Verše chlpaté O NÁS Autor Vydavateľ Licencia Vydanie GKBN Zuzana Balašovová Donátová Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2019) 010001 O knihe Verše - myšlienky o nás. O našich prehrách, ale aj úspechoch. O našich postojoch, zamysleniach a rôznych smeroch uvažovania o živote a smrti. Verše takmer o všetkom, čo nás v živote môže postretnúť. Úvodnú ilustrácia nakreslila Olga Gromova, olgagromova.com Obsah Verše chlpaté 1 O knihe 2 Obsah 3 Možno 4 Otázka 5 Názor 6 Dokonalý 7 Život vás baví? 8 S vlnou 9 Postreh 10 V… 11 Teraz 12 Tak málo 13 Wau 14 V tichu 15 O lavičke 16 Kroky 17 Tichá 18 Zajtra 19 Zamračené 20 Len tak 21 KÁŤA 22 Ó, šaty.. 23 NORMÁLNE 24 Svitá 25 Režisér 26 Ostrie 27 Práca 28 Túžba 29 S vetrom 30 So sebou 31 Ťuk 32 Šum 33 Tvar - tvár 34 Otázka. 35 Hej rup 36 Kolobeh 37 O šťastí 38 "Kouč" 39 21.12. 2012 40 Jedna 41 Róbert 42 Cez okno 43 Priateľ 44 Som 45 Nič 46 Habadej 47 Prirovnanie 48 Náladomer 49 Otázka 50 Nálada a dážď 51 Prianie 52 Do blba 53 Odvážna 54 Je to možné? 55 Na rohu 56 Vstávaj 57 Útek 58 Cieľ 59 Bez mena. 60 Navždy 61 Dialóg 62 Hosť. 63 Krídla 64 Nad oblakmi 65 Zapálim sviečku 67 Pominuteľné 68 Odkaz 69 Hra 70 Čas 71 Šup 72 Myšlienka 73 Deň 74 Samostatná 75 Odkaz 76 Nepochopený 78 Nevidiaci 79 Tvár – tvar 80 Počkaj 81 Na úrade 82 Kolotoč 83 Nedaj sa 84 Načo 85 Bez prekážok 86 Pauza 87 Krb 88 Cesta 89 Bŕŕŕ 90 Na dvore 92 Bez 94 Dvere 95 Srdce 96 V hlave 97 Mudrc alebo strom 98 Vzletopád 99 Únik 100 O človeku a knihe 101 O básni 102 Pśśt 103 Myšlienka 104 Z rána 105 V izbietke 106 Keď raz 107 Ľubo 108 Edo 109 Sila slova 110 Možno 111 Prestávka 112 Byť 113 Oáza 114 O jeseni 115 Inšpirácia 116 O nás 117 Rôzni 118 Kúsok od nás 119 Rýchlo 120 Kľúč 121 Vďaka 122 Múza 123 Otázka 124 Kam 125 Možno Možno tkáš rannú báseň zamotanú v rose, Možno tvoríš v mysli scenár s ceruzkou blízko pri nose a možno fajčíš prvé dnešné cigáro. Okolie ešte spí  a tvoje včera sa stalo pradávnom. Možno dnešný deň je sviežim začiatkom, zážitky z večera len otlačkom vo vesmíre rozsiahlom. Možno. Otázka Koho je to výmysel, čo prírodu vymyslel, čože to má za silu, čo z hĺbky ťahá za pílu, čože je to za srdce, čo vo hviezdach tlkoce, koho je to výmysel, aby sa človek zamyslel? Názor Rozmýšľal a mal svoj názor. V dave vadil ako nádor. Rozmýšľal a mal svoj názor. Dnes má dozor, vraj je blázon! Dokonalý Život nie je dokonalý, vždy nájde sa kaz. Postoj k nemu môže byť dokonalý, prameniaci z poznania a bez príkras. Život vás baví? Ak som sám životom a ovplyvňujem jeho dej, hrám sa sám so sebou i šteklím jasnú nádej. Ako raz pochopím tejto hry zmysel, azda nie som tu nadarmo, usmieva sa ten, kto to vymyslel. S vlnou Miluješ - silnieš. Dôveruješ, preveruješ, zdokonaľuješ. Ideš. Telom i dušou sa hýbeš, nie vždy sa vyhneš, ale žiješ. Chápeš, v tajomstvách tápeš, životom vládzeš. Ty! To dokážeš. Postreh Vždy som si ťa vážil, povedal mi priateľ, kamarát, len ma pri tom neodvážil, viem, že i dnes má ma zľahka rád. V… V zrkadle vždy nejako vyzeráme, krásne, nešikovne, vtipne,  občas i retušovať je márne. V zrkadle vždy nejako vyzeráme, avšak čo je v myšlienkach,  nie je známe. Teraz Postoj chvíľa, si krásna! A či krásnou zdáš sa? Svet je len taký, akým ho vidíme. Nešťastným, biednym azda aj voňavým, keď tajné sny plníme. Postoj život, my ťa cítime. Tak málo Tak málo stačí, aby sa človek smial, tak málo stačí, aby dobré prial, tak málo stačí, aby s umom zlé odohnal. Tak málo stačí, aby sa zobúdzal šťastný, tak málo stačí, aby bol druhým radný, tak málo stačí, aby nebol duchom hladný. Tak málo stačí, aby človek žil, tak málo stačí, aby v sebe "nebo" pochopil. Tak málo… Wau Dýchaj Vnímaj Cíť. Pozoruj Načúvaj Sýť. Výskaj Stískaj Maj. V duši V srdci Raj. V tichu V hlbokom tichu myšlienka sa rozjasní, niekto cvičí, medituje a nejeden si zabásni. Súzvučiť s tichom nevie každý. Pod zámienkou starostí zostáva v duši nevidiaci, vlažný. Občas sa v samote stíš  a počúvaj. Pśśśt. Ako kvapka stráca sa v daždi, spomienky sa roztratia do úplna – navždy. O lavičke Bola raz jedna lavička, skromne vsadená v parku, sedia na nej dvaja a babička o palicu opiera si hlávku. Vníma slnká aj vesmíre vo svete rozdielnych ľudí, zaľúbencov ako z rozprávok  i starenku čo hluchotou zuní. Pamätá si lavička, že aj starká boli mladou, že červenali sa jej líčka, v náručí mladíka so šarmantnou bradou. Všetko má svoj čas aj poéziu, niet obdobie života, ktoré pozná iba sivú. Kroky Nechápali kadiaľ kráča, ale ona šla. V pohľadoch očí ticho sa stráca, stopy radné v jej vnútri spia. Nepostrehli, odkiaľ kráča, keď sa odrazila. Zo snov, túžob aj ilúzií, zo zažitého dna. Nepoznajú, kam zas kráča, do neznáma snáď. Ochutnať púť vlastnú, vie, že neistoty nehodno sa báť. Tichá Počúvam ticho v tichu, myšlienkou hladím tenký tón, čo trbliece sa v nezvučnosti i cinká nežný óhm. Niekto v tichu cíti boha, iný pokoj duše, jas, niekto sa v ňom stráca, iný rastie z hlbín krás. Počúvam ticho v tichu vyzlečená z informačných šiat, ponechaná sama sebe i voľnosti ducha bez debát. Zajtra Stretneme sa zajtra, dnes nemám čas, zahundre si často nie jeden z nás. Slová každodenné verné obyčaje, veci stále vraj normálne, zvykli sme si na ne. Až nás postretne nečakané, rútime sa slzou z kopca. Čo bolo tak samozrejmé, ticho rozozvučí srdce zvonca. Dnes je dnes, zajtra je už iné, rozkvitla vráska, človek sa rodí, hynie… Zamračené Slnko zašlo, zmračnieva sa, lístie tajne zelená sa. Kvapky sa hojdajú na šnúre z oblakov, kým sa nerozplynú v daždivom amoku. Slnko zašlo, lúče rozprestiera. Nevidím ho, ale cítim, tak znie nádej  i ľudská viera. Za mračnami sa ligocú slnka hrejivé vlasy, azda znamená to, že nezhaslo asi. Existujú tajomstvá v útrobách zeme vryté, stačí len vnímať