z kamena a zaradit minulost, tak kam patrila. Do spomienok. Zuzana sedela na kraji Alexandrovej postele a zdoverovala sa mu, ze jej zacinaju nemocnice liezt poriadne na nervy. Spoza zaclony k nim prenikalo jesenne slnko a mala konecne dobru naladu a usmev na tvari. „Ale keby sme sa neboli stretli tu v nemocnici, tak by sme nikdy spolu neboli,“ Alexander sa na nu zadival a dala mu za pravdu. „To mas pravdu. V niektorych pripadoch vie nemocnica robit poriadne zazraky. To nie len doktori,“ posadila sa vedla neho, pretoze sedel oprety o vankus a listoval si v casopise. Vytrhla mu ho z ruky a spytala sa, co bude ohladom ich kapely. „Rozmyslal si nad tym?“ „Rozmyslal a prisiel som na to, ze to bude asi najlepsi napad,“ nechcela verit vlastnym usiam a musela sa na to postavit. Chvilku chodila zo strany na stranu a Alexander ju pozoroval. „Co sa ti robi?“ naznacil jej aby sa posadila a miesto toho si na neho sadla obkrocmo. „Prosim ta! Sme predsa v nemocnici,“ pozrel sa smerom ku dveram a silno ho pobozkala. „Dakujem ti! Rozpraval si sa o tom aj s chalanmi?“ spytala sa ho zasadnu otazku. „Este nie, ale predpokladam, ze ich bude jednoduche prehovorit. Nechodia na vysku, nemaju ziadne zamestnanie, tak bude lahke im dohovorit, ze tam si zarobia viacej,“ naznacil jej aby sa vedla neho radsej posadila a Zuzana ho posluchla. „Vlastne. Mozeme tie nase zaciatky zaplatit z tych penazi, co mi ostali po otcovi. Dostanem jeho poistku, poviem staremu otcovi, ci by bol problem, keby predal svoj byt a nastahoval sa do nasho domu a peniaze z predaja pouzijeme na veci spojene s vybavenim pobytu v Berline,“ mierne sa pousmial aj pri myslienke trezora, ktory mal Karol vo svojej spalni. Zacalo sa jej to pozdavat. „Ale ja nechcem, aby si si myslel, ze ta nutim, alebo chcem vyuzit,“ s odporom sa na nu pozrel a rychlo svoj postoj k nej zmenil. „Tvarim sa, ze som toto nepocul. Ide o nasu buducnost a ja chcem s tebou ostat, nech sa deje, co sa deje!“ vysvetlil jej to a na chvilku sa zahanbila. „Fakt by si so mnou ostal?“ „Znova som nic nepocul,“ tvaril sa urazene, zapchaval si usi, ale rychlo ho to preslo, ked mu povedala, ze ma surodenca. „Skutocne?“ natesene ju objal a zarazil sa. „A teraz je to vlastne koho brat?“ zasmial sa a znova sa vedla neho natlacila. „Predsa nas oboch.“ „Tak to teda beriem,“ ustipol ju do lica a vratila sa k prechadzajucej teme. „Oboznamim s tym aj rodicov. Teda otcovi som uz o tom povedala, ale Sofia o tom este nevie. Poviem jej to, az ked pride domov. Bude to aj pre mna tazke, ale dufam, ze to nejako zvladneme,“ posmutnela a Alexander sa na nu pozrel pohladom, ktory ju hned vzpruzil. Ked uz odchadzala, aby stihla pozriet Sofiu, zastavila sa pri dverach. „Volal Ondro. Mam ta pozdravit,“ zmurkla na neho a trosku ho to prekvapilo. „Ma sa fajn a ked bude mat prilezitost, znova sa ozve.“ „Hej, asi tak o polroka, co?“ zasmial sa a Zuzana to potvrdila. „Ako dobre ho pozname,“ rychlo sa k nemu vratila, aby ho na rozlucku pobozkala a vytratila sa za Sofiou. „A mne sa ani neozve,“ povedal si sam pre seba a naciahol sa za casopisom, ktory mu Zuzana zhabala. O dva dni neskor pobehovalo Brunove „slniecko“ s vysavacom po izbe, ktoru pripravovala spolu s Emou pre maleho a kazdu chvilku sa pozerala z okna, ci starka nepriviezla domov Sofiu z nemocnice. Spokojna sama so sebou odtiahla vysavac pred izby a presla na koniec chodby. Vsimla si, ze Emino auto prislo pred dom a bez vahania sa rozbehla za nimi. Dvere na dome sa rozleteli a bezala k Sofii a malemu. Puky bezal za nou von. Sofia ju silno objala a ked brala zo zadneho sedadla maleho, Zuzana sa ho nevedela nabazit. „Aky je chutny!“ rozplyvala sa a zobrala si na ruky Pukyho, aby sa pozrel aj on. Malicky spal v prenosnej postielke a Zuzana jej pomohla s vecami, ktore si niesla z nemocnice domov. „Spolu so starkou sme pripravili pre maleho izbu,“ zaziarili jej oci a Sofiu ju volnou rukou pohladila po chrbte. „Ste zlate!“ usmiala sa na dietatko a spolu presli do domu. „Bola som za Brunom,“ opatrne polozila postielku na zem a vyzuvala sa. „Rozpravali sme sa o tom, ako sa bude malicky volat,“ Zuzana sa uz nevedela dockat. „Zhodli sme sa na tom, ze sa bude volat Karol,“ usmev ju rychlo presiel a nekontrolovane otvorila usta. „To snad nemyslite vazne? Vam co podavali v tej nemocnici za omamne latky?“ nevychadzala z udivu a Sofia to na nu hodnu chvilku hrala. Zrazu sa rozosmiala. „Dala si sa nachytat. Urcite by som mu take meno nedala. Bude sa volat Viliam po mojom ockovi,“ vybrala ho z prenosnej postielky a zobrala si ho opatrne na ruky, pretoze sa zacal preberat a mrnkal. „Keby si ho nemala na rukach, tak by som ta udrela do pleca,“ poriadne sa jej ulavilo a Sofia ju poprosila, aby jej pomohla s vecami a preniesla ich do izby. Vysli po schodoch do presvetlenej izbicky maleho Zuzaninho braceka a Sofia ho jemne polozila do drevenej postielky, ktoru mali este po Zuzane. „Mami?