Vytrhnute z karisblo(g)ku Daniel Kalocay Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Daniel Kalocay Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Tretie (2012) 010001 Obsah Vytrhnute z karisblo(g)ku 2 Vecer s Ruby Port 4 Buduce stastie 5 Ked laska konci, nechava ju osud spavat na luke 6 Strom muz, strom zena 7 Rozsypte ma po nabrezi 8 Aspon sa pozri kam ma vietor nesie 9 Tulam sa 10 Absolutne nove rano 11 Moja dusa 12 Povies slovo a stvoris nahodu 13 V case sme si vsetci dlzny 14 Podme hladat to miesto, ten kultovy priestor 15 Dobre rano 16 Viem, ze… (raz dojde na vselico) 18 E-mail anjelovi 19 Doba je tak krasne sialena… 20 Dobry den, smutok 21 V tieni brezy 22 Spolocenstvo mrtvych basnikov 23 V priestore prazdna 24 Pisal sa rok 2013 a vsetko co sa mi stalo, sa este len stane! 25 Kto kosu nosi 26 Spanok… prebudenie… 27 Srdce z almazitu 28 Nocne (ne)snivanie 29 Cas v case plynie 30 Pastieri citov 31 3 slova 32 Kto vlastne chyta v zite? 33 Laskou sa vo mne… 34 Osamelost v srdci 35 Mala muzska logika 36 Vecerna sprava 37 Vysnivana 38 Si do mna napisana 39 Stred stredu (maleho) ludskeho omylu 40 Jesenna sezona 41 Ty vies, viem tiez 42 Snivajme sny 43 Vecer s Ruby Port Keby som prave dnes, tak ako skape pes, opustil tento svet, snad by som chybal aspon tebe. Alebo dufam aspon vam… no skor krk na to dam, ze ci tu som, alebo nie… nechybam. Svet je tak marnomyselny a zivot v nom tak kvadrantny… zi, smej sa, zomri, zhasni… vlozene priamkou vsetko v jednej basni. Zaliate pravdou vina, ta vsak je celkom ina. P.s. Vytrhnute z karisbloku… napisane v tomto blogu… Buduce stastie Dotyk bol prikratky, aby sa stal neistym zvykom… no pridlhy… aby zabranil zrodu prvotnej myslienky. Ta bola prikratka, aby som ju vyslovil rozvitou vetou, ale dost dlha… aby sa stala nezabudnutelnou spomienkou. Spomienkou na dotyk tvojich pier… dal som jej meno, tuzba! Ta vo mne rastie… budem ju volat… buduce stastie Ked laska konci, nechava ju osud spavat na luke Ked laska konci, nechava ju osud spavat na luke plnej modrastych zvoncekov. Smutok ju prikryva lahuckou dekou, smiech mesacnych vil je vtedy pridaleko. Prstami osud mi ako rieka casu tiekol, zbabely, strateny. Pred laskou som sam utiekol. Tak ako skosena ranna trava, letnej luke zbohom dava… tak mojmu srdcu laska z dialav mava. Stotisic krat odpust mi. Bola si ta prava, bola si presne ta, co v srdci navzdy stopu zanechava! Duhovy vecer noc smutne vita, preco som sam ? mesiac sa pyta… vietor co zahana vcielky domov, preco som sam ? pyta sa stromov… co uz mam povedat…nepoznam slova, za ktore by som svoj zial schoval, co noham povedat kam maju kracat, do ktorych stran? Nic nema zmysel, ked ostavam sam… snad mavnutie motylich kridiel vsetko pozmeni, a v nove rano uvidia smer vsetci strateni, slnko nas zbabelych sprevadzat bude v objati a nikto nikdy, uz svoju lasku nestrati. Strom muz, strom zena Vravel im strom pan a strom dama… zastavka smutkov a staznosti na dej tohto sveta. Vravel im strom muz a strom zena, vo chvilach, ked mu radosti klesali pod kolena… a smutok sa splhal na ramena. Rozsypte ma po nabrezi Rozsypte ma po nabrezi, na nicom uz