Univerzalne Stabilny System Riadenia







Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Peter Stec
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND 
Prve (2024)
Peter Stec, unstability.ai
O knihe 

Kniha popisuje osudy piatich roznych ludi zijucich v sucasnom Rusku v navaznosti s udalostami a akciami ruskej armady v ramci jej invazie na ukrajinske uzemie. Ich zivoty sa menia, niektori slepo veria ruskym dezinformaciam, ini sa jej priecia, no uvedomuju si svoju necinnost a niekedy i bezbrannost, a ini sa rozhodli bojovat. Poviedky sa nesnazia byt politicke, maju za ulohu priblizit citatelovi vojnu na Ukrajine z ruskej perspektivy. Ruska spolocnost je velmi polarizovana, rozdeluje rodiny. Ako sa so sucasnou situaciou vyporiadavaju bezni Rusi?


Predslov

Tato kniha vznikala v obdobi prebiehajucej invazie ruskych vojsk na Ukrajinu, ktora sa zacala 24. februara roku 2022. Cela Europa ostala v soku, i ked mnoho odbornikov varovalo, ze Rusi sa akosi prilis stahuju so svojimi vojskami k ukrajinskym hraniciam. Napokon sa to stalo – rozputala sa nevyprovokovana vojna v Europe, ktora od druhej svetovej vojny nema obdobu. Nastastie je Europa jednotna ako uz dlho nebola a napriek tomu, ze v sucasnosti (august 2024) vojna stale trva a Europe je vycitana nepripravenost a mozno navonok „slaba politika“ voci Rusku, stale musime mat na vedomi to, ako sa Europa zachovala dnes a ako sa zachovala pred druhou svetovou vojnou. Politika appeasementu, teda nezasahovania, sa ukazala ako nespravna a Europa taku chybu druhy raz nespravila.

Ale kniha sa vojne na Ukrajine venuje len povrchne. Nema za ciel politikarcit, vyzdvihovat alebo hanit jednu alebo druhu stranu. Nema za ciel ani propagovat ciele „specialnej vojenskej operacie“, (takym terminom sa musi tato invazia v Rusku nazyvat) a nema za ciel vyzdvihovat ruske idealy alebo nejakym sposobom ospravedlnovat tuto vojensku akciu. Ma za ulohu ukazat len to, co sa deje v mysliach beznych ludi v Rusku. Ako sa s touto vojenskou akciou (a samozrejme i celosvetovou hanbou) vyporiadavaju. Niektori veria lzivej ruskej propagande kvoli vlastnemu prospechu, ini jej veria len naoko, aby mali pokoj, ini jej neveria, ale napriek tomu su radsej opatrni a snazia sa bud tejto teme vyhybat, alebo ju ignorovat.

Takto je rozdelena ruska spolocnost sucasnosti. Nemali by sme beznych Rusov vnimat za nepriatelov, su to ludia ako my a tiez trpia. Najma ti obycajni Rusi casto za to ani nemozu. Ale propaganda je silnym nastrojom ako manipulovat ludmi, dokym jej neuveria. A hlavne v dnesnej dobe si vdaka velkej miere globalizacie ani nevieme predstavit, ze v Rusku vladne garnitura, ktora izoluje vlastnu krajinu od zvysku sveta a ktora si dobrovolne kope hrob a hadze do neho svojich ludi. Propaganda tak musi prenikat hlbsie ako kedykolvek predtym a deli ludi na „dobrych“ a „zlych“. To je vzdy velmi nebezpecne. Najma vtedy, ak za neuposluchnutie tychto pravidiel hrozi trest. Vtedy sa zakonite zacne tvorit odpor, nevola obyvatelstva, najma ak je zrazu zakazane to, co byvalo povolene a v podstate ani nejestvuje padny dovod, preco je to zakazane. A ked propaganda zacne zakazovat niekedy i bezne veci, viete, ze je problem.
Zacne sa zakazovat hudba, urcite druhy literatury, zrazu su „mierne upresnene“ niektore historicke udalosti, o niektorych udalostiach sa zaryto mlci...

Ako v kazdej krajine, aj v Rusku je vsak mnoho nacionalistov a prave oni teraz hraju prim a podmanili si kazdeho jedneho obcana Ruskej federacie. My, obyvatelia slobodnej Europy, si nevieme predstavit, ake restrikcie momentalne platia v Rusku a aka je celkova nalada ruskej spolocnosti. Preto sa kniha venuje osudom ludi, ktorych vojna poznacila, aj ked nepriamo. 

Kniha nijak neospravedlnuje ruske akcie na Ukrajine. Nema za ciel nijako bagatelizovat utrpenie ludi na Ukrajine. Nema za ciel faktograficky zaznamenavat uspechy a neuspechy oboch vojsk na fronte. Ma za ciel ukazat kontrast medzi idealmi a realitou v ruskej spolocnosti. Chce vyniest na povrch problemy, ktore Rusko dlhodobo trapia (korupcia, nasilie, oligarchizacia, chudoba a nedostatok slobody) a ine problemy, ktore priamo alebo nepriamo suvisia s invaziou ruskych vojsk na Ukrajinu. 

Aj ked sa obcas spomenu dolezite milniky z reality, prosim, berte do uvahy, ze tieto poviedky su dielom fantazie, postavy a dej su vymyslene, zakladaju sa vsak na sucasnych realiach oboch krajin. Majte aj na vedomi, ze v tychto podmienkach sa vytvara tzv. „fog of war“, teda jedna strana nepravdivo informuje o tej druhej z roznych pricin, ci uz propagandistickych, alebo na zdvihnutie moralky. Pravda sa totiz objavi casto az roky po vojne. Pravda = to je ta vec, ktora vo vojne zomiera ako prva.

Autor









UPOZORNENIE: Kniha „Univerzalne stabilny system riadenia“ je dielom autorovej fikcie. Mena, postavy, udalosti a prihody su vysledkom autorovej fantazie. Akakolvek podobnost so skutocnymi osobami, zivymi alebo mrtvymi, alebo skutocnymi udalostami je cisto nahodna. Mozu sa vyskytnut mena, znacky javy alebo udalosti, korespondujuce s realnym svetom, ale autorovi nejde o ziadne zosmiesnovanie alebo hanobenie, pripadne skrytu alebo neskrytu propagaciu danych mien alebo znaciek. Mozu sa vyskytnut prvky rasizmu, nasilia, neznasanlivosti alebo inej intolerancie na zaklade politickeho nazoru, farby pleti, jazyka, nabozenstva, obcianstva, etnickeho ci narodnostneho povodu, sexualnej orientacie a rodovej identity. Autor vyhlasuje, ze knihou ziadne tieto prvky neznasanlivosti nepropaguje, ani sa k nim nehlasi, zial, v realnom svete su vsak tieto prejavy bezne a mnohokrat dokresluju kolorit pribehu.



















Text nepresiel jazykovou upravou. Za obsah zodpoveda autor.

Obsah
Univerzalne Stabilny System Riadenia	1
O knihe	2
Predslov	4
Elman Namurov, 40, sportovec, Elista	8
Rodion Kolobkov, 34, novinar, Cerepanovo	20
Igor Sorokin, 81, dochodca, Kazan	32
Valentina Sirotkina, 22, studentka, Rostov na Done	44
Vadim Kirsanov, 53, podnikatel, Moskva	56





Elman Namurov, 40, sportovec, Elista

„Blizkeho cloveka pochopime az vtedy, ked sa s nim rozlucime.“
Ivan Sergejevic Turgenev

Vcera mal Elman Namurov namale. Trafil ho nejaky ukrajinsky uchan s nejakou zapadnou zbranou a to na poriadnu vzdialenost. Uz si myslel, ze je koniec. Anton Michajlevic ho ale osetril aspon s tym, co tu nechala posledna skupina Timura Antelejevica, kym vsetci nepadli. Teraz uz vonaju fialky zospodu a ich tela su uz teraz zapachajuce a hnilobne kusky masa, snad aspon pomozu zurodnit tuto nevzhladnu krajinu, ktora prechodom frontu razom zmenila farbu zo zelenej na tmavosedu. Elman by sa vcera i vzdal, ale ked ho Michail Pantelevic zahriakol s tym, ze sa musia venovat bojovemu planu, nenamietal. Ani nemohol. Mal co robit, aby sa z toho vystrabil. Ale vojak nemoze len tak necinne kdesi nevladne lezat, kym zije, musi pozorovat teren a divat sa vsade navokol. A najma vtedy, ked sa na vas vasa skupina vykasle. Vtedy sa ako mala skupinka, zrejme v obkluceni, chytate i poslednej slamky.
„Ake mame instrukcie? Ukrajinci sa na nas urcite chystaju a my ani nevieme, kde su,“ nadhodil dnes uz o nieco smelsi a hlavne zdravsie vyzerajuci Elman.
„Mame akurat tak hovno. Plukovnik sa niekde zasiva, komunikuje sporadicky. Asi nas uz odpiskali,“ hlesol velitel utvaru Danil Tenikov.
„Takze sa po vcerajsom kontakte na nas vydlabali?“ snazil sa, aby to neznelo pohorsene.
Danil stale veril tomu, ze Rusko vedie svatu vojnu proti „ukrajinskemu nacistickemu statu“. Elman sa radsej podvolil a v jeho pritomnosti sa snazil byt „Z“, teda „spravne rusofilny“, ako to on nazyval, ale v skutocnosti cely ten cas, co je na fronte, sa snazi dostat do zajatia alebo aspon dezertovat. A videl, ako Danil Fjodorovic Tenikov riesi dezerciu. Striela po vlastnych. Aj ked ten magor casto striela aj po vlastnych, ked si ich zmyli s Ukrajincami. Elman by mohol dosvedcit, ze videl tri taketo vrazdy. Neuveritelne.
„Vysrali sa na nas. A zrejme nedostaneme ani len tu zasratu novu vybavu, ktoru vam tu tolko slubujem.“
„Preco? Uz teraz nemame ani co jest!“ utrusil Stanislav Popovic.
„Lebo Putin.“

A viac sa na tuto temu nesmelo diskutovat a nikto sa ani len neodvazil. Elman hned vedel, co to znamena. Zrejme je potrebne natocit nejaku reportaz, ako si Putin prisiel pozriet vycvik v nejakom tabore. Vojaci na vycviku potrebuju tie najlepsie zbrane predsa, nie vojaci priamo na fronte. Takze kvoli dvadsatminutovej reportazi tu budu vojaci kysnut aspon dalsie dva tyzdne bez vystroja. Ale ba! Klamal by! Ved dostali nejake nove helmy minuly mesiac. Najvacsi silak Murman, odniekial z Tumenu, jednou pastnou ranou ohol to chabe pancierovanie. To uz co je, aby ruski vojaci dostavali taku nekvalitnu vyzbroj?! To tie helmy robili v Cine z papiera?! A to ma ich hlavy chranit bez srapnelmi alebo vystrelmi?! Akoby tu helmu na hlave ani nemal.
„Ide zima. Len to je nasa prilezitost. Sme asi dvadsat kilometrov od Vuhledaru, nasa ofenziva bude uspesna,“ vravel velitel. Elman len pokrutil ocami, ale dal si pozor, aby ho pri tom nevidel.
„Takze hadam si teraz mozeme zdriemnut,“ opacil Stanislav a zberal sa lahnut si do provizorneho stanu, ktory si narychlo spravil.
„Zrejme. Musime cakat, co nam povedia. Ale dovtedy ich majte poriadne na muske. Tie hovada mozu zautocit kedykolvek.“


A to bol este mierny vyraz, ktorym castoval ukrajinskych vojakov. Elman z ust velitela pocul i horsie slova. Casto sa vsak zamyslal nad tym, preco ho sem vobec odviedli. Je to snad preto, ze len pred rokom skoncil povinnu vojensku sluzbu? Mohol si ju este raz prelozit, najma kvoli sportu, ale nemohol si pomoct a zucastnit sa jej musel. Najma ako sportovec. Sice to nikdy nedotiahol na olympijsku uroven a nezbieral medaily z velkych turnajov, ale aspon v ramci Kalmycka bol urcite jeden z najlepsich stolnotenisovych hracov. Mal svojsky herny styl, ktorym by mohol konkurovat i najlepsim Cinanom, ale odkedy „ti menej uspesni“ sportovci z tejto azijskej krajiny zacali hravat za rozne krajiny vo svete, Elman napokon nemal sancu a to pred piatimi rokmi dostal pozvanku do narodneho vyberu. Potom ho ale kopli do zadku, ked angazovali dvoch Cinanov. To je Rusko – nikdy si nevazi svojich vlastnych ludi, to je pren tak typicke.

Pamatal si na zapas s jednym Ukrajincom. Bolo to na nejakom mensom turnaji. Nanestastie sa ten zapas odohral asi tyzden po anexii Krymu. Ukrajinec povodne ani nastupit nechcel a i ked nastupil, spraval sa nanajvys povysenecky az takmer do konca zapasu. Elman mal jasne navrch, aj ked obcas pokazil lahke udery, ale zapas vyhral. Ukrajinec mu ruku nepodal. Elman to chapal a nezazlieval mu to, i jemu to nebolo prilis po chuti.
Ten Ukrajinec ale na Elmanovo prekvapenie prisiel osobne na jeho zapas s najvyssie nasadenym Cinanom. Elmana to sice prekvapilo, ale zrejme chcel vidiet, ako Elman prehra. A Elman vyhral, sice tesne, ale z turnaju vyradil najlepsieho hraca. Ale v dalsom kole narazil na neskorsieho vitaza a skoncil siesty. Ale po tom zapase s najvyssie nasadenym za nim ten Ukrajinec prisiel, potlapkal ho po pleci a zagratuloval mu.
„Odpust mi, ze som ti nepodal ruku po nasom zapase,“ s usmevom a rusky mu povedal. Elman sa tiez usmial a odvetil mu ukrajinsky: „Zabudni na to, Serhij.“ Az teraz v spomienke si Elman spomenul na jeho meno. Ozvat sa ukrajinsky bolo riskantne, nebol si isty, ci si to Serhij nevylozi za podpichovanie.
„Clovece, ty vies ukrajinsky?“
„Vela Rusov vie ukrajinsky. Ale su prilis pysni na to, aby ukrajincine chceli rozumiet, alebo nou rozpravali.“ 
Na ten jeden jediny okamih, ktori si tito dvaja venovali, sa navzajom pochopili. Serhij ale razom zmenil retoriku.
„Ale ved co, obaja sme len ludia. Nemozeme za to, co sa deje.“
„Nemozeme. Ale hneva ma to. Ale co s tym narobime…“
Serhij vsak velmi familiarne oblapil Elmana okolo pleca: „Nemysli si, ze si teraz nejako chcem pred tymi ludmi zvysit kredit. Mozu si nas kamerovat kolko chcu, mne je to jedno.“
Elmana zarazilo, ze na tom vobec Serhijovi zalezalo. Nebadane sa ale obzeral a keby to videl z pohladu tretej osoby, videl by Ukrajinca, ktory nieco tomu Rusovi vysvetluje, ten prikyvuje, obcas nieco povie. Mozno by ocakaval podanie si ruk a tato momentka by vosla do dejin? Hlupost. Tento turnaj nebol tak dolezity. Mozno na tom Serhijovi naozaj tak zalezalo.
„Odkedy ste obsadili Krym, som poriadne nasraty a teraz v kazdom Rusovi vidim nepriatela. Ale uznam, ze to bola len moja kratkozrakost. Ty vyzeras ako dobry chlap, Elman.“
„Mna politika nezaujima, ale je mi luto, co sa deje. Myslim to vazne. Dohram tento turnaj a uz si tento dres neobleciem,“ hovoril a pritom si napraval svoj dres s ruskou vlajkou.
„Ale no tak, zase nemusis byt za hrdinu. Nemusis sa hanbit za to, ze si Rus. To si nikto nevybera. To je nieco take, ako po druhej svetovej vojne byt Nemcom. No co uz narobis?“

Elmana prekvapilo, ako malo si z toho stretnutia pamata. Jedno vsak vedel. So Serhijom sa stali celkom dobrymi priatelmi a Elman naozaj od toho turnaju si rusky dres neobliekol. Dokonca po tej prehre s neskorsim vitazom vzal ten dres, hodil ho do skrinky, ktoru mal pridelenu, zamkol ju a kluce odovzdal. Nikdy nemal manazera, bol to osamely vlk, ktory rad pracoval sam. Ale miesto toho sa radsej venoval rodine a priatelom v jeho bydlisku, Eliste. 

Velitel nariadil radistovi, aby sa okamzite spojil s velenim. Zrejme sa nieco deje. Elman stuchol do Stanislava, ktory uz pomaly podriemkaval. Asi tri razy sa radistovi nepodarilo spojit s velitelstvom a Danil Tenikov sa poriadne nazlostil, tak ako to vie len on: „Banda prasiva! Co si tam honia do kriza?! Daj sem to sluchadlo!“ oboril sa na radistu, ktoremu vytrhol sluchadlo z ruk. Kratko na to sa ozvala strelba a krik z kazdej strany. 
„Hlasim kontakt s nepriatelom! Kontakt s nepriatelom, ihned potrebujeme posily!“ 
Elman v tu chvilu zabudol aj na to, ako sa vola a ake maju krycie hesla. Strelba sa ale ozyvala coraz blizsie. Elman hned vzal svoju zbran. Nikdy sa do zbrani nerozumel, ale vedel, ze ta jeho je vyrobena v sedemdesiatom piatom. 
„Ukrosi musia byt velmi blizko!“ zvolal Stepan, ktory sa vratil z prieskumu. Zrejme ani on ale nevedel, kde su. Stepan bol mlady mal sotva dvadsat a i Elman pochybuje, ze niekedy vobec pred vojnou drzal zbran. Ani Elman nie, len na vojenskom vycviku. Aj to si teraz nebol isty, ci vobec strielal, alebo to len tak zapisali do protokolov.
„A kde su?!“
„Idu sem zo severovychodu. Ale vyzera to tak, ze maju viacere mensie pechoty. Videl som sotva styroch, ale predpokladam, ze ich moze byt aspon dvadsat.“ 
Tie cisla si urcite vycucal z prsta, pomyslel si Elman, ale dobre, lepsie nejake informacie ako ziadne. Ako opustena skupina ruskych vojakov to budu mat len tazsie a tazsie. Ked sa na nich nadobro vykaslali, teraz uz urcite stiahnuti z prvej vlny a teraz maju utok odrazat oni.
„Tak dobre. Michail, Murman a Elman, vezmite to zlava. Stanislav, Stepan a Anton sprava.“
To je plan? Je deravy ako syr, pomyslel si Elman, ale nenamietal. Zrejme nastali jeho posledne minuty nazive. Doteraz bol priamo v boji len tri razy, vzdy to schytal, ale vzdy stastne vyviazol. Ale teraz ako opustena skupina a pravdepodobne i v obkluceni, tolko stastia mat asi nebude.
A s vedomim, ze este dycha, sa Elman pevnejsie chopil zbrane a predieral sa zakopmi. Len co ale opustili svoje stanovisko a rozbehli sa zakopom k strelbe a hladali Ukrajincov, zacul Elman akysi hluk. Nikdy taky nepocul, ale blizil sa a znelo to ako stotisic vciel naraz.
„Drony!“ skrical z plnych pluc. A hned na to sa odhodlal vykuknut zo zakopu a uvidel velitela, radistu a i toho neboraka Stepana, ako v poslednej sekunde uskocili pred ohromnym vybuchom, ked sa im priamo medzi nich zapichol dron a zanikol v ohnivej guli. Zalahlo mu v usiach a na chvilu sa skrcil, aby sa pozrel na to, co zo stanoviska ostalo. Diera v zemi a ludi nikde. 
„Dajte ruky nad hlavou, vzdajte sa a budete zit!“ ozvalo sa odniekial. Ukrajinci su blizko a komunikuju rusky. Tuto formulku zopakovali asi tri razy, potom zacali hadzat granaty.
„Sme v riti,“ zahlasil Murman Achmetov, „zakopy potom pokracuju na severovychod a Ukrajinci nas tam dostanu.“
„Tak sa vzdajme ako hovoria.“
„Blaznis? To si este nepocul o tom, co Ukrosi robia so zajatcami?“

A potom sa to stalo. Elman velmi rychlo uskocil a upozornil Murmana aj Michaila, ze su Ukrajinci uz velmi blizko. Takmer pocul, ako suchotaju kriky. Michail im hodil granat bez toho, aby to prejednal s Murmanom, ktory sa zrejme postavil do velenia tejto skupinky. Ale ved co, nikto uz tuto bandu nevedie.
„To si sa posral, nie?“ zahrmel Murman, „teraz uz nabeton vedia, kde sme!“ Michail sa len sekundu dival na Murmana a potom sa rozbehol prec.
„Kam ides, ty smrad? No pochopis to?! Serme na to, rozdelme sa.“
„Nemali by sme. Tak nas skor dostanu.“
„To je fuk. Idem na severovychod.“
Strelba. A Murman padol na zem sotva len co presiel desat metrov a este ho Elman ako-tak videl. Uz videl zomierat vojakov, ale Elman nemal najmensiu chut sa nechat zabit tu v ukrajinskej stepi, daleko od domova, bojujuc za… za co sa vlastne bojuje?
„Hej, hej! Vzdavam sa!“ skrical Elman nahle. Nemal najmensiu chut bojovat. Mozno ho Ukrajinci aj tak zastrelia, ale co s tym narobi, to je uz teraz jedno. Prave zradil Rusku federaciu. A mal z toho dobry pocit. Mozno sa mu casom i ulavi. Ukrajinci su teda este blizsie, nez si mohol mysliet a v podstate nemal na vyber. Nechat sa zastrelit, to je riesenie?
„Zahod zbran a budes zit!“
„Zahadzujem zbran. Nemam zbran!“
„Tak ostan, kde si a ziadne hluposti!“ 
„Rozumiem!“
Do troch sekund k nemu priskocili dvaja po zuby ozbrojeni a zrejme i dobre ziveni Ukrajinci. Este nieco na neho zrukli, ale to im nerozumel, pretoze periferne zachytil na maly okamih, ako sa vracal Michail a ako ho Ukrajinci odprevadili zo sveta, pretoze ten blazon zacal strielat a nieco krical, Elman zachytil len: „Postrati Ukronacisti!“ Padol v kolenach a zrutil sa v okamihu na zem. Zivot z neho vysiel tak rychlo, ze sa Elmanovi urobilo nevolno. Ukrajinci sa medzi sebou bavili, mysliac si, ze ich Elman rozumie tak z polovice. 
„To bol posledny.“
„Nie, tento tu je posledny.“
„No dobre, ale co s tou skupinou na juhu?“
„Stiahli sa. A tito tu zrejme patrili k nim, ale ostali sami.“