a spoznávať to, čo v očiach snivé. Len tak Kráčať, pohodou sa zmáčať, elixír hviezd stáčať. Len tak. Vo chvíli bdieť a k myšlienke nedospieť. Len tak. Vnímať, krásu okamihu snímať, nehodnotiť, neporovnávať. Len tak. V tichu a so sebou si rozumieť. Len tak. KÁŤA Beží Káťa po chleba auto ani bus jej netreba. Dostala darček od detí, tašku na kolesách, čo sama poletí. Mama, nechoď nikam, my ti nákup prinesieme, ozýva sa z úst starostlivých  odniekiaľ z kúta vchodovej siene. Vari mám len doma sedieť, štrikovať, piecť a prať? Pozerať program pre seniorov, o chorobách rapotať? Chcem spoznávať stále svet, seba, vesmír, internet, novodobé teórie, úvahy a vtip, aj keď telo starne, nedám sa ním znechutiť! Ó, šaty.. Odložím sako aj vážne zaprášené lodičky, úzku sukňu i pančuchy posuniem do poličky. Rozopnem blúzku, odlepím objímajúcu "podprdu", zľahka ich uložím na oddychovú, lenivú hromadu. Šťastne vyzlečená, obliekam si šaty utkané z kvetov i trávy z lesa, čo srdcu sa ráči. Vo svetle slnečníc, v rytme vtáčieho džavotu, s dlaňami na duši, pobežím voľne k životu. Nielen iba v sobotu. NORMÁLNE Pre Evku je normálne,  že zavčas rána cvičí, pre Jozefa zas, že švihom po dedine fičí. Pre Ďura je normálne, že hodiny pri počítači sedí. Sonička normálne ovláda  viacero cudzích rečí. Je úplne normálne, keď sa muž v krčme naleje  a normálna žienka bez rečí montérky vyperie. Pre Novákovcov je normálne,  že v nedeľu chodia do kostola, pre tetu Jóžiku zas, ak je po práci zaprášená od popola. Čo je normálne v našej zemi,  nie je aj za oceánom, čo je normálne v diaľave, u nás smrdí kriminálom. Tak rozdielne vo význame je slovo NORMÁLNE. Čo tak ho pozmeniť na individuálne? Byť normálnym je spoločenským väzením. Byť spojený s prirodzenosťou a svojím Ja je vyslobodením. Alebo je to nenormálne? Svitá Je ráno. Tak rád by som zakričal: Hurá, do života, áno! Zobúdzam sa často iný, ospalý, lenivý, málo činný. Snáď zo včerajšej driny, nie fyzickej, prízvukujem. V bezstarostnej hĺbke duše svetom si vypiskujem. Útroby svojho vnútra mám zanesené dosť!  Skúsim sa zbaviť nečistôt, vezmem si to na starosť! Z úvahy vytrhne ma žieňa, svištia jej kolesá chodníkom. Zahalené je kapucňou, nesie sa invalidným vozíkom. Na chrbte jej visí potravinový váčik, v ruke stíska neisto močový "sáčik." Azda nie je vonku prvýkrát, pohybuje sa ulicou smele, ponáhľa sa niekam za svetlom, uväznená v nemohúcnom tele. Ak mávaš občas pocit, že život nemá zmysel, pozdrav obyčajné ráno, dnes, zajtra a tisíckrát. Snáď stretneš svoje svieže Áno. Tak ži! A nielen jedinýkrát. Režisér Život každého z nás  je ako dlhý film. Som hlavnou postavou i režisérom, už som pochopil. Spoliehať sa na "neho,"  že prepíše scenár, keď hrdinom sa mi byť nedarí? Azda je to omyl, som to ja, kto svoje chyby popri natáčaní, napraví. Ostrie Dnes je vonku slnečno, tak krásne,  teplúčko i hravo, nejedno srdce radosťou žasne. A predsa niekde vo svete, chmára oblakmi vrtí ľudia bežia, utekajú, plačúce su zveri, deti. Točí sa Zem vo vleklom rytme, slnko zotrvačne hreje,  neovplyvní, neutíši, arómu, čo spoločnosťou zneje. Pozorujú, nahliadajú okom dravca jasným, neublížia, nezasiahnu, do vývoja, čo v duši je ostro chladným. Je to cesta a či osud, čo za oceánmi randí, veľmi smutné, boľavé i príkre, občas sa za rod náš- hanbím. Práca Čo keď skutočnou prácou nie je tá, kam chodiť musíme, ani tá, odkiaľ peniaze nosíme. Čo keď skutočnou prácou nie je tá, s ktorou nás stotožňujú, nie je tá, kde nás nemusia, alebo zvelebujú. O nejaký čas aj tak nahradia nás iní, odídeme spokojní, alebo smutní, či vyhorení z pracovnej driny? Čo keď je prácou práve tá, kde pozorujeme seba pri práci, kde spoznávame život, aj keď sme len sediaci. Čo keď je prácou práve tá, kde sa v sebe zlepšujeme, s novými postojmi a myslením život maľujeme. Túžba Mať miesto, kde som sám,  v tichu s hlavou v oblakoch, bez hluku, zvonení a správ. Mať miesto, kde sa tvárim bársako,  bez bontónu, bez pravidel, bez vážnej masky,  hľadiacej k oblakom. Mať miesto, kde porozmýšľam na chvíľu, kam smerujem, ako žijem,  či netlačím silno na pílu. Mať miesto, kde sa cítim slobodne, kde som, aký som, oblečený, vyzlečený aj úprimný - v noci i vo dne. S vetrom Zavolala včera, ticho povedala mi: Neprídem, nieto síl, som pripútaná k posteli. S vetrom života sa ponáhľame, jeden druhému málo sa ozývame. V skratke naznačíme, ako sa máme, však nad sebou málo sa zamýšľame. Akoby sme aj mohli, veď nestíhame! Točíme sa vo víre niekoho výmyslu bez pointy a pochopenia. Sme unášaní silou nezmyslu bez stopky i obmedzenia. Bežíme, lebo zarábať sa musí! Zastaviť sa a seba v “marazme” uvidieť? Bŕŕŕ! Myšlienka sa nám hnusí. Kam smeruje náš atletický krok, klus či cval? Nad otázkou Prečo? niekedy sa zamýšľam. Odpovede i zastavenia nech každý hľadá sám. Snáď pomôžu v bezmocnosti, ktorej sa s ťarchou prizerám. So sebou Cestovať, zažívať aj uvidieť, je túžba zvedavá, pocítiš, odfotíš a uložíš, do počítača, diára. Po vytriezvení zo zážitkov točíš sa v kolotoči nového, strácajú sa chvíle minulé s atmosférou staršieho. Objavovať zaujímavé v sebe, byť spokojným doma  a nielen na výlete, byť šťastným so sebou na bársakom mieste je stupienkom k zrelosti na životnej, ľudskej ceste. Ťuk Svoj život vidím najjasnejším, ak občas zahalí sa tmou, túlam sa v sieňach hviezdnej noci za svetlom, v tichu pod šatkou. Osud so mnou čmára svoju cestu z rozmaru, v srdci zneje nádej i žiara, chôdzu lesom skrývam pomalú. Svoj príbeh vnímam obyčajným v trme - vrme tohto sveta. Ľudí zjemniť? To nespravím, zdokonaliť možno seba. Ak nie sú svätojánske mušky jasné, počkám, kým nebo k večeru pohasne. Šum Sme zatvorení v šumienkách bežných vôd, v dialógoch vravných duší, v nevedomí, bez smerových