“ oprela sa o zabradlie na postielke a Sofia na nu upriamila pohlad. „Ano?“ nahla sa k Viliamovi a pobozkala ho na celo a prikryla deckou, ktoru mu darovala Zuzana. Ta bola jej najoblubenejsia. Maly rozhadzoval nozickami a pokojne lezal. „S Alexandrom sme sa rozhodli, ze odideme do toho Berlina, co som ti spominala,“ Sofia verila, ze k tomu nedojde, ale nemohla jej v tom branit. „Vies, Zuzanka,“ postavila s oproti nej a napravala jej vlasy. „Je to vase rozhodnutie a ja ti v tom branit ani nemozem, pretoze si uz dospela,“ Zuzana videla v jej ociach pochopenie a bola jej za to tisickrat povdacna. „Ocko sa s tym bude asi tazsie zmierovat,“ pozrela sa do postielky, „ale tak som sa rozhodla, pretoze citim, ze tu nemozem po tom vsetkom, co sa stalo, ostat. Zomrel tu Dominik, zije tu Kamila a vsetky miesta mi to budu pripominat. Toto mesto milujem, ale take ponuky sa neodmietaju. Budem konecne robit to co ma bavi, s tym s kym ma to bavi. Splnim si svoj detsky sen, byt spevackou. Mozes si byt ista, ze na vas urcite nezabudnem a bude vam volat kazdy jeden vecer, az vam to bude liezt na nervy,“ rozosmiala sa a znova sa pozrela sa na spokojne zaspavajuceho Viliama. „To by som ti ani neradila, aby si nevolala kazdy vecer,“ pritisla si ju k sebe a poriadne silno ju objala. „V pohode?“ Zuzana sa opytala, ked sa doobjimali a videla, ako si utrela slzu. „Je to v pohode, ale ako vravim, nic proti tomu nezmozem. Mam ta skutocne rada, ako vlastnu dceru a teraz este viac, ked viem, ze Alexander bude s tebou stastny. Aj ked si ho poriadne neuzijem,“ behala prstom po zabradli postielky a Zuzana ju znova objala a posepkala jej do ucha. „Dufam, ze ma neobvinujes z toho, ze ti beriem Alexandra?“ Sofia ju od seba odtlacila a rychlo jej to vytlkla z hlavy. „Samozrejme, ze nie! S otcom mame plany, ze budeme chodit ku vam na dovolenky, tak sa pripravte,“ spolocne sa zasmiali na tej predstave a Zuzane az tak nerealne nepripadala. „To si pis, ze ano. Este krajsie by bolo, keby ste sa prestahovali za nami,“ navrhla jej, ale to uz Sofia musela odmietnut. „Mozno casom, ked maly vyrastie,“ Zuzana ho jemne ustipla do lica a samozrejme, ze tomu rozumela. Pri tom, ako sa so Sofiou rozpravala, jej zacinalo byt vsetko luto a zvazovala, ze nikam neodide. „O com uvazujes?“ nadvihla jej bradu a Zuzana sa na nu pozrela smutnymi ocami. „Uvazujem, ze opustim mojich najblizsich.“ „Raz by to aj tak muselo prist, nevycitaj si to, pretoze nikam nepojdes, ako ta poznam,“ usmiala sa na nu a z jej pohladu bolo jasne, ze je za mnoho veci, ktore jej Sofia ponukala, vdacna. Presiel tyzden od toho, ako prisla Sofia domov a doniesla so sebou aj maly prirastok v podobe brata Viliama pre Zuzanu a Alexandra. Obaja sedeli na verande pri dome a Zuzana sa tulila k Alexandrovi. Nechcela mysliet na to, ze uz o niekolko hodin bude sediet v lietadle na ceste do Berlina. Cele dopoludnie si balila svoje veci, ktore k zivotu potrebovala a to znamenalo, ze musela so sebou brat aj gitaru. Momentalne obaja cakali, kym pridu z nemocnice Sofia s Emou a privezu domov Bruna. Alexandra pustili tiez pred niekolkymi dnami a Zuzana mu pomohla s balenim veci, aby sa s tym netrapil sam. „Mam take zvlastne pocity,“ sedela mu na kolenach a vnimala ako sa jej hral s vlasmi. „A tie zvlastne pocity su ake?“ „Tazko definovatelne,“ nepodala mu blizsie vysvetlenie, no plne jej rozumel. „Ja sa citim podobne. Odchadzam od ludi s ktorymi som si zacinal rozumiet. Ale treba pre karieru a spokojnost nieco urobit,“ zbezne sa pozrela na hodiny a vsimla si, ze uz coskoro bude musiet odist a neostane jej vela casu na to, aby pobudla v spolocnosti Bruna, Sofie a maleho Viliama. „Pozri sa, uz idu,“ ukazal na parkujuce auto. Vyskocila na rovne nohy a tahala za sebou aj jeho. „Oci, konecne si doma!“ vrhla sa mu do narucia, ked vystupil z auta. „Slniecko!“ silno ju objal a daval si pri tom pozor, aby si prilis nenamahal rameno. „Pocul som, ze ste pripraveni odist,“ kracal so svojou dcerou bok po boku a pozrel sa na Alexandra, ktory sa k nim pripojil. „Ano, pretoze nemame vela casu. Ak chceme to miesto, musime si pohnut. A ver mi, nie je mi lahke lucit sa s vami, ked sme spolu dlhsie neboli,“ Zuzane sa zachvel zaludok a tusila, ze lucenie bude dost zlozite. Pomohla mu s vecami a Sofia medzi casom doniesla do obyvacky, kde sedel, Viliama. Bruno bol stastim bez seba, ze maleho konecne vidi a svojou radostou nakazil vsetkych naokolo. Vsetci ho obkolesili, ked sa s nim posadil na sedacki a Zuzane sa znova zaleskli oci. Snazila sa potlacit emocie, ale prestala sa branit, ked si ich vsetkych este raz prezrela. Musela sa od nich odvratit a utierat si pramienky slz. Bruno maleho objimal, bozkaval a nasaval jeho detsku vonu. Sofia sa vedla neho posadila a oboch pobozkala. „Teraz mi je aj tazke povedat, na koho sa viacej podoba.