Lívia Hlavačková

1) Predstavíš sa nám trochu?

Predstavovanie seba samej je taká zvláštna vec. Stáva sa mi, že tak celkom neviem, čo povedať. Asi je dobré začať tým, že sa volám Lívia Hlavačková. No ako pokračovať? Mám povedať, že som sa narodila v roku 1983 alebo to nikoho nezaujíma? Je vhodné spomenúť, že som vyštudovala medicínu, spravila som si doktorát z patológie a súdneho lekárstva a že sa už mnoho rokov venujem klinickému výskumu? Mám napísať, že mám rada príbehy, The Beatles, čierny čaj, leto a prechádzky okolo Draždiaku či po Londýne? Treba azda prezradiť, že som tak trochu uletená, geeko-nerdská, jogínka, ale nevegánka? Či je lepšie to vynechať, lebo toto predstavovanie sa má zamerať na moje písanie? Ach, jaj! Toľko možností.

Radšej predstavím svoje písanie. Keďže píšem hlavne fantasy, je to jednoduchšie. Napísala som a publikovala už celkom peknú kôpku fantasy poviedok. S niektorými som aj vyhrala žánrové literárne ceny a dokonca aj meč. Visí mi na stene a som naň veľmi hrdá. Zatiaľ iba jeden príbeh som rozpísala do románovej dĺžky, no hneď som z neho vyrobila trilógiu, ako sa na správne fantasy patrí. O ňom však viac až v tretej otázke. Alebo napríklad na mojom Facebooku.

2) Máš v láske knihy, predpokladám. Povieš nám niečo o tom, čo dobrovoľne čítaš a čo ti to dalo k životu?

Čítam najmä žánrovú literatúru. Fantasy, historické romány, detektívky, thrilery, horory a podobne. Nebránim sa ani klasike, young adult či rozprávkam. Zároveň mám zvyčajne rozčítané aspoň dve popoulárno-náučné knihy z rôznych oblastí. Čítanie mi prináša oddych, napätie, emócie, nový pohľad na svet, na život, na problémy, s ktorými sa stretávam. Knihy mi dovoľujú uniknúť od reality alebo, naopak, mi ju ukážu v celkom inom svetle. Uvedomujem si, že hodnoty, ktorými sa v živote riadim, som si vytvorila aj pod vplyvom kníh. Je ťažko povedať, akú jednu vec mi prinieslo čítanie. Bolo to, a dodnes je, skôr veľa rôznych drobností, ktoré sa postupne skladajú ako puzzle.

3) Nie len čítaš, ale aj píšeš. Povieš nám niečo o tvojich knihách alebo projektoch? O čom sú, pre koho sú a prečo to všetko začalo?

Zatiaľ som do románovej dĺžky spracovala iba príbeh Anny - dievčiny z nášho sveta, ktorá sa náhle a nedobrovoľne ocitne v svete mečov a mágie. Dostane prezývku Gwind, teda Cudzinka, podľa ktorej je celá trilógia nazvaná. Gwind sa v prvej časti (s podtitulom Nezabiješ?) ocitne v zajatí nájomných vrahov a musí sa rozhodnúť, čo ďalej. Kniha je predovšetkým dobrodružná oddychovka s troškou romantiky, otvára však aj ťažké otázky. Ako by ste sa rozhodli vy, keby ste boli na jej mieste? Zabili by ste? Možno by ste s tým vôbec nemali problém, možno by ste to nedokázali. Viete, že v 2. svetovej vojne vraj až vyše 80% vojakov váhalo, či zabiť nepriateľa a nevedelo vystreliť, hoci im šlo o život? Ako si s tým poradí ona?

V ďalších častiach trilógie, ktoré chystáme vydať v roku 2021, sa bude Gwind zaoberať inými otázkami. Ako sa dostať domov? A tiež ako si poradiť vo svete, v ktorom sa ocitla a v ktorom sa Čierni mágovia bez škrupulí snažia dosiahnuť svoje doslova cez mŕtvoly. Nebude chýbať dobrodružstvo a štipka romantiky sa určite tiež objaví, i keď tej akcie je tam viac. Boje, intrigy, tajomstvá, cudzí svet. Gwind je pre všetkých, ktorí majú radi tento typ literatúry. Viac sa dá dočítať napríklad na mojej stránke, www.hlavackova.sk, alebo na Instagrame @liviahlavackova.

4) Povieš nám niečo na tému čítanie kníh? Čo si myslíš o súčasnej generácii mladých a ich vzťahu ku knihám?

Na túto otázku mi je ťažko odpovedať. Keď som chodila do školy, nebolo nás veľa, ktorí vášnivo čítali. Mnohí sa zaoberali kadečím iným. My, čitatelia, sme sa tak nejako prirodzene vzájomne našli a vytvorili sme si bublinu, v ktorej všetci čítali. To, čo sa dialo mimo nej, som veľmi nevnímala. Neviem povedať, ako teraz mladí čítajú. Možno viac, možno menej než my v ich veku? Môj synovec rozhodne číta menej (= vôbec), moja neter číta aspoň toľko ako ja, ak nie aj viac. Je to reprezentatívna vzorka? Asi nie. A z nej vyvodzovať nejaké všeobecné závery by som nechcela.

5) Aké rady by sa podľa teba naozaj hodili začínajúcim autorom?

Tých rád je po celkom internete nekonečne veľa. Človek si vie nejakú nájsť podľa toho, čo práve potrebuje. Ja si dodnes pripomínam dve:

Prvá - čítaj ako autor. To znamená, kým čítaš, sleduj, ako je to napísané. Nejaká scéna sa ti obzvlášť páči? Prečítaj si ju ešte raz a skús zistiť prečo. Nejaká kniha ti príde zle napísaná? Zisti prečo.

Druhá - ak je tvoja túžba písať väčšia než strach z toho, čo všetko zlé by sa mohlo stať, tak píš. Na všetko ostatné sa vykašli.

6) Posledná otázka je venovaná tak trochu genialite. Vieš napísať knihu alebo zložitejší dokument bez toho, aby sa niečo škrtalo a prepisovalo?

Nie. Ja píšem spôsobom - hrubý prvý náčrt, čistejší druhý náčrt, final pre vydavateľa a potom prídu redaktorské úpravy. Ak treba, text prepíšem znova a znova. Pre mňa je podstatné nájsť ten najlepší možný spôsob, ako rozpovedať príbeh. A ak sa mi to nepodarí na prvý pokus, tak hľadám iný spôsob. Nemám problém vymazať obľúbenú scénu či odsek, ak uznám, že celkovému príbehu nesvedčí.

Počula som o autoroch, ktorí píšu tak, že po dopísaní majú hneď finálnu verziu. Zistila som však, že oni zväčša prepisujú a škrtajú priebežne. Jeden autor napríklad takto napíše denne asi 2000 slov, ale po každých 500 slovách sa vráti naspäť, prepíše, vyškrtá, pomení to a potom pokračuje. Prípadne iní autori začínajú svoj písací deň prepisom toho, čo napísali deň predtým. Až dopíšu, majú final, ale prepisovanie robili ako súčasť písania. Neviem, či autori, ktorí vôbec neškrtajú a neprepisujú (či už priebežne alebo po dopísaní prvej verzie), sú naozaj geniálni alebo im iba chýba kritický pohľad na vlastné dielo.