Situacia sa upokojila. Elman stale drzal ruky nad hlavou a dival sa pod seba. Teraz sa radsej neodvazil prehovorit ukrajinsky, cakal, co sa s nim bude diat. Mozno ho predsa len zastrelia. S tym pocitom sa mu dokonca i ulavilo na dusi. Hned na to ho niektory z Ukrajincov chytil za plece a povedal mu: „No teda, clovece, vyzera to tak, ze si z tejto skupiny ostal sam. A dobre si spravil, ze si sa vzdal.“
Elmanovi ostalo v hrdle sucho take obrovske, az palilo: „Fajn, povedzte mi, co mam robit, chlapi.“ 
„Este ta ale prehladame, keby si nahodou kecal. Potom sa na povel mozes otocit a zlozit ruky.“ 
Elmanovi sa predsa len ulavilo na dusi. Vyzeraju byt pokojni a obozretni.
„V pravom vrecku na nohaviciach mam skladaci noz. Inu zbran nemam.“
„Hm, este sa i prizna. Teda!“ povedal si pre seba Ukrajinec, ktory ho prehladaval. Naozaj ten noz nasiel, vzal si ho a potom povedal: „Nekecal. Nic ine pri sebe nemal.“
Elman citil este dvoch ludi za sebou.
„Fajn, otoc sa a mozes dat dole ruky.“

Teraz sa podiva do tvare ludom, ktorym dobrovolne zveril svoj zivot a od ktorych bude teraz zavisiet jeho dalsi osud. A Elman posluchol a pomaly sa otacal. Este pocul, ako jeden z Ukrajincov stukol zbranou. Bol pripraveny, keby nieco. Otocil sa a dal dole ruky. Snazil sa stat pokojne, aj ked mu bilo srdce ako blaznive.
Jeden z Ukrajincov zahresil: „Co tu robis, ty jeden geroj?!“
„Serhij, musel som…“
Ukrajinec, ktory stal opticky najdalej od neho, k nemu podisiel a chlapacky ho objal. Takmer pri tom az plakal. 
„Moje nervy, Elman, preco mi to robis?“ 
Elman len stal a sice mal tiez slzu na krajicku, stale si uvedomoval, ze je zajatec a ti ostatni Ukrajinci vyzerali stale rovnako drsne, tak sa snazil nehybat a na Serhija ani nesiahal, nechal sa objimat, ale neopatoval mu to.
„Ty ho poznas, Serhij?!“
„Coby som ho nepoznal?!“
A Elman, stale priamo hladiac a stojac naprosto pevne ako skala sa odhodlal na dve vety, ktore by za normalnych okolnosti asi nikdy nepovedal: „Takze az teraz sme si kvit. Je tak Serhij?“

Elman toto rozhodnutie zacal velmi a velmi lutovat. Serhija sotva pozna a takto riskovat, clovece! Ale zalezalo mu na nom a jeho rodine. Ale preco sa vobec na tuto cestu odhodlal, to mu vobec nebolo jasne. Ale clovek robi obcas rozhodnutia, ktore sam pochopi az o niekolko rokov. Soferoval pozicane auto, takze aj keby po nom zacali strielat, taka skoda by to nebola. Sam ten diler sa tej plechovice aj tak chcel vzdat a obcas poziciaval podobne sroty, ked za nim chodili ludia, ktori silou-mocou potrebovali ist do samozvanej Doneckej republiky. 

Auto malo moskovske znacky. Aspon to si Elman myslel. Urcite stacilo mat na aute rusku vlajku a aj keby ho zastavili separatisti, prilis by sa vypytuvat nemali. Presiel sice kontrolnymi bodmi v poriadku a cestou na samy okraj mesta Doneck si daval pozor, ci autom neprejde na minu. Strelbu zatial odnikial nepocul, zdalo sa, ze to je jeden z pokojnych dni na Divokych planach, ako bezne tymto koncinam vravievaju. A veruze su divoke. Tri roky sa tu bojuje a nic nie je iste. Najlepsie by spravil, kedy to otocil a vybral sa smerom na Avdijivku. Ale to nebolo mozne. Pokial vedel, tak je cela oblast zaminovana a prechod nie je mozny ani po ceste. A to najma v tomto zimnom, zasnezenom obdobi.
Musi zvolit inu trasu a co najrychlejsie zmiznut z tohto vojnoveho pasma. Uz len aby sa niekto nezblaznil a nezacal legitimnu vojnu, vravieval si vtedy Elman. 

Nemal dobru naladu. Nepoznal tu ani jednu cestu, ani jeden kamen a bol navigovany len nepresnymi udajmi, ktore mu Serhij posielal cez SMSky. Internet v oblasti bol, ale casto vypadaval a Serhij si nebol isty, ci miestnym neberu telefony a nekontroluju v nich spravy. A kedze sa v socialnych sietach neorientoval, radsej pouzival textove spravy, sirene po sieti, ktore vedel rychlejsie vymazat. Cim viac sa blizil k cielu, tym menej ludi vidal a to bolo nebezpecne. Kazdy treti dom zburany, niektore vyzerali, ze sa zrutili zasahom rakety. A takto vyzerali i bytove domy v Donecku. Vsetci, co mohli a chceli, uz odisli. A Serhij s rodinou sa sem ani vracat nemali. No je to hrozne, ale ak za to moze Rusko (a moze za to), za kazdy jeden zburany dom sa Elman prepadaval coraz viac a viac do svojej sedacky od hanby. Rusko je tak nesmierne velke a este potrebuje cudzie uzemia? Samozrejme, doteraz sa presne nevie, co a kto ma z tejto vojny zisk a preco sa vobec vedie. Elman ale slepo neveril ruskym masmediam, ktorym vzdy rychlo dosiel dych a potom si informacie vymyslali a kadejako prekrucali. A ak uz tomuto, drahi Rusi, neverite, a nam prave dosli argumenty, zacnime obvinovat „kolektivny Zapad“! Je to tak okate a nikto to nevidi? Alebo nechce vidiet.

To by mala byt ta bytovka. Stara chruscovka zo sestdesiatych rokov. Serhij by mal auto uz zdaleka pocut. Ale mozno je to ta za nou. Nechcel sa v tomto meste len tak motat, niekto by si to mohol vsimnut a dopadlo by to velmi zle. Presiel este skrz zonu, ktoru by mohol povazovat za sidlisko a potom nasiel to spravne miesto. Trochu dalej od panelakov, ale zase dobre skryte v malom lesiku. A tam ich nasiel. Ocividne sa schovavali pred ostrelovanim, sice by boli radsej v podzemi, ale ak Serhij uznal, ze ani tam sa skryvat nemozno donekonecna (a mal pravdu), tak sa museli schovat aspon tak, aby o nich Elman vedel. Serhij si daval velmi zalezat, aby svoju zenu a dceru odviedol do auta co najrychlejsie.
„Zdravim vas,“ nevedel, ako pozdravit, ale Serhij sa takmer hned na to ozval pomerne veselym tonom: „Tak tu je nas Doneck Express!“
Elman netusil, aky postoj zaujat, tak len nemo prikyvol a zaradil rychlost. Serhijova manzelka Tanja si sadla dozadu a objimala svoju asi patrocnu dcerku Juliu. Serhij sa usalasil vpredu a potom sa otocil za nimi: „Uz budeme v bezpeci.“
„S Rusom za volantom?“ utrusila Tanja.
Serhij sa zatvaril vazne: „Elman je nasa zachrana. Ak by som mu nedoveroval, dneska by sme tu uz neboli.“
„Dufam, ze mas pravdu.“
Elman sa radsej do toho nijak nezapajal, zdalo sa, ze nebudi prilis doveru a tak sa radsej venoval jazde a dival sa vokol seba. Serhij si snal zimnu capicu a fukol si do dlani: „Bohatiera, Elman! Fakt som si nemyslel, ze po nas prides.“
„Hovoril som ti, ze rad pomozem. Ale vyhrane este nemame. Pri kontrole na hraniciach boli celkom obozretni, tak musime mat poriadne vela stastia.“
„Stastie? Pche! Akoby som ho uz doteraz nemal dostatok!“ snazil sa byt co najviac uvolneny.

Chvilu isli bez slova a Elman sa plne sustredil na jazdu. Serhij sa ocividne upokojil a tiez sledoval vsetko navokol. Uz-uz sa chcel natiahnut po radiu, ked tu sa zadival na Elmana. Elman mu venoval asi len jeden letmy pohlad a potom uz nespustal zasnezenu cestu pred sebou z oci. 
„Co sa tak na mna divas?“
„Ty tu nie si len tak pre nic za nic, ze je tak, Elman?“
Serhij. Ten vzdy vie.
Elman mlcal.
Serhij sa obzrel za seba.
Elman sa zadival na Elmana. Videl v jeho ociach tu lasku, ktorou hori k svojej zene a dcere.
Ale nemohol mlcat.
„Musel som si nieco vybavit.“
A znova to tazke ticho. Serhij vedel, ze teraz uz niet cesty spat a videl tu bolest v Elmanovom srdci.
„Urcite to bolo dolezite. Asi dolezitejsie, nez je nasa zachrana.“
„To zase nie.“
„Vy hovorite ukrajinsky?“ osmelila sa Tanja, nespustajuc ruky zo svojej dcery. Elman sa na oplatku zadival do spatneho zrkadla, co robil velmi nerad.
„Vasmu muzovi som nahovoril, ze som studoval v Kyjeve. A zbastil mi to. Nie, nestudoval som v Kyjeve. Zil som v tam… s nou.“
Uz to muselo von. „Hrdinka. Volala sa tak ako ty, Julia.“ 
Hovorilo sa mu tazko.
„Mala v Luhansku rodinu. Navstevovala ich. Bola zdravotna sestra.“ 
Elman robil dlhe prestavky vo vetach.
„Ako hovorim, hrdinka. Myslela si, ze to nie nic vazne. A ja som nemohol robit nic, aby som ju zachranil.“
Uz si to obaja domysleli, co take sa mohlo stat.

Zrazu sa ozval rachot a Elman trochu zabrzdil, nie velmi prudko, pokracoval v jazde. Asi po nich niekto striela! Po civilistoch?! To sa uz nacisto zblaznili? 
„To je kontrolny bod,“ zahrmel Serhij, „odtial to mozeme zobrat od Olenivky a skusit to cez Mariupol. Teraz je tam udajne ticho, co som pocul. Ale ani tam nebudeme dlho v bezpeci.“
„Tak co, zastavit alebo zrychlit?“
Serhij neodpovedal.
Teraz uz trafili auto.
Elman musel spomalit a zastavit, aby neriskoval nieco este horsie.
„CHOD, CHOD!!“ vykrikol Serhij, ale Elman mu pokojne odvetil: „Serhij, pokoj. Nejako sa z toho vymoceme. Ver mi, nechcem, aby po nas strielali.“

Strelba utichla a priblizovali sa k nim nejake podozrive auta. Elman by dal ruku do ohna za to, ze ich nikde v okoli nevidel, akoby sa niekde kamuflovali. Z oboch aut vystupili dvaja ludia a zdalo sa, ze este po jednom v kazdom z nich jeden ostal. Blizili sa k Elmanovmu autu. Celkom viditelne nosili automaticke zbrane a revolvery. Vacsina z nich sa i maskovala, ale k Elmanovi sa naklonil cez okienko jeden bradaty, bez masky. 
„A coze to tu mame? Rodinny vylet?“ znel pohorsene.
Elman sa na toho ozembucha pozrel najpokojnejsie, ako sa dalo a odpovedal: „Bol by to vylet, keby ste po nas nezacali strielat.“
„Iste. To pocuvam kazdy den…,“ znel povysenecky. 
Elmanovi sa nepacilo, ze dvaja dalsi sa nebezpecne priblizili k Julii a Tanji vzadu. Uz len to chybalo! Serhij bol velmi ticho a takmer nedychal.
„Mate nieco pre nas?“
„Co tym myslite?“ Elman nechcel bojovnika nijako podrazdit a touto otazkou sa mierne o to nechcene pricinil.

„Chlast, zlato, cennosti alebo kolaborantov? V poslednom case sa tu potuluje kopec spionov…,“ snazil sa byt mierny a pristupil na tuto Elmanovu hru, sice znel, ze si to prave tento bojovnik z Elmana robi dobry den touto predstieranou oficialnostou.
„Chlast sme vypili, zlato sme prechlastali, cennosti nemame a co bolo to stvrte?“ 
Elman sypal z rukava to, co mu prave prislo na rozum a bradaty Rus sa zasmial: „Haha, pacis sa mi, clovece! V tejto dobe nema nikto ani stipku humoru, ale ty ma presviedcas o opaku.“
Bojovnici ukazali Tanji, aby dali dole okna. Boli na obycajnu klucku. Tanja posluchla. Situacia vyzerala zle.
„Mam len nejake peniaze, ak vas to zaujima. Ale na to potrebujem vasu asistenciu.“ 
Elman stale chcel byt co najslusnejsi, ako sa dalo.
„Preco?“
„Aby ste ma nezastrelili, ked budem otvarat prirucny suplik, kde ich mam.“
Rus sa kratko zasmial a potom ukazal nejaky posunok tym dvom vzadu. 
„Teba nie. Ty si vtipalek. Ale odseru to damy za tebou, ak kecas.“ 
A namierili automaticke zbrane priamo na Tanju a Juliu. Serhijovi sa az spravilo nevolno, ale snazil sa dychat.
„Dobre. Len pokoj a divajte sa na mna.“

A Elman pomaly otvoril prirucnu skrinku na palubnej doske. Nehrabal tam dlho, aby si nepomysleli, ze tam prechovava zbran, vytiahol mierne zozltnutu obalku a pomaly ju podal bradacovi. Ten si ju schmatol, otvoril, nedovercivo sa na oboch vpredu zadival, potom do obalky. Pokynul svojim dvom kumpanom vzadu, aby zlozili zbrane.
„Dnes mate stastny den. Taky stastny, ze sa mi ani nechce zistovat vasu totoznost. Istotne ste vsetci Ukrajinci, ale co ma je po tom. O par ludi viac, ci menej, komu na tom zalezi.“ 
A bez rozlucenia sa pobrali spat k autu.
Elman nadalej stal a sledoval odchod proruskych separatistov. 
Asi o minutu uz auta nebolo vidiet.
„Ideme,“ pomaly hlesol Elman a mykol pakou. Zaradil rychlost a pomaly sa blizil k volnej ceste do Mariupolu.

Dlho bolo v aute ticho. Elmanovi sa nalada este zhorsila, ak to bolo este mozne a vsetci v aute ticho sedeli. Napokon to nevydrzala Tanja, pobozkala Juliu na celo a potom naklonila hlavu medzi oboch chlapov vpredu.
„Elman, dakujeme ti. Ako sa ti za to odvdacime?“
„Fakt, Elman, zachranil si nam kozu. Ako si to spravil?“ Serhijov hlas znel priskrtene. Potom podal ruku svojej zene, ktora mu ju vrucne stisla.
Elman chvilu mlcal a potom tiez s mierne priskrtenym hlasom odvetil, snaziac sa uvolnit hustnucu atmosferu: „Mozno sa budete cudovat, ale moje trenirky maju teraz hnedsi nadych.“
Obaja sa uskrnuli.
„Tie peniaze mi nechala Julia. Vedela, ze za nou pojdem stoj co stoj a ze ma mozu kedykolvek zastavit a tak chcela, aby som nemal problemy s vojakmi. Myslela na vsetko. Viac na ostatnych ako na seba. Vzdy bola taka. Urcite by bola rada, ze jej peniaze zachranili niekomu zivoty, ked uz nie ten jej.“
Rodion Kolobkov, 34, novinar, Cerepanovo

„Ak ucitel vyucuje zo zivotnej nevyhnutnosti, jeho ziaci sa nudia, su otraveni a zivoria spolu s nim.“
Konstantin Sergejevic Stanislavskij

Svet sa s Rodionom Ivanovicom uz celkom motal, ale Roda si bol isty, ze viac uz nevypije. Teraz je cas opustit tento bar a dotackat sa domov. Dal si naliat „poslednacka“ a zaplatil. Ta vodka ho raz dorazi. Mozno i dvakrat. V neveselej nalade sa dotackal k pokladni a tam hodil nejaku bankovku. Ani si nepamatal, kolko rublov to mohlo byt, ale zdalo sa, ze zaplatil dostatok. Barman vzal bankovku, Roda len skleslo ukazal rukou, ze si zvysok moze nechat. A ak barman neodporoval, znamenalo to, ze zaplatil dostatok. A to mu teraz stacilo. 

Vonku nastal neprijemny jesenny sychravy den. Rychlo sa stmievalo a Rodionove kroky sa vlnili pomedzi rozbite casti asfaltu v sidliskovej casti Cerepanova. Len velmi mierne mrholilo, cloveka to len tak mierne pohladi po plesine, zasmial sa v duchu Roda. Ale na to, ze su este len styri hodiny poobede, je nejaka tma, pomyslel si. Ale zima mu z mnozstva vypiteho alkoholu nebola. Mozno trochu bluznil, ale vzdy vedel, kedy prestat. Mal na to vlastny biologicky budik – velmi ho zacne boliet v zatylku, akoby ho tam niekto tresol kusom dreva. Vtedy vie, ze ma dost, da si „poslednacka“ a na ten den uz dopil. Nerobieval to casto, sam sa za zavislaka nepovazoval, ale alkohol mu v poslednom case zacal aj celkom chutit a nemohol si ho nijako odopriet. 

Sidlisko – bludisko. Zopar blbcov postavilo nejake nesikovne ploty medzi niekdajsie chodniky a clovek potom aby ich obskakoval alebo rovno zabludil. Par raz sa mu to i stalo a nevedel sa v takomto stave ani dotackat domov. Dnes nie. Ved ten bar je sotva sto metrov od jeho bydliska a vacsinou sa da dostat priamou cestou. Teda pokial nenastane jesenna alebo jarna rasputnica. To aby mal clovek raketove topanky, ktore by ho vyniesli do vysky. Ale o to sa v takych casoch prilis nestaral. Uz dva roky pracoval z domu a to mu vyhovovalo. Bar ma blizko, na obed obcas skoci ku Kuznecovovi obdalec a do potravin to tiez nema extra daleko. Uz len aby mu tie clanky zarabali a dostal sa z tohto mesta.

Cerepanovo je zanedbane mesto v Novosibirskej oblasti, velmi daleko od civilizacie. Miestni si tu ziju pospolu a s Novosibirskom ich spajaju tri autobusove spoje rano a styri vecer. V podstate tu uz nic nie je. Hlavnym dovodom, preco tu vobec toto mesto stoji, su uholne bane, ale tie uz stvrtym rokom funguju sotva na tridsat percent a tak sa chudoba v tomto zapadnutom kraji len dalej prehlbuje. Ale podla nich „??? ???? ?? ?????“ (vsetko ide podla planu) a on tomu este donedavna veril. Ale kdeze. Ak by islo vsetko podla planu, Rusko by malo byt svatynou poriadku, demokracie a blaha! Nikdy nou nebolo.

Rodion znova len zatal ruky v past v dlhom kabate. Aj pocitil, ako zatal zuby. Tak rad by sa na vsetko vykaslal a nieco rozbil od zlosti. Ale… nemohol. Ako uz po kolky raz. Pocitil zavan zachvatu slobody, ktory maval prave vtedy, ked sa dobre ozral. Ale nadavat a hanit Rusko moze iba vo svojom byte. A nadalej pisat clanky o modernych technologiach. Ale je pravda, ze uz dlhsie rozmyslal, ze sa na to cele vykasle. Ved aj tak tuto robotu vzal len preto, aby si privyrobil nejake peniaze, ked uz ho vyhodili zo zavodu. Tri roky na montaznej linke zmenia kohokolvek. Vsetky jeho sny a tuzby sa vytratili v dialke posuvnym pasom. Ale vedel, ze donekonecna to robit nebude. Potreboval aspon na chvilu nejaku stabilnu pracu, kym sa nestane novinarom na volnej nohe. A podarilo sa. Pisanie clankov do mesacnikov o technologiach moze zniet ako terno, ale od toho nestastneho februara sa velmi vela zmenilo.

Zacal sa znova obavat vojenskej sluzby. Nielen, ze si uz styri roky liecil tazke depresie a nutkania na samovrazdu (ale do fabriky ho aj na jeho prekvapenie vzali), co sa v poslednom roku vyrazne zlepsilo, ale teraz ma ist na ozajstnu vojnu? Zatial ho este nedoviedli, ale obaval sa, ze sa k tomu odhodlaju. Chory – nechory, hor sa na Ukrajinu! Na vojenskej sluzbe v Novokuznecku sa dostal do snad tej najhorsej partii v celom Rusku. Sikana cerstvych odvedencov tam prebiehala na dennom, dokonca i nocnom poriadku. Trasu sa mu ruky, len co si na to spomenie. Musel sa plavit v splaskach (niekedy i ozajstnych) a starsi ho bili neustale. To bolo horsie, nez v akomkolvek vazeni. Po necelom tyzdni v kasarnach dostal zapal pluc, co na Sibiri nie je az tak zriedkave, casta zla hygiena v barakoch i na toaletach a zima… brr, chory bol vyse mesiac, kaslal takmer neustale, sikana od starsich brancov tomu len skodila. Tito gauneri si totiz mysleli, ze chorobu len predstiera. A v niektorych zachvatoch kasla mu este zvierali hrdlo, aby sa mu dychalo este horsie. 