“ „Nieeee! Nezacinajte s tym,“ obaja rodicia sa jednohlasne zhodli a Zuzana sa posadila oproti nim. Nahla sa k Viliamovi a pobozkala mu malu rucicku v ktorej drzal Brunovi prst. Vzdychla si a Bruno sa na nu s laskou v ociach pozrel. „Hm, takze moja dcera dospela a je pripravena vyrazit sama do sveta,“ predal Viliama Sofii a postavil sa oproti nej. „Nie som sama, idem predsa s Alexandrom,“ pripomenula mu a na obidvoch sa usmial. Ema poklepala Alexandra po pleci, aby jej pomohol s kuframi, ale ked si uvedomila, ze bol zraneny, spravila tak sama spolu s Antonom. „Budeme sa musiet rozlucit,“ pri tejto vete sa Brunovi nahrnuli slzy do oci a Sofia odskocila hore do izby, aby maleho ulozila. Predtym vsak este predala Viliama Zuzane, aby si ho pochovala. So surodeneckou laskou ho hladila po malickej hlavke a bozkavala na tucne lice. Nechcela jej ho vratit, ale potom si uvedomila, ze nemoze zmeskat lietadlo. „Ja by som ta najradsej nikam nepustil, pretoze si myslim, ze aj tak je to akosi vsetko prirychlo.“ „Ale oci! Vsak sa nejdem este vydavat, teda zatial nie,“ pozrela sa na Alexandra, ktory k nej s usmevom pristupil. „Ja s vami nebudem moct ist na letisko a Sofia tiez nie, pretoze maly ju potrebuje, takze ako sme sa rozpravali v aute, odvezie vas tam Ema s Antonom,“ Zuzana isla nieco namietat, ale Bruno jej prikryl rukou usta. „Sofia mi vsetko povedala, co si povedala aj jej a chapem to. Je to tvoje rozhodnutie a ak ta to bude naplnat stastim, tak budem stastny aj ja,“ pozrela sa do zeme a bolo jej vazne tazke lucit sa s nim, ked pri nej stal a nevzdal sa jej aj napriek vsetkym veciam, ktore sa v detstve udiali. „Prosim, uz dost!“ necakane ho poziadala a Bruno to respektoval. „Ak budes este dlhsie hovorit, tak skutocne neodidem. Myslim, ze je na case, aby som uz fakt isla, pretoze to nikdy neukoncime,“ chytila ho za ruky a pevne jej ich stisol. „Nezabudni sa mi ozvat, ked pridete na letisko a volat mi kazdy vecer. Jasne?“ dal jej zoznam instrukcii, ktory mala dodrzat a slubila mu, ze to vsetko splni. „Nezabudnem, ocko, neboj sa!“ silno ho objala a na jeho plece sa skotulali velke slzy. Pritisla si jeho hlavu k svojej a vtisla mu na tvar velky bozk. „A stale plati, aby si sa oholil,“ zazartovala, presla mu rukou po tvari a so smiechom cez slzy sa od neho odtisla. Alexander pred neho predstupil a vysvetlil mu, ze da sa na Zuzanu pozor. Z casti ho upokojil, pretoze mu doveroval. „Dufam, ze to tak aj bude! Lebo ak nie, tak...“ „Tak co, oci?“ zmurkla na neho, ked mu podaval ruku a radsej to nedopovedal. „Bezte sa rozlucit este s mamou,“ zvrtol Alexandra a pomaly vychadzal za nimi z domu. Zuzana sa pristavila pri Sofii, ktora ich cakala pri aute a padla jej do narucia. „Dakujem ti skutocne za vsetko. Pomohla si mi v tolkych veciach, ze ti to asi nikdy v zivote nesplatim!“ silno ju objimala a Sofia sa na nu spytavo pozrela. „Nemusis mi nic splacat. Hlavne sa o seba navzajom starajte a dufam, ze tam budes stastna“ posuchala ju po chrbte a otvorila dvere na aute. „Ale teraz uz bez, pretoze zmeskate!“ vahala, ci si ma sadnut a ked bola dnu, este rychlo vyskocila a oboch rodicov pobozkala. Nasadla a zaplesla za sebou dvere a stiahla okienko. K Sofii pristupil Alexander a chvilku bez slova oproti seba postavali. „Teraz neviem, ci ti mam hovorit mama, alebo Sofia. Prislo to tak rychlo, ze sa o tom neda ani hovorit. Myslel som, ze nikdy svoju mamu neuvidim, ale nakoniec sa to podarilo,“ Sofia ho bez slova objala a rozplakala sa. „Tak si pomaly na to zvykaj. Nemali sme dostatok casu na to, aby sme si to vsetko vyrozpravali, ale ja verim, ze ked znova pridete na navstevu, tak to bude lepsie. A telefony predsa existuju,“ milo sa na neho usmiala a udrela ho po zadku. „Ale teraz bez aj ty, pretoze lucenie nemam rada a nechcem, aby ste zmeskali,“ Alexander ju posluchol a presiel dozadu k Zuzane a pred nastupenim im zakyval. Ema nastartovala a ked odchadzala na rozlucku im zatrubila. „Nezabudnite tu na mna!“ zakricala za nimi a pomaly sa auto stracalo v dialke. Sofia sa oprela o Bruna a vsimla si, ze mu po lici stekala slza. „Ty places?“ Bruno sa rychlo vratil do reality a utrel si slzu. „Ale kdeze! Nieco mi asi padlo do oka,“ snazil sa zahovorit ale Sofia to zobrala ako samozrejmost, ked mu odchadzal niekto tak blizky ako bola dcera. „Jasne, to je uz taka otrepana fraza,“ neverila mu a zahryzol jej do krku. Sofia mu siahla pod tricko a nahmatala mu prekryte rany. „Ale ty tiez vyzeras, ze ti do oci nafukalo cele pieskovisko,“ podpichol ju a ona si v rychlosti utrela slzy a znova mu nadvihla tricko. „Netreba ti vymenit obvazy?