Verse chlpate O zvieratach a ludoch Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Zuzana Balasovova Donatova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2019) 111101 O knihe Myslienky vo versoch chlpatych o svete, o tvoroch zijucich v nom a ich vzajomnom spoluziti. O postoji tvora - cloveka k sebe samemu, zvieratam a Zemi. O krase, o farbe, o suhre zivlov v prirode. O jednoduchych a predsa tak zazracnych malickostiach nasho zivota. Uvodnu ilustracia nakreslila Olga Gromova, olgagromova.com Obsah Verse chlpate 1 O knihe 2 Obsah 3 Kratka 4 JAR 5 Jarna a zelena 6 Ovce 7 Zem 8 Rozjimanie 9 My 10 Nezabudaj 11 Ako 12 Nezavadzaj 13 Osobnost 14 Navsteva 15 Liekovoc 16 Lenoch 17 Usmev ako liek 18 Umelec 19 Kvietky pre Helenku 20 Den Zeme 21 Zi a nechaj zit 22 Neviditelni 23 Zem, voda, vzduch 24 Morska 25 Oda 26 Splech 27 Amore 28 Na moment, prosim 29 S detmi 30 Obycajna hracka 31 Klam 32 Zurka 33 Vcela 34 Dazdiva 35 Vecernici 36 Navstevnik 37 Sova 38 Mucha paradnica 39 Je - nie je 40 Rybar a kral 41 Zabludeny 42 Nerozhodne 43 Zvedava 44 Let 45 Na dvore 46 Kto si? 48 Ohm 49 Co vy na to? 50 Haluzka 51 O zveri 52 Obycajny strom 53 Nie sama 54 O slnku 55 Flirt 56 Siesta 57 Dve jedle 58 O hviezdach 60 Na parkete 61 Dazd 62 Klietka 63 Odlet 64 Spevovona 65 Preco 66 Nic 67 Raz 68 Osud 69 Slnovrat 70 Za dverami 71 Usmev a lad 72 Co vy na to? 73 M... 74 Uz len par... 75 Cink-cink 76 Na novy rok 77 Trblietave 78 Len tolko 79 Sucit 80 Je to mozne? 81 Prosba 82 Kratka Kraka z rana vrana. V knizke prevracia sa strana, do bdeleho dna s vonou kavy kde s cukrom rozplynu sa, sumive dnesne spravy. Co vy na to, pani, deti, damy? JAR Po spiatku sa cita RAJ. Trojpismenkove krasie! JAR, ved to je jasne, ci bude aj RAJ, nad myslienkou zasne. Zretelne, v lese, ked je jasne. Jarna a zelena Zelena je vonou lesa, silou kvetu, zeme, listia. Zelena je volou k svetu, v radosti, tak nezne ista. Zelena je dokaz luca, co dotkol sa zivota, Zelena je iskrou z neba, kriesi dusu, co je zronena. Zelena je farba farieb rozmazana paletou, maliar stetcom porozprava, ze den ziari dnes zelenou. Ovce "Nie su ovce, ako ovce," baca za usvitu somre. Jednie posluchaju, druhie sa schovavaju, a tretie sibalstva vymyslaju. A hla, niektore len su,  az kym vsetko nespasuuu.. Nie su ovce ako ovce, baca k veceru hlasi. Su tam vselijake, aj tie, co im v hlavach pali. Sme skutocne ovce  vodcov planety, ci sa do kosiara zaradis, rozhodujes iba ty. Zem Modrasta az siva, plnostihla diva, tajomna, silna, na ceste hviezd pilna, odveka, vecna, tancujuca slecna, za ruky s mesiacom, do slnecneho nekonecna. Srdcom zhava ako lava, povrchom hrava, tichom spava, vo vesmire nie sama, zahadna, diva. Viem, ze si ziva! Rozjimanie Ak sa medzi ludmi povrava, aj tak zazelena sa trava. Ak sa v hlavach bars co mysli, aj tak do brlozkov cupitaju sysli. Ak hra sucasnosti nie je slava, aj tak rozvoniava cerstva kava. Ak vzduchom fici vselico, cmeliak nevie o nicom. Nech clovek zije, ako chce, pupava sa rehoce. Tuzi rast a kvitnut zas, aj ked vonku hyri mraz. Nech cokolvek svet zaziva, v lone prirody srdce sa ozyva. Ako krasne sa o nom rozjima... My Ludia, stromy, kvety,  zver, hmyz i vtaci, na zemi, vo vzduchu aj vo vode sme susedmi i bratmi. Cesta vo hviezdach napisana, rovnaka pre chlpaca i cloveka, jeden zreje, druhy caka, jeden bije, druhy narieka. Vsetci sme na jednej lodi krutiacej sa dokola, aj ta cesta niekde konci, co zostane v srdci, osud nezdola. Nezabudaj Uvazujem, ci som vykonal nieco dobre, pre Zem, zviera, cloveka. Ci som sa nestratil v oaze chaosu s prehliadnutim niekoho, ked narieka. Nezabudajme na seba, ani na druheho slabeho, smutneho, bezbranneho. Cim viacej sucitu v sebe odhalime, tym rychlejsie od krutosti svet odvratime. Mile, ale naivne? Mimochodom, uprimne! Ako Ako zachranit svet? Ako pomoct tam, kde uz sily niet? Ako potesit, ked radost strachom unika? Nakrmit, osetrit, ci pohladit, ak niekto narieka? Neodchadzaj, myslienka odveka, miluj blizneho, tvora, zvera i cloveka! Kam sa stratil prirodzeny sucit a cit? Kde je nas duch a poznanie, ktore nehodno zaplatit? Zmenit mozem len seba samu, kricim do tmy aj hurikanu. Zmenit okolity svet? Naco mlatit prazdnu slamu. Nezavadzaj VRAJ im len zavadzame, skonstatuje na dedine starik. Koho tym ale mysli, spolocnost, rodinu, ci nas statik? Ak sam sebe nezavadzia, ba spokojny je so sebou samym, zavadzat stava