Zbierka neduhov Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Barbora Galbavá Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2022) Petra Gyeszat O knihe Som zrkadlom i svedomím. Svojim i vaším, ak mi dovolíte pripomenúť si ho. Som každou ľudskou vlastnosťou i jej odporcom. Som paradoxom. Všetkým, čo potrebuje byť povedané i tichom. Som Zbierkou neduhov. Rovnako ako vy. A každý jeden naberá silu len dovtedy, kým ho kŕmime. Keď prestaneme kŕmiť neduh, môže byť už pekne vypasený. Tolerovaný, prípadne podporovaný spoločnosťou, sa môže stať dokonca nebezpečným. A keďže v mojom prípade trpia emócie priam morbídnou obezitou, odniesli si to slová. Občas v rýmoch, občas mi zdrhli len tak. Navoľno. Snáď si v ňom (ne)nájdete ten svoj. A ak áno, nasaďte mu diétu, kým nie je neskoro. Ten môj sa už teraz totiž pokúša zožrať mňa. Obsah Zbierka neduhov 1 O knihe 2 Cena 4 Čajka 5 Gýč 6 Hajaj, búvaj 7 Jeden z nás 9 Kráter 10 Ľahká 11 Ľudská bytosť 12 Nechápavé chápadlo 13 Nepohodlná vôľa 14 Nespokojnosť 15 Obydlia 16 Paranoja 17 Po pohrome 18 Podvečer 19 Pomýlení 20 Pozlátko 21 Sebec 22 Selektívna hluchota 23 Sudca - kat 24 Súmrakom k noci 26 Svet je pokazený 27 Svorne sami 28 Sýkorka 29 Štadión 31 Tamagotchi 33 Tvrdohlavá 34 Vtáča 35 Zázraky 36 Zmoknuté mesto 37 Cena Nezabudli nezábudky počas zimy na sirôtky? Nezmizla im z očí, z mysle, dôležitosť? V hrubom čísle čistej mzdy podstata žitia? V holograme využitia, množstvách farieb papierov, nestratili z výberov čosi drahšie? Vedia vlastnú cenu? Kúpia späť, čo dali za „odmenu“? Čajka Paradox tých, čo pokoj hľadajú prepadnúc nepokojom. Skeptikov, ktorí vieru skúmajú teleskopom. Lúč za príbojom schováva sa, vo vĺn hlbinách spred zraku ustarostených, zvráskavených čiel strážcov majáku. Údivom spútanú držia ma, aby som neutiekla. Som povedome neznáma. Z provy som s penou stiekla s prvým slnečným výbojom, pri prvom rozvidnení. Čajka si more neodriekne pre život na prameni. Gýč Keď milióny sebectiev neznesú jedno tvoje. Očakávania bez zrkadiel. Dýchanie cez prístroje prehluší vykričané ticho. Zásobník na náboje trasie sa vo výrečnom – „Nič.“ Zo smetí leskne sa rozbitá noblesa. Zbytočný gýč. Hajaj, búvaj Prechádzal sa stereotyp nevedomý, s nedôverou presvedčený vkročil medzi domy. Odvráteným zrakom, poprúc každý fakt, urážkou nám vytkli zaprášený takt. Vo fascikloch kolkovaných žiadostí rešpekt hnije, kým sa ozvú známosti, dávno odpadnutých z chvosta morálke. Chrbtová kosť vydražená v obálke. Na dobrú noc strčia do úst lízatko svedomiu. Lži spievajú mu presladko. Z výhovoriek stávajú sa zakrátko tvrdé drogy. Hajaj – búvaj, dieťatko. Za rohom si v tieni zrada z výhody kalkuluje, koho zhodí do vody. A čo slušnosť? Kráča skrz svet s rúškom. Neozbrojená ani obuškom. Jeden z nás Vranie pero k rozlietaným vlasom ozvenu mi nesie s tvojim hlasom. Vraj ťa trhám, ani kontext z celku. Nevidíš ma. Kompasu na strelku pozornosť prikladáš zaujato, kým sa v chladnej noci dusím blatom. Snáď raz odpustí nám vzácny čas, že vždy inam hľadel