Zimny zazrak












Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Tatiana Tuharska
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2024)
Tatiana Tuharska


O knihe
Alaric je zlomeny muz, ktoremu sa v jeden jediny okamih prevratil zivot naruby. Opustil blizkych a odsudil sam seba na zivot daleko od ludi. Vyhyba sa aj svojej milej, s ktorou ukoncil vztah, skor nez zacal. Ale Luna sa nevzdava a neprestava hladat toho, kto nechce byt najdeny. Po dlhych mesiacoch sa ocitne v lese, v ktorom byva a za zvlastnych okolnosti on najde ju. Lenze Alaric nie je ten, co byval. Spolocnost mu robia dive tvory, dve strany, ktore spolu vedu boj. Jej laska bojuje s jeho vnutornymi demonmi, aby zachranila jeho dusu. Lenze nad trapenim moze vyhrat len on sam. Je Alaric pripraveny vzdat sa pocitu viny a hnevu? 
Skutocne sa stali veci, tak ako si pamata alebo je to celkom inak? Co musi Alaric urobit, aby sa vyrovnal s minulostou? Bude stastny so svojou laskou?

Podakovanie
Chcela by som sa podakovat mojim trom trpezlivym beta-citatelkam: maminke, sestricke a kamaratke za cenne rady pri uprave rukopisu, starym rodicom, ktori ma naucili verit v nemozne, mojej rodine, priatelom a vsetkym, ktori ma podporovali.











1. CHYTENA DO PASCE

„Este jednu fotku,“ oznamoval fotograf. 
Luna stratila prehlad o tom, kolky krat. Po patdesiatej snimke prestala pocitat.
Slizky chlap s mastnymi svetlohnedymi kuceravymi vlasmi ju vyzliekal studenymi modrymi ocami. Odvratila hlavu. Kym jej upravovali vlasy, patrala ocami po lese. Studena biela prikryvka odrazala luce zapadajuceho slnka a poskytovala dost svetla pre ich ulohu. Po celodennom prezliekani sa do kostymov pre propagaciu knih fantastiky ju zmahala unava. Takmer lutovala, ze sa nechala presvedcit, aby sa stala docasnou modelkou. Uchvatili ju kostymy snehovej kralovnej, zimnej vily a lesneho skriatka, ktore usila sama autorka. Ale aj pomoc druhym mala svoje hranice. Keby nepotrebovala zamienku, aby mohla stravit v tomto lese cely den, odmietla by. Zdalo sa, ze jej plan nevychadza. Verila, ze ked sa budu presuvat z miesta na miesto, tak ho skor, ci neskor musi najst. Tak dlho bludila sama lesom a hladala ho. Jej naivita vyhravala nad jej planom. Vyznal sa v lese lepsie ako ona. A ked nechcel, tak ho nikto nenasiel. A jej sa vyhybal. Dovod poznali len oni dvaja.
Z myslienok ju vytrhli nechutne ruky fotografa, ktore bludili po jej trupe v zamienke, ze jej upravuje kostym. 
„Dajte tie paprce prec!“ schladila ho mrazivym pohladom. 
Plesla ho po hornych koncatinach, hoci by ho najradsej kopla. 
„Odstupte! Urobim to,“ navrhla Eira, maskerka, kostymerka a dievca pre vsetko.
Coldin a Aubin, ktori nosili truhlicu s kostymami a vybavenim, sa bavili.
„Mancika. Ziadny chlap jej nie je dost dobry,“ ozval sa blondavy Viking Coldin. Co mu chybalo na vyske, postave a svaloch davneho bojovnika, si vynahradil hrubym spravanim. 
„Frigida. Ani kompliment nevie prijat,“ pridal sa vysoky tenky Aubin, ktory po Coldinovi opakoval uces, oblecenie aj spravanie. 
„Prestante. Uz aj!“ okrikla ich Eira.
„Prehovorila ohava,“ zamrmlali si. Prehovorit nahlas sa neodvazili.
Luna sa tesila, ze nemusi celit ich zvrhlym reciam sama. Triasla sa zimou aj hnusom. Nevedela sa dockat, kedy skoncia. Ak sa Trul este raz dotkne jej pasa, tak za seba neruci. Ani nedopovedala a uz jej siahol na maslu vo vystrihu. Ruka jej sama od seba vystrelila. Vytala mu take zaucho, ze jeho ozvena sa este dlho vracala. Zhrozene si zakryla usta. Vo chvili, ked videla, ako dviha ruku, nebolo jej vsetko jedno. Ocakavala, ze jej ho vrati.  
V tej chvili pretalo vzduch zavytie vlka. Vsetci sa ako na povel pozreli smerom, odkial zvuk prisiel. Eira zacala okamzite balit veci.
„Vypadnime skor, nez si nas da na veceru,“ okrikla ostatnych.
Fotograf Trul venoval Lune vrazedny pohlad a pohol sa k nej. Plac vlka sa ozval znova. Neochotne zastal a ponahlal sa zbalit pomocky do tasky. 
Lunu striaslo akoby jej niekto presiel po chrbtici ziletkou. Rozhodla sa, ze radsej riskne stretnutie s vlkom, ako zostat sama s tymi hovadami. Neverila, ze by sa dokazala ubranit trom muzom, keby sa opovazili na nu siahnut. 
„Mame vsetko? Stmieva sa. Cim skor vypadneme, tym lepsie,“ presviedcala ich Eira, aby vratila ich mozog spat do centraly.
Pomocnici vzali truhlicu a odnasali ju nadavajuc, aka je tazka. Eira pockala na Trula, aby ho mala na ociach a az potom sa vydala na cestu. O par krokov si Eira uvedomila, ze Luna zaostala. Prudko sa obratila. 
„Pod. V chate nas caka horuci caj,“ lakala Lunu.
„Chcem sa este prejst,“ vynasla sa Luna rychlo, aby nemusela ist s nimi.
„Nepocula si? Nocne tvory sa prebudzaju. Nie je to tu bezpecne,“ upozornovala.
Vydat sa na cestu s tymi tromi muzmi bolo ovela nebezpecnejsie. Osamely vlk jej neublizi, pokial s nim nie je svorka alebo nehlada potravu. Nech je ako chce, radsej sa necha zozrat divou zverou, ako riskovat prehnanu pozornost Trula a jeho poskokov. 
Unavena Luna sa chcela opriet o strom, ale sukna jej to nedovolila. Uvedomila si, ze sa neprezliekla z posledneho kostymu. Snezna vila s bielymi dlhymi satami so striebornymi nitami, kabatik s lemovanim nepravej kozusiny. Vo vlasoch sa jej trblietali koralky, ako drobne krystaliky ladu. Jej dych sa menil na paru, ked prudko vydychla. Severak sa zaprel do jej vlasov a kabata, az sa striasla. 
Prisiel cas vratit sa, uz mali dostatocny naskok, aby ich nedostihla. Vydala sa lesom za nimi, nasledujuc ich stopy, nez sa stratia. Snezne zaveje jej vrzgali pod nohami kazdym krokom. Cim dalej, tym viac sa zabarala, co ju spomalovalo. V dialke sa objavila postava, ktora ju prinutila zastat. Hlavou jej preletela znepokojiva myslienka a modlitba, aby to nebol ten, na ktoreho myslela. Ako sa jeho kroky priblizovali, jej domnienka sa premenila na istotu. Trul sa vracia. Ticho vecera k nej prinieslo hlasne zavytie. Jej pohlad bludil po okoli. Z jednej strany lesa sa k nej blizil predator. Na druhej strane v dialke uvidela ciernu siluetu vlka vyjuceho na mesiac. Mala pred sebou Sofiinu volbu. Tusila, ze je pravdepodobnejsie, ze sa jej vlk zlakne a utecie, nez ze fotograf  mal dobre umysly. Ked sa do jej noh vratil cit a do jej zil odvaha, rozbehla sa smerom k vlkovi, co jej sily stacili. V dialke za sebou pocula kvicanie a potom strasny vykrik. Neodvazila sa obzriet. Nadalej predlzovala vzdialenost od svojho prenasledovatela. Odrazu sa potkla a prudko sebou trhla. Nez sa stihla niecoho zachytit, spadla.
