Hadi mec Vodna planeta, kniha stvrta Stanislav Hoferek prve vydanie, 2015 Vodna planeta IV. Hadi mec Stanislav Hoferek prve vydanie, 2015 Tento dokument je mozne volne sirit pod licenciou CC-BY-NC-ND Pisane v kancelarskom baliku LibreOffice v operacnom systeme Greenie GNU/Linux © Stanislav Hoferek, 2015 ISBN 978-80-972030-7-8 Dielo je pod slobodnou licenciou a akekolvek vydanie s pridanim DRM ochran je zakazane bez priameho suhlasu autora. Vsetky postavy, lokacie a dalsie casti su vymyslene a knizna seria vznikala v kolektive ludi s roznymi ideologickymi ci nabozenskymi nazormi. Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Stanislav Hoferek Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2015) 111100 Obsah Hadi mec 1 Obsah 3 O knihe 5 Podakovanie 6 Knihy zo serie Vodna planeta 7 AKT XVI: Zem arkanov 8 1. Kapitola – Tvoje miesto 9 2. Kapitola – Larynia a jej tajomstvo 17 3. Kapitola – Pristatie 26 4. Kapitola – Hadi mec 35 AKT XVII: Pokoj v dusi 46 5. Kapitola – Dalsi krok k zatrateniu 47 6. Kapitola – Necakany spojenec 55 7. Kapitola – Viac ako kladivo 64 8. Kapitola – Zaciatok konca 73 AKT XVIII: Nova taktika 82 9. Kapitola – Ria 83 10. Kapitola – Zmeneny osud 91 11. Kapitola – Voda 99 12. Kapitola – Ona 109 AKT XIX: Ini, ale stale ludia 122 13. Kapitola – Galedon II 123 14. Kapitola – Nova planeta 131 15. Kapitola – Situacia 143 16. Kapitola – Bojova porada 152 AKT XX: Hra s vodou a ohnom 160 17. Kapitola – Kratky boj 161 18. Kapitola – Ambasada 170 19. Kapitola – Hlasom a dotykom 178 20. Kapitola – Pribeh Larynie 188 Niekedy prejdes cely svet v tuzbe konecne spoznat seba plavat oceanom, na hory vyletiet poznat, co ta potesi i rozhneva V svete lzi a nenavisti kde piesok je sluhom ludi lasku treba hladat v listi ktore ti pada okolo hrudi O knihe Predstavte si svet, v ktorom sa moze vsetko zmenit v okamihu. Jednotlive piliere spolocnosti sa zrutia, ak si ludia a ludom podobne tvory chcu za kazdu cenu udrzat moc. Spoznajte osudy tych, ktori sa stali obetou bezhlaveho prenasledovania. Holokaust bez kladenia otazok len zvyraznuje absurditu prekrutenych pomerov, do ktorych sa zamota magia i pozostatky toho, co by niekto nazval laskou. Stvrty a posledny pribeh uzatvara osudy hrdinov, ktori mozu aj napriek rozdielnym nazorom stat na jednej strane, v boji proti stale inemu nepriatelovi. Hadi mec sa venuje narodu, ktory mizne kazdym dnom do zabudnutia, ako i posadke vesmirnej lode, ktora ma pred sebou neocakavane rozhodnutie. Podakovanie Kniha Vodna planeta bola vytvorena ako bezplatne, jednoduche citanie pre kazdeho. Viac o nej a o dalsich dielach sa da precitat na adrese greenie.elist.sk, kde samozrejme pozyvam. Je nutne povedat, ze aj ked som vytvoril pribeh a spisal som ho, podarilo sa urobit z toho nieco zaujimave za pomoci dalsich ludi, ktori pomohli s grafikou, osadzanim textu, opravovanim chyb a roznych dejovych nezrovnalosti. Za vsetkych aspon niekolko (v abecednom poradi): Lenka Baranovicova Anezka Bubenickova Veronika Debnarova Peter Druska Adriana Hanesova Terka Hruskova Iva Jamborova Diana Kastiova Petr Krcmar Ria Mruskovicova Maria Novakova Janka Paluchova Julius Pastierik Aniko Pastorekova Alexander Pavlov Beata Plucinska Xenia Rybakova Vladislav Saling Klarka Stryalova Boris Svoboda Petr Simcik Lucia Vozafova Martina Zacharovska Zuzana Zimanova Knihy zo serie Vodna planeta Vodna planeta I Rovni a este rovnejsi Ziskanie diela: http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-i Vodna planeta II Vyssi zaujem Ziskanie diela: http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-ii Vodna planeta III Trochu iny svet Ziskanie diela: http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-iii Vodna planeta IV Hadi mec Ziskanie diela: http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-iv AKT XVI: Zem arkanov 1. Kapitola – Tvoje miesto Navia sa pozera na leziacu Laryniu. Napriek tomu, ze podla nej nie je velka zima, vidi mlade ludske dievca v triaske. Po chvili ju to prestava bavit a tak ju oslovi. Prva otazka ale nepadla na urodnu podu. Musela vstat a trochu do nej drgnut. „Hej. Co je s tebou?“ „Je mi zima.“ „Nie je zima. Netaraj a oddychuj kym mozes. Dnes bude pre teba dobry den.“ „Ako dobry?“ Pytala sa Larynia s rozospatymi ocami a cela uzimena. „Vsak uvidis. Teraz tu oddychuj.“ Navia vysla von z dreveneho domu, aj ked by to ludia domom pravdepodobne nenazvali. Drevena konstrukcia, ktorej utesnenie bolo znacne nedokonale. Ziadne okna, jednoduche drevene dvere a okrem klincov a slamy sa tu nachadzal len velky kus kovu. Ludia by to mozno nazvali zvonom a v pripade potreby sa to na rovnaky ucel aj pouzivalo. Dom, v ktorom bola Larynia, bol kedysi skladiskom potravin. Taketo budovy sa stavali na kopci, a to z celkom zaujimaveho dovodu. Arkani boli a vzdy aj budu hladni. Kto sa chce najest, ten moze. Ak by ale bol niekto namesacny, mohol by spadnut pri splhani sa do vysky. Cez den by zas kazdeho videli ostatni, ako tam vykracuje. Postavit dom na kopceku nad ostatnymi domami ma aj dalsiu vyhodu. Vietor. Vo vnutri je vacsia zima ako v nizsie polozenych domoch. Vyborne pre potraviny a nevyhodne pre tych, co zimu priamo nemiluju. Napriklad pre taku Laryniu. Navia schadza po strmom chodniku nizsie. Ten sa sice pouziva casto, ale arkanom sa do opravy velmi nechce. Ako keby bolo jednoduchsie kracat po tom, co kedysi davno pripominalo pevne schody. Najvacsou dominantou mesta je arena. Obrovsky pieskovy kruh, okolo ktoreho je osem malych kruhov a lavicky. Miesto boja, co je tak sucast vojenskeho vycviku, ako i kultury. Arkani nikdy nezatajovali svoju minulost a povahu. Dodrziavali to, cim boli odjakziva. Mali tradicie, ktore si cenili a len malokedy z nich povolovali. Poznali svoj svet a co sa deje inde ich velmi netrapilo. Tu su panmi a az pride vojna a ich vitazstvo, ostatni sa budu musiet ich kulturu naucit a dodrziavat. Idealne v nezmenenej podobe. „Ako sa ma?“ Navie sa pyta arkan s kralovskou retazou okolo krku. „Neviem co s nou je. Stale jej nieco vadi.“ „Napriklad?“ „Teraz vymyslela ze je jej zima. Predtym tvrdila, ze je jej postel nepohodlna. Minulu noc som na nej spala a bola v poriadku.“ „Ak je jej zima, mali by sme ju prestahovat. Ten dom pre nu nie je vhodny, ked je z puste.“ „Musi nieco vydrzat. Najradsej by som sa jej zbavila, ale z ucty k tebe respektujem tvoje nariadenie.“ „Dobre teda, ako myslis. Ale pojdem ju navstivit.“ „Nie je to skoro?“ „Nie. Pojdem teraz hned.“ Kral arkanov s pre ludi len tazko zapamatatelnym menom Zarem-Biur-Een-Erte-Navoli sa rozhodol navstivit Laryniu. Treti den ma okolo krku kralovsku retaz a tesi sa na prve vyjednavanie s niekym inym, ako s arkanmi. Kral si podla vzoru Ziggy, ktora s tym kedysi davno zacala, skratil meno. Prve pismeno z kazdeho slova a vysledkom je zapamatatelne meno Zbeen. Bol vsak rozhodnuty zariadit, aby si ho pamatali aj davno po tom, co odide. Chcel byt iny ako vacsina kralov pred nim, ktori boli skor najsilnejsi vojaci ako diplomati, stavitelia ci sudcovia. Zbeen bol nizsi od vacsiny arkanov a aj ked mal kompletny vojensky vycvik a v boji sa neraz presadil ako ten, co nema problem ist do prvej linie, jeho jedinecne vlastnosti mu umoznili dostat sa k moci. Stacilo na to vela cakania, diplomacie a nahody. Kto mohol tusit, ze niekto tak opovrhovania hodny ako Ziggy zmeni myslenie casti arkanov? A kto mohol tusit, ze aj s nepriatelom sa da dohodnut niekedy lepsie, ako s vlastnym ludom? Zbeen spolu s Naviou prichadzali do domu, v ktorom sa snazila Larynia oddychnut. Bol to vsak nadludsky vykon. Vietor zosilnel a zatial co bola Navia chvilu von sa pod lahkou Laryniou zlomila jedna noha z postele. „Mas navstevu,“ povedala Navia a ked spolu so Zbeenom vosla dovnutra, okamzite zavrela dvere. Podarilo sa to az na druhykrat, pretoze boli akosi este viac nakrivo ako obycajne. „Tesi ma, Larynia. Vyspala si sa?“ Dievcata sa pyta kral a sada si na Naviinu postel spolu s nou. „Je mi zima.“ „Ani sa necudujem v takej posteli. Nevedel som, ze sa ti usla tato. Je este aj nakrivo.“ „Doteraz bola rovno! Ona ju nejako znicila!“ „Pokoj Navia, len pokoj. Co keby ste si tie postele vymenili?“ „Ona si svoju znicila. Moju nedam.“ „Dobre, tak to urobim ako kralovsky rozkaz. A je mi popravde jedno, kde budes, ale bude spat v tejto posteli.“ Larynia nerozumela. Bolo jej zvlastne, ako sa sprava kral. Nikdy krala nevidela, iba Marina. A v porovnani s princom Brennanom a ostatnymi vyzeral tento kral uplne inak. „Povedz mi, dievca, mozem ti nejako pomoct?“ „Ja… neviem co odpovedat, asi nikdy sa ma to nikto nepytal.“ „Si skromna, je to tak?“ „Ano.“ „Dobre, pospi si teraz. Potom sa pozhovarame. A ty, dones jej misku s teplou polievkou.“ Kral odchadza a Navia tiez. Larynia nevyzradila svoje tajomstvo s postelou. Sledovala Naviu, ked isla von. Cez jednu z dier. Ked sa vracala do domu aj s tym arkanom, rychlo skocila do postele. Tak sa zlomila trochu viac, ako bola predtym. Malickost, ale v svete, kde su vsetci ovela vacsi a silnejsi od nej, boli pre nu vsetky tie malickosti naozaj vynimocne. Hlavne ta polievka priamo od krala bola pre nu krasnou malickostou. „Hej! Posun sa!“ Navia si lahla do svojej postele a zatlacila ovela mensiu Laryniu na jej okraj. Arkanka po kratkej chvili zaspala. Pre dievca to bolo nezvycajne. Niekedy spala hned vedla sestry a dokonca vedla Ziggy, ale toto sa jej zdalo naozaj divne. Su tu sice dve postele, ale aj tak su obidve v jednej. Rozmyslala, ci by mala odist. Kral povedal, aby som spala tu. Ale nie je to moja postel. Nic nie je moje. Len tu zavadziam. Navyse si Navia zela, aby som sa posunula. Aj to urobim, aj tak je vsade zima. Sadla si na rozbitu postel a pustila sa do polievky. Nebola az tak tepla a co je pre nu este viac prekvapive je jej mnozstvo. Vo velkej miske, ktora by sa vyrovnala skor hrncu u ludi, bolo polievky len malicko. Skoro cela miska bola prazdna. Skromna Larynia bola vdacna aj za to malo. Voda s kuskami masa a niecoho, co nepoznala. Nebola zla, ale to sa po chvili zmenilo. Niektore tie pre nu nove kusky boli v ustach dobre, ale potom zacali silno palit. Larynii prislo strasne zle. Nedalo sa jej dobre nadychnut. V panike vyrazila dvere a chcela ist prec, kamkolvek. Na nespevnenom kamennom chodniku sa potkla a zacala rychlo padat. Ked si zvuky trapiacej sa Larynie vsimla Navia, rychlo vstala z postele a ponahlala sa za nou. Uz ju ale nestihala chytit. „Ona ju zhodila! Navia zhodila cloveka z kopca!“ „Zavolajte niekto krala!“ „Je v poriadku?“ Tieto a dalsie hlasy vydavali arkani, ktori si vsimli padajuce dievca. Niektori pribehli a snazili sa pomoct, zatial co ini zazerali na Naviu. Bolo zname, ze v ich meste je clovek. Ziadny votrelec, ale host. Bezbranne dievca, ktore nema kam ist. Specialny host, ktory tu mal preckat rokovania o politickych a vojenskych zalezitostiach, ktore vymyslela Ziggy spolu s osvietenejsimi zastupcami inych narodov. Larynii bola garantovana bezpecnost. „Ja som nikoho nezhodila, vaz slova!“ „Ked nie ty, tak kto?“ Kral sa dostavil na miesto nestastia. Uvidel doranane dievca s ustami od polievky, ktore sice dycha, ale robi mu to velke tazkosti. Prikazal ostatnym, aby sa o nu dobre postarali, zatial co si sam chcel v sukromi prebrat nieco s Naviou. Vysiel znovu do tej istej budovy. Na obidvoch bolo vidno hnev. „Co sa stalo?“ „Neviem. Odisla. Ked som to zistila, isla som za nou. Potom po mne zacali kricat.“ „Ako odisla? Preco?“ „Neviem preco.“ „Povedala si jej nieco? Alebo si jej nieco urobila?“ „Samozrejme ze nie.“ „Ani si ju nezhodila?“ „To urcite nie.“ „Prepac, ale neviem ci ti mozem verit. Povedz mi, co mam robit. Dat ju na starosti niekomu inemu? Uvedomujes si hadam, co by to pre teba znamenalo.“ „Vydrzim to s nou. Slubujem.“ „To som chcel pocut. Odoberam ti tuto ulohu a tvoja skuska je teda neuplna.“ „Coze? Preco?“ „Od Ziggy viem toho o nej dost. Je to mile, plache dievca. Ty sa o nu nevies na chvilu postarat, lebo ju nenavidis.“ „To nie je pravda, mam ju rada.“ „Ano? Tak preco si ju vyhnala z jej postele?“ „Co?“ „Vidim dobre. Nezabudaj, niekedy som bol stoparom. Oci mi sluzia dobre. Poviem ti, co sa podla mna stalo. Na zaklade stop a toho, co si myslim. Mali ste si vymenit miesta, ale ona aj tak ostala na tej rozbitej posteli, zatial co ty si si lahla na tu lepsiu. Nasledne zacala jest polievku. Hmmm, co v tom robi to silne korenie? Do spolocnej polievky ho nikto nedaval. Kto chce, ten si trochu da. Ale po tu polievku si isla ty.“ „Nic z toho nie je pravda.“ „Pozri sa mi priamo do oci a zopakuj mi to.“ Kral chytil Naviinu hlavu pevne do ruk a prinutil ju pozerat sa priamo na neho. Ona sa snazila vyhnut jeho pohladu, ale marne. „Co urobis?“ „Myslim si, ze spravnu vec. Videl som ta v kruhoch. Vies narabat so zbranami. Niekedy by si mohla byt dobra a cestna bojovnicka. Ale na to sa musis zmenit v svojom vnutri.“ Larynia sa zobudila v inom dome. Na velkej stolicke mala svoje oblecenie a uvedomila si, ze je naha. Jeden z arkanov jej ukladal velke zelene listy na jedno zo stehien. Citila sa priserne slaba. Len co uvidela pri sebe arkana, chcela sa od neho odstrcit. Ten jej nieco povedal a ani nevedela co a pokracoval v svojej praci. Vsimla si krv. Lezala na akomsi stole pokrytom bielou plachtou, ktora mala okrem bielej aj farby krvavo cervenej. „Co sa stalo?“ „Navia ta zhodila z kopca.“ „Preco? Ako?“ „Neviem a ani ma to nezaujima. Teraz ma dobre pocuvaj, nemala by si sa hybat a ked skoncim, musim ta nakrmit.“ „Preco som cela naha?“ „Som lekar, na nahotu som zvyknuty. Nerozpravaj a nehyb sa. V ziadnom pripade sa nepokusaj vstat.“ „Vsetko ma boli.“ „Na bolest si musis zvyknut, ale to prejde. Si prilis krehka, s nami by to nic neurobil taky pad.“ „Musela som Naviu velmi nahnevat. Naozaj ma to mrzi.“ „Ty si ju nahnevala? Ako?“ „To neviem. Urcite som ju urazila.“ „Tak nahnevala alebo urazila? Ale povies mi to neskor. Teraz musis vela odpocivat. Toto by malo pomoct.“ Arkan namrvil v malej miske niekolko listkov a zmiesal ich s vodou. Dal sa Larynii napit a ta za chvilu zaspala. Celu ju prezrel a poukladal listy na vsetky odreniny. V tom sa zjavila Navia. „Pusti ma k nej.“ „To nemozem. A keby som aj mohol, tak to neurobim.“ „Preco?“ „Neviem co proti nej mas, ale nemala by si tu byt.“ „Ale ja som jej neublizila. Umyselne by som jej neskrivila ani vlas.“ „Pri tebe je tazko povedat, co je umysel a co nie. Chod prec.“ Larynia v spanku snivala o vsetkom, co doteraz prezila. Na rozdiel od Lussie nikdy extra netuzila po tom, aby bola medzi samymi arkanmi. Citila sa stara a nechapava, aj ked mala stale len sestnast cyklov. A prave Lussia jej najviac chybala. Znovu a znovu uvazovala nad vekom. Co sa len stane, ak bude mat narodeniny ona? Bude otravana, ako Lussia? Alebo ju chvilu na to niekto rozmeta kuzlami na prach? Jej myslienky boli cierne, plne smutku a utrpenia. V spanku nikomu nic nehovorila a v svojich predstavach mala Lussiu, ako ju prosi o to, aby prave ona bola medzi arkanmi. V case, ked sa mala Larynia zobudit, este stale spala. Arkanski liecitel neodhadol spravnu davku a zacal sa bat, ze sa uz nepreberie. Vysiel von, na slnko a snazil sa aspon trochu si uzit pekny, aj ked trochu ufucany den. Vsimol si znovu Naviu, tentokrat v jednom z kruhov. V rukach mala treningovu palicu a predvadzala bojovy tanec. Rozlicne otocky a premety, spravidla zakoncene uderom do cvicnej figuriny. Ta jej rany samozrejme nemohla vratit. Na konci neodlozila palicu, ale zobrala este jednu. S dvomi palicami, kazdou v jednej ruke, zasadzovala figurine dalsie a dalsie udery. Chcela, aby ostatni videli jej silu a odhodlanie. Vacsina arkanov si vsak vsimlo skor jej agresivitu. Nebolo na tom nic zle, vsak arena bola aj pre tych, ktori chceli zo seba dostat hnev. Hlavny kruh, ktory bol uplne v strede, sa zrazu zaplnil. Jeden z arkanov vyzval Naviu na suboj. Ziadna pomsta alebo trestna vyprava, len sport. Nazov tejto hlavnej casti by sa do jazyka ludi dal prelozit ako Cesta bojovnika. Nemalo to nic spolocne s beznymi cestami, ale bol to dolezity bod, v ktorom sa prijimala bojova prisaha. Na to vsak treba vyhrat boj. „Male mece,“ zahlasil kral Zbeen, ked sa dvojica pripravovala na suboj. „Dobre,“ odpovedal arkansky bojovnik a vymenil palicu za maly mec, vhodny skor pre cloveka ako pre arkana. „Male mece? Naco? To je pre deti,“ oponuje mu Navia. „Aj pre bojovnikov. Male mece.“ Suboj s malymi drevenymi mecmi sa zacal. Navia agresivne utocila so zbranou, ktora jej nevyhovovala. Neustale sa tlacila dopredu a sekala, zatial co jej protivnik sa skor branil a uhybal. Po chvili bola Navia vycerpana, ale namiesto toho, aby polavila, sa neustale snazila rychlo suboj ukoncit. Jej agresivita sa nehodila pre tupe meciky z obycajneho dreva. Od unavy sa jej zacali podlamovat kolena a po case spadla do piesku bez toho, aby bola co i len raz zasiahnuta. „Postav sa a ukazem ti, ako sa bojuje s dvomi zbranami.“ Napriek velkej unave sa Navia znovu postavila a podnikla dalsi utok. Ani nevedela ako a zrazu boli obidva meciky v rukach jej supera a namierene na jej krk. To bol koniec suboja. Dalsie dvojice sa dohodli na pravidelnych subojoch a na vsetky strany bolo pocut rincanie roznorodych zbrani a bojove pokriky. Jedine kral bol zamysleny. Naviu poznal dobre, este od cias, ked bol obycajnym vojakom. Navia vie bojovat, to sa musi uznat, ale je prilis agresivna. Prilis sialena. Nebezpecna. Neviem, preco sa nesnazi splnit vsetko potrebne. Mysli si, ze bude mat ine pravidla? Alebo ze je v niecom ovela lepsia ako ostatni? Navia sa stiahla, ale uz po chvili strcila do arkana, ktory ju v suboji premohol. Zacala mu hovorit o potupeni. „Preco si ma potupil?“ „Videl som ta pri figurine, dostal som chut s tebou bojovat. To je vsetko.“ „Nie, to nie je vsetko. Chcel si ma znemoznit. Chcel si, aby som bola pre ostatnych slaba. Videla som, ako si bojoval. Nechcel si ma porazit, ale ponizit.“ „Nie, to sa pleties. Chcel som ta porazit. Takto by som bojoval aj proti inemu, kto by mal rovnako agresivny styl boja. O bojovej energii vies tak ako ja. Preco si ale tie vedomosti nepouzila v boji?“ „Ty si ma chcel potupit. Nebojujes ako bojovnik, ale ako zbabelec.“ „Nie, bojujem ako bojovnik. Pri utoku minies viac energie ako pri obrane. Ak sa mi oplati utocit, tak utocim. Ak sa mi oplati branit sa a unavit supera, tak to urobim.“ „To hovoris ty.“ „To hovori kazdy. Spytaj sa kohokolvek. Aj krala, ak chces.“ Kral sa venoval akurat niecomu inemu, ale Navia si bola aj tak ista, ze by nebol na jej strane. Casy, ked boli spolu, su davno minulostou. Teraz som silna a schopna. Preco to nevidi? Preco to vsetci nevidia? Som lepsia, ako oni. Navia sa pozrela na bojujucich arkanov i na tych, ktori sa prisli len tak pozriet. Nevedela, na koho sa ma pozerat bez toho, aby sa este viac nahnevala. S povyseneckym pohladom isla prec a chcela byt sama. Pocuvala slova o jej sile a odvahe, ale nevedela, odkial prichadzaju. Obzerala sa okolo seba, ale nik jej nevenoval pozornost. Len hlas. A ten jej radil, aby bola teraz vynimocne opatrna. 2. Kapitola – Larynia a jej tajomstvo Larynia lezi v dome liecitela. Zranena z padu a oslabena niecim neznamym. „Ako je na tom?“ „Tazko povedat. Je slaba. Neviem aka bola predtym.“ Lekar pokojne odpovedal kralovi a popritom si znovu pozrel zranenia. „Neviem preco, ale zda sa mi, ze sa uzdravuje pomaly.“ „Zisti preco. Taktiez mi daj vediet, len co bude mozne sa s nou porozpravat.“ „Dobre. Nieco mi ale nesedi na Navii. Bola tu a mali sme mensi rozhovor. Nedoverujem jej.“ „Ani ja.“ Kral Zbeen pripravoval instrukcie pre prieskumny oddiel, ktory by zmapoval situaciu na juznej hranici zeme arkanov, ked tu k nemu prisiel jeden z ranenych bojovnikov. Nestracal cas zdvorilostnymi frazami a rychlo mu dal do ruk spravu. Pisalo sa v nej, ze na vychodnej hranici doslo k bitke a aj ked akrani ludi odrazili, ti bojovali ovela silnejsie ako kedykolvek predtym. Sprava konci s varovanim pred nebezpecnou energiou, ktora sa do nich dostala. Velmi dobre vedel, ze prave maniovia a nie ludia su za tym. Podakoval za spravu a rozhodol sa vratit k Larynii. Pripravena alebo nie, potrebuje informacie. „Mozes hovorit?“ „Ano.“ „Rad by som s tebou teraz presiel vsetky tie udalosti, ktore sa ti stali, ale je tu naliehavejsi problem. Vies nieco o nejakej energii, ktora posilnuje ludskych bojovnikov?“ „Neviem, ja nikoho z nich nepoznam. Poznala som iba Ciali.“ „Kto je to?“ „Kedysi bola masozrava palma. Niektori si myslia ze je to dobra vila.“ „Dokazes s nou komunikovat?“ „Zomrela, zabili ju.“ „Mozes sa o to aj tak pokusit?“ „Ak chcete tak mozem, ale uz sa mi davno neozvala. Je mi luto ze zomrela, nemyslim si, ze bola az tak zla.“ „Skus hned teraz.“ Larynia zatvorila oci a myslela pri tom na Ciali. Rovnako, ako kedykolvek predtym. Ciali sa ale neobjavila. Vedla nej ani v jej myslienkach. Ziadna reakcia. „Nic sa nestalo, neodpoveda mi.“ „Pravdepodobne ju este neozivili. A neviem, ci tak urobia. Len malokto vie, ze dokazu svoju silu kombinovat. Ak je niekto mrtvy a v takom stave, ze by ho nikto neozivil, spolocne by to mohli dokazat.“ „Aj Lussiu?“ „Kto je Lussia?“ „Moja sestra. Velmi sikovna, ale zabili ju. Spalili ju na prach.“ „To je mi luto. Nevies, co by urobila teraz?“ „Neviem, ale nieco naozaj sikovne. Ako bola cela ona. Vzdy nasla take riesenie ako nikto iny.“ „Mozno je rad na tebe. Nemal by som hovorit vojenske spravy niekomu, kto nie je arkanom, ale mozno nam prave ty pomozes. Utocia na nas na vychode a zanedlho aj na juhu. Mier medzi arkanmi a maniami nikdy nebude trvaly a vojna sa zacina.“ „A Ziggy?“ „Bola na vychode a ten posol prisiel zraneny.“ Larynii sa prihorsilo. Lekar, ktory ju osetroval sa k nej musel rychlo vratit. „Nieco ju rozrusilo.“ „Urcite Ziggy. Pravdepodobne su silno naviazane jedna na druhu. Alebo minimalne to ludske dievca na Ziggy.“ „Nemyslim si. Je v tom nieco viac. Spominala ti nieco dolezite?“ „Nie. Rozpravali sme sa len o lieceni a o Navii.“ „Moze Navia vediet nieco viac?“ „Povedal by som ze nie.“ „Aj tak za nou pojdem. Laryniu by sme mali prestahovat, alebo sem privolam straze.“ „Je to naozaj potrebne?“ „Nieco mi hovori, ze ano.“ V dome liecitela nie je vela svetla, ale zato aroma z rozlicnych bylin by mohla pri dlhsom posobeni skor uskodit ako pomoct. Larynia musela oddychovat a najradsej by bola medzi priatelmi. Este keby nejakych mala. Vlastne je to velky zazrak, ze sa dostala az sem. Presla si chramom, vazenim, pustou, obchodnymi cestami, vojnou i prisluhovanim. Opustenym ostrovom a tmavymi komnatami to len pokracuje. Kde to ale skonci? Medzi svojich najlepsich a najblizsich priatelov moze zahrnut akurat tak Ziggy. Vsetci ostatni ju uz nikdy neobjimu. Navia sa zatial rozhodla odist na vychod. Novinka o tom, ze su na vychode problemy, sa rychlo rozniesla. Len jedna ludska krajina je na vychod od tej arkanskej. Male kralovstvo s hradom. Doteraz nevyrazne nic, ale kdekolvek su ludia a je ich dost, tam sa dostane vlada niektoreho z maniov. Spolu s nou trinast dalsich arkanskych bojovnikov, vacsina s kompletnym vycvikom. Nebolo jej dane vedenie, co zobrala az privelmi pokojne, vzhladom k jej povahe. Cesta na vychod trva styri dni, rychlym krokom hrdych bojovnikov. Larynii alebo inym ludom by to trvalo ovela viac. Kedy sa ta dostane znovu na nohy, to zatial nikto nevie. Viac ako jej zdravie zaujimalo Zbeena to, co vsetko sa nachadza v jej hlave. Nemal v plane ublizit jej, len si prial udrzat mier a zabranit zbytocnym obetiam. „Musim hovorit. Musim hovorit. Hned teraz.“ „Pokojne, Larynia. Si slaba este, oddychuj.“ „Rychlo, nie je cas.“ Larynia zacne nieco hovorit svojmu momentalne osobnemu lekarovi a chce vstat z postele. Aj sa jej to podari, ale vzapati pada na zem. Lekar ju znovu dviha. „S kym potrebujes hovorit?“ „S kralom, hrozi mu nebezpecenstvo.“ „Dohodneme sa. Ja ho zavolam, ale ty nebudes vstavat, dobre?“ „Rychlo, je to dolezite.“ Lekar isiel po krala a este raz skontroloval, ci sa Larynia nepokusa vstat. Tu trapilo nieco uplne ine. Len tak, odnikial, sa k nej dostala myslienka a uplne bola presvedcena, ze je ta informacia pravdiva. Nebezpecenstvo sa jej ukazovalo v realnych farbach, aj so vsetkymi podrobnostami. „Volala si ma?“ „Tuto noc sa ta pokusia zabit.“ „Prosim? A kto?“ „Clovek. Mlade dievca, mladsie odo mna.“ „Preco by ma malo zabit ludske dievcatko?“ „Prekliate maniom. Dokazem ju nakreslit. Aj jeho.“ Zbeen zariadil papier a Larynia sa okamzite dala na kreslenie. Nevedela pisat, citat a kreslit taktiez nie, ale toto urobila s uplnou preciznostou. Vysledkom je kompletny nakres dievcata a jedneho z maniov. Ona mlada, s kratkymi vlasmi, vychudnuta a v tvari nie velmi pekna. On s postavou typickeho mania, ziveho cele starocia. „Nadherna kresba, naozaj. Dobre, zaujala si ma. Povedz mi co vies.“ „Tuto noc ta pride zabit toto dievca.“ „V poriadku, vies o tom nieco viac?“ „Neviem vsetko, ale tuto noc pride. Vidim jej tvar a zbran.“ „Aka zbran? Noz alebo dyka?“ „Arkanska zbran. Nepoznam ju.“ „V jednej ruke alebo v dvoch?“ „V lavej ruke. Je lavacka. Zbran pripomina jednoduchu palicu na konci s bodcom. Je uplne cierna a na jednej strane poskodena.“ „Takych zbrani je tu vela. A pride zabit priamo mna?“ „Ano.“ „Takze mna, tuto noc, jednoduchou palicou s bodcom a male dievcatko z tohto obrazku. Este nieco?“ „Bude mat oblecene tmave saty, ake som tu medzi arkanmi nevidela.“ „Neviem, ci ti mam verit. Mozes hovorit pravdu, alebo sa so mnou zahravat.“ „Hovorim pravdu a to len preto, ze to viem.“ „Tak sa natiska otazka. Uplne jednoducha. Odkial to vies?“ „Skratka viem.“ Larynia bola zamyslena. Vie, co chcela vediet, ale nevedela ako sa k tomu dostala. V mysli sa jej zjavovali podrobnosti, ale nevedela odkial. „Odkedy vidis buducnost?“ „Ja neviem ako to vsetko zacalo.“ „Odkedy?“ „Toto bolo prvykrat.“ „Odkedy vies, ze sa nieco taketo stane?“ „Len teraz. Dostalo sa mi to do hlavy a hned som po Vas poslala.“ „Dobre, urobime vsetky opatrenia. Nie je vhodne rozsirovat to vsade, ale tuto noc si dam na akehokolvek navstevnika pozor. Ak je pravda, co hovoris, tak by bolo najlepsie chytit to dievca zive.“ „Teraz citim, ze by som mala byt sama.“ „Preco? Nieco sa deje?“ „Chod prec. Rychlo. Nesmies ma vidiet!“ Kral nerozumel. Larynia mu vsetko povedala. Dokonca si ho predvolala. Teraz zrazu chcela, aby odisiel. Rozhodol sa posluchnut. Netypicke, pre krala. Zmiznut, ako keby bol sluzobnikom. Toto nie je bezne u ziadneho krala, bez ohladu na rasu. Ako byvaly stopar si dobre vsimol zmeny v Larynii. Zbledla, zacal sa jej chviet hlas. Vyzerala tak trochu bez zivota. Nechal ju samotnou. Napadlo ho sice pocuvat za dverami, ale rozhodol sa dopriat jej uplne sukromie. „Dobre dievca. Nemusis sa bat, prisla som sa o teba postarat.“ „Ciali, ty zijes?“ Aj ked si to Laynia neuvedomovala, rozpravala sa so stenou. S nikym, len s tienovou postavou, ktoru videla iba ona. „Maniovia dokazu urobit velke veci, ked su spolu. Ich sila sa dokaze kombinovat. Ale ja som prezila iba v tebe. Moje telo uz nie je. Ostal len moj maly obraz v tvojej mysli. Napriek tomu viem veci. Viem vela veci. A vsetko co viem chcem pouzit tak, aby si sa mala lepsie.“ „Kde si?“ „Som len v tebe. Nikde inde. A len ty ma mozes vidiet a pocut.“ „Ziggy hovorila, ze si nebezpecna.“ „Kedysi davno ano. A aj ked bol od vyslobodenia moj zivot naozaj chaoticky, teraz ti chcem iba pomoct. Ak to bude mozne, poviem ti co viem, ked to bude potrebne. Nasepkala som ti pravdu, krala arkanov sa skutocne niekto pokusi tuto noc zabit.“ „Som tak rada, ze som s tebou. Ale bojim sa ta.“ „Strach je jednou z ciest, ale na nej nechcem byt tvojim sprievodcom.“ „Preco som taka slaba?“ „Si silnejsia, ako si myslis. Taka silna, ze len vdaka tebe mozem byt tu a teraz. Pridem, az to bude potrebne. Budes silnejsia, ked budem iba cakat. Rychlo sa uzdravis.“ „Kedy prides?“ „Az to bude skutocne potrebne.“ „Preco si sa rozhodla ukazat sa mi?“ „Vyborna otazka. Chcem, aby si spoznala uplnu uprimnost.“ „Aj Lussia bola uprimna.“ „Ale neznasala ma. Nemam jej to za zle. Teraz ma dobre posluchaj. Kral arkanov je dolezity. Musi zit. Je spravodlivy. Tento svet nie je vhodny pre spravodlivych. Niekto sa ho chce zbavit. Vsetci sa ho budu snazit zbavit.“ „Niekto alebo vsetci? Nerozumiem ti.“ Postava Ciali zmizla. Larynia polozila niekolko otazok, ale nikto neodpovedal. Co teraz urobim? Poviem niekomu o Ciali? Povedala mi, ze krala sa budu snazit zbavit. To by som mu mala povedat a znovu sa bude pytat na mna. Bude zvedavy, odkial to viem. Musela ju Ziggy zabit? Ziggy, to je ono. Jej by som mohla vsetko povedat. Mlada zena sa zacala citit lepsie. Postavila sa na nohy a nespadla. Boleli ju zranenia z padu, ale uz nebola tak vycerpana. Nesie vsak tajomstvo. Nie je sama. Tak rada by teraz bola s Lussiou. Silno by ju objala a povedala by jej, ze ma v uplne vsetkom pravdu. Rozhodla sa cakat. Lezat a oddychovat. Mohla vyjst von, ale rozhodla sa pre oddych. Nevedno, ci to bola myslienka jej alebo Ciali, ale nepriala si, aby niekto o jej zlepsenom zdravi vedel. Teraz nie. Sama si skontrolovala listy, ktore jej zakryvali rany a jeden z nich si silnejsie pritlacila, aby neodpadol. Pozrela sa von, cez malu dieru v drevenej konstrukcii. Videla mladych bojovnikov pri treningu. Vsetci mali kratke drevene mece. Neudierali s nimi do seba, ale ucili sa s nimi narabat. Seknutia, bodnutia a ustupy, v stale rovnakom poradi a s obdivuhodnou presnostou. „Ciali? Ak ma pocujes, vycaruj Lussiu. Velmi rada by som s nou bola, aspon na chvilu.“ Tuzba ostala nevypocuta. Nedockala sa odpovede a ziadneho zazraku. Lussia ostala len v spomienkach. Mlada, inteligentna a vesela, a zaroven utrapena z dlhych putovani a z Marina. Na konci jej dvojita smrt, jedom a neskor ohnom. Larynia, leziaca na nie velmi pohodlnej posteli liecitela, zaspala. Zacal sa jej snivat sen. Sedela s Lussiou v tieni pri chrame a v rukach mala kusok pustneho melonu. Jednoduche zltohnede ovocie bolo rozkrojene na polovice. Prvu zjedla Lussia a Larynia sa chcela o svoju cast podelit. Len co tento kusok podala a Lussine ruky sa ho dotkli, mladsia zo sestier zhorela. Zmenila sa na ohnivu gulu a zostal z nej len prach. Larynia nemohla robit vobec nic. Chcela ju objat. Objimanie horiaceho cloveka alebo prachu nie je najrozumnejsie rozhodnutie, ale nemohla tomu zabranit. Zacala aj sama horiet a za chvilu zhorela. Sen sa opakoval. Uplne rovnako, presna kopia do posledneho detailu. Za opakovanim prislo dalsie opakovanie a dalsie. Nemohla sa zobudit. V beznadeji sa zacala pytat nepritomnej Ciali, ci to robi ona. Opatovne ziadna odpoved. Zrazu sa sen zacal zrychlovat. Vsetko bolo stale rychlejsie a ta ista smrt ju dostavala do sialenstva. Vykrikovala Cialine meno, ale od vnutornej bolesti ho ani nestihala cele dopovedat. Zvijala sa ako maly had, po ktorom hadzala armada vojakov velke lopaty piesku. Lekar vrazil do miestnosti a kral mu bol v patach. Nevedeli, co sa deje. Obaja chceli, aby bola sama, ak to z nejakeho dovodu potrebuje. Po zbeznej kontrole telesnych funkcii sa ten, co mal na starosti jej zdravie, rozhodol pre ten najobycajnejsi sposob liecby – vedrom ladovo studenej vody. „Si v poriadku?“ Larynia vsak na jednoduchu kralovu otazku nedokazala odpovedat a s neprijemnym pohladom skumala, ci este stale sniva, alebo sa sen uz skoncil. Uplne vystrasena ani nevnima vodu, ktora jej zmocila takmer nahe telo. Po chvili sa jej predsa len podarilo nieco povedat. „Nechcem zaspat.“ „Nemusis spat, staci ak budes oddychovat. Co sa stalo?“ „Nechcem zaspat. Uz nikdy. Nie, prosim nie.“ „Len pokojne. Snivalo sa ti o niecom?“ „Nie! Nie!“ Bez rozmyslu sa rozbehla a utekala prec, co najdalej. Nechtiac narazila do dveri, ktore sice neboli zamknute, ale v uplnom soku sa jej ich nepodarilo dostatocne rychlo otvorit. Rychlo ju chytili a dostali znovu na postel. „Nema to vyznam. Je divna. Nezvykne si na nas zivot. Mozno jej aj tie listy ublizuju.“ „Potrebujeme informacie, ktore ma. Neziadam ta o vela, len o dobru pracu a vela trpezlivosti. Teraz nic nie je dolezitejsie. Nemyslim si vsak, ze by bol problem s listami. Asi si na cloveka presla naozaj velkym trapenim.“ „To, co vykrikovala. Ciali. Co je to?“ „To nemozem povedat,“ povedala Larynia. „Naozaj nemozem, nehnevajte sa.“ „To je v poriadku. Teraz hlavne odpocivaj. Nevieme, co sa s tebou deje, ale urcite sa najde sposob, ako ti bude mozne pomoct.“ „Nechcem pomoct.“ „Dobre, tak len oddychuj.“ „Nechcem oddychovat.“ „Co teda chces?“ „Som velmi hladna,“ povedala Larynia so smutnymi ocami a pohlad na jej kostnate brucho hovoril celkom jednoznacne. „Zvladnes chodit?“ „Ano, zvladnem.“ Larynia znovu vstava z postele. Citi sa, ako keby jej zivot boli len same pady, a to doslovne. Zjedla vzdy menej ako ostatni, aj ked teraz pocitovala naozajstny hlad. Kral vybral jedneho z arkanov, aby ju previedol po meste a hlavne aby ju co najskor zaviedol do jedalne. Ta sa stavbou privelmi nelisila od ostatnych budov, len bola trochu vacsia a drevene lavice boli casto uplne znicene a opravovane dost nedokonalo. Na lavici pre piatich sedeli vacsinou siedmi a museli sa tlacit. To im vsak nezabranovalo rozpravat uplne o vsetkom a poriadne nahlas. Niecomu rozumela, pretoze okrem arkanciny sa casto pouzival jazyk, ktoremu rozumela aj ona. Dostala misku s jedlom a specialne pre nu umyli pribor, aby sa citila pohodlne. Nezdalo sa im spravne taketo obsluhovanie, ale proti priamemu prikazu momentalne privelmi nenamietali. Misky su pre Laryniu tak akurat, ale pre arkanov primale. Nevedela, preco je tomu tak. Niekde tvorili misky skor pohare, ktorych obsah padol na dva alebo tri hlty. Nikto nechcel sediet pri ludskom dievcati, a tak sa jej usla stara a kvalitne znicena lavica v rohu. Ziadny stolik, len kus dreva, na ktoru si mohol niekto polozit misku. Ten niekto musel samozrejme prisposobit ulozenie misky dokladnym nerovnostiam, pretoze inak by bola miska aj s obsahom za chvilu na zemi. Podobne ako ta, ktoru polozila Larynia. Bolo jej trapne pytat dalsiu misku, aj ked arkani do seba casto hadzali jednu za druhou a skusala sa najest z toho mala, co v nej ostalo. K zbytkom na podlahe sa rychlo dostala mys a zacala skumat dnesne celodenne menu. Zachutilo jej. Larynia ju chcela instinktivne odplasit, ale mys neutekala a spokojne jedla dalej. Ked do nej jemne strcila rukou, maly hlodavec nechapavo pozrel na Laryniu a hostina na podlahe pokracovala. „Nechaj ju, nech sa naje,“ povedal dievcine jeden z arkanov s posmechom. „Viem, ze si mysi vazite.“ „A co mame s nimi robit?“ „Neviem.“ „Kym ich nie je vela, tak nie je problem a nieto co riesit.“ Myslela som si, ze vsetci arkani maju radi mysi. Asi to nie je pravda. Ziggy rozumiem lepsie ako tymto arkanom. Keby som nepoznala Ziggy, tak by som si asi nikdy nezvykla. Vsetko je to take arkanske a divoke. Nemohla by som tu zit a myslim si, ze som kazdy den viac a viac stratena. Namiesto toho, aby som si zacala postupne zvykat. Posledne kvapky tekutiny, zahustene najroznejsimi kuskami vsetkeho mozneho, zmizli v jej hrdle. Hlad neskoncil, mozno len na chvilu sa oddialil, ale bude tu zas. A omnoho silnejsi. Myske vsak chuti a urcite sa naje dostatocne. Na podlahe z drevenych dosiek ostala drviva vacsina. Slnko sa po oblohe pohybovalo podla Larynie naozaj pomaly. Bola zvedava na noc. Tesila sa, ze upozornila na nebezpecenstvo. Tu jej uloha skoncila. Nevedela co robit. Jedine, co si priala, bol mier. Zbeen spal nepokojnym spankom, s kratkou sekerou pod postelou. Skutocne sa k nemu v hlbokej tme prikradlo male dievca. Lahko ho premohol a privolane straze, ktore umyselne neboli v tej istej miestnosti, jej za chrbtom zviazali ruky. Jeden dalsi isiel po Laryniu. Nemohol ju ale najst v posteli, ktora jej bola pridelena. 3. Kapitola – Pristatie Ria prezerala informacie z vesmirneho prieskumneho modulu, ktory letel nad zatial neznamou planetou. Sustredila sa predovsetkym na vodu. Ciel jej poznavacej cesty. Ria ma na starosti navigaciu a komunikaciu v malom stroji, ktory dokaze preskumat malicku cast vesmiru a odoslat informacie spat. Alebo tam, kde su potrebne. „Vyzera to na vhodnu planetu na extrakciu. Posielam polohu.“ „Suhlasim.“ „Katalogove meno. Hmmm. Nejaky napad?“ „Vyssia koncentracia vody ako sme ocakavali. Dokonca najvyssia v tomto sektore. Navrhujem nieco jednoduche. Vodna planeta?“ „Dobre, zapisujem do spravy. Vodna planeta. Osemdesiat percent povrchu planety. Maximalna hlbka neznama, priemerna hlbka neznama.“ Ria poslala udaje pre spravu a na dopredu nastavene miesto. Timur, ktory mal poziciu mechanika, zatial skenoval planetu na pritomnost vyssich foriem zivota. „Ria, mame problem.“ „Aky?“ „Nachadzaju sa tu vyssie bytosti. Ludia a dokonca maniovia.“ „Maniovia? Coze?“ „Ano, vidim to tu. Na tejto planete su maniovia.“ „Musim doplnit spravu.“ Nova, uz druha sprava letela vesmirom. Dvojica sa zatial rozhodovala, co by mala urobit s prieskumom. Pri tak hodnotnom cieli, ako je tato planeta, je potrebny povrchovy prieskum a zhodnotenie moznosti zalozenia tazobnej kolonie. „Ako sa dostaneme na povrch? Neohlasene pristatie?“ Timur zacina preberat moznosti pristania. „Nasiel si znamky vyspelej technologie?“ „Zatial nie.“ „Zameraj na najvacsie mesto opticke zariadenia, uvidime co ukazu.“ Ria prezera jedno z najvacsich miest. Technologie jej modulu nie su najnovsie, ale aj tak dokazu s relativnou presnostou zachytit obraz zivota pod nimi. „Vyzera to na mesto utecencov. Ziadny priemysel. Humanoidne bytosti su len v jednoduchych obleceniach a vyzbrojeni su manualne pouzivanymi zbranami.“ „Co navrhujes?“ „Povieme im co chceme a zmizneme. Rozlozime labak, naplnime nadrz a zvysok nie je nasa starost. Alebo vies co? Nebudeme ich ani kontaktovat. Pristaneme v prazdnej oblasti.“ „Dobre. Ani nebudu vediet, ze sme prisli. Ale co maniovia? Vies, coho su schopni.“ „Popravde neviem. Musime byt ostraziti. Radsej pristanme tam, kde nie su. V pripade potreby aj medzi ludmi. Alebo vies ty co? Pristanme niekde pri ludoch, dame im nejake cacky a budu vyrabat tazku vodu pre nas. Ak by sme postavili portal, tak by sme potrebovali aj dostatok surovin. To este nehovorim o nasich specialistoch. Je to vyssia veda, ale mohlo by nas to zachranit.“ „Kam teda chces ist?“ „Cesta sem trvala styri mesiace. Uvidime, kedy pride odpoved. Zatial by sme mali pockat tu, na planete. Idealne ak sa nam podari dohodnut sa s miestnymi.“ Modul sa zacal priblizovat k planete. Ria vybrala miesto na pristatie, ale este predtym odoslala tretiu spravu. V nej bol zaciatok klesania a konkretny ciel na planete. Smer sa ale zacal menit. Ria, ktora sa do mechanickych castic modulu velmi nevyznala, sa snazila pomoct Timurovi s nefunkcnym ovladanim. Namiesto vysneneho miesta sa modul uplne vychylil, bez jasne viditelnej priciny. Az po chvili sa zistilo, kde sa novy ciel pristatia, pripadne dopadu, bude nachadzat. Krajina plne ovladana ludmi a ich demonickymi vladcami. Ria sa rozhodla pre zoskocenie pomocou unikoveho padaku. Riskantny manever sa rozhodol zopakovat Timur, ale druhy padak bol poskodeny. Vratil sa k riadeniu a pokusal sa znovu ziskat kontrolu. Komunikacna pracovnicka sa ocita na hladine plytkeho mora, nedaleko od pevniny s hliadkami arkanov. Mala obrovske stastie, ze si spolu s padakom zobrala aj jednoduchy, automaticky nafukovaci cln. Po dotyku s vodnou hladinou a odpojeni padaka ho nafukla. Najskor si myslela, ze bude musiet veslovat rukami az k najblizsej pevnine, ale medzi nou a zemou sa objavila arkanska lod. Riu vytiahli na palubu. Vytiahli na nu zbrane a prinutili ju, aby si lahla na brucho. Prehladali ju a aj ked sa branila, rychlo pochopila, ze akykolvek odpor je zbytocny. „Kto si?“ Trochu zmatena Ria rozmyslala, co odpovedat. Poviem plnu pravdu? Alebo to zahram na nestastnu nahodu? Mohla by som povedat, ze som bola unesena. Neviem, co proti mne pouziju. Mohla by som povedat pravdu. Ak sa ale dostanu k Timurovi a on povie nieco celkom ine, tak potom co? Mohla by som skusit jednoduchu rec obete. A slusne spravanie. Uvidime, ci to zaberie. „Kde to som?“ „Tu sa pytame otazky my. Kto si?“ „Stroskotala som a neviem kde som sa ocitla. Volam sa Ria.“ „Ako si sa sem dostala?“ „Stroskotala som.“ „Ak si stroskotala, tak kde je tvoja lod?“ „To neviem. Naozaj neviem co sa stalo. Ale som tak rada, ze ste ma zachranili. Som velmi vdacna.“ „Kapitan, mne sa vobec nepaci. Urcite je to nejaky spion a chce zistit nieco o nasej obrane.“ „Tiez si myslim. Vrece na hlavu a zviazat.“ „Pockajte, len pockajte.“ Ria volala uplne zbytocne. Arkani nalozili vsetky jej veci, obratili lod a vybrali sa do najblizsieho arkanskeho pristavu, na vychode ich krajiny. Plavba pre nu nebola vobec prijemna. More sa vzduvalo a nemala ziadne informacie o Timurovi, s ktorym stravila posledne mesiace. Vlny neboli vysoke, ale s chatrnym plavidlom sa aj po plytkom mori navigovalo zle. Arkani nikdy neboli moreplavci. Po hodine sa lod zastavila. Silne ruky chytili Riu a vyvliekli ju na molo. Po zlozeni vreca z hlavy videla aspon dvadsat arkanov, ako si ju obzeraju. Niektori do nej kopu nohou, aby zistili ci zije. Vobec sa na vysokych bojovnikov nepodobala. Oblecena v kvalitnom obleceni, do tvare prijemna a neozbrojena. „Kto si?“ „Volam sa Ria. Vyvrhlo ma more. Neviem kde som a som hladna.“ „Kazdy je hladny. Povedz nam viac. Ako si sa sem dostala?“ „Stroskotala som. Vobec ani neviem kde som.“ „To nie je nahoda. Ludia a ich pani nam este nevyhlasili vojnu, ale uz teraz su tu male konflikty. Si spion?“ „Nie som. Ani neviem kto ste. Pre nikoho nepracujem.“ „Ty, pod so mnou.“ Riu oslovila vysoka arkanka. Ziggy si uzivala svoju novu ulohu. Uz nie je vyhnana zo svojej domoviny, ale prave naopak do nej zapada. Riesi drobne problemy, ktore sa daju vyriesit diplomaticky a chladnou hlavou. Ako to uz u arkanov byva, obcas treba na niekoho pritlacit. Ria sa ale vobec nezdala byt niekym obycajnym. „Kto si?“ „Uz tretikrat sa ma niekto pyta to iste.“ „Ja sa to pytam preto, lebo viem kto si. A chcem si to overit.“ „Ty vies kto som?“ „Mas modernejsie oblecenie ako ktokolvek iny. Nemas pokazene zuby a vyzeras, ako keby si sa uz s roznymi kulturami stretla. Si z buducnosti, alebo z niektoreho vzdialeneho sveta.“ „Stroskotala som a neviem kde som.“ „Stroskotala? To mozno. Ale myslim si, ze vies velmi dobre kde si.“ „Preco si to myslis?“ „Vsetko neprezradim. Ale je zvlastne, ze ty vypocuvas mna a ja by som mala teba. Takze dievca zlate, ako sa volas?“ „Ria.“ „Ako vyzera tato planeta z velkej vysky?“ Ria si uvedomovala, ako velmi je ta vysoka postava inteligentna. Skusala ju. Modul zistil pritomnost vyssich foriem zivota, ludi a maniov. Kto je ale ona? Ria je dlho ticho. Rozmysla co povedat. Az pridlho. „Pozri sa sem, Ria. Som asi jedina, ktora ma vedomosti o pokrocilych technologiach. Myslim si, ze si sem priletela. Ak tu chces zit, posobit alebo cokolvek, musis mi doverovat. Povedz mi vsetko. Zaradom.