nezalezi vietor mi vsetko vzal, odniesol to niekam v dial, smutok prudi v mojich zilach, preco si ma opustila? Strateny v jej srdci navzdy, hoc ma z neho vyhana… laska obcas hoji srdce, obcas ho viac dorana budem slepy, hluchy, nemy laska viac uz nestan sa mi!!! Rozsypte ma medzi ludi, nech ma v dave kazdy sudi, ze som lasku premrhal, preto mi ju vietor vzal… Radsej budem slepy, radsej budem hluchy, nemy… laska prosim viacej uz nestan sa mi !!! Aspon sa pozri kam ma vietor nesie Ked uz ma hodis do narucia vetra, aspon sa pozri kam ma vietor nesie. Transparentne splyniem s chvilou, co ma stretla… zahaleny zlomkom vecneho svetla, okamihom presne predurcenym… silou toho vetra cestu zitia zmenim. Aj ked v knihe osudu ine bolo napisane, nestane sa dane. stane sa nedane. Chvilou co ma stretla v naruci vetra, zmenim kazdy zlomok vecneho svetla… Aspon sa pozri kam ma vietor nesie… Tulam sa Hladam miesto, pre vlastnu dusu priestor. Bezmenny v dave sveta, nemy v tych spravnych vetach, zivot mi koselu rozopina, na hrud mi pise krvou vetra, netrap sa tym, ze si ma stretla. Neboj sa zabudnut… vsetko to bezi v nas, priestor, pocit, bolest, radost, cas… Hladam kvapky stastneho dazda, netrap sa tym, ze si ma nasla… Som tulak hviezdnych ciest, stopar na dialnici smutnych miest, vsetko co nemam, mi chyba, co mam, zda sa mi zase navyse… asi ten svoj osud navzdy prepisem. Absolutne nove rano Mam to rad ked v noci hviezdy zhasnu… kreslim si myslienky na dusu vlastnu… premienam noc na tajne svety… pred egom skoro nahy, len do pravd zaodety… som strazca ohna… na zrucaninach spomienok konciaceho sa dna… mam rad ked nocou vesmir zmlkne… strateny zvuk v toku plynuceho casu… davajuc nadej do hlasu… kazdeho… rana noveho! mam to rad… kazde absolutne nove rano… ked znova prejde ludsky zivot, vesmirnou branou. Moja dusa Bojim sa, ze jedneho dna stratim sam seba. Ze v zrkadle rano na mna bude hladiet cudzia tvar, vrasky zivota a sive vlasy starosti… slusna staroba. S tym ratam, taky je osud nasho tela. Co vsak, ked aj moja dusa zostarne? Teraz je dospela… A o par rokov… zmuznie a nadobudne mudrost a snad aj nadhlad do vienka dostane. No co ak sa jej rokmi stane, ze zostarne ako starnu tela… a zabudne kam vlastne kracat v zivote chcela. Bude len dusou bez tela… alebo skor dusa s telom, co uz len ako maly plamienok hori… a vzblknut v nieco, co krasne hori jej bude namahave… Preto si drzim tajny kod v hlave… ten, co ked raz…pride na dusu cas, obnovi vsetko, co kedy som vedel… nedovoli mojej dusi, co sa naucila zabudnut! Znovu jej pripomenie vo mne jej zivotnu put! Tak podam ruku svojej dusi… a ze ju lubim, snad aj tusi… ak sa najde na tom svete, niekto kto moju dusu lubi, taku aka je… nech mi to zasepka, skor nez moja dusa zostarne! Povies slovo a stvoris nahodu V nahote osamelej chvile, sa zamatove sny priestorom tulaju, len, oci sa v ociach, hladaju… povies slovo a stvoris nahodu, ta v dosledku vyslovenych slov, stava sa, uz iba realitou… tak prichadzame o svoje sny… vravime slova a vytvarame (ne)nahody. V case sme si vsetci dlzny More zuri, lame vlny… v priestore sa meni cas na piesok. V case sme si vsetci