Zbierka neduhov Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Barbora Galbava Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2022) Petra Gyeszat O knihe Som zrkadlom i svedomim. Svojim i vasim, ak mi dovolite pripomenut si ho. Som kazdou ludskou vlastnostou i jej odporcom. Som paradoxom. Vsetkym, co potrebuje byt povedane i tichom. Som Zbierkou neduhov. Rovnako ako vy. A kazdy jeden nabera silu len dovtedy, kym ho krmime. Ked prestaneme krmit neduh, moze byt uz pekne vypaseny. Tolerovany, pripadne podporovany spolocnostou, sa moze stat dokonca nebezpecnym. A kedze v mojom pripade trpia emocie priam morbidnou obezitou, odniesli si to slova. Obcas v rymoch, obcas mi zdrhli len tak. Navolno. Snad si v nom (ne)najdete ten svoj. A ak ano, nasadte mu dietu, kym nie je neskoro. Ten moj sa uz teraz totiz pokusa zozrat mna. Obsah Zbierka neduhov 1 O knihe 2 Cena 4 Cajka 5 Gyc 6 Hajaj, buvaj 7 Jeden z nas 9 Krater 10 Lahka 11 Ludska bytost 12 Nechapave chapadlo 13 Nepohodlna vola 14 Nespokojnost 15 Obydlia 16 Paranoja 17 Po pohrome 18 Podvecer 19 Pomyleni 20 Pozlatko 21 Sebec 22 Selektivna hluchota 23 Sudca - kat 24 Sumrakom k noci 26 Svet je pokazeny 27 Svorne sami 28 Sykorka 29 Stadion 31 Tamagotchi 33 Tvrdohlava 34 Vtaca 35 Zazraky 36 Zmoknute mesto 37 Cena Nezabudli nezabudky pocas zimy na sirotky? Nezmizla im z oci, z mysle, dolezitost? V hrubom cisle cistej mzdy podstata zitia? V holograme vyuzitia, mnozstvach farieb papierov, nestratili z vyberov cosi drahsie? Vedia vlastnu cenu? Kupia spat, co dali za „odmenu“? Cajka Paradox tych, co pokoj hladaju prepadnuc nepokojom. Skeptikov, ktori vieru skumaju teleskopom. Luc za pribojom schovava sa, vo vln hlbinach spred zraku ustarostenych, zvraskavenych ciel strazcov majaku. Udivom sputanu drzia ma, aby som neutiekla. Som povedome neznama. Z provy som s penou stiekla s prvym slnecnym vybojom, pri prvom rozvidneni. Cajka si more neodriekne pre zivot na prameni. Gyc Ked miliony sebectiev neznesu jedno tvoje. Ocakavania bez zrkadiel. Dychanie cez pristroje prehlusi vykricane ticho. Zasobnik na naboje trasie sa vo vyrecnom – „Nic.“ Zo smeti leskne sa rozbita noblesa. Zbytocny gyc. Hajaj, buvaj Prechadzal sa stereotyp nevedomy, s nedoverou presvedceny vkrocil medzi domy. Odvratenym zrakom, popruc kazdy fakt, urazkou nam vytkli zapraseny takt. Vo fascikloch kolkovanych ziadosti respekt hnije, kym sa ozvu znamosti, davno odpadnutych z chvosta moralke. Chrbtova kost vydrazena v obalke. Na dobru noc strcia do ust lizatko svedomiu. Lzi spievaju mu presladko. Z vyhovoriek stavaju sa zakratko tvrde drogy. Hajaj – buvaj, dietatko. Za rohom si v tieni zrada z vyhody kalkuluje, koho zhodi do vody. A co slusnost? Kraca skrz svet s ruskom. Neozbrojena ani obuskom. Jeden z nas Vranie pero k rozlietanym vlasom ozvenu mi nesie s tvojim hlasom. Vraj ta trham, ani kontext z celku. Nevidis ma. Kompasu na strelku pozornost prikladas zaujato, kym sa v chladnej noci dusim blatom. Snad raz odpusti nam vzacny cas, ze vzdy inam hladel