jeden z nás. Kráter Dusiac sa krištáľmi prázdnych rečí, utierajúc pretečené poháre strihám stehy na perách, aby som ich zošila späť. Trestaná zrakom a myšlienkami, s jazykom rozhryzeným na wafľu, srdcom vrieskajúcim v hrudnej klietke, vnímajúc každodenné absurdity tvorcov mienky môjho ja, dávam im za pravdu v otázke dôležitosti vlastnej existencie. Snažiac sa spievať sopke uspávanku, chytám balans na okraji. Ticho. Žlč. Pompeje. Kráteru nik nenosí kvety. Hoc by vybuchla právom. Ľahká Neónové korálky blikli zvyšku morálky. Potrhané pančuchy ťukajú si na sluchy. Skotúľané gombíky, brušká prstov z mimiky lúštia písmo brailovo. Skončia, začnú nanovo. Ľudská bytosť Pardon. Vedľa vás cíti ľudská bytosť. Azda len neruší vašu dôležitosť? Prac sa! Čert ber tvoje emócie! Priestor i pre mňa primalý je. Moje sa sotva pomestia. Žeňte ju z môjho predmestia! Nechápavé chápadlo Nechápavé chápadlo z peny s melódiou vo vzduch sa mení. On v priestor, ona v ticho. Plytký odlesk nás pichol prázdnotou do oka. Kým moment ďalšej myšlienke doprial byť hlboká. Nepohodlná vôľa V bdelej kóme. Bubline medzi životom a smrťou. Dýchaš. Hýbeš sa na zotrvačnosť. Automatické bezmyšlienkovité úkony dennej rutiny vytŕhajú ťa z koreňov, následne sadiac ťa späť. V záchvate paniky. V špirále hypnotizéra. Cudzie vôle zúrivým záchvatom rozhýčkaného dieťaťa, vyjadria nespokojnosť, že tvoju naoko bezduchú schránku už čiasi ( v porovnaní s tou ich omnoho menej podstatná, priam nadbytočná, no zato príšerne nepohodlná) vôľa obýva. Tá tvoja. Ako dlho trvá jedno dosť? Nespokojnosť Hviezdy svetlo na lupeňoch ruží po čerstvosti rannej rosy túži. Slnka lúče vykúpané v rieke snívajú o zamatovej štreke, ktorou kráča Mesiac v letnej noci. Morská panna, suchozemský pocit. Vločka snehu tanec v zrnkách piesku žiada, búrka zaspať v tichu, mráz nech mu vyhráva ako drozdia hitparáda. Jemný vánok by rád kmene poprehýbal. No a človek? Všetko. Nič si nevie vážiť. Vždy mu čosi chýba. Obydlia Pieskový palác na pláži len hviezdne nebo postráži. V chlade kamenného domca logika buble z hrnca. Na otvorenom plameni, opatrnosť sa premení v zamrežované bezpečie. Nakoniec z oboch utečieš. Paranoja Na hraniciach extrémov, vrastená do zeme, vykrikuje mĺkvota. Tiež nič nepovieme. Šialenstvo si príborom krája mozgu časti, predhadzuje netvorom, letmo, bez účasti, že pochyby vzali do rúk opraty. Paranoja ráta život na straty. Po pohrome Pavučina rozmláteného zrkadla prikovala mi buľvy k prasklinám vymaľovaným krvou kvapkajúcou z hánok, s prímesou črepín, ktoré zabudli prinášať šťastie. Červeň rozliata po dlážke ani hysterický rehot vo veľavýznamnom tichu, pripomína mi iróniu rutiny. Znepokojená vlastným pokojom, odozerám šepkárom z pier rovnakú pieseň, od iného interpreta. Autenticita odrazu dosiahla vrchol. Dobre známy scenár vyškiera sa v pozmenenej scéne. Ďalšiu hru už však neodohrám. Hoc pol sveta by tlieskalo. Podvečer Hviezdy mlčia, keď v rozhovore s holubmi vítam šero skoré. Vánok hladinu chvíle čerí, drozdy štebocú v podvečeri o