“ pozerala sa mu na brucho, ked odchadzali domov, presla mu rukou po ranach a Bruno sa zasmial. „Myslim, ze netreba, ale vecer bude istotne potrebne vymenit vsetky veci,“ zasmial sa, vrucne ju pobozkal a zaplesol za sebou dvere. Obaja sa isli pozriet na maleho Viliama, ktory bol momentalne druhy najdolezitejsi clovek po Zuzane, ktora pred chvilkou odisla. Obaja si uvedomili, ze slnko, ktore Zuzana prinasala do ich zivota akosi zoslablo. No pri pohlade na Viliama znova zosilnelo, no svojim vlastnym sposobom. Zuzana sedela vacsinu casu na zadnom sedadle bez toho aby prehovorila. Nikomu sa nechcelo hovorit a Alexander sa rozhodol, ze si trosku pospi. Hlavu si polozil Zuzane do lona a ona ho s obrovskou laskou hladkala po tvari a po vlasoch. Raz sa pozerala von oknom, raz pred seba a inokedy zastala pohladom na spiacom Alexandrovi. Vsimla si, ze presli tabulu s oznacenim konca Banskej Bystrice a na navesti zaregistrovala, ze do Bratislavy je dvestodevat kilometrov. Zufalo si vzdychla a skormutene sa pozerala okolo seba, aby si zapamatala ako jej mesto vyzeralo. Bolo to vlastne prvy krat, co isla do zahranicia. Do zahranicia, da sa povedat nastalo. Premyslala o poslednych dnoch, pocas ktorych sa uskutocnili dva pohreby. Jeden bol Dominikov a druhy Karolov. Na Dominikovom pohrebe sa objavila aj Kamila, ktora sa jej za vsetky utrapy, ktore jej sposobila ospravedlnila a Zuzana ospravedlnenie prijala. Poucila sa zo situacie, ktora sa stala Dominikovi. Uvazovala nad tym, ze ci skutocne treba k tomu, aby si clovek uvedomil svoje chyby nejake nestastie, ktore privedie vsetkych na normalne myslienky a aj ked sa to zdalo morbidne, mala pocit, ze prave pohreb je tym miestom, ktore ludi zjednoti. Len skoda, ze vzdy pri tom musi niekto prist o zivot, aby sa nieco take uskutocnilo. Co sa tykalo Karolovho pohrebu, pri nom si nebola taka ista. Prekvapila ju ucast na jeho pohrebe. Okrem Karolovho otca - Jozefa, sa na nom zucastnil Alexander a Zuzana. Sofia a Bruno nemohli, pretoze boli v nemocnici a jedinou oporou pre Alexandra bola v tom case prave ona. Mozno z toho dovodu, co vsetko Karol sposobil, Alexander nevyronil pocas obradu ani jednu slzu. Uvedomil si dosledky toho, co jeho otec vykonal. V jeho pripade to nebolo ani o zmierovani ludi, pretoze sa nemali ktori ludia uzmierit. Okrem spominanych ludi sa tam objavilo par Karolovych priateliek, ktore prisli o svojho milenca a sponzora. Na druhej strane, Zuzanu a Alexandra toto este viacej zblizilo a povedali si, ze ostanu spolu tak dlho, kym sa jednemu z nich nieco smrtelne nestane. Uvedomovala si o com premyslala, ale ak by si nebola vsetko premietla, urcite by ju trapili vycitky svedomia. No po tom si pripustila, ze ona nie je na vine a ten kto by mal byt potrestany, potrestany aj bol. Najvyssim trestom. Z myslienok ju vytrhla Ema, ktora sa s nou zacala rozpravat o udalostiach poslednych dni. „Vies, ze som o tom akurat premyslala?“ pozrela sa do spatneho zrkadla a hladila Alexandra, ktory sa jej pomrvil na kolenach. „Dolezite je, ze je to uz vsetko za nami,“ pevnejsie stisla volant a Anton ju navigoval cez hranice na letisko. Chvilku sa o tom este rozpravali, no Zuzanu zacalo cestovanie taktiez zmahat a ani sa nenazdala a zaspala. „Tak, a sme tu!“ Ema odstavila auto na parkovisku pred letiskom Schwechat. Obzrela sa na zadne sedadla a vsimla si ako obaja spokojne spali. „Vstavame,“ ustipla Zuzanu do kolena a Alexandra do ruky. Obaja sa ako na povel prebrali a nechceli verit, ze uz boli na letisku. Ema sa s Antonom rychlo dohodla, ze spat bude soferovat on. „Vystupovat!“ hovorila v posunkoch a spolu s Antonom presli k zadnej casti auta. Zuzana sa na Alexandra usmiala a on jej usmev opatoval. „Tak bude to este dnes?“ surila ich a vytahovala Zuzane z kufra gitaru a nasledne kufor. „Vsak uz ideme!“ Zuzana sa po takej dlhej ceste, ked vystupila za auta, natahovala a tarbavo presla k batozine. „Kedy vam to leti?“ Ema sa pozrela na hodinky a Zuzana sa okolo seba rozhliadla. Na budove oproti si vsimla digitalne hodiny. „Za hodinu a pol!“ oznamila jej a Ema zaplesla kufor. „Ak nam to prepacis, nebudeme tu s vami cakat, pretoze este kym sa dostaneme spat na Slovensko.“ „Jasne, jasne. Ja rozumiem, to by som od teba ani neziadala, pretoze po takej narocnej ceste musis byt aj ty unavena,“ posuchala ju po ramene a nastala znova chvilka, kedy sa musela rozlucit aj so starou mamou. „Tak mi teda davaj pozor na rodicov a maleho braceka. Slubujem, ze prideme tak skoro ako sa len bude dat,“ aspon trochu sa jej snazila pozdvihnut naladu a Eme neostavalo nic ine, ako ju objat. „Samozrejme, ze dam na nich pozor. Neboj sa, zlaticko!“ objimala ju a pobozkala ju na obe lica. Zuzana presla k Antonovi s ktorym sa uz pred tym Alexander rozlucil a teraz si ich vymenili. „A ty sa zasa staraj pekne o starku,“ zmurkla na neho a Anton ju bez slova objal. „Tak teda pojdeme, nebudeme sa tu zdrzovat, pretoze budem plakat,“ Ema sa pomaly zberala do auta a Anton im este zamaval. Rychlo pribehol k Zuzane a strcil jej do vrecka obalku. „To mate od nas oboch, aby ste mali aspon na zaciatok z coho zit,“ s usmevom na nu zazmurkal a rychlo nasadol do auta a skor akoby si stihla pozriet, ze im dali peniaze, vycuval a pohol sa dopredu. Zuzana za nimi zamavala s obalkou s peniazmi a uvedomila si, ze na letisku ostala len ona a Alexander. „Je to hrozny pocit,“ privinul si ju k sebe a chvilku stali pred letiskom s mnozstvom batoziny. „Nejdeme dnu? Je tu celkom chladno, co ty na to?