Yggdrasil pribehov v pribehoch
















Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Komunita
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2024)
Stanislav Hoferek

O knihe
Po vydani knihy 360 knih v jednej knihe, ktora vysla relativne nedavno po knihach Quo Vadis a Xenofobia a ludia ktori pestuju tvoj strach, vznikol napad na tuto knihu. Spomenut jednu knihu z kazdeho pismena, od viacerych autorov, a v ich oblubenej podobe. Poezia, proza, realny svet ci svet fantazie. Kolko autorov, tolko prichuti tohto krasne organizovaneho neporiadku.


Yggdrasil, myticky strom zo severskej mytologie, ktory prepaja devat svetov, je tiez ciastocnou inspiraciou. Skombinovat zakladne informacie o svetoch ci knihach do uplne novych pribehov, to je vyzva. A ak si precitate informacie k pribehom, slovo vyzva tam najdete skutocne casto.

Autori: Stanislav Hoferek, Maria Novakova, Brona Zelena a Ivan Nosal.
Poznamky k jednotlivym dielam

Stanislav Hoferek: Lokomotiva Tomas v Sarajeve:
Dat dohromady psychiatriu, lokomotivu Tomasa, Balkan, Greenie kniznicu a abecedu, to je skutocna vyzva. Ako bonus boli pouzite v co najvacsej miere knihy od inych autorov, takze autorovych knih je 5, aj ked tvoria skoro polovicu kniznice, a aj tie su tam len preto, ze na dane pismeno ziadna ina kniha v tomto case nie je. Konkretne mena autorov, ktorych knihy boli zobrane postupne podla pismen:

Iva Nosalova, Maria Margitfalviova, Pavel Sekerak, Tereza Hruskova, Barbora Galbava, Peter Stec, Maria Novakova, Ria Mruskovicova, Rado Radler, Stanislav Hoferek, Jana Misekova, Ladislav Mrena, Ivan Nosal, Magdalena Orolinova, Richard Micuda, Andrea Ferencova, Peter Hoferek, Mrtvy Basnik, Stanislav Hoferek (2), Matus Lavrik, Igor Novak, Eva Subakova, Diana Cechovicova, Peter Stec (2), Miroslav Hrabcak, Stanislav Hoferek (3), Stanislav Hoferek (4), Stanislav Hoferek (5), Palea Ulla

Stanislav Hoferek: Velmi netypicky superhrdina:
Vyzva presne opacna. Len knihy konkretneho autora, od Z po A, a este to dat do temy vsetkych moznych Marveloviek a inych komiksov. A este z pohladu prvej osoby.

Stanislav Hoferek: Cez portal
Vyzva spociva v tom, ze pribeh musi byt o cestovani cez portaly. Vsetky knihy su brane po jednom pismene, vratane c, s, t a z, ale v poradi od najstarsej po najnovsiu knihu. Z pohladu prvej osoby.

Maria Novakova: Uz nie som babika
Urobila som jednoduchu poeziu a knihy som brala postupne tak ako su v prehlade po pismenach.

Stanislav Hoferek: Steampunkovy Hannibal potrebuje Devu z Vranova
Najvacsia vyzva je urobit rozumny pribeh z velmi nelogickeho nadpisu. Snaha ukazat, ze napisat sa da cokolvek, je navyse stazena o abecedne poradie od Z po A (a cisla) a navyse maju niektore slova umyselne iny vyznam. A aj ked su tam 2 knihy na A, pocet spomenuti cokoladky Deva je rozhodne ovela vyssi.


Stanislav Hoferek: Prekrutene 90. roky
Vyzva dat dohromady prekrutene 90. roky, knihy poezie kde sa len da a zapojit do toho Mikulasa Dzurindu, ktory zakazuje Bicykle… to je celkom dobry extrem. A co ine by ste cakali, ked sa stroj casu zblazni po poliati lekvarovym dzemom a to az tak, ze sa do kodu dostanu minibasne?

Brona Zelena: Zla a sucha basen v jednom (k sucasnym dobrym dazdom)
Jednoducha basen, napisana na mobile pocas dazdov a nasledne upravena.

Ivan Nosal: Myslenie diktatora
Hlboka sonda do plytkej mysle bezneho diktatora za pomoci databazy diel Greenie kniznice.