Aj ked sa uzdravil, lepsie to na vojne nebolo ani nahodou. Vojaci si medzi sebou museli delit osobne veci a to dokonca i zubne kefky alebo uteraky. „Vojaci! Najblizsia dodavka hygienickych potrieb pride az o mesiac!“ z hrozou si zaspominal Rodion na vojenske casy. Onuce, ktore dostavali, mohli byt pokojne i zo sestdesiatych rokov minuleho storocia a ked i tie dosli, museli miesto nich pouzit i noviny. No hroza. Rodion, ktory si potrpel na lepsie zaobchadzanie, tak velmi rychlo vytriezvel. Ale to najhorsie este len malo prist. Praporcik Fjodor Gulikov. Stodvadsat kil absolutneho zla. Najvacsi grazel v celom Rusku. Jeden pohlad do jeho ukrutnych ciernych oci a clovek hned spoznal, ze tento clovek slovo „priatelstvo“ nema v slovniku. Ak si to vobec clovek dokaze uvedomit a hned do praporcik jednou rukou vytiahne za krk do vzduchu, napluje mu do tvare, potom hodi k svojim cizmam a prikazuje mu, aby mu ich vycistil jazykom. Ak neposluchne, dostane automaticky jednu do rebier. Ak posluchne, dostane do rebier aj tak. A tento nicomnik si priam na Rodiona zasadol. A to mu aj jeho vrchni velitelia schvalovali. Kapitan Rachmanov bol sice proti, ale tiez nic nezmohol. A poniektori skor zartovne mleli cosi ako: „Viete, ze sa to nema!“ alebo este: „Ale setrite mi ho, pan praporcik, potrebujem mat aj ja z neho nejaky ten uzitok!“ A spustili smiech. Jednoducho, dedovcina sa v tych prekliatych kasarnach nosila, a to velmi hrdo. Cim viac bol clovek ukrutnejsi na brancoch, tym mal lepsiu povest. A potom sa to stalo. V sprchach. Viac k tomu dodavat nie je potrebne. Rodion uz stal pri svojich dverach a spadli mu kluce tesne pred dverami. Spomenut si na takto tazku spomienku nie je v tejto situacii komplikovane. Ved len sa predklonit… a potom zazil to, co nepraje nikomu. Rusko sa teda naozaj zo stredoveku nikdy neprebralo. A tento navonok junak, rusky bohatier, ozaj zil v stredoveku. Nastastie, stalo sa to len dva razy. 

Potom sa to stalo. Pamatal si to ako dnes. Spal. Niekto ho zobudil. Do tvare nikomu nevidel, ale cosi sepkal. A tahal ho za ruku. Sprvoti si myslel, ze to tento netvor sa uz nevie dockat jeho zadku a taha ho takto z postele. Este mu ten dotycny aj zapchal usta dlanou. Tak to je koniec, pomyslel si Rodion, teraz ma znova vyprasi ako taky koberec. Mylil sa.
„Rodion Ivanovic, pokoj. To som ja, Sergej Denisovic.“
Sergej Denisovic Toktamysin, jedine tohto mladika by mohol Rodion povazovat za priatela, ktoreho na vojne spoznal. Jeden z miestnych, zrejme z Kurundy, ale ktovie, ci tomu tak bolo, pretoze Sergej sa zadusal, ze na vojne je potrebne klamat, klamat a znovu len klamat. Nie zeby tento nizky Altajec Rodionovi neveril, ale vzdy dostal vyhybavu a niekedy miestami temnu odpoved: „Po sluzbe ti to poviem.“ Zrejme Sergej potreboval nejako maskovat svoju sluzbu, mozno sa na chvilu stat inym clovekom, aby vyviazol bez ujmy.
„Co vystrajas?“ septom sa ho opytal Rodion, nechcel pobudit ostatnych, len co mu Sergej dal ruku spred ust.
„Mam toho dost. Chcem ta ako svedka.“
„O com to melies?“ 

Pochopil, ked sa obaja dostali na chodbu a Sergej neopatrne zapalil svetlo. Nikdy toho mladika takehoto nevidel. Vacsinou pokojna, usmievava a zrejme za inych okolnosti i dobrosrdecna tvar s altajskymi rysmi, sa teraz zmenila na nepoznanie. Akoby sa dival do tvare samotneho diabla. Zamraceny, ale rozhodny. Ladovo pokojny a zaroven demonicky. A ked hovoril trochu trasucim sa hlasom, rozsirili sa mu zrenicky a posobil snad este nebezpecnejsie: „Mam toho dost, Rodion Ivanovic. Moja rit nebude vystavena na obdiv pred tymto arciidiotom Gulikovom. Ak ma vsetci bohovia sveta poslu do pekiel, vezmem toho duraka so sebou.“ Slovo „durak“ nepouzil, bolo to ostrejsie slovo, ale Roda si ho uz nepamatal. Pamatal si len to, ako mierne so Sergejom Denisovicom zatriasol:
„No tak, Sergej Denisovic, neblazni! Co chces spravit?“
„Zastrelim ho.“
A ukazal mu pistol. Bol to nejaky stary model, Rodion sa v zbraniach nevyznal.
„Si sa zblaznil? Chces do vojenskej basy?!“
„Radsej vo vojenskej base, nez byt osobnou slapkou toho zbytocneho pozieraca vzduchu!“
„Vo vojenskej base ta znicia! Neostane z teba nic! A budes este za horsieho pasaka, drahy Sergej!“
„Tak sa posnazim, aby som sa tam nedostal, co ty na to?“ posnazil sa Sergej o zlu hlasku ako z beckoveho americkeho filmu.
„Tak preco potrebujes mna ako svedka?“
„Ak bude najhorsie, prezradis ma.“

Rodion vosiel do bytu a hodil si kabat na vesiak. Mal dnes toho az dost. Spomienky sa mu neustale vracali a mal pocit, ze to zaziva znova. Stal v predsieni svojho maleho bytu, z ktoreho bolo vidiet od predsiene priamo na jeho postel. A potom to videl. Predstavil si to. Uhladne ustlata postel a na nej cistobiely vankus. Videl na tej posteli lezat praporcika. A potom Sergeja Denisovica ako mu najsurovsie, ako to len v tu danu chvilu bolo mozne, vzal vankus spod hlavy.
A v tej sekunde prekvapene, vyplestene oci praporcika Gulikova, ktore boli znovu prikryte vankusom, na ktory Sergej prilozil hlaven revolveru. Ohlusujuca rana a v sekunde za praporcikov zivot zastavil. Sergej Denisovic si ani teraz nechcel nechat pospinit svoje telo krvou toho bezboznika. Rodion stal ako prikovany a cele mu to prislo ako desat minut, pritom to cele prebehlo v rozmedzi necelych desiatich sekund. S akou neuveritelnou lahkostou a surovostou to cele Sergej predviedol… sice si nikdy nemohol byt isty, co z toho vsetkeho, co mu Sergej o sebe povedal, bola pravda, ale ak neklamal o tom, ze pochadzal z chudobnej rodiny a zbran prvy raz videl az tu, konal velmi uvazlivo, akoby to robieval neustale. Ale jedno mu musel uznat – ak sa doteraz Sergej schovaval za masku cloveka, ktory zavadza a taji svoju minulost (nezaleziac na tom, ci si doteraz vymyslal alebo nie), tak v tu noc mu Sergej prisiel najprirodzenejsi. Ocividne sa na nic a nikoho nehral. To bol on. Ci uz bola toto jeho prva obet alebo tisica, Rodion neriesil. Vedel vsak, ze Sergej mohol mat pravdu a narabat s pistolou sa naucil az na vojne, pricom si dal pozor, aby nic nepokazil a mozno toto planoval velmi dlhu dobu. Vedel, ze Sergej musel prezivat tak napate obdobie, ze sa MUSEL naucit zastrelit praporcika a dokonca to urobit najjednoduchsie, ako sa dalo. Oficieri v tu dobu flamovali, nieco oslavovali a tak si ocividne nicoho nevsimli. Sergej musel vediet, kam praporcik pojde a kedy si lahne do postele. A ten fakt, ze opustil baviacu sa bandu oficierov, mu vzalo zivot. Sergej o tom vsetko musel vediet a pripravil sa. 

Nikdy viac uz o tom Altajcovi nepocul. Dezertoval hned dalsie rano. A zrejme ho mal Rodion za priatela tiez len klamlivo, pretoze nechal, aby ho oficieri vypocuvali. A konali hrubo. Velmi hrubo. A ked sa Sergej vykaslal na svojho „priatela“ Rodiona, tak Rodion predsa len priznal, co sa stalo v tu noc. Sergej CHCEL, aby ho prezradil. Mozno to Rodion len zle pochopil a Sergej ho chcel pred tymto vypocuvanim zachranit. Roda si odsedel tyzden za to, ze Sergejovi nijak v tejto vrazde nezabranil, ale inak sa nic vaznejsie nestalo. Svet ide dalej. A Rusko sa po nijakom praporcikovi Gulikovovi, ani vojakovi Toktamysinovi nijako neobzeralo a nezaujimalo sa. Maticka Rus, ty sa nikdy nezmenis!

Ale clanky mu uz budu naprd. Socialne siete su i tak povazovane za prozapadne a tak su bud zakazane alebo silno kontrolovane. A Roda ich uz aj tak nepouzival. Pocul, ze by mohol do basy aj za nejaky proukrajinsky tvit. Za taku malickost. Zdalo sa, ze vlastny nazor v Rusku mozu mat len niektori. Ini sa musia prisposobit. A znova ten zvlastny pocit, ktory mu nahnal do tvare cerven a zatal ruku v past. Ako je mozne, ze Rusi sa nechaju tak jednoducho podvolit? Je to snad nasou mentalitou? Alebo tak lahko zabudame? A takto si Rodion povedal, ze prave ON to skusi!
Bol to sialeny napad. Rovnako ako napadnut svojbytnu krajinu, ked sa nad tym takto zamyslel. Ale mozno mu to bude hrat do kariet a Rusi na to zabudnu. Inak to nepojde. Povedia, ze to bola nehoda. Ved ako inak. Pozrel sa na hodinky. Vsetko islo zatial hladko. Otocil sa na svojich kumpanov. Alexovi do oci nevidel, zato celkom jasne videl Jelenu, ako si hovie nad nim v korune stromov a diva sa dalekohladom na ich ciel. Aj v tme rozoznal krivky jej tela. Skoda, ze je vzdy tak neustupciva.
„Tam je jeden. Ale myslim, ze pojde dovnutra, len co dofajci,“ smelo odvetila.
„To je absurdne! Fakt si myslite, ze nam toto vyjde?“ nechcel prestat mliet o svojom strachu Alexander Jefremovic Platonov.
„Pokoj, Alex. Nas plan nema chyby. Je jednoduchy, priamociary a az detsky jednoduchy,“ zakontroval Rodion a dodal: „Nevies sa ani predstavit, kolko bezpecnostnych dier tu maju!“
„To iste! Vies, ze tie stihacky chcu nasadit na Ukrajine. Tie si budu strazit ako oko v hlave!“
„Sklapni! Keby si ich tak blaznivo strazili, uz by nas nasli, nie?“ vmontovala sa im do rozhovoru Jelena. 
„Zrejme. Ale ked tak prideme, urcite maju alarmovy system.“
„To maju,“ prisvedcil Rodion, „zo sovietskych cias. Je tam preto, aby mohli pri kontrole ukazat, ze taky system maju. Ale nefunguje.“
„Si si isty?!“
„Samozrejme! Aj Moskva mala podobny. Dokonca trojvrstvovy a predsa len sla ku dnu.“
„To odkial vies?!“
„Mam zdroje mimo Ruska. Dobre, neotalajme uz a podme.“
„Fajn, mate ma na prijme. Ozvem sa, keby nieco,“ rezkym tonom nadhodila Jelena a uvelebila sa na strome tak, aby ju nikto nemal sancu zhliadnut. Mozno iba tak termokamerou, ale tito vojaci urcite nie su tak vybaveni. A ak by aj boli, urcite su dostatocne hlupi na to, aby ju nepouzili. Roda pokynul Alexovi, aby vyliezol z krytu a siel za nim. Sli velmi potichu, ale snazili sa ist z kroka na krok. Asi dvesto metrov pred branou si este obaja overili, ci maju dobry signal a pocuju ich treti par oci – Jelenu. Ta im zarecitovala: „Ak mozu vedomosti vytvarat problemy, nie je to ignorantstvo, co ich vie vyriesit.“
„Pekne! To si teraz vymyslela?“ podpichol ju.
„Nie. Hovori ti nieco meno Isaac Asimov?“
Tato zakladna vyzerala o nieco vacsia, nez ta, ktoru zapalili pred mesiacom. Preto ani uplne zapalenie neprichadzalo do uvahy, hlavne i preto, ze predosla zakladna bola uplne prazdna, zatial co tu je vidiet obcasny pohyb nejakych vojakov. Ale dobre poznal rusku armadu. Ked nie je na zakladni niekto vyznamny, nic sa tam nedeje. Vojaci len tak polihuju, alebo sa navzajom mlatia, oficieri tiez ani prstom nepohnu. Sam poznal z vojenciny oficierov, ktori mu do oci povedali, ze su na vojne „nedobrovolne“ a ze maju tituly len tak dohodnute alebo kupene. Ten pozna toho a ten zase toho a ten ma styky s najvyssim velenim. Podradny, bezny vojak sa nema sancu sam vysperkovat do dobrej pozicie, ked nema peniaze, nepozna tych spravnych ludi a nekradne. Sam obcas ukradol nejake kovove sucasti starych zbrani a spolu so Sergejom Denisovicom ich predavali mimo kasarni. Sergej vedel v tychto veciach plavat, Roda nie.

Priblizili sa ich hlavnemu cielu – bezne by sa tato budova dala nazvat hangarom pre lietadla a vrtulniky, ale ak sa pod pojmom „hangar“ mysli len jednoducha, aj ked celkom masivna konstrukcia z vlniteho plechu, budis. Dajme tomu, tak dvadsat az tridsat vojakov by celu tu konstrukciu vedelo preniest. Ostatne, dobre, ako-tak to logiku dava, ale na celej zakladni bolo vidiet, ze sa setrilo, kde sa dalo a to vacsinou na tych najnespravnejsich miestach. Ale to uz vyskumali Alex s Jelenou. Zakladna je hrozivo poddimenzovana na dnesnu dobu – alarmovy system im nefunguje, nemaju dostatok municie a este sa im rozpadava i ten asfaltovy koberec pred budovou, ktoru povazuju za ranvej. A tito sasovia tu strazia stihacky, ktore maju nasadit na Ukrajine. Co Jelena zvladla zistit bolo, ze by mali byt letuschopne. A ak ich aj teraz Alex s Rodom zapalia, nic z toho nebude pravda. Navonok povedia, ze tie lietadla letuschopne neboli a ze tu stali len na nahradne diely. Samozrejme, ako inak.

Roda si potazkal zapalnu flasu. Bude to zaujimave! Jelena vymyslela zvlastny mix etanolu a este cohosi, mozno leteckeho benzinu a parafinu. Najma etanol hori „neviditelne“, teda ohen existuje, hori, ale nevydava ziaden dym. Ak by proste tuto zmes teraz zapalili, v tme by svietila len velmi jemnucko a cez den by to viditelne ani nebolo. To, ze takyto ohen nie je vidiet, ze hori, neznamena, ze nehori. Dokaze takto pekne rozzeravit trup lietadla, ktore by sa malo potom vznietit „klasickym“ ohnom. Toto cele bolo pripravene skor ako kamuflaz, aby si to nahodou nikto len tak lahko nevsimol, ale hlavne, aby si kupili nejaky ten cas, kym sa im podari zmiznut do bezpecnej vzdialenosti. Pouzitie leteckeho benzinu bude i tak zahladzovat stopy. Ved tu mozno niekto predsa len nieco rozlial a lietadla zhoreli nejakou nahodou, prirodzene, kedze nikde by sa nemali najst stopy po nasilnom zapaleni.

Roda sa pomalicky dostaval cez halu tohto provizorneho hangaru. Jelena ho len usmernovala, aby sa nikde nepotkol, daval pozor a davala mu informacie o okoli. Zdalo sa, ze nikde niet ani zivacka. 
„Fajn. Teraz sa pomalicky mozete sunut k tym strojom. Su tam tri stihacky. Mate tri zapalne flase, tak si pohnite. Ako som vravela, flasu zapalte a umiestnite co najblizsie k motoru. Ked aj zvladnu ostatne opravit, motory su najdolezitejsie.“
„Rozumiem,“ zakontroval Alex. 
„A co s tou stvrtou flasou?“ opytal sa Roda.
„Tu mate pre istotu. Ale ked sa uistite, ze flase horia a nezlyhali, tu stvrtu mozete potom rozliat do priestoru medzi lietadlami, ale davajte si obrovsky pozor, nech tam nezhorite aj vy!“
„Jasne, rozumiem. Fakt, skoda, ze nemame nejake vybusniny…“
„Drz sa planu.“

Mali len malicke flase, ale su plne horlaviny a dokazu narobit poriadnu paseku. A este ak sa im podari tu stvrtu rozliat len tak do priestoru a nahodou by sa niektore lietadlo uz i vznietilo a niekto by sa k nim rozbehol a chcel ich zacat hasit a nebodaj by stupil do tejto zmesi – to by bola hroza. Predstavte si, ze hasite lietadlo a kolega zacne skakat ako splaseny kon, vy nicomu nerozumiete, on hovori, ze hori a vy nevidite plamene? Budete mu verit a zahasite ho, ked neviete, co konkretne hori? Roda to cele ale bral ako nutne zlo. Ak niekto bude dostatocne stupidny na to, ze si bude pocinat takto neopatrne, co uz len ten moze, preboha, robit na vojne? To budu nevyhnutne straty, s tym sa neda nic robit.

Vsetko slo ako po masle. Nemali sa ani len unuvat otvarat kokpity lietadla, aby nezanechali nejake odtlacky, ak by lietadlo nezhorelo uplne. Museli sa poistit a zbytocne neriskovat. Roda sa opatrne sunul k trupu jednej zo stihaciek a na jej boku si vsimol, ze trup nie je uplne dokonale privareny, niekde chybalo i skrutkovanie. No hroza. Mozno su naozaj urcene na nahradne diely. Ale to by tu nemuseli byt takto vystavene ako letuschopne. Mozno ide naozaj len o kamuflaz. Ako Wagnerovci, ked svoje zasoby a skatule usporiadali tak, ze na leteckych snimkach bol viditelny vyskladany text: „Nic tu nemame!“ Popravde, to je ta slusna verzia, „nic“ totiz pomenovali druhou najcastejsou ruskou nadavkou na tri pismena. 

Roda neotalal a dokonca jemne ohol rukou kus pancierovania. Na jeho prekvapenie to slo celkom hladko, az sa cudoval. Bud je tak silny, alebo to pancierovanie tak slabe. Alexovi naznacil, ze Jelenin napad bude fungovat a nech i on nezapaluje svoje flase.
„Dobre. Ja si vezmem este i to posledne, ty si priprav tu poslednu,“ odvetil Alex, ktoreho hlas sa konecne upokojil, znel rozhodne a sebavedomo. Roda sa otocil. Stale nikto. 
„Jelena? Vsetko v poriadku?“
„Vsetko v poriadku! Nikde nikto.“
„Ideme podla tvojho planu. Ja porozlievam tu stvrtu a mali by sa chytit i ostatne. Alex, trochu nizsie tu flasku… dobre, tam ju poloz.“
„To si si hned tak odmeral?“ podpichol ho Alexander.
„Skusenosti!“ tajomne hlesol Roda. A naozaj, pred sebou videl buducnost a presne vedel, kde ju zapali, kam utecie a odkial sa bude divat, ako horia lietadla. No to asi nebude, viditelny ohen sa rozhori asi az neskor a mozno tomu dopomozu i vojaci, ked budu hasit nespravnym hasivom, aspon v to dufal. 

Roda vzal tu „stvrtu flasu“, znova sa obzrel ako pravy zlodej a zacal ustupovat smerom od stihaciek. Alex medzitym zvladol najst vhodne miesto i pod posledne lietadlo a potom si Roda vsimol jeho Alexov tien, ktory sa k nemu blizil. Fajn, nastal cas. Este sa predsa len priblizil k lietadlam, odzatkoval „stvrtu flasu“ a pomaly jej obsah lial opatrne tak, aby neofrkal bud seba alebo Alexa. Alex mal teraz za ulohu ujst z hangaru a pockat na Rodu. Ten pomaly lial obsah flase tak, ze presne vedel, kam tu flasu vyprazdnuje, ostatne, predsa len sa na rozbitom asfalte ukazovali mokre skvrny od paliva. Spravil pekne linky od lietadla k lietadlu a k ostatnym flasiam. Napokon sa rozhodol, ze svoju flasu umiestnil nie uplne sikovne a tak preskocil mokru linajku od benzinu a vratil sa k stihacke. Daval si velky pozor, aby sa tej etanolovej zmesi nedotkol. Potom znova preskocil vyliaty etanol a spatkoval k Alexovi, dalej rozlievajuc obsah flasky. Potom flasu jemne polozil a dalej spatkoval, potom si vzal zapalovac. Alex ho uz cakal prikrceny k stene hangaru. Roda zapalil zapalovac a velmi opatrne zapalil etanolovu zmes. V tme tento plamienok napokon bol slabucko vidiet, takze sa Roda neobaval toho, zeby sa chytil. Plamen sa rychlo zacal sirit k lietadlam.