Po kontrole vsetkych koncatin aj ostatnych casti tela zistila, ze okolo nohy mala omotane oko z ostateho drotu. Pokusila sa oslobodit. Cim viac sa snazila, tym viac sa lanko zarezavalo do koze. Nebola schopna vstat a pokracovat v ceste. A zlo v ludskej kozi sa k nej priblizovalo. Neznamy hrozostrasny kviciaci zvuk sa blizil s nim. Prudko sa posadila. Nedbala na ostre hroty lanka. Zdvojnasobila usilie, aby sa pasce zbavila. Zlovestne ticho, ktore sa rozhostilo, bolo este strasidelnejsie, nez vsetky zvieracie zvuky predtym. Citila horuci dych, ktory k nej zaletel zblizka. Opatrne otocila hlavu a takmer zamdlela. Jej svetlohnede oci sa stretli so sivymi ocami bieleho vlka velkosti irskeho vlkodava. Dych sa jej zasekol v hrdle. Jej telo ovladla paralyza. Vlk ju pomaly obchadzal, ako dravec kruziaci okolo koristi. Sklonil sa a ovonal jej nohu. Zdvihol oci k nebu a z papule sa mu ozvalo prenikave vytie. Odpovedou mu bolo vrcanie za jej chrbtom. Ponad jej hlavu preletel obrovsky tien, ktory sa pri dopade zhmotnil do cierneho vlka. Biela psovita selma odletela a cierna sa do nej pustila tesakmi. Nedokazala odtrhnut pohlad od krvaveho boja odohravajuceho sa pred jej ocami. Biely zver prevratil cierneho na chrbat a vrcanim mu daval najavo prevahu. Odrazu sa obaja ako na povel zahladeli jej smerom. Stazka prehltla a zacala sa modlit. Vo chvili, ked si uz myslela, ze vlci sa na nu vrhnu, zastal pred nou muz. Neodvazila sa ani zmurknut, aby nezmizol. 
Ani sa na nu nepozrel. Sustredil sa na lanko, ktorym mala obmotanu nohu. Somral si nieco o tom, ze si myslel, ze sa postaral o vsetky pasce, ale zrejme mu nieco uniklo. Na presnost sluchu sa nespolahla. Srdce jej bilo az v krku. Snazila sa ovladnut motyle v bruchu. Zhypnotizovana sledovala, ako kliestami rozcvikol lanko a opatrne jej ho snal z nohy. V tej chvili dakovala za rukavice, ktore ho chranili. Holymi rukami by ju nevyslobodil. Nasledoval cestu lana a odstranil zvysok ostnateho drotu z kmena stromu. Zbalil kus kovu do svojej brasny. Ked sa priblizil k vlkom, vykrikla:
„Pozor!“
Obzrel sa na miesto, ktore mu ukazovala. Na jeho tvari sa mihlo prekvapenie, ale ihned sa ovladol.
„Tych sa bat nemusite, ale podchladenia ano. Vstante!“
Mal presne taky isty chraplavy zastrety hlas, ako si pamatala. Zdalo sa, ze on zabudol. Nemohla sa cudovat, este sa na nu ani nepozrel. 
„Alaric?“ vydychla jeho meno.
Zdvihol k nej pohlad. Suboj dvoch zrkadiel do duse sa zacal. V ociach sa mu mihali emocie tak rychlo, ze ich nebola schopna zachytit, nie to pochopit. Velmi si priala, aby boli rovnake ako tie jej. Uz len jeho blizkost ju vyvadzala z miery. Nemohla uverit, ze stoji pri nej. Zablesk poznania sa velmi rychlo stratil. 
Natiahla ruku, aby sa dotkla jeho neoholeneho lica. Uhol pred jej dotykom. Jej ruka zostala visiet vo vzduchu. Zavrcanie jej pripomenulo, ze nie su sami. Obaja vlci zastrihali usami.
V dialke sa ozvala rana, ktora znela ako vystrel. Alaric sa obzrel za zvukom. Podoprel Lunu a dvihal sa spolu s nou akoby nevazila viac ako pierko. 
„Co to bolo?“ vyhrkla hlupo neschopna sa sustredit na jednu myslienku, ked sa jej dotykal.
„Pytliaci. Bezme!“ sekal strucne odpovede. 
Nepockal, kym mu odpovie. Vzal ju za ruku a tahal za sebou. 
„A co vlci?“ odvazila sa opytat, kym este stacila s dychom.
„O tych sa neboj,“ odpovedal bez obzretia.
Pohladom vyhladal najkratsiu cestu a pustil sa do behu. Luna sa snazila, aby stacila jeho dlhym krokom. Stazoval jej to kluckovanim pomedzi stromy. Studeny vzduch ju stipal v plucach. Bala sa, ze sa uz nikdy bezbolestne nenadychne. Spomalil, az ked sa pred nimi objavila cistinka s chatou. Potesila sa zastaveniu. Ani neprotestovala, ked ju vtiahol dnu, zabuchol za nimi dvere a zahasproval ich. Poobzerala sa po jednoduchom zariadeni zrubu. Pohlad jej hned zabludil na pohovku v rohu miestnosti pri kachliach. Alaric prilozil drevo na vyhasinajuci ohen. 
Chvela sa strachom, zimou aj unavou. Zdalo sa, ze Alaricovi zima neprekazala. Vyzliekol sa do kosele a spodnych nohavic a prezul sa z ciziem do topanok. 
„Prezlec si tie mokre veci!“ Hodil jej cistu koselu. 
Kym sa prezliekala, ani raz sa neobratil. Nevsimla si ani jedno nakuknutie. Nalial vodu z vedra do kovoveho hrnceka, vhodil tam par byliniek a polozil ho na kachle. Prstom kontroloval jeho teplotu, aby sa odputal od nedobrovolneho hosta vo svojom pribytku. Prilis si uvedomoval jej pritomnost. Luna. Jediny clovek, ktoreho tuzil a zaroven nechcel vidiet. Krivajuc ho obisla a sadla si na divan. Vzal hrncek a kusok platna a podisiel k nej. 
„Ukaz mi nohu!“ Znova prikaz. 
Tak takto budu komunikovat?! V duchu sa stazovala jej neznejsia stranka. Poslusne vystrela zranenu nohu pred seba. Pozorovala jeho dlhe vlasy farby kory, ktore sa mu mierne vlnili az k pleciam. Na chvilu zavahal. Pripravoval sa na to, ze sa jej dotkne. Opatrne jej umyval rany na nohe. Ked sa mykla a sykla, pripadal si neohrabany ako medved. 
„Prepac,“ riskol rychly pohlad na nu.
Po dlhom odluceni sa nam milovany clovek zda krajsi, nez je v skutocnosti. Alebo nas len klame zrak a pamat? Napadla ho mudrost stareho Samana. Striasol nevhodne myslienky. Ked skoncil, oplachol hrncek, doplnil ho cistou vodou a podal jej ho.
 „Dakujem,“ osvojila si jeho kratke odpovede. 
Vdacne sa napila. Vracala mu hrncek tak, aby sa ich ruky dotkli. Prudko sa odtiahol akoby sa popalil. Unava ju zmahala, a tak sa vystrela na pohovke. Chvilu ho pozorovala, ako sa pohybuje po chate, priklada na ohen, aby nevyhasol. Ked sa pohol k nej, predstierala, ze spi. Cakala, co sa stane. Prikryl ju dekou z ovcej vlny. Prekvapil ju. Volna cast divanu vedla nej sa preliacila. Citila studeny vzduch, ktory prudil cez prazdne miesto medzi nimi, obrazne aj doslova. 
Posunula sa blizsie k nemu, aby sa s nim podelila o teplo. Prikryla ho prikryvkou a nechala ruku odpocivat na jeho hrudniku. Ked zatvorila oci, jej mysel sformovala tvar, na ktoru nedokazala zabudnut. Aj ked mala len malo spolocne s bradatym muzom leziacim vedla nej, nemohla si pomoct. Vzhliadla k nemu a stretla sa s karhajucim pohladom. Stiahol ju vedla seba, aby sa ho nedotykala. V tej chvili si uvedomil, ze zrealizoval najhorsi napad, aky mohol. Ocitol sa pri nej blizsie nez kedykolvek predtym. Na tvari sa jej odzrkadlovala burka emocii. 
„Chybal si mi,“ sepla.
Tie tri slova sa dostali tam, kam nikoho nepustil. Proti vlastnej voli mapoval jej tvar a overoval si, ci je to skutocne ona. Pohladila ho po lici. Zatvoril oci, prijimal prejav jej lasky. Sledovala jeho boj. Ked sa ich pohlady stretli, snazil sa zvacsit vzdialenost medzi nimi.
„Ublizim ti,“ varoval ju. 
Krutila hlavou a ovinula ruky okolo neho. Polozila si ucho na miesto, kde mu bilo srdce. 
„Nebojim sa,“ uistila ho. 
Objala ho. Nechcela ho pustit, ani ked sa snazil oslobodit. Zvadzal vnutorny boj sam so sebou, s divou strankou, ktora ju chcela odstrcit a vyhodit von. Ked sa striasla od zimy, vyhralo svedomie. Naciahol sa po prikryvku a poriadne ju do nej zabalil. 
Venovala mu rychly bozk: „Dobru noc, Rick.“
Jeho pohlad zneznel pri prezyvke, ktoru mu dala. 
„Dobru noc, Lu,“ sepol.
Na chvilu dlhe mesiace odlucenia zmizli. Vratili ich do cias, ked spolu lezali takto prvykrat. Po ich prvom bozku, kedy este verili, ze ich caka spolocna buducnost. Nebyt toho osudneho dna, buducnost by ich dostihla. Pred ocami mal znova udalosti noci, ked si sadal za volant. Spomienky sa mu vynarali, trestali ho, ako kazdu noc. Citil, ako sa jej ruka plazi pod jeho trickom a hladi ho. Nedokazal sa sustredit na nic ine, len na jemny dotyk jej prstov kresliacich cudne znaky na jeho bruchu. Zovretie jeho hrudnika povolovalo. Dovolilo mu pokojne dychat. Nasiel jej ruku a preplietol si s nou prsty. Druhu ruku ovinul okolo nej a privinul si ju k sebe. Uvolnila sa a pomaly sa ponarala do snoveho sveta. Zatvoril oci s nevyslovenym zelanim, aby ju smel navstivit v jej snoch.

