Trevorov svet












Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Martin Binovsky	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2025)	Martin Binovsky


O knihe
 Psycholog ma zostavit osobnostny profil muza obvineneho z vrazdy svojej manzelky. Obvineny tvrdi, ze bol uneseny mimozemstanmi, ze vsetci ostatni su len iluziou a on jediny je skutocny. S kazdym dalsim rozhovorom sa hranica medzi vysetrovatelom a vysetrovanym coraz viac zmazava. Je tento pripad len vyplodom choreho rozumu – alebo odhaluje desivu pravdu, ktoru nechceme vidiet?
1
„Dobry den, pan Higgs. Posadte sa,“ povedal som utlemu styridsiatnikovi v okuliaroch a ukazal na pohovku naproti oknu s vyhladom na Central Park.
„Myslim, ze vy mozete pokojne pockat v predsieni,“ navrhol som dvom ozbrojenym muzom sprevadzajucich vazna. „Martha vam urobi kavu.“
Muzi ochotne vysli z miestnosti a zatvorili za sebou dvere. 
„Musim vas upozornit, ze nas rozhovor bude zaznamenavany,” oznamil som panovi Higgsovi, pricom som na diktafone polozenom na stole stlacil cervene tlacidlo nahravania. „Je to nariadenie sudu.“
Trevor mlcal. Upieral zrak do okna, za ktorym sa rozprestierala jasne modra obloha, blankytna ako more. Na moment som sa aj ja nechal uniest tou nadherou, ktoru moj vyhlad ponukal. Skutocne ocarujuce. Odrazu sa mi nekrestansky najom za tie priestory zdal o cosi prijatelnejsi.
Posadil som sa do kresla, prehodil si nohu cez nohu a pozrel na muza, ktory posobil, ze sa ho nic okolo neho netyka. Niekedy sa stavalo, ze clovek, ktory zavrazdil niekoho blizkeho, sa ponoril tak hlboko do seba, az stratil kontakt s realitou. No v tomto pripade to neplatilo. Trevor bol pri vedomi, prezradzali to jeho oci. Velmi dobre si uvedomoval, co sa okolo neho dialo, iba tomu nepripisoval dolezitost. 
„Ponuknem vam kavu? Martha ju robi vybornu,“ zahajil som prvy pokus o komunikaciu. „Alebo pohar vody?“
Muz oproti mne nadalej mlcky pozoroval svet za oknom.
„Ked budete mat chut, dajte vediet. Ale aby som sa predstavil, moje meno je Oliver Stevens a som forenzny psycholog. Mam za ulohu posudit vase dusevne zdravie.“ Na to som vsak potreboval, aby so mnou interagoval.
„Nie,“ prehovoril konecne. Jeho hlas bol pokojny, mierne chraplavy a nizsie polozeny. „Vasa uloha je uplne ina.“ 
Toto bolo jednoduche, pomyslel som si. 
„A aka je moja uloha?“ 
Trevor sa zlahka usmial, ale na otazku neodpovedal. 
„Rozumiem, mozno mi to prezradite neskor. Prejdime teda k veci. Toto prve stretnutie by nam malo pomoct lepsie sa spoznat. Mate na mna nejake otazky?“
„Ano, jednu mam,” odvetil, stale s pohladom namierenym von z miestnosti. Nezda sa vam zivot niekedy bezfarebny? Akoby ste prestali vnimat, ze veci okolo vas maju svoju farbu?“
„To je zaujimava otazka,“ povedal som uprimne, pretoze som predpokladal, ze ho bude viac zaujimat priebeh nasho stretnutia, nez moja odpoved na tuto takmer az filozoficku otazku. Pootocil som hlavu, aby som kutikom oka zachytil krasu za oknom, a palcom som ukazal tym smerom. „Prave teraz sa mi zivot zda pestrejsi, nez kedykolvek predtym.“
Trevor sa opat pousmial, akoby presne vedel, co tym myslim. „Samozrejme,“ povedal. A dodal: „Ale neodpovedali ste mi.“
„Neviem, nemyslim si, ze by bol moj zivot bezfarebny. Je...” Pokrcil som plecia. “Uplne normalny.“
„A co vzduch? Vnimate ho, ked dychate?“
„Viem kam mierite,“ oznamil som mu. „Cital som vasu zlozku. No nemam pocit, ze zijem v simulacii. A aby som vam odpovedal, vnimam, ze dycham. Prave teraz to robim a viem o tom.“
„Vie o tom len vas mozog, ten je lahke oklamat. Potrebuju si ludia okyslicit mozog zivnutim, ked si pri nich zivne niekto iny? Pravdepodobne nie. Napriek tomu to vacsina z nich urobi, preto by som mozog neprecenoval. Myslel som skor, ci ho citite. Jeho vonu. Pretoze vzduch v skutocnosti vonia. A vonia nadherne. Nadychnite sa, prosim.“
Najskor som na Trevora prizmuril oci. Potreboval som vsak, aby mi doveroval a mal pocit, ze sme si rovni, tak som ho posluchol. Pluca sa mi zacali naplnat vzduchom, a vtedy som to pocitil. Skutocne, vzduch, ktory som vdychol, vonal neodolatelne. Sladko, ako zakusok, ktory raz ochutnate a od tej chvile netuzite po nicom inom. Ako je mozne, ze som tu vonu zacitil az teraz? zamyslel som sa a zacal sa obzerat po zdroji tej pritazlivej aromy. 