Teraz nieto cesty spat. Roda sa vzpriamil a sledoval, ako sa jemny ohnik dostava k lietadlam. I Alex zvedavo nakukol dnu a zhliadol, ako sa lietadla pomaly zapaluju. 
„Fajn, mozeme ist.“ 
Rodu prekvapilo, ako znel jeho hlas. Teraz si pripomenul, ze sa mozno nasiel a videl seba v tretej osobe, ako stoji na okraji hangaru a sleduje, ako sa pomaly znehodnocuju drahe stihacky. A vtom celkom pochopil konanie Sergej Denisovica. A pochopil, ze clovek moze pod vplyvom novych skutocnosti konat nieco take, na co by sa pred rokom nikdy nebol ani odhodlal. A to uz ani neriesil ten fakt, ze mu Sergej Denisovic mohol pokojne klamat. Aj keby mal nieco do cinenia dajme tomu s ruskou mafiou, urcite by sa na vojne nebol ocitol. Ale nech to bolo ako chce, pochopil ho.

Roda uz musel ist, aj ked tam teraz stal a v hlave sa mu neustale opakovali dva verse jeho najoblubenejsej skladby od skupiny Kino.
„???????!“ ??????? ???? ??????. „???????!“ ??????? ???? ?????.
Mozno by si i zacal spievat nahlas, ale radsej sa pridal k Alexovi a teraz sa uz ani nesnazili skryvat. Zdalo sa, ze je cela zakladna opustena a to tak, akoby tento komplex ani nebol zakladnou s vojenskou technikou. A teraz na tejto zakladni horia lietadla. A ci uz boli letuschopne alebo nie, je to jedno – nepouziju sa nijak. Ani ako stihacky a ani ako nahradne diely. Proste zhoria.

A Roda s Alexom opustili zakladnu, akoby sa nechumelilo a pripojili sa k Jelene, ktora medzitym uz zoskocila zo stromu.
„Dobra praca, chlapi!“
„Fakt sa mi to nezda… to sa dalo tak jednoducho?“ nechcel tomu stale uverit Alexander.
„Takto jednoducho!“ luskla prstami.
„Bezpecnost vojenskych zakladni v Rusku je celkovo mizerna, sam to vidis. Podme ale radsej prec, nez si nas ktokolvek vsimne.“
„Ale ak je bezpecnost takto mizerna, to si tu potom moze hocikto robit, co len chce. To mi pride strasne.“
„Je to tak. Ale co my s tym narobime?“ skusil filozoficku otazku Roda.
„Najdeme si podobne zle vybavenu zakladnu a tam skusime sabotovat nieco ine. Mozno drony alebo naboje, cokolvek,“ navrhla Jelena a zapalila si na hlave celovku. Zotmelo sa uz poriadne a tak svietila na cestu hustym lesom k autu, ktore zaparkovali obdalec. Kupili si nejaky ten cas, kym sa stihacky nechytia poriadne a mozno exploduju. Etanol hori neviditelne a pomaly, je vsak dostatocne horuci, aby stihacky poskodil, aspon v prvotnej faze.
Jelena sa mierne posmykla a takmer spadla. V krovinach sa drzala voda dlho, pricom tu prsalo urcite pred vyse dvomi dnami. Napokon ale nasla stratenu koordinaciu a zanedlho uz sedeli vsetci v aute a smerovali prec. Len co sa vzdialili asi na pol kilometra od miesta cinu, v spatnych zrkadlach uz Alexander videl celkom slusny cierny dym a zacul i tlmenu exploziu. Roda soferoval a tak sa nedival, ale Alexander a Jelena sa zadivali dozadu a cierny dym dalej hustol a hustol.
„Zvladli sme to! Skoda, ze sme to nemohli vidiet zblizka!“
„Co myslis, co si vymyslia, ze to horelo? Lietadlo na nahradne diely?“
„Nieco vymyslia, nieco hlupe. Ze to horeli drevene palety,“ odpovedala Jelena, ani okom nemihnuc.
„To je hlupost! Zeby niekto usporiadal drevene palety do tvaru lietadla?“ so smiechom v hlase sa opytal Alexander.
„Moze byt. Ak tam na miesto pride nejaky „vojnovy blogger“ a odfoti tu skazu na Telegram, nebude cas vymyslat si nejaku presvedcivejsiu vyhovorku. No tak, Alex, vies, ze tito „vatnici“ nemaju vlastny rozum.“
„Suhlasim,“ zapojil sa do ich debaty sofer Roda, „vzdy, ked sa nieco taketo stane, „vatnici“ cakaju na vyjadrenie Kremla, aby ho potom mohli papagajovat po socialnych sietach.“
„Ale to je predsa hovadina. Takto predsa kazdy hned vie, ze klamu a zavadzaju!“
„Alex, zijes ty vobec v Rusku?“
„Zijem. Ale doteraz som sa tomu nevenoval, viete, ze som byvaly vojak.“
„Ved prave preto,“ nesuhlasila Jelena, „na vojencine by si mal dostat vysoku skolu propagandisticku.“
„A veruze som i dostaval!“ branil sa Alex. „Len ma to nejako nebralo, ako sa hovori. Chcel som to mat za sebou a opakoval som po ostatnych, len aby som mal pokoj. Nezamyslal som sa nikdy nad tym, co je pravda a co nie. Nie zeby som comukolvek z tych kecov veril, ale pripustal som, ze to „moze byt pravda, ktovie.“ Chcel som si iba zit svoj zivot.“
„A co ze si tak zmenil nazor?“ nedala sa odbit Jelena.
„Zistoval som si, preco sa tak na nas Europa nasrdila, ked sme napadli Ukrajinu. Ja som si vazne myslel, ze potrebujeme obranit tamojsich ludi. A co som si ale potom zistoval… no nebolo to prijemne zistovanie.“
„Chapem. Mala som to podobne,“ melancholicky zanotila Jelena a zacala sa divat von oknom. Medzitym nastalo podivne ticho, akoby si cela posadka auta vymienala svoje pocity a nejasnosti telepaticky. 
Roda to musel prerusit: „Ale no tak. Teraz sme znova Rusmi – ked pride na lamanie chleba, sme ticho a nikto nechce nahlas povedat to, s cim aj tak vsetci suhlasime.“
„Mas pravdu. Ako Rusi sme nauceni drzat hubu a krok,“ prisvedcila Jelena a pokracovala: „Ale vies si predstavit, zeby si teraz zacal vykrikovat „protiruske hesla“ len tak na ulici? Milicia ta zoberie ihned a napari ti osem rokov.“
„Teraz mozno. Ale nieco musime spravit. Nieco vacsie, nez je len zapalovanie nejakych lietadiel. Nieco, co otrasie ruskou spolocnostou natolko, ze nebude uz takto lizat topanky Kremlu!“
„Co take? Zavrazdit Putina?“
„Jelena, si blazon? Aj keby sa nam to podarilo, o com silne pochybujem, spravime este horsie!“
„A to ako? Ved to je jasny signal opozicii…“
„Opozicii!“ zvysil hlas Roda, potom pokracoval tichsie: „A akej opozicii? Vsade vo svete by v opozicii boli kritici sucasneho Ruska, ktori odsudzuju vojnu. Ale v Rusku je opozicia, ktora je kritikou sucasneho Ruska a kritizuju, ze vojna nie je dostatocne razna! My mame taketo zmyslanie, Jelena! Opak opaku, nie opak kritiky. Ruska minca ma bohuzial viac stran, nez len dve. Nejestvuje dobro a zlo. Jestvuje len dobro, zlo a este horsie zlo.“


Igor Sorokin, 81, dochodca, Kazan

„Svetlo ostava svetlom, aj ked ho slepi nevidia.“
Lev Nikolajevic Tolstoj

Igor Petrovic Sorokin vystupil zo svojej Lady Samary na prijazdovej ceste k svojmu domu. Kvoli veku a silnym dioptriam sa mu obcas motala hlava a mal problem s priestorovym vnimanim, preto uz svoju Ladu neparkoval vo dvore. Urcite by ju oskrel o branu. Nevadilo mu to, zil v odlahlej casti Kazane, na mieste, kde sa koncila asfaltka a zacinala panovat nespevnena cesta. Ale k jeho domu viedol novucicky asfalt, na ktory bol hrdy. Musel sice podplatit tych spravnych ludi, ale za to to stalo. Dalej aj tak nemal chut ist. Na okrajoch velkych miest v Rusku je vzdy potrebne hladiet pred seba a prilis sa neobhliadat vokol seba. Zahnete do nespravnej ulicky a bud s autom zapadnete do bahna alebo sa stratite a musite sa pytat na cestu roznych pofidernych ludi. Takmer vzdy poradia, ved im ani inak ruska dusa nepovoli, ale predsa len je clovek opatrny. Turisti sem nechodia. Co by tu hladali. Tu ziju len spravni, poctivi Rusi!

Niekedy ho poriadne skrelo, ze si ho ludia uz tak ocividne nevazia ako kedysi. Vzdy mal predsa skvele postavenie! Rovnych tridsat rokov v kazanskej mestskej rade! Nie zeby po nom dnes ani pes nestekol, to nie, ale citi, ze si autoritu medzi miestnymi musi niekedy vydobyt. Ale na svoj vek sa citil este stale mlady. Teda aspon do poslednych mesiacov, kedy ostarol natolko, ze uz i jeho mentalny vek dosiahol ten biologicky. Isla na neho staroba, ktorej sa ale nikdy nebal. Ved v mestskej rade mu bolo hej. Prace bolo vzdy dost, ale penazi este viac. A on bol z tych, ktori vedeli, ako na to. Rus sa musi vzdy vynajst a to ti mladi nikdy nepochopia. Myslia si, ze ich Maticka Rus bude donekonecna za rucicku viest. Mastneho chleba! Ak sa o seba nepostaras, si v koncoch. A mladi si myslia, ze ich kolektivny Zapad spasi! Naprosti odpadlici. Nechcu ani svojej vlasti sluzit. No co uz s takou mladezou. Na Ukrajinu ich poslat bojovat, hned ziskaju bojovneho ducha a nie sa schovavat medzi nacistami. A nie, to nie je ziadne pokrytectvo, ze sam Igor Petrovic na vojne nikdy nebol. On si to vybavil a v neposlednom rade i zasluzil! No co sa tak divate, Rus sa predsa musi vynajst! A kto to nevie, nech trpi!

Musel sa do auta este raz vratit, lebo si spomenul, ze zabudol zatiahnut rucnu brzdu. Zahresil a brzdu zatiahol na stvrty raz. Musi tento srot predat a kupit si bavoraka. Ma na neho nieco nasetrene, odniekial „z vlastnych zdrojov“ este nejake peniaze zozenie a urcite mu daju este nejaku zlavu. Pozna zopar vplyvnych ludi, ktorym ale niekedy musi pripomenut, kto je Igor Petrovic Sorokin a nejake auto bude mat do neceleho tyzdna. Nie ako to kradnute z Japonska, kvoli ktoremu mal potom opletacky so zakonom. Nechal sa nachytat nejakym hlupakom z Vladivostoku. Ale ruske urady rady zabudaju, najma ked ide o clenov mafie. Igor si vsak na toho opovazlivca dobre pamatal. Vysoky blondiak v kozenej bunde. Typicky vagabund, urcite nie z Primorskeho kraja, iba tam kseftoval s dovezenymi autami. Poznal tuto zberbu, obchodoval s nimi pred tridsiatimi rokmi. Niektore veci sa v Rusku nemenia cele dekady. Ale tento mlady durak sa s Igorom Petrovicom nemaznal. Hlupak. A tak mal po skvelej Toyote. Sam sa nechal nachytat a to uz si uvedomil, ze i on starne a makne mu mozog. 

Len keby to pochopila i jeho rodina. Takto sa povadit kvoli krajine, ktora nema narok na svojbytnost. Vsetko od Berlina po Vladivostok by malo byt ruske a niekto to musi poriadne do sveta vykricat. Len jeho rodina tomu nerozumie. A este k tomu sa na neho vykaslala. Ze si to vobec mohla dovolit. Chvilami jej tieto fasisticke reci dokazal prepacit, ved ide koniec koncov o jeho rodinu, ale co je vela, to je vela. Tazko niesol ten fakt, ze uz po zabrati Krymu si coraz menej rozumel so svojou krasnou vnuckou Nastou. Vzdy to bolo krasne a usmievave dievcatko, ale len co dosiahla plnoletost, dostala „skvely“ napad odist na Zapad. Nebyt jeho, uz by tam davno bola. Tak nejak mlcky vzdorovala a obcas zdvihla Igorovi Petrovicovi mandle, ale pekne sa o neho starala, ked prisla na navstevu s jej matkou Jekaterinou. To urcite ona mala na nu zly vplyv. Obe sa proti nemu postavili a spolupracovali. Uz mesiace pred samotnym oslobodzovanim Ukrajiny chodievali menej casto a Igor Petrovic si to dobre vsimal. Nie raz im to i vycital, ale vzdy to skoncilo tak, ze prichadzali na navstevu este menej casto.

Igor vosiel do domu a priam citil tu napatu atmosferu toho rana. Rusi bojovali na Ukrajine uz vyse mesiaca a nejako sa im darilo tejto teme vyhybat. Ale vsimol si, ze Nasta uz nie je tak privetiva ako bezne. Ved uz chodievala viac za tym nesikovnym Volodom, odniekial z druheho konca Kazane. Dobre si pamatal na ten den. To sa vtedy posledny raz videl so svojim synom Vasilijom. A prave on sa stal stredobodom celeho problemu, ktory ani nemal nastat. Vzdycky sa stavalo, ze sa tieto dve damy s Vasilijom nestretavali, ked Igora navstevovali. Vzdy, ked prisli, Vasilij bol na odchode. Niesol Igorovi casto potraviny a drogeriu, pomahal mu pri rekonstrukcii domu a vyznal sa do aut, takze mu opravoval tu staru Ladu.
V to rano prisiel sam. Teraz ale Vasilij vyzeral spokojne a akosi muznejsie. Hned dostal odpoved, len co mu Vasja vylozil potraviny na stol.
„Idem na Ukrajinu,“ spokojne odvetil, akoby to bola uplne bezna informacia.
„Naozaj? Si trieda!“ pochvalil svojho syna Igor. Vedel, ze to v nom je.
„Cecensko ma vtedy minulo a doteraz ma to skrie, ved vies.“
„Viem, synak. Maticku Rus musime branit za kazdu cenu. Budes ako moj otec – strielat nackov. Uz si to povedal Jekaterine?“
„Coby. Zajtra to budu tri roky, co zijeme oddelene. Nemaj mi to za zle, ale Jekaterine to urcite nepoviem, ta by ma zabila skor nez Ukronacisti!“ zazartoval, ale Igor vedel, ze to myslel vazne.
„To sotva. Dostanes najlepsiu techniku na svete. Rusku! S nou to pojde lahko a rychlo.“
„Iba sa trochu obavam toho, ze NATO bude Ukrajincov zasobovat este viac nez doteraz.“
„NATO? Mozeme ho zvysoka vies co…,“

Igor Petrovic nestihol ani len dopovedat a vtom sa kuchynske dvere rozleteli dokoran. Igor Petrovic malokedy zamykal. V Rusku, kde sa vsetci poznaju (a kde poznaju jeho), to nebolo nutne.
„Ty sviniar!“
To bola Jekaterina. Poriadne rozzurena, aku ju Igor Petrovic este nevidel.
„Nacisto si sa zblaznil? Preco sa chces nechat dobrovolne zabit?!“
„Jekaterina, odkial…“
„A to som si myslela, ze sa to medzi nami konecne zacina napravat! Ja hlupa som si myslela, ze sa k tebe vratim! A ty sa das k Wagnerovcom?“
Igor Petrovic nicomu nechapal. Vasja sa nepriznal, ze sa chcel so svojou zenou udobrit. Konieckoncov, ved to by bolo i celkom rozumne. Jekaterina ale rozumna nebola. 
„To sa kvoli Putinovej vojne nechas zabit?!“
„Akej Putinovej vojne? Ved ked nepojdem, tak nas Zapad znici!“
Jekaterina bluznila. „Co to rozpravas?! Zapad nas ma za dieru sveta, naprostych vyvrhelov sveta!“
Igor Petrovic nemohol nezasiahnut: „Ale no tak, Jekaterina, maj rozum…,“
Obratila sa na starca: „S tebou sa nebavim, ty stary fasista!“
Tak fasista?! To uz ta zapadna propaganda naprosto prenikla az do srdca Ruskej federacie.
„Doteraz som bol mily, ale tieto slova odvolas!“
„Ani zamak! Urcite si to bol ty, kto mojmu muzovi nasadzal taketo fasisticke reci do hlavy!“
„Vasja, noze si upokoj zenu.“
„Ja som si myslela, Vasja, ze to bude medzi nami znova klapat,“ Jekaterina sa ocividne upokojila, ale vyzerala, ze zacne plakat. Ved tak to bude i s celym Zapadom. Najprv su odhodlani nas znicit za kazdu cenu a potom zacnu vyplakavat. Nebolo mu jej ani trochu luto.
„Ste bojkovia. Obaja. Nemate ani kus vlastneho rozumu! Slepo doverujete tomuto vysinutemu statu! A teraz ja ako zena mam robit co? Povedzte mi! Dcera sa mi mozno uz bude za polroka vydavat, samozrejme, ak Voloda nebude vyslany na front! Chudere to zlomi srdce! A mne sa lame uz teraz. Ked obe stratime muzov, co budeme robit?“
„Jekaterina. Pocuvaj ma! Tato vojna sa za chvilu skonci. Ved sme uz takmer v Kyjeve. Ukrajinci sa musia zodpovedat za bombardovanie Donbasu.“
Jekaterina uz nevedela, co dalej. Odstupila od muza na tri kroky a v tvari sa jej zracila uzkost. Igor este prilial benzinu do ohna, ked nadhodil: „Rusko tuto krizu nezacalo. Ale bude to Rusko, ktore tuto krizu skonci.“

Jekaterina si uvedomila, ze je koniec. Musela ustupit. Bez rozlucky a so slzami na krajicku opustila kuchynu a nemala chut ani zatvorit dvere. Takto dopadnu vsetci na Zapade. So stiahnutymi chvostami ich vyzenieme aj s ich lzami z Ukrajiny a potom mozno i z Polska. Ale hrialo ho pri srdci, ze jeho syn sa ukazal ako pravy hrdina.
„No tato, nemyslim, ze sa tu Jekaterina este ukaze. Mysli si, ze to ty si ma naviedol ist na Ukrajinu.“
„Aj som chcel. Ale som rad, ze si sa takto rozhodol sam, synak.“
„Ano,“ vzdychol si Vasja a uz sa zmieril s tym, ze ani on uz Jekaterinu neuvidi. A ked ho zajmu neonacisti, tak neuvidi uz nikoho.
„Hlavu hore, Vasja, ved si Rus!“

Pri tej spomienke ho pichlo pri srdci. Uvedomil si tak ako nikdy predtym, ze je sam. Sam ako kol v plote. Stale este relativne zdravy, ale srdce ho uz nepocuvalo ako kedysi a od tej spomienky sa to cele zacalo rucat. Nikdy tvrdo nepracoval a tak bol vzdy zdravy, ale jeho vek si svoju dan uz pomaly zacal vyberat. Polozil tasku s nakupom na stol a zavzdychal. Je sam. A este k tomu ho odvtedy uz z rodiny nikto nenavstivil. Nevdacnici. Jediny, kto pri nom a Maticke Rusi stal, bol jeho syn Vasja. A ani toho uz nikdy nevidel. A ani svoju rodinu. Ale ani tak po nej velmi netuzil. Ved si nectia ani tuto najlepsiu krajinu na svete a jeho uz toboz nie. To si ozaj na stare kolena nezasluzil. Ale co, musi sa pomaly zzit s tym, ze je uz len stary dedo, ktory odmieta zomriet. 

Navrchu tasky sa ligotala flasa s dolezitym obsahom – metlou ludstva – nebol to lacny alkohol, aky pijavaju miestni „gopnici“, Igor by si taky alkohol, po ktorom sa zvrastuje tvar a cloveka premkne pocit, ze onedlho oslepne, nikdy nebol nalial. Mal sice svoj vek a aj peniazky pomaly dochadzali (hlavne kvoli sankciam a padu rublu), ale nie, na uroven „gopnikov“ nikdy nespadne! Sam nimi kedysi pohrdal. Tak dopadne kazdy clovek, co sa spolcuje s kriminalnikmi. Hovori niekto, kto sa ako kriminalnik spraval, hovoril si Igor v duchu, ale ja som za to aspon dostaval zaplatene. Ale nehanbil sa za to, clovek bol predsa obdarovany zivotom od Boha, ktory musi stravit najlepsie ako vie a co je ho po tom, ze i ucet na niekoho ineho. To je ich vec. Kazdy clovek ma od narodenia predispozicie na nieco ine. Ini su hore, ini dole. A tak je to vsade, aj vo zvieracej risi, preco by to malo byt nejako inak, ked i clovek je ostatne len zviera? 