Stanislav Hoferek: Kebab u Jezisa
Vtipne vyzvy strieda uplne ina vyzva. Vytvorit z knih v Greenie kniznici, teraz v poradi od Z po A, dlhsi pribeh. Ziadny vtip, ale poctiva post apokalypticka depresia. Atmosfera umocnena bezradnostou hlavnej postavy, ktora z pohladu prvej osoby prebera dopady katastrofy a nemoze s tym nic urobit.
Stanislav Hoferek: Lokomotiva Tomas v Sarajeve

Na psychiatrii, v miestnosti urcenej na spolocne posedenia, je dnes niekolko muzov. Cisto muzska spolocnost.

„Kto dnes zacne? Co takto ty, Richard?“
„Myslim si, ze ma chce zabit lokomotiva Tomas. Ma take grafity na boku. Je tam napis 35 obrazov mojej duse a je tam krasne dievca.“
„A ta pomalovana lokomotiva ta chce zabit?“
„Ano. Chce ma zabit. Ale nie len mna. Najskor zabije Adama. Ide podla abecedy.“
„Ziadny Adam tu dnes s nami nie je.“
„To je rusnovodic.“
„To je nesmierne zaujimave, Richard. Pokracuj.“
„Zmetie nas zo sveta, ako keby sme boli plysove babiky na ceste v stave deliria. Essentia Mortem.“
„Stale nechapeme, preco by ta chcela zabit ta lokomotiva. Urobil si nieco?“
„Hodil som falosne mince do fontany nestastia a som gemini, blizenec.“
„To sa len tak hovori, ze by to mohlo ublizit. V skutocnosti to nema ziadny vplyv.“
„Zostanu z nas len triesky a hobliny.“
„Richard, pamatas si, co sme tu hovorili na minulom sedeni? Toto je nasa pevnost, toto su nase chramy. Tu sa nic take nestane.“
„In illo tempore si nie som tak uplne isty. Je to ako ta strasne napinava kniha, ten Juliin zoznam. Bojim sa. Daval som si rano kratasy a poriadne som sa bal.“
„Vraveli sme si, co robit po zlom sne. Dat si limonady z cerstvych bylin a nepojde ziadny muz cez palubu. Nadej vzdy zomiera posledna.“
„Vy ste doktor, vam sa vsetko lahko povie. Ale ja som blazon, len preto, ze vidim, co sa stane a moze sa stat. Jasne som videl, co sa stane. Isiel som okolo sveta s palcom hore a stretol som v Sarajeve lokomotivu Tomasa. Potom prisla ta paradoxna desiata muza a ja som si povedal zname quo vadis. Viem, kde mam kracat. Niekde, kde realitu tvoria moje sny a kde ma Tomas nenajde. Takze moj strach je realny. Nie je to ziadna divna vila tancujuca s vetrom. Nemavam nejake hlupe strachy, ale Tomas ma chce naozaj zabit. Prisiel z Mariboru, na kolajniciach, co tam kedysi staval USSR a v Hlbocine smutku som len vtedy, ked mi nikto neveri. Este z cias World War II, ked bola vsade Xenofobia, ktorej som nerozumel. Hotova fincina, ako Yksi Tavallinen a tak dalej. Smrti sa normalne nebojim, je to moja zanovna dovernica, ale realne sa bojim, ze pride Tomas a zabije ma.“
„Na to je riesenie. Sme vo Svidniku. Tu nie je zeleznica. Si v bezpeci.“ poznamenava specialista.
Stanislav Hoferek: Velmi netypicky superhrdina