sa javom nepoznanym. Len tak pre seba si z duse vravi. Osobnost Nenaucim macku lietat, ani lahnut na povel, neubranim hady, vtaky, ked je chlpac na love. Nenaucim macku kracat, poslusne, tesne pri nohe, nezje prasok od lekara, zahaleny v chutnej prilohe. Nenaucim macku stekat, ani privolat prikazom, nelahne si na urcene miesto, nespriateli sa s hocakym susedom. Nenaucim macku smiat sa, ani nevytrcat pazure, zostane verne po boku cloveka v jej zachlpatenom domove. Macky nebudu nikdy psami a naopak,  naco dufat v ich premenu, staci len mat rad! Navsteva S kocurom vbehla do domca mys, za cizmami ucupena nasla si ona skrys. Vykrikla som ako takmer kazda zienka, s metlou v ruke uvazujem, zatvaram chodbove dvierka. Srdce mi hrkoce, dych myslienkami preteka,  nepanikar, konaj rychlo, je to v moci tvora - cloveka. Mala hrcka pritiskla sa do studeneho rohu, chveje sa i hlavku krci do kozuska znovu. Neublizim bezmocnemu, v postoji mam jasno, ponuknem jej otvor cizmy, kam vbehla svihom, az ju striaslo. Bez si myska, bez si bez, dnes tvoj zivot nekonci, ved vies! Liekovoc V dnesny letny den kratkost malu rozpoviem. Rozhodol sa lekarnik, ze lieky uz nepredava. Neprehovori ho nik! Stojaci lud v rade stavnato si ponadava. To je vela, to je moc, volajte niekoho o pomoc! Veduci sa asi zblaznil, otvara vraj liekovoc. Namiesto chemie budu vraj bednicky, namiesto piluliek mrkva, zeler, redkvicky. Namiesto striktnej diety motyka aj hrable od tety. A vynikajuce antidepresiva? Nahradi usmev i pohar biopiva. Kupit mozno ovocie, zeleninu aj orechy. Este k tomu sviezost ducha a choroba ujde na veky! Lenoch Prichadza teplo, to neutajim, dobrotky v bruchu snad, vtacence vrkocu, perie sa jari, mega brucho kvili, ako tazko je vstat. Odlozim kabaty do skrine zvetralej, cizmy i sanky do pivnice, zobudzam telo v sprche chladnej i ducha kriesim velice. Dycham, co bolo nedychane, sila vkrada sa do tela, vizia ozila, volou sa kresli, zo zimy do jari vletela. Usmev ako liek Ludi, co uprimne sa smeju, ma skoro kazdy rad, navokol sa veci deju v blazenosti, ci ohyba ich skrat. Aj ked na srdci tazi, blazon rozosmieva svet, je ludskych dusi liecitelom, bez certifikatu, zbytocnych viet. Humor i smiech su zboznym darom, zveladuju srdce cloveka, navzdy zneju vo svetle pravdy, aj ked doba narieka. Umelec Maluje si so mnou leto, kruhy z lucnych kvetov, rozsantena myslou dietok s agatovou snivam metou. Navlecena v lucoch slnka zohrievam zlatistu luku, v mozaike farieb hladam teba, sklanam sa v trave v hebkom rozpuku. Hrdlicka letmo vzduchom zvoni, steboce si krajom, co ma kridla vsetko leti k stromom, pukom, divozjavom. Zemicka, zem nasa, natrcaj svoju tvar a ty, slnko mocne vsetkych mocnych, do rytmu nam hraj! Kvietky pre Helenku Maky, zvonceky, margarety, nezabudky, blyskace, lucne kvety kvitnu v spomienkach od malinka, natrham ich dnes pre teba, Helenka. Volakedy si nam spievavala, zehlila, varila i postielala. Pre slabe telo si uz nevladala, odisla si veru este mlada. Tulipany, kasky, pupavy, materina duska ci rozmarin, kyticku skromnu na tvoj hrob skladam, viem, ze tam nie si, so slzou sa hadam. Jahoda, klincek, malina, skorocel, repik, datelina, kvietky ti nesiem, Helenka, ako som davno slubila. Pestre i ziarive, vzletne i vonave, ako z rozpravkoveho sveta. Privonaj, dusa premila, co vo vecnost si vzlietla. A kvietky som nepoplietla. Den Zeme Kazdy den je den svetovy, lebo patri gulatemu svetu. Ludom, lesom, kvetom, moriam, oceanom, pevninam, vtactvu, hmyzu, zvieratam. Kazdy den je den svetovy, nie je rovnaky, bezny ci odveky. Je dnesny, pritomny ba vynimocny. Svetovi sme vsetci vo "vlastnom" svete, jedinecni. Zi a nechaj zit Pokial hviezdy svietia a mesiac sa s nocou priateli, pokial vtaci letia, zivot nie je tak bezradny. Pokial v srdci mladost hreje a humor tancuje vetrom, pokial kvet sa svetom smeje, vzdialena je brana s "Petrom". Pokial su stromy zelene a ciel s nadejou vonavy, pokial luce su zlatiste, zit sa veru oplati. Narocna je zivotna cesta, a naivne aj ciste ludske detstva. Neviditelni Co mi tajne sepka les, trava, potok, kamen v past? Co mi napoveda zvlast letmy, nezny dazd? Co hlasa operna burka, ked moje srdce pri nej zmurka? Zvlastne, rozumiem slovam nemym, precitam ich naladenim. Su jasnym tonom sveta davu, vnimajuc odu vecernu i rannu, sklanam sa choralu bytosti, pozorujucich vsetko z dialky, v skrytosti. Zem, voda, vzduch