2. NEPRIATELIA

Brodila sa tmavym lesom pomedzi kriky, ktore jej doranali nohy. Nespomalila, neobzerala sa za tym, co mala za sebou. Sustredila sa na cestu pred sebou, kym nedorazila k cielu. Zastala az ked ho uvidela. Sedel na spadnutom kmeni vedla cesty a hladel do priekopy. Nasledovala jeho prazdny pohlad, ale nevidela, na co sa pozeral. Cakala na moment, kedy si vsimne jej pritomnost. 
Oslovila ho, ale nereagoval. Sadla si vedla neho a dotkla sa jeho ramena: „Co sa stalo?“
Nepozrel sa na nu, len sa ulozil na jej plece. Ovinula mu ruku okolo chrbta. 
„Vsetko bude v poriadku,“ snazila sa ho upokojit, aj ked ani netusila, ci prave nepovedala najvacsiu loz svojho zivota. 
Neodpovedal jej ani na jednu otazku, na co sa pozera, co sa stalo, preco tam sedi sam.
Prezrela ho dokladne od hlavy po paty. Do snehu dopadla cervena kvapka. Ked sa prizrela blizsie, vsimla si tmavy flak, ktory sa ukazal ako zdroj krvi. 
„Si zraneny? Vydrz chvilu. Hned sa o to postaram. Len si po nieco zajdem.“ 
Pokusila sa odtiahnut, ale nepustil ju. Drzal sa jej tak pevne, ze musela pouzit vsetku svoju silu, aby sa mu vytrhla. 
„Hned sa vratim,“ zopakovala mu trikrat.
Vratila sa do zrubu po bylinky. Uvarila z nich caj, pridala k nim kus platna a oblecenie. 
„Bude to palit, ale pomoze ti to,“ upozornila ho.
Pomalym dychanim sa pripravovala na to, co uvidi. Opatrne mu nadvihla sveter aj tricko. Potlacila lutost aj hrozu, zamerala sa len na ulohu. Odtrhla kusok platna a vycistila mu dlhu reznu ranu pozdlz celeho brucha. Cistym platnom mu obviazala zranenie. 
„Je to zazrak na akukolvek ranu. Zahoji vsetko. Necham ti z nej, ak by si potreboval...“ 
Vzal jej ruku s bylinkou a prilozil si ju na srdce. V ociach sa jej zjavili slzy. Nedokazala mu povedat, ze tieto su jedine, ktorym nedokaze pomoct. Na bolest srdca existovali len dva lieky. Privinula sa k nemu tesnejsie, akoby mu dokazala odovzdat kus svojej sily. Oprel sa o nu celou vahou. Zaprela sa nohami pevne o zem, aby mu poskytla, co najlepsiu oporu. Jeho vaha ju tahala k zemi, ale odmietala ho pustit. Aby zamestnala ruky, snazila sa mu precesat vlasy, aby nevyzerali ako rozky. Vobec nespolupracovali. 
Z lesa sa ozval sialeny ryk. Obaja sa ako na povel obratili. Medzi stromami stala naha zena. Hrdzave vlasy jej viali vo vetre, z oci jej slahali plamene. Prstami zakrivenymi ako bosorka sa vrhla dopredu. Luna pustila Alarica. Postavila sa medzi neho a prizrak, ktory ho ohrozoval. Odrazu ju to odporne stvorenie tahalo za vlasy. 
„Pusti ma, lebo za seba nerucim,“ precedila cez zuby varujuc nepriatela.
Z celej sily do nej sotila, az odletela. 
„Ty za vsetko mozes. Pozri sa na neho, co si mu urobila,“ skriekala.
Vrhla sa na neho, az spadol. Tlacila ho k zemi, aby nemohol vstat. Vytala mu poriadne zaucho.
Luna sa chvela bojujuc so sebou. Nechcela ublizit neznamej zene, ale nedokazala tam len tak stat.
„Vsetko je to moja vina,“ sepol Alaric a prestal sa branit. 
„Ano, som tvoja a ty si moj,“ chichotala sa pisklavym hlasom. 
Lunu zasiahol luc poznania. Uvedomila si, ze stvorenie pred nou, nie je zena. Naliehava myslienka ju zbavila lutosti nad tym, co sa chystala urobit. Zdrapila ju za vlasy a nasilim ju odtiahla od neho. Vykrutila jej ruku a zvalila ju na zem.
„Nado mnou moc nemas, mrcha,“ stekla po nej Luna.
Metala sa na zemi so strasidelnym skrekom, az sa jej podarilo vyslobodit si ruku. Zatala pazury do Luninej ruky. Luna si nevsimala bolest. Vyuzila jej nepozornost, obratila ju na brucho, vykrutila jej ruky za chrbat do takej pozicie, ze keby sa chcela pohnut, tak len za cenu, ze si ruky vyklbi. 
„So mnou si nezacinaj. Som silnejsia ako ty, Vina.“
Ustrnula a s diabolskym usmevom sa pohla, aby si ublizila. Luna ju sekundu predtym pustila.
„Tak to teda nie. Mna nedostanes.“ 
Nehrala jej hru. Nechytila sa do jej pasce vycitiek, ktorymi zasypavala Alarica. Luna sa vracala k Alaricovi, ale neodvazila sa spustit Vinu z oci, ak by sa rozhodla znova zautocit. Jej zurivy vyraz sa postupne zacal menit na hrozostrasny usklabok. Luna pocitila akoby do niecoho narazila alebo skor niekoho. Alaric to nemohol byt, nepresla taku vzdialenost. Opatrne sa obracala, chystajuc sa na to, co uvidi. Ale nic ju nedokazalo pripravit na polovicne zviera, vysokeho ako medved grizzly a trikrat tak strasidelneho. Kopyta namiesto chodidiel ako u byka, prechadzali do chlapskych noh pokrytych ciernou srstou. Nohy sa stracali v ciernej latke, pokracovali hnedym draplavym bruchom, chlpatou hrudou v tvare trojuholnika, z ktorej mu vyrastali ruky zakoncene chapadlami s osmymi prstami. Trup pokracoval do hrubeho krku ukryteho ciernou hrivou, ktora kryla vacsinu hlavy z byka a najskaredsieho muza, akeho videla. Z pier sa jej vydral vykrik zdesenia. Uskocila do bezpecnej vzdialenost od monstra, aj ked si nebola ista, ci taka vobec existuje. Bojovat s Vinou sa zdalo jednoduche oproti tomu, comu musela celit teraz. 
„Proti mne nemas sancu,“ prehovoril hlasom pripominajucim skripanie po tabuli. 
Takmer sa jej ani nedotkol. Napriek tomu odletela a padla na chrbat. Dopadla tak tvrdo, ze sa nedokazala nadychnut. 
Uvidela tien, ale nebola schopna sa branit. Do jej zorneho pola sa dostala Alaricova tvar.
 Konecne sa mohla znova nadychnut.
„Nemozes ho zachranit,“ rehotalo sa monstrum.
Luna sa pozviechala na nohy a pozbierala v sebe odvahu vzopriet sa: „Mylis sa.“
Zrazu pred nou stal muz strednej postavy s dlhymi sedivymi vlasmi a sivou bradou.
„Uz ani krok. Ona ti nepatri,“ Saman varoval monstrum. 
„Ani ju nechcem. Beriem si jeho,“ ukazal prstami na Alarica.
„Jedneho dna...“ Saman nedopovedal slova, ktore zneli ako vyhrazka.
„Nebojim sa ta, clovek,“ rehotalo sa monstrum.
„To je chyba. Ublizil si cistej dusi. Porusil si rovnovahu. Za to ta stihne trest. Alaric, zdvihni Lunu.“
„Nikam nepojde.“
„Cus. Beriem si, co je moje. Vratim ti, co je tvoje. Uhni mi z cesty, inak...“ zamaval mu bakulou.
Alaric ihned posluchol a vzal Lunu na ruky. Vina sa vsak zakvacila do neho a tahala ho k zemi. 
Saman ju trepol bakulou: „A ty tiez odstup, zmija.“
Jej zovretie povolilo. Alaric sa jej vysmykol a odniesol Lunu prec z ich dosahu. 
„Ospravedlnujem sa,“ sepkal jej do vlasov.
„Nemozes za to,“ opakovala mu Luna.
Vymenila si s nim dlhy pohlad, ktorym ho prosila, aby sa vzoprel tomu, co ho trapilo. 
Len co Alaric Lunu postavil na zem, preplietla si s nim prsty.
„Hladaj vysvetlenie, odpustenie a zmierenie. Mysli na moju lasku.“
„Aj po tych dlhych mesiacoch...“
„Stale a navzdy...“
Pohlad mu zavadil o ich spojene ruky.
„Vrat sa a bojuj s nimi,“ rozkazal mu Saman.
„Nieeee,“ z pier sa Lune vydral vykrik. 
Ovinula mu ruky okolo hrudnika s umyslom nepustit ho. 
„Nechaj ho ist. Toto je len jeho boj,“ prehovaral ju Saman.
Dotkol sa Luninych ruk a lahko ho oslobodil, akoby ho ani nedrzala. 
Alaricov pohlad znova stratil svetlo a vladla mu len prazdnota. Vracal sa cestou, odkial prisiel. Luna klesla na kolena a modlila sa za neho. 
Ked otvorila oci, ocitla sa na dlazke v zrube. Obzerala sa okolo seba. Vsetko bolo tak, ako ked si lahli, len prikryvka sklzla na nu a Alaric lezal na opacnom konci, nez ked zaspavali. Ked si lihala spat k Alaricovi opakovala si, ze to bol len sen. Ale paliace ruky ju usvedcovali z klamstva. Mavala nimi vo vzduchu, aby si ich ochladila. Az dokladna prehliadka Alaricovho tela ju upokojila. Ziadne viditelne rany ani len drobne zranenia nevidela. Vsetko bude v poriadku. Privinula sa k jeho chrbtu a pocitala, aby dokazala znova zaspat.