Prislo to necakane. Ziadne burky ci ovzdusie plne tajomstiev a zahad. Uplne bezny den. Idem si kupit tresku a rozky. Ja tym zivotospravam na dve normostrany aj tak nerozumiem. Pre mna je to finstina, tak ako Yksi tavallinen sivu terveellisesta elamantavasta. Co je skoro to iste, len o jednu normostranu menej. Takze bezny den, uplne pokojny. Ziadne xenofobne babicky v ceste, ktore nadavaju, ze aj za World War II bolo lepsie. Totalne bezny utorok. Na tejto vodnej planete je vacsina povrchu vodna hladina, a ja s mojou sikovnostou akurat prechadzam z blata do kaluze. Mal som si dat pozor. Ej bistu, som ja nesika. Snazim sa co najmenej si zamazat topanky, no tresnem sa o postovu schranku jehovistov. Una pagina standard sullo stile di vita sano na mna kricia. Neviem preco, ani co to znamena. To uz radsej fakt tu finstinu. Je dobry dovod, preco idem peso. Mam velmi hlboko do vreciek a ziadny trolejbus, ani v strede puste, ma nenecha ist na cierno. Ani by sa mi nechcelo. Riskovat pre dve zastavky.
V tom sa to stalo. Padla na mna akasi skala. Mozno meteorit. Strasna rana. Zobudil som sa az po chvili. Alebo to nebola chvila? Normalne som v inom svete. Rano v diktature. Netusim, kam to kracam. Ziadne quo vadis, na ktore by som mohol odpovedat. Jednoducho diktatura a Putin na mna zazera, ze ci som nejaka KGB verzia Robina Hooda alebo co. Divi sa, cumi na mna a spolu s nim vsetci ti jeho generali, nadgenerali, nad-nad-nad generali a vselijake osobnosti bez osobnosti, ktori maju tolko oceneni, ze na vychod od vychodu ich nikto nema viac. Cisty Mordor na smotane. Skaredo sa na nich pozeram, az sa to ani mne nepaci. Ale co mam robit? Zbalit si lode, lodky a lodicky a odplavit sa kdesi do krajiny, kde nie je klamstvo na pridel? Ziadne jedovate lasky k tym vsetkym somarom vyjadrovat nechcem, tak si radsej zaobstaram superschopnost. Naucim sa ovladat internetovu bezpecnost pre laikov. Skratka zoberiem klavesnicu, taku poriadnu, hracsku, a dolamem prsty vsetkym dlhoprstym. Netypicka superschopnost? Klavesnica throw? A co? Nepotrebujem na to chram, aby som vedel, ze su aj zaujimavejsie schopnosti, ale zase na Slovensku je dlhoprstych dost vela. Aj takych, co maju prsty dlhsie ako je svetovy nadpriemer. Cela history of Slovakia je plna zbojnikov, zlodejov, skorumpovanych lotrov a inych somarov. Ale zoberiem si dalsiu schopnost. Priamo z gramofonu na tektonicke platne. Utok LP-ckou nikto necaka. Fantasy suboj, kde vytiahnem Mira Zbirku, Tublatanku ci Jara Filipa, ma dopredu jasneho vitaza. Este budem v nejakej Einsteinovej hadanke, ze kto LP-ckami zabrzdil ufonov, chudobu, klimaticku krizu, inflaciu, Simkovicovu a ine pohromy. Budem drsnejsi ako devathlavy drak a rytier Ibistek dohromady a vsetky cities, aj tie z Byzancie, sa mi budu klanat.
Len sa bojim, ze ked vstupim do Baru u jednej atmosfery, tak uz budu vediet o mne vsetko. Uz budem akysi anarchista, prekliaty jednotlivec, ktory presne vie, ako mysli diktator, ktoremu chcem Mirom Zbirkom osekat tie dlhanske prstiska… ale kto bude na mojej strane? Kto? Asi nikto. Niekto mi da titul zbytocneho cloveka, ktory ma narok na 100 slov a dost! Vraj su lepsi hrdinovia, ktori dokazu bojovat so zlocinom s maskou netopiera a v cool aute, alebo vedia spriadat siete za letu a byt super susedom… a tym sa nevyrovnam. Len otazka, ci sa s tym nevyrovnanim vyrovnam ja sam.
Stanislav Hoferek: Cez portal

Ukazuju na mna a davaju mi dve moznosti. Smrt alebo exil. Uz nikdy sa nemozem vratit. Rozhodnutie je jasne. Dostavam batoh so zakladnymi potrebami a idem. Destinacia: Vodna planeta, kde su, dufam, vsetci rovni a este rovnejsi. Nic ine mi neostava. Nechavam Linux ako nieco navyse mimo batoh, vsak necakam, ze budem na planetach s pocitacmi. A prirucku k hre Bitka o Wesnoth tiez privelmi nepotrebujem. Ani sachove minimum. Idem a som zvedavy, ci realitu tvoria tvoje sny alebo skor fyzikalne zakony.

Portal ma prijima a ja som v okamihu v uplne inej krajine. Pust, obcas par ludi a nejake dve slecny sa trapia s vozikom na vodu. Nepotrebujem poznat vsetky Einsteinove hadanky, aby som vedel, kto to je. Larynia a Lussia. Mala kniha tvorivosti, fakt mala, ak su na rovnake pismeno obidve. Ale nezdravim ich, nechcem menit dej. Este by z toho bol rok 2052 a z fantasy sagy by boli scifi poviedky. Tak som tu, na slnku a ako spravny samotar si davam nieco na hlavu. Fakt nechcem upal. Toto je dovolenka v pekle. Nehostinna krajina. Ale aspon nemusim Julii vypisovat zoznamy a nemusim zachranovat ziadne zablatene princeznicky, lebo blata tu velmi nie je. Len piesok. Ziadne ceresnove sady, hrady, logicke kartove hry, skratka nic. Viem, ze pre Laryniu konci zivot maleho vtacata a jej zivot sa zmeni. K lepsiemu ci k horsiemu? Nadej zomiera posledna a nikto nemoze prekrocit svoje tiene minulosti, ani v mladom veku.

