Zo zivota i z fantazie Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Andrea Jarmay Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2024) Peter Stec O knihe V tejto malej zbierke najdete skutocne, viac-menej vtipne pribehy zo zivota autorky a jej fantazie. Najdete tu aj zopar uvah o spolocenskych problemoch, ktore by mohli trapit beznych ludi v ich zivote. Prijemne citanie! Ach, ta vasen! Pritahuje ma jej zvlastne fluidum, jej vyzarovanie. Stale sa v nej nieco deje a mna vzrusuje sledovat, ako sa kazdu chvilu meni. Vdaka nej si uvedomujem nielen radostne, ale aj tieniste stranky zivota. Niekedy si spieva, vzapati zacne rozpravat o politike. Uci ma cudzie reci, za co som jej vdacny, ved v dnesnej dobe to urcite niekde vyuzijem. Niekedy ma zabava, inokedy mi radi co si mam kupit, ved chce pre mna len to najlepsie. Rozplyva sa nad najlepsim samponom ci znackovym parfumom tak presvedcivo, ze nakoniec podlahnem a idem si ho kupit. Samozrejme, za svoje. Ona a dat mi euro? Naposledy som si takto kupil holiaci strojcek, ktory uz na treti den ukoncil svoju cinnost. Ju to netrapi, ona ho nepotrebuje. Rozprava mi pribehy z minulosti alebo sniva o nasej buducnosti. A z jej hororov mi naskakuje husia koza, hoci som clovek. No asi najradsej zo vsetkeho ma taha za nos. Jednoducho zacne nejaky pribeh, a ked to zacne byt napinave, zvodne na mna zmurkne a vabivym hlasom oznami, ze „Pokracovanie o tyzden“. A ja len netrpezlivo cakam, pretoze viem, ze svoj slub vzdy splni, az kym nedopovie pribeh do konca. Preto, aj ked sa mi vela na nej nepaci, vo vztahu pokracujem, pretoze ma pritahuje. Kazdy den ma tesi byt v jej blizkosti a pocuvat ako rozprava, podchvilou aj zmeni hlas, koketa jedna! A ja ju pocuvam a hladim na nu s udivom, ked mi vykresluje daleke krajiny, pricom zabudam na malebnu prirodu v okoli nasho mesta. A tie hrby papierovych zvazkov, zvanych knihy, by mi najradsej zakazala, len aby som sa venoval jej. Neodmietnem, ved ma vecer drazdi erotickymi tuzbami. Ked skonci, povie mi len stroho: „Dobru noc“. Bez bozku, bez pohladenia... A vecer slastne zaspavam v jej pritomnosti, a ci sa mi rano opat nenuka? Privadza ma do sialenstva. Tak rad by som sa vymanil spod jej vplyvu! Nechcem byt od nej tak zavisly, aj ked ju mam rad. Ale stratit kvoli nej muzsku hrdost? Dnes vsak akosi podozrivo mlci... Kam sa podelo to jej caro, ten jej vabivy hlas? Boze, ved ja som zabudol zaplatit poplatok za kablovu televiziu! Aj knazi su len ludia... Stojim na balkone vo vecernej ciernave. Do tmy svietia svetla mesta. Hlucna hudba z aut sa miesa s ostrymi zvukmi. Co je to? Hadam nie strelba? Ved nas sprievodca nas ubezpecil, ze... Upokojena vchadzam naspat do izby v hoteli. Ukladam sa do postele a skusam zaspat, ved zajtra treba opat skoro vstavat. Mojmu telu a mysli dopriat trochu mieru, nech sa vonku deje cokolvek. Rano sa budim presne tam, kde ma zastihla tato noc. V Nazarete. Teply, prijemny den nacisto vymazal tie zvlastne vecerne zvuky z pamati. Plan nasej pute pokracuje. S putnikmi odovzdane nastupujem do autobusu, v hlavach podla programu matne naznaceny plan cesty. Startujeme do dalsieho dna v Izraeli. Z okna sledujeme moderne domy i starobyle chramy. Ludia, prepletajuci sa pomedzi ne sa svojim oblecenim priznavaju k svojej viere. Zidia, moslimovia, krestania... A ja si uvedomujem, ze nepozeram dokument v televizii. Moje telo skutocne cestuje po Svatej zemi! Zrazu sa ozve mikrofon. Sprievodca nas upozornuje, ze sa prave nachadzame v bode nula a nas autobus zacina zostupovat stale nizsie. A na tabulkach sledujeme: 100, 200.. Nizsie? Zastavime pri cisle 400 – dosiahli sme ciel – sme pri mrtvom mori! A my sme pochopili, ze sa nam prave dostalo cti ocitnut sa na najnizsom mieste na Zemi. Po vystupeni z autobusu nas privita slany vzduch slastne sa rozplyvajuci v plucach. Postavy zvliekaju oblecenie a ja vidim viac a viac polonahych tiel ludi, ktorych som doteraz poznala len z kostola decentne zahalenych, teraz len v plavkach. Plavci i neplavci vchadzaju do vody, ved sol ju riadne zahustila, utopit sa v nej preto neda ani keby clovek chcel... Aj ja nedockavo, ale opatrne vkladam nohu... A prepadam sa do bahna. „Au!