Igor Petrovic pohrdal demokraciou. Za mladi citaval Leva Gumiljeva i Carla Schmitta, hoci s nim vo viacerych nazoroch nesuhlasil. Obcas citaval i inu politicku literaturu a to pokojne i zapadnu a daval si dokopy svoj politicky nazor, ktory sa opieral i o svoju vlastnu formu realizmu, ktorou teraz kolektivny Zapad pohrda. Zvlastne. A dokonca je na zamyslenie i ten fakt, ze i vychodna Europa sa zacala v patdesiatych a sestdesiatych rokoch zaujimat o nejaku formu vlastnej samostatnosti. Naozaj? Zacali verit niecomu, co nikdy nepraktizovali? Je to akoby ste sedeli pri pokrovom stole. Pred vami lezia na stole pekne ulozene zetony. A teraz zrazu dostanu nohy a bez toho, aby ste ich vhodili do banku, zacnu cupitat k vasmu protivnikovi. No dovolite im to? Nuz ale co, stat musi vynalozit vsetku svoju politicku moc na to, aby sa nerozpadol. A to tito proukrajinski nacisti nevedia, nikdy to nepochopia. A vobec nerozumeju ani tomu, ze Kyjev je len zaciatok. Nedochadza im, ze „sankciami“ nas chce Zapad znicit? Uz teraz maju v moci privela zetonov a este nam idu kradnut i jeden z najvzacnejsich? Ze to vzdy ostane na Rusku! Ze vzdy musia polozit zivot ruski vojaci, aby vyhnali nacizmus z Europy!
Horsie je vsak to, ze nacizmus je teraz zaobaleny do „demokratickeho“ habitu, ktory mu nesvedci. Je to samo zlo, satan. Niekto, kto ti ponuka cervene jablcko, napustene kyanidom. To iste zlo, ktore chce rozvratit rodinu ako zakladnu stavebnu jednotku statu. Rodic 1 a Rodic 2, no kto to kedy slychal. On sa toho mozno uz nedozije, ale nevedel by si predstavit, zeby predsa len uvidel rozpad Ruskej federacie. A to nemoze dopustit. Ukrajina a Polsko su najvacsi zloduchovia, satani Europy, ktori si zrejme liecia nejake svoje komplexy z minulosti svojou rusofobiou. Ale ani stredna Europa prilis nezaostava a zbroji nielen vojensky, ale i v plamennych vyjadreniach. Zrejme im ten sestdesiaty osmy a patdesiaty siesty rok nestacili. Nackovia asi len prehodili kabaty a zrejme sme ich nikdy nevyhubili. Cista burina Europy, ludska hlusina, nic viac.

Takto rozmyslal vo svojej hlave. Ked svoje politicke nazory prezentoval svojim znamym a posluchacom v krcme, musel vzdy trochu znizit latku a vyjadrovat sa co najprirodzenejsie, presvedcivo a jednoducho. Su to predsa casto starsi ludia, ktori v dobrom spominaju na dobre casy Sovietskeho zvazu. Ach, ako lahko sa dalo kradnut… ostatne, da sa to i dnes. Dokonca by povedal (aspon podla svojich skusenosti), ze sa dnes kradne o nieco jednoduchsie. Mat tak znova dvadsat rokov a dnes by sa nevozil na Lade Samare, ale na elektrickej Tesle. No a co je na tom, ze je to americke auto. Je predsa lepsie, nez cokolvek, co sa vyrobi v Rusku. V Rusku… hm, napadla ho zvlastna jazykovedna hra – je spravne rusky „na Ukrajine“ alebo „v Ukrajine“? Ak by mal dat na svoj instinkt, asi by mal castejsie pouzivat „na Ukrajine“. V rustine tato zmena predlozky ma svoj vyznam – takto to znie viac, akoby Ukrajina bola castou Ruska (ktorou vlastne i je). A nech sa vsetci Ukrajinci i na hlavu postavia, nemozu popriet, ze im v zilach koluje ruska krv! Vzdy boli sucastou Ruska! A keby sa niekoho na Zapade opytali, aky rozdiel vnimaju medzi kulturou ruskou a ukrajinskou – NIKTO nebude vediet. A viete preco? Pretoze Ukrajinci su Rusi a vzdy nimi boli – su to bratske narody a su na nerozoznanie. A preto tvoria celok. Preto Ukrajina ako taka – nejestvuje.

Povodne si chcel pripravit nieco lahke na jedenie z potravin, ktore si cerstvo nakupil, ale dostal chut na alkohol. A hlavne, potrebuje ist von. Co uz len urobi tu v dome, najma teraz, ked je coraz castejsie sam? Viac neuvazoval a vybral sa cez cestu do krcmy. Potrebuje sa napit, trochu sa zohreje a podebatuje s miestnymi stamgastmi. Podnik nebol nijake velke terno, obycajna mala krcmicka, ktora sotva prezivala, co sa dalo hovorit i o jeho zariadeni, ktore mohlo pokojne mat vyse tridsat rokov. No co uz, vsetci starneme, pomyslel si Igor Petrovic a aspon na chvilu nechal za sebou ten odpor, ktory k tomu miestu mal. Uz si nemoze dovolit byt taka fajnovka.

	Za barom, ako obvykle, stal stary ulisnik Vadim. Pracuje tu uz vyse dvadsat rokov a hlavne za posledny rok a pol viditelne zostarol. A co si on daval pozor na to, ako vyzera!
„Privjet, Vadim. Dve vodky. A rychlo.“
„Nazdar, Igor Petrovic. Dnes nejaky sklesly,“ odvetil barman a zacal sa obhliadat za nejakymi cistejsimi poharmi.
„Ale, nastvany som. Starnem, hlupnem…,“ tazko si odfukol, „a som sam ako kol v plote.“
„Kazdy mame obcas zle dni,“ opatrne nadhodil.
„Lepsie uz nebude.“
„Ale bude. Uvidite.“
„Odkedy je ta prekliata vojna, rodinu som takmer ani nevidel.“
„Aka vojna? Je to len specialna operacia.“
„Ja viem. Ale zasiahla nas tak, akoby to bola legitimna vojna. Stratil som tam syna. Ale som rad, ze sa z neho stal muz na pravom mieste.“
Vadim prave docistil dve pohariky a snazil sa Igora Petrovica trochu rozveselit a pri nalievani vodky mu odvetil: „Vsetci si tym musime prejst. Ale nezufajte, vsetko sa nakoniec v dobre obrati.“
Igor Petrovic mal ozaj zlu naladu. A napriek tomu, ze vzdy podporoval rusku armadu, aj Wagnerovcov, ale najma teraz v bare, divajuc sa na nic nehovoriacu tvar barmana, sa znova zacal prejavovat pesimistickejsie, nez by bol ochotny pripustit. 
„No nie zeby som neveril ruskej armade, to teda nie,“ povedal a s tazkostami si sadol na vyssiu barovu stolicku, „ale akosi sa to prilis natahuje. Uz sme konecne dobili Artomovsk a ti nacisti su stale naprosto vsade! Ako sme to mohli dopustit?“
„Viete, ze ja sa do armady nerozumiem. Nerad by som o tom nejako polemizoval.“
„Ale jasne, jasne,“ rozhorcene mavol rukou Igor Petrovic a na ex do seba hodil jeden poharik vodky. Tvar sa mu skrutila odporom, nebola to tak dobra vodka, aku si kupuje on. Ale co, aspon si podebatuje. A vypije si. A vypil hned na to i druhy poharik vodky. Tento uz chutil o poznanie lepsie. A potom si uvedomil, ze mozno jedine takto dokaze zahnat to prazdno v dusi. Ak je alkohol jed, tak sa pije preto, aby sa zabilo to nieco, co cloveka zoziera zvnutra, nie? A tak si zapytal este zo dva vodky, ale uz videl, ze si mozno zapyta i za celu flasu a tak barmanovi rovno zaplatil za celu flasu. Vadim ho dobre poznal a nikdy mu neodporoval.
Dokonca sa stavalo, ze Igor Petrovic zaplatil za celu flasu, ale potom si ju zabudol vypytat. Nijako mu to neprekazalo. Bral to ako sprepitne. Je to ostatne jeho chyba, ze plati vopred, najma vtedy, ked mu uz pamat tak dobre nesluzi.

Krcma sa pomaly plnila. To uz i miestni opilci prichadzali zo svojich fusiek. Poniektori menili prace ako ponozky, nikde nevydrzali kvoli pitiu. Ale zacali prichadzat i obcasni alkoholici zo svojich stalych zamestnani. V Rusku pije kazdy. Dokonca i v praci. I Igor si teraz nevie spomenut, kedy naposledy musel vydrzat triezvy na magistrate. Vzdy mal v praci aspon jedneho panaka. Uz sa mu stavalo, ze niektore dolezite dokumenty ani poriadne nedokazal precitat, tak mu pred ocami skakali pismenka. Ale to bolo davno a hlavne ti mladi teraz piju coraz menej. To je znova sposobene Zapadom a ich „vyberanemu“ sposobu zivota. Ze sa nehanbia, takto plut na ruske idealy!

Igorovi ozaj tato lacna vodka zachutila. Medzicasom sa zosunul z barovej stolicky a odisiel si sadnut k najblizsiemu stolu. Barman ho aj tak zacal mierne ignorovat, hlavne kvoli tomu, ze prichadzali zakaznici, ktori si radi nechavali naliat priamo pri bare rovnako ako on. Ale nevadilo mu to, hned sa k nemu pripojili dvaja ochlastovia jemu podobnemu rangu – obaja pracovali ako uradnici a Igor ich velmi dobre poznal, ale nemohol ich nazvat ozajstnymi priatelmi – skor ich povazoval za ludi, s ktorymi sa dalo dobre ozrat. Pavel Ragnarovic Telagin a Grigorij Lichacev, obaja uz tiez v dochodcovskom veku, i ked Grigorij este pracoval na polovicny uvazok – Igor si ani za nic nevedel spomenut, kde. A tak zistil, ze o tych dvoch vlastne zasa tolko nevie.
Grigorij sa uskrnul, podsunul flasu vodky blizsie k Igorovi a poznamenal: „Zase ste si zabudli flasu na bare.“
„Hm, zase? Viem, ze som za nu platil, ale neviem, kedy sa stalo, ze mi ju barman i doniesol.“
„To ta vasa pamat. Nezhorsuje sa vam nahodou?“
„A viete, ze ano? Ale to len v posledom case. Vsetko stoji za suche hovno,“ podrazdene odvrkol a nalial si z flase do poharika. Mal dobru musku a vo svojom veku sa mu este ruky netriasli.
Hned opacil i Pavel: „A co ze sa take stalo?“ 
Pavel bol mlcanlivejsi a mozno by sa dalo povedat, ze viac utiahnuty, o to vsak lepsi posluchac. To mu zaiste zabezpecili jeho estonske korene.
„Menim sa presne ten na typ ludi, ktorymi som opovrhoval: stal sa zo mna samotar, ktoreho vsetci opustili,“ musel si dovolit trochu teatralnejsie gesto a dvihol ruku vysoko do vzduchu.
„Ale no, vsetci ludia takto skoncia. Podivajte sa na mna – mam uz len jedneho syna a ten sa mi uz vyhraza, ze ma da do starobinca! No verili by ste tomu?“
Igor Petrovic pohladom prebodol svojho naprotivka a mierne ho pokarhal slizkym tonom: „Aspon mate syna! Ja uz nemam ani toho. Vnucka sa mi vydava za nejakeho pochabeho chlapa a kvoli jej matke ju uz aj tak nikdy neuvidim.“
Obaja sa tvarili, ze rozumeju. Ale nerozumeli. Takmer zarucene. Ale to Igora pramalo zaujimalo. Uz sa mu nalada zlepsovala kvoli vyssiemu objemu alkoholu v krvi a zanotil: „Esteze mam zo syna hrdinu! Hrdo padol pri oslobodzovani Artomovska!“ 
Jeho hlas sa nezdal tak hlasny, ako si myslel. Ale to bolo mozno tym, ze bola krcma uz celkom plna a poniektori sa bavili i hlasnejsie nez oni.
„Nechcem vam do toho nijako zasahovat,“ vyskusal Pavel, „ale co si o tej vojne myslite?“
Igor sa na Pavla zaganil a odvetil: „Snad aj vy ste odporca vojny?“ uz mal dost, ale pit neprestal, „co sa to s Rusmi deje? Nechce sa mi verit, ze aj vy ste sa nechali ogabat prozapadnymi recami…“
„Nejde ani tak o prozapadne reci,“ vyhovaral sa Pavel, „ale podivajte sa: cely svet je proti nam. Nepaci sa mi, ze rusku pravdu vidi len zopar krajin. Ale ak na to podivame blizsie – zistime, ze s Ruskom suhlasia vacsinou len dalsie diktatury.“
Igor mal dost. To tu zije obklopeny samymi nackami aj v Rusku? 
„Rusko je demokraticka federacia!“ zanotil a znova teatralne zamaval rukami.
„Podla vas by sme my, stari, nieco s tym spravit?“ opytal sa Grigorij.
„Co uz len my spravime? Budeme ako pravi Rusi – pasivne cakat na to, kym sa to cele neskonci. Nejako bolo, nejak bude. Co ma je do toho.“
„A coze taky iny pristup ste zvolili? Teraz by ste nebodaj i do politiky znovu zasli a teraz zrazu nechcete nic robit?“
Igor sa zahladel na Pavla a hypnotizoval ho pohladom. Potom len odfrkol: „Ked sa mam bavit s vami, tak mi je zle. Vobec nedrzite s Ruskom. Nechate sa len ovplyvnovat. A co mam podla vas robit ja, ked mame nepriatelov vsade?! Ha?! To neviete.“
„No co? No pritvrdime!“ skusil to Grigorij a buchol po stole pastou. Nie z celej sily. Len aby dodal svojim slovam vahu.
„A co z toho? Suche hovno na razni. Vy to nevidite, ako sa nam na Zapade smeju? Ani vyhrazky atomovou vojnou s nimi nepohnu. Tak co?“
„Ved o to ide, Igor Petrovic, smeju sa nam. A mne sa zda, ze pravom.“
„Mlcte,“ neznelo to nijak nepriatelsky, Igor len sucho konstatoval. „A ze ste sa teda neodpratali do Estonska?“
„Rodina tam uz je. Mne je tu ale dobre.“
„A nechyba vam?“
„Coby. Musime pockat, nez sa situacia upokoji a cochvila sa vratia. A ak nie, pojdem za nimi.“
„Upokoji a neupokoji. Kym budu nacisti na Ukrajine, pokoj nebude.“
Pavel mlcal. Uvedomil si, ze u Igora Petrovica nepochodi a tak sa oprel celym chrbtom na lavicu a pomaly upijal z vodky. To trochu prebralo Grigorija, ktory, ako sa zdalo, ma pre Igora vacsieho pochopenia: „Ale uz sme ich dost vybili.“
„Vybili. Ale stale ich je vsade.“
„Ale na to nemozeme stacit.“
„Akoze by nie?“
„Vy ste nesluzili v armade?“
„A naco? Vybavil som si vynimku.“
„Vlastne ano, zabudol som. Tak to potom neviete, co sa na vojne deje.“
„Coby? Mam dobre zdroje.“
Pavel zakaslal a Igor si hned myslel, ze to spravil naschval a preto sa na neho otocil a venoval mu neprijemny pohlad: „Slava ruskej armady je lestena dovtedy, kym sa v nej nevidime. Ale teraz lestime, lestime a nie a nie z z nej spravit zrkadlo. Ak mame vyhrat, musime viac zbrojit. A menej kradnut. Viac sa starat o svoju techniku, aby bola vzdy bojaschopna.“
„Technika vyhrava vojny, to je pravda, ale jedno sa nemeni – vola ruskeho vojaka. Rusky vojak vzdy ide az do konca.“

Viacej sa nebavili. Akoby sa nic ani nestalo. Igor vstal, trochu to s nim zamavalo, ale dokazal sa udrzat na nohach a este i prehodit zopar slov s barmanom. Dnes sa nezabudol opytat, ci nieco nedlhuje. Barman mu spokojne odpovedal, ze nie. Takze bud zaplatil viac, alebo tak akurat. Ved on ma vediet. Igor sa spokojne odkolisal k dveram a vysiel von. Zistil, ze slnko uz poriadne zapadlo, ale stale bolo dostatok svetla, aby sa poulicne lampy este nezapalovali.
Tomu ozaj neveril. Ti dvaja – mozno ich je viac – oni pochybuju o tom, ze ruski vojaci idu az na doraz? Ved ked sme pred osemdesiatimi rokmi dobili Berlin, tak dnes nejaky Kyjev nebude nijaky problem. Ja fakt nerozumiem, odkial sa vzal ten pochybovacny ton. Vsetci by sa najradsej zdekovali prec. A kde je boj? Co sa to s Ruskom stalo? Preco nebojujeme za svoje idealy? Takto si hovorieval sam pre seba. A potom si uvedomil, ze pochybnosti uz postihli pomaly i jeho. Co ak je to cele inak? A preco na to vobec mysliet? Uz nie je v jeho silach, aby s tym cokolvek spravil. A ani nechcel. A potom sa zacal citit frustrovany. Nie previnilo, to nikdy. Ale frustrovane. Ze sa Rusko zmenilo. Ozaj? Nie je take iste? Vodka mu urcite totalne sprehadzala jeho mozgove bunky a zacali sa mu vynarat tak protichodne myslienky, ze by bolo teraz najlepsie ist si lahnut a z celeho toho blaznovstva sa len vyspat. 

Nemohla to byt nahoda, ze su vsetci tak nerozhodni. Ale kto uz len bude pocuvat starca, ktory si uz nevie spomenut ani na to, ci vypil flasu vodky, ktoru si zaplatil? Ale nevedel, kam s tym vsetkym. A zrazu mu prislo akosi nevolno. Nevolno na dusi. Nejako prehliadal ten fakt, ze svojho syna uz nazive nikdy neuvidi. A zrazu mu to zacalo byt luto. Vsetkeho. Uplne vsetkeho. Mierne sa zapotacal a zacal lapat po dychu. Zacalo sa mu tazko dychat, ale nie preto, zeby mal slabe srdce, necitil ziadnu fyzicku slabost. Iba zacal spoznavat ten pocit, na ktory uz takmer i zabudol – snazil sa zadrziavat plac. Ak by sa nekontroloval, mohol sa pokojne rozplakat na celu ulicu. A daval si pozor, aby sa tomu tak nestalo. Citil, ako sa mu chveje spodna celust. Ocami hladal nejake povzbudive miesto, cokolvek, comu by teraz prisudil magicku silu, ktora by ho z toho pocitu dostala. Ale nic take neprichadzalo. Tak uz len rychlo zduchnut pod perinu, nez si po neho pride pocit hanby.

Jeho syn… doteraz ho nenasli. Vsetci si myslia, ze padol, ale nikto ho dlho nevidel. Mozno padol do zajatia pri bitke o Artomovsk. Takmer urcite vie o nejakych dokumentoch, ktore dostal. Urcite je Vasja uz po smrti. Ale ak je tomu tak, preco mu nepriviezli jeho telo? Jekaterina, nech je nastvana akokolvek, by takuto informaciu staremu panovi urcite dala, tak… kde sa stala chyba? Kde je jeho bolestne? Kde je Vasja? A potom si spomenul, ze prave Vasja je ten dovod, preco sa dnes vybral do krcmy. A on je tym dovodom, ze je mu teraz este horsie, nez ked do nej vkrocil.



Urcite sa nestalo to, o com blabocu na Zapade. Ze Wagnerovci posielaju svojich ludi v davkach a zomieraju po stovkach. Potom ich kdesi zahrabu, aby ich rodinam nevyplatili ani rubel a ze Prigozin na tom postavil cely biznis. Urcite sa mylia. Rusi su aki su, ale toho by schopni neboli. Igor Petrovic by to vedel odprisahat. Zapad si zase len vymysla ako uz po tisici raz. Obvinuju Rusov z takych neuveritelnych zverstiev, akoby sme nacistami boli my, paneboze! Ale tak je tomu vzdy. Nikto nevidi tu rusku nebojacnost, vzdy len nesvar, krivdu a loz! Preco to len nevidia? Nechcu?

Vasja sa domov musi vratit. Ci uz zivy a zdravy, alebo v truhle. Ale ved vie, ze ho tam strelili, tak preco urady nekonaju rychlejsie? Ach, ved takto by to bolo este horsie. Stratit syna a este nemat ani miesto, kde mu vzdat hold. Na to Rusi urcite nemaju zaludok. Vasja sa najde a pride domov, nech uz v akomkolvek stave. A vystroji mu pekny pohreb, ak sa vrati uz mrtvy. Ale takto? To akoby nikto Ako Vasilij Igorovic Sorokin nikdy nezil. A to predsa skoda, nie? Niekto si ho musi pamatat a ctit! Kazdy si to zasluzi! Nie, Zapad sa urcite myli. 

