Utok na cierne policko












Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Stanislav Hoferek	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	Stanislav Hoferek

O knihe
Napad prepojit sach s Dungeons and Dragons je v svojej podstate zaujimavy. Este podstatnejsie je samozrejme prevedenie. Ako moze partia sachovych figur splnit tazku ulohu, na ktoru nie su ani trochu stavane?



Skladanie vypravy.

Vsetko sa zacalo jedneho uplne obycajneho dna. Ekonomicka situacia bola neutesena a kde to nejde logikou, tam pridu kuzelne, okamzite riesenia. Sluby sa skombinuju s vyhrazkami a uz je to tu. Uz sa nieco deje.

„Si moja prava ruka. Preto prave tebe najviac doverujem.“ hovori kral.
„Som po tvojej lavici, ale v poriadku. Co je potrebne urobit?“ pyta sa ciernopolny strelec.
„Tu mas devat zlatiek. Urob, co je potrebne urobit.“
„Ale co je potrebne urobit?“
„Ziskaj poklad. Strazi ho drak a horda goblinov. Pouzi tie zlatky na najatie svojho timu a spln svoju ulohu.“
„Mojho timu? Aku ulohu?“

Kral odchadza. Ostava len strelec a hromadka zlata. Dost na to, aby sa dalo s niecim zacat. Da sa ale aj nieco dokoncit?

„Co mam robit? Ako mam prejst cez vsetky tie nebezpecenstva? Ja nemozem viest celu armadu specialistov. Moja vlastna kapsa je prazdna. A devat zlatiek od krala sa lahko rozkotula. A vobec, koho mam zobrat? Ake su moje moznosti?“

Strelec uvazuje. Vytahuje kus papiera a pise si svoje poznamky. Vsetky svoje napady opravuje a skrta.

„Vyzeras smutne. Alebo unavene? Alebo… to je jedno. Nieco s tebou nie je v poriadku. Teba nieco trapi!“ prihovara sa strelcovi jazdec.
„To az tak dobre vidno?“
„Hodil by sa ti rum. Alebo poldeci. Nieco na zlepsenie nalady. Na uvolnenie.“
„O to nemam zaujem.“ odpoveda pomaly, nevyrazne strelec.
„A co tak pivo? Pivecko neublizi. Poriadne si logni a uvidis svet z inej perspektivy.“
„Ty mas na vsetko inu perspektivu vzdy, ked si na stolicke pokruteny ako paragraf, ked to s alkoholom prezenies.“
„To je utriedenie myslienok.“
„Utriedenie myslienok? Vsak si z toho nic nepamatas.“
„Potreboval som zabudnut.“
„Aj to, ako sa volas a kde byvas?“
„Nikto nie je dokonaly.“ odpoveda mu jazdec a poriadne si dava piva z velkeho korbelu.
„Ty mi nepomozes.“ hovori smutne strelec.
„Tak schvalne. Povedz mi viac o kralovi a jeho plane.“
„Mam ziskat poklad. V ceste je drak a su tam tiez goblini. A ja mam len devat zlatiek.“
„Potrebujes jazdca.“
„Ako si na to prisiel?“
„Vojenska logika. Jednoducha. Povedz si, co uz mas a co ti este chyba.“
„Som strelec. Nic viac nemam zatial. Len tie zlatky.“
„Potrebujes niekoho, kto tomu da rychlost. Moment prekvapenia. Potrebujes jazdca. Jeden je za tri zlatky, dvaja su za sest. To mas. Este ti tri zlatky zostanu. Na poriadne zasoby pivecka.“
„Alebo ta nezoberiem so sebou a poslem ta na liecenie. Odkedy ta poznam, tak je to stale len chmel, hrozno, palene slivky a nie vzdy dobre rady.“
„Takto si ma neziskas,“ hovori posmesne jazdec, „ale hlasim sa do boja!“

Pre strelca je matematika velmi jednoducha. Pred nim je dlha cesta a on je ten, kto ma vybrat tim. Ako ho ale pospajat? S kym?