jeden z nas. Krater Dusiac sa kristalmi prazdnych reci, utierajuc pretecene pohare striham stehy na perach, aby som ich zosila spat. Trestana zrakom a myslienkami, s jazykom rozhryzenym na waflu, srdcom vrieskajucim v hrudnej klietke, vnimajuc kazdodenne absurdity tvorcov mienky mojho ja, davam im za pravdu v otazke dolezitosti vlastnej existencie. Snaziac sa spievat sopke uspavanku, chytam balans na okraji. Ticho. Zlc. Pompeje. Krateru nik nenosi kvety. Hoc by vybuchla pravom. Lahka Neonove koralky blikli zvysku moralky. Potrhane pancuchy tukaju si na sluchy. Skotulane gombiky, bruska prstov z mimiky lustia pismo brailovo. Skoncia, zacnu nanovo. Ludska bytost Pardon. Vedla vas citi ludska bytost. Azda len nerusi vasu dolezitost? Prac sa! Cert ber tvoje emocie! Priestor i pre mna primaly je. Moje sa sotva pomestia. Zente ju z mojho predmestia! Nechapave chapadlo Nechapave chapadlo z peny s melodiou vo vzduch sa meni. On v priestor, ona v ticho. Plytky odlesk nas pichol prazdnotou do oka. Kym moment dalsej myslienke doprial byt hlboka. Nepohodlna vola V bdelej kome. Bubline medzi zivotom a smrtou. Dychas. Hybes sa na zotrvacnost. Automaticke bezmyslienkovite ukony dennej rutiny vytrhaju ta z korenov, nasledne sadiac ta spat. V zachvate paniky. V spirale hypnotizera. Cudzie vole zurivym zachvatom rozhyckaneho dietata, vyjadria nespokojnost, ze tvoju naoko bezduchu schranku uz ciasi ( v porovnani s tou ich omnoho menej podstatna, priam nadbytocna, no zato priserne nepohodlna) vola obyva. Ta tvoja. Ako dlho trva jedno dost? Nespokojnost Hviezdy svetlo na lupenoch ruzi po cerstvosti rannej rosy tuzi. Slnka luce vykupane v rieke snivaju o zamatovej streke, ktorou kraca Mesiac v letnej noci. Morska panna, suchozemsky pocit. Vlocka snehu tanec v zrnkach piesku ziada, burka zaspat v tichu, mraz nech mu vyhrava ako drozdia hitparada. Jemny vanok by rad kmene poprehybal. No a clovek? Vsetko. Nic si nevie vazit. Vzdy mu cosi chyba. Obydlia Pieskovy palac na plazi len hviezdne nebo postrazi. V chlade kamenneho domca logika buble z hrnca. Na otvorenom plameni, opatrnost sa premeni v zamrezovane bezpecie. Nakoniec z oboch utecies. Paranoja Na hraniciach extremov, vrastena do zeme, vykrikuje mlkvota. Tiez nic nepovieme. Sialenstvo si priborom kraja mozgu casti, predhadzuje netvorom, letmo, bez ucasti, ze pochyby vzali do ruk opraty. Paranoja rata zivot na straty. Po pohrome Pavucina rozmlateneho zrkadla prikovala mi bulvy k prasklinam vymalovanym krvou kvapkajucou z hanok, s primesou crepin, ktore zabudli prinasat stastie. Cerven rozliata po dlazke ani hystericky rehot vo velavyznamnom tichu, pripomina mi ironiu rutiny. Znepokojena vlastnym pokojom, odozeram sepkarom z pier rovnaku piesen, od ineho interpreta. Autenticita odrazu dosiahla vrchol. Dobre znamy scenar vyskiera sa v pozmenenej scene. Dalsiu hru uz vsak neodohram. Hoc pol sveta by tlieskalo. Podvecer Hviezdy mlcia, ked v rozhovore s holubmi vitam sero skore. Vanok hladinu chvile ceri, drozdy stebocu v podveceri o