Nata Sabová

1) Predstavíš sa nám trochu?

Kdesi som čítala názor istého literárneho kritika, že človek sa stáva spisovateľom vtedy, keď vyjde knižne aspoň jedna jeho kniha, ktorú čítajú aj iní ľudia, než sú jeho blízki príbuzní a známi. Z tohto pohľadu som zrejme spisovateľka – vyšli mi už 4 knihy, ktoré čítajú nielen moji známi.  Ale v skutočnosti som celkom obyčajná žena, matka troch detí, manželka skvelého muža, gazdiná svojej domácnosti... chvíľami vážna, chvíľami bláznivá, hlavne veľký romantik, ktorý sa snaží hľadať v živote prevažne to pozitívne, hoci sa to nie vždy dá. Písanie kníh pre mňa nie je prácou ani prioritou, je to len koníček, ktorému sa venujem vo svojom voľnom čase alebo keď mám chuť. Poskytuje mi relax a určitú mieru sebarealizácie.

2) Máš v láske knihy, predpokladám. Povieš nám niečo o tom, čo dobrovoľne čítaš a čo ti to dalo k životu?

Nebudem ničím výnimočná, ak poviem, že som bola od malička knihomoľ – ako väčšina spisovateľov. Najmä na základnej a strednej škole, neskôr, nástupom na vysokú školu a zapojením sa do pracovného procesu, to bolo s čítaním poslabšie, jednoducho nebol čas. K opätovnému čítaniu ma vlastne priviedla moja vtedajšia práca, teda práca učiteľky na prvom stupni ZŠ. Uvedomovala som si, že ak chcem svojich žiakov podporovať v čítaní, musím im poskytnúť súčasnú literatúru, ktorá im bude bližšia než tie, čo sme čítavali my (klasici sú síce klasici a ich diela sú vysoko hodnotné a nadčasové, ale predsa len terajším deťom sa žiada niečo iné než nám). A tak som začala chodiť po kníhkupectvách a zisťovať, čo dnes medzi mládežou letí. Medzi prvými knihami, ktoré sa mi dostali do rúk, boli Harry Potter, Hviezna kniha, Klub záhad... teda knihy z oblasti fantastiky alebo riešenia rôznych záhad, kde hlavnú úlohu zohrávajú deti. Takto nejako som sa dostala k tomuto žánru a tešila som sa z toho, keď môj výber diel zaujal mojich žiakov a aj vďaka tomu začali viac čítať.

Dnes však už čítam rôzne žánre, nielen fantasy, ale aj ženské, spoločenské a historické romány, humorné knihy, poéziu... Sú to prevažne knihy od mojich slovenských kolegov a kolegýň, ktorých poznám osobne. Tak sa oboznamujem s ich prácou. Ale naďalej siaham i po zahraničnej literatúre, v ktorej však nemám vyhraneného autora.

A do tretice čítam aj rôznu odbornú literatúru, ktorú potrebujem pre svoju vlastnú tvorbu, predovšetkým zameranú na veci medzi nebom a zemou a históriu s nimi spojenú (čarodejníctvo, vampirizmus...).

3) Nie len čítaš, ale aj píšeš. Povieš nám niečo o tvojich knihách alebo projektoch? O čom sú, pre koho sú a prečo to všetko začalo?

Píšem romány predovšetkým pre ženy (spodná hranica 15 rokov, horná neurčito), ktoré sú v menšej či väčšej miere spojené s niečím nadprirodzeným. Aspoň doposiaľ to tak bolo. Zuzanina skrytá tvár, Ochrankyňa, Neodolateľné vábenie i Hry o lásku – tieto všetky môžem nazvať ľúbostnými mysterióznymi románmi. No nevylučujem, že sa v budúcnosti budem venovať aj inému žánru. Aj teraz mám rozrobený istý projekt, ktorý je úplne iného charakteru, a ak sa vydarí, potešia sa mu aj muži.

Ak nepočítam nejaké tie čmáraniny zo svojich tínedžerských čias, seriózne som začala písať až pomerne nedávno, na prelome rokov 2009-2010. Bolo to po tom, ako sa mi kvôli tragickej udalosti v rodine zmenil život a ja som potrebovala niečo, čo by ma odpútalo od problémov reálneho sveta. Vtedy vznikla moja prvá kniha Prekliatie. Písala som ju však len pre seba, sama som si ju vytlačila v jednom exemplári a nechala zviazať s plánom, že ju možno občas niekomu požičiam. Dlho sa ohrievala iba v šuplíku, kým som ju skutočne dala niekomu prečítať, a keď sa tak stalo, tak začali prehovárania, aby som ju ponúkla aj na vydanie... No a napokon naozaj vyšla v apríli 2011 pod názvom Zuzanina skrytá tvár.