Preco sa pri mori citis fajn, preco zazivas v tichu dusevny raj, preco je pri mori krasne, preco kricia deti i sepkas polohlasne, preco oddychujes, rozjimas i meditujes, preco sa lieci slabe telo, preco odrazu mozes, aj ked doma sa ti nechcelo, preco morsky hlas vecne pocuvat sa da? Je to nadherny suzvuk zivlov, staby morska zahrada. Morska S vonou mora dotkla sa pera muza, otvara srdce, zbiera smietky z fuza i do myslienok viaze. Akoby vedela, akoby citila, ze vlna slov staby dazd oslobodi srdce z tiaze. Len tak si pisem, hladinou sa knisem, akoby sirena z hlbok spievala, v tonine mora kvapkou sa klzem, hlava tazka ostala lahko derava. Oda Lekarom unavenych dusi nazvem more zvlnene. Ten, kto nepozna ho, ani netusi, co rozprava zemi nechcene. S pokojom sepoce do srdca slova o nicote, zmysle a jednote. Vyplav starosti, clovac cloveka, nechaj ich plynut, roztav vo vode. V modrom zablesku vtlaca sa do mysli po stopach drobunkych v pamati. Jasne citi, ze ste, ze si... A tebe sa dusa vonou rozleti. O, more, more prevelke, ty tuzba mnohych odveka, zi vecne, zi oslavne, nedaj sa zmarit slepotou cloveka. Splech Stratilo more naladu, zbesilo sa vlnia vlny, vysplechli mi az na bradu, oddialuju z brehov clny. Coze, coze, more? Zurcis i penis, zalovalo sa mi zore, to neuveris! Azda si sa clovek splietol, nepoznam ludske vrtochy, to vymyselnik vietor, zvolil rytmus vysoky. Taha, vlni velke telo, bezime spolu ostosest, v pohybe veselo i smelo triestime vlny o utes. Obaja sa citime skvele i slnko nazera z oblakov, cuduje sa nejeden "Pele" svetu zivlov i morskych zazrakov. Pobez s nami, clovek, a nezufaj, aj ked zmena niekedy boli, v srdci zachovaj si raj. Amore Tak rozlahle, modrave, krasne. Tak obrovske, tiche az pohlad v nom viazne. Vnaram sa do tela, dotykam sa duse. Zvadzana horou fantazie, co neviditelna je  z brehov suse. Tak mokre, vzorne, odvazne. Tak burlive, zurive, bez tiaze. Tak jasne, syte ako cerstve zore. Je a bude milovane, obycajne more. Na moment, prosim Ta, co prva objima, ked vcucne ta zivot, ta, co kvoli tebe nespava a cez den tvari sa milo, ta, co zavcas vstava, ked ty niekam musis, ta, co uprimne slzi, ked sa citelne trapis, ta, pre ktoru nikdy nie si velky (a), ta, co naozaj lubi, aj ked srdce mas u frajerky, ta, co sa za teba vzdy postavi, ta, co pred cestou srdce ti pohladi, ta, co pre lasku k tebe aj svet obrati. Jedinecna, jedna a jedina, na zemi aj v spomienkach - vecna MAMINA. S detmi S detmi slnko dusou svieti, s detmi smutok prec odleti, s detmi stavame sa detmi a zivot je vzacne vzletny. S detmi sme odolni aj silnejsi, s detmi sme zodpovedni i citlivejsi. S detmi sme chapavejsi aj menej sebecki, s detmi sme vnimavejsi na vsetko, co sme uz zabudli. S detmi tahame za jedno lano, kde vitazi radost, usmev a za blaznovstvom velke ano. S detmi sa citime fajn, snad preto, ze este nevyrastli a dusou vanie detsky raj. Aj ty, my sme stale detmi vraj. Obycajna hracka Keby hracky hovorili, ako detske oci ziarili, ked tulili sa v drobnych ruckach a navokol kvitli kvetiny. Keby hracky hovorili, ako vnimali krehky plac, pod perinou zakuklene sepkali srdcu, nesmut: ja mam ta rad. Keby hracky hovorili, ako drzala ich v naruci, ked od mileho skriatka skryla do spomienky, po odluke i mlcani. Keby hracky hovorili, akymi sme davno boli, nezahodil by si babku, co cistotu detstva zdobi. Klam Greta klame! Vyhrkne jej starsia sestra. To znaci, ze hlavka je fantaziou pestra. Ale ona si vymysla, hlasno zopakuje. Aj ked drobca obhajujem - nepomaha, o klamstve piesnou pokracuje. Vraj deti sa rozpravaju s bohmi tajnych svetov o skriatkoch, vilach a ci drakoch lietajucich v dresoch. Stavaju sa skutocnymi v zakutiach neznych dusi, usta spulia, oci ziaria a dospely - len nechapavo mlci. Zurka Vzduchom cinka pochod dazda, sprchuju sa oblaky, hmla tvaruje krehke mydlo, robi nebo zazracnym. S ladnou kvapkou pada vlaha, s mokrym vetrom bezi naha i v nalade miernej burky, ucastni sa jarnej zurky. Vzduchom vonia parfem dazda, bublinkove su oblaky, slimaky rozky vystrkuju na svet cisty a nie barsaky. Okupany, sviezi, kvapkovo buclaty. Vcela Super kridla nosi vcela, vo dne svisti ako strela. Je to ciry zazrak, ked doleti do ula cela. Je rychla a nos ju vedie samu, za elixirom zlatistym do vcelieho chramu. Neuhanaj vcela, spomal svoj let, kvety pomaly rastu, odboc obcas na vylet. Nepocuva ona reci, ako triskac frci