Mám rada všeličo, knihy odjakživa, resp. odvtedy, ako som zistila, že ceruzka vie stvárať divotvorné kúzla, milujem svoje túlavé topánky, lebo ma už všelikde priviedli, milujem kašu z hrášku, lebo je dobrá, milujem Buba, svojho psíka, lebo je jašo jašovity a rád mi obhrýza nechty na nohách. :-)
Inak som takmer normálna.
Momentálne čítam "ťažkú" literatúru - Dejiny Uhorska a Asselmanov evanjeliár. Najmä ten ma fascinuje - sú tam totiž indície, že hlaholiku poznali starí Slovania už pred cyrilikou, teda pred príchodom Cyrila a Metoda k nám a že ju používali nie ako úradný, ale ako umelecký jazyk. Fantázia!!!
Začalo sa to, keď som mala cca 8 rokov a prečítala som prvý ucelený príbeh - Nevedka. Hneď som si povedala: aj ja budem robiť niečo takéto. Tak to robím. Najradšej píšem históriu, ale mám rada aj "rozprávky pre veľkých", taký ten andersenovský tip. To sa len zdá, že som jašo. V svojej tvorbe som vážna.
Treba ho vypestovať. Moja generácia knihy milovala - pretože často boli našim jediným spoločníkom, ľahko dostupné. Stačilo zájsť do knižnice a pred človekom sa otvoril neznámy úžasný svet, ktorý by za žiadnych okolností nepoznal. A najlepšie bolo, že sme si ho mohli dotvárať sami - vlastnou predstavivosťou.
Nebáť sa neúspechu.
Vytrvať.
Poplakať si, keď sa nám nedarí, aj sa nazlostiť. No potom si povedať: ja na to mám.
Nie.
Podľa mňa genialita je do istej miery aj prejav pokory, aj nespokojnosti samého so sebou. Genius sa nikdy neuspokojí s tým, čo dosiahol. Chce viac. A vždy si myslí, že čosi mohol, môže urobiť lepšie. Že sa to dá inak.