Vyzlečená z kože Milica Mikulová O knihe Pred kým sa nehanbíte vyzliecť si košeľu? A pred kým zhodíte ešte viac? Ak poznáte ten pocit, stáť úplne nahí, no vôbec nie prázdni, s nasledujúcou zbierkou básní by ste si mohli rozumieť. Texty s voľnou stavbou a jednoduchým, úderným jazykom vám predstavia svet, v ktorom je „všetko ako má byť“. Modrina v ňom nepotrebuje make-up, túžby už nechcú ospravedlnenie a láska sa tiež zaobíde bez vyznaní. Aj keď, komu z nás občas nenapadne spýtať sa: Ľúbiš ma? Naozaj zostaneš? Najťažšie na prirodzenosti je možno poznanie odpovedí. Veľmi pocitové básne sa však nedívajú do očí len vnútornému, ale aj vonkajšiemu. Zatiaľ čo jeden človek sa pred realitou niekedy zdráha v objatí, on sám chce pre svet rázne zobudenie z pokrivených rozprávok. Možno by sa potom dýchalo ľahšie obom. Niektorí dlho váhajú, či ísť s kožou na trh. Milica Mikulová túto dilemu elegantne obišla - prišla rovno bez nej. Dajte si pozor, aby sa nedostala aj pod tú vašu. Obsah Vyzlečená z kože 1 Možno 3 Čriepok 4 Ilúzia 5 Neveriť 6 Na doraz 7 Koniec 8 Pierko 9 Beznádejne 10 Zrnko 11 Nepriznaná 12 Navždy 13 Prvý raz 14 Ako "nátierkový" chleba 15 Pod rebrá 17 Znamenie 19 Osprostená 20 Doživotne 21 Bolíš ma 22 Realita 23 Niekde 24 Mráz 25 Hra 26 Pád 27 Vyzlečená z kože 28 Nevera 29 Pre pána s rumom 30 Dotýkať sa 31 Prebudiť sa 32 Autor Vydavateľ Licencia Vydanie GKBN Milica Mikulová Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2014) 010001 Možno Možno raz uvidím tvoju tvár …budem počuť tvoj hlas Možno raz nebudeš viac sám ...budeme hovoriť o „nás“ Keď zavriem oči, stále čakám ...do izby vkročíš pohladíš mi líce dúfam v úsmev čo na tvár skočí, ...padnú mihalnice chytíme ich medzi prsty ...želať si budeme ja teba, ty mňa ...v láske splynieme... Čriepok Dotýka sa ma ani keby mráz prešiel atómami môjho srdca hľadím na nepoškvrnený sneh za oknom ale každú vločku si nájde svoj pes (biele nezostane ani svedomie) a ja mám zrazu byť ten vodca čo prejde pustatinou všetkých pozemských miest hľadajúc nelogický pocit ktorý som vyčítala z tvojich viet čo si nikdy nevyslovil. No zaťažko je pánovi opustiť svoju pevnosť a ja viac nevládzem sama vstať a ísť i keď viem, že ty si ten maličký čriepok čo mal ešte do môjho života prísť (pre úplnosť) každý tvoj neviditeľný úsmev všetky bozky vo vetre vzbudzujú vo mne nádej že /zrejme/ to skutočnosť je Stále nerozumiem, ako sa to mohlo stať pri všetkých bezpečnostných opatreniach keď povedal si „mám ťa rád“ a tým zovrel srdce moje vo svojich dlaniach Ilúzia Ilúzia včerajšieho rána ma prinúti zajtra dýchať vzduch bola to pre mňa veľká rana keď uzatvoril si bludný kruh /či trojuholník/ to nám však nepovedal nik koľko kvapiek spadne z toho oblaku na pomník nášho životného zázraku ako utopia sa ilúzie zhorí nádej ... tak ser na všetko a ešte nalej... Neveriť Snažím sa neveriť tvojim slovám /že/ viac ti na mne nezáleží svoje city ťažko schovám čas zrazu prekliate pomaly beží uzamknutá v sebe čakám až prestaneš dýchať horký vzduch a začneš ma ľúbiť tak ako môže milovať len ľudský