stôp. Sme ohlučení na ľúbeznom zjave, na planéte menom Zem v dočasnom rozmare. Sme utíšení, keď emócie blednú, pocity rynieš nezahmlene i srdcom kreslíš nehu. Zastav sa občas v každodennom behu… Tvar - tvár V počítači množstvo tvárí v ľavom rožku známej siete, každá z nich sa rôzne tvári, v stoji, v leže, v polosede. Zaujať túži,  snáď ohúriť svet, čím krásnejšia je z tvárí, viac "priateľov" získa hneď. Čo sa skrýva vo výraze, málokto z nás tuší, pravdivý obraz pod obalom vo "fejsbuku" čuší. Otázka. Chceš byť múdry? Nie, iba šťastný. Chceš byť múdry? Nie, iba takým, ako sa patrí. Chceš byť múdry? Nie, iba spokojný. Chceš byť múdry? Nie, viacej pokojný. Chceš byť múdry? Načo, stačí byť bohatým. Chceš byť múdry? Načo, stačí byť zdravým a udatným. A si? Nie, ale chcel by som byť! Krásnym zvonku, aj zvnútra. Tak chceš zmúdrieť? Hm. A ponúkneš kúsok z múdra? Hej rup Nie je ani tak dôležité, kým si bola včera, ale kto si dnes. Neobzeraj sa, nelez smutne na útes. Okúpať sa vo vlastnom bahne zmysel má, ty, posilnená skúsenosťou, letíš ďalej do svetlého dňa. Nie je ani tak dôležité, kým si bola včera, ale kto si dnes. Ak si zosilnela i pochopila, tak s vierou v seba bež. Tak už vstaň, viem, že to vieš! Kolobeh Život je cvičiskom. Ľudia krížom krážom. Okolnosti sú bojiskom. Peklo meria silu s rajom. Krok nie je náhodilý, ani rozhodnutia nemé. Čin čo sme nespravili, čaká v pomyslnej cele. Stretnutia sú záhadou, menia hviezdnu predpoveď. Rozchody s vôňou rozmarnou sú stále odznova a späť. Tancujúce príčiny v peletóne následkov,  život stále dokola, opäť v nových podpätkoch. O šťastí Myslíš si,  že je nešťastný, lebo neuvažuje tak ako ty. Lebo nežiada od života to čo ty, lebo nevidí život tak ako ty. A čo ak si nešťastný  práve ty? Šťastie sa nehľadá, šťastie sa tvorí, nečakaj od života, že ho stvorí. Šťastie je práve tu a možno tam. Otázka znie, v čom šťastie vidí každý sám. "Kouč" ROZTRHLO sa vrece s ľuďmi,  prednášajú ako správne žiť,  ponúkajú iba návod, môžeš ho ďalej v sebe dotvoriť. Nevyriešia, nespasia ľudské nezdary,  sú len sprievodcami na ceste, ktorú vôľou i odhodlaním napravíš. 21.12. 2012 Čakali, kým sa dočkali reality bielych dní, že ilúzia ich nezachráni, z trápenia nevyslobodí. Čakali, kým spoznali, že všetko musia samé, aj si poplakať, aj sa potešiť a nestrácať sa v dave. Čakali, až sa usmiali nad svojimi plánmi, že cesta je ešte ďaleká, plná života a ľudských prianí. Jedna Z tisíc možností  rozhodol sa pre jedinú. V tom čase správnu, jasnú, v duši pravdivú. Neľutuje, že to bola práve tá, riskantná, naivná až pochabá.  Každé rozhodnutie odvahu vlastní, aj keď život zabolí, vyviazneme múdrejší a šťastní. Róbert V množine ľudí a predsa sám, v kolotoči úsmevov, vážnosti,  aj duší chmár. V metre krátkych poznámok, v náručí slušného gesta, zabudnutý v dave čísiel, náročná je k cieľu cesta. V koloseu emócií rinčiacich v reťaziach, zapletené v bežných slovách,  skákajúce v debatách. Medzi svojimi ale sám. Za ruky so sebou silu svoju nepozná. Cez okno Pozorujeme, ako druhý žije, z množiny zvedavej energie rynie sa jej dosti. Sledujeme cez okná porovnávania a dverami posudzovania utužujeme myšlienkové kosti. Nechtiac narazíme na dymiaci v podsvetí, z nánosov neprávd postavený, komín, čo sa tvári nezvestný. Ten, čo chŕli rýchlym súdom, čo zanesený je smutnou nudou, Ten, čo nepočúva, ohovára, šomre, kto a ako sa správa. Rečami vystužený, bez poznania a správneho komentára. Priateľ Naozaj poznáme priateľa v núdzi? Môže ním byť hocikto,  človek okoloidúci. Pomôže snáď každý,  žiaľ výnimkám. Je to ľudské a prirodzené: Predsa ho tam nenechám! Priateľ je niekto, koho často nevidím. Je hlboko v mojom vnútri,  v peňaženke ani v ráme ho nedusím. Priateľ je niekto, kde trhám spoločenskú masku. Zmizíkujem krátky titul, zabúdam na frázu či naučenú otázku. Priateľ je niekto,  ktorého strata dlho bolí, porozumením a prijatím rýchlešie sa bolesť hojí. Priateľ je človek neviditeľný, s ním sa učím, chybujem i počúvam. Jeho blízkosť ma nemučí, s dôverou mu srdce odovzdám. Som Menom,  titulom "bossom," hlavou, telom s nosom. Som v rodnej zemi,  štáte,v rodine, v župe, v meste, v dedine. Mám dom, auto, dobrý plat, alebo je to naopak. Som duša, myseľ, charakter. A kde som ja, čo ty na to, čitateľ? Nič V sladkom opojení nerobím nič a predsa niečo. Tancujem si myšlienkami vo svete tajomstiev, uvažujem prečo. Prečo sa neviditeľné nazýva ničím? Nič predsa nie je, do prázdna kričím. Tak užívam si sladké nič,  čiže niečo  a nepýtaj sa, prečo! Habadej Keď čítaš svoj príbeh, čo píše život bez pera, do akej záložky patrí: Komédia, dráma alebo opera? Keď čítaš svoj príbeh i pozeráš z diaľky na seba, ako sa vidíš, vnímaš, alebo šťucháš autora? Keď čítaš svoj príbeh a túžiš zmeniť nudný dej, možno práve je tá chvíľa, keď nachádzaš nový smer. Aj nápadov je habadej… Prirovnanie Urazili kameň zo skaly vietor i dážď, čo ponad ňu lietali. Visí volne sťaby na vlásku. Som urazený?  