3. PREHRANY BOJ

      Luna tvrdo dopadla na zem, ktora vyzerala ako luka. Len tazko sa zviechala na nohy. K jej usiam zaleteli zvuky zapasu skor nez jej oci uvideli boj. Dve palice do seba narazali v pravidelnych intervaloch, ale ani len nenaznacili vitaza. Luna sa snazila nerusit svojho mileho, aby monstrum neziskalo prevahu. Jeho smerom sa radsej ani nepozerala. Hroza u prveho stretnutia jej stacila. 
      „Polcas,“ vyriekol Alaric s ovela lepsou naladou, nez predtym.
      Luna zostala prekvapene stat, ked monstrum zlozilo zbran a cakalo, kym sa k nemu vrati. Alaric sa vydal smerom k nej, akoby jej pritomnost vycitil. 
      „Co robis?“ zvolala vyplasene.
      „Ziadala si ma, aby som sa branil, tak plnim tvoje zelanie,“ uskrnul sa, ale nebol to vesely usmev. 
      „Tak to ty za to mozes?“ oslovil ju tvor, ktoreho odmietala vziat na vedomie. „Len co si to vybavim s nim, prides na rad ty.“
      Luna sa striasla strachom a vymenila si s Alaricom dlhy pohlad. Upokojujuco sa dotkol je ruk, podrzal jej ich vo svojich, potom sa vratil k protivnikovi.
     „K nej sa nedostanes,“ skonstatoval chladne. 
     „A kto mi v tom zabrani? Ty?“ smial sa netvor.
     „Ona nie je taka skazena ako ty. Nicim sa neprevinila. Jej sa nemozes dotknut,“ Alaric opakoval slova Samana. 
      „Zatial nie. Ale tvoje vycitky ju strhnu so sebou. A potom bude moja.“ 
     „Nikdy nebudem tvoja. Nedovolim, aby hnev a zast nado mnou vyhrali. Milovala som ho, milujem a vzdy budem,“ vykrikla Luna. 
      „Lebo nevies, co urobil. Chces vidiet, coho je schopny?“ posmieval sa jej rohaty.
      „Nech mi povies, ci ukazes cokolvek, nezmenim nazor. A ja viem, co ho prinutilo odo mna odist.“ 
      Videla, ze mu vzala vietor z plachiet, lebo jeho pobaveny vyraz striedala zurivost, ktora nahanala strach. Luna sa pohla k nemu ochotna branit Alarica, ale ten jej ovinul ruku okolo pasa: „Dovolis? Toto je moj boj.“ 
       Sikovnym manevrom Alaric postavil Lunu za seba a tasil svoju palicu, ktora skrizila cestu s druhou v obrannom geste.
      Chvilu sa zdalo, ze Alaric vyhrava, ale v tej chvili sa vynorila pomocnicka Vina a vrhla sa na neho. Luna sa triasla v zufalej tuzbe zasiahnut, ale neodvazila sa, ked ju Alaric predtym zastavil.
       Vina sa rozosmiala: „To je ta jej laska? Ani sa ti len nepokusi pomoct?“ 
       „On sa oslobodi sam, ked ta bude mat dost. Uzivaj si, kym mozes. Dobro nakoniec vyhra,“ presviedcala Luna seba aj vsetkych pritomnych.
      Vina sa zakvacila na Alaricov krk a tahala ho k zemi. Pohol sa smerom k Lune. Poslusne cakala, co sa bude diat. Ked Lunu zdrapil za ramena, od laku vykrikla. Jej pohlad sa stretol s ciernavou v jeho ociach. S hrozou sa mu vytrhla. Nedavala pozor a prepadla cez kmen stromu, ktory si predtym nevsimla. Cistinka sa zrazu zaplnila hrubymi konarmi, ktore davali novy vyznam fraze hadzat polena pod nohy. Luna sa pokusala vstat, ked pocitila upokojujuci dotyk. Vzhliadla hore do oci Samana, ktory ju drzal pri zemi. Sklonil sa k jej uchu a sepol jej: „Zostan lezat. Chcem si nieco overit? Nepohni sa, kym ti nepoviem.“ 
     Luna ho posluchla. Aj ked ho videla len druhy krat v zivote, citila, ze mu moze doverovat. Vznasala sa okolo neho aura pokoja, ktoru rozburilo len stretnutie s netvorom. 
     „Nerad vas rusim, ale uz som vam nieco povedal o zraneni nevinnej duse,“ prehovoril Saman s varovanim v hlase.
     Alaric sa obratil jeho smerom. Stacil mu jediny pohlad na nehybnu kopku na zemi a striasol svoje bremena. Jeho oci opat nadobudli obycajnu farbu a jeho nohy ho rychlo presunuli k nej. 
     „Co sa jej stalo?“ klakol si k Lune. 
     „Ti dvaja jej ublizili,“ Saman ukazal na vinnikov. 
     Pokojne vynechal Alaricov podiel na celom cine. Nechcel, aby ho znova dostala do pazurov Vina.
     „Asi bude lepsie, ked ju vezmes prec,“ obratil sa na Samana.
     „Nie,“ nevydrzala Luna a obratila sa k Alaricovi. 
      Dotkla sa jeho tvare, chytila sa ho a uz nepustila. Nedovolila mu, aby uhol pohladom. „Dlhe mesiace som ta hladala. A ked som ta konecne nasla, uz ti nedovolim, aby si ma vyhnal zo svojho zivota.“ 
      Presunula dlane na jeho krk a pevne ho objala, aby jej nemohol ujst. Po chvili sa sklonil k nej a zlozil si hlavu na jej plece. Perami sa dotykal jej krku. Jeho telo sa chvelo emociami. Po chvili sa nadvihol s umyslom odist. Citila, ze ho straca. Pritiahla si ho rychlo k sebe a dotkla sa jeho pier svojimi. Zufala situacia si vyzadovala zufale riesenia. Na chvilku znova patril jej, vracal jej bozky a zmensoval priepast medzi nimi. Trvalo to vsak prilis kratko, nez sa pokusil vymanit z jej objatia. 
      V zufalej snahe ho pri sebe udrzat, ho stiahla k sebe a posepla mu do ucha: „Puto medzi nami je silne. Napriek vsetkemu sa nepretrhlo. Lubim ta a vzdy budem. Na tom sa nic nezmenilo.“ 
     Jeho pohlad zneznel, ale len na chvilku. Stacilo jej to vsak k dolezitemu poznaniu. Venovala mu posledny bozk, potom ho pustila. Velmi rychlo vstal a ponahlal sa k svojim protivnikom. Ani sa neobzrel. Luna vstala tiez a nasledovala Samana na miesto, kde ona musi vyhrat svoj boj.

4. LIECIVY DOTYK

Alaric sa zobudil sa na horuci dotyk pier na hrudniku. Vlhka stopa postupovala stale nizsie, az kym ju nezastavil. Snazil sa ovladnut reakciu tela. Chytil Lunu za ramena, pritiahol ju k sebe, aby ju pokarhal. Pootvorila usta, aby sa mu ospravedlnila za horuci sen. V tej chvili sa ich pery stretli a pohladzali sa navzajom. Obaja zabudli na povodny zamer.
Snazil sa nepodlahnut, ale boj so sebou prehral. Ich pery sa spajali a oddelovali v kratkych horucich intervaloch. Jazyky sa navstevovali, bojovali o nadvladu. Nasiel jej nohy, hladil ich, kym si jednu neprelozila cez neho a neposadila sa. Z pier sa mu vydral ston. Horuce lono sa posunulo az na stredobod jeho vzrusenia. Vklzol rukami pod koselu a nasiel jej prsia. Jeho palce ich jemne drazdili. Dych sa jej v hrdle zasekol. Sikovne jej rozopol gombiky a zbavil ju kosele. Jej vrcholky pohladil horuci vzduch, jazyk, nez ich zovreli usta. Trel ju o seba, az spokojne priadla. Prstami bludil po jej stehnach az sa dotkol jej najcitlivejsieho miesta. Oba palce hladkali miesto nad tym, kam sa tuzil dostat. Jej vyvrcholenie sprevadzal tichy vykrik, ktory utlmila na jeho krku.
Len co bola schopna suvislej myslienky, nadvihla sa a zbavovala ho oblecenia. Ochotne jej pri tom pomahal. Ulozil ju na postel, aby mal k jej telu lepsi pristup. Kradol jej bozky, na ktore nemal pravo. Ona si ich od neho brala spat. Dotykal sa jej vsade. Tuzil si zapamatat kazdy kusok jej tela. Ohen uz zhasol, nevidel ju, ale jeho oci nahradili ine zmysly. Ochutnaval vsetky jej zenske znaky, az stonala rozkosou. Prosila ho, aby si ju vzal. Velmi rad jej vyhovel. Ked sa ich tela spojili, nasli spolocny rytmus, ktory ich priviedol k vyvrcholeniu. Neprestali sa hybat v ustrety jeden druhemu, kym neupadli do sladkeho zabudnutia a nezostali lezat vedla seba.

Rano otvorila oci akoby sa znova narodila. Predchadzajuce dni sa stratili v hmle. Zostali len spomienky od vecera. Vo chvili, ked ju pobozkal, nic uz nebolo take ako predtym. Ona uz nikdy nebude ako predtym. Lezala bokom s nohou a rukou prelozenou cez neho, akoby sa bala, ze jej odide. Duchovia vedeli, ze na to mala velmi dobry dovod. Ale ten v noci pominul. Bala sa, ze ho zobudi, ale zaroven si nemohla pomoct. Pozorovala jeho spanok. Len co sa jej dotkol, citila jeho bolest ako vlastnu. Takmer nemohla dychat. Na malu chvilku ju prepadol pocit zbabelosti. Ale laska k nemu jej nedovolila urobit ani krok. Ich pribeh sa pretrhol a ona ho musela zlepit. Aj za cenu toho, ze sa mu uplne odovzda skor, nez porazi svojich demonov. Vo sne ich videla a bala sa ich, ale nie az tak, aby pred nimi usla. Uz nikdy nikam neodide. Pri ohnisku sedel biely a cierny vlk, ale uz sa ich nebala. Patrili k tomuto zvlastnemu muzovi, ktory v prirode nasiel svoju pravu podstatu. Opatrne natiahla ruku a pohladila mu tvar. Odkedy sa videli naposledy, pribudla mu brada, mal dlhsie vlasy a v ociach smutok. Napriek tomu v jej bruchu lietali rovnake motyle, ako ked ho stretla prvykrat. Tento pocit sa siril do celeho jej tela. Jej oci sa nechceli rozlucit s pohladom na neho, ale vymenila to za jeho blizkost. Privinula sa k nemu najtesnejsie ako vedela, rozhodnuta dopriat unavenemu telu dlhsi spanok.

Pri zvuku narazu skoro zletel z postele. V poslednej sekunde sa chytil najblizsej veci. Srdce mu bilo az v krku a nepokoj ho vyhanal von. Branilo mu v tom teplo tuliace sa k jeho boku. Luna mu tuto noc venovala vsetko – svoje srdce, dusu, telo aj svoju silu. Vcera mu dokazala, ze on nevie nic o bolesti. Citil kazdu jej slzu, ktoru kvoli nemu vyplakala, kazdy okamih, kedy sa bez neho nemohla nadychnut. Vedel, kedy bolest prijala za svoju a zacala proces hojenia, zmierenia sa. Ale aj ked pozliepala kusky svojej duse, uz nikdy nebude uplna. Chcel pohladit a zacelit kazdu ranu, ktoru jej sposobil. Ale mohol len hladit lica, po ktorych putovali jej slzy, bozkavat ruky, ktore vzpinala v modlitbe, aby bolest odisla. Vracal laskavost rukam, ktore ho v noci hladili a odhanali jeho nocne mory. Jedna noc zmazala vsetko. Mesiace odlucenia sa stratili. 
Nepokojne sa pomrvila. Prerusila jeho myslienky. Pobozkal ju na celo, na pery, potom vstal. Len laskou nie je clovek zivy. Dama bude urcite hladna. Vecer len pila caj. Vymotal sa z prikryvky a ovanul ho chlad. Ponahlal sa zakurit, postavit vodu na umyvanie a pripravit na ranajky prazenicu s cibulkou. 