“ Nevinna kvapka ma nemilosrdne zastipe v oku. Brodiac sa bahnom, snazim sa vzdialit od brehu. A znovu sa prepadam a padam hrudou na hrud... Boze, nevsimla som si nasho knaza, ktory sa doteraz pokojne vznasal na tichej hladine. Knaz a v plavkach? „Prepacte, nechcela...“ Teraz by som sa velmi rada prepadla, ale uz nemam chut skoncit znovu v bahne, ktore si z nepochopitelnym pozitkom natieraju ludia na brehu. Vraj liecive! Sodoma a Gomora, co lezite pod vodami Mrtveho mora! Keby som sa bola radsej obzrela ako Lotova zena, hoci premenit sa na solny stlp by som chut nemala... Este rychlo niekolko zaberov, lebo sol zo slaneho oparu sa drzo pokusa vniknut do nasich digitalnych fotoaparatov. Vykupani v najslansom mori na svete sa po zakrutach vyhrabavame z tohto najnizsie polozeneho miesta. Aj ja som tu klesla – do narucia knazovi. Ako sa mu teraz pozriem pri prijimani do oci? Akoby cital moje myslienky, zrazu ma prerusi sam ten, ktory slubil navzdy sa zasvatit Bohu: „Netrapte sa preto, aj my knazi sme len ludia.“ A pokracoval: Zajtra ideme do Baziliky narodenia Pana. Je to velmi vzacne miesto, ved tu sa do pozemskeho zivota narodil sam Bozi syn. A pocul som, ze pisete basne. Spozornela som v ocakavani dalsich slov. „Zajtra sme tu posledny den. Nenapisali by ste nieco na oslavu nasho Pana?“ Srdce odpovedalo hrejivou radostou. A moje usta dychtivo pridali: „Skusim, preco nie?“ Na druhy den sa Betlehemom nesu slova: „Na tyzden Bozie slovo pre nas zazracne ozilo...“ Posledny den nasej pute. Posledne zabery, nekonecne cakanie na letisku a zbohom, Izrael! Napokon, aka ina krajina zostava „s Bohom“, ak nie prave tato? Teraz, ked citam Bibliu, moja mysel vklzne do obrazov Svatej zeme. A preto sa mu pri prijimani pozriem s vdakou do oci. Napokon, aj knazi su len ludia... Moj cykloexperiment V jeden pekny letny den som sa po telefonickej dohode s ujom doviezla pred stanicu. Cakat ho. Hlasenie prichodu vlaku mi neomylne avizuje , ze coskoro sa zjavi. V kosiku na bicykli uz cakaju sladke vonou lakajuce broskyne a tak po vrelom zvitani neodola a chce z nich ochutnat. Zlozim kosik na zem, bicykel zamknem o ten isty bicykel, ved o chvilu sa budem vracat. Ved co keby sa zatial niekomu moj cerveny dvojkolesnik zapacil tak, ze by v okamihu zmenil majitela? Naco platit tazke eura v obchode, ked nemusi ist o peniaze ale o sikovnost... Ujovi podavam kosik usmievavych broskyn a kedze, ako som si pocas rozhovoru vsimla, zuby ma uz slusne preriedene casom, putuje k nemu i zvazok klucov, na ktorom sa hompala nozik. Nakolko od nasho posledneho stretnutia pretieklo vela vody Vahom i Dunajom, veselo pokracujeme v druznej debate. Vymiename si novinky, kto, co , ako, preco, nezabudneme ohovorit znamych, iba ked“... pripraveny na odchod! Sedemdesiatrocny pan preleti rychlejsie ako nad nim letiace vrany, vzapati ho zhltnu utroby stanice,  niektory z voznov, aby sa stratil v zmensujucom sa vlaku. Spokojna sa vraciam... Boze, ved ja nemam kluce! Bezradne stojim pri stlpe, o ktory som ho chvalabohu nezamkla. Aku – taku nadej do duse mojej a do duse bicykla mi vlieva prave prichadzajuci autobus. A i ked viem, ze bicykel v autobuse je jav asi ako trojdnove zatmenie Mesiaca, skusim na to ist logicky: Bicykel, na ktorom sa otaca len jedno koleso, je vlastne nepojazdny a kaskader nie som. Autobus so styrmi funkcnymi kolesami, napriek popoludnajsej spicke voziaci viac vzduch ako ludi... Neodolala som, vysvetlila, poprosila. Vodic namiesto ochoty len bezcitne vypluje : „Bicykle neberiem.“ A kedze aj zamknuty bicykel nim zostava, schmatnem mileho tatosa pod pazuchu. Co teraz vlastne som? Cyklista ci chodec? Predsa sa pohanam nohami, tak asi chodec. Cestou sa moja chodza s takymto neobvyklym bremenom zmeni na cykloexperiment: Co na to okoloiduci? Nikto nic. Ako keby chodza so zamknutym bicyklom bola ta najbeznejsia vec pod paliacim letnym slnkom! Naozaj im je jedno, ci nie su prave svedkami kradeze? Pytam sa, najprv len seba, no neda mi neopacit nahodnych chodcov. Kedze pokusy o oslovenie narazaju na lahostajne odvracanie hlav, skusim hrat: „Vystraseny vyraz tvare s obzeranim sa okolo a vystraznym upozornenim: „Keby sa pytali na takyto bicykel, nic ste nevideli, o nicom neviete.