Aj by som Larynii nieco povedal, ale co? Bez, vyznamna? Alebo jej poviem, ze Anicka a jej mamicka splnili ulohu za kratsi cas? Alebo kompromisne poviem, ze sa blizi jej osudove stretnutie a bude si len tazko hladat pokoj v dusi, ak si nesvihne? Mozno by som mohol skusit nejaku sifrovanu abecedu, ktoru by Lussia pochopila lepsie. Gemini, bezte do cities, kde fotografie v chramoch vytvaraju iluze existence.

Este to tak. Kaslem na to. Budem mimo tieto udalosti. Aj tak ich zachrani Ziggy, tak co? A vobec, ta by zachranila kazdeho. Keby isla do zakopov, tak War in Ukrajine on three standard pages by skoncilo v treti den, ale porazkou toho somara. Ten by utekal, ako keby isli volby. Mozno aj do Finska. Naucil by sa tam vyrazy ako terveellisesta elamantavasta a dal by civilizovanemu svetu pokoj. Nebolo by treba uvazovat, ci ma este zmysel xenofobia a jeho ludia, ktori pestuju tvoj strach. Skratka by sa tam ten somar zaparkoval a az by sa ho niekto z jeho blizkych pytal, kam ide, tak by na quo vadis odpovedal jednoducho. Helsinki, Nightwish, jazera, lesy, niekde na severe Laponci, a hlavne pokoj a klud.

A ja som zatial tu, za portalom, a zistujem, ze ten portal uz nefunguje. Takze idem na to logicky. Potrebujem vodu, jedlo, nejaky ten tien a hlavne zariadit, aby som sa tu, za portalom, nezblaznil.
Maria Novakova: Uz nie som babika

1008 dni bez teba
bez tvojho alter ega
uz nie som tvoja babika
ktoru na noc zamykas

Moja cesta je bez pozlatky
ako dennik modernej matky
lasky je na svete malo
a este vcera to fungovalo

Iny muz s vonou lalie
trha vsetky fotografie
obohrane sluby, neplatne
na gramofone na tektonicke platne

Chybas mi ty, chyba mi on
bol si holubok i sampion
nas domov bol ako chram
iba sny ho otvarali dokoran

Jednoduchost kazdeho vztahu
konecne spolu i pre nepravu
vsak tak casto laska je slepa
medzi tmou a svetlom sa meta

Neverim, ze ti pisem prave dnes
osud je parchant,  to asi vies
mali sme poruchy bezvedomia
s tym, kto ako tie lalie vonia

Ale odisiel. Quo vadis na neho kricim
recept na lasku mu davam, a on to ma v pi..
on je prec, ty si prec, ostala samota
tiene a pochyby, to vzdy vsetko zamota

Utekajte, idu volby, rozhodnutia na dlho
sama, v hlbocine smutku, s kyslikovym dlhom
neustale v bojoch a vine, ako War in Ukraine
pri laske sa aj Xenofobia rozplynie

A chcem teba, kym moznost zmizne
Ydriu, letecky, na dva tyzdne
vymenim za zetony do tvojho srdca
ak som ho este stale suca






