Zbierka bobkov Simon Mario Bobko Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Simon Mario Bobko Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2022) Stanislav Hoferek O knihe Zbierka bobkov je basnicka zbierka o vselicom. Basne na zamyslenie budu hriat vasu mysel prostrednictvom grandioznej velkoleposti versov. Obsah Zbierka bobkov 1 O knihe 2 Obsah 3 Vydrz 4 Zadane oci 6 Motylek 8 Mam se 9 Draha kava 10 Sto krat opakovane slovo 12 Vino 13 Listi z tebe 15 Sachy 16 Bludna realita 18 Pre teba 20 Lutost v lufte 22 Nech je pred 24 Astronom 27 Vydrz Hnev a motivacia zasti. Stejk a ocitam sa v pasci. Chuti mi, ale teraz! Prehral som, uz neraz! Prehravam, nevzdavam, odkladam. Uspech ide smerom ku mne? Nadavam, rozmyslam, vycitam. Hladny som, po radosti vludnej! Nechcem verse, ani lutost! Daj mi facku! Ukaz krutost. Ohava vzdelania. Odporne zelania. Uspech falose. Klamlive rozkose. Obleceny don, do hnusneho zavoja. Neskroteny kon, ved to predsa nie som ja. Slova sa sypu a vylievaju, z nadoby mudrosti. Nespravnu vieru vyznavaju, tej formalnej milosti. Prvou prehrou, vyhral som. Prvou vyhrou, dostal som. Kon a luka. On po nej bludiaci po poznani tuziaci. Mlyn a muka. On vecne ju meluc k jemnosti ju veduc. Clovek a ruka. On s nou badajuc po pode siahajuc. Neviem co mi vydrz doda. Neviem co ak dojde voda. Neviem co sa zajtra zmoci. Ale vyhrou budu moje oci. Zadane oci Mozno videl som Vas uz niekedy pred tym, avsak zblizka citim prvy krat, ako sa moje srdce stava slepym a nadhera mi hlti zrak. Mysel ta je okuzlena, ale citi zvonku nieco, co hadze slusnost na kolena, vasen citam priamo z viecok. Len na chvilku, malu chvilku, pohlady sa rozidu, potom cakam, ci sa znovu vratia. Komu, ze len komu tieto ocka patria? Jazyk, hlas, pery. Jedna bytost. Hanblivost sa skeri a zvedavost pocituje sytost. Hmatatelnost vesmiru je jedinou pravdou sveta, priam krasa pravdy zafiru, sta tvojho srdca vzacnost mleta. Skromny rozhovor plny prazdnych otazok, take trapno mozno skor. Odvaha namaluje finalny obrazok, pocut uz len ticho hor. Veru, veru niekto je uz vlastnikom. Ale vasen pretrvava, a pokusenie nad pnikom, sa bohom lasky stava. Ako sa sympatie v pokoji zisli, v napati sa lucia. A v momente odchodu od samoty skucia. Motylek Mozna vtip. Mozna ze. Mozna zvyk. Mozna ne. Staci pouze propiska, kdyz srdce silne zapiska. Nejlip takova ta, co jeste pise. Ta, co septa srdci velmi tise. Sepot vedet uci mne, poznat vsechny bohyne. Ale tise, tise velmi tise, lechta mne motyl v brise. Kridylkama porad, bezne. Hybe se v tom chutnem neklidu. Kridylkama mile, nezne. Vasen je hned v pohybu. V pribehu asi tisicich ruzi, lita motyl barevny. Stestim lechta moji kuzi, kdyz clovek jde mi na nervy. Mam se Nezistne a s usmevem, ceka mamka s obedem. Tak sedim a chutnam, Hmhmhmh! Lahodna pritomnost. Chuti, chuti tolik lasky. Hmhmhmh! Lahodna pritomnost. Draha kava Zvladam, opity nicim. Vpijam, chodzou reality. Zem oddelena od empatie. Kazdy vtacik sa hned skryje. Obloha je velka, mozno az prilis. Ze vyletiet mozem, zrejme sa