“ So zamrmlanym „Dobre“ spokojne kracaju dalej v ustrety povinnostiam. Tu na mojej prieskumnej ceste kde sa vzala- tu sa vzala – policia! Tak uz ma maju!, pomyslim si pobavene s ocakavanim, co bude dalej. Tvaria sa napodiv lahostajne, akoby overit si, ci je moj, bolo pod uroven ich policajnej dostojnosti. Mozno si myslia, ze bicykel som si zamkla naschval, aby som usetrila na fitness. A spotene tricko ich v tom len utvrdzuje... Na moje provokativne zvolanie: „Ved tu nie je vobec problem ukradnut bicykel!“ zoznem len ich udiveny pohlad:“ Jasne, ze ak chce niekto zobrat bicykel, nepojde tadialto za bieleho dna.“ Jasne. Mozno pre policajtov. Ale na takejto logike si mozu zlodeji prihriat svoju polievocku... Mozno, keby som bola nutena ist s bicyklom spolu so stojanom, to by uz predsa vzbudilo nejake podozrenie. Ze som ten stojan ukradla... Kluc mi znamy s ospravedlnim priniesol domov. A ja som mu vyrozpravala, ake peripetie som prezila zatial, co moj kluc sa spokojne vzdaloval vlacikom.. Naco su nam susedia? Vraj asi polovica obyvatelov Slovenska byva v panelakoch. Napriek tomu sa media susedskym vztahom venuju len malo. A susedsky paradox? Tito ludia nam su lahostajni, napriek tomu musime brat na nich ohlad... Dalsi paradox je, ze dom, - rozumej bytovka, panelak, - ktory by mal susedov spajat, kedze byvaju pod jednou strechou, ich rozdeluje. Navyse nimi zdielame spolocne steny, chodby, schodistia... Na nastenke v nasej bytovke sa objavil clanok: Ako a kedy sa mozete stazovat na rusenie nocneho kludu? (spravne ma byt „pokoj“, ale je to vzity cechizmus). A hned pod tym: Priestupku sa dopusti ten, kto porusi nocny klud , hoci samotny nocny klud zakon sam nespecifikuje. Pytam sa: „Ako potom mozem porusovat nieco, co ani sam zakon nespecifikuje? To je ani neviem, CO vlastne porusujem?“ A tiez tam boli uvedene decibely - sepot je vraj 30 dB, tichy rozhovor, mierny dazd, ktory mimochodom decibely neriesi - 50 dB, poulicny ruch - ktory nema s rusenim cez steny nic . 80 dB ako ani motorka - 100 dB disko, rockovy koncert - co je tiez zvuk zvonka - 120, a vystrel z dela, ktory asi tazko budeme niekedy pocut - viac ako 130 dB... A pritom cez den je povolena hranica vraj max.50 dB a v noci len o 5 menej, teda 45. Lenze vtip je v tom, ze ani policia vraj nema hlukomer, ako sa potom k nemu moze dostat obycajny obyvatel? Ako vieme, jedine, co prenika cez steny susedov, su zvukove prejavy v najroznejsich podobach, ktorych vyznam poznaju len ti, co ich vydavaju, teda pre tych, ktorym prenikaju cez steny, su bez kontextu. Navyse, k tomu  okridlenemu “sused nepozna suseda“ by som pridala a teda ani netusi, aka je jeho pracovna doba, cim sa zaobera vo volnom case, kolko deti jeho rodina obsahuje a ci je tam niekto vobec doma, aby mal sancu tie zvuky pocut... V bytovke navyse byvaju ludia najroznejsieho veku, zdravi aj chori, niekto moze byt prave prechladnuty s naslednym kaslanim, kychanim... Ale mozu byt aj tazsie postihnuti, jojkajuci, klopkajuci barlou o dlazku, ak maju parkety. A susedia dokazu vydavat pestru paletu zvukov - najroznejsieho povodu - zname , nezname, kratkodobe, dlhodobe, cakane, necakane... Dobre pozname kazdodenne kupelnove zvuky vodovodu, splachovania, na ktore sme si uz viac- menej zvykli, ved ich sposobujeme aj my... Ak ale pocujeme z kupelne bezstarostny spev, to nas uz zaskoci - suseda ospravedlnime tym, ze asi nevie, co robi - je opity. A tak ked pocuju spev, domnievaju sa, ze si predtym musel pohariky do seba vlievat. Ale preco si popri reprodukovanej hudbe nezaspievat? A potom reci a nepravdive ohovaranie, bez ohladu na skutocnost, ze spev ma dobry vplyv na zdravie. V kuchyni sa zas pouzivaju rozne elektricke pristroje - mixer, slahac... a ked gazdinka nestihne upiect do 22 hodiny, uz nechtiac rusi nocny klud. Nehovoriac, ze si nevsimne, kolko je vlastne hodin, lebo sa sustredi na pecenie. A ked susedovi vypadne pokrievka ci nebodaj hrniec z ruky. Alebo kraja a