dlzny… v srdci mame zvlastne miesto, ulozisko priatelov. Bez naroku na odpoved, kolko este sklatim dni…? K priatelom si dam poznamku: Nikdy nezabudni! Ten cas, za nas sype piesok, na hodinach osudu… bojim sa, ze raz tie miesta v srdci nebudu… more zuri, lame vlny… zrnka piesku letia v case… bezvahova triaska v hlase… ked ti sepkam… ze mam v srdci zvlastne miesto… bez naroku na odpoved, kolko dni zvalcujem…? Davam k laske poznamku: Navzdy milujem! Podme hladat to miesto, ten kultovy priestor Podme hladat miesto kam zlietaju sa vtaci, ten kultovy priestor kde spava vietor na matraci. Skusme sa postavit do tiena, ktory na poludnie lame paralelne svety postekleny lucmi co padaju na okenne parapety. V dlaniach pevne zovrete idealy nasej doby, pre tento svet sme jednoducho skoro dobry. Zlomme sofistikovane pravdy, ktorych sa iny boja, obnovme myty ktore zato este stoja. Vsetko v co verime… pouzime…! Ako zbrane nasho sukromneho boja! Podme hladat to miesto…ten kultovy priestor. Dobre rano Dobre rano stale zijem… skor nie, ako ano… strapaty, rozospaty… nie nestastny, ale ani nie usmiaty… som stale tvoj… vies? co povies, co mi na lasku odpovies? Ze sa nenosi? Dych kusok okna zarosil… kam pozeram…? K tebe nedovidim. Strateny rovnako ako si ty stratena… Zlozeny, ako je laska zlozena na kolena… co s tym? neusteliem…nemavam to vo zvyku… odidem…aj bez lasky a bez kriku. Ved to viem, kto chyby robi… pada… na kolena? Ano! Ak je laska ponizena. Odchadza. Kto zradil? Ten kto sa pyta. Odpustis? Najskor nie… Laska je neskutocne trapenie… a blaznenie. Tym blaznom som bol rad… za oknom striehne chlad.. A co v srdci? V tvojom tiez? Co povies? Neodpovies! Vsetko mrzne zda sa… ladova krasa… som blazon? Ale liecim sa! Dobru noc, stale zijem… Skor nie, ako ano… uvidime rano! Viem, ze… (raz dojde na vselico) Viem, ze raz dojde na slova, ze v placi zomru basnici a v krvi hrdinovia, ze na zbabelych kliatby padnu a zufalci si do zil zatnu. Ostanu len krive pravdy vyslovene ustami neprajnych zavistlivcov, co pysili sa nad nami. Viem, ze raz dojde na vselico, ze zivot casto praska bicom. Ale prave teraz je mi jedno, co vsetko sa stane… Celkom kaslem na to, co v osude mam napisane. E-mail anjelovi Moj_anjel@nebo.zvysny_cas Mily moj anjel, dnes mi je tazko a smutno uz nie som na svete rad a zivot ma boli, dni ktore boli vesele kamsi sa stratili… mozno uz stastne dni dozili a len tie smutne mi ostali. Zivot obcas byva aj smutok pomaly. Luce uz dohriali, trava je skosena… hlava je sklonena, padam na kolena… slzami unaveny, slovami ponizeny, na doske polozeny… kriz v kriz je prekrizeny. Posledny zatrateny… prosiac nevyslysany. Anjel moj, co byvam vzdy tebou dotknuty… prisiel cas nechat ma stratit sa na tej puti. Plamienok nechat uz zhasnuty… Maval som zivot rad, byval som tak lahko usmiaty… ten co mi usmev vzal, nikdy mi ho naspat nevrati. usmev je krasny no neda sa nanutit. a kde niet usmevu byva uz plamienok zivota zhasnuty. Doba je tak krasne sialena… Vo svete ludi, byt trochu cudny nie je zle… nie je vobec zle, ani zit na hrane istej iluzie… zda sa, ze kazdy z nas je kuzelnik v svojom privatnom svete, co o nom