„Co by si povedal na damu? Keby som isiel ja a dama?“
„Ty chces nechat uspech ci neuspech vypravy na jednej zene? Dama stoji devat zlatiek. Takze by to bola naozaj len dvojica. Ty a ona. A aj ked poznam jej silu a schopnosti, myslis, ze ta sama dostane z nebezpecenstva? Alebo ze prejde cez vsetky nastrahy len s tvojou pomocou? Co ak sa zrani, bude unavena alebo horsie, ak ju niekto niekde zviaze ci unesie? Co urobis?“ pyta sa jazdec a zvazuje, co by urobil sam. Samozrejme po poriadnom osviezeni.
„Najjednoduchsie riesenie je zobrat jazdca, vezu a pesiaka. Nie preto, ze by to bolo to najlepsie, ale asi nic lepsie neposkladam.“
„Silak sa hodi. Tuto tento chlap sa nudi a vyzera ako veza. Spytaj sa ho.“
„A tebe by nevadilo, keby bol v skupine niekto silnejsi ako ty?“
„To je konina. Vzdy je niekto niekde silnejsi. Zvykol som si.“ odpoveda jazdec.

Strelec si prezera silaka, ktory nie je tak daleko. Po chvili kraca k nemu.

„Hej. Si volny? Mas cas? Potrebujem silaka na vypravu. Nebezpecnu.“
„Pche! To si tu dobre! Zaplat a ideme.“ odpoveda veza.
„Len tak? Nechces vediet viac?“
„Potrebujem vediet viac?“
„Nebojis sa goblinov?“
„Nebojim sa nikoho.“
„Ani draka?“
„Ak ho zlozis, tak nie.“

Pre strelca je veza velmi zahadna. Ziadne dlhe diskusie. Ani mnozstvo udajov a podrobnosti.

„Tak to beriem. Este potrebujem pesiaka.“ hovori strelec vezi.
„Pesiaka? Naco? Bude len zavadzat.“
„Mozem si ho dovolit.“
„Takze ho zoberies len preto, ze si ho mozes dovolit? Zoberies z trhu pokazene ovocie domov, lebo si to mozes dovolit?“
„Ak sa da vypalit, tak preco nie,“ odpoveda namiesto strelca jazdec, ktory sem zazracne rychlo doskakal.
„Mam ulohu. Potrebujem vezu, jazdca a pesiaka.“
„Nepotrebujes ziadneho pesiaka. Pesiaci su pomali a slabi.“ presviedca veza.
„Ja mam pesiakov rad,“ pridava sa jazdec. „Dokazu bojovat a postupovat. Kryt ostatnych.“
„Zavadzaju.“ dodava veza.
„Tebe alebo tym, ktori bojuju proti tebe?“ odpoveda jazdec.
„Vsetkym.“ tvrdohlavo hovori veza.
„Berieme ho. Ja v nom vidim potencial. Budeme ho potrebovat.“ tvrdi strelec a ukoncuje diskusiu.

Neustale si vsak vsima, ze nazor na pesiaka je nieco, co deli skupinu. Prvy konflikt je na svete, a to ide o niekoho, koho este nevideli.

Trojica si vybera jedneho z pesiakov. Klasicky, typicky pesiak. S palicou, priemernou odvahou a zatial s minimom osobnych skusenosti s priamym bojom.

„Ides k nam?“ pyta sa strelec.
„Kam k nam? Co mate na plane?“ zvedavo sa pyta pesiak.
„Ide o dolezitu ulohu. A potrebujeme teba.“
„Preco mna?“
„Pretoze si ta moze dovolit.“ hovori veza.
„Pretoze vidim tvoj potencial.“ hovori strelec.
„Pretoze pesiaci su fajn a su uzitocni.“ hovori jazdec.
„Takze ide o nejaku velku ulohu a prichadzate za mnou, i ked z uplne odlisnych dovodov? Jeden hovori, ze som na predaj. Druhy o tom, ze mam potencial. A jeden z vas si spomenie na moju uzitocnost. Ale co z toho mam ja? Preco by som mal ist niekde daleko a plnit rozkazy?“
„Kralov rozkaz bol ulozeny mne. A ja hladam idealnu partiu na to, aby bola misia uspesna.“
„Aka misia?“ pyta sa pesiak.
„Musime sa dostat k pokladu. V centre diania bude drak a horda goblinov.“
„Ale ja neporazim draka. Ani hordu goblinov.“
„Samostatne to nezvladne nikto z nas.“ hovori strelec.
„Ale ked som sam stal proti presile, tak som dokazal velke veci. Isiel som sprava i zlava, porazal som nepriatelov, blokoval som unikove cesty.“ tvrdi jazdec.
„To si pamatame. A nasledne si vstal na treti den a v troch jazykoch si hovoril, ako velmi ta boli hlava.“ odpoveda mu strelec a vsima si, ako sa veza smeje. Zvlastny pohlad.