Zrazu ho zozadu objala, ruky nechala odpocivat na jeho bruchu. Jej telo kopirovalo jeho chrbat. Dovolil si zatvorit oci a vychutnat si jej objatie. Jedlo zachranil v poslednej chvili. Rozdelil ho na dva taniere, polozil na stol a zabudol nan.
Obratil sa v Luninom naruci a vysadil ju na stol. Vyhladal jej pery, nakrmil hladneho vlka v sebe. Jeho prsty sa pristavili na jej tetovani polmesiaca, tak podobnemu jeho. Nezostal na nom, ukladal si do pamate kazdu krivku jej tela vratane tych najintimnejsich. Na chvilku sa zastavil. Oprel si celo o jej, aby sa trochu upokojil. Nemohol sa s nou milovat tak skoro, ublizil by jej. Venoval niekolko bozkov jej pleciam a krku. Jeho ruky jej dopriali uvolnenie. Vyrusila ich vriaca voda, ktora prekypovala z hrnca.
„Co povies na kupel?“ sepkal jej do ucha. 
„Ano, prosim,“ odpovedala mu potichu.
Kym pripravoval kadu a vylieval do nej vodu, pozoroval ju, ako upratuje ich lozko, ako vzala koselu a skryla ju za chrbat. Sledoval jej zapyrene lica a sklopeny pohlad. Podisiel k nej a objal ju. Kym jej venoval bozk, vzal koselu a hodil ju do vedra k ostatnemu obleceniu na pranie. Zdvihol Lunu do narucia. Ovinula mu ruky okolo krku a drzala sa ho pevne. Skontroloval teplotu vody a opatrne ju zlozil do kade. Nedovolila mu, aby sa odtiahol. Urobila mu miesto a lakala ho, aby sa k nej pridal. Nepotreboval pozvanku. Namydlenou hubkou umyval cele jej telo. Jeho dotyky ju nezvadzali, treli jej svaly, aby ju zbavili svaloveho napatia. Ked skoncil a postavil ju na zem, rychlo ju balil do pripraveneho uteraka, aby neprechladla. Prilozil do pece a pokynul jej, aby sa najedla. Nesuhlasne pokrutila hlavou. Pozorovala ho, ako si liha do vane. Vzala hubku z jeho dosahu. Nerozhodnost trvala len na chvilku. So zradnou cervenou na licach ho umyvala. Zacala od pliec a postupovala dole vyhybajuc sa miestam, ktore by premenili cerven na bordo. Zatinal ruky do drevenych okrajov, aby zmiernil reakciu tela. Ruka sa jej zachvela, az hubku pustila. Stratila ochranu pred jeho pokozkou. Nez sa odtiahla, vzal jej ruku, aby sa spolocne venovali castiam, ktore vynechala. Velmi rychlo sa nevinna hra premenila na spoznavanie zakazaneho, ktore mu prinieslo vyvrcholenie, ake este nezazil. Svaly mu vypovedali sluzbu. Napriek chladnucej vode mu horeli vsetky nervove zakoncenia. Pricina jeho stavu opustila miesto cinu a prilozila do pece. Nespustajuc z neho oci sa zahalila do uteraka a zacala sa susit.
Vstal, az ked si bol isty, ze sa zvladne ususit aj obliect. Zbavil sa stop po kupani a pozoroval jej nezbedny usmev pri obliekani. 
Ranajky nakoniec jedli studene, ale ani jednemu z nich to neprekazalo. Pohladmi si vymienali myslienky. 
Zavytie vlka ich vratilo spat do reality. Obaja spozorneli. 
Luna prehladala svoje oblecenie.
„Nemam telefon. Musela som ho stratit. Urcite ma uz hladaju.“ 
„Podme,“ zdvihol sa ako prvy. 
Ani jeden z nich sa nechcel vratit do reality. Lenze jej svet im klopal na dvere. Nemohli ho ignorovat. Dlane nasli jedna druhu a odmietali sa pustit, zbavit sa nadobudnuteho spojenia. Alaric ju viedol lesom a ona ho nasledovala. Ani jeden sa neponahlal v ustrety svetu, ktory ich rozdelil. 

Povazovala za nepravdepodobne, ze by objavila svoj telefon. Ale nemozne sa premenilo na iste. Na kmeni potichu vyzvanal a vibroval. Skor nez stichol, zdvihla ho.
„Ahoj, mama. Stratila som sa a celu noc som bludila, ale uz som nasla cestu.“
Az tak matke neklamala. Upokojovala v duchu svedomie. 
„Dnes rano ta tu hladal pravnik,“ oznamila jej matka, ktora sa dostala do svojej zony.
„Preco? Zase sa stryko odvolal? Velmi dobre vie, ze jeho zaloba nema pravne zaklady.“
„Tvoj stryko zomrel,“ slahla po nej matka necitlivo.
„Povedala by som, ze ma to mrzi, ale obe vieme, ze to nie je pravda. Kedy je pohreb?“
„Neviem. Vsetko vybavuje pravnik, ktory tu bol.“
„Kedy sa vrati?“ 
„Neviem. Nechal ti na seba cislo. Mas mu zavolat. Kedy sa tu zastavis?“ 
„Uz som na ceste.“ 
Luna polozila telefon bez pozdravu. Nechcela pocuvat vycitky. Budu jej stacit tie, ktore vysype na jej hlavu osobne. Aj preto obmedzila ich kontakt na minimum. Nemusela pocuvat, ze sa nesprava podla spolocenskej vrstvy, do ktorej sa narodila. Ale pre nu bola najdolezitejsia jej firma, ktoru si zalozila bez podpory rodiny a proti jej voli.
Natiahla ruku k Alaricovi: „Musime sa poponahlat. Inak mi urobi zo zivota peklo.“
„Ja nejdem.“
„Ale ja chcem, aby si isiel so mnou.“ 
„Nemozem.“
„Ale ja idem.“ 
Stiahol ju do narucia: „Nechod.“
„Musim. Ide o strykove dedicstvo.“
„Zase peniaze?“ sklamane mu klesli ruky.
Objala ho: „Nejde len o peniaze. Otec zanechal strykovi tento les. Chcem vediet, co sa s nim stane.“
„Zmenil majitela? To je zle,“ mracil sa. Uz sa necudoval, ze sa tu mnozia pytliaci. Lenze to znamena, ze nevie, co bude s nim. Ktovie, ci si novy majitel necha spravcu, alebo ho posle prec.
„Ak to zdedil bratranec, dohodnem sa s nim. Verim, ze na rozumnu ponuku pristupi.“
„Nikdy som o tebe nepochyboval.“ 
„Ale priala by som si, aby si tam isiel so mnou.“
„Tento les neopustim. Slubil som to.“
„Do obchodov a na benzinku chodis.“
„To je len nevyhnutna zastavka.“
„Aj toto bude len velmi rychle nevyhnutne stretnutie.“
„Nemozem odist.“ 
Videla, ze ho nepresvedci, a tak viac nenaliehala. Sustredila sa na dolezitejsie slova.
„Slubujem, ze nebudem dlho. Vratim sa hned, ako to bude mozne. Prisaham.“
„Verim ti.“ 
„Lu. Chod. Doby svet a vrat sa mi.“
„Budes mi chybat, Rick.“ 
„Aj ty mne.“ 
Zdvihol ju do narucia a venoval jej dlhy horuci bozk. Na niekolko dlhych chvil sa zakvacila do jeho kabata, sta by sa ho nikdy nechcela pustit. Ked ju pomaly pustal po svojom tele dole, nasilu sa od neho odtiahla. Rychlo odmeriavala krokmi vzdialenost, ktora ich nacas od seba oddeli. Odolala nutkaniu obzriet sa, az kym nestretla patraciu skupinu, ktora sa ju vydala hladat. Pri pohlade za chrbat zistila, ze uz nie je sama. Biela vlcica jej robila spolocnost. V duchu sa jej prihovorila. Zenska sila nech nas sprevadza. Nebude to lahky boj. Napriek svojim slovam sa prvykrat nicoho nebala. S vidinou navratu k nemu dokaze celit comukolvek.

5. ZNOVUZRODENIE

Alaric sa vydal na spiatocnu cestu domov, len co sa presvedcil, ze je Luna v bezpeci, obklopena ludmi. Mal svoj vlastny boj, ktory musel sam nad sebou vyhrat. 
Doma ho vitalo len ticho a stopy po prezitej noci a rane. Zohol sa k vedru s umyslom prat. Ale zostal stat na pol ceste. V rukach zvieral koselu s cervenou skvrnou, s dokazom, co vsetko mu obetovala. Nedokazal odhadnut, ako dlho stal s kuskom odevu v rukach, hladajuc silu vydrzat cas odlucenia.
Zo spomienok ho vytrhlo vrcanie a rozrazenie dveri. Rychlo ponoril koselu spat do vedra. Obratil sa, aby celil nebezpecenstvu.
„Preco neklopete?!“ osopil sa na votrelca.
„Kedy som ja klopal?“ ozval sa znamy hlas.
„Maestro?! Prepacte,“ sklonil hlavu na znak ucty.
Do miestnosti vosiel muz, ktoreho vek sa tazko odhadoval. Jeho po pas dlhe vlasy uz celkom postriebril cas. Chrbat ohli starosti a nohy uz musela podopierat palica. Tvar mu zdobili vrasky smiechu, ale v ociach mal este stale mladicku iskru. Jeho kroky mali temperament mladika. Saman venoval Alaricovi dlhy pohlad, ktory sa zmenil z jasnej oblohy na burkovu.
„Neziadaj odpustenie, ked si ju nechal odist.“
„Odisla si len splnit svoju povinnost. Vrati sa.“ 
„Mal si ist s nou. Potrebuje ta.“
„Zvladne to aj sama.“
„Tento boj je nad jej sily.“
„Je silnejsia, nez si myslite.“
„Len aby si nelutoval.“ 
„Aj mna caka bitka, ktoru musim vyhrat, skor nez sa vrati.“
Muzovi v rokoch sa viditelne ulavilo a uznanlivo pokyval hlavou.
„Si pripraveny celit svojim demonom?!“ 
„Ano. Pre nu vydrzim vsetko.“
„Dobre teda. Vies, co si mas vziat. Nasleduj ma.“
„Kam ideme?“ 
„Tam, kde to vsetko zacalo a musi aj skoncit.“
Zastal uprostred pohybu. Telo i mysel sa mu burili proti myslienke vratit sa do minulosti. Uz nemohol odlozit cestu, na ktoru sa vydal. Prave vyjadril volu na dokoncenie ritualu. Prerusit cestu by znamenalo celit hnevu predkov. I tak testoval ich trpezlivost viac, nez bolo dovolene. Ako povedal Sokrates. Vsetko svoje so sebou si odnasal, k tomu ohen a vodu, zivly, ktore bude potrebovat.

