Pavel Sekerák

1) Predstavíš sa nám trochu?

Takéto otázky nemám rád. :-) Som jednoduchý človek, ktorý sa necíti príliš dobre v súčasnom svete. Oveľa radšej mám tie naše vnútorné svety. Tie, kde sme sami sebou, nahí a úprimní. A preto sa snažím tráviť svoj čas mimo davu ľudí. Túlam sa v prírode na miestach kde chodí len málokto, na lúkach, v podzemí, v opustených budovách… Najčastejšie ma sprevádza syn a fotoaparát. Okrem toho som závislý na elektronickej hudbe rôznych štýlov.

2) Máš v láske knihy, predpokladám. Povieš nám niečo o tom, čo rád čítaš a čo ti to dalo k životu?

Nepatrím medzi tzv. vášnivých čitateľov. Čítam veľmi málo, dalo by sa povedať, že takmer vôbec. Literatúra je jedným z mojich „milión“ koníčkov. Ak už niečo čítam, tak spravidla knihy slovenských autorov. Najmä tých, ktorých poznám osobne. Nevyhľadávam žiadny konkrétny žáner a žiadnemu sa ani nevyhýbam. Preto môžete nájsť v mojej knižnici všetko od náboženskej literatúry až po sci-fi. Dá sa povedať, že každá kniha vo mne niečo zanechá, niekedy je to iba pocit, ale oveľa častejšie je to inšpirácia či myšlienka, ktorá sa dá aplikovať v bežnom živote. Mojim obľúbeným autorom je Marek Boško.

3) Nie len čítaš, ale aj píšeš. Povieš nám niečo o tvojich knihách alebo projektoch? O čom sú, pre koho sú a prečo si sa do toho pustil?

Moju tvorivú činnosť by som mohol rozdeliť na tri obdobia. Prvé bolo v posledných dvoch ročníkoch základnej školy. Asi to začalo keď sme mali za úlohu napísať niekoľko viet s vopred vybranými slovami. Ja som to akosi zle pochopil a namiesto pár viet som napísal krátky príbeh. Vzápätí sa ku tomu pridali i také jednoduché, až detské, rýmované básničky. Druhým boli posledné ročníky na strednej škole. To je vek, keď človek prekypuje emóciami, ktoré je potrebné nejakým spôsobom zo seba dostať. Bez zápisníka a pera som ani nevychádzal z bytu. Výsledkom boli štyri zošity formátu A5 v tvrdých doskách, plné básní. Žiaľ z tohto obdobia sa zachovali iba dve básne. A to iba vďaka tomu že sa z nich stali texty piesní a mám ich nahraté.

A to tretie obdobie je práve teraz. Po dlhých rokoch sa prebúdzam z tvorivej hibernácie. Som minimalista. Napísať nejaký dlhší celok je pre mňa dosť zložité. Preto v mojej tvorbe prevažuje poézia. Píšem básne, ktoré sú, teda aspoň podľa mňa, jednoduché na pochopenie. Hovorím tomu „primitívna poézia“. V Greenie knižnici si môžu čitatelia stiahnuť moje zbierky básní Ticho a Vo vnútri. Okrem nich som prispel i do najväčšieho projektu Greenie knižnice s názvom 21 slov a osudov. Tento projekt mi vnukol myšlienku napísať niekoľko básní podľa fotografií. Tento nápad sa zapáčil nielen mne, ale aj nadanej básničkárke Terke Hruškovej. A tak vznikla naša spoločná zbierka básní s názvom Fotografie.

V súčasnosti sa moja pozornosť upiera ku próze. A prvým samostatným prozaickým dielom, ktoré už čoskoro uzrie svetlo sveta je poviedka Tajomstvo Viktorovho sadu. Viac neprezradím, prečítajte si ju.

Nakoniec je tu ešte Legenda o troch kameňoch. „Light“ fantasy príbeh, ktorý bude tým najrozsiahlejším čo som doteraz vytvoril. Ale na jeho dokončenie si ešte budeme musieť počkať.

4) Povieš nám niečo na tému čítanie kníh? Čo si myslíš o súčasnej generácii mladých a ich vzťahu ku knihám?

Myslím, že dnešná mládež nemá ku čítaniu taký vzťah. Ale viem to posúdiť iba subjektívne. Ja som ako dieťa, či tínedžer, často chodil do knižnice a čítal som oveľa viac ako teraz. Ale svojho syna som zatiaľ nedokázal ku čítaniu dostatočne motivovať. Dnešná doba praje skôr iným aktivitám. Ale ako hovorím, je to môj subjektívny dojem a moja skúsenosť.

5) Aké rady by sa podľa teba naozaj hodili začínajúcim autorom?

Necítim sa byť tým, kto by mal niekomu dávať rady, ale jednu predsa len mám. Nenechávajte si to pre seba! Kniha, ktorá je napísaná, ale nikým nečítaná, je mŕtva. Ak už niečo napíšete, zverejnite to a uvidíte, že vás to posunie ďalej. A je úplne jedno čo si o svojich výtvoroch myslíte vy sami. Budete prekvapení ako aj to, čo sa vám zdá slabé a nedokonalé, dokáže obohatiť iných ľudí. (vlastná skúsenosť)

6) Posledná otázka je venovaná tak trochu genialite. Vieš napísať knihu alebo zložitejší dokument bez toho, aby sa niečo škrtalo a prepisovalo?

Príbehy a básne do projektu 21 slov a osudov som napísal, ako sa hovorí, na jeden nádych. Ale pri písaní zložitejšieho dokumentu sa úpravám človek jednoducho nevyhne. Vždy sa dá niečo zlepšiť, či inak preštylizovať.