“ „Ako viem, ze ti mozem verit?“ „Jednoducho. Nemas na vyber. A niekedy je velmi jednoduche zariadit, aby si skoncila na dne oceanu s ocelovou gulou na nohe. Dokazala by som to vysvetlit ako nehodu, alebo akysi tvoj sukromny folklor. Nemyslim si, ze je tu niekto, kto ma viac skusenosti s ludmi ako ja. A navyse si myslim, ze by sme my dve aj mohli vychadzat. Ak sa trochu posnazis. Takze Ria, znovu. Ja sa nieco spytam, ty mi pekne odpovies a dostanes dobre jedlo a noclah. Beries?“ „Myslis si, ze jedlo a strecha nad hlavou sposobia, ze poviem uplne vsetko?“ „Myslim si, ze nedostatok jedla a pobyt v obetnej jame dokaze dobre rozmotat jazyk.“ „Nebojim sa ta.“ „Aspon niekto.“ Ziggy sa z radosti rozosmiala. Uz je to davno, co narazila na cloveka, ktory mal svoj rozum. Ziadne sklopenie usi po malych vyhrazkach, ale vzdor. A to sa jej pacilo. „Mas peknu tvaricku. Dokonca tak peknu, ze by som mohla vsetkym zahlasit, ze si jednym z maniov.“ „Ty medzi maniov nepatris?“ „Vyzeram na to?“ „To neviem. My casto vobec nevieme, ako vyzeraju. Ale nicia nas. Sme s nimi vo vojne, ale nemame ju sancu vyhrat. Pokusila som sa uniknut, ale spadla som sem. Vrazdia nase rodiny, alebo ich nutia sluzit. Nemam rodicov ani priatelov, som uplne sama.“ „To je dojemne, ale preco by som ti to mala verit? O manioch vie asi kazdy a to, ze povies zname veci, nemusi znamenat pravdovravnost.“ „Neviem co o nich viete vy. My proti nim nemame sancu.“ „A preto si sa rozhodla ujst. Nechat tvojich krajanov, nech sa pekne trapia sami.“ „Nemozes ma sudit za to, ze chcem zit. My nemame sancu. Nemame ich ako porazit alebo aspon odrazit.“ „Dobre teda, verim ti. Mas za sebou zle zazitky. Teraz si uzijes pokoj.“ „Dakujem ti.“ „Dovediem ta do mesta. Tam sa rozhodne, co s tebou spravime. Nic zle si ale neurobila a uz tam mame cloveka, ktoreho sme prijali ako hosta.“ „Niekto ako ja?“ „Ano, niekto ako ty. Ale mensia a ma hlupejsie otazky.“ Ziggy zacala dohadovat prepravu Rie do hlavneho mesta arkanov. Ziadne dlhe vysvetlovanie. Povedala to a platilo to. Tento svet sa naozaj zblaznil, ked uz aj mne dali oficialne nejaku moc. „Vies jazdit na koni?“ „Co je to?“ „To je taka stvornoha zverina. Rychlejsie sa na tom chodi. Das mu travu, vodu, trochu ho poskrabkas z usami a mozes ho veselo zneuzivat.“ „To znie zvlastne. Ty vies jazdit na koni?“ „Samozrejme.“ „Ako sa volas?“ „Mozem ti povedat svoje arkanske meno, ale to by si si nezapamatala.“ „Skus ma.“ „Zmar-Iallenan-Gaveriess-Gaventis-Ylautimereteren.“ „To nie je zlozite meno.“ „V porovnani s tvojim je, Ria.“ „Pre primitivnych ludi je zlozite, takze by som povedala, ze pouzivas ine meno. Alebo nejaku skratku ci titul.“ „Vyborne, mysli ti to. Ukazem ti kona, ktory by urychlil prepravu. Ale mala by si vediet, ze ta nemusi mat rad.“ „Mam utecenecky statut? Treba sa niekde zapisat?“ „O com hovoris?“ „Nemozem sa vratit domov. Mam teda urcite prava.“ „Napriklad pravo mlcat a nesrat ma.“ Stretnutie cloveka a kona bolo zaujimavejsie, ako si Ziggy myslela. Ria sa k zvieratu stavala velmi panovacne. Ziadny udiv, ze vidi nieco nove, ale vola nadiktovat neznamemu stvoreniu svoju volu. Len co Ria uvidela, ako Ziggy na svojho kona nasadla, urobila to iste so svojim. Kon s nou vsak vobec nespolupracoval. Na tretikrat sa to podarilo. „Naozaj u vas nemate kone?“ „Nie. My mame ine prostriedky.“ „Tento prostriedok je celkom fajn. Ma nejake muchy a vlastne chvost ma na ich odhananie.“ „Nerozumiem ti. Preco si ina ako ostatni tvojho druhu? Ina ako arkani?“ „Ako ina? Vyrasta mi nieco na nose, alebo tak nieco?“ „Inak sa spravas. A davas mi kona, na ktorom by som ti mohla utiect.“ „Mne neutecies. Je len pozicany. A je to len kvoli tomu, aby sa co najskor zistilo co s tebou.“ „Co sa bude zistovat?“ „To uvidis. Pravdepodobne ta poriadne zvazia a zmeraju.“ „Robis si srandu.“ „Mame to v rodine.“ „U vas nemate utecencov?“ „My mame pust, zbrane, choroby, hlad, smad, vazenia, nespravodlive sudy, mucenie, vyvrazdovanie rodin, ukamenovanie, oslepenie, hodenie vlkom ci potkanom, ciernu magiu, suboje v arene, vysoku porodnu a poporodnu mortalitu a aby som nezabudla, tak sem tam utocne, obranne, obcianske, nabozenske, ideologicke, otrokarske, zdrojove, rasovo a narodnostne orientovane a z vyplodu choreho mozgu zbytocne vojny. Sem tam epidemiu, znicenu ci rozkradnutu urodu a premenu obyvatelstva na modliace sa babky. Takze sme v pohode.“ „To nevyzera ako stastne miesto pre zivot.“ „Zvyknut sa na to celkom da. Treba na to silny zaludok a velku chut do zivota, aby ta z toho neporazilo.“ „Vyznieva to tak, ako keby si ma chcela o niecom presvedcit.“ „Ano? A o com? Alebo budem hadat, moja pekna?“ „Ak uhadnes, poviem ti vsetko.“ Ziggy sa zacala opakovane smiat. Vytiahla z kapsy velke jablko a dobru tretinu z neho odhryzla. „Ty mi povies vsetko? To znie ako hru na macku a mys. A v hre na macku a mys som vacsinou mackou. Aj mysou. A ten druhy je syr!“ „Tak o com ma to ides presvedcit?“ „Napriklad o tom, ze nie je dobry napad vozit sem tvojich kamaratov. Predpokladam, ze si sem naozaj priletela na nejakom technickom vynaleze. Ak nieco take mas a poznas, urcite by si konala rozumne. Tak ako ja. A keby som ja isla na neznamu planetu z nejakeho dovodu, urcite by som pomocou toho stroja poslala nejaku spravu ostatnym. Nieco ako podte sem, tu je to hotovy raj. Ja to idem preskumat blizsie.“ „Preco si myslis, ze som nejaku spravu poslala?“ „Pretoze si mohla. Nelietam po dalekych svetoch, ale predpokladam, ze doriesit komunikaciu na velku vzdialenost je jednoduchsie ako postavit prostriedok, ktory ta do tak nenormalne vzdialenych koncin dostane v jednom kuse a bez strat koncatin.“ „Si velmi sikovna, Zmar-Iallenan-Gaveriess-Gaventis-Ylautimereteren. Skutocne som nasla tuto planetu a poslala som spravu. Ale to nic nemeni na situacii. Tu su maniovia a ked sa o mne dozvedia, tak ma zabiju. Alebo zistia vsetko co viem a pouziju to tak proti tvojmu ludu, ako aj proti mojmu.“ „Preto bud ku mne uplne uprimna. Preco si sa rozhodla pristat?“ „Je tu nieco, co potrebujeme.“ „A to je co?“ „Voda.“ „Vy nemate vodu?“ „Len velmi malo. Skoro vsetky zasoby su minute. Potrebujeme vodu tak na prezitie, ako aj na obranu.“ „Na obranu? Uz to mam. Nalakate vsetkych maniov na jedno miesto a potom rychlo postavite priehradu a utopite ich v nej.“ „Potrebujeme vodu, konkretne tazku vodu. Spolu s dalsimi prvkami tvoria zaklad nasich zbrani proti maniom.“ „Ako taka zbran funguje?“ „To neviem. Jedine, co viem je to, ze potrebujeme vodu.“ „Kradnut vodu odinakial je riesenie?“ „Skor obchod. Naucime co vieme. Postarame sa o mier a napredovanie kultury. Ale na to potrebujeme vasu pomoc.“ „Takze dajte nam mece a my vas ochranime. Kde som to uz pocula?“ „To nie je celkom pravda. Skor by sedelo nieco ine. Dajte nam zelezo a my pre vas vytvorime lepsie mece a este sa budeme bit po vasom boku.“ „To je super propaganda. Fakt dobre, pouzijem to. Ale na mna taketo recicky neplatia.“ „Co na teba plati?“ „Pekne psie ocka, uprimnost, aromaticke sviecky a obcas dobry boj, z ktoreho sa netreba zotavovat dva tyzdne a po ktorom sa mozem pokojne vymocit bez pomoci.“ „Predpokladam, ze ta volaju Ziggy. Je to skratka a akosi to sedi na tvoju veselu povahu.“ „Uz si pocula, ze niekedy su za bielym celom cierne myslienky? Alebo ze nikto nie je smutnejsi ako klaun? Alebo ze najlepsi herec je ten, kto dokaze cely zivot hrat veseleho cloveka?“ „Ty nie si clovek.“ „A ty sa tak nespravas.“ „A ako sa spravam?“ „Ako zabijak. Elitne vycviceny stroj na zabijanie a sirenie dopredu pripravenej propagandy. Pekna tvaricka nepekneho zla. Este by si mohla byt podomovym obchodnikom nefungujucich masticiek, ktore nefunguju uz tisice rokov a tak maju dobru tradiciu.“ „Nepoznas ma a krivdis mi. Som tu, lebo sa nemam ako dostat domov a potrebujem pomoc. Mozno viem nieco o svetoch, ktore su od tohto daleko, ale tu mi to nepomoze.“ „To by som netvrdila. O informacie je zaujem vzdy. Aj ked nie kazda informacia nieco prinesie.“ Ziggy s Riou pomerne rychlo prekracovali vzdialenost medzi vychodnou hranicou a hlavnym mestom. Cestou stretli skupinu arkanov, ktora isla opacnym smerom. Vsetci pripraveni na boj. Bolo na nich vidno bojovy zapal a nevedeli sa dockat, az uvidia prveho nepriatelsky naladeneho cloveka. Pritomnost Rie ich prekvapila, podobne ako bola prekvapena Ziggy, ked uvidela Naviu. „Clovek! Vidim cloveka!“ „Len pokojne, mladenci. A slecna. Nie je to nepriatel.“ „A kto to je? Tvoj obed? Alebo olovrant?“ „Prestan. Musim ju dostat do mesta.“ Ziggy zacala obhajovat svoje presvedcenie, ale so skupinou arkanov sa jednej hada iba tazko. „Ty, zena. Kto si?“ „Volam sa Ria. Nemam domov.“ „Takym ako ty to netreba.“ Ria chcela nieco odpovedat, ale Ziggy ju rychlo zastavila. Mali pred sebou este dlhu cestu. „Hej, Ziggy! Jedna ludska potvora ti nestaci? Naco ti to je. Malo by to vsetko podochnut!“ Podotkla jej Navia. „Pod,“ povedala Ziggy svojmu novemu objavu, „musime tam byt co najskor.“ 4. Kapitola – Hadi mec Do mesta zlozeneho z najroznejsich, prevazne drevenych zrucanin, dorazila Ziggy s Riou. Ustajnili kone a Ria, neustale kontrolovana arkankou, kracala niekedy aj sirokou ulicou. Oproti vacsine miestneho obyvatelstva bola nizsia, s velmi svetlou pletou a kracala ako zena, nie ako stroj na zabijanie. „Zavolajte krala!“ Zvolala Ziggy a aj ked ju vsetci arkani az prikladne odignorovali, predsa len to nebolo bez odozvy. Larynia sa rozbehla, co jej zvysne sily stacili. „Tu pockaj. Nikde nechod.“ „Kam by som chodila? Vobec to tu nepoznam,“ potichu odpovedala Ria. „O to ide. Ani ja velmi nie. Skratka tu stoj. Pockame. A uz je tu, ani to dlho netrvalo.“ Z jedneho z domov, ktory mal na rozpadnutych dverach prave z iniciativy Ziggy vydlabane slova kralovsky a palac, vysli dve postavy. Larynia a Zbeen, kral arkanov. Zatial posledny. „Vidim, ze mame dalsieho hosta. Len tak dalej a bude ich viac ako nas,“ povedal s usmevom kral. „Ide pod mec. Teraz hned.“ „Coze?“ Vyslo sucasne od Rie a Larynie. „Vy dve sa pekne skamaratte. A ja si poprosim hadi mec.“ „Na co? Vies, ze je to nebezpecna hracka.“ „To viem velmi dobre. Nepocka to.“ Stvorica sa presunula do kralovskeho palaca, aspon podla napisu. Starsia kralovska sala vyhorela a aj na tomto mieste bolo treba improvizovat. Kral poslal jedneho zo svojich strazcov po relikviu z davnych vekov a zaroven nevedel, co to ma vsetko znamenat. „Kto si?“ „Preco sa ma vsetci pytate to iste? A este uplne rovnako?“ „Tak nam mozes odpovedat rovnako.“ „Som Ria. Stroskotala som a nemam domov. Som hladna a nikoho tu nepoznam.“ „Preco by sme ti mali pomoct?“ „To potom vysvetlim,“ pridala sa Ziggy. „Ale to s tym jedlom nebolo tak uplne odveci.“ „Ty si stale hladna, tato nova je hladna a tato tu tiez.“ „Vyborne. Kto je hladny, nech zdvihne ruku.“ Na Ziggynu vyzvu zareagovali vsetci a zrazu boli styri ruky vo vzduchu. „Neuverite, od koho som sa to naucila.“ Zatial, co sa prerokovavala ta najzbytocnejsia otazka v arkanskom svete, dorazil strazca. Bez meca. „Nie je tu. Nikde nie je.“ „Ako nie je? Musi tu byt.“ „Mozno ho niekto ukradol.“ Kral zacal okamzite vydavat rozkazy a Ziggy sa dala na hladanie stop. Larynia s Riou ostali same. Podobne v ociach arkanov, ale i tak ine. Larynia pochadzala z puste a nebola velmi bystra, silna alebo oblubena. Po krase tuzila neustale, aj po akomsi normalnom zivote, ktory nikdy nemala. Bola neustale smutna za sestrou a ostatnymi. Ria bola v porovnani s nou vyssia, lepsie oblecena a psychicky silnejsia. Chvilu vyzerala vystrasena a potom zas statocna. „Rada ta spoznavam,“ zacala najskor Larynia. Zdalo sa jej spravne, aby ju oslovila prva. „Aj ja teba.“ „Ziggy mi ta nikdy nespominala.“ „Vy dve sa dobre poznate?“ „Myslim, ze ano. Velmi si ju vazim.“ „Tak fajn.“ „Kedysi ma zachranila, ked som nemala nic. Zomrela by som bez nej.“ „Mas dovody, aby si si ju vazila. Co je s tym mecom?“ „Zisti, ci hovoris pravdu alebo klames. Ak klames, tak ti ublizi.“ „Ty si tym presla?“ „Ja neviem. Doteraz som ani nevedela, ze take nieco je.“ „Ako sa volas?“ „Volam sa Larynia.“ „Dobre, Larynia. Donesies mi prosim ta nieco na jedenie? Nikdy predtym som nejazdila na koni a ani si necitim nohy a cele telo.“ Neodpovedala a isla. Napriek tomu, ze sama hladovala. Zobrala primerane cistu misku a nabrala do nej trochu polievky. Urcite menej, ako by si dali arkani a pre nich jedna miska neznamenala skoro vobec nic. Sirili sa reci, ci si uz aj ludia budu chodit k nim na hostinu a kolko toho ostane. Uz teraz polievka dochadzala, a to vecer este len zacinal. Keby vzdialenost medzi hlavnym mestom a vychodnou hranicou bola vacsia, tak by sa sem Ria urcite nedostala pocas jedneho dna. Vracala sa s miskou, ale nenasla nikoho. Ria zmizla. Skusila ju rychlo najst, ale nepodarilo sa jej to. Odlozila misku a skusila detailne prezriet kazdy kusok palaca. Uz chcela vyletiet dverami, ked tu ju prepadol neskutocny hlad. Davno nejedla a prilozila misku k peram. „Nestratila si nieco? Alebo niekoho?“ Ziggy sa objavila vo dverach a drzala Riu za ucho. Presne tak, ako to nie az tak davno riesila s Marinom. „Poziadala ma o jedlo a ja som nevedela kde je.“ „Larynia, dievcatko moje krasnucke, trochu pouzivaj tu gulicku co mas na krku. Jasna vec, ze chce zmiznut.“ „Preco? Chcela som jej len doniest jedlo.“ „A vies, ze ani ja neviem preco? Ty, mala. Vlastne druha mala. Preco si chcela zmiznut?“ „Pretoze ma chcete znovu vypocuvat. To nemam rada.“ Potichu povedala Ria. „Mam ti dat abecedny zoznam vsetkeho, co ja nemam rada? Par otazok sa bat naozaj nemusis.“ „Ale mec? Aky mec? Nic som neurobila.“ „Tak sa nemas coho bat. Ani Larynia sa niecoho takeho neboji, vsak nie?“ Ta bola ticho. Vsetky oci sa pozreli na nu. Ziggy, Ria, Zbeen a jeden zo strazcov. Ziadny pohyb, iba sklopena hlavka. Cierne vlasy jej zakryvali oci, aj ked dokonala clona to nebola. „Chces nam nieco povedat?“ Spytal sa jej Zbeen. „Nemala by som.“ „Preco?“ „Viem, co robi hadi mec. Nikto mi to nepovedal, ale ja to jednoducho viem.“ „Tak nam povedz. Mozno vies dokonca nieco, co my nevieme.“ „Odhaluje pravdu a klamstvo. Kto zaklame, toho trafi. Viem aj kde je a viem este ovela viac.“ „Odkedy si tu, tak sa o nom asi nikto nezmienil. Odkial to vies?“ „To si neprajem povedat.“ „Nechcem ta do toho nutit a nic zle si neurobila, len sme vsetci zvedavi.“ „Mozem odist?“ „Pod so mnou,“ vyzvala ju Ziggy. Ria osamela so Zbeenom. Ona nevedela, kto to je a on nemal tusenie, cim je prave tato ludska zena dolezita. Larynia nesla tak celkom dobrovolne, aj ked Ziggy privelku silu vynalozit nemusela. Ziadny suboj, skor trapenie dievcata s tajomstvom. „Odkial o tom meci vies?“ „Nechcem o tom hovorit.“ „Nie som ako kral. Pekne ta k tomu prinutim. Priviazem ta, trochu zbicujem a horuci olej by som mohla tiez pouzit, ale ten sa minul. Nevadi, necham ta dva alebo tri dni potrapit hladom a potom aj olej bude.“ Ziggy sa pokusala o vazny vyraz, ktory mal sice blizsie k vyrazu nahnevaneho kata, ale s Laryniou to neurobilo vobec nic. „Tak inak. Myslim si, ze si velmi sikovna, ked si sa k tomu dopatrala. Aj ja by som taka chcela byt. Co ta dostalo na stopu?“ „Povedala mi to Ciali.“ „A Ciali… sa ti prisnila? Alebo si ju niekde stretla zivu a zdravu?“ „Nepoviem ti to, ublizila by si jej.“ „Niektorych staci zabit raz... a niekedy je aj dvakrat malo. Takze ublizila by som jej? Podla toho, co hovoris, je nejako nazive. Znovu ju ozivili? A co planuje? No tak, rozpravam sa s tebou!“ Larynia si sadla na zem. Ziadne romanticke nadvorie so zachovanymi domcekmi, skor zabludena skalka uprostred dreveneho pekla a na nej jedno dievca, ktore by sa najradsej niekde stratilo. „Odpovies mi?“ „Kedysi mi to povedala.“ „Ale ty si to hovorila tak, ako keby zila aj teraz.“ „Ublizila by si jej spomienke. Kazdy je po smrti len spomienka a ten, kto dobre kona, by mal byt aj v dobrom zapamatany.“ „Demonka tuziaca po ovladani sveta a vrazdeni neoblubeneho naroda je naozaj super priklad.“ „Neviem preco si taka. Myslim si, ze aj teba mala rada.“ „To znie naozaj krasne. Asi sa rozplacem. A to by boli poriadne slzy. Neznie to az tak velmi ako zly napad, vsak uz dlho neprsalo.“ „Povedala mi o meci a to je vsetko.“ „Nie moja zlata, to nie je vsetko. Sledujem co hovoris. Co o tom este vies?“ „Iba toto.“ „Rozpravky si nechaj. Pravdu!“ „Nie som si ista.“ „A ja som si teraz nie celkom ista, ale mohla by som to z teba pekne vytriast.“ Larynia sa postavila. Zmenila sa. Zdvihla hlavu a pozrela Ziggy priamo do oci, bez naznaku strachu. Zosilnela. „Aku to ma pre teba cenu? Co urobis pre mna, ak ti poviem co viem?“ „Nezaskrtim ta?“ „Uz ma nebavia tvoje hrozby. Zacni robit ciny.“ „Si dost priehladna, vies o tom, Ciali? Nie je to az tak zlozite. Dostanes sa nejako do tohto dievcatka a v spravnej chvili sa nejako ukazes.“ „Nie som Ciali. Som Larynia.“ „Iste, a ja som kvetinac, ktory ma panicky strach z lienok a najradsej by ich obhadzal dlazobnymi kockami.“ „Ty ma nepoznas? Naozaj som to ja. Neviem, preco mi neveris.“ „Ano, si to ty, Ciali. A vies ty co? Ak si myslis, ze ti neublizim len preto, ze na mna hovoris ustami Larynie, tak sa trochu pleties.“ K Larynii a Ziggy dosiel Zbeen. Nechcel nijako narusovat tuto vymenu nazorov, aspon oficialne nie, ale hlasna vymena nazorov ho velmi zaujala. Aj z inych stran sa hrnuli arkani. Mozno ich zaujimala Ziggyna logika, alebo sa len tesili na poriadnu facku. „Priznas sa sama, alebo to mam urobit ja? Ak sama, tak sa mozno trochu pokusim zabojovat o tvoju bezpecnost.“ „Nic som neurobila.“ „Posledna moznost.“ „Mam ta rada, ale teraz ti naozaj nerozumiem. Nikdy som nikomu nechcela urobit nic zle.“ „Teraz hovoris ako Larynia. Alebo si to ty, alebo sa, ved ty vies kto, naucil o tebe zas nieco nove.“ Larynia ostala ticho a v strachu pomyslala na utek. Nevedela ale kam by mala ist. Vsade by ju niektore silne ruky chytili. „Nic mi nepovies? Ha?“ Zbeen tusil, ze vsetko nabera nebezpecne obratky. Rychlo sa priblizil k dvojici a zacal ich oddelovat. Pristupil v spravny cas, aj ked vsetky tie psychologicke hry, ktore arkanku tak velmi bavili, mohli znamenat cokolvek. „Len pokoj. Pokojne. Vsetci sa nieco dozvieme a nikomu sa nic nestane.“ „Ziggy ma pravdu. Mala by som nieco povedat.“ „Zrazu. Vyborne. Tak ta pocuvame. Co sa bude diat?“ Ziggy sa navaza do Larynie, ktora pred nou zacina hladat akukolvek ochranu. „Bojim sa.“ „To ti verim, malicka.“ „Ziggy, okamzite prestan,“ okrikol ju Zbeen. „Ak je tu nieco dolezite, co chces povedat, tak to povedz.“ „Ale bez nej.“ „Bez koho? Ty ma chces poslat prec? Preco? Si voci mne zaujata!“ „Tak dost. Ziggy, mam pre teba dobru ulohu. Co keby si sa porozpravala s tretou ludskou zenou, ktoru tu mame? Jedna ma chcela zabit tuto noc. Vies o tom nieco? Alebo vies nieco z nej dostat? Skus to. Je vo vazeni a strazena. Nevyzera ako ziadny zabijak, ale zdanie moze klamat.“ „Zase clovek? Preco? Och, kruty osud, tolko ma tresta. Vojny, utrpenie a teraz toto. Kto som? A kam smerujem? Asi do sraciek.“ „Oslovujem ta, pretoze mas velmi zaujimave metody. Neber to ako trest, ale ako moznost ukazat co v tebe naozaj je. Dlho si bola v cudzine a teraz si doma. A my, arkani, potrebujeme tvoju pomoc.“ „Az na to, ze nie som tak uplne arkanka. Ani nie tak uplne doma. Ani uplne ti neverim v tom, ze by to bolo akurat pre mna. A ani nahodou, fakt ani tou najmensou nemam chut ukazovat co vo mne je. Ale spravim to. Na Laryniu, alebo co je toto strasidlo zac, si daj dobry pozor.“ Hrda bojovnicka bez kompletneho vycviku, prieskumnicka nepoznavajuca svoj domov a masterka na stovku disciplin, medzi ktore sa diplomaticke riesenie cohokolvek s ludmi ci arkanmi nedostalo. O manioch ani nehovoriac. Ziggy prechadza cez hlavne mesto, ktore je skutocne vyznamne pre arkanov. Napriek tomu, ze je to ciastocne znicena hromada dosiek. Ako past na oko posobi skutocne vazenie. Kamenna budova s opravenymi murmi a dobre vycvicenymi strazami. „Kto si?“ Oslovil ju jeden zo strazcov. „Velmi vtipne. Zmizni z cesty.“ „Slusne sa ta pytam. Tak odpovedaj.“ „Na toto nemam chut. Mam sa porozpravat s jednym ludskym dievcatom, ktore je tu zatvorene. Nic viac, nic menej.“ „Meno mozes povedat.“ „Ziggy. Spokojny?“ „To nie je arkanske meno.“ „Povedal kto?“ „Ja.“ „Dobre, tak ja ti hovorim, ze to arkanske meno je. Ak nechces mat tu palicu v oku, tak sa skus hlupo tvarit meter vedla.“ Rychlo sa dostala pomedzi dvoch strazcov a dostala sa k dievcatku. Mlada, malicka a vychudnuta. Podobna tej, ktora bola v pusti pri krizovatke. „Ahoj malicka. Neboj sa, som tvoja nova kamaratka. Prisla som sa s tebou porozpravat. Len tak, aby ti nebolo smutno,“ povedala Ziggy necakane laskavo. Nikto jej ale neodpoveda. „Rozumies mi?“ Dievca pokyvalo hlavou na znak suhlasu. Otvorilo usta a ukazalo niekolko malych zubkov bez jazyka. „Takze mi nic nepovies. Dobre teda, co urobime? Teba niekto donutil, aby si niekoho zabila?“ Dievca niekedy nevedelo co povedat a inokedy bolo vystrasene. Cela, ktora bola stavana na niekoho ovela vacsieho, sa je zdala naozaj mala. Ovela silnejsia ako mreze na stene bola Ziggy, ktora sa chcela nieco dozvediet, aj keby to islo len pomali a obklukou. Nemyslela na to dievcatko, ale na ine. Na Laryniu. Zbeen nieco chysta. Preco ma odtrhava od Larynie? Co chce? Je to sympaticke. Ak by ma Larynia nejako naozaj nastvala, zbavila by som sa obidvoch jednou ranou. Neverim, ze bude este niekedy skutocne samostatna. Ak je ta Ciali s nou nejako prepojena, moze jej poskytovat cokolvek. Ale za aku cenu? „Co ty? Povies mi nieco? Nepovies. Tak ja idem. Budes tu sama este velmi dlho. Alebo vies ty co? Mam napad. Zariadim, aby na teba vsetci zabudli. A ty tu pekne ostanes a zomries od hladu. Suhlasis? Alebo urobime nieco ine. Ty mi pomozes a budes mat vsetko co chces.“ Dievcatko suhlasilo s cimkolvek, co nesuvisi s jej smrtou. Dobre poznalo hlad. Ziggy ju poziadala o malickost. Nikoho nevrazdit, az do odvolania. Vypustit vrahynu, aj ked aktualne neuspesnu, znamena stale riziko. A Ziggy sa ho nezlakla. „Ostan pri mne. Nikoho si nevsimaj, iba mna. Tito vsetci ta nepoznaju. Ani ja ta nepoznam. Musis si sama urcit, aky zivot chces zit.“ Arkanka viedla dievcatko bez mena von z vazenia. Tentokrat sa ale nikam nedostala. Straze ju zastavili a namierili na nu zbrane. „Z cesty. Mam s touto malou velke plany.“ „Ani sa nepohni, ak nechces, aby sme ti prerezali hrdlo.“ „Pche. To je slabota. Ja vypustim toto vrazdiace monstrum a ta vlastna matka nespozna.“ „Dostala si sa dnu, von sa nedostanes.“ „Ty si naozaj veris. Tak mam ju pustit? Povedat jej, nech zacne trhat?“ „Silne reci.“ „Tak inak. Vies, co by bolo dobre? Ja sa tu pekne posadim a ty pojdes po krala a povies mu, ze mam dobry napad. Pocas cakania si prosim vodu, oriesky, okorenene maso a tuto tvoj kamarat mi nieco zaspieva.“ „Idem po krala.“ „Zober aj Laryniu.“ „Ty si v base, nemas si co diktovat podmienky.“ „Nezabudaj, ze mam tuto strapatu hlavicku a mozem ju kedykolvek vypustit do sveta.“ Po chvili sa objavil kral, spolu s Laryniou. Cela partia sa rychlo premiestnila dalej od vazenia, aby sa vyhli nejakym slovnym natahovackam medzi Ziggy a strazcami. Dlhsiu prechadzku skomplikovala Larynia, ktora opakovane odpadla. „Tak a tu je moj plan. Moment, kde je Ria?“ Ziggy zacala rozvijat svoju myslienku. „je strazena, nic neurobi,“ ubezpecoval ju kral. „Na tvoju zodpovednost. Tak a teraz dobre pocuvajte. Toto malicke bez mena, co ta chcelo zabit, nam vela nepovie. Nema jazyk. A ja viem o niekom, kto by to mohol zmenit.“ „Kto?“ „Larynia.“ „Ja? Nerozumiem.“ „To je mi jasne ze nerozumies ty moja pekna burinka. Ale ta, co ta tak trochu ovlada by to dokazala. Tak nam o tom nieco povedz.“ „Neviem, ci je to spravne,“ ohraduje sa Larynia, ale celkom marne. Ziggy vsak nie je taka, ako bola pred chvilou. Znovu bola mila a spokojna. „Vies, ako zistis, co je spravne?“ „Ako?“ „Dostanes sa medzi ludi, ktori ti doveruju a povies co ta trapi. Uprimne. Nikto sa ti nebude smiat a mozno niekoho najde tak genialna myslienka, ze vsetky pochyby sa mozu schovat.“ „Ide o Ciali a ty si jej ublizila.“ „Chces, aby som isla prec? Ak chces, urobim to.“ „Nie, nemusis. Aj tak tomu celemu uplne nerozumiem.“ „Povedz nam vsetko co vies o tej zbrani. Hadi mec. Ides.“ „Urobila ho Ciali.“ „Zadrz! Zadrz dievca zlate. Ty chces povedat, ze ta divna palma urobila mec, ktory si my arkani tak velmi cenime?“ „Ano.“ „Zacina to dobre.“ „Vytvorila ho pre ludi, aby mohli spokojne zit.“ „Demon, ktory robi pre ludi to najlepsie. To je tak krasne. Urcite v tom nie je ziadny hacik, ako s tymi hviezdami.“ Larynia sa na chvilu odmlcala. Chcela pokracovat, ale nieco sa v nej zaseklo. Z otvorenych ust nevyslo vobec nic. Zbeen sa hned zacal pytat, ci je v poriadku. Vyzerala uplne obycajne, ale zaroven nesvoja. Zvlastna kombinacia v krajine, kde nepozna skoro nikoho a s porozumenim to nie je lepsie. „Zas Ciali?“ „Boji sa arkanov.“ „Robi dobre.“ „Mozno by sa porozpravala s niekym, kto nie je arkan,“ pridal sa s nazorom Zbeen. „To by bolo jedno. Ciali je urcite natolko inteligentna, ze by jej bolo vsetko jasne. Povie to cloveku a clovek to povie niekomu dalsiemu. A vobec, kolko je tu ludi? Larynia, to male vrazdiace monstrum a Ria. Komu by asi povedala vsetko co chce?“ „Maniovia vzdy nieco chcu.“ „Telo. A jedno mame. Natlacime celu tu jej duchovnu schranku ci ako sa odborne nazyva ta jej paraziticka povaha do tela tej malickej, bez jazyka. A potom nam vsetko porozprava.“ „Ziggy, Ciali ti chce povedat, ze rada urobi co bude treba, len aby mohla pomoct k mieru.“ Odpoveda Larynia a hovori volu Ciali, bez ohladu na jej osobny nazor. „Fajn, ty malicka budes hostit demonku, ktora kradne duse, ale chce, aby sa ludia pekne mnozili. Vsak to znie super?“ Male dievca, ktore este prednedavnom malo ulohu zabit krala arkanov, ustupilo o krok dozadu. Ziggy ju lahko znovu dotiahla naspat a navrhla vsetkym hlasovanie. Ziggy bola proti tomu, podobne ako ta malicka, zatial co Larynia suhlasila. Nechcela rozhodovat o niekom inom, ani o dvoch inych, ale rozhodla sa. Ci to bolo skutocne jej zelanie alebo nie, vsetko bolo uznane. Zbeen ostal posledny a dobre zvazoval situaciu. Mat tak jedneho z maniov na nasej strane, to by bolo uzasne. Mohli by sme lepsie predpokladat ich kroky. Navyse by sme z niektorych ludi, ktori by na nas isli so zbranami, urobit neutralov, alebo dokonca priatelov. Toto vsetko a mnohe viac na jednej strane, ale co ak to pojde zle? Kto je ta Ciali? Nikdy som o nej nepocul, ale ak skutocne ona urobila hadi mec a hviezdy, je to niekto vynimocny. Mal by som o nej vediet viac. Ako to ale zistim, ak je vo vnutri Larynie, ako akesi dalsie vedomie? A da sa znovu vytiahnut z tej malej dievciny, ak by sa vsetko vyvinulo zlym smerom? Asi nie. Tu by sa prave hadi mec hodil. Da sa vytvorit? Alebo kde je? „Vie niekto, kde je hadi mec v tomto momente?“ „Ja viem,“ odpovedala Larynia. „Tak? Kde ho najdeme?“ „Je na vychodnej hranici, odniesla ho tam Navia.“ „Navia. Hmmm. Preco by prave ona urobila nieco take?“ „Ciali hovori, ze sa chce pokusit chytit niekoho z maniov a pouzit to na nom.“ „To je zly sen! Vsetci asi viete, co to znamena. Ziggy, mas novu ulohu. Zober si co potrebujes a koho potrebujes. Zastav Naviu skor, ako bude neskoro.“ Vecne ukecana Ziggy si bez slova zobrala luk, mec a nieco zo zasob. Vyrazila k stajniam, ked tu sa znovu obratila. „Co bude s Laryniou?“ „Ak je to mozne, tak presunieme Ciali z jej tela. Ak vsetko dobre dopadne, bude vitanym spojencom. Larynia tu moze ostat.“ „Ak vsetko dobre dopadne...“ Povedala Ziggy len tak, ticho pre seba a so znatelnym odporom. AKT XVII: Pokoj v dusi 5. Kapitola – Dalsi krok k zatrateniu Ziggy cvalala na vychodnu hranicu. Nebola sama, mala so sebou niekolko arkanov. Jej ciel bol jasny, uplne priezracny, ale aj tak z toho nemala vobec dobry pocit. Neustale myslela na Ciali a na to, kym je. Nielen dobre stranky, ale aj zle. Pre nu bola vzdy v prvom rade demonickym maniom, az potom akasi dobra vila. Odchadzala s tym, ze chce byt co najskor naspat. Opravit, co sa bude dat opravit. Najskor jedno, potom druhe. Az ziskam ten mec, tak ho budem mat na kom pouzit. Zatial sa priamo v arkanskom meste pripravovalo nieco naozaj nezvycajne. Arkani dovolia, aby sa ich nepriatel roztahoval v nevinnom tele. Takmer nevinnom. „Ciali hovori, ze je pripravena. Mate ju ku mne co najviac priblizit a zviazat nas.“ „Zvazovanie? Kvoli comu zvazovanie?“ Cudoval sa kral. „Je to bolestive a cim skor to prebehne, tym lepsie. Ak by zacala utekat, zomrela by.“ „To sa mi zda nepravdepodobne.“ „Dostala by sa do nej Ciali len ciastocne. To by vsetkych zabilo, vratane mna.“ „Ziggy by povedala, ze by to bolo najlepsie. Niekedy s nou suhlasim. Povedz mi, preco by sme sa nemali zbavit Ciali?“ „Ona jedina moze arkanom pomoct.“ „Neverim tomu. Povedz mi co presne pre nas urobi.“ „Dohodne mier a ak bude vojna, bude stat po vasom boku proti maniom.“ „A ak by bola vojna a vyhrali by sme ju a vsetci maniovia by boli zniceni, co potom?“ „Ciali hovori, ze by si priala pokojnu starobu a ziadne konflikty.“ „Dobre, tomu skusim verit. Pripravte lana!“ Male dievca sa rozhodlo s lanami a s arkanmi, ktori ich niesli, bojovat. Nemala dost sily na to, aby s tym nieco urobila. Nemala jazyk, aby nieco povedala. Zhodila sa na zem a zacala prosit vojakov, aby ju nechali ist. Niektori si mysleli, ze nevedelo co sa bude diat. Ini si zas mysleli, ze to vedelo az prilis dobre. „Pockat. Zadrzte! To dievca pozna ten pocit. Uz v nej niekedy bolo vedomie niektoreho z maniov. Je to tak, Larynia?“ „Ciali hovori ze nevie.“ „A co ty? Pytal som sa teba, nie jej.“ „Neviem.“ „Nevies, ale ak by si mala s niecim takymto skusenosti, tak by si sa spravala asi rovnako. Bojuje za vsetko co ma.“ „Ciali hovori, ze je len vystrasena a chcela by s nou hovorit.“ „Tak nech si hovori.“ Larynia sa zhlboka nadychla. Nevedela, co ocakavat. Uz zanedlho ju Ciali opusti, ak bude vsetko v poriadku. Moze sa to skomplikovat. Ale prave ona dokaze veci, ktore boli pre nu uzasne. Od prveho stretnutia sa Ciali starala o nu. Napriek tomu, ze patrila do rodu zotrocovatelov, bola vzdy laskava a mudra. Videla cestu inak. Podobne ako Lussia. A ta jej zo vsetkych chybala najviac. „Viem, ze sa bojis. Aj ja sa bojim. Naozaj, aj ja mam strach. Neviem, kto ti ublizil a aky je cely tvoj zivot. Chcela by som ho vsak spoznat. Pomoct ti tak, ako len budem moct. Je pravda, ze patrim medzi neprijemne bytosti, ktore spachali mnoho zla. Rozhodla som sa, ze budem konat dobro. Pomahat a ochranovat bezbrannych. Toto vsetko okolo teba moze skoncit v plamenoch. Dovol mi zachovat mier a tiez tvoju dusu. Viem, nemozes mi ani odpovedat. Citim v tebe bolest a utrpenie. Viem, kto ti ho urobil. Ale len spolocne mozeme urobit to, co si budes ty sama priat. Nie to, co povedia ostatni, ze je spravne.“ Dievcatko zacalo plakat a Larynia ju jemne objala. „Urobime zmenu. Vpustime Ciali do tej druhej. Do Rie.“ „NIE!!!“ „Preco nie?“ „Ria... je zdrava. Toto dievca nemoze ani hovorit.“ „Ria by bol lepsi hostitel pre teba. Je silnejsia a navyse moze mat kdesi daleko priatelov, ktori by dokazali urobit velke veci pre teba. Kazdy tvojho rodu si praje moc a s Riou by si jej mohla mat viac.“ „To je pravda, ale chcem, aby za mna hovorili ciny, nie moc.“ Larynia zosilnila svoje objatie a Ciali sa pokusala dostat do noveho hostitela. Male dievcatko trpelo a metalo sa. Len s pomocou carodejnice sa darilo Larynii drzat ju, ale jej sila v nej slabla. Skoro ju necitila, tak ako predtym. „Vydrz to, prosim. Prosim ta.“ Larynia zacala plakat a prosila ovela mensie dievca, aby znasalo muky. Prenos konecne skoncil. Obidve od vycerpania na chvilu stratili vedomie. „Vsetko hotovo?“ Nikto neodpovedal a tak Zbeen urobil presne to, co uz chvilu zvazoval. Dal obidve umiestnit do vazenia a oddelit ich. Skontroloval, ci su v poriadku, ale vyzeralo to na spanok z vycerpania. Prikazal strazam, aby mu hlasili i tu najmensiu zmenu. Noc netravil sam. Po tom, co vyriesil beznu agendu, dal si na chvilu predvolat Riu. Uvedomoval si jej dolezitost. Doprial jej vsetko, co si priala, ale aj tak bola vacsinou ticha a zamyslena. Pri rozhovore to nedavala vobec vediet. „Povedz mi, vies nieco o manioch a o tom, ako sa mozu dostat do niekoho?“ „Samozrejme. To robia. Zivia sa dusou. Schmatnu pre seba.“ „Moze byt niekto z nich vo vnutri niekoho ineho a nasepkavat?“ „To asi ano. Ale neverim tomu.“ „Preco?“ „Oni sa o nic nedelia. Zoberu si co chcu.“ „V Larynii bola ich carodejnica, ale dali sme jej ine telo k dispozicii.“ „Potom mas dve carodejnice.“ „Coze?“ „To si vazne nevedel? Mozno ta Larynia, ktoru poznas, nie je Larynia. Len niekto, kto ju dokaze dokonalo zahrat. A je lahke hrat niekoho, o kom vies vsetko do poslednej nitky.“ „Ale aj tak. Je to mozne, ze by bola Larynia Laryniou a ta carodejnica by bola len docasne navyse?“ „O manioch neviem skoro nic. Viac vie Timur.“ „Kto je Timur?“ „Bol so mnou. Ale neviem, kde teraz je. Ja som sa dostala k vam, ale kam sa dostal on, to by som rada vedela. Dufam, ze nie v rukach maniov. To by znamenalo uplnu skazu.“ „Preco uplnu skazu? Co s tym myslis?“ „Maniovia by zistili vsetko, co vie on. Vsetko o mojom svete. Akekolvek napady, ake by mal, by mali k dispozicii. Mohli by vas vyhladit.“ „Najst ho nebude lahke, svet je obrovsky.“ „Tvoj svet je malicky. Ze obrovsky, to si fakt uhadol. Dovol mi ho najst.“ „To je samozrejme. Co mozem robit s Laryniou a tou druhou? Na mojom mieste by si konala ako?“ „Zabila obidve.“ „To nejde. Okrem toho mi zachranili zivot.“ „Pred kym? Nie pred niekym, koho sami ovladali?“ Zbeen ostal zaskoceny. Toto necakal. Nielen, ze ma Ria rozumu na rozdavanie, ale este aj jeho niekto vodi za nos. Rychlo sa vybral k Larynii a Ciali, ale cely boli prazdne. Strazcovia mu povedali, ze nemohli urobit vobec nic. Jednoducho zmizli. Vratil sa k Rii. „Tie dve zmizli. Neviem, kde su.“ „Mozu byt kdekolvek. Nemal si to dovolit.“ „Stalo sa. Co teraz urobim s tebou?“ „Mohla by som byt tvojim radcom.“ „Ak vidis, ze som prave nieco pokazil, tak preco mi chces pomahat?“ „Som tu takmer sama. Len ty mi mozes pomoct najst mojho mechanika. Je tu nieco, co by si mohol ty potrebovat odo mna? Viem nieco o manioch.“ „Ano? A co nove mi este povies?“ „Ak ho ziskali, mozu zistit vsetko, co vie. Vratane technologii. Timur vie vela o nasej bojovej technike. Hlavne ziarive bomby.“ „Co to je?“ „Je to zbran. Ak sa ju podari dostat tam kde treba a odpalit, znici to vsetko zive. Z ludi, maniov ci arkanov by ostalo len oblecenie a topanky. Zomru aj tisice.“ „Vy taketo zbrane naozaj mate?“ „Mame. A ak by ich dokazali vyrobit alebo ziskat maniovia, hodili by ziarivu bombu na kazde vacsie mesto. Zvysok zaberu ludia, ktory im budu plne sluzit.“ „Preco sa to vola ziariva bomba?“ „Ma mensi destruktivny ucinok, ale silnejsie ziarenie. Budovy a vsetko ostatne bude neporusene, ale vsetko zive zomrie. Vyhladili by vas a nastahovali by sa do vasich drevenych domcekov. Co to vlastne je, medzi vami a maniami?“ „Pocul si o danioch?“ „Snad manioch, nie?“ „Boli daniovia i maniovia. Daniovia stvorili duse a maniovia su jej zlodejmi. Neviem vsetky podrobnosti z historie, ale maniovia boli velmi silni a daniov skoro vsetkych pozabijali. Zufali daniovia vytvorili nas, arkanov. Chceli niekoho, kto by s nimi dokazal bojovat a mal by nad nimi navrch. Dostali sme silu a odolnost voci im kuzlam. Niekedy si myslim, ze ani toto nie je dost.“ „Pouzi tvoje silne stranky proti slabym strankam nepriatela. To je zakladna taktika.“ „Aku maju oni slabu stranku?“ „Nie je ich vela a privelmi tuzia po moci.“ „Samozreme, ze by bolo idealne, ak by sa postavili proti sebe. Ale to sa tak rychlo nestane. Nie, kym sme tu my.“ Zbeen zvazuje moznosti, ale chyba mu optimizmus. Dobre pozna aktualnu silu arkanov. K Zbeenovi dorazil posol zo zapadu. Aj na tejto strane dochadza ku konfliktom s ludmi a ich demonickymi panmi. Rychlo sa zvolava bojova rada a prerusuju sa vsetky boje v kruhoch. Posol ma na nej moznost zopakovat hlasenie zo zapadu. „Vsetci ste to poculi. Vacsina ludi je na juhu, ale utocia na nas z vychodu a teraz aj zo zapadu. Kedy dojde k priamej invazii z juhu, to nevieme.“ „Pustime sa do nich! Sme pripraveni!“ Hucal dav. „Od poslednej velkej vojny sa pocty ludi vyrazne zvysili, zatial co u nas nie. A situacia sa zhorsuje.“ „Najvyssi cas ist do boja.“ „To nie. Prave naopak. Mali by sme sa otvorenemu boju vyhnut. Mame svoje bojove vyhody, musime ich vyuzit v co najlepsi cas.“ „Preto urobme silnu armadu a podme na juh.“ „Prave to chcu. Ria vysvetli nas plan.“ Arkani boli zaskoceni. Maju pocuvat akesi ludske dievca, ktore vobec nepoznaju? A navyse, nie je tu tych ludi privela? Toto je zem arkanov a nie ludi. „U nas, v nasom svete, su ludia slobodni. Aj my sme stretli maniov, ale dokazali sme ich porazit. Trvalo to dlho a stalo to mnozstvo zivotov, ale dokazali sme to. Najdolezitejsie je nevzdavat sa.“ „To davno vieme.“ „Ale neviete, coho vsetkeho ste schopni. Videla som vasu silu v arene. Dokazete bojovat so svojimi zbranami naozaj ucinne. To neznamena, ze by ste mali ist zoradeny vo formacii proti presile. Dokazete tak bojovat, ako aj utekat. To najlepsie, co mozete urobit, je podnikat male utoky. Urobit co je treba a rychlo odist. U nas sa tomu hovori partizanska taktika.“ Arkani zacali premyslat. Dokazali bojovat na otvorenej plani i v lesoch a horach. Kdekolvek, za akehokolvek pocasia. Ale utekat? „Ty mas bojovy vycvik, zena?“ „Ano, mam. Kazda komunikacna pracovnicka musi mat vseobecny vycvik.“ „Co to znamena? Co robis? Si nejaky general?“ „Komunikujem. Dorozumievam sa. Spoznavam kultury a sledujem, co sa sledovat da. Mojou ulohou je postarat sa o blahobyt vlastnej krajiny za jej hranicami.“ „Takze ti ide o tvoju krajinu, nie o nasu.“ „Rovnako ako vy, a my sme vo vojne s maniami. Chceme sa ich zbavit. Nie je to jednoduche a preto by sme si mali pomahat.“ „Zarem-Biur-Een-Erte-Navoli, ty s tym suhlasis?“ „Musime nieco robit. Ak by sme tu ostali, tak budeme len rychlo stracat uzemie a zivoty,“ odpoveda lider arkanov, ale nie je si isty svojou poziciou. Postavit pred bojovnikov zenu a nechat u prezentovat uplne inu taktiku, to je viac ako len risk. „Kde je Ziggy?“ Opytal sa niekto z rady. „Ziggy je na misii. Bohuzial, nasli sme v nasich radoch zradcu a poziadal som ju, aby napravila co sa stalo. Viem, zle sa to pocuva. Nie je nas vela, ale aj tak mame medzi sebou nieco tak neprijemne, ako zradu.“ Ticho. Bojovnici, casto hlucni a vyjadrujuci sa bez ziadania prava hovorit, ostali mlcky stat. „Navia nas zradila. Ukradla hadi mec. Vypravila sa na vychod, aby zabila jedneho z maniov. Ak sa tak stane, mozeme ocakavat plny utok. A je tu este nieco. Ria sa vyzna do novych, pokrokovych zbrani. Ria?“ „Ak dostaneme co najviac maniov na jedno miesto v spravny cas, mozeme sa ich vsetkych zbavit. Znicit ich. Je to riskantne, ale ak by sa nam to podarilo, stacilo by zabit tych niekolko zvysnych demonov.“ „Take zbrane nie su. Ty ich nebodaj mas?“ „Moj lud ano.“ „Ale tvoj lud tu nie je. Ty si sama a prazdne slova su k nicomu.“ „Ria,“ oslovil ju znovu Zbeen,“ je nejaka moznost kontaktovat tvoj lud?“ „Ak by sme sa dostali k mojej lodi, tak ano.“ „A dokazes to aj bez Timura?“ „Urcite. Ale len, ak by nebola privelmi poskodena.“ Arkani nemali radi privela zmien naraz. Dorazi sem Larynia, Navia sa zblazni, dorazi sem Ria, Ciali sa zblazni a teraz akesi zvlastne taktiky a este zvlastnejsie zbrane. A kto to teda videl, aby bojovnikom hovorila nieco Ria, Larynia, Ciali alebo ina zenska. Uz len opatovne prijatie Ziggy medzi seba bolo velkou udalostou. „Je tu este nieco, co by ste mali vediet,“ znovu sa ozvala Ria. „A to je konkretne co?“ „Je tu jeden dobry dovod, preco nas lud este neznicil maniov. Nase zbrane su vyspele a dokazeme s nimi uzasne veci, ale nas svet ma velky problem s vodou. Nemame jej dost pre ludi, ani na zbrane. Cele generacie sa snazime co najviac pouzivat vodu rozumne, ale nemame jej dost. Toto je planeta, na ktorej je vela vody. Ak by sme jej cast dostali k nam, boli by sme vasimi dlznikmi. Tu je tak vela vody, ze ak by hladina mora klesla o laket, nasu planetu by to zachranilo a mohli by sme mat vsade mier a prosperitu.“ „Pitnej vody nemame az tak vela. A ta, ktorej je dost, je slana.“ „To nevadi. Dokazeme pouzit akukolvek vodu. Dokonca mozeme ako darcek premenit cast slanej vody na sladku, zdravu a velmi chutnu.“ Na zhromazdenie dorazil znovu dalsi posol a ohlasil nieco viac, ako len nepokoje. Desattisicova armada sa sustreduje na juznej hranici. Vsetci vyzbrojeni, vycviceni a so zasobami. Cakaju na akesi demonicke pozehnanie, ktore by im este zvysilo silu. Armada bez vlastneho rozumu. Babky, ktore urobia presne to, co si praju ich pani. Zbeen nema na vyber. Bez ohladu na to, aka taktika sa pouzije, je potrebne konat a presunut sa. Deti a zeny, ktore nechcu alebo nemozu bojovat sa mali ukryt do krytov a vyrabat co najviac potravin pre tych, ktori idu do boja. „Ria, ak nepride tvoj lud dostatocne rychlo, mozeme byt my vsetci strateni.“ „Rada by som sa dostala k Timurovi a k mojej lodi, ale nemozem tam ist sama. Ovladli by ma, tak ako akehokolvek ineho cloveka.“ „Vyber si. Mozes ostat tu, alebo ist s nami na juh. Obidvoje je rovnako nebezpecne.“ „Neviem, kde je lod a Timur. Moze byt uplne inde, ako si myslime.“ „Co si ako posledne pamatas?“ „Stratili sme kontrolu. Nevieme preco, ale lod sa zacala spravat velmi zvlastne.“ „Mohla to byt ich magia?“ „Samozrejme. Vsetky pristroje zacali fungovat uplne inak, ako by sa cakalo. Muselo sa diat nieco, co sa neda technicky vysvetlit.“ „Potom je tvoja lod pravdepodobne v rukach maniov. Nemozeme s tym urobit vobec nic. Iba sa pokusit prebojovat az tam. Dokazes toho tvojho priatela najst, ak by si sa dostala k lodi?“ „To urcite ano. Mozno je uz neskoro. Ak ho prinutili, aby pracoval pre nich, mohol by poslat nasim ludom specialnu spravu. Aby vyhubili vas, arkanov a vsetkych, co s maniami nespolupracuju. Alebo by mohli dostat mojich ludi do pasce a cely nas narod by mal novych panov. Kto vie, kolko svetov by bolo v nebezpecenstve. “ Riine slova sa arkanov dotkli viac, ako si spociatku myslela. Vedela o nenavisti k maniom. Aj o tom, ze bojovnici maju svoju cest a tu viac alebo menej vyzaduju aj sami od seba. Nenapadlo jej vsak to, ze arkani sa budu snazit chranit vsetko, co stvorili daniovia. A kto moze vediet, kolko ich vytvorov je inde vo vesmire? Narozdiel od ludi prave arkani poznali pribehy o tych, ktori cestovali do neuveritelnych vzdialenosti. Pre nich tato planeta nebola centrum vesmiru, ale akymsi darom od daniov, ktory treba ochranovat. Kazdy arkan poznal utrzky z davnych pribehov, ale len malokto z viac ako jedneho zdroja. Spravidla ti, ktori cestuju po svete s otvorenymi ocami. 