Stanislav Hoferek: Steampunkovy Hannibal potrebuje Devu z Vranova

Za svetlom parneho stvorkolesoveho vozidla uhana paradne steampunkove faro. Ydria 212, s dvomi oddelenymi parnymi komorami. Riadi ho sice clovek, ktory neveri na nejaku Xenofobiu a v steampunkovej World War II bol genialnym velitelom, ale teraz je uz na dochodku. Vo vnutri vozidla je pohodlie, sedadla su z kvalitnej koze a plynovy katalyzator USSR 212, ktory je specialne navrhnuty na tuto Ydriu, ide ako hodinky. V radiu spojeneho so seizmometrom hra Transformacia Lospora v nadej zivota a akurat tam nejaka slecna, ktora by mohla robit stand up po sediacky, dava huste solo na gitare na svietiplyn.
Hannibal zviera svoju retiazku, ktoru dostal od svojej zeny v Rime, a mysli na Devu. Ziadny specialny vyznam. Jeho auto, Ydria, potrebuje Devu ako aditivum. Na lepsie spalovanie a lepsi krutiaci moment. Deva je mazivo. Navyse chutne. Podla casopisu Quo vadis su posledne kusy v dostatocnej kvalite vo Vranove nad Toplou. A to je problem. To nie je len tak, ako ked pride vedec do baru. Treba sa objednat, spravne zaradit a ist do Vranova. Cez Finsko. Kedze Hannibal je sice z uplne opacneho konca sveta, ale jeho otvorene myslienky prave hlasil v Hammerfeste v Norsku, tak je to rozumna volba.
Na sedmicke ma jeho Ydria sice dost vysoku spotrebu, ale funguje spolahlivo. Hannibal urcite nechce pre poruchu vozidla zazit nejake medvedomosti a chce len tak si zit, aspon chvilu. Mysli na vsetko, co ho caka. Dlha cesta, to veru ano. Ale na jej konci bude Deva. Ak ju zase nejaky somar nekompromisne nevykupi, ako sa to stalo na Velkonocnom ostrove.
Finsko je krasna krajina. Musi obcas brzdit, lebo mu obcas pride do cesty nejaky jelen bez domova, ale toho sa neboji. Vie, ze aj takyto tvor ma svoje pocity, svoj rozum a iba sny o jelenine na obed ho nebudu zdrzovat. Potrebuje Devu. Pre svoju zvedavost ju hlada v Petrohrade, kde su sice pekne chramy, ale trafika s Devou tam nie je. Ani potraviny, ani nic. Navstivi hrady a co tam vidi? Kadeco, ale Devu nie. Dokonca tam maju gramofon na tektonicke platne a firmu, ktora robi globusy plochej Zeme, ale Deva kde nic, tu nic.
Tu sa to zacina sra… srandovne zadrhavat. Motor vydava divny, biely dym, ako keby zvolili noveho papeza. Hannibal berie kladivo, hever, vodovahu (ktoru dostal ako darcek ku globusu plochej zeme) a ide zistit, co sa deje. Nastvane zacina hovorit, ze este vcera to fungovalo. Teraz to skratka nejde. Jeho dievca a jej zrkadlo, to je pricina. Namiesto zasobnej Devy su tam sminky a gumicky do vlasov. Bez rezervy to nie je ono. Cesta je dlha, Vranov je daleko a Ydria to vzdala. Hannibal ju povzbudzuje, ze bez, vyznamna… ale ta bezvyznamne stoji na mieste a vita uz druheho papeza.
Teraz sa vsak ukazuje, ako skutocne mysli diktator. Vie, ze nemoze urobit novu Devu. Ale aj tak sa o to pokusi. Da dohromady Banany v cokolade, cukrovinky Cierny princ z prveho vykladu, After eight zo steampunkoveho Lidla (ktory odporuca Anicka a jej mamicka) a ide to. Pomaly, ale ide. Netalentovany republikan, zamerany na rucne spracovanie bavlny, by za ten cas dokazal napisat 329 basni, ale Hannibal ma svoj ciel. Petrohrad, Minsk, Lvov a nakoniec Vranov. Nabieha do prvej Jednoty a divi sa, ze tam nie je Deva. Predavacka tvrdi, ze nejaka historicka postava presunula celu vyrobu Devy k sebe domov. Do svojej krajiny. Nejaky inzinier Montezuma.
Stanislav Hoferek: Prekrutene 90. roky