“ navrhol jej a Zuzana sa chvilku pozerala na prazdne miesto pred budovou. „Nebolo to prilis rychle rozhodnutie?“ brala si na plece gitaru a pomaly tahala za sebou svoj kufor. „Myslim, ze nie. Ako ti otec povedal - raz by to bolo aj tak prislo,“ pustil ju pred seba a presli k check - inu, aby si vybrali zabookovane letenky a nalozili kufre na palubu. „A chalani su kde?“ prislo jej na rozum, ze ich nikde nevidela. „Pridu asi o polhodinku,“ pozrel sa na mobil a Zuzana sa snazila upokojit. Ked si vybavili potrebne veci, Alexander ju pozval na horucu cokoladu, aby aspon nejako zabili cas a porozpravali sa o tom, co si Zuzana nasla o managerovi, ktory im mal vybavit ubytovanie a prve koncerty. Na mesiac mali podnajom v jednom z berlinskych bytov isty, ale potom bolo uz len na nich, aby si nasli nieco samostatne. Citila obrovsku zodpovednost a zaroven aj adrenalin, pretoze byt niekde bez rodicov a zit si svoj zivot chcela vzdy. No ako uz sama povedala, nepredstavovala si, ze to pride tak rychlo. Vedela vsak, ze oni sa vo svete nestratia a istotne ani ona spolu s chalanmi. Kapitola osemnasta - Konecna - cesta k buducnosti Vsetky zaciatku su tazke a vedela o tom aj Zuzana, ktora sa pomaly zabyvala v jednom podkrovnom byte na stvrtom poschodi. Byt sa vobec nevymykal z architektonickeho vzhladu ostatnych budov v stvrti, v ktorej spolu, ako kapela, byvali. Dalo sa ocakavat, ze vzhladom na rovnake stavby budu byty v tychto panelakoch rovnake. Nechcela to prirovnavat k panelovym bytom na Slovensku, pretoze to jednoducho tak nebolo. Bolo to ine, pretoze sa hovori: Iny kraj, iny mrav. Tentoraz si skutocne overila, ze to plati a bola priam prekvapena zo zivotnej urovne, ktoru Berlin dosahoval. Od mala bola zvyknuta zit skromne a teraz jej to skutocne vyrazilo dych. Nepredpokladala, ze dostanu ubytovanie v krasnej okrajovej casti mesta, este v podkrovi, za super cenu a s vyhladom na mesto. Vsetci obyvatelia stvorizboveho bytu boli zvyknuti aj napriek zime travit vecere na balkone, trebars so salkou caju v ruke. Malo to svoju osobitu atmosferu, ktoru si ani jeden z nich nevedel vynachvalit. Zuzana si myslela, ze sa jej bude na Bansku Bystricu zabudat s tazkostami, ale uvedomila si, ze predsa len niekedy treba zacat a toto bola tiez jedna z motivacii. Ina kultura, vsetko ine a mentalita ludi bola predsa len trosku rozdielna. Necakala ani uspech, ktory sprevadzal ich kapelu. Vystupenia, ktore im sprostredkoval manager boli spociatku s istou davkou napatia, no postupom casu sa to vsetci naucili zvladat a nie len anglicke piesne mali u nich ohlas. Pre Nemcov bol slovensky jazyk niecim nezvycajnym, melodickym a skutocne lahodil im usiam. Bolo to ozvlastnenie koncertov. Dostavali za to slusne peniaze a Zuzane vobec neprekazalo, ze musela platit istu cast aj managerovi, ktory im koncerty vybavoval. Vsak napokon vdaka nemu sa sem dostali. Vzhladom na to, kolko za jeden koncert zarobili si to mohli dovolit. Nikdy si nepredstavovali uspech, ktory im ponukali rozne bary, restauracie a kaviarne v Nemecku. Konecne robili naplno to, co ich bavilo. Cas utekal poriadne rychlo a koncert, ktory mali zapisany v kalendari na Stedry vecer sa im podarilo odohrat a dostali sa vcas domov, aby si stihli uzit aj oni vianocnu atmosferu v akomsi pomyselnom kruhu rodiny. Chalani sa ponukli, ze spravia veceru a Zuzana vobec neprotestovala, pretoze musela vybavit nieco skutocne dolezite. Sedela za stolom v spolocnej pracovni a pozerala von oknom, ktore bolo pri stole. Z tohto pohladu sa pozerala na odvratenu cast mesta a dala sa dokonale pozorovat priroda, ktora bola zahalena do tmy a ticha. Vyrusil ju prichod Alexandra. „Ahoj! Co robis?“ chytil ju odzadu okolo pliec a pobozkal na vlasy. Prisunul si k nej stolicku a pozeral, ako Zuzane behaju po klavesnici prsty. „Ides akurat vcas! Pisala som si so Sofiou a za chvilku budu telefonovat, tak sa priprav, ze budes v zabere aj ty.“ „Nie, len to nie!“ rukami si zakryl tvar a Zuzana ho podpichla. „Hlavne, ze pred publikom sa nehanbi, ale pred vlastnou rodinou.“ „Dobre, dobre. Radsej suhlasim, pretoze by som sa dockal tvojich dlhych prednasok,“ posmutnela. „Ale ja nemam dlhe prednasky, len chcem, aby si aj ty videl svoju matku po dlhsom case. Aspon takto cez internet,“ Alexander sa k nej prisunul blizsie a zacal sa jej hrat s vlasmi. „Chapem, ja som za to vdacny a,“ chcel nieco povedat, ale jeho vetu prerusil zvuk prichadzajuceho hovoru cez Call and Chat. Hned klikla na prijatie hovoru a za zvukom, ktory sa k nim siril sa pridal aj obraz, ktory bol ale spociatku dost rozmazany. „Ahojte!“ zamavala do kamery a druha strana odpovedala. „Ahoj, slniecko!