relativite casu. Kym sa mi zmysly pasu, svieca zas o den klesla. Predsa nezlozim vesla. Pomyleni Vysypane hviezdne konstelacie, spojene v nespravne korelacie, pousmiali sa nad kvocientom vsetkych pozemskych „inteligentov“. Fantazia je bezpecie, kym do sveta neutecie, odeta ruchom fanatizmu. Rozum vystavi exorcizmu a zo sucitu chorobu, medikamentmi do hrobu, pozenie svinskym krokom. Zbabelci pred utokom s radostou mylia davy. Panika hlasi spravy o zhmotneni oxymoronu. Pamat vlozena do dronu odlieta v zabudnutie. Vyjadri sa kazde hnutie. Tou istou skladbou dokola vzkriesi prazdne frazy z popola. Tolerancia zla cestu dlazdi k pietnemu miestu. Pozlatko Navlhnute mihalnice, mrzi pocmarane lice. Priezracnost nam odrazy, predhadzuje. Z namrazy vystruhat chcem sochu z ladu. Cas predavas, bez dokladu. Kym nam zivot unika na kridlach kolibrika. Ostane nam zakratko prazdny obal. Pozlatko. Sebec Nebudem tvojim – „Nesmies!“ Manuska na povrazku. Nepravom diktat prestries, zavrazdis sebalasku. Zakazdym ked mi sirotka skrz beton v snahe vzklici, rozdupes celu zahradu, hromziac, ky das ju nici. Darmo raz lutost budes liat v tmou hrdusene kvety. Slnka luc ani burina, kradnes si do palety. Svetlo, hoc obtazuje ta rovnako ako zivot, odcudzis. Cudzie znevazis. K vlastnemu privetivo. Selektivna hluchota Zivot je prednaska v sieni selektivne hluchych, kde kazdy zbystri pozornost, az ked nastane ticho. Sudca - kat Zosivel hluk, stisili sa hlasy. Naciahnute ruky, prislub spasy, hladaju. Ta. Utocisko v dave. Vzduch objali. Laska na poprave, s pokorou sa drziac, cestu hlada. Pochopenie. Horka cokolada tecie prasklinami v nasich dusiach. Blokovane slova miznu v usiach. Neprejdu skrz mury nasich vezi, hoc deravymi strechami snezi, na fatamorgany nasho bezpecia. Demoni sa na samotke neliecia. Na nahrobky sypes ruzi lupene spopolnenou empatiou kropene. Slzy ani diamanty v prachu. Racio unika bahnom strachu, ze sa stanes dalsim sudcom – katom. Presvedcenie nevylupnes dlatom. Ratam kvapky na skle. Vsetky straty. Nevyleziem veru za opraty. Nevpletaj mi kvety do vrkoca, ked ma s nimi neskor zhodis z koca. Sumrakom k noci Viecka prikryli svet. Podvecer na vylet vylakal farby z duhy. Trhane kresliac smuhy, okridlena mys bez zraku matne tusi roh cinziaku. Cirou nocou sa perie, sovich strazcov prederie. S ludskymi snami v pazuroch trhaju tiene na muroch. Z lampasov kradnu svetlo, aby nas nepoplietlo. Prebudzam sa, hoc nesvita. Vyplasena, ze opita tma sa vtackala v myslienky. Co ak zhasne vsetky plamienky? Svet je pokazeny Popraskali bublinky. Bezbranne mydliny krehke ciary rozlamu v zrkadle hladiny. Vosk kvapockou pecati sucit, vyplaveny z rozochvenych plamienkov. Svet je pokazeny. Svorne sami Sprivatizovane chyby, drziac unavene pardony, predieraju sa cez preplnene, uponahlane perony ludskeho zaujmu o vlastnu osobu. Skumaju, ci nas privadza do hrobu, coho sme sami sucastou. Azda len chaos pozorujuc svorne letime priepastou. Sykorka Sykorka, ucupena v cakarni ordinacie tvojej pozornosti, trha si pierka