Strelec mina za pesiaka poslednu zlatku. Tim ma. Uloha je ale pred nim.

Cesta

Stvorica sa pusta do putovania. Cesta je dlha a uzka, len dve policka. Pre strelca je to zvlast obtiazne.

„Pocuj, strelec, nechodis nejako zvlastne?“ pyta sa jazdec.
„Preco?“ odpoveda strelec.
„Ides tak… no neviem. Dolava, doprava, dolava, doprava.“
„To je moja nevyhoda. Neviem ist tak rovno, ako ostatni.“
„Vsak sa dvojnasobne nabehas.“
„Ty tiez nejdes priamo najrovnejsie.“
„To je pravda. Tak na to sa napijeme!“

Strelec si zo slusnosti trochu logne z napoja, ktory ma jazdec v ruke.

„Fuj, co to je?“
„A viem ja? To v takej dedine niekto nieco palil a mi to dal.“
„Palia ma z toho oci.“
„To si zvyknes. Ale ta dochut je prijemna.“ komentuje jazdec.

Strelec si prezera celu partiu. Ma na to cas, kedze sa pohybuje pomaly. Vidi pesiaka, ktory isiel dvojnasobnou rychlostou hned na zaciatku, ale teraz sa len pomaly presuva. Rovnako ako on. Len neskacka zo strany na stranu a pomaly, postupne, napreduje.

„Ako si to myslel s tym potencialom?“ pyta sa pesiak.
„Skutocne. Myslim, ze pesiak ma potencial.“
„Ak by si mal o jednu zlatku menej, tak by si ma vobec nevybral. Som tu len preto, ze moja cena je nizka.“
„To nie je pravda. Mohol by som zobrat jednoducho ine usporiadanie. Moje schopnosti su dost nevhodne na tuto cestu. Ale ja mam tu smolu, ze mne tuto ulohu vybral sam kral. Ja som nemal na vyber.“ odpoveda strelec.
„Veza hovori, ze si ma mozes dovolit. Preto som tu.“
„Dostal som devat zlatiek. Za to si nemozem dovolit vela. Rad by som mal kamarata, druheho strelca. Ale kde na to vziat? Koho nezobrat?“
„Ja by som to vyriesil na tvojom mieste jednoducho. Zobral by som jazdca a siestich pesiakov.“
„Preco siestich pesiakov?“
„Pretoze sme rovnaki. To nie je hanba. Vieme postupovat, vieme sa kryt. Vieme vsetko otvorit i zatvorit. Sme disciplinovana hradba. A ty si hovoril nieco o potenciale. Aky potencial ma sest pesiakov?“ pyta sa pesiak.
„Paci sa mi, ako uvazujes, malicky.“ pridava sa jazdec a veselo cvala sem a tam. Vobec mu nevadi, ze necvala uplne rovno.

Kym strelec si s pesiakom a jazdcom celkom rozumie, pre vezu je cele putovanie uplne nudne.

„Fiiiii! Fiiiii!“ vychadza z veze. Silny chlap jednoducho uteka kde chce, ale coraz viac ho tato cinnost nudi. Dokaze sa rychlo presuvat, ale raz je pred vsetkymi, potom zase za nimi. Nepaci sa mu pokracovat v pomalej formacii.
„Ty si ale rychly.“ hovori strelec.
„Niekto musi byt. Ale s vami korytnackami je to strasne.“
„Ja budem rychlejsi, az bude cesta o nieco sirsia.“
„Ze sirsia cesta. Vsak si taky vyziabnuty a potrebujes siroku cestu? A ti dvaja co? Jazdec si bude stale postupne hopkat a ta tvoja investicia za jednu zlatku bude vzdy vzadu.“
„My nie sme pomali, len ty si velmi rychly.“ hovori jazdec a znechutene si odgrgava.
„Rychly? To hej, som rychly. Ziadny krpaty pesiak mi nestoji v ceste.“
„Len pokoj, vazeni,“ upokojuje strelec. „Mame jednu spolocnu ulohu. A vyzvy nas este len cakaju.“
„Ja by som do vyzvy aj isiel, ale cakam na korytnacky.“ hovori veza.
„Ja nie som korytnacka!“ ozyva sa jazdec.
„Veru. Korytnacka vie ist rovno.“ odpoveda veza.

