Dávid Matuš

1) Predstavíš sa nám trochu?

Ten, kto bol od prvej triedy na škole až po posledný ročník vždy „iný“. Ani neviem kedy nastalo nejaké... „uvedomenie“, že byť iný je dobré. Nejde o to vyzerať normálne ale cítiť sa šťastne. Vysvetlím, neboj. Nejde o to snažiť sa byť niekým, koho z nás chcú mať a to len pre to, aby sme niekde zapadli. Buďme kým chceme byť my. Pokojne buďme iní. Nebojme sa toho, pretože sme výnimoční. Výnimočnosť je žiaľ veľmi prchavá... Stratíme ju v okamihu, kedy sa rozhodneme hrať sa na niekoho iného. Oscar Wilde povedal: „Buď sám sebou. Všetky ostatné pozície už sú zabrané.“ Joj, skoro by som bol zabudol. Som milovník citátov. Snáď som sa predstavil aspoň trochu. Možno som sa toho chopil trochu neobvykle, možno som bol úplne mimo... Priznávam sa: Mne predstavovanie veľmi nejde. Nie je to moja najsilnejšia stránka. Ale toto som ja. Som iný a som na to hrdý.

2) Máš v láske knihy, predpokladám. Povieš nám niečo o tom, čo dobrovoľne čítaš a čo ti to dalo k životu?

Čítanie kníh mi dalo veľmi, veľmi veľa. A to som ich ani neprečítal toľko, aby som o sebe mohol s čistým svedomím povedať, že som čitateľ. Prečítal som ich ale dosť na to, aby som vedel, čo ma baví a po čom moje srdce volá. Prešiel som si rozprávkami, detektívnymi románmi aj nejakou tou romantikou a to všetko ma priviedlo k názoru, že ma už príbehovky nelákaju. Nehovorím, že sú zlé. Nie! V žiadnom prípade by som také zverstvo nevypustil z úst a ani z pod prstov, ktoré píšu tieto slová. Romány sú úžasné. Obohacujú tento svet. Možno sa do nich znova ponorím, zaplávam si na stránkach nejakého skvelého príbehu ale momentálne sa plavím na vlnách rozvojovej literatúry.

3) Nie len čítaš, ale aj píšeš. Povieš nám niečo o tvojich knihách alebo projektoch? O čom sú, pre koho sú a prečo to všetko začalo?

Úprimne? Nechcel som písať. Bol som chlapec, oveľa menší ako teraz aj keď je pravdou, že keď stojím vedľa môjho kamaráta, tak mám pocit, že som až tak nevyrástol :D možno je to aj kvôli tomu, že mi to rád pripomína... :D ale čo sa snažím povedať... teda... napísať, je, že som v detstve vôbec netušil, čo chcem v živote robiť. Kto to vedel alebo aspoň tušil už na základnej škole a aj to naozaj robí, tak pred ním zložím klobúk. Naozaj. Zložím ho s úctou hneď ako nejaký začnem nosiť.

Napísal som svoju prvú báseň, lebo som sa potreboval vysporiadať s niečim, čo som vtedy cítil. Skúsil som to a ani som si neuvedomil, že to prvou básňou neskončilo. Po prvej básni sa k nej pridala ďalšia a potom ďalšia. Uvedomil som si, že skutočne píšem, a že si bez toho nedokážem predstaviť svoj život až... pfu... keď som mal z tých básní menšiu hromadu. Bol to príjemný pocit. Vtedy mi o nič iné nešlo. Cítil som sa dobre a prestal som sa trápiť tým, čo ma trápilo. Jedno z tých vecí bolo, že proste nezapadám. Kvôli písaniu som začal byť otvorenejší a vďačnejší. Teraz som vďačný za veľa vecí, spomienok, zážitkov, za ľudí ale vtedy som cítil vďaku asi len za to, akú mám rodinu a za dvoch priateľov.

Občas mi niekto povedal, že mu moje básne v niečom pomohli. Doteraz nechápem ako ani čím, ale už som bol rozhodnutý písať. Už som mal viacej motivácii. Jednou z nich bolo pomôcť ďalším ľuďom. „Ak sa nájde len jeden ďalší človek, ktorému moja báseň pomôže cítiť sa lepšie, tak to má skutočne zmysel.“ Mám pocit, že toto boli tie slová, ktoré som si vtedy povedal. Nevedel som ako ale chcel som vydať knihu. Nemal som žiadnu predstavu o tom ako na to. Mal som len predstavu knihy a nepustil som sa jej. Jedného dňa sa to všetko nejak rozbehlo: spoznal som spisovateľa Milana Hodála, ktorému vďačím za pomoc pri vydaní mojej prvotiny. Kvôli nemu ucítila vánok na svojich stránkach kniha „Bez sĺz by duša nemala dúhu.“

O dva roky neskôr vyšla druhá básnická zbierka Vyryté do dreva. Síce prešli od prvého stretnutia s pánom Hodálom roky, ale pamätám si ako mi povedal slová, na ktoré nezabudnem. Povedal: „Verím na reťazec pomoci. Mne, keď som začínal pomohli a cítim, že to mám poslať ďalej. Niekedy možno pomôžete niekomu ďalšiemu Vy a on to bude chcieť tiež poslať ďalej.“

To je aj dôvod, prečo ma tak veľmi napĺňa E-book Po prvej básni. Spolupracujem na ňom s básnikmi, ktorí už majú svoje skúsenosti ale, a to je pre mňa tá najväčšia česť - na zbierke spolupracujem aj s autormi, ktorí tie skúsenosti nemajú. Od básnikov po ilustrátorku, od ilustrátorky po básnikov... dúfam, prajem si, aby to bol pre nich aspoň ako taký odrazový mostík pretože majú obrovský talent.