6. Kapitola – Necakany spojenec Larynia sa zobudza v svojom povodnom stane. Jej prvym domovom bol stan v malej osade pri chrame, na ktory uz skoro zabudla. A to tam stravila skoro cely zivot. Nikde neboli jej rodicia, ale namiesto toho sa prekvapena mlada zena stretla s Lussiou. „Kde som? Som v nebi?“ „Nie nie, ziadne nebo. Ale si konecne doma.“ „Ale ty si mrtva!“ „Ano, som. V kazdom smere.“ Ciali zmenila podobu. Z Lussie na svoju klasicku, pripominajucu krasnu vilu v kvalitnych satach. Po chvili sa premenila znovu, tentokrat do podoby, na ktorej udrzanie potrebuje najmenej energie. Telo maleho dievcatka, ktore momentalne ovlada. Len s pricarovanym jazykom. „Ciali, co sa stalo? A ako?“ „Rada ta znovu vidim. Neviem, kde zacat, ale mozem ta ubezpecit, ze si doma. Toto je tvoj domov, nie ako tam na severe medzi arkanmi.“ „Poznam tento stan, ale citim sa tu opustena. Bez rodicov a bez sestry mi je vsetko cudzie.“ „Ak budes chciet, tak sa premenim na Lussiu, alebo na niekoho ineho. Viac ti nateraz nemozem pomoct. Som velmi slaba.“ „Ale dostala si nas az sem.“ „To je pravda, ale uz nemam taku moc, ako predtym. Nikto ma neuctieva. A ja sama musim sluzit inemu vladcovi, ak chcem zit.“ „Uvidim niekedy Ziggy?“ „Dufam, ze ano. Ale musim ta upozornit, ze ti moze naozaj ublizit. Ziggy je pre teba mimoriadne dolezita a viem, ako si ju vazis, ale nemam z nej dobry pocit. Pritom chceme to iste.“ „Ako mozete vy dve chciet to iste, ked sa nenavidite?“ „Nenazvala by som to nenavist, aj ked je pravda, ze medzi nami nie je ziadne priatelstvo. Ziggy si praje mier, rovnako ako ja. A tiez si prajeme, aby maniovia padli.“ „Preco chces, aby padli? Patris medzi nich, aj ked nie si zla.“ „Byt maniom neznamena byt zly. Znamena to, ze chces moc a potrebujes jej mat co najviac. A to sa nikomu nepaci. Ak by som mohla vladnut ludom ja, tak by bol mier. Pod, nieco ti ukazem.“ Ciali vysla zo stanu a zapozerala sa na ostatne stany a pust, v ktorej boli. Boli tu ludia, ktori vyzerali byt spokojni. Uz nemuseli nosit vodu a namiesto toho sa zabavali. To malo, co vytvorila Ciali, ostalo a sluzilo ludom. Larynia ju nasledovala, ale vsimla si jej obavy. Pre mlade dievca, ktore neumyselne meni dejiny, bolo vsetko take zvlastne. Stale mala len sestnast, ale mala nieco spolocne s arkanmi. Nenavidela privela rychlych zmien. Ciali uz nepocula v svojej hlave a stratila informacie, ktore vedela len ona. Bola vsak pri nej. Kedykolvek sa mohla na nieco spytat, tak ako ktorejkolvek kamaratky. Az na to, ze kamaratky nikdy nemala. Len Lussiu. „Co je? Preco sa usmievas,“ spytala sa Ciali. „Som vacsia ako ty.“ „To je pekne, ale vies, ja sa mozem kedykolvek zvacsit a tak budem vacsia ako ty.“ „Je mi do smiechu, ked vidim, ze som aspon na chvilu nad tebou.“ „Podaj mi ruku.“ Larynia bez akehokolvek rozmyslania podala svoju ruku. Ta sa rychlo zacala menit. Uz nevyzerala ako dievcenska, ale patrila tej druhej Larynii, ktoru vsetci obdivovali. Bola krasna. Tak dlho si to priala a teraz znovu bola. „Ostanem naveky krasna?“ „Ak budem mat dost energie, tak ano. Ale som velmi slaba. Prepac, ale musim ti tu krasu znovu zobrat.“ Zmenila sa. Z nadhernej krasky na obycajne dievca s riedkymi vlasmi. Vsetci sa na nu pozerali, ked sa objavila uplne normalne. Necakali ju tu. Len co sa zmenila na krasku, znovu uputala pozornost. Nie vsetci si vsak mysleli, ze si taku krasu zasluzi, hoci i na minutu. Ini si zas nahlas somrali, ze su aj ovela dolezitejsie veci na svete, ako dokonala plet a cela postava. „Co budeme robit?“ „Ako som uz spominala, ja sa musim postarat o to, aby sa ma niekto nechcel hned zbavit. Musim vymysliet, ako mozeme zit spolu v mieri, obidve.“ „Je vojna?“ „Ano, aj nie. Z toho co viem su rozne mensie konflikty na hraniciach. Ale vojna pride a bude naozaj krvava. Cim dlhsie budeme vyckavat, tym horsie to bude pre nas i pre arkanov.“ „Preco?“ „Jedna strana nabera na sile, druha nie. Maniovia silneju. Coraz viac ludi ich slepo nasleduje. A ludia silneju tiez. Cvicia sa v pouzivani zbrani, vytvaraju nove zbrane, pripravuju sa zasoby. Hlavne boje budu uz coskoro.“ „Ale ja nechcem vojnu.“ Ciali si len potichu povzdychla. Hovori si, ze vsetko bolo akosi jednoduchsie, ked bola prekliata. Teraz nema ani moc, ani pokoj. Iba problemy. „Ani ja nechcem vojnu, moja mila Larynia. Ale nevidim sposob, ako by mohol vsade zavladnut mier.“ „Podali by si ruky.“ „Kto? Najvacsi nepriatelia? A preco by to robili?“ „Aby bol mier.“ „Stale o tom istom hovoris. Niekedy si naozaj hrozna. Nehnevaj sa na mna, ale niekedy na teba naozaj nemam nervy a cas. Som ti velmi zaviazana, ale trochu pochop aj moju situaciu. A teraz pod, nieco ti ukazem.“ V riecke, z ktorej sa predtym nosila voda pre chram, zbierali zeny kamene a ukladali ich na jednu hromadu. Muzi ich hadzali celou silou, co najdalej. Starci i mladici s tvarami bojovnikov, vsetci sa snazili prekrocit ciaru urobenu v piesku. S malymi kamienkami to nebol ziadny problem, ale s tazkymi sa to zdalo byt nemozne. Ciali sa dotkla jedneho z mladikov. Pohladila mu rameno a jemne mu chcela posuskat do ucha, nech to skusi znovu. Bola ale v tele maleho dievcata, tak musela trochu improvizovat. Ten urobil presne to, co mu povedala. Zdvihol tazky kamen a hodil ho dalej ako ktokolvek iny, a to sa ani velmi nesnazil. „Ako je to mozne?“ Pyta sa Larynia. „Magicka moc, kuzelna energia alebo nazvi to ako len chces je velmi vzacna. Potrebujes jej mat dostatok na to, aby si mohla urobit nieco naozaj velke. Da sa pouzit na naozaj vela veci, ale musis sa ju naucit ovladat. To je niekedy viac ako len tazke. Samozrejme na narocnejsie veci potrebujes viac energie a ja skoro ziadnu nemam. Aj o to malo sa delim a to je nebezpecne. Predstav si, co vsetko by si dokazala, keby si mala obrovske mnozstvo tejto energie a vedela ju spravne vyuzit. Ak chces, rada ta niekedy naucim co budem moct. Dokazem zvysit niekoho silu ci obratnost. Viem zariadit, aby nikoho netrapil hlad alebo choroby. A ovela, ovela viac. Ako som uz povedala, nie je to niekedy uplne jednoduche. Keby si si ziskala dost priatelov, mohla by si byt vecne mlada, silna, krasna a obdivovana. Vsetci by si priali, aby mohli byt s tebou, aspon na chvilu.“ „Ziggy nie, podla nej som hlupa.“ „Ale nebola by si. Vsetko by sa zmenilo.“ „Aj podla Lussie.“ „Ak by si mala dost energie, mohla by byt s tebou stale a ty by si bola lepsia ako ona.“ „Nechcem byt lepsia ako ona. Mam ju rada presne taku, aka... bola.“ „Nezmenena by bola pri tebe. Tvoja sestra i najlepsi priatel. Ten najspolahlivejsi clovek na svete. Mohli by ste sa hrat, vsetko spoznavat. Aj vladnut.“ „Iba by som vsetko pokazila, taka som blba. Ver mi, Ciali, prosim. Uz sa naozaj dobre poznam.“ „Vsetko sa moze zmenit. Ty by si bola mudra a zaroven dobrosrdecna. Starala by si sa o poriadok a vsade by bola laska a mier. Vsetci tvoji priatelia by boli stastni a nic by im nechybalo.“ „Preco mi to hovoris?“ „Potrebujem tvoju pomoc. Potrebujem, aby si bola na mojej strane. Poznas moje utrpenie, aj tuzbu po mieri. A ver mi, mier pride. Bojim sa vsak, ze sa to nezaobide bez bojov a bez smrti. Ak mas skutocnu silu, dokazes zvratit aj samotnu smrt.“ Medzi muzmi doslo k hadke. Jeden z nich nechtiac trafil druheho kamenom. Ciali sa poponahlala k zranenemu a snazila sa pomoct. Prilozila svoju ruku k zranenemu kolenu a to zacalo menej boliet. Zaroven sa zastavilo krvacanie. Kamarati zraneneho zacali Ciali dakovat, ale ta bola na nohach len chvilu. Spadla do piesku. „Myslite na nu,“ zacala hovorit Larynia, „modlite sa za jej zdravie. Je tu pre vas. Vam vsetkym prisla pomoct. Napriek neprajnemu a osudu, ktory si nevybera, chce pomahat ludom. Myslite na nu pri modlitbach. Uctievajte jej krasne zamery. Zite stastne po jej boku a s pocitom bezpecia. Ona sa postara o vas a vase tuzby. Bude viest vase ruky pri pretvarani puste na oazu pokoja a hojnosti. Poklonme sa jej, pretoze ona je nasa spasa i nas ochranca.“ Ludia sa zacali klanat. Pred dvomi dievcatami. Pred Laryniou a pred Ciali v tele malickeho dievcatka. Mimoriadne zvlastny pohlad. Ciali postupne vstala. „Krasne slova, som na teba velmi pysna.“ „Ale ja som nic nepovedala.“ „Je cas nieco pre teba urobit.“ Larynia sa opatovne zacala menit na rozpravkovo krasnu a Ciali spolu s nou. Sledovala, ako byvala masozrava palma jednoduchym pohybom ruky naprava vsetky skrabance a odreniny. „Co sa stane, ak o tebe zistia vsetci ostatni?“ „Uz o tom vedia. Nepaci sa im, ze sa musia znovu s niekym delit o moc. Mozu prist a opatovne ma znicit. Aj teba. Ale mam plan.“ „Aky plan?“ „Vlastne nie tak plan, ako sucast planu. Tychto muzov zosilnim. Budem sa kazdemu jednemu venovat, aby mali dost sily v spravnom case a na spravnom mieste.“ „Bude sutaz?“ Nechapavo sa spytala Larynia. „Ano, veru ano. Bude sutaz. A velkolepa. Mame pred sebou vela prace.“ „Ukaz mi Lussiu, prosim.“ „Teraz nie. Mame pracu. Nechce sa mi stale sa premienat pre niekoho potesenie, musime zachranit co sa da. Vies svoju ulohu?“ „Asi nie.“ „Drz sa ma. To je cele. Kde pojdem, tam pojdes so mnou. Nikdy nevies, co budem potrebovat. A ja neviem, co budes potrebovat ty. Aj ked si myslim, ze o taku kocku, akou teraz si, by sa rad postaral kazdy muz.“ „Mna nikto nikdy nebude chciet.“ „Nie? Tak si urobme malicky vylet. Pevne sa ma chyt za ruku.“ Larynia okamzite podala ruku. Nerozmyslala ani sekundu nad tym, ci je to spravne. Konala instinktivne. Krajina sa zacala menit, ale stale bola v pusti. Ocitla sa s pomocou kuzla silnejucej carodejnice v neznamej dedine. Okamzite obidve vzbudili pozornost. Nikto nebol na cudzincov zvyknuty. Pritomnost dvoch krasnych zien, ktore sa tu ocitli len tak odnikadial, im vsak nevadila. „Sme tu spravne?“ Spytala sa Ciali ciernovlasky po jej boku. „Nerozumiem. Ty si nas sem dostala.“ „Tak sa spytam este raz a pekne nahlas, aby to vsetci poculi. Sme tu spravne?“ Dedincania tak isto nerozumeli, ale vsetci sa upriamili na krasnu Ciali, ktora sa len tak pre zabavu hrala so svojimi vlasmi. „Prisli sme medzi vas. Vlastne toto mile mlade ziena sem prislo, ja budem musiet ist. Je krasna, ale miestami smutna a stale osamotena. Pochadza z miest, kde si ju nikto nevazil. Ak je tu rozumny mlady muz, ktory by chcel mat po svojom boku vernu, pracovitu a neodolatelnu zenu, nech predstupi.“ Niekolko muzov okamzite predstupilo, ale vacsinu potiahla manzelka alebo priatelka spat. Jeden bol vsak sam. Mlady, silny, ale od prace prepoteny a spinavy. „Ako sa volas?“ „Heram. Som z tretej kasty.“ „Kasty skoncili. Su minulostou. Dnes je tvoj stastny den. Pristup ku mne.“ Heram v momente pristupil este blizsie, az k Ciali. Ta sa ho velmi jemne dotkla, ako keby ho chcela preskumat co najjemnejsim dotykom. „Kto si.“ „Som tvoja dobra vila. A nie len tvoja. Viem o tebe nieco. Ty si staval mlyn, vdaka ktorym maju ostatni muku. Staval si cesty, aby sa mohli vsetci pohodlne dostat cez nehostinnu pust. Pripravoval si dosky na stavbu domov a nasledne si ich stlkal dohromady. Vela ludom si pomohol. Toto je tvoja odmena. Nebudes uz sam. Viem o tvojej zene a je mi luto, co sa jej stalo. Uprimne luto. Verila ti a rovnako tak ti teraz verim ja.“ „Odkial o mne tolko vies?“ „Niekedy je mudrost tam, kde konci ruka.“ Ciali porozpravala nieco viac o Heramovi. Vsetko len pozitiva, nic negativne. Videla vsetko, ale aj tak sa rozhodla, ze necha Laryniu prave po jeho boku. Nasledne zacala rozpravat jeden zo starych pribehov. Poziadala vsetkych, aby sa usadili a sama si sadla do ich prostriedku, ako keby bola ich najlepsia kamaratka. „Kedysi davno putovali po pusti obri. Niektori boli silni, ini este silnejsi a boli aj taki, ktorym sa zivot obra vobec nepacil. Chceli byt stastni ako ludia, mat podobne problemy ako ludia a chceli spoznat, co je to mat niekoho rad. Raz isiel okolo silny, ale velmi zly carodejnik. Rozhodol sa, ze prinuti dvoch obrov, aby bojovali medzi sebou. Len tak, pre jeho potesenie. Stvoril dievca, ktore sa pacilo obidvom. Kazdy z obrov ju chcel len pre seba tak obri bojovali a mozno by bojovali dodnes, keby sa tym smerom nepobrala krasna a velmi dobra carodejnica. Videla, ze obaja chcu to iste dievca a vedela, ze ak by sa jej nieco stalo, znamenalo by to len dalsi boj. Preto sa rozhodla, ze aj ona vytvori dievca, presne rovnake. Potom si obri odpustili vsetky spory a zili spolu stastne. Navyse im carodejnica ukazala svet ludi a oni sa stali ludia. Dobri a spravodlivi, ale vo vnutri pevni ako skala, ked bolo potrebne postarat sa o najblizsich.“ „Pekny pribeh,“ prikyvovali ludia z dediny. „Kedy sa dobra carodejnica vrati?“ Ciali namiesto odpovede zacala tancovat a v svojich zlatych satach sa rychlo tocila dookola. Aby urobila este vacsi dojem, pricarovala motyliky a tie sa od nej rozprchli na vsetky strany a nasledne utvorili nadherny kruh, ktory sa ako vlny oceanu vznasal vyssie a nizsie. Ludia sa jej zacali klanat. Povazovali ju za svojho ochrancu, podobne ako pred chvilou v dedine, v ktorej vyrastala Larynia. Aktivity Ciali neostali bez povsimnutia. Jeden z demonickych maniov, ktori ziskal tuto oblast, pocitil slabost. Ludia, ktori ho doteraz uctievali, ho rychlo prestali uctievat. Objavil sa, priamo vedla Ciali. Ta rychlo zmizla. Nikomu nic nepovedala, len sa dostala niekde dalej. Nahnevany demon zabil jedneho z muzov ohnivou strelou a vsetkych prinutil, aby sa mu znovu klanali. Potom znovu odisiel a nikto nevedel kam. Larynia sa rychlo pohla k cloveku, ktory pocitil hnev svojho boha. Nemohla mu pomoct a uz pohlad na tu skazu jej priniesol nevolnost. Rovnakym smerom sa pohol Heram, aj ked nedufal, ze by mohol niekto ohnive kuzla prezit. „Ty. Ano, ty,“ oslovil Laryniu Heram. „Kto si?“ „Ja... ani neviem.“ „Ako sa volas?“ „Larynia.“ „Ty nie si Larynia.“ „Ale ja sa tak naozaj volam.“ „Laryniu poznam, ta je skareda a vychudnuta. Nie ako ty. Si krasna.“ Larynia sa dala do placu. Nevyzerala ako jedna z miestnych. Krasna, nadherne oblecena a plna zivota. Aspon navonok. Odtiahla sa od Herama i od ostatnych. Citila sa zranitelna a prazdna. „Ty si ina Larynia?“ „Nie. Nie som ina, som iba... ina.“ „Ako ina?“ „Ak by som ti to povedala, tak by ste ma vsetci zabili.“ „Preco by sme to robili? Si uzasna. Prekrasny je kazdy pohlad na teba.“ Larynia neprestavala plakat. Ako velmi by sa zmenil jej zivot k lepsiemu, keby tu bola Lussia. Povedala by nieco mudre. Vedela by, co sa deje a preco. Bez nej som stratena. Nikto nevie, ako sa citim. Obzrela sa okolo seba, ci neuvidi Ciali v nejakej podobe. Nic. Ani nevie, preco tak rychlo odisla. Na toho druheho z rodu maniov sa ani nepozrela a on sa nepozrel na nu. „Nie som pekna. Toto nie som ja.“ „Ale nie, si to ty. Pod so mnou, ukazem ti tvoj domov. Potom mi mozes nieco povedat o tej druhej Larynii.“ „Ty ju poznas?“ „Viem len to, ze bola z najvyssej kasty a mala lahky zivot. Moja mama jej tkala saty a pre jej rodinu a ostatnych sme museli pracovat v mlyne. Musi to byt super zivot, len tak sa flakat, nerobit nic a zabavat sa. Mna by si nikdy nevsimla. Vsetci bohaci su rovnaki.“ „To nie je pravda. Nepoznam ta a aj ked som bola v najvyssej kaste, bola som len tercom posmechu.“ „Najvyssia kasta a terc posmechu? To su hlupe reci. Nic viac.“ „Keby si nebola taka krasna, tak by som sa s tebou pohadal.“ „Ale ja nie som pekna a ani mudra. Nie je na mne nic zaujimave.“ „Len pod, slzy ta prejdu. Alebo vies co? Podme nieco zjest. Aj ked asi si zvyknuta na lepsie lahodky.“ Heram priviedol Laryniu k jednoduchemu drevenemu stolu. Odsunul jej stolicku, aby si pohodlne sadla a doniesol dve hlinene misky. Len co ich polozil, uz utekal po jedlo. Obdivovala, ako rychlo sa pohybuje. Zjavne nauceny pracovat a plnit ciele inych, silnejsich. „A je to tu. Dobru chut.“ „Dakujem,“ povedala jemnym hlaskom Larynia a zahryzla do akejsi zvlastnej zmesy sucheho kolaca a byliniek. „Chuti?“ „Este som to len vlozila do ust.“ „U vas sa jedava pomaly? Tu sa je rychlo. Praca je ako zajac. Nepocka.“ „U nas sa to hovori naopak. Praca nie je zajac, postoji aj dva – tri dni.“ „Trochu som zmateny. Si Larynia z okolia chramu, alebo nie?“ „Ano, to som. Nosim vodu.“ „To by si mala mat svaly na ramenach.“ „Aj mam,“ s trochou hrdosti ukazala svoje ruky. Tie ale nepatrili jej. Ziadne nedokonalosti pleti a ziadne stopy po tom, ze by nosila do chramu vodu kazdy den. „Takze to nie si ty. Nerozumiem, preco sa vydavas za niekoho tak obycajneho?“ „Ale ja som Larynia. Poviem ti o Lussii a vsetkych co len chces. Vyzeram inak, ale to je kuzlo.“ „Tato noc bude kratka, zajtra rano ideme na dlhy bojovy pochod. Tak sa hrajme, ze ti verim a opeknela si.“ „Vy idete do boja?“ „Ano, ideme bojovat. Mame zbrane, vycvik, zasoby a vsetko. Mame sancu vyhrat.“ „Nechod do vojny, prosim. Skoro nikoho nepoznam a vsetci niekde za nieco bojuju.“ „Ani ma nepoznas a ja nepoznam teba. Vies liecit ludi?“ „Ano, nieco ano, uz som osetrovala. Ale neviem, ci som v tom naozaj dobra.“ „To nevadi, pojdes s nami. Dobre sa vyspi.“ „Nechcem do boja,“ povedala tichucko Larynia a predstavila si hrozy, ktore zazila. „Zatial nie. Ale boj prichadza a je potrebne postavit sa nebezpecenstvu tvarou v tvar.“ 7. Kapitola – Viac ako kladivo „Stoj!“ „Povedal kto?“ Ziggy zvolala na Naviu, prave ked pod ruskom tmy a celkom sama schadzala z malej pevnosti na vychodnej hranici. „Neser ma a stoj! Vrat sa!“ „Iste. Ty sa pekne vrat medzi tvoje spriaznene dusicky.“ „Aby som tu tvoju hnusnu dusicku nerozmetala na kusky!“ Ziggy vystrelila do tmy sip, ktory umyselne minul Naviu len o centimetre. „Slepnes, vies o tom?“ „Neslepnem, umyselne ta varujem pred pravdou.“ „A akou?“ „Si to ty, kto slepne, Navia. Pod hore. Poviem ti najnovsie novinky. Mohli by ta zaujimat.“ „Chyt ma, ak to dokazes!“ Navia sa umyselne zosmykla zo skaly a utekala rovnakym smerom, ako padali drobne i vacsie kamene. Predvadzala uzasnu obratnost a sustredenie. Netusila, ze to iste ovlada s podobnou presnostou aj Ziggy. Obidve sa ocitli mimo uzemia arkanov, na uzemi ludi. Su to vsak ludia, ktori maju len malu moc v porovnani s ich panmi. Bojovnicky sa ocitli vedla seba. Navia s dvomi mecmi, Ziggy s lukom a niekolkymi sipmi v tulci. „Pekne sa vzdaj a vrat arkanom to, co im patri,“ skusa to Ziggy po dobrom. „A to preco, miesanka? Co by som z toho mala ja? Chcem mier a nebojim sa preto robit odvazne kroky.“ „Nahlila som sa tak, ako este nikdy v zivote. Len preto, aby som pochopila tvoje pocinanie. Ty si mozno arkanka krvou, ale nespravas sa tak. Nie si nahodou tak trochu… povedala by som ze na hlavu, ale skusim to slusnejsie. Dievcisko jedno nepodarene, nepomiatla si sa? Chces to najcennejsie co mame ukradnut? Alebo to dat rovno do ruk niekomu, kto zabije nielen teba, ale aj ostatnych?“ „Stale ta ista Ziggy. Stale sa niekde tula a ked sa konecne vrati, chce vsetkych poucovat. Mysli si o sebe tak vela a pritom toho vie tak malo.“ „Myslim, ze viac ako ty. Co vies ty? A vobec, je niekto tvojim priatelom, alebo povazujes ostatnych len za prostriedky, ako sa dostat k dalsej moci?“ „Mam priatelov a mam v sebe ohen. Nie som sucha zbabela miesanka ako ty.“ „Co keby ti ta sucha zbabela miesanka vytrhala vlasy, odsekla koncatiny a napchala ti ich do krku? Je tam dobry pristup, aj ked tu tvoju deravu hlavu budem musiet este aj v tvojom pripade trochu upravovat.“ „Ziggy a silacke reci. To tu uz davno bolo. Tak vies co? Ak nieco chces, tak padni na kolena a zacni prosit.“ Ziggy na velke prekvapenie Navie padla na kolena. Odlozila luk a jemne ho polozila na zem. Hned potom zlozila tulec so sipmi a kratky noz, ktory schovavala v topanke. Zacala sa modlit a nechapajuca Navia pocuvala jej slova. „Odpustte mi, predkovia. Odpust mi ty, bohyna vojny i mieru a odpust mi ty, Navia. Poznam tvoje utrpenie a tvoju tazobu. Akceptujem tvoju silu a odhodlanie. Tvoju tuzbu bojovat za to, co je spravne.“ Plnohodnotna arkanka nepochopila kratke, ale velmi ucinne divadlo. Najskor si myslela, ze sa Ziggy pomiatla. Netusila, aky je jej skutocny umysel. Skoncila na zemi a bez vzacnej relikvie, ktora sa napevno usadila v rukach jej protivnicky. „Mam, co som hladala. Teraz odidme odtialto v pokoji.“ „Na rozdiel od teba odidem po vlastnych!“ Ziggy rychlo blokovala vypad a za nim dalsi a znovu dalsi. Neuhybala sa a hrdo sa stavala do rany kazdemu uderu. Znasala seknutia a s pozoruhodnou lahkostou predvidala dalsie kroky. Jednoduchy mec, ktory pouzivala Navia, sa nemohol rovnat Hadiemu mecu. Poskodzoval sa a jeho majitelka postupne stracala silu. Namiesto techniky nastupovala zurivost na jednej strane a skodoradostny usmev na strane druhej. Mec vypadol z ruk a Ziggy lahko zvalila unavenu arkanku na zem. „Zabi ma! Urob to! Vyhrala si, tak na co cakas? Prepichni ma tym mecom!“ „Mam lepsi napad.“ Ziggy zdvihla ruku s mecom nad hlavu. Druhu ruku polozila Navii na srdce a ta sa nemohla pohnut. Stara magia sa prebudzala k zivotu. Hadi mec v svojej podstate je viac ako len zbran. Pise sa o nom v legendach, ktore pozna len malokto. Ziggy sa sama stala cielom pre tuto velkolepu zbran, ktora dokaze trhat tela i hovorit pravdu. Ta jej kedysi davno zabezpecila vyhnanstvo namiesto smrti a tu potrebovala zistit z tela Navie. „Takze takto je to. Lutujem ta a musi to byt strasne. Teraz viem, co som vediet chcela. Mozes ist.“ Navia rychlo chnapla po meci a vrhla sa na Ziggy, ktora ju uz cakala a s netypickym smutkom vyzyvala k suboju. „Prepac, nikdy som nechcela takyto koniec pre teba ani pre nikoho ineho. Teraz lutujem, co som ti povedala a ako som sa k tebe zachovala.“ Nove udery s novou silou sprevadzali kazdy sek a bodnutie, ale boj sa zacal rychlo menit. Ziggy sa zacala branit coraz agresivnejsie a sama utocila. Tlacila svoju superku k nedalekemu muru akejsi starej budovy a ta neziadala ziadne zlutovanie. Vycerpana, ale ohniva. Bez oddychu a emocii znasala rany. Najskor neskodne, ale zato pocetne. Ziggy zdvihla Naviu a silno s nou udrela o mur, aby stratila vedomie. Mala moznost urobit rychle a presne bodnutie, ktore by bolo definitivnym koncom suboja. „Budes zit a budes viac, ako si bola doteraz. Sranda, aj sa to rymuje!“ Instinktivne, ale aj tak zbytocne prikryla Navii usta. Nieco pocula a chcela byt co najtichsie. Ludia! Docerta, co tu robia? Este pred chvilou tu nikto z nich nebol! Rychlo hodila rovnako tazku bojovnicku cez plece a spolu s Hadim mecom sa ponahlala na kopec, ktory oddeloval zeme arkanov a ludi. Prve metre boli lahke, ale ludi pocula coraz lepsie. Blizili sa. Na druhej strane si ju vsimlo niekolko arkanov a okamzite sa vydali na nebezpecny beh dole svahom, aby boli k nej co najblizsie. Nie vsetci sa dostali po kamenoch dole bez problemov, ale aj ti, co si sposobili zranenia sa rychlo postavili vedla Ziggy. Jednemu z nich prikazala odviest Naviu hore svahom, ale svoj rozkaz hned zrusila. Na malu skupinu piatich arkanov, z ktorych bola jedna bojovnicka v bezvedomi, mierili tisice lukov. Lukostrelci cakali na znamenie a zatial sa do pozicie stavali ludia ozbrojeni mecmi, sekerami a inymi zbranami. Ich pocty sa neustale zvysovali. „Utekajte, rychlo utekajte,“ povedala naliehavym hlasom Ciali. Nikto nevedel, ako sa tam zjavila, ale v svojej jednoduchej podobe dievcatka s vyrezanym a neskor vycarovanym jazykom stala presne medzi armadou ludi a malou skupinkou arkanov. „Ty! Toto je tvoje dielo?“ „Nie. Som vasa jedina zachrana. Utekajte. Ja jedina ich dokazem zastavit a bude ma to stat zivot. Mam posledne prianie. Rychlo zmiznite. Rychlo!“ Sipy vyleteli z lukov a niektore by urobili z arkanov na nevhodnom terene znacne dotrhane tela. Ciali vycarovala priehladny, ale odolny stit, ktory odrazil vacsinu sipov. Pri opatovanej palbe sa snazila nastavit stit tak, aby chranil arkanov. Organizovane palby sa zmenili na co najrychlejsie, nekoordinovane strielanie. Ciali sa potesila, pretoze to znamenalo lepsie vyhliadky pre stit, ktory nebude zatazeny takou sustredenou palbou. Sama rychlo slabla a jej sila sa vytracala. Svojou obetou zapricinila, ze sa do piatich arkanov dostalo len niekolko sipov. S usmevom a v svojej demonickej podobe sa zamyslela nad svojim odkazom. Pomyslela na Laryniu, na roky samoty, nepriatelstvo so Ziggy a na vsetkych maniov, s ktorymi uz nikdy nebude mat nic spolocne. S vynimkou smrti. Ked sa Ziggy dostavala na svah, zistila vela o skutocnej osobnosti Ciali. Cenila si jej obetu, ale jej oci zazreli aj nieco ine. Niekolko ludi sa dostavalo na svah inou cestou. Bolo ich malo a neboli dobre vyzbrojeni. Co bolo zvlastnejsie, v tej skupine bolo niekolko bojovnikov a mlade dievcatko. Podobne tym, ktore povazoval Marinus i maniovia na vykonanie vrazdy. Male smrtiace masiny bez rozumu. Jedna z nich sa dostala k brane este pred arkanmi a snazila sa velku branu co najviac objat svojimi malickymi rukami. Vojaci ju ocividne chranili a namierili zbrane na bliziacich sa arkanov. Skor, ako im mohli akokolvek skomplikovat zivot sa o vsetko postaralo to malicke dievca. Az potom uvidela Ziggy zmysel tohto pocinania. Nebolo to male dievcatko s dykou. Bol to vysledok krutej hry maniov. Mile dievca s nevinnym pohladom moze vyhodit do vzduchu spolu so sebou brany, mosty ci kasarne plne arkanov. Kusy dreva z brany lietali vsetkymi smermi, podobne ako strazcovia najnovsieho smrtiaceho monstra. Ziggy sa v zufalej situacii zacala realne zaujimat o modlenie. Mozno by jej pomohlo. Skor ako modlitbu potrebuje zazrak a hned. Pozrela sa nadol a uvidela to malo, co ostalo z Ciali. Sama na tom nebola priamo najlepsie. Trcali z nej tri sipy a hlavne ten zabodnuty v lytku jej pohyb velmi narusal. Ostatni na tom neboli ovela lepsie a jedine ten, ktory niesol Naviu bol bez zaostreneho projektilu v tele. Ostavalo par krokov k prekonaniu hranice, ked sa jeden z arkanov zosmykol a zacal padat nadol k ludom. Nebol cas ho zachranit a utekat za nim. Ziggy pocitila smrt, ktora si nevybera. Kedykolvek si moze zobrat so sebou ju. Sip v lytku ju zacal coraz viac spomalovat, ale aj tak si verila, ze to vysliape. Snazila sa mysliet na nieco ine, ako na bolest. Napadla ju myslienka na Durfa. Potom na Ramaela ci na Lussiu. Nikoho z nich uz neuvidi. „Kolko ich je?“ Spytal sa jeden z arkanov, ktori pribehli z pevnosti. Podavali ruky zranenym a pripravili jednoduche lehatka pre odpocinok. Namiesto odpovede dostal len niekolko nadavok na ludi a ich sipy. „Ty,“ zacala hovorit Ziggy, „utekaj do hlavneho mesta. Povedz im. Povedz...“ „Neboj sa, poviem. A co im mam povedat?“ „Nech pripravia jedlo. Mame hlad.“ „Ziggy, teraz vazne.“ „Vazne mam hlad. Ani nevies aky. A povedz im, ze opustame vychodnu hranicu. Vsetci sa okamzite musime stiahnut.“ „Coze? Ako stiahnut? Toto je dobra strategicka lokalita. Tu ich mozeme drzat kolko len budeme chciet.“ „A ked pridu z juhu?“ „Ako z juhu?“ „Sto striel ti do matere, to si tak hlupy? Nevidel si, co urobili s branou? Takto znicia vsetky brany. Obklucia nas a je nas primalo, aby sme sa branili. To predsa musis vidiet.“ „Nemam bojovy vycvik.“ „Ani ja nie. Ale mam nejaku gulu na krku a asi nie bezdovodne. Utekaj a daj im vediet. Povedz, ze sa musime stiahnut, ludi je privela a utocia na nas. Okrem toho im povedz vsetko o brane.“ Az potom zacala Ziggy naozaj pocitovat ostatne dva sipy. Surove osetrovanie nepripravenymi neodbornikmi nemohlo nevyvolat plac, aj u niekoho s tak obrovskou vnutornou silou. Jeden zo sipov bol v boku a druhy sa zaryl do pleca, aj ked nie velmi hlboko. „Navia. Navia, zijes?“ Ziggy sa snazi zobudit Naviu a pouziva na to jedinu zbran, ktoru ma po rukach. Hadi mec. „Je v bezvedomi. Ak ideme prec, niekto ju bude musiet niest.“ „Urobte nosidla. Hned!“ „Naco? Vies, ako sa zachovala? Este aj vsetci, s ktorymi sem prisla s nou nevychadzali. Tam dole isla sama.“ „Nosidla! Rychlo ich urobte! Potom vsetko vysvetlim, ale potrebujeme ju zivu. Nebola sama sebou, ked robila tie hluposti.“ „Bude nas zdrzovat.“ „Ty zdrzujes recami. Tie nosidla. A idealne viac.“ Arkanka v bezvedomi a niekolki dalsi v stave, v ktorom je aj pomala chodza narocna. Utek zavisel viac od ludi ako od arkanov. „Za vsetko mozu maniovia! Za vsetko! Musime ich vsetkych pozabijat!“ Povedal nahlas a s ocividnym hnevom jeden z arkanov. Pridaval k tomu dalsie, podobne ladene myslienky. Ocami sledoval ostatnych, vratane Ziggy. Ta neodpovedala vobec nic. Mohla by sa vyjadrovat, ale nechcela. Uchylovala sa k mlcaniu, ktore je pre nu tak velmi nezvycajne. Pocula slova o demonickych manioch a opakovane. Pre nu mali tie slova iny vyznam. Aj ona si predstavovala krute a silne bytosti, ktore dokazu urobit strasne veci. Jedina vec, ktoru mala v tomto momente pred ocami, bol obranny stit. Ziadna zbran alebo ziadny prostriedok na ovladanie ludi. Cista energia, ktora odolala utoku. „Alkohol! Doneste nieco ostre!“ K Ziggy rychlo dobehol jeden z arkanov s malou flastickou, ktoru mal so sebou prave na taketo pripady. Alkohol nesiel na rany, ale do zaludka. Nasledne si vyziadala chlebicky. „Co ludia? Pocujem padajuce kamene. Snazia sa dostat hore. A nie len tadial. Pozrite vsetci tam!“ „Asi aj oni chcu chlebicky.“ Konecne sa zacala prebudzat Navia. Uplne prekvapena, kde to vlastne je. „Kde to som? Ako som sa sem dostala? Ziggy? Si to ty?“ „Ak vidis pred sebou krasnu zenu s anjelskou tvarickou, ktora je so vsetkym spokojna a tesi sa na prace na zahradke, tak ano, som to ja.“ „Ty ma vzdy vies rozosmiat! Kam na to chodis?“ „O tom potom. Vies, co je toto?“ Ziggy ukazala na Hadi mec. „Samozrejme. Co tu robi? A ako si sa k nemu dostala?“ „Lepsia otazka je o tom, ako sa dostal k tebe. Musela som ti ho pred chvilou zobrat. Viem, je to vela informacii naraz. A asi ta z toho poriadne boli hlava.“ „Vies, ze ano?“ „Dobre pocuvaj. Co si pamatas ako posledne?“ „Posledne? Ja neviem. Nejaku postavu. Mozno jeden z maniov. Pocitila som v mysli nieco zvlastne a silne. Mozno viac maniov. Naozaj neviem.“ „Kedy si naposledy videla Laryniu?“ „Cestou do mesta. Tam sa to stalo. Dorazila som do mesta?“ „Dorazila. Rada by som s tebou prebrala pozornosti, ale musime ist. Pozri sa z kopca.“ Navia sa poslusne pozrela z kopca a uvidela ludi, ako sa snazia co najrychlejsie dostat na vrchol. Niektori su uz skoro na vrchole. „Odrazime ich!“ „Je ich privela. Musime sa stiahnut.“ „Tak chodte. Ja zastavim ich postup.“ „Nie, to ti nedovolim.“ „Preco? Je to moj zivot.“ „Dlhe vysvetlovanie. Nedovolim a hotovo. Musis pomoct zranenym. Vratane mna.“ Asi nikdy nebola Navia taka poslusna a mila. Okamzite ponukla svoj zivot za zivoty ostatnych, bez premyslania. Ziggy bola presvedcena, ze prekliatie pominulo. „Cesta do mesta je daleka. Mali by sme sa vyhnut ceste. Kto vie, kto bude na nas cakat. Ale preco su ludia tak divoki? Co sa stalo?“ „Mas vela otazok. Niekedy aj mudrych. Ale teraz naozaj musime ist.“ „Co je toto?“ Navia si vsimla kus papiera, ktory mala Ziggy v topanke. Aj Ziggy si ho vsimla, ale az teraz. Keby bol ten papier v druhej topanke, tak by si to pri osetrovani nohy niekto vsimol. A mozno nie. Trcal len maly kusok. „Pise sa tu… pre Laryniu.“ „Ty si jej napisala list?“ „Ja nie. Toto… nikto z arkanov nepisal. Je to prilis uhladne.“ „Co sa tam pise?“ „Nieco pre Laryniu. Nie pre teba.“ Arkani s nositkami a so zbranami a najnutnejsimi zasobami sa pohli smerom na zapad. Ich pohyb bol pomaly a nevedeli, ako rychlo pride k skutocnemu boju s ludmi. Ziggy s vaznym poranenim lytka nemohla chodit a museli ju niest. Malo to aj prakticku vyhodu. Len co sa Navia presunula na celo zastupu, zobrala list a zacala ho citat. Uvedomovala si, ze nie je pre nu, ale privelmi ju to netrapilo. Napadlo jej, ze Larynia nevie citat a tak jej to bude musiet niekto porozpravat. Rychlo precitala uplne spodnu cast s menom a hned jej bolo vsetko jasne. Mila Larynia, list, ktory citas, je venovany tebe. Ty si skutocnym pokladom, aj ked o sebe pochybujes. Tiez by som pochybovala a tiez by som si bola neista. Napriek tomu si myslim, ze vsetko zvladas dobre. Nebudeme sa uz moct stretnut. Viem, kolko som spachala dobra a kolko zla. Poznam ludske utrpenie a viem, co je to samota. Nie si sama. Uz nikdy nebudes. Sila priatelstva je vacsia, ako si myslis. Zivot nie je o carovani, ale o tom, co si dokazala aj ty. Nestretneme sa, pretoze moj zivot ubehol. Ked som bola prekliata, nemohla som robit vobec nic. Moj zivot skoncil a cakala som na nadej, ktora prisla spolu s tebou. Nemozem ti odovzdat moju moc, aj ked by som to rada urobila. Ale urobila som nieco, na co som pysna. Vedela som, co sa bude diat s Naviou a ostatnymi. Vyhladala som toho mania, ktory to cele naplanoval. Pokusila som sa ho porazit, ale bol ovela silnejsi. Zorganizoval na mna lov. Vedela som, ze nebudem dlho zit. Potom prisla Ziggy a ja som vedela, ze je v nebezpecenstve. Rozhodla som sa ju zachranit. Ano, mala som na to viac dovodov. Verim, ze je najvacsou nadejou pre mier a pokojne spolunazivanie na tejto planete. Navyse viem, ako velmi si ju vazis a chcem, aby si na mna spominala v dobrom. Som si vedoma zla, ktore som urobila a jeden velky dobry skutok to nenapravi. Ani nemusi napravit, ale citila som, ze to musim urobit. Vzdy, ked sa pozries na Ziggy, tak mysli na to, ze som jej vzdy verila, rovnako ako ty. Mali sme ine nazory a casto sa vo mne nemylila. Postaraj sa o nu. Bude sa ti to zdat ako zvlastna uloha, ale ty to dokazes. Moj cas uplynul. Toto su moje posledne chvile zivota. Ak by ma nezabili maniovia, tak by ma zabili ludia alebo arkani. Musis vsetkych varovat pred dvojicou novych nebezpecenstiev. Maniovia vytvorili z niektorych ludi samovrahov, ktori na ich zelanie vybuchnu. Len co sa objavi niekto podozrivy, arkani musia zakrocit. Predpokladam, ze taketo obete budu deti, ale moze to byt ktokolvek, koho budu povazovat za nenapadneho. Cielom ich utoku mozu byt brany, dolezite casti opevneni, mosty a podobne. Cokolvek, co by im poskytlo vyhodu. Druhe nebezpecenstvo je este vacsie a silnejsie. Ria a jej ludia znicia vsetko, co ma co i len kusok demonickej krvi maniov. Rada by som ti nechala viac informacii a rada by som sa s tebou rozlucila na urovni, ale moj cas konci a tvoj zacina. Pouzivaj rozum, srdce a Hadi mec. Ciali Dorostea „Teda, to bolo dojemne,“ povedala si Ziggy celkom potichu a pre seba a rychlo schovala list do topanky. 8. Kapitola – Zaciatok konca Ziggy prisla s napadom, aby kazdeho raneneho niesli nie dvaja, ale styria. Pri rychlej chodzi to bolo viac efektivne. Vela moznosti ani nemali. Mala skupina proti armade, s ktorou sa neda nejako rozumne dohodnut. Ludia, ktorych jedinym cielom je spravat sa neludsky. Pred skupinou sa ukazalo niekolko ludi. Vacsina nevedela, co by to malo znamenat. Ako sa moze niekto prechadzat po ich uzemi a bez dozoru? Napriek tomu, ze ich bolo menej, nedali sa na utek, ale na obranu. Zomkli svoje stity a ti, co boli bez stitov, zacali palit sipy. Pre arkanov vitany boj, na rozdiel od dalsich sipov, ktore neurobili vela skody. Jedine Ziggy sa vobec netesila. Nie len preto, ze nemohla bojovat, ale predovsetkym pre smutnu situaciu, v akej sa vsetci ocitli. Vedela, ze ti ludia tu nie su len tak. Musela padnut niektora cast juznej hranice. A mozno cela. Tam, kde su male prieskumne oddiely, moze byt aj velka armada. „Kde sa tu vzali?“ „To je predsa jasne, ci nie?“ Odpovedala Ziggy so znacnym znechutenim Navii. „Ani nie.“ „Nemam problem vstat, dat ti facku na zobudenie a znovu si lahnut. Musela padnut niektora hranica. Ak ludia utocia zo vsetkych smerov, sme v haji.“ „Ale sme silnejsi.“ „To je ti prd platne. Ak by si aj zvladla desiatich chlapov, co by si urobila, keby sa ich na teba nahnalo ovela viac? Napriklad patdesiat?“ „Zabijem desat, potom dalsich desat a tak dalej.“ „To nie je celkom realne. Ale aj tak je to nasa najlepsia moznost. Ak tu moznost este mame. Vojny su zbytocne, ale bez nich to aj teraz nejde.“ „Nerozumiem. Musime bojovat, nie je to zbytocne. Sme arkani. Bojovy narod!“ „A za co? Za skvely pocit, ze si na strane tych dobrych? To si pomyslia aj vojaci na druhej strane. Budu nekonecne boje? Pozomieraju vsetci, co dokazu drzat v ruke zbran? A potom aj ti, co to nedokazu? Uz dlho su boje zbytocne a nikomu nepomahaju. Nikdy som nechcela bojovat proti ludom. V takychto bojoch isto nie.“ „Ale to nie su ludia. Su to len babky, ktore ovlada niekto iny.“ „Fajn. Keby sme pozabijali vsetkych ludi, tak by stale nebol koniec. A ovela skor by bol nas koniec. V takej vojne nemame sancu vyhrat.“ Navia posobila zmatenym dojmom. Tak dlho sa tesila na vojnu. Na skutocnu vojnu. Chcela bojovat, co najefektivnejsie pouzivat zbrane a dosahovat vitazstva. Teraz je to vsetko naopak. Zjavila sa dalsia ludska hliadka, ktoru v zlozitom terene nebolo lahke najst. Navia nevedela, ci sa pustit do utoku spolu s niekolkymi dalsimi, alebo nie. Nateraz ostala pri Ziggy. Chcela jej zabezpecit bezpecie a naucit sa nieco z jej mudrosti. „Co budeme robit?“ Na jednoduchu otazku od Navie neprichadza odpoved. Vycerpana Ziggy sa takmer nehybala. Ihned si pomyslela, ze ju musia tie rany naozaj silno boliet. Vsetci, ktorych trafili sipy, vyzeraju tak trochu nesvoji. Co Navia nemohla vediet, Ziggy sa nepozerala len tak pred seba. So zatvorenymi ocami rozmyslala a v svojich myslienkach mala navstevu. „Kam si sa to dostala?“ Oslovil ju Durf. Vedela, ze to nie je on a je to len akasi spomienka alebo halucinacia, ale napriek tomu jej priniesol nieco z nadeje. Pocitila ten krasny pocit, ze nic nie je stratene. Aj ked to mohlo byt velmi vzdialene od reality. Starsi velitel jej bol blizsi ako vacsina ludi ci arkanov, aj ked len na kratky cas. „Pomoz nam. Ty vies pomoct.“ „A ako ti mozem pomoct? Vlastne tu ani nie som. Uz nemam ako ovplyvnit vobec ziadne udalosti.“ „Co by si robil na mojom mieste?“ „Lezal a nadaval na sipy. To je predsa jasne!“ „A pokial ide o vojnu?“ „Som vyplod tvojej fantazie. Nemozes ocakavat, ze ti poviem nieco, co by teba nikdy nenapadlo.“ „Ty si ale zla halucinacia. Mozem sa nasrat a jednoducho si ta odmysliet.“ „Fajn.“ „Nie, pockaj. Zostan chvilu so mnou.“ „Uvedomujes si, co si prave povedala, vsak?“ „Nepoucaj ma a skutocne mi porad.“ „Dobre, pokusim sa. Viem aka je situacia, ale aj tak. Skus mi ju povedat. Mozno ti to pomoze k tomu, aby si na nieco prisla ty sama.“ Ziggy sa trochu pomrvila. Nikomu nedala vediet, ze stretla niekoho znameho, hoci aj v nehmatatelnej podobe. „Sme v peknej slamastike. Arkanov je malo. Ani neviem kolko ostalo. Zato ludi musi byt ovela, ovela viac. Netrufam si ani odhadnut kolko. A nas? To sa nevie. Arkanov by mohlo byt okolo pat tisic, ale aj to len v pripade, ze nepadli vsetky opevnene hranice a drzia sa mesta. Velka cast su nase zeny a deti.“ „Pocty samotne casto vyhravaju boje. Kto ma velku prevahu, tomu staci len postupovat dopredu a nemusi sa starat o nic ine. A to je moja rada, pre teba. Vlastne od teba a pre teba. Nepostupovat proti silnejsej armade priamo.“ „To viem, nie som hlupa.“ „Dobre viem, ze to vies.“ „Je nas menej a do priamej bitky by som urcite nesla. Co mi este povies?“ „Mozes skusit vyrovnat pocty. Co spojenci? Kto by bojoval po tvojom boku?“ „Arkani. Ti, co ziju. Nikto ini.“ „Co benitovia?“ „To nie su bojovnici. Su slabi.“ „Pravda, ale ak padnu arkani, budu dalsi na rade. Bez ohladu na to, ci sa do diania vo svete zapajaju, alebo nie.“ „Ak by sa aj vsetci dostavili k boju, stale je nas prilis malo.“ „Tak treba znizit silu supera. Poslat polovicu armady domov by pomohlo, aj ked viem, ze aj polovica ich armady by rozbila arkanov na kusy.“ „To nemas ako dosiahnut.“ „Ak su ruky prilis silne, je potrebne odseknut hlavu.“ „Je tazke odseknut hlavu niekomu, kto je privelmi daleko.“ „Co to znamena privelmi daleko? Tu nemas co zachranovat, mozes len utekat.“ Ziggy sa zdalo, ze ju starsi bojovnik hladi po licku. Tak, ako by pohladil milujuci otec svoju dceru, ktorej nema ako inak pomoct. Pekne gesto, ktore nie je zvlast silne ci ucinne, ale az tak vela nestoji. „Vzdy je ina moznost.“ „Dobre teda. Co teren? Mozes pouzit nejaky pre ludi nevhodny alebo neprestupny teren? Lava? Hlboka voda? Mociare? Pust?“ „Mozno ano.“ „Co pevnost? Je tu pevnost, ktora by mohla odrazit obliehanie?“ „To isto nie. Vsetko je drevene, relativne krehke a drevo hori.“ „Vypustit na nich priehradu?“ „Ziadna priehrada.“ „Nejaka velka technicka vyhoda?“ „Mozno ma Ria nieco. Neviem.“ „To neznie velmi slubne.“ „Cela situacia je na rit a my pokapeme ako ryby na suchu. Tak co by si cakal?“ „Viac statocnosti. Od teba hlavne to.“ „A co sa mame postavit istej smrti?“ „Smrt je smrt. Ta je ista. Ale kedy pride, to je nieco ine. Nehovorim, ze je dobra alebo zla. Co je pre teba lepsie? Smrt nepriatelov, alebo zivot priatelov?“ „Samozrejme, ze zivot priatelov. Ale neviem, ako moze byt jedno bez druheho.“ „Povedz mi… co podla teba chcu ludia, co maniovia a co arkani?“ „Lahsiu otazku nemas?“ „Som tvoja halucinacia, pamatas? Na vacsinu mojich otazok mas odpoved.“ „Ako chces. Ludia chcu zit a uzivat si svoj svet. Niektori z nich chcu svet, ktory sa ani trochu nezmeni a ini chcu stale zmeny, idealne k lepsiemu. Ale je jedno, co ludia chcu. Teraz su len sluhami maniov. Hlupe babky.“ „Co maniovia?“ „Ti chcu vsetko pre seba. Donutit kazdu jednu bytost, aby ich uctievala. Tak zvysuju svoju moc. Pre nu urobia cokolvek, akekolvek nechutne zverstva.“ „A arkani?“ „Vlastne ani neviem, co chceme. Prezit? Ako krasne to znie. Vsetci chcu svet, a my chceme na tom svojom malom kusku sveta pretrpiet vsetky tie hluposti, ktore riesia ostatni.“ „Nebolo by lepsie, keby sa ludia s tymi demonmi natahovali doma a arkanom dali pokoj?“ „Moje slova! Prave som to chcela povedat.“ „Aj si povedala.“ „Jaj. Prepac, malokedy mam diskusie s vlastnymi halucinaciami. Ked uz si tu, zijes?“ „Na to sa tazko odpoveda. Viem len to, co vies ty.“ „Este nejaky tip, ako sa zbavit maniov?“ „Vies o niekom z nich, kto by ich mohol zradit?“ „Viem. Neviem. Viem.“ „Rozumiem ti. Ale som asi jediny a keby som bol skutocny, tak ti teraz vobec nerozumiem.“ Durfova odpoved pomotala hlavu arkanky celkom kvalitne. Ziggy sa znovu pohla a Navia si mohla vsimnut usmev na jej tvari. Spytala sa, co sa stalo. Dostala na to odpoved, aku vobec necakala. Nieco o tom, ze sa prave rozprava s mrtvolou a bolo by dobre nerusit, pretoze ta mrtvola je celkom mudra. Tiez nieco o spolocnych myslienkach. „Pamatas si na Lussiu?“ Znovu sa ozyva Durf a dava dalsiu otazku, na ktoru sa da odpovedat jedine ano. „Samozrejme, co s nou?“ „Viem, co by ti povedala.“ „Tak to som zvedava.