Cesta sa tiahne. Kazdy rozprava o svojom pohybe a o svojich moznostiach. Pritom vsetci vedia, ze goblini su niekde pred nimi. I cela uloha.

„Jednu vec nerozumiem,“ pyta sa pesiak ostatnych. „Na co je kralovi ten poklad? A kto ho tam nechal? Za mna je to cele hlupe. Myslim si, ze v tom je nieco ine. Uloha v ulohe.“
„Nemusi byt vzdy vsetko zlozite. Zoberieme truhlicu a donesieme ju.“ odpoveda veza.

Pre strelca je to vsak logicka uvaha. On je ta prava ruka. On ma zodpovednost. Ale stale je len strelec. Jedna z figur.

Goblini

Cesta sa klukati a komplikuje. Niekde je tak malo priestoru, ze je tazke sa vobec dostat z miesta A na miesto B. Cesta vsak nie je jediny problem. Kral spominal, ze tu budu goblini. Mozno cela bojova banda. Ale ziadna armada sa nekona.

„Tak co, ideme na to?“ pyta sa veza a pripravuje sa na beh.
„Kolkych vidis?“ pyta sa strelec.
„To je jedno. Rozdupem ich do zeme!“
„Mam dobry dovod sa pytat. Vidim len dvoch.“
„To zvladnem!“ hrdo hlasi veza.
„Nieco tu nesedi. Nemalo by to byt tak lahke a jednoduche.“
„Obklucime ich?“ pyta sa jazdec a pozorne sleduje situaciu.

Kym sa dohaduju, dvojica goblinov si ich vsima. Jeden z nich sa chce schovat, zatial co druhy neveri vlastnym ociam, ze sa na neho pozeraju styri sachove figury.

„Postavim sa do cela formacie?“ pyta sa pesiak a razi si svoju cestu dopredu, i ked nie privelmi rychlo.
„Netreba formaciu. Staci ich vyhodit.“ tvrdi veza.
„Obklucim ich? A co keby sa predviedol nas velitel?“ pyta sa jazdec.

Uloha je pevne dana pre strelca. Ten ma vsak pochybnosti.

„Tak co, postaras sa o niekoho z dialky?“ pyta sa jazdec.
„Su na nespravnom poli.“
„Obidvaja?“
„Obidvaja.“
„Tak ale ty si strelec. To by nemalo vadit.“
„Som na bielom poli. Museli by prejst aj oni na biele.“
„A co ak to neurobia? Co potom? Budes len cakat? Nevies to nejako precvalat?“
„Tak ako ty? Nie. Nechcem. Vlastne by som aj chcel, ale som viazany na jednu farbu. To je moja hlavna vlastnost. I moje prekliatie.“

Pre pesiaka, jazdca i vezu je to zaujimava scena. Otvorene niekto zo stvorice hovori o prekliati. Nie mala nevyhoda, len hotove prekliatie. Nieco, co zmeni zivot k horsiemu a prida celu skupinu neprijemnosti, z ktorych sa neda lahko dostat.

„Ak ja mam taku neprijemnu vlastnost. Neviem ist rovno. Najskor som si myslel, ze je to z chlastu, ale potom som zistil, ze uz som raz taky.“ priznava jazdec.
„Docerta, kedy si ty vlastne zacal pit?“ pyta sa strelec.
„Co bude s tymi goblinmi?“
„Mame sa ich zbavit.“
„Tak podme na to!“

Skor, ako stihne strelec nieco urobit, je uz dvojica goblinov spacifikovana. Jedneho rychlo prevalcoval jazdec, druheho veza. Pesiak sa postupne presuva ich smerom, ale nema ako zasiahnut.

„Ideme dalej?“ pyta sa veza.
„Mali by sme zistit, ci nieco vedia.“ kontruje strelec.
„Ano? A co ti povedia? Ze boli v ceste?“
„Mozno vedia nieco o drakovi a poklade.“
„A co chces vediet od goblinov? Boli v ceste a uz nie su. Teraz drak a potom poklad.“
„Mozno je ich tu viac. Alebo nie?“ pyta sa strelec a pozera sa na vsetky strany.