vlastne viete? Kde sa nachadza jeho bod v case? Plavanie proti prudu do narucia osudu? Zhasnute hviezdy z nas nebudu… len spalene miesta na zemi. Doba je sialena, lomi nas v kolenach. Dobry den, smutok Dobry den, smutok… cital som z vecnej knihy, kde to bolo rukou Saganovej napisane… v to rano stojac osamelo pri fontane… den sa este len rozbiehal… z casu na cas… sa cas zastavil, aby stare krivdy napravil, ale tie sa vryli, hlboko do zily, aby tam krv inym smerom rozprudili… do fontany z dlane minca pada, vo vode si svoje miesto hlada… chcel som sa jej opytat, kto ma bude mat este rad? dobry den smutok… budes aspon ty moj kamarat ? V tieni brezy V tieni brezy smutok lezi.. na nicom mu nezalezi… vzduchom prudi vanok sviezi… slzy tecu… na hrud nieciu… vlhkost vsiaka do koze… so zivotom na noze… niekto si tak stoji… o lasku sa boji… ta vsak davno v prachu lezi… na nicom jej nezalezi… zivot bez nej dalej bezi… vzduchom prudi vanok sviezi… pohlad marny spoza mrezi… po nabrezi, vraj konik bezi… no a v tieni smutnej brezy… smutok v srdci muza lezi. Spolocenstvo mrtvych basnikov Nad sklonenymi hlavami padajuce nebo… pozieraci bolestivych idei, nicitelia novych zanikov dlho som s vami nebol. Neskrotni bratia v boji za slova… odhodlany bitvu polozit na kolena, za stit sa nikto z nas neschova, hrdostou je aj sila znasobena. Uz vrie v nas krv minotaura… je cas zasadnut nocou k stolom, otvorit brany do dusi… nech basen ako gula z dela nepriatelov, rev neprajnikov prehlusi. Netusena krv v mojich zilach sa hodnu chvilu vzpierala, kym ranou na zapasti krv spolocenstva prijala. Sme zakon slova, sila poetizmu, sme spolok mrtvych basnikov… tvorcovia smaragdovych idei a nicitelia novych zanikov. Sme bratstvo rymov nadcasovych, uderni romantici…tvorcovia zrodu novych slov, sme spolok mrtvych basnikov! V priestore prazdna Prazdnotou ziva… to miesto, kde dusa s laskou v podnajme byva. Odvial ju vietor sklamanych nadeji… mozno sme pridlho len zo slov zili, akoby sme v koniec nikdy neverili. Zbabelo mi teraz slzy po tvari tecu… nemam vlastnu nadej, chcem vsak verit v nieciu! co pride zajtra a v pozajtru novych dni, vrati mi vietor aspon jednu z nadeji? Tak prazdno, to prazdno prazdnotou ziva… to miesto kde dusa s laskou v podnajme byva! len bolest sa tam niekde tichucko pred svetom ukryva. Pisal sa rok 2013 a vsetko co sa mi stalo, sa este len stane! Chcel by som vratit ten prvy den, ked mi bolo jedno aky som, ked som bol menej tvojou laskou a viac tuzil byt iba milencom. Chcel by som vratit tu prvu noc, ked mucil som mysel predstavami, ake je krasne tvoje telo, ked myslienky divo trhali spanok, ale srdce este nebolelo! Cas mi vsak nic nevrati, cas iba rany obcas lieci… neviem byt takto sam, tuzim byt znova nieci! Snad casom na nas zabudnem a taky aky teraz som, uz nikdy nebudem! Chcel by som vratit cas, tak bol by som… stastnym, hajzlom, zas! Kto kosu nosi Kto kosu nosi, kto osud kosi? Plavaju male klamstva na hladine rieky pravd. Ten mytus ze ta smrt skosi, ved kazdy si svoju kosu nosi! Kazdy si sam osud predurci… a tam kdesi v tom predurceni, sme vsetci zvlastne umuceni… svojimi vlastnymi snami. Osud