vzduchom, pre posilnenie da si deci. Jarna luka vonou krasnie, nektar rozdava, ked tu zrazu vcela nevie, kde jej hlava zostala. Kam som vlastne letiet chcela? Znenazdajky zneistela. Datel razne kyvne hlavou, z rychlosti si otupela! Nepomohli lieky zo zelenej lekarne, pomaly si nespomina, ze vcelou bola, ba este stale je. Krizom krazom poletuje vcela. Minula aj vlastny ul, nevedno, kam odletela. Nevedomost neprepacim, mudra kniha pise, dodnes vcela hlada seba, v listi sa kolise. Dazdiva Ale je dnes krasne, sepka si v lese rastlina, konecne klzko v pasme, salamander rozjima. Konecne svieza hladina, pomlci slovom striez, voda pre zivot potrebna, chrobak usmieva sa tiez. Dazd oblieva tajomstva, ukryte v utrobach zeme, uzovka v krovi schovana pozoruje kvapky neme. V dialke ozyva sa jesen, steboce mokry drozd, pinka s vrabcom peju piesen, vriaceho leta uz bolo dost! Vecernici Cakam v kresle pri dverach, potichu s usmevom na perach. Nahlas to funi i hlada vonave miesto, moj vecerny stravnik- host, lesny jezko. Mlaska i nozkami misku pridrzi, nufak v susto ponara a s plnym bruskom dalej pobezi. Tak velmi sa mi to rata! Vidiet zblizka pichlaveho "kamarata". Dnes neprisiel sam, ci sama? Hla, ved jezko je vlastne mama! Navstevnik Ked v tichu po zotmeni susti, chrasti v krikoch jez,  to slimaky a cervy hlada,  aj granulky nasypat mu smies. Az k noham tvojim osmeli sa, a krmi sa ostosest,  fuci, vrni, gulati sa, do vlastnej koze pokusa sa vliezt. V nocnej svojej rovnosate ziskal si meno Boss, zvieratko je to mile, zlate a nas pravidelny host. Sova Do butlaveho stromu nastahovala sa sova. Vyhana ju velky medved: Sme plni, odlet, ak si nova. Paci sa jej v horskom domci, brani sa krikom nevedomky. Neodletim veru prec, je tu krasne, nic krajsie nie je obdalec. Bezi medved so spravou k vlkovi do kopcov, do hajov. Ak vydrzi bez slov staby stlp, moze zostat, odpoveda vlk. Les je plny hluku, revu, straca sa ticho, domovy nam beru. Pistia pily, ludia, stroje, les uz nie je lesom, je zranene pole. A tak sova v skrysi cuci, pozoruje v tichu kraj, zo stromu len hlavka trci s ocami velkosti "naj". Dodnes zije sova v lese, mudro ona mlci. Ovlada sa a je silna, to sa "hockto" nenauci. Mucha paradnica Sedi mucha v kore stromu, ruky si madli, premysla, preco saty, ktore nosi, hnedaste su staby blato z riecista. Navliekla si leskly kostym od priekupnika konika, s noblesou v lesku lietala si sebavedoma ako modlivka. Lastovicka v oblak vleti, k veceru pokrm zhana,  hmla jej oci slzou kali, hladne zostane jej mlada. Ked tu zrazu cudo svieti ozdobene zdaleka, zaslepene krehkou krasou vtacej matke do zobaka uteka. Odvtedy sa v hviezdach sepce, ze skromnost chrani musi svet. Lieta mucha svetom, krajom jednoducho bez farieb. Je - nie je Rychla a vesela, s prirodou stmelena, ocitla sa v snehu zabicka nesmela. Zmylila sa v case, ci v pocite snad, zabudla si ona zimny kabat vziat. Kamze, kam, zabka nasa draha? Pozri, ved si skoro naha! Nevlastnim oblek, ale nech! Na vlastne oci vidim, ba nozkami citim sneh. Zaby sa mi doma smiali i papule otvarali - vraj sneh nie je! Veri tomu iba ten, kto je este maly. Ale teraz to uz viem a vsetkym to rozpoviem. Ak niekto vravi, ze nieco nie je, nie vzdy tomu aj tak je. Ak nepozname pravidla v cudzom svete, neznamena, ze nie su. Rybar a kral Chytil rybar rybku s hlasom ako zvon, daroval jej zivot mily, z vdaky mu spieva pod oknom.  O vodnej dive rozletel sa chyr, zatuzil po jej tone i vneseny kral Zafir. Obdaril mladenca zlatymi dukatmi a kone ju s vetrom nesu, kolesa revu, stonu opraty. Budes ma zabavat, rybienka carovna, spievaj, len mne spievaj, bez odpocinku az do rana. Som ziva a nie stroj, brani sa i vzpiera stoj co stoj. Mraci sa v kralovstve mocny pan, ved ona uz tyzdne mlci, nevyda hlaska, v kresle truchli sam. Zavolajte rybara, nech ponukne radu, zaplatim mu celym mescom, ak rozveseli kralovsku naladu. Vypusti ju do jazera, mily moj pane, len vtedy spieva, ked je stastna, nechcem zlato, ani mensie dane. Kazdy vecer, ked sa stmieva, rybi koncert zneje. Nejedno srdce, nejedna dusa v lubozvucnosti pookreje. Zabludeny Vari sa mi zblaznil zrak, ponad horu leti drak. Kam ma asi namierene, okna domov su este zatemnene. Vzduchom silne paze vanu, pohlady zaostrene, netusi ospale mesto, co za tvora sa k nemu zenie. Kamze, kam, pane spanily? Vyhrklo z ust bez sliny, strach tancuje v kratkom krci, srdcom busi, v