Po ostatnych goblinoch vsak nie su ani stopy. Ale aj tak je zvlastne, ze tu boli len dvaja. Bez dialogov a monologov. Len dvaja uplne obycajni goblini.

„Vyhrali sme a to chce panaka!“ hlasi jazdec, ale jeho dobra nalada sa neprenasa na ostatnych.
„Nieco nie je v poriadku. Fakt nie je.“
„S tebou nie je v poriadku. Plnime ulohu, zaplatene mame, urcite bude aj cast z koristi.“ hovori veza.
„Mali by sme zistit viac o drakovi.“
„Drak ma kridla, ohen a pancier. Co viac potrebujes vediet?“ logika silaka je jednoducha.
„Neviem. Asi nieco o tom, preco vlastne je v tejto vyprave. A aky zmysel ma cela tato vyprava.
„Podme k nemu. Porozpravaj sa s nim o com chces. Hlavne je dolezite, aby isiel z cesty.  A aby sme mali otvorene dvere k pokladu.“

Drak

Dracia jaskyna je coraz blizsie. V skupine vsak prichadza k diskusii, ktora ju rozdeluje. Kym cast sa neboji tmavych, neznamych priestorov a draka v nich, druha cast je skepticka a pravom vystrasena.

„Neviem ako vy, ale ja sa uz tesim. Na poriadny boj. Prideme, premozeme draka a ideme dalej. Potom to v krcme poriadne preberieme!“ zacina jazdec.
„Ja sa nebojim boja, ale drak? Drak ma ohen, my nie. A ak to bude ako s tymi goblinmi, ze nam bude strelec nanic, tak potom co? Co urobime?“ stazuje sa veza.
„Len som mal problem v tom, ze ani jeden z tych goblinov nebol na spravnom policku.“ odpoveda strelec.
„Takze ty si nevedel urobit vobec nic? Len si tam tak stal? A ak bude drak na nespravnom policku, tak ty nepomozes?“ frfle veza.
„Je to risk. Pravdepodobnost. Nie je to tak jednoduche.“
„Takze sme obetni barankovia? Musime sa postavit ku kralovi tak, aby sa na nas vrhol a az potom zakrocis?“ pokracuje v stazovani sa veza.
„V tom pripade budem Avenger. Pomstitel. Ale dufam, ze sa to nestane.“ vysvetluje strelec.
„Si k nicomu.“
„Je velitel. Spravajte sa k nemu tak,“ spozornie pesiak. „Dvaja goblini padli bez namahy. Aby padol aj drak, tak bude treba nas vsetkych.“
„Tebe dal kto slovo, krpec?“ stazuje sa veza.

Zrazu sa cely pohlad na draka i na celu vypravu meni. Tolerancia a spolupraca ma svoje limity a pre najdrahsiu a najsilnejsiu figuru su pohlady tych ostatnych menej dolezite.

„Co keby sme celeho draka preskocili?“ pyta sa jazdec. „Mame doniest nejake to dracie srdce alebo draciu hlavu? Nestaci, ak prideme s pokladom?“
„Ja navrhujem dostat sa az na koniec vypravy. Potom uvidime.“ nadhadzuje pesiak.
„Ak tomu dobre rozumiem, tak drak je nepovinny. Moze byt z toho vyhoda, ale skutocne dolezity je ten poklad.“ pridava strelec.
„Takze ste zbabelci. Hrate sa na bojovu druzinu, ale ku goblinom sa ani nepriblizite a zvazujete, ako sa vyhnut drakovi. Ste to ale hrdinovia.“
„Nemusime byt hrdinovia, len nechceme prist o zivot.“
„Tak viete co? Ja idem po drakovi. Pokojne sam. Spomeniem, ze ste boli prilis bojazlivi.“
„Mali by sme ist vsetci spolocne, alebo neist.“ dodava strelec.
„Radsej tam podme vsetci, skor ako bude maler,“ dodava jazdec a uz si predstavuje, ake by to bolo, keby o nom niekto v krcme hovoril ze je zbabelec.

Stvorica sa dostava do dracieho brloha. Drak ich sleduje a tiez zdravi.