Ako sa priblizovali k miestu, kde sa mu zmenil zivot, jeho odhodlanie slablo. Prinutil sa klast jednu nohu pred druhu. Uz mal pred sebou menej nez polovicu cesty. Zastali. Pocitil ulavu. Na cistinke par metrov od miesta nehody stal obrovsky indiansky stan. Saman si vzal od neho ohen a vodu a ponahlal sa vsetko pripravit. Prilozil si prst na usta, ze od tej chvile nesmie prehovorit. Pokynul mu smerom k vedru a potoku, aby priniesol viac vody. Kyvol hlavou na znak, ze rozumie. Cestou nasekal drevo na ohen a ulozil ho k stanu.
Ked skoncil, kozusiny sa odhrnuli a v stane sa zjavil otvor. Ovanul ho horuci vzduch. Vsetko mu Saman uz davno vysvetlil, nepotreboval slova. Nez vosiel dnu, zbavil sa vsetkeho oblecenia a zlozil ho na uhladnu kopku na klat. Usadil sa k ohnu do polohy narodeneho dietata a napil sa vody z pohara. Len, co majster polial horuce kamene, ozvalo sa sycanie, para sa mu dostala vsade. Palila ho v plucach ako zerave uhliky. Zatvoril oci, pokusal sa dychat plytko. V mysli sa vratil do chvile, ktora mu zmenila zivot. Nebranil sa spomienkam, prijimal ich. 
Ocitol sa na oslave narodenin. Pamatal si hlasnu hudbu, ale nie piesen, ktora hrala. Znova zapasil s bratom, aby mu vzal kluce.
„Nebudes soferovat opity. Je to nebezpecne.“
„Ale ved som toho az tak vela nevypil. Nie som vobec opity.“
„Nie si sposobily na vedenie vozidla.“
„Znies ako z nejakej prirucky. Moja zena sa neciti dobre. Musim ju zaviest domov.“
„Zavolam vam taxik.“ 
„V tomto pocasi sem ziadny nepride. Nebudeme cakat.“
„Dobre, ked na tom trvas, tak vas odveziem.“
Osudna veta, ktoru nemal povedat a uz vobec nie zrealizovat. Hoci nepil, cesty boli v horsom stave, nez su dnes, nevyhrabane, smyklave. Navyse husto snezilo. Napriek tomu sa podujal absolvovat cestu, aby ich dostal domov. 
Isiel tak pomaly, ako mu to stroj dovoloval. Na uzkej ceste sa mu do cesty postavil kamion. Smykal sa rovno na nich a on nemal kam uhnut. Snazil sa zachovat chladnu hlavu, ale jeho telo malo vlastne zmyslanie. Bez obzretia vpravo, ci vlavo, strhol volant. Auto sa stocilo na druhu stranu, zislo z cesty a narazilo do stromu. Keby skontroloval zrkadla, keby par sekund pockal, mohol vbehnut na cistinku a nemuselo sa nic stat. Jediny okamih, kedy za neho rozhodla panika. Par minut si myslel, ze sa mu podarilo zabranit najhorsiemu. Skontroloval brata, ktory v soku sedel bez pohnutia, ani nepipol. Zatriasol nim. Ulavilo sa mu, az ked zamrmlal, ze je v poriadku. 
Obaja sa obratili na Almu: „Si v poriadku?“ 
„Myslim, ze to prezijem,“ zamrmlala.
Par okamihov sa zdalo, ze ich stari predkovia ochranili a vyviazli bez nasledkov. Lenze velmi rychlo zistili, ze predkovia Almy boli pravdepodobne unaveni. 
Hendrik volal zachranku, kym Alaric sa snazil uvolnit sedadlo, aby ju mohol vyslobodit. Marneho usilia sa vzdal, ked si uvedomil, ze jej bolest zhorsuje. Ruky sa mu triasli od namahy, ked si sadol vedla svojej svagrinej. Vyzliekol si bundu, prikryl ju, aby neprechladla, nez pride pomoc. Potom k nej pustil brata a sam isiel naproti pomoci, aby im ukazal, kde uviazli.
Trvalo hodinu, nez prisli zachranne zlozky a dalsiu, nez ju vystrihli z auta a dostala sa do nemocnice. Nikoho k nej nechceli pustit, kym ju nevysetril lekar. 
Par vzacnych minut sa mohol utesovat, ze to nie je tak zle, ako si myslel. Ale stacil mu jediny pohlad na vyraz lekara a vedel, ze sposobil nieco strasne. Nechal brata ist za manzelkou sameho. Ukryl sa ku kavovaru. Az po pol hodine sa odvazil ist skontrolovat rodinu. Zbabelost ho pustila len pred dvere nemocnicnej izby. Kde si vypocul verdikt nad sebou. Sklo poranilo svagrinej tvar, z coho jej zostane nepekna jazva. Komplikovana zlomenina nohy sa neda operovat a zanecha trvale nasledky. 
Nikdy v zivote nikomu neublizil ani len nechtiac. Nedokazal sa s tym vyrovnat. Obratil sa na opatku a usiel z nemocnice akoby ho demoni nahanali. Vratil sa domov k Lune, ale nedokazal jej povedat, co sa stalo, nezniesol jej otazky. Ked sa ho pokusila objat, odstrcil ju tak, ze skoro spadla. Zhrozeny nad svojim spravanim usiel z vlastneho bytu. Ani nevedel kam ide, len kracal, kym ho jeho nohy nezaviedli do lesa. Pocul volanie srnky lapenej do pasce. V zufalej snahe odcinit svoj zly skutok ju oslobodil a osetril jej ranu. Vzal si zo zeme konar a postupoval dalej, ci nenajde dalsiu. Jeho mysel sa tak zamestnala novou ulohou, ze aspon na par minut dokazal nemysliet a necitit. Ked prvykrat uvidel bieleho a cierneho vlka a nenapadli ho, myslel si, ze sa zblaznil. Snazil sa im utiect, ale marne. Skryl sa do zrubu, kde nasiel sediet Samana, ktory mu porozpraval pribeh.
„Kazdy clovek ma dve casti duse – zle vlastnosti – hnev, zavist, chamtivost, arogancia, ta druha stranka reprezentuje – radost, lasku, nadej, ludskost. Tieto dve stranky duse maju podobu dvoch vlkov – cierneho a bieleho. Ked clovek prechadza utrpenim, tieto dve stranky medzi sebou bojuju do krvi, niekedy aj na zivot a na smrt. Ten vlk je silnejsi, ktoreho viac krmis. A nakoniec vyhra ten, ktoremu to dovolis. To vsak neznamena, ze mas cierneho vlka nenavidiet. V prirode musi byt rovnovaha. Najlepsie je, ked okolo seba tancuju v dokonalej symbioze.“
Alaric mu spociatku neveril, ani ked mu detailne opisal, co sa mu stalo. Nepohrdol vsak cajom a moznostou na chvilku si oddychnut. Na druhy den sa Alaric vratil domov, aby Lune vysvetlil, preco odisiel. Ale nedokazal to. Citil sa ako v pasci. Napisal jej list, vzal si par veci a vratil sa do lesa, k pasciam, ktore mu pomahali udrziavat mier so svojim svedomim. Slubil jej, ze sa vrati o par dni, ale stali sa z nich tyzdne a prerastli v mesiace.
Prebral sa na svetlo a ladovy vzduch, ktory prudil do miestnosti. Netusil, ci zaspal alebo zamdlel. Saman mu podal pohar vody. Zahasil smad a posadil sa. V miestnosti sa vznasala pomaly miznuca vona salvie a inych byliniek. Pomaly sa umyl. Nebral ohlad na studenu vodu paliacu na rozhorucenom tele ako ohen. Kazdou kvapkou vody sa jeho mysel cistila a spomienky bledli. Premenili sa na tiene z nocnej mory. Saman mu podal nove oblecenie a jeho stare hodil do ohna, nez stihol vyriect slovo na protest. Alaric vysiel do mrazu a tam sa obliekol.
Vracal sa do svojho zrubu ako namesacny. Spoliehal sa na kroky, ktore si pamatali cestu. Doma si lahol a pocas niekolkych sekund zaspal.

6. NAVRAT DOMOV

Lune trvalo dva tyzdne, nez vybavila pozostalost po strykovi. Potrebovala sa vysporiadat s bratrancom, ktory jej sposoboval problemy. Musela cakat na termin pojednavania. Na sude dokazoval strykov slub, ze mu odkaze les. Nastastie sa vyzbrojila dobrym pravnikom a dokazmi, ze nelegalne kupcil nielen s drevom, ale aj s polovnym revirom. Dovolil hocikomu, kto zaplatil, aby lovil zver a kladol pasce. Pod tarchou obvineni sa scvrkol na trpaslika. Sudny spor napokon vyhrala. Bratranca navyse cakali obvinenia z neopravneneho vyuzivania pozemku, podvodu a dalsich veci. Matka odmietla ist na pojednavanie a do poslednej chvile sa ju snazila presvedcit, aby nechala horu bratrancovi. Ale nepopustila. Aj ked matka prisahala, ze ak vyhra spor, tak s nou uz nikdy neprehodi ani slovo. Nebude sa rozpravat s clovekom, ktory uvrhol hanbu na celu rodinu. Lune uz na starom zivote nezalezalo. 
Kym cakala na pojednavanie, podarilo sa jej prenajat svoj byt a vybavit v praci, aby mohla pracovat z domu. Nechcela sa odlucit od Alarica uz ani na chvilu. Vedela, ze on z lesa neodide, nech uz ho v zrube drzalo cokolvek. A ona s nim zostane, kde len bude chciet. Zatial si zbalila len malu tasku s par vecami na vikend, aj ked si priala zostat navzdy. Dufala, ze spriaznenost medzi nimi pocas tych dvoch tyzdnov nevyprchala. 
Ked sa vracala do lesa, sneh jej vrzgal pod nohami. Biela a cierna vlcica kracali vedla nej kazda z inej strany, ako verne sprievodkyne na misii. Dravec sediaci na konari vsetko pozoroval. Tmava vevericka sa veselo splhala na strom. Rovnaka radost sa usadila aj v jej srdci. Uz len par metrov a uvidi milovaneho. Tak velmi jej chybal. 
V dialke zaznel prvy vystrel. Vlcice zastrihali usami, zaujali bojovy postoj a zavrcali. Ked dravec prudko vzlietol, Luna pridala do kroku a rozbehla sa. Druhy vystrel jej presvistal okolo hlavy. Prinutil ju prikrcit sa a zrychlit. Treti vystrel ju zasiahol. Ostra bolest v pleci ju ochromila, potkla sa a spadla. Stihla sa len zachytit o konar, ktory zmiernil jej pad. Vyrazilo jej dych. Prepadol ju strach, ze nadisla jej posledna hodina, ak sa coskoro nenadychne, ak ju dostihnu pytliaci. Po niekolkych sekundach sa pluca nad nou zlutovali a dovolili jej nadychnut sa. Od pleca sa jej sirila neznesitelna bolest. Citila, ze straca krv. Nabrala za hrst snehu, jeden dlhy nadych a kratky vydych a prilozila si ladovu bielost na ranu. Z pier jej unikol vykrik, ktory nedokazala utlmit. Premiesal sa s vlcim zavytim. Pokusali sa o nu mdloby, ale nepoddala sa im. Za kazdu cenu musi vstat a dostat sa do bezpecia. 
„Ach, dievcatko, prisli sme neskoro,“ ozval sa neznamy hlas pred nou. 
Nedokazala ani zdvihnut hlavu. Zbierala sily, aby postavila svoje telo. Ticho lesa prerusilo strasidelne krochkanie, ktore sa priblizovalo. Pred ocami sa jej zjavili fotografie, co sa stalo nasilnikovi, ktory ju napadol. Napriek hroze nedokazala prinutit svaly, aby sa pohli.
„Luna,“ Alaric volal jej meno.
Jeho hlas vyvolal na jej perach usmev a v tele ulavu. 
O par sekund uz pri nej klacal. Nedbal ani na chlad, ani vlhkost snehu. Jemny dotyk ruk, presiel cele jej telo. 
„Alaric,“ nedokazala zo seba dostat viac.
„Maestro, pomozte,“ cela jeho bytost prosila, aby ju nenechal zomriet. 
„Tu nic nezmozem. Ty vies, kam ju musis vziat,“ odpovedal mu Saman na odchode.
„Vy nejdete so mnou?“
„Nie. Musim najst tych ludi, ktori jej ublizili.“
„Ale...“
„Nezdrziavaj sa. Obviaz jej ranu a odnes ju k bratovi.“ 
Stary muz sa zahladel na obrovskeho diviaka cakajuceho na cistinke. Rukou dal Alaricovi znamenie, nech ho duchovia predkov sprevadzaju. Rychlym krokom sa pohol k divemu zvieratu. Zlost mu davala nielen silu a rychlost, ale aj kridla. Velmi rychlo sa mu stratil z dohladu. Alaricov pohlad zavadil o leziacu vlcicu, ktorej kozuch sa sfarboval docervena. Nad nou stal biely vlk a zalostne skucal. Vytrhlo ho to zo soku. Opatrne Lunu obratil. Vyzliekol si sal a stiahol jej ranu. Modlil sa, aby nestratila privela krvi. Jeho modlitby neboli vypocute. Len co ju nadvihol, odkryl velku krvavu skvrnu. Zavahal len na chvilku, aby zistil, ako s nou pohnut a neublizit jej.
„Odnesiem ta do bezpecia. Tam sa o teba postaraju. Budes v poriadku. Slubujem,“ potichu sa jej prihovaral. 
Opatrne ju zdvihol do narucia. Strach ho obral o hlas, ked mu v naruci zamdlela.    
Ponahlal sa s nou hladat pomoc.

