Zavislost Maria Novakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2014) 010001 Zamyslali ste sa niekedy nad tym, co clovek potrebuje k zivotu? Iste, je to kyslik, voda a dalsie veci. Niekoho napadne nieco ako sebarealizacia ci tuzba za sebou nieco zanechat, pre niekoho ineho je to ludskost ci viera. Pride jedna zavislost a uz su myslienky a vsetky rebricky rozsypane na male kusky. Autorka v zbierke Zavislost rozobera dve odlisne zavislosti, ktore vsak maju vela spolocneho. Laska a cigarety. Aj dieta povie, ktore z toho je zdravsie ci spravnejsie. Pride vsak vek, ked sa stava povinnostou mat niekoho pri sebe. Kto nema, je divny, pripadne neschopny. A moze siahnut po dalsej zavislosti. Maria Novakova prezentuje svoje nazory na lasku a partnerske vztahy, ako i trojicu basni o postupnom vitazstve nad novym nepriatelom – Nikotinom. Obsah Zavislost 1 V tvojom jedinom sne zabludis 3 Pod lampou 4 Cesta vpred a zostavanie 5 Roky 6 Vysycham 7 Dievca stretlo anjela 8 Zavislost 9 Bojujem 10 Nikotin 11 Zaspavanie osamote 12 Prekrocit svoj tien 13 Hladanie cesty 14 Studna 15 Macka a mys 16 Zbohom na stanici 17 V tvojom jedinom sne zabludis Zacala som snivat, ked som prestala zit, tvoje pery su len trik, nechcem uz viac splyvat. Zakazujes moje sny, a ja mam byt v tvojich, v satach ziadnych i mnohych, za omrvinky dve ci tri. Nemozem nic iba cakat, na tvoj odpor k milovaniu, bez tela vraj k zaplakaniu, nebudem ako zaba skakat. Poznam vsetky tvoje tvare, v snoch su stale inaksie, davas ma medzi tie pomalsie, a preto nie som nikdy v prave. Odchadzam a ty sa zobudis, nebudes si vediet snurky viazat, utopis sa ked budes cez lzi plavat, v tvojom jedinom sne zabludis. Pod lampou Stojim pod poslednou lampou, na najtmavsej ulici, kde hladil si ma po lici, ked sme prechadzali tmou. Teraz citim tmu v hrudniku, ked stojim pod lampou sama, ocakavam ci pride z tmy rana, a ja budem lezat na chodniku. Prajem si trochu ochrany, pred tym hroznym svetom, zakazal si ju svojim vetom, nemozem plakat pri hrobe mamy. Uz nie, lebo uz som velka, pre teba len malicka, das mi ruky do tricka, chodis s inou od pondelka. Ma krajsie oci a pery ako ja, o dalsich veciach pomlcim, pod lampou sa rozlucim, tyzden meska vychadzka tvoja. Cesta vpred a zostavanie Zahodit starosti sa niekedy neda, kazdym krokom padame do blata, nepochopenie je nasa vyplata, laska tak ruzova je zrazu hneda. Spoliehame sa na cudziu pomoc, tam kde nepomoze desat anjelov, mozeme sa hrat na kralov a frajerov, sudit len seba mame pravomoc. Stale sme na kraji inych priepasti, nieto cloveka, co vie rychlo vstavat, pripravit na cestu a z mostu mavat, znamenie meska a nas bolia kosti. Nepohneme sa z miesta, tak pridu starosti hned k nam, ukaze sa, ktora je dama z dam, kto zastane sam seba tresta. Od blata sme od hlavy po paty, mala tuzba byt na silnych rukach, vrcholi v najvacsich mukach, kde nie je vzduch, tam nie su kvety. Roky Roky stale pribudaju, nemas silu zastavit, to co je zle napravit, vymenit chaos za slavu. Minas zivot umieranim, dlha priprava na nic, ty si vlacis svoj kriz, male uspechy na dlani. Primale na zamyslenie, privelke na chapanie, ako tenisove podanie, chces odhodit svoje snenie. Sny su iba prepichom, vedlajsi produkt spanku, strela celkom mimo branku, nadanie zdedene po nikom. Snivam lebo som strelena, starnem ako ktokolvek, hodim sipku smer stredovek, aj tam zostarnem nepochopena. Vysycham Na srdci mam velku pust, duny starych spomienok, vody ani pramienok, od vlahy len ujst. Vlaha od Alaha nestaci, nebude balzam na chlopne, do zrkadla silno kopnem, dufam ze mi to prepaci. Nepaci sa mi obrazok, ktory nikdy nebol pekny, ty mas ovladac tak prepni, bez zbytocnych otazok. Starnem a z vnutra vysycham, nic neponukam svetu, iba jednu kratku vetu, s ktorou si nepotykam. Pride ina a bude zit, kracat do blizkej dialky, donesie vonu fialky, bude ihla a ja jej nit. Dievca stretlo anjela Nespadni do tej mlaky, radi mi anjel dobre, nemam to brat osobne, ale zivot uz byva taky. Preco by som nepadala, nepoznam toho anjela, nechce od mna privela, ale vzdy som sa v mlake hrala. Spadnem a rada, budem mat preco zit, kazdu sekundu oslavit, ale zivot nie je zahrada. V skutocnosti je jedna mlaka, do ktorej pad si zapamatam, nie som krasna a nelietam, ale zivot sa mi stale rata. Umyjem topanky neskor, aj kridlo toho anjela, voda sa svetom rozlieva, ale pre niekoho som netvor. Zavislost Dycham temno ktore mi, zaplna moje pluca, necitim sa byt suca, bojovat o problemy. Zapalovat tuzbu stale, vo vrecku chyba zapalovac, nechuti od