Zlty mrak Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Palea Ulla Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2023) OpenArt.ai O knihe Bolo pekne jarne dopoludnie a ja som prave docvicila jogu. Lahla som si, ze sa budem ucit, no zaspala som. Co sa mi prisnilo, najdete na nasledujucich strankach. Uz sme vsetci v tom... Zlty mrak Vsetci sa bali ako male deti. Aj sa tak spravali. Doobeda hucali sireny a na to sa ozvalo hlasenie z rozhlasu. Politicka situacia medzi krajinami je vraj nepokojna a ludia by sa mali zdrziavat doma. Kata prave cesala Vladkovi dlhe vlasy a zamak tomu rozumela. Vsimla si iba, ze lieta akosi privela vrtulnikov a po ulici jazdi vojenska technika. Vrtulniky rozozvuciavali belase letne nebo a udrziavali ludi v stave nachylnom k panike. Vela deti to vnimalo, a plakali bez priciny. Tupi dospeli ich karhali vo svojom unudenom materialnom svete, pocitovali iba akesi prazdno, dusno pred burkou. Pri lavicke v parku sa zacali bit dve, asi trojrocne deti. V piesku, o farebnu loptu. Ich mamy si to nevsimali. Fajcili a hadzali dlhymi vlasmi do pofukujuceho letneho vanku. Kata pozorovala situaciu v uliciach z obloka, a tak nechtiac potiahla Vladka za vlasy. „Au, co robis?“ Obzrel sa na nu a jemne ju chytil za ruku. „Co ti je?“ Zahladel sa jej do oci skumavo, badal po pricine Katinej nervozity. Najradsej by sa rozplakala. Vnimala napatie velmi citlivo, v duchu bola pripravena na vsetky mozne hrozby. Mala pocit, ze vsetku tu disharmoniu navokol preziva vo vlastnom tele. „Podme na tu stretavku,“ vyriekla lenivo umelym veselym tonom. „Ale bez piva,“ upozornil ju Vladko a brnkol jej po nose. „Oukej.“ Kata, teraz uz z uprimnej radosti, sa nasukala do krasnych dlhych siat s ciernymi bodkami. Siahali az po zem a nebyt bruska, vyzerala by v nich ako z casopisu. „Dufam, ze nebude maluo,“ usmiala sa a pohladkala Vladka po ruke. „Pod, vsetci su uz asi tam.“ Vysli na ulicu. „Napchaju ju do kosa aj s jej hlavou,“ ozval sa okoloiduci pubertalny chlapec, ked okolo Kati a Vlada prechadzal. Rychlo zdrhol. Kata si plne uvedomovala agresivitu ludi, ktori poznali jej bystru mysel. Zalomcovala nou zlost i strach. „To nebolo na teba,“ vedome klamal seba aj ju Vladko a plesol ju po zadku: „Picka.“ To Katu rozveselilo a jej krok bol opat pevny. Prichadzali k budove zakladnej skoly na sidlisku, Kata v nej stravila sest rokov. Budovu i atmosferu minulosti mala rada. S nekompromisnymi detskymi hrdinami, dobrymi i zlymi. Doba sa akosi zmenila, pomyslela si rozcarovane. Z hrdinov sa zacali stavat hajzlici. Na ulici, pod prelietajucimi hlucnymi strojmi, panovala medzi mladymi temer anarchia a uzkost maskovana naivnym sebavedomim. Dospievajuci sa nahanali, hrali sa na vojnu a hadzali na zem petardy a kamene. Vyhadzovali smeti z kosov, a niektori si ritualne potahovali z travy, zapijajuc ju pivom. Akoby tu nebolo dospelych. Boli zavreti a bali sa vyjst na ulicu. Kata s Vladkom boli ineho razenia, takato pereput ich v mladosti obklopovala casto, a mali akesi nostalgicke pocity, spomienky na prve lasky nevynimajuc. Vsetko casom zosedlo, stratilo sa. Ostalo ako opar nad horami po vydatnom dazdi naplneneho zivota. „Neboj, nehodia ta do kontajnera,“ rypol si Vladko a stisol jej ruku. Vlasy mu hodvabne splyvali na plecia ako krehkemu muzovi. Prechadzali sa pomedzi panelaky, az pokym slnce neuzrelo obzor. Ale, co to?! Zo severu pocut akesi monumentalne hrmenie, cele je roboticke, technicke, nie je to hlas prirody. Akoby mlatili obrovske plechove kotly. Zvuk sa rozlieha priestorom, zahlcuje svojim burcovanim ludske telo a sposobuje zmeravenie. „Uz idu..“ riekla Kata temne a mala na mysli neidentifikovatelnu hrozbu statneho razu. Ludia na ulici zacali vystrasene vzhliadat k mracnemu nebu, po ktorom sa valil oloveny prud. Z dialky obzoru sa vyvalila ohlusujuca letka bojovych lietadiel a Kata stuhla. Este nebombardovali. Preleteli im s pravidelnym rachotom motorov nad hlavami, a za sebou zanechali zltkasty dym, ktory zostal visiet vo vzduchu. Pomaly klesal. Vladko sa rozkaslal, a Katu premkol zufaly materinsky strach o jeho bezpecie. Na svoje nehladela, zmizla, splynula s okolim. „Do budovy skoly, hybaj!!