“ aj bez obrazu vedela, ze sa jej prihovoril otec, sucasne s jeho pozdravom sa obraz zlepsil a zvuk tiez. „Uz vas konecne dobre vidim,“ usmiala sa a Alexander jej navrhol, aby si mu sadla na kolena. Tuto moznost ochotne prijala. „Tak ako sa tam mate?“ zvedavo sa spytala Sofia, ktora sa pretlacala do zaberu kamery. „Nejako vela vas tam je,“ Alexander sa zacudovane pozeral na monitor a chytil Zuzanu okolo brucha. „Vsak Stedry vecer, tak rodina je pohromade, nie?“ Bruno sa usmial do kamery a spoza jeho stolicky na nich zamavala Ema spolu s Antonom, ktory priniesli maleho Viliama. Bruno pustil Sofiu, aby si sadla a zobrala si maleho na ruky. „No ahoj, malicky!“ Zuzana sa dotkla monitora, akoby dufala, ze ho pohladi. „Ako sa mas?“ polozila pre nich otazku, pretoze este nevedel odpovedat. „Ma sa fajn. Rastie ako z vody. Za mesiac, co ste odisli sme si s nim teda uzili,“ pozrela sa na Bruna, ktory v momente hladil maleho po malom ramene a napraval mu jemne vlasky. „Tak je dobre. A vy sa mate ako? Uz ste vecerali?“ kladla otazky a trosku jej klesla nalada, ked si spomenula ako spolu kazdorocne travili Stedry vecer. „Nie, chystame sa. Sofia tu bola nahodne, ale ked si sa uz ozvala, tak sme to nemohli odmietnut. A vy ste na tom ako?“ Bruno vyzvedal a cupol si vedla stolicky. „No nasu veceru pripravuju chalani, takze som si nie na sto percent ista, ci nejaka vecera bude,“ zasmiala sa a Sofia pokrutila hlavou. „Ale vsak ich tak nepodcenuj. Uvidis, ze bude fajn, ked sa ponukli. Keby to nevedeli, tak sa asi nenukaju,“ znova mala pravdu a znova nasledovala otazka pre Zuzanu a Alexandra. „A ako sa mate? O koncertoch nemusite vela rozpravat, pretoze o tom si hovorime skoro kazdy den. Mrzi ma, ze posledne dni boli take ako boli, ale bolo treba vybavit par veci na Vianoce, a maly nam dava zabrat viac, ako sme si mysleli,“ Bruno ospravedlnoval celu rodinu. „To je v pohode. Vsak prave preto volam,“ Zuzana na nich zmurkla a spomenula si o com sa rozpravali s Alexandrom. „Rozmyslali sme, zeby sme vas prisli na niekolko dni pozriet. Na Novy rok niekedy,“ oznamila im a Sofia s Brunom sa usmiali. „Pridte, my budeme len radi. Tvoja izba je stale volna, sice bez Macka spolocnika, pretoze toho sme dali malemu, aby mu nebolo smutno, ale snad to nevadi,“ Zuzana sa nahla blizsie k monitoru a usmiala sa. „Urcite nevadi, ak to Vilka potesi,“ znova sa na neho usmiala a zamavala mu. Do pracovne nakukol Brano a za nim sa objavili zvedave hlavy clenov kapely. „Prepacte, ze rusim,“ Alexander pootocil stolicku smerom ku dveram. „Vecera je hotova a ak nechcete, aby vam to vychladlo, tak podte jest!“ hlavou im naznacil aby isli do kuchyne a Alexander sa bez slova otocil spat k monitoru. „Tak ste to teda poculi. My uz mame veceru hotovu, takze budeme koncit,“ Alexander zhodnotil situaciu a skor ako ukoncili hovor, Ema s Antonom im popriali Vesele Vianoce a Stastny Novy rok. Potom odisli do kuchyne, aby pripravili aj oni pohostenie, chystajuce sa na vecer. „Pojdeme teda aj my. Maleho treba ulozit do postielky, pretoze este s nami nemoze vecerat a ja som po celom dni o chlebe a o vode poriadne vyhladla,“ Sofia predala maleho do narucia Brunovi, ktory si este k nej na chvilku cupol. Sofia si zlozila ruky na stole a chvilku behala pohladom z jedneho na druheho. „Prajem vam teda, stastne a vesele Vianoce a Novy rok vam nebudem priat, pretoze si este budeme urcite volat. Tak ci tak, by som vam volala, ci vas prideme pozriet, alebo ci sa nieco zmenilo.“ „Dobre, moje! Aj vam prajeme stastne a vesele Vianoce a dufam, ze tie dalsie Vianoce stravime spolu,“ Sofia jej dala podmienku, na ktoru Zuzana s radostou prikyvla. „Suhlasim! Tak sa teda majte, kazdy vecer za mna pobozkajte maleho Viliamka a tesim sa, ked vas pridem pozriet,“ Alexander sa tiez rozlucil a Zuzana sa o neho oprela. „Ahoj oci, ahoj mami! Pozdravte este starku a Antona a majte sa len a len dobre,“ poslala im velky bozk a Bruno so Sofiou im na rozlucku zakyvali do kamery. Hovor sa vypol a Zuzana zosmutnela. Prilozila ruku k monitoru, kde bolo pred tym okno s videohovorom a pohladila ho. „Neboj! V januari ich pojdeme pozriet,“ pritisol si ju k sebe blizsie a silno ho objala. „Fakt mi chybaju. To je asi ta jedina vec, na ktoru si len tak lahko nezvyknem ani po dlhych mesiacoch,“ naznacil jej, aby sa postavila a v rychlosti vypol pocitac a zaklopil obrazovku notebooku. „Urcite si na to zvyknes, len je to este cerstve. A teraz uz podme, pretoze nam to vychladne,“ Tahala ho za ruku von a ked dosli do kuchyne, vsetci chalani mali pri uchu mobilne telefony a vybavovali telefonaty. „Ako vidim, tak sme sa trafili do zlych dveri. Toto bude na dlhsie,“ pretiahla sa popri Stanovi ku kuchynskej linke a naliala caj pre seba a pre Alexandra. Ten uz stal s pripravenou bundou, ktoru jej dal na vymenu za hrncek. „Esteze sme na rovnakej vlnovej dlzke,“ usmiala sa na neho a obaja sa vytratili von. Zavreli za sebou balkonove dvere a opreli sa o zabradlie. Odpila si z pohara a z ust jej vysla para, ktora sa miesala s oblacikmi pary, ktore vychadzali z horuceho caju. Do tvare jej miestami povieval chladny vanocek. „Je to nadhera!