zrazu pocut vykrik. Ziadna bitka ci nebodaj vrazda, len sused sa porezal. Z obyvaciek a inych casti bytov sa zas po sobotach ozyva zname zavyjanie vysavacov. A po nedeliach zas klepanie reznov - ale ako rozoznat, ci susedko prave v nedelu zabija - klince do steny, alebo gazdina chysta rezne, co je v nedelu bezne? Televiziu ma dnes kazdy. Ale ako odhadnut, ci a nakolko pocut zvuk z TV cez stenu? To by som musela navstivit susedov - a na navstevy sa bez pozvania chodit nema... A aj ked si na TV mozem nastavit percento hlasitosti, do decibelov si to uz prelozit neviem. A ked mam tichsie pusteny film a zrazu niekto necakane vykrikne, vystreli, nocny pokoj porusuje skor ten herec ako ja… Tlieskanie ci piskanie urcite dobre pocut cez stenu najma pri majstrovstvach vo futbale ci v hokeji. Chlapi veselo mavaju zastavami a citia sa byt castou muzstva. A hraci hraju az do konca zapasu aj ked je uz davno po nocnom klude. Ale vela ludi, naopak, futbal, hokej nenavidi, ci skor hracov, ktori vyhrou zarobia horu penazi. Ale niekoho viac potesi jeho vlastna vyhra a vtedy stenou prenikne instinktivny vykrik.. Rekonstrukcia bytu je problem, nakolko sa pri nej citelne zvysuje miera decibelov... Zname zvuky vrtania, buchania mozu byt nepretrzite, opakovane, narazove, pricom druha strana netusi, kedy a na ako dlho ich prerusi a kedy konecne prestane. A potom sa susedia rychlo zmenia na veriacich, aby sa pomodlili za neporusenost statiky bytovky. Byvam v bytovke a ked stretnem niekoho na chodbe, zamrmle nieco, pricom pozdravi dlazku, lebo hlava mu dole padne akoby ju zrazu mal velmi tazku. A v panelakoch  vytahy - kazdy si ho privola vezie sa v nom sam, “nech pokoj od suseda mam“, aby ked sa nahodou - najma muz sa zenou v nom zasekne, nepozerali zahanbene do zeme. Ale vratim sa k zvukom: urcite uz dlhodobo porusujem hranicu dB, ved len tichy rozhovor ma vraj 50 dB,  napriek tomu sa nikto neprisiel stazovat, lebo: Bud su tolerantni, nepocut to, alebo sa boja prist.. Preto keby sa nejaky sused prisiel konecne stazovat, dostane cenu za odvahu. Alebo to s tymi decibelmi nie je az take zle??? V kazdom pripade mam polahcujucu okolnost - ja tie zvuky vzdy pocujem najhlasnejsie... Takze otazku v nadpise „Naco su nam susedia?“ si moze zodpovedat kazdy sam... Vlacik, vlacik, co skryvaju tvoje vozne alebo slasti a strasti cestovania. Kolajnice. Krizom – krazom poprepajane po nasom kraji slovenskom. Spajaju mesta, mestecka a nepohrdaju ani tymi, ktorym sa postastilo zit na dedinach. Rychliky i osobne vlaky poslusne premiestnuju cestujucich po trati. Pardon, ponad trat v polohe sediacej, stojmo, pricom ak su vozne naplnene tak akurat, prevlada sedenie. Rozvalit sa, teda lezat, pokial nejde o na to urceny vozen, sa prilis neodporuca. Napriek tomu, ze su pripady, ked by sa cestujucemu ziadalo cestovat aj za troch- pravda, na jeden listok. Po namahavej praci vo fabrike ci dlhodobej praci s alkoholom. Clovek by sa mal vsak snazit vzdy dosadnut na jedno miesto. Pretoze nas, cestovaniachtivych, je neurekom. V  hlavach tajne zakodovana cielova stanica. Zahadnym sposobom si vyberame vozne, kupe a miesto na sedenie. Samozrejme, ak nemame miestenku; vtedy su uz „kocky hodene“. Postavu, vysku a vzhlad vidime na prvy pohlad. Ale zamestnanie, zaluby, ci plany zostavaju pre nas, ak sa nahodou sami nerozhovoria alebo ich neprekvapime otazkami, tajomstvom. Mladez ponorena do smartfonov - nevidi, nepocuje, nerozprava, ako tie opice, lenze v tomto pripade - tri v jednom. Az mam niekedy pocit, ze som si sadla oproti umelej inteligencii. Lebo keby boli skutocne inteligentni, aspon by zdvihli hlavu, pozdravili, aby obetovali aspon sekundu na pristupivsieho. A ti, co so sluchadlami na usiach uprednostnuju hudbu pred klepotom kolies? Pre nich ste tiez menej zaujimavy ako ich najnovsie hudobne hity. Starsi ludia este s predpotopnymi, otravne suchotajucimi novinami v rukach ci nostalgicky sledujuci sucasnu ekologicku situaciu, clivo spominajuci na casy, ked bolo viac zelene v prirode a menej dymu z kominov. Alebo len tak sedia a cakaju, kedy pride ich cas – opustit vlak. Damy si zase so