bruchu jaci. Po nevestu prisiel som! Vraj tu niekde na mna caka na cistinke za mestom. Ako hviezda na nebi ziarila, v zazracnej skatulke, co “Jaga” v ludskom svete zbalila. Otazka zvedava santi hlasne: Kto je ta kraska, ktora ocakava ta vcasne? Uveri dievka premila, ze nie si fotomontaz ani vidina? Tak ako ty nie si pre cloveka skutocnym, nas svet je pre teba iba zmatocnym. Azda nepochopil si jej spravu, iba vo sne draka syti, poblaznila ti azda hlavu. Ak sa vo svojej zbroji ukazes, navzdy ju zo zivota aj z obrazovky vymazes. Neklesaj na duchu, mily drak, netvar sa ako dobromil ci neborak, vesmir ukryva krasavic dost, vrat sa do pribehov, detskym ockam pre radost. Ej, ta nova technika, nepatri do rozpravkoveho sveta. Kazda doba ma svoju poeziu, tak znie posledna vo versoch veta. Nerozhodne Lieta si komar ponad postelovu alej, poluje na zdroj potravy- cloveka, v izbietke malej. Vyckava i sosak ostri, kym sa clovek nemotorny, z hrce perin sam vyhosti. Komarik sa zalizuje, s bruchom prazdnym pospevuje. Clovek s neochotou vstava, aj v tonoch "bzuku" ponadava. Zacina sa akcna zabava, kde bojuju obaja. Vyborny, zato hladny letec,  i ten v pyzame odety, svetlom zmateny, ako slepec. Komu drzat palec? Jeden sa chce vyspat a ten druhy prezit. Kto rozhodne, aky zivota znalec? Zvedava Plava zvedava muska v pohari, zvlast spokojne sa netvari. Napit sa vone z nektaru chcela, kridelka maca, vzlykom je nema.0 Slamka tancuje vo vinku solo, bez vole metie sa ledabolo. Ruka rozvlni hladinu mokrosveta, spozornie oko, zachrani drobca, co bezhlavo lieta. O skusenost bohata pusta sa vzduchom. Nielen tuzba, ale rozum vas ochrani, rozprava zlahka svojim detom.   Let Rozhodnut sa nevedela, niesla sa hladinou, ako velka vlna chcela. Hojdala sa, vnimala i citila bezpecie, plavajuc na mori v rozlahlom nekonecne. Vzdy bola tam, kam zahnala ju sila tajomneho tvora, jej plany boli roztratene v kvapkach vole, ktoru tazko zdola.  Pocuj, vzneseny, biely vtak, preco sa nesies s vetrom a nie naopak? Mas predsa vlastny sen,  alebo sa dokazes vcitovat a unasat len? Zamyslela sa cajka i zosmutnela. Aj ked zmena boli, morsku vlnu opustila. Rozsvietila zazracne slovo Zmen! Za suchotu kridiel odletela do neznamych tem. Na dvore Rozmysla blato na slepacom dvore, ako sa rychlo dostane za blankytne more. Uz ma nebavi zivot blata viest, tuzim sa ako zlato v spolocnosti niest! Poziada o radu vazenu sovu z tajomne butlaveho stromu. Chces byt ako zlato? Nuz, poradim ti ako na to! Krok po kroku zdokonaluj seba, pouzi volu, rozum a cin. Pozoruj zmenu zvnutra, nepolihuj, nezabavaj sa hocicim. Mudre su tvoje slova, mila sova! Nechce sa mi dlho cakat, opytam sa inde znova. I poziada sibala-kocura, nech "lepsi" napad vynura. Pozicaj od gazdu pozlateny sat,  uvidis, ako ta kupci budu hnat. Aj sa stalo. Stacilo malo  a z blata s kuskami slepacieho trusu vzniklo "zlato" podla najnovsieho vkusu. Skoncili sa casy, kedy sa valalo na dvore aj v lese. Tancuje smelo bez prestavky s platinou aj zirkonom na plese. Ked tu zrazu:  Spotilo sa i zaliala ho horucava. Ojojoj, spustila sa velka vrava. Pozrite sa, podvodnik akysi! Ved je to iba blato s oblekom zlatistym. Nadarmo vlastnis leskly plast, nepatris k nam - nie si nas! Tak ako zaspinene zlato zostane vzdy zlatom, pozlatene blato zostane len blatom. Co vy na to? Kto si? Kto si, bytost a ci strom. Kto si, ked vynimas sa v nom. Kto si, obnazena s tarchou zivota. Kto si, splyvajuca s nehou, co z bolestivych ran zlo vymeta. Kto si, nadherna, citiaca. Kto si, odovzdana, nenapadna, mudrosti Zeme veriaca. Kto si? Ohm Vzneseny, obry strom! Pocuvam duse chrabrej ton a zvedava moja mysel prelina sa utrobami dotykom. Objimam ta Aj slabe telo zdravim kornatie, v suhre s lesnym nadychom krasnie nase objatie. Vzneseny, jary strom! Vnimam v tebe seba, akosi zazracne unika z roztriestenej duse zhon. Tancujuc si cestou spievam v tichu Ohm. Co vy na to? Pomysli si mys, ked na kozusok jej sadne lienka.  Aka ozdobena bodka, co ani v pase nie je tenka.  Neodlietaj z mojho sveta,  bud mi okrasou, co ku kvietkom nezne lieta.  Tak putuju vedno spolu, mys aj lienka,  v mysliach ludi zauzlene ako myslienka. Haluzka Na ceste lezi mlkvy strom, v prachu snehobielom sa vala, slza rynie sa tvarou ako zvon drevnate telo bez sily, les stratil opat brata. Odtrham jemne haluzku, s praskotom ju v naruc vyniem, kladiem si tajne Preco - otazku, snivajuc o jari, pod kabatec ju vyniem. Neumieraj!  