“ skonstatovala, ked sa pozerala pred seba na male namestie, ktore mali nedaleko domu. Pomaly ho zakryvala vrstva bielej hmoty. „Veru! Nikdy som si nepredstavoval, ze sa k takemu niecomu dostanem. A teraz v zime je to este krajsie,“ nadchynal sa a hodnu chvilu ostalo medzi nimi ticho. Zuzana sa zamyslala a zo zamyslenia ju vytrhol bozk, ktory jej vtisol na lice. Povedal jej do ucha ich spolocnu vetu, ktoru si hovorili vzdy od vtedy ako spolu chodili. „Navzdy spolu, ci?“ natocila sa k nemu a polozila svoj hrncek na okraj zabradlia. „Samozrejme,“ chvilku sa bozkavali a ked prestali, povedala mu nad cim uvazovala. „Premyslala som nad tym vsetkym, co sa stalo. Nad tym, co som ziskala, co som stratila,“ stali oproti sebe a drzala ho okolo pasa. „A na co si prisla?“ prinutil ju hovorit dalej. „Prisla som na to, ze aj napriek tomu, ze som stratila, som aj ziskala. Ziskala som skusenosti, ktore ma posunuli dopredu a zistila som, ze nie s kazdym sa da byt kamaratom na zivot a na smrt. Jednoducho to niekedy v kamaratskych vztahoch nevyjde a je lepsie to nechat na tej urovni ako to aj je. Ked sa nam niekto neozve niekolko mesiacov, alebo sa neozve vobec, mozno to tak malo byt,“ znova ju pobozkal., „Co ti budem hovorit. Clovek sa uci na vlastnych chybach, za ktorymi ale mnohokrat stoji nase okolie. To ci budes s niekym kamarat nemozes vediet dopredu, ale odhalis to az casom. Myslim, ze sa netreba zaoberat ludmi, ktori o nase priatelstvo nestoja ale treba sa zamerat na tych, ktori su pre nas podstatni,“ pozrela sa mu do oci a musel sa opytat, kto su ti ludia. „Je to moja rodina, ty a vsetci kamarati, co sa mi neotocili chrbtom. Tych je skutocne malo, a viem, ze aj keby som im zavolala o polnoci, neposlu ma do najtemnejsich koncin s nejakou vyhovorkou. A za to som im skutocne vdacna, aj ked to niekedy mozno neviem dat najavo. Skutocni priatelia sa hladaju dost tazko.“ „Tomu ver! Aj ja som rad, ze sme spolu a skutocne si to vazim,“ dal jej pocitit, ze si ju vazi a bez slova sa objali. Ked pozeral cez jej plece, naznacil jej, aby sa otocila aj ona. „Myslim, zeby sme mali ist, pretoze pojedia aj klince zo stola,“ zasmial sa a vyviedol ju z omylu. „Ten stol je lepeny, nema ziadne klince,“ vyplazila mu jazyk a spolu vosli dnu. Vyzliekla si bundu, ktoru odniesol spolu so svojou a vsetci boli na svojich miestach pripraveni vecerat. Alexander sa postavil a zobral si do ruky pohar na pripitok. Nasledovali ho aj ostatni. „Prajem vsetkym stastne a vesele Vianoce a aby sme sa tu takto stretli aj o rok, pripadne o dva, o tri,“ usmial sa na vsetky strany a vsetci si rad radom strngli poharmi a posadili sa k veceri, ktora im pomaly chladla. Za oknami vsetko stichlo a na ulici nebolo ani jedinej zivej duse. Vsetci vedeli, ze chvile s blizkymi ludmi si treba uzit. Zacal padat sneh, ktory akoby s lahkostou symbolizoval starosti, ktore, z ludi v tento carovny okamih, pomaly opadavali. Chumaciky snehu poletovali oblohou a zakryvali okolie, ktore bolo dotvarane vianocnou vyzdobou v takmer kazdom okne. V jednom sa plamienok sviecok mihotal v lomil svoje svetlo v padajucom snehu, v druhom svietil vianocny stromcek a niekde bolo vidno celu rodinu pohromade za stedrovecernym stolom. Nastal ten carovny okamih, ten den, pocas ktoreho maju byt ludia spolu. Zuzana Alexandrovi nepovedala vsetko o com premyslala, ked boli spolu na balkone. V zivote prezivame chvile, kedy prestavame verit, ze niekedy sa este na tej nasej ceste zivotom objavi svetlo, ktore by nam zasvietilo pod nohy a my by sme vedeli kracat dalej. V zivote velakrat stojime pred tazkymi rozhodnutiami, ktore nam mnohokrat sposobuju nejednu bezsennu noc. Taktiez prezivame chvile, ktore sa nam ulozia v pamati a zrazu im je tam tak dobre, ze po veciach, ktore prezijeme, hlavne po tych negativnych, sa im nechce akosi odist, a proces zabudania je tak zlozity a casovo narocny, ze po dlhsom trapeni, sami zhodnotime, ze ak chceme dosiahnut zabudnutie, musime chciet. V zivote je tazke robit dolezite rozhodnutia, no so spravnymi ludmi po svojom boku to hravo dokazeme. Ale aj tych ludi treba niekde najst, a treba si uvedomit, ze ti pravi priatelia nevychadzaju zo seriovej vyroby, ale je ich par, ktori stoja skutocne za to. No len v tych najtazsich chvilach sa ukaze, kto je tym skutocnym priatelom a clovekom aj vtedy, ked sa zivot zacina menit na kruty obraz reality. A vlastne... My zijeme cely svoj zivot v tomto obraze od vtedy, ako sa narodime. Preto by sme mali zit tak, aby na obraze vzniklo co najmenej akvarelovych skvrn, ktore sa nedaju odstranit ani profesionalitou umelca a ani rukou fusera. A ak sa to aj podari, zanecha to retusovane stopy, ktore