zaujmom prezeraju casopisy pre damy s najroznejsimi radami pre krasu i zdravie. A ked z vlaku vystupia, uz budu vediet, ako prilakat svojou krasou opacne pohlavie a mozno to vyuziju este pocas cesty. Alebo sa dozvedia, ako schudnut do letnych sporych handriciek, urcenych k paliacemu slniecku a k vode. Pracujuci na svojej pravidelnej ceste si kratia cas opakovanim tolkokrat videnej scenerie z okna, turistom, ktori sa vybrali preskumat nasu krasnu prirodu ci pamatihodnosti miest, kusok po kusku okno odhaluje nieco nove, neopozerane. Zaujimave je sledovat deti, ktore prezivaju dalsiu zivotnu skusenost – vzrusene pobehuju popri okne, a zistuju, ze za par okamihov mozu vzhliadnut toho ovela viac, ako boli zvyknute. Aj ludi je tam ovela viac, ako pri jazde autom. Deti, ktore uz videli tolko kolies aut, rodicov prinutia vysvetlit, preco vlak nema pneumatiky alebo preco sa nemozu hojdat na zachrannej brzde... Alebo mozeme v ich rukach vidiet najnovsie trendy barbie ci z ich kniziek zistit, z akych rozpravkovych hrdinov si beru dnesne deti priklad. Otazky ako: „Odkial cestujete?,“ ci „Kam cestujete?,“ mozeme polozit, ak chceme osobu, ktora cestuje z velkej alebo do velkej dialky, polutovat. Ale otazka: „Kde pracujete?,“ je uz odvaznejsia, pri nej sa mozete dotknut nezamestnaneho cestujuceho bez jedineho dotyku. Alebo mozem otazkou nabudit oproti sediaceho a ten spusti monolog, aby sa postazoval na neludskeho partnera, sefa ci pracu, politikov, ci rovno na cely stat. Potom spovedajuci sa nam zide z vlaku a teda, riadiac sa slovenskym prislovim, z oci i z mysle. A co ak sa nam s dotycnou osobou neziada na zahnanie trapneho ticha prehodit aspon par slov a ak nam na dovazok uz jej cira pritomnost kazi radost z cesty? Alebo ak cestujuci vojde i vyjde z kupe bez toho, aby sme si ho vsimli? A pritom prave rozhovory s neznamym mozu skryvat nejednu uzitocnu radu ci vzacnu informaciu uplne zadarmo a my budete vdacni osudu za spravne miesto vo vlaku v spravnom case... Vo voznoch mame kupe, kde sa na dobu urcitu uzavru a zdruzia casto nezlucitelne typy ludi rozneho veku a tak vyznamne mlcia a rozhodnu sa pretrpiet svoj diel cesty ponoreni do obrazkov v mobile, casopise ci za oknom. Alebo si mozeme vypocut lubostny rozhovor medzi partnermi ci dohovaranie matky dietatu. Ale ak niekto cestuje sam, tiez sa moze rozpravat – so svojim mobilom, pardon, s inym clenom rodiny ci znamym. A zaciatok rozhovoru moze driemajucich ci zamyslenych prudko vytrhnut z ich cinnosti, ci skor necinnosti. A tak pocujeme: „Ja som tej Eve tie nausnice nekupil. Boli prilis drahe.“ A reakcia: „Ale nevyhovaraj sa, a na tu flandru peniaze mas?,“ alebo v nareci: „V tem nasem mesce neni poradnej roboty.“ A rada nad zlato: „Sak skus aspon na brigadu.“ Alebo: „Dnes budem mat cely den co robit:“ „A co mas, aky program?,“ a zvedavo cakame, ze dotycny prezradi svoj program dna, iba ked z neho vypadne: „Windows 10.“ Alebo: „Ten mlady to zobral nejako zhurta. Este len nastupil...“ Zatial co sa nazdavame, ze rec je o novom kolegovi, dotycny pokracuje: „Ale ja mu verim. Konecne sa zacne v nasom state nieco hybat.“ Ale mozeme sa ocitnut aj v uplne inej krajine a prezivat uplne iny dej ako cestovanie vlakom. Vdaka putavej knihe... Ak hlasia stanice, je to v pohode. Ale ak nie, mozeme zabudnut vystupit a ocitnut sa v inej krajine, ale tentokrat nie len na papieri... Ale ak nam nedopatrenim stupi vystupujuci na nohu prave vo chvili, ked ho mame nasledovat von, mozeme podakovat nebesiam. No a kedze clovek je tvor jediaci, tato potreba ho neopusta ani vo vlaku, hlavne pri dlhsej ceste. A tak nam moze rozvoniavat cerstvy ovocny kolac, alebo naopak, zneprijemnovat cestu nestastny napad spolucestujuceho zabalit si - olomoucky syrcek. A ak uvidime v rukach cestujuceho noz, nelakajme sa. Ved cim si ma odkrojit chlieb ci natriet natierku? Kolesa klopkaju do rytmu, co takt, to iny obraz – do-my, stro-my, ja-ze-ro, po-le, ko-pec, ho-re hrad, hrad-ska, prie-hra-da, pa-ne-la-ky, a- rychlik. Prifrci prave vtedy, ked sa pokusame zistit, ci nam neprestava platit listok, teda ci nie je cas opustit vlak. To v pripade, ak nami vytuzenu stanicu nehlasia v utrobach vlaku. Hluk prave prichadzajuceho vlaku vam znemozni zapocut moment, ked hlasatel vyslovi nazov stanice. Je tu este moznost vyrusit lubovolneho cestujuceho z driemania ci citania s urgentnou otazkou „Kde sme?