“ „Povedala by, ze by sa snazila v tak zufalej situacii poskladat vsetky drobne vyhody dokopy. Tak by to mohlo mat uspech a sily by sa mohli vyrovnat, alebo dokonca prekonat. Ale to by sa muselo splnit vsetko zaradom. Teren, spojenci, konflikty u ludi, pokrocile zbrane, zasobovanie a uplne vsetko.“ „Jasne, a teraz treba zariadit dievca na vsetko, ktore to zariadi. Koho? Ha?“ „Laryniu.“ „Predavkoval si sa jedovatymi husenicami?“ „Hovorim len to, co napadlo teba.“ „Nic proti nej, ale ako moze prave ona pomoct v boji?“ Durfova halucinacia zmizla. Namiesto neho sa objavila ziva Navia, ktora do Ziggy neustale drgala. Namiesto bojovnika bojovnicka, ale tu ich spolocne crty koncia. „Ziggy! Pozri!“ Na ceste k hlavnemu mestu bola mala, drevena pevnost. Bola tu este pri ceste na vychod, ale teraz je to len spalena stavba s vymenenymi vlajkami. Vsade vokol nechutne zohavene mrtvoly, ludi i arkanov. Zapichnute sipy v rukach, ktore stale nepustili zbrane. „Potrebujeme nejake spravy. Musime vediet, co je vpredu. Bez koni to zistime len tazko. Napady?“ „Mozno evakuovali vsetky oblasti a presunuli sa niekde,“ odpovedal jej jeden z arkanov. „Ale kde? Mozno sa dali na utek neskoro. Kazdopadne neviem, ci ma zmysel pokracovat. Chce to plan! Kto ma plan? Nikto? Vyborne.“ „Co ta zradkyna?“ „Navia uz bude sekat dobrotu.“ „Myslel som zradkynu maniov. Ta, ktora vycarovala stit.“ „Ta by pomohla. Mohla by zistit, kde sa co deje. Zaroven posielat spravy, bojovat a mnoho dalsieho. Ale je tu jedna mala, nepodstatna chybicka. Ciali zdochla.“ Len co povedala posledne slovo, zacala nad nim uvazovat. Mohla som pouzit nieco vhodnejsie. Ale co ak nie je mrtva? Aj Durf ju spomenul. Sice nie skutocny, ale aj tak. Je to Durf, aj keby sa mu to nepacilo. A Larynia? Moze to ona nejako zamotat? Naposledy sa v nej Ciali akosi usadila. Mohla to urobit znovu? Je prefikana, musela mat nejake zadne dvierka. Alternativu, ak by islo vsetko zle. Nakoniec, stihla aj ten list napisat. Alebo len vycarovala uz napisany list? Je toto cele nejaky jej plan? „Navia, pocula si niekedy o niekom menom Durf?“ „Nie. Kto je to?“ „Neviem, ci to niekto este je. Pocas invazie maniov ho uvaznili a pravdepodobne to neprezil. Bol to velky bojovnik a velitel. Clovek.“ „Nepoznam. Preco ho spominas?“ „Celkom by ma zaujimalo, ci je nazive. Mohol by pomoct.“ „Ako? Ak je zivy a ak je clovek, tak pojde so zbranou v ruke proti nam. Maniovia ho budu ovladat rovnako ako kohokolvek ineho.“ „Len tak rozmyslam nahlas.“ „Ked si ho poznala, tak ste sa o com rozpravali?“ „O vsetkom moznom, bol fakt rozumny a… Larynia!“ „Co s nou?“ „To je odpoved! Vychudnuta odpoved, ale predsa!“ „Co chces povedat?“ „Ona vie, ci zije. Teda mozno.“ „Tak sa jej spytaj, ked ti na tom tak zalezi. Pre mna su ludia vsetci rovnaki. Neber to nejako v zlom, viem ako ti na niektorych ludoch zalezi, ale… nie su ako my. Su privelmi nenormalni.“ Mala skupina arkanov postupuje pomaly pred a obcasne narazi na niektory z prieskumnych oddielov ludi. Ti nic nehovoria, len sa agresivne pustaju do arkanov. Utok muchy na tigra konci stale rovnako. Pre Ziggy je to jasne znamenie. Hranice boli prelomene. Znamena to mozny koniec vojny a zaciatok bezhlaveho vyvrazdovania. Konecne sa dostali k hlavnemu mestu. Vyzeralo inak, ako ked ho videla naposledy. A to tak davno nebolo. Hradby su obsadene lukostrelcami a pri brane rytieri na konoch. Ziadni arkani. Ziadne mrtvoly na zemi. „Museli odpratat mrtvych. Takze je ich velmi vela,“ povedala Navia. „To si nemyslim. Arkani skor usli a tak nedoslo k boju.“ „Arkani nemohli ujst od boja. Poznaju, co je to cest.“ „Cest? Cest je niekedy dobra vec. Ale v boji je casto lepsie riadit sa rozumom. Zbeen je kralom a ak mal na to dobry dovod, tak spolu so vsetkymi ostatnymi odisiel.“ „Odisiel? Kam?“ „Nemohol na juh a na vychod pravdepodobne tiez nie. Podla mna na severozapad.“ „Preco tam? Su to mociare.“ „Mociare su super!“ „Ziggy, ty si sa zblaznila?“ „Prave naopak, nevyuzit mociare by bolo blaznovstvo. Mociare nie su zly teren. Clovek sa tam utopi skor ako arkan. Navyse nemozu proti nam pouzit jazdu alebo siroke linie vojakov. A to neratam plyn.“ „Plyn? Aky plyn?“ „Navia, ty vies bojovat, vsak? Chces dokoncit vycvik a zvladat boje. Ak chces vitazit, nestaci len bojovat, treba aj mysliet.“ „Tak, ze sa schovame v smradlavych mociaroch?“ „Su tam plyny, ktore mozeme pouzit. Ak sa nam ich podari sustredit na jednom mieste a zapalit, bude z toho celkom ucinna zbran.“ „Kde si sa to naucila?“ „V pusti.“ „Ako si sa mohla v pusti naucit bojovat v mociaroch?“ „Od obchodnikov. Puste su niekedy krizovatkami obchodnych ciest. Dostanes tam vselico. Jednoduche principy obchodu. Aj ti, co nikdy neboli v mociari, mozu vyuzit moznosti odtial.“ „Co chces urobit?“ „Ziskat z mociarov cokolvek horlave, dat to ludom do cesty a urobit poriadny vybuch. Zabit ich naraz co najviac.“ „To ti povedal Durf?“ „Nie celkom, ale povedal dost veci. Mame moznosti, ale musime konat naozaj rychlo.“ „Co mesto? Nejdeme ho znovu dobit?“ „Ideme. Ale nie hned. V prvom rade musime stretnut ostatnych a vyliecit sa z ran. Len si pozri, kolko nasich je zasiahnutych sipmi. A musime najst Laryniu.“ „Preco? Kvoli comu?“ „Vie uzasne veci, aj ked o tom nevie.“ „Hovoris v hadankach.“ „Dam ti hadanku. Uplne jednoduchu. Ako sa dostala Ciali Dorostea z tela Larynie az na vychodnu hranicu?“ „Ako to mam vediet?“ „Ja to viem. Predtym, ako som isla na vychod za tebou, chceli preniest Ciali do ineho tela. Asi sa to podarilo. Chvilu bola tam kdesi v Larynii natlacena… s Laryniou. To muselo byt fakt otravne. Spolieham sa na to, ze nieco z tej demonky v nej ostalo. Nieco dost silne na to, aby sa z toho dali cerpat informacie.“ „Fakt nerozumiem, co hovoris. Cela som z toho dopletena.“ „Ak pouzijem Hadi mec na Laryniu, tak sa vela dozviem. Aj to, co ona sama nevie.“ „Myslis, ze to bude fungovat?“ „Je len jeden sposob, ako sa to da zistit.“ „Napadaju ti veci, ake by mi nikdy nenapadli.“ „Mozno je to preto, ze ty nie si na nositkach. Vlastne sa citim byt pekne nad vecou, ked mam expresnu dopravu zdarma a ked so mnou ani velmi nehadzu.“ „Vsetci pomrieme.“ „Ano, pomrieme. Ale zatial zijeme. Co budeme robit so svojimi zivotmi, to sa este uvidi.“ Ziggy posmelovala ostatnych, aby pridali do kroku. Mociare su sice nie az tak daleko za mestom, ale nemal by byt problem uvidiet skupinu z drevenych hradieb. Nebolo pocut ziadny poplach, ale to mohlo znamenat cokolvek. Obrovska skala, ktora bola odjakziva za mestom, ukryvala vysledok velkej bitky. Tisice mrtvych tiel bolo na zemi v roznych neprirodzenych podobach. Dolamane stity, zapichnute sipy a ludske i arkanske zbrane nikto neodpratal. Viac mrtvych arkanov ako ludi, co je malo casty jav pri konflikte tychto dvoch ras. Vedla seba lezali ludski rytieri a pesiaci i arkanski muzi, zeny a deti. Navia spolu s ostatnymi zacala rychlo prezerat tela. Mnohych poznala a oni poznali ju. Nasla Zbeena i najlepsich bojovnikov, ktori padli v tazkom boji. Stale bola rozoznatelna formacia, v ktorej bojovali a nasli svoju smrt. Rychlo sa zacala obzerat okolo seba. Hladala nebezpecenstvo a niekoho, na kom si moze vyvrsit hnev. Zodvihla padnutu zrd so zastavou a tak silno, ako len vedela, ju hodila smerom k Ziggy. Zasiahla ju. Zodvihla jednu z tazkych arkanskych zbrani a utekala k Ziggy co najrychlejsie. Ostatni ju museli zastavit, ale ta sa okamzite pustila do nich. V kratkom suboji ju odzbrojili a nasledne zviazali. „Co sa to s nou stalo?“ Pytali sa arkani navzajom sami seba. Nikto nepoznal odpoved. „Musime pokracovat,“ pripomenula im Ziggy a snazila sa vytiahnut zo seba zrd, ktora sa jej zaryla do druheho lytka. „Budes v poriadku?“ „Budem, toto nic nie je. Musime ist. Strazte ju. Alebo ju poriadne otrieskajte o skalu, to pomaha.“ AKT XVIII: Nova taktika 9. Kapitola – Ria Ria drzala v ruke naostrenu palicu a dalej jej mecom ostrila hrot. Jednoducha kopija, s ktorom sa da lahko branit. Nieco z toho, co sa naucila na svojom treningu. Nie je bojovnicka, ale jej specializacia niekedy neumoznuje inu akciu ako boj. Stale ma pred ocami tie tvare plne nenavisti a vyhasinajuce zivoty. Bojovat po boku arkanov sa jej zdalo ako najlepsie riesenie, tak ako utek v case, ked sa dalo len utekat alebo zomriet. „Na toto nie som pripravena! Preco? Preco?!“ Hovori si len tak, sama pre seba. Dost nahlas na to, aby s pocula. Nie je to jej prva vyprava, ale do takehoto konfliktu sa zapliest nechcela. Skoda ich krala. Zbeen bol velmi rozumny, dalo sa s nim normalne diskutovat. Nebral ma len ako zenu a teda nieco menej, ako je to na primitivnych svetoch bezne. Keby sa dalo s kazdym tak dohadovat, ako s nim, tak by to bolo uzasne. Neviem co je s lodou a s Timurom, ani co s ostatnymi arkanmi. Asi pomreli vsetci v boji. Bojovnici, pche! Vyrutia sa proti presile a bojuju za cest a slavu, kym z nich neostane nic. Zbeen aj dal povel k uteku, ale nie vsetci s nim suhlasili. Vojaci. Tak lahko predvidatelni. A vobec, s mierovymi narodmi sa lahsie vyjednava. Daju nam co chceme a my im dame nieco, co im chyba. Jednoduche. Ako posledna misia. Planeta, na ktorej povrchu bolo neuveritelne mnozstvo zeleznej rudy. Nebol problem dohodnut obchod. Zelezo za potraviny. Dokonca ho tazia pre nas. Zabezpecili sme, aby mohli byt stastni a spokojne sa rozrastat. Povrazdili sme tych, s ktorymi mali konflikty a zavladol sladky mier. A tu? Jedna strana je vyhubena a s ludmi by nemal byt problem dohodnut sa. Chceme len trochu vody, to je vsetko. A dame im co budu chciet. Dokonca sa mozu pridat k nam. Na to ale treba zbavit sa tych par maniov. K zamyslenej Rii, ktora bola ukryta v mociari medzi pichlavymi krikmi, sa dostal zvuk. Nieco sa pohybuje v tesnej blizkosti. Rychlo prestala ostrit kopiju a bola uplne ticho. „Myslim, ze je v tomto krovi.“ „Je nebezpecna?“ „Ma so sebou naostrenu palicu a mec. Taktiez si myslim, ze vie bojovat, ale lahko ju premozeme.“ „Pojdem prvy, moj zivot ma ovela mensiu cenu ako tvoj.“ Ria rozumela slovam, ale nerozumela tomu, co hovorili. Kto je to? A co to maju za spravanie? A preco toho o mne tak vela vedia? Uz som tu dost dlho na to, aby na mna vsetci zabudli. Alebo ma niekto vynuchal? Aka je to technika? Alebo su to cary? „Ria, prichadzame za tebou. Prosim, vyjdi von. Prisli sme ti pomoct.“ „Kto ste?“ „Sme benitovia. Viem, ze si o nas este nepocula. Sme priatelia arkanov aj ludi. Prosim, vyjdi von. Nemame vela casu.“ „Zarucite mi bezpecnost, ak pojdem s vami?“ „Nic nie je uplne iste. My ti nemame dovod ublizit. Nasim najvyssim cielom je to, aby si prezila.“ „Mam vase slovo?“ „Ano, mas ho.“ Ria pomaly vyliezla. Jej ukryt bol dobre skryty a bola presvedcena, ze ju tam nikto nenajde. Mozno s vynimkou tych, ktori vedia naozaj vela o tejto krajine a ocividne aj o nej. Pred sebou uvidela dve postavy. Jednu mladsiu a silnejsiu a druhu, ktora bola presnym opakom. „Ak dovolis, predstavim sa. Som Ragas. Toto je moj osobny strazca. Radi sa s tebou porozpravame, ale toto nie je to prave miesto.“ „Preco nie?“ „Ludia vyhrali bitku, ktorej si bola sucastou. Dalsia bitka sa odohrala na zapad odtialto a s rovnakym vysledkom. Teraz su ludia vsade. Rozosielaju svoje hliadky. O nas vela nevedia, ale nieco hladaju. Alebo niekoho.“ „Vyzera to tak, ze vela vies. Ake mas so mnou plany?“ „Dostat ta do bezpecia. Prosim, tadialto. Ako som uz hovoril, nemame cas.“ Ria si ich lepsie prezrela. Ten vyssi jej zatial nepovedal ani slovo, zatial co ten druhy, starsi a nizsi, je podla hlasu nauceny hovorit vela. Ti dvaja pripominaju tak arkanov, ako aj ludi. Zvlastny vyzor, ale celkom logicky. „Mas vela otazok, dievca. Si medzi priatelmi, pytaj sa na co len budes chciet.“ „Aj u vas je vojna?“ „To je tazka otazka. Nie sme bojovnici, hoci aj my mame zbrane. Toto nie je nasa zem. Aby sme sa do nej dostali, musime ist na sever. O nastupe maniov k moci vieme, ale bohuzial proti tomu nemozeme nic urobit. Az skonci boj proti arkanom, pravdepodobne budeme dalsi ciel. Nemozeme povedat, ze sme na boj pripraveni.“ „Arkani ziju?“ „Ano, niekolko ich prezilo. Najvacsie bitky uz skoncili, ostalo len niekolko bojovnikov. Za menej ako den pride k bitke na mori, ale aj ta dopadne kompletnou prehrou arkanov. Teraz, prosim, pouzi toto. Je to sice pitne, ale nie je to urcene k pitiu. Namaz si s tym rany, zahoja sa.“ „Ako vies, ze mam rany?“ „Niekto by povedal, ze toho viem vela. Ty, Ria, si zabila troch bojovnikov. Je to obdivuhodny vykon. Ale co je ovela dolezitejsie, podarilo sa ti ujst.“ „Stale neviem, ako mozes o mne tolko vediet.“ „Pocula si o danioch? O stvoriteloch dusi?“ „Neviem. Mozno.“ „Daniovia boli kedysi silny a mierumilovny narod. To oni stvorili ludi i arkanov. My sme arkani, ktori sa nerozhodli vydat cestou bojovych vycvikov a majstrovskeho zaobchadzania so zbranami. Sme ti, ktori si mimoriadne cenia daniov a ten najvacsi dar, aky len mohli zanechat pre buduce generacie.“ „To je co?“ „Mier.“ „Mier? Preco nieco tak obycajne?“ „Pretoze mier ma najvacsiu cenu vtedy, ked pride po vojne. Prestanu sa pouzivat zbrane a zacne sa pouzivat mysel. Nevznikaju odtate hlavy, ale kultura a veda. Je tu este nieco. Ti arkani, akych poznas, su silni. Postavia sa do siku a dokazu zazraky na bojovom poli. My sme ziskali moznost vyuzivat cast z tej magie, ktora bola pristupna daniom.“ „Ale preco ste sa nepridali k boju? Preco ste spolu s arkanmi nebranili hradby?“ „Existuje dobry dovod, preco sme sa nebranili. Nie je nas vela, dokonca aj v porovnani so sucasnymi poctami arkanov je nas menej. Navyse maniovia vedia o nasej sile. Spojili sa a zoslali na nasu krajinu katastrofu. Z nebies zacali v strede krasneho dna slahat blesky a znicili nase domovy. Ostalo nas malo a nemohli sme robit nic proti ich sile a nenavisti.“ „To je vsetko dojemne, ale ako chcete vyhrat vojnu? Nemate ziadnu sancu.“ „Chceme mier, nie vitazstvo. Viem, ze ja sa ho nedozijem. Tvoj osud je pre mna zatial z velkej casti neznamy.“ „Osud? Tu verite na osud?“ „Mam uzasny dar. Vidim buduce udalosti. Nevidim vsetky a nie su vzdy presne. Je to pozehnanie, ktore zmenilo moj zivot a zaroven moja zahuba. Viem datum mojej smrti a uz od detstva viem, ze mi nie je sudene mat deti. U benitov su caste rozne nadania. Ale aj ten najnadanejsi raz odide.“ „Ak vies vsetko dopredu, tak mi priamo povedz, na co som ti ja. Mozno vies vsetko, co viem ja.“ „To nemozem vediet. Viem, ze vies vela a viac ako tvoje vedomosti si dolezita ty samotna.“ „To preco?“ „Ty jedina mozes nahradit najdokonalejsiu bytost, aka tu kedy bola. Stretli ste sa. Vola sa Ciali Dorostea.“ „Larynia?“ „Nie, ale chvilu bolo jej vedomie skryte v Larynii.“ „Ta Ciali bola? Uz nie je?“ „Obetovala sa. Zomrela, ked chranila dalsiu dolezitu bytost. Tu poznas ako Ziggy.“ „Pockaj! Nerozumiem. Podla teba vsetko so vsetkym suvisi a na vsetko je dopredu pripraveny plan?“ „Viem, ake udalosti sa udiali a cast tych, ktore sa udeju. Tvojim osudom bolo zomriet v tom mociari a ja som to prisiel zmenit.“ „Si… vestec?“ „Mozes ma popisat aj tymto vyrazom.“ „Preco nevyuzijes svoje nadanie?“ „Co teraz presne myslis?“ „Ak vies, co ako dopadne a mas moznost to zmenit, preco to nezmenis? Preco vsetko nenapravis?“ „Nie vsetko sa da napravit. A ziskat informacie o tom, co sa stane, alebo skor moze stat, ti nedava moznost vsetko zmenit. Len malo veci sa zmenit da. Tvojim osudom bolo zomriet v tom mociari. Presne na tom mieste, kde si sa schovavala. Ak chces, mozem ti povedat detaily, ale viem, ze to teraz nebudes chciet.“ „Mozno to budem chciet niekedy v buducnosti.“ „To neviem. Ale vzhladom k tomu, co o tebe viem, by som sa tomu necudoval.“ „Dohodneme sa. Postaras sa o to, aby som prezila a ja ti za to pomozem ako len budem moct.“ „S takou dohodou aj pocitam. Ty si jedina nadej, aku mame. My, co zijeme na tejto planete.“ „Ako to myslis?“ „Som uz stary, ale az privelmi vidim, co sa bude diat v blizkej buducnosti.“ Trojica kracala opustenou krajinou v blizkosti mociarov. Ria viedla dlhu diskusiu s Ragasom, zatial co vestcov strazca kracal pred nimi a snazil sa co najskor odhalit bliziace sa nebezpecenstvo. Nezastavovali sa, ani ked uvideli sem a tam mrtveho cloveka alebo arkana. „Vlastne som rada, ze si vestec. Si jeden z mala, kto sa ma nepyta tu otrasnu otazku,“ povedala s tichym usmevom Ria. „Myslis otazku kto si?“ „S vestcom je asi zbytocna debata. Vsetko vies.“ „Ak by som aj vedel vsetko, mohla by si sa odo mna vela naucit. A to je velmi plodna debata.“ „Ak ti to pomoze, poviem ti, ze sa budes velmi zaujimat o tu Ciali, ktora sa spominala.“ „Povedz mi nieco o nej.“ „Kedysi davno bola velmi silna. Patrila medzi elitu, najmocnejsich maniov. Napriek tomu sa velmi odlisovala od ostatnych. Bola totiz nielen inteligentna, ale aj neskutocne cielavedoma. Urobila cokolvek pre to, aby mala vacsiu moc. Nebol pre nu problem zabijat a davat zivot, len aby bola viac uctievana. Budovala si svoje caro osobnosti, casto pomocou kuziel, ktore nemohol nikto napodobnit. Nie je celkom jasne, ako sa dostala do formy masozravej palmy. V tom sa rozne verzie pribehu nezhoduju. Iste je vsak to, ze vytvorila nieco specialne. Nazvala to jednoducho hviezda. Tieto hviezdy rozdala svojim nepriatelom a ti sa velmi rychlo zblaznili. Kazda hviezda putala na seba zvedavost. Ti, co ju mali, nemohli bez nej zit. Stracali sa v svojom zivote a to velmi rychlo. Pomiatli sa, pozabijali sa a hviezdy sa zmocnovali dalsich neborakov. Dokonca sa hovori, ze v case svojej najvyssej moci dokazala ocarovat tieto predmety tak, aby sa z toho uplne zblaznili aj maniovia.“ „A co sa stalo potom? Ja som ju ako palmu nevidela. Len viem, ze ma nieco s Laryniou.“ „Larynia jej pomohla. Vyslobodila ju. Ciali jej to nikdy nezabudla a vzdy ju ochranovala. Snazila sa urobit pre nu vsetko. Mozno prave tym spojenim, ktore medzi nimi bolo, sa Ciali zmenila na nepoznanie. Stale mala rovnaky ciel, ale cesta k nemu bola ovela viac ludska. Odkedy sa zmenila z masozravej palmy spat na bytost podobnu tebe alebo mne, robila zvlastne veci. Niekto by povedal, ze dobre. Pre niekoho ineho zas zle. Faktom ostava, ze Ciali uz nie je. Zomrela niekolkokrat a uz sa nevrati.“ „Ako zomrela?“ „Naposledy tak, ze chranila Ziggy. Ciali nezomrela len raz, ale vzdy ju niekto ozivil. Jej fyzicke telo, podobne ako cela mysel vsak patria minulosti.“ „Ale to je dobre, ze zomrela. Nie? O jedneho mania menej.“ „To som si nie tak celkom isty. Keby sa podaril jej plan, bolo by to aj pre nas alebo velke vitazstvo, alebo katastrofa. Vsetko by to bolo na nej. Na jej rozhodnuti. Cely svet by niesla jedna jedina bytost a kedykolvek by sa mohla zacat naozaj kruta a krvava vojna. Rovnako ako ta, ktora zacala aj bez nej.“ „Co bol jej plan?“ „Povodne, teda po tom, co sa premenila z palmy, chcela vladnut svetu. Maniovia to maju ako svoju potrebu ci zmysel zivota. Ak by vladla ludom tejto planety, ziskala by obrovsku moc. Nemala na to cas, aby mohla vsetko urobit. Prisli arkani a zabili ju. To bol klucovy bod. Jej smrt sposobila invaziu dalsich maniov.“ „Mam napad. Povedz mi, odkial prisli ti maniovia. Z akej planety. Alebo vies presne suradnice?“ „Neviem, a keby som aj vedel, neviem ci by to bolo dobre pre teba. Ako poznam tvoj lud, zautocili by ste na ten svet. Nenechali by ste nikoho nazive. O co by ste boli lepsi ako maniovia?“ „Nemozes sa na to pozerat takto. My maniov pozname a vieme, aki su. Ak bola ta Ciali nejaka vynimka, tak to nic neznamena. Niekedy sa vynimka najde. Lepsie bude bez nich.“ „Za kratky cas, co Ciali zila, zachranovala ludi, liecila choroby a zaviedla spravodlivost a slobodu. Premenila pust na miesto, kde moze byt clovek stastny. Vymenila tyrana a sama sa nestala krutym tyranom. To vsetko, zatial co sa vsetci spajali proti nej. Preco? Pretoze je sucastou demonickej rasy. Nieco, co ovplyvnit nemoze a nikdy ani nemohla.“ „Ak ju tak obdivujes, preco si ju nezachranil?“ „Nemohol som. Ak by tu bola ta moznost, tak by som to urobil.“ „Myslim, ze nechcem tvoju pomoc. Chod si svojou cestou, ja si pojdem mojou.“ Vestec zrazu nevedel co povedat. Toto nevidel a ani ho to nenapadlo. Ticho kracal vedla Rii v zamysleni, kym ta nezastala a nevybrala si iny smer. Aj vestcov ochranca bol mimoriadne prekvapeny. „Si slobodna, mozes ist kam len budes chciet. Prisiel som za tebou, pretoze potrebujem tvoju pomoc. Ja i ti, na ktorych mi naozaj zalezi.“ „Fajn, potrebujes ma. A ja chcem ostat nazive. Ale ty tu vychvalujes niekoho z maniov a mne je jasne, ze s nimi nieco mas.“ „Timur je v ich rukach. Urobia vsetko preto, aby sa dozvedeli co najviac o tomto i tvojom svete a aby sa zbavili vsetkych, co sa im dostanu do cesty. Vedia tiez, kto im stoji v ceste. Vytipovali si niekoho z arkanov, aby im pomohol znicit arkanov. Podobne u nas. Systematicky zlikviduju kazdeho, kto sa im nebude klanat a kto nebude zvysovat ich silu. Az budu pripraveni, udru na dalsie svety. Tomu vsetkemu chcem zabranit, ale potrebujem pomoc. Nikto iny ako ty mi nemoze pomoct.“ „Povedz mi ako.“ „Tvoj lud sem pride. Viem kedy, viem kde. Uz tu vtedy nebudem. Ty dufam ano. Budu chciet vediet pravdu a ty im ju musis povedat.“ „To je vsetko? To by som urobila v kazdom pripade.“ „Ak ta nenajdu, tak nie. Budu verit tomu, co im povie Timur.“ „Co by im mal povedat? Tiez povie pravdu.“ „Povie to, co maniovia chcu, aby povedal.“ „A to je co?“ „Prinutia ho povedat, ze je potrebne znicit vsetkych, okrem nich. Arkanov a nas. Potom sa postupne zmocnia lode tvojho ludu a zacnu sa znovu rozsirovat po vesmire. Nikto ich nezastavi. Nasledne ziskaju taku moc, ze vyvolaju na vsetkych planetach, ktore mate, svoju vladu. Pomocou vsetkej bojovej techniky co mate si ju lahko udrzia a budu cerpat silu priamo z vas. Potom pride na raz populacna explozia. Budete sa mnozit a bez pristupu k vzdelaniu budete armada oviec. To im staci a o to im ide.“ „Mala by som poslat spravu, aby sem nikto od nas nechodil. To by zabranilo skaze.“ „Skaza by dosla, ale len na tuto planetu. Nie na dalsie.“ „Snahou nasho ludu je dostat odtialto cast vody na ine planety. Podporit zivot. Zaroven dokazeme vytvorit specialne zbrane, na ktore ale potrebujeme znovu vodu. Ta je velmi vzacna a toto je jedna z mala planet, na ktorej je jej dostatok.“ „Maniovia skombinuju vase plany s ich vlastnymi. Ak sa zariadi, ze sa zacne presuvat voda odtialto na ine planety, kde bude moct rast populacia, tak to urobia.“ „Hovoris, ze tu dlho nebudes. Co sa stane?“ „Tvoji ludia ma zostrelia. Spolu s dalsimi mojho druhu.“ „Ak to vies, mozes sa tomu vyhnut.“ „Je mozne, ze sa tomu bude dat vyhnut. To nie je iste. Kazdopadne ti aj napriek tomu chcem pomoct. Ty nam mozes pomoct. Ako sa to vsetko zomelie, to nevie nikto.“ „Ani ty?“ „Ani ja.“ „Ak tak dobre poznas maniov, je mozne ich kuzla nejako obmedzit? Neutralizovat ich ucinok?“ „Myslim, ze je to mozne. Ako to urobit, to neviem. V ich mysleni je zakorenene, ze musia vladnut a zaroven sa musia zbavit vsetkych, ktori o ich vladu nemaju zaujem a mozu sa postavit na odpor. Este nedavno tu bol mier. Larynia, Ziggy, Ciali a dalsi vsetko zmenili. Ak by sa jedna vec zmenila, napriklad ak by Larynia zahynula vo vazeni, bolo by vsetko inak. Alebo ak by Ciali umyselne privolala maniov z inych planet. Minulost nezmenime.“ „Ani my. Ale mozno to niekedy budeme schopni zmenit.“ „Co by si zmenila?“ „Tu Laryniu skoro nepoznam. Navyse sa mi zda hlupa. Stacilo by sa dostat v spravnom case k nej a podrezat jej hrdlo.“ „Chces zavrazdit nevinneho cloveka?“ „Ak to zachrani ostatnych, tak preco nie? Pomoze to tak tejto planete, ako aj mojmu ludu. A ak si umrie, tak sa nic nestane.“ „Ludia by si potom vladli sami a vyvrazdovali by sa po dlhy cas len navzajom.“ „Ideal. My by sme prisli sem a mohli by sme sa postarat o to, aby mal kazdy vsetkeho dostatok. Navyse by bolo viac priestoru pre kazdeho, po znizeni urovne oceanu.“ „Neovplyvnis minulost. Mozes menit len buducnost. Aka bude, to je na tebe a na vsetkych ostatnych. Nemozes zabit Laryniu v minulosti, iba v buducnosti. Ci to urobis, to je na tebe.“ „To mozem urobit, ale preco by som to robila? Aky by som mala z toho uzitok?“ „Pre nas nie su zivoty len cisla. Nevrazdime a nebojujeme, prajeme si mier a prajeme len to dobre vsetkym narodom. Hlavne pokojne spolunazivanie.“ „Hovoris, ze ta zabije nas lud. Mozno to budem prave ja. Zachranim tak svet?“ „Znizis svoju sancu na prezitie a ublizis tak aj ostatnym.“ Osobny strazca znovu zastal, ale tentokrat dal rukou pokyn k co najvacsej nenapadnosti a tichosti. Sam sa prikrca a nacuva. Pocuje ludi, ako bez slova pochoduju smerom na sever. Mala skupina, mozno desiati. V dialke ich moze byt ovela viac, aj cele armady. „Odhod zbrane, Ria. Budeme musiet utekat.“ „Utekat? Kam? Ja ziadna bezkyna nie som.“ „Viem, ze nie si. Ale moj strazca a dobry priatel za teba ide polozit zivot. Odhodenim zbrani zvysis sancu, ze sa odtialto dostaneme zivy.“ „Polozit zivot? Naco? Neuvidia nas.“ „Uz teraz o nas vedia.“ 10. Kapitola – Zmeneny osud „Keby som tu mala nieco z lode, mohla by som to teraz pouzit.“ „Konkretne?“ „Nieco na odputanie pozornosti. Alebo poriadne zbrane. Nieco viac, ako naostrenu palicu a mec, ktory je na mna pritazky.“ „Ty prezijes tuto situaciu. Moj priatel nie.“ „Tak to idem zmenit. Kolko ich je? Kolko presne?“ „To neviem.“ „To by si mal vediet.“ „Neviem vsetko. Len casti.“ „Povedz mi, co by sa stalo, keby sme tu len tak ostali. Bez pohybu.“ „To neviem. Mozem len predpokladat. Pravdepodobne by na nas zautocili.“ „Hladaju mna, alebo teba? Mozem povedat, ze som jedna z nich.“ „Je len mala sanca, ze ti uveria.“ „Ak nas najdu, tak to skusim. Prezijem to, vsak?“ „Viem len to, co sa moze stat. Ak zacnes menit osud umyselne, moje videnie buducnosti bude viac nepresne.“ „Vedomosti su sila. Ako daleko je niekto, koho mozeme povazovat za spojenca?“ „To neviem.“ „Nic proti, ale moderne technicke vybavenie by bolo uzitocnejsie, ako tvoje predpovede.“ „Viem len to, akym smerom sa musime presuvat, aby sme sa dostali na nase uzemie.“ „To je tam, kde nas budu hladat? To nie je dobry napad. Podme opacnym smerom.“ „Myslis do mociarov? Mociare budu prehladavat, to viem.“ „Tam, kde som bola ja, by nas nikto nenasiel.“ „Zial, mylis sa. Je to dobre miesto, ale nasli by ta tam.“ „Co by ma prezradilo?“ „Nic konkretne. Isli tadial a ty si sa nemala kam nerusene presunut. Nemohla si ujst.“ „A potom? Co sa stalo potom?“ „Zviazali ta. Prisiel jeden z maniov a po tom, co z teba nasilim vytiahol vsetko co vies, ta prinutil sluzit. Potom ta premenil na nemysliaceho cloviecika.“ „Takze som nezomrela.“ „Nie, nezomrela. Bohuzial si vsak uz nevedela, co je to zivot.“ „Povedz mi, ked toho tak vela vies, kde su zivi arkani?“ „Neviem presne. Niekolko ich prezilo a casto su roztruseni po vacsom uzemi, alebo sa niekde skryvaju.“ „Kto z nich je najblizsie pri nas?“ „Ziggy a jej skupina.“ „Ziggy zije?“ „Ano, je nazive.“ „Je mozne ich stretnut?“ „Vsetko je mozne.“ „Podme k nim.“ „To nie je mudre.“ „Preco nie?“ „O tej skupine uz maniovia vedia. Maju medzi sebou zradcu.“ „Ak vies, kto nim je, tak im mozeme pomoct. Bolo by mudre vydat sa ich cestou. Kam smeruju?“ „Hlbsie do mociarov.“ „Podme na rovnake miesto.“ „Nie je to mudre rozhodnutie.“ „Kaslem na to, ci je to mudre alebo nie. Ak sa tam dostaneme, budeme mat vacsiu sancu na prezitie. Navyse ak sa da dohromady co vieme my a co vedia oni, mozno prideme na sposob, ako maniov zastavit.“ Trojica sa otocila. Ragas to nepovazoval za mudre a pre Riu bolo velmi zvlastne, ze ju niekto zacne posluchat na slovo. Uvedomovala si svoju hodnotu, aj ked nechapala na tejto zvlastnej planete hned niekolko veci. Ragas jej vsetko ochotne vysvetloval a nova cesta, do stredu mociara, bola zo zaciatku bezproblemova. Krajina sa menila a mociarna atmosfera bola coraz viac vyrazna. Smutne trsy travy by kazili naladu kazdemu. Pevna poda sa menila na neprijemne bahno a palica, ktora mala sluzit ako zbran, bola potrebna pri chodzi. Ria myslela na domov. Na civilizovany svet, ktory sa riadi naplanovanym poriadkom. Tak vela sa zmenilo od davnych cias, o ktorych ma informacie len z informacnych systemov. Obdobia vojen, hladomorov a prenasledovani na zaklade inej viery ci ideologie su davno prec. Uz neexistuju peniaze, otroctvo a vsetko to, co trapilo minule generacie. Vsetci maju vsetkeho dost a s radostou pracuju, kde je stale ludska praca potrebna. Namiesto drevenych domov su vesmirne lode a namiesto naostrenych palic ziarive bomby. Jedna vec je vsak rovnaka. Nenavist k maniom. Boli to maniovia, ktori vladli na svete predtym, ako sa im ludia vzopreli. A boli to maniovia, ktori su najdolezitejsim dovodom neustaleho napredovania. Ludia s nimi nikdy neboli zadobre. Nikdy sa ovecka neskamaratila s vlkom. Aj ked Ragas hovori, ze prave na tejto planete sa nasla vynimka. „Preco sem vlastne prisli maniovia? Neboli tu od vekov, vsak?“ „Kedysi davno, v casoch opradenych historiou, ich niekolko bolo. Prisli a odisli. Tie, co ostali, boli prekliate.“ „Pockaj! Tie, co ostali? Viac ako jedna?“ „Ano, viac ako jedna.“ „Dokelu, to si mi nemohol povedat skor?“ „Nemyslel som si, ze je to dolezite.“ „Ale to je presne ono! Preto som tu! Napadne mi nieco, co by teba nikdy nenapadlo. Ani ostatnych. Pritom je to logicke. Uplne primitivne! Toto je planeta plna idiotov. Ak je viac tych prekliatych, tak staci im pomoct a dostat ich na nasu stranu!“ „Ako to myslis?“ „Jednoducho. Tie demonicke zenske, co su prekliate na palmy alebo neviem aku hlupost nam budu vdacne, ked sa budu moct hybat. Mohli by byt vitanymi spojencami.“ „Neviem, preco si myslis, ze sa prave tebe podari obratit maniov proti maniom.“ „A preco nie? Trening mam presne na to. Kolko ich je? Kolko je tych prekliatych v sucasnosti?“ „Jedna.“ „Len jedna? Preco len jedna? Ale to je lepsie ako nic.“ „Pochybujem, ze sa jedna postavi proti takej presile. Navyse bez moci.“ „Pochybuj si kolko chces. Roznorodi spojenci mozu byt spolu silni alebo slabi. Zalezi od toho, ako sa skombinuju ich silne stranky.“ „To je pravda. Ziadne boje uz nebudu. Benitovia sa vzdaju bez boja a namiesto milosti budu povrazdeni.“ „Spominala sa magia. Co cestovanie casom?“ „Nerozumiem.“ „Vies nieco o moznostiach, ako zmenit predosle udalosti? Ako upravit minulost?“ „Nie, to nie je mozne.“ „Tym som si nie uplne ista. My sme sa zaoberali vedou o case dost podrobne a naucili sme sa o plynuti casu celkom dost, ale nemozeme sa vratit do minulosti a zmenit omyly, ktore sme urobili.“ „Ak chces stretnut demonku, ktora je prekliata do formy masozravej palmy, musis precestovat obrovske uzemie. Dokonca sa tam peso ani neda dostat.“ „Fajn, potrebujem lod. Este nieco?“ „Tym, ze sme zmenili smer a ideme do stredu mociarov sme zmenili osud.“ „To je dobre alebo zle?“ „Ziggy a jej skupinu najdes tym smerom. Zamier k tomu obrovskemu dubu na tom nizkom vrsku a potom chod na vychod.“ „Ty nejdes so mnou?“ „Osud sa meni, ty musis ist.“ „A ty ostavas? Co to ma znamenat?“ Len co sa Ria spytala zatial poslednu v dlhom rade otazok, z ukrytu sa k nej vrhol jeden z ludskych bojovnikov. Maskovany, potrety bojovymi farbami a s dykou v ruke. Padol sipom Ragasovho ochrancu, ale kazdemu bolo jasne, ze nebol sam. „Utekaj. K dubu a na vychod. Teraz hned.“ Utekajuca Ria sa obratila len na maly okamih. To, co videla, ju donutilo utekat dalej. Dvojicu benitov obklucili a aj ked sa Ragas nebranil, jeho ochranca strielal z luku a ked mu doslo tych niekolko sipov, co mal pri sebe, zobral do ruk mec, ktory mu nechala Ria. „Kde je. Kam utiekla?“ Ria pocula tieto slova velmi zretelne. Aj to, co za tym nasledovalo. Ragas ju nezradil. Hovori sa, ze strach je priatel cloveka. Bez strachu by sme sa vrhali aj do tych najvacsich nezmyslov a prirodzenou cestou by nebolo ludi coraz viac, ale coraz menej. Strach je cesta pomedzi tie najvacsie priekopy. Kto si da pozor, prejde. Kto nie, ten moze dopadnut velmi zle a velmi hlboko. Ria isla k dubu a snazila sa drzat pri zemi. Takmer nic ju nechranilo pred zvedavymi ocami, len tu a tam trsy vysokych rastlin alebo niekolko mensich balvanov. Nemala so sebou nic z toho, co pouzivala na inych misiach. Nic, co by zaznamenavalo polohu, mapovalo teren a vyhladavalo vodu, lokalnu populaciu ci vhodne miesto pre preckanie nepriazniveho pocasia. Mala len seba a svoju volu zit. Nikdy nemala rada mociare a nikdy by do ziadneho nesla po tom, co sa jej stalo hned na prvej misii. Niekto by si povedal, ze nie je nic horsie, ako zit cely zivot v strachu. Ten niekto asi nebol svedkom ritualnej popravy utopenim v zakalenej vode mociara. Ria prechadzala popri dube a isla stale dalej. Nevedela, ci ju niekto sleduje. Neopovazovala sa spomalit a otocit. Myslela len na cestu vpred. Pridavala do kroku a snazila sa ist co najrychlejsie a pritom v co najvacsej tichosti. Kracala po premocenej pode a ked sa poda stratila, musela sa brodit. Prenasledovali ju spomienky, ktorym sa chcela vyhnut. Smutne udalosti, ktore sa nedali zmenit. Zbabrana misia, strata priatelov, neustale vypocuvanie a predovsetkym strata tej najdolezitejsej postavy vo vyprave. Velitel, navigator, zdravotnik, mechanik… ale popri tom aj nieco viac. Nieco, co sa nedava casto do hlaseni. Nieco, co meni farbu tvare na cervenu, prinasa usmevy v krasne dni a naozaj vela zlych dni, ked sa ten niekto uz nikdy nenadychne a neusmeje. Myslela tiez na seba. Ziadne egoisticke myslienky, ktore clovek zaziva pri velkych uspechoch, ktore sa mu podarilo dosiahnut. Myslela na seba, lebo na nu myslel Ragas aj s tym strazcom. Riskuju pre nu vsetko a ona rozmysla nad vsetkymi dovodmi, ktore k tomu mohli viest. Asi bolo uplne jedno, co sa stane. Ci niekto zomrie dnes, zajtra alebo o tyzden, to je jedno. Mozu si len vybrat, ci odidu so ctou, alebo nie. Vdaka nim zijem a to som ani nevedela, ze niekto ako oni existuju. Zvlast Ragas. Ake super by to bolo, keby som mala pri sebe vestca. Hlavne u nas. Mohla by som tipovat na sportove zapasy a zbohatla by som. Alebo loteria. To je ono! Vyhrat miliardy. Co by som kupila? Co? Asi ako prve by som chcela odist odtialto. Z tohto hnusneho mociara. Ide mi o zivot a ja tu rozmyslam nad loteriami. V jej svete je buducnost dolezita. Vsetko, co jej lud robi, je pre buducnost. Radsej sa uskromnia, aby bola vidina vacsieho bohatstva vyssia. Mozno aj to je dovodom ich uspechu. Zabijat sa na jednej planete a ovladat sustavu vzdialenych planet v relativnom mieri je obrovsky rozdiel. Riin svet je vlastne miesto, kde je problem prezit. Prave to hnalo ludi dopredu. Chladna krajina s nedostatkom surovin vacsinou neumoznuje rozvinutie zlozitejsej kultury. Ti, ktori na takychto svetoch ziju, sa vacsinou zivia lovom. Stale presuny z miesta na miesto a neustala hrozba smrti hladom a chladom. Na Riinej planete sa podla povesti zilo presne rovnako. Leta boli chladne a zimy dlhe a krute. Ludi bolo len velmi malo. Tych vytvorili podla tradicii bohovia, ale to sa da len tazko potvrdit alebo vyvratit. Iste je, ze cast lovcov pri stavbe pribytkov zasypali kamene a udusili vypary z blizkej sopky. Ti, ktori ich isli hladat, nenasli len spust, ale aj teplo, ktoreho bolo v blizkosti sopky dost. Samozrejme, ak niekto vedel, co treba hladat. Niciva sopka sa stala oazou zivota a ludia sa o nej naucili vela. Predpovedali dalsie vybuchy a postupne vytvorili system jednoduchych potrubi, ktore prenasalo teplo od sopky na vsetky strany. Len co sa zacala populacia ludi rozrastat, prisla dalsia zmena. Obyvatelov, ktori poznali koleso, paku a niekolko dalsich jednoduchych vynalezov doniesla dovtedy neznama rasa uplny poklad. Sklo. Vdaka nemu zacali vznikat prve skleniky, ktore spolu s postupne sa meniacou klimou zarucili dalsie zvysovanie populacie i mnozstva urodnej pody pre obrabanie. Tergasovia, ako sa nazyvali tito navstevnici, im poradili este jednu dolezitu mudrost, ktora sa neskor dostala do kazdeho domu a do kazdej mysle: Uspesny je ten, kto je pripraveny. Po ich odchode zacala obcianska vojna, pretoze sa znovu zacala znizovat teplota planety a s tym spojena uroda z polnohospodarstva. Nikto nenazve tento konflikt inak ako tzv. Mala vojna. Bojovalo sa hlavne o potraviny, ale velmi rychlo zistili, ze zomieraju predovsetkym silni muzi. Ti, ktori dokazali lovit alebo pracovat na rozsiahlych, i ked malo urodnych poliach. Mala vojna nenesie svoje meno pre malu rozsiahlost bojov, ale pre to, aka cast ludi zomrela. V samotnych bojoch zomierali predovsetkym muzi, ale boje ukoncila nanutena samovrazda obrovskeho mnozstva zien. Tie, ktore este nemohli pracovat, si museli potiahnut los. Kazde tretie dievca sa muselo naveky rozlucit s rodicmi. Starsie zeny, ktore uz nemohli pracovat, boli nasilim zbavene zivota. Temne obdobie dejin. Ludstvo islo dopredu, za istejsou buducnostou. Ale za aku cenu? Jediny krat sa Riin lud rozhodol pre takyto krok. Niekedy to potomkovia tych, co prezili, nazyvaju hrdinstvom. Hrdinstvom vodcov, ktori zabezpecili prezitie druhu. Alebo hrdinstvom tych zien, ktore prezili a nielen sa nervovo nezrutili, ale aj vychovali v narocnych podmienkach buduce generacie. Nic nezachytilo tie casy tak dobre, ako pribeh jedneho dievcata. Volala sa Iranza. Mala Iranza sa spoliehala na predpis, ze tie, ktore si nevylosuju zivot, dostanu poslednu sancu. Bol to specialny vladny program, ktory mal zarucit pre civilizaciu tie najlepsie mozne zeny. Islo o sutaz, ktoru bolo skoro nemozne vyhrat. Z tisicov mladych dievcat ich mohlo vyhrat iba pat, a to nesutazili v kategoriach. Mlade zeny sutazili s dievcatami i s malymi detmi, ktore este nechapali naliehavost situacie. Iranza nebola jedna z tych starsich, ale snazila sa v kratkom case na vsetko co najlepsie pripravit. Beh, splh po lane, stavba pribytkov, rozlicne rucne prace, staranie sa o batolata a ten posledny strasiak. Niektora chora mysel zaradila do aj tak narocnej sutaze lov. Ulovit nieco bez nastrojov a v noci je narocne a tie, co chceli prezit, sa chodili ucit od lovcov. Iranza na to isla uplne inou taktikou. Zohnala si ulovene zviera a ukryla ho. Pocas tejto discipliny sa k tomu zvieratu vybrala. Odhalili ju a chceli ju za to popravit. Vtedy prisla do dejin. Na popravisku povedala jedinu vetu a ziskala nou zivot. „Keby som mala o pat cyklov viac, nepodvadzala by som. Stale by som bola primlada a nemala by som sancu.“ Iranza to povedala so slzami v ociach. Nedokazala predbehnut starsie zeny, aj ked behavala ovela viac. Nedokazala tak rychlo postavit pristresok pre styroch, aj ked ich stavala prvykrat. Dokazala toho vela. Ona ukoncila obety a napriek nizkemu veku sa stala vzorom pre tie, ktore prezili. S losom alebo bez neho. Za svoj zivot toho este vela nestihla. Postavila sa pred starsiu pani, ktora cely zivot liecila ludi hojivymi mastami. Aj ju sa rozhodli usmrtit, aby bolo dost jedla pre vsetkych. Iranza sa tomu pokusila zabranit. Tu sa jej kratky zivot skoncil. Spomienka ale ostala. Obmedzene zdroje a dlhe zimy dokazu vytvorit dve odlisne spolocnosti. Vedecku, zaujimajucu sa o prirodne javy a o to, ako ich dokaze sikovny clovek vyuzit – a celkom protikladnu, zalozenu na viere. Kazdy clovek potrebuje niecomu verit. Mat aspon iluziu, ze vsetko dopadne dobre a svet bude znovu krasnym miestom. Ochranna ruka pri vsetkych trapeniach a nestastiach je vitana a ked pride, na chvilu je vsetko v poriadku. Na Riinej planete sa kedysi davno uctievala sestica bohov. Kazdy z nich mal nieco na starosti a nikto z nich nebol silnejsi ako ostatni. Ked bola zima a hlad, ludia sa modlili k bohyni hojnosti a inokedy sa modlili k bohovi sily a zdravia, aby dokazali prezit a uchovat si to najdolezitejsie, co poznali. Vsetko sa zmenilo pri dalsom rychlom ochladeni, ked ti, co by dali za teplejsiu klimu cokolvek, za nu dali to najcennejsie. Pre potesenie bohov sa obetovalo maso, na znamenie pokory sa palili teple prikryvky a mlieko urcene pre najmensich putovalo na obetne oltare. Tych niekedy pribudalo ovela viac, ako pekarni ci remeselnych dielni. Civilizacia sa dostavala do zahuby, z ktorej jedine vychodisko pre vacsinu obyvatelstva boli dalsie obety. Nedoslo k vojne, ale k hromadnym utekom. Ludia utekali od sopiek a ti, co pri nich zostali, pre svoje prezitie obetovali svoje deti. Starli a opustali ich tak fyzicke sily, ako aj posledne znamky zdraveho rozumu. Vela sa modlili k bohom a malo sa starali o tom, aby sa im mohli niekedy naozaj vyrovnat. Uprchlici casto zamrzli alebo vysileni zomierali na miestach, ktore nikto z nich nepoznal. Niektori vsak prezili. Naucili sa stavat pribytky, klast pasce a zo zvierat si sit kvalitnejsie oblecenie. Ucili sa rozumiet prirode a na dlhe obdobia chladu si nosili zasoby. Tazili kovy a vyrabali to, co najviac potrebovali. Ich pocet pomaly rastol, ale rychlo rastla ich mudrost. Nikto sa nad nikoho nestaval a zabudli na bohov. Neobetovavali to, co potrebovali a ucili svoje deti rozumiet prirode. Nevedeli, kedy pride katastrofa, ale vzdy chceli byt pripraveni. Jedneho dna sa stalo nieco neocakavane. Vratili sa Tergasovia a zaradovali sa, ked uvideli pokroky v ludskej rase. Zorganizovali stretnutie, na ktore prisli ti najchytrejsi z ludskeho pokolenia. Tergasovia im povedali, ze v ich domovine zuria vojny a tie sa dostanu az sem. Ludia nemali inu moznost, museli sa pripravit. Dohodli sa. Oni pomozu vo vojnach, az nadide ich cas, a Tergasovia zabezpecia rychly rozvoj ludskej rasy. Doniesli so sebou zariadenie, ktore malo naozaj bozsku moc. Pomocou neho roztopili velku cast snehu a tak sa na planetu dostavalo viac tepla z ich hviezdy. V priebehu niekolkych storoci sa narod pretvoril. Uz neboli len rolnici. Teraz uz dokazali vytvarat stroje, ktore zjednodusovali kazdu pracu. Zacali sa venovat umeniu a predovsetkym vede. Priemerna dlzka zivota sa strojnasobila, spoznali oblohu a naucili sa zit v mieri, aj ked mali rozlicne skupiny protikladne nazory. Toto obdobie bolo prerusene len na malu chvilu. Na Riinej planete sa zjavili maniovia. Brutalne bytosti, ktore zistili, ze ludia mozu byt pre nich uzitocni. Skoncila sa era rychleho nadobudania povinnosti a zacala sa era populacnej explozie. Po vzbure a pouziti zbrani, o ktorych maniovia nevedeli, boli ludia slobodni a silnejsi, ako kedykolvek predtym. Boje s maniami si vyziadali obete a ludia spoznali prvych skutocnych nepriatelov. Rozhodli sa lepsie pripravit na ich navrat. Kolonizovali dalsie planety a zacali presuvat hodnotne suroviny tam, kde to bolo potrebne. Zautocili na svet ovladany maniami a ovladli ho. Za nim dalsi a dalsi. Na tychto svetoch vsak casto chybalo to najdolezitejsie. 11. Kapitola – Voda „Pockaj! Nezabijaj tu malu!“ Ziggy zakricala na arkana, ktory si vsimol bliziacu sa Riu. Chcela vstat, ale usudila, ze to stale nie je najlepsie riesenie. Najradsej by na nu zakricala, nech ide blizsie, ale nechcela robit viac hluku ako je potrebne. „Musim hovorit so Ziggy. Nechcem nikomu ublizit,“ povedala mu Ria pokojnym hlasom, aj ked sa tesila. Odteraz nebude sama. „Pod sem. Kde su ostatni?