„Nemusite hladat,“ oznamil mi s vitazoslavnym usmevom. „Neprichadza to odnikial. Takto vonia vzduch.“
„Ako je to mozne?” opytal som sa a zapozeral sa do tvare muza, ktoreho som zatial nedokazal precitat, napriek mojim niekolkorocnym skusenostiam s vytvaranim osobnostnych profilov. Bol prilis... nezvycajny.
„Pretoze nie ste skutocny.”
2.
Nad jej hrobom som v ten vecer postal dlhsie, nez zvycajne. Hladel som na cierny nahrobny kamen a premyslal o prvom sedeni s Trevorom Higgsom. Nemohol som povedat, ze by som mu uveril, ale rozhodne ma v mnohych veciach zaujal. Uz len to, ze neposobil ako typicky pachatel, ma naplnalo zvedavostou. A odkial sa vobec vzala ta vona? Zhlboka som sa nadychol, ale bola definitive prec. Vedel som, ze potrebujem vediet pravdu. Nech bola akakolvek.
Rozlucil som sa s dcerkou, ktoru mi osud dovolil poznat len niekolko dni, a odisiel som domov.
„Simulacia zamerne znizuje vypoctovu rychlost vsade, kde sa prave nevyskytujem,“ spomenul som si na Trevorove slova, ked som vosiel do bytu. „Vsetko, co je mimo mojho dosahu, teda aj vas zivot, ide na desat percent zo sto. Ako sa citite teraz, v mojej pritomnosti? Vnimate tie farby okolo nas? Tlkot vlastneho srdca?“
Posadil som sa na gauc a otvoril si pivo. Chutilo mizerne. Odkedy Mia odisla z tohto sveta a Claire z mojho zivota, nic nechutilo dobre. Aj farby okolo mna akoby vybledli. Ci bol slnecny letny den, alebo uprsany jesenny, rozdiel som nevnimal.
„Doriti s jeho farbami!“ zavrcal som a smaril plechovku piva cez obyvacku. Zasiahla stenu oproti mne a jej obsah vytryskol do vzduchu. Zlatisty mok zasiahol televizor, skrinku pod nim a zvysok stekal po tapete ako horke slzy. Hneval som sa, pretoze sa mi ten clovek snazil nahovorit, ze moja bolest nebola skutocna. Ze moj svet vybledol kvoli nemu, a nie kvoli tomu, cim som si presiel.
Zatvoril som oci, zaklonil hlavu. Musel som sa upokojit a zacat premyslat racionalne. Zhrnut si fakty, pretoze len tie su vzdy skutocne.
Trevor Higgs zavrazdil svoju manzelku. Uskrtil ju vlastnymi rukami, aby dokazal, ze ma pravdu. Ze on je stredobod vlastneho vesmiru a vsetko, kazdy okolo neho, je len simulacia. 
„Uniesli ma...“ prezradil mi. 
„Kto vas uniesol?“ opytal som sa, hoci odpoved som poznal. Bola v jeho zlozke.