je bud proti nam, alebo s nami… alebo s nami, tam za dverami… klucovou dierkou ostro sledovany… a clovek maly, nahy, bosy, si svoju kosu sam nosi. Spanok… prebudenie… Stav ked je dusa odputana od tela… vzdy ked spim tak zo mna odlieta, kamsi do jej sveta! Navraty nad ranom, ked snazi sa do tela vtesnat, to boli nemalo. Co by sa stalo, keby ju moje telo spat neprijalo? Kolko takych stratenych dusi by vesmirom putovalo? Tak sa snazim zaspavat s tym vedomim, ze o svoju dusu nepridem. Ze znova sa do mna vrati, ked sa prebudim… ze sa do mna nad ranom vtesna… aj ked jej byva obcas postel mojho tela tesna. Srdce z almazitu Zijem sam, sam ako ten zrub niekde v lese, moje srdce je ukryte vysoko na polici v dzbane, a tam…sam nedosiahnem… potrebujem ine ruky, aby nan dosiahli. Potrebujem tvoje ruky, aby ho objali, aby sa zrub naplnil stastim, a dusa podlahla najkrajsiemu citu, aby bolo stastne srdce z almazitu. Nocne (ne)snivanie Tien trpkej noci padal na vankus, na ktorom si smutna mysel skladala svoje sny… do ticha noci, vlhkej izby po slzach sepkal diabol dusi… "nezne navzdy spi, sme tu len ja a ty!" srdce sa triaslo strachom pred ranom, co malo prist… a basnik pisal vlastnou krvou anjelovi na rozlucku list… Cas v case plynie Cas casom zabudol ako ma plynut, aby sme spolu on a ja dosli do raja, po ktorom snivame od pociatku svojho ja. Tika to tikotom zivota a plynie to skrz sny a nadeje… skor nez sa jeden nadeje… umlci sa tikot hodin srdca. Clovek ma casu malo, no vo vesmire je casu tak vela, ten plynie v nekonecnosti, nemeratelny nicim, co clovek zmerat vie. Cas vie svoje! (ale clovek nie) Pastieri citov Bohovi obcas padame, ako dazd pomedzi prsty najomni mali pastieri citov, skrz, nebo ako sito, tahaju sa nitky nasich zivotov… osud su burky oblohy… a dusa pada ako dazd, pomedzi prsty bohovi. 3 slova Navzdy, nikdy, znova… Navzdy zbohom… na tomto svete byvam strateny… Nikdy uz taky zivot… ked dusa hori v plameni… do pekla sa uz nevratim znova… prisaham na 3 slova a mozno… pridem znova Kto vlastne chyta v zite? Na stole lacne vino nedopite… v dlaniach je perom napisane, vsetko, co sa nam dvom stane. Najvacsia bolest je rana v rane, najviac boli vsetko na tej ostrej hrane. Sme slepi, nasim ociam byva to najdolezitejsie ukryte… a ja dodnes neviem, kto vlastne chyta v tom zite? Laskou sa vo mne… Laskou sa vo mne srdce kolise, bez teba som na svete iba clovek navyse! Len s tebou sa vsetko v neznom zmysle toci, si rieka do ktorej mozem stokrat znova vkrocit. S tebou su dni aj noci, vonou, krasne vanilkove, s tebou je pravda o laske v kazdom slove! Laskou sa vo mne srdce kolise… s tebou som niekto! Bez teba som iba clovek navyse. Osamelost v srdci Placem casto, pytam sa sam seba preco? Mozno pre osamelost v srdci. Chyba mi tak velmi niekto, pytam sa sam seba, ze kto? Ta co mi raz zivot dala, na prsiach ma nezne hriala. Ta co som jej prvym slovom mama povedal. Ta co som ju poznal v case, ked som raz padal zase, kamsi do stratena. Vravela mi pekne slova, pisala mi krasne vety. Citil som to v srdci sumiet, ziadna ina uz iba ty! Len dve zeny, len dve mena stracaju sa dostratena. A ja placem ako