“ „Asi mrtvi. Videla som mrtvych arkanov a ludi. Aj Zbeena.“ „To sme museli mat spolocnu cast cesty. Ako to, ze ty zijes? To si vsetkych v boji rozsekala?“ „Ukryla som sa. Kazdy normalny clovek by volil ukryt pred smrtou.“ „Jaj, clovek. To vsetko vysvetluje.“ Ziggy bola rada, ze je s Riou. Vie, ze ju potrebuje a ona potrebuje ju. „Neuveris, ako som ta nasla.“ „Isla si cez mociar a hla, zrazu ja. Alebo nie?“ „Ragas...“ „Ty mas ale priatelov. My bojujeme a slecna ma zoznamku.“ „Ziggy, sklapni a pocuvaj. Povedal mi, ze ta tu najdem. On vyhladal mna a zahynul. Zabili ho. Dal mi sancu na to, aby som utiekla. Ragas je mrtvi a asi vsetci benitovia tiez.“ „Tak som sa tesila, ze niekoho z tej vasej nepodarenej rasy uvidim. Tak velmi. A ty mi toto povies. Predpokladam, ze mas nejaky plan.“ „Musime prezit. Az pridu moji krajania, musim byt nazive. Jedine tak ochranim tuto planetu i vsetkych.“ „Takze si to zhrnme. Chces zit.“ „Aby som mohla urobit nieco, co je naozaj potrebne urobit.“ „A to je?“ „Sakra, neprerusuj ma stale! Ragas mi hovoril o manioch a o vsetkom. Na nieco som prisla aj sama. Ja musim zit. Ty mas v skupinke zradcu a viem vsetko o Ciali.“ „Takze nic zaujimave. Este nieco?“ „Toto!“ Ria vytiahla malu krabicku s liecivou mastou a Ziggy si ju okamzite zacala natierat na rany. „Mila moja, toto si vymyslela strasne nafigu.“ „Coze? Preco?“ „Teraz sa na mna vsetci zraneni budu lepit a ja ich nebudem vladat odhanat.“ „Ber to vazne!“ „Tak fajn. Zabiju nas. Ktory dostatocne vazny problem som vynechala?“ „Arkani su skoro vsetci vyvrazdeni, benitovia tiez. Co budeme robit?“ „Trochu neviem, preco hovoris my. Si clovek. Nerada to hovorim, ale nepriatel. Nie ten najhlavnejsi, ale tak do prvej dvojky sa aj tak dostanes. Ocividne ma nechces zabit, vonu tych masticiek od Ragasa poznam pridobre.“ „Dobre. Teraz k veci.“ „Proti tak obrovskej presile sa neda bojovat. Tu v mociaroch sa mozeme skryt, ale skor ci neskor nas tu najdu. Hned niekolko arkanov je zranenych a aj s tou mastickou sa to bude nejaky cas liecit.“ „Mociar moze byt v niektorych pripadoch dobre bojove pole, ale dufam, ze k boju nedojde.“ „Dufas marne. Maniovia dali rozkaz a ludia ho budu plnit, az kym tu nikto z nas nebude.“ „Zmizneme.“ „A ako? Zahrabeme sa do zeme?“ Arkani videli, ze tie dve odlisne postavy spolu nieco vymyslia. Prisla rec na rozne moznosti, ktore prebrala Ziggy so svojou halucinaciou. Ria navrhla nieco z toho, co sa ona sama ucila este na svojej planete. „Niekedy mam pocit, ze sa musim viac bat tvojich ludi ako demonov, Ria.“ „Sme silnejsi, to je fakt.“ „Hovoris ty.“ „Ja to viem. My maniov nicime. Zaberame ich planety. Vytlacame ich zo znameho vesmiru. Zatial co vy sa tu snazite utekat. Kde je vase vojsko?“ Ziggy stichla. Toto nebola ziadna Larynia, ktora verila najroznejsim nezmyslom. Ria bola rozhodna a dobre poznala silu jej ludu. Jej slova posobili ako jed. „V podstate mas pravdu. Prehrali sme. Namiesto toho, aby sme naberali na sile, zomierame pod mnozstvom sipov. Ludia nas povazovali za silnych obrov a teraz nam lamu kosti palicami. Napriek tomu sme tu. Ako dlho budeme, to neviem. Predpokladam, ze ani Ragas to s istotou nevedel. Mozes byt posledna nadej, alebo posledny klinec do rakvy.“ „Nevedela som, ze to takto zoberies.“ „To je v poriadku, uz som si zvykla na to, ze si niekde silna a inde neznamenas vobec nic.“ „Mala by si vediet, ze existuje dalsia masozrava palma. Ale je velmi daleko.“ „Ak ju oslobodime, aj ona pojde po nas.“ „Ciali nesla.“ „Ale isla. Nebola tak odlisna od ostatnych.“ „Viem, ze ta zachranila. Vsetkych co su tu. Sama pri tom zahynula.“ „To je od nej pekne, ale mohla robit nieco ine? Zomriet alebo zomriet. Ak je jedna z maniov a postavi sa proti nim, stane sa ich hlavnym cielom.“ „Hlavny ciel. To je ono! Kto je ich hlavnym cielom?“ Ria sa rychlo pytala. Citila, ze chytila dolezitu stopu. „A ja viem? Zbeen je mrtvy, vela arkanov tiez. Aj Ciali. Ostavam ja.“ „Chcel ta niekedy niekto z arkanov zabit?“ Obidve sa pozreli na Naviu. Prednedavnom dostala dalsiu ranu do hlavy, pretoze bola privelmi agresivna. Ziggy siahla po cennom meci, ktory sa viezol na nosidlach spolu s nou. „Neviem vela o arkanoch, ale mohla by byt pod nejakym kuzlom?“ „Arkani maju odolnost voci kuzlam.“ „Neviem, ako funguje ta vasa odolnost.“ „Ani ja. Ale je to tak. Arkani su oproti ludom silnejsi a magia maniov na nich neplati. To je nasa obrovska vyhoda.“ „Ak je niekto ciastocne arkan a z druhej casti nieco ine? Napriklad clovek?“ „Potom je ten niekto aj slabsi, aj menej odolny.“ „Aj su taki miesanci?“ „Malo. A mozno by si niekoho takeho ani nepoznala, keby si stretla.“ „Napriklad ty vyzeras tak… menej arkansky.“ „Teraz neviem, ci sa mam urazit.“ „To nie, ale mam pravdu?“ „Som miesanka. Z maminej strany som tak trochu clovek. A niekedy mi je lepsie medzi ludmi, ako medzi arkanmi. Vlastne je to super, byt niekym inym, ako vacsina. Niekedy sice nedokazes to, co dokazu ti okolo teba, ale zas nieco ine pre teba nerobi problem.“ „Ale co Navia? Ako ju moze niekto ocarovat?“ „Mna sa pytas? Ako to ja mam vediet?“ „Tvoj tip. Ziggy, co si to myslis?“ „Neviem. Mozno je tiez miesanka. Alebo je nejako vynimocna. Pripadne sa na nu viac maniov nejako zameralo. Co ja viem?“ „Myslim si, ze Navia nie je Naviou.“ „To znie zaujimavo, ale netusim, kam s tym smerujes.“ „Co ak ju niekto hra? Co ak je cela Navia len akesi kuzlo?“ „Prehanas. Urcite sa jej niekto dotkol a to by bolo jasnou ukazkou toho, ze je ocarovana. Podla mna je to ona. Mozno nejako zmenena, ale ona.“ Skupina narazila na miesto, ktore by mohlo byt dobrym ukrytom. Pomerne rozsiahla rovina, ktora nebola tak vlhka ako okolite casti, bola oddelena zapachajucou a niekedy aj hlbokou vodou. Dalo sa tam dostat, ale pre zranenych a tych, ktori niesli ostatnych na nositkach, to bol problem. „Nemali by sme tam ist. Je to dobre miesto, ale je to aj trochu napadne. Tam nas najdu,“ povedala znechutene Ria. Sama by sa tam dostala, aj ked plavat cez zaburinu sa jej vobec nechcelo. „Vies o nejakom lepsom mieste? Musime si oddychnut. Nie je to palac, ale mas vodu. Sice hnusnu a asi nepitnu, ale to nevadi. Predstav si, ze si pri mori. Navyse nemas ziadne otravne vlnky a este aj piesku mas pokoj.“ Ziggy jej odpovedala s usmevom, ale nevyzerala byt velmi stastna. Tak ako ostatni, aj ona by si rada oddychla a znovu nacerpala silu. „Sem ludia pridu. Budu hladat miesto, kde sa dostali arkani. A napadne im toto.“ „Jasne. Ale su v tom dva haciky. Prvy je v tom, ze ocarovani ludia nie su privelmi inteligentni. Chces aj druhy? Fajn. Nemyslim si, ze by niekto privelmi chcel prechadzat cez nieco tak otrasne, ako je tato… voda? Keby som s tym zalievali kvietky, tak nielen pokapu, ale ma este aj po smrti zacnu nenavidiet.“ „Chces povedat, ze ta voda je ochranou?“ „Vidis, otestujem. Hmmm, mozno aj ano. Ale chcelo by to este hnusnejsiu vodu. Rozumies?“ „Co?“ „Olej. Horlavy bordel. Stale nic?“ „Chces zapalit mociare? Chces ich vysusit?“ „Vysusit nie. Ale tych, co nas tu budu hladat, by sme mohli trochu upiect. Stale nic?“ „Chces zapalit cast mociara, aby v nom ludia zhoreli?“ „Samozrejme. Preto sme sem isli. Plyny, tieto divne skvrny na vode a mozno este nieco. To moze horiet. Sice len na chvilu, ale bolo by dobre vyhnut sa tomu. Alebo mozeme nabrat len tie horlave casti a odpalit tam, kde chceme.“ „Ak je tvoj plan o tom, ze sa chces ubranit na tomto mieste, moze ta voda pomoct aj inak. Bojovnici v tazkych brneniach tadialto neprejdu. Iba ti, ktori budu bez brnenia. A to je pre vas, arkanov, niekedy hracka.“ „Zalezi od poctov. Ale vnutila si mi dobry napad.“ „Aky?“ „Vzdame sa a sem pojdeme na dovolenku. Kto vie, mozno tu aj nieco plava. Nieco, co sa da chytit na udicu.“ „Ty nie si normalna.“ „Citim sa hrozne, trafila ma zastava, k tomu par sipov a tieto nosidla nie su uplne tvarovane na mna. Vies, ake je to blbe, ked sa nemozes ani poskrabat? A uz dlho som nemala halucinaciu. Zacina mi to asi aj chybat.“ Ziggy, ktora si uziva stabilizovanu polohu na polozenych nosidlach, len s namahou potlaca bolest. Nie je jedina, ktoru trafili sipy. Vybrat sip je jedna vec, ale skutocne osetrit je problem. Tych niekolko arkanov, ktori sa venovali umeniu liecit, odislo z tohto sveta. Niekolki padli v boji, ked sa spolu s kralom museli bit s vyraznou presilou. „Moze Navia prezradit nasu polohu?“ Pytala sa Ria a jej pohlad sa neustale presuval medzi jednotlivymi tvarami. „Mozno hej. Napada ta nieco, co by bolo treba urobit? Ale ani nevieme, ci vobec robi nieco pre maniov.“ „Ty to vies zistit. So Zbeenom som sa rozpravala aj o tom meci.“ „To je pravda. Pomoz mi vstat. Dvihaj ma!“ „Si tazka! Velmi tazka!“ „Na svoju vysku vazim tak akurat. Prestan frflat a zaber! Tieto moderne generacie nic nevydrzia.“ „Ale si naozaj tazka.“ „Tak naozaj zaber!“ Ziggy sa s pomocou Rie a niektoreho z arkanov dostala na vlastne nohy. Drzala sa, aj ked na to potrebovala mnozstvo sil. Zodvihla mec a namierila ho na Naviu. „Ty. Ano ty. Vstavaj.“ Nic sa nedeje. Navia ostava lezat. Asi ju upokojili az privelmi dokladne. „Bude niekto tak dobry a poriadne ju prefacka? Urobila by som to sama, ale nechce sa mi zohybat.“ Na viac ako velke prekvapenie sa ako prva k Navii dostala Ria. Bez akehokolvek premyslania ju zacala poriadne fackovat. Z jednej strany, z druhej a dookola. Mozno to od jej tenuckych ruciciek velmi nebolelo, ale faciek bolo viac ako dost. Dokonca ju bolo potrebne oddelit. Ria vstala, ale prebudzajuca Navia ju velmi rychlo zhodila. „Tak dost. Obidve. Ria, pod za mna. A ty, moja pekna, povies mi pravdu.“ „Aku pravdu?“ „Si pod vplyvom nejakej magie maniov?“ „Samozrejme, ze nie. Ako sa mozes pytat taku hlu… au!“ Hadi mec ukazal svoju silu. Len co rozoznal loz, sam sa dostal z pevneho zovretia a jemne sekol Naviu do nohy. Na to sa vratil na svoje povodne miesto. K Ziggy. „Dalsia otazka. Chces niekoho z tych, co su tu, zabit?“ „Nie. Au!“ „Chces zabit mna?“ „Samozrejme, ze nie. Au! Povedz… povedz nieco tomu mecu!“ „Napriklad? Ty ma klames. Klames vsetkych. Neviem, co sa s tebou stalo. Ak ale si naozaj pod vplyvom nejakeho kuzla a podla meca si, musime s tebou nieco urobit.“ „Ty ma nepoznas? Som to ja. Neviem, co sa stalo s tym mecom, ale som to ja. Ver mi!“ „Verim, ze si to ty. Ale nechcem verit, coho vsetkeho si schopna. Mam este par otazok. Vsak si rada? Takze zacnem. Vies nieco o Rii, co my nevieme?“ „Nie. Neviem. Au! Fakt neviem. Ako ti mam povedat, ze som to jednoducho ja a neklamem?“ „Jasne. Teraz si akoze mila, prijemna a tak, len mas smolu.“ „Ano! Au!“ „Vedia maniovia, kde presne sme?“ „Nie.“ „Ziadne au. Vyborne. Dobry mecik. Tak ale co urobim s tebou?“ „Ale ja vsetko poviem. Nikomu nic nerobim. Som na tvojej strane. Nieco je s mecom.“ „Mozem zistit. Spytam sa jeho samotneho. Len dufam, ze nebude sekat mna, lebo ho zlomim na kolene. Takze… mily, kuzelny mecik. Toto je asi prvykrat, co sa rozpravam so zbranou. Chce momentalne tu pritomna Navia niekomu ublizit? Nemyslim ten, kto na nu zoslal nejake kuzlo alebo ovlada ju. Len ju. Takze chce nam ublizit?“ Nic. Ziadna odozva. „Ziggy, podaj mi ten mec. Skusim to ja.“ Ria poziadala o mec a Ziggy jej ho s ocividnou nedoverou dala. „Pouzi rozumne.“ „Sleduj,“ Ria namierila mec na Naviu. „Vies, koho treba zastavit, aby bol mier? Ziadne seknutie. Ideme dalej. Vies, kde sa nachadza? Vies, ako ho znicit? Vies nieco, co my nevieme o Timurovi? Je nazive?“ Len co sa spytala poslednu otazku, mec opakovane sekol Naviu do nohy. Ria zosmutnela. Teraz uz vedela to, coho sa bala. Timur je mrtvy. Zabili ho. Zbavili sa ho, ked uz nebol potrebny. Ziadne pokracovanie pribehu. Koniec. Medziplanetarne dobrodruzstvo konci mecom alebo magiou. „Vies, kde su najblizsie ludske hliadky?“ „Nie. Au!“ „Ako je mozne, ze vies?“ „Neviem. Naozaj neviem. Au! Uz dost! Dajte ten mec prec! Okamzite!“ „Tiez by ma to zaujimalo,“ zapojila sa Ziggy a vsetci arkani sa zapozerali na Naviu. „Zbytocne sa na mna pozerate. Ja neviem.“ „Mozno nejde o to, co vies ty. Mec mozno zistuje nieco o tom, kto ta ovlada. To sa da rychlo zistit. Ovlada ta nejaky clovek?“ „Nie.“ „Niekto z maniov?“ „Ano.“ „Vyborne, ze to priznavas.“ „Ale ja nic nepriznavam. Povedala by som nie, ale ten mec by ma sekol.“ „Takze si ovladana. Za to sa netreba hanbit. Len neviem, ako je to mozne.“ „Ani ja. Uz to na mna nepouzivajte. Som cela dosekana a to hovorim pravdu.“ „Zije Larynia?“ Spytala sa Ziggy s usmevom, ktory je pre nu sice typicky, ale malo vidany v tychto mociaroch. „Ano. Preco ta otazka?“ „Na jednej nohe mas viac seknuti, ako na druhej. Chcela som zistit, ci sa to bude teraz vyrovnavat, alebo nie.“ „Ziggy! Nabuduce pouzijem Hadi mec ja na tebe. Ako by sa ti to pacilo?“ „Vzhladom k tomu, ze nas mozu kedykolvek najst a zabit, je mi to uplne ukradnute. Najradsej by som vsetkych tych ludi utopila. To je ono! Naco hladat mudre myslienky u niekoho ineho? Odplavime sa na nejaky ostrov a opevnime sa tam.“ Ria, podobne ako dalsi, len krutili hlavami. Arkani a namornici? Vsetky lode a vsetky pristavy maju v rukach ludia. Ak by aj odisli na nejaky ostrov, nasli by ich. „Zbytocne nad tym uvazujes. Je to beznadejne. Keby sme sa mohli aspon vzdat. To je jedine, co potrebujeme. Pockat na moj lud.“ „To je pekne, ale ak sa vzdame, tak nas zabiju. Ci mas mec pevne v rukach, alebo ho podavas nepriatelovi, vela riskujes. Nie kazdy je cestny. S niektorymi sa nedokazes dohodnut. Uz to tak byva. Jediny ciel je tvoja smrt. Ci mas mec alebo nie, pripadne ci si v plnej sile alebo nedokazes udvihnut steblo travy, to je vedlajsie. Zomries hned alebo zomries hned. Ziadne mozno, ziadne neskor. Len smrt.“ „Musime nieco urobit. Neviem co, ale musime. Ak neurobime nic, maniovia by mohli pouzit moj vlastny lud na svoje ciele. Vojna s carodejnikmi nie je nic prijemne a vy to poznate tiez dobre. Pritom je tak jednoduche riesenie. System je dokonaly, ked nejde o teba.“ Ria zaznamenala vela nechapavych pohladov. Arkani si dobre uvedomovali situaciu a boli ticho. Tesili sa na dobry boj, ale nie na taketo situacie. Mlcat, ak chcu zit. Utekat, ak chcu zit. Skryvat sa, ak chcu zit. Ziadny bojovy pokrik a radost v svaloch, ktore nesu smrtiace zbrane. Ziadne bojove piesne, ktore dodavaju odvahu. Namiesto bojoveho ducha rozkolisana moralka. Myslienky nad zradou. Uteky na druhu stranu, hoci i v mysli. „Mas este tu hojivu mast?“ „Mam. Ale je jej malo.“ „Daj mi ju. Budem ju potrebovat.“ „Naco?“ „Pocula si uz niekedy vetu, ze najlepsia obrana je utok?“ „Ty sa chces prebit cez ludi az k maniom a kazdemu podrezat hrdlo?“ „Mam trochu iny plan. Musime sa rozdelit. Ti pomalsi ostanu tu.“ „A ostatni co?“ „Ziskaju kone.“ „A co chces? Dostat sa az k nim? Co straze?“ „Ktoru cast vety najlepsia obrana je utok nerozumies?“ „To je blaznovstvo. Je to uplne hlupe. Navyse ledva chodis.“ „Preto tie masticky. Zajtra rano vyrazame. Ti, co budu na tom najlepsie.“ „Je to hlupost.“ „Pozri sa malicka. Uz si niekedy zomierala od hladu? Tak, ze si nevladala hybat rukami? Viem, co je to smrt hladom. Ak mam moznost zomriet od hladu alebo v boji, pripadne zachranit svet, beriem si druhu moznost. Kto je na tom rovnako ako ja, nech sa zajtra prida.“ Skoro vsetci arkani sa chcu pridat. Okamzita reakcia. „Ako si dokazala tak rychlo presvedcit, ze je to dobre riesenie?“ „Nejde o umenie presviedcat. Ide o spomienky.“ „Ake spomienky?“ „Spytaj sa kohokolvek, kto umieral hladom. Hlad nezabijes mecom a neporazis v slovnej bitke. Mam silu. Mam volu. A hlad? To je hadam jasne. Zajtra ideme.“ „Pojdem s tebou.“ „Ako chces. Kto nepojde?“ „Mala by si vediet nieco. Mam v treningu niekolko pouciek. Jedna z nich vysvetluje tvoje spravanie.“ „Len jedna? A poucka? Ty ale vies niekoho vystrasit. Co som ti urobila?“ „Cim viac prenasledujucich zabijes, tym mensia sanca, ze ta niekto chyti.“ „To je predsa jasne. Nic take nemusis ani hovorit. Dobre. Oddychujme. Mame vodu. Mozno aj nejaku rosnicku ulovime. Ak niekto nejaku ulovi a bude si isty, ze nie je jedovata, nech da vediet.“ „Pockaj. Mam to. Ak ludia idu po nas, musia mat nieco so sebou. Zasoby. Tie sme aj minule zobrali, ale minuli sa. Niekedy mozu byt najrychlejsi sposob, ako sa dostat k potrave. Ale je to nebezpecne.“ „Neboj, zvyknes si.“ Arkani sa zacali pripravovat na spanok a presunuli sa na co najmenej napadne miesta. Netuzili po nocnej navsteve. 12. Kapitola – Ona Larynia len pomaly vstavala. Slnko este len zacinalo stupat, ale vsade okolo nej sa nieco dialo. Priserny zvuk priprav na pochod. Brnenia, mece, vozy so zasobami a hlavne ludia. Vsetko sa pohybovalo sem a tam. Nahliace sa reci prehlusovali hlasne rozkazy. Nikdy si neuvedomovala, co vsetko treba na bojovu vypravu pripravit. Myslela si, ze vsetky tie presuny nebudu mat konca. „Kto je to?“ Odrazu si ju niekto vsimol. „To je ta, co nosila vodu.“ „Tak nech tu nespi a pomaha!“ Neznamy chlap do nej kopol. Vykrikla od bolesti a instinktivne ocakavala dalsiu ranu. Ta vsak neprisla. Namiesto toho ju niekto jemne posadil. „Jedla si?“ „Ja neviem. Vsetko je take. Zvlastne. Necitim sa dobre.“ „Predvcerom si mala povedat, ze nie si naucena pit. Teraz pod. Je cas.“ „Cas? Aky cas?“ „Ideme. Vyrazame. Povedala si, ze vies osetrovat. Pamatas sa?“ „Ja neviem.“ „No tak. Vstavaj. Musime ist. Vojna nepocka.“ „Aka vojna? Prepac, ja si nic nepamatam a je mi strasne zle.“ „Vstan!“ Heram chytil Laryniu za ruku a nasilim ju zdvihol. Ta sa nemohla branit. Bola pred nim v svojej obycajnej podobe. Jednoduche dievca s ciernymi vlasmi a vychudnutou postavou. Nezmenila sa teraz, ale uz skor. Kratko po tom, co Ciali odisla. „Pockaj. Prosim.“ „Co chces? Ideme do vojny.“ „Proti komu?“ „Nie je to jedno? Uz mas zbalene veci?“ „Nic som nemala.“ „Nic? Vyborne. Zober vodu. Tolko, kolko unesies.“ „Proti komu idete bojovat?“ „Je mi to jedno. Uz som ti to raz povedal. Mas tu vodu?“ „Prepac, som len zvedava. Nechcem vojny.“ „Mame rozkazy a nie sme slabosi. Urobime co je potrebne. Vyrazame.“ „Vies, ako vyzeraju?“ „Maju hlavu, co sa da odseknut. Viac ma nezaujima.“ Larynia isla po vodu. Bola rozhorcena a sklamana. Je medzi ludmi, ale ti ludia sa nespravaju ako ludia. Nie su tymi, co si kedysi myslela. Nerozmyslaju tak, ako Ziggy a ostatni. Alebo ako Lussia. Len plnia rozkazy. Chcu urobit, co je podla nich spravne. Nevedia, proti komu idu bojovat. Ani co dosiahnu. Maju zbrane. Zasoby zbrani, ktore sposobia smrt a utrpenie. Ale nemaju rozum na to, aby nieco dosiahli aj bez bojov. Mohla by doniest viac vody. Napriklad tak, ako kedysi. Stacil vozik. Teraz ale rozmyslala nad inou cestou. Cesta vody, ale ina. Zatvorila oci a zacala tichu modlitbu. Prosila Ciali o radu. Vedela, ze ju bude pocut a ze jej pomoze, alebo sa o to pokusi. Cakala na odpoved. Alebo znamenie. Cokolvek. Rozmyslala nad Ciali, az jej prisiel do myslienok niekto uplne iny. Male dievcatko, ktore sa dostalo az medzi arkanov. Viem, co chcela urobit, ale aj tak je mi jej luto. Preco to musela urobit? Kto ju k tomu prinutil? Mohli k tomu prinutit aj mna. Zabit niekoho. Nikdy by som to sama neurobila a uz ta predstava ma desi na smrt. Urcite by som neposluchla, ale mohli by ma aj tak donutit. Ako? Neviem ako, ale dokazali by to. Obycajna Larynia proti demonom a vsetkym. Tak rada by som sa vratila. Nosit vodu bolo hrozne, ale lepsie ako toto. Nikto nezomieral. Pri studni stala tabula s napisom. Niektore pismena boli vyraznejsie, ine boli podskrtnute. Pre Laryniu boli dolezite, ale v inom vyzname. Znovu si uvedomila, ze nevie citat. Je hlupa, ako si casto hovorila. „Na co cakas? Chces pomoct Ziggy a ostatnym, alebo nie?“ Mlada zena pocula hlas, ale nevedela, odkial prichadza. Pozerala sa okolo seba a hladala odpovede. Nevidela nic. Ziadny zdroj. Nic, co by mohlo vydavat ludsky hlas. Vsade len piesok a vzacna voda, ktora bola zhromazdena v hlinenych nadobach pri studni. „Tak urobis nieco?“ „Kto si? Nevidim ta.“ „To je fuk. Rozbi tie nadoby. Ak vsetky rozbijes, utec. Bez vody nepojdu bojovat proti arkanom.“ „Rozbit nadoby? Ale potom nebudu moct prenasat vodu.“ „O to ide. Si fakt blba. Ale mozes byt uzitocna. Rozbi ich!“ „Nechcem, aby niekto trpel.“ „O ludi sa neboj. Ostanu tu a nic sa im nestane.“ „Povedz mi kto si. Prosim.“ „Urob, co je spravne. Chcem vediet, ako velmi ti zalezi na arkanoch.“ Larynia bola na vazkach. Urobit nieco take, alebo nie? Nikdy nepremyslala do hlbky. Nepacilo sa jej nic, co malo nieco s vojnami. Vsetko to nicenie. Nikdy nenicila nadoby na vodu. Vzdy ich plnila a snazila sa, aby ziadnu z nich neznicila. Kedysi videla Lussiu, ako sa s nimi hrala. Len tak si jednu z nadob vyhadzovala do vzduchu a ked ju spravne nechytila, rozbila sa. Navyse sa poranila. Vtedy si myslela, ze sa to uz nikdy nezopakuje. Na dalsi den robila to iste a bola to prave ona, kto ju mal presviedcat, aby sa s tymi nadobami nehrala. Mozno je to jeden z dovodov, preco sa Larynia vzdy povazovala za neschopnu. Nedokazala prinutit Lussiu, aby sa prestala hrat. Nevedela, ako sa rozhodnut. U nej tak typicke. Pocula rozkazy a kone, ktore netrpezlivo preslapovali na mieste. Vedela o pripravach i o tom, ake ma povinnosti. Pamata si Heramove povely. Nosit vodu. Tak, ako kedysi. Pred vojnou. V usiach ma aj iny, neznamy hlas. Nieco, co nepocula este nikdy. Muzsky hlas, to urcite. Ale ci? A co to ma spolocne s vodou? Kto by chcel, aby boli tito ludia bez vody? Larynia zobrala do ruk jednu z palic a skusila co najsilnejsie udriet do blizkej prazdnej nadoby. Hlina sa rozsypala na crepiny. Instinktivne sa pozrela okolo seba, ci to niekto nevidel. Myslela na Lussiu, na vojny a na Ziggy. Na nic ine. Bola presvedcena, ze vie, co je spravne. Rychlo udrela do dalsej nadoby a ta sa rozpadla uplne rovnako. Znicila vsetky, ktore boli pri nej a isla k studni. Pri nej bolo dvadsat nadob. Kazda dost velka na to, aby na den zahnala smad pre silnych bojovnikov. Rozohnala sa znovu a znovu, az neostala cela ani jedna. Obzrela sa okolo seba a stale si ju nikto nevsimol. Nikto ju neprisiel pokarhat alebo rovno zabit. Rozbijanie nadob bolo pocut, ale nikto nesiel za nou. Bola ako neviditelna. Rozhodla sa trochu prikrcit a niekde zaliezt. Skor, ako si to niekto vsimne. Po cine sa z nej rychlo vytratilo cele to nadsenie. Lutovala svoj cin, ale nemohla na tom nic zmenit. Mohla sa priznat, ale nevedela, co to bude znamenat. „Urobila som to,“ povedala polohlasne. Nevedela ani to, komu to vlastne hovori. Ani ci ten niekto pocuva. Nedostala ziadnu odpoved. Pocula chlapov, ako nadavaju na znicene nadoby. Nerozumela dobre kazde ich slovo, ale rozhodne nechcela ist nikomu na oci. Zapocula nieco, co mohlo byt strkanim. Neustale ju prenasledoval pocit viny. Nevedela, kde by sa mala schovat. Bala sa hnevu ludi, ktori potrebuju vinnika. Ona tym vinnikom je. Mozno ocakavala pochvalu alebo odmenu, od niekoho neznameho. Nic sa neukazuje. Ziadna postava. Neprichadzaju nove prosby alebo hrozby. Stale to iste Slnko ju skuma svojimi lucmi a ona, bezradna, mysli na niektory zo svojich vzorov. Pocitila smad. Uz dlhsie sa poriadne nenapila. Tak rada by som isla k studni a napila sa, ale nemozem. Odhalili by ma. Pytali by sa na vsetko. Kto som, co chcem a preco som to urobila. Zistia to. Vsetci to budu vediet. Ja som rozbila tie hlinene nadoby. Co mi urobia? Asi ma daju do vazenia. Alebo zabiju na mieste. Mozno ma budu vypocuvat a ja pri tom odpadnem. „Vyborne, Larynia. Som na teba hrdy. Urobila si dobre.“ „Kto si? Ako to cele myslis?“ „Vsetko sa dozvies v pravy cas. Teraz sa pozri napravo od teba. Je tam sud. Otvor jeho veko.“ „Co tam bude?“ Hlas sa odmlcal. Nech to bol ktokolvek, Larynia nevedela, ci mu moze verit a ci je spravne ho posluchat. Napriek tomu, ze je uz dlhsie mimo vsetkeho, co bolo pre nu obycajne, len tazko si zvyka na iny svet. Ked nosila vodu, neboli ziadne hlasy, ziadni arkani, carodejnice aj s kuzlami a nic nemala radsej ako svoju sestru, ktora ju prekonavala uplne vo vsetkom. Ostavala jej len viera. Doteraz nezmizla, ale nie je to viera v idealy, ktore predniesol Marinus. Je to skor zufalstvo, ktore nuti niecomu verit. Comukolvek. Len, aby sa clovek uplne nezblaznil. Zodvihla veko a nasla v skoro prazdnom sude malu flasticku. Rychlo ju otvorila a napila sa. Zahnala svoj smad, ale vedela, ze druhykrat to uz nebude fungovat. Musi sa dostat k studni. Premyslala nad svojim prichodom. Je tu, lebo si to zelala Ciali. Prisla s nou, ale potom odisla. Aj teraz sa k nej skusila pomodlit, ale jej slova neboli vypocute. „Teraz ma dobre pocuvaj. Odsun prazdny sud. Pod nim je tunel. Chod tam.“ Larynia tentokrat posluchla bez otazok. Potichu odsunula sud uvidela dieru, ktora bola po stranach spevnena. Rychlo sa dostala dovnutra. „Naprav ten sud. Musis byt nenapadna.“ Len co pohla zospodu so sudom, jej den sa zmenil na tmavu noc. Nevidela vobec nic. Polohlasne zasomrala a pocitila uzkost. Nikdy nemala rada tmave priestory. Bojovala v nej tuzba odist odtialto a mat pri sebe niekoho, kto by ju chranil. Ziggy, alebo Ciali? Nevedela sa rozhodnut. Ziggy, Ciali, Ziggy, Ciali… konecne znovu pomyslela na Lussiu. Tak rada by ju mala pri sebe. Pozna jej volbu. Vybrala by Ziggy. Okamzite. Larynia vsak nema pri sebe nikoho a sama nevie, kde je. Len kusok od nej je denne svetlo a relativne bezpecie. „Doprava. Teraz dolava. Hovorim dolava. Vyborne. A teraz sa zohni, ak nechces… to muselo boliet. Teraz sa zohni. Neboj sa, zvladnes to.“ „Povedz mi, kto si.“ „Poviem ti, az vyjdes von.“ „Povedz mi teraz.“ „Zbytocne by ta to zdrzalo. Natiahni ruku hore. Trochu doprava. Nahmatala si faklu. Dobre. Teraz ju zober so sebou.“ „Fakla je nanic bez ohna.“ „Len ju zober. Pred tebou je teraz rovna chodba. Chcem, aby si isla stale rovno a zastavila sa, az ti dam vediet. Chod!“ Larynia urobila presne to, co bolo od nej ziadane. Zastala na mieste, kde bolo vidno maly kusok svetla. Tmave steny a roznorode predmety posobili desivym dojmom. Predovsetkym pre tych, co nikdy neboli v takychto priestoroch. „Teraz ma dobre pocuvaj. Chod za svetlom. Uvidis tam starsiu pani. Daj jej tuto faklu. Nepovedz jej, co si urobila na povrchu.“ „Dobre, ale neviem co jej mam povedat.“ „Povedz jej, ze si nasla jej faklu. Potom len chod dalej a dostanes sa k vychodu.“ Larynia opatrne prichadzala k silnejucemu svetlu. V studenych chodbach zacitila prijemne teplo, ale vzduch sa dychal coraz tazsie. „Marinka? Marinka, si to ty?“ Prelakla sa. Pytala sa toho hlasu, co by mala odpovedat. Ziadna odozva. Nechcela povedat, ze ziadna Marinka nie je. „Doniesla som faklu.“ „Naozaj? Nasla si ju? Pod, moje dievcatko. Pod ku mne.“ „Tak… dobre.“ „Kde bola? Rozpravaj, som velmi zvedava. Nikdy neviem kde ju dam a ked si potom spomeniem, tak uz tam nie je.“ „Bola… v tej velkej tme. Nasla som ju nahodou.“ „Sikovne dievcatko. Vyborne. Ako sa k tebe spravaju? Uz ta pozval ten chlapec na spolocnu veceru?“ „Ale… este nie.“ Larynia nevedela, co hovorit. Bola zmatena, ale zaroven si zacala verit. Snazila sa hovorit klamstva tak, aby sa sama nezamotala. Nechcela sa tiez prezradit. „Dievcatko moje, neprechladla si? Mas taky iny hlas. Keby som ta dobre nepoznala, tak by som si aj nieco pomyslela. Marinka, nie si chora?“ „Nie, nie som, ale vies, som mlada. Dospievam. Trochu sa mi meni hlas. Uz nie som take dievcatko, ako kedysi.“ „Uz aj z teba bude velka slecna. Nebude to dlho a budes so svojou velkou laskou zakladat rodinu. Ako sa to vola ten tvoj buduci muz? Ramael? Alebo tak nejako?“ „Odkial poznas Ramaela?“ „Posad sa, Larynia.“ Kto je to? Ona odrazu pozna moje meno. Co sa stalo? „Viem, nad cim rozmyslas. Ano, poznam ta. Dlho viem, ze nie si ziadna Marinka. Nikoho s takym menom ani nepoznam. Je to uz nejaky cas, odkedy ta sledujem.“ „Ako? Co o mne vies?“ „Povedala by som, ze viem o tebe dost. Nemusis sa bat, nie som tvoj nepriatel. Dokonca som velmi rada, ze sa spoznavame. Prosim, sadni si.“ „Doniesla som ti faklu.“ „Vyborne, ta sa hodi. Zdvihni ju. Trochu vyssie. A sleduj.“ Fakla zacala ziarit slabym plamienkom, ale ten postupne silnel. Vyzerala ako ktorakolvek ina fakla, aj ked bola zapalena bez ohna. Akymsi kuzlom. „Ty si carodejnica.“ „Jedna z mala. Nemam ale taky talent, ako ty.“ „Talent? Ja? Neviem carovat.“ „Nevies. Ale to neznamena, ze na to nemas talent.“ „Ramael vie carovat.“ „Na neho som bola ako matka vzdy pysna. Samozrejme, kym sa nepridal k Marinovi.“ „Vy… ste boli jeho matka?“ „On nezije? Co sa mu stalo?“ „Myslela som, ze to viete.“ „Nie, neviem. Ak nieco o nom vies, povedz mi to. Naozaj to chcem vediet.“ Laryniu dojali slzy starsej zeny. Najskor sa zdala byt pomylena, ale teraz je vsetko inak. Doveruje jej. Stacilo spomenut jednu meno a vsetko je uplne ine. „Ked prisli maniovia, tak sa stretli s arkanmi. Dohodli mier, ale rychlo aj tak skoncil. Bola som tam. Ja aj Ziggy a Ramael. Zabili ho. Uz neviem preco, ale bolo to strasne. Tak velmi krute.“ „Maniovia? Arkani? Neviem kto to je, ale ak sa Ramael pokusil urovnat ich spor, musel mat na to dobry dovod. Moj chlapec. Moj chlapcek! Preco?“ „Naozaj je mi to luto. Bol dobry a mily. Snazil sa, aby ostatni prezili.“ „Mala si ho rada?“ „Ano. Asi ano.“ „Dovedies ma k tomu, co mu to urobil?“ „Ale ja neviem kto to bol. Niekto z maniov. Mozno by som si spomenula, ale bolo to strasne. Nechcem si to pamatat. On aj Lussia, Durf a vsetci. Bolo to strasne.“ „Neviem, kto je Lussia. Tvoja sestra? Prepac, kym si sem neprisla, nepoznala som ta. Durfa ano, ale vas dve nie. Kto su ti maniovia?“ Mlada zena sa myslou chcela dotknut pribehu, ktori kedysi hovorila Ziggy. Jej asi prvy pribeh. Vsetky tie narody, o ktorych nikdy nepocula. Spletita historia boja dobra a zla. Vojny, ktore sa tazko pamataju. Nevedela si spomenut. Preto povedala jedine, co jej napadlo. „Maniovia su carodejnici. Mozu byt dobri, ale vacsinou su zli.“ „Carodejnici? Vies mi povedat nieco viac o ich magii?“ „Ozivili Lussiu a hned ju zabili. Chceli vidiet ako trpim!“ Pani sa zohla k Larynii a podala jej vreckovku. Povedala nieco na upokojenie a skusila to s neznym usmevom, ale bezvysledne. Nemohla zastavit slzy a ani nevedela, ci je vobec spravne obmedzit slzy u tak mladej zeny, ako je Larynia. Sestnast cyklov, stale vo vyvoji a este nevie, coho vsetkeho je zivot schopny. „Len pokojne. Neviem celkom, ako si sa sem dostala, ale si asi dost zmatena. Nepoznam svet, len blizke okolie. Ak by si nieco potrebovala, povedz mi to.“ „Da sa ozivovat mrtvych?“ „So silnou magiou sa to da. Je to ale velmi riskantna magia. Svetla ci temna, podla tvojich cielov. V kazdom pripade je to velmi narocne. Ziadny zaciatocnik to nedokaze. Ak to niekto vie, musi to byt skutocny carodejnik a musi vediet naozaj vela. Navyse nieco tak narocne sa malokedy podari na prvykrat.“ „Oni to dokazu.“ „Kto? Ti maniovia?“ „Ano. Dokazu ozivovat a ovela viac.“ „Co vsetko dokazu?“ „To neviem, nevidela som vela z ich magie. Vedia sa dotknut cloveka a ten hned zaspi, alebo vrhat rozne kuzla a zabijat ludi. Ozivuju mrtvych a vedia vycarovat vodu. Urcite je toho ovela viac. Bojim sa ich.“ „Dokazu medzi sebou komunikovat na dlhe vzdialenosti?“ „Urcite ano.“ „A aky maju ciel? Co chcu dosiahnut?“ „Asi to, aby ich nikto neohrozoval. Zabiju arkanov. Aj teraz je vojna.“ Carodejnica vyriekla kuzlo a Larynia sa zmenila na mys. Chytila ju a jemne si ju polozila na dlan. Pozrela sa smerom do tmy. „Marinka, Marinka si to ty?“ „Hladame dievca. Bolo tu?“ „Aj ja hladam. Marinka pride. Marinka pride.“ „Zenska blazniva, nemame na teba cas. Bola tu, alebo nie?“ „Marinka este neprisla, ale ja viem, ze pride. Tesim sa na nu. Urobim jej dobry caj a budeme sa spolu rozpravat. Je taka mudra. Mozno mi donesie tie korienky, ako slubila. Ano, ano slubila. Marinka pride a ja sa tesim. Aj som pozametala a pozrite sa, ako je tu cisto. Ona pride.“ „Tadialto nesla. Vratme sa.“ „Povedzte jej, nech sa vrati. Povedzte jej. Mam ju rada.“ Hliadka sa vracia rovnakym smerom a Larynia, tentokrat v mysacej podobe, zvedavo skuma cudziu dlan. „Pod myska, je cas na dalsie kuzlo. Tu pekne pockaj. Dobra myska.“ Larynia sa dostala do svojej povodnej podoby. Cele kuzlo bolo ovela rychlejsie, ako cakala. Len s namahou sa udrzala na nohach. Napadali jej slova plne vdaky. Za zachranu, ako aj za ponuknutu stolicku. „Povedz mi, preco si to urobila?“ „Co preco som urobila?“ „Tie nadoby. Mozno ta nikto iny nevidel, ale ja ano. Preco?“ „Ja… som musela.“ „Zaujimave. Velmi zaujimave. Ako si si uz urcite uvedomila, nieco o tebe viem. Neboj sa, nikto mi o tebe nepovedal. Mam svoj dar a len malokto o nom vie. Tak, ako som ja pre ostatnych blazniva zenska, tak si ty pre mna neznama. Povedz mi, preco si rozbila tie nadoby?“ „Myslela som, ze ten hlas je tvoj.“ „Aky hlas? Pocujes nejake hlasy?“ „Ano, pocujem, ale neviem komu patri. Myslela som si, ze je ten hlas tvoj.“ „Neviem sa dostat niekomu do hlavy. Viem zistit niektore veci, ale neviem nikoho ovplyvnovat.“ „Potom to musel byt niekto z maniov. A ja som urobila presne to, co chcel. Co som to urobila?“ Mlada zena sa dala do placu. Instinktivne hladala nejaku oporu. Niekoho, kto by ju ochranil pred celym tym zlym svetom. Pozrela sa na carodejnicu, ale nepodisla blizsie. „Co sa stalo?“ „Zomrela.“ „Kto?“ „Carodejnica. Ako vy, ale ina.“ „To je naozaj hrozne. Ovladat nieco z magie ta neurobi lepsim clovekom. Neprinesie to lepsi zivot. Mas len viac moznosti, ale stretavas sa aj s vacsim mnozstvom nepochopenia. Ak mas moznost niekomu pomoct, je normalne urobit to. Ak to ale urobis, vzbudis strach. Ludia sa boja toho, co nepoznaju. Ich svet je obmedzeny. Kedysi davno som bola presne ako ty. Mlada, zmatena a prenasledovana. Nevedela som nic, co by bolo naozaj cenne alebo uzasne. Poznala som iba pracu a vsetko, co poznaju ludia pracujuci pre chram. Ale nebudeme hovorit o mne. Moj zivot neskoncil, ale jeho zaciatok je uz daleko.“ „Ale k tebe sa vrati Marinka a vsetko bude dobre.“ „Nevrati sa. Ziadna Marinka neexistuje. Cele je to len hra. Mala som syna, ale ziadnu dceru. Moje druhe dieta zahynulo. Viem len to, ze to bolo dievcatko. Rozhodla som sa ju pomenovat Marinka. Zdalo sa mi, ze by sa jej take meno pacilo. Vacsina rodicov rozmysla, ake meno sa im paci. Som ina. Chcela som meno, ktore bude jedinecne a pritom mile.“ Rozhovor pokracoval. Larynia sa pytala a dostavala odpovede. Ziadne straze sem dole nechodili. Niekedy bolo pocut nieco z povrchu, ale nijako to nenarusovalo rozpravanie. „Veri ti. Vyborne. Teraz jej povedz, ze Marinus je mrtvy a uz sa nemusi schovavat,“ posepkal Larynii neznamy hlas. Ta ale vahala. „Stalo sa nieco? Pocula si ten hlas?“ „Ano. Nieco mi povedal.“ „Co take? Ak to mozem vediet, samozrejme. Spolu lahsie prideme na to, komu patri.“ „Uz ten hlas nebudem pocuvat. Musi to byt niekto z demonov.“ „Co ti povedal? Neboj sa, nech je to cokolvek, nebudem sa na teba hnevat.“ „Mam ti povedat, ze Marinus je mrtvy. Uz sa nemusis schovavat.“ „Obidve informacie viem. Vlastne som nevedela, ze je mrtvy, ale tusila som to. Pod, nieco ti ukazem.“ Zena vytiahla stary kus papiera. Bola to jednoducha mapka. V strede bol chram a okolo neho niekolko dedin. Ukazala na jednu z nich. Okolo chramu boli kruhy a tato dedina bola az za tym druhym, vacsim kruhom. „Co to znamena?“ „Ty si z prvej kasty, my ostatni z tretej. Rozumies?“ „Ano, teraz uz rozumiem. Mrzi ma to.“ „To nic, pre to sa netrap. Teraz sa zamysli nad tym menom. Marinka. Koho ti to pripomina?“ „Neviem, nikdy som take meno nepocula.“ „Rozmyslaj. Stale nic?“ „Nerozumiem.“ „Dala som meno, aby sa podobalo na to Marinove. Dufala som, ze ak by ho pocul, tak by ju dal do vyssej vrstvy. Uz na zaklade mena by mohla mat lepsi zivot, ako ja.“ „Nepoznam ani tvoje meno.“ „Volam sa Kreiana. Uz poznas moje meno, aj mojho syna. Teraz som ti zachranila zivot. Povedz mi nieco o tom hlase. Kedy si ho zacala pocut?“ „Len teraz. Pred tym, ako som znicila tie nadoby. Poslal ma sem. Povedal mi, aby som zobrala faklu.“ „A ty hovoris, ze ti maniovia su zli?“ „Ano, su velmi zli. Bojim sa ich. Pocula som o nich hrozostrasne veci. Kvoli nim je vojna. Oni ovladaju ludi.“ „Potom si nemala rozbijat nadoby. Ak su naozaj mocni a ovladaju cary, rychlo ta tu najdu. Mozno som aj prekvapena, ze tu nie su.“ „Ten hlas mi povedal, ze mi povie svoje meno. Ale az ked pridem na povrch.“ „Zaujimave, velmi zaujimave. Asi nechcel, aby som vedela, kto to je. Ale je to hlupe. Keby si sa dostala von, aj tak je sanca, ze by si mi to povedala. Alebo sem nemozu ist ti maniovia. Je to zahada. Teraz by si urcite nemala vychadzat von. Budu ta hladat. Pockaj, az den vystrieda noc. Ale neviem, kam by si potom mala ist.“ „Nepojdes so mnou?“ „Mozno som tu uz pridlho a cisty vzduch este nikoho nezabil.“ Kreiana urobila caj a postarala sa o najlepsie pohodlie, ake mohla Larynii poskytnut. Pytala sa na Ramaela, na vojny a velmi sa zaujimala o Ziggy a Ciali. Obidve take odlisne, ale pre malu Laryniu mimoriadne dolezite. Vlastne nie len tieto dve. Okrem dvoch naozaj silnych zien mala este jeden vzor. Svoju mladsiu sestru, ktora jej chyba najviac na svete. „Premenis ma este na mys?“ Vyslo zrazu z Larynie. „Preco by som nieco take robila? Ale ak by ta hladali, tak ano.“ „Chcem ist von. Tam mozno zistim nieco, co potrebujem vediet. Ako clovek by som bola napadna.“ „To je vyborny napad. Len neviem, ci ti ten hlas nieco povie aj v tejto podobe. Kazdopadne to mozeme skusit. Ako ta napadlo nieco taketo?“ „Lussia sa bala mysi. To bola moja sestra. Stale mi hovorila, ze ja som ta bojazliva.“ „Teraz by bola na teba hrda. Ukazem ti cestu von, ktorou ludia nechodia, ale mys by ju zvladla.“ Po chvili sa rovnaka myska vratila k carodejnici a ta ju pohladila po srsti. Znovu vyslovila zaklinadlo a Larynia sa ukazala v svojej povodnej podobe. „Co si zistila?“ „Musim ist. Co najskor. Je to velmi dolezite.“ „A kam?“ „Existuje niekto menom Timur. Ma nieco pri sebe. Nieco dolezite. Potrebujem to.“ „Nejake podrobnosti?“ „Neviem, vela som toho nepochopila, ale musim sa k tomu dostat. Inak vsetci zomrieme.“ Kreiana sa zapozerala na mladu zenu, ktora hovorila rychlo a vystrasene. Nemala pocit, ze jej klame. AKT XIX: Ini, ale stale ludia 13. Kapitola – Galedon II Kajuta kapitana nikdy nebola miestom, ktore by niekto mohol obdivovat. Jednoduche kreslo, dve stolicky, postel a dva stoly. Vsetko zapratane udajmi, poznamkami a mapami. Ta najvacsia ziarila kapitanovi Teirakovi do oci. Modre, cervene a dalsie body boli pospajane useckami s dlhymi popismi. Poloha, uzitocne nerastne suroviny, obyvatelstvo a vsetko dalsie k tomu. „Stale tie spravy. Neustale si ich citam ako sialenec. Dolezite informacie a potom zrazu ticho. Vies, co to znamena?“ Kapitan bojovej lode Galedon II sa pytal svojho asistenta, ktory mu prave doniesol jeho vecerny caj. „Sme pripraveni, nech sa uz deje cokolvek.“ „Vodna planeta. Hmm. Jednoduchy nazov. Nieco mi na tom nesedi. Vzdy mi na tom nieco nesedi. Asi to ani nemoze byt inak. Neverim, ze moze byt planeta skoro cela zatopena vodou. Kto vie, do akej hlbky je ta voda?“ „Ria to nevedela. Ale vedela o manioch.“ „Stale si myslim, ze sme nepripraveni. Porazili sme ich, ale boje s tou chamradou su vzdy tazke. Tie ich kuzla! Niekedy si myslim, ze cim viac prehravaju, tym viac su nebezpecni.“ „Musime ich uplne porazit. Ak je na tej planete voda, tak to dokazeme.“ „Kazda bodka na plane je to, co mame. Vysledky rovnic. Boje na ziskanie a boje na udrzanie. Cim viac planet ovladame, tym je tazsie udrzat na kazdej z nich poriadok. S primitivmi sa tak tazko dohaduje.“ Teirak siahol po vreckovke a ususil si celo. Napriek bezchybne fungujucej klimatizacii sa poti od vzrusenia a ocakavania. „Moj pane, bojovali ste proti nim v prvej linii i ako velitel. Ak ich niekto dokaze vytlacit z tejto planety, ste to vy. Dali ste rozkaz na pripravenie sa na vsetko a my pripraveni sme.“ Asistent sa pokusal ulahcit kapitanovi jeho myslenie, ale nebolo to jednoduche. Hrozy vojen su neprijemne v casoch mieru a kazdy mier, aj ten najlepsi, niekedy skonci. Sledoval pohyby kapitana Teiraka a hlavne sa pozeral na vsetky tie planety, ktorym nieco chybalo. Niekedy to bola vojenska sila na potlacanie povstani, inokedy dolezite suroviny na rozvoj priemyslu alebo napriklad kvalitna poda, ktora by udrzala populaciu. Tak ako vsetci ostatni, aj on si bol vedomy toho, ze pody je dost. Ak sa vsetko podari, bude jej dost pre obilie a zeleninu, chov zvierat i pestovanie technickych plodin pre priemysel. Na vsetko a este ovela viac treba to najdolezitejsie. Vodu. „Kolko este?“ „Presnejsie informacie ako tie, ktore mame, ziskame uz coskoro. Podla palubneho pocitaca za dva dni a styri hodiny.“ „Ideme do neznama. Ta planeta je dalej od ostatnych planet. Aj preto sme sa o nej dozvedeli tak neskoro. Keby sme mali viac lodi, vedeli by sme o nej ovela viac. Teraz mam strach, ze o tuto lod prideme. Trvalo rok, kym sme ju dali dohromady.“ „Dokazali sme to a to je hlavne.“ „Ano, to je hlavne. Z troch znicenych lodi sme urobili jednu.“ „Toto je nasa najlepsia lod. Nasa pycha. A vy ste jej velitelom.“ „Radsej trojicu mensich lodi ako jednu trochu vacsiu, ktoru sme len ledva dali dohromady.“ Kapitan si vychutnaval caj. Nikto nepil tak silne caje, ako on. Malo vody a silna zmes. Spominal na prvu liniu a stare zbrane, ktore sa museli pouzivat manualne. Aj vtedy si vychutnaval dlhy spanok, ktory bol podmienkou sluzenia v armade. Dostatok tekutin alebo dostatok spanku. Kto si mohol vybrat, dal prednost tekutinam. „Najdi mi vsetko o tej nasej prieskumnej lodi v zaznamoch.“ „Dvojmiestny prieskumny modul. Neozbrojeny. Oproti starsiemu modelu ma vylepsene komunikacne prostriedky. Posadku tvori mechanik Timur a komunikacna pracovnicka Ria. Presiel trojradovym testovanim. Opravy po vystaveni mikroasteroidom boli priblizne pred rokom.“ „Takze lod v dobrom stave? Je nejaka moznost zistit, ci im dosla nasa sprava s odpovedou?“ „Pravdepodobne nie, pane. Mozno by to bolo mozne zistit priamo z prieskumneho modulu.“ „Daj povel nasim technikom. Nech o tom zistia co sa da z nasho konca. Co najskor.“ Asistent odisiel a kapitan sa ocitol sam, len so svojimi mapami. Pohlad mu zbehol na cigaru, ktoru si uz dlho odklada na policke. Sam seba este nikdy nepresvedcil, ze je cas na jej zapalenie. Vela snazenia, zvysujuci sa pocet vitazstiev a krute spomienky na prehry. Hodil do seba posledny hlt z vecerneho caju a pozrel sa von, do vesmiru. Vesmirna tma pretkavana hyperpohonom. V duchu si hovori, ako je rad, ze ide na tuto vypravu v poriadnej lodi a nie v malom a pomalom prieskumnom module. Pri pohlade na postel sa zamyslel. Musi sa vyspat a nie je tu nic, co by potreboval robit. Ma schopnu posadku, ktora ho prave nepotrebuje. Moze sa len tak prechadzat, alebo len tak spat. Rozhodol sa, ze sa prejde do komunikacneho oddelenia, s tuzbou skontrolovat najnovsie spravy medzi lodou a domovskou planetou. Chodby zdobia nastenne fotografie lode z roznych uhlov. V rohu kazdeho obrazu je jej meno, Galedon II. Az na jednu vynimku. Posledny obraz na chodbe, ktora vedie k mostiku je iny. Rovnaka lod, ale bez napisu. Ziadne nadherne fotografie, ktore urobili automaticke graficke programy. Vlastne viac ako hotovu lod to pripomina kopy materialov, z ktorych bola lod postavena. Ta fotografia nie je ovela starsia ako vsetky ostatne. „Pane, mame problem,“ povedal kapitanovi jeden z technikov, ovladajuci primarne obranne systemy. „Co sa stalo?