Na začiatok takáto zákerná otázka? Skúsim! Momentálne sa asi najviac etablujem ako básnik – píšem poéziu už riadne dlho. Múza ma kope cirka od mojich osemnástich rokov, ak nie dlhšie a tento rok som oslávil svoje 37. narodeniny. Skúsenosti z písania som nabral aj ako recenzent. Dlhé roky som externe recenzoval knihy pre časopis Knižná Revue ako externý redaktor, ale oveľa pravidelnejšie sa venujem hodnoteniu počítačových hier na webe Sector.sk. Autorsky sa venujem aj próze – momentálne píšem detektívny psychologický triler.
Aby som trošku zabrúsil ako introvert do seba a trošku sa otvoril, tak v textoch rád otváram spoločenské témy, a nevyhýbam sa ani tým náročnejším, snažím sa ich však písať populárnejšou formou a napríklad mnohé moje básne sa môžu podobať na piesňové texty.
Knihy milujem a to najmä tie tlačené a najlepšie v pevnej väzbe, avšak na oriezku si úplne nepotrpím! Oveľa dôležitejšie než forma je pre mňa obsah a aby som odpovedal aj na gro otázky – tak mi dali najmä smerovanie, ktorým sa chcem sám uberať. Hoci som aj hráč počítačových hier, práve knihy ma dostali v tom, že vedia najlepšie spracovať príbeh – nehovorím, že sa to hre, alebo filmu nepodarí – ale ako čitateľ sa rád vnáram do pocitov postáv a do tých viem nahliadnuť najviac v písanej forme. Majster je v tomto pre mňa Jo Nesbø. Ak mám povedať, ktorý autor ma dostal k písaniu prózy, bude to asi on. Pretože som zistil, že jeho rukopis mi je najbližší a na rozdiel od iných žánrov, práve tie jeho sú mi vlastné. Čítam rád aj historické romány, tam mi najviac chutia príbehy Kena Folleta.
V poézií obľubujem básne Jána Nerudu, Karla Kryla, Jána Smreka, ale aj ďalších. Posledný rok objavujem aj mnoho súčasných autorov, ktorý píšu kvalitne a zrozumiteľne, páči sa mi, že sa začínajú objavovať samí mladí poeti a ako básnika ma to veľmi teší. Mimochodom práve Kryl, alebo aj Nohavica ma inšpirovali k tomu, že texty vedia umelecky vyjadriť pocity z nepohody, či už spoločenskej, alebo vnútornej.
Aktuálne sa blíži vydanie štvrtej básnickej zbierky s názvom K žitiu. Píšem preto, lebo je to moja forma terapie a zároveň vnútorná potreba. Básne navyše vedia byť aj krátke a rýchle diela a donedávna mi tvorba poézie šikovne zapadala medzi ostatné záujmy a nebrala mi všetok voľný čas, úprimne musím povedať, že sa to posledný rok začalo zásadne meniť a premieňam sa na autora prózy, to si žiada takmer všetko voľný čas, minimálne na čas samotného písania – som autor, ktorý sa našiel v systematickom a pravidelnom písaní. Verím, že ostanem aj básnikom – lebo problémy sveta tu budú vždy, ale začal som si konečne veriť ako románový autor – resp. taký, čo vie spraviť dobrú zápletku a povedzme, zakomponovať do nej aj nejaké posolstvo. V psychologickom trileri Svetlana to je napríklad – dedičná trauma, domáce násilie, ale aj téma závislostí, či psychických problémov. Príbeh rozpráva o dievčatku, ktoré otec podozrivý z pokusu o vraždu svojej manželky zobral zo sebou nevedno kam a je na polícií, ako si poradí. V aktuálne rozpísanom rukopise sa venujem viac detektívnej zápletke, s tým, že sa opäť venujem psychologickým problémom, resp. diagnózam o ktorých je podľa mňa dobré rozprávať. Pre čitateľov môžem prezradiť, že plánujem vydanie aj kratšieho románu Stopa a krv – ide o prepracovanú novelu, ktorá vyšla v roku 2018 v nie úplne najreprezativnejšom stave. Išlo prevažne o chyby z neskúsenosti a chýbajúcich BETA čitateľov, je dobré, ak dá autor text prečítať aj niekomu ďalšiemu, v poslednom čase to nezanedbávam. Môžem aj povedať, že je dôležitá aj redakčná práca, tú by mal vykonávať niekto iný ako sám autor – len gramatická korektúra často vôbec nestačí.
Ako som už spomínal, teším sa že sa rodí mladá generácia básnikov a na Instagrame si všímam aj množstvo veľmi mladých ľudí, ktorí píšu – zrejme to bude protest proti čoraz viac umelému svetu – a teda aj kníh, ktoré píše umelá inteligencia. Stretávam sa s tým, že začali písať aj autori, ktorých „heclo“ to, že sa čoraz viac všade objavuje generovaný text – ide najmä o rôzne weby, či blogy. Skrátka a dobre – písané slovo začína byť cennou komoditou a sám sa teším napríklad z toho, keď sa mi podarí fungujúci dialóg postáv, alebo kvalitný rým.
Myslím si, že radiť veľmi nemôžem – avšak čo som si sám uvedomil až teraz prezradím. Pri písaní prózy a najmä rozsiahlejších útvarov je nutná disciplína. V minulosti moje novely stroskotali najmä na tom, že som písal nárazovo – povedzme aj desať A4 za deň, ale aj viac...a potom dva týždne, ale aj mesiace pauza. Zmenilo sa to minulý rok, kedy som si našiel aspoň na pár znakov čas každý deň, väčšinou išlo o jednu krátku kapitolu za deň. Ďalej môžem odporučiť, že si verte, autorov by mala poháňať vnútorná túžba a nenechajte sa odradiť druhými – kritici sú viac počuť a tí čo chvália sú ticho – čím viac budete písať, tým viac sa budete zlepšovať.
Práve naopak, bez klávesnice by som bol neschopný! Písať perom by mi nešlo, lebo by šlo o doslova machuľu. Napríklad napíšem kapitolu, dialógy, vetvenie – a potom si to prechádzam znovu a prepisujem, upravujem a dopĺňam. Rukopis po dokončení navyše nechám vychladnúť a po čase sa k nemu vraciam a nachádzam množstvo chýb – najmä takých, ktoré som pre autorskú slepotu prehliadol.