Rozoberá v sieňach ticha vážnu otázku. Na kúsok ma odrazili roztopašné, rýchle živly, emócie, gejzír z kuše, do srdca sa rázne vryli. Urazili kameň zo skaly. Silou vôle, s vtipom ducha zostáva s ňou stmelený. Apropó neurazený! Náladomer Dostal Jožko do daru, teplomer na náladu. Je strážcom tepla aj duševnej víchrice, nič sa pred ním neutají, uškŕňa sa, červeň stúpa mu na líce. Ak prevezmú emócie opraty, vláčia ho sem i tam, raz, dva, tri. Zmätene bliká citlivý barometer, nepočúva, roztrhá i vlastný sveter. Dostal Jožko do daru radu na neposlušnú náladu. Barometrom si ty sám, pouvažuj a nepodľahni jej chápadlám! Otázka Prišiel som zďaleka, vznešený pane, poraďte mi v bludisku chcení, kde sedím sám na dne. Chcel by som lepší svet, spokojných a šťastných ľudí a bezradných nevidieť. Chcel by som len dobré vnímať, počuť láskavé slová a s priateľstvom sa zvítať. Chcel by som zmeniť tento svet! Zázračného lieku asi niet. Ak poznáš smútok, vychutnávaš šťavu z radosti, ak poznáš bezmocnosť, udržuješ sa v mocnosti. Ak poznáš tmu, tešíš sa zo svetla, ak poznáš nepriazeň, zamýšľaš sa, prečo ťa stretla. Chcel by si lepší svet? Začni od seba i pokús sa v sebe ho uvidieť. Vedz, netrvá to až sto liet! Nálada a dážď Nálada jej v duši klesá,  dažďom mokria sa horské plesá, slnko v mrakoch čupí v spánku, vietor ladí uspávanku. Aký je dnes krásny deň! Napovie niekto, prikývne. Získa opäť odvahu pozdvihnúť smutnú náladu. Nevedela, že to vie, s veršom i vám rozpovie. Aj keď vonku voda prší,  nejedno srdce láskou srší. Aj keď svetom víchor veje, niekoho pieseň krásne zneje. Aj keď sa teplo schováva, neznamená, že nie je a z diaľky lúčom nemáva. Neovplyvním daždivý deň, len vlastnou pohodou zmáčať sa smiem. Prianie Prajeme si všetko DOBRÉ, myslíme to DOBRE. Ako vieme, čo je DOBRÉ? Pocitom a porovnaním, keď nie je DOBRE. Ako DOBRE, že nie je iba DOBRÉ. Nespoznali by sme skutočné DOBRE. DOBRE? Do blba Hľadieť do blba vedia iba blázni. Ale neblázni! Pozerať do prázdna je nemožné, napĺňaš sa predstavou i myšlienkou všemožne. Hľadieť doblba je dôležité. Tvorí sa niečo hlboké a skryté pred očami iných uzamknuté. Odvážna Všetko je v našej hlave - obrazy šťastia, radosti, smútku i žiarlivosti.  Keď prežívame život v sebaklame, klameme sami seba, práve? Ľudský mozog je dosť veľký, má funkciu malej obrazovky. Premieta do vedomia predstavy o kráse, láske i poznaní. Keď sa nám v živote nedarí,  čo náš neúspech napraví? Skúsme sa pozrieť do hlavy. Akého žánru sa vo vnútri točí film? Ó, obrazom smútku "nefandím". Rozhodla sa sama v jeden jasný deň: nech je filmár v hlave hocikým, nedovolí, aby hala- bala menil jej sen. Odhalila v sebe vôľu, trpezlivosť i odvahu, vlastnou silou premenila v radostnú depresívnu predstavu. Je to možné? Nech sme kdekoľvek, kedykoľvek a v čomkoľvek, keď prší, sneží, či víchor vreští "come back", keď niekto smúti ba aj plače, keď sa raduje či veselo skáče, nech sme na horách, v divadle či v práci, v aute za volantom či prísediacim, nech sme kdekoľvek, kedykoľvek a v čomkoľvek, to ako sa cítime - ovplyvniť vieme sami! Aj keď je to ťažké, len tak medzi nami. Na rohu Hovorí sa, že v meste na rohu predávaju pohodu. Uháňa tam v chvate Vilo, prekvapene ešte šumí jeho nedopité pivo. Kam to bežíš, Vilo, bez teba je tu clivo! Čože seba nepoznáš? Veď pohodu v srdci máš! Pokoj, vtip ani lásku nekúpime na rohu, ani za horami, za dolami, ani za modrými oceánmi. Je stále v nás a s nami! Len ju poodhaliť pod navrstvenými starosťami. Vstávaj Čaká a ticho prosí o zázrak, slza sa tvárou nosí. Dušou lieta smutný drak, bolí, tlačí, uchmatol mu radosť snáď? Očakáva, až sa kajá, kým zachráni ho niečia žiara. I pošepol mu slová zlaté z "duchovného srdca" vzaté: Neočakávaj pomoc od sveta. Ty si vlastného úsilia odveta. Nemeň to, čo zmeniť sa nedá, len rozhodni sa nebáť. Rozuzli myšlienky a odstrihni beznádeje, sila je v nás, nech čokoľvek vzduchom zneje. Očakávanie ťa povedie k sklamaniu, nádej v lepší život k zamysleniu a uvažovaniu. Útek Bežal, cválal tam, kam sa už nedá. Hľadal, skúmal pokoj i útechu z neba. Našiel i vo výškach uvidel opäť iba seba. Kamkoľvek ujdeš, kdekoľvek budeš, svoju tvár i srdce uzrieš. Ak už bežať musíš, tak si bež! Poznanie seba samého v diali nenájdeš. Je hlboko v tvojom vnútri, vieš? Cieľ Má tvoja cesta cieľ? A vôbec, porozmýšľať by si chcel? Ak dosiahneš svoj cieľ, kráčať ďalej by si smel? Čo ak je cesta nekonečná, skutočná, bezcieľna a večne večná? Má tvoj život jasný cieľ? Čo ak je ním život samotný a cieľ iba výmysel? ...akosi som zneistel. Bez mena. Na Zem som prišiel malý aj nahý. Odchádzam v obleku,  ej, či bol drahý! Privítal som svet s plačom, odchádzam v tichu, plakať?  Načo! Do života som vstúpil nepočmáraný, odchádza poznačené telo, ja zostávam slobodný. Navždy Už je ďaleko a predsa tak blízko, neodišiel, ona to vie isto. Odišiel iba so zlomeným telom, v mysli, v duši, hlavne v srdci vytesané, má jeho meno. A tak pobež, bež v šíru diaľ! Ona nezabudne, tajne ťa vníma zovšadiaľ. Na chvíľu pokrčená žiaľom zostane jej tvár. Dialóg Odišiel? Áno. Kam? Kde lietaš bez krídiel. Už nie je ? Je. Ako je to možné? Raz ti rozpoviem. Žil šťastne? To vie len on. Aký zmysel to celé malo? Každá minúta v živote je rozhodujúca napokon. Hosť. Nik nečaká smútok, drzý je to hosť, preniká všade, chuligán nezvaný! Ach, už je ho dosť. Zahaľuje úsmev, tvár kropí slzami, v duši je zrazu prázdno, odchádzaš už nie po zemi. Nik nečaká smútok, žije ticho v nás, v emocionálnom dave, premôže vôľu zas a zas. Za smútkom svieti slnko, rozpleští lásky lúče, ak vládne niekde smutno, otvor srdce jemu do náruče. Krídla Čím hlasnejšie znelo ticho v duši jeho tajomstiev, tým krásnejším sa mu javil spevavý, vtáčí spev. Vzápätí uzrel i vnímal to, čo pre šum v mysli nevidel. To nádherné mĺkvo i nežný trepot ich krídiel. Nad oblakmi Stojím a zízam na machule vodnej pary. Je to brána do iného sveta? Azda sa to očiam marí. V knihách ich volajú stratosféra, krajšie napísané, poletujúce mraky. A či som ja znalec dáky, čo je ďalej nad oblakmi? Tajomný priestor medzi planétami, kam nemožno zájsť raketami? V náručí vesmíru tancujú hviezdy, slnká, naša zem sa môže zrovnať s maličkosťou makového zrnka. Čo je teda za mrakmi, za modravými oblakmi? Iný svet z neznámych svetov? Môžem začať takto s vetou? Všelijaké jestvujú svety, nevidieť ich a to nie som slepý. Vzájomne sa prelínajú, aj keď sú tak rozdielne, zákonitosť nesú nepoznanú  zo stvoriteľovej dielne. Ktorý je tým naším, prvý, tretí a či piaty? A tam v diaľke vesmírnej sú divosi či kamaráti? Ak niekoho zočíš a poznanie ti zverí, pouvažuj ticho v srdci, tu na zemi ti aj tak nik neuverí. Možno časom sa to zmení. Zapálim sviečku Deťom, čo s láskou vnímajú človeka, zviera i kvet. Deťom, čo matku i otca strádajú i túžia vrátiť všetko späť. Deťom, čo pred zlom utekajú i nevrátia sa hneď. Zapálim sviečku. Mladým, čo s rozumnými ideálmi prekvapujú svet. Dospelým, čo načúvajú druhým ba nielen sebe.  