4) Povieš nám niečo na tému čítanie kníh? Čo si myslíš o súčasnej generácii mladých a ich vzťahu ku knihám?

Je pravda, že dnešní mladí ľudia vysedávajú viac pri počítačoch než pri čítaní kníh a, bohužiaľ, sa nevenujú dostatočne ani iným aktivitám, ktoré by boli pre ich vek vhodnejšie. No napriek tomu, kto čítať chce, ten si k tomu cestu nájde. Myslím, že záľuba v čítaní dosť záleží aj od toho, či a akým spôsobom k tomu vedú svoje deti ich rodičia. Ja som svojim synom od malička čítavala, a tak bolo len prirodzené, že neskôr začali siahať po knihách aj sami.

Ďalším faktorom by mala byť škola, ale, bohužiaľ, nie každý učiteľ sa stotožňuje so súčasnou dobou, s iným spôsobom písania kníh, a preto predkladajú pred svojich žiakov iba klasikov, ktorým takí mladí čitatelia väčšinou nerozumejú, nevedia sa s nimi stotožniť a výsledkom je, že ich to od čítania skôr odrádza, než približuje. O to viac si cením učiteľov, ktorí sa, naopak, o súčasné knihy zaujímajú a predkladajú ich svojim žiakom alebo dávajú priestor samotným žiakom, aby si vybrali diela podľa vlastného výberu a potom o nich rozprávali pred celou triedou. Neraz mi napísala študentka, že si na takýto projekt vybrala práve niektorú z mojich kníh a potom ju čítali aj ďalšie jej spolužiačky, čo ma, samozrejme, veľmi teší. Ale to je jedno, či ide o moje knihy, alebo o knihy iných autorov, hlavne nech sa im predkladá niečo, čo im je blízke. Keď budú chcieť, tak si aj sami tých klasikov nájdu, a keď to urobia v čase, keď na nich dozrejú, ich diela pochopia oveľa lepšie než teraz, keď sú k tomu iba nútení.

5) Aké rady by sa podľa teba naozaj hodili začínajúcim autorom?

Na svojom blogu zopár rád začínajúcim autorom dávam, ale ak by som ich mala stiahnuť do jedného odstavca... V prvom rade je dôležité mať veľa načítaného a čítať tzv. s rozumom. Teda nielen ísť po príbehu ako takom, ale všímať si spôsob vyjadrovania, štylizáciu... Ak majú obľúbené knihy, ktoré sú im blízke aj spôsobom písania, odporúčam prečítať si ich viackrát. Ďalej... študovať i odbornú literatúru, ktorá sa viaže k veciam, o ktorých chcú písať. Všímať si svet okolo, správanie a charaktery ľudí... osobné skúsenosti sú totiž nenahraditeľné, dokonca aj v žánri, akému sa venujem ja. No a potom už len trpezlivo písať, písať a písať, nenechať sa odradiť, ak nejde všetko ako po masle, nechať si poradiť od skúsenejších, aj keď sa im to, čo im povedia, nemusí vždy páčiť...

le najdôležitejší zo všetkého je talent na písanie. Ak ho niekto v sebe nemá, raz darmo...

6) Posledná otázka je venovaná tak trochu genialite. Vieš napísať knihu alebo zložitejší dokument bez toho, aby sa niečo škrtalo a prepisovalo?

Nemyslím si, že by sa genialita autora mala rovnať tomu, že napíše svoje dielo plynulo, bez škrtania. Práve naopak, častokrát sa stáva, že takto napísaná kniha nemá potrebnú kvalitu, máte z nej pocit, že bola zbytočne urýchlená, že ju autor či autorka mali predsa len nechať istý čas odležať, venovať sa jej dlhšie a poprepisovať a vyškrtať, čo v nej nie je dobré.

Ja osobne rozhodne takýmto spôsobom knihy nepíšem a ani to nemám v budúcnosti v pláne. Trvá mi dlho, kým som s knihou natoľko spokojná, aby som ju pustila z ruky, ale keď to už urobím, tak s čistým svedomím, že som pre ňu urobila všetko, čo bolo v mojich silách. Čo, pravdaže, neznamená, že sa bude páčiť každému, lebo to je vec osobného vkusu. Rovnako ako genialita. Niekomu skrátka niečo sadne ako uliate, je to pre neho priam geniálne, pre iného nie. 