A čo sa týka mojich ďalších projektov... taktiež som začal s rozhovormi. Nie je ich zatiaľ veľa. Je ich len pár. Doslova. Ale verím, že ich pribudne viac. Nájdete ich na Davidoviny.blogspot.com, ale je to zatiaľ len nerozbehnutý blog. Budem rád keď na neho hodíte očkom a možno, keď ho jedného dňa rozbehnem naplno, budeme všetci spolu pri jeho raste :)

Začal som trochu instagramovať. Síce nie som veľký fanúšik četovania a sociálnych sietí, snažím sa trochu zblížiť aj s týmto, pre mňa zatiaľ ešte stále neprebádaným brehom. Kto má záujem, nájde ma pod mojim menom @davidmatus_

Premýšľam nad druhým dotlačom prvej knihy ale zatiaľ nad tým len premýšľam. Spolupracujem na jednom projekte, ktorý zaberá dosť času ale stojí mi to za to. Zatiaľ o ňom viacej neprezradím :)

Neviem ako odpovedali ostatní autori. Po dokončení nášho rozhovoru sa na to pôjdem pozrieť :)

Na záver chcem len dodať, že už presne viem akým smerom sa chcem vydať. Túžim ľudí baviť. Túžim s nimi rozvíjať pozitívne myslenie, rozosmiať vás a dúfať, že sa aj v mojej budúcej tvorce niekto nájde. Keď sa mi podarí inšpirovať čo i len jedného z vás, bude to pre mňa obrovská výhra. Život je nádherný a ja som šťastný, že môžem byť súčasť tohto sveta. Ďakujem vám, že mi dovolíte aspoň cez básne byť s vami. Je to pre mňa česť :)

4) Povieš nám niečo na tému čítanie kníh? Čo si myslíš o súčasnej generácii mladých a ich vzťahu ku knihám?

Teší ma, že aj súčasná generácia siaha po knihách. Niekedy som si myslel, že už ľudia nečítajú, že na to nemajú čas, energiu, náladu... že na to zanevreli. Mýlil som sa. Dnes to vidím. Mýlil som sa, a som kvôli tomu veľmi šťastný.

5) Aké rady by sa podľa teba naozaj hodili začínajúcim autorom?

Vrátil by som sa znova na začiatok: nejde o to vyzerať normálne, ale cítiť sa šťastne. Nech píšu čo cítia, nech hovoria čo cítia a nech sa za to nehanbia. Všetci sme jedineční. Nestraťme to. Píšme, tvorme, žime tak, aby sme sa neskôr nemuseli za všetko hanbiť. Bavme sa. Neberme všetko tak vážne. Nech sú na seba hrdí ale neberú si všetko tak vážne... Nech sú na seba hrdí lebo na to majú právo a dôvod. Rozhodli sa niečo tvoriť a to je veľkolepé rozhodnutie. Zaslúžia si úctu a prvý človek, ktorý im tú úctu preukáže musia byť oni. Pochopte, prosím, že ste veľkými tvorcami :)

6) Posledná otázka je venovaná tak trochu genialite. Vieš napísať knihu alebo zložitejší dokument bez toho, aby sa niečo škrtalo a prepisovalo?

Len ak ide o básne. Tie prepisujem len zriedka. Často sa mi stáva, že mi napadne myšlienka, začnem písať a ani neviem ako sa báseň bude vyvíjať, proste píšem to, čo práve cítim, to, čo mi behá po rozume... A ako báseň vyzerá na konci, väčšinou jej tú podobu aj ponechám. Mám pocit, že keby ju začnem prepisovať či iným spôsobom upravovať, už by to nebolo to, čo som vtedy cítil. Ale ak chcem napísať iný žáner než je poézia, tak nie. Každý príbeh prepisujem. Niekedy aj desiatky krát. Možno aj stovky... Vážne. Neviem ako to robia tí, ktorí píšu román a neprepíšu jedinú kapitolu. To je dar. Ani neviem či niekto taký existuje ale ak áno, dúfam, že si uvedomuje ako veľmi je geniálny :)

Prezrieť ostatných autorov

Dávid MatušDávid Matuš píše, rozpráva aj dýcha pre inšpiráciu, úsmev a pre pozitívny pohľad na život. Často opakuje: úsmev, smiech, iskra v očiach a láska sú štyri najvzácnejšie koreniny žitia. Miluje čas strávený s blízkymi ale váži si čas, ktorý strávi aj s neznámymi ľuďmi. Napriek tomu si niekedy dopraje čas osamote niekde v prírode. Riadi sa mottom: nejde o to vyzerať normálne, ale cítiť sa šťastne.

Po prvej básni
Po prvej básni