Valentina Sirotkina, 22, studentka, Rostov na Done

„Civilizacia je proces oslobodzovania cloveka od ludi.“
Ayn Randova

Valentina bola vzdy rebelkou. Rebelkou s urcitou stoickostou a rozvaznostou. Zucastnovala sa na „zakazanych“ prejavoch neslobody ruskej opozicie. Sama si vsimala, ako sa za ten cas menilo spravanie ruskej policie. Spociatku tieto zhromazdenia tolerovala. Aj ked si Valentina a mnoho jej rovesnikov v skole casto vypoculi akesi „Nonono!“, teda upozornenia zo strany ucitelov a policie, ktore obcas chceli popularizacnymi prednaskami objasnit sucasnu politicku situaciu. Upozornovali ich na „zivly“, ktore sposobuju chaos vo verejnom zivote. Iste, chaos. Valentina by sa takychto prednasok ani neucastnila, keby neboli povinne. Ale ked rusku opoziciu zacali castovat hanlivymi pomenovaniami a nespravnou formulaciou ich programu (Valentina isty cas patrila k uzsej spicke „Odboja mladych“ a poznala pozadie takychto skupin), celkovo osocovanim kazdeho, kto ma iny nazor, nez vacsina, vstala a odisla. Samozrejme, kratko na to dostala napomenutie, akesi dalsie „po prstoch“, ale tomu Tina vobec neprikladala nejaku dolezitost. Mozu si ju napominat, kolko len chcu, nic s nou neotrasie. Pamata si, ako bola povolana k riaditelovi strednej skoly v Rostove na Done. Tina sa snazila byt uvolnena a vypocula si vycitky od riaditela. Nechcela sa pred nim nijako obhajovat, ani mu pripomenut, ze je sucastou niecoho vacsieho. Vacsinu casu bola ticho a ak sa jej pan riaditel nieco pytal, odpovedala jedno – az dvojslovne.
„To je tichy odpor, je tak?“ s podlym usmevom si musel podpichnut riaditel skoly.
„Ano, je.“
„Viacej mi k tomu nepovies? Vies, ze si mohla dostat neospravedlnenu hodinu.“
„Viem.“
Pan riaditel len vzdychol a oprel sa o stol: „Nerobis mi to jednoduchym, dievca.“ 
Ved ani vy mne, pomyslela si v duchu Valentina. To aby sa clovek v Rusku bal vyslovit svoj nazor. Nie zeby to bolo vzdy tak jednoduche, ale uz davno nezijeme v stalinskych casoch! Uz je davno po druhej svetovej vojne! Zijeme v dvadsiatom prvom storoci a v takej vyspelej krajine, akou je Rusko, stale nemozeme vyjadrovat svoj nazor? Ale ved nakoniec – coho sa boja?
Maju prevahu v kazdom aspekte zivota a boja sa nas, akoby sme hned zajtra mali napochodovat do Moskvy a uskutocnit statny prevrat! Ale my nic take nechceme! Chceme len, aby nas bolo pocut! Aby nas ruske elity aspon na chvilu vypoculi a zamysleli sa! Ale ocividne sa nas boja, ked nas chcu zadupat pri co i len malickej rebelii.
„Vidim, ze s tebou nepohnem. Ale nemysli si, ze si vyhrala,“ akosi radikalne zmenil ton pan riaditel a ukazal na nu koncekom pera, „sama uvidis, ze sa ti neoplati byt na Navalneho strane.“ 
Kto tu kedy hovoril o Alexejovi Navalnom? My sme mala skupina pod inym lidrom, ale Tina si radsej povedala, ze bude mlcat. Len nech ju povazuju za stupenkynu Navalneho. Pre nu je to pocta. Ale i tak, co sa tym sleduje? Ved uz teraz je Rusku bastou neslobody a to ma akoze byt este horsie? No ako sa zdalo, nikdy nemoze byt tak zle, aby nemohlo byt este horsie. 

A horsie aj bolo. S rodicmi sa od prepadnutia Ukrajiny bavila len striedmo a len ak sa to tykalo vaznych veci. Nikdy od nich necitila nejaku velku oporu, najma odkedy sa Valentina viac zaujimala o politiku a ludske prava. Iste, ma len dvadsat dva rokov a v takom veku clovek este len spoznava sirsi aspekt toho, comu sa hovori zivot. Mnoho veci pochopila az neskor, menila svoje postoje a nazory a nie zriedka ostala prekvapena, ked sa zahryzla do urcitej problematiky a zistila, ako dokazu byt problemy v danej tematike komplexne. Ako mladsia mala casto nazory, ktore pravdepodobne napadnu kazdeho liberalnejsie zmyslajuceho, viac lavicovo orientovaneho mladeho cloveka. Ved i cele skolstvo sa snazi posobit viac lavicovo, ked sa bavia o roznych problemoch spolocnosti. Mladi ludia casto hladaju viac socialne riesenia, riesenia take „aby z nich malo uzitok co najviac ludi“. Potom ked sa hlavne po vysokej skole rozhliadnu, zistia, ze to takto v praxi funguje len s uzkoprofilovymi odbormi a takmer vsade panuje viac pravicovy nazor. 

Na vysokej skoly sa zmiernila. Udobrila sa s rodicmi, aj ked mozno len navonok, pretoze sa rozhodla, ze si svoje politicke nazory bude nechavat pre seba, najma pre dobro rodiny, aj ked s nou vo vacsine pripadov nesuhlasila. Trochu sa utiahla do seba, ale dalo by sa povedat, ze sice musela maskovat svoje pocity a nazory, trochu sa naucila sebaovladania. Stala sa z nej „ticha rebelka“, ktora vedela vzdy niecim prekvapit. Zacala studovat zurnalistiku a zistila, ze sa jej prave tato novonadobudnuta rozhodnost a stoicky pokoj v dusi velmi hodia. Zistila, ze najviac kricia ti, ktori su ticho. Ako nadejna reporterka vsak chcela podavat neskreslene informacie. A to na ruskych vysokych skolach nebolo mozne.
A znova sa ukazala ako „ticha rebelka“. Rodicom nechala na stole list, aby sa o nu nebali a ani ju nehladali. Nechcela odist len tak bez rozlucky a bez stopy. Ale len tak zo dna na den sa zbalila a odisla. Dostala totiz ponuku prace pre ruske opozicne noviny, ktore sa medzitym presunulo do Lotysska. Usadila sa v Rige, ale nakoniec sa tam prilis nezdrzala. Na jej vlastnu ziadost sa rozhodla ist do Kyjeva, odkial sa len prednedavnom stiahli ruske vojska. Mozno to bola hlupost, ale rozhodne mala za ciel podavat Rusku pravdive informacie. 

Samu ju, pravdaze, nepustili. Z tychto novin sla skupina piatich novinarov, z nich dvaja kameramani. Valentina sa konecne citila, ze niekam patri. Vsetko to boli profesionali a viaceri na Ukrajine uz posobili. Valentina vsak este nedostala rozhodujucu ulohu, prischol jej zber a spracovanie informacii. Najtazsia robota zo vsetkeho. Mala len pripravit podklady preto, aby sa pred kamerou postavil jej kolega, styridsiatnik, ktory sa jej ujal aj ako „nahradny otec“. Praca bola, samozrejme, velmi narocna. Po case si zvykla na daleke dunenie a praskot zbrani a obcasne i rakiet. Pri kolegovi Romanovi sa naucila vela. Ten ju zaucil v tom, ze na tuto pracu je potrebna urcita davka ignorancie. Vysvetlil to tym, ze teraz su aj oni sucastou vojny. Aj ked si tricka a nepriestrelne vesty s nazvom PRESS takmer nikdy nedavali dole a bezne by sa po dokumentaristoch strielat nemalo, nebyva to pravidlom, ale uz si zazil, ze po nom a jeho stabe strielali a tak na to Valentinu pripravil. Musi byt dostatocne tvrda a nezamyslat sa, co sa moze alebo nemoze stat.

A Tina sa drzala viac nez dobre a Roman ju za to casto chvalil. Bola dostatocne odhodlana, milo a zaroven laskavo sa bavila s miestnymi. S jazykom problem nebol, vela miestnych hovorilo rusky plynulo. Dokazala preukazovat i zdravu davku sentimentality, no nenechala sa nou vykolajit, co bolo ozaj klucove. Ak by sa dostali len cerstvo na miesto cinu raketoveho utoku a prislo by jej zle alebo by nebodaj dostala panicky zachvat, vedela by, ze sa na tuto pracu nehodi a radsej by to menila za pracicku v klimatizovanom studiu. A musela tomu celit. Jej skupina videla tu skazu, ktora sa odohrala na zeleznicnej stanici v Kramatorsku. Ale ze to bolo ozaj tazke vidiet takyto hrozny cin! Slzy mala na krajicku a akasi hroza v jej dusi sa miesala s odporom voci vlastnej krajine. Vtedy by bola mozno na chvilu zaprisahala, ze by ozaj radsej tuto udalost odreportovala zo studia. Ale takto sa citila viac bezprostredne. Asi dvadsat minut sa rozpravala s jednou asi patdesiatrocnou panou. Dokazala ju upokojit a ziskat od nej ako-tak presne informacie. Roman bol jej pracou nadseny. Nemohol to ale dat najavo, pretoze ked z Kramatorska odchadzali a sadali si do auta, Roman len sedel a pomaly vstrebaval vsetko to, co videl. Len sedel a mlcal. Cele to trvalo asi desat sekund. Ale potom sa znova presunul do reality a uz to bol znova stary dobry Roman.
A potom sa to stalo. Z nicoho nic. A to ani neboli v oblasti, z ktorej boli hlasene utoky. Aj Kramatorsk nebol pred tym utokom nijak velmi ostrelovany a predsa len sa potvrdilo, ze v tejto vojne nie je bezpecne nikde. Smerovali zo Soledaru viac na juh a chceli sa zastavit este v Bachmute, ale niekde uprostred cesty, kde sa nepredpokladalo, ze sa bude bojovat, sa tak stalo. Zacali strielat po ich aute! Chvilami isli dalej a aj zrychlili. Kameramani ihned zapli kamery a aj ked tie snimky budu rozostrene a poriadne roztrasene, aspon nasnimaju to, co sa stalo. Roman a Valentina vobec ani nevedeli, odkial to na nich strielaju a ci su to Rusi, ci Ukrajinci.
„Dopekla! O bojoch v tejto oblasti nam nikto nic nevravel!“ sipel Roman a krcovito drzal volant.
„Mozno nestrielaju po nas. Tam obdalec je most, skusme sa skryt tam.“
„Neblazni, Tina! Mosty su dolezite vojenske ciele!“
„Ja viem, ale nikde nie je ani stroma!“
Cele to trvalo par sekund. Krcili sa v aute, zarincalo sklo. „Krucifix! Heej, my sme noviny! Tlac! Nestrielat!“
„To im tak pomoze. Dobre vidia, ze mame na aute jasne oznacenie,“ pokojne odvetila Valentina. Zistila vsak, ze tou odpovedou len maskovala svoj strach. 

Dalej si toho prilis nepamata. Zahmlilo sa jej pred ocami a stratila sluch. Nebola si ani vedoma zvuku, ktory to sposobil. Vobec nic. Len ticho a zalahnute v usiach. Mozno lezala na mieste pat minut, mozno pat hodin? Iba tma a ticho, ale ked otvorila oci a snazila sa postavit, co sa jej podarilo az na treti raz, zistila, ze sa stalo to, v co neocakavala. Auto tlelo tmavym dymom a vsade navokol videla roztrusene trosky, dokumenty, rozbitu elektroniku a krv… vela krvi. Takmer hned v tom momente sa jej znovu podlomili kolena z navalu tepla a soku. Skontrolovala sa. Bola poriadne dotlcena, ubolena a zakrvavena. Ale ako sa tak rozhliadala, zistila, ze to mrtvolne ticho, ktore nastalo, ju nechalo napospas osudu. Ostala sama. Skusila sa postavit a teraz sa jej to podarilo. Tu su kameramani. Igor a Ilija. Nejavili znamky zivota. A tu lezi Roman. 

Paneboze. Co teraz? Ostala sama. Z celeho stabu prezila len ona. Chytila sa za hlavu. Tina, preco si sem isla! Co mas z toho?! Teraz uz len traumu do konca zivota! Triasli sa jej ruky a potom i spodna celust. Na tuto skazu nebola vobec pripravena. Ale udrzala sa. Tri razy sa poriadne nadychla a vydychla. Teraz musi nieco urobit.

Priskocila k autu. Istotne ho trafila raketa, videla tu nejaku nevybuchnutu cast niecoho, co by sa dalo povazovat za raketu. Podobnu videla v Kramatorsku. Ako je teda mozne, ze to prezila? Mozno to nebola raketa a mozno to len niekto tak naaranzoval az neskor. Je to jedno, teraz o tom nemoze premyslat. Skusila najst nejaku nerozbitu elektroniku, ktorou by si vedela privolat pomoc. Doriti. Nic tu nie je. Telefony su rozbite, nefunkcne, vysielacky su v panu. A som v riti. Ani auto nie je pojazdne, co si len ja teraz pocnem niekde v strede nicoho? A ako je mozne, ze sa to stalo prave tu, kde ocividne nic nie je? A potom sa odniekial zozadu ozvalo stuknutie zbrane. 
„Stoj!“ 
Fajn, tak este len teraz si v riti, pomyslela si a srdce jej o sekundu na to vyskocilo do krku. Valentina posluchla a dala ruky nad hlavu. Radsej sa neotacala. 
„Stoj, vravim!“ utocnik sa zdal byt netrpezlivy. Ved som sa ani nepohla.
„Otocit!“
A Valentina sa otocila. A bude zle. Pred nou stal jeden vojak, zrejme Rus a za nim obdalec ho kryli jeho kumpani.
„Aha, kohoze to tu mame?“ 
Neviem, kam tym mieri, pomyslela si Valentina. Nikdy takuto hrozu nezazila.
„Som novinarka,“ hlas sa jej celkom jasne triasol.
„Novinarka, vravis?“ 
Chlapik mohol byt sotva tridsiatnik. Neuveritelne.
„Ano. Podavam informacie z frontu.“
„A tvoji kamosi su teda ocividne kaput,“ s akousi neskryvanym odporom zahlasil. Ale ved to boli ludia, paneboze! Vo vojne je naozaj ludsky zivot totalne bezcenny.
„Nemam zbran. Nemam ani mobil. Niekto na nas palil, zasiahol nas. Ja som prezila.“
„Fajn, dole ruky,“ na jej velke prekvapenie odvetil otravenym hlasom. „Obzrite si ten vrak, ci tato slecna hovori pravdu.“
A to ani nebudu zistovat, ci donasam? Zaujimave.


Ostatni sa mierne vliekli a divali sa na Valentinu mierne povysenecky. Jeden typek so sivou bradou (nebol rozhodne stary, tipovala by ale, ze je Moslim, bud z Dagestanu alebo Cecenska) sa priam vrutil do vraku. Co horelo, uz davno zhorelo. Niektori kontrolovali, ci su clenovia stabu ozaj mrtvi. A to po vojensky – miernym stuchnutim vojenskou cizmou do mrtvoly. Ak doteraz Valentina vydrzala vsetko, teraz jej bolo ozaj zle.
„Kusy kamier a elektroniky, dokumenty a tricka s napisom PRESS. Dievca neklame,“ ozval sa dalsi z tejto bandy. Prekvapilo ju, ze tito okupanti nijak na Valentinu netlacili. Povzbudilo ju to, ale stale sa bala. 
Chlapi, ktory na nu mieril, sa k nej znenazdajky priblizil a dokonca s usmevom sa opytal: „Odkial si? A kam ste sli?“
„Sme Rusi. So stabom sme sli smerom k Bachmutu. “
Chlapik sa na nu zadival akymsi hlbokym pohladom a potom svoj pohlad namieril do zeme: „Tam je teraz horuco. Este viac ako tu. Pre teba je lepsie, ze si tam nesla.“ 
A potom si zlozil helmu a odhalil svoje blond vlasy. No na pohlad to bol celkom mily a pohladny chlap. A urcite ju znasilni! To sa predsa vo vojne robi! Podisiel k nej. „Prepac, ze som na teba tak vyskocil. Je vojna, konieckoncov.“
Valentina nevedela, kam tym smeruje.
„Fajcis?“ opytal sa a ponukol jej cigaretu.
„Nefajcim.“
„Dobre, ako myslis. Tak pohladnym slecnam to ani nesvedci.“
Tak kedy to pride?
„Hej, Leon! Stiahneme sa? Ukrajinci tu mozu byt kazdou chvilou!“
„Ideme naspat, Afanasij! Krasku berieme so sebou. Konieckoncov, je to Ruska!“
A do riti.

Na jej prekvapenie sa k nej spravali pomerne dobre, aj ked sa obcas bavili nemiestnymi zartmi a dvojzmyselnymi narazkami. Ale Leon Pronin, ako znelo meno toho fesaka, sa celkom rad Valentine rozhovoril. Uz posobil milo, ale stale obozretne. Znova sa ospravedlnil za svoje chovanie, ktore je ale vo vojne nevyhnutne a takmer ihned Valentinu upokojoval, dokonca ju aj chytil za ruku, neskor i za plece a potom jej pomohol prekrocit malu uzinu, kde matka priroda vytvorila akysi rybnik.
Valentina sa stale dost bala, ale Leon ju ubezpecoval: „Si novinarka. A urcite si bola na miestach, ktore sa bombardovali. Videla si tych ludi?“
„Videla.“
„Ale vidis len jednu stranku mince.“
„Ja sa bojim.“
„Koho, nas? Ale no tak, snad nepojdeme po Ruske! A si k tomu novinarka. Stojis nestranne a do vojny nie si nejak zapletena. Ci nebodaj ano?“
Valentina nasucho preglgla: „Akoby aj? Ja a stab sme dostali za ulohu byt tam, kde sa nieco deje a nestranne sa pytat ludi.“
„Ale pytala si sa na tuto vojnu i Rusov?“
To bola nebezpecna otazka. Jednak z Leonovych ust zaznelo slovo „vojna“, ktore bezni Rusi nesmu vyslovovat nahlas, co ale bolo pochopitelne, pretoze tito vojaci neboli az tak pod kontrolou organov doma. Ale na druhu stranu to znamenalo vystavit sa propagande a nebezpeciu, ze ju bud zavru, alebo vyhostia. Alebo ze padne do zajatia. Ale ved uz je v zajati!
„Na to neviem odpovedat.“
Leon sa usmial: „Kym prideme do tabora, musim ti nieco povedat. A to zoci-voci.“
Pockal, kym ho partaci predbehnu a potom sa Tine zveril: „Priznam sa ti. Bojim sa viac, ako ty.“
Nevyzeral, zeby nejako klamal. Valentina vsak mlcala a nechala Leona rozpravat: „Som tu nerad. Mozno moji kolegovia veria, ze bojujeme proti nacistom. Ale ja som ich nikde nevidel. Neviem vsak, kto trafil vase auto. Mohli to byt pokojne i Rusi, neviem. Trinasta brigada tu obcas operuje a chysta sa na Bachmut. Zrejme tam pojdeme aj my.“
Tina sa predsa len odvazila: „Preco mi to hovoris? Aby si ma mohol zastrelit?“
„Coze?“
„Aby som sa dozvedela tajne informacie, ktore nemam povedat Ukrajincom?“
Leon zaujukal: „Som idiot. Dobre, nevsimaj si to. Je to aj tak jedno. Situacia sa meni tak casto, ze aj tak to zajtra uz nemusi byt pravda. Ja viem, ze je to tazke, ale ver mi. Vela ruskych vojakov tu nechce byt.“
„Takze preto si ma nezastrelil?“

„Este som nikoho nezastrelil,“ vazne sa na nu zadival. „Jedno ale musis vediet. Musim ta ohlasit velitelovi. Je trochu podivin, ale urcite ti bude verit a umozni ti vratit sa. Sme ti, ehm, „normalnejsi“ z ruskych vojakov. Minimalne ta mozeme drzat aspon dovtedy, kym neprebehne vymena zajatcov.“
„Super, takze uz som zajatec.“
„Technicky, ano, si. Ale je tu este jedna vec.“

Zastavil, co nebolo bezpecne, ale rozhliadol sa vokol seba a kyvol na svojich druhov, aby sa nezastavovali a sli dalej. Zakrical im, ze za zastavi len na minutku. Valentina sipila problemy. Byt ako zajatec medzi ruskymi vojakmi, ktori uz ktovieako dlho nemali zenu…
„Valentina. Teraz hovorim mega vazne! Drz sa mna co najblizsie. V tabore je kopa vojakov, viaceri uz nevedia, co od rozkose. Drz sa pri mne co najblizsie, myslim to vazne. Mas moje slovo, ze sa ti nic nestane, ked sa ma budes drzat. Chcem ta pred nimi chranit. Moze sa to naozaj nepekne zvrhnut.“
Valentina si nebola ista, ci tomuto vojakovi verit. Zadivala sa do jeho oci. A v tu sekundu mu vsetko verila. Ten pohlad. Tie blesky v jeho ociach. Ved on je zamilovany az po usi. A vyzera, ze nie majetnicky. Chce si dokazat, ze sa o Val postara.
„Dakujem,“ sklopila oci. Takuto zvlastnu chemiu este necitila.
Leon ju objal. Ale akosi zvlastne, trochu nesmelo. Este mu dostatocne neveri a Leon tomu rozumel.