Starším, pomalejším, už nie dôležitým v spoločenskej abecede. Zapálim sviečku. Zvieratám aj nepoznaným tvorom, v celom univerze, na súši aj pod morom. Tak a už horí... S láskou a úctou, pozvoľne a v tichu - v štýle po svojom. Pominuteľné Načo sú nám tituly, pred rakvou ich zmažú. Načo sú nám majetky, príbuzným ich odkážu. Načo je nám hlava, vekom sa milo pletie, načo je nám telo, v starobe nás mätie. Načo je nám srdce,  to duchovné v nás? Aby sme vnímali, aby sme chápali, že nie sme tu len raz… Odkaz Uvidel som a nevidené pochopil. Zabudol som a do spomienok uložil. Zmúdrel som a telo odložil. Hra Smrť je azda iba hra, nepoznaná, tajuplná, ktorá sa len hrá. S ľudským strachom žiaľom sa sýti, rastie, krásnie, i človek smutným sa cíti. Je kňažkou bájami opradených siení, v ich útrobách sa veľký človek na slabého mení. Smrť je azda iba hrou, ten, kto naletí, stáva sa jej súčasťou. Čas Tak ako nie je jasným vnútorný svet atómu, tak ako pravdepodobným je výskyt elektrónu, tak ako príčiny ochorení sú nám neznáme, tak nepoznáme čas, ktorý tak často NEMÁME. (Je možné tvrdiť, že niečo nemám, ak to nepoznám?) Šup "Podarilo sa vám z postele vstať? Vraj nič ťažšie sa už dnes nemôže stať." Vtipná je pre mladých veta, pre starších aj chorých realita. Buďme s telom spokojní a v mysli hraví, užívajme dneška životnú stať, neodplašme strachom i hnevom anjelov, čo chcú pri nás stáť. Myšlienka Dedina je ako polica, kde každý dom je ozdobenou knihou,  keď komínom dovnútra nahliadneš, začítaš sa do príbehov napisanych neviditeľným perom.  Si, som, sme - hrdinami vlastnej knihy,  tvoríme ju sami alebo niekto iný? Deň Je deň. Viem. Je farebne i jasne. Veď je to jasné. Je jeseň. Spievam v srdci pieseň. Jar i leto spí, zima z dneškov číta sny i zemička sa ladne vrtí. Gaštany zrejú, šarkanejú deti. Je deň. Viem. Výnimočný ako každý i všetkým s vetrom rozpoviem, aby pamätali navždy. Samostatná Urobím si deň krajším, povedala, odhrnula perinu snivú, do džbánu horúci nápoj rozlievala, rozvoňal sa život z ospalého splínu. Nálada vo farbe snežienková, hieroglyf v pamäti svieti, nastávajúca chvíľa opäť - znova  cukrom i korením sú, v jej duševnej sieni. Urobím si deň krajším, zavolala oblečená v predstavách sviežosti, s radosťou ako malá,  posilnená víchrom ...a čo ty? Odkaz Vo vesmírnej požičovni rezervoval som si telo, zaplatil som nie málo, človekom byť sa mi chcelo. Nasúkal som oblek tažký v ružovkastom plátne, s vnútorným rádom i hierarchiou,  premysleného zdatne. Prechádzam sa cestou ľudí, hľadím cez ich oči, snímam tvary, farby, čiary, hmlu, čo v emóciách sa točí. Ocitám sa za hradbami v skafandri jedného života, čo väzní i ochraňuje, môže za to informačná žobrota. Krásne telo vyrovná sa naleštenej kapote z Ferari, keď zostarne a poničí sa, umiera s ňou bytosť, vraj sa jej už nedarí. Vizáž, prachy, textílie tvoria silný mamon, kým sú mladí, vyhrávajú a zamyslenie? Odpočíva v sklade starom. A tak žijú v nóbl schránkach do zdanlivého konca, zabudli na ducha v tele, vzlykajú u tichého zvonca. Vyzul som si ľudské telo i planúc rozmýšľam s vetrom, ešte nejednu dobu potrvá… Pokecám si o tom s Petrom! Nepochopený Stretli ste sa s nepochopením a s prekvapenou tvárou, keď žiarili ste pohodou a ostatní iba s chmárou? Stretli ste sa s nepochopením, keď ste boli bez starostí, slobodní, radostní so silou a v neslabosti? Stretli ste sa s nepochopením, keď ste stále zdraví, s rozcvičkou a otužením po rannom zobudení? Stretli ste sa s nepochopením, keď poviete, že za veľa si môžem sám, že okolnosti nie sú na vine, ani počasie a ľudia, ktorých poznám? Stretli ste sa s nepochopením? Nevidiaci Tak veľmi som chcel, až som uvidel. Zistil som, že som nevidel. Vidiac hory, moria i malebné stráne, nevnímal som seba, keď hľadel som na ne. Vidiac púšte, stepi i tajomné oceány, necítil som vôňu duše tancujúci v radosti, či stratený v žiali. Raz som našiel v srdci seba i pozoroval to, čo očami vidieť sa nedá. Tvár – tvar Ktoráže je moja tvár, tá s detským úsmevom, radostná a čistá, či farbami ozdobená, prísna, dôležitá sebavedomá a istá? Ako rozpoznám, ktorá je skutočná a nie v počmáranej maske násilne vtlačená. Koľko tvárí v živote máme, koľko z vlastnej prirodzenosti schovávame? Počkaj Každý na niečo čakal, alebo čaká. Leží aj sedí, v mysli svoj cieľ hmatá. O čom premýšľa v dlhom čakaní? Akej farby, vône je čakanie - povedz mi. Každý na niečo čakal, alebo čaká. Aj keď telo odpočíva, myseľ i duša maká. Čakanie môže byť krásne tvorivé, ale aj s prázdnym pohľadom a pri pive. Na úrade Bežím mestom po radu, do cteného úradu. Viem, čo opýtať sa chcem, pohladím vítajúcu obrazovku  a lístok s číslom odnesiem. Vyhŕknuté slová narážajú na plexi-sklovú prepážku, úsmev za ním sa mierne kriví, cítim blížiacu sa porážku. Nevieme, čo bude, všetko sa dnes mení.. Domnienky neisto sa rynú vo vleklom znení. Ďakujem ctenému úradu, že dozvedela som sa nič, rozmýšlať budem vlastnou hlavou a nie ako kôň, ktorému hrozí bič. Kolotoč Zastaviť kolotoč, aké to neľahké, krútiť sa v ňom neustále, prijateľné, vraj normálne. Neskoré príchody, krátke víkendy, s kamošmi večer na pivo. Nieto času zájsť do prírody, aj keď cítime sa v mestách nemilo. Povinné stretnutia, aby sme neurazili, čakanie u lekára, keď sme už poisťovňu