duch bez hmotných abstraktností bez krásy tela bez rozprávkovej cnosti tak milujem ja teba Na doraz Stále sa ti zdal Svet ďaleký, plný krás Všetkého (i mňa) si sa vzdal A išiel na doraz Za západom slnka Našiel si Čo netuší ani srnka Zmizol si Teraz klopeš na dvere Ale kľúča už niet Rozdelili sme si postele Povedali toľko viet A viac ťa už necítim V duši mám plno iných snov Veci sa zmenili medzitým Ja som s ním a ty ...si s ňou Koniec A skončil sa deň, Keď chcela som len Aby si ma miloval Z môjho sna zas Nevidiac nás Ostala biela inovať A snívať už viac? Nehladiac na mesiac Nemám chuť bojovať... Pierko Ako Biele pierko snáď z krídel anjela lietam si povetrím. Bez vytýčenej trasy, len tak... miest na pristátie je však veľa Nikomu neverím. Plápolá oheň vo vnútri tela žeravá láva srdce spaľuje dávno mám všetko čo som kedy chcela. Prečo mi teda tak strašne smutno je? Západ slnka viac nič neznačí len že som tu (bola). A možno to všetko úplne stačí ten pocit neúplnosti, keď všetkého je priveľa neviditeľná ruka ma už k útesu tlačí... ostáva len skočiť do rúk svojho anjela Beznádejne Chýbajú mi večery s tebou keď túžila som opíjať sa nehou a ty si bol ako oceľ. Neukovala som z teba žiaden zvon čo ukončil by túto rozprávku len si tu proste bol a mal všetko na háku. Ja v pretvárke slov som sa smiala túžby horeli tmou... Vtedy, prvý raz som sa bála. No už som bola prirastená k tebe. Bez nádeje, beznádejne... Zrnko V presýpacích hodinách S rachotom padá posledné zrnko piesku Uvedomujem si svoju prehru Ležím ti znova pri nohách No posledný krát Odbíja umieráčik tých nocí čo boli sme „svoji“ Nemám viac silu k tebe vykročiť je po krvavom boji Srdcia rozdriapané. Kľačíš a plačeš Pre to čo sme nemali Hrali sa na priateľstvo Ako deti hnevali Zakázaná láska sa nekonala. Dusili sme ju Zámerne, zákerne pretože sa nepatrí Kradnúť inému ženu A pobehlica tá, čo siahne na inej muža Tak, sme iba ja a ty (nikdy my) I keď tlie v nás túžba... Nepriznaná Nepriznaná láska v srdci škrtí červené krvinky jednu za druhou ich chytá...pod krk je ťažké dýchať ten istý vzduch ako dýchaš ty v žalúdku preciťujem všetky novinky čo dostali sa mi do uší trošku to vlastne aj tuším ako žiješ dnes ...bez lží čo hovoril si každý deň s láskou ktorú si ty cítil len k nej? vraj to tak všetko malo byť môžete ma už však bozať v riť keď viem až teraz čo cítila som včera Navždy V tieni jabloní spáva sladkosť našich chvíľ keď si bol môj, ja Tvojou s prívlastkom navždy Tancovali sme v kruhu víl v čase nenávratnom (nie však stratenom) To nemá šťastie zažiť každý dýchať ústami cudzími kyslík však patril dvom Opájať sa citmi silnými život stal sa hrou ktorú hrávali sme spolu Ako jedno telo, jedno srdce, duch Miloval si ma vrelo teraz cítim v duši puch... Prvý raz Možno sa mi chce plakať Nad všetkým čo sme stratili Alebo od radosti skákať? napokon, sme to prežili (bez ujmy?) A zrazu milujem už len spomienky na teba Na Nás Bolo to dávno, no som rada Že dala som ti seba Vtedy prvý raz A ja vlastnila som na sekundu práve, Teba... Ako "nátierkový" chleba Znovu som