Zanovna dovernica Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Palea Ulla Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2023) Craiyon O knihe Zivotom kracame coraz rychlejsie, z rokov sa stava niekolko pocitovo prezitych mesiacov. Marta cely zivot odovzdala sluzbe druhym a teraz ma moznost vsetko Vidiet cez prizmu svojich bohatych skusenosti. Nelutuje svoju snahu a dopraje si niekolko dni odpocinku. Zanovna dovernica Marta bola chuda. Na jej drobnu postavu sice mala kil akurat, no celkovo posobila zmoknutym, sklesnutym dojmom. Azda to sposobovalo aj drzanie tela. Prave pricestovala z Talianska, kde pracovala v hospici so starymi ludmi, predtym zasa ako porodna babica. Jej praca ju bavila, no v kupeloch si, ako si zaumienila, chcela oddychnut, lebo tak ako pretazene svalstvo, tak i mysel a podrazdene nervy si pytali dan na jej vykonnosti i pocite zivotnej pohody. Bola reumaticka a s takymito starostami bola este schopna venovat sa mnohopocetnemu zastupu trpiacich. Mala skratka zlate srdce, do ktoreho jej silu vlievala Bozia laska, vesmirna energia sucitu. Jej vlasy a nezne oci vonkoncom neposobili poddajne, naopak, v tvari sa jej zracila energickost, rozhodnost a trosku prisnosti, ktorou oplyval aj jej milovany Boh. Pomahal jej na vsetkych cestach, svojej, i tej pre druhych, cestach v minulosti Jeruzalema i buducich zati vavrinov. „Co vas trapi?“ Lekar na psychosomatickom oddeleni jej doprial cas na rozmyslenie a zlozil ruky na otvorenej zdravotnej karte. Jeho pozorne, hlboke cierne oci sa s ulubou zadivali na krehke, a pritom silne stvorenie, akym Marta bola. „Viete, pan doktor...“ Marta zacala sepotavym hlasom, ledva ju bolo pocut. “ „Mam pocit, ze som ako Kristus. Musim vela trpiet...“ „Pani Marta, nemozete vsetky bolesti ludstva niest na bedrach sama. Povedzte mi, co vas nuti pomahat?“ „Ach, neviem, pan doktor...“ zrozpacitela. „Stalo sa mi to po zazitku akehosi trojdnoveho tranzu, ked som plakala radostou v uzase nad tym, ze som vsetko pochopila, nad zazrakom stvorenia... Potom som mala pocit, ze moje Ja, moje cele bytie je moje a je aj sucastou nasho Stvoritela,“ odpovedala lekarovi stastna zena. „Dobre, pani Marta. Tento tyzden, cas, ktory tu mate stravit, budete naplnat snenim, odpocinkom a beznou dennou rutinou. To je cesta k zahojeniu, moj recept. Prijemny pobyt vam prajem!“ Lekar sa milo usmial, veriac sebe i zmyslu svojej profesie. Rozlucil sa s Martou. Z budovy to mala k ubytovacim domcekom len kusok. Malicku chvilku, kym sa dostane do svojej izbicky, hned vedla kupelnych jazierok s teplou vodou, rybkami a obohnanych nizkym murikom. V izbe sa rozhladela vokol seba. Pod sugestivnym obrazom stali na stoliku dve vazy. „Ja a moje mladsie ja,“ ponorila sa Marta do uvah. Mala cez styridsat, ale citila sa este tak akurat. „Konecne si oddychujem od vsetkych tvari, poziadaviek a povinnosti... A potom znova,“ sepkala si. Bola prestastna. Udalosti a javy ubiehali ako akysi cudzi film, nic z neho sa jej osobne netykalo, ale bola vnutorne ucastna vsetkemu. Videla do ludi. Najskor ju to unavovalo, teraz vsak uz bola priepustna - teda energia sa v nej neuchovala, nezachytila; nemala na com. Bola prazdna? Mozno. Plna zivota vyrazila na vecernu vychadzku. Slnce bolo kusok nad obzorom a ona sa motkala po promenade. Bolo prekrasne. Sere tiene korun stromov sa rozprestierali na travniku, na kamenistej cesticke parkom, na asfaltovom chodnicku pomedzi alej japonskych ceresni. Bola jesen a kvety z nich opadali len pred chvilkou, lezali na zemi ako lupienky z raja. Na drobnych vetvickach v okraji koruny sa dobkali trasochvosty a mrkotali svoje jesenne trilky. „Dobry vecer,“ Marta s pokojnym, hlboko vyrovnanym usmevom pokynula pani na voziku. Este pred tyzdnom jednej z takychto menila plienku. Babicka zaziarila. „Aj vam, aj vam...