Valentina mala naozaj obrovske stastie v nestasti. Leon ju musel priviest do tabora a predstavit ju velitelovi. A ako spravne podotkol, Val sa naozaj stala zajatkynou. Velitel – plukovnik – posobil akosi otcovsky kruto, ale zdanie klamalo a napokon sa z neho vyklul celkom zabavny clovek, ktory ked si vypil, zacal politizovat a velkohubo vyhlasovat vsakovake nemiestne reci a nabadal vojakov, aby mu predostreli najsialenejsie plany o tom, co je potrebne k tomu, aby zosadili Putina. Valentina sa vsak drzala Leona aj preto, lebo sam Leon plukovnika poziadal, aby tuto vzacnu zajatkynu opatroval on. Velitel bol chapavy a rozumny. Teda! Ak by bola Ukrajinka, urcite by sa k nej spravali diametralne odlisne. Ale vsimala si, ze medzi ostatnymi vojakmi boli vselijaki. Aj rozumni molodci, ale i vymlete mozgy. A viaceri po nej nebezpecne zazerali a niekedy mal Leon co robit, aby ich odohnal. Bol vsak nesmierne zlaty. Valentina vycitila, ze Leon medzi nich stavia akusi neviditelnu stenu, akusi barieru. Ale ta sa javila plasticky, zdalo sa, ze si Valentinu len nechce nijako pohnevat. 
V zajati uz bola vyse tyzden. Leon ju nespustal z oci, aj ked ju predstavil este jednemu chlapcovi – mohol mat sotva dvadsat – volal sa Oleg. Este tomu ako jednemu z mala doveroval. Ten si od Valentiny drzal este vacsi odstup, ale ked by bola potreba, urcite by ju chranil i vlastnym telom. Situacia sa znacne upokojovala, zopar dni sa nic nedialo. V jeden pokojny vecer, ani by sa nezdalo, ze je vojna, takto sedel Leon v zakope na pozorovani. Valentina sedela obdalec a bola mlkva. Ako vzdy. Leon musel pretat to nocne ticho.
„Tina?“
„Ano?“
„Preco si vlastne tu?“
Co je to za otazku.
„Tym myslim, preco si sa dala na taku narocnu karieru? Mohla si clanky pokojne pisat doma v teplucku na pocitaci.“
Zasmiala sa: „To sa ma pyta vela ludi. Je to asi mojou povahou? Hladam vzrusenie a nebezpecie rada.“
Leon bol vsak zvlastne chladny. Ale musel byt, aby sa nu spravil dojem: „Naozaj? Vidiet tolko utrpenia a skazy? To by som nechcel ani zadarmo.“
„Ale predsa len si tu.“
„To je ine.“
„Ako ine?“
„Ja som tu nechcel byt. Ale spravil som chybu, ze som sa nezdekoval do zahranicia, kym som mohol. Miesto toho som tu.“
„Ale ako si hovoril – este si nikoho nezastrelil.“
„Takto – uz som strielal. Ale ci som niekoho aj trafil, to neviem,“ pokusil sa o vtip. „Sama vidis, ze nasa moralka je zla. Vsetko navonok funguje, ale len preto, aby sa to javilo, ze vsetko funguje. Takto to je s celym Ruskom. Tvarime sa, ze je vsetko v poriadku, ale nie je! Nikdy nebolo.“
Valentina citila, ze Leon straca stabilitu pod nohami. Vstala a podisla k nemu blizsie.
„Videla si, aka zmes vojakov sa tu nachadza? Zberba. Len zopar poriadnych a slusnych ludi.“
„Myslis, ze sa mozes medzi nich radit?“ skusila to Tina, ale rychlo tu otazku olutovala. Leon sa na nu zahladel a odpovedal az po dlhsej odmlke: „Myslim si to.“
„Ale no tak, Leon. Neopustaj sa,“ podisla k nemu blizsie.
„Nerozumiem ti, Val. Niekto uplne rozmetal auto, v ktorom si sa viezla, vsetci pomreli a ty si to videla. Potom sme ta nasli a namieril som na teba zbran. Ja by som sa od nervov zosypal,“ hlas sa mu zacal chviet. Val dodnes nerozumie, ake obrovske stastie to mala, ze ju prepadli prave oni. Inak by uz bola mrtva. Ale ani jej do spevu veru nebolo. Zabodla pohlad do zeme: „Asi ma zmenila vojna. Najhorsie na nej je to, ze nestihnes ani oplakat tych, ktorych si stratil, pretoze potom niekto nestihne oplakat teba.“
„Desis ma, Val.“
„No tak,“ skusila to s humorom, „ty si predsa vojak. Ty mas mat voci tomu obranu.“
„Mozno mam,“ zamyslel sa a zhrabol si blondavu hrivu vlasov na hlave. Teda aspon to, co z nej ostalo, pretoze maval podla jeho slov vzdy dlhe vlasy a zrejme si tento pohyb rukou tak osvojil, ze zabudol, ze je ostrihany nakratko. 
„Cele je to v riti, Val. Za inych okolnosti, by som teraz mozno hral v rockovej kapele. Miesto toho tu trcim v zakope a bojim sa, zeby mi niekto neodstrelil hlavu. Sama vies, co to je za pocit, dobre ho poznas, tak co ti budem hovorit…“
„Je to na hlavu. Ale vojna je taka.“
„Kiezby radsej nebola…,“ precedil cez zuby, skryvajuc hnev.
„Leon…,“ zanotila Val a chytila sa jeho ruky. Prekvapene sa na nu pozrel. „Musim sa ti podakovat. Strazis ma prikladne, o tom niet pochyb. Ak by ma nasli ini, uz by som tu nebola. A to vdaka tebe,“ usmiala sa a pocitila k nemu priam zivocisnu naklonnost.
„Ved prave, Val,“ mihol pohladom inam. „Mohla si dopadnut horsie.“
„Mohla. Ale som tu.“
„Ale dokedy? Bojim sa. Co ked nas prepadnu Ukrajinci?“
„Leon, nemozes o tom uvazovat, od toho tu nie si, pri vsetkej ucte. Mas spozorovat, ak sa nieco deje a to oznamit velitelovi. Ten za teba rozmysla a dava ti prikazy. Ty si vojak. O ine sa starat nemozes.“
„Ale som clovek,“ znel trochu podrazdene.
„Zial, ak by si bol clovekom, zabili by ta. Vojna z ludi robi stroje.“




Leon pochopil, co mu Val chcela povedat. Ale i tak sa bal. Je vojak. To ano. Ale je clovek. A ake moralne zasady ma vojak? Len strielat? A co ked niekde inde najde rozbite auto a pri nom novinarku, ale teraz Ukrajinku? Neozbrojenu a vystrasenu na smrt? Zastreli ju? Znasilni? Len preto, ze je Ukrajinka a „to su ti zli“? Kto o tom rozhoduje?

Valentina sa znova oddialila a sadla si obdalec tak, aby nijak nevytrcala nad uroven terenu. Leon chvilami stal ako kol v plote a spracuval tento rozhovor. Chcel sa Val nejako dvorit, ale pochopil, ze to radsej ani skusat nebude. Za inych okolnosti ano, zdalo sa, ze mu Tina doveruje a on doveroval jej. Nechcel ju vsak sklamat. Dovera je ako porcelanovy tanier. Ak sa rozbije raz, mozno sa este da zlepit a asi aj bude stale funkcny ako tanier. Ale uz nie je tak pekny. A ked sa rozbije druhy raz, niektore kusky uz budu tak male, ze ten tanier uz niekdy nebude tanierom. A potom sa zacal Valentiny bat. Nie – bal, sa, ze zlyha. Ze ju nejak zradi. Ze ju neochrani. Ze on nie je ten pravy, kto ju ma ochranit. Pod maskou peknej tvaricky sa schovava tvrda zena. A toho sa bal vacsmi. Nemohol to viac tajit – za normalnych okolnosti by ju pozval na drink a mozno i na nieco viac. Teraz uz mal jej doveru. Ale za tychto okolnosti? Boli vselijake, len nie normalne. A rozhodol sa, ze chce, aby to Val vedela. Musi to vediet.
„Val,“ otocil sa, nedbajuc na to, ze ma drzat straz, ale sklonil sa pod uroven terenu. Stale vladlo vsade prekliate ticho. Venovala mu jeden z jej fotogenickych pohladov. „Nemozem si pomoct – viem, ze to bude zniet hlupo, ale nieco k tebe citim.“
Usmiala sa. Takze je to vzajomne. Och, aky je zlaty, ked sa tak cervena.
„Ale nemozem si ta dovolit.“
„Co to rozpravas, Leon?“
Cervenal sa.
„Dal som si slub, ze ta ochranim pred ostatnymi. Neverim im. Vacsina z nich je hlupa zberba proputinovskych ritolezov. Akoby Putin pre nich nieco spravil. Ale co spravil? My tu hnijeme zaziva a on si po Rusku cestuje vlastnym obrnenym vlakom, jedava najlepsie jedla sveta a ma nas hlboko v zadku. Ale bojim sa, ze ked ma zabiju, tak svoj slub nebudem moct dalej plnit.“

Valentina neverila vlastnym usiam. Chudak Leon. Je tak cistej duse, ze sa sama cuduje, ze zvlada prezivat tu neskutocnu krivdu, ktora bola na nom spachana a ktoru snad vidi len ona. A musela mu to pripomenut. Priblizila sa k nemu. Boli uz celkom blizko.
Zaseptala: „Si moj hrdina, Leon. Nie len preto, ze si ma zachranil a nemusel si, ale preto, ako musis znasat tu krivdu, ze si vobec tu. Nikto sa ta nepytal, ci na vojnu chces, ci nie. Pohrozili ti a musel si ist. Tvoja cista dusa ti nedovolila, aby si sa nejako vzpriecil. Ale vidis – ludia bez chrbtovej kosti si ziju spokojny zivot, zatial co ty mlcky trpis. A to nikto nevidi.“
„Cim som si ta zasluzil?“ drali sa Leonovi slzy do oci. Toto ozaj nie je ziaden krvilacny vojak. A Val mu venovala velmi jemny bozk na pery, nie prilis dlhy, nie prilis vasnivy. „Som z teba paf, Val. Robis mi to este zlozitejsim.“

Valentina zavrela zosit. Jednak uz dnes viac toho nenapise, pretoze ju rozbolela dlan od dlheho pisania a jednak – nevedela, ci zvysok svojich spomienok vobec este dokaze spisat k jej spokojnosti. Znova jej to bude trhat srdce, ale musi to dokoncit a nenechat citatela tapat. Prvy raz sa takto bezhlavo zamilovala a prave vo vojne na Ukrajine! Uz mala zopar znamosti aj predtym, no ziaden z jej napadnikov nebol Leon, ani sa k nemu neblizil. A ak by na seba mali viac casu – ktovie. Ale stale to bolo velmi cerstve a bolestive. No dnes sa dostane domov. Nic Ukrajincom nezazlievala. Nemohla si dovolit byt sentimentalna. Ostatne, sme to my, Rusi, ktori sa na Ukrajinu pozvali sami. Nemohli vediet, ze Leon nebol ako ostatni. Nemohli. Vojaci nie su ludia – iba udaj do statistiky. Takto vojna dehumanizuje. Z cloveka je cislo, inokedy zberba, skriatok, monstrum, prasa – cokolvek, len nie clovek. Val sa napokon dostala z ruskeho tabora a vdaka Ukrajincom sa prave vracia domov. Ma im vsak podakovat? Mala pravo od nich ziadat, aby nebranili svoju krajinu? Necitila sa slobodna. Nie bez Leona.

Vadim Kirsanov, 53, podnikatel, Moskva

„Lest je kratkozraka, vidi dobre to, co ma priamo pod nosom, na dialku je vsak slepa, preto casto padne sama do pasce, ktoru nastrazila inym.“
Ivan Alexandrovic Goncarov
	
Vadim sa nikdy necitil ako oligarcha. Vsetko, co ziskal, nadobudol svojou cestou. Nikdy sa nemohol spolahnut na nikoho, aj ked viac raz koketoval s roznymi myslienkami, ako sa lahko dostat k financiam pracou pre dolezitych ludi. Uz pracoval pre zopar „velkych tigrov“, ale vacsinou sa ukazali ako prefikane a vypocitave lisky, ktore ho okradli o obrovsku porciu kolaca ziskov, ktory im priniesol. To sa stalo tri razy, takze nahoda to byt nemohla. Nie zeby si neprisiel na poriadne financie, ale ludia, pre ktorych pracoval, z vysledkov jeho prac priam ryzovali. A nemohlo to byt ani jeho nesikovnostou, jednoducho tito „velki tigri“ mali za sebou armadu pravnikov, ktori vedeli plavat v ruskom prave. Alebo bezpravi. A ak by ich Vadim skusil zazalovat, viac by stratil, nez ziskal. Preto sa uskromnil, najma po vypuknuti vojny na Ukrajine, a uzival si zivota s rodinou a detmi. Sona bude mat uz osemnast a maly Artom devat. Ako Moskovcana ho ani nepostihol osud mnohych rodin, kedy sa mnohe rodiny rozpoltili podla politickych nazorov. Vadim ucil svoje deti nevsimat si politiku a starat sa o vlastny piesocek. Mozno je to prilis zjednoduseny pohlad na svet, ale nechcel riskovat, aby sa cast jeho rodiny postavila proti nemu. Uzival si pokoja a to mu stacilo. Skor ci neskor aj tak deti pochopia, ze bez znamosti budu len obycajnymi Rusmi, po ktorych ani pes nestekne.

I Moskva mu este davala volnost navyse. Akoby citil auru bezpecia, ktore mu ponuka velkomesto na divokej Rusi. Bezni Rusi Moskvu priam neznasaju, mimo tych, ktori v nej ziju. Obvinuju ju z toho, ze mesto vobec nereprezentuje Rusko ako take. Ze vsade ludia musia tvrdo makat, bojovat o prezitie a ze Moskovcania su povrchni, naduti a bohati. Akoby Moskovcanom holuby do ust padali. Tito bezni Rusi asi ani nevedia nic o biznise! To nie je len o tom obchodovat, ale ide o tisic dalsich veci, ktore sa musel naucit za pochodu – ako sa starat o financie, o bezpecnost firmy a svojich klientov, ako sledovat konkurenciu a tak podobne. 


Jeho IT firma zarabala dostatocne mnozstvo rublov, aby sa uzivila, generovala zisk a takmer vzdy sa este nasli peniaze navyse, aby mohol Vadim Kirsanov s rodinou chodit na tri dvojtyzdnove exoticke dovolenky do roka. Posledne sa v Thajsku tak opil, ze si ani nebol isty, ci to spal s chlapom alebo zenou. Urcite nie s jeho. Vztah s jeho manzelkou za roky sice ochladol, ale stale sa navzajom podporovali a starali sa o deti. Dohodli sa, ze ak sa medzi nich postavi cokolvek, nerozvedu sa – hlavne kvoli detom. Ale vlastne, co ho je po tom, ked sa ozerie, aj Svetlana vyzera krajsie. Ale zarty bokom, Vadim uz asi dvadsat minut hladel pred seba na desatstranovu zmluvu, ktora ho moze spasit, priniest mu obrovske bohatstvo – ale za aku cenu.

Rozmyslal a rozmyslal. V jeho time existuje spusta dobrych programatorov, aj ked kvoli vojne na Ukrajine mu dvaja klucovi zamestnanci dali vypoved a odisli z krajiny. Jeden odisiel preto, lebo sa bal, ze ho vezmu do armady a druhy sa otvorene postavil voci Vadimovi, hovoriac, ze ho netesi ten fakt, ze Vadim nezaujal jasne stanovisko voci ruskej ofenzive na Ukrajine. Vadim sa mu snazil vysvetlit, ze politiku do prace nikdy nechcel tahat. Nuz co. Ak by ale podpisal tuto zmluvu a zacal pracovat pre vladu, boli by z toho ohromne peniaze. Popravde, uz sa nad tym zopar raz zamyslal, zeby do podobnych akcii siel, ale jeho politicka nestrannost mu to nedovolila. A hlavne, v roku 2014 mal na pleciach obri projekt pre plynarne, takze vsetky „drobne“ projekty sli bokom. Ale dnes? Ruske IT firmy sa bud odstahovali, alebo zmenili svoju strukturu, aby prezili. A co ta jeho? 

Ak podpise tuto zmluvu, vytvori specialny tim, ktory oficialne nebude pod jeho patronatom, dokonca nebude ani sucastou jeho firmy. Iba sa zamota do specialnych operacii v ruskom zaujme. V beznych casoch by si taketo nieco ani v Rusku nedovolili, ale sme vo vojne, ci uz o nej mozeme hovorit alebo nie. A nou prichadza do hry propaganda, sirenie nepravdivych informacii, ale aj zber tych uzitocnych pre ruske velitelstvo. A veruze su v takychto projektoch obrovske peniaze! Doteraz sa Vadimova firma na take projekty obracat nemusela, no dnes je situacia zla a aj ked jeho firma prosperuje, neustale straca peniaze kvoli situacii na vojne, inflacii a sankciam. A ako v kazdom ekonomickom odvetvi sa tieto udalosti neprejavia ihned. Ak nebude konat hned a vojna sa bude dalej natahovat, firma pride o velke peniaze.

Vzdy si daval zalezat na tom, aby klamal len vo zvlastnych pripadoch, inak sa drzal pravdy. Ale tato zmluva… hm, ked sa nad tym tak zamyslel, zistil, ze ostatne je pravda vo vojne bezcenna. A on ju nebude musiet nijako ohybat. Ved ak spravi nejake DDoS utoky, nikto sa nepyta na pravdu alebo nepravdu.
Ak znefunkcni nejake zahranicne noviny, nikto sa nebude pytat, ci to, co hlasili, bola pravda alebo nepravda. On musi len skodit. Rozhodnutie o pravde alebo nepravde moze ist bokom, nemusi tomu celit. Teraz je i tak prednostna ruska pravda a ina nejestvuje. Takze aspon v tomto mu spadol kamen zo srdca. Podpisom zmluvy dostane do vienka moznost spolupracovat s velkymi menami, ktore pracuju i na Ukrajine, ale i v Rusku. Venuju sa zaskodnictvu, skusaju sa infiltrovat do noveho prostredia. Tito maju pod palcom samotnu destrukciu majetku na Ukrajine, ale i inde. A tieto nove tvare mu mozu poskytnut napriklad konekciu do elektrarni na Ukrajine. Tam moze zahltit ich masiny DDoS utokom, alebo im poslat nejake virusy. 

Zvlastne. Nikdy takto neuvazoval – len tak skodit inej krajine. Ale zistil, ze by ho to mozno aj bavilo. Vzdy sice obhajoval svoju nestrannost, ale ked uz tu je na stole taka moznost – a este ked je takto stedro dotovana – nevedel sa nijak rozhodnut. Urcite tym utrpi jeho povest, ak to vyjde na povrch po vojne. A tolke roky na nej pracoval! Ale skor ci neskor k tomu vzdycky dojde, nie? Ziaden milionar neprisiel k svojim peniazom cestne, nie?
Zrazu mu zazvonil telefon. O tomto cas nic necakane, povedal si. Je to Alexej. Mozno sa tak ani nevola. Prave on mu ponukol tuto „statnu zakazku.“
„Nazdar, Alexej, ako ide zivot?“
„Zdravim vas, Vadim. No co, nemozem sa stazovat. Co vy? Uz ste sa rozhodli?“
„Mam tu zmluvu pred sebou. Obraciam si strany a citam si ju.“
„To nemate citat, mate to podpisat,“ s humorom v hlase odpovedal Alexej. „Viete, ze vas potrebujeme. A vasu pomoc stedro odmenime.“
„Viem,“ snazil sa, aby Alexej nevycitil z jeho hlasu pochybovacny ton, „iba rozmyslam nad moznymi dopadmi. Analyzujem si vsetky pre a proti.“
„To nemusite. Rusko je v zlozitej situacii, to predsa viete. Ukrajinci uz bezhlavo utocia na nase pozicie a nerobi im problem ist aj za hranice! Mna hlavne znepokojil ten utok na Grajvoron. Ak dokazu nieco take – neviem, kam este vedia zajst. A vojna sa musi co najskor skoncit.“
„Myslel som si, ze sme to my, kto tu vojnu natahuje.“
„Ano, scasti. Na urcitych miestach musime Ukrajincov vycerpat. Uz teraz nevladzu a ludia im ubudaju takym tempom, ze uz za jar nebudu mat ani jedneho vojaka. Ale vo vseobecnosti nam nepomaha, ze sa vojna takto natahuje. Potrebujeme vysilit ich infrastrukturu, rozmenit na drobne ich zasoby elektriny a plynu, pripadne kyberneticky zautocit na ich lzive media.
Takych firiem mame vzdy dost, ale nie dost natolko, aby sme rozbehli jeden velky projekt – na Velku noc chceme spustit masivny kyberneticky utok. Mame vsetko naplanovane a vy sa do toho zvladnete pripojit hned po podpisani zmluvy. Co vy na to?“
„Ja vam neviem povedat. Na firme a na svojej povesti si velmi zakladam, nechcem o to prist.“
„Ale coze to hovorite? Ved sa stanete hrdinom! A vasa firma? Viete, ze pre nase ucely nam postaci sotva par vasich ludi. Nejde o ziadne riziko. Iba je potrebne, aby ti ludia, a vy tiez samozrejme, pracovali v utajeni, o nic ine nejde! A ak sa to cele podari, moze to vyjst na povrch a vasa firma na tom este zarobi! Aj financne a aj povestou. Medzitym mozete slobodne pracovat na svojich doterajsich projektoch. Nejestvuje nic jednoduchsie!“

Alexej to vidi privelmi jednoducho. Ale nezazlieva mu to, pracuje pre stat a ak sa mu clovek zapreda, nie je nic jednoduchsie, ako opakovat presne tak, ako mu stat nadiktuje. Preto Vadim nie vzdy rad pracoval pre stat. Aj pracou pre oligarchov si zarobi dostatok. Iba sa ospravedlnil, ze este nie je rozhodnuty a Alexej uz s menej privetivym tonom zopakoval, ze ta zmluva je bez rizika a polozil. Vadim mal vzdy pocit, ze je Alexej vyslovene nahnevany, ze ho musi presviedcat. 