“. Ak ma dotycny zmysel pre humor, riskujete, ze sa dozviete nazov statu, ci dopravneho prostriedku, v ktorom sa prave nachadzate, teda de facto, ze sa nedozviete nic noveho pod strechou vozna. No a volakedy sa nasli jedinci, cestujuci nacierno, cize zadarmo, a tak riskovali pokutu. Dnes cestuju mnohi tiez zadarmo, ale nie nacierno a navyse so suhlasom nasich dobrotivych zeleznic. Dochodcovia i studenti, vdaka tomu usetria na vylet ci studium. Ale jazda vlakom ponuka aj rozne pokusenia. Ak je cestujuci uspaty monotonnym klepotom kolies po citani knihy, ktoru my marne zhaname. Alebo ak mame odvahu zverit cast nasho majetku pri odchode do zachodu, samozrejme, za chodu vlaku, cudziemu, moze dostat tiez odvahu – a z byvaleho strazcu sa stane zlodej. A hladat ho medzi mnozstvom cestujucich preskakujuc z vozna do vozna je uz vopred prehraty boj. A ze cesta vlakom moze byt aj osudova, mozu potvrdit partneri, ktori sa nasli prave vdaka nasim zelezniciam. Zahadou zostava, ako vedeli, kedy ist na vlak a kam si sadnut tak, aby stretli svoju buducu polovicku? Vidite, co skryvaju take minuty ci hodiny premiestnovania sa vlakom. Vlakom, ktory nam behom par minut nezazivne prefrci popred nos... Co vyzradil internet - ako to bolo v 20. storoci. Je nedela popoludni. Na stene visi kalendar na rok 2040. Otec oddychuje na vodnej posteli za zvukov a obrazov virtualnej hudby, pred nim vystupuje zhmotneny spevak. Matka, omamena vonou najroznejsich kvetov, sleduje romanticky film. Ked vidi prechadzajuci sa parik, s lutostou v hlase vzdychne: „Drahy, spominas si, ako si ma prvykrat pobozkal v zahrade medzi ruzami?“ „Co tym chces povedat?“, zavrci muz. „Ze mam zas vyhodit peniaze za navstevu kvetinarstva?“ V tom sa z reproduktora v obyvacke ozve: „Mama, oco, co som objavil na internete!“ „V tejto rodine si clovek neoddychne“, vstava rezignovane z postele otec, aby si nasadil sluchadla. „Pocuvam, hovor:“ Ze na zaciatku 20. storocia neboli pocitace, deti si kreslili nejakymi farebnymi tycinkami, dokonca aj obrazy sa malovali rucne. To musela byt drina. „Ano, synak, a boli to zaujimave obrazy“ a smutne pozrie na pohyblivu fotografiu mesta. „Malovali sa krajinky, kvety, portrety...“ „Bomba!“ zvola prekvapeny syn. „Ze vraj fotografie, dokonca aj televizia, boli na zaciatku ciernobiele. To im farby nechybali?“ „Synu moj, technika sa volakedy vyvijala ovela pomalsie ako dnes“, vysvetluje otec. „Dokonca aj farebny televizor bol volakedy bez vone.“ „Coo?“ nechape syn. „Neviem si predstavit, ze by som pri relacii o vareni vobec necitil pecuce sa kura. Ti boli zaostali! Minule som sledoval film z roku 2019, a ked sa tam zena navonavkovala, nic nebolo citit. „To su take neuveritelne veci“, pokracuje udiveny syn. Otec ho prerusi: Ale nezabudni, ze ani teraz pocitac za teba ulohu nenapise.“ „Ale, otec, ked to je take zaujimave. Aha, tu prave citam, ze obleky sa volakedy krcili a preto sa museli po vyprani zehlit“. „Ano, vtedy neboli vsetky obleky nekrcive. Spytaj sa starej mamy, ako sa nadrela so zehlickou.“ „A vraj neboli elektromobily ako teraz, ale auta na benzinovy pohon. Fuj, to muselo pachnut.“ „Ano, pamatam.“ prisvedci otec. „Najma vo velkych mestach bol vzduch zamoreny, ale dediny, to boli oazy kludu. V zahradach sa pestovala zelenina a chovali zvierata. Tvoj nebohy stary otec spominal, aka to bola romantika, ked sa citalo pri svieckach a petrolejkach.“ „Otec, vysvetli mi pojmy sviecka, petrolejka, romantika.“ „Petrolejka bola lampa, ktora svietila spalovanim tekutiny, zvanej petrolej. No a sviecky sa zapalovali takymi drievkami, namocenymi do siry skrtnutim o fosfor.“ „Ako v praveku!“ hlesol syn.“ No a romantika,“ pokracuje otec, „to vy, dnesni ludia, tazko pochopite. Volakedy sa ludia zoznamovali len tak, neplanovane. Stretli sa na ulici, v obchode, vo vlaku, pri praci... Nie ako teraz: Nahodis si miery, zaluby a cojaviemco a podho na pocitac!