zaplatili, večierky, porady, nákupy a tak dokola. Točíme sa rýchlo, málo ujedáme spolu zo stola. Zastaviť kolotoč je asi nemožné, pozmeniť sa v ňom možné aj odvážne. Nedaj sa Hlavou si bežím a je mi dobre, depresia o pozornosť žobre, opačne ju s vetrom posielam. Vnáram sa do fantázie snov i ľahkej ilúzie, kde s lampášom hviezd sa usmievam. Túlam sa v hĺbke „duchodna“ a cítim pokoj jarí s kúskom poznania, lásky, boľavé ranky hladím. A či sa mi to marí? Načo Načo je krása okolo, keď vo vlastnom vnútri vládne ledabolo? Načo je slnečný deň, keď v srdci smútkom bdiem? Načo sú texty a dobre mienené slová, keď zúri víchor v duši a začínam odznova? Upratať aj vir-var zarovnať skúsim najprv v sebe. Možno s nadšením zistím, že som úžasný, len pridlho driemem. Bez prekážok Za volantom v autobuse rozmýšľa človek s cígom v puse. O živote, priateľoch a tak. Chytí koleso kliniec a otáča kolos naopak. Nedá sa človek, vyrovnáva statočne. Tiahne rýchlo do poľa, kde umazaný láta potrebné. Po kolená v blate do diaľky hľadí, žiadna prekážka jazdiť ho neodradí. Pauza Ako dobre je nebyť v hlave, len "zamrznúť" a nemyslieť. Bez doterných starostí v každodennej vrave, len v prítomnosťi žiť  a minulosťou netrpieť. A tak sa občas ulož  s nohami v horizontále, nemysli a nezúfaj. Viem, nie je to možné stále, ale teraz sa na to daj! Krb Opevnený priestor z tehličiek zo šamotu.  Praskajúce drevo aj zablúdený vietor plašiaci samotu. Rozdávané teplo v tóne pomaranča blčí, volajú ho smelo krb , skvostný to úkaz majstra Či. A čo tak rozpáliť ho vo vlastnom vnútri? Priamo v strede v ľudskom tele.  Uvidieť svetlo čo neruší, v zákutiach tela i v podbruší. Vytvoriť ho nie je ľahké tak ako v chladnej chatke či v kozube bez dreva. Beznádejne to vyznieva? Rozžhavme ho svojou silou. Tou, čo bdie v každom z nás. Bez dreva i vzácnych tehiel - v krbe ľudskej mysle más. Cesta V spleti ľudských osudov, v ríši zvierat a poddruhov, v zábleskoch informačných myslí, a v skriptách matematických číslic, v astronomických mapách, a v geografických dátach existujú tajomstvá. Blízko i ďaleko v útrobách nejedného života. Ak nazrieš pod veko poloprávd, ak sa dotkneš dna, ktoré tak nemáš rád, ak opačne pôjdeš ako známy smer, snáď nájdeš cestu do seba samého – ver! Bŕŕŕ Neverím na náhody. Raz uzrela som človeka ponoreného do ľadovej vody. Dnes už nie je sám. Otužilcov pribúda bez výnimiek dám. Čože je to za nápad čvachtať sa v štvorstupňovej vode? Asi im nič nechýba a majú sa dobre! Vždy sa nájde teplo oblečený turista, čo pokrivené slová zadrísta. Môžete do nej vhupnúť rôznym spôsobom. S predstavou zdravia, sviežosti alebo s výrazom zúfalca, ktorému netečie aqua z vodovodov. Pozor na hlavu! Držte ju nad vodou! Keď sa do vody ponoríš, tŕpne ti miestami celé telo. Spontánne sa zadychčíš, aj keby sa ti nechcelo. Výskaš ako v mladosti – kričíš, tvrdú hrču v duši ničíš. Bez zastávky v múdrej hlave vždy sa niečim zaoberáme. Čo sme varili, robili, čo ešte máme v pláne. Premýšľame, spomíname a padáme od únavy. Ak ste doposiaľ nevedeli, ľadový kúpeľ je istý reset hlavy. Po výskoku z vody sčervená ti chladné telo. Potľapkaj ho, dlaňami vyplieskaj. Rozvlň esenciu života  a v radosti sa vystískaj. Čistá myseľ, zdravé telo a ty sa cítiš skvelo! Na dvore Rozmýšľa blato na slepačom dvore, ako sa rýchlo dostane za blankytné more. Už ma nebaví život blata viesť, túžim sa ako zlato v spoločnosti niesť! Požiada o radu váženú sovu z tajomne bútľavého stromu. Chceš byť ako zlato? Nuž, poradím ti ako na to! Krok po kroku zdokonaľuj seba, použi vôľu, rozum a čin. Pozoruj zmenu zvnútra, nepolihuj, nezabávaj sa hocičím. Múdre sú tvoje slová, milá sova! Nechce sa mi dlho čakať, opýtam sa inde znova. I požiada šibala-kocúra, nech "lepší" nápad vyňúra. Požičaj od gazdu pozlátený šat,  uvidíš, ako ťa kupci budú hnať. Aj sa stalo. Stačilo málo  a z blata s kúskami slepačieho trusu vzniklo "zlato" podľa najnovšieho vkusu. Skončili sa časy, kedy sa váľalo na dvore aj v lese. Tancuje smelo bez prestávky s platinou aj zirkónom na plese. Keď tu zrazu:  Spotilo sa i zaliala ho horúčava. Ojojoj, spustila sa veľká vrava. Pozrite sa, podvodník akýsi! Veď je to iba blato s oblekom zlatistým. Nadarmo vlastníš lesklý plášť, nepatríš k nám - nie si náš! Tak ako zašpinené zlato zostane vždy zlatom, pozlátené blato zostane len blatom. Čo vy na to? Bez V hlbokom zamyslení sníval,  ako byť čistou ľaliou, ako splynúť v oceány a nebyť tvrdou pevninou.  Ako sa zbaví a vyzliečie z ega, však rýchlo a ľahko sa to nedá. Je to pevný skafander, či na mieru vsadený priľnavý cylinder. Protokoly, návyky, dobro ba aj zlozvyky krášlia ľudské brnenie. Rozmlátiť ho?  Je umenie. Raz rozlúčil sa s egom, skoro pri tom zgegol. Hľadá svoju ľaliu, azda podarí sa, ak staré vzorce pominú. Dvere Obdĺžniky z dreva švihajúce sem i ta. V okovách prísnych pántov voľnosť s nimi zametá. Rozprávajú,  aj keď sú nemé. Vo víre hnevu trieskajú, ak bôľ zmierniť chceme. Hlasne revú, aj keď nehybne mlčia. Smiech, vášeň aj plač nesú, čo im sily stačia. Sú ako bité vrece, kde stretáva sa ťah, švih aj tlak. Dôverne svetu prezrádzajú, čo sa deje medzi ľuďmi a tak… Srdce Kde máš domov? V izbe, v lese a či v chráme? V dome, v rieke či v širokom láne? Kde si sám a v bezpečí, či v niekoho náručí? Kde ťa prijímajú, kde ťa radi majú a bez pomoci nenechajú? Domov je ako srdce, pulzujúce v nás. Tak kde máš domov? Pýtam sa zas. Načo ho hľadať v diaľave, je v hlbokom našom vnútri - bez okrás. V hlave Úžasná vec je hlava, zasnúbená s krkom otáča sa, usmieva sa, uhýba sa stretom. Oči na nej žiaria, v pleti nos sa týči, pery sa nezastavia, uši čušia v líci. Úžasná vec je hlava, pancier nad myšlienkovým tokom, rozmanitá v útrobách správa spojeniami letí, cvála krokom. Vo