“ „Vsimol som si to uz davnejsie. Palivove nadrze su neustale v nerovnovahe. Uz dvakrat sme to opravovali a raz sme dokonca zastavili kvoli opravam. Vyzera to tak, ze budeme musiet znovu.“ „Co sa s nimi stalo?“ „Priamo s nadrzami nic. Su prepojene s dalsimi castami lode. Kym do lavej ide dostatok deuteriovej vody, do pravej nie.“ „Co to moze sposobit?“ „Technicky, ak by sa dosiahla kriticka hranica, moze byt pravy ochranny stit k nicomu. Horsie je to, ze energeticka komora zavisi na plne funkcnom pravom stite. Tak to bolo naprojektovane a nemozeme to zmenit.“ „Sme v zemi nikoho. Nevieme, ci je tu nejake nebezpecenstvo. Preletme tadialto tak rychlo, ako to pojde. Ale nie za kazdu cenu. Ak je to potrebne, presunte co treba.“ „V tom je problem, pane. Na plnu opravu by sme potrebovali pristat. Problemove potrubie je prilis hlboko v lodi na to, aby sme sa k tomu bez ciastocneho rozobrania lode dostali.“ „Pristat na ako dlho?“ „To sa tazko odhaduje. Minimalne na sest hodin.“ Teirakova tuzba bola jednoducha. Prist, urobit co je potrebne a odist. Ak treba opravy, tak idealne v bezpeci. Maniovia nie su jedini nepriatelia. „Len co sa dostaneme k planete, chcem ju poriadne preskenovat z bezpecnej vzdialenosti. Ak ziskame potrebne udaje, zvazime moznosti boja s maniami. To ma teraz prioritu. Ak sa nam podari zbavit sa ich, pristaneme a opravime co treba. Navyse doplnime zasoby. Je mechanizmus na vyrobu deuteriovej vody plne funkcny?“ „Ihned to preverim, pane.“ Nedal to poznat, ale sprava o poskodeni lode ho velmi znepokojila. Vie, ze o kazdu hodnotnu planetu treba s niekym bojovat. Nema v plane riesit nejaku diplomaciu. Lod je vyzbrojena, rucne vyberal posadku a potrebu noveho zdroja vody si uvedomuje kazdy clovek na palube. Teirak sa rozhodol prejst zaznamy clenov posadky. Bojove vyznamenania, vyrazne uspechy, sklamania. Tych malo ludi, co ma nejake sklamanie v oficialnych zaznamoch, prispieva naozaj vyraznou hodnotou. Vojaci, inzinieri, vedci. Zapozeral sa na profil oficialnej psychologicky. Podla mnohych najdolezitejsieho cloveka na dlhych putovaniach vesmirom. V oficialnej sprave sa vzhladom na velkost lode odporuca dvoj az trojclenny personal so zameranim na psychologiu. Galedon II ma jednu psychologicku a ta ma plne ruky prace. Kapitan sa rozhodol, ze ju navstivi. Jej kajuta je ina, ako vsetky ostatne. Na stenach su krasne zelene plane, lesy s potocikmi a vsade pritomne zvuky prirody, ktore prehrava pocitac dookola a neustale v zvukoch robi drobne zmeny. Zaroven je aj o nieco vacsia. Styri postele su vedla seba a aj ked by tam mohla byt aj piata, bolo by to privelmi natesno. To by nebol dobry signal. „Ak potrebujes tak casto takyto oddych, potom by som nechcela byt kapitanom.“ „Vzdy lepsie, ako riesit problemy inych ludi. Zvlast, ked to kazdy od teba ocakava a teba nema kto zastupit.“ „Pekne slova. Tak kde to bude? Ako obycajne?“ „Neprisiel som si polezat. Skor ma trapi nieco.“ „O co ide?“ „Dostal som spravu o poskodeni lode. Postavili ju trochu zle a nie je vela, co s tym mozeme urobit.“ „S technickymi vecami ti velmi nepomozem. Mas tu ale dost skusenych ludi, ktori na tom uz teraz usilovne pracuju.“ „Ano, to je pravda. Ale neustale si myslim, ze ideme do zahuby. Nemam dobry pocit.“ Psychologicka ponukla jednu z posteli kapitanovi a na vedlajsiu si lahla sama. Vzdy sa jej takto lepsie rozmyslalo. Na stenach priroda a nad hlavou iluzia jemneho vanku, ktory pomaly posuva neskodne oblaciky nahodnym smerom. Raz tam, inokedy tadial. Stale nejaka zmena. Sama dobre vedela, ako to funguje a nepovazovala to za ziadny zazrak. Kazdopadne to bolo najkrajsie miesto na lodi. Na dalsich dvoch posteliach oddychovali dvaja technici. Skoncila ich sluzba a rozhodli sa, ze cast svojho volneho casu stravia tu. „Vies, kolko krat si uz zasiel za mnou, na tejto lodi i mimo nej? Tie tvoje zle pocity. Veci sa udeju. Niekedy dobre a niekedy zle. Uz si mal pocit, ze je pred tebou strasny den, ale ten dopadol nad ocakavania dobre?“ „Ale samozrejme. Teraz ma budes presviedcat, ze zle pocity nic neznamenaju. Je mi to fuk. Uplne ukradnute. Ideme pozriet a idealne dobyt tu planetu, lebo ju potrebujeme. Musime tam ist. Necudoval by som sa vsak, keby to dopadlo cele zle.“ „To mas pri kazdej vyprave.“ „Uz ma dobre poznas. Ale teraz je to ine. Viac… temne.“ „Mozno je to aj dialkou. Hovoril si, ze je to dalej ako ine planety.“ „Neviem, dialkou to nebude,“ podrazdene odpovedal kapitan a zapozeral sa na usmievajucu sa psychologicku. „Vies, co si myslim ja? Tou dialkou to bude. A hotovo. Dlhsie na lodi a mozeme tak vela ziskat. Potom si zacnes hovorit, ze cas ide pomaly a este neskor dostanes pocit, ze sa vsetko spomaluje. Ale my tam uz skoro sme. Alebo nie?“ „Mozes mi povedat co len chces. Toho blbeho pocitu sa nezbavim. Snazim sa o to od prvej chvile, co sme vo volnom vesmire.“ „Vies, preco ja nemavam blbe pocity?“ „Tak to som zvedavy. Preco?“ „Pretoze tato praca je dobre platena. Vlastne som tu uplne spokojna. Mam tu svoje nebicko, relativne jednoduchu pracu a ani nevies, ako dobre padne, ked sa mozes pocas dlhej cesty s niekym porozpravat. Vies, o com vsetkom? Z tolkych informacii mam pocit, ze sa stanem expertkou na nieco, co som na zaciatku cesty ani nevedela ze existuje.“ „Preco na to nepouzijes ustredny pocitac? Tam je informacii o comkolvek neurekom.“ „Asi som skor za klasicku formu. Len tak sa po stojacky porozpravat, alebo si sadnut. Pripadne polezat si. Tak, ako teraz.“ „Uznavam, niekedy mas naozaj dobru pracu, ale inokedy ti nezavidim.“ „Vcera to bolo uzasne. Prisla sem ta nova, co tak velmi chcela patrit medzi pozemne jednotky. Vraj sa boji, ze ju nieco na inej planete uhryzne. Normalne som sa bavila. Ale to by som asi nemala hovorit. Predpisy. Ach, tie tak milujem!“ Kapitanovi sa v blizkosti psychologicky vzdy pacilo. Priroda, aj ked umela a hlavne niekto, kto ma dobru naladu, nech sa deje cokolvek. „Co si myslis, ze tam najdeme?“ „Napriek tomu, ze vyzeram mudro, neviem viac ako pristroje. Nikdy som tam nebola. Nikto z nas nebol.“ „Ja viem. Ale chcem vediet, co si myslis.“ „Kvety.“ „Kvety? Myslis si, ze tam budu vsade kvety?“ „Vela vody. Tak preco nie? Tisice nadhernych druhov. Ak pristaneme, tak na vonavej luke.“ „Pekna predstava. Mne napadlo skor to, ze nas maniovia hodia o skaly.“ „Maniovia? Budu tam?“ „To si nevedela?“ Pre psychologicku sa skoncilo stastne obdobie. Ak niekoho naozaj nemala rada, boli to oni. Mnozstvo dovodov, jeden silnejsi ako druhy, ale vsetky maju spolocne crty: nenavist, otroctvo a smrt. Znicene lode, pricarovane choroby, bratovrazedne vojny. Male ukazky z ich stylu zivota. „Pozoruhodne,“ poznamenal Teirak. „Co je pozoruhodne?“ „Mas najviac konverzacii na tejto lodi. Ale aj tak ti nikto doteraz nepovedal o tom, ze su tam maniovia. Ocakaval som, ze to zistis v priebehu niekolkych minut.“ „Kolko ludi o tom skutocne vie?“ „Cakal som ze vsetci. Ale vsetci asi nie.“ „Mozem hovorit uplne otvorene?“ „Samozrejme. Co mas na srdci?“ „Preco som tu jedina?“ „Povodny plan bol viac, ale si tu momentalne jedina psychologicka.“ „To viem. Ale preco?“ „Jedna odmietla, pretoze sa musi postarat o svojho maleho chlapceka a chce byt pri nom. Druha odmietla tiez. Nepovedala dovod. Riesil som vtedy velmi dolezite veci, preto som to akceptoval a nezistoval som viac.“ „Vedela o marinoch?“ „Neviem. Doteraz som si myslel, ze to vedeli vsetci. Takze pravdepodobne ano.“ „Ak uz tu mam byt jedina, kto sa stara o psychiku kazdeho jednotlivca, mala by som vediet vsetko, co potrebujem vediet. To by bolo ferove jednanie.“ „Nemohol som to vediet. Ber to ako ospravedlnenie, ak chces. V kazdom pripade si myslim, ze si schopna a si tu, pretoze ak to niekto zvladne, si to ty. Nevyhodim ta na ziadnej opustenej planete ani nic podobne. Si tu, lebo ta tato lod potrebuje. Aj ja ta potrebujem. Spolu so mnou vsetci ostatni. Az sa vratime domov, precitas si o svojej odvahe. Misia do vzdialenych koncin vesmiru a jediny clovek, ktory po psychickej stranke pomohol asi kazdemu, si ty. To znie skvelo.“ „To mame problem. Viem co hovoris. A hovoris dobre. Ja ale viem, co tieto slova znamenaju.“ „Dobre, urobime to inak,“ odpovedal kapitan a poziadal jedneho z technikov, aby doviedol zbranovu specialistku Sianu. „Ty chces, aby nahradil niekto, kto odpaluje rakety? Chces, aby sa o psychicke problemy staral niekto, ako je ona?“ „Ak to nezvladas ty, potom je tu riesenie. A nielen to, ze ta nahradi. Este ta aj nauci odpalovat rakety.“ „To nemozes urobit.“ „Mam na to pravomoci. Urobit to mozem.“ „Dobre, v poriadku, dohodnime sa. Zabudneme na toto. Budem sa starat o to, aby tu boli vsetci stastni. Na to mam trening. Ziadne rakety vsak odpalovat nebudem.“ „Ale naucit sa to mozes. Nevieme, co sa bude diat na tej planete, ale ak je jeden clovek na tuto pracu malo, pripravime dalsieho. Momentalne nema co robit. Kto vie, co sa od nej naucis. Navyse sa mozete skamaratit.“ „S nou? To myslis vazne?“ „My vychadzame dobre. A ak jej niekto ako ty otvori usta, tak to nebude na skodu.“ „Ako moze byt psychologicka niekto, kto povie jedno slovo za mesiac?“ „Mam k dispozicii tvoje zaznamy. Start budete mat rovnaky. A ty,“ pozrel na druheho technika, „pod so mnou. Tu prebehne skolenie. V kantine sa da lezat tiez.“ Po kratkej chvili sa vratil vyslany technik aj so Sianou. Teirak isiel s technikmi prejednat ich pracovne povinnosti a nechal dve zeny osamote. Siane nepovedal ani slovo. Dve zeny sa zatial pozerali na seba. Mali prazdnu miestnost, ktora pripominala uzasne prirodne divadlo. Medzi nimi vsak nebola ziadna uvolnena atmosfera. „Takze… ta tu pekne vitam. Neviem, bola si tu uz niekedy? Nepamatam si ta tu.“ Nic. Len mlcanie. „Posad sa. Asi ta zaujima, preco si tu. Mozes mi verit, nebol to moj napad.“ Psychologicka sa zbytocne pozera do oci. Nevidi nic ine, ako sustredenu a tichu mysel. Ziadna odpoved. „Mozes mi nieco povedat o zbranovych systemoch? Rada by som sa nieco naucila. Zbrane, to bolo vzdy moje. Ale ako vidis, som tu a casto sa k nim nedostanem.“ „Neverim ti.“ Siana odpovedala razne a okamzite sa zvrtla na pate. Otvorila dvere a rychlou chodzou sa ocitla za najblizsou zakrutou. „Pockaj!“ Zavolala na nu, ale podla ocakavania na to volanie neprisla ziadna odpoved. Nic ine, ako zvuk obuvi, ktory so vzdialenostou postupne slabol. „Aspon ze mi pred nosom nezabuchla dvere. Dnes na dlhe dobrodruzstva zoberu naozaj hocikoho.“ 14. Kapitola – Nova planeta Po hodine sa vratil kapitan do relaxacnej miestnosti. Vacsina ludi to sice nazyvala uplne inak, ale svoj ucel plnila. „Ako to islo?“ „Keby som bola kapitanom ja, tak ta poslem do certa.“ „Vyborne. Ale nie si. Co mi o nej povies?“ „Ty si urobil cele to divadlo len preto, aby som ti o nej teraz nieco povedala?“ „Nie, to vobec nie. Ani mi to nenapadlo. Ale je to zaujimava myslienka. Poviem ti, preco som tu. Som tu, pretoze viem velit lodi a to odnasa mnozstvo veci. Okrem ineho aj to, ze musim co najlepsie poznat ludi, s ktorymi pracujem a pre ktorych prichystam ulohu. Teraz mi skus povedat, preco si tu ty.“ „Som tu, pretoze som nastupila ako jedina a nemal si na vyber?“ „Pre toto nemam rad diskusie s ludmi, ktori vedia o ludoch viac, ako ja.“ „To nemusi byt pravda.“ „Nemusi. Ale je. Kazdopadne si stale myslim, ze toto miesto zvladnes.“ Pairusa, ktora svoju pracu psychologicky zvlada podla kapitana velmi dobre, ma neustale obavy z maniov. Nie je tazke konat prirodzene a kazdy clovek ma strach. Nie je vsak v pozicii, ked by mala svoj strach ukazovat verejnosti. Rozlucila sa s Teirakom a isla si lahnut. Nie vsak na postele v miestnosti, ktora imituje prirodu. Tej si uziva viac ako dost. To, po com tuzila, je uplne obycajna miestnost, kde sa da zhasnut a nepocuvat vobec nic. Na dalsi den sa po vsetkych rannych cinnostiach ocitla na osetrovni. Nebola zranena, ale bola privolana z klasickeho dovodu. Nie vsetci znasaju dlhe cestovanie v prazdnom priestore dobre. Zvlast pri uplnych novacikoch, co nikdy neboli na ziadnej vesmirnej lodi. Stavy uzkosti, samoty a vlastnej nedolezitosti. Kontrast medzi obrovskym svetom a clovekom, ktory je oproti je oproti nemu tak nepopisatelne malicky. Vsetko bolo o to zvlastnejsie, ze problemy zacala pocitovat Siana. Drsne vyzerajuca zena, ktora sa viac podoba na atleta ako na niekoho, kto ma obcas stlacit niektore tlacidlo. „Ako sa citis?“ Niekto z lekarskeho personalu sa opytal beznu otazku, ale nedosla ziadna odpoved. „To je v poriadku, ja si ju zoberiem na starosti. Dali ste jej napit? Dajte jej este raz.“ „Na dalsi pridel nemas pravomoci. Mame obmedzene zdroje.“ „To sme civilizacia. Dostat trochu vody znamena riesit byrokraciu. Dajte jej tretinu z mojho ranneho podielu.“ Napriek tomu, ze bolo Siane zle, stale sa snazila chodit az privelmi vzpriamena, ako keby chcela byt vyssia. Od Pairusy sice vyssia nebola, ale to jej bolo jedno. Stale sa snazila posobit na inych. „Asi viem, preco to robis. Chces vsetkym naznacit, ze sa vies o seba postarat. Si silna. Ver mi, ze sila ma viac podob a priznanie, ze nie si v niecom dokonala, ti nic neuberie. Preco si nikdy nebola u mna? Miestnost, v ktorej pracujem, je cela o sile. Cela ta prazdnota ti nieco berie a relaxacna miestnost sa to snazi obratit. Len pod.“ Pairusa pripravila postel a Siana si na nu pomaly lahla. Ziadne napravanie vankusa a hladanie idealnej polohy na oddych. Jednoducho lezi a pozera sa dopredu, pripadne na psychologicku, ked nieco povie. „Preco tak rada mlcis?“ „Trochu z teba ide strach. Vies, ked je niekto uplne ticho, tak to moze znamenat cokolvek. Moze ta nieco trapit. Alebo sa otvoris len niektorym ludom. Mozno mas za sebou nieco strasne. Alebo je v tom nieco ine?“ „Neries.“ „Tak dobre. Vies ty co? Tu si pekne oddychni. Nikto ta nebude rusit. Ak budes nieco potrebovat, daj mi vediet.“ Psychologicka bola znovu sama. Mohla si rozmyslat, nad cim len chcela. Aktualne myslela hlavne na ludi, ktori dokazu byt stale ticho. Kladla si otazky a skusila si na ne odpovedat. Vraj aj ona bola ticha. Stale si hovorila, ze Siana nie je ticha, len to hra. Nieco chce. Planuje svoj tah a neustale analyzuje poziciu, v ktorej sa nachadza ona i vsetci okolo nej. Neznama planeta, ktora je ich cielom, bola coraz blizsie. O to dlhsie bolo cakanie. Kapitan dal povely na preverenie dolezitych systemov a predovsetkym vsetkeho, v com sa v minulosti nasli problemy. Po dlhych hodinach sa lod konecne dostala dostatocne blizko k planete. Na hladanie vody neboli potrebne pristroje, bolo ju vidno vsade. Cela planeta je plna vody. Pre ludi, ktori si vodu vazili a mali jej vzdy nedostatok, posobil uz samotny pohlad na nu blazenym dojmom. Niektori z posadky by tam najradsej boli hned, aby sa poriadne napili. Niekto dokonca vyhladal v pocitaci kurz plavania. „Hovori k Vam kapitan. Vsetci, co este nevideli ciel nasej planety, nech sa na nu pridu pozriet. Je priamo pred nami.“ Lodou sa zacali premavat ludia. Vsetci okrem tych, co mali na starosti senzory, sa presunuli na mostik alebo do jedneho zo skladov, ktory bol umiestneny v prednej casti lode. „Co mame?“ „Sprava zodpovedala realite. Na tejto planete je dostatok vody.“ „To vidim aj bez pristrojov. Vieme nieco o obyvateloch?“ „Zatial vidime jeden kontinent. Moze ich byt viac a samozrejme k tomu ostrovy. Zistime viac, az budeme blizsie. Na zaklade farby mozeme predpokladat travnaty porast v rovinatej oblasti. Ak su tu nejake pohoria, pravdepodobne ziadne z nich neprekroci hranicu piatich kilometrov, pane.“ „Priblizte sa s lodou, kym nezistime nieco o obyvateloch. Zaroven pripravte zameranie na clenov prieskumnej misie.“ „Uz na tom pracujeme. Zatial nemame ziadne suradnice. Sme prilis daleko.“ Situacia sa velmi rychlo opakuje. Su blizsie, ale zaroven su stale daleko na to, aby zistili nieco skutocne zaujimave. „Pane, mame to. Signal.“ „Je bezpecne, aby sme transportovali na palubu?“ „Pri aktualnej vzdialenosti a rychlosti je to riskantne.“ „Dvadsat minut. Potom urobte novu analyzu. Ak to bude mozne a bezpecne, dostante toho cloveka na palubu. Vieme, kto to je?“ „Chytame signal komunikacnej pracovnicky.“ „Takze Ria. Co je s mechanikom?“ „Nemame signal.“ „Ako to, ze nemame signal?“ „Nieco sa muselo stat. Porucha, alebo nieco horsie.“ „Napriklad?“ „Mohol zomriet. Alebo mu niekto vyoperoval transportne zariadenie.“ „Boze!“ Pairusa si zakryla tvar. Nechcela vediet viac. Teirak sa cudoval, ze sa tu tak nenapadne zjavila. Nevidel ju prichadzat. „Toto je ta najhorsia vec na cestovani. Niekam idete a zistite nieco nove. Potom sa caka na nieco dalsie a postupne po krokoch je toho coraz viac. Zakazdym je to vsak vyckavanie.“ Planeta sa pred posadkou lode neustale zvacsovala. Otacala sa a cast pevniny uz nebola viditelna. O to lepsi pohlad bol na mohutny ocean. Burkove mraky sa striedali s rozlicnymi odtienmi modrej farby. Ziadne vacsie ostrovy, len voda. Ich ciel. Kontinent sa neustale vzdaluje a lod spomaluje. Nikto z posadky sa nechce dostat k maniom prilis blizko. „Kolko to bude este trvat?“ „Sme dostatocne blizko. Mozeme urobit transport. Teraz ale registrujem dva ciele.“ „Druhe zariadenie?“ „Ano. Su daleko od seba.“ „Priprav transport do vazenskych ciel A a B. Zaroven posli bezpecnostne zlozky k celam.“ Vojaci sa zacali rychlo presuvat k dvom celam, ktore boli v tej istej miestnosti. Namierili svoje zbrane na prazdne cely a nasledne naviazali kontakt s mostikom. Po kratkom okamihu sa obidve cely naplnili. „Komunikacny pracovnik prieskumneho modulu Terana. Autorizacny kod 7245 9211 3248.“ „Kto si?“ Spytal sa jeden z vojakov. „Prave som ti to povedala. Som Ria, bola som v prieskumnej misii, poslala som spravu.“ „Neber to osobne, len som si chcel byt isty. A kto je ona?“ Na Laryniu sa opreli vsetky pohlady. Nikto ju necakal a ona sama nevedela, kde sa dostala. Bola v uplnom soku. Prezerala si vsetky tie tvare. Ludia. Ale ini. Vsetci v zodpovedajucich uniformach a s neznamymi vecami v rukach. „Ruky hore! Ruky hore! Zahlaste, ze mame votrelca.“ „Dajte prec tie zbrane.“ „Ty ju poznas?“ „Ano, poznam. Je neskodna. Ale neviem, co tu robi.“ „Moze byt niekym z maniov.“ K celam sa dostavil uz aj kapitan, s niekolkymi ludmi v patach. Prezrel si obidve zeny a zameral sa na Riu. „Ty. Kto si?“ „Ria. Komunikacna pracovnicka. Prieskumny modul Terana. Autorizacny kod 7245 9211 3248.“ „Pekna basnicka. Ale nemyslim si, ze ty si Ria. Mozes byt ktokolvek.“ „Som to ja. Pytajte sa na co chcete. Som Ria.“ „Stale nie som presvedceny.“ „Na tu hroznu planetu sa nevratim. Su tam maniovia a ine divne tvory. Dlho trvala cesta sem, na tuto planetu. Poslala som informacie. Teraz chcem ist domov a na chvilu zavesit akekolvek skumanie vesmiru na klinec. Namiesto uvitania mi neverite a tolkokrat sa ma pytali, kto som, az z toho prichadzam o rozum.“ „Dobre, povedzme, ze ti budem verit. Kto je ta druha?“ „Vola sa Larynia. Je mentalne retardovana. Neskodna.“ V miestnosti zavladlo ticho. Riu vypustili z cely a spolu s vacsinou personalu opustala miestnost. Kapitan ju viedol do svojej kajuty, kde sa s nou mohol porozpravat vo vacsom sukromi. Zaroven dal povel k vzdialeniu sa od planety. Nechcel byt v blizkosti maniov ani o chvilu dlhsie, ako je to potrebne. Pairusa ostala s Laryniou takmer sama. Ostali len styria chlapi so zbranami. Napriek Riinej ziadosti zlozili zbrane len na kratky cas. Znovu mierili na Laryniu. „No tak, zlozte tie zbrane.“ „Nevieme, kto to je.“ „Nech je to ktokolvek, zbrane nepomozu. Najradsej by som si s nou pohovorila sama.“ „To ti nemozeme dovolit.“ „Marite moju pracu, uvedomujete si to?“ „Tvoja praca nie je spovedanie potencialnych nepriatelov bez potrebnej vojenskej pritomnosti. Ak chces s nou rozpravat, tak si rozpravaj. Zbrane dolu nepojdu.“ „Ach. Rozumiem vasej praci. Chcem, aby nam nieco povedala. Nieco o manioch, o tej planete. Nieco, co ma skutocnu vojensku hodnotu. Mozeme ratat s tym, ze pozna niekoho, kto bojuje proti maniom. Zlozte ich.“ „To nie je nasa starost. Nevieme kto to je.“ „Preto to chcem zistit. Dajte zbrane dole. Vsetky. Pokojne si ich nechajte pri sebe, len na nu nemierte.“ Velitel pritomnych vojakov vola kapitana pomocou vysielacky. Zaroven vytahuje taser a striela do Pairtusy omracujuci elektricky vyboj. Ta v bolestiach pada na podlahu. „Preco si to urobil?“ Ostatni sa zacali prekvapene pytat. „Tie zbrane. Trikrat za sebou nas ziadala o to iste. Chcela, aby sme polavili v ostrazitosti. Ona by to nikdy neurobila. Musi byt prekliata. Niekto z maniov ju musi ovladat. Ty, okamzite zavolaj pomoc. A vy dvaja, pomozte mi dat ju do cely. Zoberte jej vysielacku.“ Larynia sa len nechapavo pozerala na vsetky tie udalosti. Nic nepovedala. Ticho sledovala udalosti a mala strach. Nikdy nevidela ziadnu vesmirnu lod, z vnutra ani z vojkajska. Vsetko sa jej zdalo tak odlisne. Predovsetkym boli ini ludia. Najviac ju prekvapilo, ze este aj pred nou sa ludia strielaju. Videla, co urobili tej zene, ktora sa jej zastala. Chcela nieco povedat, ale ostala ticho. „Co sa stalo? Kde je… kto ju dal do cely?“ „Pane, Pairusa sa zacala chovat velmi zvlastne. Neustale nas ziadala, aby sme zlozili zbrane. Uplne stale. Mam pocit, ze je ovplyvnena kuzlami. Maniovia nad nou maju moc.“ „Len pokojne. Poznam ju velmi dobre. Ak chcela, aby ste zlozili zbrane, tak na to mala pravdepodobne uplne obycajny dovod. Nie je slusne mierit na hosta zbranou. To by si mal vediet.“ „Ale pane, bola zvlastna. Som presvedceny, ze toto nebolo jej bezne spravanie.“ „Co si urobil? Pouzil si taser?“ „Ano. Musel som.“ „Dobre, bude ako myslis. Nechajte ju v cele. Teraz vsetci chodte.“ „To ich nechate len tak? Obidve?“ „Myslim, ze v tomto pripade je to najlepsie mozne riesenie. Nechajte ich osamote. A doneste im nieco na sprijemnenie pobytu. Napriklad vankuse. A nejake jedlo a pitie. Strazte za dverami. Ria a zdravotny personal ma plny pristup. Je to jasne?“ „Co ak nieco spolu podniknu.“ „Budeme to vidiet na kamere.“ Vojaci opustili miestnost. Ostala len Larynia a Pairusa. Hlucne vymeny nazorov nahradilo ticho. Larynia nechcela hovorit. Stale len stala v prostriedku cely, ako keby jej chcel spomedzi mrezi niekto ublizit. Toto vazenie jej pripominalo vsetky vazenia, v ktorych kedy bola. Spomienky na utrpenie, nepochopenie a na statocnu Lussiu, ktora bola spolu s nou chytena. Teraz sa situacia opakovala. Nikoho nezabila, nekradla, vazila si starsich a snazila sa byt dobra a poslusna. „Povedz jej presne to, co ti poviem, dobre? Ako prve jej povedz, ze ta to mrzi.“ „Mrzi ma to.“ „Teraz jej povedz, ze vsetko bude v poriadku.“ „Vsetko bude v poriadku.“ Pairusa bola tiez trochu prekvapena, ale vlastne k tomuto sa chcela dopracovat. To nezname ziena nerozpravalo pred vojakmi. Jej sa vsak neboji. „Ako sa volas, dievca?“ „Larynia.“ „Ahoj, Larynia. Uz si niekedy videla tvoju planetu z vysky?“ „Nerozumiem.“ „Z vysky. Z kopca alebo z velmi vysokej veze.“ „Nerozumela som tomu druhemu slovu. Vo vyske som uz bola. Chram mal niekolko poschodi a ja som bola aj uplne hore.“ „Planeta? Nevies, co je to planeta?“ „Neviem.“ „Niekedy ti to ukazem. Je to velmi pekne.“ „Nechcela som ta dostat do problemov. Nevyzeras byt zla.“ „Ale no tak. Si celkom mila, vies o tom? Mozem ti potom ukazat moju kajutu. Je krasna. Tam sa da dobre oddychnut.“ „Preco sme tu?“ „Bezpecnost. Vies, nepoznaju ta. Nevedia, co mozu od teba ocakavat. Neboj sa, bude to len chvila.“ Do miestnosti prisiel jeden z vojakov. Presne ten, ktory pred chvilou pouzil taser. Surovo hodil kazdej po jednom vankusi a ako prisiel, tak i odisiel. Skaredo sa pozrel na Pairusu, zatial co Laryniu uplne odignoroval. „On je ovladany maniami. Ak sa vzdialite od planety, kuzlo sa prerusi.“ „Coze? Ako to mozes vediet?“ „Viem to. Jednoducho to viem. Aj medzi ludmi na planete su taki, ktorych priamo ovladaju. Aj arkani.“ „Arkani? Kto je to? Ale to nie je dolezite. Si si uplne ista, ze ten vojak je ovladany?“ „Ano.“ „Dokelu. Nemam vysielacku. Zistila si to az teraz, alebo si to vedela hned?“ Pairusa rychlo ziskavala informacie od Larynie. Mala k nej doveru, aj ked prave obvinila niekoho z posadky, na ktorej sluzi. „Nebola som si ista a nevedela som, ci to je len jeden. Ale uz viem.“ „Pomoc! Pridte sem niekto! Pomoc! Halo!“ „Pouzi vankus na zamavanie do kamery pri dverach.“ „Snad pouzime. Lepsie to bude vidno.“ „Mam vam… dobre.“ Larynia s Pairusov zacali mavat prinesenymi vankusmi. Po chvili dobehol Teirak aj s Riou a niekolkymi clenmi posadky. „Pane, musite nieco pocut. Na palube mame ocarovaneho cloveka.“ „Ano? A koho? Vies, ze ti nemozem teraz uplne verit.“ „Poratajte vsetkych vojakov, ktori tu pred chvilou boli. Ich velitel je ocarovany. Dvaja dalsi boli zavrazdeny ukrytym nozom v uniforme pri lavom pleci. Teraz sa presuva do kuchyne. Nestriela, lebo chce byt nenapadny. Obidve mrtvoly su mimo dosahu kamier, medzi touto miestnostou a kuchynou.“ „Ako sa to volas, dievca?“ „Volam sa Larynia. Hovorim vam pravdu. Musite ihned zasiahnut.“ „Toto moze byt vsetko trik.“ „Som na lodi Galedon II. Lod ma problemy s dodavkou paliva pre lavy stit. Vase kreslo je od krvi, ktora sa vam pred tyzdnom pustila. Pairusa je tehotna.“ „Coze?“ Pairusa sa okamzite ozvala. Nechapala, co ma toto vsetko znamenat. Uvedomila si, ze to mozne naozaj je. „Vies vela. Neviem odkial a neviem kto si. Si bezpecnostnym rizikom.“ „Musite konat. Je v kuchyni. Tri neozbrojene osoby su v bezprostrednom ohrozeni. Pri sucasnej rychlosti vzdalovania od planety ho budu moct ovladat este dvadsat tri minut a sedemnast sekund.“ Kapitan okamzite dal do pohybu vsetky bezpecnostne zlozky. Vydal pokyn na evakuaciu kuchyne a uzavretie vsetkych vchodov. „Ak je pravda, co hovoris, preukazala si nam obrovsku sluzbu.“ „Vypustite Pairusu z jej cely.“ „Vypustim obidve, len co sa preveri tato informacia.“ Larynia ostala s psychologickou uplne sama. Sledovala odchadzajucich vojakov a nasledne sa zapozerala na mreze svojej cely. „Ako to vsetko vies?“ „Ja… ja neviem.“ „Teraz si vedela. Mas obrovsky dar. Verim ti, ze si hovorila pravdu.“ „To som nebola ja, ale to je zlozite.“ „Mame cas. Rada si vypocujem, ako to je. Kto ma potom taky dar?“ „Ja… neviem. Naozaj neviem.“ „Dobre teda. Je toho vela, pre kazdeho. Mozno si zachranila celu lod. To je uzasne. Len neviem, ako si sa k tym vsetkym informaciam dostala. Mas dar, vidiet vsetky tie uzasne veci v svojej mysli? Alebo mas na to nejake zariadenie?“ „Budete sa mi smiat.“ „Preco? Ty nie si blazon. Blaznov poznam dost dobre na to, aby som vedela, kto blaznom je a kto nie je.“ „Povedal mi to niekto, ale neviem kto to je.“ „Mas v hlave nejaky hlas, ktory nie je tvoj?“ „Mala som. Uz nemam. Alebo neviem. Teraz nepocujem.“ „Co ti povedal naposledy?“ „Mala som povedat, aby ta vypustili z cely.“ „Neviem toho vela o roznych hlasoch. Pri dlhych cestach sa ludia mozu stretnut s cimkolvek. Niektore kultury si myslia, ze vsetky vnutorne hlasy su zle. Patria roznym demonickym bytostiam. Podla toho, co hovoris, by tento mohol patrit niekomu dobremu. Skusila si zistit, komu patri ten hlas?“ „Ty si nemyslis, ze som blazniva a hlupa?“ „Nie, nemyslim. Neviem, aka si. Vyzeras byt vystrasena, aj ked si este nedavno nebola. Prisli sme sem z velkej dialky. Povies mi, aky je tvoj svet? Kde si vyrastala?“ „Zomrieme tu?“ Prekvapiva otazka od Larynie prisla hned po tom, ako sa dotkla mrezi. „Nemusis sa bat. Uz za chvilu pojdeme von. Kapitan sa vrati a ja ti nieco krasne ukazem.“ „Ale toto su cely. Tu zomrieme.“ „Nie, nezomrieme. To je len preto, aby sme ostali chvilu na mieste. U vas su tiez taketo cely?“ „Ano, tam daju tych, ktori maju zomriet od smadu a od hladu. Niekedy zomru aj od slnka.“ „To je strasne. Tak by to nemalo byt. Vidim, ze ty si take cely videla na vlastne oci.“ „Skoro som v nich zomrela. Mala som zomriet.“ „Urobila si nieco zle?“ „Nedala som pozor na sestru. Obidve sme mali zomriet.“ „Princeznu ako si chcel niekto zabit?“ „Vtedy som nebola princezna.“ „Vidim, ze mas za sebou dlhy a zaujimavy pribeh. Tak ty si bola princezna? To muselo byt krasne. Kto boli kral a kralovna?“ „Sluzila som silnej a krasnej carodejnici. Aj ja som bola krasna.“ „Co sa jej stalo?“ „Neviem presne, ale zabili ju. Je mi jej luto. Vycarovala aj vodu a ked som zomrela, dala mi zivot.“ „Ta carodejnica bola z rodu maniov?“ „Ano, hovorili ze ano.“ „Asi potrebujem malu prestavku. Hovoris dost zvlastne, trochu som z teba zmatena. Mam napad. Ukazem ti, ako mozes cely svoj pribeh napisat. Co ty na to povies?“ „Neviem pisat.“ „Ty ze nevies pisat? Tak to je chyba. Mozem ta to naucit, ak chces.“ „Viem o niekom, kto pisat chce. Ona by mohla pomoct ovela viac.“ „Mas kamaratku?“ „Neviem, ci je kamaratka. Mam ju rada.“ „Mozno ju sem dostaneme. Mohlo by sa jej tu velmi pacit.“ „Ten hlas mi povedal, ze by ste ju chceli zabit.“ „Povedal ti to teraz?“ „Nie, povedal mi to skor.“ „Ona je nebezpecna?“ „To urcite ano.“ „Nikoho z maniov nemozeme zobrat na tuto lod. To je asi celkom jasne.“ „Ona nie je jedna z nich. Je arkanka.“ „Ma nieco spolocne s maniami?“ „Ano.“ „Kto su ti arkani?“ „Rada poviem, co viem. Ale neviem vela a bojim sa.“ „Coho sa bojis?“ „Ten hlas. Povedal mi o vasich zbraniach. Je to strasne.“ „Ake zbrane presne myslis?“ „To neviem. Ale su strasne. Nechcem, aby boli vojny a aby vsetci zomreli.“ „To nechce nikto. Je to trochu zlozita situacia a my vieme o diani na tomto mieste iba velmi malo. Potrebujeme niekoho, kto by nas nieco naucil. Chceme konat dobro. Pomahat.“ „Ale ja uz nic neviem. Uz som to iba ja.“ „Iba ty? Preco iba? Kazdy ma svoju hodnotu. Poznas veci, ktore nepozna nikto z nas. Si vynimocna a od nas je naozaj nepekne, ako sme sa k tebe zachovali.“ Do miestnosti vstupil kapitan spolu s niekolkymi chlapmi. Bol spoteny a na tvari sa mu objavil cerstvy skrabanec. Aj niektori dalsi mali za sebou boj. Larynia si vsimla, ze sa znovu objavuje aj ten vojak, na ktoreho upozornila. „Vy dve, podte so mnou. Ospravedlnujem sa za to uvaznenie, ale ako vidite, niekedy je to potrebne. Jeho dajte do cely.“ 15. Kapitola – Situacia Teirak dostal spravu, ze su od planety dostatocne vzdialeni. Ziadne aktivity od maniov nie su mozne. Poziadal Pairusu, aby sa osobne starala o Laryniu, zatial co sam zisti o planete co najviac, na zaklade toho, cim si presla Ria. Technici vyuzili zastavenie na tu cast oprav, ktora bola v ich silach. Na kapitanov prikaz prisla do relaxacnej kajuty Siana. Zahlasila, ze zajtra rano bude bojova porada a bez cakania na odpoved odisla. „To je vyborne,“ povedala Pairusa Larynii. „Tesis sa?“ „Netesim sa. Ja ziadne boje nechcem.“ „To sa len tak hovori. Chce sa s tebou porozpravat. Spolu najdeme riesenie, ako zabezpecit mier. Uvidis, bude to pekne. A teraz pod. Nieco ti ukazem.“ Psychologicka zapla zive tapety na stenach. Po kratkej chvili sa vsak vsetky svetla vypli. „To sa niekedy stava. Dalo by sa to opravit, ale vacsinou sa opravuje nieco dolezitejsie. Na druhy krat to skoro vzdy funguje!“ Steny sa zacali menit. Namiesto nevyraznej bielej farby sa ukazali krasne kosate stromy, ako sa ohybaju v jemnom vetre. Na inej stene bolo vidno a hlavne pocut vodopad, ktory navyse nadherne vonal. Po miestnosti lietali motyliky a niekto, kto bol v tejto miestnosti prvykrat, len neveriacky kruti ocami. Ani Larynia nevedela, kam sa skor pozerat. „Paci sa ti tu?“ „Neviem kde som. Asi prichadzam o rozum. Bojim sa.“ „Bojis sa? Tak to si zatial prva. Si v uplnom bezpeci. Uvolni sa.“ „Nikdy som toto vsetko nevidela. Vas svet je krasny.“ „Nie je to tak celkom nas svet. Vies, nas svet je suchy. Z velkej casti je to pust.“ „Pust poznam, cely zivot som bola v pusti.“ „V pusti? Ty? Ale tvoj svet je plny vody. Je nadherny. Ukazem ti ho.“ Pairusa na pocitaci zrusila animacie prirody a zapla kameru. Pred nou sa objavil tmavy vesmir s hviezdami. V jeho prostriedku vsak ziarila modra planeta. Uz na prvy pohlad mala obrovsky poklad. Po zapnuti priblizenia bolo vidno centralnu pust, ale aj zelene udolia, polostrovy a nizke kopce. „Kde je tvoj domov?“ Jednoducha otazka prekvapila Laryniu. Vytiahla z vrecka zariadenie, ktore zobrala na planete. Chvilu na to sa objavila tu, na tejto lodi. „Si velmi sikovna, ked si sa k tomu dostala.“ „Neviem co to je. On mi to hovoril. Mala som to zobrat. Presne vedel kde to bude.“ „Kto? Ten hlas?“ „Ano.“ „Mozno zistime, komu patri ten hlas. Ale nebudem ti klamat, neviem zatial ako.“ „Neviem, ci to chcem vediet. Uz som videla rozne cary a nie vsetky boli pekne.“ „Nie vsetko su cary, Larynia. Vela veci vieme vysvetlit technikou. Ale nieco stale nie.“ „Preco si ku mne taka mila? Vsetci su ku mne mili a ja neviem preco.“ „Je to tak spravne. Alebo je to minimalne logicke. Ak si k niekomu mila, tak sa viac dozvies. Zanechas lepsi dojem. Je to ako s obchodom. Radsej si kupis chlieb tam, kde sa na teba pekne usmeju a zazelaju ti dobru chut ako tam, kde po tebe ten chlieb hodia a ani sa neobzru, ci ti ho nehodili do hlavy. Peniaze uz nemame, ale predpokladam, ze vy ano.“ „Ti co maju vela penazi su zli a vzdy chcu este viac.“ „To moze byt pravda. Neviem toho vela o zivote mimo nasu sustavu. Nikdy som nemala trening na interakciu s niekym, ako si ty.“ „Myslela som, ze si ako ja.“ „To som. Prepac, ak to vyznelo zle. Sme ludia. Mame toho vela spolocneho. Ale vyrastali sme inde. Nepozname sa navzajom. Som zvyknuta rozpravat sa s ludmi. Som lodna psychologicka. Nikdy som nemala moznost rozpravat sa s niekym, od koho sa mozem tak vela naucit.“ „Ale ja som hlupa.“ „Vsetci su hlupi. Niekedy ale dokazu vymysliet nieco naozaj mudre. Dokonca tak mudre, ze sa svet ihned zacne menit na krajsie miesto. Ria o tebe povedala skarede veci. To sa mi nepacilo. Bola som velmi neprijemne prekvapena.“ „Riu dobre nepoznam, ale je mudrejsia ako ja. A je odvazna.“ „To rozhodne je. Zajtra sa vsetci pekne porozpravame. Musi byt zaujimave, zit na planete plnej vody.“ „Nevedela som o tom. Len nedavno som prvykrat videla more. Myslela som, ze nie je nic vacsie ako riecka pri mojej dedine a jazero pri chrame.“ „Mate tam chramy? K comu sluzia? Koho uctievate?“ „Uctievali sme Marina. Bol to velmi zly clovek. Ucil nas, ale moja sestra a ostatni zistili, ze je velmi zly. Potom prisla krasna carodejnica a ona bola ovela lepsia. Ked ju zabili, tak prisli maniovia a zacali velke vojny. Bola by som tak rada, keby bol mier. Radsej by som pracovala kazdy den a nosila vodu, len aby nikto nezomrel.“ „Prepac, neviem co na to povedat. Je mi to cele velmi luto. Aj teba mi je luto. Vojny prinasaju smrt a sklamanie. Chces pocut, ako to bolo u nas?“ „Neviem, radsej nie. Uz som pocula o vojnach dost.“ „Zaujimave. Myslela som, ze by ta to mohlo zaujimat. Tak dobre. O com sa rada rozpravas? Mas… niekoho?“ „Rodicov a sestru mi zabili. Mladeho muza, ktoreho som mala rada tiez. Zabili aj cloveka, ktoreho som si vazila. Aj arkana. Mala som velmi rada tu carodejnicu, ale ani ona nezije. Ostala Ziggy a o nu sa velmi bojim. A ak mozem za blizkeho cloveka povazovat teba.“ „Pockaj tu na chvilu, dobre? Hned sa vratim.“ Pairusa zavolala Riu do relaxacnej miestnosti. Ostala sama. Nenapadne presla do predneho skladu a oprela sa o sud s vodou. So slzami v ociach prehodila cez seba dvere a pocitacu dala pokyn, aby zatvoril dvere a nikomu ich neotvaral. K Larynii vsak nikto neprisiel. Ostala celkom sama. Prezerala si steny. Posobili obycajne, v porovnani s tym, co bolo pred chvilou. Napriek tomu to bolo uplne ine ako vsetko, co videla mimo tejto lode. Chram vyzeral inak, drevene domy arkanov tak isto. Vsimla si pristroj, pomocou ktoreho sa zapinali vsetky tie krasne farby. Najskor sa priblizila, ale potom ustupila. Privelmi sa bala niecoho tak zvlastneho. Nechcela nieco pokazit. Rozhodla sa, ze bude dalej poslusne cakat na Riu. Vybrala si postel, ktora je od dveri najdalej. Nechcela rusit niekoho, kto by si chcel tiez lahnut. Viedla boj so spankom a nechcela ho prehrat. Dalej trpezlivo cakala. V ruke drzala pristroj, ktory ju sem dostal. Mala suciastka, ktora sa nachadzala vedla tela mrtveho muza. Neprijemny pohlad ju strasil. Ticho dakovala neznamemu hlasu, ktory ju viedol az k telu. Poradil jej, kadial treba kracat i ako zvladnut jazdu na koni. Ucil ju pouzivat lopatu a predovsetkym si verit. Nevedela, preco to vsetko robil. Ani preco to mala vsetko robit ona. Rozpravala sa o nom s Krianou, Ramaelovou mamou. Aj teraz s Pairusou. Vsimla si niektore podobnosti. Obidve k nej boli velmi mile. Navyse obidve vedeli carovat. Technologie, ktore pouzivala psychologicka na vesmirnej lodi, sa jej zdali rovnako kuzelne ako skutocne kuzla. Dvere sa po dlhej chvili otvorili. Vstupil mlady muz, ktory niesol technicke vykresy v svojej klasickej forme. „Pairu… ty nie si Pairus. Alebo si omladla?“ „Prepacte, neviem kde je. Mozem jej povedat, ze ste ju hladali.“ Technik necakal. Okamzite sa natiahol k cervenemu tlacidlu vedla dveri. Zo vsetkych stran sa ozval neprijemny zvuk. Prelaknuta Larynia spadla z postele a zakryvala si usi. „Co je? Co sa stalo?“ „Pairusa zmizla. Ona je bez dozoru.“ „Musis kvoli tomu spustat alarm?“ „Mam svoje rozkazy. Musim.“ Do miestnosti vchadzalo coraz viac ludi. Niektori z nich boli ozbrojeni. Jedine, co videli, bolo vychudnute ciernovlase dievca na zemi, ktore sa snazi zakryt svoje usi. „Hej! Kde je Pairusa? Co si jej spravila?“ Ria, ktora rychlo dobehla do miestnosti, sa zacala pytat Larynie. Ta jej neodpovedala. Neustale si drzala usi. „Nikto to nevypinajte. Dajte ju na postel. Pripravte puta.“ „O niecom takom moze rozhodovat jedine kapitan ani psychologicka. Ty nic z toho nie si.“ „Som expert na komunikaciu s bytostami z odlisnych systemov. V jej nepritomnosti som psychologicka ja.“ „Teraz bola v cele. Nevidis, ze trpi?“ „Sme v blizkosti maniov. Musime byt pripraveni.“ „Co sa deje?“ Konecne sa dostavil kapitan a naraz mu hned niekolko ludi zacalo vysvetlovat situaciu. Rozhodol okamzite vypnut alarm a zamietol pouzitie akychkolvek put. „Si v poriadku? Pocujes ma?“ Larynia mu neodpovedala. Bola v soku. Neuvedomila si, ze ten zvuk je uz vypnuty. Nemohla ho dostat z hlavy. Triasla sa a ocividne trpela. „Zistite, kde je Pairusa. Ak je to potrebne, pouzite jej osobny implantat.“ „Uz sme ju nasli. Nachadza sa v prednom skladisku. Dvere su zatvorene. Mozeme to skusit otvorit, ale bude lepsie, ak pouzijeme rozkaz vyssieho dostojnika.“ „A to som jediny. Dobre, idem tam. Kompletne zruste poplach. Ria, ty ma pockaj v mojej kajute. Vy ostatni, nemusite tu vsetci byt. Vy dvaja tu ostante s nou. Doneste jej trochu vody a pustite jej nieco na upokojenie.“ Dvaja vybrani technici sa postarali o Laryniu. Zdvihli ju zo zeme a jemne ulozili na postel. Bolo im zvlastne, ze na celkom inej planete nasli ludi. Dokonca mlade dievca, ktore nie je tak odlisne od inych dievcat v jej veku. Zatial co sa jeden postaral o vodu, druhy vybral graficku temu Ticha noc. Vypol zvuk a nechal dievca, nech si odpocinie. Obidvaja potom podla nariadenia kapitana ostali pri nej. „Uz ti je lepsie?“ „Ja nechcem zomriet. Poviem vam, co len budete chciet. Alebo urobim. Neberte mi moju dusu. Prosim. Na kolenach vas prosim.“ Larynia pri proseni zle zvazila stabilitu vysokych posteli, ktore na ziadne klacanie na kolenach neboli stavane. Zosmykla sa a spadla na zem. „Nemusis to robit. Nikto ti neublizi. Vsetko je to len nedorozumenie. Vadi ti ten zvuk, vsak? Uz ho nebudes pocut. Viem, ake je to strasne. Volas sa Larynia, vsak“ „Ano.“ „Nemusis sa bat. Vlastne ti musim podakovat. Bol som v kuchyni, ked sa tam dostal ten ocarovany vojak. Nemal by som sancu, keby nebolo teba. Zabil styroch ludi. Mohol som byt piaty a tento vedla siesty.“ „Aky tento vedla? Mam meno.“ „Vies, ze ta nechcem volat menom. Mas tak smiesne meno, ze ho sam nepouzivas.“ „To nie je tvoja starost. Nevolaj ma tak.“ „Dobre, to si potom vybavime. Ale tato slecna dosiahla, ze obaja zijeme.“ „To mas pravdu. Dakujem ti, malicka.“ Prekvapena Larynia ako vzdy nevedela, co povedat. Chvilu rozmyslala, ci im povedat o tom hlase, alebo radsej nie. Nechce byt cielom mnohych otazok od mnohych ludi. Chce jednoducho zit. „Preco si tu sama? Teraz sice nie si, ale predtym si bola. Co sa stalo?“ „Pairusa musela odist. Mala ju nahradit Ria, ale neprisla.“ „S Riou si bola na tej planete. Skamaratili ste sa?“ „Bojim sa, ze nie. Nie som ako ona. Nema dovod skamaratit sa so mnou.“ „Za ten kratky cas, co si tu, si si kamaratov ziskala dost. Veru, vyborny start.“ „Bojim sa, ze ta mila pani odisla kvoli mne. Asi som ju urazila.“ „To je mozne. Kazdy clovek sa dokaze urazit, aj tento vedla.“ „Prestan s tym!“ Napomenul ho druhy technik. „V pohode. Len pokojne. Uz ju nasli a rychlo zistia, co sa stalo.“ Zatial co sa dvaja technicky rozpravali s Laryniou, Teirak sa vybral do predneho skladu. Nebolo by to prvykrat, co sa tam niekto dostane a nechce ist von. Je to asi najlepsia skrysa na celej lodi. Ak niekto chce byt sam a pozerat sa na vesmir priamo pred lodou, tu ma na to prilezitost. „Viem, ze si tam. Otvor dvere.“ Kapitan zavolal na Pairusu, ale ta sa ani nepohla. Otvoril konzolu a zadal svoj osobny kod. Dvere sa otvorili. V tmavej miestnosti bola zasvietena len jedina lampa, ktora prezradzala jednoduchy ukryt. „Vsetko v poriadku? Co sa stalo?“ „To dievca. To je strasne.“ „Co s nou?“ „Rozpravali sme sa. Je neuveritelne, co sa jej stalo.“ „Pre mna je neuveritelne, ze si zmizla od svojej povinnosti a sice si poziadala o nahradu za seba, ale nevedela si, ze to Ria bude ignorovat.“ „Prepacte, naozaj som nechcela odist. Nikdy som sa nestretla s niekym ako je ona.“ „Ria hovorila, ze je mentalne retardovana. Vies to potvrdit?“ „Podla mna nie je, ale je tu nieco ine.“ „Co ine?“ „Asi to povedala iba mne.“ „Ak je to nieco, co ta psychicky uplne odrovnalo, tak by som mal vediet, o co ide. Som tvoj nadriadeny a potrebujem sa postarat o to, aby si bola uplne v poriadku a plne schopna vykonavat potrebne cinnosti.“ „To nemozem povedat.“ „Dobre. Zistime, ako to bude uz zajtra. Dnes oddych. V poriadku? Ziadne ulohy. Vyloz si nohy a pospi si.“ „Zabili jej celu rodinu. Mamu, otca, sestru. Vsetkych priatelov. Kazdy, s kym sa spriatelila, zomrel.