Aj ked chrabre telo skantria, Ziva prudi z hlbok v dial, oddana zemi tvori stromoradia, puciky zivota a z nich lesny raj. Na ceste lezi mlkvy strom, kvietky v okne kvitnu, zivot v neviditelny sa meni, aj ked jeho zotnu. O zveri Pes je priatel cloveka, lebo sa naucil s clovekom zit. Macka nie je falosna, len sa nevie cloveku podvolit. Sova nie je taka mudra, len mlkvo hladi, kuvika z duba. Datel nie je lesny doktor, len do kory klopka – pozor! Byk nie je nepriatel, len ucastnikom ludskej sou, kde so satkou cervenou pred davom ukazuju boj. Kravicka nie je len na maso, tak ako osipana a ci svinka. Kazde mlada hebke je ako stena, co v ludskych dlaniach spinka. Had nie je nepriatel, len sa zemou klze, clovek nosi rad kabelky zo vzacnej hadej koze. Delfiny nie su ryby, ale morske cicavce, pre divakov atrakciou, ich duch sa nam rehoce. Zabijaci nie su lesne medvede. Iba clovek nici stromy a pojeda bobule s vonou po mede. Este dlho potrva, kym pochopime, ze zvierata su slobodne,  ze vaznit, usmrcovat a len kvoli chuti konzumovat nie je rozumne. Obycajny strom Je ako zivy dom pre plazy, vtaky i cudzieho tvora. Tancom listia duni ci svieti slnko alebo sa stmieva. Voda prsi a svetom sa blyska,  on rozhodne stoji v zemi, v naruci slabsich stiska. Zije aj kvetnato rodi, nezriedka sa velky clovek  v jeho tieni modli. Je skutocny, zivy, pokojny aj syty "Zivy". Ked pride ta chvila a revuce pily zvonia, obor klesa k zemi, ale stale drevom vonia. Nie sama Vzdy budes tajomna, ticha a dostojna, zialom opradena, doverna ba v drieku pevna. Sama samucicka, vasnivo milujuca samotu, v korune mudra zamotana, zahalujuca krehku nahotu. Vyrovnana, zivotu odovzdana, skvostne sa vynimas na lukach i na poli. Jedinecna ba sarmantna, jednoducho vrba, ktoru osamelost neboli. O slnku V slnecne rozjimam vonku o rozpalenom, volne visiacom slnku. Svetlo aj teplo tvori si samo, planety si zalaskuje neviditelnym lanom. Za mrakmi sa skryva aj rehotavo pali, zostava Zemi priatelom spoza velkej diali. Ranom nas vita, sprevadza den. Pozoruje, vnima, dozoruje, ja slovom pohladit ho smiem. O, slnko, vrucne dakujem. Flirt Koketujem s jesenou, stekli mojej mysle konare, pocuvam tikot spomienok, vo farbach vrazaju mi do tvare. Korculuje sa leto na opacnom pole zeme, na vrcholcoch snezi zima, vyklady zdobia jej tiene. Vo vzdialenom nezname jar sa snezienkovo jari, vie, ze kratkou otockou opat sa v pukoch zjavi. Slova jesenou nacmarane zamrznu nezne v zime, s viziou slastnej jari ich letom roztopime. Hụra a preto zime! Siesta Ohen v krbe kvitne, film rozuzluje svoj dej, vino sa v pohari cervenie, samota ceri nadej. Svieca hori lenivo, plamen s vetrom sa vlni, noc vonia sychravo, mesiac sa oblakmi tlmi. Drevom vonia dedina, zaplna domce vanilkou, blizi sa zaver dazdenia, rozsvietime ho s prskavkou. Zima sa zimou objima, konci sa rok i nove so starsim sa prelina. Dve jedle Vo vyklade sa hrdo pysi jedla zo zeleneho plastu. Pohladom strka do tej druhej,  co rastie v lese podobneho vzrastu. Hej, ty!  Preco tak cudne vyzeras? Bez masliciek, cokolady a svetielok. Vies ty vobec, jedla, ze sa konci rok? Tvoja zelen je skoro siva, nekracas s dobou - nie si pekna ani ziva. Ona hrdo zasusti. Si krasna vykladna jedla, ale si tak trochu vedla. Som zdrava a silna.  Cez pevne korene prudi do mna energia ziva. A farba mojich siat? To je bez debat. Zelen sa mrazom meni, ved je november a ty moja mila, nielenze nie si ziva, mylis sa, este nie je dvadsiatystvrty december. Vtipne ta ludia stvorili, aj umely sat mas spanily. Vsak skromnost ti do vetviciek nepribalili. Zmysluplny zivot nie je len o vonkajsej krase, o ligotavych sperkoch, jase. Zijem a som ozdobena dost: Silou zdravia, vonou zeme a sluzim ludom aj zveri pre radost. O hviezdach Svetielka ziarive pozujuce z dialky z oceanu prasvetla z pradavnej mozaiky. Svetielka drobunke, obri vo vesmirnom scenari, zem vnimaju ako talizman, kde leskneme sa aj my. Svetielka jagave na nebeskom platne, milenci tajne dufaju, ze hviezda laskou padne. Svetielka vecerne, pozna ich snad kazdy, v srdci i spomienkach rozsvietia sa navzdy. Na parkete Krutia sa letmo bez prestavky v tonoch lucov vzdialenych hviezd, miluju sa zem i mesiac do rozpravky, tanecny to par na jednej z vesmirnych ciest. S krivkami bohyne i sarmom zrelej damy, vo vodach tajomstiev i vybezkoch hor, ukryva zivot, peje