su, akoby „balzamom na nase oci“, ktore nemaju vidiet skutocnu realitu. Pretoze aky obraz si namalujeme, na taky sa mame cely zivot pozerat a spominat, aj ked to obcas poriadne zaboli! To je ten obraz reality a prave preto mnohokrat zabludime do tohto sveta. Do sveta reality, ktory je uzko prepojeny s nasimi snami a tuzbami, no aj tento svet je prekryty tienmi minulosti, ktore ale po vychode slnka zmiznu tak rychlo, ako prisli. A preto si treba uvedomit, ze bez minulosti by zivot nebol tym cim je. Prave vdaka tymto tienom mozeme robit rozhodnutia, ktore maju dopad do buducnosti a posmelia nas v tom, aby sme si isli za tym, co ma rozhodne svoju cenu. Aj napriek tomu, ze obcas treba zatvorit oci a verit, ze ta buducnost bude skutocne fajn a ludia na ktorych nam zalezi to zoberu tak, ako im to ponukame. Ako im ponukame nase rozhodnutia... Pretoze ti, ktori nas maju skutocne radi, sa nezmenia akoby lusknutim prstov a budu pri nas neustale stat. Clovek je v skutku zaujimava bytost. Moze sa na povrchu tvarit ako ten najodolnejsi diamant, no casom sa ukaze aj jeho vnutro a okolie pochopi, a hlavne on sam pride na to, ze hrat sa na hrdinu je niekedy na pritaz a neprinesie to pozadovane ovocie. Preto je dolezite ako sa ludia postavia k medziludskym vztahom a je na kazdom z nas, aby si dobre rozmyslel, komu bude doverovat, pretoze hrdina nemusi vzdy len zachranovat, ale moze aj poriadne ublizit a v tom pripade olutujeme nasu volbu doverovat. Velmi jednoducho sa moze stat, napriklad ako v krajine zazrakov, ze nas tien minulosti premoze a z kladneho hrdinu sa vykluje zaporny hrdina. Ale len skutocny bojovnici vedia proti tomu bojovat, no bojovnost musi preukazat kazdy sam a musi prist na to, co je v zivote podstatne. A tym podstatnym je v mnohych pripadoch dovera, priatelstvo a v neposlednom rade skutocna laska medzi muzom a zenou. Len v tom pripade sa da zit bez pokrytectva a bez zbytocnej manipulacie, ktora nemusi vzdy najlepsie dopadnut. Prave preto by sme si mali vazit kazdu drobnost v nasom okoli, byt skromni a obcas mysliet aj na toho druheho, nie len na seba sameho. Pretoze stastie v zivote najde prave ten, kto sa zmieri s minulostou a bude zit pre pritomnost a buducnost... Zaver a podakovanie Ani sam poriadne neviem, akoby sa dala nazvat tato cast, ktoru pisem ako poslednu. Je to posledna strana v knihe, ktora mi prirastla casom k srdcu. Rozhodoval som sa, ci dam toto podakovanie do uvodu alebo na zaver, ale kedze, ako ste si mohli vsimnut, uz len obalka knihy je akasi nezvycajna, tak aj „konstrukcia“ knihy bude podobna. Pocas tych styroch rokov, pocas ktorych som pisal knihy Realitu tvoria tvoje sny a Tiene minulosti (hm, znie to ako keby som bol profesionalny autor...) som nabral dostatok skusenosti so zivotom a s mojim okolim. Cuduj sa svete, mam len osemnast rokov a pisem akoby som toho prezil na neuverenie. V podstate ani ja sam neviem, co bolo motivom na napisanie tejto knihy. Mozno potreba „vypisat“ sa z mnohych pocitov, dat niekam svoje myslienky, postrehy z okolia, prihody... Neviem... Jedno je vsak iste! Urcite by ma to nebavilo, keby si to nemal kto citat. Keby mi nemal kto na moju tvorbu povedat svoj nazor, kritiku, ktora pomohla zlepsit urcite casti knihy, ale aj casti mojej osoby. Keby bolo keby... Znama to veta! Mozno sa niekedy objavi prilezitost, kedy sa dostanu tieto dve diela do sirsej verejnosti a mozno nie... Ratam s tymito moznostami! Hm, ale preco pisem toto podakovanie? Vzniklo z toho dovodu, aby som podakoval kazdemu jednemu, ze mal ochotu a trpezlivost precitat si tieto dve diela! Mal som jednoducho potrebu napisat par slov, viet, ktorymi by som vam podakoval a akosi ukoncil tuto dilogiu. Vdaka taktiez patri vsetkym osobam, ktore sa objavili v knihe, mnohokrat pod inym menom, vela krat som si pozical crty, alebo ciny osob v mojom okoli a pouzil ich v rozpravani, ci hlavnej postavy Zuzany alebo Alexandra, alebo inych postav vystupujucich v knihach. Jedna osoba vsak vystupuje pod svojim pravym menom, urcite neuhadnete ktora! ;) No kto ma dobre pozna, urcite tam pociti aj akesi autobiograficke crty... Ale to som uz odbocil... Takze este raz dakujem vsetkym, ktori sa nevedomky zucastnili ako postavy v knihe, tym ktori si mali ochotu to precitat a vsetkym, ktori ma pohanali, aby som tu knihu uz dokoncil. :) Viem, trvalo to trosku dlhsie, ale okolnosti mi to obcas nedovolili a nechcel som pisat „narychlo“ aby to cele nevyznelo akosi umelo... Dakujem taktiez vsetkym mojim priatelom, ktorych si nesmierne vazim, dakujem im za vsetko, co pre mna robia/urobili, pretoze priatelstvo je to najcennejsie, co moze clovek mat. A v neposlednej rade (ale predsa len na koniec) dakujem mojej rodine, hlavne mamine, ktora si verne strazi prvy vytlacok (aj s tym mnozstvom chyb) a ktora sa stala akymsi uplne prvym citatelom... Takze vsetkym VAM patri toto DAKUJEM! :) Matus Alexander Lavrik