relativite času. Kým sa mi zmysly pasú, svieca zas o deň klesla. Predsa nezložím veslá. Pomýlení Vysypané hviezdne konštelácie, spojené v nesprávne korelácie, pousmiali sa nad kvocientom všetkých pozemských „inteligentov“. Fantázia je bezpečie, kým do sveta neutečie, odetá rúchom fanatizmu. Rozum vystaví exorcizmu a zo súcitu chorobu, medikamentmi do hrobu, poženie svinským krokom. Zbabelci pred útokom s radosťou mýlia davy. Panika hlási správy o zhmotnení oxymoronu. Pamäť vložená do dronu odlieta v zabudnutie. Vyjadrí sa každé hnutie. Tou istou skladbou dokola vzkriesi prázdne frázy z popola. Tolerancia zla cestu dláždi k pietnemu miestu. Pozlátko Navlhnuté mihalnice, mrzí počmárané líce. Priezračnosť nám odrazy, predhadzuje. Z námrazy vystrúhať chcem sochu z ľadu. Čas predávaš, bez dokladu. Kým nám život uniká na krídlach kolibríka. Ostane nám zakrátko prázdny obal. Pozlátko. Sebec Nebudem tvojim – „Nesmieš!“ Maňuška na povrázku. Neprávom diktát prestrieš, zavraždíš sebalásku. Zakaždým keď mi sirôtka skrz betón v snahe vzklíči, rozdupeš celú záhradu, hromžiac, ký ďas ju ničí. Darmo raz ľútosť budeš liať v tmou hrdúsené kvety. Slnka lúč ani burina, kradneš si do palety. Svetlo, hoc obťažuje ťa rovnako ako život, odcudzíš. Cudzie znevážiš. K vlastnému prívetivo. Selektívna hluchota Život je prednáška v sieni selektívne hluchých, kde každý zbystrí pozornosť, až keď nastane ticho. Sudca - kat Zosivel hluk, stíšili sa hlasy. Načiahnuté ruky, prísľub spásy, hľadajú. Ťa. Útočisko v dave. Vzduch objali. Láska na poprave, s pokorou sa držiac, cestu hľadá. Pochopenie. Horká čokoláda tečie prasklinami v našich dušiach. Blokované slová miznú v ušiach. Neprejdú skrz múry našich veží, hoc deravými strechami sneží, na fatamorgány nášho bezpečia. Démoni sa na samotke neliečia. Na náhrobky sypeš ruží lupene spopolnenou empatiou kropené. Slzy ani diamanty v prachu. Racio uniká bahnom strachu, že sa staneš ďalším sudcom – katom. Presvedčenie nevylúpneš dlátom. Rátam kvapky na skle. Všetky straty. Nevyleziem veru za opraty. Nevpletaj mi kvety do vrkoča, keď ma s nimi neskôr zhodíš z koča. Súmrakom k noci Viečka prikryli svet. Podvečer na výlet vylákal farby z dúhy. Trhane kresliac šmuhy, okrídlená myš bez zraku matne tuší roh činžiaku. Čírou nocou sa perie, sovích strážcov prederie. S ľudskými snami v pazúroch trhajú tiene na múroch. Z lampášov kradnú svetlo, aby nás nepoplietlo. Prebúdzam sa, hoc nesvitá. Vyplašená, že opitá tma sa vtackala v myšlienky. Čo ak zhasne všetky plamienky? Svet je pokazený Popraskali bublinky. Bezbranné mydliny krehké čiary rozlámu v zrkadle hladiny. Vosk kvapôčkou pečatí súcit, vyplavený z rozochvených plamienkov. Svet je pokazený. Svorne sami Sprivatizované chyby, držiac unavené pardóny, predierajú sa cez preplnené, uponáhľané peróny ľudského záujmu o vlastnú osobu. Skúmajú, či nás privádza do hrobu, čoho sme sami súčasťou. Azda len chaos pozorujúc svorne letíme priepasťou. Sýkorka Sýkorka, učupená v čakárni ordinácie tvojej pozornosti, trhá si pierka