skovranok ranny, milenca vabi silou neznych mor. Dotyky su azda vecne, zalubenych ako v rozprave Platona, hladia sa myslou v nekonecne, nechape to ludska platforma. Cize si ty, parket bez hranic, kolko sytis tanecnikov a tanecnic? Dazd Ukaz slepemu a posepkaj hluchemu, co je dazd. Jednemu nenakreslis,  druhemu nevysvetlis nijako zvlast. Je mokry, krehky aj chladivy, leskly, vzletny, snazivy. Tancuje s vetrom jemne solo, stekli vlasy, ba aj nosy,  pod dazdnikom to nie je ono. Je krasne dazdivo vonavy. Vnimate ho obcas - ja, ty aj vy? Klietka Ak chovame vtacka roky v zajati, vyletiet oblokom sa mu oplati? Ako mu vysvetlit, co znamena okolity svet, ako tazka je cesta k jeho prirodzenosti spat? Myslienky, postoje i spomienky, neviditelna to klietka cloveka, niekto je v nej stastny ba spokojny, iny somre, druhy narieka. Sme zavisli na obrazoch v dusevnej cele, uvazujuci v nemennych kolajach, nevidiaci aj necitiaci to obrovske, rozlahle - tak tajomne cele. Odlet Otvaram dvierka vtakom, nech vychutnaju pravy let. Nepochopili ten navrh, v kratkom mihu prilietavaju spat. Zvykli si na skromny svet, kde vsetko je jasne, kde sklanaju drobne hlavky a poznaju ho naspamat. Opustit bidlo poznane je cestou bez kompasu, vsak so srdcom otvorenym aj v neistote mozno vnimat krasu. Tak nevahaj! Let po stopach odvazneho hlasu. Spevovona Zachytil niekto vtaci spev, v sieti slov sa kolise, chveje sa v tieni kukucka, hlaskom v rannom "neglize." Potocik zuni versami, obteka bodky, ciarky, posuva rosa slimaky do rytmu s nazvom hocijaky. Zafarbil les basen krehku stetcom v rukach poeta, odnasa si cmeliak makcen, myslienka vonia, rozkvita. Preco Preco vtaci stebotaju a v reci zvodnej chveje sa ich hlas, v zobacikoch zivot ospevuju, o krehky domov hasteria sa zas. Preco vtaci stebotaju, kto napisal ich spev, navzajom si rozumeju, ci lietaju v slovach neviem - viem? Preco vtaci stebotaju v tonine, ktora nevadi. Sprijemnuje, osviezuje, aj ked nerozumie tvor chapavy. Nic Hladim na luku a nie je to len luka, susti trava, lezie chrobak a nieco v kvetoch bzuka. Pozeram do diali, kde vidiet iba stromy, vzduchom letia musky, vcely aj skovranok skromny. Sedim na zemi, kde okrem mna nic nie je, vnimam zvuky kvapok dazda a mravencie tiene. Pocuvam rad svoje ticho v dusevnej nahote, tolko je zvukov, tolko je tonov v zemi lahodnej. Aj ked sa nam zda, ze miestami je strohe nic, je to iba iluzia, pocuvaj, pozoruj a ty, vnutro, kric! Raz Raz odideme do hlbky vecneho ticha, do steklivej fantazie, kde aj kamen vonou dycha. Raz odideme do kolosea obrych hviezd, na Venusu zeleznicou na kridlach nechame sa zviest. Raz odideme do vysnivanej zeme, kde existuje "vsetcivsetko", co bolo vymyslene. Raz odideme, ale my zideme sa zas, silnejsi a skusenejsi opat v ruchu bez prikras. Osud Azda sa hviezdy mylia aj ich predpovede lakave. Suhvezdia, smietky vesmirneho figla,  vedz, nespolieham sa na ne. Vraj zivot nie je v ludskych rukach, reziruju ho zhora! Postoj, filmar, zakricat sa mi nuka, zmeriame si sily znova. Vestice aj baby Jagy poznali osudovu siet, mozme ju pozmenit sami? Pokusam sa zamysliet. Zijeme dlho a predsa kratko, aby sme vsetko stihli, nestaci snad jeden zivot, aby sme pochopili? Slnovrat Slnko vstava, zobudza sa, roztahuje prsty, hladi kopce, stromy stekli zasa, prenika do peria, srsti. Vtackom otvara zobaky, obracia hlavky kvetom, kresli usmev ludom do tvari, slnava sa hojda vetrom. Slnko vstalo a uz plesti na vsetko vsade a okolo, toci sa zem i smiechom vresti, aby ho dnes co najviac bolo. Ej, sviet, slnko, sviet este na tisice liet, dychaj a hrej, v buducnosti si nas nepoplet. Za dverami Caj sa v salke rozpusta bylinna vona hladi, zostavajuce dni pocita, kym zavita rodina, kamarati. Kava sa v mlieku miluje s chichotavym cukrom, myslienka v hlave studuje, co kupit pod stedrovecerny strom. Vino cez pohar nazera na zrychleny svet ako vsetci a vsetko niekam uteka, v tichu dozrieva vianocny kvet. O, slnovrat vzneseny, s nehou duchom tvoreny, neobidi nas, odovzdaj opat dlhu noc do vesmirnej oblohy. Usmev a lad Tak ako usmev zamrza a sneh so zimou randi, priroda sa ladom obliekla klze sa svet krokom ladnym. Lane ostria ratice, liska lesom santi, holuby hladia do zeme sytiac sa dobrotkou, co do bruska patri. Obozretni su ludia pred ladovym kralom, deti smiechom vyskaju, starsina bezi pred padom. Tak ako sa usmev zrodi na zamrznutej tvari, pozorujes, ako slnko ladoveho Ramba tavi. Co vy na to? Sme neprirodzeni v oblekoch sucasneho sveta, sme uniformni v spravani, sta spolocenska dieta, sme pouceni cez informacne siete, sme roztopasni v nakupoch i lakadlach, ved viete. Pravidelne cez vianocne sviatky zapotia sa lekari, aj ked je den sviatocny a kratky. Z novin aj eteru spravicka zneje,  nedavajte steniatka pod stromcek, ale aj tak sa to deje. Ze farebne vybuchy kynozia vtaky, zvierata, vsak kazdym rokom niekoho zrani petarda. Sme pozivacni a mysliaci len na seba. Prebudte sa, ludia necitlivi!  