“ „Neplanovane?“ to musel byt pekny chaos!“ zvola syn. Film sa skoncil, obyvackou sa siri vona ruzi. “Smrad z toho filmu citim az sem, mami, zavri dvere,“ prosika syn. Matka zavrie, podide k internetu a vyznamne sa pozrie na syna. „A co ulohy, ty objavitel?“ Vaz si, ze ich mozes pisat na masine. Za mojich mladych cias sa pisavali rucne, na papier.“ „Co chudaci ziaci, to sa museli nadriet!“ zasne syn. „A to ti este ten technicky zazrak nepovedal, ze tvoja prastara mama nosievala vodu z potoka, prala rucne. To vtedy neboli pracky, susicky bielizne. Aj vysivala a plietla rucne. A  po veceroch sa hravali karty a ine spolocenske hry.“ „Na pocitaci?“ „Nie, vtedy neboli pocitace ako teraz.“ „A ja si zivo pamatam male obchodiky,“ prida sa muz. „Dnesni ludia poznaju len supermarkety s iducimi schodmi a chodnikmi popri regaloch, kde si musis rychlo vyberat, lebo za tebou ide dalsi. Jaaj a ked som za slobodna chodieval s tvojou mamickou do kina ci divadla!“ nostalgicky zaspomina otec. To bolo zas co?“ zvedavo sa pyta potomok. „Kino, to bolo nieco ako televizor, len pre mnoho ludi.“ „No dobre a ako to vyriesili, ked chcel niekto prepnut?“ Otec sa pousmeje: „To sa nedalo. Kazdy si musel pozriet film od zaciatku do konca.“ „To musela byt otrava, ako dobre, ze mame satelit s 500 programami, mozem si vyberat. A divadlo?“ „To hralo zopar hercov na jednom mieste, zvanom javisko.“ „Nieco ako film?“ „Kdeze, od filmu to malo daleko.“ V tom zazvoni videomobil. Zdvihne matka a vidi nadsenu priatelku. „Zohnala som listok do skanzenu 20. storocia, nepojdete?“ „Hura!!!, konecne uvidim nieco z toho davnoveku na vlastne oci!“ zajasa syn. Merkuriovia skumaju Zem. „Ty, podme sa pozriet tam dole na tu planetu. Nejako je na nej privela modrej.“ navrhne Merkurio Merkuriovi. „Preskumajme preco.“ „Dobry napad. Ale ja by som chcel vediet o nej viac.“ Od radosti im zablikaju oci a okruhle usta sa zvacsuju a zmensuju vzrusenim z ocakavania. Znehybnia sa a po bleskovom nabiti energiou z Merkura sa odrazia, preletia vesmirnym priestorom az dopadnu na rozvlnene more. Na vode ich drzia ultralahke struny. „Jeeej, to sa pod nami stale hybe!“ Skrikne jeden z nich. „ Skocme radsej tam, kde je to pevne.“ Vyskocia na pobrezie, plne opalujucich sa dospelych i pobehujucich deti. Silou myslienky sa stanu neviditelnymi a tak mozu smelo skumat. „Oni maju rozne velkosti, to podla coho?“ Prekvapeni postrehnu, ze cast ludi je vyrazne mensia. Zaroven vsak zistia, ze su tym s vacsimi telami podobni. „Vsetci maju az dve nohy, dve ruky, dve oci... Vsetko po dve!“ skrikne. To im nestaci po jednom ako mame my?!“-nechape. A pod hlavou maju nejaky velky vak, to na co?! Dotknime sa ho ...“ Vedno vystrelia struny do brucha vybranej „obete“. „Auuu! Volaco ma postipalo!“ vykrikne zena, zatial co oni skonstatuju s odporom :“Makke!“ A ten vak sa pravidelne dviha a klesa,“ postrehnu, ked pridrzia strunove ruky dlhsie na mieste. „Ale  preco su taki farebni?“ udivia ich plavky na telach opalujucich i kupajucich. „Boria sa tou vodou... To sa nevedia udrzat?“ „Lebo nemaju struny ako my!“ – skrikne posmesne druhy. Z plaze preskocia na ulicu plnu oblecenych tiel. „Este farebnejsi!“ skriknu udivom. V sekunde vbehnu do restauracie a zhiknu: „Co sme objavili! Pchaju si do tych otvorov vselico farebne, roznych tvarov a velkosti!“ „Asi z toho beru energiu.“ usudi znalecky druhy. „A vsimol si si, v ustach maju akesi biele kamienky.“ Ich pozornost zaujmu vibracie hlasov – hrubsie sa miesaju s tensimi. „Asi sa budu lisit aj inak,“ a oci si zaostria medzi nohy nic netusiacich hosti. „Aha, ved ti s hrubsimi hlasmi tam aj maju nieco hrubsie a ti s tensimi tam... nemaju nic!“ Hostia si sadaju k stolu, ini od stola vstavaju... „Jeej, nohy si lamu napoly a potom... napravaju. Nepochopitelne“ „Podme za tymito“. Rozhodnu sa prenasledovat jeden par do hotelovej izby. Na toalete sa vystriedaju – najprv zena, potom muz. „Merkuriovia skoro omdleju od udivu. „Aj otvory maju vpredu rozne, ale vzadu - rovnake. A nimi vypustaju nieco tekute a nieco hnede. Zeby sa tak zbavovali pouzitej energie?