z trepotajucej sa hrude. Akoby chcela oklamat cas. Akoby sa tuzila prezobat sa az k vlastnemu srdcu. Vietor kradne kazdu myslienku a premiena ju v mrholenie slov, povytrhanych z kontextu. Krvave kvapky na lacnom linoleu svedcia, hoci si odklepol davno pred dokazovanim. Pulzujuci tlmeny tlkot, smareny na prahu dveri ambulancie, skuma ordinacne hodiny. Koralky, matne sa lesknuce v oslepujucej ziare bzuciacich neonov, kreslia po stenach priciny umrti vtacat, bez zlyhania ostatnych zivotnych funkcii. A ty? V bezpeci vlastnej izolacie rozdavas recepty s razitkom zakazu priblizenia. Stadion Bezis maraton strekou vlastnych popierani, manevrujuc vokol svojich lzi. Slahana vichricami tvojich rozmarov, zmacana slzami odvahy autentickosti, trasie sa citom priputana roztlieskavacka na tribune tvojej velkorysosti, vyckavajuc, ci sa odpari skondenzovany strach nad tvojimi perami. S vyrazom stvaneho zvierata vzdalujes sa od ciela. Ignorujes vzlyky svojho potencialu. Potkla ta tvrdohlavost. Zabehlo ti pokrytectvo. Pochovany v sychravom stereotype, navravas si dynamiku letneho vecera. Roztlieskavacka chrci cez zapal pluc vsetky pravdy, ktore si nechcel pocut. Stmieva sa. Salva stichla. Chrcanie uletelo s gongolcami k aurore borealis. Absenciu slnecnych lucov citis az za polarnej noci. Prehry su odpustene, paska pretrhnuta, v cieli prazdno. V hazarde so stastim darovala ti vsetky svoje zetony. Co zostalo? Stratene cesty, zbludene duse, luta zadubenost? Spomienky na expirovany cas? A mozno prislub, ze vzdy bude, hoc viac nie je, oplakavajuc tvoju poslednu neodpustenu stratu vlastneho ja. Tamagotchi Dovera su prsty s medom, v tlame selmy pred obedom. Objatim vlasov s hankami. Uzlom na zapasti. Neznamy, podton rozosmiatych oci. Si hracka. Tamagotchi. S odtlackom zubov na uchu nechtami skriabes predtuchu bliziaceho sa vybuchu. S dychom na krku na hluchu hras to, hoc vsetky kontrolky varuju pred dymom marlborky, modriny tvojich bokov, ze znamenie otrokov spakom vypalia dlane, v ktorych spis. Odovzdane. Tvrdohlava Kostlivci v satniku hrkocu melodiu tvojho smiechu. Na brehu vlastnej pochabosti, prosiac vlnobitie o spravu vo flasi, naveky zviazana svojou tvrdohlavostou vysedim jamu, zapustim korene. Nepohnem sa o milimeter. Hra v kocky s osudom trva vecnost. Vietor miesa krv so slzami a pieskom. Nechtami zopnuta latka don sepoce dotazy. Zjavis sa skor, nez nesmrtelnost? Vtaca Crty skreslene hladinou. Jednoduchost. Kazdou hodinou z dna kyslik v bublinach unika. Utopit dal si slavika. Z ligotu tekutych krystalov scerene kruhy nastalo, tetuju sa ti na viecka. Sklene ozubene koliecka zaskripali, ze priezracne umysly drzis v hrsti. Kym ine vtaca nezacne spievat ti proti srsti. Zazraky Ked ta opusti lahostajnost, daj vediet nadeji. Zazraky obcas sposobuju zvrat v deji. Zmoknute mesto Chrlic sa usmial na anjela, rec na jazyku zdrevenela. Vonou mokreho kamenia, kvapocky v dazd ta premenia. Ziarou poulicnych svetiel roj priezracnych vciel letel. Kazda sekunda blika, kym vsiakne do travnika.