babky kolac, ked sa na dospele hrame. Obet vlastneho prekliatia, dobrovolne z dochodku, vsak netreba dobrotku, ked stencuje sa vyplata. Smrdim sama sebe prave, bojim sa zleho zrkadla, mozno by som odpadla, ako sa to deje stale. Neviem ci chcem bojovat, tak sa ticho v klbku zvijam, sama seba preklinam, komu na seba samu zalovat? Bojujem Nemozem sa nadychnut, necitim svoju skazenost, som skriatok a horenos, musim si na seba zvyknut. Nie je to lahka bitka, diera v dusi sa nevzdava, ta za svetom zaostava, hlboka je zrazu plytka. Jeden kusok nikotinu, prosim si i nenavidim, odvtedy uz patrim k inym, kto chce nech si hadze vinu. Smrdia mi sny a utekaju, zafajcena fotka mojej mamy, aj som rada ze nie je s nami, certi v hlave nezaspavaju. Este dieta a malicka, voniam co je ta laska zac, milovat nikdy nechcem plac, tesi ma, som tvoja krabicka. Nikotin Stastne trpim na prechadzkach, kde zhanam staronovy vzduch, navzdy opustit bludny kruh, ktory mi v hlave robi krach. Stazujem sa internetu, hovorim mu tajomstva, najlepsi priatel miesto psa, pre seba samu robim osvetu. Pribudaju dni a hodiny, na tvari usmev blazeny, som vzacny pripad zeny, trpi zvnutra bez modriny. Viem na koho hadzat viny, mozem ukazovat prstami, hanit sa silnymi slovami, ked chutili prazdniny. Chladnem a kaslem nadalej, neviem co som to vyhrala, verim ze funguje odvaha, po prstoch nikotinu a tej malej. Zaspavanie osamote Sama zhasa poslednu lampu, nik ju v tom roky nenahradil, pomaly vypinac hladi, citi neschopnost i hanbu, Tma je vsade rozosiata, dostala sa jej aj do hlavy, ked sama vecery travi, oblubena ako mala vyplata. Otvara knizku pri posteli, spamati si vravi prve riadky, laska a ine neporiadky, nema zapalky co by ju rozhoreli. V snoch On a za nim este traja, Vino, bozky, zabava a romantika, krasny svet, kde sa s laskou tyka, ale chyba jednotka do cisla dvaja. Velke rande s ovladacom, viac lasky je v reklamach, skrehnuta zimou a v obavach, dalsia vlna boja s placom. Prekrocit svoj tien Prekrocit vsetky svoje tiene, dostat sa za vsetky limity, ked clovek zivotom rozbity, nesprava sa k zene ako k zene. Je tak tazke odpustat, ked je v zrkadle nepriatel, vankuse slzami poliate, nutia ta "tu lasku vrat!" Potom zabudnes mat rad, zabudnes to tajne heslo, ktore cely zivot nieslo, bez neho nema co hriat. Zobudis sa zasnivany, pocit pravdivy i hrany, ked si blazon ustrachany, mas kusok spomienky na dlani. Zabudnes na tien a rychlost, ktoru si chcel prekrocit, seba i vsetkych zaskocit, hlupak s titulom jeho vysost. Hladanie cesty Kraca temnou ulicou, zahalena s maskou, je netvorom ci kraskou? Rebelkou buducou? Videla svoje nove vzory, z vyssich hlbin poznania, kde sa ludia ubrania, nevyhladavaju nory. Cez ruky ma tmave stuhy, ukradnute z cintorina, smrt ju celu obopina, zivot zije zatial druhy. Pre nu su vsetky cesty biele, daleke od novych idealov, kde niet mravcov vidi hadov, plaziacich sa do postele. Ostava len zhodit masku, vidiet znovu cely svet, hned to bude! Teraz hned! Len keby nebola na povrazku. Studna Do studne hadze mince, dievca s ocami z oblohy, pred zlodejmi slobody, ukryva svoje lice. Zdobi ho rana nenavistou, ked laska zmizla daleko, vtedy bola celkom namakko, nevratila uder ani myslou. Uz nevrati okamih, ale krmi vidinu stasteny, ktora pri nej nic nezmeni, sedi na vlasoch slamenych. Byvala otrokyna, hodila do studne poklady, dala by mince i hrady, aj ked je nevinna. Previnena koncom lasky, ukoncenim spoluzitia, jeho ruky ju zas chytia, vybicuju ju z krasky. Macka a mys Neodchadzaj stale drahy, pomenime udalosti, tak sa uz tolko nezlosti, laska z dediny a z Prahy. On velky a ja malicka, vodic auta pre drsnakov, dievca ukryte do teplakov, sviecok plna policka. Chcela som malovat na oblaky, srdce velke ako cely svet, nedostala by som odpoved, ani ak celu hlavu stratim. Stratila som a uz nenajdem, pod bahnom vlastnej lutosti, ktora nikoho tak velmi nezlosti, ako tanecnik bez slova smiem. Nenaratam do poctu dni, co ma uz nechces ulovit, pomilovat a v citoch snorit, ty mas svoju realitu a ja svoje sny. Zbohom na stanici Zbohom na stanici, mavaju mlade ruky, zas pridu muky, upalenie na hranici. Taky je zivot odlucenych, stretaju sa aby odisli, na chvilu chory odvisli, do hudby pre hluchonemych. Aj ona kyvala oboma rukami, vlak odchadzal pomalicky, bagrove lyzice a nie lyzicky, sa z jej srdca stracali. Mal sveter od svojej mamy, ona kabelku od tej svojej, pre ktoru je on zlodej, na nu nesetria slovami. Zakazalo sa stretavanie, spolu pisali tajne, lubili sa krajne, za uprimnost pokarhanie.