Volám sa Miriam Vojčeková. Žijem v malom meste menom Žiar nad Hronom. Ale polovicu svojho života som strávila na dedine u starých rodičov, kde som vlastne aj vyrástla. Chodím na základnú školu, ale toto je už môj posledný rok. Na strednej škole by som chcela študovať fotografický dizajn a potom pokračovať na vysokej s mojím vysnívaným odborom žurnalistika. Žijem v úplnej rodine s mojim rodičmi a jedným súrodencom, sestrou Olíviou. Milujem písať príbehy a básničky. Milujem takisto prechádzky po prírode a čas strávený s rodinou a priateľmi.
Áno, už o 2. ročníka na základnej škole som veľa čítavala, chodievala do knižnice a čítala. Veľmi rada som čítavala detektívky, ale aj rôzne romány a také zaujímavé vecičky pre dievčatá. Čo mi to dalo k životu? Získala som informácie, ale aj som sa musela zamýšľať nad dejom a takisto som získala lepšiu slovnú zásobu.
Väčšinou píšem príbehy zamerané na lásku, keďže som trochu romantická povaha :) Milujem písať, lebo vlastne do nich môžem zakomponovať moje sny a túžby. Myslím, že sú hlavne pre dievčatá v mojom veku, ale napríklad, keď som to dala prečítať starkej tak aj ju to zaujalo, takže je to vlastne pre všetky vekové kategórie. Začalo to presne vtedy, keď som čítala knihu Džínsový denník od Zuzky Šulajovej. Vtedy sa mi v hlave vynorili predstavy, aké by to bolo keby som napísala vlastnú knihu. A tak v jedno poobedie som sa rozhodla, že niečo napíšem. Dala som to čítať len rodine a blízkym a povedali mi, že sa im to páči. Tak som dostala chuť písať ďalej a ďalej :)
Pravdupovediac v tejto dobe číta už veľmi málo ľudí. Teenageri v dnešnej budú radšej zavesení na sociálnych sieťach a budú sa flákať po vonku ako by mali rozvíjať svoju myseľ. Samozrejme, existujú aj výnimky, ale nie je ich veľa. Čítanie by mala byť zábava, dobrodružstvo, ponorenie sa do deja a relax pre vyťažený mozog.
Zaujímavá otázka :) Tak myslím, že by nemali písať, keď sú vyčerpaní alebo nahnevaní, do príbehu potom nevkladajú to čo by tam malo byť. Mali by sa doslova vžiť do príbehu, vžiť do hlavných postáv a premýšľať ako oni. Mali by dbať na to, aby ten príbeh zaujal, aby dostal čitateľa a aby nebol nudný alebo jednoducho, aby čitateľ nezavrel knihu po pár stranách a nehodil ju do kúta. To je asi môj názor.
Tak to záleží len na okolnostiach. Ak by som sa naozaj sústredila a dala si na tom poriadne záležať, myslím, že by som to zvládla.
Miriam Vojčeková je mladá autorka. V semptembri minulého roku začala študovať na strednej škole v Žarnovici. Už ako 11-ročnej jej učarovali knihy a začala sa pomaly dostávať k písaniu vlastného diela. Jej koníčkami sú písanie príbehov či básní, trávenie času s rodinou a priateľmi na rôznych výletoch a šport.
Osudové stretnutie