„Mimozemstania.“
„Nie je jednoduche tomu uverit,” poznamenal som. „Urcite chapete, ze spravy o unosoch mimozemstanmi vyvolavaju u ludi mnozstvo pochybnosti.“
Lahostajne mykol plecom. „Preco by ma mal trapit nazor niekoho, kto neexistuje?“
„Ved prave preto ste zabili svoju zenu,“ kontroval som. „Aby ste dokazali svoju pravdu, ci nie?“
„Ano,“ prikyvol Trevor. „Ale aby som ju dokazal sebe.“ Sklonil zrak. „Viete, zil som uplne normalny zivot. Chodil som do prace, mal som skvelu zenu, primeranu hypoteku, spolahlive auto. No potom sa mi prisnil sen. V tom sne ma uniesli mimozemstania. Vykonavali na mne pokusy, pitvali ma zaziva, menili moje organy za ich nahrady a robili mi mnozstvo dalsich, mimoriadne neprijemnych veci. Ked som sa pocas jednej z tych ich procedur zo sna prebudil, vedel som, ze sa to naozaj stalo. Na vsetko som si zrazu jasne spominal. Potreboval som si to len overit.“ Odmlcal sa a znovu sa zahladel von oknom. 
„A pomohlo vam to?“ opytal som sa so zaujmom. „Dokazali ste si, ze mate pravdu?“ 
„Nie,“ odvetil smutne. „Stale som tu, v ich programe, alebo co to vlastne je, zatial co moje telo lezi niekde tam, u nich, vo vesmirnej lodi... alebo kdekolvek prave su. Cakal som, ze ked cosi vyznamne v simulacii zmenim, vypnu ju.“
Otvoril som oci. Nie je to blazon, pomyslel som si a nohy si vylozil na konferencny stolik. Nevykazuje znamky pritomnosti dusevnych poruch. Nie je nasilny. Jeho reakcia, ked som spomenul jeho manzelku, bola v norme. Sklon k manipulacii je mozny, ale nie je to typicky manipulator. Rodinne, socialne a kulturne faktory su v poriadku, absentuju predchadzajuce problemy so zakonom. Nezazil ziadnu traumatizujucu udalost... 
Nic podobne, ako som zazil ja... My...
Zrazu som pred ocami uvidel Claire. Lezala na nemocnicnom lozku a plakala. Kvety, ktore som jej priniesol, si ani nevsimla. A preco by aj mala? Boli to len kvety. Keby som jej v tu chvilu doniesol aj modre z neba, zostalo by rovnako nepovsimnute. Stratila to najcennejsie v jej zivote a nic ine to nemohlo nahradit. 
Dalsi obraz, ktory sa mi ukazal, zachytaval Claire v jednom z nasich poslednych spolocnych momentov. Nastupovala do svojho auta, za bocnymi zadnymi oknami sa tlacili krabice s jej vecami. Zatvorila dvere a nastartovala motor. Jej pery vyslovili tiche Zbohom, ktore ma zasiahlo ako ozvena prazdnoty. Potom sa Claire vytratila z mojho zivota a zmizla aj z obrazu spred mojich oci.
Vstal som z gauca a isiel si po dalsie piva. Akosi som citil, ze ma caka dlhy vecer.
3.
„Vyzerate byt unaveny.“
„Ano?“
„Vase oci... Preco sa neotocite a nezapozerate sa na tu krasu tam vonku? Mozno by vam to pomohlo.“ 
„Nie som tu na to, aby som sa kochal vyhladom, pan Higgs.“
„To je skoda. Neviete, o co prichadzate.“
Usmial som sa. Trevor posobil uvolnenejsie nez pocas vcerajsieho sedenia, a presne to som potreboval. Uvolnenost znamena prirodzenost a ta zase prinasa lahsiu citatelnost. Rozhodol som sa preto, ze mu spravim radost. 
Pootocil som hlavu a pozrel von. Nekonecne modre platno oblohy sa jemne prelinalo s chumacmi bielych oblakov. V tej chvili som znova zacitil tu vonu. Prenikala vsetkymi mojimi zmyslami, pomaly a neodvratne, ako voda vsakujuca do suchej pody.
Znahla som zacul zvuk. Nemohlo to byt nic ine nez otvaranie okna. Vytrhol ma z hypnotickeho stavu ako prudka facka. Rychlo som pozrel na Trevora, no na gauci uz nebol.
Vstal som a otocil sa k jedinemu oknu, ktore sa dalo otvorit. Bolo dokoran, rovnako ako moje usta. Dobehol som k nemu a pozrel dolu. Na ulici bol ruch, ludia sa zhromazdovali okolo stanku s poulicnym jedlom a ja som vedel, ze je zle. 
Preco to urobil? Tato otazka sa mi stale vracala na mysel, no odpoved bola jasna. Potreboval si dokazat, ze mal pravdu. Bohuzial, kedze ja som stale zil, jeho pravda sa ukazala ako mylna. Nebol stredom vlastneho sveta a my ostatni sme neboli iba postavy v simulacii. Trevor Higgs bol mrtvy, zatial co ja som zostal nazive.