Vadim polozil telefon na stol a uskrnul sa. Citil sa dolezito, ked ho musia „velke zvery“ presviedcat. Ale ked sa na to pozrel z druhej strany, zistil, ze ono je to vlastne naopak – chcu ho zatiahnut do spinavej hry, aby potom skoncil na sankcnom zozname pre Zapad. Nijak mu to nevadilo, nikdy so Zapadom problem nemal, aj ked v poslednych casoch zacal mierne pochybovat o tom, ci su ich umysly naozaj tak cestne – „vyhnat ruskych vojakov z ukrajinskeho uzemia“, alebo tam slo o nieco ine. Ale ani k Ukrajine sa zase nespravaju nejak prilis jednotne. Tu mate nasu techniku a zbrane a vysporiadajte sa s nimi vy, vas predsa napadli! Je to… zvlastne, aby pravdu povedal. Nechcu sa angazovat do vojny, ale predsa sa len do toho miesaju. To mu presne pripomenulo malu prihodu z minuleho tyzdna, ked bol na navsteve vo svojej firme (chodi tam len obcas, co moze vybavit, radsej zvladne po telefone) a jeden z jeho kolegov nesikovne vylial kavu po stole a mierne i na klavesnicu. Druhy jeho spolupracovnik, sediaci oproti, vstal, a hodil svojmu nesikovnemu kolegovi vreckovky so slovami: „Asi sa zachovam ako NATO, tu mas a utri si to.“ Myslel to, samozrejme, zo zartu, pretoze obaja sa na tom vtipe ocividne bavili. Ale i tato prihoda hovori o tom, ze sa tato vojna dostala do zivota nas vsetkych a stale nas ovplyvnuje.
Vadim ten den zvladol este tri telefonaty, potreboval nieco vybavit s externou firmou, ktora pracuje na surovych datach, ktore potom v dohodnutom formate posielaju Vadimovej firme. Riesili stav ich serverov, ktore uz potrebuju vymenit, alebo dokupit nove ukladacie nastroje, pretoze vypocet je pomerne narocny a hotove data je potom potrebne niekde ukladat. Bol to len maly projekt, ktoremu sa venovala jedna sekcia programatorov, ale stale platilo to, ze viac mu zarabali sietari, ktori sa starali o servery, proxy a firewally svojich zakaznikov, casto slo o male firmy, ale i o banky, poistovne, zopar statnych uradov a samozrejme i velke koncerny. Prace bolo pre sietarov vzdy viac nez dost a Vadimova firma dokonca kratkodobo profitovala z vojny, hlavne vdaka tomu, ze prebrali zakaznikov po zahranicnych firmach, ktore sa stiahli z Ruska. Vadim aj tak potreboval najat este aspon desiatich schopnych sietovych expertov a chybali mu i projektanti sietovych rieseni. To su ti vyssie vzdelani odbornici, ktori sa dokazu pozriet na pocitacovu siet ako na celok, urcit jej slabe body v ochrane, ale i prietoku informacii. Taki ludia mu prave zdupkali. Este stale ma ich zivotopisy. Vsetci su uz mimo Ruska.

A potom sa to stalo. Nieco, co nechce zazit ziaden sef spolocnosti, ktora sa ma starat o bezpecnost zariadeni svojho zakaznika. Zazvonil mu telefon a Vadim sa pozrel na meno toho cloveka – bol to jeho zastupca. Ten mu v takyto cas po praci uz casto nevola, takze musi ist o nieco vazne.
„Vadim, mame velky problem.“
„Co sa deje, Jurij?“
„Celime utoku. Nase zariadenia nepracuju.“
„Dobre,“ snazil sa ostat pokojny, taketo veci takmer vzdy vyriesi manazer incidentov. Ale mozno je v koncoch aj on. „Co momentalne vieme?“
„Oleg to teraz s kolegami rozobera. Nevyzera to nijak dobre. Najprv sa to zdalo ako nejaky maly utok, zaistili sme IP adresu utocnika, ale zda sa, ze druhy utok o desat minut minut je masivnejsi a kolegovia rozmyslaju, ci zakazat cele podsiete. Este ti nevolali zakaznici? Mna tu bombarduju telefonatmi ako blaznivi. A incidenty pribudaju.“
„Dobre. Urob, co je v tvojich silach. Ak specialisti navrhnu nejake riesenie, daj na nich. Ak to bude prilis riskantne a mali by sme odpojit celu siet, skuste to ako uplne posledne.“
„Rozumiem. Ocenil by som vsak, keby si prisiel do officu. Dodas tomu svoju vahu a poriesime viac veci, nez po telefone.“
„Nie je problem. Aj tak som tam uz dlhsie nebol.“
„Dobre, pockam.“

Vadim zlozil a citil sa nejako zbytocny. Vzdycky sa najde nejaky srac, co chce podryvat meno jeho firmy. On ako sef sa mohol spolahnut na mnohych priamych podriadenych, ktorym dal pomerne vela moci. Nie vsak tolko, aby ho z jeho vlastnej firmy vystrnadili, to nie, iba si chcel uzivat viac volna s rodinou, co sa mu ostatne i darilo, ale dokedy zuri tato vojna, kybernetickych utokov je coraz viac.

Doma ocividne nikto nebol. Svetlana sla zaiste na manikuru a deti sa bavia vonku s rovesnikmi. Zivot gombicka. Vsetko ako ma byt. Ani mu ten utok nijako prilis neprekazal. Ma, co chce. A ak bude potreba, firmu preda so ziskom, ten investuje a zbohom stres! Len dovolenky. Vedel si predstavit, ze jeho investicie by mu vedeli zarabat tristo dolarov na den. Skvele cislo, no nie? Potrebuje vobec tu firmu? Mozno ani nie. Alebo… no ved uvidime. Hodil na seba sako a vzal si kluce od auta. Presiel do garaze, kde na neho cakalo luxusne Bentley. Ma ho len rok, ale je to jeho milacik. Sadol si do neho a vysiel z garaze, len co sa brana za nim automaticky otvorila a potom zavrela. Cestu si ani neuzival ako obvykle, bol myslou stale na dovolenke v Soci. Brazdil moskovske ulice s vypnutym radiom, co nerobieval casto, ale dnesna hudba mu liezla na nervy, tak ju radsej nepocuval. 

V kancelarii ludia behali hore-dole. Programatorska sekcia bola naopak pokojna, aj ked Vadim prisiel do firmy. Zrejme ocakavali jeho prichod, najma ked prave teraz prebieha tak masivny utok. Takze sa vacsinou venovali praci, zatial co si sietari lamali hlavu nad firewallmi, incident manazer lietal od stola k stolu a takmer permanentne drzal telefon pri uchu. Vadim by inak nechal ludi pracovat, ale situacia bola vazna a zdalo sa, ze ako majitel sa mozno tiez bude zodpovedat svojim zakaznikom. Uz aby tu bol jeho hovorca a spracoval mu nejaku upokojujucu spravu, ktoru budu opakovat vsetkym dotknutym. Hned si vyziadal k sebe jedneho z incident manazerov, ktory tukal do pocitaca a prave nemal telefon pri uchu. Ten velmi rychlo vstal a pribehol rezkym krokom k sefovi.
„Zdravim sefe,“ znel trochu namrzene a Vadim sa ani necudoval.
„Co sa deje? Je to utok na nas alebo nasich zakaznikov?“
„Zatial to vyzera skor na utok na nas. Stratili sme pripojenie k takmer vsetkym zariadeniam nasich zakaznikov. Nemame ponatia, ci je ten utok smerovany i na nich, z toho co viem, tak zrejme zatial nie. Ale napriek tomu su niektore proxy servery vytazene na sto percent a stale sa restartuju.“
„Su tak pretazene?“
„Vyzeraju tak. Ale nemali by byt. Momentalne sme zablokovali cely rozsah sieti, ktory sa nam nabural do zariadeni.“
„Vieme, odkial su tie IP?“
„Ivano-Frankovsk.“
A do riti. Tak a je to tu. Ukrajinci pouzili na nas nasu vlastnu medecinu. A nie zeby o tom nic nevedel. Ten isty Alexej, s ktorym dnes volal, ho presne takto presviedcal, ze sa nieco podobne moze stat. 

Doteraz si pamata na ten rozhovor. Vtedy sa stretli este len druhy raz a Alexej ho pozval na obed do jednej z lepsich restauracii blizko jeho firmy. Alexej bol uvolneny, vysmiaty a vyzeral, ze ho nic netrapi. Mal na sebe tmavomodry oblek a bielu koselu. Jednoducho sebavedomy elegan. 
„Musim vas varovat. Ukrajina znasobuje svoje kyberneticke utoky voci Rusku. Je to zle, mnoho statnych medii bolo napadnutych, mnoho bank bolo napadnutych! Vasa firma sa tomu nevyhne. Ale ja vam verim. V okoli mate skvelu povest, ale vyzbrojte sa. Tato vojna sa nevedie ako ta pred osemdesiatimi rokmi.“
„To mi je jasne. Nase siete su zabezpecene dobre, skor by sa obaval sieti nasich zakaznikov. Ak napadnu ich, zlizneme si to aj my, co rozhodne nasu povest skazi, ak nebudeme konat rychlo a ucinne.“
„To mate pravdu. Zakaznik je vzdy na prvom mieste.“
„Musi byt. Aj ked sme sa teraz dostali k viacerym prave kvoli vojne.“
Alexej zvaznel: „Prave preto som vas kontaktoval. Ziskali ste prestiz, dostali ste sa k poriadnemu biznisu. A to mam z celeho srdca prajem. Ostali ste v Rusku ako spravny hrdina.“ 
No necitil sa tak. A politike sa chcel vyhnut. Alexej vsak pokracoval, znovu vaznym tonom: „Ako som tak pocul, tranziciu ste zvladli dobre, takze sa mozete plne sustredit na svoju pracu.“
„Nebolo to jednoduche, musel som nabrat spustu novych ludi. A hlavne ked teraz vsetci tak hufne odchadzaju, v niektorych timoch som odkazany na jedneho seniora a samych mladych juniorov.“
„Tomu rozumiem. Ale je tu jedna vec – a o nej uz aj tak urcite viete – chceli by sme otvorit projekt, ktory by zdruzoval firmy, ako je ta vasa, aby sme ochranili Rusko pred kyberutokmi.“
„S tym pocitajte. Samozrejme, rad pomozem.“
Kratko sa zasmial. „Nemyslel som to tak. Ide o viac – invazivnu ochranu.“
Vadim pochopil, ale zahral to tak, ze neporozumel: „Nemam ponatia, co tym myslite.“
„Je to – umenie. Hrat sa na boha. Black hat.“

Vadima vtedy oblial studeny pot. Rusko chce pouzit jeho firmu na black hat utoky? Preco? Len preto, ze sme vo vojne? Naozaj nejestvuje ina moznost, ako sa chranit, iba utokom? Mierne sa pokarhal za to, ze si to nemohol domysliet skor, ze sa niekto na neho s tymto obrati, nech je to akokolvek zle a zvratene.
„V hre je buducnost Ruska. Aj vasa buducnost. A s povestou si nemusite robit starosti – sme vo vojne a obcas musime spravit i nieco, za co by sme v mieri neboli pysni. Je to ako vziat zbran a ist do boja. Lenze vy ste ozbrojeni pocitacmi, a softvermi, ktore dokazu spravit vacsiu skodu, nez len obycajny vojak. Pozrite sa na to z tej „humannejsej stranky“ – my nejdeme zabijat. Nie fyzicky. Mozeme ochromit ich siet, infrastrukturu a tak vieme ich volu podrobit sa silnejsiemu ovela viac. Pocitace su zbrane hromadneho nicenia.“
Vobec sa Vadimovi nepacil ten ton, ktory Alexej nahodil. Hovoril prilis na rovinu a jeho hlas znel akosi kovovo, nezucastnene. Akoby mal tu rec pripravenu a verklikoval ju ostatnym firmam.
„Je to jednoduche, nie? Byt vo vojne, zazit to opojenie vitazstva, ale pritom sediet pekne v teplom moskovskom byte... pricinit sa o skorsi koniec vojny! Plus, hovorime o plate v hodnotach statisicov. Rusi si budu vazit tie firmy, ktore neodisli a este k tomu im pomahaju.“
„Nie je to predsa len – odpustte mi ten vyraz – mimo mojej sfery? Nikdy som taketo utoky neschvaloval, sam proti nim bojujem a teraz ich mam sam ja cinit?“
„Zahodte tu anjelsku tvar, vo vojne nie je anjel nikto.“ 
Vadim by dal ruku do ohna za to, ze ten clovek niekedy kazal v kostole. Alexej roztiahol ruky a ozaj basnicky mu zacal prednasat: „V sucasnosti sa nemozeme hrat na vinnych a nevinnych. MY SME NEVINNI. A o to teraz ide. Boh nam teraz ukazuje cestu, ako sa mozeme z toho celeho vymotat bez toho, aby nam nieco hrozilo. My sme boli napadnuti, len to svet nevidi. Svet nikdy nepochopi to, ze Rusi konaju vo svojich vlastnych, vznesenych cieloch.“
Teraz uz Vadim nemal najmensie podozrenie, ze pred nim sedi manipulator, ktory sa svoje tahy a triky mohol naucit pokojne i sluzbou cirkvi. Vadim bol sam veriaci, ale len do urcitej miery, nikdy nerozumel frajerom, ktori citovali z Biblie a doslova ju interpretovali aj v realite. Vadim sa zhrozil. Ak pred nim sedi jeden z tychto fanatikov, ma problem.
Tito ludia casto nemaju zabrany, idu cez mrtvoly a nech to stoji, co to stoji, presviedcaju ostatnych o pravde. Zamerne kladu otazky, ktore potvrdzuju ich teorie, zamerne manipuluju so slovami tak, ze si ich clovek musi v hlave prelozit, ale nedaju mu dostatok casu na to, aby sa nad nimi zamyslel viac nez len par sekund. 
 „Priznavam, moze to vyzerat ako obeta,“ stale sa drzal svojho narativu Alexej, „a nie kazdy je pripraveny obetovat vsetko za jednym vyssim cielom. Nie kazdy ho vidi. Nie kazdy ho citi. Ved vy sam ste teista, tak uznajte, ze mam pravdu.“
„Samozrejme, ze verim v Boha. Ale ako vas tak pocuvam, tak verim trochu inak.“
„Ako inak? Vsetci mame predsa mysliet rovnako.“
„Rovnako?“
„Pravdaze. Obaja vieme, ze Biblia sa v nicom nemyli. A ak nam Boh prikaze zabijat – tak zabijajme. My to samozrejme, mozeme brat trochu s nadhladom, pretoze my zabijat nebudeme, ako som hovoril. Iba tym druhym strpcime zivot za ich hriechy.“

Ked sa na to stretnutie Vadim rozpominal, zistil, ze sa vtedy dokazal vykrutit z jeho reci. Ale potom Alexej vyzeral namrzene a nejak neprivetivo. Asi bol nastvany, ze ho nepresvedcil. Nebol by sa cudoval, keby mu zavolal prave teraz s otazkou, ci sa rozhodol podpisat tu zmluvu. Bude otravovat dovtedy, kym si nenajde iny ciel, alebo Vadim tu zmluvu nepodpise. Nie zeby ju podpisat nechcel kvoli politike, skor sa nechcel zapliest do tychto nekalosti.

Vadim sa este neskor prechadzal tiez od stolu k stolu a nezavazne debatoval so svojimi zamestnancami. Uistil ich, ze ten utok zvladnu a ze im to nezabudne spocitat na vyplatnych paskach. Ved videl, ako sa snazia a zalezi im na tom, aby vsetko islo hladko. Utok zjavne nepolavoval, sef videl tie grafy na monitore, ak ich ovsem mohol vidiet, pretoze niektore stroje sa odmietali co i len zapnut, ine boli spomalene a ocividne konekcia s nimi bola vytazena, ine nenabehli vobec. Incident manazeri vyvolavali sietarom svojich zakaznikov, ktori mali svoje stroje fyzicky na dosah, aby ich restartovali manualne, alebo aby vytiahli niektore sietove kable. Vadim taky zhon nezazil. Aj jemu zacali vyvolavat nastvani zakaznici. Nastval ho hlavne jeden nafukany primitiv z jednej banky: „Kazdou hodinou, co nase stroje stoja ladom, prichadzame o stotisic rublov. Stotisic rublov kazdu hodinu! Robte nieco s tym, lebo vas dame na sud!“ Ini boli miernejsi, pretoze chapali, ze je utok zjavne vacsi, nez predpokladali, tak iba vyzadovali hlasenie kazdej zmeny statusu.
Vadim si prisadol k sefovi sietoveho oddelenia, ktory zaroven zastavil zrejme najvacsiu hrozbu prvej vlny tym, ze zavrel mnozstvo portov a zakazal mnoho neznamych IP adries.
„Kolja, kolko strojov ten utok zasiahol?“
„Vsetky, ktore su napojene na internet. Nase intranetove stroje su v poriadku, ale musel som ich aj tak restartovat, pretoze z nejakeho dovodu reagovali na ARP utok.“
„Aj ARP tabulky tym boli zasiahnute? Takze ide o dve separatne utoky?“
„Nevyzera to na dve, ide o ten isty. Nim to zacalo, stroje zacali odpovedat velmi pomaly a ked som si chcel zobrazit ARP tabulky, tak mi to zmrzlo. A potom mal utocnik lahsiu cestu do nasej siete. Asponze backup si neaktualizoval ARP tabulky a load balancing bol vypnuty. To nas zachranilo, lebo takto som izoloval aspon nas intranet od utoku.“
„Super. A co ten DDoS?“
„Najprv sa chcel dostat cez reverznu proxy, ale tam mame dost striktne pravidla, takze proxy nedostala taky zasah, ako sme ocakavali. Ale zjavne je v sieti napadnutych viacero serverov, ktore potom blokuju pristup vonku k zakaznikovi. Niektore z nich su vypnute, ine restartovane, ale utok stale trva. Teraz zistujeme, co este mozeme vypnut.“
„Vraj ste ho lokalizovali.“
„IP je z Ukrajiny, ale tazko povedat, ci ide o ukrajinsky utok alebo nie. Moze ist pokojne o utok cez VPN alebo cez iny podobny tunel alebo sa tak javia voci NAT serveru, co by sme odhalili len stazka. Nepochybne ale ide o premysleny a sofistikovany utok.“
„Penetracne testy teraz neprebiehaju?“
„Volal som tam. Nie, ziaden teraz neprebieha. Ostatne, vzdy nam to ohlasia, este sa nestalo, zeby nie.“
„Dakujem. Tak vela stastia.“

Dobre, tak co teraz? Vadim viac technickych veci prenechal svojim specialistom a pripojil sa k skupine manazerov, ktori nervozne pili kavu a dalej komunikovali so zakaznikmi. Utok neprestaval, servery dalej padali a coraz viac zakaznikov hlasilo problemy uz aj na ich strane. To predsa nie! Takto si zavaria este viac a to sa nemoze diat! Naozaj ide o sofistikovany utok, ktory jeho firmu a zakaznikov odtrhol od sveta. Vsetky tri zasadacky boli plne manazerov, ktori na dialku hovorili so svojimi zakaznikmi a dalej presetrovali nasledky tohto utoku. 
Zjavne neprichadzalo na um vsetko proste vypnut alebo resetovat. Ako sa dozvedel, mnohe servery sa dokonca prehriali a nasledne skoncia v srote. A to su uz znatelne skody, ktore sa teraz vycisluju. Jedna vec je nefungujuca infrastruktura, druha je strata „zeleza“, ako sa casto hovori fyzickym serverom, proxy alebo firewallom. Ak si ludia nepozalohovali nastavenia na tych masinach, su davno stratene. Aj „zeleza“, aj virtualna infrastruktura. A kto to zaplati? Zrejme ho tento utok zruinuje, ked sa dnes vsetko nevyriesi. V tejto rychlej dobe plati „Zastav a neprezijes.“ A aj preto by chcel mat od vsetkeho pokoj a na chvilu spomalit. Ale teraz tento vlak uz nic nezastavi. 

Utocnik prave izoloval firmu od vonkajsieho sveta. Nic nefungovalo. Akoby niekto vypol elektrinu bez toho, aby scernali obrazovky. Obrazovky svietili, no vacsinou nabielo s nejakou kritickou hlaskou. Ked si uz vsetci mysleli, ze nemoze byt nic horsie, tak vsetko bolo este horsie. Teraz uz zrejme naozaj nestava nic ine, len vypnut vsetko, co este bezi a pomaly izolovat celu vetvu neznamych IP adries a tie ihned blokovat. To bola uplne posledna moznost. Ale nikto sa k nej prilis nemal. Mozno jedine Kolja by si na take nieco trufol. A veruze trufol. Zobral si so sebou este zo styroch seniorov a nahlivo odbehli do serverovne. Vadim sa uz prezehnaval divajuc z okna, ked mu dnes uz snad po sty raz zazvonil telefon. Este tento tu chybal! Ja som hovoril, ze Alexej bude otravovat este i v tej najnevhodnejsej chvili, pomyslel si. Nemohol ho odmietnut.
„Tak ako, Vadim? Rozhodli ste sa? Viete, ze podpis nemozete tak dlho odkladat. Bud sa rozhodnete, alebo si najdem niekoho ineho. Hovoril som vam, ze si nemozem dovolit cakat.“
„No, mily Alexej, teraz na to rozhodne nemam cas. Sme uprostred tazkeho DDoS utoku a musime sa s nim vysporiadat.“
„Hm, vazne? Ako to s vami vyzera?“
„Ako keby sa to kazdou polhodinou zhorsovalo. Teraz mame takmer vsetky stroje odpojene.“
„To mi je luto.“
„Nieco mi hovorte. Zakaznici su netrpezlivi, stracaju peniaze a my tiez. Ak ma ospravedlnite, musim sa viac venovat tomu utoku, nez vam.“
„To by bolo nerozumne.“
Vadim ostal stat ako obareny.
„Nehovoril som vam, ze ukrajinske utoky su coraz castejsie a masivnejsie?“
„Ako… ako viete, ze ten utok je z Ukrajiny?“
„Vidite snad ukrajinske IP adresy, ze na vas utocia, nie?“
Spina.
„Nemozete ma zazalovat. Utok je z Ukrajiny, nie odo mna, viem si to cele obhajit, takze na mna nemate nic.“
„Snad za tym nestojite vy?“
„Kto povedal? Povedzme, ze poznam tych ludi, co na vas utocia. A viem ten utok aj zastavit.“
Tak to nie. Rusi utocia na na Rusov pod falosnou zastavou. Akoby ho to nemohlo napadnut. To su tie jeho „vyssie ciele“, o ktorych blabotal. 
„Boh s nami.“
„Co mam spravit?“
„Podpiste tu zmluvu. Utok zastavim a ukazem vam, ako ho pouzit proti realnym Ukrajincom.“
„Co mam povedat svojej firme?“
„Nic z toho, co som vam teraz vravel. Nebojte sa, mame pre vas pripraveny cely dokument o tomto utoku. Podrobnosti dostanete hned, len co dostanem vasu zmluvu.“
„A zastavite ten utok?“
„Pozvete ma na caj?“