	S plnymi rukami nemohol klopat, a tak nevahal a parkrat kopol do dveri. Vo vchode sa zjavila postava jeho brata.
„Zblaznili ste sa. Co...?“ 
Zmlkol uprostred vety. Musel sa chytit ramu dveri, ked ho spoznal.
„Ano, zblaznil som sa a este len budem saliet, ak sa jej nieco stane.“ 
V tej chvili Hendrik venoval pozornost cloveku na bratovych rukach. 
„Co sa jej stalo?“ 
„Postrelili ju. Nie je cas vysvetlovat. Krvaca.“
Hendrik sa mu rychlo odstupil, ale potom si to rozmyslel. 
„Do mojej ordinacie pojdeme zadom. Bude to rychlejsie.“
Zrychlenym presunom obisli dom. 
V striedmo zariadenom zdravotnickom zariadeni ju polozil na stol.
„Opatrne ju vyzlec,“ rozkazal Hendrik.
Ani nepockal, ci ho posluchne, pripravoval si nastroje a umyval si ruky.
Kym ju Alaric zbavil oblecenia, ruky sa mu triasli. Pri kazdom bolestivom myknuti sa trhol s nou. Ked jej Hendrik pichol injekciu, Alaricova ruka vystrelila k vlastnemu plecu. Kym jej Hendrik zasival ranu, Alaric drvil ohradku postele tak silno, ze ju takmer ohol. Pozoroval brata, ako rychlo a zrucne sa mu pohybuju ruky.
Snazil sa nabrat trochu z Hendrikovho predstieraneho pokoja. 
O chvilu brat zastavil krvacanie a zasil ranu. Alaric cakal, kym jej Hendrik skontroloval pulz, tlak a prezrel jej telo. Alaricovi sa nepacil vyraz, ktory sa bratovi mihol na tvari. 
„Ako je na tom?“ vyhrkol. 
„Nie je to take zle, ako to vyzera. A ani nebude, ak sa jej rana nezapali a nedojde k inym komplikaciam. Mala by byt v poriadku.“ 
„Dakujem,“ prudko vydychol.
Ani si neuvedomil, ze zadrziaval dych. 
„Prinesiem ti nieco pod zub,“ ponukol sa Hendrik.
„Nie som hladny,“ ubezpecil ho Alaric.
Brat mu vsak prisunul stolicku: „Nejaky cas tu pobudnes, tak sa posad. Mimochodom. Ja som sa ta nepytal. Oznamil som ti to.“
Na tvari sa Alaricovi mihol naznak usmevu. Pripomenulo mu to detske prekaranie. Jeho mladsi brat bol panovacny a vzdy si presadzoval svoje. 
Ked Alaric osamel, pustil sa do umyvania okolia rany od krvi a aj jej ruk, aby sa nezlakla, ked sa zobudi. Prikryl ju, aby neprechladla. Chytil ju za ruku, nech citi, ze je pri nej.
Citil pritomnost brata: „Ty si, ale...“ Tvrdohlavy zostalo nevypovedane. 
Vo dverach stala Alma, jeho svagrina, v rukach zvierala podnos s tanierom.
Pri pohlade na jej jazvu na tvari sa nedokazal pohnut ani nic povedat. 
Ked sa krivajuc pohla k nemu, sklopil pohlad na Lunu. Vina ho znova udrela do hrude. Keby vtedy nesadol za volant, nic by sa Alme nestalo. Keby nenechal Lunu odist samu, nelezala by tu s poranenym plecom. 
„Som rada, ze ta vidim, Alaric,“ pozdravila ho Alma a postavila na stol pred neho jedlo. 
„Dakujem,“ sepol takmer necujne.
Modre oci mu presli po tvari. Vzdy si myslel, ze ma najlaskavejsi pohlad, aky kedy videl. Pohlad, ktory nepoznal hnev ani nenavist. 
„Velmi ma to mrzi.“
Polozila ruku na ich spojene ruky. Pockala, nez sa na nu pozrel. 
„Bola to nehoda. Keby si nereagoval rychlo, dopadli by sme horsie.“ 
„Nasledky si ponesies do konca zivota.“ 
„Nie. Jazva mi nezostane. Dobry plasticky chirurg sa o to postara, len co bude mat nasa dcerka sest nediel.“ 
Alarica pravda zasiahla silno a presne. Jej nasledky nie su trvale? Ma dcerku? Hendrik je otec? A on ma neter, ktoru nikdy nevidel? Nevedel, s cim sa vyrovnat skor.
V tej chvili vosiel brat s malickym uzlikom na rukach. „Tyra, pozdrav stryka.“ 
Ovladlo ho dojatie. Nostek a vzdorovitu bradu zdedila po otcovi, len usta a ocka mala po matke. 
„Ta nehoda ju zachranila. Keby sa Alma v ten den nedostala do nemocnice, Tyra by tu uz nebola.“
„Prosim?!“ vyhrkol mimovolne.
„Povedal by som ti to davno, keby si ma pocuval.“ 
Zatvoril oci a snazil sa spracovat, co sa dozvedel. Nevedel, co so sebou. Kam sa podiet, co robit. Mal pocit akoby steny na neho padali. Musel na vzduch.
Pred hlavnymi dverami cakal na neho biely vlk straziaci zranenu bielu vlcicu. 
V tej chvili zabudol na seba a svojich demonov a vratil sa do ordinacie. Teraz patril na stolicku vedla jej postele. Nic nie je v tejto chvili dolezitejsie ako ona.
Privitalo ho ticho. Okrem tej, ktora nemohla odist, vsetci opustili miestnost. Hendrik jej obviazal plece a nechal ho s nou sameho. Vedel, ze sa vrati. Jedlo polozil na stol. Alaric jedol aspon trochu, aby neurazil ruky, ktore ho pripravovali. Stazka dosadol na stolicku. Dotkol sa Luninej ruky a hladil  ju palcom akoby mohol do nej vliat svoju silu. 
„Tak dlho som niesol tazobu viny, ktoru som prijal za svoju bez otazok. Az sa stala mojou sucastou. Nechal som sa ovladat hnevom na seba sameho. Nedokazal som si odpustit. Nedovolil som nikomu, aby snal aspon cast tej vahy. Strazil som si ju, ako lakomec svoj poklad. Sebalutost je ako pomaly ucinkujuci jed, povedal majster. Lenze ja som ho nikdy nepocuval, az kym si neodisla. Nemal som ta nechat odist samu, mal som sa vydat za tebou. Co sa ti stalo, je aj moja vina. Ale uz nedovolim, aby ma vina privalila. Urobim vsetko preto, aby si sa vyliecila a uz ti nikdy nedovolim odist. Nemozem bez teba zit ani dychat. Moja dusa este nie je zahojena, ale slubujem ti, ze nedovolim, aby ti jej tmave stranky ublizili.“
„Alaric. Kde to som?“ zasepkala Luna so zatvorenymi ocami. 
„Si v dobrych rukach. V dome mojho brata. Osetril ta.“
Najprv ju potreboval uistit, ze sa nema coho bat, az potom vysvetloval fakty. 
„Podarilo sa mi to. Lov sa skoncil. Uz ziadni pytliaci,“ vysvetlovala s namahou.
„Sssss. Povies mi to potom. Oddychuj a liec sa.“
„Som smadna.“ 
„Hned to bude,“ zdvihol sa.
„Nechod,“ stisla mu ruku. 
„Nikam nejdem, len ti podam pohar vody,“ ubezpecil ju.
Opatrne ju nadvihol. Pomohol jej, aby sa napila. Prisunul si stolicku blizsie k nej. Vyhladala jeho ruku a stisla mu ju. 
„Som rad, ze ste uz hore. Som Hendrik, Alaricov brat,“ predstavil sa len co sa vratil.
„Luna. Tesi ma,“ sepla.
„Alma vam pripravila postel v hostovskej izbe. Tam vam bude pohodlnejsie.“
„Dakujem.“
Ozvalo sa klopanie na dvere a do miestnosti vstupil Saman. V jednej ruke palica a v druhej jej taska.
„O skodnu zver som sa postaral. Uz sa jej bat nemusite.“ 
Alaric sa radsej nepytal, co s nimi urobil. Za tie dlhe mesiace sa naucil, ze aj tak by nedostal odpoved. Niektore tajomstva lesa vediet nesmel a ani nechcel. 
„Nasiel som jej veci, priniesol som ich a mozem sa znova pobrat.“ 
„Nezostanete na salku caju?“ pozval ho Hendrik.
„Salkou caju nepohrdnem,“ pristavil sa Saman a odlozil si veci na stolicku pri dverach.
„Alaric. Odnes Lunu do hostovskej, druhe dvere vlavo. Alma vam tam uz ustlala.“
Alaric vzal Luninu tasku s oblecenim, zdvihol ju do narucia a odniesol ju, kam ho brat poslal.
Pomohol jej prezliect sa do najpohodlnejsieho oblecenia, ake nasiel. Nakrmil ju trochou polievky, zvysok dojedol a na naliehanie pani domacej sa posilnil aj druhym jedlom. 
„Milujem ta,“ sepla mu Luna, kym zaspala.
„Aj ja teba,“ vratil jej vyznanie.
Ulozil sa k nej na postel. Privinula sa k nemu. Strazil kazdy jej nadych aj vydych, az kym nezaspal. 