prišla... Bez krvilačných výčitiek Opíjať sa s vervou Dravej šelmy tebou Zo všetkých tvojich viet mám vlhko (nie len v oku) Ver mi bola som možno len kvet Ale teraz... Ber povraz A zviaž ma! Silno k tvojim nohám Som tvoja Rada sa poddám, pohrám Toto telo dávam ti ho na posteľný oltár Vychutnaj si rozkoš, ranné zore Okús všetko, mňa i seba... Nehovor „milujem ťa“ to viac netreba Pretože už patríme jeden druhému Ako "nátierkový" chleba Pod rebrá Dostala som sa ti pod viečka. Do lebečnej kosti. Zjavne ťa to zlostí. Pajedíš sa ako dieťa. Vraj som dotieravá, nedodržujem odstup od tvojho tela Dela. Pána s veľkým P /V nohaviciach/ Vieš, že som ťa chcela. Celého. Dostala som sa ti pod rebrá. Do ľavej srdcovej komory. Zjavne ťa to hnevá. Neustále hovoríš, že nie som tá pravá. Priveľmi hravá. Dievčatko s malým d smelá, mladá na lásku. STOP! Už chcem len odpoveď ...na otázku Ľúbiš ma?? A znova ticho. Mŕtvo. Čosi v duši kruto pichlo. Kto sa pýta ten sa dozvie. Hrozné... Pravda bolí. Viac už, nie sme svoji. Nečakaj ma na známom mieste. Bude pusté. Ako moje srdce. Keď mi z neho nadobro vyschneš. Znamenie Žijem ja tu a ty tam S rumencom v tvárí sa tvárim, že nič sa nedeje Ale Deje sa! Nebesá i zem sa stavajú proti mne, tebe, nám Peklom strašia V tme však nečujem Ich žalospev Len cítim toľko preklínaný odsudzovaný večný a prirodzený hnev Žijem ja tu a ty tam Na oblohe žiadne chmáry no v duši žiaľ Príšerne páli ryje znamenie mi hlboko do dlaní Osprostená Pači sa ti, keď trpím? Keď v kŕči prosím? O tvoje bozky! V Úzkosti Z tvojej letargie Plačem Srdce predtým živé Hnije „Osprostela si láskou“ V tej jednej prekliatej vete Ktorá štípe v očiach Škrípe medzi zubami Si pošliapal všetko Čo bolo medzi nami Sama Zahĺbená do teba Hľadím Do neba Pekla Za nami Už netrúfam si hádať Čo nás ešte čaká Za poslednými, ôsmimi dverami Doživotne chcem sa ťa dotýkať túžim ťa cítiť práve v tejto chvíli až na večnosť nekonečnosť dýchať cez tvoje pľúca kyslík túžba horúca viac nemysli len buď so mnou vo mne zakotvený doživotne Bolíš ma Bolíš ma! Besne! Skuvíňam ako ranená srnka Ako kvetina bez slnka Zdevastoval si ma! Moju Dušu Tie naše malicherné nezhody Mučia Hryzú Vrčia Mi do uší . Plačem Srdce stále... ...búši Hlučne Krvilačne Pýta si svoje Tvoju lásku Ranné zore V objatí... Ja a Ty Realita Nastal čas večere Horúca. Čaká. Na stole. Ale, realita JE! Taká... bez Teba. Osamotená sviečka páli posledné molekuly kyslíka. Kvapky zmrznutého neba búchajú na okenný rám Nik z nás nevzlyká A predsa sme každý... Sám. V sebe. Uzákonené pravidlá hry Nedovolia, mne, ani Tebe zaželať krásne sny v spoločnom objatí Niekde Niekde medzi peklom a zemou medzi mnou a tebou je rozdiel mám rád a milujem ťa medzi hriechom a slasťou medzi ranou a náplasťou a pri tom tak podobná veta medzi zimou a letom medzi pádom a doletom -a predsa medzi týmto svetom- no nie však rovnaká... A ja už zrazu nie som tou, čo som bola včera. Mráz Neurčito sa mi lesknú oči. Vonku je mráz Taký ako v duši Čo ostalo z nás?! Možno trošku tuším... Možno to aj viem Viac sa mi nechce snívať ten