Zloby je dost, viacej nam jej netreba. M... Chodi nocou sem i tam, do oblockov nazera, pre vsetkych ludi dobrej vole stastie z batohu vybera. Bradaty muz s dlhou ciapkou rozozvuci rolnicky, rincia, sustia sneznym davom, potesia starsich i deticky. Lekar duse s vtipnou bradou a jeho nezabudnutelny plast zije navzdy v srdciach deti, je symbolom daru aj dobra v nas. O, vecny slachetny to Mikulas! Uz len par... Uz len par hodin a rok odhodi vyblednuty kabatec, clovek tajne sniva, zapleta sny v povrazec. Aky to vtipny vymysel, ze skladame zivot z rockov, zem okolo hviezdy tancuje, kresli rok bez narokov. Plynieme ako rieka bez konca i zaciatku, nie je zrod ba ani smrt, iba cesta v jase aj sumraku. Vrt sa zemicka, vrt sa i krut, caka nas skvela a jasna zivotodarna put. Cink-cink Cink, cink, pobozkali sa case oblecene do skla. Cink, cink, hladiac si do tvare jedna druhej jemne sa dotkla. Cink, cink, chichocu sa mysle a otvaraju usta, zelaju si zdravie, stastie, tie zname krehke gesta. Cink, cink, sepkaju si na stole lesknuce sa do tmy. Cink, cink, asi sme zazracne, rozihrame v ludoch lutny. Cink, cink, uvazuju case oblecene do skla, rozhodnutia su len nase, aj keby sa jedna o tu druhu potkla. Na novy rok Rok vygumoval poslednu cislicu, namiesto nej kvitne ina. Do novych nedockavych dni cez sito zivota sa vpija. Je to iba cislo, cifra, znak. Zapise sa do nepamati, v smutku, radosti a naopak. Rok zostarol o cislo jeden, s nim zmenil sa aj ludsky vek. Srdce, poznanie ba aj humor budu vecne - na tisice az miliony liet. Trblietave Vanilkove, vonave a trblietave Vianoce… Ej, nie, dnes ina myslienka sa myslou ligoce. Nie kazdy z nas je vesely, niekto je sam, opusteny ci zoslabnuty v posteli. Niekomu sa pritazilo, aj ked sa mu dobre zilo, niekoho dnesok kvari, mori, nieto chleba ci varene vino. Rozmysla co do ust, ci pride zajtrajsi den, nie je v dusi radostne a srdcom ziva tien. Skoricove, vabive, jedlickove Vianoce… Ej, nie, dnes ina myslienka sa myslou ligoce. Zazelajme silu, pokoj a vecne ziarivu nadej. Pre tych, ktorych osud trapi a ocitli sa v nalade smutnej. Len tolko Milujem, ked hnev je kratky, milujem, ked kvitnu sviatky, ked ludia otvaraju srdcia i naruce, ked si dobre praju, myju okna i police. Milujem Fasiangy, Noc ba aj Vianoce, Valentina, Mikulasa, ej, dusa jasom splechoce. Neviem, ci to bolo v dejinach naozaj tak. Vsak ludia to myslia vazne, bez viery v nieco je zivot len brak. Sucit Ked obraz sveta prehlbi slzy, ked pocit zvnutra krici, kto je a nie je drzy, ked srdce zvoni na poplach, ked o druheho mavas strach, ked bolest ineho boli aj teba, sepkame o sucite, ktory prehliadnut sa neda. Nie je vyhrou trapit sa pre druheho, precitit ba aj pomoct je vysadou tvora slachetneho. Je to mozne? Ako je to mozne, ze vyzerame vsedne, krivo, zbozne. Ako je to mozne, ze myslime plytko, hlboko, rozne. Ako je to mozne, ze neverime, hladame ci plynieme v dogme. Ako je to mozne, ze nicime, za blahobytom kricime, letom, zimou, vo dne. Ako je to mozne, ze matka Zem este moze. Ako je to mozne? Mozme si za vsetko sami,  tak jednoduche, nie neobvykle, az miestami nudne. Prosba Vycaruj nam, prosim, nebo, co neziva mrakmi aj odvazny, sviezi vietor, co vanie bez straty. Vycaruj nam, prosim, horu, co uchrani stromy, zrkadlove plesa, kopce ba aj lesne tvory. Vycaruj nam, prosim, luku, co kvitne vo farbach duhy, tancujuce do jej srdca, musky, lienky, vcely, cmely. Vycaruj nam, prosim, pole, co zije bez kvapiek jedu, v cistote a krase plodi, zo zeme, co tvar ma hnedu. Vycaruj nam ciru vodu, co neskryva smetie doby, kde ryby, plankton ba aj kraby vyvrhnu, co more boli. Vycaruj nam velke srdce, co otvori ludske oci, pohlti strach, hnev i prachy, k radosti opat dusu zmeni. Vycaruj nam kusok z mudra, co dozrieva v hlbine, svetlo jasne v temno svieti a clovek ochutnava poznanie.