7. NOVY ZIVOT

Na druhy den Luna trvala na tom, ze sa chce vratit do zrubu, k nemu, domov, kam patrila. 
„To by som vam dorazne neodporucal. Nie ste este dost silna na presun. A chvilu by ste mala byt pod dohladom lekara.“ Prehovaral ju Hendrik.
„Bojim sa o teba. Zostanme, kym sa nezotavis,“ pridal sa Alaric.
„Nechcel si sa co najskor vratit do zrubu?“ vrhla na neho prekvapeny pohlad.
„Uz nie. Rad by som stravil nejaky cas s rodinou,“ venoval bratovi usmev.
„A rodina to velmi rada pocuje.“
„Nechcem vas obtazovat,“ protestovala Luna zdvorilo.
„Obtazovat? Zartujete? Len vdaka vam vidim svojho brata po dlhych mesiacoch. Aj ked by som bol radsej, keby sme sa stretli za lepsich okolnosti.“
„Ste najmilsi host, akeho sme tu mali,“ pridala sa Alma s dcerkou na rukach.
Bez toho, aby sa opytala, podala Alaricovi Tyru. Automaticky si ju od nej vzal, aj ked netusil, co bude s babatkom robit. Nastastie malinka spinkala, a tak si nevsimala strykove neohrabane pokusy zoznamit sa s nou.
Luna sa roztapala pri pohlade na Alarica s babatkom v naruci. Premahala dojatie. Vyplaseny pohlad chlapca sa menil na nezny pohlad muza, ktory drzi na rukach bezbranne stvorenie, ktore potrebovalo vsetku ochranu. Tyra otvorila oci a pozrela sa na neho ocami svojej matky a ukradla mu srdce, ktore mu uz nikdy nevrati. 
Luna natiahla ruku, aby pohladila hlavicku babatka, ale ostra bolest v pleci ju zastavila. Alaric sa mykol akoby bodli jeho. Alma rychlo vzala Tyru z jeho ruk.
„Opatrne,“ upozornil Lunu Hendrik. „Chvilu nebudete moct pouzivat ruku.“ 
Podal jej satku, ktorou jej pripravil provizorny zaves.
Luna si nestastne vzdychla: „Ako dlho to budem mat?“
„Kym sa vam rana nezahoji,“ odpovedal.
V ociach sa jej zjavili slzy, mala chut sa rozplakat. Hendrik aj Alma sa ospravedlnili a opustili miestnost. Bola im vdacna, ze sa nepozerali, ako sa zosype. Snazila sa nebyt nevdacna. Uz tu nemusela byt. Mohla by byt rada, ze prezila a ze to najhorsie ma za sebou. Lenze chcela tu byt pre Alarica, silna pre neho a s nim. 
Ocitla sa v neznom objati, ktore davalo pozor na jej zranenie.
„Neplac, Lu. Postaram sa o teba. Nic ti nebude chybat.“
„Som bezmocna ako dieta. Budem ti na obtiaz.“
„Co to hovoris? Milujem ta, chcem ta ochranovat, starat sa o teba. Keby som mohol aj dychat budem za teba.“ 
Luna prudko zazmurkala: „Zopakuj mi, co si povedal!“ 
„Chcem sa o teba starat, ochranovat ta....“
„Nie na to som myslela.“
Pochopil, jeho pohlad zneznel: „Milujem ta, Luna.“ 
„Aj ja ta milujem,“ smiala sa cez slzy.
„Prestahujes sa ku mne?“ 
„Myslim si, ze to uz sa stalo,“ upozornila ho.
„Myslel som ku mne domov.“ 
„Velmi rada. Vzdy som chcela zit v drevenom domove.“
„Myslel som do bytu. Nemozem chciet, aby si...“
Pobozkala ho, aby ho umlcala. Pomohlo to, lebo v tej chvili zabudol aj na temu rozhovoru.
„Budem s tebou zit v zrube, v tipi, v mrakodrape, v psej bude. Kde len budes chciet. Ale ja chcem s tebou zit v lese.“ 
„Si si ista?“ skontroloval.
„Celkom ista. Len tam mozem byt sama sebou.“
„A ja s tebou,“ dokoncil za nu.
Stretli sa na pol ceste v dlhom bozku, v ktorom oslavovali dohodu a spolocny zivot, ktory ich cakal. 

O par mesiacov neskor...

„Preco je taka tvrdohlava? Co ked nastanu komplikacie?“ 
Alaric vstaval a znova si sadal na pen. Snazil sa zmiast svagrinu, ktora ho nechcela pustit domov.
„Upokoj sa, Alaric. Je pri nej liecitel aj tvoj brat. Postaraju sa o nu.“
Dobre vybrali cloveka, ktory ho mal strazit, aby v zrube nezavadzal.
Najradsej by sa rozbehol dnu a nedbal na zakazy, ale pod nohami sa mu motala Tyra. Nechcel riskovat, ze by jej nieco pristupil. 
„V nemocnici by jej bolo lepsie,“ dovolil si posledny protest.
„Do nemocnice by ste to nestihli,“ upozornila ho.
„Postraz na chvilku Tyru a ja skontrolujem situaciu.“ 
Ani nepockala na jeho odpoved a rychlo zmizla v zrube, nez ju bude nasledovat.
Vybral by sa za nou, ale Tyra sa prave rozhodla, ze si vyskusa novonadobudnutu silu v nohach. Postavila sa a pokusila knisavym pohybom urobit par krokov. Alaric sa naciahol za nou, ale neskoro. Nez ju stihol podopriet, spadla. Lesom sa ozval jej detsky plac. Alaric ju bral na ruky a kontroloval, ci si ublizila. Prvykrat ho nechali s neterou na par minut sameho a hned sa zranila. Opatrne jej umyl kolena. Objavil len par povrchovych skrabancov. Nastastie.
Posadil si ju na nohu a snazil sa ju utisit: „Neplac, vlcatko. Si sikovna. Ani sa nenazdas a budes nielen chodit, ale aj behat.“
Ponoril jej ruky do vodicky a zatlieskal nimi: „A potom si takto zatlieskame.“
Voda ju nezaujala, ale aspon prestala plakat.
„Poviem ti pribeh, chces?“ usmial sa na nu.
Pomiesila sa na nom, aby sa jej sedelo pohodlne. Potom zvratila hlavku a uprela na neho zvedave oci farby svojej matky. 
Drzal ju, aby sa mu nesklzla, hladil jej vlasky a rozpraval jej legendu o dvoch vlkoch. 
S palcekom v ustach pocuvala pribeh, ktory niesol dolinou ozvenu jeho hlasu. 
Ked skoncil, ozval sa plac novorodenca. Len pritomnost Tyry mu zabranila, aby vyskocil na nohy. Hypnotizoval dvere na zrube. Chvila, nez sa otvorili, sa mu zdala pridlha.
Konecne sa v nich zjavila Alma aj s drobnym uzlikom zabalenym v plachte. Podisla az celkom k nemu a klakla si pred neho: „Olan. Tvoj ocko.“
„Olan,“ vydychol Alaric. Dostal meno po starom otcovi.
Pri pohlade na svojho syna myslienku nedokoncil. Akoby ozili jeho detske fotografie. Ako vo sne natiahol ruky, ked mu Alma podavala syna.
„Ahoj, malicky,“ sepol, aby ho nezobudil. 
Alma mu vzala Tyru, aby mu neprekazala. Polozil si syna do lona, aby si ho mohol poriadne prezriet.
„Je zdravy ako buk,“ ubezpecila ho Alma. 
Vzhliadol k nej: „Je Luna v poriadku?“ 
„Opytaj sa jej sam.“ 
Nebolo mu treba dvakrat hovorit. Odniesol syna k svojej milovanej manzelke. 
„Ako sa citis, zivot moj?“ venoval jej bozk na celo.
„Nadherne.“ 
„Tak silnu zenu som este nevidel,“ pochvalil ju Saman. 
„Dakujem vam, obom,“ podakovala aj svagrovi.
„My sme len dozerali. Takmer vsetko si zvladla sama,“ doberal si ju Hendrik.
„Vsak je krasny?“ pohladila Olana a vymenila si s Alaricom dlhy pohlad.
„Ty si krasna,“ vratil jej to Alaric.
„Aj takato spotena a unavena?“ 
„Pre mna budes vzdy ta najkrajsia zena na svete, Luna. Milujem ta.“ 
„Pod blizsie,“ ovinula mu ruky okolo krku a pritiahla si jeho tvar k svojej.
Ich pery sa spojili v dlhom bozku.
V tej chvili Olan hlasno na seba upozornil.
„Aj teba lubim,“ sepol mu Alaric. Pohladil syna po tvari.
Luna natiahla ruky a Alaric jej syna podal, kym si k nej lahol. Zabalil ju aj svojho syna do narucia tak, aby jej podopieral ruky. 
Spolu hladeli na bieleho a cierneho vlka, ktori lezali vedla bielej vlcice na zemi. Chranili biele vlcatko odpocivajuce na labkach matky. Do ticha zneli Samanove modlitby za cistotu duse a noveho zivota, ktore rodicia opakovali spolu s nim na ochranu svojej rodiny.