mylis. Som ako vsetko rozbite, ale radost stale vidi moje srdce dobyte. Obity som, predsa iny. Nech uz vyprcha. Nechcem ju. Lacna kniha, opila ma. Radsej Absint! Fuj! Dokedy a kedy dokedy? Tieto mysle nezbedy, trvat, vrtat v hlave budu, ja nedockam sa sveta kludu? Chcem len vytriezviet poznanim, nech mnou vasne mavaju. Ale ja stale pijem, pijem tu predrazenu kavu. Sto krat opakovane slovo Citime sa, ale nepozname. Hanbime sa, a dlanami sa dotykame. Sme tym vsetkym obklopeni. Stastim rychlo zamoreny. V zaslepeni krasy letu, nepovieme ani vetu. A ked objavi sa hlaska prva, neha od pier ihned cuva. Je to ine ako predtym? Uz nie som ten co s niekym leti? Unavene, milujuce sa stromy. Pod korou, skryte modriny. Pohladom, padajuc do komy. Take, milovanie neviny. Vino Stebotavy hlasok jemny, vokol hlavy stekli ma. Comu mam byt teraz verny, Ked pozeram sa do vina. Prichadza len cas od casu, tento prichod vina jasu. Skazi nahle vsetky plany, laka spoznat pekne damy. Tak vchadzam dnu. Ihned ocitam sa v prestrelke. Krasne piju na stojaka. Ajhla ved som v Noelke! S usmevom na stramaka. Mozno sem, tam, jedna, dve. Prebehnu, slecny povabne. No mam ten pohlad asi kysly a usmev veru chlipnicky. Stamgast z rohu to vsak isti, ked ruky da jej na cicky. Silueta poburena, berie cicky na ramena. Akurat mam dopite, „Hibernal poprosim, dva litre.“ „Atapata“, vdaka z kazdej ruky. Starci moji najebany, ako buky. „Take suche, by som rubal“. „Poprosim Vas Muller Thurgau“. Listi z tebe Ach ty kupa, kupa listi. Pomohl by mozna mistni. Zadny forek, ani pan. Uz dost picovin v hlave mam. Napriklad takove fosilni zbytky davam holce na misto kytky. Oholim se na „pana“, a najednou je zadana? Tak at roste, porost smuly. Ja mam, mam te moji vuli. Sachy Hlboky obraz bez ramu, co rad sleduje sachy, sa nezistne pozrel na damu, hovoriac „bez“. Hrdzava vzduchovka, co zabila vranu, stocila hlaven na druhu stranu, cakajuc dalsieho paholka. Krabicka brokov zacula, nadhernu operu o tom, ako sa hrdza sama odkula a sutazivost bala sa pred tym skokom. Jeden pesiak, sup do hlavne. Jeden nechtik, spust potiahne. Navonana nahoda sa naraz zjavila, ked sa krasna dama, k sachovnici sklonila. Na druhej strane, pesiak. Dama naha, pred celym svetom. Precital ju, nevinny pesiak. Vokol krala, to bol beton. Hlboky obraz uz nebude sam. Ziskal si povab spanilych dam. Pozornost, mu priniesla vysneny ram. Z ktoreho policka na ake, kam? Bludna realita Raz s usmevom, raz so spevom. Pozeram nan, pohladom mnam. Svet vsetkej krvi matkou. Lahodny kolobeh, sta granatove jabko. V dohlade je iny breh. Asi uteka mi vlak. Mozno som starsi. Asi rozplynie sa mrak. Mozno pojde dalsi. Mame kazdy sen? Brehov isto vela je. No ja neviem co chcem. Vlna tuzby moje ihned zmyje. V momente dotyku, ktorym vlna mysel hladi, rozburi za more, a zacnu spievat hlbiny. „Tazko veru tazko hlada sa mi zmysel v tychto svetlych hlbinach, co clovek by si myslel. Kazde zrnko piesku, zaciatok. Kazdy nadych piesku, zijem. Pre teba Kazde rano, vzdy v kuchyni! Vonavy a s laskou, caka ma cajik. Rok