sen ...O šťastnom svete plnom sedmokrások O živote naplnených prvých lások O splynutí dokonalých tiel Viac nechcem dúfať v nápravu Lepiť rozbité zrkadlo Byť Pejkom v konskom záprahu Milovať ťa bezhlavo Dobiehať roky v popol rozpadnuté Štopkať staré ponožky Usmievať sa keď je srdce zamĺknuté Premýšľať, či si to mal byť TY Hra Skamenený výkrik ostal hlúpo stáť Slová požul na drobné piliny Nedalo sa na to viac pozerať Ako sníva, že on je ten jediný Kto vie šepkať i kričať správne slová No hlasivky nezmenia dejiny A ona...víla snová Hovorila len samé kraviny O pozemskom raji Nebeskej láske O hlave na vankúši Až slnko zhasne O veciach, čo sa nestávajú na ulici … nechápala Že o nich píšu iba idealistickí básnici Tak otočil kľúčom vo vzdušnom zámku Nechal ju kľačať pod oknom Mal ju úplne na háku … bola iba brakovou hrou Pád V polke skoku spomalili Hľadali... fiktívnu realitu keď sa spolu milovali nie vždy boli práve tu Roky zlievajú všetky ich slová do nesúvislého výkriku strachu /Šepkané je klamané/ a ona vždy odhodlaná ľahnúť s ním do voňavého machu No skok sa zmenil na pád Bolia kosti zlámané nepovedal „mám ťa rád“ srdce stalo sa kamenné Vyzlečená z kože Kyslík ma dusí práve keď sa mi nechce vzdychať asi sa musí za všetko dobré pykať čakám až príde kus tvojho ja chce sa mi míňať energiu na výhovorky hlúpe kedysi patril mi aj bez urputného boja ale teraz už... nepotrebujem cítiť dotyky aj tak boli skúpe fajn, kecám blbosti chcem dotyky, bozky, sex … a iné márnivosti, čo dláždia cestu do pekla stále som plná výčitiek a zlosti, že nechal si ...ma samú aby som sa vyzliekla (z kože) Nevera zašité ústa mlčia v prihlúplom úškrne naše srdcia láskou blčia no nik to nepovie... zo strachu pred tým druhým a možno pred svedomím vlastným vieš, nie som z tých krásnych bohýň viem, ty nie si princom jasným každú noc obcujú naše duše 100 rôznych polôh z Kámasútry stovky kilometrov sa ľahko prekluše (prstami po klávesnici) tak už mi slzu utri niekedy ma túžba po tebe mrazí no ignorujem čo sa deje lebo život sa tak rýchlo kazí keď prichytím sa pri nevere Pre pána s rumom (TVOJE) bozky na „kopečky“ silnejšie sú než je rum po nich sedím dlho mlčky zastretý mám (TEBOU) um večernú rozkoš na drobné rozmením cez deň ich hodím do fontán že si tu (so mnou) si cením tajuplný, „neznámy“ pán kašlem na pravidlá o mlčaní pier možno len cítiť kúsok teba túžim byť naivná, neveriť v deň len vychutnávať vôňu tvojho tela vziať, čo mi nepatrí tváriť sa nevinne počítať bozky...raz, dva, tri... vieš, obaja sme na vine Dotýkať sa Neverila som v lásku A ty si ma naučil čosi viac Za tmavých nosí nedívať na mesiac Lež do živ(eln)ej tmy A teraz city visia na vlásku Dávno to nie sme my Tvoju tvár mám vmaľovanú v mysli priesvitnými farbami telo sa trasie si v diaľke sám a ja by som chcela dotýkať sa ťa (nie len) rukami vysloviť, ako rada ťa mám Prebudiť sa Už nerátam každú chvíľu bez teba Keď zabuchne sa okno Zrazu mi ťa viac netreba Pretrhlo sa súkno Čo spájalo pľúca naše Už stačí vykašľať všetok hlien Vyhrabať sa z tejto kaše Prebudiť sa v nový deň