maly, pre tie zeny, co mi dali…lasku. Iba laska ta sa rata, iba laska ta ma zmysel. Moze boliet, moze visiet, na tom lane, od ktoreho horia dlane. Raz tak zhorim, osamely… sepkajuc mena zien , co ma chceli…ak ma chceli. V srdci jedno meno bude, to co nikdy nezabudnem… a ty vies, ake. Doba je divna, cas je svina …kazdy lahko zabuda… Ti co sme im chrbat kryli, smeju sa nam v tejto chvili. Tak to vidim pohladom, svojim rovnym zrkadlom… ze sme vsetci osameli, ako by sme to chceli…sami! Mala muzska logika Mlcime… Nie preto, ze nevieme co povedat. Ale preto, ze sa hanbime, za slabost a bezmocnost, ktoru v trapeni citime. Vecerna sprava Vo vecernej poste prisla sprava, tak, ako chodi na veceru host. Mozno len ona, mozno obaja, uz mali toho dost. Tak zhrnula to do viet, z ktorych jedina bude tou, na ktoru bude navzdy spominat. “Vezmem si, co pride pod ruku a z toho budem zivit svoje vnutro…” Zrazu mu prislo viac nez luto, ze nedal zo seba, po com tuzila. Stane sa (ne)raz za zivot, snad kazdemu z nas. A liekom na to, je naozaj, len cas. Aspon sa to tak vravi… Pozor (teda), na vecerne spravy. Vysnivana Laska laske zasepkala v noci, ked sa velmi bala… Nezabudnem, stale snivam (o tebe). Ta sa iba pousmiala… Nejde predsa zabudnut, na to, co sa nestalo. V mojom srdci “vysnivana” ostane tak nastalo. Si do mna napisana Uz nie som papier snehobiely, uz davno nie som cista strana. Ty si do mna napisana. Celkom vryta pismom citov priamo na kozu. Ziadne ine uz to pismo, zmazat nemozu. Hoc sa hnevas, prudko branis, som do teba napisany. Nie si uz strana snehobiela. Pocmarane su nase srdcia aj tela. Stred stredu (maleho) ludskeho omylu Ako marnivo sa svet sprava, akoby bol stredobodom vesmiru. A zo stredu toho stredu, clovek maly ako prach, snazi sa riadit svet, mysliac si, ze ho ma v opratiach. Taky omyl, len z malej hlavy, ako ludska vystat moze. Dal si mu zivot, volu, daj mu aj zdravy rozum, boze! Jesenna sezona V slzach ma dnes topi svet, niet tych slov, co su jak med. Len slova, co jak britvy su, co v ranach smutky odnesu. Dama menom melancholia, zas v posteli ma ustlane. Na jesenne dni cakala, ze jej chvila nastane. Tak v jesennej sezone, vonia listie depresiou, tak sa vietor pohrava s damou melancholiou. Cire slzy ako sklicka, z tmavych oci padaju. V dobe smutku tieto oci, dobru dusu hladaju. Dusu, co mi povie slova, ktore znova rozpalia, ohen smiechu, pri ktorom sa smiem ohriat aj ja. Ty vies, viem tiez Dusa sa nerodi s jazvami. Cista a hladka stava sa bytim. Odchadza zjazvena poznacena zitim, na konci svojej vesmirnej cesty. Dusa sa nerodi s predsudkami, predsudky vtlacaju jej ini. Tak ten, co citi sa bez viny, nech hodi pomyselnym kamenom, ak klici odvaha v nom… Nevrav mi aky som! Len skus ma chapat bezpodmienecne… Kym mas priestor a cas, nic nie je vecne… A nekonecne… Raz nadide ten den, ked spytas sa kde som? Zradzas ma? Zradim tiez! Stracam ta? Stracas tiez! Ale to, ty predsa vies! Snivajme sny Skor, nez zub casu vezme nam mladost a krasu, v objati milujme svet. Cez nehu ludskeho tela, dotykmi jemnych dlani… cez bozky pier tych milovanych! Snivajme sny… V snivani sme predsa tak dokonali.