co rok s dalsou vraskou. Niekedy teply, alebo mi vychladne. Nemoze za to vzduch, ale moje vstavanie. Veru, neverili by ste. Vonavucke periny. A, a este ... Pocit domoviny. Tie rucky a, a este ... S laskou zijem. Tie kucerave vlasy a, a este ... Jej limonadu pijem. Blaho celej rodiny. Citim sa krehko, ked zabudnem na jej narodeniny. Ved je pre mna vsetko. Vedz, ze pre mna budes vzdy, ty, ty a tvoje detektivky. Tvoje urychlene zavery, tvoje orientacne schopnosti. Mozno vzdaluje sa rychlo. Cas. Cas co do seba syna vdychol. Zas. Vraviac, ze rodic vychova. Veriac, ze dieta pochova. Smejuc sa, ze zijem. Zo srdca, nikdy neodidem. Prosim, prosim! Chcem aby si vedela. Prosim, prosim! Ze moja laska ta vidi, bude vidiet a videla. Ahoj mami. Som len vedla v izbe. Obeeeed! Hej, hej uz ideeem. Lutost v lufte Ako sa tak kamzik k doline blizi, odveky nepriatel lad mu cestu skrizi. V tomto okamziku sa rozmyslat nebude! Vyriesi sa to rychlo, razne a v klude! Sklzol sa kamzik po diamante krasy, a sakra, nafigu variant trasy. Unik aktualne absurdna vec, na tvari len sami tatransky gec. Nuz darmo ty chriachcul srstnaty. Uz mas dolamane vsetky styri hnaty. Este pred tym sklzom, pred tym aktom. By si si este vrzol, a mozno bol aj tatkom. Ajhla marha! A teraz co z teba? Bezstvornohy kojot. Pre dravcov len kus obeda. Tak aspon posranduj! Povedzme si zopar chujovin, aby som to nestastie mohol jebnut do novin. Prirody Mater, krasa ma obula. Z Vysokych Tatier, Janko Tri-Nula. Nech je pred Ajhla! Moje oblubene slovo inak. Pozri! Iba nadychom sa mozem pridat. Chytro! Uz len utekame don. Juj! Azda rychlejsi som ako kon? Veru asi nie, ta zver. Ta uz predsa vie, ta zver. Uz si iba spomenie, ta zver. Ibaze uz nezerie, ta zver. Ani nepije, ta zver. Ta zver je nevinna! Pomalsi sme ako co? Ako kamen bezcitny? Pomalsi sme ako kto? Ako Svaty opity? Ajhla! Vsetko dopredu sa zenie. Ahoj! I ked neda sa cuvat. Zachcelo sa po iskrickach, co svietia a to pekne. Teraz nie su pri lavickach, korienky co kvitli v lete. Tak velmi sme sa ponahlali. Vravievali. Tak velmi sme sa milovali. Vravievali. Len z nicoho sa usmievali. Spominali. A s marnostou len bojovali. Poplakali. Stale don a don. Stale ho nevidim, kde je ten kon? Snazim sa nebyt nim. Vedz, ze aj ked unesiem cas vsetkych styroch stien, nechcem ani chytit sa ho, bol by som len duse vrahom. I ked slova nejasne, citam z riadkov cesty. I ked sny vse hlasne, nicim este pred nim. Vsetko je pred cielom. Astronom Zaziari hviezda na nebi. Clovek pod nou zraneny, smeje sa z vesmirnej domeny. Zaziari hviezda na mori. Clovek na hladine vody, ako by Zem vysla z mody. Zaziari hviezda na oko. Naraz siaha, siaha vysoko, ten odvazny pohlad navokol. Zaziari hviezda na mna. A ja nedivam sa ale cinim, s zivotom ostatok vidim. Zaziari hviezda na moj dom. hviezda vravi chybas mi, a mysel moja v zapati, chyta srdce za paty, ked citim prazdno v zavetri. Prichadza slnko na moju tvar. slepota umenia v nom, vyznava lasku objavom. Vesmir uz nevidno, lebo hladi ma ruka. Nechcem to kladivo, co do Zeme bucha.