vnútri niekto uvažuje, cíti, ba aj rozhoduje, obrazy kreslí, so spomienkami koketuje. Viete azda, kto to je? Mudrc alebo strom Zo semienka,  stebielka i rastliny, vyrástol silák spanilý. S farbou slnka zladený, hlboko v zemi vsadený, rozdáva z čerstvých plodov, vo vzduchu i na zemi. "Prečo toľko dávaš a sebe nenechávaš?" odniekiaľ zaznel tichý tón. "Už si skúsil niečo darovať a nič pri tom nepociťovať?" odpovedá strom. Poznanie mi je doménou a pocit vlastnou odmenou. Ak túži niekto ochutnať, nebudem mu brániť ani hnať. V slobode dozrievam i v nej seba spoznávam. Ver plody môjho srdca rozdávam. Vďaka ti, vzácny strom, za tvoj myšlienkový dar. Ja zamýšľam sa nad pocitom, ktorý práve prežívam. Á, už to mám! Vzletopád Padáme, aj keď na vrchu sme ešte neboli. Klesáme, aj keď nám to nie je po vôli. Kedy sme vlastne hore a kedy dolu? Kedy sa cítime štastní a kedy máme smolu? Kto určuje výšku nášho úspechu, kto zmeria života neplechu? Naše vzlety aj pády nie sú skutočné. Sú len hrbolcami na ceste v živom nekonečne. Únik Letia vrany ranným lesom hľadia na biele polia, ticho cestou rozvoniava, v ovčíne zvonce zvonia. Chrumkajú čižmy ľadom, myšiarka letí z lovu, vtáčky ticho štebotajú, zháňajú zrnko k dobru. Vyskočím na chvíľu z hlavy, z besnenia mysle farebnej, ponorím sa v náruč chladu do srdca hory malebnej. Rozjímam u šálky kávy, unikám z jej tepla, zima opäť ako vlani do básne mi svižne vlietla. O človeku a knihe Kniha je z papiera, človek je z kože. Knihu stvoril človek a človeka, Bože? V knihe ozýva sa príbeh, človek je ním sám, knihu si môžem prečítať, človeka, len ak príležitosť dá. Toľko ľudských príbehov. Sú ich na zemi stovky, tisíce, azda viacej ako kníh, nezmestia sa už do knižnice. Ak rozruší ma človek, počúvam slová jeho "knihy", snáď dozvie sa ucho hladné, prečo v duši zanechalo ryhy. Než súdiť započnem, nazriem do príbehu človeka, snáď uvidí oko ostrozraké aj to, čo v ňom roky narieka. Kniha je z papiera človek je z kože. Knihu stvoril človek, ale človeka príbeh, alebo Bože? O básni Báseň sa rodí z pocitu, ten z tlkotu srdca. Srdce ladia z kokpitu myšlienkami “duchca”. Je záťažou aj radosťou sťa farbisté jablko jesene, obdarí tvorcu zrelosťou, sýti ducha aj smädné korene. Báseň nikdy neumiera, raz už bola stvorená, či sa pergamenom jasní, či sa o nej spieva, navždy v spomienke je vtlačená. Ten, čo ťa perom maľoval, zo siení hlbín doloval, nevediac, kým vlastne bol, zamyslenie miloval. Pśśt Vo vôni domova odpočíva i s nohami pri krbe do snov líha. Kiežby náš život plynul ako v rozprávke. Kde víťazí múdrosť a láska nad zlom a prázdnotou vo farebnom ošate. Rozprávky nie sú iba rozprávkami ale snáď i poslami.  Roznášajúce čistotu srdca,  hĺbku rozumu aj lásku medzi nami. Ak sme v osobnosti dôležití ba aj výškou veľkí, nehanbime sa za to, keď chrumkáme zvodne  u farebnej telky. Myšlienka Odfotil sa na horách a čaká.  Či dostane lajk od kamošky či kamaráta. Urobil si krásny záber z exkluzívnej večere,  ak mu to nik nelajkne, pekne ho to nas.... Napísal článok a ešte k tomu v noci. Nechty nervózne obhrýza, či ohodnotia super alebo keci. Čo s tým? pýta sa Paľo v jednej z piesní... Určuje hodnotu okolie, alebo sme ňou my? Z rána Ospalé telo z postele ťahám, zobúdzajú sa nápady, neodolám bielym krásam, lenivo švihám do prírody. S vôňou chleba i čiernej kávy, šantením mysle rozmarnej vŕzgajú čižmy za oknami a ticho v hlave ustarostenej. Bež, telo lenivé, s myšlienkou, čo ťa vedie, žiješ s ňou a ona v tebe, ver, do temna ťa nepovedie. V izbietke malebnej sedí si v tichu, myšlienky tancujú, kým sa nerozplynú. Vytúžený pokoj tajomného ducha zafarbil jej dušu, čo ľahko neposlúcha. Vyzdravela z nerestí, strapatých nálad a sebaľútosti. Oknom do duše búrka sa vysmieva: "Jedným ťahom zmetiem pokoj,  ktorý vraj prospieva!" Hlas srdca rozozvučí sa na chvíľu, k čomu je modlitba, ak necítim vlastnú silu? A tak uniká z liečivého ticha. Do hurikánu okolností, kde aj ticho občas tiká. Keď raz Čo máme, keď "odchádzame”? V posteli telo a v chorobopise niečo počmárané. Po čom túžime, keď odchádzame? Po pravde o zmysle cesty  vo vesmírnej božskej manne. S kým sme, keď odchádzame? Tváre blízke aj vzdialené, viac či menej známe. Čo máme, keď odchádzame? Spomienky a myšlienky hlavou tisnúce sa zdarne. Treba azda nadanie pre záujem o života poznanie? Ľubo Tak, odišiel si, v srdci je mi tesno. Tak, zatancuj si s tajomným hviezdnym miestom. Tak, opustil si na dlhší čas zem. Že sa to vraj nedá? V srdciach sa nám škľabíš. Ja cítim, ja viem. Edo Uvažuje cez deň Edo, kde je vytúžené nebo. Zahľadí sa smerom hore, ba aj dolu, kde tečie more. Nie je istý, či je to správne, veď predsa Zem je guľatá. Na jednom z pólov sú iné hviezdy,  obloha je inokedy zimou fľakatá. Uvažuje večer Edo, možno je v nás modré nebo. Nie je hore, ani dole.  Nie je tam, kde vykúka zore. Dodnes hľadá pravdu Edo, kde je vysnívané nebo… Sila slova Pohoda, ticho ani tabak v cigare,  nie sú tou príčinou, že je na Áre. Tak ako sa píše v Kabale, že silou oplývajú slová, zamýšľal sa pod prístrojmi, o čom premýšľal, kým uchmatli ho rútiace sa kolá. Môžu naše myšlienky meniť osudovú cestu  a veci točiace sa dookola?  Alebo nám vládne náhoda či temná smola. V pokoji rozjímal, kým dotiekla infúzia nová. Možno Možno si doma, možno v práci a možno tam, kde navôkol spieva les. Možno len tak neprítomne hľadíš do nebies. Možno si ozajstný a možno nie. Skutočný v predstave, túžbe aj sne. Kde naozaj si a sme? Tam, kde sa dotýkame zeme, alebo ďaleko v myšlienkach v záhadnom rozmere? Prestávka V polohe ležmo uvažujem, aký to jav, keď oddychujem. Odložím telo k priezračnej vode, rozbehnem ho s vetrom po slobode, či pod perinou v nehybnosti ponechám? Ak odpočíva telo, relaxuje aj naša myseľ? Dáva to vôbec zmysel? Veď neustále skáče sem, ta i tam, kde bola pred chvíľou neisto pamätám. V zážitku včerajšom či vo chvíli minulej, v minúte terajšej alebo predošlej? Ona si robí, čo len chce.  