Stroj casu sa posral. 35 obrazov mojej duse, ci skor nalad, ako vsetko rozkopat, sa prejavuje v priebehu par minut. Anicka a jej mamicka skusali urobit par vylepseni, ale stroj casu to nedal. Teraz vysedavam v bare u jednej atmosfery a uvazujem, co z toho vznikne. Povodny plan bol jednoduchy. Zachranit, co sa da. Ale nie, treba prezit 90. roky znovu. Na Slovensku. Jezisi Kriste. Stroj casu odpocitava, a neda sa to zastavit. Posledna minuta do nechceneho resetu.
Uz je to tu. Pada cierny sneh. Svina. Moje bakelitove motorove vozidlo, cize BMV, zase nenastartuje na desiatykrat, ale hned na prvy. A ako zistujem, po novom ma automaticku prevodovku. Zvuk donebavolajuceho pekla, 700 koni na steroidoch a ma to spotrebu par kvapiek Essentia Universum na 62,1371192 mil. A vsade su mile. Neviem preco. Nieco sa posralo tak, ze to nikto nedava. Zapinam radio a pocuvam, ze Michal Kovac mladsi uniesol Michala Kovaca starsieho. Do Trebisova. Za tym akasi reklama na farebnu poeziu, ktoru nikto nechce. A to stoji len dvetisic vychodonemeckych mariek. Hlas Milana Lasicu hovori, ze obcania, ktori este nie su ministri, nech sa ohlasia u sudruha Zincicu. Ale ze Gemini neberie, ani vodnarov. Astrologicky rasista jeden! Hlas citov tomu Zincicovi nic nehovori.
Vystupujem na namesti a snazim sa nachytat trochu tej atmosfery. Chramy su omotane plagatmi prezidenta Cernaka. Podnadpis hovori o tom, ze jeho hrubokrki chlapci radi pomahaju zacinajucim podnikatelom. Ziadne iluze existence nehrozia, vsetko je take zive a realne. Aj toto. Magda Vasaryova cita Jedovatu lasku, ktoru udajne Shakespeare okopiroval od Gustava Husaka. Mikulas Dzurinda zakazuje vlaky a bicykle, Slota zakazuje alkohol a neprimerane spravanie na verejnosti a Orban vytiahol tanky a ide na Zilinu.
Otravuje ma nejaky pan. Hovori, ze je Jan Langos, a ze je kanibal. Ako diky. Toto som potreboval pocut. Uz som si myslel, ze to nejaka vacsia sprostost nebude v okruhu par metrov, ale stalo sa. Autobus balkancov sa vsade vypytuje, kde zozenu pravu slovensku zmrzlinu, lebo ta ich nestoji za nic. No koniec. Neviem, co vsetko sa stalo s tym strojom casu, ale asi sa na kontakty dostal lekvarovy dzem a namiesto pokrocileho strojoveho kodu sa tam objavili podivne minibasne. Na vychod od vychodu je vraj nejaky bradaty chlap a vsetky jeho osobnosti bez osobnosti, ktore pracovali v pohrebnej sluzbe vlasti a nejako sa dostali k montazi strojov casu. Ich posledny model, Quo vadis 2.0, smeruje cele ludstvo do sraciek. Najskor vecer v pohodicke, potom rano v diktature a spovede nestastnej lasky sa dostanu do zdrojakov.
Sadam si na lavicku a temnotou za mnou kraca diler teplej vody, ktory ma panicky strach, ze nas vlada donuti zbierat cecka a pogy. Chudak. Alebo, ze sa nevrati USSR. Normalne sa boji, ze kyberneticky Gottwald, fungujuci na Windows 95, narazi na problem roku 2000 a zresetuje sa. Vlastne, to je ono. Vytvorim v tomto svete taky pokus. A alebo sa dostanem do normalneho sveta, lebo tento skolabuje, alebo sa dostanem do este sialenejsieho roku 1900, kde bude v Budapesti nasilna slovakizacia. V objati tam budu kracat vojaci z Gronska na ladovych medvedoch i na tavach. Take obojzivelniky. Bude z toho World War II, Xenofobia ci jednoducho bordel. Svata Ydria sa predavkuje baterkami do Tamagotchi a za svetlom pojdeme vsetci. Na magleve z Bratislavy do Kosic.
Brona Zelena: Zla a sucha basen (k sucasnym dobrym dazdom)

Ak prave… ak nemyslim
som nemilovana, v slepej dovere
ze pridem na recept na lasku,
dojde mi neskoro ale predsa
ze samota je bordel v sacku
ktory treba vypit do dna.

Este vcera to fungovalo
bola som v deliriu z nasej lasky, z nas dvoch
planovala som cestu ku chramom blazenosti
ostali mi iba sny a slzy na kraji priepasti.

Vyzlecena z koze i z pocitov
quo vadis moje kroky
ked pat minut po dvanastej
odchadzam do Ydrie
najst otvorene myslienky
sprevadzana mojou gemini.
Nenapijem sa tam z fontany nestastia
ani tam nebudem hrat World War II
ale radsej sa v kostole vyspovedam 2052 krat
lebo laska medzi nami bola ako klamstvo na pridel,
kde miluj ma viac sa zmenilo na jedovatu lasku

Tiene a pochyby bolo viac pocut ako hlas citov 
Zlomene srdcia v nas rozpravali kazde svojou recou a kym moje vravelo: vrat sa, lubim Ta 
Tvoje poculo una pagina standard sullo stile di vita sano.
Tvoje vravelo chcem Ta, len neviem ako Ti to ukazat
a moje poculo mam xenofobiu z Teba a Tvojej blizkosti.