z trepotajúcej sa hrude. Akoby chcela oklamať čas. Akoby sa túžila prezobať sa až k vlastnému srdcu. Vietor kradne každú myšlienku a premieňa ju v mrholenie slov, povytŕhaných z kontextu. Krvavé kvapky na lacnom linoleu svedčia, hoci si odklepol dávno pred dokazovaním. Pulzujúci tlmený tlkot, šmarený na prahu dverí ambulancie, skúma ordinačné hodiny. Korálky, matne sa lesknúce v oslepujúcej žiare bzučiacich neónov, kreslia po stenách príčiny úmrtí vtáčat, bez zlyhania ostatných životných funkcií. A ty? V bezpečí vlastnej izolácie rozdávaš recepty s razítkom zákazu priblíženia. Štadión Bežíš maratón štrekou vlastných popieraní, manévrujúc vôkol svojich lží. Šľahaná víchricami tvojich rozmarov, zmáčaná slzami odvahy autentickosti, trasie sa citom pripútaná roztlieskavačka na tribúne tvojej veľkorysosti, vyčkávajúc, či sa odparí skondenzovaný strach nad tvojimi perami. S výrazom štvaného zvieraťa vzďaľuješ sa od cieľa. Ignoruješ vzlyky svojho potenciálu. Potkla ťa tvrdohlavosť. Zabehlo ti pokrytectvo. Pochovaný v sychravom stereotype, navrávaš si dynamiku letného večera. Roztlieskavačka chrčí cez zápal pľúc všetky pravdy, ktoré si nechcel počuť. Stmieva sa. Salva stíchla. Chrčanie uletelo s gongolcami k aurore borealis. Absenciu slnečných lúčov cítiš až za polárnej noci. Prehry sú odpustené, páska pretrhnutá, v cieli prázdno. V hazarde so šťastím darovala ti všetky svoje žetóny. Čo zostalo? Stratené cesty, zblúdené duše, ľúta zadubenosť? Spomienky na expirovaný čas? A možno prísľub, že vždy bude, hoc viac nie je, oplakávajúc tvoju poslednú neodpustenú stratu vlastného ja. Tamagotchi Dôvera sú prsty s medom, v tlame šelmy pred obedom. Objatím vlasov s hánkami. Uzlom na zápästí. Neznámy, podtón rozosmiatych očí. Si hračka. Tamagotchi. S odtlačkom zubov na uchu nechtami škriabeš predtuchu blížiaceho sa výbuchu. S dychom na krku na hluchú hráš to, hoc všetky kontrolky varujú pred dymom marlborky, modriny tvojich bokov, že znamenie otrokov špakom vypália dlane, v ktorých spíš. Odovzdane. Tvrdohlavá Kostlivci v šatníku hrkocú melódiu tvojho smiechu. Na brehu vlastnej pochabosti, prosiac vlnobitie o správu vo fľaši, naveky zviazaná svojou tvrdohlavosťou vysedím jamu, zapustím korene. Nepohnem sa o milimeter. Hra v kocky s osudom trvá večnosť. Vietor mieša krv so slzami a pieskom. Nechtami zopnutá látka doň šepoce dotazy. Zjavíš sa skôr, než nesmrteľnosť? Vtáča Črty skreslené hladinou. Jednoduchosť. Každou hodinou z dňa kyslík v bublinách uniká. Utopiť dal si slávika. Z ligotu tekutých kryštálov sčerené kruhy nastálo, tetujú sa ti na viečka. Sklené ozubené koliečka zaškrípali, že priezračné úmysly držíš v hrsti. Kým iné vtáča nezačne spievať ti proti srsti. Zázraky Keď ťa opustí ľahostajnosť, daj vedieť nádeji. Zázraky občas spôsobujú zvrat v deji. Zmoknuté mesto Chrlič sa usmial na anjela, reč na jazyku zdrevenela. Vôňou mokrého kamenia, kvapôčky v dážď ťa premenia. Žiarou pouličných svetiel roj priezračných včiel letel. Každá sekunda bliká, kým vsiakne do trávnika.