“ pridu k spolocnemu zaveru. „Skoda, ze sa ich nemozeme spytat, prezradili by sme sa. „Aj by sme ich poriadne vystrasili.“ doda druhy. Merkuriom sa uz od unavy zacali zasekavat struny, ich energia slabla.. Zvolaju vystrasene. „Vratme sa spat, musime sa dobit!“ Na posilnenie este stihnu vykriknut svoje heslo: „Zvedavost, rychlost, energia, v tom je nasa sila!“ A uz slabnucimi vibraciami pokracuju: „Zvlastne tvory tam su, dve ruky maju, dve nohy ich nesu. Dve oci, na bokoch a v strede hlavy im nieco odstava, divna je ich postava...“ Zacuje ich iny Merkurio . „To kde?“ „No predsa na tajomnej modrej planete!“ spistia jednohlasne a znehybnia sa, aby sa nabili energiou z Merkura na dalsi prieskum planety Zem. UFO a fenomen penazi „Pamatate sa, ked sme objavili u tych pozemskych cudakov ten suchotavy material a drobne ciastocky kovu?“ zacne debatu Merkurio, vyskumnik, v kruhu mimozemstanov na svojej planete. „Ved uz vieme, ze to vymienaju za rozne hmoty, tak preco nas rusis pri nasom kozmickom odpocinku?“ Zazrie na neho spoza maxioci Merkurio junior. Doteraz mi neda spavat zahada tych dvoch druhov materialov; nebolo vam cudne, ze ich mal ktokolvek a smahom ruky ich vymienali za najroznejsie ludske vytvory? Pokracuje Merkurio vyskumnik. Merkurio direktor, zvyknuty vsetko riesit sposobom ano-nie zaveli: „Nasadat!“ A mili po poznani tuziaci tvorovia si hoveju vo svojom tanieri, netrpezlivo ocakavajuc odhalenie tajomstva penazi na planete Zem. Ked lod zakotvi, zneviditelnia sa, vystupia a vojdu do jedneho z obchodov. Humanoid vyskumnik vzapati navrhne: „Nakolko sme zistili , ze tie dva materialy su casto pri sebe, nazvime ich jednoducho spolocne „Pe“. „Aha, to Pe niekde zmizlo, a zas, aj teraz...,“ pozoruju zakaznikov ako jeden po druhom platia pri pokladni. „A tie bytosti su oddelene. Jedna tam a zvysok na druhej strane. Podme za tym zvyskom.“ a ticho sa daju sledovat kazdy jedneho. Jeden nasledoval zakaznika do dalsieho takeho objektu, kde pozoroval podobny osud Pe, druhy do velkeho podniku, kde prave mali vyplatu a tak mal moznost vidiet, ako kazdy dostava urcite mnozstvo suchotavych Pe. (Netusia, ze to je odmena za ich pracu a tato hmota sa ocitne v niektorom z pozorovanych objektov. ) Dalsi pozorovatel bol ohureny velkym mnozstvom Pe v banke. Niektorym zvedavejsim sa podarilo pomocou rentgenovych oci odhalit skryse penazi po vreckach a penazenkach. Ked sa znovu vsetci stretli, boli z toho popleteni, vycerpani a boleli ich mimozemske hlavy. Merkurio vyskumnik sa vsak snazil nakazit optimizmom ostatnych: „Nezufajme, bude treba este mnoho vyskumov, ale potom konecne pochopime ulohu zahadnych Pe v zivote ludi. Je nepopieratelne, ze je to dolezity, hoci zlozity fenomen v systeme Zeme, ale odhalenie ich funkcie znacne prispeje k pochopeniu ludi a ich spravania. „Je to jednoducho najnepochopitelnejsi prostriedok zivobytia pozemstanov. Ved sa ich snazia ziskat preto, aby sa ich potom mohli zbavit.“ Dalsia z crt nelogickeho spravania obyvatelov Zeme!“ V tom Merkurio junior pozrie nevinnymi ocami na ostatnych: „Nekrivdite tym ludom? Ved Pe su aj dovtipny vynalez; ako som zistil, su skladne, tie suchotave navyse lahke, a nevidel som, ze by ich niekto a cistil alebo pral... Merkurio reporter podrazdene: „A nevsimol si si, ze nikoho nezaujima, povod ich ziskania a ze pri neopatrnosti je tu lahka moznost zmeny majitela? Videl som, ze jeden tajne druhemu vybral z vrecka suchotavu.“ A Merkurio vyskumnik doda vyznamne: „Ano, oni sa ich zbavuju, ale za to ziskavaju roznorody material. Vymienaju ich za vsetko mozne, este ze seba vynechali... Ich cestu po stopach penazi uzavrie Merkurio senior rozvazne: „Vazme si, ze my akesi Pe nepotrebujeme. Sme stastne bytosti. Mozeme zit bez toho, bez coho sa ani jeden pozemstan nezaobide. Dolezitost penazi uz chapu. A keby este vedeli, ako beznadejne do nich zavisime. Ze su prostriedkom sebazachovy, nasytenia, spokojnosti, splnenia tuzob, planov... A ak by este zistili, ze sa kvoli nim nenavidi aj vrazdi. Preto ak si niekto dovoli tvrdit, ze peniaze su pre zivot zbytocne, budeme ho musiet pokladat za mimozemstana.