“ „Takze ziadna novinka. S maniami sme uz robili. To zvladnes.“ „Ale ona! Nechapem, ako je mozne, ze je stale tu. Musi byt vynimocna, ak to cele zvlada. Nepovedala mi vsetko. Mozno by mi povedala viac o svojom zivote a vsetkych tych nestastiach, ale ja som to nezvladla. Musela som odist prec.“ „Asi ta bude zaujimat, ze ziadna sprava pre Riu nedosla. Zabudla si stlacit tlacidlo.“ „To som naozaj nechcela.“ „Nic sa nestalo. Trochu bola sama. Dokonca sa spustil poplach. Bola si s nou v tych celach. Poznas ju najlepsie z tejto posadky. Tak mi povedz. Co o nej dame do oficialnych zaznamov a co si naozaj myslis?“ „Je vychovana. A mila. To som necakala na planete, ktoru ovladaju maniovia. Pocuje akesi hlasy. Niekto jej nasepkava.“ „Niekto jej nasepkava? Kto?“ „To ani sama nevie. Nejaky hlas. Neviem, co si o tom mysliet. Niekedy vie vela a inokedy len to, co ako clovek moze vediet. Spominala niekoho z tej jej planety.“ „Najvyssi cas ist spat. Rano sa toho viac dozvieme. Ak si na tom psychicky lepsie, chod za nou. Len sa jej ukaz, nech sa neboji. „ „To mozes urobit.“ „Vdaka nej dnes zahynuli styria dobri chlapi. Mohlo to byt ovela viac.“ Laryniu nemali kde ubytovat. Vsetky kajuty su plne, so styrmi vynimkami. Tie vsak boli plne veci od personalu, ktory tragicky zahynul. Pairusa jej ponukla postel v svojej pracovni, ale pred spankom jej este chcela ukazat sprchu. Jedna z veci, na ktoru su ludia z lode Galedon II velmi hrdy. Nie je to ziadne statie pod vodopadom, ale vysokotlakova komora, ktora spotrebuje na kompletne ocistenie cloveka len nepatrne mnozstvo vody. Vsetko pre nu nastavila a pockala ju vonku. Nevidela emocie, ktore moze vyvolat vysokotlakova sprcha u niekoho ako je Larynia. Dopriala jej sukromie. Sprcha je sice hlucna, ale na chodbe nebolo pocut skoro nic. Psychologicka sa tak mohla zapocuvat do rozhovoru, ktory ju zaujal. „Nemali sme brat nikoho odtial. Len Riu. Na vsetkych by sme hodili ziarive bomby a bolo by po probleme,“ povedal zensky hlas. „Mame tolko bomb? A vies, co to stoji? Mali by sme ich hadzat tam, kde je najviac tych hlupych domorodcov,“ odpovedal jej muz. „Tam treba zacat a poslat ich aj viac. Ale hadam nechces, aby sa niekde schovali a mnozili sa. Vysli by na povrch, ked by sme to necakali. Ako cervy.“ „Podla mna by stacilo hodit to na maniov. Ludi zvladneme a budu makat na nas, alebo zomru. Jednoduche.“ „Co Ria? Ako sa s nou dohodneme? Na rade bude viac ludi, ako malo byt povodne. Musime ziskat jej hlas.“ „To nechaj na mna. Dokazem ju presvedcit.“ „Urcite? Nemame na to vela casu.“ „Co ta druha? Vies, ta nova, co dlho nejedla. Na bojovej rade musi byt, ale aj ona moze povedat to, co chceme my.“ „To by som neriskoval. Ta psycho zena si ju oblubila a kapitan tiez. Tvarme sa, ze nas zaujima.“ Pairusa nepoznala tie hlasy. Mohol to byt hocikto. Potajme zapla tiche nahravanie. Vedela, ze je do toho zapletena Ria a minimalne dvaja dalsi. Mozno to zisti. Len aby nebolo neskoro. Preco by niekto chcel na nevinnych hadzat ziarive bomby? Dvere jej vypisali oznam o konci sprchovania. Cez matne sklo videla obrysy mladej zeny, ktora vychadzala z vysokotlakovej sprchy. Ukazala na uterak a Larynia si ho zobrala. „Ako bolo? Nikdy si nebola v takejto sprche, vsak?“ „Vsetko ma boli.“ „Neboj sa, da sa na to zvyknut. Neuraz sa prosim ta, ale hned lepsie vonias. Keby sme mali viac vody, aj sprchy by sme mali pohodlnejsie. Musime setrit.“ „My sa kupeme v rieke.“ „Kedysi davno sme sa aj my, ale to bolo velmi davno. Teraz spinavu vodu pijeme a este spinavsou sa umyvame. Mozno prave vdaka tvojmu svetu sa to konecne zmeni.“ „Vy potrebujete nasu vodu na umyvanie a na pitie? Ale my nemame vela vody. Sme v pusti.“ „Na tvojej planete je velmi vela vody. Niekde je jej viac a niekde menej. Keby bola rovnomerne rozlozena, nikde by nebola ziadna pust. Takze ano, potrebujeme vodu. Aj na pitie a umyvanie.“ „U nas ti, co nemaju vodu, zomru.“ „Verim ti. U nas je to rovnake. Niekedy moze voda aj zabijat.“ „Kedysi som sa velmi napila a bolelo ma brucho.“ „Inak som to myslela. Zajtra sa o tom dozvies viac. Kolko mas naozajstnych kamaratov na tejto planete?“ 16. Kapitola – Bojova porada Larynia v doprovode Pairusy kracala do velkej miestnosti. Trochu meskaju, pretoze Larynii sa nedarilo zaspat na uplne inej posteli. Ked vsak zaspala, nebolo ju jednoduche zobudit. Pairusa nespala skoro vobec. Nikomu nechcela povedat preco. Svoju rannu porciu vody nechala mladej zene z planety, kde je kuriozne vody dost. Okolo dreveneho stola je pravidelne rozmiestnenych dvanast stoliciek. Kazda z nich je urcena pre konkretneho cloveka. Svoju stolicku tu ma kapitan, jeho najblizsi spolupracovnici, specialisti na momentalne najviac pozadovane cinnosti a hostia, ktori pred vstupom podpisuju poucenie. Larynii ho musela precitat a podpisat Pairusa. „Dnes nebudem prednasat dlhe myslienky na uvod. Zisli sme sa na tejto porade, aby sme prerokovali dolezitu vyzvu. Chcem pocut vase navrhy.“ „Mozeme odist a nechat tuto planetu tak. Potrebujeme vodu, ale nepotrebujeme dalsiu vojnu s niekym takym silnym, ako su maniovia,“ vyjadril sa kapitanov zastupca. Napriek tomu, ze mal pravidelne iny nazor a posadka si na to zvykla, nechali ho dopovedat. „Musime urobit presny opak. Tato planeta je dar. Zaberme ju. My tu vodu potrebujeme a ak ju nebudeme mat, je po nas. S domorodcami sa dohodneme. Dame im nejake cacky a budu radi,“ povedal muz po jeho lavici. „Su tam ludia a arkani. Take zvlastne bytosti. Su silni, ale je ich malo. Mozno su aj povrazdeni. Stravila som s nimi nejaky cas. Dali by cokolvek za to, aby zmizli maniovia. Nenavidia ich a poznaju boje s nimi velmi dobre. Preto navrhujem, aby sme ich skumali. Nielen, ze su silnejsi, ale este su aj odolni voci tej hnusnej magii, ktoru maniovia pouzivaju. Potom hodime bomby na vsetko, co sa pohne, ak to bude nutne. Domnievam sa, ze sila maniov sa zvysuje, ak su blizko pri sebe a spolu sa na nieco sustredia. Potom by mohla jedna bomba vyriesit cely problem.“ povedala Ria. „Dostat dalsieho z tych domorodcov na palubu? Je to bezpecne?“ „Od kazdeho z nich sa mozeme vela naucit. Ako psychologicka pravidelne pocuvam o strachu z maniov a z toho, co dokazu. Ak by sme nasli sposob, ako neutralizovat ich magiu, mohlo by to byt velke vitazstvo. Mozno vacsie, ako ziskanie noveho zdroja vody. Teraz poprosim nasho hosta, Laryniu, aby nam nieco o arkanoch povedala.“ „Ja… neviem kde zacat. Tiez som ich spoznala iba nedavno, ale su zvlastni. Taki vojaci. Ide z nich strach a oni sami strach nemaju. Videla som arkana, ktoremu nerobili kuzla vobec nic. Take carovne strely presli priamo cez neho. Len co uvidel niekoho z maniov, bol nezastavitelny. Arkanov poznam hlavne vdaka Ziggy, ktoru mam velmi rada. Je mila a vtipna, dohodla na planete mier a ma naozajsny respekt, aj ked bola kedysi vyhnana. Neviem ake mate zbrane, ale nechcem, aby zomrela.“ „Ak je to pravda,“ povedal kapitanov zastupca, ktory uz povedal svoj nazor, „mali by sme niekoho z nich ziskat ziveho.“ „Vdaka Larynii budeme moct spolupracovat s niekym z tej kultury. Rada by som zistila aj ich mentalne schopnosti,“ znovu sa pridala Pairusa. „Ak naozaj chcete niekoho z nich na palubu, bolo by dobre konat co najskor. Su sice silni, ale miestnych ludi, ktorych ovladaju maniovia, je ovela viac. Na tych arkanov poluju ako na zver.“ „Kolko ich bolo, ked si ich videla naposledy?“ „V case mojho prichodu mali cele mesta. Teraz je drviva vacsina z nich mrtva. Mozno ich prezilo pat. A mozno este menej. Ti, co ziju, su zraneni. Sama im vdacim za zivot, ale myslim si, ze musime byt vo vztahu k nim opatrni. Komunikacia s nimi nie je tazka, nie su uplne hlupi, ale su casto tvrdohlavi.“ „V poriadku, musime sa pokusit dostat niekoho z nich na palubu. Nejake dobre napady?“ Vsetky oci sa pozreli na Laryniu. Cakali, kym nieco povie. Vacsinou bola vazna alebo smutna, ale teraz sa usmievala. „Je nieco, co by sme mali vediet?“ „Tesim sa, ze ju znovu uvidim. Pre mna je ako rodina.“ „Co tvoji rodicia? Mozno by sme mohli dostat na palubu aj ich.“ Teirakove slova vyvolali nevolu. Nie vsetci akceptuju, ze je tu Larynia. Jedno dievca, ktore moze prenasat nejaky neznamy virus. K tomu samozrejme dalsie mozne rizika. Pocas spanku ju tajne preskenovali a nenasli nic, co by mohlo sposobit problemy. To sa vsak moze kedykolvek zmenit. „To sa neda.“ „Preco by sa to nedalo?“ „Moji rodicia su mrtvi. Aj priatelia a vsetkych, ktorych som si vazila. Moju milovanu sestru, ktoru som mala vzdy velmi rada, pred mojimi ocami spalili a roztrhali na kusky. Ked sa dohadoval mier, tak zabili carodejnika, ktoreho som mala rada a viem, ze aj on mal rad mna.“ „Rovno povedz, ze vsetci zomreli. Nenatahuj to. Len tu nikto nerobte paniku. Je to jej svet, nie nas. My potrebujeme vodu. Nemozeme ovplyvnit nieco, co sa tu stalo v minulosti. Ani keby sme o tom vedeli, tak s tym vela nespravime,“ zahlasila Ria a snazila sa nevydat zo seba ziadne emocie. Napriek tomu, ze je zena, chce byt silou mocou co najviac odmerana. „Ria, preco jej ani nepovies, ze je ti to luto?“ „Pretoze mi to nie je luto. Nic s tym nemozeme urobit. Narozdiel od teba ani nezmiznem niekde do prednych skladov, len aby som si poplakala.“ „Pokojne vy dve! Mame plan. Zoberme niekoho z nich na palubu. Niekoho z tych arkanov. Ria a Larynia, poznate tam este niekoho, kto by mohol byt uzitocny?“ „Nie.“ „Ano.“ „Vyborne. Koho?“ „Dostala som sa do takej dediny. Pocula som hlas, ktory mi povedal, aby som znicila nadoby na vodu. To preto, aby ludia nesli do vojny proti arkanom. Ten hlas mi povedal, kde sa mam schovat. Doviedol ma k pani, ktora sa ukryvala v pivnici. Ostatni si o nej mysleli, ze je strelena, ale nie je. Vie carovat a zachranila ma.“ „Hovoris, ze vie carovat. Ma na to rovnaky talent, ako maniovia?“ „Nie, to nema. Ale dokazala ma premenit na mys, aby ma nenasli.“ „I tak moze byt uzitocna. Ta, ktoru si predtym spominala. Ta arkanka, nech je to cokolvek. Je odolna aj voci kuzlam, ktore zoslu ludia? Alebo len tie od maniov?“ „Neviem, ale asi nie. Ona by to vysvetlila lepsie.“ „To zatial staci. Dakujem ti, Larynia.“ Kapitan sa usmial na niekoho, koho zacina povazovat za spojenca. Aj ked mu niekedy nieco nesedi. Okrem mnoheho ineho to, ako sa na seba naviazali Pairusa a Larynia. Matka a dcera? Mozno. Podoba by sa dala lahko najst. Zaujalo ho aj to, co povedala o smrti. Prisla o rodicov i o sestru. Vsetko to povedala ako nejaku basnicku. Ocakaval, ze to bude prezivat ovela viac. „Ked sa priblizime, staneme sa lahkym cielom. Uz teraz o nas vedia a len cakaju, kedy tu chybu urobime. Vyckavaju,“ povedal hlavny servisny technik, ktory pozna stav lode lepsie ako ktokolvek iny. „My potrebujeme nieco odtialto, oni nas nepotrebuju. To sa moze kedykolvek zmenit a uz sa asi aj zmenilo. Vedia o nas a keby sa dostala tato lod do ich ruk, aj s vytrenovanou posadkou, mohli by urobit velke veci. Tie by boli pre nas naozaj strasne.“ „Mohli by zacat s opravami,“ prehovorila zatial prvykrat Siana. Monotonne, ako to ma vo zvyku. „Co s Timurom?“ Spytala sa Ria. „Larynia je tu. Vdaka jeho zariadeniu. Uvidela si niekoho z nasej lode?“ „Ten hlas ma viedol. Niekoho som nasla. Bol to hrozny pohlad. Strasna smrt.“ Larynia polozila sledovacie zariadenie na stol. Stale ho mala so sebou, ako keby to bol kamienok pre stastie. „Navrhujem pouzit druhy prieskumny modul na automatizovany prieskum planety,“ zacala znovu Ria. „Ak ho vypustime a priblizime, maniovia sa ho zmocnia.“ „To je pravda. Aj moj ciel. Musime ho dostat do takej vzdialenosti, aby spojili svoje sily. Chcem dosiahnut, aby boli hned vedla seba. Vsetci.“ „Urobime to. Kto je za?“ Postupne sa zdvihali ruky. Kapitan, technici, Siana. Vsetci. Aj Larynia zdvihla ruku, aj ked nevedela, co to vsetko bude znamenat. Jedine psychologicka nechala obidve ruky dolu a poziadala o slovo. „Prisli sme sem, aby sme zachranili nasu civilizaciu. Sme tu, aby sme chranili nase zivoty. Nepovedali ste dalsi krok zastupcovi uplne inej civilizacie, ako je ta nasa. Larynia zdviha ruku, aj ked nevie o com hlasuje. Draha, ak sa dostanu maniovia na jedno miesto, hodime na nich bombu. Velmi nebezpecnu a silnu zbran. Ta zabije maniov, ale aj vsetkych ludi vo velkej oblasti okolo nich.“ Podla ocakavania sa mlada zena rozplakala. „Preco places teraz a nie vtedy, ked si hovorila o smrti rodicov?“ „Uz som sa o tom rozpravala. S Durfom, ale Durfa potom zabili. S Ramaelom, ale Ramaela zabili. S Lussiou, ale Lussiu zabili. S Ciali, ale Ciali zabili. So Zbeenom, ale Zbeena zabili. Nechcem o tom hovorit. Dnes to poviem, lebo je to za mnou, aj ked spomienky ostanu. Rada by som sa vymenila s kymkolvek z nich. Ale som prekliata. Oni neziju a ja musim zit.“ „Kto su ti ludia?“ „Durf bol kedysi vojak a velitel. Bol velmi mudry a silny. Musel vsak sluzit niekomu velmi zlemu. Ked sa proti nemu postavil, dali ho zabit. Ale zachranila ho Ciali. Ona zachranila aj Ramaela a mna. Aj Lussiu. Sama potom zomrela. Vedela carovat.“ „To je ta pani, ktoru si spominala pred chvilou? Ta z pivnice?“ „Nie. Ciali bola naozaj silna carodejnica a mala som ju rada. Vy by ste jej ale nikdy neverili.“ „Preco nie?“ „Bola jedna z tych demonov. Patrila medzi maniov, lebo sa tak narodila. Ale bola dobra.“ „Preco si myslis, ze bola dobra?“ „Ozivovala ludi. Prinasala vodu a snazila sa, aby bol vsade mier.“ „Larynia, tomu nemozes predsa verit,“ ozvala sa Ria. „Preco nie?“ „Maniovia su zlodeji dusi. Cim viac dusi im sluzi, tim su silnejsi. Chcu teda zvysit ludsku populaciu. Urobia z ludi nemysliacu rasu, ktora im bude po voli. Zbieraju z nich svoju silu, aby mohli robit svoje najsilnejsie a najdesivejsie kuzla. Chcu ovladnut cely vesmir. Zbavit sa vsetkych, ktori nebudu na ich strane. Oni nikdy nemaju dost. Keby sme sem neprisli, alebo keby sme teraz zlyhali, tak nas porazia. Tvoja planeta je stratena a jedine my teraz dokazeme pomoct. Musime jednat hned a nedat im sancu. O Ziggy sa nemusis bat. Ona je daleko od maniov. Ti su sustredeni na juhu, medzi ludmi.“ „To neznamena, ze ju ta bomba nezabije. Pocitac, prehraj posledny zvukovy zaznam, ktory som zhotovila.“ Pairuse sa vobec nepacili Riine myslienky a rozhodla sa odpovedat podobnym stylom. Odznela nahravka, v ktorej bolo pocut rozhovor dvoch ludi. Rozpravali sa o ziarivych bombach, ako aj o Larynii, Pairuse a Rii. „Pozna niekto niektory z tych hlasov?“ „Zensky patri tej pomocnicke z kuchyne. Muzsky moze byt ktokolvek,“ odpovedala Ria. „Neviem, co to ma so mnou. Nikto mi nic nehovoril.“ „Mas na to nejakych svedkov?“ „Bola som stale s tebou, v kapitanskej kajute.“ „Pairusa, kde bol tento rozhovor zachyteny?“ „Doviedla som Laryniu do sprchy. Cakala som vonku a tam som to zacula.“ „Dobre. Myslim, ze toto mozeme riesit aj inokedy. Ak to vobec riesit treba. Kazdy ma svoj nazor. Teraz ale musime vymysliet, co urobime. Vysvetlila si to s tym prieskumnym modulom. Si stale proti tomuto nazoru?“ „Ano. Nechcem mat nic spolocne s holokaustom. Maniovia zabili styroch nasich ludi. Viem, ze do toho nemozem vela hovorit a len vdaka Larynii tu mam svoje miesto. Bojim sa toho najjednoduchsieho, co mozeme urobit. Nechcem cerveny koberec cez celu planetu, ktory zakryje statisice mrtvych.“ „Tvoj nazor bol vypocuty. Keby sme aj nepocitali nazor nasho hosta, stale je vacsina za navrh. Napady na alternativne riesenie, ak by sa akcia s modulom nepodarila?“ „Zhodit bomby,“ povedalo jednohlasne hned niekolko clenov. „Larynia, co ten hlas, co si spominala?“ „Tu ho nepocujem. Ale pocula som ho v mojom svete. Citim sa byt tak velmi daleko.“ „Moze ten hlas patrit niekomu z maniov?“ „To neviem. Ale je dobry. Mozno by poradil, keby som bola blizsie.“ „Technicky to nie je zlozite,“ povedal jeden z technikov. „Dame ju do toho modulu a tak sa moze priblizit. Je jedno, ci tam bude alebo nie. Ovladanie je na dialku. Dokonca by to mohlo byt pre maniov zaujimavejsie, keby tam nasli cloveka.“ „To znie ako dobry napad, ale neviem, ci naozaj tak velmi potrebujeme nejaky hlas. To, co potrebujeme, je riesenie. Ako sme na tom s omracujucimi bombami?“ „Zle, pane. Vieme, ze na ludoch funguju. Ak ale chceme postihnut vacsie uzemie, musime ratat s tym, ze v epicentre vybuchu to bude mat silnejsi efekt.“ „Silnejsi? Ako silnejsi?“ „Ako velky granat, pane. Ale vieme len to, ze to funguje na ludi. Nasich ludi. Pravdepodobne bude efekt na domorodcov podobny, ale maniom s velkou pravdepodobnostou neurobi vobec nic.“ „Prestante uz s tym! Aki domorodci? Ludia ako my. Este aj nepriatelov maju rovnakych. Nevolajte ich tak.“ „Pani psychologicka je plne ovplyvnena divokym dievcatkom, ktoremu niekto velmi ublizil. To sme dopadli. Psychologicka nie je ziadny vojak. O mysleni vie vela, ale aj tak nic nevydrzi.“ „Ria, to stacilo.“ „Snazim sa zachranit planety plne ludi, ktore potrebuju vodu a ochranu pred maniami. Co chces ty?“ „Chcem vela. Jedno z toho je byt lepsim clovekom, ako si ty.“ „V poriadku, vas dve sme uz poculi. Siana, ty by si co robila?“ „Problem? Bomby. Vela problemov? Vela bomb.“ „Zaujimavy manual. Este niekto?“ „Mali by sme prejst taktiku z druhej strany. Od maniov. Co by sme robili na ich mieste. Ja by som sa snazil zistit, kto to sem vlastne ide. Ak ludia, tak by som chcel nejako zariadit, aby sa ich lod rozpadla na prach alebo nieco podobne. Ti, co by to prezili, nech sa stanu dalsimi otrokmi. Ale hodila by sa im aj lod. Mohli by sa pokusit upravit lod tak, aby sme vsetci zahynuli a potom by lod pristala tam, kde chcu.“ „Kto mi povie najlepsi mozny scenar celej tejto operacie?“ „Prezijeme,“ povedala Siana. „Ziskame vodu, obranu proti kuzlam maniov, novych spojencov v boji a naucime sa viac o ich kulture. Mozno tiez najdeme nieco, co potrebujeme.“ „Dobre Pairusa, to znie pekne. Paci sa mi to. Ale co najhorsi mozny scenar?“ Kratke mlcanie. Nikto nevedel, co povedat. Pokazit sa moze naozaj cokolvek. Ticho nakoniec prerusila Ria. „Maniovia ziskaju tuto lod i nas. Kompletne ovladnu tu ich planetu a pustia sa do nas. Pouziju tuto lod na znicenie nasich ostatnych lodi. Postupne vsetky planety, ktore sme obsadili, obsadia oni a my budeme ich otroci. Potom budu mat dost sily na to, aby ovladli galaxiu. Kohokolvek spoznaju, toho si zotrocia. Na prvom mieste nasich spojencov.“ „V kazdom pripade je to velke riziko. Mozeme vela ziskat, ale aj vela stratit. Stale sa mozeme otocit, ale nemyslim si, ze by to bol dobry napad. Priblizme sa k planete.“ „Rozkaz, pane!“ Niekolko ludi odislo. Ako prva zmizla Siana, od ktorej sa to aj ocakavalo. Odisli technici i kapitan. Ostala len trojica ludi, zhodou okolnosti zien. „Viem, co si myslis,“ povedala Larynii Ria. „Som kruta, zla alebo neviem este aka. Mysli si co chces, ale aj ja chcem, aby Ziggy a ti ostatni prezili. Som realisticka. Neverim na rozpravky. V tomto svete musis konat. Prisposobit sa. Alebo zomriet.“ „Nemyslim si, ze si zla. Len ti nerozumiem. S tym sa stretavam cely zivot.“ „Vyborne. Ak ides do toho modulu, musim ta o nom nieco naucit. Pod so mnou.“ „Pockaj, Ria. Aj my by sme si mali nieco vyjasnit.“ Pairusa nepovazovala spravanie Rie za vhodne a nie je v nalade, ze by vsetko hodila za hlavu. „To pocka. Teraz riesime dolezite veci a nie je cas.“ „Myslim, ze ti na tych arkanoch vobec nezalezi. Ani slzu nevyronis, ked zomru ti, ktori ti zachranili zivot.“ „Nazvi to ako chces. Ak umru, tak nie nadarmo. Pomozu nasmu cielu. Ano, nasmu. Je to nas svet a prakticky nasa planeta. Teraz su tu dve sily. Maniovia a my. Ak ich znicime, budeme to my, komu bude patrit buducnost.“ „O sebe si myslis vela. Aj zbraniam prilis slepo doverujes. Nebojis sa rozhodnuti, ale nemyslim si, ze vies, ktore je naozaj spravne.“ „Az budes vediet nieco, co ja neviem, prid za mnou. Larynia, ideme.“ Psychologicka bola donutena pozerat, ako Ria taha Laryniu od nej. Za pomerne dlhou chodbou je odbocka. Naposledy sa jej pozrela do oci. Nevie, ci ju este niekedy uvidi. AKT XX: Hra s vodou a ohnom 17. Kapitola – Kratky boj Ziggy nic nevidela a nepocula. Vnimala len ticho a matne odtiene pohybu. Bola uplne zmatena. V jednej ruke pevne drzala Hadi mec a v druhej hlavu akehosi uboziaka. Opierala sa o nehybne telo, ktore na rozdiel od takmer vsetkych ostatnych nepatri cloveku, ale arkanovi. „Vstan! Pocujes? Vstavaj! Okamzite sa postav!“ Navia do nej krici a snazi sa ju postavit, ale jej snaha je marna. Nema vela moznosti. Skusit niest, tahat alebo nechat tak. Rozhodla sa pre stvrtu moznost. Pohla s nou, aby sa jej lezalo prijemnejsie, a zacala jej prezerat masivnu ranu na krku. Pred chvilou jej tam dala kus latky a teraz by ju mohla menit. Bola uplne presiaknuta. Nema vsak ziadnu inu. Sama bola zranena a mohla sa pozerat okolo seba na vysledok jej najvacsieho boja. Kde su vitazstva, tam su aj obete. Z malej skupiny arkanov, ktori sa rozhodli otocit a nezomriet na uteku, ostali len dve. Navia a Ziggy. Okolo nich niekolko tiel arkanov a aspon patdesiat chlapov. Vsetci prisli so zbranami a teraz tie zbrane lezia vedla nich, pripadne priamo v ich telach. Navia si pamata svoje nedavne hrdinstvo. Udierala a uhybala sa. Kryla svoje zranitelne miesta a odrazala utoky, ktore isli na ostatnych. Nepolavila pri zasahu a nenechala si vytrhnut ziadnu zbran z ruky. Nakoniec vsak predsa ostala bez zbrane. Posledny suboj. Arkanka proti obrovi s mohutnym kladivom, ktory bol rozhodne rychlejsi, ako mohol ktokolvek ocakavat. Postavila sa mu celom. Odhodila svoj mec a stala pred nim bez zbrane. Nemala strach z kladiva a zo skusenych ruk, v ktorych to kladivo bolo. Vyckala na svoj moment a uchopila ho do svojich ruk. Po dlhom natahovani a sikovnom manevri sa jej dostalo do ruk. Znamenalo to velmi rychly koniec a krvave vitazstvo. V bitke padla jedna z mnohych ozbrojenych hliadok a skoro vsetci arkani. Zodvihla luk a pripravila sip, k by sa nieco na bojisku pohlo. Mohlo to byt spravne rozhodnutie, ale zaroven bolo zbytocne. Jediny zivy tvor, ktoreho nasla, bola Ziggy. Navia sa v boji ukazala ako skutocna arkanska bojovnicka, ale po boji prichadzaju neprijemne, ale potrebne povinnosti. Odnasanie mrtvol, osetrovanie ranenych, diplomacia s nepriatelom. Pripadne jednoducha smrt. O nic sa netreba starat, iba lezat. Nechat vsetko na tych, ktori mali to stastie a prezili. Nechala si luk, nabrala niekolko sipov a sadla si vedla Ziggy. Nebolo toho vela, co mohla urobit. Ukoncit zivot nie je problem, ma na to nastrojov naozaj vela. Ale zachovat ho? Ma strach. Boji sa, ze ak by sa zapozerala do dialky, uvidela by inu skupinu, ako ide jej smerom. Sklucovala ju beznadej. Male vyhrate bitky mozu znamenat len konecnu vyhru, alebo poslednu porazku. To je osud kazdej jednoclennej armady. Ziadni spojenci, len nepriatelia. „Ziggy, vstavaj. Vstan!“ Slova nepomahali. Navia stala pred moznostami, ale nebola tu ziadna moznost, ktoru by naozaj chcela. Bojovat a umriet v boji, alebo umriet na uteku. Nechat Ziggy zomriet tu, alebo o niekolko hodin neskor. Nevedela, kam ist a ci ma cenu zostavat. Ziadne jedlo ci voda, len smrt a zbrane, roztrusene po okoli. Najznamejsiu zo zbrani musela ziskat nasilim, z takmer nehybnej ruky. Vedela, ze Ziggy zije, aj ked pohlad na nu aj v Navii vyvolal len zakladne dve emocie arkanskeho bojovnika. Hnev a hnev kombinovany so smutkom. Nevedela o tom, ze Ziggy zije svojou vidinou. „Pekna sekanica. Neboj sa, uz je po vsetkom. Dostanes sa z toho.“ „Durf? Co tu zase robis?“ „Tvoja halucinacia. Pamatas? Ale je dobre, ze som tu. Mozem ti urobit radost.“ „Tak to som zvedava. Doniesol si jedlo?“ „Za kratky okamih uvidis nieco uzasne.“ „Ano? A co take? Nenapinaj ma.“ „Ty napinas sama seba, vies o tom? Ale rozhodne sa nemusis nicoho bat.“ „Sakra, povedz mi co bude. Nepostavim sa a nemozem to z teba vytlct, tak sa pekne zlutuj predo mnou, skor ako sa na teba skaredo pozriem. Vazne, nic horsie asi nespravim.“ „Za chvilu to bude tu. Pamatas si na Riu?“ „Blba otazka. Vies ze ano.“ „Ona na teba kasle. Si jej prakticky ukradnuta. Bola s tebou, ale zmizla. Na ich lod.“ „Jej lud je tu? Dostali sa az sem?“ „Prichadza to. Sustred sa.“ „Ako, ked sa nemozem ani pohnut?“ „Len vnimaj.“ Durfova postava zmizla. Ziggy lezala a nevidela vela. Nieco sa vedla nej hybalo. Musel to byt niekto z arkanov. Inak by bola mrtva. Alebo sa niekto tesi na to, ze do nej zasekne mec? Postupne sa zacala preberat a ucitila, ze v ruke uz nema Hadi mec. Potom to prislo. Kratucky vanok sa jej pohral so skrvavenymi vlasmi. V duchu sa pytala, ci toto malo byt ono, alebo nie. Zatvorila oci. Este chvilu pocula kroky, ako sa niekto presuva sem a tam. Potom uz len prazdno. Prebudila sa az po dlhom case a v uplne inom prostredi. Lezala na malej posteli a bola prikryta bielou latkou. Okolo nej bol skutocny zdravotnicky personal. Ziadne bylinky, ale nastroje, ake nikdy nevidela. Nemala na sebe brnenie. Ocami sa pozerala po miestnosti. Chirurg, sestra a starsi vojak, ktory mal na sebe svoje bezne oblecenie. Uplne ine, ako tito ludia, ktorych Ziggy nazvala prilis modernymi. „Durf? Co tu zase robis? A kde to som?“ „Chces suradnice? Ale nie, neboj sa. Budem k tebe mily a uprimny. Si na vesmirnej lodi. Tito vsetci su tvoji priatelia. Este o tom nevies, ani oni o tom nevedia, ale su. Larynia ta pride navstivit presne za styri hodiny, tri minuty a dvadsatosem sekund.“ „Kto tu este je? „Ria, Navia, par zaujimavych ludi, ktorych si este nevidela. A ja.“ „Ty? Ale ved si hovoril, ze… ale to je fuk. Oblec si nieco poriadne. Sme v spolocnosti! Viem, ze vyzeram teraz dost… no neviem… bielo? Ale az si umyjem tvar, nafarbim pery a az mi napravia par zlomenin, zacne sa zabava!“ Sestra si hned vsimla, ze niekto, kto by podla akychkolvek tabuliek mal spat, sa rozprava. Len tak, sama so sebou. Ustupila, ale na jej prekvapenie jej leziada Ziggy povedala, nech sa vrati. „Ty, ziena v bielom. Skoro tak bielom, ako som teraz ja. Povedz mi, kto vsetko je v tejto miestnosti?“ „Som sestra, asistujem chirurgovi. Nikto iny tu nie je.“ „Ani ja tu nie som? A kde som?“ „Ale ty si tu.“ „Vyborne. Ziadny starsi vojak sa nenachadza nalavo od teba? Hovorim nalavo! Hej! Nepresuvaj sa stale! Sakra, tieto dnesne halucinacie… je tu ci nie?“ „Halucinacie sa mozu stat, stratila si vela krvi a nemame pre teba ziadnu krv. Museli sme ti dat umelu krv, ale nevieme, ci bude vsetko v poriadku.“ „Citim sa strasne. Vsetko ma boli a mam chut niekomu rozbit hubu. Takze v poriadku, som to ja. A vies co? Pokracuj v tom, co robis. Nenechaj sa rusit. Ja si len trochu zdriemnem.“ Sestra sa usmiala. Nikdy nezazila takyto rozhovor. Mala strach. Nech je Ziggy v akomkolvek stave, podla stavby tela je ovela silnejsia, ako bezny clovek. „Ak to nie je tajne… a prepacte, ze vam takto vstupujem do roboty… ako je to s vojnou? Vyhrali sme?“ Ziggy sa zatial ticho rozprava so sestrou. Obzera sa okolo seba a ocami skuma nezname priestory. Ostava ale pokojna. Popisuje aktualne stavy a snazi sa byt uzitocna. Len co jej zdravotna sestra povedala, ze ju nemoze informovat o novinkach, zatvorila oci. Cakala na to, co bude. Nevedela, ako dlho to bude trvat. Ani co sa deje s Naviou. Teirak, ktory tajne sledoval operaciu, skoro spadol zo stolicky. Uz pocul, ze ti zvlastni arkani maju spolu s ludmi z inych planet spolocneho nepriatela. Az teraz si vsak uvedomil silu jednotlivych osudov. Stavat lod za lodou a objavovat vesmir je hrdinske. Ale co je potom zivot s mecom v ruke? Postavit sa presile, prebit sa cez nu a nevzdavat sa pred mnohonasobne silnejsim superom. „Povedz mi,“ pozrel sa na Pairusu, „co vidis, ked sa na nu pozries?“ „Vidim dieta, pane.“ „Dieta? Vsak je vyssia ako najsilnejsi chlapi. A kolko ma rokov, to neviem. Navyse by som to nechcel tipovat zene, ktora mi moze kedykolvek odseknut hlavu.“ „Objavuje nieco nove. Neustale. Vidim v nej detsku tuzbu nieco spoznat. Myslim, ze detstvo ani nemala. Chce poznat svet a ide za tym. Nic jej nemoze stat v ceste.“ „Preco potom dieta? Preco nie nejaka selma?“ „Neviem to celkom vysvetlit. Pripomina mi dieta v tele vojaka. Je hrava. Aj s tou sestrickou sa vlastne hra. Taktiez jej popis, ktory mame od Larynie. Niekto taky sa moze naozaj hodit. Ak bude s nami spolupracovat?“ „Myslis ako vojak do prvej linie?“ „Myslim ako dievca na vsetko. Vratane prvej bojovej linie.“ „Co ta druha? Ako sa to volala?“ „Navia. Ta je ina. Len co jej osetria rany, mozete ju uvidiet. Ta je pre mna zahadou. Neviem, ci je to u nich normalne, ale moze mat nieco ako niekolkonasobnu osobnost.“ „Co to ma znamenat?“ „Tie najvacsie extremy dufam nezazijeme.“ „V poriadku. Mame velke vitazstvo. Az budu tie dve v poriadku, urobime dalsiu poradu.“ Kapitan otvoril malu skrinku, ktoru mal po svojom boku, a vytiahol plosku flasticku s tmavozelenou tekutinou. Po tom, co v nom zmizol jeden glg a scervenela mu tvar, si znovu prisiel sadnut na kreslo vedla psychologicky. „Co budeme s nimi robit?“ „Ty mi povedz. Si na toto expert.“ „So vsetkou slusnostou, Ria je na toto expert.“ „A ty si jej priama nadriadena.“ „Nie, to nie som.“ „Odteraz si,“ povedal potichu kapitan a zodvihol sa. Odchadzal prec a nechal Pairusu samotnu. „Silny alkohol, vsak?“ „Poznas ten pocit, ked sa dlho pripravujes na nieco nove a teraz je to zrazu za tebou?“ „Co s tym chces povedat?“ „Je tu cas oslav a zaroven prilezitost na to, aby sme spoznali tuto novu cast nasho imperia. Cas na opravy, lezanie na slnku a viac vody, ako je pridel. Ty si tiez zasluzit volno.“ „Zasluzim. To je pravda. Ale neodidem odtialto. Musim o nich zistit co najviac. Pochopit, ako rozmyslaju. Bolo by dobre, keby mi s tym Ria pomohla.“ „Povedz jej to.“ „Ale ona je uz mimo lode, na prieskume. Tam je potrebna.“ „Mas moznost kontaktovat a je odteraz pod tebou.“ „Zvladnem to, odpocinte si.“ Masivna lod pristala na rozsiahlej rodine, nedaleko od mora. Napriek mensim technickym problemom sa podarilo pristat v dobrej lokalite a bez neocakavanych komplikacii. Personal lode po dlhej ceste uvidel pevnu zem pod nohami. Timy ludi skumali blizke okolie a analyzovali vzorky vody a pody. Riina skupina bola zlozena z najmenej clenov, ale pohybovala sa najrychlejsie z ineho dovodu. Na Riine prekvapenie bola nepisanym vodcom Larynia. Vedela, kam ist a co robit, aj ked o prieskume nevedela vobec nic. Skupina sa rychlym krokom dostala na pomerne malu luku s nenapadnymi oranzovymi kvietkami. „Musime zobrat so sebou korienky tychto kvetov.“ „Zadrz. Na co nam to bude?“ „Coskoro sa tu prezenie choroba a caj z tychto korienkov ju vylieci.“ „Dobre, zoberme ich. Ale aj tak nechapem, odkial vies vsetko o tej buducnosti. A vobec, kto vlastne si? Pretoze ja vobec neverim, ze si obycajne dievca.“ „Chcem pomoct.“ „A ked nam pomozes znovu a znovu, co z toho budes mat?“ „Ja… ja neviem,“ zacervenala sa Larynia a sklonila hlavu. „Trochu si ta vyskusam, dobre? V jednej ruke mas 13 654 879 guliciek. V druhej 98 452 112. Kolko guliciek by si mala spolu?“ „112 106 991.“ „Vypocitala si to z hlavy a podozrivo rychlo. A to nevies ani citat. Je to tak?“ „Neviem citat.“ Ria vytiahla fixu, ktoru mala akurat so sebou, a nieco napisala na ruku. Nasledne text druhou rukou zakryla. „Stale tvrdis, ze nevies citat, vsak?“ „Neviem.“ „Dobre. Povedz mi teraz, co je tu napisane.“ „Nic nevidim, mas tam ruku.“ „Ale ty vies, co je tam napisane. Povedz mi to.“ „Je tam Ria, tvoje meno.“ „Dobre, odkryjem. Co vidis?“ „Stale je tam tvoje meno.“ „Asi si neuvedomujes, co tu naznacujem, vsak?“ „Nerozumiem vam.“ „Niekto ta zneuziva. Hovori tvojimi ustami. Vies veci, ktore by si nemala vediet. Ale niekto to vsetko vie.“ „Ziggy je velmi mudra, a...“ „Ona to isto nebude. Az sa vratime, tak ta o tom presvedcim. Niekto iny. Rozmyslaj. Kto moze mat potesenie z toho, ze ta ovlada? Alebo strategicku vyhodu?“ „Naozaj neviem. Nie som tak mudra, ako si vsetci myslia. Lussia by vedela viac.“ „Mozes mi o nej povedat viac, ak chces. Alebo este lepsie, povedz mi nieco o tejto oblasti. Co okrem korienkov tejto rastlinky budeme potrebovat?“ „Z tejto oblasti uz nic.“ „Co maniovia? Su vsetci na tejto planete mrtvi?“ „Ano. Vsetkych zabili ludia alebo arkani.“ „Je to fascinujuce. Ty vies toho vela. Ragas toho vedel tiez. Myslim, ze je medzi vami nejake spojenie.“ Ria sa zaradovala. Ma pristup k vsetkemu, co chce vediet. Je opatrna, ale nad opatrnostou vyhrava zvedavost. Cez vysielacku sa dozvedela o tom, ze je zrazu len akysi panak. Bola najdolezitejsou osobou v prieskumnom module a po tom, co sa dostala na velku lod, sa chcela dostat co najvyssie. To preradenie pod Pairusu brala ako ranu pod pas. A ona ma moznost vsetko zmenit. Dokonca aj vsetkych. „Povedz mi, urobil kapitan nieco, za co si zasluzi vymenenie?“ „Mam ti povedat, ze take informacie ti nepoviem.“ „Ty si blazniva. Si uplny cvok. Uplne na hlavu. Zas ten hlas?“ „Hovori mi, co mam povedat. Vsetko vie, ale ja sa asi neviem dobre pytat.“ „On aj spocital tie dve cisla?“ „Ano.“ „Fajn. Vyborne. Tu mas papier a fixu. Povedz tomu hlasu, nech nakresli svoju podobu. Neodideme, kym to nebude hotove.“ „Nepovie nic o svojej podobe ani tebe, ani mne.“ „Ako chce. Ostaneme tu na mieste.“ „Budu nas hladat.“ „Keby velmi chceli, tak nas rychlo najdu.“ „Nestihneme poradu.“ „To zalezi od teba. Kresli!“ Na Riine prekvapenie zobrala Larynia ruky fixu. Nikdy nic take nepouzila. Urobila kratku ciaru a cakala. Vsetky oci sa pozerali na nu a na jej buduce dielo. Po chvili urobila druhu ciaru. Postupne pribudali dalsie ciary a identita bola coraz viac zrejma. Nebolo to telo cloveka alebo arkana. Stale viac bolo vidno, preco sa pouzivaju kratke ciary. Jedna bola vedla druhej. Zakrivovali sa a ukazovali predmet, ktory videla z tejto skupiny len Ria. Naposledy pri navsteve Ziggy. Larynia nakreslila Hadi mec. „Chces povedat, ze tento mec ma nejake specialne vedomosti a tie ti dokaze interpretovat?“ „Ja… ja neviem.“ „Je to detska kresba? Alebo nejaky vtip? Dokaze ten mec viac, ako ine mece?“ „Je kuzelny.“ „Kuzelny rozpravajuci mec. Zaujimave. Zda sa mi to logicke. Ak ma nejaka kultura takyto artefakt, tak je jasne, ze si ho strazi. Aj tak je tu vela otazok. Preco pomaha tebe? Ak ti naozaj pomaha a nie skodi?“ „Povedala si, ze uz mozeme ist.“ „Predpokladam, ze si aj s tymto mala pravdu. Este som sa s mecmi velmi nerozpravala, mozno si potykame. Kto vie?“ Larynia sa tiez zacala zamyslat nad mecom. Mohol by to byt ten mec, ktory niesla Ziggy? Hladala podobnosti. Zakryveny, dlhsi ako ludske mece, vhodny tak do dvoch, ako aj do jednej ruky. Ak ma niekto dostatok sily. Tak, ako Ziggy alebo arkani. Aj silny chlap by si s nim mohol poradit. „Raz som stretla kulturu, ktora mece nepoznala. Vsetci sa navzajom mlatili palicami. Neskutocne rychlo sa namnozili a potom sa v obrovskych bitkach zabijali. Boli velmi primitivni.“ „To je mi luto.“ „Aj mne. Maju uplne zbytocne zivoty.“ „Mozno poznaju nieco, co vy nepoznate.“ „Ako by mohli poznat nieco, co my nie? Nemali nic. Ani koleso ci ine zakladne mechanizmy.“ „Mohol im vyhovovat ich zivot.“ „A aky? Narodia sa a zomru. Rovnako ako vsetci pred nimi. Nikto z nich nebol ani trochu zaujimavy. Ti ludia dokonca nemali ani mena.“ „Ale ak tak chcu zit, je to ich vec.“ „Dobre hovoris, Larynia. Dobre, ale velmi lokalne. Akceptujes stav, ktory je stale rovnaky. To ale neznamena, ze to tak bude stale. Ak sa nevyvijaju, stanu sa lahkou koristou kohokolvek, kto pride z ineho miesta. Z inej planety napriklad. Budu len stado, ktore poslusne poslucha rozkazy. Ideal pre takych, ako su maniovia.“ „Co ste s nimi urobili?“ „Zacali sme ich ucit. Urobili sme z nich jednoduchy narod, ktory si vazi sam seba. Prestali vojny a naucili sme ich postarat sa o svoje dalsie generacie. Zaroven nam pomahaju v boji proti maniom.“ „To je naozaj pekne, ale proti vam povstali a dokonca vas odtial vyhnali.“ „Ako to vies?“ 18. Kapitola – Ambasada Kapitan Teirak vybral miesto na stretnutie mimo lode. Samotnymi pripravami poveril Pairusu. Ta mala s priatelskymi stretnutiami najviac skusenosti a vynasala z lode velky koberec, vankuse a vsetko, co bolo podla nej potrebne. Niekolko clenov posadky jej pomahalo. Vacsina vsak pracovala na opravach alebo doplnani vody do destilacneho zariadenia. Ak bol niekto naozaj nadseny, bola to Ria. Vedela, ze ziska dolezite povysenie. To ona pripravila cestu az sem. Bola nadsena z ulohy, ktoru zohrala a aj ked bola smutna za Timurom, prave jej snahou ziskala jej civilizacia vodu. Najdolezitejsia surovina pre ludi i pre stroje. Stity, klasicke zbrane i tie s hromadnym ucinkom. Mnozstvo vynalezov jej civilizacie vyuziva tazku vodu, ktora sa prave vyraba v specialnych nadobach z morskej vody. Sestica sa stretava na pohodlnych vankusoch pred lodou, ktora poskytuje vitany tien pred ostrym slnkom. Kapitan, psychologicka, komunikacna pracovnicka, arkanka, miesanka ludi a arkanov a nakoniec obycajne dievca z tejto planety. Vsetci sa usadili do kruhu tak, aby kazdy videl kazdemu do oci. „Priatelia, stretli sme sa na tomto mieste. Na tejto planete. Nech je tento den pamiatkou. Ludia z roznych svetov spojili svoje usilie v boji proti maniom. Ale neboli to len ludia, co bojovali proti zlu. Spoznali sme dobro. Neznamu kulturu, ktoru chceme spoznat viac a ktorej chceme pripravit co najkrajsiu buducnost.“ „Trochu zle vymyslene,“ ozvala sa Ziggy. „Ako prosim?“ „Ak hovoris o Arkanoch, tak je to pekne. Ale nasa buducnost? Kolko arkanov ostalo? Navia a kto? Uz ja som len krizenec. Budeme sa rozvijat? Budeme mat deti? A s kym? Nemozes naivne mysliet, ze sa nam bude nejako darit vo vasom imperiu. Keby ste prisli skor ako cela arkanska armada padla. Skor, ako nas povrazdila neudrzatelna presila, tak prosim. Ale teraz? Co sa mame, krizit s ludmi? Alebo nas, dve zeny, k tomu prinutite? Len aby ste mali par silnejsich deti? V mene pokroku?“ „Nemozeme ovplyvnit nieco, co sa stalo pred prichodom nasej lode. Vesmir je obrovsky, cesta nieco trva,“ povedala Ria. „Ano, nieco trva. A vy ste vojnu vyhrali, nie my. Hodili ste jednu bombu a zabili ste maniov. Blahozelam. A my, co take zbrane nemame, sme bojovali do poslednej kvapky krvi. Ked to bolo potrebne, tak aj holymi rukami. A co bude teraz? Ta cast, co prezije, bude pouzita na testy a pokusy. Nesklonili sme sa pred maniami a mame sa sklonit pred vami. Viem, ze dokazete urobit uzasne veci. Teraz na to mate material. Urobite pre nas dve klietky, alebo nas natlacite do jednej?“ „Prostrednictvom Larynie sme sa naucili nieco o vasej kulture. Radi sa naucime viac,“ zacala pre zmenu Pairusa. „Obetovali ste vela. Ste nasi spojenci v boji a priatelia v casoch, ked sa vracia mier. Navyse poznate tuto planetu ovela lepsie ako my. Za odvahu a bojovnost nemozeme odmenit vsetkych arkanov. Mozeme im venovat len pietnu spomienku. Vy ste ale prezili casy bojov a utrpenia. Chceme, aby ste mohli robit co len chcete. Venovat sa comu sa vy same budete chciet venovat. Bez rozkazov. Ak chcete pomoct v boji proti maniom na inych castiach vesmiru, mozete. Alebo si mozete tu alebo kdekolvek inde vychutnavat mier.“ Rokovanie len zacalo a uz sa zacali prejavovat problemy. Pairusa sa snazila upokojit situaciu. Dohodnut rozumny mier, tak ako ho dohodla Ziggy s maniami. Zastupcovia rozrastajucej rise, takmer vyhynuteho naroda arkanov a ludi z tejto planety, ktorych zastupovala Larynia. Pat zien a jediny muz, aj ked s najsilnejsim slovom. „Co nam ponukate?“ Spytala sa Navia. „Slobodu. Mozete robit cokolvek. Pridat sa k nam, ostat tu, ist do boja alebo si uzivat mier.“ „Slobodu sme mali aj predtym. To, ze mate velku lod a vela veci, z akych mam strach, este neznamena slobodu.“ „O co mate zaujem?“ Pairusa polozila jednoduchu otazku, na ktoru nikto odpoved. Polozila preto celkom inu. „Kto z vas by mal zaujem vladnut tejto planete?“ Larynia, Navia a Ziggy sa pozreli na seba. Necakali takuto ponuku. Su sice vitazmi v boji, ale v porovnani so svojimi spojencami neznamenaju vobec nic. „Znie to krasne. Byt kralovnou. Mat pod palcom vsetkych ludi ako poddanych. Rozhodovat o velkych projektoch a starat sa o bohatstvo a prosperitu. Ale ma to niekolko hacikov v tomto drsnom svete. Obcas by ma chcel niekto zabit, idealne v spanku. Behaju tu take male dievcatka s dykami. Jedna moze byt uspesna. Co potom? Obcianska vojna? Alebo jednoducho chaos? Robit spravne rozhodnutie znamena niekedy viest bratovrazedne vojny. Nutit ludi do niecoho, co vobec nechcu. Znasat problemy, ktorym sa neda vyhnut. Ano, ludia potrebuju lidra, ale kto by nim mal byt? Kto si ziska respekt ludi? Arkani? Tazko. Ja? Este tazko. A Larynia? Nic v zlom, ale to znie este horsie, ako keby nam mali vladnut maniovia,“ povedala Ziggy. „Ria, co ty?“ Spytal sa kapitan. „Beriem.“ „To ako vazne? Vy chcete, aby tu vladol niekto od vas? Toto je cely plan?“ „Hladame niekoho, kto tu bude vladnut. Ty si nemala zaujem.“ „Ria na toto nie je dobry kandidat.“ „Chces ju nahradit?“ „Ano, chcem!“ „Tak teda dohodnuty. Vladni tu. Ak potrebujes pomoc so zaciatkom uchopenia moci, alebo s udrzanim, budeme ti napomocni.“ Larynia nerozumela. Ziggy nechcela vladnut a zrazu chce. Co sa stalo? Preco taka zmena? „Budem potrebovat informovat ludi o tom, ze odteraz bude jedna velka a stabilna risa. Neviem, ako rozniest informacie na velku vzdialenost.“ „Mame vesmirnu lod, to nebude problem. Taktiez mozeme rozmiestnit prostriedky na dialkovu komunikaciu po celej pevnine.“ „To je vsetko pekne. Ale co vlastne chcete vy? Vodu?“ „Presne tak. Mame viac planet a na vsetkych je nedostatok vody. Tu je jej naozaj vela. Chceme cast vody prepravit inde.“ „Takze urobit z tejto planety este suchsie miesto, ako je. Vyborne. Pust od vidim do nevidim. A nejdete zobrat rovno vsetko vodu? Vam by sa to oplatilo a my proti tomu nemozeme nic urobit. Dokonca by ste mohli na niekoho z vasich nepriatelov priniest potopu.“ „Nejde len o vojenske dovody.“ „Ale ide. Akykolvek civilny dovod sa da premenit na vojensky. Chces jednoduchy priklad? Vdaka vode vypestujes viac obilia. Nakrmis viac vojakov. Budes mat viac sily. A asi by bolo zbytocne nechat armadu cakat doma.“ „Preco si taka?“ „Aka? Politicka? Statnicka? Rozhladena? Robim, co viem robit. Hladam riesenia. V kazdom pripade by ste supervelmoc a my sme najnovsia kolonia. Vdaka nesmiernemu bohatstvu z tejto planety ziskate nove kolonie ovela rychlejsie. Nas vystavite a vy si najdete nove planety bohate na zdroje. Najskor pomoc so vsetkym. Potrhate sa, len aby sme boli spokojni. Potom pojdete dalej.“ Kapitan i Ria zacinali byt zo Ziggy nervozny. Pairusa bola na pocudovanie stastna. Mala tak velku radost. Niekto z celkom ineho sveta dokaze diskutovat a vyjednavat. Niekto tak rozhladeni sa tazko hlada v celej risi. A objavi sa tu. „Ak dovolite, je tu aj ina moznost,“ povedala lodna psychologicka. „Mohli by sme nechat ludi z tejto planety, nech sa rozhodnu sami. Toho potom podporime my. Slobodna volba.