“ Skrikla a rozbehli sa k bielej, viacpavilonovej budove na upati kopca, na ktorom stali sidliskove panelaky. Okolo nich sa mrvilo mnozstvo ludi, akychsi nepritomnych, s klapkami na ociach. Kata hladala znamky pravych emocii, ale uvidela iba placuce dievcatko, objimajuce svoju matku a tahajuce lem jej sukne. Obloha potemnela v sumraku a Vladko lahostajne mlaskol jazykom. „Hyeny... Tak, uz su tu...“ „Kto?“ Kata si potiahla lem siat. Pod vplyvom pachu a olovnateho dymu si nevedela dat pospolu suvislosti. „Moji bratia,“ zasmial sa Vladko a spomenul si na svojich troch zhavranenych bratov, co ho cynicky odvrhli. „Nasi bratia...“ Spomenula si Kata na povod svojho mena. „Pozabijaju nas, Vlado,“ riekla a vtiahla ho do suterenu skoly, ktory bol napodiv volne otvoreny a hromadili sa v nom ludia. Nikto sa s nikym nerozpraval, vsetkych tazil podivny zlty plyn. Tvare merave ako z kamena a postavy prihrbene nahlym sokom, mechanicky, no z poslednych sil logicky si plniac svoju funkciu. Chvilu bolo ticho. Ani lietadla, ani vrtulniky, len umele biele svetlo neonovych lamp v suterene skoly, a hrstky spiacich ci schulenych ludi na studenej zemi a napochytre pozhananych dekach. A k tomu niekolko vojakov so samopalmi. Jedli veceru s obrovskymi kruhmi pod ocami, pachnuci potom. Jedli svoju veceru, a tazko bolo rozoznat, co na nich je blato, a co uschnuta krv. Kata lezala pri Vladkovi. Zrazu zhaslo svetlo. V polospanku, unavena z podnetov, tuho stisla viecka. Vladko sa jej Zlty mraksky otocil chrbtom, chraniac pred desom svoje citlive srdce. A ten naozaj nastal. Rachot silny ako stonasobne vybuchy v kamenolome ozvali sa nocnym, teplym povetrim. Kata ohluchla. S bdelym, surovym vedomim sa pozrela do okna. V malom stvorci zazrela, ako sa vysoka, administrativna budova najskor klati na bok, a potom, rozpadajuc sa mizne v plamenoch. „Pride tlakova vlna, daj si tricko na nos a hlavu medzi kolena!!!“ Skrikla pridusene. So vsetkymi svalmi horuckovite napatymi, odrazu stratila vedomie, akoby jej ho prival prachu a kamenov demoloval a zapchaval oci, usi i usta. Kym ju ovladli mdloby, este stihla skontrolovat, ze Vladko dycha. Potom prisla tma. „Spi.“ Zobudila sa na pohladenie. Vladko si rozchlpoval vlasy a jedol ranajky. Vedla seba uzrela silneho vojaka s vpadnutymi ocami. Spytavo sa na neho zahladela. Polozil si prst na usta a tisko cakal. Potom mu v ociach zaiskrilo a vyrazil k oknu. Nieco vyhodil a ludom naokolo, ktori sa prave zobudzali, gestom prikazal skrcit sa. Ozvala sa rana a Katu opat pochytili mrakoty. Niektori ludia v miestnosti zvracali. Vzduch bol nedychatelny, v rohu chodby bol „zachod“ uz niekolko hodin. „Ty Rus?“ opytala sa intuitivne v tme a prachu muza. Nerozpraval, len v svetle plamenov prikyvol. Demonstrativne si odtrhol vylozku z pleca. Kata sa ledva pozviechala na nohy a odplazila sa na druhy koniec chodby. Sedel tam mlady chlapec v uniforme a vybaloval si nieco z vaku. Katu cosi napadlo. „Mas tabletku poslednej zachrany?“ Skor zo sucitu, ako z rozumu, jej podal hlinikovy obal s bielou pilulkou potiahnuty foliou. Schovala si ju do zadneho vrecka nohavic. Do laveho, pripominala si. Chlapcovi tiekli slzy a ukazal prstom na okno. Kata sa odhodlala a otvorila kryt do suterenu. Na travnatom useku sidliska... Vsetky panelaky boli pohnute v zakladni a naklanajuce sa nabok, nakrivo, v polovici zrucane. Svitalo, a blede slnko odhalilo spust. V zemi boli jamy a stupal z nich dym. Navokol sa povalovali tela. Alebo, skor, zvysky tiel. Zelezny prach zmiesany s pusnym nutil na zvracanie. Kata sa dostala do tranzu. Uz nevnimala Vladka, ani hrozbu. Nikto nic nerobil! „Zbierat ranenych!“ Zrukla do priestorov budovy hrubym zachripnutym hlasom a vykasala si rukavy. Po jej lavej strane stal muz s odtrhnutymi vylozkami a po pravej chlapec, ktory hovoril ukrajinsky.