Ivan Nosal: Myslenie diktatora

Je snad 1008 sposobov, ako mysli diktator.
Predstavte si blaznovo jeviste.
Je plne cierneho snehu, posliapaneho hercami v deliriu.
Lahsie vylustite Einsteinove hadanky, ako fontanu nestastia, ktora sa skryva na graveyard love za hlasom citov.
Blazon v chramoch predstiera iluze existence, v ktorych jelen bez domova je nielen bez domova, ale spasa vsetky kvety beznadeje a listy do neba.
Zisla by sa mu mala kniha hospodarenia, ale neviem, ci by jej porozumel. Nadej zomiera posledna.
Diktator neznasa otvorene myslienky a poradek v zici na jedziny normolajster.
Ked sa vas spyta, quo vadis s tou retiazkou, urcite mu ju dajte, inak neprezijete smrtelnu taktiku. Mozete rovno spisat testament.
Nedovoli ziadnu opoziciu, preto vzdy, ked idu volby, utekajte.
V hlbocine smutku zostaneme dovtedy, kym sa nezisti, kto vlastne proti komu bojoval v SNP pocas World War II a kto doteraz zivi xenofobiu. Az potom pride v Ydrii zmena.

Stanislav Hoferek: Kebab u Jezisa

V rukach mam nenavideny plagat nenavidenej organizacie. Slnko je za horizontom, ale stale vidno tie zbytocne velke pismena. Kebab u Jezisa. Nema to nic spolocne s Jezisom, len to nejakemu cvokovi napadlo a zrazu jeden slovensky podnikatel ovladol svet. Urobil putavy marketing a vytvoril sirup, ktorym sa potieral kazdy jeden produkt. Nazval ho menom Ydria. Sirup, ktory zmeni jedlo. Maso chuti inak, zelenina chuti inak, aj pecivo. Vsetko. A niekto tejto Ydrie potrebuje malo, niekto vela. Jednoduche, genialne a navykovejsie ako tie najsilnejsie cigarety. Niekto pestuje strach cez xenofobiu, niekto iny cez peklo porovnatelne s World War II. Nateraz som cisty, ale neviem dokedy. Moja osobnost dostala poriadne vykrivenie. Jedina davka a ja myslim na nieco, co ma moze kedykolvek zabit.

Povod celej tej operacie je jednoduchy. Ten, kto vymyslel omacku na vsetko, teda vlastne sirup na vsetko, bol nejaky vegan, ktory chcel predavat vsetky mozne nechutne klicky a buriny. Vzorec je jednoduchy. Nieco hnusne ako USSR sa poleje niecim, co posle kokakolu do kuta hanby a potom nasleduje uz len jednoducha fantazia. Tazko hlada pokoj v dusi niekto, kto sa s tym svinstvom stretol. Kazdopadne, sen o zmiesanom tovare sa zmenil na bezsenne nocne mory. Lebo je jedno, co si das, ked to urcita latka totalne prebije. Tak ako ked si da niekto na lososa styri litre kecupu. Realitu tvoria tvoje sny, ale niekedy je tvoja realita znicena, nerealna, plne ovladana az prilis efektivnou chemiou.

Sirup Ydria ma hned niekolko vlastnosti, ale ta najdolezitejsia je okamzita zavislost. Chces viac. Nevies kto si, netusis quo vadis, vsetko co ta tesilo ta uz netesi, ale chces viac. Aj keby si upadol do poruchy bezvedomia.

Osud tomu dal, ze sa nemam velmi komu vyspovedat. Moji blizki su zniceni, nikoho nespoznavaju a urobia cokolvek pre jedinu davku. Aj keby to bolo poriadne premiesane s vodou alebo s cimkolvek. Pozdravim sa a niektori aspon symbolicky pohnu hlavou, kym ini nie. Moja milovana je nemilovana. Neviem ju milovat za to, ze sa vzdala vsetkeho, len aby nieco nove vyskusala. A ona nedokaze milovat ani samu seba. Len ten sirup. Skutocne male je ludstvo, ktore sa vie znicit samo.

Kompletny rozpad spolocnosti ma niekolko zaujimavych vlastnosti. A poviem to priamo, osobne. Pokazi sa mi pracka. Nemozem kupit novu, nemam nikoho na opravu, sam neviem zohnat diely. A to je len obycajna pracka. Zanedlho bude nedostatok vsetkeho. Odbornici chybaju, vsetko stoji, nic nefunguje a len krasne spomienky blednu.