“ Marta si uvedomila, ze svoj zivot nepremrhala. Generacii, ktora v minulosti zila slusne, poskytovala to, co potrebovala. Obdivovala schopnost tychto ludi niest starobu a chorobu s graciou, nadobudnutou pocas tazsieho zivota, a niest si svoj poklad skusenosti hlboko v srdci. Kam padne oko, tam zaziari jasnovidnost, taki boli tito starki. V poslednej dobe s tazkostou dokazala obsiahnut spektrum od najmladsich az po nich. Pomahala na svet babatkam a odprevadzala ludi na druhy svet... Stala pri zrode i smrti... Bola naozaj skusena. Prechadzala okolo dvoch cudesnych soch pritazlivo zasadenych do anglickeho travnika. Dve kovane postavy z plechu, akoby prepletene vo vzajomnom tanci, zdobene zlatymi a striebornymi prvkami. Nostalgicky si spomenula na vlastnu minulost. Ako Ich vasen v hneve, milovani, pritazlivosti a rozkosnickej tuzbe vlastnit jeden druheho... Ako zimomriavky pod kozou, ako odmena za to vsetko, ked si uvedomila, ze je milovana, a miluje. Stale! Marta si sadla na lavicku a pohladila ocami drevo, surove a lakovane. Ach, Boze... Praskajuce kdesi v krbe... Uz sa tesila na svoju izbu. Vytiahne herbar i s lisovanymi rastlinkami a bude sa tesit z toho, co o nich vie. A hned zajtra si kupi lubovnik... Nech si naozaj oddychne. Tak pokojne jej uplynul vecer, az kym v kupelnych perinach nezaspala sladko ako mala. Ani si nespomenula, kedy naposledy jej bolo tak dobre. Mala obavy, ci bude vobec schopna vratit sa do prace, a nakoniec - ci chce ... Jedna cast jej bytosti chcela byt neustale medzi ludmi: vyhladavala spolocnost a tesila sa z okamihov komunikacie. Jej uzavretejsia cast sposobila, ze sa stahovala. Vacsinou sa vsak oba druhy povahy stretavali a Marta bola stastna. V tomto malickom palaci ulavy svet nechala ist svojou cestou. Kazdy ma svoj svetonazor, svoj svet. Ten spolocny sa z ludi vytracal, tuzba byt pospolu len tak, bez myslienok. Pokusala sa nemysliet na bolesti v kolenach. Pomrvila sa. Bolo rano. Vychadzka vyhnala bolest, no umocnila ju na druhy den. V ubytovni pre pacientov, kupelnych hosti, bolo vela cudzincov a Marta sa medzi nimi stracala. Jej ja vsak bolo ako priepustne, tak pevne. „Vydrzat, vydrzat..,“ septala si, zatinajuc od bolesti zuby. Den prelezala a vcerajsia vychadzka uletela do spomienok. Dalsi den bol opat pekny, kolena neboleli. Blizko, pri nizkom domceku s ozdobnym plotikom, kde byvala, tiekol do bohato zdobeneho mosadzneho umyvadla pramen. Pre niekoho smradlavy, pre ineho cira casa zdravia. Vajcovka. Hned zrana k nemu prisla, este v polobdeni a vypila z neho pohar horucej vody. Chcela si upravit vlasy, ktore si rozstrapatila. Vytiahla zrkadlo a... ano, chapala neskutocne rychlo. Pomocnikovi musi niekto pomoct, opatrovani su sucastou opatrujucich. Este vela, vela spletitosti a krasnych myslienok ju napadlo toho vecera. Zrkadlo opat odlozila. Este bude potrebna, este neprisiel cas odpocinku. Podvedome si vykasala rukavy na nocnej koseli a zaspala. Nik ju nezobudil. Prebudila sa.