“ „Takze ludia si slobodne vyberu niekoho, koho vobec nepoznaju? Vo vela oblastiach miestni ludia ani nevedia, ze existuje nejaky zivot mimo ich oblast. Aj tuto Larynia ani nevedela o tom, ze existuje nieco ako more. Ako si mozu neinformovany vybrat? A podla toho si vyberu? Alebo da kazda oblast svojho kandidata a ten z najpocetnejsej oblasti to vyhra? A ako bude reprezentovat ludi z inej oblasti? Ako bude rozhodovat spravodlivo? Tu nic take ako jednotna vlada nikdy nebola. Najblizsie bola k tomu Ciali.“ „Potom preco nevladne Ciali?“ „Je mrtva? Je demon? Je to sama pretvarka?“ Ziggy sa zacala citit znepokojene. Uz len ta myslienka, ze by Ciali vladla, sa jej vobec nepozdavala. Zobrala Hadi mec, ktory mala stale v ruke a poskrabala sa s nim na chrbte. Pre ludi z lode bola Ziggy mimoriadne blazniva. „Povedz mi,“ zobral si slovo kapitan, „kto vlastne si?“ „Ja som ja. Ziva bytost s mozgom.“ „Myslim nieco ako tvoja historia. Aky bol doteraz tvoj zivot?“ „Myslis ten, co som bola takmer stale na uteku a sama? Alebo ta zaujima, akym sposobom som sa dostala z tolkych problemov, ze to sama neviem spocitat? Ale viem, co chces pocut. Aj to, ako to chces pocut. Som niekto, kto nechce byt na jednom mieste. Milujem zivot a zmeny. Paci sa mi ten pocit, ze mozeme robit nieco lepsie, ako sme to robili doteraz. Viem vstat, ked mi niekto opakovane rozbije hubu a viem odtat hlavu tam, kde je facka nepripustna. A viem, co je to strach i co je to strach zo znameho, nielen z neznameho. Chces inu definiciu? Poviem ti jednu. Som ta, ktora ma rada ludi. Predovsetkym tych, co na mna nemieria zbranami. V poslednej dobe boli take dve. Larynia a Ria.“ „Myslim, ze mam pre teba lepsiu poziciu.“ „To som zvedava.“ „Nechces byt sucastou niektoreho z nasich prieskumnych tymov? Mame patclenne timy. Niektore ale nemaju potrebnych profesionalov. Miesto pre teba by sa lahko naslo. Dostala by si kompletny vycvik v pouzivani nasich zbrani a taktik a my by sme sa vela naucili od teba.“ „Takze zoberiete niekoho schopneho do timu. To neznie zle. A co tie timy robia?“ „Skumaju nove casti vesmiru, dohaduju obchodne vztahy a hladaju spojencov v boji so strasnymi nepriatelmi.“ „Mam moznost dostat do nosa na kazdej misii a mozem ocakavat, ze ma particka amaterov necha na niektorej planete bez kyslika? Budem moct cestovat a poslusne plnit rozkazy niekoho, kto bude neskutocne daleko?“ „To urcite nie.“ „Preco nie? Trochu adrenalinu by sa aj hodilo. A Navia moze byt podobne uzitocna. Ked sa rozohni, dokaze velke veci.“ „Aha, rozumiem. Samozrejme, obidve ste vitane. Mame viac timov. Alebo mozete byt spolu v time. Bude to dobrodruzstvo a akcia. Nic pre slabe povahy.“ „Mne sa to paci,“ povedala Navia. „Ak mi ostava vladnutie, tak budem vladnut ja,“ so smutkom zahlasila Larynia. „Mas skusenosti s vladnutim?“ „Ano, mam.“ Vsetci okrem Ziggy boli prekvapeni. Chceli pocut viac a Larynia sa zaspominala do nie az tak davnej historie. Pomaly zacala rozpravat, ale zasekla sa. Ziggy jej musela dodat odvahu. „Ked vladla Ciali, stale zvysovala svoj vplyv. Bola som jej princezna, kym ona bola kralovna a bohyna. Zastupovala som ju a robila som presne to, o co ma poziadala. Aj nieco navyse. Mala som moznost sudit ludi za ich hriechy a bola so mnou spokojna.“ „Budes vyborna,“ povedala jej Pairusa a chcela ju pohladit. Rychlo si ale uvedomila, co by to znamenalo. Obycajna psychologicka by sa starala o buducu kralovnu, ako o svoje dieta. „Ostan so mnou.“ Pairusa presla vsetky tvare. Nebola si ista, ci pocuje dobre. Niekto ju tu chce? Uplne iny zivot, len tak? Tromi slovami? Nerozumela Larynii. Zdalo sa jej to byt nemozne. Ako by ona mohla opustit lod? Zvlast, ked je jedina psychologicka zamerana na ludi? Prezrela Riu, ktora na nu hodila pohlad plny nenavisti. Ma povedat, ze Ria by sa na toto hodila viac, alebo nie? Ria je expert na cudzie kultury, ona len na ludi. Bola tu dlhsie, viac pozna krajinu. Navyse na miesto psychologicky sa Ria privelmi nehodi. Pairusa nie je psychicky dostatocne stabilna na to, aby mohla len tak zmenit prostredie a ostat v cudzej krajine. Ma len jedinu vyhodu. Larynia ju chce. Bude to stacit? „Nemoze tu byt. Nema kvalifikaciu a skusenosti. Nikdy tu ani nebola. Je tu prvykrat. Navyse je na lodi nenahraditelna. O jej psychickej a fyzickej stabilite si myslim svoje,“ prudko zakrocila Ria. Pairusa bola znovu v soku. Vypocula si presne to, coho sa bala. Len inym hlasom a inymi slovami. „Larynia, ak chces niekoho, kto ta bude podporovat, mas tu dve profesionalky. Na lodi nam jedna postaci.“ „Vyber si mna. Uz sa pozname a mne mozes verit. Som len o nieco starsia ako ty, tak si mozeme dobre rozumiet. Postaram sa o to, aby ta pocuvali na slovo aj ludia zo vzdialenych oblasti. Je to uplna nutnost, ak chces vladnut.“ „Dakujem ti. Ale chcem dat moznost aj Pairuse, ak ti to nebude vadit.“ „Mila Larynia, a tu rada ostanem s tebou. Neviem, co ti mozem slubit, ale rada tu budem pre teba. Neviem, ci budem schopna nahradit ludi, ktorych si stratila. Povies mi o nich viac?“ „Velmi rada. Ak naozaj chces ostat. A mozes ma hladit po licku ak chces, to je na tebe.“ Teirak ma radost a pocit z dobre vykonanej prace. Len co si vypocul nazor od Ziggy, ze je to vsetko az prilis sladke a dokonale, prerusil diskusiu. Z novoziskanej vody a nastruhanych korienkov rastlin sa pripravilo velke mnozstvo caju. Pre posadku je cerstvy caj zdrojom vitaneho osviezenia, zvlast ked boli odkazani na male denne porcie tekutin. Nebolo potrebne ziadne dochucovanie. Niektori chceli dalsiu porciu, ale museli pockat, aby bola davka pre kazdeho. Od Larynie vedeli o nebezpecenstve, ktoremu sa takymto sposobom vyhnu. Nova planeta je vzdy rizikova. Kto vie, co vsetko sa moze preniest na cloveka? Alebo ako sa zmenia rozne virusy ci ine biologicke hrozby v inych podmienkach? Kapitan sa napil ako jeden z prvych. Predviedol jednoduchy komicky vystup, len tak na pobavenie. Zobral tri prazdne pohare a zacal s nimi zonglovat. Zvladol to a zasluzil si maly potlesk. Ti, co ho skusali napodobnit, nemali tolko stastia a pravidelne im padali pohare z ruk. Boli odolne a lahke. Po niekolkych pokusoch prisla na rad Navia. Nielen, ze hodila do seba horuci caj na jeden glg, ale este aj zobrala osem poharov a vsetky vyhadzovala do vzduchu s uchvatnou preciznostou. Zonglovala s nimi a este popri tom ukazovala nieco z akrobacie. Kapitan mal obrovsku radost. Niekto ako ona sa hodi do prieskumnych oddielov uplne jednoznacne. Vie bojovat, vzbudit pozornost a aby by to bolo potrebne, tak aj rychlo zmiznut. „Musim uznat, tvoje umenie s poharmi je uzasne.“ „Bolo to dobre? Neviem, robila som to prvykrat. Ale s mecom mi to ide lepsie.“ „O tom nepochybujem. Vies toto?“ Velitel lode zobral paticu poharov a rychlo ich poskladal do radu a nasledne cely rad zlozil. Posadka, zvlast technici sa na to pozerali s usmevom. Navia ho napodobnila. „V zonglovani si lepsia, ale v tomto sme rovnako rychly.“ „Vsimol si si, ze som mala jednu ruku za chrbtom, vsak?“ Navia sa rychlo dostala do priazne kapitana i dalsich clenov posadky. Tvar i telo mala pokryte jazvami, ale bola stastna. Tak, ako kedysi medzi arkanmi. Predtym, ako sa znovu objavili maniovia a konflikt s ludmi. Larynia stala pred Naviou a tesila sa z jej stastia. Nemala ju tak rada, ako Ziggy, ale rada videla arkanov pri niecom inom ako pri bojoch. Islo o sutazenie a sikovne ruky, ale neboli to udery do tela a odsekavanie hlav. „Skusis to aj ty?“ Spytala sa Pairusa a pozrela sa na Laryniu tak, ako sa matka pozrie na svoje mile dievcatko, ktore sa vratilo z velkej dialky a s este vacsimi uspechmi.“ „Nedokazala by som to.“ „Som… tak rada, ze si si ma vybrala. Naozaj. Nikdy ma ani nenapadlo, ze sa dostanem na taketo miesto.“ „Porozpravam ti vsetko, co budes chciet. Budeme travit vecery rozhovormi a tak rada sa dozviem o tom svete, odkial pochadzas.“ „Ty moje, mozem ta objat?“ „Mozes, kedykolvek.“ „Kde je vlastne tvoja mama?“ „Neklamala som ti. Zomrela.“ „Ked budes vladnut, mozeme jej urobit peknu pamiatku. Mozeme navstivit miesto jej odpocinku.“ „Mozeme, rada ta tam zoberiem, ak budem vediet cestu. Ale je to velmi smutne miesto.“ „Co je tam?“ „Vazenie. Tyce v zemi, podobne ako mreze na lodi.“ „Uz sme boli spolu za mrezami. Pamatas si? Boli sme vaznene na lodi, aj ked len na chvilu. A teraz budes vladnut tejto planete a ja ti budem pomahat.“ „Budeme vladnut spolocne,“ povedala Larynia a Pairusa ju v momente znovu objala. 19. Kapitola – Hlasom a dotykom Ziggy mohla skusit prekonat umenie, ktore predvadzala Navia. Rozhodla sa vsak urobit nieco uplne ine. Prechadzala sa okolo lode a zbierala kamene. Vsetky ukladala na jednu kopku, ked sa uz nezmestili do jej mohutnych ruk. „Co to robis?“ Larynia sa zacudovane pozerala na kopku kamenov, ktora sa pomaly, ale isto zvacsovala. „Mozes mi pomoct, ak chces, dievcatko. Alebo ta mozem pomenovat Vasa vysost?“ „Velmi rada pomozem.“ Larynia nazbierala niekolko kamienkov, ale ani v tejto cinnosti sa nemohla rovnat skusenej bojovnicke. „Co vidis?“ „Kamene.“ „U nas sa niekedy hovori, ze arkani su ako kamene.“ „Su tak pevni?“ „Aj tak tvrdohlavi. Ale to je jedno. Skratka ako kamene. To staci. Vitam ta na tradicnom vojenskom pohrebe.“ „Ale uz nie je vojna.“ „Tento sa robi po vojne. U vas, ludi, su zlozite pohrebne ritualy. My mame jednoduche a uprimne.“ „Uprimne?“ „Sleduj. Tento kamen reprezentuje zivu bytost, aj ked s nou teraz nema skoro nic spolocne. Zoberies kamen a ulozis ho niekde inde, napriklad sem. Cim dlhsie ho budes ukladat, tym viac vyjadris, ze si si jeho alebo ju vazila.“ „To je vsetko? Len ukladanie kamenov?“ „Ale no tak. To je ako keby som povedala, ze to je vsetko, pripravovat hrob a vsetko kopat a napravat. My zoberieme kamen a s laskou ho umiestnime na ine miesto. Nie je to dlhe, ak nemas priatelov. Ak ich mas vela a skutocne si ich vazis, bude to trvat ovela viac.“ „Chces pochovat vsetkych, na ktorych ti naozaj zalezalo?“ „Na to nikdy nie je dostatok kamenov.“ „Tak budes pochovavat tych, na ktorych ti najviac zalezalo?“ „To je na kazdom. Ziadne dlhe a zlozite pravidla. Ide o pamiatku a o to, ze sa duchovne lucis s niekym, vdaka komu zijes.“ „Robite to aj pre nepriatelov?“ „Arkani maju vacsinou zbabelych nepriatelov, alebo niekoho tak bezohladneho, ze si nezasluzi uctu. Ak by to bol poriadny protivnik, tak mozes urobit obrad aj pre neho.“ Larynia zobrala malicky kamienok a rychlo ho polozila na ine miesto. „Zaujimave. Kto to bol?“ „To neviem, len som to skusala. Chcela som vediet, ake to je.“ „Ak na nikoho nemyslis, tak je to dost zbytocne, nemyslis? Skus to este raz.“ Mlada zena tentokrat chcela zdvihnut vacsi kamen. Tajomny hlas jej nasepkal, aby zobrala ten najvacsi. Ledva ho zdvihla a chcela ho polozit na zem, ale vysmykol sa jej z ruk. „Hmmm, padol ti kamen zo srdca. Alebo len z ruk?“ „Nie som v tom dobra.“ „Ach, zase tieto recicky. Pocuvaj ma sem, srdiecko. Viem, co chces urobit. Zobrat najvacsi kamen, aby si znazornila, ze ti na Lussii velmi zalezalo.“ „Myslela som na teba.“ „Takze ma chces pochovat zaziva! Vyborne! Skvele! A vies co? Ty si skvela. Nikto ma takto nerozosmial na pohrebe. Ked si zbierala kamienky, netrafila si sa nahodou jednym do hlavy?“ Larynia zosmutnela. Citila sa neschopna a zbytocna. Ani tak jednoduche cinnosti nie su na nu dost jednoduche. Bez pomoci nedokaze nic. Stale premysla inak, ako je spravne. Neprakticky. „Teraz nic nerob, len sa pozeraj. Ukazem ti, ako sa to robi.“ Ziggy zobrala jeden z kamenov. Potazkala ho v ruke a nasledne ho zobrala do dlani. Na chvilu zavrela oci. Pomaly sa presunula dalej od kopky kamenov. Polozila svoj kamen na travu, ale nezdvihala sa. Vlastne sa vobec nehybala. Ked vstavala, robila to pomaly a so zatvorenymi ocami. „Kto to bol?“ „Bol to niekto, koho si pamatam uz dlhsie. Priatel z davnych dob. Jeden z mala, kto ma neodsudzoval a podporoval. Bol to niekto, kto urobil vela dobreho a priniesol poriadok tam, kde vladol chaos. Poznali ste sa.“ „Durf?“ „Nie.“ „Ramael?“ „Nie.“ „Marinus?“ „To bol zart?“ „Len prve, co ma napadlo.“ „Nie, on urcite nie. Niekto iny.“ „Ciali?“ „Trdlo. Jasne ze nie.“ „Tak neviem. Lussia?“ „Nie, ani ona nie.“ „Potom neviem.“ „Zbeen. Musis si ho pamatat.“ „Prepac, malo mi to napadnut.“ „U teba sa to nepovazuje za take potrebne. Az tak ste sa nepoznali. Bez neho by som bola mrtva a ty tiez.“ „Nerozumiem.“ „Nechci odo mna celu historiu. Fakt nie. Ale poznala som ho. Tento kamen je spomienka na neho. Zomrel tak, ako zil. To je v jeho pripade krasne.“ „Ako to?“ „Zil preto, aby chranil slabsich. Pri ich ochrane aj padol v boji s presilou.“ „Ak mozem, rada by som teraz ja presunula kamen.“ „Pre Lussiu?“ „Ano, pre Lussiu.“ Larynia zdvihla kamen a polozila ho vedla kamena, ktory reprezentoval Zbeena. Nasledne odtrhla jednoduchy kvet, ktory rastol pri kopke kamenov a polozila ho na Lussiin kamen. Dotykala sa ho a nechcela vstat. Po lici jej zacala stekat slza. Ako v tranze drzala kamen a nechcela ho nechat tak. Ulozeny kamen s kvietkom bol tvrdsi ako dievcenske ruky, ale ak by to tak nebolo, Larynia by ho mozno rozdrvila. Odrazu sa zdvihla aj s kamenom a hodila ho tak daleko, ale len vladala. Pozorovala letiaci kamen a ked dopadol, spadla na kolena a zakryvala si tvar. „Toto som tiez este nevidela. Zaujimave.“ „Chcela byt daleko od hlupakov. Teraz som jej to mohla splnit.“ „Este take styri metre dolava a trafila by si niekoho z tej posadky do hlavy. Velmi sa ti to nepodarilo.“ „Oni jej nevadia.“ „Jasne. Ty jej vadis. Uz zase. Ta ista pesnicka. Ona mrtva, ty ziva. Ona mudra, ty blba. Vies ty co? Napriek tomu, ze bola inteligentna, toto by ju nenapadlo. Vlastne asi nikoho v celom vesmire by nenapadlo hadzanie pohrebnym kamenom na uctenie si pamiatky ci splnenie posledneho zelania. Ale uctila si si ju. To je od teba pekne. Nadherne. Kto pripravi dalsi?“ „Radsej ty. Ja sa bojim, ze nieco pokazim.“ „Podme spolu. Dobre? A moze to byt taky jednoduchy pietny kamen, nie zbran hromadneho nicenia. Tento moze byt?“ Obidve zeny naraz zdvihli jeden z kamenov. Vyzeral uplne obycajne, tak ako ktorykolvek iny. Sivy, trochu nepravidelny a nie velmi tazky. Spolu ho presunuli a polozili. Po kratkej chvili vyplnenej len mlcanim sa obidve postavili. „Niekto, kto ti bol blizky. Vidim ti to na ociach, moja pekna.“ „Nikdy som si nemyslela, ze zacnem panovat pochovavanim.“ „Kral je mrtvy, nech zije kral! Navyse so skusenostami s pohrebnymi obradmi.“ „Myslela som na Durfa.“ „Vyborne. Preco prave na neho?“ „Videl vo mne nieco, co som v sebe nikdy nevidela.“ „Tak to chce vela mrkvy, Larynia. Kazdy v tebe nieco nevidi. Ak ty nie, potom je mozne, ze ti v zivote nieco naozaj dolezite chyba. Napriklad ta mrkva.“ „Myslim, ze ty si ho mala radsej ako ja. Vazila som si ho, ale medzi vami nieco bolo.“ „Samozrejme, ze nieco bolo. To netreba zapierat. Bol charakter. Ziadne nevyzrete trdlo.“ „S nim by si mohla byt stastna.“ „Mohla. Ale na ake dlho? Ludia sa dozivaju menej ako my. Ale aj tak by to bolo lepsie, ako neustala samota. Vies, ake je to svinstvo, byt sama? Sice ty to asi dobre poznas. Prepac mi to. Podme jest.“ „Ako mozes v takomto momente mysliet na jedlo?“ „Aj pri inych veciach mozes mysliet na jedlo. Na to si este mlade vtacatko.“ „Vtacatko?“ „Ale nic. Radsej nic. Zabudni na to. Ak chces, zober si kamen, ja si beriem tento.“ Postupne pribudaju v rade dalsie a dalsie kamene. Nehovoria si, ktory patri komu. Niekto tak moze byt bez kamena a niekto iny moze mat dva. Nikto z lode si ich nevsima. Suverejne najdolezitejsou udalostou je hadka medzi Riou a kapitanom. Chce byt kralovnou a mat v hrsti celu planetu. Ovladat obchod a vsetko potrebne a uzivat si oddych v prepychu. O vsetko prisla kvoli Pairuse a Larynii. „Nechcem byt na lodi. Bola som cele mesiace v prieskumnom module. Mam toho po krk! Chcem nieco otvorenejsie.“ „Lod potrebuje niekoho, kto sa vyzna do psychiky. Potrebujeme ta.“ „Ale ja sa vyznam do psychiky len okrajovo. Viac mi ide diplomacia.“ „Diplomacia je ako karty. Ak nemas co hodit na stol, nevyhras. Styri mesiace su nic proti tomu, co je na lodi Pairusa. Dostanes jej kajutu, mozes to tam zveladit. Kto iny by to mal robit? Siana?“ Kapitan sa pozrel dookola, ci Sianu nahodou neuvidi. Napadla mu sialena myslienka. Jedna je prilis ticha, druha zas privela rozprava. Mohol by dat obidve do jednej kajuty. V lepsom pripade by boli obidve normalnejsie. Uvidel ju, ako sa zahrava s Hadim mecom. Na rozdiel od nej si uvedomil, ze brat majetok niekoho ineho do ruk nie je najlepsie mozne riesenie. Rychlo za nou zasiel. „Poloz to. Nie je to nase.“ „A co?“ „Nechci niektoru z tych arkanok nahnevat. Moze to dopadnut velmi zle tak pre teba, ako aj pre nas, ostatnych. Poloz ten mec.“ Siana hodila mec na zem. Nic pre nu neznamenal, len hracku. Isla si po dalsi pohar caju. Kapitan zodvihol mec a chcel ho presunut na povodne miesto. Pri dotyku sa vsak stalo nieco, s cim nemohol ratat. Pred sebou uvidel rieku, po ktorej sa plavili male rybarske clnky. Stal na mole a hned vedla neho sedela na kameni krasna zena. Ovela krajsia, ake su na niektorej z planet, ktore navstivil. Bola nadpozemsky nadherna a pohybom ruky mu dala znamenie, aby sa priblizil. Nevahal. Sadol si spolu s nou na rovnaky kamen. „Sniva sa mi?“ „Povedzme, ze je to neskodne kuzlo. Chcem ti podakovat.“ „Ty mne? A my sa pozname?“ „Osobne nie. Ak chces, niekedy sa mozeme porozpravat. Ale nateraz ti chcem povedat, ze si ty i s tvojou posadkou zachranil tuto planetu. Vidis tychto rybarov? Usilovne pracuju, aby nakrmili svoje rodiny. Kazdy jeden cloviecik je stastny, ze moze zit. Su slobodni, nie su to otroci vo fyzickych ci psychickych retaziach. Pracuju, zabavaju sa a kazdy vecer zaspavaju bez strachu.“ „Povies mi, prosim, kto si?“ „Mozes ma volat slobodna dusa. Som slobodna vdaka tomu, co tvoj lud urobil.“ „Zhodili sme bombu. To je vsetko.“ „Nielen to. Prisli ste sem po vodu. S nou budu boje s maniami lahsie. Aj s ostatnymi. Mohol by si ostatnym povedat, kto su ti ostatni nepriatelia. Napriklad to, ze su to vsetko ludia. Podobne rise, s podobnymi problemami. Bojujete o uzemie a ked budete mat viac vody, postupne dobijete ich planety. Ludi zmenite na otrokov. Ake dostanu okovy? Fyzicke, alebo psychicke?“ „Stacilo. Dostan ma von!“ „Ako chces, to mozem urobit.“ Kapitan sa prebudil na lozku. Videl lekarov, ako skumaju jeho stav. Nikto iny nebol v miestnosti. „Odpadli ste, pane. To bude asi z tej horucavy. Byva tu poriadne teplo.“ „Nie, to z horucavy nebude. Zavolajte mi niektoru z tych arkanok. Okamzite.“ Lekari zavolali rovno obidve, Ziggy i Naviu. Prerusili tak pohrebny ritual i arobaticke vystupenie Navie, ktora akurat ukazovala stojku na lavej ruke. „Ten mec. Co je zac?“ „Hadi mec. Ten si zoberiem. Ak mi ho niekto ukradne, dopadne viac ako zle.“ „Su v nom nejake cary?“ „Samozrejme. Rozhodne to nie je len kus kovu.“ „Mal som nieco ako vidinu, ked som sa ho dotkol. Alebo to bolo realne?“ „Ludia sa ho casto nedotykaju. Chrania ho arkani.“ „Videl som zenu. Krasnu, blondinu. Bola pri akejsi vode. Dakovala mne i posadke za to, ze sme sa zbavili maniov.“ „Diriti!“ „Co sa stalo?“ „To nebol len tak niekto. A ja viem velmi dobre, co to znamena. Musime… sme totalne strateni. Vsetci. Totalne vsetci! V takych srackach tato planeta este nebola a vasa pritomnost to este zhorsuje. Musite znicit lod. Na co najmensie kusky.“ „Coze? To neprichadza do uvahy! Teraz sme prisli.“ „Nie je cas! Je to jedina moznost!“ „Spomal. Pokojne.“ „Ziggy,“ ozvala sa Navia. „Ona sa vratila?“ „Horsie. Ona je uz teraz panom.“ „Moze mi niekto laskavo povedat, co sa deje?“ „Strucna odpoved by bola, ze sme v keli. Menej strucna znamena, ze jedna potvora vyuzila uplne vsetkych a moze s nami urobit cokolvek sa jej zapaci. A to pekne nebude.“ „Kto?“ Ziggy klesla na duchu. Pocitila skutocnu beznadej, a to bola takmer vzdy plna zivota a planov. Niekedy vsak idu plany zle. Dokonca tak zle, ze sa vytuzeny ciel nepriblizuje, ale vzdaluje. „Na tejto planete zili ludia, uz od davnych cias. Vlastne nechce sa mi to hovorit vsetko, tak to trochu skratim. Boli ludia a arkani. Dokelu. Este raz. Od zaciatku. Najskor boli daniovia.“ „Uz sa teraz sa v tom nevyznam.“ „Skusim menej davnu historiu. Vlastne uplne nedavnu. Na tejto planete bol mier a ludia s arkanmi zili vedla seba, v relativnom mieri. Potom sa objavila Larynia a ozivila jednu zaujimavu bytost, ktora bola prekliata. Ta bytost, ktora sa vola Ciali Dorostea, patri medzi maniov. Je to velmi sikovna carodejnica a manipulatorka. Arkani ju zabili, ale ona sa vzdy nejakym sposobom vracia. Uplne vsetky detaily neviem, ale viem, ze sa znovu vratila. S nikym sa nemusi delit o moc a zatial co my tu diskutujeme, ona ziskava coraz viac ludi na svoju stranu. Z dalekych koncin, nas nepotrebuje riesit. Zatial nie. Ked sa tu ale objavi, bude mat prakticky neobmedzenu moc. Bude moct zosielat cary tak silne, ze znici alebo ovladne cokolvek. Navyse ma cas. Vymysli obranu proti arkanom. Nema skutocnych nepriatelov. Ani armadu arkanov, ani inych maniov. Aj vasa vyspela kultura padne do jej ruk, minimalne na tejto planete.“ „Preco navrhujes znicit lod?“ „Ak ju bude uctievat cela planeta, bude mat obrovsku moc. A ten, kto ma moc, chce vacsinou este viac moci. To je celkom logicke, no nie? Vyda sa do vesmiru a dokaze uzasne veci.“ „Takze pride a nevieme kedy. Mozeme zmiznut. Odletiet. Lod je opravena a aj ked nemame tolko vody, co by sme chceli, mame jej nateraz dost.“ „Ak ta lod vzlietne, bude o tom vediet. Hodi ju o skaliska. Znicit ju moze kedykolvek. Ona uciti, ze sa ludia snazia ujst.“ Teirak bol nielen prekvapeny, ale este aj nahnevany. Nikto z celej rise nepredpokladal takyto scenar. Znicit maniov z vysky sa da, ale s lodou, ktora je pevne na povrchu, sa tazko vzlieta. Ak by to niekto z maniov chcel prekazit, lahko moze. Zavolal Riu a Pairusu. Povedal im nieco z aktualnej situacie a viac toho povedala Ziggy. Ta sa len pred chvilou bala o svoj osud. V porovnani s posadkou lode a vsetkou tou technickou prevahou neznamenaju dve arkanky vobec nic. Ludia zas nemaju ziadnu sancu proti Ciali. „Mam napad, ale nebude sa vam pacit,“ povedala po chvili Ria. „Sem s nim.“ „Mozeme zistit, kde sa nachadza. Hodit tam bombu.“ „Okamzite zisti jej polohu. Ale nic nepodnikaj.“ „Kym sme na povrchu, budeme vidiet len malu cast planety. Idem na to.“ Ria odisla. „A ty? Co si myslis?“ „Bombami nemozeme vyriesit vsetko. Mali by sme tu pockat na nu a pokusit sa s nou dohodnut.“ „S maniami sa nedohaduje,“ napomenula ju Navia. „Aj tak to mozeme skusit. Musime zistit, co vsetko chce. Pravdepodobne vie, co chceme my.“ „Niekoho ako je ona nemozeme nechat nazive. Pripravime pascu.“ „Dievcence, uvedomte si jednu vec. Pravdepodobne vie, co hovorime. Pripravi sa na akykolvek plan alebo pascu,“ povedala pokojnym hlasom Ziggy. Po kratkom rozhovore sa Ria rychlo vratila z lode. Kazdy mohol obdivovat jej rychlost. „Neviem, kde je. Moze byt kdekolvek. Ale mam napad.“ „Druhy?“ „Vylepsenie prveho.“ „Pokracuj. Co ti napadlo?“ „Hodime bomby vsade. Len nie na nas.“ „Ria, to je cire sialenstvo. Nemozes pozabijat vsetkych na planete. To je ako ist na muchu s kanonom.“ „Ak dovolis,“ pridala pripomienku Ziggy, „je to skor ako ist na jednotlivca arzenalom ziarivych bomb, alebo ako sa to odborne nazyva. Splni to ciel a zvysok planety ma smolu.“ „Ty s Riou suhlasis?“ „Nie, nesuhlasim. Ale upresnujem, co vymyslela. A poviem psychologicku myslienku, ktora by ta mohla zaujimat. Vlastne nie, davno to vies aj sama. Ak by sme pri hone na jednotlivca vyhladili celu planetu, fakt by sme boli ti dobri, co bojuju proti zlym? Neviem, co robit, az sem pride. Naozaj neviem. Ale som si ista, co by sme robit nemali. Aj ked je pravda, ze by to necakala.“ „Preto to musime urobit. Je to tazke, ale je to pre dobro buducich generacii.“ „Uvedomujes si ty mala mrska, ze by sa dalsim generaciam asi nepacilo, keby im niekto povrazdil rodicov, prarodicov, kamosov, vsetky tie letne lasky a neviem koho este? Nechcem byt privelmi skepticka k tvojmu navrhu, ale vidim v tom urcite… nedokonalosti. Ozaj, ked sme pri tej dokonalosti. Budte vsetci tak dobry a Hadi mec nechajte mne, dobre? Pozerajte sa nan, ked tak velmi chcete, ale vsetky jeho moznosti, vratane obcasnej nocnej mory nechajte prosim pre mna. Dakujem za pozornost.“ 20. Kapitola – Pribeh Larynie Pairusa sa prave dopocula o najnovsej zmene planu. Odletiet. Navzdy opustit tuto planetu a nechat ju tak. Vsetky problemy nech sa riesia tu, na tomto mieste. Vyspela a silna civilizacia od toho dava ruky prec. Cela posadka sa aj so zasobami vracia spat a nesie si dve silne pasazierky. Nadrze na vodu su z dvoch tretin plne, a a tak nebol ziadny problem s prekonavanim gravitacie. Pri plnom zaplneni je vstup do atmosfery ovela narocnejsi. Vyroba skutocne pouzitelnej vody z tej morskej nieco trva a cas je v tomto pripade vsetkym. Odrazu sa lod zastavila. Nestupala, ale ani neklesala. Pri prezreti motorov sa nezistila ziadna zmena. Funguju v poriadku, podavaju ocakavany vykon. Dovod bude niekde inde. „Pane? Asi mame cierneho pasaziera.“ Na mostiku sa objavila postava krasnej zeny s dlhymi vlasmi. V momente sa na nu namierili zbrane. „Vase rozkazy?“ „Ako sa sem dostala?“ Ciali zodvihla lavu ruku na znamenie mierumilovnych myslienok. „Nevyzerate byt prekvapeni. Ak dovolite, rozhodli ste sa odist. Predtym, ako vam to dovolim, by som sa s vami rada na chvilu porozpravala.“ „Vieme, kto si,“ odpovedala Ria. „Ak nas chces nechat ist, tak nas nechaj.“ „Vy mate nieco, co chcem ja. A ja mam nieco, co chcete vy. Zacnime s tym, ze o vasej kulture viem toho dost vela. Okrem ineho aj to, ze mozete do mna kedykolvek zacat strielat. Mam okolo seba neviditelny stit. Mozete to kedykolvek otestovat.“ Ciali vytrhla tyc zo zabradlia, ako keby to bolo steblo travy. Nasledne ju kuzlami dostala na rovnake miesto. Nebolo vidno vobec ziadne poskodenie. „Ak hovoris, ze toho vies o nas vela. Povedz nam nieco z toho. Kto podla teba sme?“ „Ste ludia. Taki, ako sa od vas ocakava. Bojovnici, objavitelia, obchodnici. Starate sa o slabsich, obetujete sa, ked je to naozaj potrebne. A ste zvedavy. Spoznavate svet a prisposobujete ho svojim potrebam. O tejto lodi viem, ze s nou chcete odist. Donesiete vodu na svoju domovsku planetu, ale nie je jej dost na to, aby dlho vydrzala. Navyse uz vobec nemozete pomahat s vodou inde. Vasa misia je tak sice uspesna, ale neodstranuje problem.“ „A ty nam chces znemoznit, aby sme sa dostali na nasu planetu. Gratulujem, podarilo sa ti to.“ „To je omyl. Je to presny opak toho, co si v skutocnosti zelam. Cele moje snazenie je trochu zlozitejsie, aj moja motivacia. Preto by som to radsej prebrala na povrchu.“ Kapitan sa zamracene zapozeral na krasnu zenu, ktora momentalne robi nieco tak nezvycajne. Zvlast, ked patri medzi maniov. „Takze ty nam chces pomoct?“ Ozval sa po chvili kapitan, ktoreho nesmierne zaujimala motivacia. „Nebudem tu hovorit, ze sme spojenci alebo priatelia. Aj ked mozeme byt. Viem vsak vasu motivaciu a som ochotna vam pomoct. Pokojne vam rozpoviem moju. Kazdopadne vas potrebujem na povrchu planety. S vasim dovolenim pristanem. Odporucam vam vypnut motory.“ „A ak odmietneme?“ „Tak v tomto pripade budem musiet donutit. Stale je tu nieco, co potrebujem.“ „Motory sa vypinat nebudu. Preco by sme ich aj mali vypinat?“ „To, ze nepouzivam vasu techniku neznamena, ze jej nerozumiem. Mozem ich na ukazku vypnut sama.“ Ciali sa ani nepohla. Neurobila ziadne vyrazne gesto rukami a nevyriekla ziadne zaklinadlo. Napriek tomu vsetky styri hlavne motory lode Galedon II prestali pracovat. „Nemusite sa bat, pristanem s touto lodou mozno jemnejsie, ako by ste s nou pristali vy sami.“ Netrvalo dlho a lod znovu pristala na rovnakom mieste. „Dobre teda,“ ozval sa znovu kapitan, ak nam chces nieco povedat, pocuvame ta.“ „Prisli ste sem, aby ste ziskali vodu. Ked ste zistili, ze su tu maniovia, chceli ste sa ich zbavit. Dokonca ste prisli aj s napadom, ze by ste mohli lepsie spoznat arkanov a vyuzit ich silne stranky pre vas prospech. So vsetkym tymto vam pomozem. Poznam vase plany a dokazem ich zdokonalit.“ „Ale preco? Hovoris, ze mozeme byt priatelia. Co ta vedie k tomu, aby si nam pomahala? A ako je vlastne mozne, ze zijes?“ V tom momente vbehla na mostik Ziggy a len co uvidela Ciali, tasila svoj mec. „Povedzme, ze vam pomoct dokazem,“ pokracovala Ciali, „pretoze ste vy pomohli mne. Jedna vasa bomba urobila viac, ako ste cakali. Teraz som tu jedina svojho druhu. Jedina z maniov. Dlhodobo sa vsak za demonicku bytost nepovazujem. Spachala som mnohe zlociny, z vasho uhla pohladu. Urobila som vela zla. Ale aj dobra. Dokonca som prisla na sposob, ako mozem ziskat vsetko co chcem a nevylucuje sa to s tym, co chcete vy. Prezila som vdaka tomuto mecu. Zistila som o nom vela, ked som sa s nim prvykrat stretla. Ledva som prezivala vo vnutri Larynie. Myslela som si, ze tam aj skoncim. Skor alebo neskor budem len tichym parazitom a to nie je zivot, aky chcem. Potom prisiel ten mec. Je viac, ako len kuzelny. Dokonca je omnoho starsi ako arkani. Vyrobili ho v casoch, ked boli este aj ludia velmi mladi. Zbran, to ano, ale ma viac moznosti. Vie veci. Vie vela veci. Uci sa, podobne ako ludia. Dokaze odhalovat pravdu i loz a dokonca sa do neho moze dostat mysel cloveka, arkana ci dokonca mna. Obetovala som sa pre Ziggy a ostatnych. Chcela som, aby prezila. Zachovala som sa vsak v meci a bola som ticho. Nikto o mne nevedel.“ „Az doteraz. Preco si sa ozvala teraz?“ „Bola som hlasom, ktory pocula Larynia. Hovorila som jej, co je spravne urobit. Ako prezit a ako pomoct arkanom i vam. Nemohla som vystupovat proti maniom priamo. Odhalili by ma a to by bol moj koniec. Preto som cakala. Ked padla vasa ziariva bomba, mala som volnu ruku. Stale som vsak nemohla robit skoro nic. Musela som cakat na pristatie tejto majestatnej lode, aby ma nezachytili jej senzory, kym som nebola dostatocne pripravena. Viem, ze ste tu rokovali a ja som zatial budovala svoju moc. Musela som to robit, aby som sa teraz mohla s vami porozpravat a aby som sa mohla ochranit pred vami. Nechcem patrit medzi maniov. Narodila som sa tak, ale nechcem taky styl zivota. Radsej budem dobra vila, ktora sice bude mat svoju moc, ale pouzije ju spravne. Neziadaju sa mi vojny, chcem tu len zit. Na tejto planete. A vy mozete odist s mojim pozehnanim.“ Ziggy, Teirak a mnohi dalsi mlcia. Nevedia co povedat. Nechavaju ju pokracovat. „Navrhujem dohodu. Mozete ju prijat alebo odmietnut, ale rozhodne vam ju odporucam prijat. Tak z pozicie mojej sily, ktora je vacsia ako vasa, ako aj z pozicie toho, ze je to spravne.“ „Pocuvam ta. Aka dohoda?“ „Doplnim zasoby vody na tejto lodi a dostanem ju pohodlne do vzduchu. K tomu pridam zasobu potrebnych surovin, ktore potrebujete pre tvorbu vasich strojov a mate ich nedostatok. Dovolim a pomozem s budovanim portalu, cez ktory sa voda moze presuvat z tejto planety na planetu podla vasho vyberu. Vytvorim moznost komunikacie medzi nasimi svetmi a tak budem moct byt kedykolvek napomocna, ked ma budete potrebovat. Dalej splnim velke zelanie Larynii a Pairuse. Chcem za to dve veci. Mier medzi mnou a vasou risou a Hadi mec.“ „Nech si ktokolvek, si plna prekvapeni. Vsetko je to vecou dovery. Ako ti mozeme plne doverovat? A ako mozes ty plne doverovat nam?“ „Vsetci ste vypili caj. Posluchli ste hlas, ktory nasepkaval Larynii. Moj hlas. Ak by som vybrala jedovate rastliny, mohli by ste uz teraz byt mrtvi. Pravdou je, ze korene tej rastliny su skutocne liecive a pomahaju proti medicinskym hrozbam, voci ktorym nie je odolny nikto z vasej lode. Ak neratam Ziggy a Naviu. Ako iste viete, choroby prepuknu po nejakom case a niektore sa dokazu sirit naozaj rychlo. Larynia, aj ked o tom nevie, je bacilonosicom. Nesie v sebe virusy, ktore su pre nu neskodne, ale mozu zabijat inych ludi.“ „Preco ju nevyliecis?“ „Je zdrava. Vy mate tiez v sebe virusy, ktore dokazu ublizit ludom tejto planety. Aka je vasa odpoved na ponuku?“ „Neviem, ci mame moznost odmietnut. Znamenalo by to nasu smrt.“ „Mozno by som vas len tak nechala odist, ale vy by ste splnili svoju ulohu iba ciastocne.“ „Nieco taketo sa musi prerokovat u nas, v nasej risi. Som kapitanom jednej lode, nic viac.“ „Nemozem riskovat cestu do vasho sveta. Tam by som nemala svoju moc. Nemam inu moznost, ako dohodnut sa tu a teraz.“ Ciali doplnila nadoby na vodu v zasobnikoch. Nebola to morska voda, ale presne taka, aku posadka potrebuje. Sladka voda na pitie a tazka voda pre zbrane, stity a rozlicne stroje na palube. „Ak dovolite,“ ozvala sa lodna psychologicka Pairusa, „ake prianie mi chcete splnit? Nijako som sa o nic nezapricinila.“ „Tvoje prianie je velmi jednoduche, da sa rychlo splnit. Priala si si ostat tu na planete, je to tak? To ti splnim. Dokonca budes mat dolezitu ulohu, pomahat Larynii a jej sestre.“ „Jej sestra je mrtva, ako silna bytost by si to mala vediet.“ Larynia podisla blizsie a na dalsie prekvapenie sa hodila Ciali k noham. Pocula, co vsetko urobi. Pre tych ludi z velkej dialky, teraz i pre Pairusu. Ale ozivit jej sestru? „Samozrejme, ze o tom viem. Poznam jej zivot a viem, co vsetko znamena pre Laryniu. Dokonca aj pre Ziggy. Ak mam tu moznost, viem ju dostat spat k zivotu. Jej telo bolo specene kuzlom, ktore sama neovladam a roztrhane na kusocky. Napriek tomu si myslim, ze sa to urobit da. V kazdom pripade sa o to pokusim.“ „My… prijimame tvoju podmienku,“ povedala Navia. „Nic v zlom, ale ty o tom nemas zatial co rozhodovat,“ napomenul ju kapitan. „Chce pomoct vam a chce nakopat inych maniov. Tak co riesite? Som za.“ „Pridavam sa,“ vyslo z Rie a hned na to od niekolkych dalsich clenov posadky. „Ak chces mier, tak si musime verit. Som ochotna verit ti a dufat, ze nie si ako maniovia,“ vystupila so svojim nazorom Pairusa. Za nou nasledovali dalsi a dalsi, vratane samotneho kapitana. Cakalo sa na posledne dva hlasy. „Musim povedat nie. Nesuhlasim,“ povedala tichym hlaskom Larynia. „Preco nie?“ Spytala sa Pairusa. „Moja sestra by povedala nie.“ „Ale ona tu nie je. Ani nezije.“ „Ale povedala by nie.“ „Si si tym uplne ista?“ „To nie, ale asi by nesuhlasila. Vzdy bola skor na strane Ziggy ako na strane Ciali.“ Pozornost Ciali sa zamerala na arkansku bojovnicku, drziacu Hadi mec. „A tvoje slovo?“ „Uz som ta raz zabila. Pamatas? A ty si zas zachranila mna a ostatnych. To si vsak mala ovela menej sily, ako mas teraz. Bola si menej nebezpecna a ambiciozna. Bala si sa ostatnych a teraz sa nemas ani koho bat. A ja mam formalne schvalovat nepotrebne dohody, lebo si s ostatnymi aj tak budes robit co chces? Navyse neslubujes jednu vec za druhu, ale naslubujes vsetko mozne, len aby to znelo neodolatelne. Keby som chcela nieco specialne ja, urobila by si to pre mna? A urobila by si to, aby si mi urobila radost, alebo aby to este viac posilnilo tvoje plany?“ „Neviem co si zelas. Mam velku silu. Som vlastne bohyna. Vela viem a dokazem, ale nie vsetko. Po dlhych obdobiach bojov a este dlhsom obdobi prekliatia som tu a prajem si mier a stastie pre kazdeho.“ „Tak si prajem svoje zatial prve zelanie. Povedz nam i vsetkym, preco si bola premenena. Bola si masozrava palma. Preco si sa dostala do takej podoby?“ „Vtedy som mala prezyvku. Bola som stvoritelkou hviezd. Vytvorila som zbrane tak silne, ze ovladli ludi a ich sny. Uplne vsetko. Dokazala som vytvorit konflikty, dokonca aj v kazdom jednom cloveku. Hviezdy su moja tvorba. Moj vynalez a posluchali mna. Su silne, ale daju sa vypnut. Po oslobodeni som ich vypla. Hviezdy prestali byt mojimi nastrojmi, boli to uz len neskodne ozdobne predmety.“ „Celkom dobre sa s nimi hadze, vies o tom?“ „Ano, to viem.“ „Pekne si tie hviezdy popisala. Naozaj pekne. Aj pravdivo. Ale trochu ta doplnim, len nech je jasno. Vytvorila si hviezdy, ktore sposobili, ze sa ludia prestali spravat ako ludia. Urobila si nieco podobne smrtelne bomby, ktore poznaju tu nasi priatelia. Nicila si ludske zivoty. Muzi vrazdili svoje zeny a naopak, vsetko pod vplyvom hviezd. Zurili vojny a len tazko povedat, ci viac ludi zomrelo mecom alebo hladom. Pre akesi tvoje potesenie. Este aj maniovia sa proti tebe spojili.“ „To nie je pravda.“ „Tvrdenie proti tvrdeniu. Urcite si uz o tom pocula. Vsetky tie hviezdy znamenali nepredstavitelne utrpenie pre kazdeho, kto s nimi prisiel do kontaktu.“ „Vytvorila som zlo a zrusila som ho. Nahradila som ho dobrom. Ked som sa dostala zo svojho carovneho zajatia, zacala som robit velke veci, a to som bola slaba. Dala som smadnym vodu a hladnym chlieb. Zariadila som mier a pokoj. Zmenila som svet plny hlupych pravidiel a zakazov na presny opak. Pomohla som tam, kde sa dalo a ludia boli konecne slobodni. Spytaj sa napriklad Larynie. So sestrou si uzili stary system, kde jednotlivec vytvaral pravidla, ktore znamenali, ze vsetci okolo neho boli sluhovia alebo otroci.“ „Teraz prichadzas a chces, aby boli vsetci tvoji sluhovia a otroci. Inak co? Ukradnes dusicku?“ „Nekradnem duse a nezabijam bez rozmyslu tak, ako vy, arkani. Vedeli ste, co sa stane. Ak ma zabijete, pridu maniovia a zacne vojna. Vy ste ma zabili a keby ste boli doslednejsi, cela tato planeta by patrila maniom. Ria a vsetci ostatni by sluzili. Vratane celej tejto velkej lode. Vsetko otroci bytosti, ktorymi opovrhujes ty aj ja. Zabila si ma ty, zabili ma arkani a zabili ma maniovia. Napriek tomu som tu a s ferovou ponukou.“ „Poviem ti na to ano, ak tak velmi chces. Ale nieco za to chcem.“ „Co take?“ „Ty chces Hadi mec, vsak? Ja ho chcem tiez.“ „Mozeme sa nejako dohodnut. Pre mna je uzitocny a pre teba tiez.“ „Napriklad teraz!“ Ziggy zdvihla svoj mec a vypustila ho. Lietal nad Ciali, podobne ako to bolo kedysi pred Naviou. „Naozaj chces nechat tychto ludi pokojne odist?“ „Ano.“ „Naozaj nechces pouzit portal alebo akykolvek dar na zvysovanie svojej moci mimo tuto planetu?“ „Ano.“ „Klames tomuto mecu?“ „Nie. „Vyborne,“ Ziggy privolala mec k sebe, „hovoris pravdu. Tak mas moje ano. A ak by si mohla ozivit Zbeena, bolo by to celkom fajn.“ „Tak sa stane.“ „Predpokladam, ze teraz budes chciet Hadi mec. Budem hadat, vie nieco, o com neviem. Nieco neskutocne zaujimave. Je to tak?“ „Vlastne uz ho nepotrebujem. Chcela som ti prostrednictvom neho dokazat, ze moje ciele su ciste.“ „Tak to si ho rada zoberiem so sebou. Aj ked neviem, ci by som tu nemala ostat. To vies, dat pozor na Laryniu, nech nerobi sprostosti. A na teba. Predsa len, ty vies toho urobit viac, ako ona. Nic v zlom,“ Ziggy sa obzrela na Laryniu, „malicka.“ Vznikla dohoda. Medzi ludmi zo vzdialenych planet a bohynou Vodnej planety. Ten den nikto neotvaral flase s vinom. Nikto nevedel, ci je to vsetko sen, alebo realita. Ciali presunula seba, Ziggy a Laryniu k miestu, kde sa este nedavno odohrala bitka medzi arkanmi a armadou ludi, ktorych ovladali maniovia. Spolocne nasli Zbeenove telo a priviedli ho k zivotu. Ziggy mu rychlo vsetko vysvetlila a on suhlasil, ze odide na palube lode. Ciali dvojicu premiestnila priamo na lod, zatial co sa obidve dostali na miesto, kde kedysi zomrela Lussia. „Chcem ti podakovat za krala arkanov. Je krasne, ze si mu umoznila znovu zit.“ „Keby bolo viac takych, ako on, svet by bol lepsim miestom. Neviem, co dokaze a aky bude jeho zivot v tej vzdialenej casti vesmiru, ale myslim si, ze som urobila naozaj dobry krok.“ „Dokazes ozivit Lussiu?“ „Zial, to ta musim sklamat. Nedokazem to. Bojim sa, ze v tomto pripade som aj ja bezmocna. Casti jej tela chybaju. Je relativne lahke ozivit niekoho, kto zomrel prirodzenou smrtou, alebo na zranenie. Ale pri takej neprijemnej smrti, aku pripravili pre Lussiu, nemozem urobit vobec nic. Vlastne, jednu malickost mozem urobit. Pod ku mne.“ Larynia urobila krok vpred objala Ciali. Plakala a vyzeralo to tak, ze nikto nemoze zasstavit jej slzy. Ked konecne otvorila oci, zistila, ze objima Lussiu. „S… si to ty?“ „Vdaka svojim carom dokazem vyzerat ako ona. Mozem aj zmenit svoj hlas, aby som znela ako ona. Nie som vsak Lussia a nikdy nebudem. Je mi to luto. O to viac, ze by som tak rada pomohla prave tebe. Nikto pre mna neurobil tak vela, ako ty. Zasluhujes si respekt i naozaj uprimne priatelstvo.“ „Naozaj ju nemozes ozivit?“ „Naozaj nie. Teraz pod, je cas na rozlucku.“ Ciali sa s Laryniou rychlo dostali k lodi. Rychlo objala vsetkych, ktorych si nejako oblubila. Ziggy, Naviu, Riu i Teiraka. „Pocuj, ako si na tom s citanim?“ Spytala sa Ziggy. „Neviem citat.“ „Tak to je dost zle. Az budes vediet, precitaj si toto. Chcela som ti to dat uz skor.“ Larynia sa zapozerala na papier. Bolo tam nieco napisane, ale nevedela co. „Co je to?“ „Je to list na rozlucku.“ „Uvidime sa este niekedy?“ „Nie je odo mna. A mozno ano. Kto vie? Urob mi radost. Nauc sa citat, bud stastna a snaz sa. Musis byt silna. V porovnani s Ciali sice nebudes znamenat vobec nic, ale aj tak.“ „D… dakujem.“ Ciali pripravila vsetko tak, ako slubila. Na lodi sa objavilo vzacne bohatstvo v podobe potrebnych materialov. Vytvorila portal a darovala presne instrukcie, ako ho upravit na opacnej strane. Netrvalo dlho a carodejnica dala lod do pohybu. Galedon II uspesne opustil obeznu drahu Vodnej planety. „Myslim, ze viem, preco si to skutocne urobila,“ povedala Pairusa carodejnici. „Som zvedava. Preco, podla teba?“ „Ziskala si obrovske bohatstvo a tak nemas problem rozdat niekolko omrviniek. Oplati sa ti to.“ „Aj tak sa to da vysvetlit. Caka nas vela prace, ale i zabavy. Ty si psychologicka, vsak? Co takto pustit sa do prace?“ „Akej?“ „Zistis, co ludia chcu. Ak to bude mozne a rozumne, tak im to splnime.“ „To zalezi na tom, aku spolocnost chces budovat.“ „Spravodlivu, uprimnu a schopnu bojovat za svoje prava, proti komukolvek.“ Larynia nechala dve zeny, nech sa rozpravaju, kolko chcu. Necitila sa dolezita alebo nejako podstatna. Nema sestru, necestuje po svete a vobec nevie, co by mala robit po zvysok zivota. „Vsetko v poriadku?“ „Citim sa prebytocna. Vy dve si rozumiete velmi dobre.“ „Aj ja mam pre teba maly darcek,“ povedala Pairusa. Povedz mi nieco o tvojej sestre. Ako vyzerala a tak.“ „Bola mladsia, trochu nizsia, s hnedymi vlasmi a mala taku veselu tvar. Vedela sa aj velmi nahnevat, ale bolo vidno, ze si casto z niekoho utahuje a uziva si zivot.“ Larynia povedala niekolko dalsich charakteristik Lussie a Pairusa jej na papier nakreslila svoju predstavu. Obrazok Lussie bol sice malym darcekom, ale naozaj uzasnym. „Mala by som ti aj ja nieco povedat,“ pridala sa Ciali. Mozem ti pricarovat nadherne saty a sperky. Mozno aj palac, kto vie? Ale je tu nieco, co by si urcite mala vediet. Teraz tu vladnem ja. Mozem robit velke veci. Bez teba by to nebolo mozne. Moj pribeh moze byt zaujimavy, tak ako mnoho dalsich pribehov. Pre mna je vsak najzaujimavejsi prave pribeh Larynie.“