„Vitajte, putnici. Predpokladam, ze idete preniest poklad do svojich domovov.“ zacina drak.
„Prisli sme ta zabit.“ okamzite vylieza z veze.
„Tak to nie. Uz tu bolo vela dobrodruhov. S vacsinou som sa dohodol. Ziadne zabijanie drakov sa nekona.“
„Ale ty si drak. Musime ta zabit!“ nahnevane krici veza.
„Ty si clovek. Musim preto zabit ja teba? To je hlupe. Je lepsie dat sa na meditaciu a cestu nenasilia.“
„Ale ty obcas unesies nejaku princeznu.“ dodava strelec.
„Vies, kolko je princezien? A kolko ich je este chranenych vo velkych hradoch? To skor si odvleciem nejaku negramotnu sedliacku z mastale. Unasanie len princezien je neprakticke.“
„Takze zabijas ludi!“ neisto sa ozyva pesiak.
„Aj biskup kradne ked ma hlad. Povodne to bolo o drakoch, to ste nevedeli?“

Strelec vyzera byt zamraceny. Kladie si hned niekolko otazok. Ma ho zabit alebo nie? Je to skutocne zloduch, alebo len obyvatel, ktoremu narastli kridla?

„Nechame ta zit. Ale povedz mi viac o poklade.“ hovori naliehavo strelec.
„Toto uz poznam. Vsetky tie slova o nechani nazive. Niekto je cestny a niekto nie. Tak ja si na tyzden odletim a hotovo. A samozrejme z bieleho policka. Viem, kto si.“
„Kto podla teba som? Niekto s ciernymi myslienkami?“
„Skor niekto s ciernymi polickami. A ja nechcem byt sucastou konfliktu. Tak ako niektori goblini, ktori ziju v tejto oblasti, ale pravidelne ich niekto z niecoho obvini a pozabija. To je nespravne.“

Drak poriadne kyve svojimi kridlami a odlieta. Niekde na sever. Daleko od styroch dobrodruhov.

„Cesta k pokladu je volna! Poklusom vpred!“ hlasi jazdec.

Poklad je vsak uplne iny, ako sa ocakavalo. Velka, stara truhlica, nema ziadne specialne zdobenie. Ma vsak velke zuby, dlhy jazyk a magicku schopnost jemneho vznasania. Klasicky mimik. Z dracej jaskyne.

„Robte nieco! Robte nieco!“ vykrikuje jazdec, ktoreho kon zhodil zo sedla.

Silak sa snazi pastami bojovat s ozivenou truhlicou, ale marne. Navyse je truhlica neustale na bielom policku a strelec s nou nemoze nic urobit. Nasledne sa truhlica pusta do jazdca a ten proti jej silnym zubom nema najmensiu sancu.

„Premen sa! Premen sa na nieco!“ krici strelec na pesiaka a ten uteka, hoci pomaly, ku specialne znacenym polickam.

Premiena sa na krasnu, vysoku a silnu damu. A prave tuto damu si dava ako treti chod mimik. Na ciernom policku. Sanca pre strelca.

Jediny, dobre vyuzity vystrel, zasahuje truhlicu. Naboj sa zasekava hlboko do dreva. Na cinnost truhlice to nema ziadny vplyv.

Ostava jedine. Utek. Dlhy, namahavy a na diagonalny naviazany ustup. Po vsetkych tych dlhych cestach a pomedzi mrtvoly goblinov. Pri vsetkom tom chaotickom ustupovani si strelec vsima dve knihy, ktore mali goblini so sebou. Jedna je o rychlocitani a druha o roznych sposoboch, ako uspat ci zneskodnit mimika. Strelec sa ale ani do jednej nemoze pustit. Musi utekat este velmi dlhu cestu a musi to robit tou najnizsou moznou rychlostou. Az kym sa cesta nerozsiri. Alebo kym sa neuzavrie kvoli udrzbe.

Strelcovi idu hlavou dve myslienky. Ako to vsetko vysvetli kralovi a ci nemalo byt zmyslom dobrodruzstva sa s goblinmi, ktori vedia citat, skamaratit. Prave ich smrt totiz sposobila smrt druziny. A hladna a agresivna truhlica znicila nielen plany strelca a krala, ale aj pominala celkom zbytocne devat zlatiek. Poklad nici poklady, z odmeny je trest a zo spolahlivej pravej ruky je niekto, kto si nevie poradit s niekym bez ruk a bez noh.