Odkracal som ku kreslu a zvalil sa don. Ruky sa mi nekontrolovatelne triasli, srdce divoko busilo. Potreboval som sa upokojit, ale hlavou mi virilo mnozstvo rusivych myslienok, takze sa mi to nedarilo.
Ani neviem, kolko casu uplynulo. V miestnosti vladlo ticho, prerusovane len tlmenym ruchom zvonku. Zrazu sa dvere do ordinacie rozleteli a dnu vletel udychcany straznik, za nim neista a zmatena Martha. 
„Co sa tu, preboha, stalo?“ vyhrkol zo seba muz v uniforme a upieral na mna zrak.
„Ja... ja neviem,“ pokrutil som hlavou a opatrne sa postavil na nohy. „Viedli sme s panom Higgsom uplne normalny rozhovor. O terapii, o jeho planoch... nic zvlastne. A ked som sa nanho prave nepozeral...“ zhlboka som sa nadychol, „vyskocil z okna.“
Straznik si ma kratko premeral a neveriacky pokrutil hlavou. „Je to neuveritelne...“
„Ja viem,“ pritakal som. „Este nikdy sa mi nieco taketo nestalo. Je to... hrozne.“
„Nemyslim ten skok, pan Stevens,“ oznamil mi.
Zarazil som sa. „A co teda?“
„Prezil,“ odpovedal vaznym hlasom. „Neviem, ako je to mozne, sme predsa sialene vysoko, ale on... prezil. Ma hrozive zranenia, ale zije. Prave ho vezu do nemocnice.“
Na chvilu som si nebol isty, ci som spravne pocul, a tak som si straznikove slova znovu prehral v hlave.
„To... to je zazrak,“ zasepkal som napokon a po chrbte mi prebehol mraz. 
4.
Trevor Higgs prezil pad z osemnasteho poschodia. Bolo to neuveritelne stastie alebo cosi ine? Od tej udalosti preslo len par hodin, no ja som sa stale nedokazal spamatat. Moj mozog fungoval v akomsi zvlastnom rezime, neustale mi podsuval jeho slova, ktore som napriek ich absurdnosti bral vazne. 
Co je skutocne? A je mozne, ze vobec nic? 
Ak naozaj zijem v simulacii, ako by som si to mohol overit? 
Sedel som v oblubenom bare na Sedemnastej ulici, ked mi zazvonil telefon. Hlas v nom, pravdepodobne sa jednalo o jedneho z vysetrovatelov, mi oznamil, ze Trevorov stav je kriticky. Lezal na operacnej sale, kde lekari bojovali o jeho zivot. Nasledujuce minuty mali ukazat, akym smerom sa jeho stav bude uberat.
Odlozil som telefon a uchlipol si z piva.
„Vasa uloha je uplne ina,“ pripomenul som si Trevorove slova z prveho sedenia a zamyslel sa nad nimi.
Aka je moja uloha? Tato otazka ma prenasledovala. Premyslal som nad nou, az kym mi pohar s pivom nevyklzol z ruky a nerozbil sa na podlahe. Trhol som hlavou k barmanovi, cakal som, ze na mna nakrici, no za pultom uz nik nestal. 
Zmrastil som celo a rozhliadol sa. Bar bol zrazu prazdny. Vsetci ludia, ktori tam este pred chvilou boli, zmizli bez stopy.
Svet okolo mna nahle zahalila ciernobiela hmla a v tej chvili som to pochopil. Ta pravda ma zasiahla ako blesk z jasneho neba. Trevor mal pravdu. So vsetkym. Tento svet... cely moj zivot... bola iba simulacia. A on umieral. 
Neveriacky som pokrutil hlavou a pozrel na svoju ruku. Videl som, ako sa straca. Po nej zacalo miznut vsetko ostatne. Telefon, stol, stary terc na sipky zaveseny na stene. Zmizol barovy pult, steny, strop, aj drevena podlaha pod mojimi nohami.
Realita sa rozpadala, vytracala sa do nicoty. V tom momente som sa zmohol uz len na jedine.
Zatvoril som oci a v prazdnote si privolal jej obraz. Claire. Bola nadherna. Presne taka, aku som si ju pamatal. Dlhe vlasy, stihla postava a nesmely usmev, do ktoreho som sa kedysi okamzite zamiloval. 
Ona... ona jednoducho musela byt skutocna.