Bez hanby si niečo zmyslí, konáme činy, vravy aj nezmysly. Ako dozorovať vrtkú myseľ? Usmernením myšlienok, aby tiekli prúdom tam,  kam túžim Ja alebo Ty. Byť Byť slobodný v myslení. V tichu a v knihách zľahka pohodený. Byť slobodný v myšlienkach.  Nepatriť nikomu, ani učiteľovi. Byť slobodný v uvažovaní. Neopakovať slová, nedávať mamon šéfovi. Byť slobodný v konaní. Rozvíjať sa samostatne, bez pochýb v uvažovaní. Byť slobodný… Oáza V prítmi lesa je moja oáza. Ale i tam, kde plameň sviece sa odráža. Na kopci kníh aj na lúke, v pustine, doma aj v kaplnke. V náručí milého aj v kaviarni. V chalúpke pod horou, s priateľom túžbou zaliati. Po tichu vo vode v "jednoici" s dôverou v seba i nehou v líci. Všade, kde som, je aj ona - oáza, zabalená v duši, nikdy sa nestráca. O jeseni Je staroba jeseňou, kde lístie krásnie a jablká zrejú? Veď človek v čase stratený je, už nevládze priložiť ruku k dielu. Je staroba jeseňou,  kde sa tlsté hrozno zberá?  Veď človek často bezmocný je,  už nepamätá, čo bolo ráno, nieto včera. Staroba nie je jeseňou, len telá v sile tíchnu,  aj mnohé v hlave zamĺklo,  do spomienok do hmlistého splínu. Staroba nie je jeseňou ale známou neznámou. Stratí sa až na ceste v diali nekonečnej za bránou. Inšpirácia Keď sa z rána rozvidnieva, mysľou prefrnkne jej rozcvička v pyžamovej košeli, v lete bez trička. Krásny to obraz ľudskej vôle, keď človek pohybom kričí, skutočnosť je často iná, pohodlne s telom pod perinou čučí. Raz si všimla muža bez športového vkusu. Bežal vtipne ale smelo  v náruč štartujúceho trolejbusu. Spozoroval šofér staršieho bežca v zrkadle. Zotrvá chvíľku i postojí vzápätí vezie ujca v sedadle a pôsobí,  že sa nebál a ani nebojí. Á, denne cvičiť a bežať k "troláku"! Rehoce sa v jej hlave myšlienka, za úsvitu alebo sekundu predtým, kým k výjazdu zacinká. Aj dnes ešte cvičí  a inšpiroval ju neznámy starček. Veď uznajte, rýchlo "makať" vo vyššom veku je pre vytrvalcov zaslúžený darček. O nás Dni bežia a mesiace sa vezú, opakujúce sa hodiny v živote človeka, stromu aj kvetu. Rastieme, silnieme do veľkosti aj krásy, starneme, chradneme a v telách zhasína prameň jarný. Kolobeh života, nič zvláštne na tejto zemi, v rovnakom čase sme a na jednej lodi. Nie sme viac ani menej, sme si azda rovní, v poznaní rozliční a v srdciach vzdialení. Tak veľmi. Rôzni Rôznia sa svety v ľudskom dave. Kráčajúc mestom vnímam práve obrazy šťastia aj radosti, smútku, hnevu i skleslosti. Naša hlava je dosť veľká, tvrdá, hladká ako obrazovka. Premietame v nej predstavy o živote, vzťahoch a poznaní. Akej vône sú tie vaše, čo s myšlienkami blúdia, od čoho závisia, alebo sú stále? Radostných smutní nudia. Akého žánru je váš vnútorný svet? Kto tvorí nálady a vracia zo dna späť? Kúsok od nás Kúsok od nás sa mlátia ľudia. Lietajú stoličky, zo snov nás budia. Revúce hrdlá a chvejúce sa hlasy. Emócie lietajú, alarm sa opäť hlási. Kúsok od nás prší voda, a niekde sa trasie zem, padajú stromy, dolina je holá, ničíme sa, ničíme ťa. Viem. Kúsok od nás plačú deti, hlad a bieda spaľuje ich svet. Rozmýšľame vôbec nad tým? Už nieto slov ani dlhých viet. Kúsok od nás… Rýchlo Vraj žije rýchlo. Asi tak ako keď sa mu kýchlo. Kedy sa v živote spomalí? Keď nohy bolia a cíti sa chorľavým? Vraj tak žije skoro každý, v behu, v letku ba aj v daždi. Čudná to éra bežného človeka - v žhavej rýchlosti prítomnosť zametá. Chvíľou je tu alebo už tam, v sekundách svoj výkon počíta. Naháňa nás práca, škola, šéf. A kde ste vy? Pýtam sa pomaly v tichu dnes. …Kedy ste povedali otcovi aj mamke, že ich máte radi? Kedy ste pošepkali deťom, že sú výnimoční kamaráti? Kedy ste žienke naposledy doniesli kvety? Tak to vykonajte, veď nikto z nás nie je svätý. Vyslovte a posuňte myšlienkový čin: Kým nás vníma, kým je s nami lebo v minúte poslednej darmo zvažovať výhry, rany… Kľúč Životom kráčala ako každá iná, rástla, kvitla, poslušne ako divá. Až zablúdila v spleti mladých nezdarov, omamných túžob, lások, svetských pokladov. Raz stretol ju človek, svieži ako lúč, vložil jej tajne do mysle záhadný to kľúč. Nebol on zo zlata, striebra, či hliny, neviditeľne sa ligotal, čitateľ milý. Otvoril oči nesmelej dievčine, povzbudil vieru v seba zaspatej nečinne. Rozuzlil tajomstvá v jej srdci ukryté, ukázal kým bola a kým teraz je. Životom si kráča, ako každá iná, odolnejšia - sem tam vtipná. Spoznala ten pravý poznania kľúč od bytosti, čo vraví: samostatnou buď! Vďaka Nikto nám um nedaruje, ani nás nič nenaučí, len v snahe - klame motivuje, sila krehká dušou zurčí. Hľadáš majstra a či boha, keď v tebe vládne zhon? Ako vieš, že ním nie si a nie on? Múza Chvíle poézie už odzneli. V kalendári, či médiách snáď, v duši pisateľa, básnika, o múzu netreba sa báť. Drieme v našich srdciach, rastie a kvitne s nami, lež únava, stres, robota, utlmia talent jarí. Géniami sme azda všetci v ľudskom sebavneme, snáď spomenúť si na vek mladý a objaviť to, čo ešte nevieme. Otázka Vraj stretnutia nie sú náhodné. Ale kto o tom rozhodne? Odchody aj rozlúčky sú nečakané. Kto nás sprevádza, keď cítime sa skvelo a či na dne? Je to bytosť, viera, cit? Mám sa do diali zahĺbiť? Rozmýšľam perom, čo sa deje, keď sme šťastní, aj keď bez nádeje. Vie naozaj človek, čo je za hviezdami? Je odpoveďou odpoveď v dávnych knihách maľovaných? Kam Životom kráčaš, stúpaš, bežíš. Životom sa nesieš,  plynieš, aj keď v spánku ležíš. Životom dospievaš, starneš, usmievaš sa plačeš, len tak si v ňom snežíš. Ten dnešný je len tvoj. Zamysli sa, postoj. Cíť v duši pokoj. Hej! Kam už zas bežíš?