Stracam priatelov a som nuteny hladat novych. Existuje organizacia. Niekde nelegalna. Nazyva sa Kvety beznadeje. Je to skupina ludi, ktori sa nenechali znicit, ale casto aj tak prisli o vsetko alebo o vsetkych. Kebab u Jezisa a Ydria su ich nepriatelia. Ale co ma robit skupina ludi, ktori prisli o vsetko? Aku maju sancu? Atentat na tvorcu sa nepodaril. Zabili nespravneho. Jedine, co sa vie, ze je neskutocne bohaty. Kazdy milionar ci miliardar mu da vsetko co ma, za jednu krabicku jedla s tymto sirupom. Jedovata laska k niecomu, co ta sice hned nezabije, ale tvoj zivot jednoducho konci.

Kvety beznadeje maju vlastne plagaty, vlastne kampane. Ale co z toho, ked ich je milionkrat menej ako tych od Kebab u Jezisa? Aku silu ma sirenie pravdy, ak sa loz siri rychlejsie a vsetko co potrebuje, je dostat sa niekde rychlejsie ako pravda? O dni, o hodiny, ci o minuty? In illo tempore, v tomto case, jednoznacne vyhrava jedna zo stran. Tie dobre plagaty su len niekde, zatial co tie zle su vsade. Su s nimi potapetovane chramy, hrady, zastavky autobusov, kasina ci bezne potraviny, kde sa kazdy pyta na Ydriu. Ako keby nic ine nebolo. Graveyard love minule skoncila bitkou. Dve krabicky, dvaja ludia, ale kazdy po ochutnani chce vsetko. Bez ohladu na potreby toho druheho. Fantasy suboj medzi ludmi, ktori si uplne znicili zivoty kvapkami latky, ktora ich mlade tela ovladla.

Stale drzim v ruke ten plagat a pytam sa, kam pojde cely tento svet. Naco su teraz tie plagaty? Uz je vseobecne zname, co to urobi. Kazdy si po hlte moze povedat, ze este vcera normalne zili, este vcera to fungovalo, ale uz je to ine. A ostatni to vidia tiez. Samozrejme, ak si neda cela rodina to iste jedlo od tej istej spolocnosti. Ja osobne pocitujem nadej. Necakaju. Zasoby sa minu. Vela ludi z vyroby logicky ochutnalo a uz nemohli pracovat. Kebab u Jezisa ma problemy s vyrobou Ydrie, so skladovanim, s jej dopravou a tiez s tym, ze kompletne trvanie ucinkov nikto nepozna. Mozno to budu i cele roky. Malo dat, malo informacii, vela utrpenia. A to dievca na plagate po foteni uz nikto nikdy nevidel. Asi ju niekde zavreli, alebo je uz na ceste k svatemu Petrovi, ktory ma teraz urcite prace nad hlavu. Odfotili ju ako nadhernu, pritazlivu zenu s ocami Mona Lisy, a odhodili ju ako dotrhanu a prebytocnu babiku. Teraz viem, ako porazit silnejsiu armadu. Vytrvalostou, obetami, ohromnou snahou a odopieranim si toho, co moje telo chce uz na zaklade tej vone. Este par hodin a stretnem sa s niektorymi ludmi z Kvetov beznadeje. Najdeme nejake riesenie. A mozno, opakujem mozno, aj nejaky liek. Je to vobec mozne? Ako robit liek na nieco, co sa este stale normalne predava a neda sa to zastavit? A o com stale niektori nevedia, ze je skodlive?

V tazkych casoch zacinaju vznikat dve velmi odlisne skupiny ludi. Hrdinovia a spekulanti. Mam pocit, ze Kvety beznadeje nie su len o hrdinoch. A mam tiez pocit, ze nech urobi ktokolvek cokolvek, mozno je neskoro. Ludstvo mozno skonci, rozpadne sa ako domcek z kariet, ktore odhnivaju zo vsetkych stran. Nakoniec budu mozno len male skupinky ludi. Prezivsi mozno dostanu nejake tetovanie. Nejaky hlupy text, ze prezili to najhorsie, nevzali si davku sirupu a prisli o tych, ktori spoluvytvarali ich zivoty. Ale ziadne dlhe texty. 100 slov a dost! A je mi jasne, ze slova su zbytocne. Treba asi stroj casu. Kazdopadne planeta moze byt rada. Vacsina ludi je zrazu uplne neaktivna, len caka na dalsiu davku. V skutocnosti cakaju na uplne obycajnu, nezaujimavu smrt. Nevedia ako dalej.